–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a D. Schaffrin, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) a článku 16 ods. 1 písm. b) smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. EÚ L 251, 2003, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) a XC, štátnou príslušníčkou Sýrie, týkajúceho sa zamietnutia žiadosti o udelenie národného víza na účely zlúčenia rodiny, ktorú podala XC, zo strany Spolkovej republiky Nemecko.

3

V odôvodneniach 2, 4, 6, 8 a 9 smernice 2003/86 sa uvádza:

…

…

…

4

Článok 1 smernice 2003/86 znie:

„Účelom tejto smernice je určiť podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.“

5

Podľa článku 2 písm. f) tejto smernice:

„Na účely tejto smernice:

…

6

V článku 4 ods. 1 uvedenej smernice sa uvádza:

„Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:

…

…

Maloleté deti uvedené v tomto článku musia byť mladšie, ako je vek plnoletosti ustanovený právom príslušného členského štátu a nesmú byť v manželskom zväzku.

…“

7

Článok 5 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty určia, či s cieľom uplatnenia práva na zlúčenie rodiny žiadosť o vstup a pobyt podá príslušným orgánom príslušného členského štátu garant alebo rodinný príslušník alebo rodinní príslušníci.

…

5.   Pri posudzovaní žiadosti členské štáty náležito zohľadnia najlepšie záujmy maloletých detí.“

8

V článku 10 ods. 3 smernice 2003/86 sa spresňuje:

„Ak je utečencom maloletá osoba bez sprievodu, členské štáty:

…“

9

Článok 16 ods. 1 tejto smernice znie:

„Členské štáty môžu zamietnuť žiadosť o vstup a pobyt na účel zlúčenia rodiny, alebo, podľa potreby, odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka za týchto okolností:

…

…“

10

Podľa článku 17 uvedenej smernice:

„Členské štáty náležito zohľadnia charakter a pevnosť rodinných vzťahov osoby a trvanie jej pobytu v členskom štáte a existenciu rodinných, kultúrnych a sociálnych väzieb s krajinou jej pôvodu, keď zamietnu žiadosť, odoberú alebo odmietnu obnoviť povolenie na pobyt, alebo rozhodnú nariadiť odsun garanta alebo jeho rodinných príslušníkov.“

11

Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (zákon o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území) z 25. februára 2008 (BGBl. 2008 I, s. 162) vo svojom znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „AufenthG“) v § 6 ods. 3 stanovuje:

„Pre dlhodobé pobyty sa pre vstup na spolkové územie vyžaduje vízum (národné vízum), ktoré sa udelí pred vstupom. Toto vízum sa udeľuje podľa predpisov platných pre povolenie na dočasný pobyt, modrú kartu EÚ, kartu pre osobu presunutú v rámci podniku (ICT), povolenie na trvalý pobyt a povolenie na dlhodobý pobyt v EÚ. …“

12

V § 25 tohto zákona, s názvom „Pobyt z humanitárnych dôvodov“, sa v odseku 2 uvádza:

„Cudzincovi sa vydá povolenie na dočasný pobyt, ak mu Bundesamt für Migration und Flüchtlinge [Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko] priznal postavenie utečenca v zmysle § 3 ods. 1 Asylgesetz [zákon o azyle] alebo právo na doplnkovú ochranu v zmysle § 4 ods. 1 zákona o azyle. …“

13

§ 32 AufenthG s názvom „Zlúčenie detí“ v odseku 1 stanovuje:

„Maloletému slobodnému dieťaťu cudzinca sa udelí povolenie na dočasný pobyt, ak obom rodičom alebo jednému z rodičov, ktorému bola maloletá osoba zverená do osobnej starostlivosti, bolo priznané niektoré z týchto práv na pobyt:

…

2. povolenie na dočasný pobyt podľa § 25 ods. 1 alebo ods. 2 prvej vety prvej alternatívy;

…“

14

V § 36 tohto zákona s názvom „Zlúčenie rodičov a iných rodinných príslušníkov“ sa spresňuje:

„1.   Rodičom maloletého cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na dočasný pobyt podľa § 23 ods. 4, § 25 ods. 1 alebo ods. 2 prvej vety prvej alternatívy, povolenie na trvalý pobyt podľa § 26 ods. 3 alebo ktorému bolo po udelení povolenia na pobyt podľa § 25 ods. 2 prvej vety druhej alternatívy udelené povolenie na trvalý pobyt podľa § 26 ods. 4, sa odchylne od § 5 ods. 1 bodu 1 a § 29 ods. 1 bodu 2 udelí povolenie na dočasný pobyt, ak sa ani jeden z rodičov, ktorému bola maloletá osoba zverená do osobnej starostlivosti, nezdržiava na spolkovom území.

2.   Ostatným rodinným príslušníkom cudzinca možno na účely zlúčenia rodiny udeliť povolenie na pobyt, ak je to potrebné pre to, aby sa zabránilo mimoriadne ťažkej životnej situácii. Na plnoletých rodinných príslušníkov sa primerane uplatnia ustanovenia § 30 ods. 3, ako aj § 31, a na maloletých rodinných príslušníkov sa primerane uplatní § 34.“

15

XC, narodená 1. januára 1999, požiadala ako sýrska štátna príslušníčka žijúca už niekoľko rokov v Turecku, o vydanie národného víza na účely zlúčenia rodiny so svojím otcom, ktorému bolo v Nemecku priznané postavenie utečenca.

16

Jej matka zomrela. Jej otec prišiel v roku 2015 do Nemecka, kde v apríli 2016 podal formálnu žiadosť o azyl. Spolkový úrad pre migráciu a utečencov priznal otcovi XC postavenie utečenca v júli 2017 po tom, čo bolo vyhovené ním podanému odvolaniu. V septembri 2017 mu cudzinecký úrad vydal povolenie na dočasný pobyt s platnosťou na tri roky podľa § 25 ods. 2 AufenthG.

17

XC, ktorá 1. januára 2017 nadobudla plnoletosť, požiadala 10. augusta 2017 Generálny konzulát Spolkovej republiky Nemecko v Istanbule (Turecko) o vydanie národného víza na účely zlúčenia rodiny s jej otcom bývajúcim v Nemecku. Tento generálny konzulát odmietol udeliť požadované vízum, a to naposledy rozhodnutím z 11. decembra 2017, ktorým zamietol žiadosť o preskúmanie. Konštatoval, že neboli splnené podmienky stanovené v § 32 AufenthG, pretože XC nadobudla plnoletosť predtým, ako bolo jej otcovi udelené povolenie na pobyt ako utečencovi. Okrem toho sa podľa uvedeného generálneho konzulátu v súlade s § 36 ods. 2 AufenthG na zlúčenie plnoletých detí vyžaduje existencia mimoriadne ťažkej životnej situácie, čo tak v predmetnom prípade neexistovalo, pretože sa nezdalo, že XC nemôže viesť v Turecku samostatný život.

18

Rozsudkom z 12. marca 2019 Verwaltungsgericht (Správny súd, Nemecko) vyhovel žalobe podanej XC proti tomuto rozhodnutiu generálneho konzulátu a nariadil Spolkovej republike Nemecko udeliť dotknutej osobe vízum na účely zlúčenia rodiny. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), týkajúceho sa zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu, ktorý údajne možno uplatniť aj na opačnú situáciu, ku ktorej došlo v prejednávanej veci týkajúcej sa zlúčenia dieťaťa s rodičom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, dátumom rozhodujúcim na účely posúdenia postavenia XC ako maloletej osoby nie je dátum podania žiadosti o vízum na účely zlúčenia rodiny, ale dátum podania žiadosti o azyl otcom dotknutej osoby. Článok 4 ods. 1 [prvý pododsek] písm. b) smernice 2003/86 by sa tak mal vykladať v tom zmysle, že dieťa garanta sa má považovať za maloleté, ak bolo maloleté v čase, keď garant požiadal o azyl. Okrem toho podľa Verwaltungsgericht (správny súd) aj v prípade zlúčení detí platí, že určenie relevantného dátumu na účely posúdenia postavenia dotknutého dieťaťa ako maloletého nie je ponechané na posúdenie členských štátov, ale musí vyplývať z autonómneho výkladu tejto smernice. Tento súd spresnil, že by došlo k spochybneniu potrebného účinku práva na zlúčenie rodiny a k porušeniu zásad právnej istoty a rovnosti zaobchádzania, ak by na účely článku 4 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice bol za dátum pre posúdenie postavenia dotknutého dieťaťa ako maloletého zvolený dátum podania žiadosti o vízum tohto dieťaťa. Uvedený súd poukázal na to, že v predmetnom prípade XC podala svoju žiadosť o vízum v lehote troch mesiacov, ktorá sa vyžaduje v súlade s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, plynúcej odo dňa, kedy bolo osobe s pôvodným právom na pobyt priznané postavenie utečenca.

19

Spolková republika Nemecko podala proti uvedenému rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko). Na podporu svojho opravného prostriedku uvádza, že vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), sa týkala skutkových okolností, ktoré sú odlišné od skutkových okolností, o aké ide v prejednávanej veci, a výkladu iného ustanovenia smernice 2003/86, ako je ustanovenie, o aké ide v tejto veci. Úvahy Súdneho dvora týkajúce sa výkladu článku 2 písm. f) smernice 2003/86 neplatia pre výklad článku 4 ods. 1 [prvého pododseku] písm. c) uvedenej smernice, a to tým viac, že toto druhé ustanovenie výslovne odkazuje na právo členských štátov.

20

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) poznamenáva, že XC nemá nárok na požadované vízum na základe vnútroštátneho práva, keďže tomu podľa tohto práva bráni skutočnosť, že pred dátumom podania žiadosti o toto vízum dosiahla plnoletosť. Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) však vyjadruje pochybnosti, pokiaľ ide o súlad vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou 2003/86. Predovšetkým sa vnútroštátny súd pýta, či je na prejednávanú vec možné uplatniť riešenie, ktoré Súdny dvor prijal v rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), a podľa ktorého štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá v čase svojho vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte bola mladšia ako 18 rokov, ale počas konania o azyle dosiahne plnoletosť a následne jej je priznané postavenie utečenca, musí byť kvalifikovaná ako „maloletý“ v zmysle článku 2 ab initio a písm. f) tejto smernice v spojení s jej článkom 10 ods. 3 písm. a).

21

Vnútroštátny súd však má v tejto súvislosti pochybnosti vzhľadom na to, že uvedený rozsudok sa týkal zlúčenia rodičov s maloletým utečencom bez sprievodu, v súlade s ustanovením článku 2 písm. f) v spojení s ustanovením článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86. Prejednávaná vec sa naopak týka výkladu článku 4 ods. 1 tejto smernice, ktorý upravuje zlúčenie detí s dospelými štátnymi príslušníkmi tretej krajiny, ktorí získali postavenie utečenca a z tohto dôvodu sú oprávnení zdržiavať sa v členskom štáte.

22

Okrem toho sa tento súd zamýšľa nad tým, s ohľadom na aké kritériá má posúdiť, či je splnená požiadavka skutočného rodinného vzťahu, ktorej článok 16 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice podriaďuje právo na zlúčenie rodiny.

23

Práve za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24

Na základe rozhodnutia predsedu Súdneho dvora z 3. augusta 2020 bola vnútroštátnemu súdu položená otázka, či stále trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vzhľadom na rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577).

25

Rozhodnutím z 8. septembra 2020, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 9. septembra 2020, uvedený súd oznámil Súdnemu dvoru, že na tomto návrhu stále trvá, keďže sa domnieva, že uvedený rozsudok nedáva dostatočnú odpoveď na otázky položené v prejednávanej veci.

26

Dňa 12. mája 2021 položil Súdny dvor nemeckej vláde otázku podľa článku 61 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, v ktorej ju vyzval, aby sa vyjadrila k prípadnému vplyvu rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), na účely odpovede na prvú otázku. Dňa 21. júna 2021 predložila nemecká vláda odpoveď na otázku položenú Súdnym dvorom.

27

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že dátum, z ktorého treba vychádzať na účely určenia, či dieťa garanta, ktorý získal postavenie utečenca, je maloletým dieťaťom v zmysle tohto ustanovenia, v situácii, keď toto dieťa dosiahlo plnoletosť pred priznaním postavenia utečenca rodičovi garantovi, a pred podaním žiadosti o zlúčenie rodiny, je dátum, keď rodič garant podal svoju žiadosť o azyl na účely získania postavenia utečenca.

28

Hneď na úvod je potrebné poznamenať, že táto otázka má svoj pôvod v osobitných okolnostiach vo veci samej, v ktorej bolo dotknuté dieťa v čase, kedy jej otec v apríli 2016 podal žiadosť o azyl, maloleté, no dosiahlo plnoletosť predtým, ako bolo jeho otcovi v júli 2017 priznané postavenie utečenca, pričom žiadosť tohto otca bola príslušnými nemeckými orgánmi pôvodne zamietnutá, a teda predtým, ako malo možnosť podať žiadosť o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny s dotknutým rodičom, pričom táto žiadosť bola podaná 10. augusta 2017.

29

Vnútroštátny súd usudzuje, tak ako to vyplýva z odpovede na otázku položenú Súdnym dvorom, zmienenú v bode 25 tohto rozsudku, že vec sama sa odlišuje od vecí, v ktorých bol vydaný rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577), a to najmä vzhľadom na odlišnosti medzi skutkovým a právnym kontextom vecí, v ktorých bol tento rozsudok vydaný, a takýmto kontextom veci samej. Uvedený súd konkrétne poukazuje na to, že Súdny dvor síce v uvedenom rozsudku uviedol, že článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že dátumom, z ktorého treba vychádzať pri určení toho, či je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá nie je v manželskom zväzku, maloletým dieťaťom, je dátum podania žiadosti o vstup a pobyt maloletých detí na účely zlúčenia rodiny, a nie dátum rozhodnutia príslušných orgánov dotknutého členského štátu o tejto žiadosti, prípadne rozhodnutia po podaní opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí takej žiadosti, no Súdny dvor neposkytol odpoveď na otázku, či v prípade zlúčenia dieťaťa s rodičom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, je možné použiť dátum predchádzajúci dátumu podania žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny, t. j. dátum podania žiadosti o azyl týmto rodičom, a to vzhľadom na to, že táto otázka nebola na účely uvedených vecí rozhodujúca.

30

Vzniká tak otázka, či vzhľadom na uvedené osobitné okolnosti možno v predmetnom prípade uplatniť riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), pokiaľ ide o dátum rozhodujúci pre posúdenie toho, či dieťa žiadateľa o azyl, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, má postavenie maloletého.

31

Preto sa vnútroštátny súd domnieva, že rozsudkom zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577), sa nerieši otázka, či je možné v predmetnom prípade uplatniť riešenie prijaté Súdnym dvorom v rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), tak ako je uvedené v bode 20 tohto rozsudku.

32

Práve s prihliadnutím na tieto úvodné poznámky je potrebné odpovedať na prvú otázku.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom sledovaným smernicou 2003/86 je podporovať zlúčenie rodiny a že táto smernica má okrem iného za cieľ priznať ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, najmä maloletým osobám [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 25, ako aj citovaná judikatúra].

34

V tomto kontexte článok 4 ods. 1 uvedenej smernice ukladá členským štátom konkrétne pozitívne povinnosti, ktorým zodpovedajú jasne definované práva. V prípadoch stanovených touto smernicou im ukladá povinnosť povoliť niektorým rodinným príslušníkom garanta zlúčenie rodiny bez toho, aby mali v tejto súvislosti voľnú úvahu [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 26, ako aj citovanú judikatúru].

35

Medzi rodinných príslušníkov garanta, ktorým musí dotknutý členský štát povoliť vstup a pobyt, patria v súlade s článkom 4 ods. 1 prvým pododsekom písm. c) smernice 2003/86 „malolet[é] de[ti] garanta vrátane osvojených detí garanta, keď sú v jeho starostlivosti a sú od neho závislé“.

36

Zatiaľ čo z tohto hľadiska článok 4 ods. 1 druhý pododsek smernice 2003/86 uvádza, že maloleté deti musia byť mladšie ako vek plnoletosti ustanovený dotknutým členským štátom, nespresňuje okamih, z ktorého treba vychádzať pri posúdení toho, či je táto podmienka splnená, a v tomto ohľade ani neodkazuje na právo členských štátov [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 28].

37

Hoci je v súlade s uvedeným ustanovením na voľnej úvahe členských štátov, aby určili vek plnoletosti, nemožno im naopak priznať nijaký priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o stanovenie okamihu, z ktorého treba vychádzať pri posudzovaní veku žiadateľa na účely článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86. Treba totiž pripomenúť, že z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, body 29 a 30, ako aj citovaná judikatúra].

38

Ako bolo pripomenuté v bode 33 tohto rozsudku, cieľom, ktorý sleduje smernica 2003/86, je podporovať zlúčenie rodiny. Uvedená smernica na tento účel, ako to spresňuje jej článok 1, určuje podmienky na uplatňovanie práva na zlúčenie rodiny štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov.

39

Okrem toho podľa článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) členské štáty pri vykonávaní práva Únie rešpektujú práva a dodržiavajú zásady stanovené Chartou a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené Zmluvami.

40

Podľa ustálenej judikatúry je povinnosťou členských štátov, a najmä ich súdnych orgánov, nielen vykladať ich vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, ale tiež dohliadať na to, aby sa nevychádzalo z výkladu textu sekundárneho práva, ktorý by bol v rozpore so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 33, ako aj citovaná judikatúra].

41

V článku 7 Charty sa konkrétne uznáva právo na rešpektovanie súkromného alebo rodinného života. Tento článok 7 Charty treba v súlade s ustálenou judikatúrou vykladať s ohľadom na záväzok brať do úvahy prevažujúce záujmy dieťaťa, prijatý v článku 24 ods. 2 Charty, a zohľadniť pritom potrebu dieťaťa pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priame styky s obidvomi svojimi rodičmi, vyjadrenú v článku 24 ods. 3 Charty [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 34, ako aj citovaná judikatúra].

42

Z toho vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/86 treba vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty, ako to navyše vyplýva zo znenia odôvodnenia 2 a článku 5 ods. 5 tejto smernice, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať predmetné žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom podporovať rodinný život [rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 35 a citovaná judikatúra].

43

V predmetnom prípade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hoci nemecké právo nevyžaduje, aby dieťa bolo maloleté v deň prijatia rozhodnutia o jeho žiadosti o zlúčenie rodiny, toto dieťa musí byť maloleté v čase podania žiadosti o vízum a v čase, keď jeho rodič získa povolenie na pobyt, ktoré ho oprávňuje na zlúčenie rodiny.

44

V tomto kontexte by sa XC mohla odvolávať na článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86, a dosiahnuť tak priaznivý výsledok v konaní na vnútroštátnom súde, len vtedy, ak sa jej postavenie maloletej má posudzovať ku dňu, kedy jej otec požiadal o azyl.

45

V tejto súvislosti je potrebné hneď na začiatku zdôrazniť, že dieťa žiadateľa o azyl môže platne podať žiadosť o zlúčenie rodiny na základe článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86 len vtedy, ak už o žiadosti o priznanie postavenia utečenca zo strany rodiča, ktorý je žiadateľom o azyl, bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté kladne. Ako už Súdny dvor uviedol, túto podmienku možno ľahko vysvetliť tým, že pred prijatím takéhoto rozhodnutia nie je možné s istotou vedieť, či dotknutá osoba spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca, čo je zasa podmienkou na priznanie práva na zlúčenie rodiny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, body 51 a 63).

46

Okrem toho treba pripomenúť, že uznanie postavenia utečenca je deklaratórnym aktom a utečenec tak má právo na to, aby bol za utečenca uznaný, počnúc dátumom jeho žiadosti o priznanie tohto postavenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, body 53 a 54).

47

Tak ako pripomenul generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, z rozsudkov Súdneho dvora z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), a zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa) (C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577), vyplýva aj to, že právo na zlúčenie rodiny vo vzťahu k maloletému dieťaťu nemôže byť narušené uplynutím času potrebného na rozhodnutie o žiadostiach o medzinárodnú ochranu alebo zlúčenie rodiny.

48

Treba pritom poukázať na to, že použitie dátumu vydania rozhodnutia príslušného orgánu dotknutého členského štátu o žiadosti o azyl podanej dotknutým rodičom alebo použitie neskoršieho dátumu, kedy dotknuté dieťa podá svoju žiadosť o vízum na účely zlúčenia rodiny, ako dátumu, z ktorého treba vychádzať pri posúdení postavenia maloletého na účely uplatnenia článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86, by nebolo v súlade nielen s cieľmi sledovanými touto smernicou, ktorá sa snaží podporovať zlúčenie rodiny a poskytovať osobitnú ochranu utečencom, ale ani s požiadavkami, ktoré vyplývajú z článku 7 a článku 24 ods. 2 Charty, keďže neskôr uvedené ustanovenie vyžaduje, aby sa pri všetkých opatreniach, ktoré sa týkajú detí, najmä pri opatreniach prijatých členskými štátmi pri uplatňovaní uvedenej smernice, v prvom rade bral do úvahy najlepší záujem dieťaťa [pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 36].

49

Príslušné vnútroštátne orgány a súdy by totiž neboli donútené k tomu, aby prioritne vybavovali žiadosti o medzinárodnú ochranu, podané rodičmi maloletých, a to s nevyhnutnou naliehavosťou potrebnou na zohľadnenie osobitnej zraniteľnosti týchto maloletých, a teda by mohli konať takým spôsobom, ktorý by ohrozil právo na rodinný život tak rodiča so svojím maloletým dieťaťom, ako aj tohto dieťaťa so svojím rodinným príslušníkom [pozri analogicky rozsudky z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, bod 58, ako aj citovanú judikatúru, a z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník), C‑768/19, EU:C:2021:709, bod 40, ako aj citovanú judikatúru].

50

Okrem toho by bol takýto výklad v rozpore so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty tým, že by neumožňoval zaručiť rovnaké a predvídateľné zaobchádzanie so všetkými žiadateľmi nachádzajúcimi sa chronologicky v rovnakej situácii, keďže by viedol k tomu, že by úspech žiadosti o zlúčenie rodiny závisel hlavne od okolností týkajúcich sa správneho orgánu alebo vnútroštátnych súdov, konkrétne od väčšej či menšej rýchlosti, s akou je táto žiadosť vybavovaná alebo s akou sa rozhodne o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o zamietnutí takejto žiadosti, a nie od okolností týkajúcich sa žiadateľa [pozri analogicky rozsudok z 12. apríla 2018, A a S, C‑550/16, EU:C:2018:248, body 56 a 60, ako aj citovanú judikatúru].

51

Okrem toho uvedený výklad, keďže by viedol k tomu, že právo na zlúčenie dotknutého maloletého dieťaťa by záviselo od náhodných a nepredvídateľných okolností, ktoré možno v celom rozsahu pripísať príslušným vnútroštátnym orgánom a súdom dotknutého členského štátu, by mohol viesť k značným rozdielom pri riešení žiadostí o zlúčenie rodiny medzi členskými štátmi a v rámci jedného a toho istého členského štátu [pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa), C‑133/19, C‑136/19 a C‑137/19, EU:C:2020:577, bod 43].

52

Z uvedeného vyplýva, že z dôvodov, ktoré sú v podstate analogické s dôvodmi, z ktorých v rozsudku z 12. apríla 2018, A a S (C‑550/16, EU:C:2018:248), vychádzal výklad článku 2 ab initio a písm. f) smernice 2003/86, v spojení s článkom 10 ods. 3 písm. a) tejto smernice, je na účely posúdenia toho, či je dieťa garanta, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, maloletým v zmysle článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86, v situácii, keď toto dieťa dosiahlo dospelosť pred udelením postavenia utečenca garantovi a pred podaním žiadosti o zlúčenie rodiny, potrebné vziať do úvahy dátum podania žiadosti o azyl tohto garanta. Jedine zohľadnenie takéhoto dátumu je v súlade s cieľmi tejto smernice, ako aj so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie. V tejto súvislosti je irelevantné, či sa o žiadosti rozhoduje bezprostredne po jej podaní alebo, tak ako je to vo veci samej, po zrušení rozhodnutia o zamietnutí žiadosti.

53

V tejto súvislosti však treba spresniť, že v takejto situácii musí byť žiadosť o zlúčenie rodiny na základe článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86 podaná v primeranej lehote, t. j. v lehote troch mesiacov odo dňa priznania postavenia utečenca rodičovi garantovi.

54

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že dátum, ktorý treba zohľadniť na účely určenia, či dieťa garanta, ktorý získal postavenie utečenca, je maloletým dieťaťom v zmysle tohto ustanovenia, v situácii, keď toto dieťa dosiahlo dospelosť pred udelením postavenia utečenca rodičovi garantovi a pred podaním žiadosti o zlúčenie rodiny, je dátum, ku ktorému rodič garant podal žiadosť o azyl na účely získania postavenia utečenca pod podmienkou, že žiadosť o zlúčenie rodiny bola podaná do troch mesiacov po priznaní postavenia utečenca rodičovi garantovi.

55

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké sú podmienky vyžadované na to, aby sa konštatovalo, že existuje skutočný rodinný vzťah v zmysle článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 v prípade zlúčenia maloletého dieťaťa s rodičom, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, pokiaľ toto dieťa nadobudlo plnoletosť pred priznaním postavenia utečenca rodičovi garantovi a pred podaním žiadosti o zlúčenie rodiny.

56

Vnútroštátny súd konkrétne žiada Súdny dvor o to, aby spresnil, či na tento účel postačuje právny vzťah medzi rodičom a dieťaťom, alebo je potrebný aj skutočný rodinný vzťah, a v takomto prípade, aká má byť jeho intenzita. Tento súd sa tiež pýta, či zlúčenie rodiny vyžaduje, aby sa po vstupe dieťaťa na územie dotknutého členského štátu obnovil rodinný vzťah v tomto štáte.

57

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 umožňuje členským štátom zamietnuť žiadosť o zlúčenie rodiny, odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt udelené na tomto základe, keď garant a jeho rodinný príslušník/rodinní príslušníci nežijú alebo prestali žiť v skutočnom manželskom alebo rodinnom vzťahu. Toto ustanovenie však nestanovuje kritériá umožňujúce posúdiť existenciu takýchto skutočných rodinných väzieb, ani nestanovuje žiadnu osobitnú požiadavku, pokiaľ ide o intenzitu dotknutých rodinných vzťahov. Okrem toho v tejto súvislosti neodkazuje ani na právo členských štátov.

58

Ako bolo pripomenuté v bode 37 tohto rozsudku, v súlade s požiadavkami tak jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj so zásadou rovnosti, ustanovenie tohto práva, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať predovšetkým kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou.

59

Treba však poukázať na to, že cieľom smernice 2003/86 je v súlade s jej odôvodnením 6 zabezpečiť ochranu rodiny, ako aj vytvorenie alebo zachovanie rodinného života prostredníctvom zlúčenia rodiny. Okrem toho v súlade s odôvodnením 4 tejto smernice je zlúčenie rodiny nevyhnutný spôsob na umožnenie rodinného života a pomáha vytvárať sociálno‑kultúrnu stabilitu.

60

Navyše, ako bolo pripomenuté v bode 42 tohto rozsudku, opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny, vrátane opatrení stanovených v článku 16 tejto smernice, musia rešpektovať základné práva, predovšetkým právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, zaručené článkom 7 a článkom 24 ods. 2 a 3 Charty, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom podporovať rodinný život.

61

Treba tiež pripomenúť, že podľa odôvodnenia 8 smernice 2003/86 je osobitnú pozornosť potrebné venovať situácii utečencov s ohľadom na príčiny, ktoré ich donútili opustiť svoju krajinu a bránili im tam viesť normálny rodinný život. Práve z tohto dôvodu táto smernica stanovuje priaznivejšie podmienky pre utečencov, pokiaľ ide o výkon ich práva na zlúčenie rodiny.

62

Napokon posúdenie podmienok vyžadovaných na to, aby sa konštatovalo, že existuje skutočný rodinný vzťah v zmysle článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86, si vyžaduje vykonať posúdenie prípad od prípadu, tak ako to napokon vyplýva z článku 17 tejto smernice, za pomoci všetkých relevantných faktorov v každom jednotlivom prípade a s ohľadom na ciele sledované uvedenou smernicou.

63

Na tento účel len samotný právny vzťah medzi rodičom a dieťaťom nepostačuje na preukázanie skutočného rodinného vzťahu. Hoci totiž relevantné ustanovenia smernice 2003/86 a Charty chránia právo na rodinný život a podporujú jeho zachovanie, za predpokladu, že dotknuté osoby naďalej vedú skutočný rodinný život, ponechávajú osobám s týmto právom možnosť rozhodnúť o spôsobe, akým chcú viesť svoj rodinný život, a najmä nestanovujú žiadnu požiadavku, pokiaľ ide o intenzitu ich rodinného vzťahu [pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník), C‑768/19, EU:C:2021:709, bod 58].

64

V predmetnom prípade je jednak nesporné, že XC bola v čase, keď bol jej otec nútený opustiť svoju krajinu pôvodu, ešte maloletá, a teda patrila do jeho užšej rodiny, tak ako je táto uvedená v odôvodnení 9 smernice 2003/86, na ktorú sa podľa tohto istého odôvodnenia „v každom prípade“ vzťahuje zlúčenie rodiny. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom pritom nič nenasvedčuje tomu, že dotknuté osoby počas obdobia predchádzajúceho úteku otca nežili v skutočnom rodinnom vzťahu.

65

Po druhé treba zohľadniť skutočnosť, že v predmetnom prípade XC a jej otec nemohli viesť skutočný rodinný život počas obdobia ich odlúčenia, ku ktorému došlo najmä z dôvodu osobitnej situácie otca ako utečenca, a preto táto okolnosť sama osebe nemôže byť dôvodom na konštatovanie neexistencie skutočného rodinného vzťahu v zmysle článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86. Navyše nemožno predpokladať ani to, že akýkoľvek rodinný vzťah medzi rodičom a jeho dieťaťom zaniká okamžite po dosiahnutí plnoletosti maloletého dieťaťa.

66

Existencia skutočného rodinného života pritom predpokladá vytvorenie skutočného rodinného vzťahu alebo vôľu takýto vzťah vytvoriť alebo udržať.

67

Skutočnosť, že dotknuté osoby majú v úmysle sa príležitostne navštevovať, pokiaľ je to možné, a udržiavať pravidelné kontakty akéhokoľvek druhu, s prihliadnutím najmä na materiálne okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácia dotknutých osôb, vrátane veku dieťaťa, tak môže byť dostatočná na to, aby sa konštatovalo, že tieto osoby obnovujú osobné a citové vzťahy, a aby sa potvrdila existencia skutočného rodinného vzťahu.

68

Okrem toho nemožno vyžadovať ani to, aby si rodič garant a jeho dieťa poskytovali vzájomnú finančnú podporu, keďže je pravdepodobné, že na to nemajú materiálne prostriedky.

69

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, že existuje skutočný rodinný vzťah v zmysle tohto ustanovenia v prípade zlúčenia rodiny maloletej osoby s rodičom, ktorý získal postavenie utečenca, ak toto dieťa dosiahne dospelosť pred udelením postavenia utečenca rodičovi garantovi a pred podaním žiadosti o zlúčenie rodiny, samotný právny vzťah medzi rodičom a dieťaťom nepostačuje. Nie je však potrebné, aby rodič garant a dotknuté dieťa bývali spoločne v jednej domácnosti alebo žili pod jednou strechou na to, aby tomuto dieťaťu bolo umožnené zlúčenie rodiny. Príležitostné návštevy, pokiaľ sú možné, a pravidelné kontakty akýmkoľvek spôsobom môžu postačovať na určenie, že tieto osoby opätovne budujú osobné a skutočné vzťahy a na osvedčenie existencie skutočného rodinného vzťahu. Okrem toho nemožno ani požadovať, aby si rodič garant a jeho dieťa vzájomne poskytovali finančnú pomoc.

70

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: