1.

Pandémia COVID‑19 bola jednou z najzávažnejších krízových udalostí v oblasti zdravia, aké si pamätáme, a vyvolala celý rad krízových situácií. Na boj proti šíreniu pandémie zaviedli vlády na celom svete obmedzenia, ktorých dĺžka a rozsah nemajú v období mieru obdobu. Výzvy, ktoré pandémia COVID‑19 predstavuje, sú mnohopočetné a majú viaceré rozmery. Za určitých okolností pandémia podrobila skúške existujúci právny rámec a jeho účinnosť pri regulácii dôsledkov takýchto kríz.

2.

Odvetvie cestovného ruchu patrilo medzi najviac postihnuté pandémiou. ( 2 ) Dôsledky pandémie na tento sektor pretrvávajú dodnes, pričom väčšina odborníkov neočakáva úplné zotavenie skôr ako v roku 2024. ( 3 ) V prejednávanej veci ide o veľmi špecifický aspekt vplyvu pandémie, ktorý sa týka plnenia zmlúv o balíku cestovných služieb upravených smernicou 2015/2302 ( 4 ) a uplatňovania práv z dôvodu nesúladu so zmluvou pri plnení takýchto zmlúv. Napriek svojej osobitosti má táto vec a súvisiaca vec C‑407/21, UFC – Que choisir a CLCV, ku ktorej som dnes predniesla moje návrhy, širšie dôsledky, keďže vyžadujú od Súdneho dvora, aby po prvýkrát preskúmal dôsledky pandémie na zmluvné plnenie v súvislosti s balíkom cestovných služieb.

3.

Článok 3 smernice 2015/2302 stanovuje v bodoch 12 a 13 tieto definície:

4.

Článok 14 smernice 2015/2302 s názvom „Zníženie ceny a náhrada škody“ má toto znenie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby mal cestujúci nárok na primerané zníženie ceny za akékoľvek [celé – neoficiálny preklad] obdobie, počas ktorého došlo k nesúladu so zmluvou, pokiaľ organizátor nepreukáže, že nesúlad so zmluvou možno pripísať cestujúcemu.

2.   Cestujúci je oprávnený získať od organizátora primeranú náhradu všetkých škôd, ktoré utrpel v dôsledku nesúladu so zmluvou. Náhrada sa poskytne bez zbytočného odkladu.

3.   Cestujúci nemá nárok na náhradu škody, ak organizátor preukáže, že nesúlad so zmluvou:

…“

5.

§ 651i Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník; ďalej len „BGB“) stanovuje:

„1.   Poskytovateľ cestovných služieb je povinný poskytnúť cestujúcemu balík cestovných služieb bez vád.

2.   Balík cestovných služieb je bez vád, ak je poskytnutý v dohodnutej kvalite. Ak nedošlo k dohode o kvalite, balík cestovných služieb je bez vád,

O vadu cestovných služieb ide aj vtedy, ak poskytovateľ cestovných služieb neposkytne cestovné služby alebo ich poskytne s neprimeraným oneskorením.

3.   Ak má balík cestovných služieb vady, cestujúci má možnosť, ak sú splnené podmienky uvedené v nasledujúcich ustanoveniach a ak nie je uvedené inak,

…

(6)   uplatniť si práva vyplývajúce zo zníženia ceny cestovných služieb (§ 651m)…

…“

6.

§ 651m ods. 1 BGB stanovuje:

„Cena cestovných služieb sa zníži za obdobie trvania vady cestovných služieb. V prípade zníženia ceny sa cena cestovných služieb zníži o hodnotu, ktorá zodpovedá rozdielu medzi hodnotou, akú by mal balík cestovných služieb bez vád v čase uzavretia zmluvy, a jeho skutočnou hodnotou. Ak to bude nevyhnutné, zníženie ceny sa určí odhadom.“

7.

Dňa 30. decembra 2019 si žalobcovia vo veci samej objednali 14‑dňovú dovolenku z Nemecka na Kanárske ostrovy v Španielsku na obdobie od 13. marca 2020 do 27. marca 2020. Žalobcovia odcestovali na dovolenku podľa plánu.

8.

Dňa 15. marca 2020 však boli uzavreté pláže a vstúpil do platnosti zákaz vychádzania s cieľom potlačiť pandémiu COVID‑19. V hotelovom komplexe, v ktorom boli žalobcovia ubytovaní, bol zakázaný vstup do bazénov a na ležadlá a zábavný program bol prerušený. Žalobcovia mohli opustiť svoju izbu len na účely stravovania alebo vyzdvihnutia nápojov. Dňa 18. marca 2020 úrady informovali žalobcov, že majú byť neustále pripravení na odchod na letisko do jednej hodiny po tom, ako ich úrady kontaktujú. Po siedmich dňoch sa ich dovolenka skončila a vrátili sa do Nemecka.

9.

Žalobcovia podali na Amtsgericht München (Okresný súd Mníchov, Nemecko) žalobu proti žalovanej, spoločnosti FTI Touristik GmbH, ktorou sa domáhali zníženia ceny o 70 % z pomernej ceny cestovných služieb, ktorých poskytovanie trvalo sedem dní. Uvedený súd rozsudkom z 26. novembra 2020 žalobu zamietol z dôvodu, že opatrenia prijaté na ochranu zdravia cestujúcich v dôsledku smrteľného vírusu nie je možné považovať za vadu cestovných služieb v zmysle § 651i BGB.

10.

Žalobcovia podali odvolanie na vnútroštátny súd. Vnútroštátny súd uvádza, že § 651i BGB stanovuje objektívnu zodpovednosť organizátora. Na základe uvedeného je možné tvrdiť, že organizátor je zodpovedný za zavedené obmedzenia, akými sú opatrenia na ochranu zdravia. Vnútroštátny súd však poznamenáva, že v čase cesty boli podobné obmedzenia zavedené aj v Nemecku. Opatrenia prijaté španielskymi orgánmi by sa teda mohli považovať nie za výnimočné okolnosti v cestovnej destinácii, ale za bežné opatrenia prijaté v celej Európe v reakcii na pandémiu.

11.

Okrem toho vnútroštátny súd vyslovil pochybnosti o tom, či by sa zavedené obmedzenia mohli považovať za „všeobecné riziko ohrozenia života“, a na základe toho byť vylúčené z pôsobnosti článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302. Ako uvedený súd vysvetlil, táto doktrína má svoj pôvod v judikatúre Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko). Podľa tejto doktríny môže byť povinnosť nahradiť škodu vyplývajúca zo zmlúv o poskytnutí cestovných služieb obmedzená vzhľadom na okolnosti, ktoré spadajú výlučne do osobnej sféry cestujúceho alebo v ktorých sa prejavujú riziká, ktoré musí cestujúci znášať v každodennom živote. Cestujúci by preto mal znášať riziká podniku, ktoré patria medzi všeobecné riziká ohrozenia života, v prípadoch, ak nedošlo k porušeniu povinností organizátorom alebo ak škoda nevznikla v dôsledku udalosti zakladajúcej zodpovednosť organizátora za škodu. O takýto prípad by išlo napríklad vtedy, ak by sa cestujúcemu mimo rámca využívania cestovných služieb stala nehoda, ochorel by alebo by sa stal obeťou trestného činu v dovolenkovej destinácii, alebo z iných osobných dôvodov by nemohol ďalej využívať cestovné služby.

12.

Podľa vnútroštátneho súdu je možné predpokladať, že v čase prijatia smernice 2015/2302 sa neuvažovalo o možnom vypuknutí pandémie.

13.

Za týchto okolností Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Predstavujú obmedzenia z dôvodu infekčnej choroby vyskytujúcej sa v cestovnej destinácii nesúlad so zmluvou v zmysle článku 14 ods. 1 [smernice 2015/2302] aj vtedy, keď z dôvodu celosvetového rozšírenia infekčnej choroby boli také obmedzenia zavedené aj v mieste bydliska cestujúceho, ako aj v iných krajinách?“

14.

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 14 ods. 1 smernice 2015/2302 vykladať v tom zmysle, že cestujúcemu priznáva nárok na zníženie ceny z dôvodu nesúladu v uplatňovaní zmluvy o balíku cestovných služieb za okolností, keď je tento nesúlad dôsledkom obmedzení zavedených na zabránenie šírenia infekčnej choroby, ktorá je rozšírená v cestovnej destinácii, ak sú takéto obmedzenia zavedené aj v mieste bydliska cestujúceho a na celom svete.

15.

Podľa ustálenej judikatúry si výkladové metódy, ktoré používa Súdny dvor, vyžadujú, aby sa zohľadnilo nielen znenie dotknutého ustanovenia, ale aj kontext, do ktorého patrí, a tiež ciele a účel, ktoré sleduje akt, ktorého je súčasťou. ( 5 ) Aj vývoj ustanovenia práva Únie môže obsahovať relevantné prvky na jeho výklad. ( 6 )

16.

V prvom rade podľa znenia článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302 má cestujúci nárok „na primerané zníženie ceny za celé obdobie, počas ktorého došlo k nesúladu so zmluvou, pokiaľ organizátor nepreukáže, že nesúlad so zmluvou možno pripísať cestujúcemu“. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na právo na zníženie ceny sa vzťahuje jedna podmienka, a to „nesúlad so zmluvou“, a jedna výnimka, a to pripísanie nesúladu so zmluvou cestujúcemu.

17.

Pojem „nesúlad so zmluvou“ je definovaný v bode 13 článku 3 smernice 2015/2302 ako „neposkytnutie alebo neprimerané poskytnutie cestovných služieb zahrnutých do balíka služieb“. Táto definícia neobsahuje žiadny prvok zavinenia a ani zohľadnenie okolností, v dôsledku ktorých nastal nesúlad so zmluvou. Zistenie nesúladu so zmluvou teda nezahŕňa nič iné ako porovnanie služieb zahrnutých do balíka služieb a služieb skutočne poskytnutých. Ide o objektívne zistenie. Právo cestujúceho na zníženie z ceny z dôvodu nesúladu so zmluvou preto nemôže závisieť od príčiny tohto nesúladu so zmluvou alebo, slovami Komisie, od jeho pôvodu.

18.

Výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302 z práva na zníženie ceny je jednoduchá: ak nesúlad so zmluvou možno pripísať cestujúcemu. Ako výnimka z pravidla sa musí vykladať úzko. Nie je možné ju preto rozšíriť na situácie, ktoré nie sú výslovne uvedené.

19.

Z toho vyplýva, že nesúlad so zmluvou, ktorý možno pripísať akejkoľvek inej osobe (organizátorovi, poskytovateľovi služieb alebo tretej strane, ktorá nie je spojená so zmluvou o balíku cestovných služieb) alebo ktorý je dôsledkom neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností v zmysle článku 3 bodu 12 smernice 2015/2302, nevylučuje právo cestujúceho na zníženie ceny. Ako fínska vláda správne uvádza vo svojich písomných pripomienkach, na účely posúdenia nesúladu so zmluvou nie je relevantné, čo by rozumný spotrebiteľ očakával vzhľadom na okolnosti, ktoré nastali po uzavretí zmluvy o balíku cestovných služieb. Toto posúdenie môže závisieť len od služieb skutočne uvedených v zmluve o poskytnutí cestovných služieb.

20.

Okrem toho tento výklad potvrdzuje aj kontext článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302, ktorý je súčasťou kapitoly IV tejto smernice, ktorá obsahuje pravidlá týkajúce sa poskytovania balíka služieb. V záujme dosiahnutia cieľa harmonizácie v oblasti zmlúv o balíku služieb táto smernica stanovuje systém zmluvnej zodpovednosti organizátorov balíkov cestovných služieb voči spotrebiteľom, ktorí s nimi uzavreli zmluvu o takýchto cestovných službách. ( 7 ) Tento systém zmluvnej zodpovednosti sa vyznačuje dvoma dôležitými znakmi. Po prvé zodpovednosť je objektívna a výnimky sú stanovené taxatívne. Po druhé uvedený systém sústreďuje zodpovednosť za akýkoľvek nesúlad so zmluvou na organizátorovi.

21.

Konkrétne článok 13 ods. 1 smernice 2015/2302 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby zodpovednosť za poskytnutie cestovných služieb uvedených v zmluve o balíku cestovných služieb niesol organizátor, a to bez ohľadu na to, či tieto služby poskytne on sám alebo iní poskytovatelia cestovných služieb. Podľa článku 13 ods. 3 uvedenej smernice, ak niektorá z cestovných služieb nie je poskytnutá v súlade so zmluvou o balíku cestovných služieb, organizátor uskutoční nápravu nesúladu so zmluvou, pokiaľ to nie je nemožné alebo to nepovedie k neprimeraným nákladom vzhľadom na rozsah nesúladu so zmluvou a hodnotu dotknutých cestovných služieb. V situáciách, keď organizátor neuskutoční nápravu nesúladu so zmluvou, uplatňuje sa článok 14 smernice 2015/2302.

22.

V článku 14 smernice 2015/2302 sa zasa stanovujú dve odlišné práva v prípade nesúladu so zmluvou: právo na zníženie ceny v odseku 1 a právo na primeranú náhradu v odsekoch 2 a 3. Na tieto práva sa vzťahujú rôzne podmienky. Na jednej strane, ako je uvedené v bode 16 vyššie, právo na zníženie ceny vzniká v prípade nesúladu so zmluvou a je vylúčené len vtedy, ak organizátor preukáže, že nesúlad so zmluvou možno pripísať cestujúcemu. Na druhej strane právo na náhradu škody vzniká v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku akéhokoľvek nesúladu so zmluvou, a jedinými výnimkami sú výnimky taxatívne uvedené v článku 14 ods. 3 smernice 2015/2302. Konkrétne sa od organizátora vyžaduje, aby preukázal, že nesúlad so zmluvou možno pripísať cestujúcemu alebo tretej strane, ktorá nie je spojená s poskytovaním cestovných služieb zahrnutých v zmluve o balíku cestovných služieb, alebo je dôsledkom neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností.

23.

Zo štruktúry článku 14 smernice 2015/2302 vyplýva, že výnimky z práva na náhradu škody sú špecifické pre toto právo, a nie je možné ich použiť pri práve na zníženie ceny.

24.

Na záver tento výklad potvrdzuje cieľ sledovaný smernicou 2015/2302, ktorý podľa jej článku 1 spočíva najmä v zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na tento cieľ nemožno záväzky vyplývajúce zo zmluvy o balíku cestovných služieb, ktorých neprimerané plnenie alebo neplnenie zakladá zodpovednosť organizátora, vykladať reštriktívne. ( 8 ) Ako Komisia v podstate uviedla vo svojich písomných pripomienkach, ( 9 ) uvedený výklad je v súlade s cieľom režimu zmluvnej zodpovednosti zavedeného touto smernicou, ktorým je sústrediť u organizátora zodpovednosť za všetky prípady nesplnenia alebo neprimeraného plnenia zmluvy. V takýchto prípadoch sa spotrebiteľ môže domáhať nápravy voči organizátorovi bez toho, aby musel ďalej skúmať osobu alebo príčinu nedostatočného súladu, čo umožňuje vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov.

25.

Oddelenie práva na zníženie ceny od príčiny nedostatočného súladu podporuje pôvod predmetného ustanovenia. Legislatívny návrh Komisie obsahoval v článku 12 rovnaké výnimky z práva na zníženie ceny a z práva na náhradu škody. ( 10 ) Cestujúci nemal mať nárok konkrétne na zníženie ceny, ak by organizátor okrem iného preukázal, že nesúlad so zmluvou je dôsledkom neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností. V priebehu legislatívneho procesu však bolo právo na zníženie ceny oddelené od práva na náhradu škody. Ako Komisia v podstate uvádza vo svojich písomných pripomienkach, potvrdzuje to záver, že normotvorca mal v úmysle poskytnúť cestujúcemu právo na zníženie ceny bez ohľadu na úvahy o zavinení alebo príčine nesúladu so zmluvou, a to aj v prípade neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností.

26.

Zo znenia, kontextu a cieľa článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302, ako aj z jej pôvodu vyplýva, že cestujúci má právo na zníženie ceny, ak nedošlo k pochybeniu zo strany organizátora a ak je nesúlad so zmluvou dôsledkom neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností.

27.

V prejednávanej veci bolo preukázané, že nesúlad so zmluvou možno pripísať obmedzeniam zavedeným správnymi orgánmi s cieľom zabrániť šíreniu pandémie COVID‑19 v marci 2020. Takéto opatrenia predstavujú právne účinky pandémie, ktoré možno odlíšiť od faktických účinkov pandémie (zahŕňajúcich napríklad ochorenie, izoláciu alebo úmrtie kľúčových pracovníkov). ( 11 ) V právnickej literatúre sa uvádza pojem fait du prince na označenie regulačných opatrení alebo zákazov, ktoré znemožňujú zmluvné plnenie a ktoré zbavujú dlžníka povinnosti zaplatiť náhradu škody. ( 12 ) Zásah orgánov verejnej moci do zmluvného vzťahu vo všeobecnosti predstavuje force majeure. ( 13 ) Ako som vysvetlila v mojich návrhoch v súvisiacej veci C‑407/21, UFC – Que choisir a CLCV, v kontexte smernice 2015/2302 sa na pojem force majeure vzťahuje pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ v zmysle článku 3 bodu 12 uvedenej smernice. V prejednávanej veci by tento pojem mal zahŕňať regulačné obmedzenia zavedené v marci 2020 v reakcii na pandémiu. Tieto obmedzenia totiž predstavujú situáciu, ktorú organizátor nemohol ovplyvniť a ktorej následkom sa nedalo zabrániť ani prijatím všetkých primeraných opatrení. ( 14 )

28.

Ako už bolo uvedené, výskyt neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností nezbavuje organizátora povinnosti poskytnúť zníženie ceny. Na to, aby mal cestujúci nárok na zníženie ceny, musí vnútroštátny súd jednoducho konštatovať, že cestovné služby zahrnuté v balíku cestovných služieb neboli poskytnuté alebo boli poskytnuté neprimerane. Preto skutočnosť, že nedostatočný súlad je dôsledkom obmedzení zavedených v reakcii na pandémiu, ktoré predstavujú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, a skutočnosť, že podobné opatrenia boli zavedené aj v mieste bydliska cestujúceho, nemá vplyv na nárok na zníženie ceny.

29.

Proti takémuto výkladu v súvislosti s pandémiou COVID‑19 však boli predložené rôzne argumenty. Česká vláda vo svojich písomných podaniach predovšetkým tvrdila, že smernica 2015/2302 sa za takýchto okolností neuplatňuje. Vnútroštátny súd má tiež pochybnosti o tom, či pandémia patrí do ochrannej pôsobnosti tejto smernice. Z dôvodov vysvetlených v mojich návrhoch v súvisiacej veci C‑407/21, UFC – Que choisir a CLVC, ktoré som dnes predniesla, v rámci analýzy druhej otázky s takýmto tvrdením nesúhlasím. V súčasnom právnom poriadku sa totiž uplatňovanie smernice 2015/2302 neobmedzuje na prípady narušenia cestovania určitého rozsahu alebo na miestnej úrovni.

30.

Pokiaľ ide o relevantnosť doktríny „všeobecného rizika ohrozenia života“, ako ju vysvetlil vnútroštátny súd, ( 15 ) poznamenávam, že sa netýka práva na zníženie ceny, ale zodpovednosti organizátora zaplatiť náhradu škody. Ako som však vysvetlila v bode 22 vyššie, podľa smernice 2015/2302 sa na právo na zníženie ceny a na právo na náhradu škody vzťahujú rôzne podmienky. Uvedená doktrína je preto podľa môjho názoru irelevantná na účely stanovenia práva na zníženie ceny. Okrem toho v prejednávanej veci nejde o to, že by cestujúci nemohol využiť služby vyplývajúce zo zmluvy o balíku cestovných služieb z dôvodu všeobecného rizika ohrozenia života, ktoré sa mu prihodili (napríklad preto, že bol nakazený vírusom). Ide o nedostatok pri poskytovaní služieb, ktoré sa stali právne nemožnými v dôsledku prijatia vládnych opatrení.

31.

Česká vláda tvrdila, že dodržiavanie platných právnych predpisov je implicitnou podmienkou každej zmluvy. Obmedzenia uložené počas pobytu cestujúceho v cestovnej destinácii sa uplatňovali erga omnes a museli ich dodržiavať tak organizátor, ako aj poskytovateľ služieb a cestujúci. Podľa českej vlády by preto organizátor nemal zodpovedať za vady, ktoré sú dôsledkom obmedzení zavedených štátom.

32.

Strany sú totiž povinné dodržiavať právne predpisy platné v krajine cestovnej destinácie. Za okolností prejednávanej veci to znamená, že organizátor, ako aj poskytovateľ služieb, boli povinní dodržiavať obmedzenia zavedené španielskou vládou. Dôsledkom povinnosti dodržiavať platné zákonné opatrenia bolo, že poskytovanie niektorých služieb, ktoré zahŕňajú spoločenský kontakt, sa stalo právne nemožným. Vládne obmedzenia by potom mali oslobodiť organizátora od povinnosti plniť tie zmluvné záväzky, ktoré sú ovplyvnené vládnymi obmedzeniami. Okrem toho by organizátor v zásade nemal niesť zodpovednosť za škodu podľa článku 14 ods. 3 písm. c) smernice 2015/2302. Vzhľadom na štruktúru článku 14 uvedenej smernice vysvetlenú v bode 20 vyššie a nasl. však organizátor nie je oslobodený od povinnosti poskytnúť primerané zníženie ceny balíka služieb. Preto sa domnievam, že tvrdenie českej vlády týkajúce sa implicitnej zmluvnej podmienky nemá vplyv na právo cestujúceho na zníženie ceny.

33.

Vnútroštátny súd kladie dôraz na skutočnosť, že obmedzenia boli zavedené nielen v mieste cestovnej destinácie, ale aj v mieste bydliska cestujúceho. To by zahŕňalo posúdenie nedostatku v poskytovaní služieb s ohľadom na okolnosti, ktoré prevládali v čase, keď došlo k nedostatku pri poskytovaní služieb. Ako však bolo objasnené vyššie, nedostatok pri poskytovaní služieb sa neposudzuje s ohľadom na okolnosti, ktoré nastali po uzavretí zmluvy. Nedostatok sa posudzuje so zreteľom na cestovné služby zahrnuté v zmluve, ktoré sa po začatí využívania balíka služieb už nemôžu ďalej poskytovať. Či prišlo k nedostatočnému súladu v prípade, keď strany uzavreli zmluvu po zavedení obmedzení, je už iná otázka, ktorá nebola nastolená v prejednávanej veci.

34.

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že splnenie povinnosti organizátora poskytnúť zníženie ceny, aj keď je nesúlad so zmluvou dôsledkom neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností, nemá vplyv na jeho právo na nápravu podľa článku 22 smernice 2015/2302. V uvedenom článku sa stanovuje, že členské štáty majú zabezpečiť, aby v prípadoch, keď organizátor poskytne zníženie ceny, mal právo žiadať odškodnenie od tretej strany, ktorá prispela k udalosti, na základe ktorej došlo k zníženiu ceny. Toto ustanovenie predstavuje „protiváhu“ systému objektívnej zodpovednosti uvedeného v článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302. Povinnosť organizátora poskytnúť zníženie ceny môže byť tiež prvkom, ktorý členské štáty zohľadnia pri rozhodovaní o výške podpory, ktorá sa má poskytnúť organizátorom vzhľadom na pandémiu v súlade s dočasným rámcom pre opatrenia štátnej pomoci. ( 16 )

35.

Môj predbežný záver je na základe už uvedeného taký, že cestujúci má nárok na zníženie ceny z dôvodu nesúladu pri uplatňovaní zmluvy o balíku služieb podľa článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302 za okolností, keď je nesúlad so zmluvou dôsledkom obmedzení zavedených s cieľom zabrániť šíreniu infekčnej chorobe a keď boli takéto obmedzenia zavedené aj v mieste bydliska cestujúceho a na celom svete.

36.

To znamená, že aj keď príčina nedostatku pri poskytovaní služieb nemá vplyv na právo spotrebiteľa na zníženie ceny ako také, mala by mať vplyv, ako vysvetlím v pododdiele nižšie, na výšku zníženia, na ktoré má cestujúci nárok.

37.

Zavedenie povinnosti organizátora poskytnúť zníženie ceny podľa článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302 nemá neobmedzený rozsah. V prvom rade je možné túto povinnosť posúdiť len s ohľadom na rozsah služieb zahrnutých do balíka, ktorých neposkytnutie alebo neprimerané poskytnutie predstavuje nesúlad so zmluvou. Naproti tomu, ako uvádza francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach, nesúlad so zmluvou má „vnútorné obmedzenie“, keďže ho možno posúdiť len s ohľadom na zmluvu o poskytnutí cestovných služieb. Organizátor preto nemôže zodpovedať za stratu pôžitku zo služieb, ktoré nepatria do rozsahu zmluvy o poskytnutí cestovných služieb. V prejednávanej veci sa zdá, že prístup na verejné pláže alebo do obchodov, reštaurácií a zábavných podnikov mimo hotelového komplexu nebol zahrnutý v zmluve o poskytnutí cestovných služieb. O tom však musí rozhodnúť vnútroštátny súd.

38.

V druhom rade má cestujúci podľa článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302 nárok na „primerané“ zníženie ceny. Normotvorca nešpecifikoval konkrétnu sadzbu, paušálnu sumu ani spôsob výpočtu. Výšku „primeraného“ zníženia určí súd s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Vnútroštátny súd na základe uvedeného môže pri svojom posúdení zohľadniť pôvod nesúladu so zmluvou, či došlo k pochybeniu zo strany organizátora a možnosť organizátora vymáhať ďalej v obchodnom reťazci alebo od štátu peňažné prostriedky vyplatené cestujúcemu. Za okolností prejednávanej veci medzi faktory relevantné na účel tohto posúdenia patrí skutočnosť, že nesúlad so zmluvou bol spôsobený výlučne opatreniami prijatými vzhľadom na núdzový stav v oblasti verejného zdravia a boli určené na ochranu verejnosti vrátane cestujúcich.

39.

Na záver je dôležité zdôrazniť, že smernica 2015/2302 nestanovuje konkrétnu lehotu na zaplatenie zníženia ceny, na ktoré má cestujúci nárok v prípade nesúladu so zmluvou. Pokiaľ ide o náhradu škody, v článku 14 ods. 2 smernice 2015/2302 sa vyžaduje, aby sa poskytla „bez zbytočného odkladu“. Napriek absencii podobného odkazu týkajúceho sa zaplatenia zníženia ceny v súlade s ochranným účelom smernice by bolo možné sa domnievať, že zníženie ceny musí byť tiež zaplatené „bez zbytočného odkladu“. V prejednávanej veci by takýto výklad umožnil vnútroštátnemu súdu zohľadniť problémy s likviditou organizátorov cestovných služieb, ktorí boli značne postihnutí pandémiou COVID‑19.

40.

Vzhľadom na už uvedené sa domnievam, že výška zníženia ceny, na ktorú má cestujúci nárok podľa článku 14 ods. 1 smernice 2015/2302, musí byť primeraná s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, čo prináleží určiť vnútroštátnemu súdu.

41.

Na základe vyššie uvedenej analýzy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Landgericht München I (Krajinský súd Mníchov I, Nemecko), odpovedal takto:

Článok 14 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS,

sa má vykladať takto:

cestujúci má nárok na zníženie ceny z dôvodu nesúladu s uplatňovaním zmluvy o balíku služieb za okolností, keď je tento nesúlad dôsledkom obmedzení zavedených na zabránenie rozšírenia infekčnej choroby, ktorá sa vyskytuje v mieste cestovnej destinácie, ak sú takéto obmedzenia zavedené aj v mieste bydliska cestujúceho a na celom svete. Výška zníženia ceny však musí byť primeraná s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, čo je záležitosť, o ktorej musí rozhodnúť vnútroštátny súd.