–

AR, v zastúpení: B. Ehrle, Rechtsanwalt,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a M. Winkler‑Unger, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: R. Pethke a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/126/ES z 20. decembra 2006 o vodičských preukazoch (Ú. v. EÚ L 403, 2006, s. 18), zmenenej smernicou Komisie 2011/94/EÚ z 28. novembra 2011 (Ú. v. EÚ L 314, 2011, s. 31) (ďalej len „smernica 2006/126“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi AR, rakúskym štátnym príslušníkom, ktorý je držiteľom vodičského preukazu vydaného v Rakúsku, a Stadt Pforzheim (mesto Pforzheim, Nemecko) vo veci vyznačenia údaju o zákaze vedenia motorového vozidla na území Nemecka, ktoré vykonali príslušné nemecké orgány v jeho rakúskom vodičskom preukaze.

3

Odôvodnenie 4 smernice 2006/126 uvádza:

„S cieľom zabrániť tomu, aby sa jednotný vzor európskeho vodičského preukazu stal doplnkovým vzorom k 110 vzorom, ktoré sa už používajú, by členské štáty mali prijať všetky potrebné opatrenia na vydanie tohto jednotného vzoru pre všetkých držiteľov vodičských preukazov.“

4

Odôvodnenie 16 tejto smernice znie:

„Vzor vodičského preukazu uvedený v smernici 91/439/EHS [Rady z 29. júla 1991 o vodičských preukazoch (Ú. v. ES L 237, 1991, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 317)] by sa mal nahradiť jednotným vzorom vo forme plastovej karty. …“

5

Článok 1 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zavedú národný vodičský preukaz podľa vzoru Spoločenstva stanoveného v prílohe I v súlade s ustanoveniami tejto smernice. Symbol na strane 1 vzoru vodičských preukazov Spoločenstva obsahuje rozlišovací znak členského štátu vydávajúceho vodičský preukaz.“

6

Podľa článku 2 smernice 2006/126:

„1.   Vodičské preukazy vydané členskými štátmi sa vzájomne uznávajú.

2.   Ak držiteľ platného národného vodičského preukazu s inou dobou platnosti, ako je ustanovená v článku 7 ods. 2 nadobudne obvyklé bydlisko v inom členskom štáte, než v tom, v ktorom bol vydaný vodičský preukaz, môže hostiteľský členský štát uplatniť na tento vodičský preukaz dobu platnosti ustanovenú v uvedenom článku tak, že po 2 rokoch odo dňa, kedy držiteľ nadobudol obvyklé bydlisko na jeho území tento vodičský preukaz obnoví.“

7

Článok 7 tejto smernice stanovuje:

„1.   Vodičské preukazy sa vydajú len žiadateľom,

…

…

3.   Obnovenie vodičských preukazov po uplynutí ich platnosti je podmienen[é]:

…“

8

Článok 11 uvedenej smernice znie:

„1.   Ak držiteľ platného vodičského preukazu vydaného členským štátom má obvyklé bydlisko v inom členskom štáte, môže požiadať, aby bol jeho vodičský preukaz vymenený za rovnocenný preukaz. Členský štát vykonávajúci výmenu skontroluje, pre akú skupinu je predložený vodičský prekaz v skutočnosti ešte platný.

2.   Pokiaľ zásada teritoriality právnych predpisov z oblasti trestného práva a polície neustanovuje inak, členský štát, v ktorom má držiteľ svoje obvyklé bydlisko, môže uplatniť svoje vnútroštátne opatrenia na obmedzenie, pozastavenie, odobratie alebo zrušenie vodičského oprávnenia držiteľovi vodičského preukazu vydaného iným členským štátom a, ak je to nevyhnutné, vymeniť preukaz na tento účel.

…

4.   Členský štát odmietne vydať vodičský preukaz žiadateľovi, ktorého vodičský preukaz bol obmedzený, pozastavený alebo odobratý v inom členskom štáte.

Členský štát odmietne uznať platnosť akéhokoľvek vodičského preukazu vydaného iným členským štátom osobe, ktorej vodičský preukaz je obmedzený, pozastavený alebo odobratý na území tohoto štátu.

Členský štát môže tiež odmietnuť vydať vodičský preukaz žiadateľovi, ktorého vodičský preukaz je zrušený v inom členskom štáte.

5.   Náhradu vodičského preukazu, ktorý bol napríklad stratený alebo odcudzený, môžu vykonať príslušné orgány členského štátu, v ktorom má držiteľ obvyklé bydlisko; tieto orgány poskytnú náhradu na základe informácie, ktorú majú, alebo, ak je to vhodné, na základe dôkazu od príslušných orgánov členského štátu, ktorý pôvodný preukaz vydal.

…“

9

Článok 12 prvý odsek smernice 2006/126 stanovuje:

„Na účely tejto smernice ‚obvyklé bydlisko‘ je miesto, kde osoba zvyčajne býva najmenej 185 dní v každom kalendárnom roku, z dôvodu jej osobných a pracovných väzieb, alebo v prípade osoby, ktorá nemá pracovné väzby, z dôvodu osobných väzieb preukazujúcich úzke spojenie medzi touto osobou a miestom, kde býva.“

10

Článok 15 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty si navzájom pomáhajú pri vykonávaní tejto smernice a vymieňajú si informácie o vodičských preukazoch, ktoré vydali, vymenili, nahradili, obnovili alebo zrušili. Členské štáty využijú na tieto účely sieť vodičských preukazov EÚ po jej uvedení do prevádzky.“

11

Príloha I uvedenej smernice, nazvaná „Ustanovenia týkajúce sa vzoru vodičského preukazu Európskej únie“, v bode 3 stanovuje:

„Preukaz má dve strany.

Strana 1 obsahuje:

…

Strana 2 obsahuje:

…“

12

Bod 4 písm. a) uvedenej smernice stanovuje:

„Ak má držiteľ vodičského preukazu vydaného členským štátom v súlade s touto prílohou svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte, tento členský štát môže zaznamenať do vodičského preukazu informácie, ktoré sú dôležité pre udelenie vodičského preukazu, za predpokladu, že takýto typ informácií zaznamenáva aj vo vodičských preukazoch, ktoré vydáva, a za predpokladu, že vo vodičskom preukaze zostane dosť miesta na tento účel.

13

§ 3 Straßenverkehrsgesetz (zákon o cestnej premávke, ďalej len „StVG“) stanovuje:

„1.   V prípade, že sa preukáže, že osoba nie je spôsobilá alebo schopná viesť motorové vozidlá, úrad poverený vydávaním vodičských preukazov je povinný jej vodičský preukaz odobrať. V prípade zahraničného vodičského preukazu má odobratie – aj ak k nemu dôjde na základe iných ustanovení – podobu odmietnutia uznať právo používať toto vodičské oprávnenie v tuzemsku. …

2.   Odobratím sa zrušuje vodičské oprávnenie. V prípade zahraničného vodičského preukazu odobratím dochádza k strate práva viesť motorové vozidlá v tuzemsku. Po odobratí musí byť vodičský preukaz odovzdaný úradu poverenému vydávaním vodičských preukazov alebo mu musí byť predložený na účely zápisu rozhodnutia o odobratí vodičského preukazu. …“

14

§ 46 Verordnung über die Zulassung von Personen zum Straßenverkehr – Fahrerlaubnis‑Verordnung (vyhláška o vodičských oprávneniach) z 13. decembra 2010 (BGBl. 2010 I, s. 1980), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „FeV“), stanovuje:

„1.   Ak sa preukáže, že držiteľ vodičského preukazu nie je spôsobilý viesť motorové vozidlá, úrad poverený vydávaním vodičských preukazov je povinný mu jeho vodičský preukaz odobrať. …

…

5.   V prípade zahraničného vodičského preukazu má odobratie podobu odmietnutia uznať právo používať toto vodičské oprávnenie v tuzemsku.

6.   Odobratím sa zrušuje vodičské oprávnenie. V prípade zahraničného vodičského preukazu odobratím dochádza k strate práva viesť motorové vozidlá v tuzemsku.“

15

§ 47 FeV znie:

„1.   Národné a medzinárodné vodičské preukazy vydané nemeckým správnym orgánom musia byť po odobraní bezodkladne odovzdané správnemu orgánu, ktorý vydal rozhodnutie, alebo v prípade obmedzení alebo podmienok mu musia byť predložené na účely ich zápisu. …

2.   Zahraničné a medzinárodné vodičské preukazy vydané v zahraničí musia byť po odobratí alebo zistení chýbajúceho oprávnenia viesť motorové vozidlo alebo v prípade obmedzení alebo podmienok bezodkladne predložené správnemu orgánu, ktorý vydal rozhodnutie…. Po odobratí alebo zistení chýbajúceho oprávnenia viesť motorové vozidlo sa vo vodičskom preukaze uvedie, že dotknutá osoba nie je oprávnená používať vodičské oprávnenie v tuzemsku. Tento zápis sa spravidla uskutoční umiestnením červeného šikmo prečiarknutého ,D‘ na vyhradenom mieste vodičského preukazu, a to v prípade plastovej karty vodičského preukazu Európskej únie v rubrike 13 a v prípade medzinárodných vodičských preukazov vyplnením tlačiva stanoveného na tento účel. V prípade obmedzení alebo podmienok sa tieto zapíšu do vodičského preukazu. Orgán, ktorý vydal rozhodnutie, informuje prostredníctvom Kraftfahrt‑Bundesamt [Spolkový úrad pre motorové vozidlá, Nemecko] orgán, ktorý vydal vodičský preukaz, o odmietnutí uznať oprávnenie viesť motorové vozidlo alebo o zistení chýbajúceho oprávnenia viesť motorové vozidlo v Nemecku.“

16

AR je rakúsky štátny príslušník, ktorého obvyklé bydlisko v zmysle článku 12 prvého odseku smernice 2006/126 sa nachádza v Rakúsku. Dňa 29. augusta 2008 AR získal v Rakúsku vodičský preukaz skupín A a B.

17

Rozhodnutím z 10. augusta 2015 orgán príslušný pre vodičské preukazy mesta Pforzheim odobral AR oprávnenie viesť motorové vozidlo na nemeckom území z dôvodu, že 26. júna 2014 viedol motorové vozidlo v Nemecku pod vplyvom omamných látok. Tento orgán mu tiež uložil povinnosť bezodkladne predložiť jeho rakúsky vodičský preukaz, aby bola v tomto preukaze vyznačená jeho neplatnosť pre Spolkovú republiku Nemecko prostredníctvom umiestnenia červeného šikmo prečiarknutého „D“. Tým istým rozhodnutím uvedený orgán nariadil okamžitý výkon týchto opatrení pod hrozbou dočasného odňatia vodičského preukazu v prípade nesplnenia povinnosti predložiť ho najneskôr do 28. augusta 2015, pričom uviedol, že tento preukaz mu bude vrátený po vyznačení údaju o neplatnosti pre nemecké územie.

18

AR podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť a následne správnu žalobu, ktoré boli oboje zamietnuté. Následne podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie na Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Vyšší správny súd spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko, Nemecko), ktorým napáda rozhodnutie z 10. augusta 2015 v rozsahu, v akom mu na jednej strane ukladá povinnosť predložiť svoj vodičský preukaz, aby v ňom bol vyznačený údaj o jeho neplatnosti pre nemecké územie, a na druhej strane sankcionuje nesplnenie tejto povinnosti predloženia dočasným odobratím tohto preukazu. Uvedené rozhodnutie teda nadobudlo právoplatnosť v rozsahu, v akom odmietlo uznať platnosť vodičského oprávnenia založeného na rakúskom vodičskom preukaze na území Spolkovej republiky Nemecko.

19

AR na podporu svojej žaloby v podstate tvrdí, že podľa smernice 2006/126 patrí vydanie a akákoľvek následná zmena vodičského preukazu do výlučnej právomoci členského štátu obvyklého bydliska držiteľa tohto preukazu v zmysle článku 12 prvého odseku tejto smernice. Členskému štátu dočasného pobytu držiteľa nie je v tomto smere priznaná žiadna právomoc, pričom tento členský štát najmä nemôže vyznačovať údaje vo vodičskom preukaze, ako napríklad údaj o zákaze viesť motorové vozidlo. AR sa totiž domnieva, že takáto právomoc by bola v rozpore so zásadou vzájomného uznávania vodičských preukazov a s cieľom uvedenej smernice, ktorým je vytvoriť vzor jednotného vodičského preukazu v Európskej únii.

20

AR sa navyše sa domnieva, že zo znenia a kontextu ustanovení prílohy I bodov 3 a 4 písm. a) smernice 2006/126 tiež vyplýva, že iba členský štát vydania vodičského preukazu môže zapísať údaje do vodičského preukazu. Takisto podrobné ustanovenia týkajúce sa ochranných opatrení proti falšovaniu vodičských preukazov vo forme plastovej karty uvedené najmä v článku 3 a v prílohe I bodoch 1 a 2 tejto smernice vylučujú, aby s ohľadom na ich zmysel a účel mohli byť údaje z plastovej karty chrániacej pred falšovaním zmenené členským štátom dočasného pobytu tak, že sa zapíšu iné údaje trvalo alebo formou nálepky (ktorá je ľahko odlepiteľná). Takisto sa domnieva, že treba zohľadniť skutočnosť, že podľa uvedenej smernice je rubrika 13 vodičského preukazu vyhradená pre zápisy vykonávané členským štátom vydania preukazu a že údaj zapísaný týmto členským štátom nemôže byť jednoducho „prekrytý“ iným údajom.

21

AR tiež tvrdí, že vykonanie povinnosti predložiť vodičský preukaz, aby bol v ňom vyznačený údaj o jeho neplatnosti pre nemecké územie predstavuje zásah do jeho slobody pohybu a mohol by následne prakticky spôsobiť vážne problémy v súvislosti s transparentnosťou napríklad v prípade, ak by pri cestnej kontrole v inom členskom štáte nemali poriadkové sily vedomosť o povahe zápisu vo vodičských preukazoch Únie, čo by mohlo viesť k zámenám. Z dôvodu uvedených obmedzení a nevýhod by podľa neho malo byť v smernici 2006/126 v tomto smere uvedené výslovné pravidlo.

22

Podľa AR smernica 2006/126 stanovuje, že iba príslušný členský štát vydania alebo hostiteľský členský štát môžu v rámci vzájomnej pomoci upravenej v článku 15 tejto smernice vykonať takýto zápisu vo vodičskom preukaze a vydať nový vodičský preukaz.

23

Pre členský štát dočasného bydliska by okrem toho bolo v prípade cestnej kontroly na jeho území jednoduché elektronicky overiť, či je dotknutá osoba oprávnená viesť motorové vozidlo na tomto území.

24

Mesto Pforzheim sa v podstate domnieva, že smernica 2006/126 tým, že nepriznáva členskému štátu dočasného pobytu právomoc vyznačiť údaj vo vodičskom preukaze vydanom iným členským štátom po rozhodnutí o odmietnutí uznať platnosť tohto preukazu na území prvého členského štátu, vytvára normatívnu medzeru, ktorá by sa mala vyplniť analogickým uplatnením ustanovení tejto smernice týkajúcich sa členského štátu obvyklého bydliska na členský štát dočasného pobytu.

25

Domnieva sa, že výklad Súdneho dvora obsiahnutý v rozsudku z 23. apríla 2015, Aykul (C‑260/13, EU:C:2015:257), podľa ktorého členský štát dočasného pobytu držiteľa vodičského preukazu vydaného iným členským štátom má za určitých okolností právo odmietnuť uznať platnosť tohto preukazu, je uplatniteľný na situáciu vo veci samej. Na základe tejto judikatúry by členský štát dočasného pobytu mal byť tiež oprávnený prijať opatrenia týkajúce sa správy vodičských preukazov, akým je vyznačovanie údajov v ňom. Ide o nevyhnutné opatrenie, ktoré má zásadný význam pre efektívny výkon rozhodnutia o odmietnutí uznať platnosť zahraničného vodičského preukazu v zmysle článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126. Kontrolné orgány by mali byť schopné pri kontrole úplne a bezprostredne overiť stav vodičského oprávnenia držiteľa vodičského preukazu.

26

Keďže smernica 2006/126 umožňuje členskému štátu, v ktorom má bydlisko držiteľ vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, uviesť v prípade rozhodnutia o odmietnutí uznania platnosti tohto preukazu údaj v uvedenom preukaze o zákaze viesť motorové vozidlo, napríklad formou nálepky, toto opatrenie týkajúce sa správy vodičských preukazov by malo byť prípustné aj vtedy, ak držiteľ vodičského preukazu, na ktorého sa vzťahuje takéto rozhodnutie o odmietnutí uznania, nemá svoje bydlisko v členskom štáte, v ktorom bol kontrolovaný.

27

Okrem toho, keďže uvedená smernica stanovuje možnosť, aby hostiteľský členský štát v súlade s prílohou I bodom 3 treťou vetou písm. a) rubrikou 13 a bodom 4 písm. a) smernice 2006/126 zmenil vodičský preukaz vydaný iným členským štátom, takáto zmena najmä umiestnením nálepky nie je v rozpore s ustanoveniami o ochrane pred falšovaním.

28

Mesto Pforzheim napokon uvádza, že vzhľadom na to, že AR svojím správaním sám zapríčinil zápis údaja, ktorý ho zbavil práva viesť motorové vozidlo v Nemecku, treba zamietnuť jeho tvrdenie založené na stigmatizujúcom účinku tohto údaja s ohľadom na ním sledovaný cieľ, ktorý spočíva v zachovaní bezpečnosti cestnej premávky.

29

Vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či členský štát, ktorý rovnako ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 23. apríla 2015, Aykul (C‑260/13, EU:C:2015:257), prijal rozhodnutie o odmietnutí uznania platnosti vodičského preukazu vydaného v inom členskom štáte podľa článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126 z dôvodu protiprávneho správania držiteľa tohto preukazu, ku ktorému došlo na jeho území po vydaní uvedeného preukazu, je rovnako oprávnený uviesť v tomto preukaze údaj o zákaze viesť motorové vozidlo na svojom území, pokiaľ uvedený držiteľ tam nemá svoje obvyklé bydlisko v zmysle článku 12 tejto smernice.

30

Za týchto podmienok Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Vyšší správny súd spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Bráni právo Únie, a najmä smernica [2006/126], ustanoveniam vnútroštátneho práva, podľa ktorých vodičský preukaz Európskej únie vydaný v zahraničí osobe, ktorá v tuzemsku nemá obvyklé bydlisko, musí byť po prijatí rozhodnutia o odmietnutí uznania platnosti vodičského preukazu v zmysle článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126 bezodkladne predložený vnútroštátnemu orgánu, ktorý prijal uvedené rozhodnutie, aby tento orgán na vodičskom preukaze vyznačil neexistenciu vodičského oprávnenia dotknutej osoby na území tohto štátu; zápis (o zákaze viesť motorové vozidlo) sa má v prípade vodičského preukazu Európskej únie vykonať spravidla umiestnením červeného, šikmo preškrtnutého ,D‘ v rubrike 13 (napríklad vo forme nálepky)?“

31

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2006/126 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát, ktorý na základe článku 11 ods. 4 druhého pododseku tejto smernice prijal rozhodnutie o odmietnutí uznať platnosť vodičského preukazu vydaného iným členským štátom z dôvodu protiprávneho správania jeho držiteľa, ku ktorému došlo pri dočasnom pobyte na území prvého členského štátu po vydaní tohto vodičského preukazu, navyše vyznačil v uvedenom preukaze údaj o zákaze vedenia motorového vozidla týmto držiteľom na uvedenom území, hoci uvedený držiteľ nemá na tomto území svoje obvyklé bydlisko v zmysle článku 12 prvého odseku uvedenej smernice.

32

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v bode 71 rozsudku z 23. apríla 2015, Aykul (C‑260/13, EU:C:2015:257), Súdny dvor konštatoval, že článok 2 ods. 1 a článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát, na území ktorého sa držiteľ vodičského preukazu vydaného iným členským štátom dočasne zdržiava, odmietol uznať platnosť tohto vodičského preukazu v nadväznosti na protiprávne správanie jeho držiteľa, ku ktorému na tomto území došlo po vydaní uvedeného vodičského preukazu a ktoré môže mať podľa vnútroštátneho právneho poriadku prvého členského štátu za následok nespôsobilosť viesť motorové vozidlá.

33

Okrem toho z bodov 59 a 60 tohto rozsudku vyplýva, že členský štát obvyklého bydliska je oprávnený podľa článku 11 ods. 2 smernice 2006/126, ktorý zodpovedá článku 8 ods. 2 smernice Rady 91/439, ktorá bola nahradená smernicou 2006/126, prijať opatrenia na obmedzenie, pozastavenie, odobratie alebo zrušenie vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, ktoré vyvolávajú účinky vo všetkých členských štátoch. Naproti tomu článok 11 ods. 4 druhý pododsek smernice 2006/126 umožňuje len členskému štátu, ktorý nie je členským štátom obvyklého bydliska, aby prijal podľa svojich vnútroštátnych právnych predpisov a v nadväznosti na protiprávne správanie držiteľa vodičského preukazu na jeho území, získaného pôvodne v inom členskom štáte, opatrenia, ktorých rozsah je obmedzený na toto územie a ktorých účinok sa tak obmedzuje na odmietnutie uznať na tomto území platnosť uvedeného preukazu.

34

V dôsledku toho smernica 2006/126 nebráni tomu, aby členský štát dočasného pobytu, akým je Spolková republika Nemecko vo veci samej, odmietol na základe vnútroštátnej právnej úpravy obsiahnutej v § 3 ods. 1 StVG a v § 46 ods. 6 FeV, uznať právo používať vodičský preukaz vydaný osobe iným členským štátom a odobral tejto osobe oprávnenie viesť motorové vozidlá na svojom území. Členský štát dočasného pobytu však nemôže v takomto vodičskom preukaze, ktorého vzor je, ako vyplýva z článku 1 ods. 1 smernice 2006/126 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice, harmonizovaný uvedenou smernicou 2006/126 vo forme plastovej karty, vyznačiť údaj upravený v článku 47 ods. 2 FeV, ktorý sa týka zákazu viesť motorové vozidlo na jeho území.

35

Treba totiž konštatovať, že smernica 2006/126 obsahuje podrobné pravidlá týkajúce sa právomoci členských štátov vydať vodičský preukaz, pokiaľ ide o jeho zmeny a zápisy, ktoré v ňom môžu byť vykonané.

36

Z týchto pravidiel pritom vyplýva, že tak vydanie a následné zmeny vodičského preukazu, ako aj v ňom nachádzajúce sa zápisy patria do výlučnej právomoci členského štátu obvyklého bydliska držiteľa tohto preukazu.

37

Článok 2 ods. 2, článok 7 ods. 1 písm. e) a článok 7 ods. 3 písm. b), článok 11 ods. 1, 2 a 5 smernice 2006/126, ako aj príloha I tejto smernice v bode 3 tretej vete písm. a) rubrikách 13 a 14, ako aj v bode 4 písm. a), podrobne upravujú situácie, v ktorých je tento členský štát oprávnený vydať, nahradiť, obnoviť alebo vymeniť vodičský preukaz alebo vykonať v ňom zápisy.

38

Pokiaľ je vo všeobecnosti členským štátom obvyklého bydliska členský štát, v ktorom bol vydaný vodičský preukaz, členský štát, do ktorého držiteľ vodičského preukazu premiestnil svoje obvyklé bydlisko po vydaní vodičského preukazu v inom členskom štáte, sa môže rovnako stať, ako vyplýva najmä z článku 11 ods. 1 smernice 2006/126, členským štátom obvyklého bydliska v zmysle tejto smernice. Príloha I bod 4 písm. a) tejto smernice tak umožňuje novému členskému štátu obvyklého pobytu zapísať do vodičského preukazu údaje, ktoré sú dôležité pre udelenie vodičského preukazu, za predpokladu, že takýto typ informácií zaznamenáva aj vo vodičských preukazoch, ktoré vydáva, že vo vodičskom preukaze zostane dosť miesta na tento účel.

39

Naproti tomu žiadne ustanovenie smernice 2006/126 nepriznáva členskému štátu, v ktorom sa držiteľ vodičského preukazu dočasne zdržiava, nijakú právomoc vykonávať zápisy do vodičského preukazu, ako je uvedené najmä v § 47 FeV.

40

Ako však zdôraznila Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, nič nenasvedčuje tomu, že neexistencia ustanovení v smernici 2006/126 v tomto zmysle predstavuje neúmyselnú normatívnu medzeru zo strany normotvorcu Únie, ktorú by bolo vhodné vyplniť analogickým uplatnením ustanovení tejto smernice týkajúcich sa právomocí členského štátu obvyklého bydliska.

41

Naopak, vzhľadom na podrobné ustanovenia smernice 2006/126 sa zdá, že formálne zmeny vodičského preukazu môže vykonať jedine členský štát obvyklého bydliska držiteľa tohto preukazu, aby sa zabezpečil jednotný vzhľad tohto dokumentu zaručený smernicou 2006/126, ako to vyplýva z odôvodnení 4 a 16 tejto smernice.

42

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že hoci smernica 2006/126 vykonáva len minimálnu harmonizáciu vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa požiadaviek, za ktorých možno vydať vodičský preukaz, táto smernica vykonáva naproti tomu podrobnú harmonizáciu dokumentov preukazujúcich existenciu vodičského oprávnenia, ktoré členské štáty musia v súlade s článkom 2 ods. 1 danej smernice uznať (rozsudok z 26. októbra 2017, I, C‑195/16, EU:C:2017:815, bod 57 a citovaná judikatúra).

43

Z toho vyplýva, že tieto dokumenty možno zmeniť len v súlade s ustanoveniami stanovenými na tento účel smernicou 2006/126.

44

Okrem toho treba konštatovať, že podľa článku 15 smernice 2006/126 si členské štáty navzájom pomáhajú pri vykonávaní tejto smernice a vymieňajú si informácie o vodičských preukazoch, ktoré vydali, vymenili, nahradili, obnovili alebo zrušili, pričom využívajú na tieto účely sieť vodičských preukazov EÚ po jej uvedení do prevádzky.

45

Vzájomná pomoc upravená v tomto ustanovení pritom umožňuje zaručiť účinné vykonanie rozhodnutia, ktorým členský štát dočasného pobytu podľa článku 11 ods. 4 druhého pododseku smernice 2006/126 odoprie držiteľovi vodičského preukazu vydaného iným členským štátom oprávnenie viesť motorové vozidlo na svojom území.

46

V takom prípade totiž členský štát obvyklého bydliska môže na žiadosť členského štátu dočasného bydliska a v súlade s prílohou I bodom 3 treťou vetou písm. a) rubrikami 13 a 14, ako aj bodom 4 písm. a) tejto smernice zapísať do vodičského preukazu prípadné údaje o zákaze viesť motorové vozidlo na území tohto druhého členského štátu.

47

Okrem toho sa nezdá byť nemožné, aby členský štát dočasného pobytu pri cestnej kontrole na svojom území najmä elektronicky overil, či sa na dotknutú osobu vzťahovalo opatrenie odobratia jej vodičského oprávnenia na tomto území podľa článku 11 ods. 4 druhého pododseku tejto smernice.

48

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že smernica 2006/126 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát, ktorý na základe článku 11 ods. 4 druhého pododseku tejto smernice prijal rozhodnutie o odmietnutí uznať platnosť vodičského preukazu vydaného iným členským štátom z dôvodu protiprávneho správania jeho držiteľa, ku ktorému došlo pri dočasnom pobyte na území prvého členského štátu po vydaní tohto vodičského preukazu, navyše vyznačil v uvedenom preukaze údaj o zákaze vedenia motorového vozidla týmto držiteľom na uvedenom území, hoci uvedený držiteľ nemá na tomto území svoje obvyklé bydlisko v zmysle článku 12 prvého odseku uvedenej smernice.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/126/ES z 20. decembra 2006 o vodičských preukazoch, zmenená smernicou Komisie 2011/94/EÚ z 28. novembra 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát, ktorý na základe článku 11 ods. 4 druhého pododseku tejto smernice, zmenenej smernicou Komisie 2011/94, prijal rozhodnutie o odmietnutí uznať platnosť vodičského preukazu vydaného iným členským štátom z dôvodu protiprávneho správania jeho držiteľa, ku ktorému došlo pri dočasnom pobyte na území prvého členského štátu po vydaní tohto vodičského preukazu, navyše vyznačil v uvedenom preukaze údaj o zákaze vedenia motorového vozidla týmto držiteľom na uvedenom území, hoci uvedený držiteľ nemá na tomto území svoje obvyklé bydlisko v zmysle článku 12 prvého odseku smernice 2006/126, zmenenej smernicou 2011/94.