1.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania prejednávané spoločne v tomto konaní úzko súvisia s návrhmi na začatie prejudiciálneho konania podanými vo veciach C‑793/19, SpaceNet, C‑794/19, Telekom Deutschland, a C‑140/20, Commissioner of the Garda Síochána a i., v ktorých tiež prednášam návrhy v tento istý deň. ( 2 )

2.

V návrhoch SpaceNet a Telekom Deutschland a Commissioner of the Garda Síochána uvádzam dôvody, pre ktoré navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položili Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) a Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), v súlade s judikatúrou týkajúcou sa smernice 2002/58/ES ( 3 )„zhrnutou“ v rozsudku La Quadrature du Net ( 4 ).

3.

Napriek tomu je pravda, že priamym predmetom týchto dvoch návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Cour de Cassation (Kasačný súd, Francúzsko), nie je smernica 2002/58, ale smernica 2003/6/ES ( 5 ) a nariadenie (EÚ) č. 596/2014 ( 6 ).

4.

V konaní o týchto dvoch veciach sa však rieši v podstate rovnaká otázka ako v uvedených iných návrhoch na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne či členské štáty môžu uložiť povinnosť všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o prenose dát týkajúce sa elektronickej komunikácie. ( 7 )

5.

Z uvedeného dôvodu – hoci v tomto prípade treba použiť smernicu 2003/6 a nariadenie č. 596/2014 (ktorých cieľom je boj proti obchodovaniu, ktoré možno označiť za zneužívanie trhu) ( 8 ) – sa domnievam, že za týchto okolností sa uplatní judikatúra Súdneho dvora zhrnutá v rozsudku La Quadrature du Net.

6.

Podľa článku 1 („Rozsah platnosti a cieľ“):

„1.   Touto smernicou sa ustanovuje harmonizácia vnútroštátnych ustanovení požadovaných na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany základných práv a slobôd, a najmä práva na súkromie a dôvernosť, z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore a zabezpečenia voľného pohybu takých údajov a elektronických komunikačných zariadení a služieb v [Únii].

2.   Ustanovenia tejto smernice spodrobňujú a dopĺňajú smernicu [Európskeho parlamentu a Rady] 95/46/EHS [z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355)] na účely uvedené v odseku 1. Okrem toho poskytujú ochranu legitímnych záujmov účastníkov, ktorí sú právnickými osobami.

3.   Táto smernica sa nevzťahuje na činnosti, ktoré sú mimo pôsobnosti [ZFEÚ], ako sú činnosti podľa hlavy V a VI Zmluvy o Európskej únii[,] a v žiadnom prípade na činnosti týkajúce sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu (vrátane ekonomického blahobytu štátu, keď sa činnosti [tieto činnosti – neoficiálny preklad] týkajú záležitostí bezpečnosti štátu) a činnosti [činnosti štátu – neoficiálny preklad] v oblasti trestného práva.“

7.

Článok 2 („Definície“) stanovuje:

„Pokiaľ nie je stanovené inak, platia definície v smernici 95/46/ES a v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) [Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349].

Platia aj tieto definície:

…

…“

8.

Článok 15 v odseku 1 spresňuje:

„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 5, článku 6, článku 8 ods. 1, 2, 3 a 4 a článku 9 tejto smernice, ak také obmedzenie predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie [neoprávneného používania – neoficiálny preklad] elektronického komunikačného systému podľa článku 13 ods. 1 smernice 95/46/ES. Na tento účel členské štáty môžu, medzi iným, prijať legislatívne opatrenia umožňujúce zadržanie [uchovávanie – neoficiálny preklad] údajov na limitované obdobie, oprávnené z dôvodov stanovených v tomto odseku. Všetky opatrenia uvedené v tomto odseku musia byť v súlade so všeobecnými princípmi práva spoločenstva vrátane tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 Zmluvy o Európskej únii.“

9.

V súlade s článkom 11:

„Bez toho, aby boli dotknuté právomoci súdnych orgánov, každý členský štát určí jeden správny orgán príslušný zabezpečiť uplatňovanie ustanovení prijatých podľa tejto smernice.

…“

10.

V zmysle článku 12:

„1.   Príslušný orgán dostane všetky právomoci dohľadu a vyšetrovacie právomoci, ktoré sú potrebné na výkon jeho funkcií. …

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 6 ods. 7, právomoci uvedené v odseku 1 tohto článku sa uplatňujú v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom a zahŕňajú aspoň právo:

…

…“

11.

Nariadenie obsahuje tieto odôvodnenia:

…

…

…

…“

12.

V článku 1 s názvom „Predmet úpravy“ sa uvádza:

„Týmto nariadením sa ustanovuje spoločný regulačný rámec týkajúci sa obchodovania s využitím dôverných informácií, neoprávneného zverejnenia dôverných informácií a manipulácie s trhom (zneužívanie trhu), ako aj opatrení na zabránenie zneužívaniu trhu s cieľom zaistiť integritu finančných trhov v Únii a zvýšiť ochranu investorov a ich dôveru v tieto trhy.“

13.

Článok 3 s názvom „Vymedzenia pojmov“ v bode 27 stanovuje, že „záznamy o prenose údajov“ sú na účely tohto nariadenia „záznamy o prenose údajov v zmysle článku 2 druhého pododseku písm. b) smernice… 2002/58…“.

14.

Článok 22 s názvom „Príslušné orgány“ stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté právomoci súdnych orgánov, každý členský štát určí na účely tohto nariadenia jeden správny príslušný orgán. …“

15.

V článku 23 s názvom „Právomoci príslušných orgánov“ je uvedené:

„…

2.   Príslušné orgány s cieľom plniť svoje povinnosti podľa tohto nariadenia majú v súlade s vnútroštátnym právom aspoň tieto právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovania:

…

…

3.   Členské štáty zabezpečia zavedenie vhodných opatrení, aby príslušné orgány mali všetky právomoci v oblasti dohľadu a vyšetrovania, ktoré sú nevyhnutné na plnenie ich povinností.

…

4.   Osoba sprístupňujúca informácie príslušnému orgánu v súlade s týmto nariadením sa nepovažuje za osobu porušujúcu obmedzenia týkajúce sa zverejňovania informácií uložené zmluvou alebo právnymi, regulačnými či správnymi predpismi a nezakladá žiadnu zodpovednosť oznamujúcej osoby spojenú s takýmto oznámením.“

16.

V súlade s článkom 28 s názvom „Ochrana údajov“:

„Pokiaľ ide o spracovanie osobných údajov v rámci tohto nariadenia, príslušné orgány vykonávajú svoje úlohy na účely tohto nariadenia v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami, ktorými sa transponuje smernica 95/46/ES. [Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA)] pri spracúvaní osobných údajov v rámci tohto nariadenia dodržiava ustanovenia nariadenia [Európskeho parlamentu a Rady (ES)] č. 45/2001 [z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102)].

Osobné údaje sa uchovávajú najviac päť rokov.“

17.

Článok L. 621‑10 prvý odsek CMF v znení účinnom v čase skutkových okolností stanovoval:

„Ak je to potrebné na účely vyšetrovania alebo kontroly, vyšetrovatelia alebo kontrolóri môžu žiadať, aby sa im odovzdali akékoľvek dokumenty na akomkoľvek nosiči. Vyšetrovatelia tiež môžu žiadať údaje, ktoré uchovávajú a spracúvajú telekomunikační operátori v rámci článku L. 34‑1 Code des postes et des communications électroniques (Zákonník pôšt a elektronických komunikácií, ďalej len ‚CPCE‘) a poskytovatelia uvedení v článku 6 ods. I bodoch 1 a 2 loi no 2004‑575 du 21 juin 2004 pour la confiance dans l’économie numérique (zákon č. 2004‑575 z 21. júna 2004 na podporu dôvery v digitálne hospodárstvo, ďalej len ‚zákon č. 2004‑575‘) a môžu získať aj ich kópie.“

18.

Podľa článku L. 621‑10‑2 CMF, ktorý sa uplatní v prejednávanom prípade:

„Na účely vyšetrovania zneužívania trhu… môžu vyšetrovatelia žiadať údaje, ktoré uchovávajú a spracúvajú telekomunikační operátori, za podmienok a s obmedzeniami, ktoré sú stanovené v článku L. 34‑1 [CPCE], a poskytovatelia uvedení v bodoch 1 a 2 odseku I článku 6 [zákona č. 2004‑575].

Na poskytnutie údajov uvedených v prvom odseku tohto článku je potrebné predchádzajúce povolenie kontrolóra žiadostí o poskytnutie údajov o pripojení.

…“

19.

V zmysle článku L. 34‑1 CPCE účinného v čase skutkových okolností:

„…

II. Prevádzkovatelia elektronických komunikácií… vymažú alebo anonymizujú všetky záznamy o prenose údajov s výhradou ustanovení odseku III…

…

III. Na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov… možno úkony zamerané na vymazanie alebo anonymizáciu určitých kategórií technických údajov odložiť najdlhšie o jeden rok. …

…

VI. Údaje uchovávané a spracovávané za podmienok stanovených v odsekoch III, IV a V sa týkajú výlučne identifikácie užívateľov služieb poskytovaných prevádzkovateľmi, technických vlastností komunikácie zabezpečovanej prevádzkovateľmi a polohy koncových zariadení.

V nijakom prípade sa nemôžu týkať obsahu prijatej alebo odoslanej korešpondencie alebo informácií konzultovaných v akejkoľvek forme v rámci tejto komunikácie.

…“

20.

Článok R. 10‑13 CPCE stanovoval:

„I. V súlade s odsekom III článku L. 34‑1 prevádzkovatelia elektronických komunikácií na účely vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov uchovávajú:

II. V prípade telefonických činností prevádzkovateľ uchováva údaje spomenuté v odseku II a navyše údaje, ktoré umožnia identifikovať pôvod a polohu komunikácie.

III. Údaje spomenuté v tomto článku sa uchovávajú jeden rok odo dňa ich zaznamenania.

…“

21.

Vnútroštátny súd spresňuje, že takými údajmi o pripojení sú údaje, ktoré boli vytvorené alebo spracované v dôsledku komunikácie a týkajú sa okolností komunikácie a používateľov služby, s vylúčením akýchkoľvek údajov o obsahu správ.

22.

Skutkový stav, z ktorého vychádzajú tieto dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania, je v podstate zhodný.

23.

Uznesením z 22. mája 2014 bolo začaté trestné stíhanie vo veci skutkov kvalifikovaných ako trestný čin obchodovania s využitím dôverných informácií a trestný čin podielnictva.

24.

Autorité des marchés financiers (Úrad pre finančné trhy, Francúzsko; ďalej len „AMF“) zaslal prokuratúre 23. a 25. septembra 2015 oznámenie, ku ktorému boli pripojené listiny získané pri vyšetrovaní vedenom týmto orgánom, obsahujúce najmä osobné údaje týkajúce sa používania telefónnych liniek.

25.

Zamestnanci AMF pri získavaní údajov týkajúcich sa používania uvedených telefónnych liniek vychádzali z článku L. 621‑10 CMF.

26.

Na základe uvedeného oznámenia bolo vyšetrovanie troma doplňujúcimi uzneseniami z 29. septembra 2015, 22. decembra 2015 a 23. novembra 2016 rozšírené na určité cenné papiere a súvisiace finančné nástroje z dôvodu tých istých trestných činov a skutkov kvalifikovaných ako napomáhanie a navádzanie, korupcia a legalizácia príjmov z trestnej činnosti.

27.

VD a SR, ktorí boli z dôvodu skutkov súvisiacich s uvedenými cennými papiermi obvinení z trestného činu obchodovania s využitím dôverných informácií a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti, vzniesli námietku neplatnosti, pričom navrhli vylúčiť procesné dokumenty z dôvodu, že boli porušené okrem iného články 7, 8, 11 a 52 Charty a článok 15 smernice 2002/58.

28.

Po tom, čo Chambre de l’instruction de la cour d’appel de Paris, 2e section (Vyšetrovacia komora Odvolacieho súdu Paríž, druhý senát, Francúzsko) rozsudkami z 20. decembra 2018 a zo 7. marca 2019 zamietla ich námietky, obvinení podali opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorý kladie Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli doručené do kancelárie Súdneho dvora 24. júla 2020 a 20. augusta 2020.

30.

Písomné pripomienky predložili VD, SR, španielska, estónska, francúzska, írska, poľská a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.

31.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. septembra 2021, sa zúčastnili VD, SR, francúzska, dánska, estónska, španielska a írska vláda, Európska komisia a Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov.

32.

Vnútroštátna právna úprava, ktorá je relevantná v týchto dvoch konaniach, bola predmetom určitých vnútroštátnych súdnych rozhodnutí, ktoré je vhodné spomenúť.

33.

Vnútroštátny súd poukázal na to, že Conseil constitutionnel (Ústavná rada) rozsudkom z 21. júla 2017 vyhlásila prvý odsek článku L. 621‑10 CMF za protiústavný. ( 9 )

34.

Conseil constitutionnel (Ústavná rada) však odložila účinky vyhlásenia protiústavnosti na 31. decembra 2018.

35.

Medzitým vnútroštátny zákonodarca vložil do CMF článok L. 621‑10‑2, ktorým zaviedol režim predchádzajúceho povolenia na získanie prístupu k údajom o pripojení, ktoré musí udeliť nezávislý správny orgán.

36.

Podľa vnútroštátneho súdu:

37.

Za týchto okolností Cour de cassation (Kasačný súd) dospel k záveru, že „jediná otázka, ktorá zostáva, sa týka možnosti odkladu dôsledkov protiústavnosti článku L. 621‑10 [CMF] v čase“ ( 12 ).

38.

Vnútroštátny súd sa teda nepýta na zlučiteľnosť článku L. 621‑10 CMF s právom Únie, ale – vychádzajúc z jeho nezlučiteľnosti s viacerými ustanoveniami Charty – chce len vedieť, či – tak ako to bolo vo vnútroštátnom práve v prípade účinkov vyhlásenia protiústavnosti uvedeného ustanovenia – je tiež možné z časového hľadiska odložiť právne účinky spojené s jeho nesúladom s právom Únie. To je predmetom tretej prejudiciálnej otázky.

39.

Po podaní týchto dvoch návrhov na začatie prejudiciálneho konania vydala Conseil d’État (Štátna rada) 21. apríla 2021 rozsudok ( 13 ) v konaní, v rámci ktorého bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, na základe ktorého bol vydaný rozsudok La Quadrature du Net.

40.

V uvedenom rozsudku Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla, že vylúči uplatnenie článku L. 34‑1 CPCE, a nariadila vláde, aby v lehote šiestich mesiacov zrušila článok R. 10‑13 CPCE, keďže tieto ustanovenia náležite neobmedzujú ciele povinnosti všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe. ( 14 )

41.

Conseil d’État (Štátna rada) rozhodovala o súlade vnútroštátnych predpisov, o ktoré ide v tomto prípade, so smernicou 2002/58. Podľa jej názoru z odpovede, ktorú Súdny dvor poskytol v rozsudku La Quadrature du Net, vyplýva, že tieto predpisy sa buď nemali uplatniť (écarter) v konaní vo veci samej (to sa týka článku L. 34‑1 CPCE), ( 15 ) alebo sa mali zrušiť (to sa týka článku R. 10‑13 CPCE). ( 16 )

42.

Význam rozsudku La Quadrature du Net pre zodpovedanie prvej prejudiciálnej otázky položenej v týchto návrhoch na začatie prejudiciálneho konania je o to väčší, že v uvedenom rozsudku už bol zohľadnený – okrem iných ustanovení – článok R. 10‑13 CPCE, ( 17 ) ktorý je spolu s článkom L. 34‑I tohto CPCE kľúčovým ustanovením pri uplatňovaní článku L. 621‑10 CMF.

43.

Pripomínam, že zamestnanci správneho orgánu pri získavaní údajov týkajúcich sa používania telefónnych liniek osobami podozrivými zo spáchania trestných činov, ktorých sa týkalo vyšetrovanie vo veci možného zneužívania trhu, správne vychádzali z článku L. 621‑10 CMF.

44.

Ako som už uviedol, vnútroštátny súd sa pýta, či je sporná vnútroštátna právna úprava zlučiteľná so smernicou 2003/6 a s nariadením č. 596/2014, keďže oba tieto predpisy môžu poskytnúť osobitný základ na uloženie povinnosti uchovávať údaje, ktorý je odlišný od základu obsiahnutého v smernici 2002/58.

45.

Ak je to tak, domnievam sa, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa nestali bezpredmetnými, a to napriek prípadnému vplyvu vyššie uvedených rozsudkov francúzskych súdov na spomenutú vnútroštátnu právnu úpravu:

46.

Conseil d’État (Štátna rada) totiž nielenže uložila vláde povinnosť zrušiť článok R. 10‑13 CPCE v lehote šiestich mesiacov, ale jej výslovne nariadila, aby „obmedzila ciele sledované týmito článkami a upravila právne predpisy týkajúce sa uchovávania údajov o pripojení“ ( 19 ).

47.

Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci samej teda bude môcť byť užitočné pre vnútroštátny súd, keďže

48.

Prvá prejudiciálna otázka sa týka článku 12 ods. 2 písm. a) a d) smernice 2003/6 a článku 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia č. 596/2014.

49.

Uvedené ustanovenia dovoľujú, aby príslušné správne orgány požadovali od prevádzkovateľov elektronických komunikácií (a prípadne od investičných spoločností, úverových inštitúcií alebo finančných inštitúcií) existujúce záznamy ( 20 ) o prenose údajov a telefónne záznamy, keď existuje dôvodné podozrenie, že došlo k porušeniu právnych predpisov spočívajúcich v zneužívaní trhu a takéto záznamy môžu byť dôležité na vyšetrenie tohto porušenia.

50.

Predpokladom, z ktorého vychádza vnútroštátny súd, je, že podmienkou prístupu k uvedeným záznamom je, aby „vnútroštátny zákonodarca… uloži[l] prevádzkovateľom elektronických komunikácií povinnosť dočasného, ale všeobecného uchovávania údajov o pripojení s cieľom umožniť správnemu orgánu… požadovať od prevádzkovateľa… existujúce záznamy o prenose údajov…, a to najmä z dôvodu, že umožňujú spätne zistiť kontakty, ktoré dotknuté osoby nadviazali ešte predtým, ako sa objavili podozrenia“.

51.

Pokiaľ ide o povinnosť všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o pripojení v iných oblastiach, než je oblasť národnej bezpečnosti (v rozsahu relevantnom pre tento prípad v oblasti boja proti zneužívaniu trhu), v celom rozsahu sa pritom uplatní judikatúra Súdneho dvora zhrnutá v rozsudku La Quadrature du Net.

52.

Je pravda, že judikatúra obsiahnutá v rozsudku La Quadrature du Net bola stanovená v súvislosti so smernicou 2002/58, zatiaľ čo predpismi, na ktoré Cour de cassation (Kasačný súd) poukazuje v tomto prípade, sú smernica 2093/6 a nariadenie č. 596/2014.

53.

Smernica 2002/58 však predstavuje referenčný predpis, pokiaľ ide – ako sa uvádza v jej názve – o „spracovávani[e] osobných údajov a ochran[u] súkromia v sektore elektronických komunikácií“.

54.

Tak smernica 2003/6 (ktorej vlastným predmetom sú obchodovanie s využitím dôverných informácií a manipulácia s trhom), ako aj nariadenie č. 596/2014 (týkajúce sa zneužívania trhu) zahŕňajú ustanovenia, ktoré sa – tak ako ustanovenia uvedené v prvej otázke položenej v prejednávaných návrhoch na začatie prejudiciálneho konania – týkajú spracúvania záznamov o prenose údajov.

55.

Uvedené predpisy sa preto – v tomto konkrétnom ohľade, ktorý sa riadi len ich účelom a predmetom – majú vykladať v rámci pravidiel zavedených smernicou 2002/58.

56.

Podľa môjho názoru to vyplýva z článku 12 ods. 2 písm. d) smernice 2003/6 a z článku 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia č. 596/2014:

57.

Podľa môjho názoru žiadne z týchto ustanovení nepriznáva osobitné právomoci uchovávať údaje, ktoré by boli odlišné od právomocí stanovených v smernici 2002/58. Tieto ustanovenia len dovoľujú príslušným orgánom získať prístup k (existujúcim) údajom uchovávaným v súlade s predpisom, ktorý všeobecne upravuje spracúvanie uvedených osobných údajov v sektore elektronických komunikácií, teda so smernicou 2002/58.

58.

Článok 28 nariadenia č. 596/2014 (o výklad ktorého vnútroštátny súd navyše nežiada) tiež nemožno uviesť ako údajný samostatný právny základ na uloženie povinnosti uchovávať údaje v tejto oblasti.

59.

Uvedený článok, ktorý je nazvaný „Ochrana údajov“, opäť pokiaľ ide o „spracúvanie osobných údajov“:

60.

Skutočnosť, že smernica 2003/6 a nariadenie č. 596/2014 neupravujú povinnosť prevádzkovateľov elektronických komunikácií uchovávať údaje, je pochopiteľná, keďže uvedená smernica bola prijatá krátko po prijatí smernice 2002/58. Normotvorca Únie už mal k dispozícii túto poslednú uvedenú smernicu ako komplexný referenčný rámec na vymedzenie znakov uvedenej povinnosti (a výnimiek z nej), v dôsledku čoho nebola potrebná samostatná právna úprava týkajúca sa uchovávania údajov na účely boja proti zneužívaniu trhu.

61.

Preto treba výklad smernice 2002/58, ktorý podal Súdny dvor, prirodzene uplatniť aj na uchovávanie údajov, ktoré majú k dispozícii prevádzkovatelia elektronických komunikácií a ktoré môžu vyšetrovacie orgány použiť v rámci boja proti zneužívaniu trhu.

62.

„Existujúce záznamy“, ktoré sú spomenuté v smernici 2003/6 a v nariadení č. 596/2014, môžu byť len „legálne existujúce záznamy“, teda záznamy zhotovené v súlade so smernicou 2002/58. Práve táto smernica v práve Únie „stanovuje najmä harmonizáciu vnútroštátnych ustanovení požadovaných na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany základných práv a slobôd, a najmä práva na súkromie a dôvernosť, z hľadiska spracúvania osobných údajov v elektronickom komunikačnom sektore“ ( 26 ).

63.

Zákonnosť„existujúcich záznamov“ môže byť odôvodnená len v prípade, ak ich existencia v konečnom dôsledku vychádza z ustanovení smernice 2002/58.

64.

Francúzska vláda nesúhlasí s týmto prístupom. Tvrdí, že odpoveď Súdneho dvora sa musí obmedziť na výklad smernice 2003/6 a nariadenia č. 596/2014. Oba tieto predpisy implicitne dovoľujú členským štátom zaviesť povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania. V opačnom prípade by bol vážne narušený ich potrebný účinok.

65.

S tvrdeniami francúzskej vlády nesúhlasím, ale aj keby sa prijali, je nesporné, že na uvedené údajné „implicitné oprávnenie“ by sa stále uplatňovali podmienky, ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora musia splniť členské štáty, keď využívajú možnosť uložiť povinnosť všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov v súlade so smernicou 2002/58.

66.

Inak povedané, ak by sa hypoteticky uznalo, že smernica 2003/6 a nariadenie č. 596/2014 poskytujú samostatný základ na uchovávanie údajov (čo nie je tak), pre toto uchovávanie by platili tie isté podmienky, ktoré by sa naň museli vzťahovať, ak by bolo založené na ktoromkoľvek inom právnom predpise Únie.

67.

Je to tak preto, lebo uvedené podmienky v konečnom dôsledku vyplývajú z ochrany základných práv zaručených Chartou, na rešpektovanie ktorých smernica 2003/6 a nariadenie č. 596/2014 odkazujú. Práve tieto práva spomenul Súdny dvor v judikatúre stanovenej v rozsudku La Quadrature du Net.

68.

Samotnej francúzskej vláde a ostatným účastníkom tohto konania sa nepodarilo vyhnúť odkazom na judikatúru obsiahnutú v poslednom uvedenom rozsudku. Niektorí z nich (ako napríklad portugalská vláda alebo Komisia) zdôraznili, že táto judikatúra poskytuje usmernenie na zodpovedanie týchto prejudiciálnych otázok, a iní (ako napríklad osobitne írska vláda) výslovne navrhli zmeniť ju.

69.

Diskusia, ktorú vyvolalo toto konanie, sa teda sústredila na to, či treba judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zákonnosti všeobecného a nediferencovaného uchovávania údajov o prenose dát a polohe v oblasti elektronických komunikácií potvrdiť alebo zmeniť.

70.

Ako som uviedol v návrhoch Commissioner of the Garda Síochána a SpaceNet a Telekom Deutschland, ktoré prednášam v tento istý deň, nepovažujem za relevantné zmeniť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa článku 15 ods. 1 smernice 2002/58.

71.

V tejto súvislosti nevyhnutné prvky na zodpovedanie otázok vnútroštátneho súdu podľa môjho názoru vyplývajú priamo z judikatúry Súdneho dvora, ktorá bola zhrnutá v rozsudku La Quadrature du Net.

72.

V prvom rade teda musím pripomenúť judikatúru, ktorú Súdny dvor stanovil v uvedenom rozsudku, v ktorého bode 168 je táto judikatúra zhrnutá takto:

„Článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni legislatívnym opatreniam, ktoré na účely uvedené v tomto článku 15 ods. 1 stanovujú preventívne všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe. Naopak, uvedený článok 15 ods. 1 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty nebráni legislatívnym opatreniam, ktoré:

pokiaľ tieto opatrenia prostredníctvom jasných a presných pravidiel zabezpečujú, že uchovávanie dotknutých údajov podlieha dodržiavaniu príslušných hmotnoprávnych a procesných podmienok a že dotknuté osoby majú účinné záruky proti rizikám zneužitia.“

73.

Ústrednou myšlienkou judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa smernice 2002/58 je, že používatelia elektronických komunikačných prostriedkov majú v zásade právo očakávať, že ich komunikácia a s ňou súvisiace údaje zostanú v prípade chýbajúceho súhlasu z ich strany anonymizované a nebudú môcť byť predmetom zaznamenania. ( 27 )

74.

Článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 pripúšťa výnimky z povinnosti zaručiť dôvernosť. V rozsudku La Quadrature du Net sa podrobne skúma súlad uvedených výnimiek so základnými právami, ktorých výkon môže byť dotknutý. ( 28 )

75.

Všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát by podľa Súdneho dvora mohlo byť odôvodnené len cieľom ochrany národnej bezpečnosti, ktorého význam „presahuje význam ostatných cieľov uvedených v článku 15 ods. 1 smernice 2002/58“ ( 29 ).

76.

V uvedenom prípade (národná bezpečnosť) Súdny dvor rozhodol, že spomenuté ustanovenie v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty „v zásade nebráni legislatívnemu opatreniu, ktoré príslušným orgánom dovoľuje nariadiť poskytovateľom elektronických komunikačných služieb, aby počas obmedzeného obdobia uchovávali údaje o prenose dát a polohe všetkých používateľov elektronických komunikačných prostriedkov, ak existujú dostatočne konkrétne okolnosti na to, aby bolo možné domnievať sa, že dotknutý členský štát čelí… vážnej hrozbe pre národnú bezpečnosť…, [ktorá] sa javí ako skutočná a aktuálna alebo predvídateľná“ ( 30 ).

77.

Súdny dvor sa osobitne domnieva, že „cieľ ochrany národnej bezpečnosti“„zahŕňa prevenciu a potláčanie aktivít, ktoré môžu vážne destabilizovať základné politické, ústavné, hospodárske alebo sociálne štruktúry krajiny a najmä priamo ohroziť spoločnosť, obyvateľstvo alebo samotný štát“ ( 31 ).

78.

Zmysel rozsudku La Quadrature du Net by však nebol dodržaný, ak by sa konštatovania týkajúce sa národnej bezpečnosti, ktoré sú v ňom uvedené, mohli uplatniť aj na – dokonca závažné – trestné činy, ktoré nesmerujú proti nej, ale proti verejnej bezpečnosti alebo iným právom chráneným záujmom.

79.

Súdny dvor preto dôsledne odlíšil vnútroštátne legislatívne opatrenia, ktoré stanovujú preventívne, všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o prenose dát a polohe na účely ochrany národnej bezpečnosti (body 134 až 139 rozsudku La Quadrature du Net), od vnútroštátnych legislatívnych opatrení, ktoré sa týkajú boja proti trestnej činnosti a ochrany verejnej bezpečnosti (body 140 až 151 uvedeného rozsudku). Tieto dve kategórie opatrení nemôžu mať rovnaký dosah, keďže v opačnom prípade by uvedené odlíšenie nemalo nijaký zmysel.

80.

Pripomínam, že nástroje na uchovávanie údajov o prenose dát a polohe na účely boja proti závažnej trestnej činnosti sú opísané v bodoch 140 až 151 rozsudku La Quadrature du Net. K týmto nástrojom treba – na rovnaké účely – pridať tie, ktoré dovoľujú preventívne uchovávanie IP adries a údajov týkajúcich sa občianskej totožnosti osoby (body 152 až 159 uvedeného rozsudku), ako aj „urýchlené uchovanie“ údajov o prenose dát a polohe (body 160 až 166 spomenutého rozsudku).

81.

Je nepochybné, že zneužívanie trhu je zvlášť nežiaduce, lebo „poškodzuje integritu finančných trhov a dôveru verejnosti v cenné papiere a deriváty“. V tej istej miere ho možno podľa konkrétneho prípadu kvalifikovať ako trestný čin a v najzávažnejších prípadoch ako závažný trestný čin. ( 32 )

82.

Z tohto dôvodu je v prílohe I nariadenia (EÚ) 2016/794 ( 33 ), ktoré odkazuje na vzájomnú spoluprácu medzi príslušnými orgánmi členských štátov pri predchádzaní a boji proti závažnej trestnej činnosti, ktorá sa týka dvoch alebo viacerých členských štátov alebo zasahuje do spoločného záujmu, na ktorý sa vzťahuje politika Únie, pod uvedený pojem – spolu s inými nežiaducimi konaniami – zaradené „obchodovanie s využitím dôverných informácií a manipulácia s finančným trhom“.

83.

Zneužívanie trhu má však rovnakú povahu – prípadne aj závažného – trestného činu, akú môžu mať mnohé iné protiprávne konania, ktoré sa dotýkajú dôležitých verejných záujmov a politík Únie. V prílohe I nariadenia 2016/794 sú okrem iných príkladov závažnej trestnej činnosti vymenované obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami; legalizácia príjmov z trestnej činnosti; nelegálne prevádzačstvo imigrantov; obchodovanie s ľuďmi; únos, obmedzovanie osobnej slobody a branie rukojemníka; trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie; falšovanie, pozmeňovanie výrobkov vrátane konaní porušujúcich práva duševného vlastníctva alebo ich distribúcia; počítačová kriminalita, korupcia a trestné činy proti životnému prostrediu vrátane znečisťovania mora z lodí.

84.

Verejné záujmy chránené vymedzením niektorých z uvedených konaní ako trestných činov môžu mať rovnaký alebo väčší význam ako záujmy chránené sankcionovaním zneužívania trhu. To však neznamená, že také konania predstavujú hrozbu pre národnú bezpečnosť v zmysle rozsudku La Quadrature du Net. ( 34 )

85.

Ako Komisia uviedla na pojednávaní, ciele smernice 2003/6 a nariadenia č. 596/2014 smerujú k dosiahnutiu vnútorného trhu (najmä v odvetví finančných trhov), ale nie k ochrane národnej bezpečnosti. ( 35 )

86.

Ak by sa slovné spojenie „hrozba pre národnú bezpečnosť“ rozšírilo na trestné činy zneužívania trhu, umožnilo by to postupovať rovnako v prípade mnohých iných porušení verejných záujmov, ktoré sú nemenej dôležité, ale ktoré by trestný súd ťažko zaradil pod uvedený pojem, ktorý je oveľa užší. Ak by to Súdny dvor umožnil, starostlivá rovnováha, na ktorej spočíva rozsudok La Quadrature du Net, by bola zbytočná.

87.

V konečnom dôsledku „existujúce“ záznamy, ktoré sú spomenuté v článku 12 ods. 2 písm. d) smernice 2003/6 a v článku 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia č. 596/2914, môžu byť len záznamy, ktoré smernica 2002/58 podľa výkladu, ktorý podal Súdny dvor, dovoľuje uchovávať na účely boja proti závažnej trestnej činnosti a ochrany verejnej bezpečnosti. V žiadnom prípade ich nemožno stavať na úroveň záznamov, ktoré sa preventívne, všeobecne a nediferencovane uchovávajú na účely ochrany národnej bezpečnosti.

88.

Vnútroštátny súd sa druhou prejudiciálnou otázkou pýta, či v prípade, ak by francúzska právna úprava týkajúca sa uchovávania údajov o pripojení nebola zlučiteľná s právom Únie, možno dočasne zachovať jej účinky.

89.

Vnútroštátny súd nemohol vzhľadom na dátum podania svojich návrhov na začatie prejudiciálneho konania vziať do úvahy, že odpoveď na jeho otázky sa nachádza v rozsudku La Quadrature du Net (zo 6. októbra 2020) (najmä v jeho bodoch 213 až 228), ktorý v tomto smere zodpovedal tradičnej judikatúre.

90.

Podľa Súdneho dvora, ak bolo zistené porušenie článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj s článkom 52 ods. 1 Charty, „vnútroštátny súd… nemôže uplatniť ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré ho oprávňuje obmedziť časové účinky vyhlásenia protiprávnosti, ktoré mu prislúcha urobiť podľa tohto práva, pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu dotknut[ú] vo veci samej“ ( 36 ).

91.

Je to tak z dôvodu, že „iba Súdny dvor môže výnimočne a z naliehavých dôvodov právnej istoty priznať dočasné pozastavenie účinku vylúčenia vyplývajúceho z právneho predpisu Únie vo vzťahu k vnútroštátnemu právu, ktoré je v rozpore s týmto predpisom“ ( 37 ). „Takéto obmedzenie časových účinkov výkladu tohto práva poskytnutého Súdnym dvorom možno pripustiť len v samotnom rozsudku, ktorým sa rozhoduje o požadovanom výklade“ ( 38 ), k čomu v rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. ( 39 ) nedošlo.

92.

Ak teda Súdny dvor nepovažoval za relevantné obmedziť časové účinky výkladu smernice 2002/58, ktorý poskytol, vnútroštátny súd nemôže rozhodnúť o predĺžení účinnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je nezlučiteľná s ustanoveniami práva Únie, ktoré – ako v prípade smernice 2003/6 a nariadenia č. 596/2014 – treba vykladať so zreteľom na prvú uvedenú smernicu.

93.

Cour de Cassation (Kasačný súd) sa – v tom istom zmysle, v akom je sformulovaná predchádzajúca prejudiciálna otázka – svojou treťou prejudiciálnou otázkou pýta, či vnútroštátny súd môže dočasne zachovať účinky právnej úpravy, „ktorá umožňuje zamestnancom nezávislého správneho orgánu povereného vyšetrovaním vo veciach zneužívania trhu získať údaje o pripojení bez predchádzajúceho preskúmania zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu“.

94.

Predpokladom, z ktorého vychádza táto otázka, opäť je, že uvedená právna úprava je ako taká nezlučiteľná s právom Únie. ( 40 ) Samotný vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že aj keď je AMF nezávislým správnym orgánom, „možnosť jeho vyšetrovateľov získať údaje o pripojení bez predchádzajúceho preskúmania zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu nebola v súlade s požiadavkami stanovenými v článkoch 7, 8 a 11 Charty…, ako ich vykladá [Súdny dvor]“ ( 41 ).

95.

To isté riešenie vyplýva z rozsudku Súdneho dvora z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom o elektronickej komunikácii) ( 42 ), v ktorého bode 51 a nasl. sa zdôrazňuje, že prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k uchovávaným údajom musí podliehať predchádzajúcemu preskúmaniu zo strany súdu alebo nezávislého správneho orgánu, ktorý má postavenie „tretej osoby“ vo vzťahu k orgánu, ktorý žiada o prístup k týmto údajom.

96.

Za týchto podmienok treba na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať rovnako ako na druhú prejudiciálnu otázku.

97.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), takto: