–

EL a TP, v zastúpení: P. Gabeiras Vázquez, abogada,

–

Caixabank SA, v zastúpení: J. Gutiérrez de Cabiedes Hidalgo de Caviedes, abogado,

–

španielska vláda, v zastúpení: J. Rodríguez de la Rúa Puig a S. Centeno Huerta, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García a J. Baquero Cruz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi EL a TP proti spoločnosti Caixabank SA vo veci náhrady trov konania vynaložených ako odmena advokáta, splatných po skončení súdneho konania, ktorého cieľom bolo konštatovať nekalú povahu zmluvnej podmienky.

3

Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 93/13 uvádza, že „súdy alebo správne orgány členských štátov musia mať k dispozícii primerané a účinné prostriedky na zabránenie ďalšieho uplatňovania nekalých podmienok v zmluvách“.

4

Článok 4 tejto smernice stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2.   Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“

5

Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

6

Podľa článku 7 ods. 1 smernice 93/13:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

7

Článok 8 tejto smernice spresňuje:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

8

Článok 243 ods. 1 Ley 1/2000 de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o Občianskom súdnom poriadku) zo 7. januára 2000 (BOE č. 7 z 8. januára 2000, s. 575, ďalej len „LEC“) stanovuje, že trovy konania vyčísli najmä tajomník poverený vykonaním rozsudku. Ak odmena advokáta alebo iného zástupcu z povolania nepodliehajúca osobitnej tarife prevyšuje hornú hranicu uvedenú v článku 394 ods. 3, je povinný znížiť hodnotu náhrady požadovaných trov konania.

9

Článok 251 ods. 1 a 8 LEC stanovuje:

„Hodnota sporu sa určí v závislosti od hospodárskeho záujmu na spore, ktorý sa vyčísli podľa týchto pravidiel:

1.   Ak sa požaduje určitá peňažná suma, táto suma predstavuje hodnotu sporu, a ak nie je určená, ani v relatívnej forme, za hodnotu sporu sa považuje neurčitá suma.

…

8.   V konaniach týkajúcich sa existencie, platnosti alebo účinnosti záväzku jeho hodnota zodpovedá celej dlžnej sume, aj keď sa platba uskutočňuje v splátkach. Toto kritérium hodnotenia sa uplatňuje v konaniach, ktorých predmetom je vznik, zmena alebo zánik záväzku alebo osobného práva, pokiaľ sa neuplatní žiadne iné pravidlo podľa tohto článku.“

10

Podľa článku 253 LEC:

„1.   Žalobca uvádza hodnotu sporu, ktorú je povinný odôvodniť, v návrhu na začatie konania. Uvedená hodnota sa v každom prípade vyčísli v súlade s pravidlami uvedenými v predchádzajúcich ustanoveniach.

Zmena hodnoty majetku, ktorý je predmetom sporu, ku ktorej došlo po podaní žaloby, nemá za následok zmenu hodnoty sporu ani zmenu druhu konania.

2.   Hodnota sporu sa uvedie jasne a presne. Možno ju však uviesť v relatívnej forme, ak navrhovateľ riadne odôvodní, že hospodársky záujem na spore sa rovná aspoň najnižšej hodnote zodpovedajúcej bežnému konaniu alebo neprevyšuje najvyššiu hodnotu stanovenú pre skrátené súdne konanie (juicio verbal). Navrhovateľ sa v žiadnom prípade nemôže obmedziť len na uvedenie druhu konania, ani preniesť povinnosť určiť hodnotu sporu na odporcu.

3.   Ak navrhovateľ nemôže určiť hodnotu sporu ani v relatívnej forme, pretože jeho predmet nemá hospodársky význam, tento záujem nemožno vyčísliť podľa žiadneho z pravidiel na určenie hodnoty sporu alebo preto, že hoci existuje príslušné pravidlo na toto vyčíslenie, v čase podania žaloby nebolo možné určiť hodnotu sporu, vec sa posudzuje podľa pravidiel bežného konania.“

11

Článok 394 ods. 3 LEC uvádza:

„Ak sa podľa odseku 1 tohto článku uloží účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, zo sumy zodpovedajúcej odmene advokáta alebo iného zástupcu z povolania nepodliehajúceho tarife nákladov alebo odmeny mu možno uložiť povinnosť nahradiť len sumu nepresahujúcu jednu tretinu tej, ktorej sa týka spor, za každého z účastníkov sporu, ktorý dosiahol takéto rozhodnutie vo svoj prospech. V tejto súvislosti sa návrhy, ktoré nemožno oceniť, považujú za majúce hodnotu 18000 eur, ak súd z dôvodu zložitosti veci nerozhodne inak.“

12

Článok 411 LEC znie takto:

„Žiadna zmena bydliska účastníkov konania, spornej veci alebo predmetu sporu, ku ktorej dôjde po začatí konania, nemá vplyv na príslušnosť súdu, ktorá sa určuje podľa okolností daných v čase podania žaloby.“

13

Žalobcovia vo veci samej a Caixabank uzavreli 25. apríla 2008 zmluvu o úvere vo výške 159000 eur vyjadrenej v cudzej mene, spojenú so záložným právom na nehnuteľnosť.

14

V priebehu roka 2016 žalobcovia vo veci samej podali na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, návrh na konštatovanie čiastočnej neplatnosti tejto zmluvy, pričom sa dovolávali nekalej povahy podmienok týkajúcich sa vrátenia v cudzej mene.

15

V tomto návrhu žalobcovia vo veci samej uviedli, že hoci v deň podania tohto návrhu bol zostatok úveru 127269,15 eura, hodnota uvedeného návrhu by sa mala považovať za neurčitú. Keďže totiž cieľom predmetného návrhu bolo zrušiť podmienky týkajúce sa splácania úveru, skutočná hodnota tohto návrhu sa podľa nich mohla vyčísliť až v štádiu prípadného výkonu rozhodnutia, ktorým sa vyhovie tomuto návrhu.

16

Rozsudkom z 29. novembra 2018 vnútroštátny súd vyhovel návrhu žalobcov vo veci samej, pričom konštatoval neplatnosť zmluvných podmienok týkajúcich sa splácania v cudzej mene a uložil povinnosť vyčísliť zostatok úveru s prihliadnutím na sumu, ktorú by žalobcovia vo veci samej už boli vrátili, ak by sa už zaplatené mesačné splátky splácali v eurách, a nie v cudzej mene. Keďže CaixaBank nemala vo veci úspech, bola jej uložená povinnosť nahradiť trovy konania.

17

Rozhodnutím z 1. októbra 2019 tajomník určil hodnotu sporu, pokiaľ ide o trovy konania na účely výpočtu odmeny advokátov, v súlade s kritériom 15 orientačných kritérií advokátskej komory v Barcelone (Španielsko) na 30000 eur a na účely výpočtu trov iného právneho zástupcu v súlade s ustanoveniami článku 394 ods. 3 LEC na 18000 eur. Okrem toho podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia celková výška odmeny advokáta, ktorej náhrada môže byť uložená účastníkovi konania, ktorému je povinný nahradiť trovy konania, nemôže prekročiť jednu tretinu sumy, ktorej sa spor týka, teda v danom prípade 10000 eur, pričom náhrada trov iného právneho zástupcu podlieha osobitnej tarife.

18

Žalobcovia vo veci samej podali návrh na zmenu rozhodnutia tajomníka z 1. októbra 2019, v rámci čoho vnútroštátny súd podal návrh na začatie tohto prejudiciálneho konania, lebo má pochybnosti o súlade španielskej právnej úpravy v oblasti vyčíslenia trov konania so smernicou 93/13.

19

Vnútroštátny súd cituje rozsudok Audiencia Provincial de Barcelona (Provinčný súd Barcelona, Španielsko) z 15. februára 2011 (ES:APB:2011:1791), ktorý poukazuje na relevantnú judikatúru Tribunal Constitucional (Ústavný súd, Španielsko) a Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko).

20

Podľa tohto rozsudku na jednej strane z ustálenej judikatúry Tribunal Constitucional (Ústavný súd) vyplýva, že hodnota sporu, ako je určená v návrhu, nemôže byť predmetom žiadnej neskoršej zmeny, a to súdmi vyššieho stupňa.

21

Na druhej strane podľa toho istého rozsudku z ustálenej judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd) vyplýva, že ak to nie je medzi účastníkmi konania sporné, hodnota sporu je s konečnou platnosťou určená v žalobe a vyjadrení k žalobe, takže účastníci konania už neskôr nemôžu zmeniť túto hodnotu v prípade odvolania alebo ak spochybňujú vyčíslenie trov konania.

22

Podľa vnútroštátneho súdu sa rozhodnutím tajomníka z 1. októbra 2019 uplatňuje táto ustálená judikatúra Tribunal Constitucional (Ústavný súd) a Tribunal Supremo (Najvyšší súd).

23

Vnútroštátny súd však uvádza, že vo vnútroštátnej judikatúre existuje aj odlišný prístup, podľa ktorého sa odmena advokáta musí bez ohľadu na hodnotu sporu vyčísliť podľa hospodárskeho prínosu dotknutého advokáta a hodnoty jeho práce. V tejto súvislosti cituje rozsudok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) z 5. októbra 2001 (ES:TS:2001:7567).

24

Za týchto podmienok Juzgado de Primera Instancia no 49 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 49 Barcelona, Španielsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

CaixaBank a španielska vláda spochybňujú právomoc Súdneho dvora rozhodovať o oboch prejudiciálnych otázkach. V podstate totiž tvrdia, že smernica 93/13 sa neuplatňuje, keďže konanie týkajúce sa preskúmania zmluvnej podmienky, o ktorú ide vo veci samej, sa už skončilo rozsudkom, ktorým bola konštatovaná nekalá povaha tejto podmienky, a tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci vedľajšieho konania o určení výšky trov konania, ktorých vyčíslenie patrí výlučne do pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.

26

Je pravda, že režim určenia výšky trov konania, o ktorý ide vo veci samej, predstavuje osobitné konanie pred vnútroštátnymi súdmi, a teda v zásade patrí do pôsobnosti španielskeho procesného práva.

27

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že konanie na určenie výšky trov konania, v rámci ktorého bol podaný tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, je neoddeliteľne spojené so súdnym konaním, ktoré viedlo ku konštatovaniu nekalej povahy zmluvnej podmienky a má vo vzťahu k nemu vedľajšiu povahu. Caixabank a španielska vláda sa preto nemôžu dovolávať neuplatniteľnosti smernice 93/13, pretože je nevyhnutné overiť, či režim určenia výšky trov konania, o ktorý ide vo veci samej, nie je spôsobilý odrádzať spotrebiteľov od výkonu práva na účinnú ochranu vyžadovanú článkom 7 tejto smernice vo vzťahu k nekalým zmluvným podmienkam s ohľadom na náklady, ktoré by im vznikli z dôvodu žaloby (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578, body 44 a 45).

28

Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

29

CaixaBank a španielska vláda tiež namietajú neprípustnosť prejudiciálnych otázok.

30

Po prvé v podstate tvrdia, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje skutkové alebo právne okolnosti nevyhnutné na to, aby Súdny dvor poskytol užitočnú odpoveď na položené otázky. Dodávajú, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa neuvádza výška odmeny, ktorej náhradu žiadali žalobcovia vo veci samej, ani suma, ktorú z tohto dôvodu skutočne zaplatili. Keďže CaixaBank súhlasila so zaplatením sumy 7018 eur, t. j. sumy vyššej ako fixná suma 1200 eur stanovená v dohode o odmene, podľa nich by sa malo usudzovať, že žalobcom vo veci samej boli trovy konania nahradené v plnej výške a prejudiciálne otázky sú hypotetické.

31

Po druhé Caixabank a španielska vláda poukazujú na rozpor týkajúci sa sumy slúžiacej ako základ pre výpočet odmeny advokáta, ktorej náhradu môžu získať žalobcovia vo veci samej. V tejto súvislosti podľa nich existuje rozdiel medzi znením prvej otázky a obsahom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

32

Po tretie španielska vláda namieta neprípustnosť prvej otázky v rozsahu, v akom sa týka výkladu článku 411 LEC.

33

Najskôr treba pripomenúť, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí vziať na seba zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby zhodnotil vzhľadom na osobitosti veci tak potrebu, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19, EU:C:2021:800, bod 27 a citovaná judikatúra).

34

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19, EU:C:2021:800, bod 28 a citovaná judikatúra).

35

Navyše z dôvodu ducha spolupráce, ktorým sa riadia vzťahy medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom v rámci prejudiciálneho konania, absencia určitých predchádzajúcich konštatovaní vnútroštátneho súdu však nevyhnutne nevedie k neprípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ak sa napriek týmto nedostatkom Súdny dvor vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce zo spisu domnieva, že je schopný poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď (rozsudok zo 17. októbra 2019, Comida paralela 12, C‑579/18, EU:C:2019:875, bod 21).

36

V prejednávanej veci treba po prvé uviesť, že vnútroštátny súd vychádzal vo svojich prejudiciálnych otázkach zo skutkového predpokladu, že žalobcovia vo veci samej sa nachádzajú v situácii, keď musia znášať časť odmien požadovaných ich advokátom, prevyšujúcu sumu odmeny za právnu pomoc, ktorú im nahradila Caixabank. Preto sa prejudiciálne otázky nezdajú byť hypotetické.

37

Okrem toho, hoci vnútroštátny súd neuviedol všetky skutočnosti, na ktoré poukazuje Caixabank, opis skutkového stavu uvedený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je dostatočný na to, aby umožnil Súdnemu dvoru poskytnúť užitočnú odpoveď na prejudiciálne otázky. Tento súd tak spresňuje najmä finančnú ujmu, ktorá žalobcom vo veci samej vznikla uplatnením režimu určenia výšky trov konania vo veci samej.

38

Ako bolo navyše pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, Súdnemu dvoru v rámci rozdelenia právomocí medzi súdy Únie a vnútroštátne súdy prináleží zohľadniť skutkový a právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzuje rozhodnutie vnútroštátneho súdu. Preto bez ohľadu na kritiku zo strany Caixabank a španielskej vlády voči skutkovým zisteniam vnútroštátneho súdu sa preskúmanie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania musí vykonať na základe týchto zistení [pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, A. P. (Probačné opatrenia), C‑2/19, EU:C:2020:237, bod 27 a citovanú judikatúru].

39

Po druhé za predpokladu, že existuje rozpor, pokiaľ ide o sumu slúžiacu ako základ pre výpočet odmeny advokáta, ktorej náhradu môžu získať žalobcovia vo veci samej, táto suma nie je rozhodujúca pre zodpovedanie otázky, či sa článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia uplatneniu režimu určenia výšky trov konania, o ktorý ide v spore vo veci samej.

40

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenia uvádzané španielskou vládou na odôvodnenie neprípustnosti prvej otázky v rozsahu, v akom sa týka článku 411 LEC, zdá sa, že ako konštatoval generálny advokát v bode 28 svojich návrhov, tieto tvrdenia sa týkajú veci samej, a nie prípustnosti.

41

Vzhľadom na vyššie uvedené teda treba konštatovať, že prejudiciálne otázky sú prípustné.

42

Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia výšky trov konania spojených so žalobou týkajúcou sa nekalej povahy zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu vzťahujúcu sa na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy, spotrebiteľovi, ktorý mal úspech v merite veci.

43

Najskôr treba pripomenúť, že zmluvná podmienka vyhlásená za nekalú sa musí v zásade považovať za podmienku, ktorá nikdy neexistovala, v dôsledku čoho nemôže mať účinky voči spotrebiteľovi. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa nachádzal, ak by uvedená nekalá podmienka neexistovala (rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 61).

44

Treba uviesť, že vo veci samej bola podmienka zmluvy týkajúca sa vrátenia úveru v cudzej mene, ktorej zrušenia sa dotknutí spotrebitelia domáhali, vyhlásená za nekalú a že predmetnej bankovej inštitúcii bola uložená povinnosť prepočítať zostatok s prihliadnutím na sumu, ktorú by už spotrebitelia boli vrátili, ak by sa už zaplatené mesačné splátky platili v eurách, a nie v cudzej mene. Preto vzhľadom na úver, ktorý uzavreli dotknutí spotrebitelia, ich možno v zmysle judikatúry Súdneho dvora považovať za spotrebiteľov, voči ktorým došlo k navráteniu právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa nachádzali, ak by uvedená nekalá podmienka neexistovala.

45

V prejednávanej veci sa však vnútroštátny súd pýta na súlad príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 smernice 93/13, pokiaľ ide o určenie výšky trov konania, ktoré je predmetom vedľajšieho konania.

46

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ako uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, pravidlá týkajúce sa určenia výšky trov konania v občianskoprávnych sporoch predstavujú procesné pravidlá, ktoré, pokiaľ ide o trovy konania týkajúce sa konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, nie sú upravené smernicou 93/13.

47

Súdny dvor pritom rozhodol, že v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy Únie v danej oblasti patria podmienky uplatnenia ochrany spotrebiteľov stanovenej v článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13 do pôsobnosti vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie. Tieto podmienky však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie) ani nesmú byť naformulované tak, aby v praxi spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv uznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity). Z toho vyplýva, že rozdelenie trov súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi patrí s výhradou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity do procesnej autonómie členských štátov (rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578, body 83 a 95, ako aj citovaná judikatúra).

48

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, ktorá je v prejednávanej veci dotknutá ako jediná, Súdny dvor už rozhodol, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a na jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Z tohto hľadiska treba v prípade potreby zohľadniť zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a riadny priebeh konania (rozsudok z 26. júna 2019, Addiko Bank, C‑407/18, EU:C:2019:537, bod 48 a citovaná judikatúra).

49

V prejednávanej veci smernica 93/13 priznáva spotrebiteľovi právo obrátiť sa na súd s cieľom konštatovať nekalú povahu zmluvnej podmienky a vylúčiť jej uplatnenie. Súdny dvor pritom rozhodol, že podmieniť výsledok rozdelenia trov takéhoto konania výlučne sumám, ktoré boli neoprávnene zaplatené a ktorých vrátenie bolo uložené, by mohlo spotrebiteľa odradiť od uplatnenia tohto práva vzhľadom na náklady, ktoré by si vyžadovalo súdne konanie. Z toho vyvodil, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 tejto smernice, ako aj zásada efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia režimu, ktorý umožňuje, aby časť trov konania znášal spotrebiteľ, a to v závislosti od výšky súm zaplatených bez právneho dôvodu, ktoré sa mu vracajú v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy, keďže takýto režim vytvára podstatnú prekážku, ktorá môže odradiť spotrebiteľa od uplatnenia práva na účinné súdne preskúmanie možnej nekalej povahy zmluvných podmienok, ako mu ho priznáva uvedená smernica (rozsudok zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑224/19 a C‑259/19, EU:C:2020:578, body 98 a 99, ako aj citovaná judikatúra).

50

Je však dôležité rozlišovať túto právnu situáciu od situácie, keď tak ako vo veci samej trovy znáša výlučne predávajúci alebo dodávateľ, ktorý uzavrel zmluvu so spotrebiteľom, ktorý dosiahol zrušenie nekalej podmienky, avšak s obmedzením určeným hodnotou sporu, týkajúcim sa maximálnej výšky trov, ktorých náhradu môže tento spotrebiteľ získať od svojho zmluvného partnera.

51

Ako uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, zásada efektivity vo všeobecnosti nebráni tomu, aby spotrebiteľ znášal určité náklady súdneho konania, ak podá návrh na určenie nekalej povahy zmluvnej podmienky. Okrem toho je nesporné, že odmena advokáta predstavuje vo všeobecnosti podstatnú časť nákladov, ktoré spotrebiteľ vynaložil v rámci súdneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júla 2016, United Video Properties, C‑57/15, EU:C:2016:611, bod 22).

52

Z toho vyplýva, že v zásade nie je v rozpore so zásadou efektivity, aby spotrebiteľovi, ktorý mal vo veci úspech, nebola účastníkom, ktorý nemal vo veci úspech, nahradená celá odmena advokáta, ktorú spotrebiteľ zaplatil.

53

Ak si totiž spotrebiteľ vybral advokáta, ktorého poveril svojím zastupovaním, a dohodol si s ním odmenu, ktorú dostane, nemožno vylúčiť, že tieto náklady súdneho konania sa ukážu ako neprimerané z dôvodu neobvykle vysokej odmeny dohodnutej medzi úspešným účastníkom konania a jeho advokátom. V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že právna úprava stanovujúca paušálne sadzby na náhradu výdavkov na advokáta by v zásade mohla byť odôvodnená pod podmienkou, že smeruje k zabezpečeniu primeranosti trov, ktoré sa majú nahradiť, vzhľadom na také faktory, ako je predmet sporu, jeho suma alebo práca, ktorú treba vykonať na ochranu predmetného práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júla 2016, United Video Properties, C‑57/15, EU:C:2016:611, bod 25).

54

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že procesné podmienky, ktoré spôsobujú príliš vysoké náklady pre spotrebiteľa, by mohli mať za následok to, že spotrebiteľ by bol odrádzaný od podania žaloby, vzhľadom na náklady spôsobené súdnym konaním v porovnaní s výškou spochybneného dlhu, alebo by bol odrádzaný od užitočného vystupovania na obhajobu svojich práv pred súdom, na ktorý sa obrátil predajca alebo dodávateľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2018, Profi Credit Polska, C‑176/17, EU:C:2018:711, bod 69, ako aj z 3. apríla 2019, Aqua Med, C‑266/18, EU:C:2019:282, bod 54).

55

Súdne trovy, ktorých náhradu musí mať možnosť spotrebiteľ, ktorý mal úspech vo veci, získať od účastníka, ktorý nemal úspech, preto v dôsledku toho musia byť v dostatočne vysokej miere pokryté vo vzťahu k celkovým nákladom súdneho konania, aby z toho nevyplýval odrádzajúci účinok, pokiaľ ide o uplatnenie právnej ochrany, ktorú tomuto spotrebiteľovi priznáva smernica 93/13.

56

Ak členské štáty v rámci svojej procesnej autonómie stanovia režim náhrady odmeny advokáta obsahujúci obmedzenie sumy, ktorú má zaplatiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, prislúcha im vymedziť hornú hranicu umožňujúcu spotrebiteľovi získať náhradu nákladov, ktoré vynaložil, do výšky opodstatnenej sumy primeranej nákladom súdneho konania týkajúceho sa nekalej povahy zmluvnej podmienky.

57

Vnútroštátnemu súdu teda prináleží overiť, či vo veci samej ide o takýto prípad.

58

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v rámci určenia výšky trov konania spojených so žalobou týkajúcou sa nekalej povahy zmluvnej podmienky stanovuje hornú hranicu vzťahujúcu sa na odmenu advokáta, ktorú má nahradiť predajca alebo dodávateľ, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy, spotrebiteľovi, ktorý mal úspech v merite veci, pod podmienkou, že táto horná hranica umožňuje danému spotrebiteľovi získať tak náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.

59

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa hodnota sporu predstavujúca základ pre výpočet trov konania, ktoré sa majú nahradiť spotrebiteľovi, ktorý mal úspech vo veci týkajúcej sa nekalej zmluvnej podmienky, musí určiť v žalobe, pričom inak sa stanoví touto právnou úpravou bez toho, aby ju neskôr bolo možné zmeniť.

60

V prvom rade treba pripomenúť, že zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej uvádza, že suma, ktorú má uhradiť účastník konania, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, predovšetkým z dôvodu odmeny advokáta, nesmie presiahnuť jednu tretinu hodnoty sporu. Táto hodnota sa v zmysle článku 253 LEC musí uviesť v návrhu na začatie konania. Okrem toho z článku 251 LEC vyplýva, že ak sa požaduje peňažná suma a táto suma nebola určená, za hodnotu sporu sa považuje neurčitá suma. Napokon článok 394 ods. 3 LEC stanovuje, že jedine na účely vyčíslenia sumy, ktorú môže byť v rámci odmeny advokáta povinný zaplatiť účastník konania, ktorému sa uloží povinnosť nahradiť trovy konania, sa neoceniteľným návrhom priradí hodnota 18000 eur, ak súd z dôvodu zložitosti veci nerozhodne inak.

61

Pokiaľ ide o toto posledné uvedené ustanovenie, treba teda poznamenať, že hodnota sporu sa nezdá byť pevne stanovená, pretože ju môže zmeniť tajomník príslušného súdu alebo sudca poverený konečným určením výšky trov konania z dôvodu zložitosti veci. V tejto súvislosti z okolností uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci žalobcovia vo veci samej neurčili vo svojom návrhu na začatie konania hodnotu sporu, táto hodnota bola stanovená neskôr vo vedľajšom konaní o určení výšky trov konania, vo výške 30000 eur.

62

V druhom rade treba uviesť, ako už bolo pripomenuté v bode 48 tohto rozsudku, že ochrana práv, ktoré spotrebiteľovi vyplývajú zo smernice 93/13, sa posudzuje s ohľadom na zásadu efektivity, ktorej dodržiavanie členskými štátmi sa posúdi najmä s prihliadnutím na zásadu právnej istoty.

63

Určenie hodnoty sporu od okamihu podania návrhu na začatie konania sa pritom zdá byť v súlade so zásadou právnej istoty, keďže ako uviedol generálny advokát v bode 76 svojich návrhov, takéto určenie umožňuje účastníkom konania poznať hneď od začatia tohto konania prípadné ekonomické náklady sporu.

64

Okrem toho, pokiaľ ide o výšku trov konania, ktorých náhradu môže spotrebiteľ požadovať z dôvodu zaplatenej odmeny advokáta, od účastníka konania, ktorý nemal vo veci úspech, nezdá sa byť v rozpore so zásadou efektivity, aby na základe zásady právnej istoty vnútroštátna právna úprava stanovovala, že hodnota sporu sa nemôže meniť v priebehu súdneho konania, keďže práve na konci konania sa treba uistiť o skutočnej náhrade trov konania vynaložených spotrebiteľom s prihliadnutím na výšku odmeny, ktorej náhradu môže tento spotrebiteľ požadovať vzhľadom na priradenú hodnotu sporu od predajcu alebo dodávateľa, ktorému bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania.

65

V tejto súvislosti však už bolo v bodoch 62 a 64 tohto rozsudku zdôraznené, že účinnosť ochrany sledovanej smernicou 93/13 sa musí zabezpečiť zárukou pre spotrebiteľov, že im budú nahradené náklady, ktoré im vznikli v opodstatnenej výške primeranej nákladom na odmenu advokáta v súdnom konaní na konštatovanie nekalej povahy zmluvnej podmienky. Vnútroštátnemu súdu poverenému v konečnom dôsledku určením výšky trov konania teda prislúcha uistiť sa, že dotknuté vnútroštátne pravidlá neznemožňujú alebo nadmerne nesťažujú výkon práv, ktoré spotrebiteľovi vyplývajú z tejto smernice.

66

V prejednávanej veci stanovenie hodnoty sporu na 30000 eur pri určení výšky trov konania zrejme preukazuje, že tajomník príslušného súdu má pod konečnou kontrolou príslušného sudcu voľnú úvahu nevyhnutnú na posúdenie hodnoty dotknutého sporu s prihliadnutím na zákonnú hornú hranicu trov konania, ktoré možno z tejto hodnoty nahradiť tretej osobe. Vnútroštátnemu súdu príslušnému v konečnom dôsledku pristúpiť k určeniu výšky trov konania prislúcha uistiť sa, že trovy, ktoré sa majú skutočne nahradiť vzhľadom na túto zákonnú hornú hranicu, zodpovedajú opodstatnenej sume primeranej odmene advokáta, ktoré musel spotrebiteľ objektívne vynaložiť na podanie predmetnej žaloby.

67

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v súlade so zásadou efektivity sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa hodnota sporu predstavujúca základ pre výpočet trov konania, ktoré sa majú nahradiť spotrebiteľovi, ktorý mal úspech vo veci týkajúcej sa nekalej zmluvnej podmienky, musí určiť v žalobe, pričom inak sa stanoví touto právnou úpravou bez toho, aby ju neskôr bolo možné zmeniť, pod podmienkou, že vnútroštátnemu súdu poverenému v konečnom dôsledku pristúpiť k určeniu výšky trov konania zostáva možnosť určiť skutočnú hodnotu sporu pre spotrebiteľa tak, že mu zaručí priznanie práva na náhradu opodstatnenej sumy primeranej nákladom, ktoré musel objektívne vynaložiť na podanie takejto žaloby.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: