1.

V akom okamihu sa má určiť maloletosť dieťaťa utečenca na účely výkonu práva na zlúčenie rodiny, ktoré priznáva smernica Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny? ( 2 ) Ak maloleté dieťa, ktoré sa usiluje o zlúčenie so svojím garantom, žilo v treťom štáte a dovŕšilo plnoletosť, aké požiadavky môžu byť uložené na preukázanie existencie skutočného rodinného vzťahu na účely článku 16 ods. 1 písm. b) smernice? Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) sa svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania z 23. apríla 2020, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 26. júna 2020, usiluje získať odpovede na tieto otázky.

2.

Článok 3 ods. 2 smernice 2003/86 stanovuje:

„Táto smernica sa neuplatňuje, ak garant:

…“

3.

Článok 4 smernice 2003/86 stanovuje:

„1.   Členské štáty povolia vstup a pobyt podľa tejto smernice a za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v kapitole IV, ako aj článku 16, týmto rodinným príslušníkom:

…

…“

4.

Článok 16 smernice 2003/86 stanovuje:

„1.   Členské štáty môžu zamietnuť žiadosť o vstup a pobyt na účel zlúčenia rodiny, alebo, podľa potreby, odobrať alebo odmietnuť obnoviť povolenie na pobyt rodinného príslušníka za týchto okolností:

…

…“

5.

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa nemeckého práva sú predpoklady práva na zlúčenie rodiny určené, keď príbuzný podá žiadosť o národné vízum na účely zlúčenia rodiny na diplomatickom zastúpení v tretej krajine, v ktorej má pobyt.

6.

§ 6 Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet (zákon o pobyte, zárobkovej činnosti a integrácii cudzincov na spolkovom území) z 25. februára 2008, ( 3 ) naposledy zmenený prostredníctvom § 4b zákona zo 17. februára 2020 ( 4 ) (ďalej len „AufenthG“), nazvaný „Vízum“, stanovuje:

„…

3.   Pre dlhodobé pobyty sa pre vstup na spolkové územie vyžaduje vízum (národné vízum), ktoré sa udelí pred vstupom. Toto vízum sa udeľuje v súlade s predpismi platnými pre povolenie na pobyt, modrú kartu EÚ, karty ICT, povolenie usadiť sa a povolenie na trvalý pobyt v Európskej únii…“

7.

§ 32 AufenthG, nazvaný „Následne prisťahovanie detí“, stanovuje:

„1.   Maloletému slobodnému dieťaťu cudzinca sa udelí dočasné povolenie na pobyt, ak obom rodičom alebo jednému z rodičov, ktorému bolo zverené do osobnej starostlivosti, bolo priznané niektoré z týchto práv na pobyt:

…

(2) povolenie na pobyt podľa § 25 ods. 1 alebo ods. 2 prvej vety prvej alternatívy;

…“

8.

§ 25 AufenthG, nazvaný „Pobyt z humanitárnych dôvodov, stanovuje:

„…

2.   Cudzincovi sa vydá povolenie na pobyt, ak mu Spolkový úrad pre migráciu a utečencov priznal postavenie utečenca v zmysle § 3 ods. 1 Asylgesetz [zákon o azyle] alebo subsidiárnu ochranu podľa § 4 ods. 1 zákona o azyle…“

9.

XC (ďalej aj „žalobkyňa“) je sýrska štátna príslušníčka narodená 1. januára 1999. Niekoľko rokov žije v Turecku.

10.

Jej matka zomrela. Otec pricestoval do Nemecka v roku 2015 a formálnu žiadosť o azyl podal v apríli 2016. Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) mu priznal postavenie utečenca v júli 2017. V septembri toho istého roku Landkreis Cloppenburg (Krajinský okres Cloppenburg, Nemecko) udelil otcovi žalobkyne dočasné povolenie na pobyt podľa § 25 ods. 2 AufenthG.

11.

Dňa 10. augusta 2017 podala žalobkyňa na Generálny konzulát Spolkovej republiky Nemecko v Istanbule, Turecko (ďalej len „generálny konzulát“), žiadosť o národné vízum na účely následného prisťahovania závislých osôb s cieľom dosiahnuť zlúčenie s otcom žijúcim v Nemecku. Rozhodnutím z 11. decembra 2017 generálny konzulát zamietol jej žiadosť aj odvolanie voči tomuto zamietavému rozhodnutiu. Generálny konzulát sa domnieval, že požiadavky § 32 AufenthG nie sú splnené, lebo žalobkyňa je dospelá. Navyše v čase, keď dosiahla plnoletosť, jej otec ešte nezískal dočasné povolenie na pobyt utečenca. Podľa generálneho konzulátu síce je možné povoliť následné prisťahovanie detí, ktoré dovŕšili plnoletosť, v prípade mimoriadne ťažkej životnej situácie prostredníctvom rozhodnutia na základe voľnej úvahy v súlade s § 36 ods. 2 AufenthG, v prejednávanej veci však nejde o takú mimoriadne ťažkú situáciu, keďže nič nenaznačuje, že by žalobkyňa nebola schopná viesť samostatný život v Turecku.

12.

