1.

V konaní o prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa Súdny dvor musí zaoberať dôsledkami „krádeže elektriny“ z hľadiska právnych predpisov týkajúcich sa DPH. Vnútroštátny súd má totiž pochybnosti o tom, či je odberateľ protiprávne odberanej elektriny povinný zaplatiť za spotrebovanú elektrinu cenu navýšenú o príslušnú DPH alebo len tzv. cenu netto bez DPH. V prejednávanom prípade došlo k protiprávnemu odberu elektriny na adrese bydliska na osobnú spotrebu, ktorý zistil prevádzkovateľ distribučnej sústavy a následne ho vyúčtoval „zlodejovi elektriny“.

2.

Súdny dvor má teda posúdiť zásadnú otázku, či spotrebiteľ, ktorý koná protiprávne, má povinnosť zaplatiť DPH rovnako ako spotrebiteľ konajúci v súlade s právom, ak spotrebuje elektrinu v zodpovedajúcom množstve, alebo či si môže „ušetriť“ DPH. V konečnom dôsledku to závisí len od toho, či aj „neúmyselné“ dodanie tovaru spotrebiteľovi zdaniteľnou osobou predstavuje zdaniteľnú transakciu, ktorá podlieha dani v zmysle právnych predpisov týkajúcich sa DPH.

3.

Právny rámec Únie určuje smernica 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“) ( 2 ).

4.

Článok 2 ods. 1 písm. a) smernice o DPH stanovuje:

„DPH podliehajú tieto transakcie:

5.

V článku 9 ods. 1 smernice o DPH sa uvádza:

„‚Zdaniteľná osoba‘ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti.

‚Ekonomická činnosť‘ je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe.“

6.

Článok 13 ods. 1 smernice o DPH znie:

„1. Štáty, regionálne a miestne orgány, ako aj iné subjekty, ktoré sa spravujú verejným právom, sa nepovažujú za zdaniteľné osoby vzhľadom na činnosti alebo transakcie, ktorých sa zúčastňujú ako orgány verejnej moci ani vtedy, keď v súvislosti s týmito činnosťami alebo transakciami vyberajú dávky, poplatky, príspevky alebo platby.

Keď však uskutočňujú takéto činnosti alebo transakcie, považujú sa za zdaniteľné osoby v súvislosti s týmito činnosťami alebo transakciami, ak by zaobchádzanie s nimi ako s nezdaniteľnými osobami viedlo k závažnému narušeniu hospodárskej súťaže.

Subjekty, ktoré sa spravujú verejným právom, sa v každom prípade považujú za zdaniteľné osoby v súvislosti s činnosťami uvedenými v prílohe I za predpokladu, že uvedené činnosti nevykonávajú v zanedbateľnom rozsahu.“

7.

Článok 14 ods. 1 a článok 14 ods. 2 písm. a) smernice o DPH určuje, kedy ide o dodanie tovaru:

„1.   ‚Dodanie tovaru‘ je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako majiteľ.

2.   Okrem transakcie uvedenej v odseku 1 sa za dodanie tovaru považujú tieto transakcie:

8.

Článok 15 ods. 1 smernice o DPH sa týka dodávok elektriny a objasňuje:

„Elektrina, plyn, teplo alebo chlad a podobne sa považujú za hmotný majetok.“

9.

Smernica o DPH bola v Belgicku prebratá Zákonníkom DPH. Okrem toho sú predpisy týkajúce sa dodávania energie a príslušného vyúčtovania stanovené vo flámskej vyhláške o energetike.

10.

V článku 5.2.3 ods. 1 vyhlášky o energetike je stanovené, že odberateľovi v domácnosti, ktorému dodávateľ energie vypovedal zmluvu, napr. z dôvodu nezaplatenia, a ktorý neuzavrel novú zmluvu s iným dodávateľom energie, dodáva energiu prevádzkovateľ distribučnej sústavy.

11.

Od 1. mája 2018, v rámci novelizácie nariadenia o energetike a vyhlášky o energetike, boli prijaté osobitné ustanovenia upravujúce neoprávnený odber energie a náhradu. V súčasnosti sa nachádzajú v článku 1.1.3 bode 40° /1 v spojení s článkom 5.1.2 nariadenia o energetike a článkom 4.1.2 vyhlášky o energetike.

12.

V článku 1.1.3 bode 40° /1 nariadenia o energetike je definovaný pojem energetický podvod ako akékoľvek protiprávne konanie osoby, či už aktívne alebo pasívne, spojené so získaním neoprávneného prospechu.

13.

V článku 5.1.2 nariadenia o energetike je navyše stanovené, že náklady, ktoré vznikli prevádzkovateľovi sústavy v súvislosti s uvedením do pôvodného stavu pred tým, ako došlo k energetickému podvodu v zmysle článku 1.1.3 bode 40° /1, náklady na odpojenie, zjednanie nápravy týkajúcej sa pripojenia alebo meracieho zariadenia, opätovné pripojenie, neoprávnene získaný prospech, náklady súvisiace s neoprávnene získaným prospechom a úroky znáša dotknutý užívateľ siete. Prevádzkovateľ siete alebo jeho poverený zástupca si uplatní nárok na náhradu uvedených nákladov, ako aj neoprávnene získaného prospechu a úrokov priamo voči užívateľovi siete.

14.

Článok 4.1.2 ods. 1 vyhlášky o energetike upravuje spôsob výpočtu výšky neoprávneného prospechu a stanovuje, ktoré položky sú súčasťou neoprávnene získaného prospechu. Neoprávnene získaný prospech teda zahŕňa okrem iného náklady za dodanú energiu, ktorým sa dotknutá osoba vyhla (článok 4.1.2 ods. 1 tretí pododsek bod 4 vyhlášky o energetike).

15.

V článku 4.1.2 ods. 3 vyhlášky o energetike je ďalej stanovené, že náhrada účtovaná za neoprávnene získaný prospech sa určí na základe presne stanoveného postupu, a to vrátane daní, poplatkov a DPH.

16.

Proti fyzickej osobe MX (ďalej len „žalovaný“) podal prevádzkovateľ distribučnej sústavy Fluvius Antwerpen (ďalej len „Fluvius“) žalobu o zaplatenie sumy 813,41 eura (vrátane DPH) za spotrebu elektrickej energie v období od 7. mája 2017 do 7. augusta 2019.

17.

Podľa verejne dostupných informácií na internete je prevádzkovateľ distribučnej sústavy Fluvius zrejme právnickou osobou, ktorá sa spravuje verejným právom a ktorá je poverená úlohami vo verejnom záujme ako združenie niekoľkých obcí. Medzi ne patrí okrem iného správa distribučnej sústavy elektrickej energie a distribučnej siete plynu v zmysle flámskych predpisov. Naopak podľa združenia Fluvius ide o osobu podľa občianskeho práva, ktorú Belgické kráľovstvo označuje za právnu formu sui generis.

18.

Združenie Fluvius vyúčtovalo žalovanému za dodanie elektriny sumu vo výške 813,41 eura vrátane DPH vo výške 131,45 eura. Toto vyúčtovanie nebolo vykonané z dôvodu, že združenie Fluvius dodávalo žalovanému elektrinu na základe povinnosti poskytovať služby vo verejnom záujme podľa článku 5.2.3 ods. 1 vyhlášky o energetike. Bolo vykonané z dôvodu, že žalovaný odoberal elektrinu na adrese svojho bydliska bez toho, aby uzavrel zmluvu s komerčným dodávateľom energie, a bez toho, aby mu predtým (iný) komerčný dodávateľ energie na tejto adrese vypovedal zmluvu. Vnútroštátny súd sa domnieva, že odber elektrickej energie zo sústavy bez uzatvorenia obchodnej zmluvy a bez oznámenia tejto skutočnosti prevádzkovateľovi distribučnej sústavy možno považovať za protiprávne konanie spojené so získaním neoprávneného prospechu, a teda za energetický podvod.

19.

Vyúčtovanie bolo vykonané až po tom, ako združenie Fluvius časom zistilo takýto skutočný odber (ďalej len „neoprávnený odber“). Na základe porovnania stavu merača na začiatku neoprávneného odberu a stavu merača na konci neoprávneného odberu bola za spotrebu počas dotknutého obdobia vyúčtovaná suma vo výške 813,41 eura vrátane DPH vo výške 131,45 eura.

20.

Pre vyúčtované obdobie sú relevantné pravidlá pripojenia združenia Fluvius. Tieto pravidlá pripojenia však neupravujú výšku náhrady účtovanej v prípade neoprávneného odberu ani to, či sa má z tejto náhrady zaplatiť DPH. V časti týchto pravidiel nazvanej „Neoprávnený odber energie a náhrada za zjednanie nápravy“ sa len uvádza, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy odberateľovi vyúčtuje jednak registrovanú a jednak prípadne neregistrovanú spotrebu v dôsledku neoprávneného odberu.

21.

Združenie Fluvius sa domnieva, že prevádzkovateľ siete môže užívateľovi vyúčtovať odber, a to aj v prípade, ak sa uskutočnil bez zmluvy o dodávke. Na takýto neoprávnený odber sa podľa belgického Zákonníka DPH vzťahuje povinnosť zaplatiť DPH. Podľa tohto zákonníka totiž ide o dodanie podliehajúce DPH vtedy, ak sa vlastníctvo k tovaru prevádza za náhradu na základe výzvy orgánu verejnej moci alebo v jeho mene a vo všeobecnosti na základe zákona, vyhlášky, nariadenia, príkazu alebo správneho predpisu.

22.

Do 1. mája 2018 neexistovali právne predpisy, ktoré by výslovne upravovali otázku, či suma, ktorú je nezákonný odberateľ energie povinný zaplatiť – vnútroštátny súd túto sumu označuje ako náhradu –, podlieha alebo nepodlieha DPH. Od 1. mája 2018, v rámci novelizácie nariadenia o energetike a vyhlášky o energetike, boli prijaté príslušné ustanovenia, ktoré stanovujú aj vyúčtovanie DPH. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či tieto ustanovenia, ktoré stanovujú výber DPH, neodporujú smernici o DPH.

23.

Preto sa Vredegerecht te Antwerpen (Zmierovací súd Antverpy, Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

24.

Združenie Fluvius, Belgické kráľovstvo a Európska komisia predložili v konaní na Súdnom dvore písomné pripomienky. V súlade s článkom 76 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor nenariadil pojednávanie.

25.

Vnútroštátny súd chce prvou a druhou otázkou v konečnom dôsledku zistiť, či je protiprávny odber elektriny na úkor prevádzkovateľa distribučnej sústavy zdaniteľnou transakciou a transakciou podliehajúcou dani v zmysle právnych predpisov týkajúcich sa DPH. Článok 15 smernice o DPH definuje elektrinu ako hmotný majetok. Keďže žalovaný ju spotreboval, prichádza do úvahy existencia dodania podľa článku 14 ods. 1 alebo 2 smernice o DPH (pozri v tejto súvislosti časť A). Ak ide o zdaniteľné dodanie elektrickej energie (ďalej aj ako „elektrina“), ktoré podlieha dani, vnútroštátny súd kladie sa pýta, či tým združenie Fluvius vykonáva ekonomickú činnosť (pozri v tejto súvislosti časť B) a či prípadne článok 13 smernice o DPH opäť vylučuje zdanenie (pozri v tejto súvislosti časť C).

26.

Cieľom prvých dvoch otázok je objasniť, či a podľa ktorého ustanovenia ide v tomto prípade o dodanie za protihodnotu v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) smernice o DPH. Ak by žalovaný postupoval v súlade so zákonom, nikto by nepochyboval o tom, že ide o zdaniteľné dodanie elektrickej energie (elektriny v zmysle článku 15 smernice o DPH), ktoré podlieha dani. Táto otázka vzniká len preto, lebo žalovaný odoberal elektrinu bez toho, aby mal uzatvorenú zmluvu o dodávke elektriny s dodávateľom energie, a bez toho, aby boli splnené podmienky na vznik zákonného záväzkového vzťahu, akým je záväzkový vzťah týkajúci sa „základnej dodávky“ zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy.

27.

Podľa belgického právneho poriadku tak ide o „krádež elektriny“ na úkor prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ktorý však predmetnú krádež odhalil a teraz od „zlodeja“ požaduje náhradu za odobratú elektrinu. V príslušnej belgickej vyhláške o energetike sa to označuje za neoprávnený prospech príslušného používateľa („zlodeja“), ktorý možno vyúčtovať ako náhradu. V iných členských štátoch by sa prípadne hovorilo o náhrade hodnoty alebo dokonca o náhrade škody.

28.

Všetky podmienky stanovené v článku 2 ods. 1 písm. a) a článku 14 ods. 1 v spojení s článkom 15 smernice o DPH sú vlastne splnené. Podľa týchto ustanovení dodanie tovaru za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká, podlieha DPH. Miestom dodania bolo Belgicko, združenie Fluvius bolo prevádzkovateľom distribučnej sústavy podliehajúcim DPH (či v tejto súvislosti aj konalo ako také, je predmetom posudzovania tretej otázky v časti B) a elektrina sa podľa článku 15 smernice o DPH považuje za hmotný majetok.

29.

S odberom elektriny prešlo aj právo nakladať s majetkom (podľa článku 14 smernice o DPH) zo združenia Fluvius na žalovaného, ktorý následne elektrinu okamžite spotreboval. Združenie Fluvius s touto spotrebou zrejme nesúhlasilo, ale ani jej nemohlo zabrániť. Možno teda hovoriť o tom, že združenie Fluvius objektívne – aj keď možno proti svojej vôli – uskutočnilo dodanie tovaru žalovanému. Za toto dodanie musí teraz žalovaný zaplatiť peňažnú sumu v závislosti od množstva spotrebovanej elektriny, takže toto dodanie sa tiež uskutočnilo za protihodnotu.

30.

Podľa smernice o DPH sa s protiprávnym spotrebiteľom elektriny (v prejednávanej veci so žalovaným) prima facie nezaobchádza inak ako so spotrebiteľom elektriny, ktorý dodržuje právne predpisy. Obaja musia za objektívnu spotrebu elektriny zaplatiť cenu (jeden na základe zmluvy, druhý na základe zákona), ktorá zahŕňa DPH. Tomuto záveru nebráni ani skutočnosť, že DPH má charakter spotrebnej dane, ani zásada neutrality alebo zásada proporcionality. Zásada neutrality naopak v zásade vyžaduje rovnaké zaobchádzanie so zákonnými a protiprávnymi činnosťami. ( 3 )

31.

Belgický vnútroštátny súd však zjavne považuje za možné, že tento protiprávny odber elektriny žalovaným nie je zdaniteľnou transakciou. V takom prípade by žalovaný nemohol podliehať DPH podľa smernice o DPH. Preto vyvstáva rozhodujúca otázka, či sa má dodanie elektriny, ktoré je v skutočnosti zdaniteľné a podlieha dani, posudzovať ako nezdaniteľné len preto, že spotrebiteľ si predmet dodania (v prejednávanej veci elektrinu) protiprávne obstaral sám, ale napriek tomu je povinný – nie na základe zmluvy, ale na základe zákona – zaplatiť zaň porovnateľnú sumu v závislosti od spotreby.

32.

Pokiaľ viem, Súdny dvor sa dosiaľ nevyjadril k otázke protiprávneho obstarania spotrebného tovaru príjemcom. Existuje však ustálená judikatúra týkajúca sa prístupu k protiprávnym činnostiam dodávateľa v právnych predpisoch v oblasti DPH.

33.

Podľa tejto judikatúry zásada daňovej neutrality v oblasti výberu DPH bráni zovšeobecňujúcemu rozlišovaniu medzi protiprávnymi a zákonnými transakciami. ( 4 ) Súdny dvor sa domnieva, že rozlišovanie je prípustné len v prípadoch, keď je z dôvodu osobitných vlastností určitých tovarov vylúčená akákoľvek hospodárska súťaž medzi zákonným a protiprávnym hospodárskym sektorom. ( 5 )

34.

V každom prípade sa v prejednávanej veci takáto výnimka „res extra commercium“ neuplatňuje. Elektrina nie je tovarom, ktorého predaj je zakázaný z dôvodu jeho povahy alebo príslušných vlastností. Preto sa z hľadiska právnych predpisov týkajúcich sa DPH musí so zákonným a protiprávnym dodávaním elektriny zaobchádzať rovnako.

35.

Je pravda, že judikatúra sa doteraz týkala len protiprávnych činností dodávateľa. Aj príjemcovia však môžu vykonávať podnikateľskú činnosť, a teda byť konkurentmi. Ak nemajú nárok na odpočítanie dane na vstupe v plnej výške, nezdanenie ich protiprávnych činností by pre nich predstavovalo konkurenčnú výhodu, a bolo by teda porušením zásady daňovej neutrality. V dôsledku toho sa má protiprávne obstaranie spotrebného tovaru príjemcom posudzovať rovnako ako jeho zákonné obstaranie.

36.

V prospech rovnakého zaobchádzania so zákonnou a protiprávnou spotrebou elektriny hovorí aj charakter DPH ako všeobecnej spotrebnej dane. Jej cieľom je zdaniť platobnú schopnosť spotrebiteľa v podobe majetku, ktorý spotrebiteľ vynaloží na to, aby získal spotrebný úžitok. ( 6 ) Protiprávne spotrebovaná elektrina je takýmto spotrebným úžitkom. „Zlodej elektriny“ musí v tomto prípade za ňu tiež zaplatiť.

37.

Ak sa vo všeobecnosti majú zdaňovať finančné náklady na spotrebu spotrebného tovaru konečným spotrebiteľom, potom nemôže byť relevantné, či sa táto spotreba uskutočnila protiprávne a prípadne bez vedomia alebo dokonca proti vôli dodávateľa, pokiaľ sa za ňu muselo zaplatiť.

38.

Tento prístup možno vyvodiť už z judikatúry Súdneho dvora. V niektorých rozhodnutiach Súdny dvor konštatoval, že k dodaniu tovaru alebo poskytnutiu služby za protihodnotu dochádza vtedy, keď existuje priama súvislosť medzi poskytnutým plnením a prijatou protihodnotou. ( 7 ) Rozhodujúcim faktorom bolo, či rozsah prospechu je vo vzťahu s výškou protihodnoty. ( 8 ) Keďže v prejednávanej veci je rozsah protiprávne odobratej elektriny (t. j. prospechu) v priamom vzťahu so sumou, ktorú požaduje združenie Fluvius, išlo by o dodanie elektriny združením Fluvius žalovanému za protihodnotu.

39.

Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že Súdny dvor neskôr kládol väčší dôraz na skutočnosť, že služba sa poskytuje „za protihodnotu“ len v prípade, že medzi poskytovateľom a príjemcom existuje právny vzťah ( 9 ). Súdny dvor totiž zatiaľ neurčil, akú kvalitu musí mať takýto právny vzťah. Pokiaľ ide o pôsobnosť všeobecnej spotrebnej dane, je potrebné vykladať ju pomerne široko. ( 10 ) Nemusí ísť práve o „bežný“ zmluvný právny vzťah, lebo ani tzv. čestný dlh nemohol zabrániť spojitosti medzi plnením a protihodnotou zaplatenou „z dôvodu cti“. ( 11 )

40.

V dôsledku toho postačuje akýkoľvek právny vzťah medzi poskytovateľom a príjemcom transakcie. Väčšinou pôjde o zmluvný právny vzťah, čo však nevylučuje právny vzťah na základe zákona. Rozhodujúcim faktorom je priama súvislosť medzi zaplatením peňažnej sumy a konkrétnym spotrebným tovarom. ( 12 ) Súdny dvor preto potvrdil existenciu plnenia za protihodnotu, aj keď v dôsledku predčasnej výpovede zmluvy bola splatná „zmluvná pokuta“, ktorá zodpovedala cene, ktorá by bola splatná aj bez výpovede zmluvy. ( 13 ) To isté platilo pre užívanie parkovacieho miesta užívateľom v rozpore so zmluvou. ( 14 )

41.

V prejednávanej veci tiež existuje priama súvislosť medzi zaplatením peňažnej sumy a spotrebou odobratej elektriny. Na základe vyhlášky o energetike, ktorá upravuje odmenu za túto elektrinu, nepochybne existuje právny vzťah, a to zákonný právny vzťah medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy (Fluvius) a spotrebiteľom (žalovaným).

42.

Aj vzhľadom na článok 20 Charty základných práv je len ťažko odôvodniteľné, prečo je poctivý spotrebiteľ elektriny zaťažený daňou, ktorú nepoctivý (protiprávny) spotrebiteľ elektriny nemusí znášať, hoci existuje spoločný trh s týmito službami a obaja platia za rovnaký spotrebný úžitok. V každom prípade nie sú zrejmé objektívne dôvody, ktoré by odôvodňovali toto rozdielne zaobchádzanie.

43.

Tento záver potvrdzuje argumentácia a contrario založená na článku 14 ods. 2 písm. a) smernice o DPH. V ňom sa uvádza, že prevod vlastníctva majetku (čo je typický príklad nadobudnutia práva nakladať s majetkom v zmysle článku 14 ods. 1 smernice o DPH) sa považuje za dodanie, aj keď sa tento prevod uskutoční na základe príkazu vydaného orgánom verejnej moci alebo v jeho mene, alebo na základe zákona a je zaň splatná náhrada.

44.

V prejednávanej veci totiž – v rozpore s názorom Belgicka – nie sú splnené podmienky stanovené v článku 14 ods. 2 písm. a) smernice o DPH. Článok 14 ods. 2 písm. a) smernice o DPH totiž predpokladá, že k prevodu vlastníctva majetku dochádza na základe príkazu vydaného orgánom verejnej moci alebo v jeho mene, alebo na základe zákona. ( 15 ) Klasickým prípadom uplatnenia článku 14 ods. 2 písm. a) smernice o DPH je teda vyvlastnenie za náhradu.

45.

V prejednávanej veci však k prevodu vlastníctva majetku (v prejednávanej veci elektrickej energie) nedošlo na základe príkazu vydaného orgánom verejnej moci alebo v jeho mene, alebo na základe zákona, ale na základe protiprávneho odberu žalovaným a okamžitej spotreby. Združenie Fluvius je de facto povinné tento odber len strpieť. Naproti tomu je platba zo strany žalovaného splatná na základe zákona (v prejednávanej veci na základe vyhlášky o energetike).

46.

Článok 14 ods. 2 písm. a) smernice o DPH však vychádza z posúdenia, že nemá byť relevantné, či zdaniteľná osoba dobrovoľne prevádza spotrebný tovar za protihodnotu, alebo či sa tento prevod uskutočňuje nedobrovoľne, ale tiež za protihodnotu. Tento prístup sa ešte viac zdôraznil vo vtedajšom návrhu šiestej smernice, ktorý predložila Komisia. V uvedenom návrhu smernice sa v článku 5 ods. 2 ešte uvádzalo, že za dodanie tovaru sa považuje: „f) prevod vlastníctva majetku proti platbe kompenzácie, a to na základe príkazu vydaného štátnym orgánom alebo v jeho mene, pokiaľ by prevod tohto majetku, ktorý nie je založený na príkaze vydanom orgánom verejnej moci, podliehal dani“. ( 16 ) Tým sa jasnejšie ukázalo, že normotvorca sa v podstate usiluje o rovnaké zaobchádzanie pri dodávaní rovnakého tovaru spotrebiteľovi. Nemá byť rozhodujúce, prečo a na akom základe sa vlastníctvo spotrebného tovaru prevádza za protihodnotu.

47.

Toto posúdenie je stále ešte badateľné v znení článku 14 ods. 2 písm. a) smernice o DPH. Domnievam sa, že ho možno automaticky uplatniť aj na prejednávanú vec. Ak vlastník elektriny (Fluvius) nemôže zabrániť prevodu vlastníctva prostredníctvom protiprávneho odberu, ale dostáva zaň na základe zákona odmenu v závislosti od spotreby, potom to svedčí v prospech (vynúteného) dodania za protihodnotu, ktoré podlieha DPH. Platí to najmä vtedy, ak by transakcia podliehala DPH, pokiaľ by vlastník elektriny dodal elektrinu dobrovoľne (t. j. na základe zmluvy).

48.

Ak totiž prevod vlastníctva, ku ktorému dochádza nedobrovoľne, pretože ho stanovuje zákon, predstavuje dodanie, potom to platí tým skôr pre prevod vlastníctva, ku ktorému dochádza tiež nedobrovoľne, ale zákon stanovuje tento prevod vlastníctva, ale povinnosť zaplatiť odmenu. V oboch prípadoch musí vlastník povinne strpieť stratu vlastníctva a dostane za ňu odmenu, resp. náhradu od príjemcu (spotrebiteľa).

49.

V tejto súvislosti sa – v súlade s názorom Komisie – domnievam, že sú splnené už vecné podmienky stanovené článku 14 ods. 1 smernice o DPH. Odberom elektriny združenie Fluvius vykonalo (presnejšie strpelo) dodanie elektriny, za ktoré je na základe zákona splatná odmena. Preto ide o dodanie za protihodnotu.

50.

Článok 2 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 14 ods. 1 smernice o DPH sa preto má vykladať v tom zmysle, že neoprávnený odber elektriny sa považuje za dodanie tovaru za protihodnotu, ak je odmena splatná na základe zákona stanovená v závislosti od spotreby rovnako ako v prípade oprávneného odberu. S nepoctivo konajúcim spotrebiteľom energie sa podľa právnych predpisov týkajúcich sa DPH nemôže zaobchádzať lepšie ako s poctivo konajúcim spotrebiteľom energie.

51.

Tretia otázka vnútroštátneho súdu sa týka článku 9 ods. 1 smernice o DPH. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa má prevádzkovateľ distribučnej sústavy, ktorý bežne nevykonáva činnosť dodávateľa elektriny, považovať aj v tomto smere za zdaniteľnú osobu, pokiaľ ide o neoprávnene odobraté množstvo elektriny.

52.

V konečnom dôsledku ide o otázku, ako sa majú kvalifikovať činnosti vykonávané za protihodnotu, ktoré nepatria k samotnej hlavnej činnosti. V prípade fyzických osôb sa táto otázka vyskytuje častejšie, keďže sa v podstate týka rozlíšenia medzi podnikateľskou činnosťou (ktorá podlieha DPH) a súkromnou činnosťou (ktorá nepodlieha DPH). Zdá sa však nepravdepodobné, že by dodanie elektriny za protihodnotu zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ktorý inak musí chýbajúce množstvo elektriny vyrovnať na vlastné náklady, mohlo predstavovať nepodnikateľskú (alebo dokonca súkromnú) činnosť.

53.

Dodanie elektriny v prejednávanej veci totiž priamo súvisí s činnosťou prevádzkovateľa distribučnej sústavy. V Belgicku je prevádzkovateľ distribučnej sústavy zjavne povinný na vlastné náklady vyrovnávať nedostatok elektriny, ktorý vznikol v dôsledku protiprávneho odberu elektriny tretími osobami. V dôsledku toho už zákon (v prejednávanej veci vyhláška o energetike) pripisuje toto riziko „nevedomého“ dodávania ekonomickej činnosti združenia Fluvius v rámci zákonného právneho vzťahu. V prípade tohto združenia sa tak realizuje typické podnikateľské riziko jeho činnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy.

54.

V dôsledku toho sa má článok 9 ods. 1 smernice o DPH vykladať v tom zmysle, že aj dodanie elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy predstavuje ekonomickú činnosť tohto prevádzkovateľa, pokiaľ a pretože sa pri nej realizuje riziko jeho ekonomickej činnosti ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy.

55.

Štvrtá otázka sa skladá z dvoch častí. Prvá časť štvrtej otázky znie, či „sa [má] článok 13 ods. 1 prvý pododsek smernice o DPH vykladať v tom zmysle, že združenie Fluvius je orgánom verejnej moci“ (čím sa myslí „iný subjekt, ktorý sa spravuje verejným právom“, keďže pojem orgán verejnej moci sa v niektorých jazykových verziách článku 13 nepoužíva vôbec a v iných sa v každom prípade nepoužíva na označenie postavenia konajúceho subjektu). Ide o otázku posúdenia konkrétneho skutkového stavu, ktoré môže vykonať výlučne vnútroštátny súd.

56.

Súdnemu dvoru neboli poskytnuté dostatočné informácie o skutkovom stave na účely zodpovedania pozmenenej otázky, či prevádzkovateľa distribučnej sústavy v právnej forme združenia Fluvius treba považovať za „iný subjekt, ktorý sa spravuje verejným právom“. Ak by združenie Fluvius bolo napríklad osobou, ktorá sa spravuje súkromným právom, ako to tvrdí toto združenie, potom je vylúčená existencia „iného subjektu, ktorý sa spravuje verejným právom“.

57.

Výklad pojmu „subjekt, ktorý sa spravuje verejným právom“ v zmysle „subjektu, ktorý sa spravuje súkromným právom“ je len ťažko zlučiteľný so znením smernice. To platí tým skôr, ak sa má článok 13 ods. 1 smernice o DPH skutočne „vykladať reštriktívne“. ( 17 ) Napriek tomu Súdny dvor vo veci Saudaçor zjavne považoval za možné, aby sa kapitálová spoločnosť založená podľa súkromného práva mohla za určitých okolností považovať za „iný subjekt, ktorý sa spravuje verejným právom“. ( 18 ) Súdny dvor však sformuloval príslušné požiadavky (začlenenie do verejnej správy, výkon verejnej moci, právomoci orgánu verejnej moci) takým spôsobom, ( 19 ) že kapitálová spoločnosť, ktorá sa spravuje súkromným právom, ich vlastne nikdy nemôže spĺňať.

58.

Podľa verejne dostupných informácií na internete je však prevádzkovateľ distribučnej sústavy Fluvius právnickou osobou, ktorá sa spravuje verejným právom a ktorá je poverená úlohami vo verejnom záujme ako združenie niekoľkých obcí. V takom prípade je však možné automaticky hovoriť o „inom subjekte, ktorý sa spravuje verejným právom“ a prvá časť štvrtej otázky vnútroštátneho súdu je bezpredmetná.

59.

V druhej časti štvrtej otázky sa vnútroštátny súd pýta na výklad článku 13 ods. 1 tretieho pododseku smernice o DPH. V ňom je stanovené, že subjekty, ktoré sa spravujú verejným právom, sa považujú za zdaniteľné osoby v súvislosti s určitými činnosťami uvedenými v prílohe I (medzi ne patrí dodávanie elektriny – pozri bod 2), a to aj v prípade, ak vykonávajú činnosti, ktorých sa zúčastňujú ako orgány verejnej moci. To platí aj vtedy, ak by zaobchádzanie s týmito činnosťami ako s nezdaniteľnými transakciami neviedlo k závažnému narušeniu hospodárskej súťaže (druhý pododsek). Z tejto základnej zdaniteľnosti je však v treťom pododseku stanovená výnimka „za predpokladu, že uvedené činnosti nevykonávajú v zanedbateľnom rozsahu“. Vnútroštátny súd žiada o výklad poslednej uvedenej výnimky.

60.

Zdá sa, že tento súd vychádza z nesprávneho predpokladu, že pokiaľ ide o činnosti vykonávané v zanedbateľnom rozsahu v zmysle prílohy I, zdaniteľnosť transakcií je ako taká vylúčená. Článok 13 ods. 1 tretí pododsek smernice o DPH je však ustanovením, ktoré sa uplatňuje len vtedy, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 13 ods. 1. Jeho účelom je len zabezpečiť, aby sa so subjektmi, ktoré sa spravujú verejným právom, vykonávajúcimi tieto typické činnosti zabezpečovania dodávok pre spotrebiteľov, ktoré sú uvedené v prílohe I, zaobchádzalo automaticky ako so zdaniteľnými osobami, aj keby v tejto súvislosti konali ako orgány verejnej moci. Ak teda nie sú splnené už podmienky stanovené v článku 13 ods. 1 prvom pododseku (činnosť, ktorej sa subjekty zúčastňujú ako orgány verejnej moci) alebo v článku 13 ods. 1 druhom pododseku (neexistencia závažného narušenia hospodárskej súťaže) smernice o DPH, článok 13 ods. 1 tretí pododsek smernice o DPH a výnimka týkajúca sa činností vykonávaných v zanedbateľnom rozsahu, ktorá je v ňom stanovená, sú úplne irelevantné.

61.

Vnútroštátny súd však nevysvetlil, prečo dodanie elektriny združením Fluvius ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy, na ktoré sa vzťahuje bod 2 prílohy I, má predstavovať činnosť, ktorej sa združenie Fluvius zúčastňuje ako orgán verejnej moci (článok 13 ods. 1 prvý pododsek smernice o DPH). Skutočnosť, že sa združenie Fluvius musí domáhať protiplnenia za dodanie elektriny podaním žaloby na civilnom súde, svedčí skôr v neprospech tohto záveru. Súdny dvor tiež nedokáže posúdiť, či by nezdaniteľnosť týchto dodávok viedla k závažnému narušeniu hospodárskej súťaže (článok 13 ods. 1 druhý pododsek smernice o DPH). To by pravdepodobne záviselo od množstva dodanej elektriny, ktoré vnútroštátny súd tiež neuviedol. Údaje, ktoré poskytlo združenie Fluvius, svedčia skôr o narušení hospodárskej súťaže.

62.

Ak by vnútroštátny súd napriek tomu dospel k záveru, že dodávka elektriny v rámci neoprávneného odberu je činnosťou, ktorej sa združenie Fluvius zúčastňuje ako orgán verejnej moci a ktorej nezdanenie tiež nespôsobuje závažné narušenie hospodárskej súťaže, tretí pododsek by sa skutočne uplatnil. Združenie Fluvius by sa v takom prípade muselo považovať za zdaniteľnú osobu z dôvodu dodávok elektriny, na ktoré sa vzťahuje príloha I, pokiaľ by rozsah týchto činností nebol zanedbateľný. Domnievam sa však, že ani v tomto prípade by sa výnimka uvedená v treťom pododseku v prejednávanej veci neuplatnila.

63.

Ako som už uviedla v inej veci, ( 20 ) článok 13 smernice o DPH je založený na predpoklade, že na zachovanie neutrality hospodárskej súťaže nie je potrebné, aby štát opäť zdanil činnosti, ktoré vykonáva ako daňový veriteľ v rámci výkonu verejnej moci. ( 21 ) Také „úradné činnosti“ na základe typovej analýzy, ktorú treba vykonať, spravidla nie sú ani ekonomickými činnosťami v zmysle článku 9 smernice o DPH.

64.

Ak nimi predsa sú, potom článok 13 ods. 1 smernice za určitých okolností v zmysle zjednodušujúcej úpravy bráni tomu, aby v dôsledku toho vznikli štátu povinnosti vyplývajúce z daňových predpisov (povinnosti týkajúce sa odvádzania dane, daňovej evidencie a podania daňového priznania). V dôsledku toho môže ísť o „činnosti vykonávané v zanedbateľnom rozsahu“ v zmysle tretieho pododseku len vtedy, ak je myšlienka zjednodušenia stále relevantná. To predpokladá, že len na základe činností vykonávaných v zanedbateľnom rozsahu v zmysle prílohy I by teraz subjektu, ktorý sa spravuje verejným právom, vznikli osobitné povinnosti týkajúce sa odvádzania dane, daňovej evidencie a podania daňového priznania.

65.

V prejednávanej veci to tak nie je, lebo združenie Fluvius je zdaniteľnou osobou už na základe svojej činnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy. V dôsledku zdaniteľnosti dodávok elektriny prostredníctvom neoprávneného odberu nevznikajú dodatočné povinnosti, ktorým sa má zabrániť prostredníctvom zjednodušujúcej úpravy. Tento reštriktívny prístup je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sa článok 13 ods. 1 smernice o DPH má vykladať reštriktívne. ( 22 )

66.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Vredegerecht te Antwerpen (Zmierovací súd Antverpy, Belgicko), takto: