–

AQ, BO, CP, AZ, BY, CX, DW, EV, FU, GJ, HS, IR, JQ, LO, MN, NM, OZ, PK, QJ, RI, SH, TG, UF, XC a YD, v zastúpení: F. Dinelli a G. Grüner, avvocati,

–

Federazione Lavoratori della Conoscenza Cgil a Confederazione Generale Italiana del Lavoro (CGIL), v zastúpení: F. Americo, A. Andreoni a I. Barsanti Mauceri, avvocati,

–

Cipur – Coordinamento Intersedi Professori Universitari di Ruolo, v zastúpení: F. Dinelli a G. Grüner, avvocati,

–

Anief – Associazione Professionale e Sindacale, v zastúpení: V. De Michele, S. Galleano a W. Miceli, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci A. Berti Suman, procuratore dello Stato, C. Colelli a L. Fiandaca, avvocati dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García a A. Spina, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu doložky 5 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá sa nachádza v prílohe smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi jednak AQ, BO a CP (vec C‑40/20) a jednak AZ, BY, CX, DW, EV, FU a GJ (vec C‑173/20), univerzitnými výskumnými pracovníkmi, na jednej strane a Presidenza del Consiglio dei Ministri (Úrad predsedu Rady ministrov, Taliansko), Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricreca Rica – MIUR (Ministerstvo školstva, vysokoškolského vzdelávania a výskumu, Taliansko) a Università degli studi di Perugia (univerzita v Perugii, Taliansko) na strane druhej, vo veci odmietnutia zmeniť ich zmluvy na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú alebo ich pripustiť k hodnoteniu na účely ich zápisu do zoznamu spolupracujúcich profesorov.

3

Odôvodnenie 14 smernice 1999/70 znie takto:

4

Druhý odsek preambuly rámcovej dohody stanovuje, že strany tejto dohody „uznávajú, že pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú a naďalej budú predstavovať všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu [pracovného pomeru – neoficiálny preklad] medzi zamestnávateľmi a zamestnancami [a že] pracovné zmluvy na dobu určitú za určitých podmienok zodpovedajú potrebám zamestnávateľov[,] ako aj zamestnancov“.

5

Podľa doložky 1 rámcovej dohody:

„Účelom tejto rámcovej dohody je:

6

Doložka 3 rámcovej dohody s názvom „Vymedzenia“, stanovuje:

„Na účely tejto dohody termín

7

Doložka 4 rámcovej dohody s názvom „Zásada nediskriminácie“ v bode 1 stanovuje:

„Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah [pracovný pomer – neoficiálny preklad] na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.“

8

V doložke 5 rámcovej dohody s názvom „Opatrenia proti nezákonnému konaniu [zneužívaniu – neoficiálny preklad]“ sa uvádza:

9

Doložka 8 rámcovej dohody, nazývaná „Vykonávacie ustanovenia“, stanovuje:

…“

10

Článok 22 legge n. 240 – Norme in materia di organizzazione delle università, di personale accademico e reclutamento, nonché delega al Governo per incentivare la qualità e l’efficienza del sistema universitario (zákon č. 240 o organizácii univerzít, akademických zamestnancov a prijímaní do zamestnania, ako aj o právomoci priznanej vláde na účely podpory kvality a efektivity univerzitného systému) z 30. decembra 2010 (riadny dodatok GURI č. 10 zo 14. januára 2011) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 240/2010“), nazvaný „Granty na výskum“, v odseku 9 stanovuje:

„Celková dĺžka trvania pracovných pomerov uzatvorených s príjemcami grantov stanovených v tomto článku a držiteľmi zmlúv uvedených v článku 24, a to aj s rôznymi verejnými, neverejnými alebo virtuálnymi univerzitami, ako aj so subjektmi uvedenými v odseku 1 tohto článku, s tou istou osobou, nesmie v nijakom prípade presiahnuť dvanásť rokov, a to aj keď nenasledujú po sebe. Obdobia materskej dovolenky alebo neprítomnosti v práci zo zdravotných dôvodov v súlade s platnými predpismi sa na účely výpočtu dĺžky trvania uvedených pracovných pomerov nezohľadňujú.“

11

Článok 24 tohto zákona s názvom „Výskumní pracovníci na dobu určitú“ stanovuje:

„1.   V rámci zdrojov, ktoré sú k dispozícii na plánovanie, môžu univerzity pre svoje činnosti v oblasti výskumu, vzdelávania, ďalšieho vzdelávania a služieb študentov uzatvárať pracovné zmluvy na dobu určitú. Zmluva definuje na základe predpisov univerzity podmienky vykonávania vzdelávacej činnosti, ďalšej vzdelávacej činnosti a služieb študentom, ako aj výskumné činnosti.

2.   Príjemcovia sú vyberaní vo verejných výberových konaniach organizovaných univerzitami prostredníctvom nariadenia v zmysle zákona č. 168 z 9. mája 1989 v súlade so zásadami stanovenými v Európskej charte výskumných pracovníkov pripojenej k odporúčaniu Komisie z 11. marca 2005 (2005/251/ES)…

3.   Zmluvy majú tieto vlastnosti:

…

5.   V rámci zdrojov, ktoré sú k dispozícii na plánovanie, univerzita počas tretieho roka trvania zmluvy uvedenej v odseku 3 písm. b) ohodnotí dotknutého zamestnanca, ktorý získal vedecký titul podľa článku 16 na účely jeho zápisu do zoznamu spolupracujúcich profesorov uvedeného v článku 18 ods. 1 písm. e). V prípade kladného hodnotenia sa po skončení zmluvy tento zamestnanec zapíše do zoznamu spolupracujúcich profesorov. Hodnotenie sa vykonáva podľa medzinárodne uznávaných štandardov kvality, ktoré sú stanovené v univerzitnom štatúte v rámci kritérií stanovených ministerskou vyhláškou. Plánovanie podľa článku 18 ods. 2 zabezpečuje dostupnosť potrebných zdrojov v prípade kladného hodnotenia. Konanie sa uverejní na stránkach univerzity.

6.   V rámci zdrojov, ktoré sú k dispozícii na plánovanie, možno bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 18 ods. 2, odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona do 31. decembra šiesteho roku po tomto dátume, využiť postup podľa odseku 5 na účely zápisu profesorov druhého stupňa a výskumných pracovníkov prijatých na dobu neurčitú na tej istej univerzite, ktorí získali vedecký titul uvedený v článku 16, do zoznamu profesorov prvého a druhého stupňa. Na tento účel môžu univerzity použiť maximálne polovicu prostriedkov, ktoré zodpovedajú prostriedkom potrebným na pokrytie voľných miest stálych profesorov. Od deviateho roku môže univerzita použiť zodpovedajúce prostriedky až do výšky polovice voľných miest stálych profesorov na účely zápisov do zoznamu podľa odseku 5.

…

8.   Plat osôb, s ktorými boli uzavreté zmluvy uvedené v odseku 3 písm. a) sa rovná nástupnému platu riadnych výskumných pracovníkov v závislosti od ich podmienok zamestnávania. Pokiaľ ide o osoby, ktoré uzatvorili zmluvy uvedené v odseku 3 písm. b), celkový hrubý ročný plat sa rovná nástupnému platu riadnych výskumných pracovníkov na plný úväzok a môže byť zvýšený maximálne o 30 %.

9.   Zmluvy uvedené v tomto článku nezakladajú nijaké právo, pokiaľ ide o prijímanie do zamestnania. Plnením zmluvy uvedenej v odseku 3 písm. a) a b) sa udeľuje prednostné právo vo výberových konaniach na obsadenie pracovných miest vo verejnej správe.“

12

Legge n. 124. – Deleghe al Governo in materia di riorganizzazione delle amministrazioni pubbliche (zákon č. 124 o reorganizácii verejnej správy) zo 7. augusta 2015 (GURI č. 187 z 13. augusta 2015, ďalej len „zákon č. 124/2015“), ktorý stanovuje najmä pravidlá delegovania legislatívnych právomocí týkajúce sa reorganizácie pracovného práva uplatniteľného na zamestnancov vo verejnej správe, v článku 17 ods. 1 stanovuje:

„Legislatívne dekréty na reorganizáciu právnej úpravy v oblasti zamestnanosti vo verejnej správe a súvisiacich profilov správnej organizácie sa prijímajú po konzultácii s najreprezentatívnejšími odborovými organizáciami v lehote osemnástich mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona pri dodržaní nasledujúcich hlavných zásad a kritérií, ktoré dopĺňajú zásady a kritériá uvedené v článku 16:

a) zavedenie hodnotiacich mechanizmov vo verejných výberových konaniach, ktoré umožňujú zhodnotiť odbornú prax získanú osobami, ktoré mali pružné pracovné vzťahy s verejnou správou…

…

o) organizácia pružných foriem práce stanovením obmedzených a taxatívnych prípadov, ktoré sa vyznačujú zlučiteľnosťou s osobitnou povahou pracovných pomerov zamestnancov vo verejnej správe, ako aj s požiadavkami na ich organizáciu a funkčnosť s cieľom zabrániť neistote zamestnania;

…“

13

Článok 20 decreto legislativo n. 75 – Modifiche e integrazioni al decreto legislativo 30 marzo 2001, no 165, ai sensi degli articoli 16, commi 1, lettera a), e 2, lettere b), c), d) ed e) e 17, comma 1, lettere a), c), e), f), g), h), l) m), n), o), q), r), s) e z), della legge 7 agosto 2015, n. 124, in materia di riorganizzazione delle amministrazioni pubbliche (legislatívny dekrét č. 75, ktorým sa mení a dopĺňa legislatívny dekrét č. 165 z 30. marca 2001 podľa článku 16 ods. 1 písm. a), článku 16 ods. 2 písm. b), c), d) a e) a článku 17 ods. 1 písm. a), c), e), f), g), h), l), m), n), o), q), r), s) a z) zákona č. 124 zo 7. augusta 2015 o reorganizácii verejnej správy) z 25. mája 2017 (GURI č. 130 zo 7. júna 2017, ďalej len legislatívny dekrét č. 75/2017) s názvom „Boj proti neistote zamestnania vo verejnej správe“ stanovuje:

„1.   S cieľom bojovať proti neistote zamestnania, obmedziť využívanie zmlúv na dobu určitú a zhodnotiť odborné schopnosti, ktoré získali zamestnanci na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú, môžu orgány verejnej správy v rokoch 2018 až 2020 v súlade s trojročným plánom potrieb uvedeným v článku 6 ods. 2 a s uvedením finančného krytia, prijať do zamestnania na dobu neurčitú zamestnancov, ktorí nezastávajú riadiace funkcie a ktorí spĺňajú tieto požiadavky:

2.   V priebehu tých istých rokov 2018 až 2020 môžu orgány verejnej správy organizovať v súlade s trojročným plánom potrieb podľa článku 6 ods. 2 a bez toho, aby bola dotknutá záruka náležitého vonkajšieho prístupu, po uvedení finančného krytia výberové konania vyhradené, vo výške maximálne 50 disponibilných pracovných miest, pre zamestnancov, ktorí nezastávajú riadiace funkcie a ktorí spĺňajú tieto požiadavky:

…

8.   Orgány verejnej správy môžu predĺžiť pružné pracovné pomery s osobami, ktoré sa zúčastňujú na výberových konaniach uvedených v odsekoch 1 a 2, až do ich ukončenia, v medziach dostupných zdrojov v zmysle článku 9 ods. 28 zákonného dekrétu č. 78 z 31. mája 2010, ktorý bol zmenený a doplnený zákonom č. 122 z 30. júla 2010.

9.   Tento článok sa nevzťahuje na zamestnávanie pedagogických, administratívnych, technických a pomocných pracovníkov (ATA) v školských a vzdelávacích štátnych zariadeniach. … Tento článok sa nevzťahuje ani na zmluvy o pridelení zamestnancov orgánom verejnej správy.“

14

Článok 5 ods. 4a decreto legislativo n. 368 – Attuazione della direttiva 1999/70/CE relativa all’accordo quadro sul lavoro a tempo determinato concluso dall’UNICE, dal CEEP e dal CES (legislatívny dekrét č. 368, ktorým sa vykonáva smernica 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP), zo 6. septembra 2001 (GURI č. 235 z 9. októbra 2001, ďalej len „legislatívny dekrét č. 368/2001“), ktorým sa prebrala smernica 1999/70 do talianskeho právneho poriadku, stanovoval:

„Bez toho, aby bola dotknutá úprava týkajúca sa opakovaného uzatvárania zmlúv uvedená v predchádzajúcich odsekoch, ak v dôsledku opakovaného uzatvárania zmlúv na dobu určitú na vykonávanie rovnocenných úloh presiahla doba trvania pracovného pomeru medzi tým istým zamestnávateľom a tým istým zamestnancom celkovo tridsaťšesť mesiacov vrátane predĺženia a obnovenia, bez ohľadu na obdobie prerušenia medzi zmluvami, pracovný pomer sa považuje za pracovný pomer na dobu neurčitú v zmysle odseku 2…“

15

Toto ustanovenie bolo v podstate prevzaté a ponechané v platnosti na základe článku 19 decreto legislativo n. 81. – Disciplina organica dei contratti di lavoro e revisione della normativa in tema di mansioni, a norma dell’articolo 1, comma 7, della legge 10 dicembre 2014, n. 183 (legislatívny dekrét č. 81 o systematickej úprave pracovných zmlúv a revízii právnych predpisov o pracovných povinnostiach v súlade s článkom 1 ods. 7 zákona č. 183 z 10. decembra 2014) z 15. júna 2015 (riadny dodatok GURI č. 144 z 24. júna 2015, ďalej len „legislatívny dekrét č. 81/2015“) s názvom „Stanovenie lehoty a maximálnej doby trvania“, ktorý je v účinnosti od 25. júna 2015. Podľa tohto ustanovenia platí, že po prekročení hranice 36 mesiacov, či už ide o jedinú zmluvu alebo o opakovane uzatvorené zmluvy na účely vykonávania služobných povinností na rovnakej úrovni a v rovnakom právnom postavení, sa „zmluva zmení na zmluvu na dobu neurčitú odo dňa tohto prekročenia“.

16

V súlade s článkom 10 ods. 4a legislatívneho dekrétu č. 368/2001 sa však článok 5 ods. 4a tohto legislatívneho dekrétu v určitých prípadoch neuplatňuje. Zmluvy, o ktoré ide vo veci samej, patria medzi tieto prípady podľa článku 29 ods. 2 písm. d) legislatívneho dekrétu č. 81/2015, keďže toto ustanovenie výslovne stanovuje medzi výnimkami z pôsobnosti článku 5 ods. 4a legislatívneho dekrétu č. 368/2001 zmluvy na dobu určitú uzatvorené na základe zákona č. 240/2010.

17

Okrem toho článok 29 ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 81/2015 stanovuje, že ustanovenia článku 36 decreto legislativo č. 165 – Norme generali sull’ordinamento del lavoro alle dipendenze delle amministrazioni pubbliche (legislatívny dekrét č. 165 o všeobecných pravidlách týkajúcich sa organizácie práce vo verejnej správe) z 30. marca 2001 (riadny dodatok GURI č. 106 z 9. mája 2001, ďalej len „legislatívny dekrét č. 165/2001“) zostávajú nezmenené.

18

Článok 36 legislatívneho dekrétu č. 165/2001, v znení legislatívneho dekrétu č. 75/2017, s názvom „Zamestnanci na základe zmluvy na dobu určitú alebo zamestnaní v rámci pružných pracovných pomerov“ stanovuje:

„1.   Na účely splnenia požiadaviek súvisiacich s bežnými potrebami orgány verejnej správy prijímajú do zamestnania výlučne na základe pracovných zmlúv na dobu neurčitú…

…

5.   Porušenie kogentných ustanovení týkajúcich sa prijímania alebo zamestnávania zamestnancov orgánmi verejnej správy nemôže v nijakom prípade viesť k uzatvoreniu pracovných pomerov na dobu neurčitú s týmito orgánmi verejnej správy, pričom tým nie sú dotknuté zodpovednosť a sankcie, ktoré im môžu byť uložené. Dotknutý zamestnanec má nárok na náhradu škody vyplývajúcu z práce vykonávanej v rozpore s kogentnými ustanoveniami…

…

5c.   Pracovné zmluvy na dobu určitú uzatvorené v rozpore s týmto článkom sú neplatné a zakladajú zodpovednosť správneho orgánu. Vedúci pracovníci, ktorí konajú v rozpore s ustanoveniami tohto článku, sú takisto zodpovední podľa článku 21. Vedúcim pracovníkom zodpovedným za pochybenia pri využívaní pružnej práce nemožno priznať výkonnostnú odmenu.“

19

Každý zo žalobcov vo veciach C‑40/20 a C‑173/20 uzavrel s univerzitou v Perugii zmluvu výskumného pracovníka v trvaní troch rokov podľa článku 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 240/2010. Ich zmluva bola predĺžená o dva roky.

20

Žalobcovia vo veci samej, ktorí v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 124/2015 už boli vo funkcii, požiadali univerzitu v Perugii s odvolaním sa na článok 20 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 75/2017, aby uskutočnila výberové konanie na účely ich zamestnania na dobu neurčitú.

21

Univerzita v Perugii zamietla tieto žiadosti oznámeniami z 11. a 19. apríla 2018 s odôvodnením, že v súlade s obežníkom Úradu predsedu Rady ministrov č. 3 z 23. novembra 2017 o stabilizácii neistého zamestnania vo verejnej správe (ďalej len „obežník č. 3/2017“) právna úprava obsiahnutá v článku 20 legislatívneho dekrétu č. 75/2017 nič nemení na pracovnom pomere univerzitných profesorov a výskumných pracovníkov, ktorých verejnoprávna zmluva nepodlieha postupom stabilizácie neistého zamestnania.

22

Žalobcovia vo veci samej podali žaloby na Tribunale amministrativo regionale per l’Umbria (Regionálny správny súd pre región Umbria, Taliansko) s cieľom napadnúť tieto rozhodnutia, ako aj obežník č. 3/2017. Tvrdili najmä, že článok 20 legislatívneho dekrétu č. 75/2017 nevylučuje univerzitných výskumných pracovníkov so zmluvami na dobu určitú z postupu stabilizácie neistého zamestnania, pretože v opačnom prípade by sa toto ustanovenie muselo považovať za protiústavné a v rozpore s právom Únie, konkrétne s rámcovou dohodou.

23

Po tom, čo Tribunale amministrativo regionale per l’Umbria (Regionálny správny súd pre región Umbria) spojil konania o žalobách vo veciach C‑40/20 a C‑173/20 podaných žalobcami vo veci samej, uvedené žaloby zamietol s odôvodnením, že postup uvedený v článku 20 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 75/2017 predstavuje, a to aj s ohľadom na stanovisko Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 11. apríla 2017, relevantnú výnimku zo zásady verejného výberového konania, ktorej záväznú povahu vždy zakotvoval Corte costituzionale (Ústavný súd, Taliansko) a sociálna a správna judikatúra. Tento postup sa teda musí považovať za výnimočný nástroj do takej miery, že podlieha nielen zásadám odôvodnenosti a proporcionality, ale aj programovým a finančným obmedzeniam uplatniteľným na celú verejnú službu.

24

V každom prípade, aj keď univerzitní výskumní pracovníci, ktorí uzavreli zmluvy na dobu určitú, nie sú výslovne vylúčení z okruhu adresátov, uvedený postup sa neuplatňuje na túto kategóriu pracovníkov, ktorých vzťahy sa riadia osobitnými pravidlami univerzity a vedeckého výskumu.

25

Žalobcovia vo veci samej podali odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada).

26

Tento súd sa domnieva, že riešenie sporov vo veci samej vyžaduje, aby sa najprv vyriešila otázka zlučiteľnosti systému prijímania univerzitných výskumných pracovníkov do zamestnania s právom Únie.

27

V tejto súvislosti uvedený súd na úvod pripomína, že základným cieľom rámcovej dohody a ochranných mechanizmov, ktoré stanovuje, nie je vylúčiť zmluvu na dobu určitú, ale zneužívanie tohto nástroja. Okrem toho má výhrady voči automatickému uplatňovaniu týchto mechanizmov v oblastiach výkonu verejnej moci vo všeobecnosti a konkrétne vedeckého výskumu, pretože tieto oblasti sú vo vnútroštátnom právnom poriadku upravené na základe ústavných zásad.

28

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že vzhľadom na osobitosti univerzitného vedeckého výskumu pracovný pomer na dobu určitú, aj keď nadväzuje alebo takmer nadväzuje na predchádzajúci pracovný pomer medzi tými istými stranami a spravidla súvisí s otázkami vedeckého výskumu alebo dokonca presahuje maximálnu dĺžku trvania uvedenú v článku 19 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 81/2015, nemusí nevyhnutne predstavovať len skryté a zneužívajúce predĺženie prvého pracovného pomeru.

29

Objektívnym dôvodom pre prijímanie univerzitných výskumných pracovníkov do zamestnania na základe zmlúv na dobu určitú je tak a priori nepredvídateľnosť povahy a počtu výskumných smerov, ktoré sa môžu vytvoriť, ako aj druhu, trvania a obsahu tejto vzdelávacej činnosti. V oboch prípadoch ide v skutočnosti o dočasné potreby, pretože nie sú trvalé a spadajú do časových úsekov, ktoré nemusia byť nevyhnutne uzavreté alebo trvať počas takto stanoveného maximálneho obdobia.

30

Vnútroštátny súd sa však pýta na možný nesúlad právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, s právom Únie.

31

Na úvod sa domnieva, že zachovanie oboch štatútov výskumných pracovníkov so zmluvou na dobu určitú uvedených v článku 24 ods. 3 zákona č. 240/2010 by mohlo byť v rozpore s doložkou 5 bodom 1 rámcovej dohody. „Objektívne a transparentné“ kritériá, ktoré táto doložka vyžaduje, totiž nie sú uvedené v článku 24 ods. 1 tohto zákona, ktorý jednoducho vyžaduje, aby bola zmluva na dobu určitú zlučiteľná so „zdrojmi, ktoré sú k dispozícii na plánovanie“. Z judikatúry, a najmä z rozsudku z 26. novembra 2014, Mascolo a i. (C‑22/13, C‑61/13 až C‑63/13 a C‑418/13, EU:C:2014:2401), pritom vyplýva, že hoci dôvody rozpočtovej povahy, ktorých cieľom je odmietnuť zachovanie pracovného miesta, môžu byť základom voľby sociálnej politiky členského štátu a môžu ovplyvniť povahu alebo rozsah opatrení, ktoré chce prijať, samy osebe nepredstavujú cieľ, ktorý táto politika sleduje, a teda nemôžu odôvodniť neexistenciu akéhokoľvek opatrenia na zabránenie zneužívania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody.

32

Okrem toho podmieňovanie možného predĺženia o dva roky len „pozitívnym hodnotením vykonávanej vzdelávacej a výskumnej činnosti“ nemožno považovať za splnenie požiadavky, aby univerzita definovala a uplatňovala objektívne a transparentné kritériá na overenie toho, či predĺženie takýchto zmlúv skutočne zodpovedá skutočnej potrebe, je spôsobilé dosiahnuť sledovaný cieľ.

33

Napokon porušenie zásad práva Únie vyplývajúcich z uzavretia prvej zmluvy na dobu určitú by malo vplyv aj na predĺženie tejto zmluvy.

34

Článok 24 ods. 3 zákona č. 240/2010 by teda mohol predstavovať skutočné riziko zneužívania zmlúv na dobu určitú, a ak by to tak bolo, nebol by zlučiteľný s cieľom a potrebným účinkom rámcovej dohody.

35

Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré sú spoločné pre veci C‑40/20 a C‑173/20:

36

Consiglio di Stato (Štátna rada) 23. apríla 2020 položila vo veci C‑40/20 šiestu otázku, ktorá znie:

37

Rozhodnutím z 27. apríla 2020 predseda Súdneho dvora spojil veci C‑40/20 a C‑173/20 na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

38

V rámci prvej, štvrtej, piatej a šiestej otázky sa vnútroštátny súd pýta na súlad vnútroštátnych ustanovení najmä so zásadami efektivity a ekvivalencie. Keďže však tieto vnútroštátne ustanovenia stanovujú hmotnoprávne požiadavky, a nie procesné postupy, tieto zásady nie sú pre zodpovedanie uvedených otázok relevantné. Tieto zásady sa totiž uplatňujú len v súvislosti s ochranou práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, a preto sa netýkajú vecného rozsahu týchto práv, ale len procesných podmienok ich výkonu, ktoré sa riadia vnútroštátnym právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2016, Câmpean, C‑200/14, EU:C:2016:494, body 45 a 57).

39

Prvou časťou svojej prvej otázky a druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložka 5 rámcovej dohody bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje univerzitám, aby uzatvárali s výskumnými pracovníkmi zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, ktoré je možné predĺžiť najviac o dva roky, bez toho, aby bolo uzatváranie a predlžovanie takýchto zmlúv podmienené objektívnymi dôvodmi súvisiacimi s dočasnými alebo výnimočnými potrebami.

40

Treba pripomenúť, že článok 24 ods. 3 zákona č. 240/2010 stanovuje dva typy zmlúv pre univerzitných výskumných pracovníkov, čím nahrádza predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá týmto osobám poskytovala trvalé pracovné miesto po úspešnom ukončení úvodnej trojročnej skúšobnej doby, a to zmluvy uvedené v písmene a) tohto ustanovenia (ďalej len „zmluvy typu A“) a zmluvy uvedené v písmene b) tohto ustanovenia (ďalej len „zmluvy typu B“), ktoré sa takisto uzatvárajú na obdobie troch rokov.

41

Hoci výsledkom výberového konania je teda uzavretie zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov pre obe kategórie univerzitných výskumných pracovníkov, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že medzi týmito typmi zmlúv existujú rozdiely.

42

Uzatvorenie zmluvy typu A totiž závisí od existencie dostupných zdrojov na vykonávanie činností v oblasti výskumu, vzdelávania, ďalšieho vzdelávania a služieb študentom. Takúto zmluvu možno predĺžiť len raz na obdobie dvoch rokov po kladnom hodnotení vedeckej činnosti dotknutej osoby. Naopak, zmluvu typu B nemožno predĺžiť, ale dotknutému výskumnému pracovníkovi možno po uplynutí tohto obdobia a v závislosti od výsledku príslušného hodnotenia ponúknuť pracovné miesto spolupracujúceho profesora, pričom toto pracovné miesto sa obsadzuje na základe zmluvy na dobu neurčitú.

43

Podmienky prístupu k jednej alebo druhej z týchto zmlúv sú tiež odlišné. Pokiaľ ide o zmluvy typu A, stačí byť držiteľom doktorského titulu, rovnocenného univerzitného titulu alebo diplomu v špecializovanom odbore medicíny. Pokiaľ ide o zmluvy typu B, je nevyhnutné, aby dotknutá osoba pracovala ako výskumný pracovník v súlade s článkom 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 240/2010, aby získala titul profesora prvého alebo druhého stupňa, aby ukončila dobu medicínskeho vzdelávania alebo odpracovala aspoň tri roky na rôznych univerzitách na základe získaných grantov na výskum alebo študentských štipendií.

44

Preto uzatvorenie zmluvy typu A umožňuje mať prístup k zmluve typu B. Univerzitný výskumný pracovník tak môže pokračovať vo svojej akademickej kariére na základe prechodu od zmluvy typu A na zmluvu typu B, čo mu následne umožní byť vymenovaný za spolupracujúceho profesora. Takéto vymenovanie však závisí od výsledku zodpovedajúceho hodnotenia, a nie je teda automatické.

45

Z toho vyplýva, že rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami univerzitných výskumných pracovníkov spočíva v rozdielnych vstupných podmienkach na uzavretie zmluvy a ďalej v tom, že výskumní pracovníci so zmluvou typu A nemajú v rámci svojej kariéry priamy prístup k pracovnému miestu spolupracujúceho profesora, zatiaľ čo výskumní pracovníci so zmluvou typu B takýto priamy prístup majú.

46

V prejednávanej veci boli žalobcovia vo veci samej prijatí do zamestnania ako úspešní uchádzači vo výberovom konaní organizovanom podľa článku 24 zákona č. 240/2010, a teda po kladnom hodnotení, ako vyžaduje odsek 3 písm. a) tohto článku, a pri zohľadnení „zdrojov, ktoré sú dostupné na plánovanie s cieľom vykonávať činnosti v oblasti výskumu, vzdelávania, ďalšieho vzdelávania a služieb študentov“.

47

Treba pripomenúť, že podľa doložky 1 rámcovej dohody je jej účelom jednak zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením uplatňovania zásady nediskriminácie a jednak vytvoriť rámec na zamedzenie zneužívania vyplývajúceho z využívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a pracovných pomerov na dobu určitú.

48

Na tento účel doložka 5 rámcovej dohody s cieľom zabrániť prípadnému zneužívaniu, ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pracovných pomerov na dobu určitú, stanovuje v bode 1 opatrenia, ktoré majú členské štáty zaviesť, ak neexistujú rovnocenné zákonné opatrenia na zamedzenie zneužívaniam.

49

Zo znenia tejto doložky 5 vyplýva, že sa uplatňuje len v prípade opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv alebo pracovných pomerov na dobu určitú, takže zmluva, ktorá je prvou alebo jedinou pracovnou zmluvou na dobu určitú, nespadá pod bod 1 uvedenej doložky. Rámcová dohoda teda neukladá členským štátom povinnosť prijať opatrenie, ktoré by vyžadovalo, aby každá prvá alebo jediná pracovná zmluva na dobu určitú bola odôvodnená objektívnym dôvodom [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 52, ako aj citovaná judikatúra].

50

Na uzatvorenie zmluvy na dobu určitú, akou je zmluva typu A, sa preto ako na takú nevzťahuje doložka 5 bod 1 rámcovej dohody, a teda nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia.

51

Naopak toto ustanovenie sa uplatňuje, pokiaľ sa zmluva typu A predĺži na obdobie maximálne dvoch rokov, ako to stanovuje článok 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 240/2010, keďže v tomto prípade ide o dve po sebe nasledujúce zmluvy na dobu určitú.

52

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že predmetom doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody je vykonanie jedného z cieľov, ktoré táto rámcová dohoda sleduje, a to stanovenie pravidiel pre využívanie opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv alebo pracovných pomerov na dobu určitú, ktoré sa považujú za možný zdroj zneužívania v neprospech pracovníkov, tým, že sa stanoví určitý počet minimálnych ochranných ustanovení určených na zabránenie neistote v postavení zamestnancov [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 55, ako aj citovaná judikatúra].

53

Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody preto s cieľom zabrániť zneužívaniu, ku ktorému dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pracovných pomerov na dobu určitú, ukladá členským štátom povinnosť účinne a záväzne prijať najmenej jedno z opatrení, ktoré vymenúva, ak ich vnútroštátne právo neobsahuje rovnocenné zákonné opatrenia. Tri takto vymenované opatrenia v bode 1 písm. a) až c) tejto doložky sa týkajú objektívnych dôvodov na obnovenie takýchto pracovných zmlúv alebo pracovných pomerov, maximálneho celkového trvania týchto opakovane uzatváraných zmlúv alebo pracovných pomerov a počtu ich obnovení [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 56, ako aj citovaná judikatúra].

54

Členské štáty v tomto smere disponujú mierou voľnej úvahy, pretože môžu použiť jedno alebo viaceré opatrenia uvedené v doložke 5 bode 1 písm. a) až c) rámcovej dohody alebo existujúce rovnocenné zákonné opatrenia, aby zohľadnili potreby špecifických odvetví a/alebo kategórií pracovníkov [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 57, ako aj citovaná judikatúra].

55

Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody tým určuje členským štátom všeobecný cieľ spočívajúci v zabránení takému zneužívaniu, pričom im ponecháva voľbu prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa, pokiaľ nespochybnia cieľ alebo potrebný účinok rámcovej dohody [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 58, ako aj citovaná judikatúra].

56

V prejednávanej veci článok 24 ods. 3 písm. a) zákona č. 240/2010 stanovuje obmedzenie, pokiaľ ide nielen o maximálnu dĺžku trvania zmlúv typu A, ako sú zmluvy uzavreté žalobcami vo veci samej, ale aj pokiaľ ide o možný počet obnovení týchto zmlúv. Konkrétne toto ustanovenie stanovuje maximálnu dĺžku trvania týchto zmlúv na tri roky a povoľuje len jedno predĺženie, ktoré je obmedzené na dobu dvoch rokov.

57

Článok 24 ods. 3 zákona č. 240/2010 teda obsahuje dve z opatrení uvedených v doložke 5 bode 1 rámcovej dohody, a to opatrenie týkajúce sa maximálneho celkového trvania zmlúv na dobu určitú a opatrenie týkajúce sa počtu možných obnovení týchto zmlúv. Vnútroštátny súd navyše neuviedol skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať, že tieto opatrenia nepostačujú na to, aby účinne predchádzali zneužívaniu zmlúv na dobu určitú, pokiaľ ide o zmluvy typu A.

58

Je pravda, že vnútroštátny súd s odkazom najmä na rozsudok z 25. októbra 2018, Sciotto (C‑331/17, EU:C:2018:859), poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej neobsahuje objektívne a transparentné kritériá, ktoré by na jednej strane umožňovali určiť, či je uzatváranie a predlžovanie zmlúv typu A odôvodnené skutočnými dočasnými potrebami, a na druhej strane, či môžu uspokojiť tieto potreby a či sú vykonávané primeraným spôsobom.

59

V prvom rade však treba uviesť, že zatiaľ čo vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, bola otázka, či obnovenie predmetných zmlúv na dobu určitú bolo odôvodnené objektívnymi dôvodmi v zmysle doložky 5 ods. 1 písm. a) rámcovej dohody, vrátane potreby pokryť skutočné a dočasné potreby, vznikla z dôvodu neexistencie takých opatrení, ako sú uvedené v doložke 5 ods. 1 písm. b) a c) rámcovej dohody, pričom vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej obsahuje, ako bolo uvedené v bode 57 tohto rozsudku, takéto opatrenia. Skutočnosť, na ktorú poukazuje vnútroštátny súd, že táto právna úprava neobsahuje spresnenie, pokiaľ ide o skutočnú a dočasnú povahu potrieb, ktoré sa majú uspokojiť využitím zmlúv na dobu určitú, je teda irelevantná.

60

V druhom rade treba uviesť, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 25. októbra 2018, Sciotto (C‑331/17, EU:C:2018:859), boli dotknutí pracovníci vystavení úplnej neistote, pokiaľ ide o dĺžku trvania ich pracovného pomeru. Naopak osoby, ktoré uzatvárajú zmluvu typu A, akú uzavreli žalobcovia vo veci samej, sú ešte pred podpisom zmluvy informované, že pracovný pomer nebude môcť trvať dlhšie ako päť rokov.

61

Pokiaľ ide o výhodu stability zamestnania pre zamestnanca, táto, ako to vyplýva z druhého odseku preambuly rámcovej dohody, sa chápe ako významný prvok ochrany pracovníkov, zatiaľ čo pracovné zmluvy na dobu určitú môžu zodpovedať potrebám zamestnávateľa i zamestnancov iba za určitých okolností [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 65, ako aj citovaná judikatúra].

62

Zánik účinkov zmluvy výskumného pracovníka na dobu určitú, akou je zmluva uzatvorená žalobcami vo veci samej, ktorí boli zamestnaní na základe pracovnej zmluvy typu A, pritom nevyhnutne nevedie k nestabilite zamestnania, keďže dotknutému zamestnancovi umožňuje získať kvalifikácie potrebné na získanie zmluvy typu B, ktorá zase môže viesť k pracovnému pomeru na dobu neurčitú v postavení spolupracujúceho profesora.

63

V treťom rade treba konštatovať, že skutočnosť, že univerzity majú stálu potrebu zamestnávať univerzitných výskumných pracovníkov, ako to zjavne vyplýva z predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy, neznamená, že táto potreba nemôže byť uspokojená využitím pracovných zmlúv na dobu určitú [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 67, ako aj citovaná judikatúra].

64

Zdá sa totiž, že pracovné miesto výskumného pracovníka je koncipované ako prvá fáza kariéry vedca, pričom tento výskumný pracovník je predurčený na to, aby sa vypracoval na iné miesto, a to na pracovné miesto pedagóga, najskôr spolupracujúceho profesora a neskôr riadneho profesora [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 68, ako aj citovaná judikatúra].

65

Okrem toho, pokiaľ ide o skutočnosť, že predĺženie zmlúv typu A o dva roky je podmienené kladným hodnotením vykonávaných pedagogických a vedeckých činností, „osobitné potreby“ dotknutého odvetvia môžu primerane spočívať, pokiaľ ide o oblasť vedeckého výskumu, v potrebe zabezpečiť kariérny postup jednotlivých vedeckých pracovníkov v závislosti od ich príslušných zásluh, ktoré sa musia v dôsledku toho posúdiť. Ustanovenie, ktoré by ukladalo univerzite povinnosť uzavrieť s výskumným pracovníkom zmluvu na dobu neurčitú nezávisle od hodnotenia výsledkov jeho vedeckej činnosti, by preto takéto požiadavky nespĺňalo [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 69, ako aj citovaná judikatúra].

66

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú časť prvej otázky a na druhú otázku odpovedať tak, že doložka 5 rámcovej dohody sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje univerzitám, aby uzatvárali s výskumnými pracovníkmi zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, ktoré je možné predĺžiť najviac o dva roky, bez toho, aby bolo uzatváranie a predlžovanie takýchto zmlúv podmienené objektívnymi dôvodmi súvisiacimi s dočasnými alebo výnimočnými potrebami, a to s cieľom pokryť bežné a trvalé potreby dotknutej univerzity.

67

Druhou časťou svojej prvej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložka 5 rámcovej dohody bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 22 ods. 9 zákona č. 240/2010, ktorá stanovuje celkové trvanie pracovných zmlúv, ktoré môže ten istý výskumný pracovník uzavrieť, a to aj s rôznymi univerzitami a ústavmi, na dvanásť rokov, a to aj keď nenasledujú po sebe.