Verwaltungsgericht (Správny súd, Nemecko) rozsudkom z 12. marca 2019 nariadil Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) (ďalej len „žalovaná“), aby udelila žalobkyni vízum na účely následného prisťahovania závislých osôb.

13.

Verwaltungsgericht (správny súd) sa domnieval, že žalobkyňu treba považovať za maloletú osobu v zmysle § 32 ods. 1 AufenthG vykladaného z hľadiska práva EÚ. Podľa uvedeného súdu je rozhodujúcim okamihom na určenie maloletosti deň, keď otec žalobkyne požiadal o azyl, a nie deň, keď žalobkyňa požiadala o vízum na účely následného prisťahovania závislých osôb. Konštatoval, že rozsudok Súdneho dvora z 12. apríla 2018, A a S ( 5 ), sa vzťahuje na opačný skutkový stav, než rieši uvedený súd, konkrétne následné prisťahovanie dieťaťa na účely zlúčenia s rodičom, ktorý je utečencom. Vzhľadom na uvedený rozsudok vykladal Verwaltungsgericht (správny súd) článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. b) smernice 2003/86 v tom zmysle, že dieťa garanta treba považovať za maloleté, pokiaľ bolo maloleté v čase, keď garant podal žiadosť o azyl. Ďalej poukázal na to, že priznanie postavenia utečenca je deklaratórnym aktom. Praktická účinnosť práva na zlúčenie rodiny by bola ohrozená a zásady právnej istoty a rovnakého zaobchádzania porušené, keby bol rozhodným okamihom na určenie maloletosti na účely článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. b) smernice 2003/86 deň podania žiadosti o vízum. Verwaltungsgericht (správny súd) okrem toho uviedol, že žalobkyňa podala žiadosť o vízum v lehote troch mesiacov od priznania postavenia utečenca garantovi, ako požaduje Súdny dvor v rozsudku A a S.

14.

V opravnom prostriedku „Revision“ podanom na vnútroštátnom súde žalovaná tvrdí, že Verwaltungsgericht (správny súd) nesprávne vykladal okamih, v ktorom sa má posudzovať maloletosť na účely § 32 ods. 1 AufenthG. Podľa vnútroštátnej judikatúry je rozhodným okamihom deň podania žiadosti o vízum na účely zlúčenia rodiny. Žalovaná sa domnieva, že rozsudok A a S vychádzal z odlišných okolností a odlišného právneho základu v smernici 2003/86. Žalovaná ďalej tvrdí, že analýza článku 2 písm. f) smernice 2003/86 vykonaná v rozsudku A a S sa neuplatní na článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. b) uvedenej smernice, lebo toto ustanovenie výslovne odkazuje na právo členských štátov.

15.

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) uvádza, že podľa vnútroštátneho práva žalobkyňa nemá nárok na vízum na účely následného prisťahovania závislých osôb s cieľom dosiahnuť zlúčenie s otcom. ( 6 ) Ak chce získať také vízum, musí preukázať, že sa môže priamo odvolávať na článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c)smernice 2003/86. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či sa má článok 4 ods. 1 smernice 2003/86 vykladať z hľadiska rozsudku A a S, ktorý bol založený na článku 2 písm. f) smernice 2003/86 v spojení s jej článkom 10 ods. 3 písm. a). Predovšetkým sa pýta, či sa z hľadiska uvedeného rozsudku dieťa na účely zlúčenia s osobou s postavením utečenca považuje za maloleté, pokiaľ bolo maloleté v čase, keď utečenec podal žiadosť o medzinárodnú ochranu. Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) sa pýta, či bola rozhodujúcim faktorom v rozsudku A a S osobitná ochrana udelená maloletým bez sprievodu ( 7 ) alebo prednostné zaobchádzanie so všetkými utečencami v súlade s odôvodnením 8 smernice 2003/86, a teda či konštatovania uvedené v tomto rozsudku platia pre následné prisťahovanie detí na účely zlúčenia s dospelým utečencom.

16.

Pokiaľ ide o druhú otázku, vnútroštátny súd sa pýta, čo predstavuje skutočný rodinný vzťah na účely článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86. Čisto formálne manželské alebo rodinné väzby samy osebe nepostačujú na podloženie práva na zlúčenie rodiny, lebo účelom žiadosti o následné prisťahovanie je preukázať skutočný manželský alebo v tomto prípade rodinný život v členskom štáte, kde má garant pobyt. Pýta sa predovšetkým na to, do akej miery je potrebné pred prvotným rozhodnutím o zlúčení rodiny overovať úmysel žiť v skutočnom rodinnom vzťahu a či má na toto rozhodnutie vplyv skutočnosť, že dieťa už dovŕšilo plnoletosť. Vnútroštátny súd poukazuje na to, že pokiaľ sa maloleté deti prisťahujú s cieľom zlúčenia rodiny s rodičom, ktorý je garantom, bez ďalších informácií alebo prešetrovania sa predpokladá, že účelom je (opätovne) viesť skutočný rodinný život v členskom štáte. Platí tento „automatický postup“ aj pre deti, ktoré už v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti o zlúčenie rodiny dosiahli plnoletosť, ale stále sa na ne vzťahujú písmená b) až d) prvého pododseku článku 4 ods. 1 smernice 2003/86, keďže sa odvolávajú na rozhodujúci okamih na určenie maloletosti?

17.

Za týchto okolností sa Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18.

Talianska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky.

19.

Na základe rozhodnutia predsedu Súdneho dvora z 3. augusta 2020 bola vnútroštátnemu súdu položená otázka, či stále trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vzhľadom na rozsudok zo 16. júla 2020, État belge (Zlúčenie rodiny – Maloleté dieťa) ( 8 ). Uznesením z 8. septembra 2020 vnútroštátny súd potvrdil, že chce zachovať svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania, lebo sa domnieva, že uvedený rozsudok neposkytuje dostatočné odpovede na otázky položené v prejednávanej veci.

20.

Podľa vnútroštátneho súdu síce v rozsudku État belge okrem iného je uvedené, že článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodujúcim okamihom na účely určenia, či je slobodný štátny príslušník tretej krajiny alebo utečenec maloletým dieťaťom, je dátum podania žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny s maloletými deťmi, a nie dátum rozhodnutia o tejto žiadosti príslušnými orgánmi daného členského štátu, v predmetnom rozsudku sa však neuvádza, či sa Súdny dvor domnieva, že by sa mohol použiť skorší dátum, konkrétne dátum podania žiadosti o azyl, lebo táto otázka nebola rozhodujúca pre výsledok sporu. V skoršom rozsudku A a S Súdny dvor uviedol, že dátum podania žiadosti o azyl maloletou osobou bez sprievodu je rozhodujúcim okamihom na určenie, či sa má táto osoba považovať za maloletú na účely zlúčenia rodiny, a nie je ním dátum podania žiadosti o vstup a pobyt. Navyše Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) konštatoval, že rozsudok État belge neposkytuje odpoveď na druhú otázku, ktorú položil v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

21.

Podľa článku 61 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Európskej únie Súdny dvor rozhodnutím z 11. mája 2021 požiadal nemeckú vládu, aby písomne uviedla, aký význam má rozsudok A a S na účely odpovede na prvú prejudiciálnu otázku. Nemecká vláda doručila svoju odpoveď na túto otázku do kancelárie Súdneho dvora 21. júna 2021.

22.

Podľa nemeckej vlády z ustálenej judikatúry vnútroštátneho súdu vyplýva, že rozhodným okamihom na určenie, či je dieťa maloleté, je dátum podania žiadosti o vízum. Riešenie prijaté Súdny dvorom v rozsudku État belge je teda rovnaké ako riešenie stanovené v nemeckom práve. Navyše dieťa musí byť maloleté v čase, keď rodič získa povolenie na pobyt, ktoré zakladá právo na zlúčenie rodiny. Nemecká vláda však poukazuje na to, že v rozsudku A a S Súdny dvor uviedol, že maloletosť sa určí v čase podania žiadosti o azyl. Skutočnosť, že deti dosiahli plnoletosť k neskoršiemu dátumu – dokonca pred podaním žiadosti o vízum –, bola v zásade nepodstatná. Nemecká vláda tak súhlasí s názorom vnútroštátneho súdu, podľa ktorého vzhľadom na rozsudky A a S a État belge odpoveď na prvú otázku nie je istá.

23.

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 ( 9 ) vykladať v tom zmysle, že rozhodným okamihom na určenie, či je dieťa garanta, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, maloleté na účely uvedeného ustanovenia, je deň, keď garant ( 10 ) podal žiadosť o azyl, ( 11 ) bez ohľadu na to, či toto dieťa následne dovŕšilo plnoletosť, skôr než bolo garantovi udelené postavenie utečenca a skôr než bola podaná žiadosť o zlúčenie rodiny.

24.

Článok 1 smernice 2003/86 opisuje cieľ smernice, ktorým je vytvoriť podmienky na to, aby mohli štátni príslušníci tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov, vykonávať svoje právo na zlúčenie rodiny.

25.

Z odôvodnenia 2 smernice 2003/86 vyplýva, že je potrebné prijať opatrenia týkajúce sa zlúčenia rodiny v súlade s povinnosťou chrániť rodinu a rešpektovať rodinný život, ktorá je zakotvená v mnohých nástrojoch medzinárodného práva. Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/86 treba vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na článok 7 a článok 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Vyplýva to aj zo znenia odôvodnenia 2 a článku 5 ods. 5 tejto smernice, ktoré ukladajú členským štátom povinnosť preskúmať žiadosti o zlúčenie rodiny v záujme dotknutých detí a s cieľom podporovať rodinný život. Súdny dvor zdôraznil, že článok 24 ods. 2 Charty si vyžaduje, aby sa pri všetkých opatreniach, ktoré sa týkajú detí, najmä pri opatreniach prijatých členskými štátmi pri uplatňovaní smernice 2003/86, v prvom rade bral do úvahy najlepší záujem dieťaťa. ( 12 )

26.

Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že článok 4 ods. 1 smernice 2003/86 smernice ukladá členským štátom konkrétne pozitívne povinnosti, ktorým zodpovedajú jasne definované subjektívne práva, keďže v prípadoch stanovených touto smernicou im ukladá povinnosť povoliť niektorým rodinným príslušníkom garanta zlúčenie rodiny bez toho, aby mohli uplatniť svoju voľnú úvahu. ( 13 )

27.

Článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86, ktorý je predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tak okrem iného stanovuje, že členské štáty povolia vstup a pobyt maloletým deťom garanta, pokiaľ sú v jeho starostlivosti a sú od neho závislé, za predpokladu súladu s kapitolou IV smernice 2003/86, ktorá ukladá niekoľko požiadaviek na výkon práva na zlúčenie rodiny, ( 14 ) ako aj s článkom 16 smernice. Podľa článku 4 ods. 1 druhého pododseku smernice 2003/86 musia byť maloleté deti mladšie, než je vek plnoletosti stanovený v práve príslušného členského štátu, a nesmú byť v manželskom zväzku.

28.

V rozsudku État belge Súdny dvor rozhodol, že druhý pododsek článku 4 ods. 1 smernice 2003/86 nespresňuje okamih, z ktorého treba vychádzať pri posúdení toho, či je podmienka maloletosti dieťaťa splnená, ani neodkazuje na právo členských štátov. Článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 tak treba vykladať autonómne a jednotne v celej Európskej únii. Členské štáty nemôžu slobodne určiť okamih, z ktorého treba vychádzať pri posudzovaní veku žiadateľa na účely uvedeného ustanovenia. ( 15 )

29.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je jasne uvedené, že podľa nemeckého práva síce dieťa nemusí byť maloleté v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti o zlúčenie rodiny, musí však byť maloleté v čase podania žiadosti o vízum na účely zlúčenia rodiny a v čase, keď rodič získa povolenie na pobyt, ktoré zakladá právo na zlúčenie rodiny.

30.

Podľa nemeckého práva teda musela byť XC maloletá 10. augusta 2017, keď podala žiadosť o vízum na generálny konzulát, a v septembri 2017, keď jej otec získal povolenie na pobyt podľa § 25 ods. 2 AufenthG. Keďže sa XC narodila 1. januára 1999, nebola maloletá ani k jednému z týchto dátumov. Bola však maloletá, keď jej otec formálne požiadal o azyl v apríli 2016. V konaní na vnútroštátnom súde by mohla uspieť, len ak by sa mohla odvolávať na článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 v tom zmysle, že jej maloletosť sa má posudzovať ku dňu, keď jej otec požiadal o azyl.

31.

Uvedené konanie teda vyvoláva otázku, kedy sa podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86 má posudzovať maloletosť dieťaťa žiadateľa o azyl, ktorému bolo následne priznané postavenie utečenca.

32.

Aby som mohol odpovedať na túto otázku, musím preskúmať príslušné konštatovania uvedené v rozsudkoch A a S a État belge, na ktoré sa vnútroštátny súd do veľkej miery odvoláva. Písomné pripomienky a odpovede na otázky predložené Súdnemu dvoru vyvolávajú dojem, že tieto veci sú prinajlepšom založené na rozdielnych skutkových okolnostiach a/alebo právnych ustanoveniach, z čoho vyplývajú odlišné právne riešenia, alebo sú prinajhoršom nekonzistentné.

33.

Dcéra A a S prišla ako maloleté dieťa bez sprievodu do Holandska, kde požiadala o azyl. Kým získala povolenie na pobyt pre osoby, ktorým bol udelený azyl, dosiahla plnoletosť. Do dvoch mesiacov od udelenia azylu podala žiadosť o dočasné povolenia na pobyt pre svojich rodičov a troch maloletých súrodencov na účely zlúčenia rodiny. Holandské orgány zamietli jej žiadosť o zlúčenie rodiny na základe toho, že v čase podania tejto žiadosti nebola maloletá.

34.

Vnútroštátny súd sa uvedenej veci pýtal na výklad článku 2 písm. f) smernice 2003/86, ( 16 ) v ktorom je vymedzený pojem „maloletý bez sprievodu“, použitý v článku 10 ods. 3 písm. a) smernice. Článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 v podstate stanovuje, že ak je utečencom „maloletý bez sprievodu“, členské štáty povolia vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny jeho prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii bez toho, aby sa uplatnili podmienky stanovené v článku 4 ods. 2 písm. a) tejto smernice. Súdny dvor mal v podstate odpovedať na otázku, či sa má článok 2 písm. f) smernice 2003/86 vykladať v tom zmysle, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá má menej ako 18 rokov v čase svojho vstupu na územie členského štátu a v čase podania žiadosti o azyl v tomto štáte, ale v priebehu azylového konania dosiahne plnoletosť, a preto jej je udelený azyl so spätným účinkom k dátumu podania žiadosti, sa má považovať za maloletú na účely uvedeného ustanovenia.

35.

Súdny dvor odpovedal na túto otázku kladne.

36.

Súdny dvor najprv uviedol, že článok 2 písm. f) ani článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 neodkazuje na vnútroštátne právo, a preto je tieto ustanovenia potrebné vykladať autonómne a jednotne v celej Európskej únii, a následne konštatoval, že článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 ukladá členským štátom presnú pozitívnu povinnosť, ktorej zodpovedá jasne definované právo. V prípade vymedzenom týmto ustanovením im ukladá povinnosť povoliť zlúčenie s prvostupňovým príbuzným v priamej vzostupnej línii garanta bez toho, aby mali priestor na voľnú úvahu. ( 17 ) Súdny dvor ďalej poukázal na to, že smernica 2003/86 sleduje nielen vo všeobecnosti cieľ podporovať zlúčenie rodiny a poskytovať ochranu štátnym príslušníkom tretích krajín, najmä maloletým, ale jej článok 10 ods. 3 písm. a) má konkrétne za cieľ zabezpečiť aj lepšiu ochranu tých utečencov, ktorí majú postavenie maloletých bez sprievodu. ( 18 ) Smernica 2003/86 síce výslovne nestanovuje, dokedy musí byť utečenec maloletý, aby mohol využiť právo na zlúčenie rodiny podľa jej článku 10 ods. 3 písm. a), Súdny dvor však uviedol, že z účelu tohto ustanovenia a zo skutočnosti, že neobsahuje odkaz na vnútroštátne právo, vyplýva, že určenie tohto momentu nemožno ponechať na posúdenie každého členského štátu. ( 19 )

37.

Súdny dvor najprv uznal, že možnosť žiadateľa o azyl podať žiadosť o zlúčenie rodiny na základe smernice 2003/86 podlieha podľa článku 3 ods. 2 písm. a) smernice podmienke, že o jeho žiadosti o azyl už bolo s konečnou platnosťou kladne rozhodnuté, ( 20 ) a následne poukázal na to, že priznanie postavenia utečenca je deklaratórnym aktom ( 21 ) a že každý štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o medzinárodnú ochranu a spĺňa hmotnoprávne podmienky stanovené v kapitole III smernice 2011/95, má subjektívne právo na priznanie postavenia utečenca ešte pred prijatím formálneho rozhodnutia. Súdny dvor preto okrem iného konštatoval, že viazať právo na zlúčenie rodiny podľa článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 na moment, keď príslušný vnútroštátny orgán formálne prijme rozhodnutie, ktorým sa danej osobe prizná postavenie utečenca, a teda na väčšiu či menšiu rýchlosť rozhodovania o tejto žiadosti o medzinárodnú ochranu daným orgánom, by mohlo spochybniť účinnosť tohto ustanovenia. Bolo by to v rozpore nielen s cieľom tejto smernice, ktorým je podporovať zlúčenie rodiny a priznať v tejto súvislosti osobitnú ochranu utečencom, najmä maloletým bez sprievodu, ale aj so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty. ( 22 )

38.

Naopak, podľa Súdneho dvora zohľadnenie dátumu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu dcérou A a S ako dátumu, ktorý je kritériom na určenie veku utečenca na účely uplatňovania článku 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86, umožňuje zabezpečiť predvídateľné a rovnaké zaobchádzanie so všetkými žiadateľmi nachádzajúcimi sa chronologicky v rovnakej situácii a zaručuje, že úspech žiadosti o zlúčenie rodiny závisí hlavne od okolností týkajúcich sa žiadateľa, a nie správneho orgánu, akou je dĺžka rozhodovania o takých žiadostiach. ( 23 ) Súdny dvor tak rozhodol, že žiadosť o zlúčenie rodiny podaná na základe článku 10 ods. 3 písm. a) uvedenej smernice musí byť v takejto situácii v zásade podaná v lehote troch mesiacov odo dňa, keď bola dotknutá maloletá osoba uznaná za utečenca. ( 24 )

39.

V bode 47 rozsudku État belge, v ktorom išlo o maloletosť detí utečenca, Súdny dvor vykladal okrem iného článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86, ustanovenie, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke.

40.

V uvedenej veci Súdny dvor rozhodol, že dátumom, na ktorý treba odkázať pri určovaní, či slobodný štátny príslušník tretej krajiny alebo utečenec je maloletým dieťaťom, je dátum podania žiadosti o vstup a pobyt na účely zlúčenia rodiny s maloletými deťmi, a nie dátum rozhodnutia o žiadosti. Podľa Súdneho dvora by nebolo v súlade s cieľmi sledovanými smernicou 2003/86 a s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 7 a článku 24 ods. 2 Charty, keby sa pri určovaní veku žiadateľa na účely uplatnenia článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86 bral do úvahy deň, keď príslušný orgán členského štátu rozhodol o žiadosti o vstup a pobyt na území tohto štátu na účely zlúčenia rodiny. V opačnom prípade by príslušné vnútroštátne orgány a súdy neboli donútené k tomu, aby vybavovali žiadosti maloletých s nevyhnutnou naliehavosťou potrebnou na zohľadnenie ich zraniteľnosti, čo by mohlo ohroziť samotné právo na zlúčenie rodiny týchto maloletých osôb. ( 25 )

41.

Z toho vyplýva, že Súdny dvor nesúhlasil s tým, že právo na zlúčenie rodiny, pokiaľ ide o maloleté deti štátnych príslušníkov tretích krajín alebo utečencov, by mohlo byť odopreté alebo narušené v dôsledku doby, ktorá uplynie od podania žiadosti o zlúčenie rodiny do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti príslušnými vnútroštátnymi orgánmi alebo súdmi. ( 26 )

42.

Z rozsudkov A a S a État belge vyplýva, že Súdny dvor ustálene zabezpečuje, aby právo na zlúčenie rodiny vo vzťahu k maloletým deťom nemohlo byť narušené uplynutím času potrebného na rozhodnutie o žiadostiach o medzinárodnú ochranu alebo zlúčenie rodiny. Okrem toho v rozsudku A a S Súdny dvor zdôraznil deklaratórnu povahu rozhodnutia o priznaní postavenia utečenca a bez ohľadu na znenie článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2003/86 zabezpečil ochranu práva na zlúčenie rodiny žiadateľov o azyl, ktorým je následne priznané postavenie utečenca.

43.

V dotknutých rozsudkoch sú však uvedené dva rôzne okamihy, v ktorých je možné určiť maloletosť. V rozsudku A a S sa maloletosť posudzuje k dátumu podania žiadosti o azyl garantom, zatiaľ čo v rozsudku État belge Súdny dvor považuje za vhodný okamih dátum podania žiadosti o zlúčenie rodiny.

44.

Talianska vláda sa vo svojich písomných pripomienkach usiluje odlíšiť skutkové okolnosti veci, v ktorej bol vydaný rozsudok A a S, od skutkových okolností sporu vo veci samej. Významný dôraz kladie na to, že uvedená vec sa týkala utečenca, ktorý bol maloletou osobou bez sprievodu, a na prednostné zaobchádzanie, ktoré takým osobám priznáva článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86. Uvedená vláda sa preto domnieva, že rozsudok A a S sa neuplatní na skutkové okolnosti sporu vo veci samej a že sa na ne uplatní rozsudok État belge. Vnútroštátny súd a nemecká vláda zaujali trochu odlišný postoj a požadujú objasnenie otázky od Súdneho dvora.

45.

Naopak, Komisia sa domnieva, že prístup, ktorý prijal Súdny dvor v rozsudku A a S, sa uplatní na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, lebo dieťa žiadateľa o azyl nemôže podať žiadosť o zlúčenie rodiny na základe článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86, kým nie je prijaté konečné kladné rozhodnutie o žiadosti žiadateľa o azyl, ktorým mu je priznané postavenie utečenca. ( 27 ) Komisia sa domnieva, že v takom prípade ako v spore vo veci samej by nebolo vhodné vychádzať z dátumu podania žiadosti o zlúčenie rodiny, lebo by to nebolo v súlade s cieľmi smernice 2003/86, s požiadavkami článku 7 a článku 24 ods. 2 Charty a so zásadami rovnosti zaobchádzania a právnej istoty.

46.

Súhlasím s Komisiou.

47.

Po prvé vzhľadom na to, že priznanie postavenia utečenca je deklaratórnym aktom a že utečenec má subjektívne právo na priznanie tohto postavenia ku dňu podania žiadosti o uvedené postavenie, sa domnievam, že keby sa maloletosť a právo na zlúčenie rodiny podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86 posudzovali okrem iného v závislosti od okamihu, v ktorom príslušný vnútroštátny orgán prizná garantovi postavenie utečenca, narušilo by to účinnosť uvedeného ustanovenia, ciele smernice 2003/86, požiadavky článku 7 a článku 24 ods. 2 Charty, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a právnej istoty.

48.

Po druhé pripomienky talianskej vlády v súvislosti s priaznivými podmienkami, ktoré maloletým bez sprievodu ( 28 ) priznáva článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 v zmysle výkladu poskytnutého Súdnym dvorom v rozsudku A a S, sú síce nepochybne správne, nezohľadňujú však, že táto smernica priznáva priaznivejšie podmienky ďalším utečencom, pokiaľ ide o rešpektovanie výkonu práva na zlúčenie rodiny, s cieľom vziať do úvahy zraniteľné postavenie, v ktorom sa títo utečenci nachádzajú.

49.

Tomuto cieľu je totiž venovaná celá kapitola smernice 2003/86, konkrétne jej kapitola V, nazvaná „Zlúčenie rodiny utečencov“ ( 29 ). Aby sa teda uľahčilo zlučovanie rodín utečencov, ustanovenia kapitoly V smernice 2003/86 upravujú niekoľko dôležitých výnimiek z určitých požiadaviek, ktoré sa inak uplatňujú. V tomto smere by som chcel ďalej uviesť, že samotný článok 10 ods. 3 písm. a) smernice 2003/86 sa nachádza v kapitole V tejto smernice.

50.

Priaznivé podmienky priznané podľa kapitoly V smernice 2003/86 sa vzťahujú najmä na rodinných príslušníkov uvedených v článku 4 ods. 1 smernice 2003/86, a teda okrem iného na maloleté deti utečencov. ( 30 ) Článok 12 ods. 1 smernice 2003/86 napríklad stanovuje, že členské štáty nesmú požadovať od utečenca alebo od jeho rodinných príslušníkov, aby vo vzťahu k žiadosti, ktorá sa týka okrem iného manželského partnera alebo maloletých detí utečenca uvedených v článku 4 ods. 1 smernice, predložili dôkaz, že utečenec spĺňa požiadavky stanovené v článku 7 ods. 1 smernice, pokiaľ ide o ubytovanie, zdravotné poistenie a trvalý a pravidelný príjem. ( 31 ) Navyše článok 12 ods. 2 smernice 2003/86 stanovuje, že odlišne od článku 8 členské štáty nepožadujú od utečenca, aby sa už zdržiaval na ich území počas určitého obdobia predtým, ako sa k nemu pripoja jeho rodinní príslušníci.

51.

Zdá sa teda, že smernica 2003/86 a najmä jej kapitola V neposkytuje základ na obmedzenie uplatnenia úvah uvedených v rozsudku A a S na maloletých utečencov bez sprievodu.

52.

Po tretie bez ohľadu na to, že podľa rozsudku État belge je pri výklade a uplatňovaní smernice 2003/86 potrebná procesná rovnosť a spravodlivosť s cieľom zabezpečiť rešpektovanie rodinného života podľa článku 7 Charty a práv dieťaťa podľa článku 24 ods. 2 Charty, treba riešenie prijaté v uvedenej veci chápať z hľadiska skutkového stavu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, a odôvodnenia, na základe ktorého bolo toto riešenie prijaté.

53.

V tomto smere by som zdôraznil, že v rozsudku État belge je uvedené len to, že otec dotknutých maloletých detí bol utečenec. Nie je v ňom uvedené, kedy požiadal o postavenie utečenca ani kedy mu toto postavenie bolo priznané. Navyše odôvodnenie Súdneho dvora a výrok rozsudku sa rovnako vzťahujú na deti štátnych príslušníkov tretích krajín a utečencov. Rozsudok Súdneho dvora teda neposkytuje výklad ani neodkazuje na nijaké z mnohých ustanovení smernice 2003/86, ktoré utečencom priznávajú priaznivejšie podmienky. Rovnako sa tento rozsudok nezaoberá osobitnou situáciou alebo „právnym vákuom“ utečencov, ktorí sa domáhajú práva na zlúčenie rodiny, ( 32 ) kým čakajú na rozhodnutie o svojej žiadosti o azyl.

54.

Z toho vyplýva, že rozhodným okamihom podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86 na účely posúdenia, či je dieťa utečenca maloleté v zmysle uvedeného ustanovenia, je deň, keď garant podal žiadosť o azyl. ( 33 )

55.

Ak uplatním tento prístup na skutkové okolnosti sporu vo veci samej, XC a jej otec by mali nárok na zlúčenie rodiny podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86 v apríli 2016, keď otec podal žiadosť o azyl, a to vzhľadom na vek XC v tom čase a na deklaratórnu povahu priznania postavenia utečenca. Z hľadiska rozsudku A a S by bolo protizákonné, keby sa jej maloletosť posudzovala v čase, keď bolo jej otcovi priznané postavenie utečenca, lebo tento okamih sa líši od okamihu, v ktorom toto právo vzniklo. V opačnom prípade by právo na zlúčenie rodiny záviselo od náhodných a nepredvídateľných okolností, ktoré možno v celom rozsahu pripísať príslušným vnútroštátnym orgánom a súdom dotknutého členského štátu, čo by mohlo viesť k značným rozdielom pri riešení žiadostí o zlúčenie rodiny medzi členskými štátmi a v rámci jedného a toho istého členského štátu. ( 34 ) Taký prístup by bol v rozpore s článkom 7 a s článkom 24 ods. 2 Charty.

56.

Môžem poukázať aj na to, že XC požiadala o zlúčenie s otcom mesiac po tom, čo mu bolo priznané postavenie utečenca, a teda v rámci trojmesačnej lehoty, ktorú Súdny dvor uvádza v bode 61 rozsudku A a S.

57.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že na prvú otázku treba odpovedať tak, že článok 4 ods. 1 prvý pododsek písm. c) smernice 2003/86 sa má vykladať v tom zmysle, že dieťa garanta, ktorému bolo priznané postavenie utečenca, je maloleté v zmysle uvedeného ustanovenia, ak bolo maloleté v čase, keď garant podal žiadosť o azyl, ale dosiahlo plnoletosť, skôr než bolo garantovi priznané postavenie utečenca, pokiaľ bola žiadosť o zlúčenie rodiny podaná v lehote troch mesiacov odo dňa, keď bolo garantovi priznané postavenie utečenca.

58.

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na obsah pojmu „skutočný… rodinný vzťah“ uvedeného v článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86.

59.

V smernici 2003/86 tento pojem nie je vymedzený. Rovnako článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 neodkazuje na právo členských štátov s cieľom určiť jeho význam a rozsah pôsobnosti. Z požiadavky jednotného uplatňovania práva EÚ a zo zásady rovnosti vyplýva, že článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 si vyžaduje v celej Európskej únii autonómny a jednotný výklad. Taký výklad musí zohľadňovať okrem iného kontext tohto ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 35 )

60.

Členské štáty môžu ( 36 ) požadovať viac než existenciu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. V opačnom prípade by bol článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 zbytočný, lebo by postačovalo ustanovenie článku 4 ods. 1 tejto smernice, ktoré odkazuje na „maloleté deti“ garanta. Navyše vzhľadom na to, že článok 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86 sa odvoláva na skutočné manželské alebo rodinné vzťahy, pôsobnosť uvedeného ustanovenia nie je obmedzená na problematiku účelových manželstiev, ktorými sa osobitne zaoberá článok 16 ods. 2 a 4 smernice 2003/86. ( 37 )

61.

Analogicky s článkom 16 ods. 2 písm. b) smernice 2003/86 sa zdá, že členské štáty môžu zamietnuť žiadosť o zlúčenie rodiny podľa článku 4 ods. 1 prvého pododseku písm. c) smernice 2003/86, ak je podaná „iba s cieľom“ umožniť dotknutému dieťaťu vstup do členského štátu alebo pobyt v ňom a zámerom nie je žiť v skutočnom rodinnom vzťahu. ( 38 ) Cieľom článku 16 ods. 2 písm. b) smernice 2003/86 je preto podľa môjho názoru zabrániť tomu, aby boli v súlade s touto smernicou priznávané práva v prípade zneužitia alebo podvodu. ( 39 )

62.

V súlade s článkom 17 smernice 2003/86 platí, že keď členský štát zamietne žiadosť o zlúčenie rodiny, musí v každom jednotlivom prípade preskúmať situáciu dotknutých rodinných príslušníkov tým, že vykoná vyvážené, primerané a rozumné posúdenie všetkých skutočností, ktoré si v tejto súvislosti môžu vyžadovať zváženie. Ako vyplýva z odôvodnenia 2 smernice 2003/86, opatrenia súvisiace so zlučovaním rodín vrátane opatrení upravených v článku 16 smernice musia byť v súlade so základnými právami, najmä s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ktoré zaručuje článok 7 and článok 24 ods. 2 a 3 Charty. ( 40 ) Článok 18 smernice 2003/86 ďalej stanovuje, že garant má spolu so svojou rodinou právo vzniesť právnu námietku proti zamietnutiu žiadosti o zlúčenie rodiny.

63.

Odhliadnuc od toho, že podľa odôvodnenia 8 smernice 2003/86 treba venovať osobitnú pozornosť situácii utečencov, a teda skutočnosti, že XC a jej otec počas dlhého obdobia nemohli viesť „normálny“ rodinný život, sa domnievam, že by bolo nevhodné a neprimerané ( 41 ) požadovať, aby také osoby bývali v spoločnej domácnosti alebo pod tou istou strechou, ak majú mať právo na zlúčenie rodiny. Okrem toho nie je možné požadovať, aby sa navzájom finančne podporovali, lebo na to nemusia mať materiálne prostriedky. Hoci zlúčenie rodiny „je nevyhnutný spôsob na umožnenie rodinného života“, ( 42 ) smernica 2003/86 nestanovuje nijaký vzor ani normu, ako by mal rodinný život vyzerať, ale požaduje len to, aby bol „skutočný“. Podľa môjho názoru je nevyhnutné vyhnúť sa príliš subjektívnemu hodnoteniu toho, čo je „skutočný“ rodinný vzťah alebo „normálny“ rodinný život, a namiesto toho sa treba zamerať na cieľ článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86, ktorým je zabrániť tomu, aby sa táto smernica využívala na uľahčene zneužívania alebo podvodov.

64.

V každom prípade je úplne „normálne“, aby mladí dospelí žili oddelene od svojich rodičov a ďalších rodinných príslušníkov. V tomto smere sa domnievam, že vzhľadom na to, že XC a jej otec viedli oddelené životy, príležitostné návštevy a pravidelné kontakty akéhokoľvek druhu ( 43 ) môžu byť postačujúce na to, aby (opätovne) vybudovali alebo (znovu) vytvorili svoj rodinný vzťah. Také návštevy alebo kontakty musia byť natoľko intenzívne, aby „pomáha[li] vytvárať sociálno‑kultúrnu stabilitu, ktorá uľahčuje integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v členskom štáte“. ( 44 )

65.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že na druhú otázku treba odpovedať tak, že samotný právny vzťah medzi rodičom a dieťaťom nepostačuje na preukázanie skutočného rodinného vzťahu podľa článku 16 ods. 1 písm. b) smernice 2003/86. Ak sa požaduje zlúčenie rodiny s maloletým dieťaťom, ktoré následne dosiahlo plnoletosť, garant a jeho dieťa nemusia žiť v spoločnej domácnosti alebo pod tou istou strechou. Postačujúce sú príležitostné návštevy a pravidelné kontakty akéhokoľvek druhu, ktoré im umožnia (opätovne) vybudovať alebo (znovu) vytvoriť rodinný vzťah.

66.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko), takto: