1.

Nástup komerčných kopírovacích strojov koncom 50. rokov 20. storočia bol pravdepodobne prvým zo série technologických pokrokov, ktoré ohrozili tradičné chápanie autorských a súvisiacich práv, a najmä ich výnimiek a obmedzení. Príchod kopírovacích strojov znamenal, že materiály chránené autorskými právami sa dali ľahko reprodukovať spôsobom, ktorý bolo prakticky nemožné odhaliť. Digitálna revolúcia, ktorá prebieha od vzniku internetu a celosvetovej siete začiatkom 90. rokov, toto tradičné chápanie čoraz viac ohrozuje.

2.

Toto konanie o prejudiciálnej otázke predstavuje ďalší aspekt tohto vznikajúceho problému. Je jednotlivec, ktorý je oprávneným držiteľom materiálu chráneného autorským právom, oprávnený vytvoriť kópiu tohto materiálu na čisto súkromné účely a uložiť ju za poplatok na komerčný server pomocou techník cloud computingu, a ak áno, aká kompenzácia potom prináleží majiteľovi autorského práva? To je podstata prejednávaného problému v návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) a doručenom Súdnemu dvoru Európskej únie 15. septembra 2020. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. ( 2 )

3.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Austro‑Mechana Gesellschaft zur Wahrnehmung mechanisch‑musikalischer Urheberrechte Gesellschaft mbH (ďalej len „Austro‑Mechana“), organizáciou kolektívnej správy autorských práv, na jednej strane a Strato AG (ďalej len „Strato“), spoločnosťou so sídlom v Nemecku, ktorá poskytuje službu cloudového úložiska, na druhej strane. Spor vo veci samej sa týka toho, či je Strato povinná zaplatiť odmenu za použitie práva na rozmnožovanie, pokiaľ ide o kapacitu cloudového úložiska, ktorú poskytuje fyzickým osobám v Rakúsku pre ich súkromné použitie.

4.

Predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania poskytuje Súdnemu dvoru možnosť zaoberať sa otázkou rozmnožovania obsahu chráneného autorským právom fyzickými osobami na súkromné použitie v digitálnom prostredí, konkrétne rozmnožovaním alebo ukladaním v cloude. ( 3 )

5.

Je potrebné zdôrazniť, že ak členský štát zabezpečil výnimku „vo vzťahu k rozmnožovaniu [na] súkromné použitie“ z výlučného práva na rozmnožovanie stanoveného v článku 2 smernice 2001/29 na základe článku 5 ods. 2 písm. b) uvedenej smernice, takéto rozmnožovanie je zákonné za predpokladu, že nositeľovi práv sa zaplatí primeraná kompenzácia. Samozrejme, ak príslušný členský štát nevyužije výnimku stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b), potom je takéto rozmnožovanie autorského materiálu bez súhlasu nositeľa práv zjavne nezákonné, pretože je v rozpore s článkom 2. ( 4 )

6.

V prejednávanej veci musí Súdny dvor najprv preskúmať, či a prípadne do akej miery, sa výnimka vo vzťahu k rozmnožovaniu na súkromné použitie vzťahuje aj na rozmnoženiny obsahu chráneného autorským právom v cloude vyhotovené fyzickými osobami na ich súkromné použitie. Ak by Súdny dvor rozhodol, že výnimka vo vzťahu k rozmnožovaniu na súkromné použitie sa vzťahuje aj na takéto rozmnoženiny, musel by sa zaoberať otázkou, aká by bola „primeraná kompenzácia“ podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ktorá sa má zaplatiť nositeľom práv za ukladanie v cloude poskytované jednotlivcom na súkromné použitie poskytovateľmi internetových služieb.

7.

Konkrétne vzhľadom na to, že poplatok už mohli zaplatiť jednotlivci pri kúpe prístrojov, médií alebo zariadenia, ako sú smartfóny, tablety alebo počítače ( 5 ), ktoré umožňujú ukladanie, a teda aj rozmnožovanie obsahu chráneného autorským právom v cloude, a poskytujú tak (primeranú) kompenzáciu nositeľom práv za ujmu spôsobenú rozmnožovaním, vzniká otázka, či by poskytovatelia internetových služieb, ktorí umožňujú ukladanie v cloude, mali za ten istý obsah platiť (dodatočný) poplatok vo forme „primeranej kompenzácie“ podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.

8.

Pred posúdením týchto otázok je však najprv potrebné uviesť právny rámec tohto prípadu.

9.

Odôvodnenia 2, 5, 9, 10, 31, 32, 35, 38 a 44 smernice 2001/29 znejú:

…

…

…

…

…

…

10.

Podľa článku 2 smernice 2001/29, nazvaného „Právo rozmnožovania“:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

11.

Článok 3 smernice 2001/29, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, stanovuje:

„1.   Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

2.   Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

3.   Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“

12.

Článok 5 smernice 2001/29, nazvaný „Výnimky a obmedzenia“, v odseku 2 písm. b) stanovuje:

„Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

…

13.

Článok 5 ods. 5 uvedenej smernice stanovuje:

„Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“

14.

V § 42b ods. 1 rakúskeho Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve) ( 6 ) (ďalej len „UrhG“) v znení uplatniteľnom v čase skutkových okolností vo veci samej ( 7 ) sa stanovuje:

„(1)   Ak o nejakom diele… možno vzhľadom na jeho povahu predpokladať, že bude rozmnožované na vlastné alebo súkromné použitie jeho uložením na pamäťovom médiu…, autor má nárok na primeranú odmenu (odmenu z pamäťových médií), ak sú uvedené na trh v tuzemsku na komerčné účely pamäťové médiá akéhokoľvek druhu, ktoré sú vhodné na takéto rozmnoženiny.“

15.

Austro‑Mechana je organizácia kolektívnej správy autorských práv, ktorá vo vlastnom mene, avšak v záujme a na účet nositeľov práv spravuje práva na používanie diel a nároky na odmenu za používanie hudobných diel (s textom alebo bez textu). Do oblasti spravovania organizácií kolektívnej správy autorských práv, akou je Austro‑Mechana, patria najmä zákonné nároky na odmenu podľa § 42b ods. 1 UrhG, t. j. práva na odmenu z pamäťových médií.

16.

Austro‑Mechana podala na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) žalobu proti spoločnosti Strato so sídlom v Nemecku, ktorá poskytuje službu pod názvom „HiDrive“. Dodávateľ túto službu opisuje ako „virtuálne úložisko, ktoré pracuje tak rýchlo a obsluhuje sa tak jednoducho ako (externý) pevný disk“. Strato tvrdí, že jej dátové úložisko „poskytuje dostatok miesta na uloženie fotografií, hudby a filmov centrálne na jednom mieste“.

17.

Austro‑Mechana žiadala vystavenie faktúry a následne zaplatenie odmeny z pamäťových médií, ktorý bola Strato povinná zaplatiť podľa § 42b ods. 1 UrhG. Austro‑Mechana tvrdí, že znenie § 42b ods. 1 UrhG je vedome koncipované všeobecne, aby sa odmena z pamäťových médií uplatňovala aj vtedy, keď sa v tuzemsku na komerčné účely „uvádzajú do obehu“ pamäťové médiá každého druhu a v akejkoľvek forme, pod čo treba podradiť aj poskytnutie úložného miesta v cloude. Výraz „uvádzať do obehu“ sa podľa nej neviaže na fyzickú distribúciu, ale vedome ponecháva priestor pre zahrnutie všetkých procesov, ktoré v tuzemsku vo výsledku dávajú užívateľom k dispozícii ukladacie miesto pre rozmnožovanie diel na (vlastné alebo) súkromné použitie. Ustanovenie § 42b ods. 3 UrhG okrem toho objasňuje, že nezáleží na tom, či uvedenie do obehu má svoj pôvod v tuzemsku alebo v zahraničí.

18.

Strato žalobný návrh spochybnila. Tvrdí, že z platného znenia UrhG nevyplýva odmena za cloudové služby a hoci zákonodarca poznal technické možnosti, túto možnosť do zákona nezaviedol. Podľa spoločnosti Strato nemožno cloudové služby a fyzické pamäťové médiá navzájom porovnávať. Výklad, ktorý zahŕňa aj cloudové služby, nie je možný: neuvádzajú sa do obehu pamäťové médiá, ale k dispozícii sa iba dáva úložné miesto. Strato uviedla, že do Rakúska nepredáva ani neprenajíma fyzické pamäťové médiá, iba poskytuje online ukladací priestor na svojich serveroch nachádzajúcich sa v Nemecku. Strato tiež uviedla, že už za svoje servery v Nemecku nepriamo (pretože výrobca/dovozca ho zahrnul do ceny) zaplatila poplatok z autorských práv, a aj (rakúski) používatelia za prístroje, ktorými sa vlastne samotný obsah nahráva na cloud, už zaplatili poplatok z autorských práv. Dodatočná odmena z pamäťových médií za cloudové úložisko by podľa spoločnosti Strato viedla k dvojitej alebo až trojitej poplatkovej povinnosti.

19.

Handelsgericht Wien (Obchodný súd, Viedeň) žalobný návrh zamietol. V podstate uviedol, že autorom a nositeľom práv súvisiacich s autorským právom („nositeľom práv“) patrí nárok na primeranú odmenu, keď v tuzemsku sú na komerčné účely uvádzané do obehu pamäťové médiá (z miesta nachádzajúceho sa v tuzemsku alebo v zahraničí) a keď vzhľadom na povahu predmetu ochrany možno očakávať, že bude jeho uložením na pamäťovom médiu rozmnožovaný na osobné alebo súkromné použitie (spôsobom dovoleným podľa § 42 ods. 2 až 7 UrhG), a to vo vzťahu k pamäťovým médiám akéhokoľvek druhu, ktoré sú vhodné na takéto rozmnožovanie.

20.

Handelsgericht Wien (Obchodný súd, Viedeň) uviedol, že § 42b ods. 1 UrhG výslovne odkazuje na „pamäťové médiá akéhokoľvek druhu“, čo zahŕňa aj interné a externé pevné disky počítačov. Uviedol tiež, že cloudové služby existujú v rôznych formách. Podstatou takejto služby je prísľub, že používateľ bude mať k dispozícii určitú úložnú kapacitu, pričom sa netvrdí, že obsah bude uložený na konkrétnom serveri alebo serveroch, ale obmedzuje sa na to, že úložnú kapacitu možno použiť „kdekoľvek v cloude“ poskytovateľa. Podľa tohto súdu teda Strato neposkytuje svojim zákazníkom pamäťové médiá, ale poskytuje online úložisko ako službu. Tento súd poznamenal, že v rámci pripomienkovania návrhu Urh‑Nov ( 8 ) sa výslovne a navrhovanými zákonnými formuláciami vyžadovalo zohľadniť ukladanie na cloud. Zákonodarca však zámerne takéto ustanovenie do novely nevložil.

21.

Austro‑Mechana sa proti tomuto rozsudku odvolala na vnútroštátny súd. Vnútroštátny súd sa domnieva, že otázka, či sa článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vzťahuje na ukladanie obsahu chráneného autorským právom v cloude, nie je úplne jasná. V tejto súvislosti vnútroštátny súd pripomína, že Súdny dvor v rozsudku z 29. novembra 2017, VCAST (C‑265/16, EU:C:2017:913, ďalej len „rozsudok VCAST“), rozhodol, že ukladanie chráneného obsahu na cloude zodpovedá využívaniu práv, ktoré je vyhradené autorovi.

22.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd, Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23.

Písomné pripomienky predložili Austro‑Mechana, Strato, dánska, francúzska, holandská a rakúska vláda, ako aj Európska komisia.

24.

Na pojednávaní Súdneho dvora 7. júla 2021 všetci okrem dánskej vlády predložili ústne pripomienky.

25.

Podstatou prvej otázky položenej vnútroštátnym súdom je, či sa výnimka vo vzťahu k rozmnožovaniu na súkromné použitie, uvedená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, uplatňuje na rozmnoženiny vyhotovené fyzickými osobami na súkromné použitie na dátovom úložisku alebo kapacite (v cloude), ktoré poskytla alebo sprístupnila tretia osoba, ktorá je poskytovateľom internetových služieb. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či výraz „rozmnožovanie na akomkoľvek médiu“ uvedený v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 zahŕňa aj rozmnožovanie na základe služieb cloud computingu poskytovaných treťou osobou.

26.

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že prvá prejudiciálna otázka vyplýva najmä z použitia pojmu „uvedené na trh v tuzemsku“ v § 42b ods. 1 UrhG. Strato pred vnútroštátnym súdom a Súdnym dvorom tvrdí, že rakúsky zákonodarca chcel týmto výrazom jednoznačne zaviesť spôsob kompenzácie nositeľov práv, ktorý sa zameriava výlučne na predaj fyzických záznamových nosičov, a teda vylučuje využívanie služieb cloud computingu poskytovaných tretími osobami. ( 9 )

27.

Zdá sa, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva aj to, že vnútroštátny súd žiada o objasnenie rozsudku VCAST, a najmä rozsah, v akom môže tento rozsudok uplatniť na skutkový stav a spor v konaní vo veci samej.

28.

Je potrebné poznamenať, že na rozdiel od výnimky stanovenej v článku 5 ods. 1 smernice 2001/29, ktorá má obligatórnu povahu, výnimky alebo obmedzenia stanovené v článku 5 ods. 2 a 3 uvedenej smernice týkajúce sa práva na rozmnožovanie sú zo strany členských štátov len voliteľné. ( 10 )

29.

Generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch v spojených veciach C‑457/11 až C‑460/11, VG Wort (EU:C:2013:34, body 35 až 37), uviedla, že nepovinný charakter výnimiek alebo obmedzení zveruje členským štátom v tejto oblasti určitú slobodu konania. Preto sa domnievala, že členský štát môže zaviesť opatrenie, ktoré nejde tak ďaleko ako predmetné ustanovenia. Napríklad podľa generálnej advokátky Sharpston môže členský štát na základe článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 stanoviť výnimku rozmnožovania vykonaného fyzickou osobou len vtedy, ak je na papieri a výhradne na účely súkromného štúdia, pretože rozsah tejto výnimky bude užší ako to, čo je povolené, ale stále plne zahrnutý v rámci toho, čo je povolené.

30.

Možno však poznamenať, že Súdny dvor následne v rozsudku z 5. marca 2015, Copydan Båndkopi (C‑463/12, EU:C:2015:144, bod 33), rozhodol, že členské štáty nemôžu stanoviť podrobnú úpravu primeranej kompenzácie, ktorá by zavádzala neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie s jednotlivými kategóriami hospodárskych subjektov, ktoré uvádzajú na trh porovnateľný tovar, na ktorý sa vzťahuje výnimka vo vzťahu k rozmnožovaniu na súkromné použitie, alebo s jednotlivými kategóriami používateľov predmetov ochrany.

31.

Domnievam sa, že rovnaký prístup by sa mal uplatňovať aj na služby. Všeobecnejšie povedané, hoci členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy ( 11 ), pokiaľ ide o spôsob, akým využijú výnimku stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b) vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, nemôžu na tento účel prijať právne predpisy, ktoré by boli v rozpore so základným účelom samotnej smernice 2001/29 alebo by sa od neho inak odchyľovali. ( 12 ) Je napríklad dôležité zdôrazniť, že členské štáty, ktoré sa rozhodnú využiť výnimku stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b), tak musia urobiť technologicky neutrálnym ( 13 ) spôsobom.

32.

V prejednávanej veci ide teda o skutočný rozsah pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, a nie o rozsah, v akom môže členský štát obmedziť pôsobnosť tohto ustanovenia pri jeho vykonávaní vo vnútroštátnom práve tým, že uplatní poplatok za rozmnožovanie na súkromné použitie, možno nezákonne, len na určité tovary alebo služby. V tomto prípade je znenie článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 celkom jasné: členské štáty môžu stanoviť výnimku z výhradného práva na rozmnožovanie podľa článku 2 uvedenej smernice v prípade akejkoľvek rozmnoženiny na akomkoľvek médiu vytvorenej fyzickou osobou ( 14 ) na súkromné použitie a na účely, ktoré nie sú priamo alebo nepriamo komerčné, za predpokladu, že nositelia výhradných práv budú primerane kompenzovaní. ( 15 )

33.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa ustanovenia, ako je článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ktoré sa odchyľujú od práva na rozmnožovanie stanoveného v článku 2 tejto smernice, musia vykladať reštriktívne, tak že nepripúšťajú výklad idúci nad rámec výslovne uvedených prípadov. ( 16 ) Súdny dvor tiež rozhodol, že vyhotovenie rozmnoženiny fyzickou osobou na súkromné použitie sa musí považovať za konanie, ktoré môže spôsobiť škodu nositeľovi príslušného práva, ak sa uskutoční bez predchádzajúceho povolenia uvedeného nositeľa práva. ( 17 ) Súdny dvor ďalej rozhodol, že hoci článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 treba chápať v tom zmysle, že výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie iste zakazuje nositeľovi autorského práva dovolávať sa svojho výlučného práva povoliť alebo zakázať vyhotovovanie rozmnoženín vo vzťahu k osobám, ktoré vyhotovujú rozmnoženiny na súkromné použitie jeho diel, toto ustanovenie nemožno chápať tak, že nad rámec tohto výslovne stanoveného obmedzenia ukladá nositeľovi autorských práv, aby toleroval ich porušovania, ktoré môžu súvisieť so zhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie. ( 18 )

34.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že § 42b ods. 1 UrhG implementuje výnimku vo vzťahu k rozmnožovaniu na súkromné použitie uvedenú v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 však nepoužíva pojmy zodpovedajúce spojeniu „uvedené na trh v tuzemsku“ obsiahnutému v § 42b ods. 1 UrhG. Okrem toho nič nenasvedčuje tomu, že by normotvorca Únie zamýšľal obmedziť pôsobnosť článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 na hmotné nosiče alebo podklady.

35.

Naopak, je zrejmé, že použitie širokého a technologicky neutrálneho výrazu „rozmnožovanie na akomkoľvek médiu“ ( 19 ), ktorý je uvedený v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, bráni takémuto výkladu. ( 20 ) Podľa môjho názoru len doslovný výklad tohto výrazu ( 21 ) zaručuje, že výnimka sa neobmedzuje na rozmnoženiny na fyzickom nosiči alebo podklade, a dokonca ani na rozmnoženiny v analógovej alebo nedigitálnej podobe. ( 22 ) Výnimka sa teda vzťahuje najmä na rozmnoženiny v analógovej a digitálnej forme ( 23 ) a na rozmnoženiny na fyzickom nosiči, ako je papier alebo CD/DVD, alebo na nehmotnejšom médiu/podklade, ako je vo veci samej dátové úložisko alebo kapacita ( 24 ) poskytovaná poskytovateľom internetových služieb v cloude. V tomto ohľade je potrebné rozlišovať medzi znením článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článkom 5 ods. 2 písm. a) tejto smernice, pretože v tomto ustanovení sa výslovne uvádza, že jeho rozsah pôsobnosti je obmedzený na „rozmnožovanie na papieri alebo akýmkoľvek iným podobným spôsobom“. ( 25 )

36.

Tento záver je navyše podporený jedným z hlavných cieľov smernice 2001/29, a to zabezpečiť, aby sa ochrana autorských práv v Únii nestala obsolentnou a zastaranou v dôsledku technologického vývoja a vzniku nových spôsobov využívania obsahu chráneného autorským právom. ( 26 ) Tento cieľ by bol ohrozený, ak by sa výnimky a obmedzenia tejto ochrany, ktoré boli prijaté vzhľadom na nové elektronické prostredie, ako sa uvádza v odôvodnení 31 smernice 2001/29, vykladali spôsobom, ktorý by viedol k vylúčeniu podobného zohľadnenia tohto technologického vývoja, a najmä vzniku digitálnych médií a služieb cloud computingu. ( 27 )

37.

Môj záver v tejto súvislosti nemení ani skutočnosť, že obsah chránený autorským právom je reprodukovaný v cloudovom úložisku údajov, ktoré sprístupňuje alebo poskytuje tretia strana, poskytovateľ internetových služieb. V rozsudku VCAST, ( 28 ) ktorý sa tiež týkal cloud computingu, hoci v inom kontexte týkajúcom sa nezákonného sťahovania televízneho programu chráneného autorským právom, Súdny dvor potvrdil svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej na to, aby bolo možné sa odvolávať na článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, nie je nevyhnutné, aby predmetné fyzické osoby vlastnili vybavenie pre rozmnožovanie. Prístroje alebo rozmnožovacie služby tak môžu byť poskytnuté aj treťou osobou, čo predstavuje nevyhnutný skutkový predpoklad na to, aby tieto fyzické osoby mohli získať rozmnoženiny na súkromné použitie. ( 29 )

38.

Ako som práve uviedol, vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok vo veci VCAST, spoločnosť VCAST využívala cloudovú technológiu na umožnenie komerčného prístupu k televíznym programom (chráneným autorským právom), ktoré vyrobili talianske televízne organizácie. V tomto prípade VCAST nezákonne poskytla svojim zákazníkom cloudový systém na nahrávanie videí na internete. ( 30 ) Naproti tomu v tejto veci ide len o poskytovanie kapacity cloudového úložiska a prípadné ukladanie legálne nadobudnutých diel chránených autorským právom jednotlivcami na súkromné použitie na počítačoch a serveroch poskytovateľa služieb. Tento moderný technologický pokrok by však nemal zakrývať skutočnosť, že z právneho hľadiska môže ísť o prípad, keď sa celá kniha skopíruje alebo CD „vypáli“ na pevný disk počítača, pokiaľ si v uvedených príkladoch knihu a CD príslušný spotrebiteľ zakúpil. ( 31 )

39.

Je pravda, že porušenie autorských práv, ku ktorému došlo vo veci VCAST, bolo pre držiteľa práv horšie a spôsobilo mu väčšiu ujmu ako akékoľvek porušenie, o ktoré môže ísť v tomto prípade, pretože k verejnému prenosu v prípade VCAST došlo prostredníctvom nezákonného vysielania, s ktorým tento držiteľ práv nesúhlasil. Nič to však nemení na skutočnosti, že v oboch prípadoch ide o reprodukciu obsahu chráneného autorským právom jednotlivcom na „médiu“. Z rozsudku VCAST (a vlastne aj z predchádzajúcej judikatúry) vyplýva, že Súdny dvor už implicitne uznal, že citovaná judikatúra a článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa vzťahujú na takéto cloudové reprodukcie obsahu chráneného autorským právom. ( 32 ) Opäť nemožno prehliadnuť, že ak členský štát využije možnosť stanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b), rozmnožovanie fyzickou osobou na súkromné použitie nie je nezákonné ( 33 ) za predpokladu, že sa zaň zaplatí primeraná kompenzácia.

40.

Poskytovateľ týchto rozmnožovacích prístrojov alebo rozmnožovacích služieb však nesmie sprístupniť obsah chránený autorským právom bez súhlasu držiteľa práv. Z článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vyplýva, že nositeľ práv nie je zbavený svojho práva zakázať alebo povoliť prístup k chránenému obsahu, ktorý môžu fyzické osoby chcieť rozmnožovať na súkromné použitie v súlade s jej ustanoveniami. ( 34 ) Súdny dvor totiž v rozsudku z 10. apríla 2014, ACI Adam a i. (C‑435/12, EU:C:2014:254, bod 41), rozhodol, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na prípad, keď sa rozmnoženiny na súkromné použitie vyhotovili z nelegálneho zdroja. ( 35 )

41.

Podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa tam uvedená výnimka alebo obmedzenie týka výlučne práva na rozmnožovanie uvedeného v článku 2 tejto smernice. ( 36 ) Nevzťahuje sa najmä na právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti uvedené v článku 3 tejto smernice.

42.

Zo skutkových okolností rozsudku VCAST vyplýva, že v tomto prípade poskytovateľ internetových služieb poskytol dve služby, ktoré spočívali vo vyhotovení kópií a zároveň v sprístupnení diel a predmetov, na ktoré sa táto služba vzťahovala a ktoré boli následne uložené v cloudovom úložisku, ktoré si používateľ zakúpil od iného poskytovateľa. ( 37 ) Ako som už uviedol, zo skutočností predložených vnútroštátnym súdom nevyplýva, že by Strato poskytovala jednotlivcom iné služby na súkromné použitie ako cloudové úložisko.

43.

Vzhľadom na uvedené úvahy sa domnievam, že výraz „rozmnožovanie na akomkoľvek médiu“ v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 zahŕňa rozmnoženiny založené na službách cloud computingu poskytovaných treťou stranou.

44.

Vzhľadom na môj záver o prvej prejudiciálnej otázke je potrebné odpovedať na druhú otázku položenú vnútroštátnym súdom. Podstata otázky položenej vnútroštátnym súdom spočíva v tom, či článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vyžaduje, aby taká vnútroštátna právna úprava v oblasti súkromného rozmnožovania, akou je § 42b ods. 1 UrhG, stanovila platbu primeranej kompenzácie nositeľom práv za kapacitu cloudového úložiska, ktorú tretie osoby poskytujú jednotlivcom na súkromné použitie. Táto otázka bola položená vzhľadom na skutočnosť, že § 42b ods. 1 UrhG neustanovuje platbu poplatkov za cloudové služby. Toto ustanovenie však stanovuje poplatky za celý rad médií.

45.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Strato pred vnútroštátnym súdom tvrdila, že „už za svoje servery v Nemecku nepriamo (pretože výrobca/dovozca ho zahrnul do ceny) zaplatila poplatok z autorských práv, a aj (rakúski) používatelia za prístroje, ktorými sa vlastne samotný obsah nahráva na cloud, už zaplatili poplatok z autorských práv. Dodatočná odmena z pamäťových médií za cloudové úložisko by viedla k dvojitej alebo až trojitej poplatkovej povinnosti.“

46.

Austro‑Mechana tvrdí, že rozmnožovanie prostredníctvom cloudu spôsobuje nositeľom práv podobnú ujmu ako distribúcia nosičov záznamu alebo prístrojov na rozmnožovanie alebo poskytovanie služieb rozmnožovania, a preto musí byť primerane kompenzované. Preto sa domnieva, že § 42b ods. 1 UrhG sa má v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že primeraná kompenzácia, ktorá je v tomto ustanovení uvedená, sa vypláca za poskytovanie rozmnožovacích služieb v cloude.

47.

Strato sa domnieva, že rakúsky zákonodarca výslovne vylúčil služby cloud computingu z § 42b ods. 1 UrhG, aby sa zabránilo dvojitým alebo dokonca trojitým poplatkom. V tejto súvislosti uvádza, že na to, aby bolo možné využívať služby cloud computingu, musí byť chránený materiál pred jeho odoslaním do cloudu uložený na pamäťovom médiu. Podľa rakúskeho práva sa autorský poplatok musí zaplatiť za pamäťové médium – mobilný telefón, počítač, tablet – prostredníctvom ktorého sa vyhotovuje rozmnoženina na súkromné použitie. Okrem toho, používatelia podľa spoločnosti Strato platia poplatok za prístup k originálu. Strato tiež tvrdí, že používateľ nemôže s odoslaním súkromnej kópie do cloudu veľa urobiť. Naopak, súkromný používateľ používa cloud na zobrazenie alebo uloženie prevzatého obsahu v iných koncových zariadeniach. Takéto zariadenia však majú vlastné pamäťové médium, za ktoré sa platí poplatok. Podľa spoločnosti Strato tak majú nositelia práv len na strane používateľov až tri zdroje príjmov: po prvé počiatočnú kúpu diela, po druhé ukladanie na koncových zariadeniach používaných na nahrávanie, za ktoré sa platí poplatok, a po tretie ukladanie na koncových zariadeniach používaných na sťahovanie, za ktoré sa tiež platí poplatok. Strato sa ďalej domnieva, že v prípade, podobne ako v rozsudku z 27. júna 2013, VG Wort a i. (C‑457/11 až C‑460/11, EU:C:2013:426, bod 78), je rozmnoženina vyhotovená v jednom procese pomocou súboru viacerých prístrojov, preto požiadavka primeranej kompenzácie môže byť uložená jednému prístroju v tomto procese.

48.

Rakúska vláda sa domnieva, že server, prostredníctvom ktorého sa ponúkajú služby cloud computingu súkromným osobám, predstavuje záznamový nosič, za ktorý musí výrobca alebo dovozca zaplatiť poplatok. Táto odmena sa prenáša na poskytovateľa služieb cloud computingu. Ďalšia odmena pre poskytovateľa cloudových služieb preto nie je potrebná a môže viesť k nadmernej kompenzácii.

49.

Dánska vláda uvádza, že služby cloud computingu nemožno považovať za poskytovanie zariadení, prístrojov a záznamových médií na digitálne rozmnožovanie súkromným osobám alebo za poskytovanie služby rozmnožovania takýmto osobám. Domnieva sa preto, že rozsudok Padawan, ktorý sa vzťahuje na fyzické pamäťové médiá, ako sú CD a DVD, ktoré existovali pred cloud computingom, sa na skutkové okolnosti tohto prípadu nevzťahuje. Podľa dánskej vlády nie je cloud computing potrebný na to, aby si jednotlivci vytvárali rozmnoženiny na súkromné použitie. Služba cloud computingu je len digitálnym úložiskom digitálneho obsahu a k takto uloženému obsahu majú súkromné osoby prístup len prostredníctvom typov pamäťových médií, ktoré sa použili na pôvodné uloženie, teda smartfónov alebo počítačov. Podmienkou na to, aby jednotlivci vlastnili rozmnoženinu na súkromné použitie, je teda toto pôvodné úložné médium, a nie služba cloud computingu. Systém, v ktorom sa za služby cloud computingu platia poplatky, je preto pravdepodobne v rozpore s požiadavkou „primeranej kompenzácie“ stanovenou v odôvodnení 31 smernice 2001/29. Dánska vláda sa domnieva, že môže existovať nezanedbateľné riziko nadmernej kompenzácie spočívajúce v tom, že za tú istú rozmnoženinu na súkromné použitie bude zaplatené niekoľkokrát. Môže to tak byť najmä v prípadoch, keď sú zaplatené dva poplatky, a to za pamäťový nosič, na ktorom sa nachádza rozmnoženina, a za následnú službu spočívajúcu v jej uložení (napríklad služba cloud computingu).

50.

Francúzska vláda tvrdí, že servery používané poskytovateľmi služieb, aj keď podliehajú poplatku za rozmnožovanie na súkromné použitie, nemusia byť nevyhnutne šírené a získané na území členského štátu, ktorého sa týka súkromné rozmnožovanie. Preto skutočnosť, že nemožno vylúčiť dvojitú kompenzáciu, by nemala viesť k vylúčeniu možnosti členských štátov ukladať poplatky poskytovateľom služieb cloudového úložiska, ktorí poskytujú služby používateľom s bydliskom na ich území. V opačnom prípade by nemusela existovať žiadna skutočná náhrada ujmy spôsobenej rozmnoženinami na súkromné použitie vyhotovenými v tomto kontexte. ( 38 ) V každom prípade poplatky za rozmnožovanie na súkromné použitie, ktoré sa platia v príslušnom členskom štáte za prístroje potrebné na nahrávanie obsahu z cloudu, nepredstavujú dvojitú platbu v porovnaní s odmenou, ktorú by mal platiť prevádzkovateľ tejto služby. Rozmnoženiny vyhotovené na týchto prístrojoch, za ktoré sa platí poplatok za rozmnožovanie na súkromné použitie, predstavujú rozmnoženiny, ktoré sa líšia od rozmnoženín vyhotovených v cloudovej službe. Každá z týchto rozmnoženín spôsobuje v príslušnom členskom štáte inú škodu a vyžaduje si zaplatenie primeranej kompenzácie.

51.

Keďže všetky tieto otázky týkajúce sa rozmnožovania na súkromné použitie a primeranej kompenzácie Súdny dvor prvýkrát preskúmal v rozsudku Padawan, môže byť užitočné preskúmať toto rozhodnutie trochu podrobnejšie.

52.

V tomto prípade sa španielska organizácia kolektívnej správy autorských práv domáhala od subjektu, ktorý predával CD, DVD a MP3 prehrávače, vrátenia poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie stanoveného španielskym právom. To bolo namietnuté z dôvodu, že uplatnenie tohto poplatku na tieto digitálne nosiče bez rozdielu a bez ohľadu na funkciu, na ktorú sú určené, je v rozpore so smernicou 2001/29.

53.

Súdny dvor najprv pripomína, že vyhotovenie rozmnoženiny „fyzickou osobou na súkromné použitie sa musí považovať za konanie, ktoré môže autorovi dotknutého diela spôsobiť ujmu“. ( 39 ) Súdny dvor síce uznal, že tejto osobe v zásade prislúcha, aby nahradila ujmu súvisiacu s týmto vyhotovovaním rozmnoženiny tým, že tomuto nositeľovi práva zaplatí kompenzáciu, ( 40 ) ale zároveň zdôraznil značné praktické ťažkosti spojené s identifikáciou porušení súkromnými používateľmi, ako aj skutočnosť, že ujma spôsobená takýmito individuálnymi porušeniami môže byť minimálna, a nemôže preto viesť k povinnosti platby.

54.

Súdny dvor ďalej rozhodol, že „členské štáty môžu zaviesť na účely financovania primeranej kompenzácie ‚poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie‘, ktorý nemajú zaplatiť dotknuté súkromné osoby, ale osoby majúce zariadenia, prístroje a nosiče slúžiace na digitálne rozmnožovanie a ktoré z tohto dôvodu de iure alebo de facto sprístupňujú tieto zariadenia súkromným osobám alebo im poskytujú služby súvisiace s vyhotovovaním rozmnoženín. V rámci takéhoto systému prislúcha povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovovanie rozmnoženiny na súkromné použitie osobám, ktoré majú tieto zariadenia. V takomto systéme nie sú nepochybne používatelia chránených predmetov osobami povinnými financovať primeranú kompenzáciu na rozdiel od toho, čo zrejme vyžaduje odôvodnenie 31 smernice 2001/29. Treba však na jednej strane uviesť, že činnosť osôb povinných zaplatiť tento poplatok, a síce sprístupnenie zariadení, prístrojov a nosičov na rozmnožovanie, alebo poskytovanie služieb súvisiacich s vyhotovovaním rozmnoženín súkromným používateľom, predstavuje skutkový predpoklad, ktorý je potrebný na to, aby fyzické osoby mohli získať rozmnoženiny na súkromné použitie. Na druhej strane nič nebráni tomu, aby osoby povinné zaplatiť uvedený poplatok premietli výšku poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie do ceny za sprístupnenie týchto zariadení, prístrojov a nosičov na rozmnoženiny alebo za poskytnutie služby súvisiacej s vyhotovovaním rozmnoženiny. Poplatok bude musieť v konečnom dôsledku znášať súkromný používateľ, ktorý zaplatí túto cenu. Za týchto okolností sa súkromný používateľ, ktorému boli sprístupnené zariadenia, prístroje a nosiče na digitálne rozmnožovanie alebo ktorý je príjemcom služieb súvisiacich s vyhotovovaním rozmnoženiny, musí v skutočnosti považovať za osobu nepriamo povinnú platiť primeranú kompenzáciu“. ( 41 )

55.

Súdny dvor následne dospel k záveru, že keďže systém poplatkov umožňuje osobe povinnej zaplatiť kompenzáciu organizáciám kolektívnej správy práv konajúcim v mene nositeľov práv získať späť tieto náklady od súkromných používateľov pri kúpe napríklad záznamového zariadenia, takýto systém sa musí považovať za systém, ktorý je v zásade v súlade s požadovanou spravodlivou rovnováhou medzi záujmami nositeľov práv a ostatných. ( 42 )

56.

Súdny dvor tiež rozhodol, že existuje nevyhnutná súvislosť medzi uplatňovaním poplatku na súkromných spotrebiteľov a potenciálnou ujmou, ktorú by rozmnožovanie na súkromné použitie mohlo spôsobiť nositeľom práv. Keďže sa predpokladá, že títo spotrebitelia môžu „využívať všetky funkcie, ktoré uvedené zariadenia ponúkajú, vrátane funkcie spojenej s rozmnožovaním“, vyplýva z toho, že samotná schopnosť týchto zariadení alebo týchto prístrojov na vyhotovovanie rozmnoženín „je postačujúca na odôvodnenie uplatňovania poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie pod podmienkou, že uvedené zariadenia a prístroje boli sprístupnené fyzickým osobám ako súkromným používateľom“. ( 43 )

57.

Ako som už uviedol, článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 ukladá členským štátom, ktoré zaviedli výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na „súkromné použitie“, povinnosť v rámci svojich právomocí zabezpečiť účinné vyberanie primeranej kompenzácie určenej na odškodnenie nositeľov práv. ( 44 ) Vzhľadom na to, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 je fakultatívny a bližšie nešpecifikuje jednotlivé parametre systému spravodlivej kompenzácie, ktoré vyžaduje, je zrejmé, že členské štáty majú širokú mieru voľnej úvahy pri definovaní týchto parametrov vo vnútroštátnom práve. ( 45 ) Členské štáty teda môžu slobodne určiť, ktoré osoby majú zaplatiť takúto spravodlivú kompenzáciu ( 46 ), a určiť spôsob, podrobnosti a výšku takejto náhrady, pričom musia rešpektovať smernicu 2001/29 a právo Únie vo všeobecnosti, hoci, ako už Súdny dvor rozhodol, samotná otázka spravodlivej náhrady je autonómnym pojmom práva Únie. ( 47 ) Ako vyplýva z odôvodnení 35 a 38 smernice 2001/29, toto ustanovenie vyjadruje vôľu normotvorcu Únie zaviesť osobitný mechanizmus kompenzácie, ktorý začne fungovať v okamihu, keď nositeľom práv vznikne ujma, ktorá má v zásade za následok vznik povinnosti odškodniť ich alebo im poskytnúť náhradu. ( 48 )

58.

Keďže riziko rozmnožovania, najmä v digitálnom prostredí, je všadeprítomné a týka sa všetkých oblastí, normotvorca Únie zaviedol v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 výnimku vo vzťahu k rozmnožovaniu na súkromné použitie ako spôsob, ako zabezpečiť, aby nositelia práv neutrpeli neprimeranú ujmu ( 49 ) v dôsledku takéhoto rozmnožovania. ( 50 ) Najmä ak sa členské štáty rozhodnú uplatniť vo svojom vnútroštátnom práve výnimku týkajúcu sa rozmnožovania na súkromné použitie ustanovenú v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, sú povinné zabezpečiť, aby sa nositeľovi práv vyplatila primeraná kompenzácia.

59.

Spravodlivá odmena je odmena, ktorá nositeľom práv nekompenzuje nadmerne alebo neprimerane ( 51 ) ujmu spôsobenú rozmnožovaním na súkromné použitie. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že požiadavka primeranej kompenzácie za takéto rozmnožovanie stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 predstavuje svojou povahou náhradu alebo odhad ujmy spôsobenej nositeľom práv. Vzhľadom na to, že súkromnú povahu takejto rozmnoženiny je ťažké, ak nie prakticky nemožné, zistiť, Súdny dvor preto umožnil členským štátom, aby v rámci svojej voľnej úvahy prijali, pokiaľ ide o rozmnožovanie na súkromné použitie, určité vyvrátiteľné domnienky. ( 52 )

60.

Ako uviedol Súdny dvor v bode 51 rozsudku z 11. júla 2013, Amazon.com International Sales a i. (C‑521/11, EU:C:2013:515), systémy poplatkov za rozmnoženinu na súkromné použitie sú vo vzťahu k väčšine nosičov v súčasnosti nevyhnutne nepresné, keďže je prakticky nemožné určiť, ktoré dielo bolo rozmnožené a kto a na akom nosiči rozmnoženinu vyhotovil. ( 53 ) Pokiaľ ide o zariadenia, prístroje a nosiče slúžiace na digitálne rozmnožovanie, Súdny dvor uviedol, že výška takéhoto poplatku stanoveného na vstupe nemôže byť určená na základe kritéria skutočnej ujmy, keďže jej rozsah je v štádiu uvedenia dotknutých prístrojov do obehu neznámy. Tento poplatok preto treba nutne zriadiť paušálnym spôsobom. ( 54 )

61.

Z odôvodnenia 35 smernice 2001/29 tiež jasne vyplýva, že v prípadoch, keď nositelia práv už dostali platby „nejakou inou formou, napríklad ako súčasť licenčného poplatku“, nemusí byť potrebná žiadna osobitná alebo samostatná platba. ( 55 ) Môžu teda existovať prípady, ako to vyplýva z odôvodnenia 35 smernice 2001/29, ktoré jasne stanovujú, že ak je „ujma nositeľa práv minimálna, nemusí vzniknúť žiadna povinnosť platby“. Zároveň by som chcel uviesť, že v súlade s článkom 6 smernice 2001/29, ako ho vyložil Súdny dvor v rozsudku z 5. marca 2015, Copydan Båndkopi (C‑463/12, EU:C:2015:144, bod 72), dotknutý členský štát môže konkrétnu výšku kompenzácie v prospech nositeľov práv podmieniť použitím či nepoužitím takýchto technologických prostriedkov, aby nositelia práv boli skutočne motivovaní k ich používaniu, a aby tak dobrovoľne prispievali k správnemu uplatňovaniu výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.

62.

Okrem toho Súdny dvor v bode 78 rozsudku z 27. júna 2013, VG Wort a i. (C‑457/11 až C‑460/11, EU:C:2013:426), rozhodol, že „v prípade, že sú rozmnoženiny vyhotovené v jednom procese pomocou súboru viacerých prístrojov, členské štáty sa môžu vrátiť späť o niekoľko etáp predchádzajúcich vyhotoveniu rozmnoženiny a prípadne zaviesť systém, v ktorom primeranú kompenzáciu zaplatia osoby, ktoré majú ten prístroj z tohto súboru, ktorý prispel k tomuto procesu neautomatizovaným spôsobom, ak majú tieto osoby možnosť preniesť náklady súvisiace s týmto poplatkom na svojich zákazníkov. Celková výška tejto primeranej kompenzácie, ktorá sa má poskytnúť ako náhrada škody spôsobenej nositeľom práv celým jedným takým procesom, sa nesmie v zásade líšiť od výšky kompenzácie stanovenej za vyhotovenie rozmnoženiny, ktorá sa vyhotovuje len jediným prístrojom“.

63.

Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že normotvorca Únie by mal tento aspekt článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 prehodnotiť. ( 56 ) Pojem „primeraná kompenzácia“ je natoľko široký a otvorený, že je nevyhnutný určitý stupeň subjektívneho posúdenia. Okrem určitých usmernení, ktoré poskytuje článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 a niektoré odôvodnenia tejto smernice, najmä jej odôvodnenia 31 a 35, existuje niekoľko ďalších právnych pravidiel, ktoré môžu byť užitočné pre vnútroštátne súdy alebo Súdny dvor, pokiaľ ide o to, akú odmenu (pokiaľ vôbec nejakú) možno v tejto súvislosti považovať za „primeranú“. ( 57 )

64.

V tejto súvislosti článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 v podstate stanovuje, že výnimka alebo obmedzenie uvedené v článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice nesmie byť v rozpore s obvyklým využívaním ( 58 ) diela alebo iného predmetu ochrany a nesmie neodôvodnene poškodzovať oprávnené záujmy ( 59 ) nositeľa práv.

65.

Pokiaľ ide o tento prípad, teraz je potrebné posúdiť, do akej miery (ak vôbec) majú nositelia práv nárok na (dodatočnú) kompenzáciu za cloudové úložisko poskytnuté jednotlivcom na súkromné použitie, ( 60 ) keďže vnútroštátne právne predpisy v tomto prípade už zrejme stanovujú platenie poplatkov za širokú škálu príslušných médií.

66.

Každý krok pri nahrávaní a sťahovaní obsahu chráneného autorským právom do cloudu alebo z cloudu z prístrojov alebo médií, ako sú smartfóny, predstavuje rozmnožovanie tohto obsahu, ktoré v zásade porušuje článok 2 smernice 2001/29, pokiaľ takéto rozmnožovanie nie je odôvodnené na základe výnimky alebo obmedzenia podľa článku 5 tejto smernice. Vzhľadom na to, že článok 5 ods. 2 písm. b), ako aj článok 5 ods. 5 smernice 2001/29 sa snažia zabrániť nadmernej a nedostatočnej kompenzácii nositeľov práv, a teda sa snažia dosiahnuť primeranú rovnováhu medzi súkromným používateľom a nositeľom práv, vzniká otázka, či sa musí platiť samostatný poplatok za každý krok v procese rozmnožovania vrátane rozmnožovania alebo ukladania do cloudu vzhľadom na to, že používateľ už mohol zaplatiť primeranú kompenzáciu za prístroje a médiá použité v tomto procese. ( 61 )

67.

Na pojednávaní 7. júla 2021 Austro‑Mechana aj rakúska vláda uviedli, že poplatok za rozmnožovanie na súkromné použitie sa v Rakúsku neplatí za prístroje, ale len za média. S výhradou overenia zo strany vnútroštátneho súdu sa zdá, že štúdia Private Copying Global Study 2020 toto tvrdenie potvrdzuje. ( 62 ) Treba však poznamenať, ( 63 ) že podľa tejto štúdie sa poplatky platia za širokú škálu médií. ( 64 ) Zdá sa teda, že poplatok sa platí najmä za integrovanú pamäť mobilných telefónov s hudobným alebo video prehrávačom, integrovanú pamäť obsiahnutú v mnohých počítačoch a tabletoch, inteligentné hodinky s integrovanou pamäťou, DVD, pamäťové disky USB atď. Za poskytnutie úložnej kapacity v cloude sa neplatí. ( 65 ) V štúdii sa v súvislosti s Rakúskom v časti s názvom „Explanation on Developments“ uvádza, že „došlo však k výraznému poklesu predaja fyzických nosičov, s výnimkou mobilných telefónov. Ľudia čoraz častejšie využívajú cloud na rozmnožovanie na súkromné použitie alebo streamovacie služby. Spoplatnenie rozmnožovania na súkromné použitie v cloude je preto priamym strategickým cieľom Austro‑Mechan“.

68.

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru teda vyplýva, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že rozmnožovanie na súkromné použitie jednotlivcami ( 66 ) sa mení, pričom sa kladie väčší dôraz na obmedzený počet prístrojov a médií, ako sú smartfóny a tablety v kombinácii so službami cloud computingu, než na širokú škálu samotných prístrojov a médií. Okrem toho sa zdá, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že poplatky sa vzťahujú skôr na prístroje a médiá než na služby cloud computingu.

69.

Právo na primeranú kompenzáciu podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vzniká za určitých okolností na základe vyvrátiteľnej domnienky existencie ujmy spôsobenej nositeľom práv a v zásade znamená povinnosť používateľov spôsobenú ujmu nahradiť. V tejto súvislosti existuje najmä vyvrátiteľná domnienka pri posudzovaní ujmy spôsobenej nositeľom práv, že fyzické osoby využívajú rozmnožovanie a pamäťové kapacity elektronických prístrojov alebo médií, ktoré im boli poskytnuté. ( 67 ) Okrem toho sa predpokladá, že ujma, ktorá má byť nositeľovi práv nahradená z dôvodu rozmnožovania na súkromné použitie, vzniká na území členského štátu, v ktorom sú koneční používatelia usadení. ( 68 )

70.

Podľa môjho názoru by sa vzhľadom na nevyhnutne nepresnú povahu paušálnych poplatkov z prístrojov alebo médií malo postupovať opatrne pred akoukoľvek kombináciou takýchto paušálnych poplatkov s inými systémami kompenzácie alebo účtovaním iných poplatkov za cloudové služby bez vykonania predchádzajúcej empirickej štúdie v tejto veci, a to najmä bez určenia, či kombinované používanie takýchto prístrojov, médií a služieb spôsobuje nositeľom práv dodatočnú ujmu, čo môže viesť k nadmernej kompenzácii a narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi nositeľmi práv a používateľmi, ktorá je uvedená v odôvodnení 31 smernice 2001/29.

71.

Ak sa nezohľadní rozmnožovanie/ukladanie v cloude, môže vzniknúť riziko nedostatočnej kompenzácie nositeľa práv. Vzhľadom na to, že nahrávanie a sťahovanie obsahu chráneného autorským právom z cloudu pomocou prístrojov alebo médií však možno na účely rozmnožovania na súkromné použitie považovať za jednotný postup, členské štáty môžu, vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú, prípadne zaviesť systém, v rámci ktorého sa primeraná kompenzácia vypláca len za prístroje alebo média, ktoré sú podstatnou súčasťou tohto procesu, za predpokladu, že to reflektuje ujmu spôsobenú nositeľom práv v dôsledku tohto postupu.

72.

Možno teda zhrnúť, že za rozmnožovanie fyzickou osobou na jej súkromné použitie na základe služieb cloud computingu poskytovaných treťou stranou sa neplatí osobitný poplatok za predpokladu, že poplatky zaplatené za prístroje a média v dotknutom členskom štáte reflektujú aj ujmu spôsobenú nositeľom práv takýmto rozmnožovaním. Ak sa členský štát skutočne rozhodol stanoviť systém poplatkov za prístroje a média, vnútroštátny súd môže v zásade predpokladať, že tento systém sám osebe predstavuje „primeranú kompenzáciu“ v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ibaže by nositeľ práv (alebo jeho zástupca) mohol jednoznačne preukázať, že takáto platba bola za okolností prípadu neprimeraná.

73.

Toto posúdenie, ktoré si vyžaduje značnú ekonomickú odbornosť a znalosť viacerých odvetví, musí vykonať vnútroštátny súd.

74.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) takto:

Pojem „na akomkoľvek médiu“ uvedený v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti zahŕňa rozmnožovanie založené na službách cloud computingu poskytovaných treťou osobou.

Osobitný poplatok sa neplatí za rozmnožovanie fyzickou osobou na jej súkromné použitie na základe služieb cloud computingu poskytovaných treťou osobou za predpokladu, že poplatky zaplatené za prístroje a média v príslušnom členskom štáte reflektujú aj ujmu spôsobenú nositeľovi práv takýmto rozmnožovaním. Ak sa členský štát skutočne rozhodol stanoviť systém poplatkov za prístroje a média, vnútroštátny súd môže v zásade predpokladať, že tento systém sám osebe predstavuje „primeranú kompenzáciu“ v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ibaže by nositeľ práv (alebo jeho zástupca) mohol jednoznačne preukázať, že takáto platba bola za okolností prípadu neprimeraná.