1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu viacerých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 2 ) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( 3 ), ako aj článkov 41 a 47 Charty základných práv Európskej únie ( 4 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci konania o žalobe, ktorú podal GM, sýrsky štátny príslušník, proti rozhodnutiu Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság (Národné generálne riaditeľstvo cudzineckej polície, Maďarsko, ďalej len „generálne riaditeľstvo“ alebo „rozhodovací orgán“), ktorým mu bolo odňaté postavenie utečenca a odmietnuté priznať postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu.

3.

Vnútroštátny súd sa svojimi prejudiciálnymi otázkami pýta Súdneho dvora na podmienky uplatňovania konaní o odnímaní a odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je na základe dôverných informácií považovaný za hrozbu pre bezpečnosť členského štátu, v ktorom sa nachádza. Tento súd predovšetkým spochybňuje zlučiteľnosť maďarskej právnej úpravy s právom Únie v miere, v akej táto právna úprava na jednej strane obmedzuje prístup dotknutých osôb alebo ich právneho zástupcu k dôverným informáciám, na základe ktorých sú prijímané rozhodnutia o odňatí alebo odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti, a na druhej strane priznáva hlavnú úlohu orgánom špecializovaným v oblasti národnej bezpečnosti v rámci konania vedúceho k prijatiu týchto rozhodnutí.

4.

V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, ktoré ma vedú k názoru, že dané konanie nedodržiava viacero procesných záruk, ktoré by mal požívať žiadateľ o medzinárodnú ochranu podľa smerníc 2011/95 a 2013/32.

5.

Pokiaľ ide o smernicu 2011/95, ustanovenia, ktoré sú relevantné v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sú nasledujúce: článok 4 ods. 3, článok 14 ods. 4 písm. a) a článok 17 ods. 1 písm. b) a d).

6.

Pokiaľ ide o smernicu 2013/32, relevantné sú tieto ustanovenia: článok 4 ods. 1 a 2, článok 10 ods. 2 a 3, článok 11 ods. 2, článok 23 ods. 1, článok 45 ods. 1 a 3, ako aj článok 46 ods. 1.

7.

§ 8 ods. 4 a 5 menedékjogról szóló 2007. évi LXXX. törvény (zákon č. LXXX z roku 2007 o práve na azyl) ( 5 ) z 29. júna 2007 v znení zákona 2018. évi CXXXIII. törvény az egyes migrációs tárgyú és kapcsolódó törvények módosításáról (zákon č. CXXXIII z roku 2018 o zmene niektorých zákonov upravujúcich migráciu a niektorých doplňujúcich zákonov) ( 6 ), účinný od 1. januára 2019 stanovuje:

„4.   Postavenie utečenca nemožno priznať cudzincovi, ktorého pobyt na území Maďarska predstavuje nebezpečenstvo pre národnú bezpečnosť.

5.   Postavenie utečenca sa neprizná cudzincovi, ktorého súd odsúdil právoplatným rozsudkom

8.

§ 15 zákona o práve na azyl stanovuje:

„Doplnková ochrana sa neprizná cudzincovi

…

9.

§ 57 ods. 1 a 3 zákona o práve na azyl stanovuje:

„1.   V konaniach upravených týmto zákonom vydá špecializovaný orgán stanovisko týkajúce sa technických otázok, ktorých posúdenie patrí do jeho pôsobnosti.

…

3.   Orgán príslušný v azylových veciach sa nemôže odkloniť od stanoviska špecializovaného orgánu, ak rozhodnutie o tom, čo je v ňom uvedené, nepatrí do jeho pôsobnosti.“

10.

§ 11 a minősített adat védelméről szóló 2009. évi CLV. törvény (zákon č. CLV z roku 2009 o ochrane utajovaných skutočností) ( 7 ) z 29. decembra 2009 stanovuje:

„1.   Dotknutá osoba je oprávnená získať prístup k svojim osobným údajom, ktoré predstavujú národné utajované skutočnosti, na základe povolenia na prístup udeleného orgánom oprávneným rozhodovať o utajení bez toho, aby musela podstúpiť bezpečnostnú previerku osoby. Pred získaním prístupu k národným utajovaným skutočnostiam musí dotknutá osoba vyhotoviť písomné vyhlásenie o dôvernosti a dodržať predpisy týkajúce sa ochrany národných utajovaných skutočností.

2.   Na žiadosť dotknutej osoby orgán oprávnený rozhodovať o utajení v lehote 15 dní rozhodne, či udelí povolenie na prístup. Orgán oprávnený rozhodovať o utajení neudelí povolenie na prístup, ak prístup k týmto skutočnostiam poškodzuje verejný záujem, na ktorom je založené utajenie. Orgán oprávnený rozhodovať o utajení musí odôvodniť neudelenie povolenia na prístup.

3.   V prípade neudelenia povolenia na prístup môže dotknutá osoba napadnúť toto rozhodnutie žalobou v správnom súdnictve…“

11.

§ 12 ods. 1 a 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností stanovuje:

„1.   Osoba zodpovedná za spracovanie utajovaných skutočností môže odmietnuť dotknutej osobe právo na prístup k jej osobným údajom, ak by bol výkonom tohto práva ohrozený verejný záujem, na ktorom je utajenie založené.

2.   Ak sa na súde uplatňujú práva dotknutej osoby, na súd, ktorý prejednáva vec, a na prístup k utajovaným skutočnostiam sa primerane uplatní ustanovenie § 11 ods. 3“

12.

§ 13 zákona o ochrane utajovaných skutočností stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté výnimky stanovené zákonom, môže utajované skutočnosti použiť len osoba, ktorá má na to dôvod založený na výkone štátnej alebo verejnej funkcie a ktorá má:

…

5.   Pokiaľ zákon nestanovuje niečo iné, prináleží súdu, aby uplatnil dispozičné právomoci potrebné na rozhodovanie pridelených vecí podľa poradia pridelenia bez potreby národnej bezpečnostnej previerky, bezpečnostnej previerky osoby, vyhlásenia o dôvernosti alebo povolenia na použitie.“

13.

GM, sýrsky štátny príslušník, požiadal o azyl v roku 2005 počas výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený právoplatným rozsudkom z roku 2002 za neoprávnené použitie značného množstva omamných látok.

14.

Maďarské orgány mu priznali postavenie „prijatej osoby“, ale toto postavenie mu odňali v roku 2010 v nadväznosti na preskúmanie potvrdené súdnym rozhodnutím. V roku 2011 podal GM opäť žiadosť o priznanie postavenia utečenca, na základe ktorej mu vnútroštátny súd priznal postavenie utečenca „sur place“ v rozsudku z 29. júna 2012.

15.

V roku 2019 sa ex offo začalo správne konanie o odňatí jeho postavenia utečenca a výsledkom konania bolo odňatie tohto postavenia. Vnútroštátny súd je príslušný preskúmať zákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo GM odňaté postavenie utečenca.

16.

Počas správneho konania žalovaní v druhom rade, Alkotmányvédelmi Hivatal (Úrad na ochranu Ústavy, Maďarsko), a v treťom rade, Terrorelhárítási Központ (Ústredie boja proti terorizmu, Maďarsko), vo svojom stanovisku dospeli k záveru, ktorý vydali ako špecializované štátne orgány, že pobyt GM v Maďarsku ohrozoval národnú bezpečnosť.

17.

Na tomto základe generálne riaditeľstvo konštatovalo, že v prípade GM existuje dôvod vylúčenia z priznania postavenia utečenca alebo postavenia osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu.

18.

V rámci konania o žalobe podanej proti rozhodnutiu o odňatí postavenia utečenca a odmietnutí priznania postavenia osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu právny zástupca GM uviedol, že sa nemôže oboznámiť ani len s podstatou dôverných údajov, na ktorých bol založený záver o existencii nebezpečenstva pre národnú bezpečnosť a že aj keby sa s nimi mohol oboznámiť, podľa platnej právnej úpravy by ich nemohol použiť v rámci súdneho konania. S odkazom na judikatúru Súdneho dvora tiež zdôrazňuje, že rozhodovací orgán musí pristúpiť k individuálnemu posúdeniu žiadostí a nemôže svoje rozhodnutie zakladať len na záveroch stanoviska vydaného špecializovanými orgánmi v oblasti národnej bezpečnosti. Okrem toho tvrdí, že maďarská právna úprava doplnila k dôvodom vylúčenia vedúcim k odňatiu predmetného postavenia dôvod, ktorý je v rozpore s právom Únie.

19.

Pokiaľ ide po prvé o právo na prístup k informáciám, na základe ktorých bolo prijaté rozhodnutie generálneho riaditeľstva, vnútroštátny súd uvádza, že z relevantnej judikatúry Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko) vyplýva, že tento súd považuje procesné práva dotknutých osôb za zaručené už na základe skutočnosti, že súd vykonávajúci súdne preskúmanie správneho rozhodnutia založeného na utajovaných skutočnostiach môže nahliadnuť do spisu špecializovaných štátnych orgánov obsahujúceho tieto skutočnosti. Nie je preto nutné, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa s predmetnými skutočnosťami, alebo aspoň s ich podstatou a mohla ich použiť.

20.

Vnútroštátny súd uvádza, že v rámci prejednávanej veci sa rozhodnutie, ktorým generálne riaditeľstvo odmietlo poskytnúť medzinárodnú ochranu, zakladá len na skutočnosti, že dva špecializované štátne orgány, ktoré sú účastníkmi konania vo veci samej, dospeli v svojom stanovisku k záveru, že pobyt GM v Maďarsku „ohrozuje národnú bezpečnosť“. Samotné generálne riaditeľstvo sa nedozvedelo dôvody, na ktorých sa zakladá stanovisko týchto orgánov, vrátane utajovaných skutočností.

21.

Navyše podľa tohto súdu sa GM ani jeho právny zástupca nemohli vyjadriť k neodôvodnenému stanovisku špecializovaných štátnych orgánov získanému počas správneho konania, a ani nemohli namietať jeho dôvodnosť už v štádiu tohto konania. Hoci má GM podľa maďarskej právnej úpravy možnosť podať žiadosť o prístup k utajovaným skutočnostiam týkajúcim sa jeho osoby, aj keby bol oprávnený oboznámiť sa s nimi, v každom prípade by ich nemohol použiť v rámci správneho konania, ani v rámci súdneho konania.

22.

Vnútroštátny súd tiež uvádza, že zákon o ochrane utajovaných skutočností neumožňuje, aby špecializovaný štátny orgán, ktorý rozhoduje o povolení prístupu, mohol vyhovieť žiadosti o prístup v obmedzenom rozsahu, sprístupnením podstaty dôvodov, na ktorých sa zakladá jeho stanovisko.

23.

Okrem toho hoci súd, ktorý skúma zákonnosť stanoviska špecializovaných štátnych orgánov a rozhodnutia o azyle zakladajúcich sa na týchto dôvodoch, môže nahliadnuť do dôverných alebo utajovaných listín, nemôže ich v žiadnom kontexte použiť a nemôže urobiť žiadne vyhlásenie, ani dospieť v súvislosti s nimi k záverom, či už v rámci súdneho konania alebo v rozsudku.

24.

Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v spore, tak bude musieť preskúmať zákonnosť predmetného rozhodnutia a rozhodnúť v poslednom stupni o uplatniteľnosti dôvodu vylúčenia založeného na dôverných alebo utajovaných skutočnostiach bez toho, aby žalobca alebo jeho právny zástupca mohol, pokiaľ ide o dôvody tohto rozhodnutia, predniesť svoju obhajobu, ako aj tvrdenia a skutočnosti, ktoré by mohli prípadne vyvrátiť uplatniteľnosť tohto dôvodu vylúčenia v jeho konkrétnom prípade.

25.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že článok 23 ods. 1 druhý pododsek písm. b) smernice 2013/32 nebol prebratý do maďarského práva, čo podľa neho viedlo k výnimke idúcej nad rámec výnimky z práva na prístup, ktorá je výslovne povolená v tomto ustanovení. Tento súd má preto pochybnosti o tom, či maďarské právo zaručuje základné procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo GM na účinný prostriedok nápravy.

26.

Po druhé, pokiaľ ide o vzťah medzi stanoviskami špecializovaných štátnych orgánov a rozhodnutím rozhodovacieho orgánu, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že podľa maďarského práva tieto orgány musia vydať záväzné a neodôvodnené stanovisko o existencii „nebezpečenstva pre národnú bezpečnosť“, od ktorého sa tento orgán nemôže odchýliť. Uvedený orgán tak vo svojom rozhodnutí môže iba odkázať na toto stanovisko a na uplatniteľné ustanovenia. To mu bráni vykonať dôkladné preskúmanie existencie a uplatniteľnosti dôvodu vylúčenia v každom individuálnom prípade, ako aj vziať do úvahy jednotlivé okolnosti a zohľadniť požiadavky nevyhnutnosti a primeranosti.

27.

Podľa vnútroštátneho súdu má teda maďarská právna úprava za následok, že v konečnom dôsledku to nie je rozhodovací orgán, ktorý vykonáva preskúmanie medzinárodnej ochrany a vydáva príslušné rozhodnutie, ale dva špecializované štátne orgány, v rozpore s tým, čo stanovuje smernica 2013/32, čo by mohlo viesť k porušeniu procesných záruk vyplývajúcich z práva Únie a bolo by tiež v rozpore s tým, čo stanovuje smernica 2011/95.

28.

Po tretie vnútroštátny súd uvádza, že orgán zodpovedný za rozhodnutie vyhlásil, podľa dôvodu vylúčenia stanoveného v § 15 písm. ab) zákona o práve na azyl, že GM nemohlo byť priznané postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu. Na tento účel poukázal na odsudzujúci rozsudok vydaný proti GM 6. júna 2002, ktorý sa stal právoplatným pred osemnástimi rokmi, za trestný čin, ktorý tento orgán kvalifikoval ako „závažný“.

29.

Trest odňatia slobody uložený týmto rozsudkom žalobca vykonal v roku 2004, pred 16 rokmi, a tento trestný čin už bol známy, keď GM získal postavenie utečenca. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že ani rozhodovací orgán, ani súd, ktorý rozhodoval o priznaní postavenia utečenca neuplatnili dôvod vylúčenia, ktorý sa týka tohto trestného činu.

30.

Vzhľadom na tieto skutočnosti Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31.

Písomné pripomienky predložili GM, česká, maďarská a holandská vláda, ako aj Európska komisia. Holandská vláda zaujala svoje stanovisko len k prvým dvom otázkam.

32.

Prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci vyzývajú Súdny dvor, aby posúdil zlučiteľnosť konania vedúceho k odňatiu postavenia utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a k odmietnutiu priznať mu postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu, s viacerými ustanoveniami smerníc 2011/95 a 2013/32 z dôvodov, že predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť a že spáchal závažný trestný čin.

33.

Pokiaľ ide o dôvody uvádzané rozhodovacím orgánom, článok 14 ods. 4 písm. a) smernice 2011/95 stanovuje:

„Členské štáty môžu zrušiť, ukončiť alebo odmietnuť obnoviť postavenie priznané utečencovi vládnym, administratívnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom, keď:

34.

Okrem toho článok 17 ods. 1 písm. b) a d) tejto smernice stanovuje:

„Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

…

35.

Analýzu otázok položených vnútroštátnym súdom možno podľa mňa rozdeliť do troch častí.

36.

V prvom rade prvá a druhá otázka sa pýtajú na rozsah práva na prístup k dôverným alebo utajovaným skutočnostiam, o ktoré sa opiera rozhodnutie prijaté rozhodovacím orgánom o odňatí alebo odmietnutí medzinárodnej ochrany.

37.

Ďalej tretia a štvrtá otázka smerujú k preskúmaniu zlučiteľnosti konania, v ktorom je rozhodovací orgán na jednej strane viazaný stanoviskom špecializovaných štátnych orgánov, podľa ktorého dotknutá osoba predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, a na druhej strane svoje rozhodnutie odôvodňuje len s odkazom na túto hrozbu, so smernicami 2011/95 a 2013/32.

38.

Napokon piata otázka sa týka toho, či sa rozhodovací orgán môže na účely odmietnutia doplnkovej ochrany oprieť o skutočnosť, že žiadateľ spáchal závažný trestný čin, aj keď tento dôvod vylúčenia bol tomuto orgánu známy, keď predtým priznal žiadateľovi medzinárodnú ochranu.

39.

Prvá otázka smeruje k určeniu, či osoba, ktorej sa týka rozhodnutie o odňatí alebo odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany z dôvodu, že predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, má právo na prístup aspoň k podstate dôverných alebo utajovaných skutočností, o ktoré sa opiera toto rozhodnutie, ako aj právo použiť tieto skutočnosti v rámci správneho konania a neskôr prípadne v rámci súdneho konania. Druhá otázka vyzýva Súdny dvor, aby spresnil, čo zahŕňa podstata skutočností, ku ktorej by dotknutá osoba mala mať prístup pri uplatnení článku 23 ods. 1 druhého pododseku písm. b) smernice 2013/32, v spojení s článkami 41 a 47 Charty.

40.

Na účely odpovede na prvú otázku treba uviesť, že podľa článku 23 ods. 1 prvého pododseku smernice 2013/32 „členské štáty zabezpečia právnemu zástupcovi alebo inému poradcovi, ktorého ako takého pripúšťa alebo povoľuje vnútroštátne právo a ktorý pomáha žiadateľovi alebo ho zastupuje podľa ustanovení vnútroštátneho práva, prístup k informáciám v žiadateľovom spise, na základe ktorých je alebo bude prijaté rozhodnutie“. Je tým stanovená zásada prístupu právneho zástupcu dotknutej osoby k informáciám, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia týkajúceho sa medzinárodnej ochrany.

41.

Jedna výnimka z tohto práva na prístup je však stanovená v článku 23 ods. 1 druhom pododseku tejto smernice, ktorý uvádza:

„Členské štáty môžu urobiť výnimku v prípade, ak by sprístupnením informácií alebo zdrojov ohrozili národnú bezpečnosť, bezpečnosť organizácií alebo osôb, ktoré tieto informácie poskytli, alebo bezpečnosť osôb, ktorých sa tieto informácie týkajú, alebo ak by sa tým ohrozili záujmy na vyšetrovaní týkajúce sa posúdenia žiadostí o medzinárodnú ochranu príslušnými orgánmi členských štátov alebo medzinárodné vzťahy členských štátov. V týchto prípadoch členské štáty:

42.

Článok 23 ods. 1 posledný pododsek tejto smernice spresňuje, že „v súvislosti s písmenom b) môžu členské štáty najmä umožniť prístup k takýmto informáciám alebo zdrojom právnemu zástupcovi alebo inému poradcovi, ktorí podstúpili bezpečnostnú previerku, pokiaľ sú informácie dôležité pre posúdenie žiadosti alebo prijatie rozhodnutia o odňatí medzinárodnej ochrany“.

43.

Z týchto ustanovení vyvodzujem, že obmedzenie – z dôvodov ochrany národnej bezpečnosti – práva na prístup k informáciám týkajúcim sa dotknutej osoby podlieha dvom kumulatívnym podmienkam, a síce na jednej strane, že súdy príslušné rozhodovať o zákonnosti rozhodnutia o medzinárodnej ochrane majú prístup k dôverným informáciám alebo zdrojom, a na druhej strane, že vo vnútroštátnom práve sú stanovené postupy zaručujúce práva dotknutej osoby na obhajobu.

44.

Prvá podmienka sa mi zdá byť v zásade splnená, keďže z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že príslušné súdy majú skutočne úplný prístup k dôverným informáciám týkajúcim sa dotknutej osoby. Treba však zdôrazniť obmedzenia, ktorým podliehajú tieto súdy v súvislosti s použitím týchto informácií.

45.

Problém vznesený vnútroštátnym súdom v jeho prvej a druhej otázke sa týka skôr posúdenia druhej podmienky.

46.

Pokiaľ ide o túto podmienku, kogentné znenie článku 23 ods. 1 druhého pododseku písm. b) smernice 2013/32 uvádza, že členské štáty stanovia vo svojom vnútroštátnom práve postupy, ktorými sa zaručí dodržiavanie práv žiadateľa o medzinárodnú ochranu na obhajobu. V tejto súvislosti prístup k dôverným informáciám priznaný právnemu zástupcovi dotknutej osoby, ktorý podstúpil bezpečnostnú previerku v zmysle článku 23 ods. 1 posledného pododseku tejto smernice, predstavuje iba príklad procesných podmienok, ktoré môžu byť zavedené členskými štátmi.

47.

Z článku 23 ods. 1 posledného pododseku smernice 2013/32 a z použitia pojmu „najmä“ teda jasne vyplýva, že normotvorca Únie sa rozhodol neurčiť v celom rozsahu postupy, ktoré majú byť zavedené na účely zabezpečenia dodržania práv dotknutej osoby na obhajobu, pokiaľ je rozhodnutie v oblasti medzinárodnej ochrany prijaté na základe dôverných skutočností, a že sa naopak rozhodol ponechať v tomto smere členským štátom istú mieru voľnej úvahy.

48.

Vzhľadom na to, že smernica 2013/32 nespresňuje, akým spôsobom majú členské štáty zabezpečiť dodržiavanie práv dotknutej osoby na obhajobu, pokiaľ je právo tejto osoby na prístup k spisu obmedzené podľa článku 23 ods. 1 druhého pododseku tejto smernice, konkrétne podmienky postupov stanovených na tento účel upravuje vnútroštátny právny poriadok každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie členských štátov, avšak za podmienky, že nebudú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie) a že nebudú viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity). ( 8 )

49.

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právo na riadnu správu vecí verejných, zakotvené v článku 41 Charty, odráža všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá sa má použiť na členské štáty pri uplatňovaní tohto práva. ( 9 ) Na základe toho môže Súdny dvor odpovedať na tieto prejudiciálne otázky s ohľadom na túto všeobecnú zásadu práva Únie, podľa ktorej právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa povinnosť správnych orgánov odôvodniť svoje rozhodnutia. ( 10 )

50.

Členské štáty sú pri vykonávaní práva Únie tiež povinné zabezpečiť dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany. ( 11 )

51.

Aj keď zo skutočností, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nevyplýva, že zásada ekvivalencie by mohla byť v predmetnom prípade porušená, podľa môjho názoru to neplatí, pokiaľ ide o zásadu efektivity, ako aj o právo na riadnu správu vecí verejných a právo na účinný prostriedok nápravy.

52.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že zásada efektivity vedie k tomu, že členské štáty majú zodpovednosť zabezpečiť v každom prípade účinnú ochranu práv priznaných právom Únie a najmä na jednej strane zaručiť dodržanie zásady, podľa ktorej sa osobám, ktorým sú určené rozhodnutia citeľným spôsobom ovplyvňujúce ich záujmy, musí v každom prípade umožniť účinne sa vyjadriť k okolnostiam, na ktorých chce správny orgán založiť svoje rozhodnutie, a na druhej strane zaručiť právo každého na spravodlivé a verejné prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom, ktorý bol vopred zriadený zákonom, ako je zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty. ( 12 )

53.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada rovnosti zbraní, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zásady účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie a ktorá je zakotvená v tomto ustanovení, keďže je rovnako ako najmä zásada kontradiktórnosti logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces, znamená povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. ( 13 )

54.

Podľa mňa z vyššie uvedeného vyplýva, že na účely toho, aby dotknutá osoba mohla účinným spôsobom uplatniť práva na obhajobu, ktoré sú jej výslovne zaručené podľa článku 23 ods. 1 druhého pododseku písm. b) smernice 2013/32, musí mať k dispozícii aspoň podstatu informácií uvádzajúcich, že predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť a že sa opiera o rozhodnutie o odňatí alebo odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany. Ide tu o prostriedok skĺbenia práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinný prostriedok nápravy s potrebou zabezpečiť dôvernosť informácií a dôkazov o ohrození národnej bezpečnosti.

55.

Na základe údajov poskytnutých Súdnemu dvoru sa však domnievam, že maďarské právo nezaručuje dostatočným spôsobom procesné práva, ktoré musí požívať osoba, ktorej sa týka rozhodnutie o odňatí alebo odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany. Nezdá sa mi totiž, že by bol v súlade s vyššie uvedenými zásadami systém, v ktorom sú tieto procesné práva považované za zaručené len na základe skutočnosti, že súd vykonávajúci súdne preskúmanie správneho rozhodnutia založeného na dôverných alebo utajovaných skutočnostiach môže nahliadnuť do spisu špecializovaných štátnych orgánov obsahujúceho tieto informácie, bez toho, aby bolo dotknutej osobe alebo jej právnemu zástupcovi zabezpečené, že sa budú môcť oboznámiť s predmetnými informáciami alebo aspoň s ich podstatou, a bez toho, aby ich mohli použiť v rámci správneho konania a neskôr prípadne v rámci súdneho konania.

56.

Hoci je pravda, že dotknutá osoba môže podať žiadosť na špecializovaný štátny orgán na účely sprístupnenia informácií uvádzajúcich existenciu hrozby pre národnú bezpečnosť, maďarská právna úprava nijako nezaručuje, že v prípade zamietnutia tejto žiadosti ( 14 ) sa dotknutá osoba alebo jej právny zástupca bude môcť oboznámiť aspoň s podstatou údajov uvádzaných na podporu existencie tejto hrozby.

57.

Na účely vyváženia na jednej strane práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinný prostriedok nápravy a na druhej strane potreby zabezpečenia ochrany národnej bezpečnosti sa zdá, že užitočné závery možno vyvodiť najmä z rozsudku zo 4. júna 2013, ZZ ( 15 ). Z tohto rozsudku totiž vyplýva, že na účely dodržania zásady kontradiktórnosti, aby dotknutá osoba mohla spochybniť dôvody, na ktorých sa dotknuté rozhodnutie zakladá, a tým účinne uplatniť svoje prostriedky obhajoby, je potrebné, aby sa dotknutej osobe v každom prípade oznámila podstata dôvodov, na ktorých sa zakladá rozhodnutie, ktoré sa jej týka. ( 16 )

58.

Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, pokiaľ ide o opatrenie obmedzujúce slobodu pohybu a pobytu občana Únie z dôvodov verejnej bezpečnosti, že „článok 30 ods. 2 a článok 31 [smernice 2004/38/ES ( 17 )] v spojení s článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby príslušný vnútroštátny súd v prípade, ak príslušný vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, zabezpečil, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov“ ( 18 ).

59.

Nevyhnutnosť vykonať zosúladenie na jednej strane medzi legitímnymi dôvodmi týkajúcimi sa národnej bezpečnosti a na druhej strane potrebou dostatočne zaručiť dodržanie procesných práv dotknutej osoby, akým je právo byť vypočutý, ako aj zásada kontradiktórnosti, sa nemôže podľa môjho názoru meniť v závislosti od právneho postavenia osoby, ktorej je vytýkané ohrozenie národnej bezpečnosti. ( 19 ) Na základe toho navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že vyvažovanie medzi týmito požiadavkami musí byť vykonané v rámci rozhodnutia o odňatí alebo odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany a že toto vyvažovanie sa musí konkrétne prejaviť v oznámení podstaty skutočností žiadateľovi tejto ochrany, ktoré uvádzajú, že predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť a tvoria tým základ tohto rozhodnutia.

60.

Vzhľadom na to, že oznámenie tejto podstaty skutočností má dotknutej osobe umožniť spochybniť dôvody, ktoré sú základom rozhodnutia o odňatí alebo odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany, táto osoba musí mať možnosť oboznámiť sa s hlavnými skutočnosťami a konaniami, ktoré sú jej vytýkané.

61.

Treba však uviesť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 4. júna 2013, ZZ ( 20 ), zdôraznil osobitný charakter dôkazov, pri ktorých môže byť nevyhnutné zachovanie ich dôverného charakteru. Podľa Súdneho dvora „za určitých okolností totiž môže zverejnenie týchto dôkazov priamo a konkrétne ohroziť bezpečnosť štátu, pretože môže napríklad ohroziť život, zdravie alebo slobodu osôb alebo odhaliť vyšetrovacie metódy vnútroštátnych vyšetrovacích orgánov a tým vážne narušiť splnenie budúcich úloh týchto orgánov, prípadne im úplne zabrániť“ ( 21 ).

62.

Na záver zdôrazňujem, že maďarská právna úprava sa mi v každom prípade zdá nezlučiteľná s povinnosťou zaručiť dodržiavanie práv dotknutej osoby na obhajobu, ktorá vyplýva z článku 23 ods. 1 druhého pododseku písm. b) smernice 2013/32, v rozsahu, v akom informácie, s ktorými by sa táto osoba mohla oboznámiť, nemôžu byť podľa tejto právnej úpravy použité na jej obhajobu v rámci správneho konania, ani v rámci súdneho konania.

63.

Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú otázku tak, že článok 14 ods. 4 písm. a) a článok 17 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, ako aj článok 23 ods. 1 druhý pododsek písm. b) smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty a s ohľadom na všeobecnú zásadu práva Únie týkajúcu sa práva na riadnu správu vecí verejných sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na jednej strane neumožňuje osobe alebo jej právnemu zástupcovi, pokiaľ sa jej týka rozhodnutie o odňatí alebo o odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany založené na skutočnosti, že táto osoba predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, oboznámiť sa aspoň systematicky s podstatou skutočností, o ktoré sa opiera toto rozhodnutie, a na druhej strane a v každom prípade neoprávňuje túto osobu alebo jej právneho zástupcu použiť tieto skutočnosti v správnom konaní a neskôr prípadne v súdnom konaní.

64.

Podstata skutočností, ktoré musia byť oznámené osobe, ktorej sa týka rozhodnutie o odňatí alebo o odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany z dôvodu, že predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť, musí tejto osobe umožniť oboznámiť sa s hlavnými skutočnosťami a konaniami, ktoré sú jej vytýkané, pri náležitom zohľadnení potreby chrániť dôvernosť dôkazov.

65.

Vnútroštátny súd sa svojou treťou a štvrtou otázkou v podstate pýta, či sa smernice 2011/95 a 2013/32 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je rozhodovací orgán povinný zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu alebo odňať skôr poskytnutú ochranu, pokiaľ orgány poverené špecializovanými funkciami v oblasti národnej bezpečnosti, ktoré nepodliehajú pravidlám stanoveným týmito smernicami, v neodôvodnenom stanovisku konštatovali, že dotknutá osoba predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť.

66.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z opisu skutkového stavu vyplýva, že rozhodovací orgán vo svojom rozhodnutí odňal GM postavenie utečenca a potom mu odmietol poskytnúť doplnkovú ochranu, opierajúc sa o neodôvodnené stanovisko vydané orgánmi poverenými špecializovanými funkciami v oblasti národnej bezpečnosti.

67.

V rozsahu, v akom maďarská vláda uvádza, že úloha zverená týmto orgánom patrí výlučne do právomoci členských štátov podľa článkov 72 a 73 ZFEÚ, treba pripomenúť, že tieto ustanovenia nemožno vykladať tak, že umožňujú členským štátom vylúčiť uplatnenie ustanovení práva Únie len odvolaním sa na povinnosti, ktoré im vyplývajú na účely udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti. ( 22 )

68.

Ako uznáva samotná maďarská vláda vo svojich pripomienkach, špecializované orgány, ktoré skúmajú riziká ohrozenia národnej bezpečnosti, nerozhodujú o otázke potreby medzinárodnej ochrany. Podľa tejto vlády je úlohou týchto orgánov zistiť, či pobyt predmetnej osoby znamená nebezpečenstvo pre bezpečnosť dotknutého štátu. Posúdenie tejto okolnosti z hľadiska kritérií uplatnených v oblasti poskytovania medzinárodnej ochrany a jej použitie ako dôkazu sú podľa nej povinnosťami, ktoré prislúchajú orgánu príslušnému poskytnúť túto ochranu.

69.

Toto uznanie oddelenia právomocí rozhodovacieho orgánu a špecializovaných štátnych orgánov však nachádza výrazné obmedzenie v rámci maďarského konania o poskytovaní alebo odnímaní medzinárodnej ochrany. Tento orgán sa totiž nemôže odchýliť od stanoviska vydaného špecializovanými orgánmi, pokiaľ ide o existenciu hrozby pre národnú bezpečnosť a musí z toho automaticky vyvodiť odňatie alebo odmietnutie poskytnutia medzinárodnej ochrany. Uvedený orgán sa v tejto situácii nemôže oboznámiť so skutočnosťami, o ktoré sa opiera toto stanovisko, a nebude teda môcť odôvodniť svoje rozhodnutie nad rámec samotného tvrdenia o existencii tejto hrozby.

70.

Tento postup je podľa mňa v rozpore s dvoma radmi pravidiel, ktoré sú uvedené smernicami 2011/95 a 2013/32. Na jednej strane musí mať rozhodovací orgán plnú právomoc, pokiaľ ide o posúdenie potreby poskytnúť alebo odňať medzinárodnú ochranu. Na druhej strane, a tieto dve skutočnosti sú prepojené, tento orgán musí odôvodniť svoje rozhodnutie zo skutkového i právneho hľadiska.

71.

Pokiaľ ide o úlohu rozhodovacieho orgánu, z článku 4 ods. 1 smernice 2013/32 vyplýva, že členské štáty určia pre všetky konania rozhodovací orgán, ktorý bude zodpovedný za náležité posúdenie žiadostí v súlade s touto smernicou. Členské štáty majú tiež rôzne povinnosti týkajúce sa prostriedkov, ktoré musí mať tento orgán k dispozícii. Hoci článok 4 ods. 2 tejto smernice stanovuje, že zodpovedným môže byť iný orgán, treba konštatovať, že prípady citované v tomto ustanovení nemajú súvislosť s takým rozhodnutím, o aké ide vo veci samej.

72.

Úloha rozhodovacieho orgánu, pokiaľ ide o preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako aj o odňatie už poskytnutej ochrany, je výslovne opakovane pripomenutá predovšetkým v článkoch 10 a 45 smernice 2013/32.

73.

Článok 10 tejto smernice tak stanovuje požiadavky na posúdenie žiadostí. Podľa článku 10 ods. 2 tejto smernice „pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu rozhodujúci [rozhodovací – neoficiálny preklad] orgán najprv určí, či žiadatelia spĺňajú podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak tomu tak nie je, určí, či sú žiadatelia oprávnení na doplnkovú ochranu“. Podľa odseku 3 tohto článku „členské štáty zabezpečia, aby rozhodujúci [rozhodovací – neoficiálny preklad] orgán prijal rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu po primeranom posúdení“. Na tento účel členské štáty najmä zabezpečia, aby „sa žiadosti posudzovali a rozhodnutia prijímali individuálne, objektívne a nestranne“ [článok 10 ods. 3 písm. a)] a aby „sa získavali presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov“ [článok 10 ods. 3 písm. b)]. To odráža požiadavku uvedenú v článku 4 ods. 3 smernice 2011/95, podľa ktorej sa posúdenie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu má vykonať „na individuálnom základe“, pri zohľadnení najmä konkrétnej situácie každého žiadateľa.

74.

Okrem toho, pokiaľ ide o konania o odňatí medzinárodnej ochrany, článok 45 ods. 1 smernice 2013/32 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby v prípade, keď príslušný orgán posudzuje odňatie medzinárodnej ochrany štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti, mala dotknutá osoba procesné záruky, a síce, že „je písomne informovaná o tom, že príslušný orgán opätovne posudzuje, či spĺňa požiadavky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu, a o dôvodoch tohto opätovného posudzovania“ [článok 45 ods. 1 písm. a)] a „má príležitosť v osobnom pohovore… predložiť dôvody, prečo by sa jej medzinárodná ochrana nemala odňať“ [článok 45 ods. 1 písm. b)].

75.

Na účely zabezpečenia práva na obhajobu žiadateľa o medzinárodnú ochranu musia byť rozhodnutia príslušného orgánu odôvodnené. Táto požiadavka je najmä vyjadrená v článku 11 ods. 2 smernice 2013/32, podľa ktorého „členské štáty tiež zabezpečia, aby sa v prípade zamietnutia žiadosti, pokiaľ ide o postavenie utečenca a/alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou, v rozhodnutí písomne uviedli skutkové a právne dôvody a informácie o tom, ako možno napadnúť zamietavé rozhodnutie“. Rovnaká požiadavka je uvedená v článku 45 ods. 3 tejto smernice, ktorý stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby sa rozhodnutie príslušného orgánu o odňatí medzinárodnej ochrany vydalo písomne“ a že „v tomto rozhodnutí sa písomne uvedú skutkové a právne dôvody“.

76.

Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť význam úlohy zverenej právom Únie rozhodovaciemu orgánu, uvádzajúc, že zo smernice 2013/32 vyplýva, že posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu správnym alebo kvázi súdnym orgánom vybaveným osobitnými prostriedkami a v tejto oblasti kvalifikovaným personálom je kľúčovou fázou spoločných postupov zavedených touto smernicou. ( 23 )

77.

Súdny dvor tiež konštatoval, že rozhodovací orgán je zodpovedný za primerané posúdenie žiadostí a následne vydá svoje rozhodnutie o ich predmete a preto prináleží iba týmto orgánom, s možnosťou preskúmania súdom, posúdiť skutočnosti a okolnosti podľa článku 4 smernice 2011/95, pričom toto posúdenie nemôže byť založené len za záveroch znaleckého posudku. Vyplýva z toho, že tento orgán nemôže založiť svoje rozhodnutie len na záveroch tohto posudku a že nemôže byť a fortiori viazaný týmito závermi pri posudzovaní každej individuálnej situácie. ( 24 )

78.

Obsah tohto posúdenia pri skúmaní dôvodov vylúčenia bol tiež spresnený judikatúrou Súdneho dvora, z ktorej najmä vyplýva, že uplatnenie dôvodu vylúčenia predpokladá, aby rozhodovací orgán v každom individuálnom prípade posúdil konkrétne skutkové okolnosti, ktoré sú mu známe na účely zistenia, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že na dotknutú osobu sa vzťahuje tento dôvod vylúčenia. ( 25 )

79.

Obligatórny a automatický charakter zohľadnenia, zo strany rozhodovacieho orgánu, neodôvodnených stanovísk vydaných špecializovanými štátnymi orgánmi je podľa môjho názoru nezlučiteľný s vyššie uvedenými procesnými zárukami. Vzhľadom na to, že tento orgán na jednej strane nemá prístup k informáciám, ani len k ich podstate, ktoré potvrdzujú existenciu hrozby pre národnú bezpečnosť a že sa na druhej strane nemôže odchýliť od týchto stanovísk, tento orgán je v skutočnosti zbavený možnosti posúdiť individuálne a v celom rozsahu situáciu dotknutej osoby na účely určenia, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že na túto osobu sa vzťahuje dôvod vylúčenia.

80.

Táto procesná schéma vedie k tomu, že daný rozhodovací orgán prijme rozhodnutie o odňatí alebo o odmietnutí poskytnúť medzinárodnú ochranu bez toho, aby mohol dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie. Následkom je porušenie práva na účinný prostriedok nápravy, na ktoré majú mať žiadatelia o medzinárodnú ochranu nárok podľa článku 46 ods. 1 smernice 2013/32.

81.

Z vyššie uvedených úvah vyvodzujem, že článok 4 ods. 3, článok 14 ods. 4 písm. a) a článok 17 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95, ako aj článok 4 ods. 1 a 2, článok 10 ods. 2 a 3, článok 11 ods. 2, článok 45 ods. 1 a 3 a článok 46 ods. 1 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty a s ohľadom na všeobecnú zásadu práva Únie týkajúcu sa práva na riadnu správu vecí verejných sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musí rozhodovací orgán zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu alebo odňať skôr poskytnutú ochranu, pokiaľ orgány poverené špecializovanými úlohami v oblasti národnej bezpečnosti, ktoré nepodliehajú pravidlám stanoveným týmito smernicami, v neodôvodnenom stanovisku konštatovali, že dotknutá osoba predstavuje hrozbu pre národnú bezpečnosť.

82.

Vnútroštátny súd sa svojou piatou otázkou v podstate pýta, či sa článok 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bol žiadateľ vylúčený z poskytnutia doplnkovej ochrany na základe odsudzujúceho rozsudku vydaného v trestnom konaní, ktorý bol už známy orgánom, ktoré predtým rozhodovali o poskytnutí medzinárodnej ochrany dotknutej osobe.

83.

Pripomínam, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že na účely odmietnutia oprávnenia na doplnkovú ochranu pre GM sa príslušný orgán oprel o odsudzujúci rozsudok vydaný v trestnom konaní, ktorý bol voči GM vyhlásený 6. júna 2002 a ktorý sa stal právoplatným pred 18 rokmi, za trestný čin, ktorý kvalifikoval ako „závažný“. Uložený trest GM vykonal v roku 2004.

84.

Článok 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 stanovuje, že štátni príslušníci tretích krajín sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že sa dopustili závažného trestného činu.

85.

Súdny dvor už rozhodol, že pôsobnosť dôvodu vylúčenia stanoveného v tomto ustanovení je širšia ako v prípade dôvodu vylúčenia z postavenia utečenca, stanoveného v článku 12 ods. 2 písm. b) tejto smernice. ( 26 ) Zatiaľ čo dôvod vylúčenia z postavenia utečenca stanovený v tomto poslednom uvedenom ustanovení sa týka vážneho nepolitického trestného činu, ktorý bol spáchaný mimo krajiny azylu ešte pred prijatím dotknutej osoby ako utečenca, dôvod vylúčenia z doplnkovej ochrany stanovený v článku 17 ods. 1 písm. b) tejto smernice sa týka všeobecnejšie závažného trestného činu, a nie je teda obmedzený ani zo zemepisného ani z časového hľadiska, ani pokiaľ ide o povahu dotknutých trestných činov. ( 27 )

86.

Je síce pravda, že toto ustanovenie uvádza dôvod vylúčenia, ktorý predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 18 smernice 2011/95 a vyžaduje si teda doslovný výklad. ( 28 ) Zo znenia tohto ustanovenia ani z účelu tohto dôvodu vylúčenia z doplnkovej ochrany však nemožno vyvodiť ( 29 ) obmedzenia, pokiaľ ide o dobu, v ktorej mal byť závažný trestný čin, ktorého sa týka, spáchaný.

87.

Všeobecnejšie, ani zo smernice 2011/95, ani zo smernice 2013/32 nevyplýva, že by príslušné orgány boli po odňatí postavenia utečenca viazané skoršími posúdeniami o uplatniteľnosti dôvodov vylúčenia v rámci pôvodného konania o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu.

88.

Domnievam sa teda, že nič nevylučuje, aby rozhodovací orgán mohol v rámci svojho posúdenia žiadosti o doplnkovú ochranu zohľadniť, prípadne na základe nových informácií, dôvod vylúčenia stanovený v článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, aj keď bol tento dôvod už známy orgánom, ktoré predtým rozhodli o poskytnutí medzinárodnej ochrany dotknutej osobe.

89.

Spresňujem tiež, že z judikatúry Súdneho dvora možno vyvodiť, že podobne ako kritérium trestu stanoveného podľa trestnoprávnej úpravy dotknutého členského štátu, ( 30 ) kritérium uloženého trestu má určite osobitný význam pri posudzovaní závažnosti trestného činu, ktorá odôvodňuje vylúčenie z doplnkovej ochrany na základe článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95. Vzhľadom na to pripomínam, že z tej istej judikatúry vyplýva, že príslušný orgán sa môže odvolávať na dôvod vylúčenia stanovený v tomto ustanovení, ktoré sa týka situácie, v ktorej žiadateľ o medzinárodnú ochranu spáchal „závažný trestný čin“, až potom, ako na základe individuálneho posúdenia posúdil jemu známe konkrétne skutočnosti, aby zistil, či existujú vážne dôvody domnievať sa, že skutky, ktorých sa dopustila dotknutá osoba, ktorá inak spĺňa kritériá na získanie požadovaného postavenia, spadajú pod tento dôvod vylúčenia, pričom posúdenie závažnosti dotknutého trestného činu vyžaduje úplné preskúmanie všetkých okolností dotknutého jednotlivého prípadu. ( 31 )

90.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko), takto: