1

Svojím odvolaním sa spoločnosti Casino, Guichard-Perrachon SA (ďalej len „Casino“) a Achats Marchandises Casino SAS (AMC) domáhajú čiastočného zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 5. októbra 2020, Casino, Guichard-Perrachon a AMC/Komisia (T-249/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2020:458), ktorým Všeobecný súd čiastočne zamietol ich žalobu na základe článku 263 ZFEÚ smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie C(2017) 1054 final z 9. februára 2017, ktorým sa spoločnosti Casino, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, nariaďuje podrobiť sa inšpekcii v súlade s článkom 20 ods. 1 a 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (AT.40466 – Tute 1) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Podľa odôvodnenia 25 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205):

„Odhaľovanie porušovania súťažných pravidiel je stále ťažšie, a aby sa účinnejšie chránila hospodárska súťaž, právomoci [Európskej komisie] týkajúce sa vyšetrovania musia byť doplnené. Komisia by mala mať oprávnenie vypočuť každú osobu, ktorá môže mať užitočné informácie, a urobiť záznam. V priebehu inšpekcie by pracovníci poverení Komisiou mali mať právo pripevniť pečate na obdobie potrebné na vykonanie inšpekcie. Pečate by nemali byť pripevnené na dlhšie ako 72 hodín. Pracovníci poverení Komisiou by mali mať právo požadovať každú informáciu významnú pre predmet a účel inšpekcie.“

3

Kapitola V, nazvaná „Právomoci týkajúce sa vyšetrovania“, obsahuje článok 17 tohto nariadenia, nazvaný „Vyšetrovania v jednotlivých odvetviach hospodárstva a v jednotlivých druhoch dohôd“, ktorý v odseku 1 stanovuje:

„Keď sa predpokladá, že vývoj obchodu medzi členskými štátmi, nehybnosť cien alebo iné okolnosti obmedzujú alebo narúšajú hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu, Komisia môže vykonať šetrenie v určitom odvetví hospodárstva alebo v určitom druhu dohôd v rôznych odvetviach. V priebehu vyšetrovania môže Komisia požiadať príslušné podniky alebo združenia podnikov o informácie potrebné na uplatňovanie článkov [101] a [102 ZFEÚ] a môže vykonať na tento účel akúkoľvek inšpekciu.“

4

Článok 19 tohto nariadenia, nazvaný „Právomoc klásť otázky“, stanovuje:

„1.   Aby mohla Komisia plniť povinnosti, ktoré jej určuje toto nariadenie, môže klásť otázky každej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá s tým súhlasí, s cieľom získať informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania.

2.   Pri kladení otázok podľa odseku 1 vykonávaného v priestoroch podniku informuje Komisia príslušný orgán členského štátu, na ktorého území sa vypočúvanie uskutočňuje. Ak o to požiada príslušný orgán uvedeného členského štátu, jeho úradníci môžu pomáhať úradníkom a ostatným sprevádzajúcim osobám, ktoré Komisia poverila vypočúvaním.“

5

Článok 20 tohto nariadenia, nazvaný „Právomoc Komisie vykonávať inšpekcie“, stanovuje:

„1.   Aby mohla Komisia plniť povinnosti určené jej týmto nariadením, môže vykonávať všetky nevyhnutné inšpekcie podnikov a združení podnikov.

2.   Úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené:

3.   Úradníci a ostatné sprevádzajúce osoby poverené Komisiou vykonávaním inšpekcie uplatňujú svoje právomoci na základe predloženého písomného oprávnenia, v ktorom sú uvedené predmet, účel inšpekcie a pokuty podľa článku 23 v prípade, že sú predložené neúplné obchodné knihy alebo iné záznamy, alebo že odpovede na otázky položené podľa odseku 2 tohto článku sú nesprávne alebo zavádzajúce. Komisia včas pred inšpekciou informuje o inšpekcii príslušný orgán členského štátu, na ktorého území sa má vykonávať.

4.   Podniky a združenia podnikov sú povinné podrobiť sa inšpekciám nariadeným Komisiou. Rozhodnutie vymedzuje predmet a účel inšpekcie, stanovuje dátum, kedy má začať, a uvádza pokuty podľa článkov 23 a 24 a právo na preskúmanie rozhodnutia Súdnym dvorom [Európskej únie]. Komisia prijme rozhodnutia po konzultáciách s príslušným orgánom členského štátu, na ktorého území sa má inšpekcia vykonávať.

5.   Úradníci orgánu hospodárskej súťaže členského štátu, na ktorého území sa má vykonávať inšpekcia, ako aj osoby poverené alebo menované týmto orgánom, na žiadosť uvedeného orgánu alebo Komisie, aktívne pomáhajú úradníkom a ostatným sprevádzajúcim osobám povereným Komisiou. Na tento účel majú k dispozícii právomoci vymedzené v odseku 2.

6.   Keď úradníci a ostatné sprevádzajúce osoby poverené Komisiou zistia, že podnik sa bráni inšpekcii nariadenej podľa tohto článku, príslušný členský štát im poskytne nevyhnutnú pomoc, prípadne s asistenciou polície alebo zodpovedajúceho vynucovacieho orgánu tak, aby im umožnili vykonať inšpekciu.

7.   Ak pomoc poskytnutá podľa odseku 6 predpokladá povolenie súdneho orgánu podľa vnútroštátneho práva, požiada sa o takéto povolenie. O takéto povolenie možno požiadať aj vo forme predbežného opatrenia.

8.   Keď sa žiada o povolenie podľa odseku 7, vnútroštátny súdny orgán skontroluje, či je rozhodnutie Komisie pravé a či uvažované donucovacie opatrenia nie sú buď zaujaté, alebo neprimerané vzhľadom na predmet inšpekcie. Pri kontrole primeranosti donucovacích opatrení môže vnútroštátny súdny orgán požiadať Komisiu priamo alebo nepriamo, prostredníctvom orgánu hospodárskej súťaže členského štátu, o podrobné vysvetlenie, najmä pokiaľ ide o dôvody, ktoré viedli Komisiu k podozreniu o porušení článkov [101] a [102 ZFEÚ], ako aj o závažnosti porušovania a o spôsobe účasti príslušného podniku. Vnútroštátny súdny orgán však nemôže spochybniť potrebu inšpekcie ani požadovať informácie obsiahnuté v dokumentácii Komisie. Zákonnosť rozhodnutia Komisie podlieha len preskúmaniu Súdnym dvorom.“

6

Článok 23 nariadenia č. 1/2003, nazvaný „Pokuty“, v odseku 1 stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, ktoré nepresahujú 1 % celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

7

Článok 2 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), nazvaný „Začatie konania“, v odseku 3 stanovuje:

„Komisia môže vykonávať svoje právomoci vyšetrovania podľa kapitoly V nariadenia [č. 1/2003] pred začatím konania.“

8

Kapitola III, nazvaná „Vyšetrovania zo strany Komisie“, obsahuje článok 3 nariadenia č. 773/2004, nazvaný „Právomoc vydávať vyhlásenia“, ktorý stanovuje:

„1.   Tam, kde Komisia vypočuje osobu s jej súhlasom v súlade s článkom 19 nariadenia [č. 1/2003], tak na začiatku vypočúvania uvedie právny základ a účel vypočúvania a pripomenie jeho dobrovoľný charakter. Vypočúvanú osobu bude taktiež informovať o svojom zámere vyhotoviť záznam z vypočúvania.

2.   Vypočúvanie môže byť vedené akýmkoľvek spôsobom vrátane formy telefonickej alebo elektronickej.

3.   Komisia môže zaznamenávať vyhlásenia vykonané vypočúvanými osobami akoukoľvek formou. Kópia akéhokoľvek záznamu musí byť predložená vypočúvanej osobe na schválenie. Tam, kde je to potrebné, Komisia stanoví lehotu, v rámci ktorej jej vypočúvaná osoba môže oznámiť akékoľvek opravy, ktoré sa musia vo vyhlásení previesť.“

9

Okolnosti predchádzajúce sporu sú v bodoch 2 až 8 napadnutého rozsudku zhrnuté takto:

„2. [Spoločnosť Casino], žalobkyňa v prvom rade… je materskou spoločnosťou skupiny Casino, ktorá vykonáva svoju činnosť najmä vo Francúzsku, hlavne v odvetví distribúcie potravín a nepotravinárskych výrobkov. Jej dcérska spoločnosť Achats Marchanesas Casino SAS (AMC), predtým EMC Distribution, žalobkyňa v druhom rade, je nákupnou centrálou, ktorá dojednáva podmienky nákupu od dodávateľov pre predajné reťazce skupiny Casino vo Francúzsku.

3. Po tom, čo Európska komisia získala informácie o výmene informácií medzi žalobkyňou v prvom rade a ďalšími podnikmi alebo združeniami podnikov, najmä Intermarché, čo je spoločnosť, ktorá tiež vykonáva svoje činnosti v odvetví distribúcie potravín a nepotravinárskych výrobkov, prijala [sporné rozhodnutie].

4. Výrok [sporného] rozhodnutia znie takto:

,Článok 1

Spoločnosť Casino…, ako aj všetky spoločnosti, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, sú povinné podrobiť sa inšpekcii týkajúcej sa ich možnej účasti na zosúladených postupoch v rozpore s článkom 101 [ZFEÚ] na trhoch s dodávkami tovarov bežnej spotreby, na trhu predaja služieb výrobcom značkových výrobkov a na trhoch predaja tovarov bežnej spotreby spotrebiteľom. Tieto zosúladené postupy predstavovali:

Táto inšpekcia sa môže vykonať v akomkoľvek priestore podniku…

Casino povolí úradníkom a iným osobám povereným Komisiou na vykonanie inšpekcie a úradníkom a iným osobám povereným orgánom pre hospodársku súťaž členského štátu na to, aby im pomáhali, alebo menovaným členským štátom na tento účel, vstúpiť do všetkých svojich priestorov a dopravných prostriedkov počas bežnej pracovnej doby. Predloží na účely inšpekcie obchodné knihy a všetky ostatné obchodné záznamy bez ohľadu na formu, v akej sú uchovávané, pokiaľ o ne úradníci a ostatné poverené osoby požiadajú, a umožní im ich preskúmanie na mieste a vyhotovenie alebo získanie v akejkoľvek forme kópie alebo výpisu z týchto obchodných kníh alebo záznamov. Povolí zapečatenie všetkých obchodných priestorov a obchodných kníh alebo záznamov počas doby trvania inšpekcie a v rozsahu, v akom to bude potrebné na jej účely. Poskytne bezprostredne na mieste ústne vysvetlenia k predmetu a účelu inšpekcie, pokiaľ o to títo úradníci alebo osoby požiadajú, a poverí ktoréhokoľvek zástupcu alebo zamestnanca poskytnúť takéto vysvetlenia. Povolí záznam týchto vysvetlení v akejkoľvek forme.

Článok 2

Inšpekcia [sa] môže začať 20. februára 2017 alebo krátko potom.

Článok 3

Toto rozhodnutie je určené spoločnosti Casino, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje.

Toto rozhodnutie sa bezprostredne pred inšpekciou oznámi podniku, ktorému je určené, v súlade s článkom 297 ods. 2 [ZFEÚ].‘

5. Francúzsky Autorité de la concurrence (orgán na ochranu hospodárskej súťaže) sa po tom, čo ho Komisia o tejto inšpekcii informovala, obrátil na sudcov rozhodujúcich o slobodách a väzbe na Tribunaux de grande instance de Créteil a de Paris (súdy prvého stupňa v Créteil a Paríži, Francúzsko), aby ich požiadal o povolenie na prehliadku a zaistenie vecí v priestoroch žalobkýň. Uzneseniami zo 17. februára 2017 sudcovia rozhodujúci o slobodách a väzbe povolili prehliadku a zaistenie vecí, o ktoré bolo vopred požiadané formou predbežného opatrenia. Vzhľadom na to, že žiadne z opatrení prijatých pri inšpekcii [si] nevyžadovalo použitie ‚donucovacích opatrení‘ v zmysle článku 20 ods. 6 až 8 nariadenia č. 1/2003, neboli tieto uznesenia žalobkyniam oznámené.

6. Inšpekcia [sa] začala 20. februára 2017, čo je tiež dátum, kedy sa inšpektori Komisie spolu so zástupcami francúzskeho Autorité de la concurrence (orgán na ochranu hospodárskej súťaže) dostavili do parížskeho sídla skupiny Casino, ako aj do priestorov žalobkyne v druhom rade a oznámili žalobkyniam [sporné] rozhodnutie.

7. Komisia v rámci inšpekcie najmä prehľadala kancelárie, zozbierala materiál, predovšetkým výpočtovú techniku (notebooky, mobilné telefóny, tablety, zariadenia na ukladanie dát), vypočula niekoľko osôb a skopírovala obsah zozbieraného materiálu.

8. Žalobkyne zaslali Komisii listy z 24. februára 2017, v ktorých vyjadrili výhrady k [spornému] rozhodnutiu a k priebehu inšpekcie vykonanej na jeho základe.“

10

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla 2017 podali odvolateľky podľa článku 263 ZFEÚ žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia. Na podporu svojej žaloby uviedli odvolateľky v podstate tri žalobné dôvody. Prvý vychádzal z námietky nezákonnosti článku 20 nariadenia č. 1/2003, druhý vychádzal z porušenia povinnosti odôvodnenia a tretí z porušenia práva na nedotknuteľnosť obydlia.

11

Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval Komisiu, aby predložila nepriame dôkazy o údajných porušeniach, ktoré mala k dispozícii ku dňu vydania sporného rozhodnutia.

12

V odpovedi na túto výzvu Komisia predložila najmä zápisnice z vypočúvaní, ktoré sa konali v rokoch 2016 a 2017 s trinástimi dodávateľmi výrobkov bežnej spotreby dotknutých inšpekciou, ktorí pravidelne uzatvárajú dohody so spoločnosťami Casino a Intermarché (prílohy Q.1 až Q.13 k odpovedi Komisie z 10. januára 2019) (ďalej len „vypočúvania dodávateľov“).

13

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd po tom, čo rozhodol, že Komisia nemá k dispozícii dostatočne závažné nepriame dôkazy odôvodňujúce podozrenie, že došlo k porušeniu spočívajúcemu vo výmene informácií medzi spoločnosťami Casino a Intermarché týkajúcich sa ich budúcich obchodných stratégií, zrušil článok 1 písm. b) sporného rozhodnutia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

14

Odvolateľky svojím odvolaním navrhujú, aby Súdny dvor:

15

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

16

Rada Európskej únie navrhuje, aby Súdny dvor:

17

Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolateľky štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na tom, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že ústne vyhlásenia, ktoré Komisia zhromaždila, nemuseli byť zaznamenávané na to, aby slúžili ako nepriame dôkazy odôvodňujúce sporné rozhodnutie. Druhý a tretí odvolací dôvod je založený na tom, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že základné právo na nedotknuteľnosť obydlia si nevyžaduje, aby sporné rozhodnutie časovo obmedzovalo výkon právomocí Komisie vykonávať inšpekcie, ako aj osoby a priestory, ktoré sa môžu kontrolovať. Štvrtý odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že základné právo na účinný prostriedok nápravy si nevyžaduje samostatný a okamžitý opravný prostriedok proti priebehu inšpekcií.

18

Keďže štvrtý odvolací dôvod smeruje k spochybneniu právneho základu sporného rozhodnutia, Súdny dvor považuje za vhodné preskúmať ho ako prvý.

19

Odvolateľky spochybňujú najmä body 51, 55 a 69 napadnutého rozsudku.

20

Na úvod odvolateľky pripomínajú, že na Všeobecnom súde tvrdili, že ustanovenie, na ktorom je založené sporné rozhodnutie, konkrétne článok 20 nariadenia č. 1/2003, porušuje článok 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), keďže neumožňuje uplatniť účinný prostriedok nápravy proti opatreniam prijatým v rámci inšpekcie. Tvrdia totiž, že v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi najmä z rozsudkov ESĽP z 21. februára 2008, Ravon a i. v. Francúzsko (CE:ECHR:2008:0221JUD001849703, bod 28), z 21. decembra 2010, Compagnie des gaz de pétrole Primagaz v. Francúzsko (CE:ECHR:2010:1221JUD002961308, bod 36 a nasl.), ako aj z 21. decembra 2010, Société Canal Plus a i. v. Francúzsko (CE:ECHR:2010:1221JUD002940808, bod 24 a nasl.), nariadenie č. 1/2003, ktoré vo svojom článku 20 ods. 4 odkazuje len na odvolanie proti rozhodnutiu o inšpekcii, neupravuje nijaký samostatný a okamžitý opravný prostriedok proti týmto opatreniam.

21

Prvou výhradou odvolateľky tvrdia, že na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd konštatoval v bodoch 51 a 55 napadnutého rozsudku, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva neumožňuje splniť požiadavky práva na účinný prostriedok nápravy vykonaním celkovej analýzy viacerých opravných prostriedkov.

22

V druhej výhrade odvolateľky subsidiárne tvrdia, že Všeobecný súd sa nemohol bez nesprávneho právneho posúdenia domnievať, že všetky opravné prostriedky, ktoré skúmal, sú ako celok rovnocenné účinnému opravnému prostriedku, keďže neurčil nijaký okamžitý prostriedok nápravy na napadnutie zaistenia dokumentov mimo rámca inšpekcie. Aby mohol kontrolovaný podnik napadnúť opatrenia prijaté počas inšpekcií, musel by počkať na rozhodnutie o ukončení konania na základe článku 101 ZFEÚ. Európsky súd pre ľudské práva však považoval takýto prostriedok nápravy za nedostatočný vo svojich rozsudkoch z 21. decembra 2010, Compagnie des gaz de pétrole Primagaz v. Francúzsko (CE:ECHR:2010:1221JUD002961308, bod 28), ako aj z 21. decembra 2010, Société Canal Plus a i. v. Francúzsko (CE:ECHR:2010:1221JUD002940808, bod 40).

23

Komisia a Rada spochybňujú argumentáciu odvolateliek.

24

Na úvod treba uviesť, že body 51, 55 a 69 napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľky spochybňujú v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu, patria medzi dôvody, ktorými Všeobecný súd zamietol námietku nezákonnosti článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 založenú na porušení práva na účinný prostriedok nápravy z dôvodu neexistencie opravného prostriedku proti opatreniam prijatým v rámci inšpekcie.

25

Konkrétnejšie v bodoch 46 až 50 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najprv pripomenul, že právo na účinný prostriedok nápravy je zakotvené v článku 47 Charty, ako aj v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Pripomenul, že kým Únia nepristúpi k EDĽP, tento dohovor nepredstavuje právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie, takže preskúmanie zákonnosti sa musí vykonávať výlučne vzhľadom na základné práva zaručené Chartou, a následne zdôraznil, že tak z článku 52 Charty, ako aj z vysvetliviek k tomuto článku vyplýva, že ustanovenia EDĽP a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k týmto ustanoveniam treba zohľadniť pri výklade a uplatňovaní ustanovení Charty v danej veci.

26

V tejto súvislosti sa domnieval, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy, pokiaľ ide o prehliadky, musí skúmať z hľadiska nasledujúcich štyroch podmienok, a to po prvé musí existovať účinné súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o vykonaní prehliadky alebo opatrení prijatých v rámci prehliadky z vecného i právneho hľadiska, po druhé dostupný opravný prostriedok alebo opravné prostriedky musia umožniť v prípade zistenia nezrovnalosti buď zabrániť vykonaniu úkonu, alebo tam, kde sa už protiprávny úkon uskutočnil, poskytnúť dotknutej osobe primeranú nápravu, po tretie dostupnosť dotknutého opravného prostriedku musí byť istá a po štvrté súdne preskúmanie sa musí uskutočniť v primeranej lehote.

27

Všeobecný súd ďalej v bode 51 napadnutého rozsudku pripomenul, že z tejto judikatúry tiež vyplýva, že vykonanie inšpekcie musí podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu, ktoré musí byť účinné za osobitných okolností prejednávanej veci, čo znamená, že treba zohľadniť všetky opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii podnik, ktorý je predmetom inšpekcie, ako aj vykonať celkovú analýzu týchto opravných prostriedkov. Všeobecný súd v bodoch 54 a 55 napadnutého rozsudku rozhodol, že vzhľadom na to, že overenie dodržania práva na účinný prostriedok nápravy musí byť založené na celkovej analýze prostriedkov nápravy, ktoré môžu viesť k preskúmaniu opatrení prijatých v rámci inšpekcie, nie je podstatné, že každý z preskúmaných opravných prostriedkov posudzovaný jednotlivo nespĺňa podmienky požadované na uznanie existencie práva na účinný prostriedok nápravy.

28

V tejto súvislosti Všeobecný súd ďalej v bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku uviedol, že okrem možnosti adresovať žiadosti úradníkovi Komisie poverenému vypočutím existuje šesť opravných prostriedkov, ktoré umožňujú napadnúť na súde Únie inšpekciu, a to žaloba proti rozhodnutiu o inšpekcii, žaloba proti rozhodnutiu Komisie o marení inšpekcie na základe článku 23 ods. 1 písm. c) až e) nariadenia č. 1/2003, žaloba proti každému aktu, ktorý spĺňa podmienky stanovené judikatúrou pre akt Komisie, proti ktorému je možné podať opravný prostriedok a ktorý Komisia prijala v nadväznosti na rozhodnutie o inšpekcii a v priebehu inšpekcie, akými sú rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o ochranu dokumentov z dôvodu dôvernosti komunikácie medzi advokátmi a klientmi, žaloba proti rozhodnutiu, ktorým sa končí konanie podľa článku 101 ZFEÚ, návrh na nariadenie predbežného opatrenia a žaloba o mimozmluvnú zodpovednosť.

29

Všeobecný súd v bodoch 58 až 66 napadnutého rozsudku spresnil, z akého dôvodu podľa neho tieto prostriedky nápravy umožňujú napadnúť na súde Únie priebeh inšpekcií.

30

Nakoniec Všeobecný súd na základe analýzy vykonanej v bodoch 67 až 80 napadnutého rozsudku rozhodol, že systém preskúmania priebehu inšpekcií pozostávajúci zo všetkých opravných prostriedkov vymenovaných v bode 28 tohto rozsudku možno považovať za spĺňajúci štyri podmienky vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

31

V bode 81 napadnutého rozsudku tak Všeobecný súd zamietol námietku nezákonnosti článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 založenú na porušení práva na účinný prostriedok nápravy.

32

Pokiaľ ide o prvú výhradu založenú na tom, že Všeobecný súd mal vykonať individuálne preskúmanie jednotlivých opravných prostriedkov s cieľom overiť, či je zaručené právo na účinný prostriedok nápravy proti opatreniam prijatým v rámci inšpekcie, treba pripomenúť, že právo na účinný prostriedok nápravy je zakotvené v článku 47 Charty.

