1.

Svojím odvolaním PV navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 30. januára 2020, PV/Komisia (T‑786/16 a T‑224/18, ďalej len napadnutý rozsudok, neuverejnený, EU:T:2020:17), ktorým tento súd zamietol jeho návrhy na určenie, že bol obeťou psychického obťažovania, na zrušenie viacerých aktov a na uloženie povinnosti Európskej komisii nahradiť majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá mu údajne vznikla v čase, keď bol úradníkom Komisie.

2.

Toto odvolanie, ktoré vychádza z európskeho práva verejnej služby, obsahuje desať odvolacích dôvodov, ktoré v podstate spochybňujú väčšinu zásadných zistení Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku týkajúcich sa návrhov PV na zrušenie. V súlade s požiadavkou Súdneho dvora sa tieto návrhy zameriavajú na prvé dva odvolacie dôvody, ako aj na ôsmy odvolací dôvod. Pri skúmaní týchto dôvodov budem analyzovať niekoľko nových právnych otázok, konkrétne uplatniteľnosť trestného práva členských štátov vo vzťahu k úradníkom Únie, povinnosť nestrannosti vo verejnej službe a možnosť podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť správneho rozhodnutia po jeho zrušení.

3.

Článok 11a Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

„1.   Ak nie je ďalej ustanovené inak, úradník sa pri vykonávaní svojich služobných povinností nesmie zaoberať záležitosťou, na ktorej má priamy alebo nepriamy osobný záujem, najmä rodinný a finančný, ktorý by mohol ohroziť jeho nezávislosť.

2.   Každý úradník, ktorému pri vykonávaní jeho služobných povinností pripadne zaoberať sa vyššie uvedenou záležitosťou, musí o tom ihneď informovať ustanovujúci orgán [menovací orgán – neoficiálny preklad]. Ustanovujúci orgán [menovací orgán – neoficiálny preklad] prijme všetky potrebné opatrenia, najmä môže zbaviť úradníka povinnosti, ktorá súvisí s touto záležitosťou.

3.   Úradník si nesmie ponechať ani prijať, priamo či nepriamo, v podnikoch, ktoré podliehajú právomoci inštitúcie, ktorej je úradníkom, alebo ktoré s touto inštitúciou udržiavajú vzťahy, podiel, ktorý by svojou povahou alebo veľkosťou mohol ohroziť jeho nezávislosť pri plnení jeho služobných povinností.“

4.

Článok 12a služobného poriadku stanovuje:

„1.   Úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.

2.   Úradník, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie. Zamestnanec, ktorý predložil dôkaz o psychickom alebo sexuálnom obťažovaní, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ak tento zamestnanec konal čestne.

3.   ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.

…“

5.

Článok 19 prvý odsek služobného poriadku stanovuje:

„Úradník neposkytne bez povolenia menovacieho orgánu zo žiadneho dôvodu v žiadnom súdnom konaní informácie, o ktorých vie v dôsledku plnenia svojich povinností. Povolenie sa zamietne, len ak to vyžadujú záujmy Únie, a toto zamietnutie nemá za následok trestnoprávne dôsledky pre dotknutého úradníka. Úradník zostane viazaný touto povinnosťou aj po odchode zo služby.“

6.

Článok 21a služobného poriadku znie:

„1.   Úradník, ktorý dostane pokyny, ktoré pokladá za neštandardné alebo o ktorých sa domnieva, že by mohli viesť k vážnym problémom, informuje o tom svojho priameho nadriadeného, ktorý na informáciu, ak bola predložená písomne, musí odpovedať písomne. S výhradou článku 2, ak priamy nadriadený potvrdí platnosť pokynov a ak sa úradník domnieva, že uvedené potvrdenie nedostatočne reaguje na dôvody jeho obavy, úradník predloží otázku písomne nasledujúcemu vyššiemu nadriadenému orgánu. Ak tento orgán písomne potvrdí uvedené pokyny, úradník ich vykoná, ak nie sú zjavne nezákonné alebo ak neporušujú príslušné bezpečnostné normy.

2.   Ak priamy nadriadený uzná, že uvedené pokyny sa musia urýchlene vykonať, úradník ich vykoná, ak nie sú zjavne nezákonné alebo ak neporušujú platné bezpečnostné normy. Priamy nadriadený je povinný na žiadosť úradníka vydať tieto pokyny písomne.

3.   Úradník, ktorý informuje svojich nadriadených o pokynoch, ktoré pokladá za neštandardné alebo o ktorých sa domnieva, že by mohli viesť k vážnym problémom, nesmie byť z tohto dôvodu vystavený zaujatému zaobchádzaniu.“

7.

Článok 23 prvý odsek služobného poriadku stanovuje:

„Výsady a imunity úradníkov sa udeľujú iba v záujme Únie. Pokiaľ Protokol o výsadách a imunitách neustanovuje inak, úradníci nie sú oslobodení od plnenia svojich súkromných povinností ani od dodržiavania platných zákonov a policajných predpisov.“

8.

Článok 24 služobného poriadku znie:

„Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.

Spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“

9.

Článok 59 ods. 1 až 3 služobného poriadku stanovuje:

„1.   Úradník, ktorý predloží doklad o svojej neschopnosti plniť svoje povinnosti z dôvodu choroby alebo úrazu, má nárok na zdravotnú dovolenku.

Príslušný úradník čo najskôr informuje svoju inštitúciu o svojej pracovnej neschopnosti a zároveň oznámi svoju súčasnú adresu. Ak jeho neprítomnosť presiahne viac ako tri dni, predloží lekárske potvrdenie. Toto potvrdenie musí poslať najneskôr v piaty deň svojej neprítomnosti, počítané od dátumu na poštovej pečiatke. Ak tak neurobí a ak neposlanie potvrdenia nie je spôsobené dôvodmi, ktoré úradník nemôže ovplyvniť, pokladá sa neprítomnosť úradníka za neospravedlnenú.

Úradník môže byť kedykoľvek požiadaný, aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu, ktoré sprostredkuje inštitúcia. Ak sa vyšetrenie nemôže uskutočniť z dôvodov na strane úradníka, jeho neprítomnosť sa pokladá za neospravedlnenú odo dňa, keď sa toto vyšetrenie malo uskutočniť.

Ak sa počas vyšetrenia zistí, že úradník je schopný plniť svoje povinnosti, jeho neprítomnosť sa podľa nasledujúceho pododseku pokladá za neospravedlnenú odo dňa vyšetrenia.

Ak úradník pokladá závery lekárskeho vyšetrenia sprostredkovaného ustanovujúcim orgánom [menovacím orgánom – neoficiálny preklad] za nepodložené z lekárskeho hľadiska, môže on sám alebo lekár konajúci v jeho mene požiadať do dvoch dní inštitúciu, aby záležitosť bola predložená na posúdenie nezávislému lekárovi.

Inštitúcia ihneď predloží žiadosť ďalšiemu lekárovi, na ktorom sa dohodne úradníkov lekár a lekár inštitúcie. Ak sa na ňom nedohodnú do piatich dní od žiadosti, inštitúcia vyberie osobu zo zoznamu nezávislých lekárov, ktorý sa každý rok stanoví po spoločnej dohode ustanovujúceho orgánu [menovacieho orgánu – neoficiálny preklad] a Výboru zamestnancov. Úradník môže do dvoch pracovných dní vzniesť námietku proti voľbe vykonanej inštitúciou, na základe čoho inštitúcia vyberie ďalšiu osobu zo zoznamu a táto voľba je konečná.

Stanovisko nezávislého lekára, poskytnuté po konzultácii s lekárom úradníka a povereným lekárom inštitúcie, je záväzné. Ak stanovisko nezávislého lekára potvrdí záver vyšetrenia sprostredkovaného inštitúciou, neprítomnosť sa pokladá za neospravedlnenú odo dňa tohto vyšetrenia. Ak sa stanoviskom nezávislého lekára nepotvrdí záver uvedeného vyšetrenia, neprítomnosť sa pokladá za ospravedlnenú na všetky účely.

…

3.   Bez toho, aby tým bolo dotknuté uplatňovanie predpisov o disciplinárnom konaní a ak je to potrebné, každá neprítomnosť pokladaná za neospravedlnenú podľa odsekov 1 a 2 sa odpočíta z dovolenky za kalendárny rok príslušného zamestnanca. V prípade, že zamestnanec už nemá nárok na dovolenku, stráca nárok na svoju mzdu za zodpovedajúce obdobie.“

10.

Článok 60 prvý odsek služobného poriadku znie:

„S výnimkou prípadu choroby alebo úrazu nesmie byť úradník neprítomný bez predchádzajúceho povolenia jeho priameho nadriadeného. Bez toho, aby boli dotknuté platné disciplinárne opatrenia, každá nepovolená neprítomnosť, ktorá bola riadne preukázaná, sa odpočíta od riadnej dovolenky dotknutého úradníka. V prípade, že zamestnanec už nemá nárok na dovolenku, stráca nárok na svoju mzdu za zodpovedajúce obdobie.“

11.

Článok 6 ods. 5 prílohy IX k služobnému poriadku stanovuje:

„Príslušný úradník má právo odmietnuť jedného z členov komisie do piatich dní od jej ustanovenia. Aj inštitúcia má právo odmietnuť jedného z členov komisie.

Členovia komisie v rovnakej lehote môžu požiadať o uvoľnenie z funkcie z legitímnych dôvodov a odstúpiť v prípade konfliktu záujmov.

…“

12.

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 33 napadnutého rozsudku. Pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť takto.

13.

PV, ktorý bol úradníkom Európskej komisie od 16. júla 2007, bol do 30. septembra 2009 pridelený na Generálne riaditeľstvo (GR) Komisie pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a začlenenie.

14.

Dňa 5. augusta 2009 podal PV žiadosť o pomoc na základe článku 24 a článku 90 ods. 1 služobného poriadku, pričom sa považoval za obeť obťažovania. Toto konanie bolo ukončené 9. júna 2010 po skončení vyšetrovania vedeného Vyšetrovacím a disciplinárnym úradom Komisie, ktorý dospel k záveru, že podmienky požadované v článku 12a ods. 3 služobného poriadku na kvalifikovanie určitého konania ako psychického obťažovania neboli splnené, a potom, ako bol PV preložený na GR Komisie pre rozpočet 1. októbra 2009.

15.

Dňa 1. apríla 2013 bol PV pridelený na oddelenie pre rozpočtové a finančné hospodárenie GR Komisie pre tlmočníctvo.

16.

Dňa 12. novembra 2013 podal vedúci tohto oddelenia proti PV disciplinárnu sťažnosť z dôvodu problémov týkajúcich sa správania, neuplatňovania platných postupov a nedostatku výkonnosti.

17.

Od 8. mája 2014 PV nenastúpil do práce, pretože sa považoval za obeť psychického obťažovania, a poslal lekárske posudky vydané jeho ošetrujúcim lekárom.

18.

V dňoch 27. júna a 10. októbra 2014 lekári Komisie vydali lekárske správy, v ktorých uviedli, že PV je schopný znovu nastúpiť do práce. PV bol následne predvolaný na kontrolné lekárske vyšetrenia a na tieto predvolania nereagoval.

19.

Dňa 23. decembra 2014 podal PV druhú žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku. Rozhodnutím z 12. marca 2015 menovací orgán rozhodol, že neexistujú žiadne dôkazy o psychickom obťažovaní PV, a dospel k záveru, že uplatnenie núdzových opatrení na odvolanie nie je odôvodnené.

20.

Keďže Komisia považovala jeho neprítomnosť za neospravedlnenú, prijala niekoľko rozhodnutí o pozastavení vyplácania mzdy PV.

21.

Dňa 10. júla 2015 Komisia začala disciplinárne konanie CMS 13/087 proti PV z dôvodu opakovaného porušenia disciplíny pri vykonávaní jeho služobných povinností, nevhodného správania a neospravedlnených neprítomností.

22.

V rozhodnutiach z 31. mája a 5. júla 2016 menovací orgán konštatoval, že neprítomnosť PV v období od 5. februára do 31. marca 2016 a od 4. apríla do 31. mája 2016 sa považuje za nepovolenú.

23.

Úrad pre správu a výplatu individuálnych nárokov (PMO) rozhodnutím z 11. júla 2016 rozhodol o pozastavení vyplácania mzdy navrhovateľa od 1. júla 2016.

24.

Rozhodnutím menovacieho orgánu z 26. júla 2016, prijatým na základe záverov disciplinárneho konania CMS 13/087, bol PV odvolaný z funkcie s účinnosťou od 1. augusta 2016 (ďalej len „rozhodnutie o odvolaní z 26. júla 2016“). PV podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 2. februára 2017.

25.

Oznámením z 31. júla 2016 generálny riaditeľ GR Komisie pre tlmočníctvo informoval PV o svojom úmysle považovať jeho neprítomnosť od 2. júna do 31. júla 2016 za nepovolenú a vykonať zodpovedajúce zrážky z jeho mzdy. Sťažnosť, ktorú podal PV proti tomuto oznámeniu, bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu zo 17. januára 2017.

26.

Listom o predbežnom informovaní z 21. septembra 2016 PMO informoval PV, že dlhuje Komisii sumu vo výške 42704,74 eura, ktorá zodpovedá jeho neospravedlneným neprítomnostiam. Sťažnosť, ktorú podal PV proti tomuto rozhodnutiu, bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu zo 17. januára 2017.

27.

Dňa 24. júla 2017 menovací orgán zrušil svoje rozhodnutie o odvolaní z 26. júla 2016 a PV bol oznámením generálneho riaditeľa Generálneho riaditeľstva pre ľudské zdroje a bezpečnosť informovaný, že 16. septembra 2017 bude opätovne pridelený na oddelenie „Informačné a konferenčné systémy“ GR Komisie pre tlmočníctvo. Sťažnosť, ktorú podal PV proti rozhodnutiu o zrušení odvolania z funkcie, bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 15. januára 2018.

28.

Oznámením z 12. septembra 2017 riaditeľ PMO započítal sumy, na ktoré mal PV nárok za obdobie, počas ktorého bol odvolaný z funkcie, s jeho dlhmi voči Komisii, na základe čoho bola PV vyplatená suma vo výške 9550 eur. Sťažnosť, ktorú podal PV proti tomuto oznámeniu, bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 9. marca 2018.

29.

Dňa 20. septembra 2017 bol PV informovaný, že jeho neprítomnosť od 16. septembra 2017 sa považuje za nepovolenú.

30.

Dňa 6. októbra 2017 Komisia začala disciplinárne konanie CMS 17/025, ktorého predmetom boli rovnaké výhrady ako v disciplinárnom konaní CMS 13/087. Sťažnosť, ktorú podal PV proti začatiu nového disciplinárneho konania, bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 2. mája 2018.

31.

Dňa 13. októbra 2017 Komisia prijala rozhodnutie o vynulovaní mzdy PV s účinnosťou od 1. októbra 2017.

32.

E‑mailom z 15. novembra 2017 bol PV vyzvaný, aby sa zúčastnil hodnotenia VS 2016. Sťažnosť, ktorú podal PV proti tejto výzve, bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu zo 16. marca 2018.

33.

E‑mailom z 22. februára 2018 bol PV vyzvaný, aby sa zúčastnil hodnotenia VS 2017. Sťažnosť, ktorú podal PV proti tejto výzve, bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 1. júna 2018.

34.

Rozhodnutím z 21. októbra 2019 v nadväznosti na závery disciplinárneho konania CMS 17/025 Komisia odvolala PV z funkcie. Toto odvolanie nadobudlo účinnosť 1. novembra 2019.

35.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. decembra 2017 podal PV, po tom, čo mu predseda Všeobecného súdu priznal bezplatnú právnu pomoc, žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia viacerých aktov a uloženie povinnosti Komisii zaplatiť mu sumu vo výške 889000 eur ako náhradu údajnej nemajetkovej ujmy a sumu vo výške 132828,67 eura ako náhradu údajnej majetkovej ujmy.

36.

Na podporu tejto žaloby PV uvádza päť žalobných dôvodov založených po prvé na porušení článku 12a služobného poriadku, po druhé na porušení článkov 11a, 21a a 23 služobného poriadku, ako aj zásad zákonnosti a správnosti správnych aktov, po tretie na porušení zásady starostlivosti a povinnosti poskytovať pomoc podľa článku 24 služobného poriadku a po štvrté na porušení článkov 59 a 60 služobného poriadku.

37.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. apríla 2018 podal PV žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že je obeťou psychického obťažovania, zrušenia ďalších aktov a uloženia povinnosti Komisii zaplatiť mu sumu vo výške 98000 eur ako náhradu údajnej nemajetkovej ujmy a sumu vo výške 23190,44 eura ako náhradu údajnej majetkovej ujmy.

38.

Na podporu tejto žaloby PV uviedol sedem žalobných dôvodov založených po prvé na porušení článku 12a služobného poriadku, po druhé na porušení článkov 21a a 23 služobného poriadku a zásad zákonnosti a správnosti správnych aktov, po tretie na porušení článku 11a služobného poriadku a článku 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), po štvrté na porušení zásady starostlivosti a po piate na porušení zásady výnimky nevykonania a zásady zákonnosti.

39.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žaloby, ktoré podal PV, v celom rozsahu.

40.

Všeobecný súd v prvom rade konštatoval, že návrhy PV, ktorými sa domáhal toho, aby Všeobecný súd určil, že bol obeťou psychického obťažovania, ako aj návrhy na zrušenie najmä rozhodnutia o odvolaní z 26. júla 2016 a subsidiárne napadnutých rozhodnutí vo veci T‑786/16, medzi ktoré patria aj rozhodnutia o zrážkach mzdy, rozhodnutia o zamietnutí žiadostí o pomoc a lekárske správy o neospravedlnených neprítomnostiach, sú neprípustné.

41.

V druhom rade Všeobecný súd v oboch žalobách zamietol návrhy na zrušenie ako nedôvodné.

42.

Predovšetkým zastával názor, že skutočnosti predstavujúce psychické obťažovanie, uvádzané PV, neboli dostatočne preukázané.

43.

V treťom rade Všeobecný súd zamietol tvrdenia PV týkajúce sa porušenia článkov 11a, 21a a 23 služobného poriadku a zásad zákonnosti a správnosti správnych aktov, zásady starostlivosti a povinnosti poskytnúť pomoc stanovenej v článku 24 služobného poriadku, článkov 59 a 60 služobného poriadku a zásad výnimky nevykonania a zákonnosti.

44.

Vo štvrtom rade Všeobecný súd zamietol návrhy PV na náhradu škody, pričom dospel k záveru, že sa zakladajú predovšetkým na údajnej nezákonnosti rozhodnutí, ktoré boli predmetom žalôb o neplatnosť, pričom ich nezákonnosť nebola preukázaná.

45.

V súlade s článkom 76 ods. 2 rokovacieho poriadku Súdny dvor rozhodol, že pojednávanie nenariadi.

46.

PV podal 23. novembra 2020 odvolanie, ktoré bolo do registra kancelárie Súdneho dvora zapísané 30. novembra 2020. PV navrhuje, aby Súdny dvor:

47.

Komisia podala 22. apríla 2021 vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo zapísané do registra kancelárie Súdneho dvora 23. apríla 2021, v ktorom navrhuje, aby Súdny dvor:

48.

Ako som uviedol v úvode, tieto návrhy sa zamerajú na prvé dva odvolacie dôvody a ôsmy odvolací dôvod. Právne otázky, ktoré treba preskúmať, sa v podstate týkajú uplatniteľnosti trestného práva členských štátov vo vzťahu k úradníkom Únie, povinnosti nestrannosti vo verejnej službe a možnosti podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť správneho rozhodnutia po jeho zrušení. S ohľadom na osobitný kontext prejednávanej veci považujem preskúmanie týchto právnych otázok za nevyhnutné na vyriešenie sporu.

49.

Vzhľadom na zložitosť skutkových okolností prejednávanej veci považujem za vhodné na úvod pripomenúť pravidlá upravujúce konanie o odvolaní. Podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Ako totiž potvrdzuje ustálená judikatúra, Všeobecný súd je ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav. Naopak Súdny dvor nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd prijal na podporu tohto skutkového stavu. V dôsledku toho posúdenie dôkazov Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 2 )

50.

Keď však Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu skutkového stavu a právne dôsledky, ktoré Všeobecný súd vyvodil. Výnimočne môže Súdny dvor skúmať posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom, ak žalobca namieta skreslenie dôkazov Všeobecným súdom. ( 3 ) V takom prípade musí žalobca presne označiť dôkazy, ktoré považuje za skreslené, a preukázať nesprávne posúdenie, ktoré podľa jeho názoru viedlo k tomuto skresleniu. Ako vyplýva z judikatúry, ku skresleniu dochádza, ak bez toho, aby sa skúmali nové dôkazy, sa posúdenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne. ( 4 )

51.

Tieto úvodné poznámky sú v tomto kontexte obzvlášť dôležité, keďže PV spochybňuje posúdenie rôznych skutkových okolností, ako aj niektorých záverov vyvodených Všeobecným súdom. Mám na mysli najmä údajné psychické obťažovanie, ktorému bol PV počas výkonu svojej funkcie údajne vystavený zo strany iných úradníkov, hoci ho v prvostupňovom konaní nedokázal preukázať. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Všeobecný súd vo svojom rozsudku bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, konštatoval, že informácie, ktoré poskytol PV, neumožňovali dospieť k záveru o existencii takéhoto psychického obťažovania. ( 5 ) Okrem toho je dôležité poznamenať, že Všeobecný súd správne poukázal na to, že mnohé z opatrení vytýkaných Komisii, ktoré PV považoval za obťažovanie, ako pozastavenie vyplácania mzdy za neospravedlnenú neprítomnosť a hodnotenie spôsobilosti, výkonnosti a správania v službe každého úradníka, sú výslovne stanovené v služobnom poriadku. ( 6 ) Je zrejmé, že v prípade neexistencie dôkazov o opaku nemožno vážne spochybniť zákonnosť týchto opatrení.

52.

Preto ak PV spochybňuje odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolacie konanie nemožno zneužiť na to, aby Súdny dvor sám opätovne posúdil skutkový stav. Naopak, vzhľadom na jasné rozdelenie právomocí medzi súdmi Únie opísané v predchádzajúcich bodoch je nevyhnutné obmedziť preskúmanie odvolania na striktnú analýzu právnych otázok predložených Súdnemu dvoru.

53.

Svojím prvým odvolacím dôvodom PV namieta posúdenie vykonané Všeobecným súdom v bodoch 184 a 185 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o tvrdenia v prvostupňovom konaní založené na porušení článkov 21a a 23 služobného poriadku.

54.

Po prvé Všeobecný súd údajne porušil článok 2 ZEÚ, ako aj článok 67 ods. 3 a článok 270 ZFEÚ, keď v bode 185 napadnutého rozsudku rozhodol, že pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou sa riadi výlučne služobným poriadkom, pričom sú relevantné aj iné pramene práva, najmä trestné právo členského štátu, na ktorého území dotknutý úradník pracuje. Akýkoľvek trestný čin spáchaný úradníkom tak podľa neho predstavuje porušenie článku 23 služobného poriadku. Psychické obťažovanie, falšovanie verejnej listiny, falošné lekárske správy a korupcia pritom predstavujú trestné činy v zmysle belgického code pénal (Trestný zákonník).

55.

Po druhé Všeobecný súd údajne skreslil skutkové okolnosti v dôsledku opomenutia tým, že nezohľadnil viaceré rozhodujúce dôkazy. PV v prvom rade uvádza uznesenia belgického vyšetrujúceho sudcu, ktorými nariadil výsluch v režime „Salduz III“ niektorých úradníkov Komisie, ktorí sa podieľali na prijatí niektorých napadnutých aktov, údajne dokazujúcich, že tieto osoby sú považované za podozrivé zo spáchania namietaných skutkov. Ďalej poukazuje na zaistenie disciplinárneho spisu CMS 17/025 vyšetrujúcim sudcom ako dôkazného prostriedku vo veci trestného činu „falšovania verejných listín“, ku ktorému malo dôjsť 19. septembra 2018.

56.

Po tretie sa mal Všeobecný súd dopustiť nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 184 napadnutého rozsudku konštatoval, že len odsudzujúci rozsudok môže preukázať psychické obťažovanie alebo falšovanie listín, a tým, že odmietol zohľadniť uznesenia prijaté v rámci belgického vyšetrovania v súvislosti s týmito skutočnosťami.

57.

Komisia v prvom rade tvrdí, že výhrada PV založená na údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bode 185 napadnutého rozsudku, vyplýva z nesprávneho výkladu tohto rozsudku. Všeobecný súd v tomto bode len pripomenul, že pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou sa riadi služobným poriadkom a že Všeobecný súd uplatňuje výlučne právo verejnej služby a nie vnútroštátne právo.

58.

V druhom rade sa Všeobecný súd domnieval bez toho, aby skreslil skutkové okolnosti, že belgické súdy nerozhodli o skutočnostiach, ktoré uvádzal PV. V tomto ohľade predvolanie niektorých úradníkov Komisie na výsluch v rámci režimu „Salduz III“ v žiadnom prípade neznamenalo uznanie ich viny. Okrem toho Všeobecný súd neskreslil skutkové okolnosti ani tým, že nevyvodil žiadne závery z údajného zaistenia disciplinárneho spisu CMS 17/025 belgickým vyšetrujúcim sudcom na podnet PV, z čoho v žiadnom prípade nemožno vyvodiť záver, že bolo preukázané „falšovanie verejných listín“.

59.

V treťom rade sa Všeobecný súd správne domnieval, že trestné oznámenia, ktoré sú predmetom vyšetrovania, nepreukazujú existenciu psychického obťažovania alebo falšovania listín.

60.

PV vo svojom prvom odvolacom dôvode tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 185 napadnutého rozsudku rozhodol, že pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou sa riadi „výlučne“ služobným poriadkom. Odôvodnenie Všeobecného súdu v tomto bode spočíva v tom, že na základe článku 270 ZFEÚ vylučuje akúkoľvek relevantnosť vnútroštátneho práva, a najmä trestného práva, pri skúmaní otázky, či menovací orgán porušil články 21 a 23 služobného poriadku tým, že prijal rozhodnutia napadnuté v prvostupňovom konaní. Podľa PV však Všeobecný súd nezohľadnil „iné pramene práva“, ktorými sa riadi pracovnoprávny vzťah, a najmä trestnoprávne predpisy členského štátu miesta výkonu práce úradníka.

61.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že PV pred Všeobecným súdom tvrdil, že sporné rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu, že sa zakladajú na aktoch, ktoré predstavujú trestné činy spáchané úradníkmi a zamestnancami Komisie na belgickom území. PV tvrdil, že podľa článku 21a ods. 2 služobného poriadku musí úradník alebo zamestnanec Únie odmietnuť vykonanie nezákonných aktov a že v súlade s článkom 23 služobného poriadku je povinný dodržiavať policajné predpisy krajiny, v ktorej pracuje. Z tohto dôvodu sa PV domnieva, že menovací orgán mal zohľadniť rozhodnutia prijaté belgickými súdnymi orgánmi v nadväznosti na trestné oznámenia, v ktorých si uplatnil nárok na priznanie náhrady škody, ktoré PV podal proti mnohým osobám.

62.

Na úvod je potrebné poznamenať, že ako PV uvádza vo svojich pripomienkach, právne pravidlá upravujúce verejnú službu sa nachádzajú na všetkých úrovniach hierarchie noriem právneho poriadku Únie, a to v primárnom práve, vo všeobecných zásadách a v sekundárnych právnych predpisoch. V tejto súvislosti určite netreba zabúdať na cenný prínos judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu vo vzťahu k pravidlám uplatniteľným na úradníkov a ostatných zamestnancov. Ich rozsudky sú pre inštitúcie záväzné podľa článku 266 ZFEÚ. Napriek tomu má na účely preskúmania prvého odvolacieho dôvodu prvoradý význam práve kodifikované právo, ako aj jeho vzťah k vnútroštátnym právnym poriadkom.

63.

Primárne právo pozostáva najmä zo zakladajúcich Zmlúv a ich protokolov, ako aj z Charty. Pre úradníkov sú pri výkone ich funkcie záväzné mnohé základné zásady zakotvené v Zmluvách. Ide napríklad o hodnoty a ciele Únie uvedené v článkoch 2 a 3 ZEÚ. Okrem toho podľa článku 298 ods. 1 ZFEÚ sú inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie pri plnení svojich úloh podporované otvorenou, efektívnou a nezávislou európskou administratívou. Iné ustanovenia primárneho práva však na svoje konkretizovanie vyžadujú prijatie sekundárnych právnych predpisov zo strany inštitúcií. Tak je to v prípade článku 336 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že Parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s ďalšími dotknutými inštitúciami vydajú prostredníctvom nariadení Služobný poriadok úradníkov a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Únie.

64.

Článok 270 ZFEÚ zveruje Súdnemu dvoru Európskej únie právomoc rozhodovať všetky spory medzi Úniou a jej zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených Služobným poriadkom a podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Únie. Článok 340 ZFEÚ stanovuje, že Únia v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií a že osobná zodpovednosť vlastných zamestnancov voči Únii sa riadi ustanoveniami stanovenými v ich služobnom poriadku alebo v podmienkach zamestnávania, ktoré sa na nich vzťahujú. Článok 339 ZFEÚ konkrétne ukladá úradníkom Únie povinnosť mlčanlivosti, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách.

65.

V súlade s článkom 51 ZEÚ majú protokoly rovnakú právnu silu ako Zmluvy, a sú teda neoddeliteľnou súčasťou primárneho práva. Patrí k nim aj Protokol č. 7 o výsadách a imunitách Únie (ďalej len „protokol č. 7“), ktorý vo viacerých svojich ustanoveniach priamo odkazuje na úradníkov a ostatných zamestnancov a venuje im svoju kapitolu V. Tento protokol obsahuje základné ustanovenia v oblasti verejnej služby, najmä pokiaľ ide o daňovú a súdnu imunitu, ku ktorým sa v mojej analýze vrátim nižšie. ( 7 )

66.

Charta, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy, sa uplatňuje na všetky akty sekundárneho práva Únie, vrátane služobného poriadku. Úradníci požívajú práva chránené Chartou a pri vykonávaní svojich služobných povinností musia rešpektovať základné práva občanov. V tejto súvislosti má osobitný význam článok 41 Charty, ktorý zakotvuje právo na riadnu správu vecí verejných. ( 8 )

67.

V priebehu európskej integrácie Súdny dvor vyvodil mnoho všeobecných zásad práva Únie. V oblasti verejnej služby sa tieto zásady v podstate týkajú základných práv chránených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaným 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“). Podľa článku 6 ods. 3 ZEÚ sú základné práva, ako ich zaručuje EDĽP, súčasťou práva Únie ako všeobecné zásady. Predtým, než sa stala Charta všeobecne záväznou, bol EDĽP základným zdrojom ochrany občanov, vrátane úradníkov.

68.

Hoci Charta v súčasnosti zohráva významnejšiu úlohu, súdy Únie sa v prípade potreby naďalej odvolávajú na EDĽP a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva na účely výkladu ustanovení Charty alebo dokonca na doplnenie ochrany, ktorú tieto ustanovenia zaručujú. EDĽP nestratil svoj význam pre vývoj práva Únie, keďže článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že pokiaľ Charta obsahuje práva zodpovedajúce právam zaručeným EDĽP, ich význam a rozsah je rovnaký ako význam a rozsah práv priznaných týmto dohovorom, pričom to nebráni tomu, aby právo Únie poskytovalo širšiu ochranu.

69.

Služobný poriadok podrobne stanovuje podmienky zamestnávania úradníkov pracujúcich v inštitúciách Únie, okrem iného pokiaľ ide o prijatie do služobného pomeru a priebehu služobného postupu, pracovné podmienky, práva a povinnosti, odmeny a disciplinárne opatrenia. ( 9 ) Služobný poriadok má právnu formu nariadenia, čo znamená, že je záväzný v celom rozsahu pre inštitúcie a orgány Únie a pre členské štáty. Ako zdôraznil Súdny dvor vo svojej judikatúre, „z toho vyplýva, že okrem účinkov, ktoré vyvoláva vo vnútornom poriadku správy Únie, služobný poriadok zaväzuje aj členské štáty v celom rozsahu, v akom je ich súčinnosť nevyhnutná na účely jeho vykonania“ ( 10 ), čo znamená, že v prípade, ak si ustanovenie služobného poriadku vyžaduje vykonávacie opatrenia na vnútroštátnej úrovni, „členské štáty sú povinné prijať všetky primerané všeobecné alebo osobitné opatrenia“ ( 11 ).

70.

Právne pravidlá, ktoré sa uplatňujú na vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou, sú stanovené v ustanoveniach služobného poriadku prijatého nariadením, z čoho vyplýva, že v prípade potreby ich môže meniť a dopĺňať Parlament a Rada. Ide teda o pracovnoprávny vzťah upravený verejným právom, ktorého riadenie príslušnou inštitúciou predstavuje prípad priamej správy, čo znamená, že všetky rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť úradníka, sú prijímané jednostranne podľa pravidiel a postupov stanovených služobným poriadkom alebo všeobecnými vykonávacími ustanoveniami a predstavujú správne opatrenia. Služobný poriadok sa uplatňuje v celom rozsahu na úradníka Únie, teda na každú osobu, ktorá bola za podmienok stanovených týmto služobným poriadkom vymenovaná na stále pracovné miesto v jednej z inštitúcií Únie listinou, vydanou menovacím orgánom.

71.

Hoci je služobný poriadok hlavným dokumentom sekundárneho práva verejnej služby Únie ( 12 ), existujú aj iné akty, ktorými sa vykonávajú rôzne ustanovenia služobného poriadku a upravujú okrem iného daňový režim, jazykový režim, ochranu osobných údajov, spôsoby vystavenia preukazu na meno a prijímanie zamestnancov pri rozšírení. Táto oblasť sa vyznačuje rôznorodosťou noriem, ktoré vykonávajú alebo vykladajú ustanovenia služobného poriadku. Vo všeobecnosti rozlišujeme akty výslovne upravené v služobnom poriadku a akty sui generis. Vyčerpávajúci výpočet týchto aktov by však presahoval rámec týchto záverov aj mojich cieľov. V tomto štádiu analýzy však treba uviesť, že bez ohľadu na rôznorodosť normatívnych aktov zásada jednotnosti služobného poriadku vyžaduje, aby boli vykonávacie predpisy rovnaké vo všetkých inštitúciách a aby sa zabránilo príliš rozdielnym výkladom. Táto požiadavka zodpovedá záujmu zabezpečiť jednotnosť európskej verejnej služby, ktorá je ustanovená ako zásada v článku 9 ods. 3 Amsterdamskej zmluvy ( 13 ), ktorej vyjadrením sú články 1 a 1a služobného poriadku.

72.

Z toho, čo som práve uviedol, je zrejmé, že právny poriadok Únie má vlastné pravidlá upravujúce vzťahy medzi úradníkmi a ich inštitúciami, z ktorých väčšina bola kodifikovaná v služobnom poriadku. Z tohto dôvodu na ne odkazujú viaceré ustanovenia, dokonca aj primárneho práva, ( 14 ) konkrétne článok 270 ZFEÚ, citovaný Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku s cieľom pripomenúť výlučnú právomoc súdu Únie rozhodovať spory v oblasti verejnej služby. ( 15 )

73.

Na základe svojej organizačnej autonómie je správa Únie do veľkej miery nezávislá od vnútroštátnych právnych poriadkov, čo nevylučuje, že niektoré normy prípadne vyžadujú vykonanie zo strany samotných inštitúcií Únie alebo zo strany členských štátov, s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie Únie ako nadnárodnej organizácie. Tento aspekt však sám osebe nestačí na to, aby bolo možné tvrdiť, že vnútroštátne právo do istej miery určuje fungovanie správy Únie. Takéto tvrdenie je nesprávne vzhľadom na zjavný úmysel zakladateľov Únie vytvoriť „nezávislú“ európsku verejnú službu v zmysle článku 298 ods. 1 ZFEÚ, čo sa odráža v právnej povahe jej pravidiel a inštitucionálnej štruktúre tejto nadnárodnej organizácie. ( 16 )

74.

Z tohto uhla pohľadu nie je tvrdenie Všeobecného súdu v bode 185 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa „pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou riadi výlučne služobným poriadkom“, z právneho hľadiska nesprávne. Na jednej strane je otázne, či vzhľadom na množstvo prameňov práva verejnej služby je z právneho hľadiska dostatočne presné používať v tejto súvislosti príslovku „výlučne“. Na druhej strane sa takéto tvrdenie zdá byť úplne odôvodnené vzhľadom na vyššie uvedenú zásadu jednotnosti služobného poriadku, podľa ktorej sa na všetkých úradníkov všetkých inštitúcií Únie vzťahuje jednotný služobný poriadok, a teda rovnaké ustanovenia. V prvom rade je nesporné, že služobný poriadok predstavuje ústredný prvok súboru právnych predpisov pozostávajúcich z rôznych právnych noriem. V druhom rade je zjavné, že na všetkých úradníkov Komisie, medzi ktorých patrí PV, sa vzťahujú pravidlá služobného poriadku. V dôsledku toho sa domnievam, že bod 185 napadnutého rozsudku treba chápať v tom zmysle, že cieľom Všeobecného súdu bolo opakovane pripomenúť uplatniteľnosť pravidiel služobného poriadku, ktoré sa vzťahujú na úradníkov Komisie, čo je z právneho hľadiska nesporné.

75.

PV vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nezohľadnil relevantnosť vnútroštátneho trestného práva. Podľa PV rozhodnutia napadnuté v prvostupňovom konaní nemohli byť prijaté, pretože nie sú v súlade s belgickým trestným právom. Treba však poznamenať, že Všeobecný súd odkazoval len na „pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou“, ktorý sa skutočne riadi služobným poriadkom. V tomto prípade ide o spor, ktorý sa týka výlučne verejnej služby Únie a súvisí s profesijnou činnosťou PV v rámci Komisie.

76.

Otázka, ktorú treba preskúmať, teda nespočíva v tom, či sa v tomto prípade môže uplatniť belgické trestné právo. Súdy Únie nemajú právomoc vykladať belgické trestné právo. Žaloba, v ktorej sa požaduje výklad vnútroštátneho práva, by bola zjavne neprípustná. Domnievam sa, že práve to chcel Všeobecný súd vyjadriť odkazom na článok 270 ZFEÚ. Okrem toho treba pripomenúť, že ani vnútroštátne súdy nemajú právomoc rozhodovať o výklade pravidiel služobného poriadku, čo zdôrazňuje nezávislosť Únie pri riadení verejnej služby.

77.

Bez ohľadu na tieto úvahy je pravda, že v súlade s článkom 23 prvým odsekom služobného poriadku majú úradníci Únie povinnosť „rešpektovať platné zákony a policajné predpisy“, čo zjavne zahŕňa trestné právo. Porušenie uvedených zákonov a iných právnych predpisov štátu, v ktorom má inštitúcia sídlo, si môže vyžadovať zbavenie imunity úradníka v súlade s článkom 17 protokolu č. 7, s cieľom umožniť prípadné vedenie trestného konania proti tomuto úradníkovi. Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku Komisia/RQ ( 17 ), „rozhodnutie o zbavení úradníka imunity mení právne postavenie [tohto úradníka] tým, že zruší uvedenú ochranu priznanú uvedenému úradníkovi súdnou imunitou stanovenou v článku 11 písm. a) protokolu č. 7 tým, že obnoví jeho postavenie ako osoby, ktorá podlieha všeobecnému právu členských štátov, čím ho bez potreby akýchkoľvek sprostredkujúcich ustanovení vystaví opatreniam uvedeného všeobecného práva, najmä obmedzeniu osobnej slobody a súdnemu stíhaniu“ ( 18 ).

78.

Napriek tomu je však potrebné poukázať na skutočnosť, že správanie PV ako úradníka, o ktoré ide v prejednávanej veci, nebolo predmetom trestného konania vedeného belgickými súdnymi orgánmi. Naopak, práve PV obviňuje svojich kolegov z porušovania belgického trestného práva. Na túto skutočnosť upozorňuje aj samotný Všeobecný súd v bode 187 napadnutého rozsudku. V dôsledku uvedených skutočností nie je jasné, aký vplyv by mohla mať údajná uplatniteľnosť belgického trestného práva na tretie osoby na jeho vlastné postavenie úradníka.

79.

Okrem týchto pochybností o relevantnosti vnútroštátneho trestného práva v tomto prípade je potrebné poznamenať, že vnútroštátne trestné právo má vzhľadom na svoj osobitný účel vo všeobecnosti len nepriamy vplyv na pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou. V trestnom konaní ide o dodržiavanie pravidiel na udržanie poriadku, ktoré boli prijaté s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie celej spoločnosti. ( 19 )Jeho cieľom však nie je upravovať pracovný pomer úradníka v rámci inštitúcie Únie.

80.

Treba však uznať, že porušenie trestného práva môže za určitých okolností mať vplyv na pracovnoprávny vzťah a viesť k disciplinárnemu postihu, najmä ak sa trestného činu dopustil úradník pri vykonávaní svojich služobných povinností a poškodzuje záujmy Únie. Keďže totiž cieľ disciplinárneho konania spočíva v zabezpečení dodržiavania pravidiel, ktoré zaručujú riadne fungovanie inštitúcie, ( 20 ) začatie takéhoto konania môže byť vzhľadom na okolnosti daného prípadu dôvodné.

81.

V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že hoci určité konanie môže byť v rozpore s trestnoprávnymi aj disciplinárnymi predpismi, dôsledky, ktoré z neho vyplývajú, určuje služobný poriadok. Disciplinárny postih sa totiž posudzuje vo vzťahu k disciplinárnemu opatreniu a nie vo vzťahu k trestnej sankcii. Disciplinárny orgán preto pri rozhodovaní o primeranom disciplinárnom postihu nemôže byť povinný v plnej miere zohľadniť trestné sankcie prijaté v rámci trestného konania týkajúceho sa tej istej osoby. ( 21 ) Vyplýva to z rozdielneho účelu trestného a disciplinárneho konania, ale aj z nezávislosti Únie pri riadení verejnej služby.

82.

Na základe vyššie uvedených dôvodov treba v tomto štádiu analýzy uviesť, že vnútroštátne trestné právo neurčuje fungovanie európskej verejnej služby, čo sa zdá byť v rozpore s tým, čo PV naznačuje vo svojich písomných pripomienkach.

83.

Okrem toho by som chcel zdôrazniť, že otázka uplatniteľnosti belgického trestného práva aj na iných úradníkov, o ktorých PV tvrdí, že sa dopustili trestných činov, sa zdá byť irelevantná na účely vyriešenia tohto sporu, ako vysvetľujem nižšie. Po prvé je nesporné, že Všeobecný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za psychické obťažovanie, a neexistuje žiadny dôkaz o tom, že by Všeobecný súd pri hodnotení dôkazov skreslil skutkové okolnosti. ( 22 ) Po druhé takisto neexistuje dôkaz, že údajné trestné činy boli skutočne spáchané, keďže belgické súdy o týchto obvineniach ešte právoplatne nerozhodli.

84.

Jediným dôkazom, ktorý môže PV predložiť, sú predvolania na výsluch, vydané belgickými súdmi vo vzťahu k niektorým úradníkom. Treba však poznamenať, že takéto súdne opatrenie nepredstavuje „dôkaz“ v právnom zmysle, keďže prezumpcia neviny naďalej platí v prípade, že nedošlo k odsúdeniu. Prezumpcia neviny je zakotvená v článku 48 Charty, ktorý zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 EDĽP. ( 23 ) Na úrovni sekundárneho práva Únie je prezumpcia neviny zakotvená v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, ( 24 ) ktoré sú členské štáty vrátane Belgického kráľovstva povinné prebrať do svojich vnútroštátnych právnych poriadkov.

85.

Postavenie „podozrivého“, ktoré bolo kolegom PV priznané podľa belgického trestného práva, zohľadňuje túto prezumpciu neviny. Konkrétne postavenie „podozrivého“ vo všeobecnosti priznáva osobe, proti ktorej sa vedie trestné konanie, určité práva v rámci obhajoby pred súdnymi orgánmi, ako je právo na prístup k advokátovi a právo na informácie o obvinení, ktoré bolo proti nej vznesené, ako stanovuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody. ( 25 ) Z tohto dôvodu právne poriadky členských štátov majú spoločné to, že jasne rozlišujú postavenie dotknutej osoby v rámci trestného konania. Tento status sa vyvíja podľa stupňa podozrenia, na základe ktorého sa predpokladá, že osoba spáchala trestný čin. ( 26 )

86.

Pre úplnosť treba v tejto súvislosti uviesť, že právo verejnej služby zohľadňuje prezumpciu neviny, keďže článok 25 prílohy IX k služobnému poriadku výslovne stanovuje, že ak je úradník stíhaný za skutočnosti, ktoré odôvodnili začatie disciplinárneho konania, jeho prípad sa s konečnou platnosťou vyrieši až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia príslušného súdu. Toto pravidlo možno vysvetliť aj skutočnosťou, že trestné súdy disponujú väčšími vyšetrovacími právomocami ako menovací orgán v rámci správy. Z vyššie uvedeného vyplýva, že prezumpcia neviny ako záruka spravodlivého procesu musí byť zohľadnená tak v trestnoprávnej, ako aj disciplinárnej oblasti.

87.

Pokiaľ ide o okolnosti prejednávanej veci, všetko nasvedčuje tomu, že sa trestné konanie nachádza ešte v štádiu prípravného konania, takže nie je známe, či podozrenia budú preukázané. Opatrenia prijaté belgickými súdmi v tomto štádiu, na ktoré odkazuje PV, slúžia len na zhromaždenie potrebných dôkazov. Okrem toho je potrebné poznamenať, že „zákon Salduz“, na ktorý sa PV odvoláva vo svojich pripomienkach, priznáva práva a záruky každej osobe, ktorá je vypočúvaná súdnymi orgánmi v akomkoľvek postavení v súlade so zásadami spravodlivého procesu. ( 27 ) Z toho vyplýva, že z uplatnenia ustanovení tohto zákona nemožno vyvodiť záver o údajnej vine úradníkov vypočutých belgickými súdnymi orgánmi, pokiaľ trestné konanie nie je skončené. Okrem toho treba zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo PV naznačuje vo svojich pripomienkach, nemôže „si vytvoriť“ tieto dôkazy jednoduchým podaním trestných oznámení proti dotknutým úradníkom, ale práve súdne orgány musia posúdiť skutkový stav a určiť, či zhromaždené dôkazy predstavujú platné dôkazy.

88.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že súdne orgány sú vo všeobecnosti povinné zabezpečiť, aby vyšetrovanie bolo zamerané na zistenie pravdy a aby sa vykonávalo v prospech obžaloby aj obhajoby, t. j. musia sa snažiť získať dôkazy o nevine aj o vine obvineného. ( 28 ) Súdne orgány preto začnú trestné stíhanie len vtedy, ak na konci vyšetrovania existuje dostatok dôkazov. ( 29 ) Zdá sa mi, že argumentácia PV, ktorá naznačuje vinu dotknutých úradníkov len na základe toho, že sa proti nim vedie vyšetrovanie, vychádza z nepochopenia zásad trestného konania.

89.

Z vyššie uvedených dôvodov, ktoré sa týkajú najmä nezávislosti Únie pri riadení verejnej služby, ako aj irelevantnosti vnútroštátneho trestného práva za okolností prejednávanej veci, sa domnievam, že tvrdenia PV, podľa ktorých sú rozhodnutia napadnuté na prvom stupni nezákonné z dôvodu, že sa zakladajú na skutkoch, ktoré predstavujú trestné činy spáchané úradníkmi Komisie na belgickom území, a že menovací orgán nebol na základe belgického práva oprávnený ich prijať, treba zamietnuť.

90.

Tvrdenie Všeobecného súdu v bode 185 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou sa riadi výlučne služobným poriadkom“, nepredstavuje nesprávne právne posúdenie, pretože ho treba chápať tak, že zamieta tvrdenie PV, podľa ktorého má vnútroštátne trestné právo v podstate prednosť pred právom Únie v oblasti verejnej služby alebo že vnútroštátne trestné právo je prinajmenšom „prameňom“ práva verejnej služby Únie. Keďže toto tvrdenie vychádza z nesprávneho pochopenia práva Únie, treba ho zamietnuť.

91.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem zamietnuť prvý odvolací dôvod ako nedôvodný.

92.

Druhým odvolacím dôvodom PV namieta posúdenie, ku ktorému dospel Všeobecný súd v bodoch 184 a 192 napadnutého rozsudku.

93.

Po prvé PV tvrdí, že konštatovanie Všeobecného súdu v bode 184 napadnutého rozsudku, podľa ktorého žiadna zo skutočností, ktoré PV označil za psychické obťažovanie alebo uvádzanie nepravdivých tvrdení, nebola ako taká kvalifikovaná ani nebola predmetom odsudzujúceho rozsudku belgického vnútroštátneho súdu, možno vysvetliť „sabotovaním“ trestného vyšetrovania zo strany Komisie. Komisia mala zneužiť svoju funkčnú imunitu tým, že systematicky odmietala povoliť výsluch podozrivých, čím porušila zásadu lojálnej spolupráce stanovenú v článku 4 ZEÚ, hoci nešlo o žiadny akt orgánu verejnej moci.

94.

Po druhé Všeobecný súd mal v bode 192 napadnutého rozsudku skresliť skutočnosti v spise, keď zamietnutie výhrady PV týkajúcej sa porušenia článku 11a služobného poriadku založil na konštatovaní, že trestné oznámene podané úradníkom proti osobám zodpovedným za rozhodovanie v jeho veci nemohlo samo osebe viesť k vzniku konfliktu záujmov na ich strane, hoci po podaní trestných oznámení PV proti dvom z troch členov menovacieho orgánu nasledovali trestné vyšetrovania. Táto okolnosť mala podľa PV viesť Všeobecný súd k záveru, že v prípade týchto členov menovacieho orgánu došlo ku konfliktu záujmov v súvislosti s disciplinárnymi konaniami CMS 13/087 a CMS 17/025 a s rozhodnutím z 21. októbra 2019 o odvolaní po skončení posledného z uvedených disciplinárnych konaní. Všeobecný súd mal preto konštatovať porušenie článku 41 Charty, článku 11a služobného poriadku a článku 6 ods. 5 prílohy IX k služobnému poriadku.

95.

Podľa názoru Komisie je výhrada týkajúca sa nedostatku lojálnej spolupráce s belgickými súdnymi orgánmi z dôvodu systematického odmietania povolenia výsluchu podozrivých osôb vyšetrujúcim sudcom nová, a preto nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že o nej nerozhodol. Subsidiárne sa Komisia domnieva, že zamietnutie žiadostí belgických súdnych orgánov založené na článku 19 služobného poriadku bolo dôvodné.

96.

Pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa porušenia článku 11a služobného poriadku, Komisia uvádza, že PV nespochybňuje judikatúru, z ktorej vychádzal Všeobecný súd, ale opiera sa o skutkové úvahy, na základe ktorých je táto výhrada neprípustná a ktoré v každom prípade neumožňujú spochybniť záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd v bode 192 napadnutého rozsudku. Okrem toho táto výhrada smeruje proti dvom konaniam, ktoré Všeobecný súd výslovne vyňal zo svojho preskúmania, pričom prvé z nich viedlo k rozhodnutiu o odvolaní, ktoré bolo neskôr zrušené, a druhé je predmetom samostatného sporu.

97.

Preskúmanie druhého odvolacieho dôvodu sa zameria na odôvodnenie Všeobecného súdu v bode 192 napadnutého rozsudku, ktorým tento súd zamietol tvrdenie PV, podľa ktorého dvaja z troch členov menovacieho orgánu, ktorý prijal napadnuté rozhodnutia v prvostupňovom konaní, mali konflikt záujmov, keďže boli obaja zúčastnení na trestných konaniach vedených v Belgicku vo veci obťažovania alebo falšovania verejných listín. PV sa odvoláva na porušenie zásady nestrannosti zaručenej článkom 41 ods. 1 Charty, ako aj článkom 11a služobného poriadku. Okrem toho sa domnieva, že tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého nie je účasť dotknutých osôb na uvedených konaniach dostatočným dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti, treba považovať za skreslenie skutkových okolností uvedením nepravdivých tvrdení, keďže podľa Všeobecného súdu predmetné konania vychádzali z trestných oznámení podaných odvolateľom s cieľom vyhnúť sa disciplinárnemu konaniu.

98.

Na úvod treba uviesť, že článok 41 ods. 1 Charty stanovuje, že každý má právo, aby inštitúcie, orgány a organizácie Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne. Cieľom požiadavky nestrannosti je zabezpečiť rovnosť zaobchádzania, ktorá je základom Únie. Rovnako by som chcel zdôrazniť, že Súdny dvor nedávno v rozsudku Parlament/UZ potvrdil, že požiadavka nestrannosti sa uplatňuje aj v oblasti verejnej služby. ( 30 ) V tejto súvislosti by som chcel poukázať na svoje návrhy v tej istej veci, v ktorých som uviedol, že „vzhľadom na to, že tak vnútorné fungovanie, ako aj vonkajší obraz inštitúcií, orgánov a organizácií závisia od dodržiavania tejto požiadavky, táto požiadavka sa musí nevyhnutne uplatňovať aj na všetky oblasti činnosti administratívy Únie vrátane aspektov súvisiacich s riadením verejnej služby, akými sú napríklad vymenovanie, povyšovanie a ukladanie sankcií personálu“ ( 31 ). Preto podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že sa požiadavka nestrannosti uplatňuje na disciplinárne konanie, o aké ide v tomto prípade.

99.

Článok 11a služobného poriadku, na ktorý sa PV odvoláva vo svojich pripomienkach, obsahuje osobitné pravidlá, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby úradníci vykonávali svoje služobné povinnosti bez konfliktu záujmov, ktorý by ovplyvňoval plnenie ich úloh. ( 32 ) Podľa odseku 1 tohto článku sa úradník pri vykonávaní svojich služobných povinností nesmie zaoberať záležitosťou, na ktorej má priamy alebo nepriamy osobný záujem, najmä rodinný a finančný, ktorý by mohol ohroziť jeho nezávislosť. Vzhľadom na skutočnosť, že tieto pravidlá predstavujú vyjadrenie požiadavky nestrannosti v širšom zmysle, domnievam sa, že je potrebné ich vykladať vo svetle pojmu „nestrannosti“, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. Domnievam sa, že práve tento prístup uplatnil Všeobecný súd, keď v bode 190 napadnutého rozsudku uviedol, že článku 11a služobného poriadku treba priznať „široký rozsah pôsobnosti vzhľadom na zásadný charakter cieľov nezávislosti a bezúhonnosti sledovaných týmto ustanovením a všeobecnú povahu povinnosti uloženej úradníkom a zamestnancom“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

100.

Súdny dvor sa vo svojej judikatúre opiera o pojem „nestrannosť“, ktorý obsahuje dva aspekty. Po prvé je to subjektívna nestrannosť, na základe ktorej žiadny z členov danej inštitúcie nesmie prejavovať svoj názor alebo osobnú zaujatosť, a po druhé objektívna nestrannosť, v súlade s ktorou musí táto inštitúcia poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností, pokiaľ ide o prípadnú zaujatosť. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že na účely preukázania, že organizácia správneho konania neposkytla dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností, pokiaľ ide o prípadnú ujmu, nie je potrebné preukázať existenciu nedostatku nestrannosti. Stačí, aby existovala v tejto súvislosti oprávnená pochybnosť, ktorú nemožno vyvrátiť. ( 33 ) Odôvodnenie Všeobecného súdu je potrebné preskúmať s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy.

101.

Pokiaľ ide o objektívnu nestrannosť, treba uviesť, že Všeobecný súd po tom, ako v bodoch 180 a 191 napadnutého rozsudku uviedol tvrdenia odvolateľa týkajúce sa existencie konfliktu záujmov z dôvodu účasti osôb, ktoré rozhodovali v disciplinárnych konaniach vedených proti nemu, na trestnom konaní pre obťažovanie alebo falšovanie verejných listín, v bodoch 193 a 194 toho istého rozsudku konštatoval, že takéto tvrdenia neboli podložené žiadnymi dôkazmi. Navyše treba poznamenať, že v rámci tohto odvolania PV nepredložil žiadne dôkazy na bližšie preukázanie tejto skutočnosti.

102.

V dôsledku toho, ako som už uviedol, ( 34 ) sa domnievam, že je potrebné vychádzať z predpokladu, že v predmetnom prípade nedošlo k psychickému obťažovaniu. To isté platí o tvrdeniach, ktoré boli vznesené proti členom tripartitného menovacieho orgánu, podľa ktorých spáchali trestné činy, keďže v trestnom konaní začatom v Belgicku nebol vydaný odsudzujúci rozsudok, čo Všeobecný súd správne zdôraznil v bode 184 napadnutého rozsudku. Keďže dotknuté osoby sa môžu oprávnene odvolávať na zásadu prezumpcie neviny, zdá sa mi zrejmé, že samotné podanie trestného oznámenia nie je dostatočné na to, aby vyvolalo pochybnosti o nestrannosti členov, ak neexistujú iné skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že ide o konflikt záujmov. Odlišný záver by znamenal spochybnenie práva na prezumpciu neviny ako záruky spravodlivého procesu a prenesenie dôkazného bremena v trestnom konaní, čo sa mi zdá byť nezlučiteľné s princípom právneho štátu.

103.

Už na základe týchto úvah je možné zamietnuť veľkú časť tvrdení uvádzaných PV o údajnom skreslení, ktoré podľa neho vyplýva z odôvodnenia Všeobecného súdu v bode 192 napadnutého rozsudku. Napriek tomu považujem za potrebné podrobne preskúmať túto výhradu s cieľom odstrániť akékoľvek pochybnosti, ktoré môžu pretrvávať, pokiaľ ide o zákonnosť dôvodov uvedených v tomto rozsudku.

104.

Všeobecný súd vo vyššie uvedenom bode uviedol, že „ak by sa pripustilo tvrdenie žalobcu, podľa ktorého by podanie trestného oznámenia postačovalo na vznik konfliktu záujmov, následkom by bola možnosť každého úradníka zmariť prijatie disciplinárnych opatrení voči nemu“, pričom dodal, že „úradník, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, by mohol jednoducho podať trestné oznámenie proti osobám zodpovedným za rozhodovanie v jeho veci a následne požiadať o ich vylúčenie podľa článku 11a služobného poriadku“. V tejto súvislosti PV tvrdí, že konania prebiehajúce pred belgickými súdmi nemožno vykladať ako „jednoduché trestné oznámenie“, ktoré podal s cieľom vyhnúť sa disciplinárnemu konaniu. Podľa PV práve výsledok trestného konania rozhoduje o existencii konfliktu záujmov.

105.

Z odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v predchádzajúcom bode možno vyčítať snahu zaručiť nestrannosť disciplinárneho konania pri súčasnom zabezpečení riadnej správy vecí verejných. Na jednej strane z bodov 189 a 190 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd si plne uvedomoval význam článku 11a služobného poriadku, pričom pripomenul, že cieľom tohto ustanovenia „je zaručiť nezávislosť, bezúhonnosť a nestrannosť úradníkov a zamestnancov“. Na druhej strane treba uviesť, že Všeobecný súd správne uznal, že výklad pojmu „nestrannosť“ v tom zmysle, že členovia menovacieho orgánu, ktorí boli účastníkmi trestných konaní, by sa mali zdržať účasti na disciplinárnom konaní, ako tvrdí PV, je z právneho hľadiska neudržateľný, pretože nielenže neexistoval žiaden objektívny dôvod na spochybnenie nestrannosti dotknutých osôb, ale aj preto, že v prípade takéhoto výkladu existovalo nezanedbateľné riziko marenia práce správneho orgánu.

106.

Všeobecný súd konkrétne poukázal na riziko, že podanie trestného oznámenia by mohol úradník využiť – spôsobom, ktorý by sa dal označiť za „zneužitie“ – s cieľom vytvoriť konflikt záujmov a požadovať vylúčenie osôb zodpovedných za prijímanie rozhodnutí v jeho veci, a zmariť tak cieľ disciplinárneho konania. V tejto súvislosti treba upozorniť na skutočnosť, že PV podal množstvo trestných oznámení, ktoré viedli k spochybneniu približne štyridsiatich úradníkov a zamestnancov Komisie. Na základe toho PV obvinil veľký počet osôb v tejto inštitúcii z obťažovania a páchania trestnej činnosti. Táto okolnosť je pozoruhodná a vyžaduje si niekoľko právnych pripomienok.

107.

Domnievam sa, že nie je vylúčené, že za určitých okolností môže byť výkon práva, napríklad práva požiadať o zbavenie úradníka jeho povinností z dôvodu údajného konfliktu záujmov, kvalifikovaný ako zneužitie práva. V práve Únie však existuje všeobecná právna zásada, podľa ktorej sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem tohto práva. ( 35 ) Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, dôkaz zneužívajúceho konania si vyžaduje jednak súbor objektívnych okolností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie cieľ tejto právnej úpravy nebol dosiahnutý, a jednak subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sa umelo vytvárajú podmienky potrebné na jej získanie. ( 36 )

108.

Je pravda, že hoci Všeobecný súd výslovne nekvalifikoval správanie PV ako „zneužívajúce“ podľa kritérií rozpracovaných prostredníctvom judikatúry, z bodu 192 napadnutého rozsudku vyplýva, že mal vážne pochybnosti o tom, či trestné oznámenia, ktoré PV podal proti dotknutým úradníkom, boli dôvodné. V tejto súvislosti sa domnievam, že Všeobecný súd mohol oprávnene vyjadriť určité obavy týkajúce sa rizika, ktoré predstavuje výklad uvedený PV pre riadny priebeh disciplinárneho konania, najmä vzhľadom na mimoriadne vysoký počet trestných oznámení proti rôznym úradníkom v rámci Komisie na jednej strane a neexistenciu dôkazov o psychickom obťažovaní, ako aj o trestných činoch za daných okolností na strane druhej.

109.

Ak totiž tieto trestné oznámenia neboli podané iba s cieľom mariť prácu menovacieho orgánu, bolo možné odôvodnene očakávať, že PV bude schopný preukázať niekoľko prípadov obťažovania, čo sa však zjavne nestalo. Vzhľadom na absenciu dôkazov o opaku je otázne, či PV skutočne konal čestne, ako to vyžaduje právo Únie, alebo či bolo jeho cieľom skôr využiť ochranu, ktorú priznáva článok 11a služobného poriadku, vykladaný v zmysle požiadavky nestrannosti, na dosiahnutie cieľov, ktoré normotvorca Únie zjavne nezamýšľal, a to umožniť úradníkovi sabotovať prácu správneho orgánu a spôsobiť škodu svojim kolegom.

110.

Ak by to tak bolo, takéto správanie by nepochybne spĺňalo kritériá potrebné na to, aby bolo kvalifikované ako zneužitie práva, v dôsledku čoho by musel byť výkon práva priznaného uvedeným ustanovením odmietnutý. ( 37 ) Inými slovami, PV sa nemohol oprávnene odvolávať na článok 11a služobného poriadku. Vzhľadom na uvedené je potrebné konštatovať, že v konečnom dôsledku ide o skutkovú otázku, na ktorú Všeobecný súd na základe posúdenia okolností zrejme poskytol dostatočne jasnú odpoveď. Opatrný prístup, ktorý Všeobecný súd zaujal vo vzťahu k postoju PV voči správnemu orgánu, a to najmä v rámci predmetného disciplinárneho konania, sa mi zdá za osobitných okolností prejednávanej veci odôvodnený. Z týchto dôvodov som dospel k záveru, že odôvodnenie Všeobecného súdu neobsahuje nesprávne právne posúdenie.

111.

Bez ohľadu na vyššie uvedené úvahy nepovažujem za potrebné, aby sa Súdny dvor vyčerpávajúco vyjadril k otázke, či Všeobecný súd mohol zamietnuť tvrdenie PV odvolaním sa na zneužívajúce správanie z jeho strany, pretože v každom prípade rešpektovanie prezumpcie neviny a neexistencia dôkazov o opaku samy osebe predstavujú presvedčivé tvrdenia umožňujúce dospieť k záveru o neexistencii porušenia požiadavky nestrannosti z dôvodu účasti niektorých členov menovacieho orgánu, voči ktorým podal PV trestné oznámenia, na prijímaní rozhodnutí. Podľa môjho názoru je potreba zabrániť zneužívajúcemu správaniu vo všeobecnosti, na ktorú sa odvoláva Všeobecný súd, len doplňujúcim tvrdením na podporu už dostatočne presvedčivého odôvodnenia.

112.

Z preskúmania druhého odvolacieho dôvodu, konkrétne pokiaľ ide o odôvodnenie uvedené v bodoch 189 až 194 napadnutého rozsudku, nevyplýva, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Naopak, treba uviesť, že Všeobecný súd správne stanovil pôsobnosť článku 11a služobného poriadku, vykladaného z hľadiska zásady nestrannosti uvedenej v článku 41 ods. 1 Charty, a správne rozhodol, že účasť niektorých členov menovacieho orgánu, proti ktorým PV podal trestné oznámenia, nespôsobila konflikt záujmov, ktorý by mohol viesť k nezákonnosti rozhodnutí prijatých voči PV v rámci disciplinárneho konania.

113.

Riziko, ktoré uviedol Všeobecný súd v bode 192 napadnutého rozsudku, spočívajúce v tom, že zneužitie zásady nestrannosti môže spôsobiť nesprávne fungovanie správneho orgánu, najmä na úkor riadneho priebehu predmetného disciplinárneho konania, je odôvodnené osobitnými okolnosťami prípadu, konkrétne skutočnosťou, že PV podal mimoriadne veľký počet trestných oznámení proti rôznym úradníkom Komisie napriek tomu, že neexistovali dôkazy o tom, že sa dopustili psychického obťažovania a trestných činov. V dôsledku toho sa domnievam, že tvrdenia PV založené na údajnom porušení požiadavky nestrannosti je potrebné odmietnuť.

114.

Na záver tejto analýzy sa domnievam, že druhému odvolaciemu dôvodu nemožno vyhovieť. Navrhujem ho zamietnuť ako nedôvodný.

115.

Vo svojom ôsmom odvolacom dôvode PV uvádza, že posúdenie prípustnosti jeho návrhu na zrušenie rozhodnutia o odvolaní z 26. júla 2016 Všeobecným súdom vychádza z dvoch nesprávnych právnych posúdení.

116.

V prvom rade Všeobecný súd podľa neho nemohol v bode 81 napadnutého rozsudku platne konštatovať, že menovací orgán započítal dlhy PV voči Komisii so sumami, ktoré Komisia dlhovala žalobcovi. Zrušenie rozhodnutia o odvolaní by spôsobilo, že všetky účinky tohto rozhodnutia by so spätnou účinnosťou zanikli, najmä zistenia o neospravedlnených neprítomnostiach. Z toho podľa neho vyplývalo, že na základe tohto zrušenia mali dlhy zaniknúť a zrážky z jeho mzdy mali byť vrátené, pričom nemalo dôjsť k započítaniu.

117.

V druhom rade sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 82 napadnutého rozsudku konštatoval, že finančné účinky rozhodnutia o odvolaní boli pred podaním žaloby vo veci T‑786/16 kompenzované. Menovací orgán nekompenzoval finančné dôsledky svojho rozhodnutia o odvolaní, pretože by musel na tento účel nahradiť PV majetkovú a nemajetkovú ujmu.

118.

Podľa názoru Komisie po prvé zrušenie disciplinárneho konania z dôvodu neuskutočnenia trestného konania nespôsobilo zrušenie predtým prijatých rozhodnutí, ktoré odôvodňovali začatie tohto disciplinárneho konania a ktoré boli úplne oddeliteľné a nezávislé od tohto disciplinárneho konania. Po druhé finančné účinky zrušenia rozhodnutia o odvolaní boli naozaj kompenzované.

119.

Na žiadosť Súdneho dvora sa preskúmanie ôsmeho odvolacieho dôvodu zameria na odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku, v ktorom dospel k záveru, že žaloba PV o neplatnosť rozhodnutia o odvolaní z 26. júla 2016 je neprípustná. PV konkrétne spochybňuje konštatovanie Všeobecného súdu v bode 82 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je návrh na zrušenie rozhodnutia o odvolaní z 26. júla 2016 bezpredmetný, keďže toto rozhodnutie bolo zrušené a jeho finančné dôsledky boli pred podaním žaloby vo veci T‑786/16 kompenzované. Podľa PV menovací orgán nekompenzoval finančné dôsledky svojho rozhodnutia o odvolaní, pretože mu mal nahradiť majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá mu v dôsledku tohto odvolania vznikla.

120.

Ako vysvetlila generálna advokátka Kokott vo svojich návrhoch prednesených vo veci Wunenburger/Komisia ( 38 ), požiadavka záujmu na konaní zaručuje na procesnej úrovni, že súdom nebudú predložené otázky s cieľom objasniť čisto hypotetické právne otázky. Záujem na konaní je teda nevyhnutnou podmienkou prípustnosti, ktorá sa môže stať relevantnou v rôznych štádiách konania. Tento záujem na konaní musí nesporne existovať od okamihu podania žaloby. Musí však pretrvávať aj po podaní žaloby, a to až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. ( 39 )

121.

Ak záujem na konaní zanikne až počas prebiehajúceho súdneho konania, rozhodnutie súdu vo veci samej už určite nie je odôvodnené. Rovnako by nebolo možné požadovať, aby žalobca akceptoval, že jeho žaloba, ktorá bola pôvodne prípustná, by teraz bola zamietnutá a on by znášal trovy konania. V takýchto prípadoch je skôr vhodné vydať rozhodnutie o zastavení konania, ktoré vyjadruje, že podstata žaloby prestala existovať až po jej podaní a že je možné vyhnúť sa rozhodnutiu o trovách konania v neprospech žalobcu.

122.

Podľa judikatúry môže zachovanie záujmu žalobcu na konaní vyplývať po prvé z rizika opakovania (údajne) protiprávneho konania inštitúcie Únie. Článok 266 ods. 1 ZFEÚ totiž ukladá inštitúcii, ktorej akt bol zrušený, povinnosť „prijať potrebné opatrenia, aby vyhovela rozsudku Súdneho dvora“, čo v praxi znamená, že táto inštitúcia je povinná zohľadniť dôvody zrušenia uvedené v tomto rozsudku v prípade, že sa rozhodne neskôr nahradiť zrušený akt. ( 40 ) Po druhé záujem na konaní môže naďalej existovať aj tam, kde rozhodnutie o žalobe o neplatnosť má význam pre prípadné nároky žalobcu na náhradu škody. Po tretie žalobca v určitých prípadoch, osobitne pokiaľ ide o verejnú službu, môže mať záujem na odstránení negatívnych výrokov o svojej osobe, aby bol do budúcnosti rehabilitovaný.

123.

Napadnutý rozsudok sa týka druhého z týchto troch prípadov, teda návrhu žalobcu na náhradu škody. Súdny dvor rozhodol, že záujem žalobcu na konaní treba posudzovať in concreto s prihliadnutím najmä na následky namietanej nezákonnosti a povahu údajne spôsobenej škody. ( 41 ) Situácia PV v prejednávanej veci sa musí preskúmať s prihliadnutím na tieto zásady. V rámci preskúmania bude tiež potrebné overiť, či odôvodnenie Všeobecného súdu zohľadňuje tieto zásady.

124.

V tejto súvislosti treba hneď na úvod upozorniť na skutočnosť, že PV sa nenachádza v situácii uvedenej v bode 121 vyššie. Žaloba o neplatnosť nie je „bezpredmetná“ z dôvodu, že záujem na konaní zanikol počas prebiehajúceho súdneho konania, ale preto, že napadnuté rozhodnutie zaniklo ešte pred podaním žaloby. Pripomínam totiž, že menovací orgán zrušil svoje rozhodnutie o odvolaní z funkcie 24. júla 2017, teda pred podaním žaloby na Všeobecný súd. Práve v tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 80 napadnutého rozsudku pripomenul zásadný rozdiel medzi „zrušením ex nunc“, ktoré spôsobuje zánik rozhodnutia len do budúcnosti, ( 42 ) a „zrušením“ takéhoto rozhodnutia, ktoré má retroaktívny účinok. Všeobecný súd ďalej v bode 82 napadnutého rozsudku konštatoval, že zrušenie predmetného rozhodnutia o odvolaní spôsobilo zánik tohto rozhodnutia so spätným účinkom, a preto vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie už neexistovalo, nemohlo už spôsobiť PV ujmu. Podľa môjho názoru je toto konštatovanie právne podložené.

125.

V súvislosti s existenciou záujmu na konaní vo veci náhrady škody treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že žaloba o náhradu škody je „samostatným“ opravným prostriedkom, ktorý má v rámci systému opravných prostriedkov svoju osobitnú funkciu a je podriadený vykonávacím podmienkam, ktoré zohľadňujú jeho osobitný cieľ. ( 43 ) Preto podanie žaloby o neplatnosť aktu nie je nevyhnutným predpokladom na podanie žaloby o náhradu škody s cieľom uplatnenia náhrady škody spôsobenej týmto aktom. ( 44 ) V kontexte prejednávanej veci treba poznamenať, že PV spolu so svojou žalobou o neplatnosť uplatnil aj nárok na náhradu škody. V dôsledku toho sa domnievam, že neexistencia záujmu na konaní v žalobe o neplatnosť nie je rozhodujúca na účely preukázania prípustnosti jeho návrhu na náhradu škody. Na druhej strane sa domnievam, že je nevyhnutné určiť, či boli podmienky prípustnosti uvedenej žaloby, ako aj podmienky uvedené v článku 340 druhom odseku ZFEÚ v prejednávanej veci splnené, a to práve vzhľadom na jej „autonómnu“ povahu.

126.

Pokiaľ ide o podmienky návrhu na náhradu škody, ( 45 ) mám určité pochybnosti o tom, či sú v predmetnom prípade splnené. Predovšetkým sa domnievam, že možno pochybovať o existencii príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o odvolaní, ktoré zrušil samotný menovací orgán, a majetkovou ujmou, ktorú údajne utrpel PV. Ako uviedol Všeobecný súd v bode 81 napadnutého rozsudku, zrušenie rozhodnutia o odvolaní z funkcie 24. júla 2017 malo za následok na jednej strane opätovné prijatie PV do Komisie od 16. septembra 2017 a na druhej strane spätné priznanie miezd a dní dovolenky za kalendárny rok zodpovedajúcich obdobiu od 1. augusta 2016 do 15. septembra 2017.

127.

Okrem toho je potrebné poznamenať, že menovací orgán započítal dlhy PV voči Komisii a sumy, ktoré Komisia dlhovala PV za uvedené obdobie, na základe čoho vyplatila PV rozdiel vo výške 9550 eur. Ako teda správne uviedol Všeobecný súd v bode 82 napadnutého rozsudku, rozhodnutie o odvolaní z 26. júla 2016 bolo zrušené a jeho finančné účinky boli kompenzované. Hoci PV vo svojom odvolaní tvrdí, že toto započítanie bolo neodôvodnené, proti tomu treba uviesť, že zrušenie rozhodnutia o odvolaní nespôsobilo zánik predchádzajúcich rozhodnutí, v ktorých boli zistené neospravedlnené neprítomnosti, na základe ktorých sa viedlo disciplinárne konanie. Všeobecný súd preto správne potvrdil započítanie dlhov žalobcu, ktoré vznikli v dôsledku jeho neospravedlnenej neprítomnosti, so sumami, ktoré za predmetné obdobie Komisia dlhovala žalobcovi. Za týchto okolností je ťažké pochopiť, ako mohla PV vzniknúť majetková ujma.

128.

Na základe preskúmania odôvodnenia Všeobecného súdu v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku nie je možné konštatovať, že obsahuje nesprávne právne posúdenie. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa prikláňam k názoru Všeobecného súdu, že záujem na konaní nie je daný, a to najmä z dôvodu neexistencie aktu, ktorý by PV spôsobil ujmu. Všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že rozhodnutie o odvolaní, ktoré PV napadol, bolo zrušené so spätnou účinnosťou pred podaním žaloby o neplatnosť, takže už nemá žiadne účinky, ktoré by mu mohli spôsobiť ujmu. Všeobecný súd preto správne rozhodol, že návrh na zrušenie je neprípustný.

129.

Pokiaľ ide o návrh PV na náhradu škody, domnievam sa, že jeho argumentácia neumožňuje posúdiť, do akej miery mu mohla vzniknúť majetková ujma, keďže započítanie, ktoré vykonala Komisia, bolo odôvodnené, ako to Všeobecný súd uviedol vo svojom rozsudku. V dôsledku toho sa domnievam, že argumentáciu PV týkajúcu sa údajného práva na náhradu škody treba zamietnuť.

130.

Z uvedených dôvodov navrhujem zamietnuť ôsmy odvolací dôvod ako nedôvodný.

131.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že prvý, druhý a ôsmy odvolací dôvod sú nedôvodné.