1.

V posledných rokoch 20. storočia sa Európska únia v rámci justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktorú podporila najprv Maastrichtská zmluva ( 2 ) a neskôr Amsterdamská zmluva ( 3 ), zaoberala problémami rodinného práva spojenými s fenoménom integrácie.

2.

Čo sa týka súdnej právomoci v manželských veciach, po prvom dohovore, ktorý napokon nevstúpil do platnosti ( 4 ), nasledovalo nariadenie (ES) č. 1347/2000 ( 5 ), ktoré bolo zrušené nariadením (ES) č. 2201/2003 ( 6 ), ktoré je platným aj v súčasnosti ( 7 ).

3.

Súdny dvor vyložil článok 3 nariadenia č. 2201/2003 v rámci viacerých prejudiciálnych konaní. ( 8 ) Pokiaľ sa nemýlim, žiadne z nich sa netýkalo dôsledkov pre výklad tohto ustanovenia, ktoré by mohli vyplynúť z uznania dvojakého alebo viacnásobného „obvyklého pobytu“ jedného (alebo oboch) manželov.

4.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania teda umožní Súdnemu dvoru zaoberať sa otázkou, ktorá bola položená v iných oblastiach ( 9 ), no v tejto oblasti ešte nebola vyriešená. Na jej zodpovedanie bude potrebné najprv vymedziť pojem „obvyklý pobyt“, keď tento pojem má slúžiť na určenie medzinárodnej súdnej právomoci v konaniach o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva.

5.

Podľa odôvodnenia 1:

„Európske spoločenstvo si stanovilo za cieľ vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb. Na tento účel spoločenstvo musí prijať, okrem iného, opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ktoré sú potrebné pre správne fungovanie vnútorného trhu.“

6.

V odôvodnení 8 sa uvádza:

„Pokiaľ ide o rozsudky o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva, toto nariadenie by sa malo vzťahovať iba na zrušenie manželských zväzkov a nemalo by upravovať také otázky, ako sú dôvody na rozvod, majetkové dôsledky manželstva alebo inými súvisiacimi opatreniami [iné súvisiace opatrenia – neoficiálny preklad].“

7.

V súlade s článkom 3:

„1.   Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu:

…“

8.

Pani FA, írska štátna príslušníčka, a pán IB, francúzsky štátny príslušník, uzavreli v roku 1994 v Írsku manželstvo. Majú tri deti, ktoré sú už plnoleté.

9.

Pán IB podal 28. decembra 2018 na Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž, Francúzsko) návrh na rozvod manželstva.

10.

Sudca pre rodinné veci Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž) uznesením z 11. júla 2019 rozhodol, že francúzske súdy nemajú právomoc rozhodovať o tomto rozvode. Svoje rozhodnutie založil na týchto skutočnostiach:

11.

Pán IB napadol uznesenie prvostupňového súdu na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), pričom navrhol, aby tento súd zrušil uvedené uznesenie a rozhodol, že francúzske súdy sú miestne príslušné na rozhodovanie o rozvode. Najmä poprel, že jeho zámerom nie je vytvoriť si vo Francúzsku „trvalé alebo obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom priznať mu stabilnú povahu“.

12.

Pani FA navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie.

13.

Podľa Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) si pán IB najmenej šesť mesiacov pred podaním návrhu na rozvod manželstva zriadil stabilné a trvalé bydlisko vo Francúzsku, pričom však nestratil svoje bydlisko v Írsku, kde si zachoval svoje rodinné väzby a kde trávil čas z osobných dôvodov rovnako pravidelne ako predtým.

14.

V dôsledku toho sa tento súd domnieva, že pán IB naďalej má vo Francúzsku pobyt vyznačujúci sa znakmi stability a trvalosti, ktoré mu priznávajú povahu obvyklého pobytu, a zároveň pobyt vyznačujúci sa rovnakými znakmi v Írsku.

15.

Z toho vyvodzuje, že francúzske a írske súdy môžu mať rovnakú právomoc rozhodovať o rozvode v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. a) piatou a šiestou zarážkou nariadenia č. 2201/2003.

16.