33

Okrem iného treba pripomenúť, že článok 52 ods. 3 Charty spresňuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv stanovených v tomto dohovore [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 116].

34

Ako pritom vyplýva z vysvetliviek k článku 47 Charty, ktoré sa podľa článku 6 ods. 1 tretieho pododseku ZEÚ a článku 52 ods. 7 Charty musia zohľadniť pri jej výklade, prvý a druhý odsek tohto článku 47 zodpovedá článku 13 a článku 6 ods. 1 EDĽP [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 117]. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva článok 6 ods. 1 EDĽP predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 13 tohto dohovoru, keďže požiadavky druhého z týchto ustanovení sú obsiahnuté v prísnejších požiadavkách prvého z nich (rozsudok ESĽP z 15. marca 2022, Grzęda v. Poľsko, CE:ECHR:2022:0315JUD004357218, bod 352 a citovaná judikatúra).

35

Súdny dvor okrem toho rozhodol, že musí zaručiť, aby výklad článku 47 prvého odseku Charty, ktorý poskytuje, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 13 EDĽP, ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2018, Belastingdienst/Toeslagen (Odkladný účinok odvolania), C‑175/17, EU:C:2018:776, bod 35].

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ochrana priznaná článkom 13 EDĽP nejde tak ďaleko, aby si vyžadovala osobitnú formu prostriedku nápravy (rozsudok ESĽP z 20. marca 2008, Budajeva a i. v. Rusko (CE:ECHR:2008:0320JUD001533902, bod 190), a že aj keď ani jeden opravný prostriedok dostupný podľa vnútroštátneho práva, posudzovaný samostatne, nespĺňa sám osebe požiadavky článku 13, tieto požiadavky môžu spĺňať opravné prostriedky posudzované ako celok (rozsudok ESĽP z 10. júla 2020, Mugemangango v. Belgicko (CE:ECHR:2020:0710JUD000031015, bod 131 a citovaná judikatúra).

37

Okrem toho v prípade porušenia práva na rešpektovanie obydlia zakotveného v článku 8 EDĽP je opravný prostriedok účinný v zmysle článku 13 EDĽP, ak má žalobca prístup k postupu, ktorý mu umožňuje napadnúť zákonnosť vykonaných prehliadok a zaistení a dosiahnuť primeranú nápravu, pokiaľ boli nariadené alebo vykonané protiprávne (rozsudok ESĽP z 19. januára 2017, Posevini v. Bulharsko, CE:ECHR:2017:0119JUD006363814, bod 84).

38

V tejto súvislosti z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 6 ods. 1 alebo článku 8 EDĽP vyplýva, že v prípade domových prehliadok nevydanie predchádzajúceho povolenia na inšpekciu súdom, ktorý by mohol vymedziť priebeh inšpekcie alebo naň dohliadať, môže byť vyvážené súdnym preskúmaním zákonnosti a nevyhnutnosti takého dôkazného opatrenia ex post facto za predpokladu, že toto preskúmanie je vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci účinné. To znamená, že dotknuté osoby musia mať možnosť dosiahnuť účinné súdne preskúmanie sporného opatrenia a jeho priebehu z vecného a právneho hľadiska. Ak sa úkon považovaný za protiprávny už uskutočnil, dostupný opravný prostriedok alebo opravné prostriedky musia dotknutej osobe poskytnúť primeranú nápravu (rozsudok ESĽP z 2. októbra 2014, Delta Pekárny a. s. v. Česká republika, CE:ECHR:2014:1002JUD000009711, body 86 a 87, ako aj citovaná judikatúra).

39

Keďže teda súdne preskúmanie inšpekcie a posteriori môže za určitých podmienok vyvážiť absenciu predchádzajúceho súdneho preskúmania a primeraná náprava musí byť zabezpečená „dostupným opravným prostriedkom alebo opravnými prostriedkami“, treba konštatovať, že na určenie, či sú splnené požiadavky článku 47 Charty, treba v zásade zohľadniť všetky dostupné opravné prostriedky.

40

Okrem toho, keďže odvolateľky formou námietky spochybnili zákonnosť článku 20 nariadenia č. 1/2003, Všeobecný súd, ako uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov vo veci Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Komisia (C-682/20 P, EU:C:2022:578), musel na účely rozhodnutia o tejto námietke vykonať celkové posúdenie systému súdneho preskúmania opatrení prijatých v rámci inšpekcií nad rámec osobitných okolností danej veci.

41

Za týchto podmienok treba konštatovať, že odvolateľky nesprávne tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vykonal celkovú analýzu všetkých opravných prostriedkov, ktoré boli k dispozícii na napadnutie priebehu inšpekcií.

42

Prvú výhradu preto treba zamietnuť.

43

Pokiaľ ide o druhú výhradu, podľa ktorej sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že neurčil okamžitý prostriedok nápravy na napadnutie zaistenia dokumentov mimo rámca inšpekcie, treba konštatovať, že ako vyplýva z bodu 69 napadnutého rozsudku, ktorý odvolateľky spochybňujú, táto argumentácia sa týka situácie, v ktorej by dotknutá inšpekcia, v rámci ktorej by mohli byť zaistené dokumenty mimo rámca inšpekcie, neviedla ku konštatovaniu porušenia a k sankcii, ale k začatiu nového vyšetrovania a k prijatiu nového rozhodnutia o inšpekcii.

44

V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd v spomenutom bode 69 odkázal na rôzne opravné prostriedky, ktoré preskúmal v bodoch 57 až 66 napadnutého rozsudku. Najmä v bode 59 uvedeného rozsudku konštatoval, že kontrolované podniky mohli podať žalobu o neplatnosť nového rozhodnutia o inšpekcii, a teda spochybniť zákonnosť nepriamych dôkazov, na základe ktorých bolo toto rozhodnutie vydané, z dôvodu, že boli protiprávne získané počas predchádzajúcej inšpekcie.

45

Okrem toho, pokiaľ ide o okamžité opravné prostriedky na napadnutie opatrení prijatých na základe rozhodnutia o inšpekcii, treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku v podstate správne rozhodol, že tieto podniky majú možnosť podať opravný prostriedok proti akémukoľvek aktu prijatému Komisiou v nadväznosti na rozhodnutie o inšpekcii, a to aj v priebehu inšpekcie, pokiaľ tento akt možno napadnúť takýmto opravným prostriedkom vzhľadom na podmienky stanovené judikatúrou.

46

Treba teda konštatovať, že druhá výhrada je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, najmä jeho bodov 55 až 69, a preto musí byť zamietnutá. Štvrtý odvolací dôvod sa preto musí zamietnuť v celom rozsahu.

47

Prvým odvolacím dôvodom založeným na porušení článku 7 Charty, ako aj článku 19 nariadenia č. 1/2003 a článku 3 nariadenia č. 773/2004 odvolateľky spochybňujú najmä body 183 až 198 napadnutého rozsudku.

48

Tento odvolací dôvod sa delí na dve časti.

49

V prvej časti odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil základné právo na nedotknuteľnosť obydlia zakotvené v článku 7 Charty, keď rozhodol, že zápisnice z ústnych vyhlásení jednostranne vypracované Komisiou právoplatne preukazujú existenciu nepriamych dôkazov odôvodňujúcich inšpekciu.

50

Zdôrazňujú, že judikatúra Súdneho dvora najmä požaduje, aby sa Všeobecný súd, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu o inšpekcii, ubezpečil, že toto rozhodnutie nie je svojvoľné, a na tento účel overil, či toto rozhodnutie nebolo prijaté napriek neexistencii skutkovej okolnosti, ktorá by mohla odôvodniť inšpekciu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva tiež požaduje, aby preskúmanie odôvodnenia domovej prehliadky bolo osobitne účinné a konkrétne, pokiaľ o takomto opatrení môže rozhodnúť samotný správny orgán, ako je to v prejednávanej veci. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd vzdal akéhokoľvek účinného súdneho preskúmania rizika svojvoľného zásahu Komisie, keď uznal, že Komisia môže sama predložiť dôkazy o nepriamych dôkazoch, ktoré má k dispozícii.

51

Podľa odvolateliek by iba záznam bez ohľadu na jeho formu umožnil potvrdiť obsah ústnych vyhlásení a správnosť ich prepisu, a teda uviesť vlastnosti, ktoré z nich robia súdom preskúmateľné dôkazy, ako vyplýva z judikatúry Všeobecného súdu.

52

Povinnosť zaznamenať ústne vyhlásenia nemôže byť spochybnená rozlišovaním, ktoré Všeobecný súd vykonal medzi nepriamymi dôkazmi požadovanými v štádiu rozhodnutia o inšpekcii a dôkazmi o porušení potrebnými na prijatie rozhodnutia o uložení sankcie. Podľa odvolateliek toto rozlíšenie, ktoré sa týka požadovanej úrovne dokazovania, nemá vplyv na formu, ktorú musí mať určitá informácia, aby mohla byť platne zohľadnená, či už ako nepriamy dôkaz, alebo ako dôkaz porušenia.

53

Keď Všeobecný súd rozhodol, že rozhodnutie o inšpekcii môže byť odôvodnené iba na základe zápisníc Komisie, ktorých obsah nepotvrdzujú tretie osoby ani záznamy, otvoril Komisii možnosť, aby sama preukázala svoje tvrdenia. Všeobecný súd sa tak vzdal akéhokoľvek účinného preskúmania a zbavil potrebného účinku judikatúru, ktorá požaduje, aby Komisia zasahovala do oblasti súkromnej činnosti až po zhromaždení dostatočne závažných nepriamych dôkazov.

54

Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil článok 19 nariadenia č. 1/2003 a článok 3 nariadenia č. 773/2004, keď rozhodol, že Komisia nebola povinná zaznamenať ústne vyhlásenia dodávateľov.

55

Odvolateľky na úvod poukazujú na to, že samotná Komisia nikdy nespochybnila, že podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003 a článku 3 nariadenia č. 773/2004 je povinná zaznamenať sporné ústne vyhlásenia. Pred Všeobecným súdom dokonca tvrdila, že zápisnice, ktoré mu predložila, predstavujú záznamy v súlade s týmito ustanoveniami. V súlade so zásadou, podľa ktorej nikto nemôže spochybniť to, čo už uznal, však Komisia nie je oprávnená spochybniť uplatniteľnosť týchto ustanovení pred Súdnym dvorom.

56

Odvolateľky však v prvom rade tvrdia, že judikatúra uvedená Všeobecným súdom v bode 187 napadnutého rozsudku, ktorá sa týka východiskového bodu, ktorý treba zohľadniť pri posúdení primeranosti dĺžky správneho konania, neposkytuje nijaký údaj o východiskovom bode vyšetrovania v zmysle kapitoly V nariadenia č. 1/2003.

57

V druhom rade odvolateľky po prvé tvrdia, že prípustnosť písomného oznámenia osoby, ktorá nepreukáže legitímny záujem požadovaný článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, uvedený Všeobecným súdom v bode 188 napadnutého rozsudku, ako nepriameho dôkazu odôvodňujúceho inšpekciu, nespochybňuje ich argumentáciu. Ak má totiž také oznámenie písomnú formu, nemožno spochybniť jeho dôkaznú hodnotu ako nepriameho dôkazu.

58

Po druhé oznámenie o zhovievavosti z roku 2006 stanovuje, že povinnosť vyhotoviť záznam upravená v článku 19 nariadenia č. 1/2003 a v článku 3 nariadenia č. 773/2004 sa uplatňuje od prvých ústnych vyhlásení získaných Komisiou. V prejednávanej veci však Komisia prijala vyhlásenia dodávateľov v rovnakom štádiu konania ako vyhlásenie žiadateľa o zhovievavosť. V oboch prípadoch ide o prvé informácie získané Komisiou, na základe ktorých môže okrem iného rozhodnúť o nariadení inšpekcií. Vyhlásenia dodávateľov preto mali byť zaznamenané rovnako ako vyhlásenia žiadateľa o zhovievavosť.

59

Po tretie interná procesná príručka Komisie na uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ z 12. marca 2012, na ktorú sa odvoláva Všeobecný súd v bode 194 napadnutého rozsudku, nemá nijakú právnu silu.

60

Po štvrté návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci Intel Corporation/Komisia (C-413/14 P, EU:C:2016:788), nepodporujú analýzu uvedenú v napadnutom rozsudku.

61

V treťom rade odvolateľky tvrdia, že úvahy uvedené v bodoch 197 a 202 napadnutého rozsudku, týkajúce sa účinnosti vykonávania vyšetrovacích právomocí Komisie, sú neúčinné a nemôžu právne odôvodniť analýzu vykonanú Všeobecným súdom.

62

V tejto súvislosti odvolateľky najmä tvrdia, že vypracovanie správy obsahujúcej záznam vyhlásení získaných Komisiou neodrádza od oznamovania porušení o nič viac ako jednostranné vypracovanie zápisnice Komisiou. Je pravda, že vypočúvané tretie osoby si môžu želať zostať v anonymite. Ochrana tejto anonymity je však zaručená vytvorením dôverných verzií. Okrem toho Komisia môže okamžite vyhotoviť zvukový alebo audiovizuálny záznam.

63

V štvrtom rade odvolateľky tvrdia, že vypočúvania dodávateľov sa zjavne uskutočnili v rámci vyšetrovania.

64

„Neformálna“ povaha tohto vyšetrovania je irelevantná. Súdny dvor totiž kategoricky odmietol možnosť Komisie uskutočňovať „neformálne“ vypočúvania, ktoré by jej umožnili vyhnúť sa procesným povinnostiam uloženým nariadením č. 1/2003 a nariadením č. 773/2004 (rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 88).

65

Nakoniec odvolateľky zdôrazňujú, že v prípade neexistencie záznamu vyhlásenia dodávateľov nemajú dôkaznú hodnotu.

66

Zápisnice z týchto vyhlásení preto nemožno pokladať za dostatočne závažné nepriame dôkazy.

67

V dôsledku toho sa odvolateľky domnievajú, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že vypočúvania dodávateľov uskutočnené Komisiou nepodliehali článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 nariadenia č. 773/2004.

68

Okrem toho odvolateľky zdôrazňujú, že ak by si Súdny dvor nebol za mimoriadnych okolností istý, že neexistencia dôkaznej hodnoty interných zápisníc z právneho hľadiska postačuje na úplné zrušenie sporného rozhodnutia, musel by vrátiť vec Všeobecnému súdu na opätovné preskúmanie skutkového stavu bez ohľadu na zápisnice, ktoré nemajú dôkaznú hodnotu.

69

Komisia túto argumentáciu spochybňuje.

70

Na úvod Komisia uvádza, že začatie vyšetrovania sa odlišuje tak od založenia spisu, ako aj od začatia konania v zmysle článku 2 nariadenia č. 773/2004. Vyšetrovanie sa začína prvým použitím jej vyšetrovacích právomocí a prijatím opatrení, ktorými vytýka spáchanie porušenia a ktoré majú významný vplyv na situáciu podozrivých subjektov. Založenie spisu je interným úkonom, ktorý vykoná kancelária Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž, keď pridelí číslo veci, a ktorého výlučnou pôsobnosťou je uchovanie dokumentov. Začatie konania zodpovedá dátumu, keď Komisia prijme rozhodnutie podľa článku 2 nariadenia č. 773/2004 s cieľom rozhodnúť podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003.

71

Komisia však po prvé tvrdí, že tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého umožnenie Komisii jednostranne vyhotoviť zápisnice z ústnych vyhlásení bráni Všeobecnému súdu vykonať súdne preskúmanie primeranosti a správnosti inšpekcie, je v rozpore s preskúmaním nepriamych dôkazov vykonaným v prejednávanej veci Všeobecným súdom, ktoré viedlo k čiastočnému zrušeniu sporného rozhodnutia. Okrem toho, aj keď vypočutie nebolo zaznamenané, Všeobecný súd má v súlade s článkom 94 svojho rokovacieho poriadku možnosť vypočuť svedkov.

72

Uplatnením formalistického prístupu nariadení č. 1/2003 a č. 773/2004 pred začatím vyšetrovania by bolo poškodené presadzovanie práva hospodárskej súťaže Komisiou, lebo by jej bránilo zhromažďovať a používať ústne získané nepriame dôkazy. Okrem toho by to viedlo k domnienke, že nepriame dôkazy nikdy nemôžu mať ústnu formu, čo by ohrozilo účinnosť vyšetrovaní Komisie tým, že by sa oneskoril dátum inšpekcie.

73

Okrem toho po prvé judikatúra, na ktorú sa odvolateľky odvolávajú, je irelevantná, keďže sa týka použitia ústnych vyhlásení ako dôkazných prostriedkov, a nie ako nepriamych dôkazov.

74

Po druhé, pokiaľ záznam neexistuje, Súdny dvor v bodoch 99 až 101 rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C-413/14 P, EU:C:2017:632), rozhodol, že zápisnica vypracovaná Komisiou môže potvrdiť obsah diskusií, ktoré mali byť zaznamenané, a umožniť Súdnemu dvoru vykonať účinné súdne preskúmanie.

75

Po tretie nepriame dôkazy podliehajú nižšej miere formalistického prístupu ako dôkazy. Začatie vyšetrovania je totiž východiskovým bodom správneho konania a zodpovedá dátumu, keď Komisia prvýkrát uplatnila svoje vyšetrovacie právomoci. Ako potvrdzujú travaux préparatoires k nariadeniu č. 1/2003, článok 19 ods. 1 tohto nariadenia predstavuje právny základ, ktorý umožňuje zaznamenávať ústne vyhlásenia „v rámci vyšetrovania“ s cieľom predložiť ich nie ako nepriamy dôkaz, ale ako „dôkazný prostriedok“.

76

Po druhé Komisia tvrdí, že pred prijatím sporného rozhodnutia ešte nezačala vyšetrovanie. Podľa judikatúry Súdneho dvora je totiž začatie vyšetrovania východiskovým bodom správneho konania a zodpovedá dátumu, keď Komisia prvýkrát využila svoje vyšetrovacie právomoci.

77

Komisia po prvé dodáva, že nie je podstatné, že pred Všeobecným súdom tvrdila, že zápisnice z vypočúvaní dodávateľov predstavujú záznamy podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003 a článku 3 nariadenia č. 773/2004, keďže Všeobecný súd sa k tomuto tvrdeniu nevyjadril. Po druhé prípustnosť oznámenia urobeného v rámci sťažnosti, ktorá nie je v súlade s formalistickým prístupom článku 7 ods. 2 nariadenia č. 773/2004, ako nepriameho dôkazu potvrdzuje neuplatniteľnosť povinnosti vyhotoviť záznam v prejednávanej veci. Potvrdzuje to totiž, že vecný prvok môže predstavovať nepriamy dôkaz, aj keď nespĺňa určité formálne požiadavky.

78

Po tretie je nepodstatné, že Komisia vo svojom oznámení o zhovievavosti z roku 2006 uviedla, že bude podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003 a článku 3 nariadenia č. 773/2004 zaznamenávať ústne žiadosti o zhovievavosť podané pred prvým použitím jej vyšetrovacích právomocí.

79

Po štvrté rozlišovanie Všeobecného súdu medzi procesnou fázou predchádzajúcou prvému použitiu vyšetrovacích právomocí Komisiou a fázou nasledujúcou po tomto použití nie je porovnateľné s rozlišovaním medzi formálnymi a neformálnymi vypočúvaniami, ktoré Súdny dvor zamietol v rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C-413/14 P, EU:C:2017:632).

80

Po tretie Komisia pripomína, že Všeobecný súd dospel v bode 197 napadnutého rozsudku k záveru, hoci len pre úplnosť, že odhaľovanie protiprávnych postupov Komisiou a výkon jej vyšetrovacích právomocí by boli vážne ohrozené, ak by bola povinná zaznamenať každé ústne vyhlásenie pred začatím vyšetrovania.

81

Prvým odvolacím dôvodom odvolateľky Všeobecnému súdu v podstate vytýkajú, že sa v bode 186 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia nie je povinná dodržiavať povinnosť vyhotoviť záznamy z vypočutí vyplývajúcu z článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 nariadenia č. 773/2004 pred formálnym začatím vyšetrovania a uplatnením vyšetrovacích právomocí, ktoré jej priznávajú najmä články 18 až 20 nariadenia č. 1/2003.

82

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry si výklad ustanovenia práva Únie vyžaduje, aby sa zohľadnilo nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext, ako aj ciele a účel sledované aktom, ktorého je súčasťou (rozsudok z 1. augusta 2022, HOLD Alapkezelő, C‑352/20, EU:C:2022:606, bod 42 a citovaná judikatúra).

83

Po prvé zo samotného znenia článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že toto nariadenie sa má uplatňovať na každé vypočutie, ktorého cieľom je zhromaždiť informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania (rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 84).

84

Článok 3 nariadenia č. 773/2004, ktorý podmieňuje vypočúvanie založené na článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 splnením určitých formálnych náležitostí, nespresňuje pôsobnosť posledného uvedeného ustanovenia.

85

Treba však pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a článku 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 Komisia má povinnosť zaznamenať vo forme, akú si zvolí, každé vypočúvanie, ktoré uskutočnila podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003 na účely získania informácií týkajúcich sa predmetu vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, body 90 a 91).

86

Treba teda spresniť, že je potrebné rozlišovať podľa predmetu vypočúvaní, ktoré Komisia vedie, keďže do pôsobnosti článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, a teda povinnosti vyhotoviť záznam, patria len tie, ktorých cieľom je získať informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania Komisie.

87

Zo znenia článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 alebo článku 3 nariadenia č. 773/2004 však nevyplýva, že by uplatnenie tejto povinnosti vyhotoviť záznam záviselo od toho, či sa vypočutie vedené Komisiou uskutočnilo pred formálnym začatím vyšetrovania na účely zhromaždenia nepriamych dôkazov o porušení alebo neskôr s cieľom získať dôkazy o porušení.

88

Tieto ustanovenia totiž vôbec nestanovujú, že uplatnenie povinnosti vyhotoviť záznam závisí od toho, či informácie, ktoré sú jej predmetom, možno považovať za nepriame dôkazy alebo dôkazy. Naopak, z dôvodu všeobecnej povahy pojmu „informácie“ uvedeného v článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 treba konštatovať, že toto ustanovenie sa uplatňuje bez rozdielu na každú z týchto kategórií.

89

Je pravda, že pojmy „nepriame dôkazy“ a „dôkazy“ si nemožno zamieňať, lebo nepriamy dôkaz svojou povahou a na rozdiel od dôkazu nepostačuje na preukázanie danej skutočnosti.

90

Nič to však nemení na tom, že kvalifikácia nepriameho dôkazu alebo dôkazu nezávisí od konkrétnej fázy konania, ale od dôkaznej hodnoty dotknutých informácií, keďže dostatočne závažné a zhodujúce sa nepriame dôkazy spojené do „súboru“ môžu samy osebe preukázať porušenie a môžu byť použité v konečnom rozhodnutí Komisie prijatom na základe článku 101 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, EU:C:2010:389, bod 47).

91

Ako teda uviedol generálny advokát v bode 141 návrhov prednesených vo veci Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Commission (C-682/20 P, EU:C:2022:578), povinnosť vyhotoviť záznam z vypočutí nemôže závisieť od toho, či sa získané informácie považujú za nepriame dôkazy alebo dôkazy, keďže dôkaznú hodnotu týchto informácií môže Komisia posúdiť až po vykonaní vypočutí v nasledujúcich fázach konania.

92

Okrem toho ani článok 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a článok 3 nariadenia č. 773/2004 nestanovujú, že uplatnenie povinnosti vyhotoviť záznam závisí od fázy konania, v ktorej sa vypočúvanie uskutočňuje. Je pravda, že článok 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že na tomto ustanovení sú založené vypočúvania vedené s cieľom získať informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania, čo znamená, že musí prebiehať vyšetrovanie. Naproti tomu z tohto ustanovenia nevyplýva, že tieto vypočutia sa musia uskutočniť po formálnom začatí vyšetrovania, ktoré Všeobecný súd definoval v bode 186 napadnutého rozsudku ako okamih, keď Komisia prijme opatrenie, ktorým vytýka údajné porušenie.

93

Po druhé, pokiaľ ide o kontext článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, treba na jednej strane uviesť, že tento článok sa nachádza v kapitole V nariadenia, ktorá sa týka vyšetrovacích právomocí Komisie. Uplatnenie ustanovení tejto kapitoly však nie je nevyhnutne podmienené tým, že táto inštitúcia prijme akt vytýkajúci údajné porušenie.

94

Komisia tak môže v súlade s článkom 17 tohto nariadenia vykonať odvetvové vyšetrovanie, ktoré si vopred nevyžaduje prijatie opatrení tejto povahy vo vzťahu k podnikom.

95

Na druhej strane treba poukázať na to, že článok 2 ods. 3 nariadenia č. 773/2004, podľa ktorého „Komisia môže vykonávať svoje právomoci vyšetrovania podľa kapitoly V nariadenia [č. 1/2003] pred začatím konania“, podporuje výklad, podľa ktorého ustanovenia týkajúce sa vyšetrovacích právomocí Komisie vymenovaných v tejto kapitole – vrátane článku 19 – sa môžu uplatniť pred formálnym začatím vyšetrovania na rozdiel od toho, čo vyplýva z bodu 193 napadnutého rozsudku.

96

Je pravda, že vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (C-238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 182), ako aj z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia (C-105/04 P, EU:C:2006:592, bod 38), citované v bode 187 napadnutého rozsudku, Súdny dvor určil ako začiatok predbežného vyšetrovania Komisie v oblasti hospodárskej súťaže dátum, keď táto inštitúcia na základe právomocí, ktoré jej zveril normotvorca Únie, prijme opatrenia vytýkajúce údajné porušenie, ktoré majú významný vplyv na situáciu podozrivých podnikov.

97

Veci, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, sa však týkali určenia začiatku správneho konania na účely overenia, či Komisia dodržala zásadu primeranej lehoty. Na toto overenie je však potrebné preskúmať, či táto inštitúcia konala s náležitou starostlivosťou odo dňa, keď informovala podnik podozrivý zo spáchania porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže o existencii vyšetrovania.

98

Naopak, tento dátum nemožno zohľadniť na účely určenia, odkedy je Komisia povinná plniť povinnosť vyhotoviť záznam z vypočutí, ktorá jej vyplýva z článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 nariadenia č. 773/2004. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 150 návrhov prednesených vo veci Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Komisia (C-682/20 P, EU:C:2022:578), na podnik sa môžu vzťahovať vyhlásenia tretích osôb uskutočnené v priebehu týchto vypočutí, on však o nich nemusí vedieť. Zohľadnenie tohto dátumu by teda viedlo k odkladu uplatnenia povinnosti vyhotoviť záznam a súvisiacich procesných záruk stanovených v týchto ustanoveniach v prospech dotknutých tretích osôb a podozrivého podniku, kým Komisia neprijme opatrenie, ktorým tento podnik informuje o existencii podozrení voči nemu. V dôsledku tohto odkladu by vypočúvania tretích osôb uskutočnené pred takýmto opatrením boli vylúčené z pôsobnosti povinnosti vyhotoviť záznam z vypočúvania a procesných záruk, ktoré sa na ne vzťahujú.

99

Po tretie a nakoniec, pokiaľ ide o účel nariadenia č. 1/2003, z odôvodnenia 25 tohto nariadenia vyplýva, že vzhľadom na to, že odhaľovanie porušovania pravidiel hospodárskej súťaže je čoraz ťažšie, článok 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 má za cieľ doplniť vyšetrovacie právomoci Komisie tým, že jej umožní najmä vypočuť každú osobu, ktorá môže mať užitočné informácie, a zaznamenávať jej vyhlásenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 85). Výraz „odhaľovanie porušovania“ uvedený v tomto odôvodnení však podporuje výklad, podľa ktorého vypočutia vedené Komisiou v predbežnej fáze s cieľom získať nepriame dôkazy týkajúce sa predmetu vyšetrovania tiež patria do pôsobnosti článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

100

Okrem toho treba uviesť, že podľa článku 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 môže Komisia vyhotoviť záznam z vypočúvaní v akejkoľvek forme. Komisia teda nemôže právoplatne tvrdiť, že uloženie povinnosti vyhotoviť záznam jej bráni zhromažďovať a používať nepriame dôkazy, ak môžu mať len ústnu formu, a ohrozuje účinnosť vyšetrovania tým, že odďaľuje dátum inšpekcie. Komisia rovnako nemôže tvrdiť, že takáto povinnosť má odradzujúci účinok, keďže má možnosť chrániť totožnosť vypočúvaných osôb.

101

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 193 napadnutého rozsudku rozhodol, že z pôsobnosti nariadenia č. 1/2003 treba vylúčiť vypočutia, počas ktorých boli získané nepriame dôkazy, ktoré neskôr slúžili ako základ rozhodnutia nariaďujúceho inšpekciu podniku, z dôvodu, že v tom čase nebolo začaté vyšetrovanie v zmysle kapitoly V tohto nariadenia, keďže Komisia neprijala opatrenie, ktorým by tomuto podniku vytýkala porušenie. Na účely určenia, či uvedené vypočutia patria do pôsobnosti nariadenia, mal Všeobecný súd preskúmať, či boli určené na získanie informácií týkajúcich sa predmetu vyšetrovania, berúc do úvahy ich obsah a kontext.

102

Ako vyplýva z bodu 198 napadnutého rozsudku, v prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval, že nepriame dôkazy vyplývajúce z vypočúvaní dodávateľov nemožno vylúčiť ako postihnuté formálnou nezrovnalosťou z dôvodu nedodržania povinnosti vyhotoviť záznam stanovenej v článku 19 nariadenia č. 1/2003 a v článku 3 nariadenia č. 773/2004 najmä preto, že tieto vypočutia sa uskutočnili pred začatím vyšetrovania podľa nariadenia č. 1/2003 a vo vzťahu k odvolateľkám, a už vôbec nie vo vzťahu k dodávateľom, nezahŕňali nijakú výhradu týkajúcu sa spáchania porušenia.

103

Ako však zdôraznil generálny advokát v bode 155 návrhov prednesených vo veci Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Komisia (C-682/20 P, EU:C:2022:578), v tejto súvislosti stačí uviesť, že keď Komisia vedie vypočúvania, ktorých predmet je vopred definovaný a ktorých cieľom je otvorene získať informácie o fungovaní dotknutého trhu a o správaní subjektov na tomto trhu s cieľom odhaliť prípadné protiprávne správanie alebo upevniť jej podozrenia o existencii takéhoto správania, vykonáva svoju právomoc klásť otázky podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003.

104

V dôsledku toho vypočúvania dodávateľov patrili do pôsobnosti článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a Komisia bola povinná zaznamenať tieto vyhlásenia v súlade s článkom 3 nariadenia č. 773/2004.

105

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 198 napadnutého rozsudku rozhodol, že povinnosť vyhotoviť záznam stanovená v článku 19 nariadenia č. 1/2003 a v článku 3 nariadenia č. 773/2004 sa nevzťahuje na vypočúvania dodávateľov a že nepriame dôkazy vyplývajúce z týchto vypočúvaní neboli postihnuté formálnou nezrovnalosťou.

106

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod je dôvodný, a preto treba odvolaniu vyhovieť a zrušiť bod 2 výroku napadnutého rozsudku, pričom nie je potrebné rozhodnúť o ostatných odvolacích dôvodoch. V dôsledku toho treba zrušiť aj bod 3 výroku napadnutého rozsudku týkajúci sa trov konania.

107

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

108

V prejednávanej veci je to tak.

109

Je teda potrebné preskúmať výhradu vznesenú odvolateľkami na Všeobecnom súde v rámci žalobného dôvodu založeného na porušení práva na nedotknuteľnosť obydlia, ktorá v podstate vychádza z toho, že nepriame dôkazy vyplývajúce z vypočúvaní dodávateľov musia byť zamietnuté z dôvodu, že Komisia nedodržala článok 19 nariadenia č. 1/2003 a článok 3 nariadenia č. 773/2004.

110

Na podporu tejto výhrady odvolateľky tvrdia, že zápisnice z vypočúvaní dodávateľov neboli záznamami, ktoré by boli v súlade s uvedenými ustanoveniami, a to z toho dôvodu, že boli jednostranne vypracované Komisiou a nešlo o záznamy celých vypočutí.

111

Komisia odpovedá, že svoju povinnosť vyhotoviť záznam si splnila tým, že vypracovala podrobné zápisnice, ktoré verne odrážali obsah vyhlásení dodávateľov, a vložila ich do spisu pod oficiálnym identifikačným číslom. Tento typ zápisnice predstavuje jednu z foriem záznamu, ktoré článok 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 umožňuje Komisii použiť rovnako ako zvukový alebo audiovizuálny záznam, prípadne doslovný prepis.

112

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že článok 3 ods. 3 prvá veta nariadenia č. 773/2004, ktorá stanovuje, že Komisia „môže zaznamenávať vyhlásenia vykonané vypočúvanými osobami akoukoľvek formou“, znamená, že ak sa Komisia so súhlasom vypočúvanej osoby rozhodne vypočuť ju na základe článku 19 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, je povinná zaznamenať celé toto vypočutie, pričom nie je dotknutá možnosť Komisie zvoliť si formu tohto záznamu (rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia, C‑413/14 P, EU:C:2017:632, bod 90).

113

Okrem toho z článku 3 ods. 3 druhej a tretej vety nariadenia č. 773/2004 vyplýva, že Komisia musí vypočúvanej osobe predložiť na schválenie kópiu záznamu a že v prípade potreby stanoví lehotu, v ktorej táto osoba môže oznámiť prípadné opravy, ktoré treba v jej vyhlásení vykonať.

114

V prejednávanej veci Komisia netvrdila a už vôbec nepreukázala, že predložila dodávateľom na schválenie zápisnice, ktoré vypracovala.

115

Cieľom povinnosti Komisie poskytnúť kópiu záznamu vypočúvanej osobe na schválenie stanovenej v článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 je však najmä zabezpečiť pravosť vyhlásení vypočúvanej osoby tým, že sa zabezpečí, aby jej tieto vyhlásenia boli skutočne pripísané a aby ich obsah odrážal verne a v celistvosti uvedené vyhlásenia, a nie ich výklad zo strany Komisie.

116

Nepriamy dôkaz založený na vyhlásení získanom Komisiou bez toho, aby bola splnená táto požiadavka uložená článkom 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004, sa preto musí považovať za neprípustný, a preto ho treba zamietnuť.

117

Tieto zápisnice, ktoré majú čisto internú povahu, teda nemožno považovať za spĺňajúce požiadavky článku 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004, ktorý sa vzťahuje na vypočutia patriace do pôsobnosti článku 19 nariadenia č. 1/2003.

118

Toto konštatovanie nemožno spochybniť bodmi 65 až 69 rozsudku z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia (C-99/17 P, EU:C:2018:773), na ktorý Komisia odkázala na pojednávaní.

119

Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, z čoho vyplýva, že jediným relevantným kritériom na posúdenie dôkaznej hodnoty riadne predložených dôkazov je ich vierohodnosť, a preto sa dôkazná hodnota dôkazov musí posudzovať celkovo, takže uvádzanie jednoduchých nepodložených pochybností o pravosti dôkazov nepostačuje na spochybnenie ich dôveryhodnosti (rozsudok z 26. septembra 2018, Infineon Technologies/Komisia, C‑99/17 P, EU:C:2018:773, body 65 až 69).

120

Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, však dôkazom, ktorého pravosť bola spochybnená, bol interný e-mail adresovaný podniku, a nie záznam vyhlásenia získaného Komisiou, ktoré bolo postihnuté porušením článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004.

121

Na zásadu voľného hodnotenia dôkazov sa teda nemožno odvolávať s cieľom vyhnúť sa formálnym pravidlám platným pre zaznamenávanie vyhlásení získaných Komisiou podľa článku 19 nariadenia č. 1/2003. V tejto súvislosti treba uviesť, že konštatovanie nezrovnalosti pri získavaní nepriamych dôkazov z hľadiska článku 19 nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 773/2004 spočíva v tom, že Komisia tieto nepriame dôkazy nemôže použiť v neskoršom konaní (pozri analogicky rozsudok z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia, C‑583/13 P, EU:C:2015:404, bod 45, ako aj citovanú judikatúru).

122

Keďže ako uviedol generálny advokát v bode 208 návrhov prednesených vo veci Les Mousquetaires a ITM Entreprises/Komisia (C-682/20 P, EU:C:2022:578), informácie vyplývajúce z vypočúvaní dodávateľov predstavujú podstatnú časť nepriamych dôkazov, na ktorých sa zakladá sporné rozhodnutie, ktoré je postihnuté formálnou nezrovnalosťou z dôvodu nedodržania povinnosti vyhotoviť záznam stanovenej v článku 3 nariadenia č. 773/2004, v prejednávanej veci treba dospieť k záveru, že Komisia nemala ku dňu prijatia sporného rozhodnutia k dispozícii dostatočne závažné nepriame dôkazy, ktoré bola oprávnená použiť a ktoré by odôvodňovali domnienky uvedené v článku 1 písm. a) tohto rozhodnutia. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy musí byť toto rozhodnutie zrušené v celom rozsahu.

123

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám s konečnou platnosťou rozhodne vo veci samej, rozhodne aj o trovách konania.

124

Článok 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže odvolateľky navrhli zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré odvolateľkám vznikli v rámci tohto odvolacieho konania. Okrem toho, keďže sporné rozhodnutie je zrušené, Komisia je povinná nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli odvolateľkám v prvostupňovom konaní.

125

Podľa článku 184 ods. 4 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie sám, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len v prípade, že sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania na Súdnom dvore. Ak sa takýto účastník zúčastňuje na konaní, Súdny dvor môže rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania. Keďže Rada, vedľajší účastník v prvostupňovom konaní, sa zúčastnila na písomnej a ústnej časti konania na Súdnom dvore, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania súvisiace tak s odvolacím konaním, ako aj s prvostupňovým konaním.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: