–

C a B, v zastúpení: P. H. Hillen, advocaat,

–

X, v zastúpení: C. F. Wassenaar, advocaat,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a P. Huurnink, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma, C. Cattabriga a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), článkov 9 a 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96), ako aj článkov 6 a 28 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31), v spojení s článkami 6, 24 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi B, C a X, štátnymi príslušníkmi tretích krajín, na jednej strane a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko, ďalej len „štátny tajomník“) na druhej strane vo veci zákonnosti opatrení, spočívajúcich v zaistení, ktoré sa týkajú týchto troch osôb.

3

Článok 1 smernice 2008/115, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva [Únie] a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

4

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

5

Článok 4 uvedenej smernice s názvom „Priaznivejšie ustanovenia“ v odseku 3 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov prijať alebo zachovať ustanovenia priaznivejšie pre osoby, na ktoré sa uplatňuje ak sú zlučiteľné s touto smernicou.“

6

Článok 15 tej istej smernice, nazvaný „Zaistenie“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

2.   Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.

Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov.

Ak zaistenie nariadili správne orgány, členské štáty:

Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.

3.   V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách [časových intervaloch – neoficiálny preklad] buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo. V prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán.

4.   Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky [nie sú splnené podmienky – neoficiálny preklad] ustanovené v odseku 1.

5.   Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

6.   Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:

7

Článok 1 smernice 2013/33, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je stanoviť normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu… v členských štátoch.“

8

Článok 2 tejto smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ uvádza:

„Na účely tejto smernice:

…

9

Článok 8 uvedenej smernice, nazvaný „Zaistenie“, znie:

„1.   Členské štáty nesmú zaistiť osobu len z toho dôvodu, že táto osoba je žiadateľom v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany [(Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60)].

2.   Ak je to nevyhnutné, členské štáty môžu na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu žiadateľa zaistiť, ak nemožno účinne uplatniť iné, miernejšie donucovacie alternatívne opatrenia.

3.   Žiadateľa možno zaistiť iba:

Dôvody zaistenia sa stanovia vo vnútroštátnom práve.

4.   Členské štáty zabezpečia, aby sa vo vnútroštátnom práve stanovili pravidlá upravujúce alternatívy k zaisteniu, ako napríklad pravidelné hlásenie sa príslušným orgánom, zloženie finančnej zábezpeky alebo povinnosť zdržiavať sa na určenom mieste.“

10

Článok 9 tej istej smernice s názvom „Záruky pre zaistených žiadateľov“ stanovuje:

„1.   Žiadateľ je zaistený iba na čo najkratší možný čas a len pokiaľ pretrvávajú dôvody stanovené v článku 8 ods. 3.

Správne konanie týkajúce sa dôvodov zaistenia stanovených v článku 8 ods. 3 sa vykoná s náležitou starostlivosťou. Oneskorenie v správnom konaní, ktoré nie je zavinené žiadateľom, nie je dôvodom na to, aby bol žiadateľ naďalej zaistený.

2.   Zaistenie žiadateľov nariaďujú písomne súdne alebo správne orgány. V príkaze na zaistenie sa uvedú dôvody týkajúce sa skutkového, ako aj právneho stavu, na ktorých je zaistenie založené.

3.   Ak je zaistenie nariadené správnymi orgánmi, členské štáty zabezpečia urýchlené súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, ktoré sa vykoná z úradnej moci a/alebo na žiadosť žiadateľa. Ak sa preskúmanie vykonáva z úradnej moci, rozhodne sa o ňom čo najskôr po zaistení. V prípade preskúmania na žiadosť žiadateľa sa o ňom rozhodne čo najskôr po začatí príslušného konania. Na tento účel členské štáty určia vo vnútroštátnom práve lehotu, v akej sa súdne preskúmanie z úradnej moci a/alebo súdne preskúmanie na žiadosť žiadateľa majú vykonať.

Dotknutý žiadateľ musí byť bezodkladne prepustený, ak je podľa súdneho preskúmania jeho zaistenie nezákonné.

4.   Zaisteným žiadateľom sa bezodkladne písomne, v jazyku, ktorému žiadatelia rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumejú, oznámia dôvody zaistenia a postupy stanovené vo vnútroštátnom práve pre podanie opravného prostriedku proti príkazu na zaistenie, ako aj možnosť žiadať o bezplatnú právnu pomoc a zastupovanie.

5.   Zaistenie podlieha v primeraných časových intervaloch preskúmaniu súdnym orgánom z úradnej moci a/alebo na žiadosť dotknutého žiadateľa, a to najmä v prípade predĺženia doby zaistenia, vzniku relevantných okolností či zistenia nových informácií, ktoré môžu mať vplyv na zákonnosť zaistenia.

6.   V prípade súdneho preskúmania príkazu na zaistenie, ktoré sa stanovuje v odseku 3, členské štáty žiadateľom zabezpečia prístup k bezplatnej právnej pomoci a zastupovaniu. To zahŕňa prinajmenšom prípravu požadovaných procesných dokumentov a účasť na pojednávaní pred súdnymi orgánmi v mene žiadateľa.

…“

11

Článok 21 smernice 2013/33, nazvaný „Všeobecná zásada“, stanovuje:

„Členské štáty zohľadnia vo vnútroštátnom práve, ktorým sa vykonáva táto smernica, osobitnú situáciu zraniteľných osôb, ako sú napríklad maloleté osoby…“

12

Článok 1 nariadenia č. 604/2013, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti…“

13

Článok 6 tohto nariadenia, nazvaný „Záruky pre maloleté osoby“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty pri všetkých postupoch ustanovených v tomto nariadení zvažujú predovšetkým najlepšie záujmy dieťaťa.“

14

Článok 28 uvedeného nariadenia, nazvaný „Zaistenie“, stanovuje:

„1.   Členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

2.   Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

3.   Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.

Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom…

Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. …

4.   Pokiaľ ide o podmienky zaistenia osôb a záruky vzťahujúce sa na zaistené osoby, na zabezpečenie postupov odovzdania do zodpovedného členského štátu sa uplatňujú články 9, 10 a 11 [smernice 2013/33].“

15

Ustanovenie § 59 ods. 1 písm. a) wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (Vreemdelingenwet 2000) (zákon o cudzincoch z roku 2000) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 31. decembra 2011 na účely prebratia smernice 2008/115 do holandského práva (ďalej len „Vw“) uvádza, že cudzieho štátneho príslušníka, ktorý nemá oprávnenie na pobyt, môže štátny tajomník v prípade, že si to vyžaduje záujem verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti, zaistiť na účel jeho odsunu z holandského územia.

16

Ustanovenie § 59a Vw stanovuje, že cudzí štátni príslušníci, na ktorých sa uplatňuje nariadenie č. 604/2013, môžu byť pri dodržaní článku 28 tohto nariadenia zaistení na účely ich odovzdania do členského štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie ich žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej na holandskom území.

17

V § 59b Vw sa stanovuje, že niektorí cudzí štátni príslušníci, ktorí požiadali o povolenie na pobyt, môžu byť zaistení, ak je to potrebné na zistenie totožnosti alebo štátnej príslušnosti žiadateľa alebo na zistenie ďalších skutočností potrebných na posúdenie žiadosti, predovšetkým ak existuje riziko vyhýbania sa povinnosti.

18

V § 91 ods. 2 Vw sa uvádza:

„Ak sa [Raad van State (Štátna rada) rozhodujúca o odvolaní] domnieva, že uvádzaná výhrada nemôže viesť k zrušeniu, môže sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť na toto posúdenie.“

19

Podľa § 94 Vw:

„1.   Keď [štátny tajomník] prijal rozhodnutie, ktorým sa ukladá opatrenie spočívajúce v pozbavení slobody, upravené v §… 59, 59a a 59b, informuje o tom [príslušný súd] najneskôr do 28. dňa od oznámenia tohto rozhodnutia, pokiaľ cudzí štátny príslušník už sám nepodal opravný prostriedok. Od okamihu, kedy bol súd informovaný, platí, že cudzí štátny príslušník podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu o uložení opatrenia spočívajúceho v pozbavení slobody. Cieľom opravného prostriedku je tiež získať náhradu škody.

…

4.   Súd bezodkladne stanoví termín prejednania na verejnom zasadnutí. Verejné zasadnutie sa uskutoční najneskôr štrnásty deň od doručenia návrhu alebo stanoviska. …

…

6.   Ak sa konajúci súd domnieva, že uplatnenie alebo vykonanie opatrenia je v rozpore s týmto zákonom, alebo ak po zvážení všetkých dotknutých záujmov usúdi, že opatrenie nie je odôvodnené, opravnému prostriedku vyhovie. V tomto prípade súd nariadi zrušenie opatrenia alebo zmenu podmienok jeho výkonu.

…“

20

Ustanovenie § 8:69 wet houdende algemene regels van bestuursrecht (Algemene wet bestuursrecht) [zákon stanovujúci všeobecné pravidlá správneho práva (všeobecný zákon o správnom práve)] zo 4. júna 1992 (Stb. 1992, č. 315) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Awb“) stanovuje:

„1.   Konajúci súd rozhodne na základe opravného prostriedku, predložených dokumentov, predbežného vyšetrovania a prejednania na verejnom zasadnutí.

2.   Súd doplní právne dôvody z úradnej moci.

3.   Súd môže doplniť skutkový stav z úradnej moci.“

21

Podľa § 8:77 Awb:

„1.   V písomnom rozhodnutí sa uvádza:

…

b) odôvodnenie rozhodnutia;

…“

22

B, alžírsky štátny príslušník, vyjadril svoj zámer podať žiadosť o medzinárodnú ochranu v Holandsku. Rozhodnutím z 3. júna 2019 ho štátny tajomník zaistil na základe § 59b Vw s cieľom zistiť jeho totožnosť a určiť skutočnosti potrebné na posúdenie tejto žiadosti.

23

B proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko).

24

Rozsudkom z 18. júna 2019 tento súd bez toho, aby sa vyjadril k dôvodom uvádzaným na podporu tohto opravného prostriedku, vyhovel tomuto opravnému prostriedku z dôvodu, ktorý B neuvádzal, a to že štátny tajomník nekonal so všetkou požadovanou náležitou starostlivosťou. Uvedený súd preto nariadil zrušenie opatrenia spočívajúceho v zaistení B a priznal mu náhradu škody.

25

C je štátnym príslušníkom Sierra Leone. Rozhodnutím z 5. júna 2019 ho štátny tajomník na základe § 59a Vw zaistil na účely jeho odovzdania do Talianska podľa nariadenia č. 604/2013.

26

C proti tomuto rozhodnutiu podal opravný prostriedok na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi).

27

Rozsudkom z 19. júna 2019 tento súd rozhodol, že dôvody uvádzané C sú nedôvodné, no napriek tomu opravnému prostriedku vyhovel z dôvodu, že štátny tajomník nezorganizoval odovzdanie dotknutej osoby do Talianska so všetkou požadovanou náležitou starostlivosťou. Uvedený súd preto nariadil zrušenie opatrenia spočívajúceho v zaistení C a priznal mu náhradu škody.

28

Štátny tajomník podal proti rozsudkom uvedeným v bodoch 24 a 27 tohto rozsudku odvolanie na Raad van State (Štátna rada, Holandsko). Tento vnútroštátny súd žiada, aby sa Súdny dvor vyjadril k tvrdeniu, ktoré zastávajú B a C, ako aj niektoré holandské súdy, a podľa ktorého právo Únie ukladá súdom povinnosť preskúmať ex offo všetky podmienky, ktoré musí opatrenie spočívajúce v zaistení spĺňať na to, aby bolo zákonné.

29

Pokiaľ ide konkrétne o právo Únie, vnútroštátny súd v prvom rade konštatuje, že B a C mali v čase, keď boli zaistení, legálny pobyt v Holandsku. Hoci sa tento súd v dôsledku toho domnieva, že relevantnými pravidlami v oblasti zaistenia sú v prejednávaných veciach pravidlá uvedené v smernici 2013/33 a nariadení č. 604/2013, žiada, aby sa v rámci preskúmania položenej otázky zohľadnila aj smernica 2008/115.

30

Uvedený súd ďalej vysvetľuje, že na každé zaistenie upravené týmito nástrojmi práva Únie sa v Holandsku vzťahuje správne procesné právo, ktoré holandské súdy v zásade neoprávňuje na to, aby ex offo preskúmali, či dotknuté opatrenie spočívajúce v zaistení spĺňa podmienky zákonnosti, ktorých porušenia sa dotknutá osoba nedovolávala. Jediná výnimka z tejto zásady sa týka preskúmavania dodržania takých noriem verejného poriadku, akými sú normy týkajúce sa súdnej právomoci a prístupu k spravodlivosti.

31

Vnútroštátny súd poznamenáva, že podmienky zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny sú početné. Tieto podmienky sa týkajú najmä zadržania dotknutej osoby, overenia jej totožnosti, štátnej príslušnosti a práva na pobyt, práva dotknutej osoby na konzulárnu, právnu a jazykovú pomoc, jej práva na obhajobu, existencie rizika úteku alebo vyhýbania sa kontrolám, perspektívy odsunu alebo odovzdania tejto osoby, náležitej starostlivosti vynaloženej zo strany štátneho tajomníka, podpísania a okamihu prijatia tohto opatrenia spočívajúceho v zaistení, ako aj otázky, či je uvedené opatrenie spočívajúce v zaistení v súlade so zásadou proporcionality.

32

Tento súd sa domnieva, že povinnosť preskúmať ex offo všetky tieto podmienky zákonnosti nevyplýva z práva Únie. Z rozsudku zo 7. júna 2007, van der Weerd a i. (C‑222/05 až C‑225/05, EU:C:2007:318), vyplýva, že právo Únie neukladá súdu povinnosť, aby v rámci konania o zákonnosti správneho aktu ex offo preveroval dodržiavanie pravidiel tohto práva, pokiaľ nemajú tieto pravidlá v právnom poriadku Únie miesto porovnateľné s pravidlami verejného poriadku alebo účastníci konania nemajú možnosť v dotknutom konaní uplatniť dôvod založený na porušení uvedeného práva. Podľa uvedeného súdu však podmienky v oblasti zaistenia nemajú rovnakú právnu silu ako vnútroštátne pravidlá verejného poriadku a v Holandsku môže cudzí štátny príslušník uviesť dôvody založené na porušení podmienok zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení, ktoré bolo voči nemu prijaté.

33

Na základe zásady procesnej autonómie majú členské štáty právo zakázať vnútroštátnym súdom, aby ex offo uvádzali skutočnosti alebo dôvody v rámci súdneho preskúmania opatrení spočívajúcich v zaistení, ktoré boli prijaté voči štátnym príslušníkom tretích krajín.

34

Tento zákaz neporušuje zásadu efektivity, keďže títo štátni príslušníci tretích krajín majú rýchly a bezplatný prístup k spravodlivosti a môžu uviesť všetky dôvody, ktoré chcú.

35

Uvedený zákaz neporušuje ani zásadu ekvivalencie. V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že jeho výklad pôsobnosti § 8:69 ods. 2 a 3 Awb sa týka všetkých správnych konaní, a nie konkrétne konaní týkajúcich sa opatrení spočívajúcich v zaistení. Podľa tohto výkladu by odsek 2 tohto ustanovenia znamenal, že súd musí previesť do právneho jazyka dôvody uplatnené osobou podliehajúcou súdnej právomoci, a odsek 3 uvedeného ustanovenia by znamenal, že súd sa nemusí pridŕžať skutkových okolností, tak ako ich uviedli účastníci konania. Od účastníkov konania sa však očakáva, že predložia neúplný dôkaz, pričom súd sa môže následne pokúsiť doplniť tento dôkaz napríklad tým, že predvolá svedkov.