68

V tejto súvislosti treba na úvod konštatovať, že cieľom článku 22 ods. 9 uvedeného zákona nie je obmedziť trvanie jednotlivej pracovnej zmluvy na dobu určitú, ale celkové trvanie všetkých možných foriem pracovných pomerov na dobu určitú v oblasti výskumu, či už ide o zmluvy typu A alebo B, alebo o iné formy pracovných pomerov, ktoré môže tá istá osoba uzavrieť, a to aj s rôznymi univerzitami a ústavmi.

69

Treba pripomenúť, že cieľom doložky 5 rámcovej dohody je vykonať jeden z cieľov, ktorý táto rámcová dohoda sleduje, a to zabrániť neistote zamestnancov prostredníctvom opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv alebo pracovných pomerov na dobu určitú, ktoré sa považuje za potenciálny zdroj zneužívania v neprospech pracovníkov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 55, ako aj citovanú judikatúru].

70

V prejednávanej veci článok 22 ods. 9 zákona č. 240/2010 stanovuje celkovú dĺžku trvania všetkých zmlúv na dobu určitú vrátane zmlúv typu A, ktoré môže ten istý univerzitný výskumný pracovník uzavrieť s jednou alebo viacerými univerzitami, na dvanásť rokov.

71

Rovnako ako článok 24 ods. 3 zákona č. 240/2010 teda článok 22 ods. 9 tohto zákona obsahuje jedno z opatrení uvedených v doložke 5 bode 1 rámcovej dohody, a to opatrenie týkajúce sa maximálneho celkového trvania všetkých zmlúv na dobu určitú uzavretých jedným výskumným pracovníkom. Okrem toho, že sa doložka 5 bod 1 písm. b) rámcovej dohody týka len situácie, keď je len jeden zamestnávateľ, takže táto doložka je relevantná len v prípade opakovaného uzatvárania zmlúv na dobu určitú s výskumným pracovníkom v rámci tej istej univerzity, vnútroštátny súd neuviedol skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať, že toto opatrenie nepostačuje na účinné predchádzanie zneužívania zmlúv na dobu určitú, pokiaľ ide o zmluvy typu A.

72

Skutočnosť, na ktorú poukazuje vnútroštátny súd, že vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, neobsahuje spresnenia týkajúce sa skutočnej a dočasnej povahy potrieb, ktoré sa majú uspokojiť využitím zmlúv na dobu určitú, je teda z rovnakých dôvodov ako tie, ktoré sú uvedené v bode 59 tohto rozsudku, irelevantná [pozri analogicky rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 63].

73

Aj za predpokladu, že by takéto opatrenie nebolo dostatočné na účinné predchádzanie takémuto zneužívaniu a že existujú prípady, keď napriek existencii ochranného pravidla týkajúceho sa, tak ako v prejednávanej veci, maximálneho celkového trvania opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú, členský štát môže porušiť požiadavky doložky 5 rámcovej dohody tým, že na pokrytie potrieb, ktoré majú trvalý a dlhodobý charakter, využije pracovné zmluvy na dobu určitú, pričom takéto využívanie týchto pracovných pomerov na dobu určitú by bolo v situácii, akou je situácia vo veci samej, odôvodnené objektívnymi dôvodmi podľa doložky 5 ods. 1 písm. a) rámcovej dohody.

74

V prvom rade, ako uviedol aj vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, povaha akademického výskumu by totiž mohla odôvodniť dočasný charakter prijímania univerzitných výskumných pracovníkov do zamestnania.

75

V tejto súvislosti často obmedzené trvanie úloh výskumného pracovníka súvisí s druhom výkonov, ktoré musí poskytovať a ktoré spočívajú najmä v analýze konkrétnych tém, vo vykonávaní štúdií a výskumov, ktorých výsledky sú uverejnené neskôr. Pre univerzitu sú teda povaha a počet oblastí, ako aj druh, trvanie a obsah výskumných činností, ktoré si možno vybrať, do značnej miery nepredvídateľné.

76

V druhom rade, ako bolo uvedené v bodoch 63 až 65 tohto rozsudku, skutočnosť, že univerzity majú stálu potrebu zamestnávať univerzitných výskumných pracovníkov, ako to zjavne vyplýva z vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej, neznamená, že táto potreba nemôže byť uspokojená využitím pracovných zmlúv na dobu určitú [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 67, ako aj citovaná judikatúra].

77

Zdá sa totiž, že pracovné miesto výskumného pracovníka je koncipované ako prvá fáza kariéry vedca, pričom tento výskumný pracovník je predurčený na to, aby sa vypracoval na iné pracovné miesto, a to miesto pedagóga, najskôr spolupracujúceho profesora a neskôr riadneho profesora [rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 68, ako aj citovaná judikatúra].

78

Navyše z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že univerzity využívajú zmluvy na dobu určitú na uspokojenie bežných a trvalých potrieb výskumu a vzdelávania, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

79

Okrem toho, pokiaľ ide o skutočnosť, že predĺženie trvania zmlúv typu A o dva roky je podmienené kladným hodnotením vykonávaných pedagogických a výskumných činností, „osobitné potreby“ dotknutého odvetvia môžu, pokiaľ ide o oblasť vedeckého výskumu, primerane spočívať v potrebe zabezpečiť kariérny postup jednotlivých výskumných pracovníkov v závislosti od ich príslušných zásluh, ktoré sa v dôsledku toho musia hodnotiť.

80

V treťom rade, ako už bolo zdôraznené v bode 65 tohto rozsudku, maximálna celková dĺžka trvania dvanástich rokov, o akú ide vo veci samej, môže byť odôvodnená potrebou zabezpečiť kariérny postup jednotlivých výskumných pracovníkov v závislosti od ich príslušných zásluh, a teda je nezlučiteľná s predstavou akademického kariérneho postupu [pozri analogicky rozsudok z 3. júna 2021, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑326/19, EU:C:2021:438, bod 69, ako aj citovanú judikatúru].

81

Okrem toho sa nezdá, že by sa pracovník, ktorý uzavrel zmluvu typu A, nemohol zúčastniť na výberových konaniach na účely získania iného typu zmluvy na dobu určitú, akou je zmluva typu B, ktorá môže následne viesť k jeho profesijnej stabilizácii ako spolupracujúci alebo stály profesor v tej istej akademickej inštitúcii alebo v inej inštitúcii. Zdá sa teda, že zmluva typu A umožňuje výskumnému pracovníkovi získať dodatočnú akademickú a vedeckú kvalifikáciu na účely získania zmluvy typu B alebo sa po získaní vedeckého titulu zúčastniť výberového konania na účely uzatvorenia pracovnej zmluvy na dobu neurčitú ako profesor.

82

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v každom konkrétnom prípade posúdil všetky hmotnoprávne okolnosti vecí, ktoré mu boli predložené, s prihliadnutím najmä na počet zmlúv uzavretých tou istou univerzitou s tým istým výskumným pracovníkom alebo na výkon tej istej práce, a preskúmal tiež typológiu výberových konaní a časový interval medzi každým konaním, aby sa zabránilo tomu, že zamestnávateľ zneužíva opakovane uzatvárané zmluvy na dobu určitú (pozri analogicky rozsudok z 13. januára 2022, MIUR a Ufficio scolastico Regionale per la Campania, C‑282/19, EU:C:2022:3, bod 107).

83

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na druhú časť prvej otázky odpovedať tak, že doložka 5 rámcovej dohody sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje celkovú dĺžku trvania pracovných zmlúv, ktoré môže ten istý výskumný pracovník uzavrieť, aj s rôznymi univerzitami a ústavmi, na dvanásť rokov, a to aj keď nenasledujú po sebe.

84

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložka 5 rámcovej dohody bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje, aby sa zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, uzatvorené univerzitnými výskumnými pracovníkmi, ktoré sa môžu predĺžiť najviac o dva roky, zmenili na zmluvy na dobu neurčitú, ak vo vnútroštátnom právnom poriadku neexistuje iné opatrenie na zabránenie a sankcionovanie prípadného zneužívania zmlúv na dobu určitú zo strany univerzít.

85

Ako vyplýva z odpovedí na prvú a druhú otázku a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom doložka 5 rámcovej dohody nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nepredstavuje riziko zneužívania zmlúv na dobu určitú. Na piatu otázku teda nie je potrebné odpovedať.

86

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložka 4 rámcovej dohody bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá za určitých podmienok stanovuje možnosť stabilizovať zamestnanie výskumných pracovníkov vo verejných výskumných inštitúciách, ktorí uzavreli zmluvu na dobu určitú, ale ktorá túto možnosť odopiera univerzitným výskumným pracovníkom, ktorí uzavreli zmluvu na dobu určitú.

87

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rámcová dohoda prebrala a konkretizovala zásadu zákazu diskriminácie len v súvislosti s rozdielnym zaobchádzaním medzi pracovníkmi na dobu určitú a pracovníkmi na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, pričom na prípadné rozdielne zaobchádzanie medzi určitými kategóriami zamestnancov na dobu určitú sa nevzťahuje zásada zákazu diskriminácie zakotvená v uvedenej rámcovej dohode (rozsudok z 13. januára 2022, MIUR a Ufficio Scolastico Regionale per la Campania, C‑282/19, EU:C:2022:3, bod 72, ako aj citovaná judikatúra).

88

Konkrétne účelom doložky 4 rámcovej dohody je zabezpečiť uplatňovanie zásady nediskriminácie vo vzťahu k pracovníkom na dobu určitú, aby sa zabránilo tomu, že zamestnávateľ bude pracovný pomer takejto povahy využívať na to, aby týchto pracovníkov zbavil práv, ktoré sa priznávajú pracovníkom zamestnaným na dobu neurčitú [pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. januára 2022, Ministero dell’Istruzione, dell’Università e della Ricerca – MIUR a i. (Univerzitní vedeckí pracovníci), C‑282/19, EU:C:2022:3, bod 73, ako aj citovanú judikatúru].

89

Skutočnosť, že niektorí pracovníci na dobu určitú, ako napríklad univerzitní výskumní pracovníci, nemôžu využívať stabilizáciu svojho zamestnania, zatiaľ čo výskumní pracovníci vo verejných výskumných organizáciách so zmluvami na dobu určitú môžu, však predstavuje rozdielne zaobchádzanie s dvoma kategóriami pracovníkov na dobu určitú.

90

Na tretiu otázku treba teda odpovedať tak, že doložka 4 rámcovej dohody sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá za určitých podmienok stanovuje možnosť stabilizovať zamestnanie výskumných pracovníkov verejných výskumných inštitúcií, ktorí uzavreli zmluvu na dobu určitú, ale ktorá túto možnosť odopiera univerzitným výskumným pracovníkom, ktorí uzavreli zmluvu na dobu určitú.

91

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložka 4 rámcovej dohody bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá tým, že sa odchyľuje od všeobecného pravidla uplatniteľného na všetkých zamestnancov verejnej a súkromnej sféry, podľa ktorého je od roku 2018 maximálna dĺžka pracovného pomeru na dobu určitú stanovená na 24 mesiacov vrátane predĺženia a obnovenia, a tým, že využívanie tohto typu vzťahov so zamestnancami verejnej správy podmieňuje existenciou „dočasných a výnimočných potrieb“, umožňuje univerzitám, aby uzatvárali s výskumnými pracovníkmi zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, ktoré možno predĺžiť najviac o dva roky, bez toho, aby bolo uzavretie alebo predĺženie týchto zmlúv podmienené existenciou dočasných alebo výnimočných potrieb univerzity, a ktorá tiež na konci päťročného obdobia umožňuje uzavrieť ďalšiu zmluvu na dobu určitú rovnakého typu s tou istou osobou alebo s inými osobami, a to na účely uspokojenia tých istých potrieb v oblasti vzdelávania a výskumu, ktorých sa týkala predchádzajúca zmluva.

92

V tejto súvislosti bolo v bodoch 87 a 88 tohto rozsudku pripomenuté, že keďže rámcová dohoda prebrala a konkretizovala zásadu zákazu diskriminácie len v súvislosti s rozdielnym zaobchádzaním medzi zamestnancami v pracovnom pomere na dobu určitú a zamestnancami v pracovnom pomere na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, na prípadné rozdielne zaobchádzanie medzi určitými kategóriami zamestnancov na dobu určitú sa nevzťahuje zásada zákazu diskriminácie zakotvená v uvedenej rámcovej dohode. Konkrétne účelom doložky 4 rámcovej dohody je zabezpečiť uplatňovanie zásady nediskriminácie vo vzťahu k zamestnancom na dobu určitú, aby sa zabránilo tomu, že zamestnávateľ bude pracovný pomer takejto povahy využívať na to, aby týchto zamestnancov zbavil práv, ktoré sa priznávajú zamestnancom v pracovných pomeroch na dobu neurčitú.

93

Okrem toho, keďže vnútroštátny súd presne neuvádza, s ktorou kategóriou zamestnancov na dobu neurčitú by sa mali porovnať výskumní pracovníci, ktorí uzavreli zmluvu typu A, zdá sa, že otázka sa týka skôr opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú, ktorých zneužitie je sankcionované doložkou 5 rámcovej dohody, a nie diskriminácie výskumných pracovníkov na dobu určitú vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom na dobu neurčitú.

94

Z toho vyplýva, že na štvrtú otázku treba odpovedať tak, že doložka 4 rámcovej dohody sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá tým, že sa odchyľuje od všeobecného pravidla uplatniteľného na všetkých zamestnancov verejnej a súkromnej sféry, podľa ktorého je od roku 2018 maximálna dĺžka pracovného pomeru na dobu určitú stanovená na 24 mesiacov vrátane predĺženia a obnovenia, a od pravidla uplatniteľného na zamestnancov verejnej správy, podľa ktorého je využívanie tohto typu vzťahov so zamestnancami verejnej správy podmienené existenciou dočasných a výnimočných potrieb, umožňuje univerzitám, aby uzatvárali s výskumnými pracovníkmi zmluvy na dobu určitú v trvaní troch rokov, ktoré možno predĺžiť najviac o dva roky, bez toho, aby bolo uzavretie alebo predĺženie týchto zmlúv podmienené existenciou dočasných alebo výnimočných potrieb predmetnej univerzity, a ktorá tiež na konci päťročného obdobia umožňuje uzavrieť ďalšiu zmluvu na dobu určitú rovnakého typu s tou istou osobou alebo s inými osobami, a to na účely uspokojenia tých istých potrieb v oblasti vzdelávania a výskumu, ktorých sa týkala predchádzajúca zmluva.

95

Svojou šiestou otázkou, ktorá bola položená len vo veci C‑40/20, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či doložka 4 bod 1 rámcovej dohody bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej iba výskumní pracovníci, ktorí uzavreli zmluvu na dobu určitú určitého typu alebo zmluvu na dobu neurčitú, majú po získaní vnútroštátneho vedeckého titulu možnosť podrobiť sa osobitnému hodnotiacemu postupu na účely ich zápisu do zoznamu spolupracujúcich profesorov, pričom výskumným pracovníkom, ktorí uzavreli zmluvu na dobu určitú iného typu, aj keď získali vnútroštátny vedecký titul, je táto možnosť odopretá, pokiaľ vykonávajú rovnaké profesijné činnosti a poskytujú rovnaké vzdelávanie študentom ako prvé dve kategórie výskumných pracovníkov.

96

V tejto súvislosti z odpovedí na tretiu a štvrtú otázku vyplýva, že doložka 4 rámcovej dohody sa týka len diskriminácie medzi zamestnancami, ktorí uzavreli pracovné zmluvy na dobu určitú, a zamestnancami, ktorí uzavreli pracovné zmluvy na dobu neurčitú a ktorí pracujú v rovnakom odvetví. Prípadná nerovnosť v zaobchádzaní medzi dvoma kategóriami zamestnancov na dobu určitú, a teda, ako je to vo veciach samých, medzi výskumnými pracovníkmi, ktorí uzavreli zmluvy typu A, a výskumnými pracovníkmi, ktorí uzavreli zmluvy typu B, nepatrí do pôsobnosti tejto doložky 4.

97

Naopak prípadná nerovnosť medzi výskumnými pracovníkmi, ktorí uzavreli zmluvy na dobu neurčitú, a výskumnými pracovníkmi, ktorí uzavreli zmluvy typu A, ktorí nemajú nárok na prístup k hodnotiacemu postupu na získanie titulu profesora podľa článku 24 ods. 6 zákona č. 240/2010, patrí do pôsobnosti tejto doložky.

98

Hoci v tejto súvislosti v zásade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil povahu, ako aj ciele dotknutých opatrení, zo skutočností uvedených v spise, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, ako aj z ustálenej judikatúry v tejto súvislosti vyplýva, že podmienky týkajúce sa vývoja profesijnej kariéry treba považovať za „pracovnoprávne podmienky“ v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody (pozri v tomto zmysle uznesenie z 22. marca 2018, Centeno Meléndez, C‑315/17, neuverejnené, EU:C:2018:207, body 46 až 48 a citovanú judikatúru).

99

Podľa ustálenej judikatúry platí, že zásada nediskriminácie, ktorej osobitným vyjadrením je doložka 4 bod 1 rámcovej dohody, vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ na takéto posudzovanie neexistujú objektívne dôvody [rozsudok zo 16. júla 2020, Governo della Repubblica italiana (Postavenie talianskych zmierovacích sudcov), C‑658/18, EU:C:2020:572, bod 141 a citovaná judikatúra].

100

Rámcová dohoda tak zaviedla a konkretizovala zásadu zákazu diskriminácie len v súvislosti s rozdielnym zaobchádzaním medzi zamestnancami v pracovnom pomere na dobu určitú a zamestnancami v pracovnom pomere na dobu neurčitú, ktorí sa nachádzajú v porovnateľnej situácii [rozsudok zo 16. júla 2020, Governo della Repubblica italiana (Postavenie talianskych zmierovacích sudcov), C‑658/18, EU:C:2020:572, bod 142 a citovaná judikatúra].

101

Podľa ustálenej judikatúry na posúdenie toho, či osoby vykonávajú rovnakú alebo podobnú prácu v zmysle rámcovej dohody, treba v súlade s doložkou 3 bodom 2 a doložkou 4 bodom 1 tejto rámcovej dohody preskúmať, či vzhľadom na všetky okolnosti, akými sú povaha práce, podmienky vzdelávania a pracovnoprávne podmienky, možno tieto osoby považovať za nachádzajúce sa v porovnateľnej situácii [rozsudok zo 16. júla 2020, Governo della Repubblica italiana (Postavenie talianskych zmierovacích sudcov), C‑658/18, EU:C:2020:572, bod 143 a citovaná judikatúra).

102

Ak sa zistí, že zamestnanci na dobu určitú vykonávajú v rámci svojho zamestnania tú istú prácu ako zamestnanci zamestnaní tým istým zamestnávateľom na dobu neurčitú alebo zastávajú rovnaké pracovné miesto ako títo zamestnanci, situácie týchto dvoch kategórií zamestnancov by sa v zásade mali považovať za porovnateľné [rozsudok zo 16. júla 2020, Governo della Repubblica italiana (Postavenie talianskych zmierovacích sudcov), C‑658/18, EU:C:2020:572, bod 144 a citovaná judikatúra].

103

V prejednávanej veci prináleží iba vnútroštátnemu súdu, aby určil, či sa výskumní pracovníci, ktorí uzavreli zmluvu typu A, nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou výskumných pracovníkov, ktorí uzavreli zmluvu na dobu neurčitú, a to s prihliadnutím na všetky skutočnosti uvedené v bode 101 tohto rozsudku.

104

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa zrejme domnieva, že úlohy zverené rôznym kategóriám vedeckých pracovníkov sú totožné.

105

Pokiaľ ide o možný objektívny dôvod na nerovnaké zaobchádzanie s oboma kategóriami výskumných pracovníkov, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pojem „objektívne dôvody“ v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody treba chápať tak, že neumožňuje, aby bolo rozdielne zaobchádzanie so zamestnancami v pracovnom pomere na dobu určitú a zamestnancami v pracovnom pomere na dobu neurčitú odôvodnené na základe toho, že toto rozdielne zaobchádzanie je stanovené vo vnútroštátnej všeobecnej a abstraktnej norme, akou je zákon alebo kolektívna zmluva (rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19, EU:C:2021:208, bod 59 a citovaná judikatúra).

106

Uvedený pojem naopak vyžaduje, aby konštatované rozdielne zaobchádzanie odôvodňovala existencia presných a konkrétnych skutočností charakterizujúcich pracovnoprávne podmienky, o ktoré ide, v osobitnom kontexte, do ktorého patrí, a na základe objektívnych a transparentných kritérií, a to na účely overenia, či táto nerovnosť zodpovedá skutočnej potrebe, či je spôsobilá dosiahnuť sledovaný cieľ a či je na tento účel nevyhnutná. Tieto okolnosti môžu vyplývať najmä z osobitného charakteru úloh, na ktorých plnenie boli zmluvy na dobu určitú uzatvorené, a z charakteristických vlastností, ktoré sú s nimi spojené, alebo prípadne zo sledovania legitímneho cieľa sociálnej politiky členského štátu (rozsudok zo 17. marca 2021, Consulmarketing, C‑652/19, EU:C:2021:208, bod 60 a citovaná judikatúra).

107

V prejednávanej veci však vnútroštátny súd neuvádza nijaký objektívny dôvod, ktorý by mohol odôvodniť rozdielne zaobchádzanie, ktoré podľa všetkého konštatoval a ktoré by spočívalo v tom, že výskumným pracovníkom so zmluvou na dobu neurčitú by bola poskytnutá možnosť podrobiť sa osobitnému hodnotiacemu postupu na účely zápisu do zoznamu spolupracujúcich profesorov a výskumným pracovníkom so zmluvou typu A by bola táto možnosť odopretá. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa teda zdá, že existuje nerovnaké zaobchádzanie s výskumnými pracovníkmi, ktorí uzavreli zmluvu na dobu neurčitú a tými, ktorí uzavreli zmluvu typu A, čo je v rozpore s doložkou 4 rámcovej dohody.

108

Z toho vyplýva, že na šiestu otázku je potrebné odpovedať tak, že doložka 4 bod 1 rámcovej dohody sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej výskumní pracovníci, ktorí uzavreli zmluvu na dobu neurčitú, majú po získaní vnútroštátneho vedeckého titulu možnosť podrobiť sa osobitnému hodnotiacemu postupu na účely ich zápisu do zoznamu riadnych profesorov, pričom výskumným pracovníkom so zmluvou na dobu určitú, aj keď získali vnútroštátny vedecký titul, je táto možnosť odopretá, pokiaľ vykonávajú rovnaké profesijné činnosti a poskytujú rovnaké vzdelávacie služby študentom ako výskumní pracovníci so zmluvou na dobu neurčitú.

109

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: