I. Úvod

II. Právny rámec

A. Právo Únie

1. Nariadenie (ES) č. 1/2003

2. Smernica 2014/104

B. České právo

III. Skutkový stav a spor vo veci samej

A. Postup Komisie vo veci „Google Shopping“ a rozhodnutie C(2017) 4444 final

B. Vnútroštátne občianskoprávne konanie o žalobe spoločnosti Heureka o náhradu škody

IV. Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie na Súdnom dvore

V. Posúdenie

A. Predbežná otázka: môže sa vnútroštátny súd opierať o rozhodnutie Komisie, ktoré ešte nie je konečné?

1. Záväzná povaha rozhodnutia Komisie, ktoré ešte nie je konečné

2. Povinnosti prerušiť konanie vo veci samej?

B. O prvej a druhej prejudiciálnej otázke: dôsledky záverov z rozsudku Volvo na prejednávanú vec

1. Obdobie porušenia, ku ktorému došlo po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104

2. Obdobie porušenia, ku ktorému došlo pred uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104

C. O tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke: požiadavky vyplývajúce z práva Únie v súvislosti s režimom premlčania pred smernicou

1. Môže premlčacia lehota začať plynúť pred skončením porušovania? [tretia otázka a štvrtá otázka bod (i)]

2. Môže premlčacia lehota začať plynúť skôr, ako sa poškodená osoba dozvie, že konanie predstavuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže? [štvrtá otázka bod (ii)]

3. Má premlčacia lehota spočívať počas trvania konania pred Komisiou a počas súdneho preskúmania rozhodnutia Komisie? (štvrtá otázka body 3 a 4)

VI. Návrh

1.

V súlade s úpravou premlčania ustanovenou v článku 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby o náhradu škody podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie ( 2 ) premlčacie lehoty nezačnú plynúť skôr, ako je porušenie právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže skončené a ako sa žalobca dozvie alebo je možné odôvodnene predpokladať, že sa dozvedel, o podstatných skutočnostiach charakterizujúcich porušenie.

2.

V rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania má Súdny dvor predovšetkým preskúmať, či požiadavka, podľa ktorej premlčacia lehota nemôže začať plynúť skôr, ako je porušenie skončené, vyplývala v čase pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104 už z článku 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity. Vnútroštátny súd si tiež kladie otázku, či sú s právom Únie zlučiteľné niektoré ďalšie aspekty skoršej vnútroštátnej právnej úpravy premlčania, ako je vedomosť o tom, že predmetné konanie predstavuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, a spočívanie plynutia premlčacej lehoty počas konania pred Európskou komisiou a počas obdobia, v ktorom je rozhodnutie o porušení napadnuté na súde.

3.

Článok 2 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 3 ), nazvaný „Dôkazné bremeno“, stanovuje:

„Vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach spoločenstva, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov [101 a 102 ZFEÚ], bremeno dokazovania porušenia článku [101] ods. 1 alebo článku [102 ZFEÚ] znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol. Podnik alebo združenie podnikov nárokujúce si výhody článku [101] ods. 3 [ZFEÚ] znáša dôkazné bremeno splnenia podmienok uvedeného odseku.“

4.

Článok 16 tohto nariadenia, nazvaný „Jednotné uplatňovanie súťažného práva spoločenstva“, stanovuje:

„1.   Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo článku [102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe, ktorý iniciovala [s rozhodnutím, ktoré Komisia zamýšľa prijať v konaní, ktoré začala – neoficiálny preklad]. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný postup [prerušiť príslušné konanie – neoficiálny preklad]. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku [267 ZFEÚ].

2.   Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku [101] alebo [102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.“

5.

Podľa článku 25 ods. 2 uvedeného nariadenia:

„Čas začína plynúť dňom začiatku porušovania. V prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania však začína premlčacia lehota plynúť dňom ukončenia porušovania.“

6.

Odôvodnenie 36 smernice 2014/104 znie:

„Vnútroštátne pravidlá upravujúce začiatok, trvanie, pozastavenie [spočívanie – neoficiálny preklad] alebo prerušenie plynutia premlčacích lehôt by nemali neprimerane brániť podávaniu žalôb o náhradu škody. Toto je osobitne dôležité, najmä pokiaľ ide o žaloby, ktoré sú založené na zistení porušenia orgánom hospodárskej súťaže alebo preskúmacím súdom. Na tento účel by mala existovať možnosť podať žalobu o náhradu škody po skončení konania vedeného orgánom hospodárskej súťaže na účely presadenia vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže alebo práva hospodárskej súťaže Únie. Premlčacia lehota by nemala začať plynúť skôr, ako sa skončí porušenie, ani skôr, ako sa žalobca dozvedel alebo možno odôvodnene predpokladať, že sa dozvedel o správaní, ktoré predstavuje porušenie, o tom, že porušením sa žalobcovi spôsobila škoda, ako aj o totožnosti toho, kto škodu spôsobil. Členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť prekluzívne lehoty, ktoré sú všeobecne záväzné, za podmienky, že trvanie takýchto prekluzívnych lehôt prakticky neznemožní alebo nadmerne nesťaží výkon práva na úplnú náhradu škody.“

7.

Článok 2 tejto smernice má názov „Vymedzenie pojmov“ a jeho body 1 a 12 stanovujú:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

8.

Článok 9 tejto smernice, nazvaný „Účinok vnútroštátnych rozhodnutí“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu považovalo za nevyvrátiteľne preukázané na účely žalôb o náhradu škody podaných na ich vnútroštátne súdy podľa článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade konečného rozhodnutia uvedeného v odseku 1 v inom členskom štáte mohlo byť toto konečné rozhodnutie predložené pred vnútroštátnymi súdmi v súlade s vnútroštátnym právom aspoň ako dôkaz prima facie skutočnosti, že došlo k porušeniu práva hospodárskej súťaže, a aby sa podľa potreby mohlo posudzovať spolu s akýmkoľvek ďalším dôkazom predloženým účastníkmi.

3.   Týmto článkom nie sú dotknuté práva a povinnosti podľa článku 267 ZFEÚ.“

9.

Článok 10 uvedenej smernice, nazvaný „Premlčacie lehoty“, stanovuje:

„1.   Členské štáty v súlade s týmto článkom stanovia pravidlá uplatniteľné na premlčacie lehoty na podanie žalôb o náhradu škody. Týmito pravidlami sa určí, kedy predmetné lehoty začínajú plynúť, ich trvanie, ako aj okolnosti, za akých sa prerušujú alebo spočívajú.

2.   Premlčacie lehoty nesmú začať plynúť skôr, než sa porušenie práva hospodárskej súťaže skončí a než sa žalobca dozvie alebo než možno odôvodnene predpokladať, že sa dozvedel o:

3.   Členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody bola najmenej päť rokov.

4.   Členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota spočívala alebo v závislosti od vnútroštátneho práva bola prerušená, ak orgán hospodárskej súťaže vykoná úkony na účely vyšetrovania alebo jeho konania v súvislosti s porušením práva hospodárskej súťaže, ktorého sa týka žaloba o náhradu škody. Spočívanie premlčacej lehoty sa skončí najskôr jeden rok po tom, ako sa rozhodnutie o porušení stalo konečným alebo ako sa konanie skončilo iným spôsobom.“

10.

Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 262/2017 Sb., o náhradě škody v oblasti hospodářské soutěže t. j. pred 1. septembrom 2017, sa premlčanie práva na náhradu škody riadilo najprv – do 31. decembra 2013 – zákonom č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník, a následne – od 1. januára 2014 do 31. augusta 2017 – zákonom č. 89/2012 Sb., občanský zákoník. Podľa vnútroštátneho súdu rozdiel medzi týmito dvoma právnymi úpravami spočíva v tom, že podľa Obchodného zákonníka je premlčacia lehota štyri roky, zatiaľ čo podľa Občianskeho zákonníka je táto lehota tri roky. Na účely konania pred Súdnym dvorom vnútroštátny súd, ktorý jediný má právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo ( 4 ), označuje za relevantnú úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku.

11.

Ustanovenie § 620 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Okolnosti rozhodujúce pre začatie plynutia premlčacej lehoty práva na náhradu škody zahŕňajú vedomosť o škode a osobe zodpovednej za náhradu škody. To platí obdobne aj pre náhradu nemajetkovej škody.“

12.

Ustanovenie § 629 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Premlčacia doba je trojročná.“

13.

Ustanovenie § 9 ods. 1 až 3 zákona č. 262/2017 o náhrade škody v oblasti hospodárskej súťaže stanovuje:

„1.   Premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody podľa tohto zákona je päť rokov; ustanovenia § 629 a 636 Občianskeho zákonníka sa neuplatnia.

2.   Premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnená osoba dozvedela o škode, o osobe zodpovednej za škodu a o obmedzení hospodárskej súťaže, alebo sa o týchto skutočnostiach dozvedieť mala a mohla, ale najskôr odo dňa, kedy došlo k ukončeniu obmedzovania hospodárskej súťaže.

3.   Premlčacia lehota neplynie počas vyšetrovania alebo konania pred orgánom hospodárskej súťaže, ktoré sa týka toho istého obmedzenia hospodárskej súťaže, a počas obdobia jedného roka odo dňa, kedy a) sa rozhodnutie vydané orgánom hospodárskej súťaže alebo súdom, v ktorom sa konštatuje, že existuje takéto obmedzenie hospodárskej súťaže, stalo konečným, alebo b) vyšetrovanie alebo konanie pred orgánom hospodárskej súťaže alebo konanie pred súdom bolo skončené iným spôsobom.“

14.

Heureka Group a. s. (ďalej len „Heureka“), spoločnosť pôsobiaca na trhu služieb porovnávačov predajných cien v Českej republike, žalobkyňa vo veci samej, podala na Městský soud v Prahe (Česká republika), vnútroštátny súd, žalobu o náhradu škody proti spoločnosti Google LLC v nadväznosti na rozhodnutie Komisie z 27. júna 2017 vo veci Google Search (Shopping) [ďalej len „rozhodnutie C(2017) 4444 final“] ( 5 ).

15.

Dňa 30. novembra 2010 Komisia uverejnila tlačovú správu, v ktorej uviedla, že začala konanie proti spoločnosti Google najmä na základe článku 2 ods. 1 nariadenia (ES) č. 773/2004 v súvislosti s možným zneužitím dominantného postavenia v oblasti online vyhľadávania. ( 6 )

16.

Google v roku 2013 predložila Komisii návrh záväzkov s cieľom reagovať na obavy tejto inštitúcie.

17.

Dňa 27. mája 2014 Sdružení pro internetový rozvoj v České republice (ďalej len „SPIR“), ktorého členom je spoločnosť Heureka, uverejnilo tlačovú správu, v ktorej vyjadrilo svoj nesúhlas s týmito záväzkami.

18.

Dňa 15. apríla 2015 Komisia prijala oznámenie námietok adresované spoločnosti Google, v ktorom dospela k predbežnému záveru, že predmetné praktiky predstavujú zneužitie dominantného postavenia, a teda porušujú článok 102 ZFEÚ.

19.

Dňa 14. júla 2016 Komisia prijala doplňujúce oznámenie námietok a začala konanie pre porušenie článku 102 ZFEÚ aj proti materskej spoločnosti Google, spoločnosti Alphabet, Inc.

20.

Komisia 27. júna 2017 prijala rozhodnutie C(2017) 4444 final. V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že Google, a od prevzatia kontroly nad spoločnosťou Google, tiež Alphabet, porušovali článok 102 ZFEÚ a článok 54 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP). Podľa Komisie Google zneužívala svoje dominantné postavenie na trinástich vnútroštátnych trhoch so všeobecným vyhľadávaním v rámci EHP, vrátane Českej republiky, tým, že obmedzila návštevnosť svojich všeobecných stránok s výsledkami vyhľadávania smerom ku konkurenčným porovnávačom výrobkov a zvýšila návštevnosť smerom ku svojmu vlastnému porovnávaču výrobkov, čo mohlo mať alebo pravdepodobne malo protisúťažné účinky na trinástich relevantných vnútroštátnych trhoch so špecializovaným vyhľadávaním pre porovnávanie výrobkov, ale aj na trhoch so všeobecným vyhľadávaním. ( 7 )

21.

Komisia dospela k záveru, že k tomuto porušeniu dochádzalo v Českej republike od februára 2013 a pokračovalo aj ku dňu prijatia rozhodnutia C(2017) 44444 final, t. j. 27. júna 2017. Komisia sa preto domnievala, že spoločnosti Google treba uložiť povinnosť ukončiť svoje správanie v lehote 90 dní a zdržať sa rovnocenného správania s rovnakým cieľom alebo účinkom. ( 8 )

22.

Zhrnutie rozhodnutia C(2017) 4444 final bolo 12. januára 2018 uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie.

23.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. septembra 2017 podala Google žalobu proti rozhodnutiu C(2017) 4444 final. Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 10. novembra 2021 vo veci Google a Alphabet/Komisia (Google Shopping) (T‑612/17, EU:T:2021:763) zrušil uvedené rozhodnutie len v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatovala porušenie zo strany spoločnosti Google na trinástich vnútroštátnych trhoch so všeobecným vyhľadávaním v rámci EHP na základe existencie protisúťažných účinkov na týchto trhoch a v zostávajúcej časti žalobu spoločnosti Google zamietol, keď okrem iného potvrdil analýzu Komisie týkajúcu sa trhov so špecializovaným vyhľadávaním pre porovnávanie výrobkov.

24.

Návrhom z 20. januára 2022 Google podala odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu, o ktorom v súčasnosti prebieha konanie. ( 9 )

25.

Žalobou z 25. júna 2020, doručenou 26. júna 2020, začala Heureka pred Městským soudem v Prahe konanie o náhradu škody proti spoločnosti Google. Touto žalobou sa Heureka domáha náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku zneužitia dominantného postavenia, ktorého sa Google podľa rozhodnutia C(2017) 4444 final dopustila v Českej republiky v období od februára 2013 do 27. júna 2017. Heureka tvrdila, že Google umiestňovala a zobrazovala svoj vlastný porovnávač predajných cien na najlepšom mieste medzi výsledky pri využívaní služieb všeobecného vyhľadávania, čím znížila návštevnosť portálu pre porovnávanie predajných cien Heureka.cz.

26.

Google proti tejto žalobe okrem iného namietala, že nárok na náhradu škody je premlčaný minimálne za obdobie od februára 2013 do 25. júna 2016. ( 10 ) Táto argumentácia je založená na predpoklade, že Heureka sa mohla dozvedieť o porušovateľovi a o to, že jej vznikla škoda, oveľa skôr, ako bolo vydané rozhodnutie C(2017) 4444 final.

27.

Google v tejto súvislosti poznamenáva, že bolo zjavné, že prevádzkovateľom vyhľadávača s názvom „Google“ je Google, a to najmä vzhľadom na tlačovú správu Komisie z 30. novembra 2010 (bod 15 vyššie).

28.

Okrem toho sa Google domnieva, že uverejnenie tlačovej správy z 27. mája 2014, ktorou SPIR vyjadrilo svoj nesúhlas so záväzkami, ktoré Google predložila Komisii (bod 17 vyššie), v každom prípade stačilo na začatie plynutia premlčacej lehoty.

29.

Z týchto dôvodov Google tvrdí, že premlčacia lehota uplatniteľná v prejednávanej veci začala plynúť od februára 2013, teda od začiatku porušenia na území Českej republiky a od začiatku vzniku údajnej škody, a najneskôr od 27. mája 2014, keď bola uverejnená tlačová správa združenia SPIR.

30.

Podľa spoločnosti Google nič nebránilo spoločnosti Heureka podať žalobu o náhradu škody, keďže táto spoločnosť mohla počas konania o tejto žalobe mohla postupne rozširovať rozsah škody o čiastočnú škodu, ktorá sa časom zvyšovala.

31.

Městský soud v Prahe má v tejto súvislosti pochybnosti o zlučiteľnosti skoršej vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej premlčacie lehoty s článkom 10 ods. 2 smernice 2014/104 a prípadne s článkom 102 ZFEÚ, ako aj so zásadou efektivity. Vnútroštátny súd poznamenáva, že podľa § 620 ods. 1 Občianskeho zákonníka začína trojročná premlčacia lehota plynúť od okamihu, keď sa poškodená osoba dozvie, alebo hneď, ako sa mohlo predpokladať, že sa dozvedela o totožnosti porušiteľa a o vzniknutej škode. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa vedomosti o vzniku škody v dôsledku predmetného porušenia, podľa výkladu § 620 ods. 1 Občianskeho zákonníka podaného zo strany Nejvyššího soudu (Česká republika) na začatie plynutia premlčacej lehoty postačuje vedomosť o čiastočnej škode. Škoda je, najmä v prípadoch pokračujúceho alebo opakovaného porušovania deliteľná a každá „nová škoda“ môže byť uplatnená samostatne a začína pre ňu plynúť nová premlčacia lehota.

32.

Podľa vnútroštátneho súdu to v prejednávanej veci znamená, že pri každom všeobecnom vyhľadávaní uskutočnenom na stránke Google, ktoré viedlo k umiestneniu a zobrazeniu výsledkov výhodnejších pre porovnávač cien spoločnosti Google, začala plynúť nová, samostatná premlčacia lehota.

33.

Okrem toho tento súd poznamenáva, že na rozdiel od článku 10 smernice 2014/104 Občiansky zákonník nevyžaduje, aby poškodená osoba vedela o tom, že dotknuté konanie predstavuje porušenie práva hospodárskej súťaže. Občiansky zákonník neobsahuje ani pravidlo umožňujúce spočívanie alebo prerušenie premlčacej lehoty počas obdobia vyšetrovania týkajúceho sa tohto konania, ani pravidlo, podľa ktorého prerušenie plynutia premlčacej lehoty skončilo najskôr jeden rok po tom, čo sa rozhodnutie konštatujúce porušenie stalo konečným.

34.

Za týchto podmienok Městský soud v Prahe rozhodnutím z 29. septembra 2021, ktoré bolo doručené 30. septembra 2021, položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

V prejudiciálnom konaní pred Súdnym dvorom predložili písomné pripomienky Heureka, Google a Európska komisia.

35.

Dňa 22. júna 2022, t. j. po ukončení písomnej časti konania v prejednávanej veci, ku ktorému došlo 21. marca 2022, Súdny dvor vydal rozsudok vo veci Volvo a DAF Trucks (C‑267/20, ďalej: rozsudok Volvo, EU:C:2022:494), v ktorom sa vyjadril najmä k povahe článku 10 smernice 2014/104, ako aj k časovej pôsobnosti tohto ustanovenia. Vzhľadom na podobnosť medzi vyššie uvedenou vecou a prejednávanou vecou Súdny dvor upozornil vnútroštátny súd na vyššie uvedený rozsudok a spýtal sa ho, či vzhľadom na tento rozsudok trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

36.

Listom z 29. júna 2022 doručeným 1. júla 2022 vnútroštátny súd oznámil Súdnemu dvoru, že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

37.

Písomným oznámením doručeným Súdnemu dvoru 27. septembra 2022 však vnútroštátny súd informoval Súdny dvor o tom, že berie späť prvú a druhú otázku zo svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale trvá na tretej a štvrtej otázke.

38.

Dňa 20. decembra 2022 Súdny dvor a generálna advokátka položili všetkým účastníkom konania otázky na písomné zodpovedanie, na ktoré všetci účastníci konania odpovedali. Vnútroštátny súd tiež predložil vyjadrenia v nadväznosti na tieto otázky, ktoré boli zaregistrované ako dodatok k návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

39.

Všetci účastníci konania boli zastúpení aj na pojednávaní 20. marca 2023.

40.

Svojimi prejudiciálnymi otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či Heureka, žalobkyňa vo veci samej, ktorá podala svoju žalobu 26. júna 2020 a ktorá sa považuje za poškodenú v dôsledku zneužitia dominantného postavenia, ktorého sa Google dopustila v období od februára 2013 do 27. júna 2017, môže ešte požadovať náhradu škody spôsobenej počas celého tohto obdobia, alebo či jej právo na náhradu škody je naopak už premlčané za časť uvedeného obdobia.

41.

Táto otázka vzniká najmä preto, že pred prebratím smernice 2014/104 české právo viazalo začiatok plynutia premlčacej lehoty len na vedomosť o škode a porušiteľovi. V relevantnej judikatúre sa teda zastával názor, že celková škoda, ktorá vznikla počas pokračujúceho porušovania práva hospodárskej súťaže, je deliteľná na čiastkové škody a že pre každú čiastočnú škodu začína plynúť samostatná premlčacia lehota. Právo na náhradu škody sa teda premlčiavalo samostatne a postupne.

42.

Na základe tejto judikatúry a skoršej trojročnej premlčacej lehoty – a ak sa vychádza z predpokladu, ako tvrdí Google (pozri body 26 až 29 vyššie), že Heureka vedela alebo mala vedieť o škode a jej pôvodcovi od začiatku obdobia, za ktoré sa domáha náhrady škody, alebo v každom prípade pred skončením porušenia konštatovaného Komisiou – by časť práva spoločnosti Heureka na náhradu škody vyplývajúceho z tohto porušenia už bola premlčaná v čase podania jej žaloby. ( 11 )

43.

Medzičasom však nadobudla účinnosť smernica 2014/104, ktorej článok 10 ods. 2 podmieňuje začatie plynutia premlčacej lehoty uplatniteľnej na žalobu o náhradu škody v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže nielen tým, že žalobca vedel o podstatných skutočnostiach tohto porušenia, ale aj tým, že toto porušenie skončilo.

44.

Smernica 2014/104 nadobudla účinnosť 26. decembra 2014. Lehota na jej prebratie uplynula 27. decembra 2016. Dňa 1. septembra 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 262/2017 o náhrade škody v oblasti hospodárskej súťaže, ktorým bola smernica 2014/104 prebratá do českého práva.

45.

Vnútroštátny súd sa preto v prvom rade pýta na časovú pôsobnosť článku 10 smernice 2014/104 (prvá a druhá prejudiciálna otázka). Ďalej chce vedieť, či taká úprava premlčania, aká bola zakotvená v českom práve pred nadobudnutím účinnosti vnútroštátneho zákona preberajúceho toto ustanovenie, je zlučiteľná s požiadavkami uvedeného ustanovenia a/alebo článku 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity (tretia a štvrtá prejudiciálna otázka).

46.

V rozsudku Volvo Súdny dvor už objasnil niektoré aspekty časovej pôsobnosti článku 10 smernice 2014/104. Vnútroštátny súd preto oznámil Súdnemu dvoru, že v nadväznosti na tento rozsudok berie späť prvú a druhú prejudiciálnu otázku. Je však užitočné preskúmať konkrétne dôsledky zistení uvedených v rozsudku Volvo na prejednávanú vec (časť B).

47.

Z tohto preskúmania vyplýva, že odpoveď na otázku, či Heureka môže ešte požadovať náhradu škody za celé obdobie porušenia, závisí od toho, či v čase uplynutia lehoty na prebratie smernice 2014/104 už premlčacia lehota podľa vnútroštátneho práva za časť tohto obdobia uplynula. Odpoveď na túto poslednú otázku však závisí od toho, či už pred uplynutím lehoty na prebratie uvedenej smernice vyplývalo z článku 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity, že vnútroštátne právne poriadky nemôžu stanoviť začiatok premlčacej lehoty pred skončením pokračujúceho porušovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Táto otázka v zásade zodpovedá tretej prejudiciálnej otázke a bodu (i) štvrtej prejudiciálnej otázky. V tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa aj bodmi (ii), (iii) a (iv) štvrtej prejudiciálnej otázky, ktoré sa týkajú zlučiteľnosti iných aspektov skoršej vnútroštátnej právnej úpravy premlčania s právom EÚ (časť C).

48.

Predovšetkým však vzniká predbežná otázka: V prejednávanej veci, na rozdiel od situácie prejednávanej v rozsudku vo veci Volvo ( 12 ) a v uznesení vo veci Deutsche Bank ( 13 ) v prejednávanej veci nie je rozhodnutie Komisie C(2017) 4444 final, na ktoré sa Heureka odvoláva s cieľom preukázať existenciu a trvanie porušenia, ktoré jej malo spôsobiť škodu, ešte konečné (pozri body 23 a 24 vyššie). Z toho potom vyplýva otázka, či sa vnútroštátny súd môže napriek tomu opierať o toto rozhodnutie na účely preukázania existencie predmetného porušenia a jeho trvania, ako aj na účely určenia premlčacej lehoty v pôvodnom konaní, alebo či je povinný prerušiť konanie vo veci, až kým uvedené rozhodnutie nebude konečné. Keďže v rámci spolupráce s vnútroštátnymi súdmi zavedenej článkom 267 ZFEÚ je úlohou Súdneho dvora poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý mu bol predložený, ( 14 ) je potrebné objasniť túto otázku pred analýzou prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom (časť A).

49.

Podľa článku 2 bodu 12 smernice 2014/104 „konečné rozhodnutie o porušení“ je rozhodnutie o porušení, proti ktorému nie je možné alebo už nie je možné podať riadny opravný prostriedok.

50.

Rozhodnutie C(2017) 4444 final ešte nie je konečné v zmysle tohto ustanovenia, pretože bolo predmetom žaloby o neplatnosť podanej na Všeobecný súd, ktorého rozsudok Google a Alphabet/Komisia (Google Shopping) (T‑612/17, EU:T:2021:763) bol napadnutý na Súdnom dvore a príslušné konanie doposiaľ trvá (body 23 a 24 vyššie).

51.

Bráni táto skutočnosť tomu, aby sa žalobca a vnútroštátny súd odvolávali na závery rozhodnutia Komisie, najmä pokiaľ ide o existenciu porušenia a jeho dĺžku trvania?

52.

Domnievam sa, že nie.

53.

Aj rozhodnutie, ktoré ešte nie je konečné, v ktorom Komisia konštatuje porušenie práva hospodárskej súťaže, má teda záväzný účinok, pokiaľ nebolo zrušené (časť 1). Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby z toho vyvodil primerané dôsledky v konaní pred ním a prípadne posúdil, či má prerušiť konanie, až kým rozhodnutia Komisie nebude konečné, bez toho, aby bol povinný tak urobiť (časť 2). Túto otázku, či sa vnútroštátny súd môže opierať o rozhodnutie Komisie, ktoré ešte nie je konečné, treba odlišovať od otázky, či má byť premlčacia lehota v takom prípade spočívať (pozri v tejto súvislosti body 132 až 138 nižšie).

54.

Akty inštitúcií Únie v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti, a preto majú právne účinky dovtedy, kým neboli zrušené alebo derogované. ( 15 )

55.

Z tejto zásady tiež vyplýva povinnosť uznať plnú účinnosť uvedených aktov, kým Súdny dvor nekonštatuje ich protiprávnosť, a rešpektovať ich vykonateľnosť, kým Súdny dvor nerozhodne o odklade ich výkonu. ( 16 )

56.

Je pravda, že podľa článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ je rozhodnutie prijaté Komisiou záväzné len pre osoby, ktorým je určené, ak sú v ňom označené. Je však nesporné, že takéto rozhodnutie môže mať záväzné právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť záujmy tretích osôb, ak sa ich priamo a osobne dotýka a podstatne mení ich právne postavenie. ( 17 )

57.

Keďže takéto rozhodnutie vyvoláva záväzné právne účinky pre osoby, ktorým je určené, a pre tretie osoby priamo a osobne dotknuté na základe porušenia konštatovaného v tomto rozhodnutí, iné tretie osoby ako Heureka a vnútroštátny súd musia mať tiež možnosť opierať sa o konštatovania uvedené v uvedenom rozhodnutí, pokiaľ toto rozhodnutie nebolo zrušené. Povinnosť vnútroštátnych orgánov a súdov dodržiavať prezumpciu zákonnosti rozhodnutí Komisie vyplýva aj zo zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ. ( 18 )

58.

Okrem toho podľa článku 16 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003, ak vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článkov 101 alebo 102 ZFEÚ, ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Konečná platnosť takéhoto rozhodnutia nie je podmienkou stanovenou týmto ustanovením.

59.

V tomto ohľade sa toto ustanovenie líši od článku 9 smernice 2014/104, ktorý priznáva dôkaznú hodnotu rozhodnutiam vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže len vtedy, ak sú konečné. ( 19 ) Tento rozdiel je odôvodnený prednosťou práva Únie a záväznosťou rozhodnutí inštitúcií Únie. ( 20 )

60.

Je pravda, že v bode 42 rozsudku vo veci Sumal ( 21 ) Súdny dvor rozhodol, že na to, aby mohla byť právnická osoba patriaca k hospodárskej jednotke uznaná za zodpovednú za porušenie práva hospodárskej súťaže, je potrebné, aby dôkaz o tom, že aspoň jeden právny subjekt patriaci do tejto hospodárskej jednotky sa zúčastnil na takomto porušení, bol predložený vo forme konečného ( 22 ) rozhodnutia Komisie alebo bol predložený samostatne pred dotknutý vnútroštátny súd, ak Komisia neprijala žiadne rozhodnutie o existencii porušenia.

61.

Nič však nenasvedčuje tomu, že by z toho vyplývalo, že sa poškodená osoba alebo vnútroštátny súd môžu opierať len o závery konečného rozhodnutia Komisie. Ak by to tak bolo, znamenalo by to, že by žalobca musel v každom prípade počkať na skončenie súdneho preskúmania rozhodnutia Komisie, a až potom by sa mohol opierať o závery uvedené v tomto rozhodnutí. To by však mohlo nadmerne sťažiť poškodeným osobám uplatnenie ich práva na náhradu škody vyplývajúceho z článkov 101 a 102 ZFEÚ, najmä vzhľadom na to, že nie je vylúčené, že absolútna premlčacia lehota tohto práva uplynie pred skončením uvedeného súdneho konania. Poškodené osoby by mohli byť teda zbavené možnosti podať žaloby na základe konečného rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. ( 23 )

62.

Záväzný charakter rozhodnutia Komisie, ktoré ešte nie je konečné, potvrdzuje skutočnosť, že podľa článku 16 ods. 1 tretej vety nariadenia č. 1/2003 je v takom prípade potreba prerušiť vnútroštátne konanie ponechaná na posúdenie vnútroštátneho súdu. Ak by sa vnútroštátny súd nemohol opierať o rozhodnutie Komisie, ktoré ešte nie je konečné, prerušenie jeho konania by bolo v skutočnosti automatickým dôsledkom toho, že rozhodnutie nie je konečné.

63.

Konkrétnejšie, zo štruktúry článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 dokonca vyplýva, že možnosť prerušiť vnútroštátne konanie normotvorca zrejme primárne predpokladal v situácii, keď Komisia ešte neprijala rozhodnutie, ale len o ňom uvažuje. ( 24 ) Hoci nevidím dôvod, prečo by sa prerušenie konania nemohlo ukázať ako užitočné, ak nie nevyhnutné, aj v prípade, keď rozhodnutie Komisie ešte nie je konečné, táto štruktúra však ešte viac zdôrazňuje skutočnosť, že prerušenie konania v takomto prípade nie je automatické.

64.

Smernica 2014/104 ani nezakazuje vnútroštátnemu súdu pokračovať v konaní, ak Komisia vedie konanie týkajúce sa toho istého porušenia. Verejnoprávne a súkromnoprávne postupy presadzovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa navzájom dopĺňajú a v zásade môžu byť vedené súbežne. ( 25 ) To musí platiť aj v prípade, keď je konanie pred Komisiou ukončené, kým na súdoch Únie prebieha súdne preskúmanie jej rozhodnutia.

65.

Ako tvrdí Komisia, všeobecná povinnosť prerušiť vnútroštátne konanie by problematicky podnecovala podniky, v prípade ktorých Komisia dospela k záveru, že porušili právne predpisy Únie v oblasti hospodárskej súťaže, aby podali žalobu proti rozhodnutiu a následne odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu len z toho dôvodu, aby oddialili dosiahnutie kompenzačnej spravodlivosti.

66.

Pri posudzovaní, či je potrebné alebo vhodné prerušiť konanie týkajúce sa návrhu na náhradu škody v nadväznosti na rozhodnutie Komisie, ktoré ešte nie je konečné, musí vnútroštátny súd zohľadniť na jednej strane hospodárnosť konania a svoju povinnosť lojálnej spolupráce s inštitúciami Únie, ktoré môžu prípadne svedčiť v prospech prerušenia konania.

67.

Na druhej strane treba zohľadniť právo žalobcu na účinný prostriedok nápravy, ako aj právo žalovaného na právnu istotu, ktoré môžu svedčiť v prospech potreby rozhodnúť vnútroštátny spor v primeranej lehote. ( 26 ) V tomto kontexte treba okrem iného zohľadniť riziko, že absolútna premlčacia lehota uplynie počas prerušenia konania alebo dokonca počas konania o súdnom preskúmaní sporného rozhodnutia pred súdom Únie, teda otázku, či možno v krátkom čase očakávať konečné rozhodnutie v tomto konaní, ako aj vlastné posúdenie platnosti rozhodnutia Komisie vnútroštátnym súdom. V prípade pochybností v tomto smere musí vnútroštátny súd položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. ( 27 )

68.

Ďalším aspektom, ktorý možno zohľadniť pri posudzovaní vhodnosti prerušenia konania, je existencia alebo neexistencia mimoriadneho opravného prostriedku vo vnútroštátnom práve, ktorý by prípadne umožňoval preskúmanie rozhodnutia vydaného v konaní o náhrade škody. Zdá sa, že zavedenie takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku sa v práve Únie vo všeobecnosti nevyžaduje, ( 28 ) ale v prejednávanej veci podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom takýto opravný prostriedok v českom práve existuje.

69.

Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že aj keď rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie, ako je rozhodnutie C(2017) 4444 final, ešte nie je konečné, má záväzný účinok v rámci žaloby o náhradu škody, akou je žaloba vo veci samej. Vnútroštátny súd sa preto môže na toto rozhodnutie odvolávať na účely konštatovania existencie a trvania porušenia, ktoré údajne spôsobilo spornú škodu. Tým nie je dotknutá možnosť uvedeného súdu prerušiť konanie, ktoré pred ním prebieha, ak to považuje za vhodné vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci.

70.

Svojou prvou a druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, v akom rozsahu je článok 10 smernice 2014/104, ktorý sa týka premlčacích lehôt, uplatniteľný na spor vo veci samej. Odpoveď na tieto otázky vyplýva zo záverov Súdneho dvora v rozsudku Volvo. Hoci vnútroštátny súd vzal tieto otázky späť, na účely poskytnutia užitočnej odpovede je potrebné objasniť dôsledky tohto rozsudku na prejednávanú vec.

71.

Podľa článku 22 ods. 1 smernice 2014/104 členské štáty zabezpečia, aby sa vnútroštátne opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na zosúladenie s hmotnoprávnymi ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali so spätným účinkom.

72.

Podľa rozsudku Volvo je článok 10 smernice 2014/104 hmotnoprávnym ustanovením v zmysle článku 22 ods. 1 tejto smernice. ( 29 )

73.

S cieľom určiť časovú pôsobnosť uvedeného článku 10 treba teda overiť, či predmetná situácia nastala pred uplynutím lehoty na prebratie uvedenej smernice alebo či naďalej vyvoláva účinky aj po uplynutí tejto lehoty. ( 30 )

74.

Na tento účel treba preskúmať, či ku dňu uplynutia lehoty na prebratie smernice 2014/104, a teda k 27. decembru 2016, uplynula premlčacia lehota uplatniteľná na predmetnú situáciu, čo znamená určiť okamih, od ktorého táto premlčacia lehota začala plynúť. ( 31 )

75.

V prejednávanej veci Heureka požaduje náhradu škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku zneužitia dominantného postavenia, ktorého sa Google podľa rozhodnutia C(2017) 4444 final dopustila v období od februára 2013 do 27. júna 2017.

76.

Za týchto podmienok treba rozlišovať medzi obdobím porušenia, ku ktorému došlo po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104 (časť 1), a obdobím, ku ktorému došlo pred uplynutím tejto lehoty (časť 2).

77.

Časť porušenia, ku ktorej došlo po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104, t. j. od 27. decembra 2016 do 27. júna 2017, spadá do časovej pôsobnosti článku 10 tejto smernice.

78.

Navyše od uplynutia lehoty na prebratie musí vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v čo najväčšom možnom rozsahu v zmysle práva Únie, avšak bez toho, aby tieto vnútroštátne ustanovenia vykladal contra legem. ( 32 )

79.

V tejto súvislosti podľa vysvetlenia vnútroštátneho súdu „vedomosť o škode“ požadovaná občianskym zákonníkom na určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty je judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky vykladaná tak, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je relevantná vedomosť aj len o čiastočnej škode spôsobenej pokračujúcim porušovaním práva v oblasti hospodárskej súťaže.

80.

Povinnosť jednotného výkladu pritom vyžaduje, aby vnútroštátne súdy v prípade potreby zmenili ustálenú judikatúru, ak je založená na výklade vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi práva Únie. Vnútroštátny súd sa preto nemôže oprávnene domnievať, že vnútroštátne ustanovenie nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že toto ustanovenie bolo predtým sústavne vykladané v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s týmto právom. ( 33 )

81.

Podľa týchto kritérií sa s výhradou overenia vnútroštátnym súdom nezdá nemožné vykladať vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami práva Únie.

82.

Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o škodu spôsobenú počas tejto časti porušenia, premlčacia lehota nemohla začať plynúť skôr, ako boli splnené podmienky stanovené v článku 10 smernice 2014/104, teda najmä, že porušenie bolo skončené a žalobca sa dozvedel o podstatných skutočnostiach tohto porušenia.

83.

Podľa rozsudku vo veci Volvo síce nemožno vylúčiť, že skutočnosti potrebné na podanie žaloby o náhradu škody môžu byť poškodenej osobe známe ešte pred uverejnením zhrnutia rozhodnutia Komisie v Úradnom vestníku Európskej únie, ale v prípade, že neexistuje žiadna iná informácia, od tohto okamihu možno odôvodnene predpokladať, že sa poškodená osoba dozvedela o skutočnostiach podstatných pre podanie žaloby. ( 34 )

84.

Google však v prejednávanej veci obhajuje hypotézu, že Heureka vedela o podstatných skutočnostiach porušenia ešte pred uverejnením zhrnutia rozhodnutia C(2017) 4444 final v úradnom vestníku 12. januára 2018. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či ide o takýto prípad. V každom prípade ani v tejto situácii nemohla premlčacia lehota vzťahujúca sa na obdobie porušenia, ku ktorému došlo po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104, teda 27. decembra 2016, začať plynúť pred skončením tohto porušenia. Podľa rozhodnutia C(2017) 4444 final je dátumom jeho skončenia 27. jún 2017. Vnútroštátnemu súdu však nič nebráni v tom, aby v prípade potreby dospel k záveru, že toto porušenie trvalo dlhšie, ako bolo konštatované v rozhodnutí C(2017) 4444 final, za predpokladu, že táto skutočnosť bude riadne preukázaná. ( 35 )

85.

V tejto súvislosti je užitočné spresniť, že je nepochybné, že okamihom „skončenia porušenia“ v zmysle článku 10 ods. 2 smernice 2014/104 môže byť v prípade, že jediné a pokračujúce porušovanie trvá počas určitého obdobia, len okamih skončenia takéhoto porušenia ako celku.

86.

Je pravda, že tento okamih nie je v tomto ustanovení výslovne uvedený, na rozdiel od toho, ako poznamenal vnútroštátny súd, čo bolo obsiahnuté v pôvodnom návrhu Komisie. ( 36 )

87.

Zdá sa však, že cieľom tejto zmeny nie je zvrátiť tento význam, ale zjednodušiť znenie ustanovenia. Okamihom, v ktorom porušenie „skončí“ totiž môže byť v rámci jediného a pokračujúceho porušenia len okamih, keď toto porušenie skončí ako celok. V opačnom prípade by bolo potrebné odkazovať na okamih, kedy porušenie „začalo“, ako je to uvedené v článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého „čas začína plynúť dňom začiatku porušovania“, s výnimkou „v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania [pri ktorých] začína čas plynúť dňom skončenia porušovania“.

88.

Okrem toho sa v článku 2 bode 1 smernice 2014/104 definuje „porušenie práva hospodárskej súťaže“ ako „porušenie článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo porušenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže“, čo svedčí v prospech výkladu pojmu porušenie na účely uplatnenia smernice na základe judikatúry týkajúcej sa týchto ustanovení. Podľa tejto judikatúry ak je séria skutkov alebo séria pokračujúcich skutkov spojená do jedného zámeru z dôvodu ich rovnakého protisúťažného cieľa, predstavujú jediné a pokračujúce porušenie ( 37 ) (prípadne jediné a opakované porušenie ( 38 )). Tento pojem umožňuje Komisii uložiť pokutu za celé zohľadnené obdobie porušenia a určuje dátum, od ktorého začína plynúť premlčacia lehota, t. j. deň, keď sa pokračujúce porušenie skončilo. ( 39 )

89.

V prejednávanej veci z rozhodnutia C(2017) 4444 final vyplýva, že v Českej republike porušovanie začalo vo februári 2013 a v čase prijatia tohto rozhodnutia ešte trvalo (bod 21 vyššie). Je pravda, že Komisia toto porušenie výslovne nekvalifikovala ako „jediné a pokračujúce porušenie“ v zmysle vyššie uvedenej judikatúry. Je to nepochybne preto, lebo tento pojem sa používa najmä na preukázanie jednotnosti a kontinuity porušení článku 101 ZFEÚ, ktorých sa dopustili viaceré podniky, ktoré sa skladajú z viacerých častí.

90.

V prejednávanej veci sa však bez potreby výslovného odkazu na tento pojem zdá byť zrejmé, že porušenie článku 102 ZFEÚ, ktorého sa dopustil jediný podnik, spočívalo v pokračujúcom konaní, ktoré sledovalo jediný hospodársky cieľ a účel, a to výhodnejšie umiestnenie a zobrazenie zabezpečené spoločnosťou Google na jej stránkach s výsledkami všeobecného vyhľadávania pre svoj vlastný porovnávač výrobkov s cieľom zvýšiť návštevnosť tohto porovnávača výrobkov na úkor konkurenčných porovnávačov výrobkov. ( 40 ) Skončením porušenia teda môže byť len okamihom, keď sa toto pokračujúce správanie ako celok skončilo.

91.

Možno teda zhrnúť, že pokiaľ ide o obdobie po uplynutí lehoty na prebratie smernice 2014/104, teda po 27. decembri 2016, premlčacia lehota nemohla začať plynúť pred skončením porušenia, ako to konštatovala Komisia, teda 27. júna 2017, pokiaľ vnútroštátny súd nekonštatuje, že porušenie sa skončilo neskôr.

92.

Naopak, pokiaľ ide o obdobie porušenia, ku ktorému došlo pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104, teda obdobie od februára 2013 do 27. decembra 2016, závisí začiatok premlčacej lehoty od pravidiel vnútroštátneho práva. ( 41 )

93.

Ako bolo uvedené najmä v bodoch 42 a 43 vyššie, podľa informácií vnútroštátneho súdu začala pred prebratím smernice 2014/104 trojročná premlčacia lehota stanovená českým Občianskym zákonníkom plynúť od okamihu, keď sa poškodená osoba dozvedela o škode a porušiteľovi, bez toho, aby sa podľa vnútroštátnej judikatúry vyžadovalo čakať na skončenie takého porušenia, o aké ide v prejednávanej veci. Škoda spôsobená takýmto porušením sa považovala za deliteľnú a jednotlivé premlčacie lehoty teda začali plynúť postupne. Podľa tejto judikatúry už bola časť práva spoločnosti Heureka na náhradu škody premlčaná pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104.

94.

Na účely určenia, či sa tieto vnútroštátne pravidlá môžu ako také uplatniť na časť škody požadovanej spoločnosťou Heureka, ktorá zodpovedá obdobiu pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104, však treba preskúmať, či je tento právny stav zlučiteľný s právom Únie. Už pred smernicou 2014/104 bolo totiž z článku 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity zrejmé, že pravidlá uplatniteľné na žaloby určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám vyplývajú z práva hospodárskej súťaže Únie, nesmú výkon týchto práv v praxi znemožňovať alebo nadmerne sťažovať. ( 42 ) Otázka teda znie, či podľa týchto pravidiel, aj pred smernicou 2014/104, nemohla premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže začať plynúť pred skončením takéhoto porušenia.

95.

Táto otázka týkajúca sa požiadaviek vyplývajúcich z práva Únie, pokiaľ ide okrem iného o začiatok plynutia premlčacej lehoty v období pred smernicou 2014/104, v podstate zodpovedá tretej prejudiciálnej otázke a bodu (i) štvrtej prejudiciálnej otázky (časť 1). Zvyšné body štvrtej prejudiciálnej otázky budú relevantné (časti 2 a 3), len vtedy, ak sa po preskúmaní tejto otázky ukáže, že právo Únie v čase pred smernicou nevyžadovalo na začatie plynutia premlčacej lehoty skončenie porušenia.

96.

V bode 50 a nasl. Rozsudku Volvo, najmä v bodoch 56 a 61 rozsudku vo veci Volvo, Súdny dvor v súvislosti so situáciou, ktorá sa riadi vnútroštátnym právom platným pred smernicou, konštatoval, že premlčacie lehoty stanovené v tomto vnútroštátnom práve nemôžu začať plynúť skôr, ako bolo porušenie skončené.

97.

Podobne v bodoch 78 a 79 rozsudku Manfredi a i. ( 43 ) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna norma, na základe ktorej premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody začína plynúť dňom, keď došlo k realizácii kartelovej dohody alebo zosúladeného postupu, by mohla spôsobiť faktickú nemožnosť výkonu práva na náhradu škody spôsobenej takouto nedovolenou kartelovou dohodou alebo postupom, najmä ak táto vnútroštátna norma stanovuje aj krátku premlčaciu dobu, pričom jej plynutie nemôže byť prerušené. Podľa Súdneho dvora v takejto situácii v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušenia nie je vylúčené, že by premlčacia doba uplynula skôr, ako dôjde ku skončeniu porušenia, pričom by každej osobe, ktorá by utrpela škodu po uplynutí premlčacej doby, bolo znemožnené podať žalobu.

98.

Google a Komisia však zastávajú názor, že tieto úvahy nemožno v kontexte prejednávanej veci použiť. Na rozdiel od veci Manfredi a i. v prejednávanej veci teda nemohla premlčacia lehota, a to ani každá deliteľná premlčacia lehota, začať plynúť pred nadobudnutím príslušných vedomostí. Nemôže preto vzniknúť riziko, že táto lehota uplynie ešte predtým, ako by poškodená osoba mohla požiadať o náhradu škody.

99.

Navyše porušenie, o ktoré išlo vo veci Volvo bolo tajným kartelom, o ktorom sa žalobkyňa v danej veci v každom prípade dozvedela až po skončení porušenia. Podmienka, aby bolo porušenie skončené pred začatím plynutia premlčacej lehoty, teda nemala žiadny skutočný význam pre vyriešenie sporu v uvedenej veci.

100.

V prejednávanej veci však porušenie spočívalo vo verejnom konaní, ktorého pôvodca bol známy. Okrem toho premlčacia lehota nezačala plynúť skôr, ako sa poškodená osoba dozvedela o týchto skutočnostiach, a bola dostatočne dlhá. Preto sa nezdá nevyhnutné, aby začiatok plynutia premlčacej lehoty bol navyše podmienený skončením porušovania na účely výkonu práva na náhradu škody. Je úplne možné, aby poškodená osoba postupne upravila výšku svojich nárokov v závislosti od času a zvyšovania škody.

101.

Napokon v súlade s konštatovaniami Súdneho dvora vo veci Cogeco Communications ( 44 ) je potrebné preskúmať režim premlčania ako celok, aby bolo možné určiť, či jeho jednotlivé prvky, posudzované ako celok, skutočne znemožňujú alebo nadmerne sťažujú výkon práva na náhradu škody. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.

102.

Napokon pred prebratím smernice 2014/104 žiaden z právnych poriadkov členských štátov nepodmieňoval začiatok plynutia premlčacej lehoty v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže skončeniu porušovania. Táto smernica v tomto ohľade vytvorila úplne novú právnu realitu, ktorej požiadavky nemožno stotožňovať so skoršími požiadavkami zásady efektivity. Ak by sa vyžadovalo splnenie takejto podmienky pred prebratím smernice, hrozilo by, že jej bude priznaný priamy horizontálny účinok medzi jednotlivcami, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou. ( 45 )

103.

Túto argumentáciu však nemožno prijať.

104.

Je síce nepochybne možné, že občianske právo členských štátov pozná inštitút trvalého deliktu, ktorý vzniká a premlčuje sa postupne v čase. Rovnako aj mimozmluvná zodpovednosť Európskej únie podlieha postupnému premlčaniu v čase, ak spôsobená škoda trvá. ( 46 )

105.

Žaloba o náhradu škody z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže, o akú ide vo veci samej, sa však štrukturálne odlišuje od klasickej občianskoprávnej žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť.

106.

Po prvé je založená na práve vyplývajúcom z plnej účinnosti článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktoré je spôsobilé napraviť nielen priamu škodu, ktorú dotknutá osoba údajne utrpela, ale aj nepriamu škodu na štruktúre a fungovaní trhu, ktorý nemohol dosiahnuť svoju plnú hospodársku účinnosť, najmä v prospech dotknutých spotrebiteľov ( 47 ). Žaloby o náhradu škody pre porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže sú neoddeliteľnou súčasťou systému vykonávania uvedených pravidiel. ( 48 ) Uplatnením svojho práva na náhradu škody prispieva poškodená osoba k dosiahnutiu cieľov Únie a stáva sa tak „obhajcom“ alebo „presadzovateľom“ záujmov Únie. ( 49 )

107.

Ak sa takáto žaloba na presadzovanie pravidiel hospodárskej súťaže podaná súkromnou cestou (súkromnoprávne presadzovanie) zakladá na porušení článku 101 alebo 102 ZFEÚ, pojem porušenie, ktorý predstavuje autonómny pojem práva Únie, môže mať iný význam, než aký má v kontexte presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže Únie orgánmi verejnej moci (verejnoprávne presadzovanie). ( 50 ) Porušenie, na ktorom sa zakladá žaloba o náhradu škody, je teda určené právom Únie.

108.

Podanie žalôb o náhradu škody z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže v zásade vyžaduje vykonanie komplexnej skutkovej a hospodárskej analýzy. ( 51 ) Situácia sa navyše pravidelne vyznačuje informačnou asymetriou v neprospech poškodenej osoby. ( 52 ) Vnútroštátne právne predpisy stanovujúce dátum začiatku plynutia premlčacej lehoty, dĺžku tejto lehoty a pravidlá jej spočívania alebo prerušenia musia byť preto prispôsobené špecifikám práva hospodárskej súťaže. ( 53 )

109.

V tejto súvislosti nepochybne dochádza k porušeniam práva hospodárskej súťaže, ku ktorým môže dôjsť okamžite, jediným aktom, ako je výzva na bojkot alebo jednorazová zmluvná diskriminácia zo strany dominantného podniku.

110.

Ako však správne zdôrazňuje vnútroštátny súd, zneužitie dominantného postavenia, o aké ide v prejednávanej veci, spočíva len v konaní ako celku, ktoré svojím rozsahom, dĺžkou trvania, intenzitou a spôsobom vykonania viedlo alebo mohlo viesť k podstatnému narušeniu podmienok hospodárskej súťaže alebo k protisúťažnému účinku.

111.

Rovnako ako v prípade komplexného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ by teda bolo neprirodzené chcieť „rozdeliť“ porušenie a premlčaciu lehotu spojenú s takýmto porušením článku 102 ZFEÚ, ktoré spĺňa, ako bolo uvedené v bodoch 90 a 91 vyššie, tak kritériá jediného a pokračujúceho porušenia práva hospodárskej súťaže.

112.

Rovnako je nevyhnutné, aby premlčacia lehota neuplynula pred skončením porušenia, aby sa ochránilo právo poškodených osôb domáhať sa úplnej náhrady spôsobenej škody, ktoré je súčasťou judikatúry zakotvenej už v čase pred smernicou. ( 54 )

113.

Ako to v prejednávanej veci tvrdí Heureka, najmä v digitálnom sektore môže mať porušenie dopad na viacerých úrovniach (obchodníci, inzerenti, užívatelia) a meniť štruktúru trhu. Porušenie v tejto oblasti a z neho vyplývajúcu škodu je však veľmi ťažké určiť pred skončením porušenia a požiadavka na podanie žaloby a následne jej postupné upravovanie tak, že sa mení výška požadovanej škody, preto nadmerne sťažuje, ak nie prakticky znemožňuje, uplatnenie tohto práva na úplnú náhradu škody.

114.

Z judikatúry Súdneho dvora okrem toho vyplýva, že už právo Únie pred smernicou vyžadovalo, aby premlčacie lehoty nezačali plynúť skôr, ako sa poškodená osoba dozvie o skutočnostiach potrebných na podanie žaloby, medzi ktoré patrí okrem iného existencia porušenia práva hospodárskej súťaže a existencia škody. ( 55 ) Napriek tomu sa zdá byť veľmi ťažké predpokladať takúto vedomosť pred skončením komplexného porušenia práva hospodárskej súťaže.

115.

Namietať voči poškodenej osobe premlčaciu lehotu len na základe toho, že údajne vedela o porušení, je preto zdrojom právnej neistoty. Naopak dvojitá podmienka vedomosti a skončenia porušenia umožňuje presne a spoľahlivo určiť začiatok plynutia lehoty, najmä v prípade žalôb podávaných v nadväznosti na rozhodnutie orgánu hospodárskej súťaže, v záujme poškodenej osoby, ako aj v záujme porušiteľa.

116.

Naopak, bolo by cynické namietať voči poškodenej osobe premlčaciu lehotu, zatiaľ čo porušenie naďalej trvá. Okrem toho riziko predčasného namietania vedomosti o porušení by mohlo spôsobiť, že poškodené osoby by sa dokonca mohli zdráhať oznámiť porušenie Komisii alebo orgánu hospodárskej súťaže, a tým by bránili účinnému uplatňovaniu práva hospodárskej súťaže.

117.

Okrem toho požiadavka skončenia porušovania pre začiatok plynutia premlčacej lehoty môže tiež viesť porušovateľa k rýchlejšiemu skončeniu porušovania, aby táto lehota uplynula čo najrýchlejšie. Naopak systém, ktorý umožňuje rozdeliť premlčaciu lehotu na viacero po sebe nasledujúcich okamihov, zabezpečuje, že porušiteľovi neustále hrozí, že mu bude uložená povinnosť nahradiť škodu len za malú časť porušenia, ktorá zodpovedá dĺžke premlčacej doby, a preto ho nebude motivovať ku skončeniu porušenia.

118.

Na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia na pojednávaní v rámci tohto konania, ani požiadavka dvojitej podmienky vedomosti a skončenia porušenia pre začiatok plynutia premlčacej lehoty nepodnecuje poškodenú osobu, aby napriek tomu, že vedela o porušení, zostala nečinná, čím by prispela ku vzniku škody. Takúto nečinnosť, ktorá je v rozpore so zásadou dobrej viery, možno pri stanovení náhrady škody v každom prípade zohľadniť. Takýto názor naopak nemožno zohľadniť pri určení začiatku plynutia premlčacej lehoty.

119.

Zdá sa, že výnimka z podmienky skončenia porušovania pre začiatok premlčacej lehoty je možná len veľmi obmedzene, najmä ak vnútroštátne právo pred prijatím smernice zabezpečovalo, že premlčacia lehota neuplynula pred skončením tohto porušenia, a to prostredníctvom iných nástrojov, napríklad uplatnením pravidiel spočívania alebo prerušenia lehoty až do dňa, keď sa rozhodnutie o zistení porušenia stane konečným. Aj v takomto prípade musí vnútroštátny súd overiť, či po konečnom rozhodnutí zostáva dostatok času na to, aby poškodený mohol pripraviť a podať svoju žalobu. ( 56 )

120.

Vzhľadom na to, že poškodená osoba uplatňuje svoje subjektívne právo na náhradu škody, je odôvodnené, aby sa na ňu vzťahovala subjektívna premlčacia lehota, ktorá nemôže začať plynúť skôr, ako sa dozvedela o skutočnostiach podstatných pre podanie žaloby. V tomto ohľade sa poškodený líši od Komisie, ktorá vykonáva svoju objektívnu právomoc a pre ktorú platí len objektívna premlčacia lehota podľa článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, a to od okamihu, kedy k porušeniu došlo alebo kedy bolo skončené.

121.

Podľa článku 2 nariadenia č. 1/2003 sa však poškodená osoba nachádza v rovnakom postavení ako Komisia, pokiaľ ide o dôkazné bremeno v súvislosti s porušením, ktorého sa dovoláva. Nie je preto odôvodnené, aby sa táto osoba dostala do menej priaznivého postavenia než Komisia, pokiaľ ide o skončenie porušenia, ako kritéria na začatie plynutia premlčacej lehoty. Platí to o to viac, že táto osoba nemá vyšetrovacie právomoci a nástroje Komisie na preukázanie existencie porušenia, ( 57 ) ale v praxi závisí od rozhodnutia Komisie.

122.

Z týchto úvah vyplýva, že na účinné uplatnenie práva na náhradu škody, a teda na splnenie cieľov presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany poškodených osôb, je nevyhnutné, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody nezačala plynúť pred skončením takéhoto porušenia.

123.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia a Google, možno teda zmysel rozsudkov Volvo a Manfredi a i. ( 58 ) dokonale preniesť na prejednávanú vec. Preto treba na tretiu otázku a na štvrtú otázku bod (i) odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje, aby premlčacia lehota práva na náhradu škody spôsobenej protisúťažným konaním začala plynúť skôr, ako sa toto konanie ako celok skončí.

124.

To znamená, že v situácii, o ktorú ide vo veci samej, premlčacia lehota nemohla začať plynúť pred skončením porušovania, teda že mohla začať plynúť najskôr 27. júna 2017 (bod 85 vyššie). Z toho vyplýva, že táto lehota neuplynula pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2014/104 27. decembra 2016. Za týchto podmienok situácia, o ktorú ide vo veci samej, neskončila pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice, ale jej účinky pretrvávali aj po uplynutí tejto lehoty, takže článok 10 uvedenej smernice sa na túto situáciu uplatňuje (pozri body 74 a 75 vyššie).

125.

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou v bode (ii) sa vnútroštátny súd pýta, či článok 102 ZFEÚ a zásada efektivity bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá začiatok plynutia premlčacej lehoty nespája s vedomosťou o tom, že dotknuté konanie predstavuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ako to teraz stanovuje článok 10 ods. 2 písm. a) smernice 2014/104. Táto otázka v prejednávanej veci nevzniká, ak sa uplatní moja odpoveď na tretiu otázku a na štvrtú otázku bod (i), teda že premlčacia lehota v každom prípade nezačne plynúť pred okamihom skončenia celého porušenia. K štvrtej otázke bodu (ii) sa preto vyjadrím len subsidiárne.

126.

Zásada efektivity vyžaduje, aby premlčacie lehoty uplatniteľné na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením právnych predpisov členských štátov a Únie v oblasti hospodárskej súťaže nezačali plynúť skôr, ako sa poškodená osoba dozvie alebo sa môže odôvodnene predpokladať, že sa dozvedela o informáciách, ktoré sú nevyhnutné na podanie žaloby o náhradu škody. Tieto informácie zahŕňajú existenciu porušenia práva hospodárskej súťaže, existenciu škody, príčinnú súvislosť medzi touto škodou a týmto porušením, ako aj totožnosť osoby, ktorá sa tohto porušenia dopustila. ( 59 )

127.

Ako vysvetlil generálny advokát Rantos, v tejto súvislosti je určenie momentu, kedy sa poškodená osoba dozvedela o „existencii porušenia“ v zmysle právnej kvalifikácie predmetného konania, zdrojom právnej neistoty. Preto by bolo rozumné predpokladať, že v rámci žalôb „follow‑on“, ktoré nadväzujú na rozhodnutie Komisie alebo vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ( 60 ) možno pri absencii iných údajov dôvodne predpokladať, že vedomosť o skutočnostiach nevyhnutných pre podanie žaloby sa nadobúda v čase uverejnenia zhrnutia rozhodnutia Komisie v úradnom vestníku (alebo v rovnocennom dokumente v prípade rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže). ( 61 )

128.

Naopak v rámci žalôb „stand‑alone“, keď neexistuje predchádzajúce rozhodnutie orgánu hospodárskej súťaže, ( 62 ) neexistuje takýto verejný referenčný bod pre vedomosť o porušení právnych predpisov a v konečnom dôsledku je na vnútroštátnom súde, aby určil okamih, kedy sa poškodená osoba dozvedela o „existencii porušenia“ len na základe informácií poskytnutých žalovaným. V tomto ohľade nemožno vyžadovať, aby právna kvalifikácia skutkového stavu ako porušenia práva hospodárskej súťaže bola bez akýchkoľvek pochybností, čo je vo všeobecnosti ťažké predtým, ako je takéto porušenie konštatované správnym alebo súdnym rozhodnutím. Na druhej strane však vedomosť o samotných skutočnostiach alebo rozptýlených prvkoch, ktoré by mohli vyvolať podozrenie z porušenia práva hospodárskej súťaže, nepostačuje na preukázanie vedomosti o existencii porušenia. Musí existovať súbor konkrétnych a zhodných dôkazov, na základe ktorých možno predpokladať, že žalujúci účastník konania nemohol rozumne nevedieť, že skutočnosti, o ktorých vedel alebo mohol vedieť, predstavujú porušenie práva hospodárskej súťaže.

129.

V tejto súvislosti je určite pravda, že rozlišovanie z hľadiska povinnosti starostlivosti medzi podnikmi, ktoré majú k dispozícii právne poradenstvo a „profesionálnymi“ spotrebiteľmi na jednej strane a „bežnými“ spotrebiteľmi na strane druhej zvyšuje právnu neistotu. ( 63 ) Napriek tomu sa zdá byť opodstatnené, aby súd pri posudzovaní vedomosti poškodenej osoby o existencii porušenia a jej súvisiacej povinnosti starostlivosti zohľadnil tento rozdiel. Zdá sa tiež, že je možné zohľadniť skutočnosť, že niektoré porušenia, ako napríklad dohody o cenách medzi priamymi konkurentmi, môžu byť ľahšie kvalifikované ako porušenie pravidiel hospodárskej súťaže než iné formy správania, najmä tie, ktoré sa uskutočňujú na nových trhoch a ktoré sú menej známe a analyzované orgánmi hospodárskej súťaže.

130.

Na základe týchto úvah treba na štvrtú prejudiciálnu otázku bod (ii) odpovedať tak, že podľa článku 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity, premlčacie lehoty uplatniteľné na žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže členských štátov a Únie nesmú začať plynúť skôr, ako sa poškodená osoba dozvie alebo sa môže odôvodnene predpokladať, že sa dozvedela o informáciách, ktoré sú nevyhnutné na podanie žaloby o náhradu škody, vrátane existencie porušenia práva hospodárskej súťaže. Ak takáto žaloba nasleduje po rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže, môže sa takáto vedomosť, ak neexistujú iné údaje, odôvodnene považovať za nadobudnutú, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, od úradného uverejnenia zhrnutia tohto rozhodnutia. V prípade neexistencie takéhoto rozhodnutia možno vedomosť o existencii porušenia preukázať len vtedy, ak existuje súbor presných a zhodných nepriamych dôkazov, na základe ktorých možno predpokladať, že žalujúci účastník konania nemohol rozumne nevedieť, že skutočnosti, o ktorých vedel alebo mohol vedieť, predstavujú porušenie práva hospodárskej súťaže.

131.

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou položenou pod bodmi 3 a 4 sa vnútroštátny súd pýta, či článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej premlčacia lehota v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže nespočíva ani sa neprerušuje počas trvania ešte prebiehajúceho konania pred Komisiou týkajúceho sa tohto porušenia a ktorá neobsahuje ani pravidlo, podľa ktorého spočívanie plynutia premlčacej lehoty skončilo najskôr jeden rok po tom, čo sa rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, stalo konečným.

132.

Rovnako ako v prípade štvrtej otázky bodu 2 táto otázka v prejednávanej veci nevzniká, ak sa použije moja odpoveď na tretiu otázku a štvrtú otázku bod (i). K štvrtej otázke bodom (iii) a (iv) sa preto vyjadrím len subsidiárne.

133.

Na účely určenia, či vnútroštátne pravidlá týkajúce sa premlčania nadmerne sťažujú alebo dokonca prakticky znemožňujú uplatnenie práva na opravný prostriedok, je potrebné posúdiť vnútroštátnu právnu úpravu premlčania ako celok. Nie je možné teda skúmať oddelene len niektoré prvky tejto úpravy. ( 64 ) Možnosť spočívania plynutia lehoty počas konania pred Komisiou a počas súdneho preskúmania jej rozhodnutia je len jedným z jej prvkov.

134.

Ako uvádza Komisia, dôvodom spočívania premlčacej lehoty je, aby mal žalobca možnosť počkať na výsledok vyšetrovania orgánu hospodárskej súťaže a prípadne súdneho preskúmania jeho rozhodnutia. To mu umožní posúdiť, či došlo k porušeniu práva hospodárskej súťaže, zoznámiť sa s jeho rozsahom a dobou trvania a opierať sa o toto zistenie v prípadnej následnej žalobe o náhradu škody.

135.

Vo veci Cogeco Communications Súdny dvor v tomto smere konštatoval, že výkon práva na nápravu je nadmerne sťažený alebo dokonca prakticky nemožný, ak je stanovená premlčacia lehota, ktorá začína plynúť pred ukončením konania, na konci ktorého je vydané konečné rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže alebo odvolacieho orgánu, príliš krátka v porovnaní s dĺžkou trvania týchto konaní a ak nemôže v priebehu týchto konaní spočívať alebo ju nemožno prerušiť, v dôsledku čoho nemožno vylúčiť, že táto premlčacia lehota uplynie pre skončením týchto konaní, čím sa poškodenej osobe znemožní podať žalobu na základe takéhoto rozhodnutia. ( 65 )

136.

Z tejto judikatúry pritom vyplýva, že poškodená osoba musí mať možnosť založiť svoju žalobu na rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže týkajúcom sa predmetného porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Automatické spočívanie alebo prerušenie premlčacej lehoty počas konania orgánu hospodárskej súťaže môže byť na tento účel jedným z možných nástrojov. Zdá sa však, že vo vnútroštátnych systémoch sú možné aj iné spôsoby, ako zabezpečiť, aby poškodená osoba mohla založiť svoju žalobu na rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie.

137.

Na štvrtú prejudiciálnu otázku body 3 a 4 preto treba odpovedať tak, že článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity nebráni úprave premlčania žalôb o náhradu škody v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže, podľa ktorej premlčacia lehota počas konania pred orgánom hospodárskej súťaže alebo počas súdneho preskúmania tohto rozhodnutia takéhoto orgánu automaticky nespočíva ani sa neprerušuje. Článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity však vyžaduje, aby vnútroštátna úprava premlčania umožnila poškodenej osobe založiť svoju žalobu na rozhodnutí orgánu hospodárskej súťaže týkajúcom sa predmetného porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

138.

Vzhľadom na tieto úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Městský soud v Prahe (Česká republika) takto: