–

LW, v zastúpení: F. Schleicher, Rechtsanwalt,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Wils a A. Azema, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 a článku 23 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi LW a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) vo veci rozhodnutia Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) (ďalej len „Úrad“), ktorým jej bolo odmietnuté priznanie práva na azyl.

3

Článok 1 časť A ods. 2 Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)] (ďalej len „Ženevský dohovor“), uvádza:

„Na účely tohto dohovoru sa pojem ‚utečenec‘ vzťahuje na ktorúkoľvek osobu, ktorá:

…

2. …sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť.

V prípade osoby, ktorá má niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem ‚štát, ktorého štátne občianstvo má‘ vzťahuje na všetky štáty, ktorých je štátnym občanom; žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú ochrany štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom.“

4

Smernica 2011/95 pristúpila k prepracovaniu smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96).

5

Odôvodnenia 4, 12, 14, 16, 18, 19, 36 a 38 smernice 2011/95 znejú takto:

…

…

…

…

…

…

6

Článok 2 tejto smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ uvádza:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

…

…

7

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Výhodnejšie normy“ uvádza:

„Členské štáty môžu zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou.“

8

Článok 4 smernice 2011/95, nazvaný „Posudzovanie skutočností a okolností“, v odseku 3 písm. e) uvádza:

„Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:

…

9

Článok 12 tejto smernice s názvom „Vylúčenie“ znie:

„1.   Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z postavenia utečenca, ak:

2.   Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

3.   Odsek 2 sa uplatňuje na osoby, ktoré podnecujú trestné činy alebo sa inak podieľajú na páchaní trestných činov alebo činov uvedených v tomto dokumente.“

10

Článok 23 uvedenej smernice s názvom „Zachovanie celistvosti rodiny“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zaistia, aby sa zachovala celistvosť rodiny.

2.   Členské štáty zaistia, aby rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí nie sú jednotlivo oprávnení na takúto ochranu, boli oprávnení požadovať výhody uvedené v článkoch 24 až 35 v súlade s vnútroštátnymi postupmi, pokiaľ je to zlučiteľné s ich osobným právnym postavením rodinného príslušníka.

3.   Odseky 1 a 2 nie sú uplatniteľné v prípade, keď rodinný príslušník je alebo by bol vylúčený z medzinárodnej ochrany podľa kapitol III a V.

4.   Bez ohľadu na odseky 1 a 2 môžu členské štáty odmietnuť, znížiť alebo zrušiť výhody uvedené v tomto dokumente z dôvodov vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku.

5.   Členské štáty môžu rozhodnúť, že sa tento článok uplatňuje aj na ostatných blízkych príbuzných, ktorí žili spolu ako súčasť rodiny v čase opustenia krajiny pôvodu a ktorí boli v tom čase celkom alebo podstatne závislí od osoby s postavením medzinárodnej ochrany.“

11

§ 3 ods. 1 Asylgesetz (zákon o azyle) z 26. júna 1992 (BGBl. 1992 I, s. 1126), uverejneného 2. septembra 2008 (BGBl 2008 I, s. 1798), v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej (ďalej len „AsylG“), stanovuje:

„Za utečenca v zmysle [Ženevského dohovoru]… sa považuje cudzinec, ktorý

12

§ 26 ods. 2 AsylG stanovuje:

„Dieťa osoby s právom na azyl, ktoré je v čase podania žiadosti o azyl maloleté a nezosobášené, sa na žiadosť uzná za osobu s právom na azyl, ak uznanie cudzinca za osobu s právom na azyl je právoplatné a toto uznanie sa nezruší alebo nevezme späť.“

13

§ 26 ods. 4 AsylG vylučuje z uplatnenia tohto paragrafu najmä osoby, na ktoré sa vzťahuje dôvod vylúčenia stanovený v článku 12 ods. 2 smernice 2011/95.

14

§ 26 ods. 5 AsylG uvádza:

„Na rodinných príslušníkov osôb s medzinárodnou ochranou v zmysle odsekov 1 až 3 sa primerane uplatnia odseky 1 až 4. Udelením práva na azyl sa nahrádza priznanie postavenia utečenca alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. …“

15

Žalobkyňa vo veci samej sa narodila v Nemecku v roku 2017 tuniskej matke a sýrskemu otcovi.

16

Žalobkyňa vo veci samej má štátne občianstvo Tuniska. Nezistilo sa, či má tiež štátne občianstvo Sýrie.

17

V októbri 2015 Úrad priznal otcovi žalobkyne vo veci samej postavenie utečenca. Žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná matkou žalobkyne vo veci samej, ktorá sa narodila v Líbyi a ktorá uviedla, že tam mala obvyklý pobyt až do svojho opustenia tohto štátu, nebola úspešná.

18

Rozhodnutím z 15. septembra 2017 Úrad zamietol žiadosť o azyl podanú v mene žalobkyne vo veci samej po jej narodení ako „zjavne nedôvodnú“.

19

Rozsudkom zo 17. januára 2019 Verwaltungsgericht Cottbus (Správny súd Cottbus, Nemecko) zrušil toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa zamietla žiadosť žalobkyne vo veci samej o azyl ako „zjavne nedôvodná“, a nie ako „neopodstatnená“, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Tento súd usúdil, že žalobkyňa vo veci samej nespĺňala podmienky pre priznanie postavenia utečenca, pretože nemala dôvod obávať sa prenasledovania v Tunisku, ktorého je štátnou príslušníčkou alebo ktoré je jedným zo štátov, ktorého je štátnou príslušníčkou. Okrem toho uvedený súd rozhodol, že táto žalobkyňa si nemôže na základe § 26 ods. 2 a 5 AsylG z dôvodu ochrany rodiny vyvodzovať právo z postavenia utečenca, priznaného jej otcovi v Nemecku. Tento súd totiž uviedol, že rozšírenie poskytnutia medzinárodnej ochrany na osoby, ktoré sú ako štátni príslušníci štátu, ktorý im môže priznať ochranu, vylúčené z kategórie osôb, ktoré potrebujú ochranu, by bolo v rozpore so zásadou subsidiarity medzinárodnej ochrany.

20

Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

21

V rámci tohto opravného prostriedku žalobkyňa vo veci samej uvádza, že maloletým osobám, ktorých rodičia majú rôznu štátnu príslušnosť, treba priznať postavenie utečenca z dôvodu ochrany rodiny v zmysle § 26 ods. 2 v spojení s §26 ods. 5 prvou vetou AsylG, a to aj vtedy, ak bolo toto postavenie priznané len jednému z rodičov. Zásada subsidiarity medzinárodnej ochrany utečencov podľa nej nebráni takémuto postupu. Článok 3 smernice 2011/95 údajne oprávňuje členský štát v prípadoch, keď sa jednému rodinnému príslušníkovi prizná medzinárodná ochrana, možnosť rozšíriť túto ochranu aj na ďalších členov tejto rodiny, ak nie sú prítomné dôvody vylúčenia vymenované v článku 12 tejto smernice a ak ich situácia vzhľadom na potrebu zachovať celistvosť rodiny súvisí s cieľom medzinárodnej ochrany. V rámci tejto právnej úpravy by sa podľa nej mala venovať osobitná pozornosť ochrane maloletých a záujmu dieťaťa.

22

Vnútroštátny súd uvádza, že žalobkyňa vo veci samej nemá svoj vlastný nárok na priznanie postavenia utečenca. Z článku 1 časti A ods. 2 druhého pododseku Ženevského dohovoru, ktorý vyjadruje zásadu subsidiarity medzinárodnej ochrany utečencov, totiž podľa neho vyplýva, že osobám, ktoré sú štátnymi príslušníkmi dvoch alebo viacerých štátov, nemožno priznať postavenie utečenca, ak sa môžu domáhať ochrany niektorého zo štátov, ktorého sú štátnymi príslušníkmi. Článok 2 písm. d) a n) smernice 2011/95 treba podľa neho vykladať práve v tomto zmysle. Jedine osoba bez ochrany, ktorá nemá žiadnu účinnú ochranu zo strany štátu svojho pôvodu v zmysle článku 2 písm. n) tejto smernice, je podľa neho utečencom v zmysle článku 2 písm. d) uvedenej smernice. Žalobkyňa totiž podľa neho môže prijať účinnú ochranu v Tunisku, ktorého je štátnou príslušníčkou.

23

Žalobkyňa vo veci samej však spĺňa podmienky stanovené v nemeckom práve na to, aby sa jej priznalo postavenie utečenca ako maloletému nezosobášenému dieťaťu rodiča, ktorému bolo priznané toto postavenie. Podľa ustanovení § 26 ods. 2 v spojení s § 26 ods. 5 prvou a druhou vetou AsylG by sa totiž v rámci azylu malo priznať postavenie utečenca ako odvodené právo a na účely ochrany rodiny aj dieťaťu, ktoré sa narodilo v Nemecku a vďaka svojmu druhému rodičovi je štátnym príslušníkom tretieho štátu, na území ktorého by nemalo byť prenasledované.

24

Vnútroštátny súd sa však pýta, či je takýto výklad nemeckého práva zlučiteľný so smernicou 2011/95.

25

Za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 3 a článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát na základe priaznivejších vnútroštátnych právnych noriem priznal na základe odvodeného práva a s cieľom zachovať celistvosť rodiny postavenie utečenca nezosobášenému maloletému dieťaťu štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorému bolo priznané toto postavenie na základe uplatnenia režimu zavedeného touto smernicou, a to vrátane prípadu, keď sa toto dieťa narodilo na území tohto členského štátu a vďaka svojmu druhému rodičovi je štátnym príslušníkom iného tretieho štátu, na území ktorého by mu nemalo hroziť prenasledovanie. V tejto súvislosti sa tento súd tiež pýta, či je na zodpovedanie tejto otázky relevantné, či je možné a odôvodnene prijateľné pre dieťa a jeho rodičov usadiť sa na území tohto posledného uvedeného tretieho štátu.

27

Najskôr treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že výklad ustanovení smernice 2011/95 sa musí uskutočniť s ohľadom na jej celkovú štruktúru a účel, pričom treba dodržiavať Ženevský dohovor a iné relevantné zmluvy uvedené v článku 78 ods. 1 ZFEÚ. Ako vyplýva z odôvodnenia 16 tejto smernice, tento výklad sa musí tiež uskutočniť v súlade s právami, ktoré uznáva Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. januára 2021, Bundesrepublik Deutschland (Postavenie osoby bez štátneho občianstva palestínskeho pôvodu ako utečenca)C‑507/19, EU:C:2021:3, bod 39].

28

S cieľom odpovedať na položené otázky treba v prvom rade konštatovať, že dieťa nachádzajúce sa v takej situácii, aká je uvedená v bode 26 tohto rozsudku, nespĺňa podmienky na to, aby sa jemu osobne priznalo postavenie utečenca na základe režimu zavedeného smernicou 2011/95.

29

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 2 písm. d) smernice 2011/95 je utečencom najmä „štátny príslušník tretej krajiny, ktorý kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny“.

30

Z tohto vymedzenia vyplýva, že postavenie utečenca si vyžaduje splnenie dvoch podmienok, ktoré sú neoddeliteľne spojené a ktoré sa týkajú jednak obáv z prenasledovania a jednak chýbajúcej ochrany pred prenasledovaním zo strany tretieho štátu, ktorého je dotknutá osoba štátnym príslušníkom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2021, Secretary of State for the Home Department, C‑255/19, EU:C:2021:36, bod 56).

31

Uvedená definícia v podstate preberá definíciu nachádzajúcu sa v článku 1 časti A ods. 2 Ženevského dohovoru. Toto posledné uvedené ustanovenie pritom spresňuje, že „v prípade osoby, ktorá má niekoľko štátnych občianstiev, sa pojem ‚štát, ktorého štátne občianstvo má‘ vzťahuje na všetky štáty, ktorých je štátnym občanom“, a že „žiadna osoba sa však nebude považovať za zbavenú ochrany štátu, ktorého štátne občianstvo má, ak sa bez závažného dôvodu založeného na oprávnených obavách vzdala ochrany jedného zo štátov, ktorých je štátnym občanom“.

32

Hoci toto spresnenie, ktoré je vyjadrením zásady subsidiarity medzinárodnej ochrany, nie je výslovne začlenené do smernice 2011/95, z článku 2 písm. n) tejto smernice vyplýva, že každý štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, sa musí považovať za jeho „krajinu pôvodu“ na účely tejto smernice.

33

Zo znenia článku 2 písm. d) v spojení s článkom 2 písm. n) smernice 2011/95 tak vyplýva, že žiadateľ, ktorý je štátnym príslušníkom viacerých tretích štátov, sa považuje za osobu bez ochrany len vtedy, ak sa z dôvodu obavy pred prenasledovaním nemôže alebo nechce domáhať ochrany žiadneho z týchto štátov. Tento výklad je okrem iného potvrdený článkom 4 ods. 3 písm. e) tejto smernice, podľa ktorého medzi okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri individuálnom posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu, patrí to, či od žiadateľa možno odôvodnene očakávať, že prijme ochranu iného štátu, kde by mohol získať štátne občianstvo.

34

Vnútroštátny súd pritom uvádza, že žalobkyňa vo veci samej by mohla prijať účinnú ochranu v Tunisku ako v treťom štáte, ktorého štátnou príslušníčkou je vďaka svojej matke. Tento súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že neexistuje nič, čo by umožňovalo domnievať sa, že Tuniská republika by nebola ochotná alebo spôsobilá poskytnúť žalobkyni vo veci samej potrebnú ochranu pred prenasledovaním alebo pred vrátením do Sýrie, ktorá je štátom pôvodu jej otca, ktorému nemecké orgány priznali postavenie utečenca, alebo do iného tretieho štátu.

35

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa režimu zavedeného smernicou 2011/95 nemožno žiadosti o medzinárodnú ochranu jednotlivo vyhovieť len z toho dôvodu, že rodinný príslušník žiadateľa má oprávnenú obavu z prenasledovania alebo by čelil skutočnému riziku vážneho bezprávia, ak sa preukáže, že napriek jeho vzťahu s týmto rodinným príslušníkom a osobitnej zraniteľnosti, ktorá z toho vyplýva, ako to zdôrazňuje odôvodnenie 36 tejto smernice, samotný žiadateľ nie je vystavený prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova, C‑652/16, EU:C:2018:801, bod 50).

36

Po druhé je potrebné uviesť, že smernica 2011/95 nestanovuje takéto odvodené rozšírenie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané, ktorí individuálne nespĺňajú podmienky priznania tohto postavenia. Z článku 23 tejto smernice totiž vyplýva, že táto smernica sa obmedzuje na to, že ukladá členským štátom upraviť svoje vnútroštátne právo tak, aby sa takíto rodinní príslušníci mohli v súlade s vnútroštátnymi postupmi a v rozsahu, v akom je to v súlade s osobným právnym postavením týchto rodinných príslušníkov, dožadovať určitých výhod, ktoré okrem iného zahŕňajú vydanie povolenia na pobyt, prístup k zamestnaniu alebo prístup ku vzdelaniu a ktorých cieľom je zachovať celistvosť rodiny (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova, C‑652/16, EU:C:2018:801, bod 68).

37

Okrem toho zo znenia článku 2 písm. j) smernice 2011/95, ktorý definuje pojem „rodinní príslušníci“ na účely tejto smernice, v spojení s článkom 23 ods. 2 tejto smernice vyplýva, že povinnosť členských štátov stanoviť prístup k týmto výhodám sa nevzťahuje na deti osoby, ktorej bola poskytnutá medzinárodná ochrana, ktoré sa narodili v hostiteľskom členskom štáte v rodine založenej v tomto štáte.

38

Po tretie s cieľom určiť, či členský štát môže napriek tomu odvodene a na účely zachovania celistvosti rodiny priznať postavenie utečenca dieťaťu nachádzajúcemu sa v situácii, o akú ide vo veci samej, treba pripomenúť, že článok 3 smernice 2011/95 umožňuje členským štátom zaviesť alebo zachovávať „výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou“.

39

Súdny dvor konštatoval, že z tohto znenia v spojení s odôvodnením 14 smernice 2011/95 vyplýva, že výhodnejšie normy uvedené v článku 3 tejto smernice môžu okrem iného spočívať v uvoľnení podmienok, za ktorých sa štátnym príslušníkom tretích štátov alebo osobám bez štátnej príslušnosti priznáva postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova, C‑652/16, EU:C:2018:801, bod 70).

40

Pokiaľ ide o spresnenie obsiahnuté v tomto článku 3, podľa ktorého musí byť každá výhodnejšia norma zlučiteľná so smernicou 2011/95, Súdny dvor už rozhodol, že toto spresnenie znamená, že táto norma nesmie narušiť všeobecnú štruktúru alebo ciele tejto smernice. Zakázané sú predovšetkým normy, ktoré sú zamerané na priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou štátnym príslušníkom tretích štátov alebo osobám, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany (rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova, C‑652/16, EU:C:2018:801, bod 71 a citovaná judikatúra).

41

Automatické uznanie postavenia utečenca podľa vnútroštátneho práva rodinným príslušníkom osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané podľa režimu zavedeného smernicou 2011/95, nie je a priori zbavené akejkoľvek súvislosti s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany (rozsudok zo 4. októbra 2018, Ahmedbekova, C‑652/16, EU:C:2018:801, bod 72).

42

Na jednej strane totiž zdôraznením v Záverečnom akte Konferencie splnomocnencov Organizácie Spojených národov o postavení utečencov a osôb bez štátnej príslušnosti z 25. júla 1951, ktorá vypracovala text Ženevského dohovoru, že „celistvosť rodiny… je základným právom utečenca“ a odporúčaním, aby signatárske štáty „prijali nevyhnutné opatrenia na ochranu rodiny utečenca a najmä na… zaručenie zachovania celistvosti rodiny utečenca“ tvorcovia tohto dohovoru zaviedli úzku súvislosť medzi takýmito opatreniami a logikou medzinárodnej ochrany. Existenciu tejto súvislosti navyše opakovane potvrdili orgány UNHCR.

43

Na druhej strane samotná smernica 2011/95 uznáva existenciu uvedenej súvislosti, keď vo svojom článku 23 ods. 1 všeobecne ukladá členským štátom povinnosť dbať na zachovanie celistvosti rodiny osoby, ktorej sa poskytla medzinárodná ochrana.

44

Preto treba konštatovať, že automatické odvodené rozšírenie postavenia utečenca na maloleté dieťa osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané, bez ohľadu na to, či toto dieťa individuálne spĺňa alebo nespĺňa podmienky na priznanie uvedeného postavenia, a to aj vtedy, keď sa uvedené dieťa narodilo v hostiteľskom členskom štáte, stanovené vnútroštátnou právnou normou dotknutou vo veci samej, ktorá, ako uvádza vnútroštátny súd, sleduje cieľ ochrany rodiny a zachovania celistvosti rodiny osôb, ktorým sa poskytla medzinárodná ochrana, vykazuje súvislosť s logikou medzinárodnej ochrany.

45

Treba však uviesť, že môžu nastať situácie, v ktorých by takéto automatické odvodené rozšírenie postavenia utečenca s cieľom zachovania celistvosti rodiny na maloleté dieťa osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané, napriek existencii tejto súvislosti bolo nezlučiteľné so smernicou 2011/95.

46

Na jednej strane totiž so zreteľom na cieľ dôvodov vylúčenia podľa smernice 2011/95, ktorým je zachovávať dôveryhodnosť ňou zavedeného systému ochrany pri súčasnom rešpektovaní Ženevského dohovoru, výhrada uvedená v článku 3 smernice bráni tomu, aby členský štát prijal či ponechal v platnosti ustanovenia, podľa ktorých sa prizná smernicou upravené postavenie utečenca osobe, ktorej je také postavenie vylúčené podľa článku 12 ods. 2 uvedenej smernice (rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, bod 115).

47

Ako však zdôrazňuje vnútroštátny súd, § 26 ods. 4 AsylG vylučuje rozšírenie priznania postavenia utečenca, vyplývajúce zo spoločného uplatnenia ustanovení odsekov 2 a 5 tohto § 26, na takéto osoby.

48

Na druhej strane z článku 23 ods. 2 smernice 2011/95 vyplýva, že normotvorca Únie chcel vylúčiť, aby sa výhody priznané osobe, ktorej sa poskytla medzinárodná ochrana, rozšírili na rodinného príslušníka tejto osoby, ak by to bolo nezlučiteľné s osobným právnym postavením dotknutého rodinného príslušníka.

49

Z genézy tohto ustanovenia a rozsahu výhrady, ktorú stanovuje, vyplýva, že táto výhrada sa uplatní aj za predpokladu, že členský štát rozhodne, že nie je potrebné obmedziť sa na rozšírenie výhod, ale na základe článku 3 tejto smernice si želá prijať výhodnejšie normy, podľa ktorých postavenie priznané osobe, ktorej sa poskytla medzinárodná ochrana, sa automaticky rozšíri na jeho rodinných príslušníkov bez ohľadu na to, či individuálne spĺňajú alebo nespĺňajú podmienky priznania tohto postavenia.

50

Treba totiž uviesť, že výhrada, ktorá je teraz uvedená v článku 23 ods. 2 smernice 2011/95, bola navrhnutá Európskym parlamentom počas legislatívneho procesu vedúceho k prijatiu smernice 2004/83, ktorej „prepracovanie“ predstavuje smernica 2011/95 a ktorej článok 23 do veľkej miery zodpovedá tomu istému článku tejto poslednej uvedenej smernice. Tento návrh súvisel s návrhom Komisie Európskych spoločenstiev, ktorý uvádza povinnosť členských štátov zabezpečiť, „aby sa rodinní príslušníci, ktorí sprevádzajú žiadateľov o medzinárodnú ochranu, mohli domáhať rovnakého postavenia ako títo žiadatelia“. Hoci Parlament navrhol rozšírenie tejto povinnosti tak, aby zahŕňala rodinných príslušníkov, ktorí sa k žiadateľom pripoja neskôr, domnieval sa, že bolo potrebné zaviesť túto výhradu s cieľom zohľadniť skutočnosť, že rodinní príslušníci „môžu mať svoje vlastné právne postavenie odlišné [od postavenia žiadateľa], ktoré nemusí byť zlučiteľné s medzinárodnou ochranou“ [pozri správu Európskeho parlamentu z 8. októbra 2002 o návrhu smernice Rady o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany COM(2001)510, A 5‑0333/2002 final, dodatok 22 (Ú. v. ES C 51 E, 2002, s. 325)].

51

Normotvorca Únie napokon neprijal takúto povinnosť. Zachoval však výhradu zlučiteľnosti a obmedzil sa na to, že v článku 23 ods. 1 a 2 smerníc 2004/83 a 2011/95 uložil členským štátom, aby dbali na to, aby sa mohla zachovať celistvosť rodiny a aby rodinní príslušníci osoby, ktorej sa poskytla medzinárodná ochrana, a ktorí individuálne nespĺňajú podmienky potrebné na získanie tejto ochrany, mohli získať určité výhody v súlade s vnútroštátnymi postupmi.

52

Z genézy tohto článku 23 teda vyplýva, že členský štát, ktorý pri výkone možnosti poskytnutej v článku 3 týchto smerníc chce prijať alebo udržiavať výhodnejšie normy, podľa ktorých sa postavenie priznané takémuto príjemcovi automaticky rozširuje na jeho rodinných príslušníkov bez ohľadu na to, či individuálne spĺňajú podmienky priznania tohto postavenia, musí pri uplatňovaní týchto noriem dbať na dodržiavanie výhrady stanovenej v uvedenom článku 23 ods. 2.

53

Pokiaľ ide o rozsah tejto výhrady, musí sa určiť vzhľadom na cieľ článku 23 smernice 2011/95, ktorým je zabezpečiť zachovanie celistvosti rodiny osôb, ktorým sa poskytla medzinárodná ochrana, a vzhľadom na osobitný kontext, do ktorého takáto výhrada patrí.

54

V tejto súvislosti treba konštatovať, že by bolo nezlučiteľné najmä s osobným právnym postavením dieťaťa, ktorému sa poskytla medzinárodná ochrana a ktoré individuálne nespĺňa podmienky nevyhnutné na priznanie tejto ochrany, aby sa naň rozšírili výhody uvedené v článku 23 ods. 2 smernice 2011/95 alebo postavenie priznané tejto osobe, pokiaľ má toto dieťa štátnu príslušnosť hostiteľského členského štátu alebo inú štátnu príslušnosť, ktorá mu vzhľadom na všetky okolnosti charakterizujúce jeho osobné právne postavenie dáva právo na lepšie zaobchádzanie v tomto členskom štáte, než je zaobchádzanie vyplývajúce z takéhoto rozšírenia.

55

Tento výklad výhrady uvedenej v článku 23 ods. 2 smernice 2011/95 plne zohľadňuje najlepší záujem dieťaťa, na základe ktorého sa musí vykladať a uplatňovať toto ustanovenie. Odôvodnenie 16 tejto smernice výslovne zdôrazňuje, že táto smernica rešpektuje základné práva zakotvené v Charte a že jej cieľom je najmä podporovať uplatňovanie práva na rešpektovanie rodinného života, zaručeného článkom 7 Charty, a práv dieťaťa, uznaných článkom 24 Charty, medzi ktorými sa v odseku 2 tohto posledného uvedeného ustanovenia nachádza povinnosť zohľadniť jeho najlepší záujem [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2021, Bundesrepublik Deutschland (Rodinný príslušník), C‑768/19, EU:C:2021:709, body 36 až 38].

56

Uvedený výklad okrem iného zodpovedá výkladu navrhnutému zo strany UNHCR, ktorého dokumenty majú osobitnú relevantnosť vzhľadom na úlohu zverenú UNHCR Ženevským dohovorom (rozsudok z 23. mája 2019, Bilali, C‑720/17, EU:C:2019:448, bod 57).

57

UNHCR vo svojich pripomienkach k smernici 2004/83 v súvislosti s článkom 23 ods. 1 a 2 uviedol, že „sa domnieva, že rodinným príslušníkom tej istej rodiny sa má priznať rovnaké postavenie ako hlavnému žiadateľovi (odvodené postavenie)“, pričom dodal, že: „Zásada celistvosti rodiny vyplýva zo Záverečného aktu Konferencie splnomocnencov Organizácie Spojených národov o postavení utečencov a osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1951, ako aj z práva v oblasti ľudských práv. Väčšina členských štátov [Európskej únie] uznáva odvodené postavenie pre rodinných príslušníkov utečencov. Skúsenosť [UNHCR] tiež ukazuje, že vo všeobecnosti je to najpraktickejší spôsob postupu. Existujú však situácie, v ktorých sa nemá dodržiavať táto zásada odvodeného postavenia, a to vtedy, keď rodinní príslušníci chcú požiadať o azyl individuálne alebo keď by bolo priznanie odvodeného postavenia nezlučiteľné s ich osobným postavením, napríklad preto, lebo sú štátnymi príslušníkmi hostiteľského štátu alebo preto, že ich štátna príslušnosť im dáva právo na lepšie zaobchádzanie“.

58

S výhradou overení, ktoré prislúcha vykonať vnútroštátnemu súdu, sa však nezdá, že by žalobkyňa vo veci samej mala na základe svojej tuniskej štátnej príslušnosti alebo inej skutočnosti charakterizujúcej jej osobné právne postavenie právo na lepšie zaobchádzanie v Nemecku, než je zaobchádzanie vyplývajúce z odvodeného rozšírenia postavenia utečenca, priznaného jej otcovi, ktoré je stanovené v ustanovení, o ktoré ide vo veci samej.

59

Napokon treba konštatovať, že zlučiteľnosť priaznivejšieho vnútroštátneho ustanovenia, o aké ide vo veci samej, alebo jeho uplatnenia na situáciu, akou je situácia žalobkyne vo veci samej, so smernicou 2011/95 a najmä s výhradou uvedenou v článku 23 ods. 2 tejto smernice nezávisí od toho, či je pre ňu a jej rodičov možné a odôvodnene prijateľné usadiť sa v Tunisku.

60

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 93 svojich návrhov, dôvodom existencie článku 23 tejto smernice je totiž umožniť osobe s postavením medzinárodnej ochrany, aby požívala práva, ktoré jej priznáva táto ochrana pri zachovaní celistvosti svojej rodiny na území hostiteľského členského štátu. To, že rodina žalobkyne vo veci samej má možnosť usadiť sa v Tunisku, by teda nemala odôvodniť také chápanie výhrady uvedenej v odseku 2 tohto ustanovenia, ktoré vylučuje, aby sa tejto žalobkyni priznalo postavenie utečenca, pretože takýto výklad by znamenal, že jej otec sa vzdá práva na azyl, ktorý mu bol poskytnutý v Nemecku.

61

Za týchto podmienok navyše uplatnenie právnej úpravy umožňujúcej priznať postavenie utečenca rodinným príslušníkom osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané, hoci existuje takáto možnosť tejto rodiny usadiť sa v treťom štáte, nemôže spochybniť konštatovanie uvedené v bode 41 tohto rozsudku, podľa ktorého takáto právna úprava nie je zbavená akejkoľvek súvislosti s logikou medzinárodnej ochrany.

62

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 3 a článok 23 ods. 2 smernice 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát na základe priaznivejších vnútroštátnych ustanovení odvodene a na účely zachovania celistvosti rodiny priznal postavenie utečenca maloletému dieťaťu štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorému bolo toto postavenie priznané na základe uplatnenia režimu zavedeného touto smernicou, vrátane prípadu, keď sa dieťa narodilo na území tohto členského štátu a vďaka svojmu druhému rodičovi je štátnym príslušníkom iného tretieho štátu, v ktorom by mu nehrozilo prenasledovanie, pod podmienkou, že na toto dieťa sa nevzťahuje žiadny z dôvodov vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 2 uvedenej smernice a že toto dieťa nemá na základe svojej štátnej príslušnosti alebo inej okolnosti charakterizujúcej jeho osobné právne postavenie právo na lepšie zaobchádzanie v tomto členskom štáte, než je zaobchádzanie vyplývajúce z priznania postavenia utečenca. V tejto súvislosti nie je relevantná otázka, či je pre uvedené dieťa a jeho rodičov možné a odôvodnene prijateľné usadiť sa v tomto treťom štáte.

63

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 3 a článok 23 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát na základe priaznivejších vnútroštátnych ustanovení odvodene a na účely zachovania celistvosti rodiny priznal postavenie utečenca maloletému dieťaťu štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorému bolo toto postavenie priznané na základe uplatnenia režimu zavedeného touto smernicou, vrátane prípadu, keď sa dieťa narodilo na území tohto členského štátu a vďaka svojmu druhému rodičovi je štátnym príslušníkom iného tretieho štátu, v ktorom by mu nehrozilo prenasledovanie, pod podmienkou, že na toto dieťa sa nevzťahuje žiadny z dôvodov vylúčenia uvedených v článku 12 ods. 2 uvedenej smernice a že toto dieťa nemá na základe svojej štátnej príslušnosti alebo inej okolnosti charakterizujúcej jeho osobné právne postavenie právo na lepšie zaobchádzanie v tomto členskom štáte, než je zaobchádzanie vyplývajúce z priznania postavenia utečenca. V tejto súvislosti nie je relevantná otázka, či je pre uvedené dieťa a jeho rodičov možné a odôvodnene prijateľné usadiť sa v tomto treťom štáte.