36

Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že záruky, ktoré boli smernicou 2008/115, smernicou 2013/33 a nariadením č. 604/2013 osobitne stanovené v oblasti zaistenia, holandský zákonodarca vykonal najmä v § 94 Vw. Toto ustanovenie totiž zaručuje, že každé opatrenie spočívajúce v zaistení podlieha preskúmaniu súdom.

37

Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Stanovuje právo Únie, a najmä článok 15 ods. 2 [smernice 2008/115] a článok 9 [smernice 2013/33] v spojení s článkom 6 [Charty] povinnosť vykonať preskúmanie ex offo v tom zmysle, že súd je povinný z vlastného podnetu (ex officio) posúdiť, či sú splnené všetky podmienky na zaistenie, vrátane podmienok, ktorých porušenie dotknutý cudzinec nenamietal, hoci mal takúto možnosť?“

38

X je marocký štátny príslušník, ktorý sa narodil v roku 1973. Rozhodnutím z 1. novembra 2020 ho štátny tajomník zaistil na základe § 59 ods. 1 písm. a) Vw, ktorý patrí medzi ustanovenia, ktorými bola smernica 2008/115 prebratá do holandského práva. Toto opatrenie spočívajúce v zaistení bolo odôvodnené ochranou verejného poriadku, pretože existovalo riziko, že X sa bude vyhýbať kontrolám a brániť svojmu odsunu.

39

Rozsudkom zo 14. decembra 2020 Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) zamietol opravný prostriedok, ktorý proti uvedenému zaisteniu podal X.

40

Dňa 8. januára 2021 podal X na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) opravný prostriedok proti zachovaniu toho istého opatrenia spočívajúceho v zaistení. Na podporu svojho opravného prostriedku poukázal na neexistenciu perspektívy odsunu v primeranej lehote.

41

Vnútroštátny súd spresňuje, že zákonnosť tohto zachovania musí posúdiť len vo vzťahu k obdobiu od 8. decembra 2020. Zákonnosť zaistenia X počas obdobia pred týmto dátumom bola totiž posúdená v jeho rozsudku zo 14. decembra 2020.

42

Tento súd žiada o objasnenie, pokiaľ ide o požiadavky vyplývajúce z práva Únie a týkajúce sa intenzity súdneho preskúmania zákonnosti opatrení spočívajúcich v zaistení.

43

V tejto súvislosti uvedený súd poukazuje na to, že opravné prostriedky podané štátnymi príslušníkmi tretích krajín proti opatreniam spočívajúcim v zaistení, ktoré prijal štátny tajomník, patria do holandského správneho práva a že § 8:69 ods. 1 Awb ukladá súdom rozhodujúcim o takýchto opravných prostriedkoch povinnosť rozhodovať na základe týchto opravných prostriedkov, predložených dokumentov, predbežného vyšetrovania a preskúmania veci na pojednávaní.

44

Je pravda, že takéto pravidlo je spresnené v odsekoch 2 a 3 tohto ustanovenia, podľa ktorých súd ex offo dopĺňa právne dôvody a môže ex offo doplniť skutkové okolnosti. Raad van State (Štátna rada) však prijala obzvlášť reštriktívny výklad týchto odsekov, podľa ktorého jediná právomoc vykonať preskúmanie ex offo, ktorú majú sudcovia, spočíva v preskúmaní dodržiavania pravidiel týkajúcich sa právomoci, prístupu k spravodlivosti a práva na spravodlivý proces. V rámci vecného preskúmania zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení je teda zakázané, aby súdy uvádzali ex offo právne alebo skutkové okolnosti. Tento zákaz sa uplatňuje rovnako v prípade, keď je dotknutá osoba takou zraniteľnou osobou, akou je maloletá osoba.

45

Vnútroštátny súd uvádza, že v prípadoch, keď súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku podanom proti opatreniu spočívajúcom v zaistení, napriek tomu ex offo uvádza právne alebo skutkové okolnosti, štátny tajomník vždy podá odvolanie proti rozsudku tohto súdu na Raad van State (Štátna rada) a vždy dosiahne úspech.

46

Vnútroštátny súd spresňuje, že v prejednávanej veci disponuje za obdobie od 8. decembra 2020 polstranovou správou z pohovoru a monitorovacou správou vo forme formulára z 8. januára 2021, v ktorých sa uvádzajú konkrétne opatrenia, ktoré prijali holandské orgány na účely odsunu dotknutej osoby.

47

Tento súd sa domnieva, že z takého súhrnného spisu nemožno vyvodiť všetky skutočnosti relevantné na účely posúdenia toho, či je zachovanie dotknutého opatrenia spočívajúceho v zaistení zákonné. Uvádza, že vo veci samej chce najmä zistiť, či holandské orgány náležite preskúmali možnosť uplatnenia miernejšieho donucovacieho opatrenia. Chce tiež zistiť, aké služby sú dostupné v zariadení určenom na zaistenie s cieľom pomôcť X čeliť závislosti, ktorou trpí a ktorú uviedol vo svojom opravnom prostriedku.

48

Keďže vnútroštátny súd nie je oprávnený skúmať takéto skutočnosti ex offo, domnieva sa, že je zbavený možnosti posúdiť zákonnosť zachovania dotknutého opatrenia spočívajúceho v zaistení vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti. Takúto situáciu možno považovať za nezlučiteľnú so základným právom na účinný prostriedok nápravy zakotveným v článku 47 Charty, a to tým viac, že nie je možné podať odvolanie proti rozsudkom, ktoré sa týkajú zachovania opatrení spočívajúcich v zaistení. Na to, aby bola súdna ochrana v týchto veciach účinná, je podľa tohto súdu potrebné, aby bol súd, ktorému bola vec predložená, schopný v plnom rozsahu zabezpečiť dodržanie základného práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty.

49

Uvedený súd okrem toho zdôrazňuje, že pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia stanovenú v § 8:77 ods. 1 písm. b) Awb, v § 91 ods. 2 Vw je stanovená výnimka v tom zmysle, že Raad van State (Štátna rada) rozhodujúca o odvolaní proti rozsudkom týkajúcich sa zaistenia môže rozhodnúť prostredníctvom skráteného odôvodnenia, ktoré sa v podstate obmedzuje len na konštatovanie, že dotknutá osoba neuviedla žiadne opodstatnené výhrady.

50

Podľa vnútroštátneho súdu takáto výnimka zbavuje dotknuté osoby ich práva na účinný prostriedok nápravy. Článok 47 Charty sa má podľa jeho názoru vykladať v tom zmysle, že prístup k spravodlivosti v oblasti cudzineckého práva zahŕňa aj právo na vecne odôvodnené rozhodnutie súdom, ktorý rozhoduje v druhom a poslednom stupni.

51

Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

52

Podľa článku 107 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora prejudiciálny návrh, ktorým sa položí jedna alebo viacero otázok týkajúcich sa oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, sa môže na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu prejednať v rámci naliehavého konania.

53

Keďže vo veci C‑39/21 bol pán X zaistený a bol teda pozbavený slobody v čase, keď Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, tento súd požiadal o uplatnenie tohto konania.

54

Dňa 25. februára 2021 piata komora Súdneho dvora na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela tomuto návrhu na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania vo veci C‑39/21.

55

Z dôvodu čiastočnej súvislosti vecí C‑704/20 a C‑39/21 rozhodla ex offo uplatniť toto konanie aj vo veci C‑704/20.

56

Okrem toho bolo rozhodnuté o postúpení týchto vecí Súdnemu dvoru na účely ich pridelenia veľkej komore.

57

Uvedené veci boli okrem toho spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj vyhlásenia rozsudku.

58

Dňa 31. marca 2021 Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) oznámil Súdnemu dvoru, že medzitýmnym rozhodnutím z 26. marca 2021 zrušil zaistenie X.

59

Vzhľadom na túto informáciu Súdny dvor konštatoval, že podmienky stanovené na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania už neboli splnené, a rozhodol, že veci C‑704/20 a C‑39/21 sa majú prejednať v riadnom konaní.

60

Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) následne informoval Súdny dvor, že rozhodnutím z 26. apríla 2021 priznal X náhradu škody z dôvodu, že jeho zaistenie bolo nezákonné a že mu ním bola spôsobená ujma. Tento súd však až do odpovede Súdneho dvora na jeho prejudiciálne otázky prerušil konanie o tom, či má X nárok na vyššiu náhradu škody.

61

Pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na svoju zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené [rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), C‑569/20, EU:C:2022:401, bod 20 a citovaná judikatúra].

62

Vo veci C‑39/21 má pritom problematika zaistenia maloletej osoby, na ktorú Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) odkazuje vo svojej druhej prejudiciálnej otázke, hypotetickú povahu. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci totiž jednoznačne vyplýva, že X, ktorý sa narodil v roku 1973 a je teda plnoletý, je jedinou osobou, ktorej sa týka konanie, ktoré viedlo k tomuto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

63

Poskytnutie odpovede na druhú prejudiciálnu otázku položenú vo veci C‑39/21 preto nie je pre vnútroštátny súd vôbec užitočné na účely vyriešenia sporu vo veci samej, ale pre Súdny dvor by to znamenalo vypracovať poradné stanovisko. Z toho vyplýva, že táto druhá prejudiciálna otázka je neprípustná.

64

Okrem toho, pokiaľ ide o tretiu prejudiciálnu otázku položenú vo veci C‑39/21, treba uviesť, že táto otázka sa v podstate týka toho, či sa vnútroštátny súd, ktorý prípadne rozhoduje v odvolacom konaní vo veci týkajúcej sa preskúmania zákonnosti opatrenia spočívajúceho v zaistení, môže uspokojiť s uvedením skráteného odôvodnenia.

65

Ako však vyplýva z informácií zhrnutých v bodoch 40 a 48 tohto rozsudku, ktoré vyplývajú z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑39/21, Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) rozhodne v prvom a poslednom stupni o tom, či opatrenie spočívajúce v zaistení, ktoré bolo prijaté voči X, bude zachované.

66

Hoci je pravda, že tento súd vo svojich pripomienkach zhrnutých v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku uviedol, že holandské právo umožňuje podať odvolanie na Raad van State (Štátna rada) proti rozhodnutiu o zaistení, nič to nemení na tom, že otázka rozsahu povinnosti odôvodnenia, ktorú má tento posledný uvedený súd v takejto situácii, má v rámci konania prebiehajúceho pred Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (Súd v Haagu, zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi), ktoré sa v prvom a poslednom stupni týka zachovania predmetného opatrenia spočívajúceho v zaistení, výlučne hypotetickú povahu.

67

V dôsledku toho odpoveď Súdneho dvora na tretiu prejudiciálnu otázku položenú vo veci C‑39/21 nie je odôvodnená potrebou spojenou s účinným vyriešením sporu prejednávaného na vnútroštátnom súde v tejto veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 44 a citovanú judikatúru).

68

Treba tiež spresniť, že bez ohľadu na čiastočnú súvislosť medzi vecami C‑704/20 a C‑39/21, ako aj rozhodnutie o spojení týchto dvoch vecí nemožno tretiu otázku položenú v rámci veci C‑39/21 preskúmať v rámci skúmania návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑704/20.

69

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci konania stanoveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vo veci koná a musí niesť zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétnej veci posúdil tak nevyhnutnosť, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru (rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 35, ako aj citovaná judikatúra). Táto ustálená judikatúra by sa nerešpektovala, ak by Súdny dvor súhlasil s tým, že odpovie na prejudiciálnu otázku, ktorou vnútroštátny súd, ktorý ju položil, nežiada o výklad práva Únie na účely vyriešenia veci, ktorú prejednáva, ale chce doplniť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný iným súdom.

70

Z toho vyplýva, že tretia prejudiciálna otázka položená vo veci C‑39/21 je takisto neprípustná.

71

Otázkou položenou vo veci C‑704/20 a prvou otázkou položenou vo veci C‑39/21, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa článok 15 ods. 2 a 3 smernice 2008/115, článok 9 ods. 3 a 5 smernice 2013/33 a článok 28 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 v spojení s článkami 6 a 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že preskúmanie dodržiavania podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré vyplývajú z práva Únie, súdnym orgánom musí viesť tento súdny orgán k tomu, že prihliadne ex offo na prípadné nedodržanie podmienky zákonnosti, na ktoré sa dotknutá osoba neodvolala.

72

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že akékoľvek zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, či už na základe smernice 2008/115 v rámci konania o návrate v dôsledku neoprávneného pobytu, na základe smernice 2013/33 v rámci vybavovania žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo na základe nariadenia č. 604/2013 v rámci odovzdania žiadateľa o takúto ochranu do členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti, predstavuje vážny zásah do práva na slobodu, zakotveného v článku 6 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 40, a z 25. júna 2020, Ministerio Fiscal (Orgán, ktorému by mohla byť adresovaná žiadosť o medzinárodnú ochranu), C‑36/20 PPU, EU:C:2020:495, bod 105].

73

Ako totiž stanovuje článok 2 písm. h) smernice 2013/33, zaistenie spočíva v umiestnení osoby na konkrétnom mieste. Zo znenia, genézy a kontextu tohto ustanovenia, ktorého pôsobnosť je okrem iného uplatniteľná na pojem „zaistenie“ uvedený v smernici 2008/115 a v nariadení č. 604/2013, vyplýva, že v dôsledku zaistenia je dotknutá osoba povinná trvalo sa zdržiavať v ohraničenom a uzavretom priestore, čím je oddelená od zvyšku obyvateľstva a zbavená svojej slobody pohybu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendézeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, body 217 až 225).

74

Cieľom opatrení spočívajúcich v zaistení v zmysle smernice 2008/115, smernice 2013/33 a nariadenia č. 604/2013 nie je stíhanie alebo sankcionovanie trestných činov, ale dosiahnutie cieľov sledovaných týmito nástrojmi v oblasti návratu, preskúmania žiadostí o medzinárodnú ochranu a odovzdania štátnych príslušníkov tretích krajín.

75

Vzhľadom na závažnosť tohto zásahu do práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty a vzhľadom na význam tohto práva právomoc príslušných vnútroštátnych orgánov zaistiť štátnych príslušníkov tretích krajín je striktne ohraničená (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2022, Valstybės sienos apsaugos tarnyba a i., C‑72/22 PPU, EU:C:2022:505, body 83 a 86, ako aj citovanú judikatúru). Opatrenie spočívajúce v zaistení tak možno nariadiť alebo predĺžiť len pri dodržaní všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré stanovujú podmienky a postupy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20, EU:C:2022:178, bod 62).

76

Všeobecné a abstraktné pravidlá stanovujúce na základe spoločných noriem Únie podmienky zaistenia sú uvedené v článku 15 ods. 1, článku 15 ods. 2 druhom pododseku, článku 15 ods. 4, 5 a 6 smernice 2008/115, v článku 8 ods. 2 a 3, článku 9 ods. 1, 2 a 4 smernice 2013/33 a v článku 28 ods. 2, 3 a 4 nariadenia č. 604/2013. Týmito pravidlami nie sú dotknuté pravidlá uvedené v iných ustanoveniach týchto nástrojov, ktoré spresňujú podmienky zaistenia v určitých situáciách, ktoré nie sú relevantné vo veciach samých, ako sú napríklad prípady zaistenia maloletých osôb.

77

Uvedené pravidlá stanovené v smernici 2008/115, smernici 2013/33 a nariadení č. 604/2013 na jednej strane a ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorými sa tieto pravidlá vykonávajú, na druhej strane predstavujú normy vyplývajúce z práva Únie, ktoré stanovujú podmienky zákonnosti zaistenia, a to aj z hľadiska článku 6 Charty.

78

Konkrétne dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nemôže byť, ako je spresnené v článku 15 ods. 1 prvom pododseku smernice 2008/115, článku 8 ods. 2 smernice 2013/33 a článku 28 ods. 2 nariadenia č. 604/2013, zaistený, ak možno účinne uplatniť miernejšie donucovacie opatrenie.

79

Ak sa zdá, že podmienky zákonnosti zaistenia identifikované v bode 77 tohto rozsudku neboli alebo už nie sú splnené, dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená, ako to navyše výslovne uvádza normotvorca Únie v článku 15 ods. 2 štvrtom pododseku a článku 15 ods. 4 smernice 2008/115, ako aj v článku 9 ods. 3 druhom pododseku smernice 2013/33.

80

Tak je to najmä v prípade, keď sa zistí, že konanie o návrate, konanie o preskúmaní žiadosti o medzinárodnú ochranu alebo konanie o odovzdaní sa už neuskutočňuje so všetkou požadovanou starostlivosťou.

81

V druhom rade, pokiaľ ide o právo štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli zaistení členským štátom, na účinnú súdnu ochranu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa článku 47 Charty členské štáty musia zabezpečiť účinnú súdnu ochranu individuálnych práv odvodených z právneho poriadku Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 142).

82

Pokiaľ ide o zaistenie, spoločné normy Únie v oblasti súdnej ochrany sú uvedené v článku 15 ods. 2 treťom pododseku smernice 2008/115 a v článku 9 ods. 3 smernice 2013/33. Toto posledné uvedené ustanovenie sa podľa článku 28 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 uplatňuje aj v rámci konaní o odovzdaní upravených týmto nariadením.

83

Podľa týchto ustanovení, ktoré predstavujú v posudzovanej oblasti zhmotnenie práva na účinnú súdnu ochranu zaručeného v článku 47 Charty (rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 289), musí každý členský štát v prípade, že zaistenie bolo nariadené správnym orgánom, zabezpečiť „urýchlené“ súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, a to buď ex offo alebo na žiadosť dotknutej osoby.

84

Pokiaľ ide o zachovanie opatrenia spočívajúceho v zaistení, článok 15 ods. 3 smernice 2008/115 a článok 9 ods. 5 smernice 2013/33, ktorý sa tiež uplatňuje na základe článku 28 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 v rámci konaní o odovzdaní upravených týmto nariadením, ukladajú povinnosť pravidelného preskúmania. Podľa týchto ustanovení sa takéto preskúmanie musí uskutočniť „v primeraných časových intervaloch“ a musí sa týkať toho, či sú splnené podmienky zákonnosti zaistenia. V prípade zaistenia, na ktoré sa vzťahuje smernica 2013/33 alebo nariadenie č. 604/2013, musí toto pravidelné preskúmanie v každom prípade vykonať súdny orgán, pričom smernica 2008/115 vyžaduje, aby na preskúmanie dohliadal takýto orgán v prípade predĺženia lehoty zaistenia.

85

Keďže normotvorca Únie bez výnimky vyžaduje, aby sa preskúmanie splnenia podmienok zákonnosti zaistenia uskutočňovalo „v primeraných časových intervaloch“, príslušný orgán je povinný vykonať uvedené preskúmanie ex offo, aj keď o to dotknutá osoba nepožiadala.

86

Ako vyplýva zo všetkých týchto ustanovení, normotvorca Únie sa neobmedzil na stanovenie spoločných hmotnoprávnych noriem, ale zaviedol aj spoločné procesné normy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý umožňuje príslušnému súdnemu orgánu, aby prípadne po preskúmaní ex offo prepustil dotknutú osobu hneď po tom, čo sa ukáže, že jej zaistenie nie je alebo už nie je zákonné.

87

Na to, aby takýto režim ochrany účinne zaručoval dodržiavanie prísnych podmienok, ktorým musí zodpovedať zákonnosť opatrenia spočívajúceho v zaistení, na ktoré sa vzťahuje smernica 2008/115, smernica 2013/33 alebo nariadenie č. 604/2013, musí byť príslušný súdny orgán schopný rozhodnúť o všetkých skutkových a právnych okolnostiach, ktoré sú relevantné na overenie tejto zákonnosti. Na tento účel musí mať možnosť zohľadniť skutkové okolnosti a dôkazy uvedené správnym orgánom, ktorý nariadil pôvodné zaistenie. Musí mať tiež možnosť zohľadniť skutočnosti, dôkazy a pripomienky, ktoré mu prípadne predloží dotknutá osoba. Okrem toho musí byť schopný zistiť si akúkoľvek inú skutočnosť relevantnú na účely jeho rozhodnutia v prípade, keď to považuje za nevyhnutné. Právomoci, ktoré má v rámci preskúmania, nemožno v žiadnom prípade obmedziť len na skutočnosti predložené správnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU, EU:C:2014:1320, body 62 a 64, ako aj z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20, EU:C:2022:178, bod 65).

88

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 95 svojich návrhov, vzhľadom na dôležitosť práva na slobodu, závažnosť zásahu do tohto práva, ktorý predstavuje zaistenie osôb z iných dôvodov, než je stíhanie alebo potrestanie trestných činov, a požiadavku – zdôraznenú spoločnými normami stanovenými normotvorcom Únie – na vysokú úroveň súdnej ochrany, ktorá má umožniť vyhovieť nevyhnutnej potrebe prepustiť takúto osobu v prípade, keď nie sú alebo už nie sú splnené podmienky zákonnosti zaistenia, musí príslušný súdny orgán zohľadniť všetky okolnosti, najmä skutkové, ktoré mu boli oznámené, a tak ako boli doplnené alebo objasnené v rámci procesných opatrení, ktoré považoval za potrebné prijať na základe svojho vnútroštátneho práva, pričom na základe týchto okolností musí prípadne prihliadnuť na nesplnenie podmienky zákonnosti vyplývajúcej z práva Únie, a to aj v prípade, že toto nesplnenie nebolo dotknutou osobou namietané. Táto povinnosť nemá vplyv na povinnosť súdneho orgánu, ktorý má ex offo prihliadnuť na takúto podmienku zákonnosti, vyzvať každého účastníka konania, aby sa vyjadril k tejto podmienke v súlade so zásadou kontradiktórnosti.

89

V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že nemožno pripustiť, aby v členských štátoch, v ktorých rozhodnutia o zaistení prijíma správny orgán, súdne preskúmanie nezahŕňalo to, že na základe skutočností uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku súdny orgán overí splnenie podmienky zákonnosti, ktorej porušenie dotknutá osoba nenamietala, zatiaľ čo v členských štátoch, v ktorých rozhodnutia o zaistení prijíma súdny orgán, je tento orgán povinný vykonať takéto overenie ex offo na základe týchto skutočností.

90

Výklad uvedený v bode 88 tohto rozsudku pritom zabezpečuje, aby súdna ochrana základného práva na slobodu bola zaručená účinne vo všetkých členských štátoch bez ohľadu na to, či tieto štáty stanovujú systém, v ktorom rozhodnutie o zaistení prijíma správny orgán a následne toto rozhodnutie podlieha súdnemu preskúmaniu, alebo systém, v ktorom toto rozhodnutie prijíma priamo súdny orgán.

91

Tento výklad nevyvracia judikatúra Súdneho dvora, ktorú citovala Raad van State (Štátna rada) a na základe ktorej vzhľadom na zásadu, podľa ktorej podnet na začatie konania vychádza zo strany účastníkov konania, právo Únie neukladá vnútroštátnym súdom povinnosť uplatniť ex offo dôvody založené na porušení ustanovení práva Únie, ak by ich preskúmanie týchto dôvodov nútilo ísť nad rámec sporu, tak ako ho vymedzili účastníci konania, a vychádzať z iných skutočností a okolností, ako sú tie, na ktorých účastník konania so záujmom na uplatnení týchto ustanovení založil svoj návrh (pozri najmä rozsudky zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen, C‑430/93 a C‑431/93, EU:C:1995:441, body 21 a 22; zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, EU:C:2007:318, body 35 a 36, ako aj zo 7. septembra 2021, Klaipėdos regiono atliekų tvarkymo centras, C‑927/19, EU:C:2021:700, bod 145).

92

Prísne vymedzenie zaistenia a zachovania opatrenia spočívajúceho v zaistení zavedené normotvorcom Únie totiž vedie k situácii, ktorá nie je vo všetkých ohľadoch podobná správnemu sporu, v ktorom podnet na začatie konania a vymedzenie sporu prináleží účastníkom konania.

93

V dôsledku toho je povinnosť súdnych orgánov, ktoré sú poverené preskúmaním zákonnosti opatrení spočívajúcich v zaistení, spočívajúca v tom, aby na základe skutočností uvedených v bode 88 tohto rozsudku ex offo prihliadali na nedodržanie podmienky zákonnosti takéhoto opatrenia, ktorá vyplýva z práva Únie, záväzná bez ohľadu na judikatúru uvedenú v bode 91 tohto rozsudku a otázku, ktorú položila Raad van State (Štátna rada) vzhľadom na rozsudok zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., (C‑222/05 až C‑225/05, EU:C:2007:318, body 29 až 31), a to či sú príslušné právne predpisy predpismi verejného poriadku.

94

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti treba na otázku položenú vo veci C‑704/20 a na prvú otázku položenú vo veci C‑39/21 odpovedať tak, že článok 15 ods. 2 a 3 smernice 2008/115, článok 9 ods. 3 a 5 smernice 2013/33 a článok 28 ods. 4 nariadenia č. 604/2013 v spojení s článkami 6 a 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že preskúmanie dodržiavania podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré vyplývajú z práva Únie, súdnym orgánom musí viesť tento súdny orgán k tomu, že na základe skutočností uvedených v spise, ktoré mu boli oznámené, a tak ako boli doplnené alebo objasnené počas kontradiktórneho konania pred ním, prihliadne ex offo na prípadné nedodržanie podmienky zákonnosti, na ktoré sa dotknutá osoba neodvolala.

95

Vzhľadom na to, že konania pred Súdnym dvorom majú vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a boli začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi, o trovách konania rozhodnú tieto vnútroštátne súdy. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 15 ods. 2 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, článok 9 ods. 3 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, a článok 28 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, v spojení s článkami 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

preskúmanie dodržiavania podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktoré vyplývajú z práva Únie, súdnym orgánom musí viesť tento súdny orgán k tomu, že na základe skutočností uvedených v spise, ktoré mu boli oznámené, a tak ako boli doplnené alebo objasnené počas kontradiktórneho konania pred ním, prihliadne ex offo na prípadné nedodržanie podmienky zákonnosti, na ktoré sa dotknutá osoba neodvolala.