Za uvedených okolností vnútroštátny súd považuje za nevyhnutný výklad pojmu „obvyklý pobyt“, a preto kladie Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Keď tak ako v prejednávanej veci, zo skutkových okolností vyplýva, že jeden z manželov žije v dvoch členských štátoch, možno sa v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003 a na účely jeho uplatnenia domnievať, že tento manžel má obvyklý pobyt v dvoch členských štátoch, takže ak sú podmienky uvedené v tomto článku splnené v dvoch členských štátoch, aj právomoc rozhodovať o rozvode manželstva majú súdy týchto dvoch členských štátov?“

17.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 30. júna 2020.

18.

Písomné pripomienky predložili pani FA, nemecká, francúzska, írska a portugalská vláda, ako aj Európska komisia.

19.

Dňa 17. februára 2021 pán IB podal odôvodnenú žiadosť o nariadenie pojednávania. Súhlasil však s tým, aby sa pojednávanie vzhľadom na zdravotnú krízu nahradilo písomnými pripomienkami, pričom Súdny dvor tak rozhodol. Uvedené pripomienky namiesto nariadenia pojednávania predložili okrem pána IB aj francúzska a írska vláda, ako aj Komisia.

20.

Prejudiciálna otázka vychádza z predpokladu, že jedna osoba „žije v dvoch členských štátoch“. ( 10 ) Vnútroštátny súd sa pýta, aký vplyv má uvedená okolnosť pri určovaní súdu, ktorý má právomoc rozhodovať o návrhu na rozvod manželstva.

21.

Na zodpovedanie uvedenej otázky je potrebné zaujať stanovisko k otázke, čo sa má rozumieť pod „obvyklým pobytom“ dospelého na účely článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003. Ak by sa potvrdilo, že pán IB môže mať obvyklý pobyt v zmysle uvedeného ustanovenia v dvoch členských štátoch, bolo by potrebné zaoberať sa otázkou, či majú súdy oboch členských štátov rovnakú právomoc rozhodovať o rozvode manželstva.

22.

Pre lepšie pochopenie uplatniteľného predpisu najprv spomeniem vývoj, ktorý mu predchádzal.

23.

Nariadenie č. 2201/2003 upravuje medzinárodnú súdnu právomoc v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, uznávanie a výkon rozhodnutí a spoluprácu medzi orgánmi vo vzťahu ku všetkým štátom Európskej únie s výnimkou Dánska.

24.

Nejde o prvý nástroj v tejto oblasti. Ako som už uviedol, v roku 1998 bol uzavretý dohovor týkajúci sa tých istých aspektov (aj keď bol obmedzenejší, pokiaľ ide o rodičovské práva a povinnosti). Bola k nemu pripojená dôvodová správa, ktorá opisuje dôvod existencie ustanovení tohto dohovoru. ( 11 )

25.

Dohovor z roku 1998 nevstúpil do platnosti. Keď Spoločenstvo krátko nato získalo právomoc v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, ustanovenia uvedeného dohovoru boli začlenené do nariadenia č. 1347/2000, ktoré v odôvodnení 6 poukazuje na kontinuitu medzi týmito nástrojmi.

26.

O tri roky neskôr bolo nariadenie č. 1347/2000 nahradené nariadením č. 2201/2003, pričom jeho pôsobnosť bola rozšírená na konania a rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré nesúvisia s konaniami v manželských veciach. Ustanovenia týkajúce sa medzinárodnej súdnej právomoci v konaniach o rozvode, rozluke a anulovaní manželstva naopak zostali nezmenené.

27.

Platnosť nariadenia č. 2201/2003 sa skončí 1. augusta 2022, lebo 25. júna 2019 bolo prijaté nariadenie (EÚ) 2019/1111 ( 12 ), ktoré bolo vytvorené s cieľom odstrániť nedostatky pri uplatňovaní prvého uvedeného nariadenia, pokiaľ ide o konania týkajúce sa dieťaťa. Kritériá medzinárodnej súdnej právomoci v situáciách týkajúcich sa manželskej krízy sa nemenia.

28.

Vzhľadom na to, že normy právomoci týkajúce sa rozvodu, rozluky a anulovania manželstva v jednotlivých nástrojoch sú totožné, ako aj vzhľadom na to, že v nariadení č. 2201/2003 nie sú vysvetlené, predchádzajúce nástroje (na základe nich najmä správa A. Borrásovej) sú kľúčovým, aj keď nie jediným prvkom na pochopenie pojmu „obvyklý pobyt“, ktorý je použitý v článku 3 uvedeného nariadenia. ( 13 )

29.

Článok 3 nariadenia č. 2201/2003 je súčasťou nástroja, ktorého cieľom je zaručiť v oblasti jeho pôsobnosti slobodu pohybu osôb v európskom priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. ( 14 )

30.

Správne pochopenie slobody pohybu vyžaduje, aby sa členské štáty zdržali tak ukladania priamych obmedzení jej výkonu, ako aj vytvárania prekážok, ktoré majú nepriamo podobné odradzujúce účinky.

31.

Rozdiely v oblasti rodinného práva medzi členskými štátmi alebo ťažkosti, ktorým čelí osoba pri uznaní svojho osobného stavu mimo členského štátu, v ktorom tento stav získala, sú spôsobilé vyvolávať tieto odradzujúce účinky.

32.

Normotvorca Únie, ktorý si uvedomoval túto skutočnosť, zaviedol jednotný právny rámec na uľahčenie prístupu k súdom členských štátov v konaniach o rozvode, rozluke a anulovaní manželstva, ktorých súčasťou je určitý cudzí prvok, ako aj na zabezpečenie vzájomného uznávania rozhodnutí, ktoré tieto súdy vydajú. ( 15 )

33.

V článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 sa obvyklý pobyt jedného alebo oboch manželov opakovane spomína na spresnenie, ktoré súdy majú právomoc rozhodovať v uvedených konaniach.

34.

Vo viacerých nástrojoch Európskej únie týkajúcich sa justičnej spolupráce v oblasti rodinného práva sa – v súlade s niektorými mnohostrannými medzinárodnými dohovormi ( 16 ) – obvyklý pobyt dotknutej osoby, resp. dotknutých osôb používa ako kritérium medzinárodnej súdnej právomoci (a to priamej právomoci, alebo právomoci v rámci uznávania rozhodnutí) a hraničný ukazovateľ kolíznych noriem. ( 17 )

35.

Obvyklý pobyt je tiež častým kritériom v iných oblastiach práva Únie ( 18 ) a v medzinárodných dohovoroch ( 19 ). Spoločnou črtou príslušných aktov je, že uvedený pojem v nich zvyčajne nie je vymedzený a na účely jeho výkladu tieto akty ani neodkazujú na právne poriadky členských štátov (alebo zmluvných štátov). ( 20 )

36.

V bežnej reči slovné spojenie „obvyklý pobyt“ označuje pravidelný alebo stabilný pobyt na určitom mieste. Jeho použitie v právnom kontexte si však vyžaduje viac než len výklad obmedzený na bežný význam pojmov. ( 21 )

37.

Preambuly dôvodových správ, prípravné dokumenty a judikatúra Súdneho dvora svedčia o tendencii stotožňovať obvyklý pobyt s jediným„centrom záujmov“ osoby. Na jeho určenie v abstraktnej rovine sa používa súbor určitých faktorov väzby, pričom uvedené faktory sa konkrétne posudzujú so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. ( 22 )

38.

Povahu týchto záujmov, ako aj relevantné aspekty a okolnosti (v konečnom dôsledku faktory väzby), ktoré určujú obvyklý pobyt určitej osoby, vymedzuje kontext ustanovenia, v ktorom je stanovené uvedené kritérium na priznanie právomoci. Navyše treba mať na zreteli cieľ uvedeného ustanovenia, ako aj právnych predpisov, ktorých súčasťou je toto ustanovenie, ako celku.

39.

Ako Súdny dvor opakovane konštatoval, pojem obvyklý pobyt a jeho výklad v rámci nariadenia č. 2201/2003 sú autonómne. ( 23 ) Kontext a účel ustanovení uvedeného nariadenia teda stanovia obmedzenia použitia analógie a preneseného uplatnenia na rôzne právne odvetvia. ( 24 )

40.

Súdny dvor v súvislosti s obvyklým pobytom detí v konaniach týkajúcich sa rodičovských práv a povinností prirovnáva tento pobyt k centru ich životných záujmov, ktoré zisťuje prostredníctvom súboru viacerých skutočností:

41.

Súdny dvor naopak odmieta automaticky prijať definície alebo výklady uvedeného pojmu v iných odvetviach práva Únie (najmä v oblasti sociálneho zabezpečenia a verejnej služby). Práve z dôvodu, že kontext je odlišný, ich „nemožno priamo aplikovať v rámci zisťovania obvyklého pobytu dieťaťa v zmysle článku 8 ods. 1 nariadenia [č. 2201/2003]“. ( 28 )

42.

Ten istý prístup sa mutatis mutandis uplatní na určenie obvyklého pobytu zosnulého, ktorý je použitý v nariadení (EÚ) č. 650/2012. ( 29 )

43.

V odôvodneniach tohto posledného uvedeného nariadenia sa taký pobyt označuje ako „centrum… rodinného a spoločenského života“ zosnulého a uvádza sa v ňom, že na určenie takého pobytu je potrebné „celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti a zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti“. Takto určený obvyklý pobyt „by mal so zreteľom na konkrétne ciele tohto nariadenia preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom“. ( 30 )

44.

Obvyklý pobyt je napokon (nepriamym) kritériom medzinárodnej súdnej právomoci a na základe toho aj hraničným ukazovateľom kolíznej normy v nariadení (EÚ) 2015/848 o insolvenčnom konaní ( 31 ).

45.

V článku 3 ods. 1 tohto nariadenia sa predpokladá, že „centrum hlavných záujmov“ dlžníka, ak ide o fyzickú osobu, je miesto jeho obvyklého pobytu. V tejto oblasti sú rozhodujúce ekonomické a finančné záujmy – je potrebné posúdiť okolnosti, ktoré umožnia tretím osobám ľahko zistiť toto „centrum záujmov“. ( 32 )

46.

Opísaný prístup je vzhľadom na svoju pružnosť vhodný na určenie obvyklého pobytu v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003, takže umožňuje priznať právomoc súdom jedného členského štátu vo veciach týkajúcich sa rozvodu, rozluky a anulovania manželstva.

47.

V uvedenom nariadení sa nenachádza nijaké usmernenie, pokiaľ ide o to, aký je alebo ako sa určuje „obvyklý pobyt“ dospelého v situácii manželskej krízy, ani odkaz na vnútroštátne právne poriadky na tento účel. Neexistencia takého usmernenia alebo odkazu je zámernou voľbou (ktorá sa navyše objavila aj v predchádzajúcich nástrojoch).

48.

Je to zdôraznené v správe A. Borrásovej, v ktorej sa uvádza, že

49.

Vzhľadom na kontinuitu medzi dohovorom z roku 1998 a platným nariadením možno dospieť k záveru, že súčasné kritériá medzinárodnej súdnej právomoci pre spory týkajúce sa rozvodu, rozluky a anulovania manželstva vychádzajú z toho istého zámeru.

50.

Určenie záujmov, ktoré sú rozhodujúce pri zisťovaní obvyklého pobytu manželov, ako aj výber faktorov väzby, ktoré pri celkovom posúdení umožnia stanoviť ho v každom konkrétnom prípade, sa musí uskutočniť – ako som už uviedol – autonómne, so zreteľom na kontext predmetného ustanovenia a účel nariadenia č. 2201/2003. ( 37 )

51.

Navyše netreba zabúdať na to, že v týchto veciach sa situácia môže práve z dôvodu manželskej krízy rýchlo zmeniť. Často dochádza k presunu obvyklého pobytu, po ktorom sa prípadne jeden z manželov vráti do svojho členského štátu pôvodu, ak ide o manželov s rozdielnou štátnou príslušnosťou.

52.

Obvyklý pobyt a štátna príslušnosť k určitému členskému štátu sú kľúčovými prvkami oddielu 1 („Rozvod, rozluka a anulovanie manželstva“) kapitoly II („Súdna právomoc“) nariadenia č. 2201/2003.

53.

Uvedené prvky plnia dve funkcie, ktorými sú priznať medzinárodnú súdnu právomoc v sporoch týkajúcich sa manželských kríz v súlade s článkom 3 a vymedziť pôsobnosť uvedeného oddielu podľa článkov 6 a 7. ( 38 )

54.

Pojem „obvyklý pobyt“ je v oboch prípadoch rovnaký, a preto je definícia, ktorá sa použije v rámci článku 3 ods. 1, relevantná pre články 6 a 7. Vyplýva to z odôvodnenia 8 nariadenia č. 1347/2000, ktoré predchádzalo súčasnému nariadeniu, podľa ktorého sa tento predpis vzťahuje aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, „ktorí majú dostatočne úzke väzby s územím členského štátu, v súlade s kritériami právomoci upravenými v tomto nariadení“. ( 39 )

55.

Pre situácie týkajúce sa manželskej krízy článok 3 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 2201/2003 stanovuje kritériá medzinárodnej súdnej právomoci založené na osobných pomeroch jedného alebo oboch manželov. Tieto kritériá právomoci sú výlučné a neexistuje medzi nimi hierarchia. ( 40 )

56.

V zozname kritérií právomoci sú prevzaté kritériá uvedené v článku 3 nariadenia č. 1347/2000, ktoré sú zasa prebraté z článku 2 dohovoru z roku 1998. Pokiaľ ide o obvyklý pobyt, uvedené kritériá vychádzajú:

57.

V správe A. Borrásovej je vysvetlený výber kritérií právomoci a ich alternatívny charakter: tieto kritériá zodpovedajú záujmom účastníkov, zabezpečujú pružnú právnu úpravu, ktorá je prispôsobená mobilite osôb, a sú založené na blízkosti, chápanej ako reálna väzba medzi dotknutou osobou a určitým členským štátom. Tieto kritériá majú v konečnom dôsledku „splniť potreby jednotlivcov bez ohrozenia právnej istoty“. ( 42 )

58.

Súdny dvor si osvojil tieto vysvetlenia v rôznych rozsudkoch vydaných v súvislosti s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003. ( 43 )

59.

V správe A. Borrásovej sa tiež uvádza, že možnosť podať návrh v mieste, ktoré zodpovedá len centru záujmov jedného z manželov, ak nie je centrom záujmov odporcu a neexistuje ani dohoda medzi manželmi, sa nachádza v znení dohovoru z roku 1998 preto, lebo bola podmienkou sine qua non prijatia tohto dohovoru niektorými štátmi. ( 44 )

60.

To vyjadruje obavu týkajúcu sa osobitného prípadu, ktorý bol spomenutý vyššie, keď sa jeden z manželov na základe manželskej krízy presťahuje do iného členského štátu. ( 45 ) Toto presťahovanie často znamená jeho – dokonca okamžitý – návrat do členského štátu, v ktorom býval pred uzavretím manželstva, alebo do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom. V týchto prípadoch možno konštatovať väzbu medzi dotknutým jednotlivcom a súdom, ktorý má právomoc, aj keď sa ešte nevytvorila objektívna zemepisná blízkosť.

61.

Pojem, na ktorom spočívajú kritériá právomoci uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003:

62.

Označenie určitého pobytu ako „obvyklého pobytu“ dospelého nezávisí v každom prípade od uplynutia určitej doby. Nezávisí ani od toho, či sa počas uvedenej doby vytvorí objektívna zemepisná blízkosť medzi týmto jednotlivcom a súdom, ktorý rozhoduje o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva.

63.

Ak článok 3 ods. 1 písm. a) piata a šiesta zarážka nariadenia č. 2201/2003 vyžaduje, aby boli okrem obvyklého pobytu splnené určité časové podmienky, je to preto, lebo tieto podmienky nie sú podstatné pre samotný pobyt na to, aby sa považoval za „obvyklý“. ( 46 )

64.

Požiadavka, aby mal navrhovateľ obvyklý pobyt v danom štáte aspoň jeden rok alebo šesť mesiacov, ak je jeho štátnym príslušníkom (prípadne ak tam má „domicil“), relativizuje význam časového faktora ako ukazovateľa obvyklého charakteru pobytu.

65.

Preto je opodstatnené domnievať sa, že manžel môže na účely článku 3 nariadenia č. 2201/2003 takmer okamžite (alebo po krátkej dobe) získať obvyklý pobyt v dôsledku toho, že sa po manželskej kríze presťahuje.

66.

Za týchto okolností dĺžka, pravidelnosť alebo sústavnosť fyzickej prítomnosti, ktoré sa spravidla uvádzajú ako znaky „obvyklého pobytu“, môžu byť doplnené alebo dokonca nahradené zámerom dospelého jednotlivca usadiť a integrovať sa v inom štáte (alebo sa opäť usadiť a integrovať v štáte pôvodu), čím získa nový obvyklý pobyt a vzdá sa predchádzajúceho obvyklého pobytu. ( 47 )

67.

Uvedený zámer môže existovať od začiatku alebo sa formovať postupne. V oboch prípadoch na to, aby bolo možné vziať ho do úvahy, sa musí dať zistiť prostredníctvom hmatateľných krokov alebo vonkajších znakov. ( 48 ) V opačnom prípade by bolo uplatnenie ustanovenia, ktoré priznáva súdnu právomoc, príliš sťažené, ba až nemožné.

68.

Na účely uznania centra životných záujmov určitej osoby (alebo prípadne zámeru vytvoriť si ho) na určitom mieste na účely článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 treba vziať do úvahy – tak ako v iných príbuzných oblastiach ( 49 ) – všetky faktory spôsobilé preukázať životné spojenie medzi touto osobou a uvedeným miestom.

69.

Uvedený charakter môžu mať najmä podmienky a dôvody jej pobytu na danom území a – so špecifikáciami, ktoré som uviedol vyššie – jeho dĺžka a pravidelnosť. Bez toho, aby bol tento výpočet taxatívny, sem patria nasledujúce skutočnosti:

70.

Význam týchto alebo podobných skutočností (pričom pripomínam, že do úvahy prichádzajú aj iné skutočnosti) ( 50 ) potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa obvyklého pobytu malého dieťaťa alebo dojčaťa. Jeho životná podstata vyplýva zo začlenenia do určitého rodinného a sociálneho prostredia, a to prostredia rodiča, na ktorého je dieťa odkázané, na základe okolností, ktoré samotný Súdny dvor uvádza na uznanie takého prostredia. ( 51 )

71.

Určiť obvyklý pobyt dospelého a na základe toho rozhodnúť, ktorý súd má právomoc rozhodnúť o návrhu na rozvod manželstva, sú úlohy, ktoré prislúchajú súdu, na ktorom sa uvedený návrh podal. Tento súd sa musí pokúsiť určiť jeden (teda jediný) obvyklý pobyt buď jedného, alebo oboch manželov.

72.

Je pravda, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 nevylučuje právomoc viacerých súdov ani voľbu súdu (forum shopping) v súvislosti so spormi, ktoré sa týkajú výlučne rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva. Tento súbeh konaní je uvedený a vyriešený v článku 19 ods. 1 a 3 nariadenia.

73.

Napriek tomu sa domnievam, že uvedený argument neodôvodňuje ešte väčšie rozšírenie okruhu súdov, ktoré majú právomoc, ktoré je dôsledkom všeobecného uznania možnosti mať súčasne obvyklý pobyt na viacerých miestach na účely článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003.

74.

Doslovné znenie uvedeného ustanovenia, jeho cieľ a iné úvahy systematickej povahy svedčia v neprospech takého výkladu.

75.

V článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 sa stále spomínajú súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza obvyklý pobyt, pričom sa používa jednotné číslo.

76.

V podobnom zmysle podľa článku 66 toho istého nariadenia, ktorý upravuje uplatňovanie kritérií právomoci v členských štátoch s dvoma alebo viacerými právnymi systémami, „každý odkaz na obvyklý pobyt v tomto členskom štáte sa považuje za odkaz na obvyklý pobyt v [jednom] jeho územnom celku“. ( 52 )

77.

Okrem toho, ak sa obvyklý pobyt prirovná k centru životných záujmov jednotlivca, uznanie súčasnej existencie viacerých pobytov tohto druhu by nebolo konzistentné.

78.

Naopak, nič nebráni tomu, aby existovali viaceré „obyčajné“ ( 53 ) pobyty, teda aby určitá osoba mala popri svojom obvyklom alebo hlavnom pobyte jeden alebo viaceré (dovolenkové, pracovné alebo podobné) vedľajšie pobyty. Tieto pobyty nemajú v kontexte článku 3 nariadenia č. 2201/2003 nijaký účinok.

79.

Uznanie možnosti súbehu obvyklých pobytov by tiež nezodpovedalo cieľu, ktorý nariadenie č. 2201/2003 sleduje prostredníctvom svojho článku 3 ods. 1 písm. a).

80.

Ako som už vysvetlil, ( 54 ) uvedený cieľ spočíva:

81.

Použité hraničné ukazovatele zabezpečujú rovnováhu medzi uvedenými dvoma cieľmi: slúžia tak záujmom dotknutých osôb, ako aj záujmom výkonu spravodlivosti. Uvedenú rovnováhu podporuje skutočnosť, že kritériá právomoci založené na obvyklom pobyte nepripúšťajú toľko alternatív, koľko zarážok sa nachádza v článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003, hoci na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to tak. ( 55 )

82.

Výklad, ktorý by umožňoval, aby mal ten istý jednotlivec viacero súbežných obvyklých pobytov, by v skutočnosti mohol narušiť rovnováhu medzi účastníkmi konania a rozšíriť okruh situácií, v ktorých možno podať návrh na súde, v obvode ktorého má bydlisko navrhovateľ. Okrem toho by mal za následok, že by bolo ešte zložitejšie vopred určiť, ktoré súdy môžu v rámci Únie rozhodovať o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva. ( 56 )

83.

Tieto úvahy – spolu s úvahami, ktoré uvediem nižšie – svedčia v prospech reštriktívneho výkladu pojmu obvyklý pobyt v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003, aj keď určitá osoba žije v rôznych členských štátoch.

84.

Ak doslovné znenie, zmysel a účel článku 3 nariadenia č. 2201/2003 bránia priznaniu právnych následkov, ktoré sú v ňom stanovené, viacerým obvyklým pobytom, toto konštatovanie neplatí len pre spory týkajúce sa manželských kríz, a to napriek tomu, čo naznačuje odôvodnenie 8 uvedeného nariadenia. ( 57 )

85.

Normotvorca Únie rozšíril to isté kritérium medzinárodnej súdnej právomoci na neskoršie nástroje, ktoré upravujú: a) rozhodné právo pre rozvod a rozluku, ( 58 ) b) medzinárodnú súdnu právomoc vo veciach týkajúcich sa vyživovacej povinnosti ( 59 ) a c) medzinárodnú súdnu právomoc vo veciach nárokov týkajúcich sa majetkového režimu manželov, ktoré súvisia s návrhmi na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva ( 60 ).

86.

Čím viac sa rozšíri pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003, tým viac súdov členských štátov bude potenciálne mať právomoc aj v uvedených iných oblastiach, a to na úkor predvídateľnosti pre dotknuté osoby. ( 61 )

87.

Zameriam sa najmä na účinky na rozhodné právo pre rozvod a rozluku.

88.

Nariadenie č. 1259/2010 má za cieľ „zabezpečiť vhodné riešenia pre občanov z hľadiska právnej istoty, predvídateľnosti a flexibility“. ( 62 ) Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebné, aby právnym poriadkom, ktorý sa uplatní vo veci samej, bol vždy len jeden právny poriadok bez ohľadu na to, ktorý súd Únie má rozhodovať o rozvode alebo rozluke. Preto sú v nariadení č. 1259/2010 síce stanovené viaceré kolízne kritériá, ale sú usporiadané „kaskádovito“, a nie ako alternatívne kritériá.

89.

Aj keď v menšej miere, ( 63 ) opísaný cieľ sa navyše opiera o vzťah medzi súdom, ktorý má právomoc, a rozhodným právom, ktoré je zakotvené v článku 8 nariadenia č. 1259/2010, ktorý upravuje rozhodné právo v prípade neexistencie jeho voľby účastníkmi:

90.

Extenzívne uplatňovanie pojmu obvyklý pobyt v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003, ktoré by umožnilo priznať dvojakú alebo viacnásobnú medzinárodnú súdnu právomoc na základe uvedeného kritéria, by ohrozilo účel nariadenia č. 1259/2010, a to dvojako:

91.

Reštriktívny výklad, ktorý presadzujem, neodporuje výkladu, ktorý Súdny dvor podal v rozsudku Hadadi ( 65 ), v ktorom v rámci článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 uznal právomoc súdov viacerých členských štátov, ak sú dotknuté osoby štátnymi príslušníkmi viacerých štátov ( 66 ).

92.

Rozdiely medzi vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok Hadadi, a vecou, o ktorú ide v tomto prípade, sú značné. Súdny dvor v uvedenej veci konštatoval, že hľadisko väzby „štátna príslušnosť“ nemožno obmedziť na „štátnu príslušnosť zodpovedajúcu skutočnosti“, čo je okolnosť, ktorá vôbec nesúvisí s týmto sporom:

93.

To by bolo možné aj pri uplatnení hľadiska väzby „obvyklý pobyt“. Nemyslím si však, že problém sa vyrieši (práve naopak) tým, že sa uzná, že v prípade pochybnosti je vhodnejšie uznať existenciu viacerých obvyklých pobytov.

94.

Uvedený postup nezaručuje, že účastníci konania budú v menšom rozsahu diskutovať o tom, ktorý z viacerých pobytov je dôležitý pre dané konanie. Naopak spôsobuje, že diskusia bude zložitejšia, lebo jej súčasťou bude ďalší aspekt: pokiaľ jeden z účastníkov konania označí za obvyklé dva alebo viaceré pobyty, bolo by potrebné objasniť, či sú v skutočnosti obvyklé všetky pobyty. Napokon by sa zvýšilo riziko, že medzinárodná súdna právomoc by sa v konečnom dôsledku určila podľa „obyčajného“ pobytu (a nie obvyklého pobytu v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003).

95.

V nariadení č. 2201/2003 boli stanovené riešenia pre prípad, že nie je možné špecifikovať obvyklý pobyt dieťaťa, ale nie pre prípad, keď ide o dospelého.

96.

Uvedená medzera v právnej úprave nie je náhodná. V pozitívnom zmysle znamená, že neexistujú osoby, ktorých obvyklý pobyt nemožno zistiť (aj keď jeho preukázanie bude zložité). V negatívnom zmysle podľa môjho názoru potvrdzuje, že v prípade dospelého nemožno uznať dva alebo viaceré obvyklé pobyty vo viacerých členských štátoch na účely článku 3 nariadenia č. 2201/2003.

97.

Ak by sa na argumentačné účely uznalo, že to nie je tak a že skutočne nie je možné zistiť ( 71 ), ktorý z viacerých pobytov je jediným obvyklým pobytom v zmysle článku 3 nariadenia č. 2201/2003, do úvahy by prichádzali dve riešenia:

98.

Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty v neprospech uznania viacerých súbežných obvyklých pobytov v prípade toho istého jednotlivca v kontexte článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003 sa prikláňam k druhej možnosti, ktorá v menšej miere narúša systém ako celok.

99.

Táto druhá možnosť (ktorá by mala výnimočný charakter) by potvrdzovala, že hraničný ukazovateľ „obvyklý pobyt“ neumožňuje určiť medzinárodnú súdnu právomoc. V takom prípade by účastníci konania nevyhnutne neboli zbavení súdnej ochrany v rámci Únie, ak by sa uplatnilo niektoré zo zostávajúcich kritérií uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 ( 73 ) alebo by sa použili kritériá právomoci uvedené v právnych predpisoch každého jednotlivého členského štátu ( 74 ), ktoré sa majú podporne uplatniť podľa článku 7.

100.

Len subsidiárne (teda v prípade, ak sú uvedené možnosti vyčerpané alebo vylúčené) a výnimočne, ak by to bolo nevyhnutné na zabránenie odopretiu spravodlivosti, by bolo podľa môjho názoru prijateľné priznať právomoc súdom so sídlom v ktoromkoľvek z členských štátov, v ktorých má jeden z manželov pobyt, ak žiadny z týchto pobytov nemožno uznať za obvyklý pobyt v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003.

101.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na otázku, ktorú položil Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), takto:

Článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že na účely priznania právomoci možno uznať len jeden obvyklý pobyt každého z manželov.

Ak jeden z manželov žije v dvoch alebo viacerých členských štátoch, takže nie je vôbec možné určiť jeden z týchto štátov za štát, v ktorom má obvyklý pobyt v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2201/2003, medzinárodná súdna právomoc sa musí určiť podľa iných kritérií stanovených v tomto nariadení a prípadne podľa zostatkových kritérií platných v členských štátoch.

V tomto prípade možno výnimočne priznať právomoc súdom členských štátov, v ktorých má jeden z manželov iný než obvyklý pobyt, ak z uplatnenia nariadenia č. 2201/2003 a zostatkových kritérií právomoci nevyplynie medzinárodná súdna právomoc žiadneho členského štátu.