Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62020CC0690

    Návrhy prednesené 14. júla 2022 – generálny advokát G. Pitruzzella.
    Casino, Guichard-Perrachon a Achats Marchandises Casino SAS (AMC) v. Európska komisia.
    Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa nariaďuje inšpekcia – Opravné prostriedky proti priebehu inšpekcie – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Právo na účinný prostriedok nápravy – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 19 – Nariadenie (ES) č. 773/2004 – Článok 3 – Zaznamenávanie vypočutí uskutočnených Komisiou v rámci vyšetrovania – Východiskový bod vyšetrovania Komisie.
    Vec C-690/20 P.

    Court reports – general

    ECLI identifier: ECLI:EU:C:2022:579

     NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

    GIOVANNI PITRUZZELLA

    prednesené 14. júla 2022 ( 1 )

    Vec C‑690/20 P

    Casino, Guichard‑Perrachon,

    Achats Marchandises Casino SAS (AMC)

    proti

    Európskej komisii

    „Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Správne konanie – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa nariaďuje inšpekcia – Námietka nezákonnosti vznesená vo vzťahu k článku 20 nariadenia (ES) č. 1/2003 – Údajná neexistencia účinného prostriedku nápravy proti priebehu inšpekcie – Žaloba o neplatnosť“

    1.

    Svojím odvolaním sa spoločnosti Casino, Guichard‑Perrachon (ďalej len „Casino“) a Achats Marchandises Casino SAS (ďalej len „AMC“ a spoločne so spoločnosťou Casino ďalej len „odvolateľky“) domáhajú čiastočného zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 5. októbra 2020, Casino, Guichard‑Perrachon a AMC/Komisia ( 2 ) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd čiastočne zamietol ich žalobu podanú na základe článku 263 ZFEÚ, ktorou sa domáhali zrušenia rozhodnutia Komisie C(2017) 1054 final z 9. februára 2017 ( 3 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorým sa spoločnosti Casino, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, nariaďuje podrobiť sa inšpekcii v súlade s článkom 20 ods. 1 a 4 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 4 ).

    Okolnosti predchádzajúce sporu

    2.

    Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré sú uvedené v bodoch 2 až 8 napadnutého rozsudku, možno pre potreby tohto konania zhrnúť takto.

    3.

    Casino je materskou spoločnosťou skupiny Casino, ktorá vykonáva svoju činnosť najmä vo Francúzsku, hlavne v odvetví distribúcie potravín a nepotravinárskych výrobkov. Jej dcérska spoločnosť AMC je nákupnou centrálou, ktorá dojednáva podmienky nákupu od dodávateľov pre predajné reťazce skupiny Casino vo Francúzsku.

    4.

    Po tom, čo Európska komisia získala informácie o výmene informácií medzi spoločnosťou Casino a ďalšími podnikmi alebo združeniami podnikov, najmä spoločnosťou Intermarché, čo je spoločnosť, ktorá tiež vykonáva svoje činnosti v odvetví distribúcie potravín a nepotravinárskych výrobkov, prijala Európska komisia sporné rozhodnutie.

    5.

    Výrok tohto rozhodnutia znie takto:

    „Článok 1

    Spoločnosť Casino…, ako aj všetky spoločnosti, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje, sú povinné podrobiť sa inšpekcii týkajúcej sa ich možnej účasti na zosúladených postupoch v rozpore s článkom 101 [ZFEÚ] na trhoch s dodávkami tovarov bežnej spotreby, na trhu predaja služieb výrobcom značkových výrobkov a na trhoch predaja tovarov bežnej spotreby spotrebiteľom. Tieto zosúladené postupy predstavovali:

    a)

    výmeny informácií od roku 2015 medzi podnikmi a/alebo združeniami podnikov, najmä ICDC…, a/alebo ich členmi, najmä spoločnosťami Casino a AgeCore a/alebo ich členmi, najmä spoločnosťou Intermarché, týkajúce sa zliav, ktoré získali na trhoch s dodávkami tovarov bežnej spotreby v odvetviach potravinárskych výrobkov, hygienických výrobkov a čistiacich výrobkov a cien na trhu predaja služieb výrobcom značkových výrobkov v odvetviach potravinárskych výrobkov, hygienických výrobkov a čistiacich výrobkov vo viacerých členských štátoch Európskej únie, najmä vo Francúzsku, a

    b)

    výmeny informácií najneskôr od roku 2016 medzi spoločnosťami Casino a Intermarché, týkajúce sa ich budúcich obchodných stratégií, najmä pokiaľ ide o sortiment, rozvoj predajní, elektronický obchod a propagačnú politiku na trhoch s dodávkami tovarov bežnej spotreby a na trhoch predaja tovarov bežnej spotreby spotrebiteľom vo Francúzsku.

    Táto inšpekcia sa môže vykonať v akomkoľvek priestore podniku…

    Casino povolí úradníkom a iným osobám povereným Komisiou na vykonanie inšpekcie a úradníkom a iným osobám povereným orgánom pre hospodársku súťaž členského štátu na to, aby im pomáhali, alebo menovaným členským štátom na tento účel, vstúpiť do všetkých svojich priestorov a dopravných prostriedkov počas bežnej pracovnej doby. Predloží na účely inšpekcie obchodné knihy a všetky ostatné obchodné záznamy bez ohľadu na formu, v akej sú uchovávané, pokiaľ o ne úradníci a ostatné poverené osoby požiadajú, a umožní im ich preskúmanie na mieste a vyhotovenie alebo získanie v akejkoľvek forme kópie alebo výpisu z týchto obchodných kníh alebo záznamov. Povolí zapečatenie všetkých obchodných priestorov a obchodných kníh alebo záznamov počas doby trvania inšpekcie a v rozsahu, v akom to bude potrebné na jej účely. Poskytne bezprostredne na mieste ústne vysvetlenia k predmetu a účelu inšpekcie, pokiaľ o to títo úradníci alebo osoby požiadajú, a poverí ktoréhokoľvek zástupcu alebo zamestnanca poskytnúť takéto vysvetlenia. Povolí záznam týchto vysvetlení v akejkoľvek forme.

    Článok 2

    Inšpekcia môže začať 20. februára 2017 alebo krátko potom.

    Článok 3

    Toto rozhodnutie je určené spoločnosti Casino, ako aj všetkým spoločnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje.

    Toto rozhodnutie sa bezprostredne pred inšpekciou oznámi podniku, ktorému je určené, v súlade s článkom 297 ods. 2 [ZFEÚ].“

    6.

    Francúzsky Autorité de la concurrence (orgán na ochranu hospodárskej súťaže) sa po tom, čo ho Komisia o tejto inšpekcii informovala, obrátil na sudcov rozhodujúcich o slobodách a väzbe na Tribunaux de grande instance de Créteil et de Paris (súdy prvého stupňa v Créteil a Paríži, Francúzsko), aby ich požiadal o povolenie na prehliadku a zaistenie vecí v priestoroch odvolateliek. Uzneseniami zo 17. februára 2017 títo sudcovia rozhodujúci o slobodách a väzbe povolili prehliadku a zaistenie vecí, o ktoré bolo vopred požiadané formou predbežného opatrenia (ďalej len „uznesenia zo 17. februára 2017“). Vzhľadom na to, že žiadne z opatrení prijatých pri inšpekcii nevyžadovalo použitie „donucovacích opatrení“ v zmysle článku 20 ods. 6 až 8 nariadenia č. 1/2003, neboli tieto uznesenia odvolateľkám oznámené.

    7.

    Inšpekcia začala 20. februára 2017, čo je tiež dátum, kedy sa inšpektori Komisie spolu so zástupcami francúzskeho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže dostavili do parížskeho sídla skupiny Casino, ako aj do priestorov spoločnosti AMC, a oznámili odvolateľkám sporné rozhodnutie.

    8.

    Komisia v rámci inšpekcie najmä prehľadala kancelárie, zozbierala materiál, predovšetkým výpočtovú techniku (notebooky, mobilné telefóny, tablety, zariadenia na ukladanie dát), vypočula niekoľko osôb a skopírovala obsah zozbieraného materiálu.

    9.

    Každá z odvolateliek zaslala Komisii list z 24. februára 2017, v ktorom vyjadrila svoje výhrady k [spornému] rozhodnutiu a k priebehu inšpekcie vykonanej na jeho základe.

    Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

    10.

    Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla 2017 podali odvolateľky na základe článku 263 ZFEÚ žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia. Rade Európskej únie bol povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu návrhov Komisie.

    11.

    Na podporu svojej žaloby uviedli odvolateľky v podstate tri žalobné dôvody. Prvý vychádzal z námietky nezákonnosti článku 20 nariadenia č. 1/2003, druhý bol založený na porušení povinnosti odôvodnenia a tretí na porušení práva na nedotknuteľnosť obydlia. V rámci tohto tretieho žalobného dôvodu odvolateľky tvrdili, že došlo k neprimeranému zásahu do ich súkromnej sféry, okrem iného vzhľadom na spoločnosti a priestory, ktorých sa sporné rozhodnutie týka.

    12.

    Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd, ktorý konštatoval, že Komisia nemala k dispozícii dostatočne vážne nepriame dôkazy, ktoré by odôvodňovali podozrenie z existencie porušenia spočívajúceho vo výmene informácií medzi spoločnosťami Casino a Intermarché, týkajúcich sa ich budúcich obchodných stratégií, zrušil článok 1 písm. b) sporného rozhodnutia. ( 5 ) Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. ( 6 )

    Odvolanie a návrhy účastníkov konania

    13.

    Na podporu svojho odvolania uvádzajú odvolateľky štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na tom, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že ústne vyhlásenia, ktoré Komisia zhromaždila, nemuseli byť zaznamenávané na to, aby slúžili ako nepriame dôkazy odôvodňujúce sporné rozhodnutie. Druhý odvolací dôvod je založený na tom, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že základné právo na nedotknuteľnosť obydlia nevyžaduje, aby rozhodnutie časovo obmedzovalo výkon právomocí Komisie vykonávať inšpekcie. Tretí odvolací dôvod je založený na tom, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že základné právo na nedotknuteľnosť obydlia nevyžaduje, aby sporné rozhodnutie obmedzovalo osoby a priestory, ktoré sa môžu kontrolovať. Štvrtý odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že základné právo na účinný prostriedok nápravy nevyžaduje samostatnú a okamžitú žalobu proti priebehu inšpekcií.

    14.

    Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor zrušil bod 2 výroku napadnutého rozsudku, vyhovel ich návrhom predloženým v prvostupňovom konaní, a v dôsledku toho zrušil sporné rozhodnutie a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy tohto odvolacieho konania, ako aj trovy konania vynaložené na Všeobecnom súde.

    15.

    Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy konania.

    16.

    Rada navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie v rozsahu, v akom odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že základné právo na účinný prostriedok nápravy nevyžaduje samostatnú a okamžitú žalobu proti priebehu inšpekcií, a aby uložil odvolateľkám povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

    O treťom odvolacom dôvode

    17.

    V súlade s požiadavkou Súdneho dvora zameriam svoju analýzu na tretí odvolací dôvod.

    18.

    Svojím tretím odvolacím dôvodom založeným na tom, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že základné právo na nedotknuteľnosť obydlia nevyžaduje, aby sporné rozhodnutie obmedzovalo osoby a priestory, ktoré sa môžu kontrolovať, odvolateľky namietajú najmä proti bodom 144 až 147 napadnutého rozsudku.

    19.

    Najprv zhrniem odôvodnenie Všeobecného súdu, ktoré je predmetom námietok vznesených odvolateľkami, a následne zanalyzujem postupne všetky štyri výhrady, na ktoré sa člení analyzovaný odvolací dôvod.

    Napadnutý rozsudok

    20.

    V bode 133 napadnutého rozsudku Všeobecný súd predovšetkým konštatoval, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ani spoločnosti, ani kontrolované priestory nie sú menovite označené, keďže sa jednak v článku 1 druhom odseku napadnutého rozhodnutia uvádzalo, že „inšpekcia sa môže vykonať v akomkoľvek priestore podniku“, po čom nasledoval výraz „a najmä“, po ktorom boli zase uvedené dve adresy, a po druhé v článku 1 prvom odseku, ako aj v článku 3 prvom odseku napadnutého rozhodnutia sa uvádzalo, že rozhodnutie o inšpekcii sa uplatní na „Casino…, ako aj všetky spoločnosti, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje“.

    21.

    Následne v bode 135 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že príliš široký rozsah inšpekcie, ku ktorému také formulácie vedú, pritom judikatúra nepovažovala za rozsah, ktorý by ako taký predstavoval neprimeraný zásah do sféry súkromnej činnosti podniku.

    22.

    Po tom, čo Všeobecný súd v bodoch 137 až 141 pripomenul judikatúru, ktorá podriaďuje výkon širokých právomocí vykonať inšpekciu, ktoré Komisii priznáva nariadenie č. 1/2003, podmienkam, ktoré zaručujú dodržiavanie práv dotknutých podnikov, odpovedal na výhradu vznesenú odvolateľkami, podľa ktorej mala Komisia v prejednávanej veci z dôvodu záruk smerujúcich k ich ochrane pred neprimeranými zásahmi presnejšie špecifikovať spoločnosti a priestory, ktorých sa inšpekcia týka, takto.

    23.

    Po prvé v bode 144 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že informácie obsiahnuté v spornom rozhodnutí umožňujú spoločne určiť spoločnosti a priestory, ktorých sa inšpekcia týka. V tejto súvislosti spresnil, že „vďaka určeniu predmetu a účelu inšpekcie, a najmä trhov s dotknutými výrobkami a službami a spresneniu, podľa ktorého sú dotknuté Casino a jej dcérske spoločnosti, ako aj ich priestory, totiž možno z napadnutého rozhodnutia ľahko vyvodiť, že inšpekcia sa týka spoločnosti Casino a jej dcérskych spoločností pôsobiacich v odvetviach dotknutých predpokladaným porušením – teda trhy s dodávkami tovarov bežnej spotreby (potravinárske výrobky, hygienické výrobky a čistiace výrobky), trhy predaja týchto tovarov spotrebiteľom a trh predaja služieb výrobcom značkových výrobkov v odvetví tovarov bežnej spotreby – a že inšpekcia sa bude môcť vykonať vo všetkých ich priestoroch“. Za týchto okolností Všeobecný súd konštatoval, že „presnejšie špecifikovanie rozsahu inšpekcie teda nebolo na ochranu práv žalobkýň nevyhnutné“.

    24.

    Po druhé v bode 145 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol kritiku odvolateliek, že rozsah inšpekcie bol z dôvodu chýbajúceho určenia spoločností a priestorov, na ktoré sa inšpekcia vzťahuje, príliš široký. V tejto súvislosti tiež uviedol, že Komisia v spornom rozhodnutí uviedla „základný subjekt práva hospodárskej súťaže, ktorým je podnik zahŕňajúci najčastejšie materskú spoločnosť, ako aj jej dcérsku spoločnosť alebo spoločnosti, ktorému možno pripisovať porušenie, a najmä porušenia predpokladané v prejednávanom prípade, ktoré odôvodňujú, aby v [spornom] rozhodnutí boli uvedené tak materská spoločnosť Casino, ako aj jej dcérske spoločnosti“.

    25.

    Po tretie v bode 146 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „nedostatok presnosti označenia dotknutých spoločností a priestorov prispieva k riadnemu priebehu inšpekcií Komisie, keďže jej poskytuje potrebný manévrovací priestor na zhromaždenie maxima možných dôkazov a keďže umožňuje zachovať efekt prekvapenia, ktorý je nevyhnutný na zabránenie nebezpečenstvu zničenia alebo zatajenia týchto dôkazov“.

    26.

    Napokon v bode 147 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poznamenal, že v uzneseniach zo 17. februára 2017, zmienených v bode 6 vyššie, ktorými boli vo forme predbežného opatrenia povolené dotknuté prehliadky a zaistenia vecí pre prípad odporu proti prehliadke, sa výslovne a taxatívne spresnili priestory, v ktorých sa tieto prehliadky a zaistenia môžu vykonať. Podľa Všeobecného súdu teda dodatočná záruka spočívajúca v označení priestorov, ktoré sa môžu prehľadať, bola uznaná pre prípad, že by sa zásah vyplývajúci z inšpekcie ukázal byť zásadnejší, najmä preto, že sa inšpekcia vykonala napriek odporu kontrolovaných spoločností, s využitím polície na základe článku 20 ods. 6 až 8 nariadenia č. 1/2003. Vzhľadom na to, že odvolateľky proti inšpekcii nenamietali, táto dodatočná záruka nebola v prejednávanej veci opodstatnená.

    Analýza

    27.

    Odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že porušil článok 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a požiadavku ochrany proti svojvoľným zásahom verejnej moci do súkromnej sféry osoby. V podstate tvrdia, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nerozhodol, že sporné rozhodnutie, v ktorom neboli individuálne označené ani právnické osoby, na ktoré sa inšpekcia vzťahovala, ani priestory, v ktorých bola táto inšpekcia povolená, je zjavne nezákonné, keďže zasahuje do práva na nedotknuteľnosť obydlia.

    28.

    Ako som už uviedol vyššie, odvolateľky uvádzajú na podporu svojho tretieho odvolacieho dôvodu štyri výhrady.

    29.

    Vo svojej prvej výhrade odvolateľky tvrdia, že v rozpore s tým, čo uviedol Všeobecný súd okrem iného v bode 144 napadnutého rozsudku, vymedzenie predmetu a účelu inšpekcie nemôže napraviť neexistenciu obmedzenia právomocí Komisie, pokiaľ ide o označenie osôb a priestorov, ktoré sa môžu kontrolovať. Opierajúc sa o rozsudok nemeckého Ústavného súdu ( 7 ), dodávajú, že nie je prijateľné, aby nositelia práva na rešpektovanie obydlia – v prejednávanej veci každá právnická osoba, ktorá tvorí skupinu Casino – museli vyvodiť z vymedzenia predmetu vyšetrovania, a teda v čase príchodu inšpektorov, že patria medzi subjekty, ktoré sa majú kontrolovať.

    30.

    V tejto súvislosti hneď na úvod uvádzam, že, tak ako správne zdôraznila Komisia a v rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, Všeobecný súd nekonštatoval, že vymedzenie predmetu a účelu inšpekcie napravilo údajnú neexistenciu obmedzenia právomocí Komisie.

    31.

    Naopak Všeobecný súd po prvé konštatoval, že dodržanie práva na nedotknuteľnosť obydlia si nevyžaduje, aby boli spoločnosti a kontrolované priestory v rozhodnutí o inšpekcii menovite označené. V tejto súvislosti pripomenul, že formulácie podobné tým, ktoré sú obsiahnuté v spornom rozhodnutí, sa nachádzajú v rozhodnutiach, o aké išlo v iných veciach, v ktorých rozhodoval Všeobecný súd ( 8 ), a že príliš široký rozsah inšpekcie, ku ktorému takéto formulácie vedú, nepovažuje judikatúra za rozsah, ktorý by ako taký predstavoval neprimeraný zásah do sféry súkromnej činnosti podniku.

    32.

    Po druhé Všeobecný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci bolo špecifikovanie vo vzťahu k rozsahu inšpekcie, ktoré je obsiahnuté v spornom rozhodnutí, dostatočné na to, aby umožnilo určiť spoločnosti a priestory dotknuté inšpekciou, a že na ochranu práv odvolateliek nebolo presnejšie špecifikovanie nevyhnutné. Pri tomto závere zohľadnil nielen označenie predmetu a účelu inšpekcie, uvedených v spornom rozhodnutí, a predovšetkým určenie trhov s dotknutými výrobkami a službami, ale aj spresnenie obsiahnuté v tomto rozhodnutí, že „sú dotknuté Casino a jej dcérske spoločnosti, ako aj ich priestory“. Okrem toho uviedol, že všetky tieto údaje umožňujú zo sporného rozhodnutia ľahko vyvodiť, že inšpekcia sa týkala len spoločnosti Casino a jej dcérskych spoločností pôsobiacich na dotknutých trhoch.

    33.

    Vyššie opísaný prístup Všeobecného súdu však pritom podľa môjho názoru nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v oblasti domových prehliadok v obchodných priestoroch spoločností, predovšetkým na účely kontrol zameraných na stíhanie porušení práva hospodárskej súťaže, ani neoprávňuje Komisiu prijať opatrenia zasahujúce do práva na nedotknuteľnosť obydlia, stanoveného v článku 7 Charty a v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), ktoré sú neprimerané a svojvoľné.

    34.

    V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že tak ako uviedol Súdny dvor v rozsudku z 18. júna 2015, Deutsche Bahn a i./Komisia ( 9 ) (ďalej len „rozsudok Deutsche Bahn“), hoci z judikatúry ESĽP vyplýva, že ochrana stanovená v článku 8 EDĽP sa môže vzťahovať na niektoré obchodné priestory, nič to nemení na tom, že tento súd rozhodol, že verejný zásah by mohol byť v porovnaní s inými prípadmi rozsiahlejší, pokiaľ ide o obchodné priestory alebo profesijné či obchodné činnosti.

    35.

    Ďalej treba zdôrazniť, že preskúmavacie právomoci, ktoré má Komisia podľa článku 20 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, sa obmedzujú na to, že zamestnanci Komisie majú okrem iného povolenie na vstup do miest podľa ich výberu, na získanie dokumentov, o ktoré žiadajú, a na prezretie obsahu hnuteľných vecí, ktoré označia. ( 10 ) Presnejšie, v článku 20 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia sa uvádza, že úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú okrem iného oprávnené vstúpiť do všetkých priestorov, na pozemky a do dopravných prostriedkov podniku a združení podnikov. Súdny dvor mal pritom príležitosť spresniť, že takáto právomoc má osobitný význam, keďže musí Komisii umožniť zhromaždiť dôkazy o porušeniach pravidiel hospodárskej súťaže na miestach, kde sa obvykle nachádzajú, to znamená v obchodných priestoroch podnikov, a že tak z účelu nariadenia č. 1/2003, ako aj z vymenovania právomocí, ktoré sú zverené úradníkom Komisie na základe jeho článku 20, vyplýva, že kontrola môže mať veľmi široký rozsah. ( 11 )

    36.

    Nakoniec je potrebné pripomenúť jednak to, že výkon právomocí Komisie vykonať inšpekciu je na jednej strane obklopený dostatočnými zárukami poskytujúcimi ochranu pred svojvoľnými zásahmi orgánov verejnej moci ( 12 ) – spomedzi ktorých, tak ako uviedol Súdny dvor, zohráva kľúčovú úlohu povinnosť uviesť konkrétne dôvody rozhodnutia o inšpekcii ( 13 ) – a jednak to, že inšpekcie, ktoré sa tak ako v prejednávanom prípade vykonávajú na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, nezahŕňajú výkon donucovacích právomocí, ktoré môžu vnútroštátne orgány vykonávať len v prípade uplatnenia postupu stanoveného v článku 20 ods. 6 až 8 tohto nariadenia.

    37.

    Za týchto okolností nemožno podľa môjho názoru Všeobecnému súdu vytýkať, že dospel k záveru, že pokiaľ podniky a priestory podliehajúce inšpekcii nie sú v rozhodnutí o inšpekcii menovite označené, ale odôvodnenie tohto rozhodnutia umožňuje ľahko, a teda bez nadmerného výkladového úsilia, vyvodiť, ktoré sú to tie právnické osoby a ich priestory, ktoré sú konkrétne dotknuté danými kontrolami, nedochádza k porušeniu zásady proporcionality, ktorej dodržanie je pri prijímaní opatrení predstavujúcich zásah do článku 7 Charty nevyhnutné. ( 14 )

    38.

    ESĽP zaujal podobný prístup v rozsudku z 20. decembra 2010, Société Canal Plus a i. v. Francúzsko ( 15 ), v ktorom konštatoval, že skutočnosť, že jedna zo spoločností kontrolovaných vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, nebola presne uvedená v uznesení povoľujúcom predmetné prehliadky obydlia, „nespochybňuje zákonnosť zásahu, pretože uznesenie o povolení sa vo všeobecnosti týkalo priestorov spoločnosti ‚Canal Plus‘“„bez toho, aby sa spresnila právna forma jednotlivých subjektov, ktoré sú z tohto dôvodu dotknuté, ale určite spadajúcich pod toto označenie“.

    39.

    Pokiaľ ide o rozsudok nemeckého Ústavného súdu, na ktorý sa odvolávajú odvolateľky, poukazujem na to, že v tomto rozsudku uvedený súd dospel k záveru o porušení práva na nedotknuteľnosť obydlia, keďže predmetné uznesenie o prehliadke neumožňovalo určiť spoločnosť, ktorej priestory sa majú prehliadnuť, a teda bolo neurčité.

    40.

    Nemecký Ústavný súd dospel k tomuto záveru po tom, čo konštatoval, že žiadny podnik, ktorý by mal len obchodné meno uvedené v uznesení o prehliadke, nepoužíval priestory na adrese uvedenej v tomto uznesení a že spomedzi podnikov, ktoré majú kancelárie na tejto adrese a ktorých obchodné meno sa skladá zo slov, ktoré sú použité v uvedenom uznesení a po nich nasleduje doplňujúci údaj, nebolo možné pochopiť, ktorý z nich je dotknutý. Tento súd okrem toho konštatoval, že neistotu, pokiaľ ide o spoločnosť, ktorá je dotknutá, nie je možné odstrániť tým, že sa zohľadnia ďalšie formulácie obsiahnuté v príkaze na prehliadku.

    41.

    Tým, že takto rozhodol, teda nevylúčil možnosť, že by v prípade, že akt, ktorým sa nariaďujú domové prehliadky, menovite neoznačuje spoločnosť, ktorej sa tieto prehliadky týkajú, bolo možné túto spoločnosť určiť nepriamo na základe obsahu aktu. V tejto súvislosti treba uviesť, že nemecký Ústavný súd naopak nesúhlasil s možnosťou, aby sa takéto určenie mohlo uskutočniť na základe skutočností, ktoré nesúvisia s predmetným uznesením o prehliadke, akou je napríklad vyšetrovací spis.

    42.

    V prejednávanej veci pritom Všeobecný súd konštatoval, že spoločnosti, ktorých sa toto rozhodnutie týka, sú jasne určiteľné, len na základe zohľadnenia formulácií obsiahnutých v spornom rozhodnutí.

    43.

    Treba tiež poznamenať, že jedným z faktorov, ktoré spôsobili nejasnosť určenia spoločnosti dotknutej príkazom na prehliadku, o aký išlo vo veci, v ktorej bol vydaný vyššie uvedený rozsudok nemeckého Ústavného súdu, bol nedostatok presnosti týkajúci sa odvetvia činnosti tejto spoločnosti. V spornom rozhodnutí sú pritom jasne uvedené trhy, na ktorých sa predpokladá existencia porušenia článku 101 ZFEÚ, a preto je na jeho základe možné jasne určiť odvetvie činnosti spoločností, ktorých sa inšpekcia týka.

    44.

    V druhej výhrade svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že pojem „podnik“ – ktorý je ekonomickým a čisto funkčným pojmom používaným výlučne na účely uplatňovania hmotnoprávnych noriem práva hospodárskej súťaže, ako napríklad kvalifikácia kartelu – nemôže byť prekážkou dodržiavania základných práv spojených s pojmom „právnická osoba“. Pokiaľ ide o spoločnosti, jedinou osobou s právom na nedotknuteľnosť obydlia je právnická osoba, a nie podnik, ktorý nemá právnu subjektivitu. V tejto súvislosti odvolateľky odkazujú na rozsudok z 25. októbra 2011, Uralita/Komisia ( 16 ), v ktorom Všeobecný súd uviedol, že keď Komisia prijme rozhodnutie podľa článku 101 ZFEÚ, musí určiť jednu alebo viacero osôb, či už fyzických alebo právnických, ktoré možno považovať za zodpovedné za správanie predmetného podniku a ktoré môžu byť z tohto dôvodu sankcionované.

    45.

    V tejto súvislosti po prvé poukazujem na to, že tvrdeniami uvádzanými odvolateľkami v rámci tejto druhej výhrady nemožno spochybniť platnosť prístupu, ktorý uplatnil Všeobecný súd, a záveru, ku ktorému tento súd dospel v bode 144 napadnutého rozsudku.

    46.

    Po druhé v rozpore s tým, čo tvrdia odvolateľky, z bodu 145 napadnutého rozsudku podľa môjho názoru jasne vyplýva, že keď Všeobecný súd odkázal na podnik ako na „základný subjekt práva hospodárskej súťaže“, nemal v úmysle tvrdiť, že „podnik“ v zmysle práva hospodárskej súťaže, a nie právnické osoby, ktoré ho tvoria, treba považovať za nositeľa základného práva na nedotknuteľnosť obydlia, obmedzeného prijatím opatrenia inšpekcie. Tento odkaz treba chápať skôr ako spresnenie rozsahu, ktorý sa má pripísať označeniu uvedenému v článku 1 prvom odseku a v článku 3 prvom odseku tohto rozhodnutia, podľa ktorého sú na účely správneho vymedzenia osobnej pôsobnosti tohto rozhodnutia povinné podrobiť sa inšpekcii „spoločnosť Casino…, ako aj všetky spoločnosti, ktoré priamo alebo nepriamo kontroluje“.

    47.

    V tomto kontexte odkaz odvolateliek na rozsudok z 25. októbra 2011, Uralita/Komisia ( 17 ), týkajúci sa rozhodnutia konštatujúceho porušenie, a nie rozhodnutia o inšpekcii, nemôže, tak ako správne uviedla Komisia, mať pre odvolateľky žiadny úžitok. Inšpekcie sa uskutočňujú v štádiu, keď Komisia ešte nemá podrobné informácie, vrátane informácií o páchateľoch údajného porušenia, a musí najprv overiť dôvodnosť svojich podozrení, ako aj rozsah skutočností, ku ktorým došlo, pretože cieľom inšpekcie je práve zhromaždenie dôkazov súvisiacich s údajným porušením.

    48.

    Treťou výhradou svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky spochybňujú tvrdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 146 napadnutého rozsudku, podľa ktorého nedostatok presnosti označenia dotknutých spoločností a priestorov prispieva k riadnemu priebehu inšpekcií. Odvolateľky tvrdia, že príklad súdov, na ktorých sa vyžaduje určenie spoločností a/alebo dotknutých priestorov, preukazuje, že takýmto spresnením riadny priebeh domových prehliadok nie je dotknutý.

    49.

    V tejto súvislosti treba po prvé uviesť to, že aj za predpokladu, že by Všeobecný súd nesprávne posúdil alebo nadhodnotil výhody, pokiaľ ide o efektívnosť inšpekcií, spojené s nedostatkom presnosti pri označení spoločností a priestorov, ktorých sa inšpekcia týka, nestačilo by to na spochybnenie platnosti prístupu, ktorý tento súd uplatnil, a záveru, ku ktorému dospel v bode 144 napadnutého rozsudku.

    50.

    Po druhé treba pripomenúť, že vnútroštátne legislatívne alebo súdne postupy, aj za predpokladu, že sú spoločné pre všetky členské štáty, sa nemôžu presadiť v rámci uplatňovania pravidiel Zmluvy v oblasti hospodárskej súťaže. ( 18 )

    51.

    Napokon v rámci štvrtej výhrady svojho tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že v rozpore s tým, ako rozhodol Všeobecný súd v bode 147 napadnutého rozsudku, nemožno tvrdiť, že riziko svojvôle spojené s nedostatkom presnosti sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o osoby a priestory, ktoré sa môžu kontrolovať, bolo kompenzované úrovňou doplnkovej ochrany, ktorý by poskytlo prípadné vykonanie uznesení zo 17. februára 2017. Právo Únie by si totiž malo samo osebe vystačiť, a to tým, že osobám podliehajúcim súdnej právomoci priamo ponúkne všetky záruky vyžadované na ochranu ich základných práv, a nemalo by sa spoliehať na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sa môžu uplatniť inde. Navyše na to, aby boli tieto uznesenia vykonateľné, odvolateľky nemali úradníkom Komisie umožniť vstup do ich priestorov, čím by ich donútili požiadať o zásah francúzskych orgánov. Takýto odpor by ich vystavil riziku vysokej pokuty.

    52.

    Aj táto argumentácia odvolateliek je podľa môjho názoru založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku. Všeobecný súd totiž nekonštatoval, že nezrovnalosť vyplývajúca z nedostatku presného uvedenia spoločností a priestorov podliehajúcich inšpekcii bola kompenzovaná výslovným označením miestností, ktoré sa môžu prehliadnuť, uvedeným v uzneseniach zo 17. februára 2017. Obmedzil sa totiž len na konštatovanie toho, že v prípade, že by si zásah Komisie z dôvodu odporu odvolateliek vyžiadal výkon donucovacích právomocí, odvolateľky by mali nárok na dodatočnú záruku spočívajúcu vo výslovnom a taxatívnom uvedení priestorov, ktorých sa inšpekcia týka.

    53.

    Na základe všetkých vyššie uvedených úvah zastávam názor, že tretiemu odvolaciemu dôvodu nemožno vyhovieť.

    Návrh

    54.

    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor tretí odvolací dôvod zamietol ako nedôvodný.


    ( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

    ( 2 ) T‑249/17, EU:T:2020:458.

    ( 3 ) Vec AT.40466 – Tute 1.

    ( 4 ) Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).

    ( 5 ) Bod 1 výroku napadnutého rozsudku.

    ( 6 ) Bod 2 výroku napadnutého rozsudku.

    ( 7 ) Bundesverfassungsgericht, 16. apríl 2015, 2 BvR 440/14, NJW 2015, 2870.

    ( 8 ) V bode 134 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zmieňuje veci, v ktorých boli vydané rozsudky zo 14. novembra 2012, Nexans France a Nexans/Komisia (T‑135/09, EU:T:2012:596), a zo 6. septembra 2013, Deutsche Bahn a i./Komisia (T‑289/11, T‑290/11 a T‑521/11, EU:T:2013:404).

    ( 9 ) C‑583/13 P, EU:C:2015:404, bod 20.

    ( 10 ) Pozri rozsudok Súdneho dvora Deutsche Bahn (bod 23).

    ( 11 ) Pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie, ktorým sa vykonávajú články 81 a 82 Zmluvy [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204/62), rozsudok z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia (46/87 a 227/88, EU:C:1989:337, bod 26).

    ( 12 ) Pozri rozsudok Deutsche Bahn (bod 28), ako aj rozsudok zo 6. septembra 2013, Deutsche Bahn a i./Komisia (T‑289/11, T‑290/11 a T‑521/11, EU:T:2013:404, bod 74).

    ( 13 ) Pozri rozsudok z 30. januára 2020, České dráhy/Komisia (C‑538/18 P a C‑539/18 P, neuverejnený, EU:C:2020:53, bod 40).

    ( 14 ) Pokiaľ ide o rozhodnutia požadujúce informácie, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci HeidelbergCement/Komisia (C‑247/14 P, EU:C:2015:694, bod 42).

    ( 15 ) CE:ECHR:2010:1221JUD002940808, bod 52.

    ( 16 ) T‑349/08, neuverejnený, EU:T:2011:622, bod 36.

    ( 17 ) T‑349/08, neuverejnený, EU:T:2011:622, bod 36.

    ( 18 ) Pozri rozsudok zo 17. januára 1984, VBVB a VBBB/Komisia (43/82 a 63/82, EU:C:1984:9, bod 40).

    Top