1.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) a Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg, Rakúsko), sa týkajú výkladu článku 2 písm. b), f), g), h) a l), článku 3 ods. 2 písm. a), článku 5 ods. 1, článku 7 ods. 1 a 2, článku 8 ods. 1 písm. b) a článku 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 ( 2 ).

2.

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi cestujúcimi v leteckej doprave a viacerými leteckými spoločnosťami vo veci náhrady za zrušenie alebo veľké meškanie ich letov. Tieto spory nastoľujú viaceré nové a zložité právne otázky, o ktorých bude mať Súdny dvor príležitosť rozhodnúť. Tieto právne otázky možno vo všeobecnosti usporiadať do troch rôznych tematických súborov, a to konkrétne práva cestujúcich v trojstrannom vzťahu zahŕňajúcom cestovnú kanceláriu, ktorá nie je prepojená s leteckým dopravcom, ďalej možnosť získať náhradu v prípade preloženia odletu letu na skorší čas a napokon rozsah povinnosti každého leteckého dopravcu poskytnúť cestujúcim informácie o pravidlách náhrady a pomoci stanovených nariadením č. 261/2004.

3.

Odôvodnenie 20 nariadenia č. 261/2004 uvádza:

„cestujúci by mali byť plne informovaní o svojich právach v prípade odmietnutia nástupu do lietadla a zrušenia alebo veľkého meškania letov, tak aby mohli účinne svoje práva uplatňovať;“

4.

Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…

…

5.

Článok 3 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje

2.   Odsek 1 sa uplatňuje za podmienky, že cestujúci:

…“

6.

Článok 5 tohto istého nariadenia v odseku 1 stanovuje:

„V prípade zrušenia letu príslušným cestujúcim

7.

Článok 7 nariadenia č. 261/2004 stanovuje:

„1.   Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúci dostanú náhradu v nasledovnej výške:

…

…

2.   Keď sa cestujúcim ponúkne presmerovanie do ich cieľového miesta náhradným letom podľa článku 8, ktorého čas príletu nepresiahne plánovaný čas príletu pôvodne rezervovaného letu:

…

…

prevádzkujúci letecký dopravca môže cestujúcim znížiť náhradu podľa odseku 1 o 50 %.“

8.

Článok 8 ods. 1 tohto nariadenia uvádza:

„1.   Keď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúcim sa ponúkne možnosť vybrať si medzi:

9.

Článok 13 uvedeného nariadenia stanovuje:

„V prípadoch keď prevádzkujúci letecký dopravca platí náhradu alebo plní iné záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia, nemôže sa žiadne ustanovenie tohto nariadenia vykladať tak, ako by obmedzovalo jeho právo na uplatňovanie nároku na náhradu od ktorejkoľvek osoby, vrátane tretích osôb, v súlade s platným právom. Toto nariadenie nesmie najmä v žiadnom prípade obmedzovať právo prevádzkujúceho leteckého dopravcu v jeho snahe o dosiahnutie náhrady od cestovnej kancelárie alebo inej osoby, s ktorou má prevádzkujúci letecký dopravca zmluvu. Podobne sa žiadne ustanovenie tohto nariadenia nemôže vykladať tak, ako by obmedzovalo právo cestovnej kancelárie alebo tretej osoby, inej než je cestujúci, s ktorou má prevádzkujúci letecký dopravca zmluvu, v ich snahe o dosiahnutie odškodnenia alebo náhrady od prevádzkujúceho leteckého dopravcu v súlade s použiteľným príslušným právom.“

10.

V zmysle článku 14 ods. 2 toho istého nariadenia:

„Prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý odmietol nástup do lietadla alebo zrušil let, poskytne každému postihnutému cestujúcemu písomné informácie, ktoré obsahujú pravidlá náhrady a pomoci v súlade s týmto nariadením. Písomné informácie poskytne aj každému cestujúcemu postihnutému meškaním v čase aspoň dvoch hodín. Písomnou formou poskytne cestujúcemu aj kontaktné údaje o národnom vymenovanom orgáne uvedenom v článku 16.“

11.

Odôvodnenie 33 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS ( 3 ), uvádza:

„Organizátori by mali mať v určitých prípadoch možnosť zaviesť jednostranné zmeny do zmluvy o balíku cestovných služieb. Cestujúci by však mali mať právo na ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb v prípade, ak zmeny výrazne upravujú ktorýkoľvek z hlavných znakov cestovných služieb. Môže to byť napríklad v prípade, že sa zníži kvalita alebo hodnota cestovných služieb. Zmeny odchodu alebo príchodu uvedeného v zmluve o balíku cestovných služieb by sa mali považovať za významné, ak by spôsobili cestujúcemu veľké nepríjemnosti alebo dodatočné výdavky, napríklad opätovné zabezpečenie dopravy alebo ubytovania…“

12.

Článok 11 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby organizátor pred začiatkom poskytovania balíka služieb nemohol jednostranne zmeniť iné podmienky zmluvy o balíku cestovných služieb než cenu v súlade s článkom 10 s výnimkou prípadu, keď:

…

…“

13.

LH si v cestovnej kancelárii zarezervovala pre seba a ďalších cestujúcich (ďalej len „cestujúci vo veci samej“) balík cestovných služieb do Side (Turecko), ktorý zahŕňal leteckú prepravu z Düsseldorfu (Nemecko) do Antalye (Turecko) a späť.

14.

V dokumente s názvom „prihláška na zájazd“, ktorý bol LH vystavený, boli uvedené tieto lety leteckej spoločnosti Azurair GmbH: 1. let číslo ARZ 8711 z Düsseldorfu do Antalye 15. júla 2018 s časom odletu o 06.00 hod. a časom príletu o 10.30 hod., a 2. let číslo ARZ 8712 z Antalye do Düsseldorfu 5. augusta 2018 s časom odletu o 12.00 hod. a časom príletu o 14.45 hod. Pod týmito informáciami bolo veľkými písmenami napísané: „Vo vlastnom záujme si, prosím, skontrolujte lety na svojich letenkách.“

15.

Cestujúci vo veci samej absolvovali lety uvedené v tomto dokumente. V prípade letu tam však doleteli do Antalye 16. júla 2018 o 01.19 hod. a v prípade letu späť lietadlo odletelo 5. augusta 2018 o 05.10 hod. V dôsledku toho títo cestujúci podali na Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf, Nemecko) návrh, ktorým sa voči spoločnosti Azurair domáhali zaplatenia náhrady podľa článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004. Na základe informácií uvedených v „prihláške na zájazd“ tvrdili, že let tam mal viac než trojhodinové meškanie, zatiaľ čo let späť bol zrušený, keďže preloženie letu na skorší čas sa má kvalifikovať ako „zrušenie“ v zmysle článku 5 ods. 1 tohto nariadenia.

16.

Azurair tvrdila, že predmetné lety nenaplánovala v časoch uvedených v „prihláške na zájazd“, ale že jej letový poriadok zodpovedá informáciám uvedeným v „potvrdení o zájazde/faktúre“, ktoré 22. januára 2018 zaslala spoločnosti alltours flugreisen GmbH ako cestovnej kancelárii.

17.

Podľa tohto poriadku mal mať let tam odlet 15. júla 2018 o 20.05 hod. a prílet nasledujúci deň o 00.40 hod.; let späť mal mať odlet 5. augusta 2018 o 08.00 hod. a prílet o 10.50 hod. Pokiaľ ide o let tam, ako je uvedený v spomínanom letovom poriadku, nešlo teda o meškanie v trvaní tri hodiny a viac. Pokiaľ ide o let späť, hoci bol skutočne preložený na skorší čas aj v porovnaní s letovým poriadkom uvedeným spoločnosťou Azurair, toto preloženie na skorší čas nie je podľa jej názoru zrušením v zmysle článku 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004. Azurair okrem toho navrhla, aby bola prípadná náhrada znížená podľa článku 7 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia, lebo cestujúci vo veci samej prileteli do svojho cieľového miesta len 2 hodiny a 50 minút pred plánovaným časom príletu.

18.

Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf) zamietol túto žalobu z dôvodu, že „prihláška na zájazd“ nie je potvrdením o rezervácii v zmysle článku 2 písm. g) nariadenia č. 261/2004, keďže z tejto prihlášky jasne vyplýva, že letové časy sú len predbežné. Podľa tohto súdu neexistuje dokument, ktorý by bolo možné identifikovať ako „letenku“ v zmysle článku 2 písm. f) tohto nariadenia.

19.

Cestujúci vo veci samej podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf, Nemecko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd sa pýta, či je stanovisko Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf) v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 261/2004.

20.

Za týchto okolností Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21.

Dňa 24. októbra 2017 si dvaja cestujúci zarezervovali v cestovnej kancelárii balík cestovných služieb na Malorku (Španielsko), ktorý zahŕňal leteckú prepravu z Hamburgu (Nemecko) do Palma de Mallorca (Španielsko) a späť.

22.

Cestovná kancelária ITS vystavila týmto cestujúcim dokument s názvom „prihláška na zájazd“, v ktorom bol uvedený tento let leteckej spoločnosti Eurowings GmbH: let číslo EW 7582 z Hamburgu do Palma de Mallorca 22. mája 2018 s časom odletu o 07.30 hod. a časom príletu o 10.05 hod.

23.

Uvedení cestujúci skutočne absolvovali vyššie uvedený let. Do cieľového miesta však nedoleteli o 10.05 hod., ale o 21.08 hod. Keďže títo cestujúci postúpili svoje práva na náhradu podľa nariadenia č. 261/2004 na spoločnosť flightright GmbH, táto spoločnosť podala žalobu na Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf) s tvrdením, že uvedení cestujúci mali potvrdenú rezerváciu na predmetný let s plánovaným časom príletu 22. mája 2018 o 10.05 hod.

24.

Eurowings proti tomu namietla, že cestujúci mali potvrdenú rezerváciu na let číslo EW 7582, ktorého plánovaný čas príletu bol o 19.05 hod. Vzniknuté meškanie bolo teda menej ako tri hodiny a nezakladá právo na náhradu.

25.

Prvostupňový súd vyhovel žalobe spoločnosti flightright s odôvodnením, že „prihláška na zájazd“ vydaná cestovnou kanceláriou ITS predstavuje potvrdenie rezervácie v zmysle článku 2 písm. g) v spojení s článkom 2 písm. f) nariadenia č. 261/2004. Tento súd sa totiž domnieval, že prihláška na zájazd vystavená dotknutým cestujúcim predstavuje „iný dôkaz“ v zmysle uvedeného článku 2 písm. g), pričom toto ustanovenie vyžaduje len to, aby bola rezervácia potvrdená cestovnou kanceláriou. Uvedený súd okrem toho uviedol, že neexistuje dokument, ktorý by bolo možné identifikovať ako „letenku“ v zmysle článku 2 písm. f) tohto nariadenia.

26.

Eurowings podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd sa v podstate pýta, či potvrdenie rezervácie vystavené cestovnou kanceláriou, ktoré sa nezakladá na rezervácii vykonanej u leteckého dopravcu, voči ktorému sa uplatňuje nárok na náhradu, možno považovať za „potvrdenú rezerváciu“ v zmysle článku 3 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 261/2004.

27.

Za týchto okolností Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28.

Cestujúci vo veci samej si prostredníctvom cestovnej kancelárie zarezervovali balík cestovných služieb do Antalye. V nadväznosti na túto rezerváciu letecká spoločnosť Corendon Airlines potvrdila, že let z Düsseldorfu do Antalye sa uskutoční 18. mája 2018 s časom odletu o 10.20 hod. Corendon Airlines následne preložila let na skorší čas o jednu hodinu a štyridsať minút, teda na 08.40 hod. 18. mája 2018, pričom však zachovala rovnaké číslo letu.

29.

Keďže uvedení cestujúci tento preložený let zmeškali, podali proti Corendon Airlines žalobu na Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf), ktorou sa domáhali najmä náhrady podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004. Uvedení cestujúci na podporu svojej žaloby uviedli, že neboli informovaní o preložení letu na skorší čas a že toto preloženie v skutočnosti zodpovedá zrušeniu letu. Corendon Airlines sa naopak domnievala, že cestujúcich informovala o preložení letu cestovná kancelária 8. mája 2018.

30.

Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf) konštatoval, že preloženie letu na skorší čas o jednu hodinu a štyridsať minút nezodpovedá zrušeniu tohto letu, keďže toto preloženie je zanedbateľné, a v dôsledku toho žalobu cestujúcich zamietol.

31.

Cestujúci podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd sa pýta, či je odôvodnenie Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf) v súlade s nariadením č. 261/2004.

32.

Za týchto okolností Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33.

Dotknutí cestujúci si v leteckej spoločnosti Austrian Airlines AG zarezervovali let z Viedne (Rakúsko) do Káhiry (Egypt). Plánovaný čas odletu bol 24. júna 2017 o 22.15 hod. a plánovaný čas príletu bol o 01.45 hod. nasledujúceho dňa. V deň letu Austrian Airlines zrušila tento let a ponúkla cestujúcim let s odletom v ten istý deň o 10.20 hod. a príletom do Káhiry o 13.50 hod., pričom uvedení cestujúci túto ponuku prijali. Títo cestujúci tak doleteli do cieľového miesta jedenásť hodín a päťdesiatpäť minút pred pôvodne plánovaným časom príletu.

34.

Austrian Airlines vyplatila mimosúdnou cestou každému z dotknutých cestujúcich náhradu vo výške 200 eur po uplatnení zníženia sumy náhrady stanovenej v článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004 o 50 % v súlade s článkom 7 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia.

35.

Cestujúci vo veci samej podali proti Austrian Airlines žalobu na Bezirksgericht Schwechat (Okresný súd Schwechat, Rakúsko), ktorou sa domáhali plnej výšky náhrady podľa článku 7 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia. Tvrdili, že hoci do Káhiry nedoleteli s meškaním, ich skorší prílet im spôsobil rovnakú ujmu ako veľké meškanie, pričom uviedli, že ponuku spoločnosti Austrian Airlines prijali preto, lebo v prípade druhej možnosti ponúknutej touto spoločnosťou by prišli o dva dni dovolenky.

36.

Bezirksgericht Schwechat (Okresný súd Schwechat) zamietol túto žalobu z dôvodu, že zo znenia článku 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 jasne vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje aj v situáciách, keď cestujúci dosiahne svoje cieľové miesto skorším letom.

37.

Cestujúci vo veci samej podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento súd sa pýta, či pravidlo, podľa ktorého sa v súlade s článkom 7 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia náhrada môže znížiť o 50 %, ak meškanie pri prílete nepresiahne tri hodiny, možno uplatniť aj v prípade skoršieho príletu, ktorý nepresahuje tri hodiny oproti pôvodne plánovanému letu. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na kritériá stanovené v tomto ustanovení môže výrazne skorší odlet spôsobiť cestujúcemu rovnako závažné nevýhody ako neskorý prílet.

38.

Za týchto okolností Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneuburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 7 ods. 2 písm. b) [nariadenia č. 261/2004] vykladať v tom zmysle, že letecký dopravca môže znížiť sumu náhrady stanovenú v článku 7 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia aj v prípade, ak bol cestujúcim v dôsledku zrušenia rezervovaného letu ponúknutý iný let, ktorého plánovaný čas odletu a príletu je 11 hodín a 55 minút pred časom odletu a príletu zrušeného letu?“

39.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑188/20, Azurair, a C‑196/20, Eurowings, zo 6. apríla 2020 boli doručené do kancelárie Súdneho dvora 30. apríla 2020 a 6. mája 2020.

40.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑146/20, Corendon Airlines, zo 17. februára 2020 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 20. marca 2020. Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑270/20, Austrian Airlines, zo 16. júna 2020 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 18. júna 2020.

41.

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 15. júna 2020 boli veci C‑188/20, Azurair, a C‑196/20, Eurowings, spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

42.

Rozhodnutím Súdneho dvora z 27. apríla 2021 boli všetky predmetné veci spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

43.

Účastníci konania vo veci samej, nemecká a rakúska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

44.

Na pojednávaní 16. júna 2021 predložili svoje pripomienky zástupcovia ad litem účastníkov konania vo veci samej, ako aj zástupcovia nemeckej vlády a Komisie.

45.

Vzhľadom na to, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa vyznačujú paralelami a jasne sa prekrývajú, navrhujem zoradiť otázky položené Súdnemu dvoru podľa určitého tematického poradia. Takto vytvorený „zoznam otázok“ umožní Súdnemu dvoru zaoberať sa nimi systematickým, štruktúrovaným a efektívnym spôsobom. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že otázky, ktoré položil vnútroštátny súd vo veci C‑188/20, Azurair, zahŕňajú všetky otázky položené v ostatných veciach.

46.

Z tohto dôvodu, ako aj pre zjednodušenie preskúmam prejudiciálne otázky v poradí, v akom boli položené v uvedenej veci, pričom budem v čo najväčšej možnej miere prihliadať na osobitosti súvisiacich vecí. Pokiaľ nebude výslovne uvedené inak, preskúmanie otázok sa bude zakladať predovšetkým na skutkovom rámci veci C‑188/20, Azurair, ktorá teda na účely týchto návrhov predstavuje istým spôsobom „pilotnú vec“.

47.

Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, právne otázky položené v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania možno vo všeobecnosti usporiadať do troch rôznych tematických súborov, a to konkrétne práva cestujúcich v trojstrannom vzťahu zahŕňajúcom cestovnú kanceláriu, ktorá nie je prepojená s leteckým dopravcom (prvá až tretia otázka) ( 4 ), ďalej možnosť získať náhradu alebo presmerovanie v prípade preloženia odletu letu na skorší čas (štvrtá až šiesta otázka) ( 5 ) a napokon rozsah povinnosti každého leteckého dopravcu poskytnúť cestujúcim informácie o pravidlách náhrady a pomoci stanovených nariadením č. 261/2004 (siedma otázka) ( 6 ).

48.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou vo veciach C‑188/20, Azurair, a C‑196/20, Eurowings, sa vnútroštátny súd pýta, či má cestujúci „potvrdenú rezerváciu“ v zmysle článku 3 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 261/2004, ak od cestovnej kancelárie dostal „iný dôkaz“ v zmysle článku 2 písm. g) nariadenia č. 261/2004, ktorý obsahuje prísľub prepravy konkrétnym letom jednotlivo identifikovaným miestom a časom odletu a príletu a číslom letu, hoci organizátor zájazdu nevykonal rezerváciu miesta na tento let u dotknutého leteckého dopravcu.

49.

Podľa článku 3 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 261/2004 je pôsobnosť tohto nariadenia daná, keď má cestujúci potvrdenú rezerváciu na príslušný let.

50.

Podľa článku 2 písm. g) nariadenia č. 261/2004 dokumentom spôsobilým oprávňovať cestujúceho na prepravu je „letenka“ alebo „iný dôkaz“, z ktorého vyplýva, že rezervácia bola potvrdená a zaregistrovaná leteckým dopravcom alebo cestovnou kanceláriou.

51.

V prejednávanej veci je zrejmé, že dokument, ktorí navrhovatelia v odvolacom konaní dostali, nie je „letenka“ v zmysle článku 2 písm. f) nariadenia č. 261/2004, teda „platný dokument oprávňujúci na prepravu, alebo rovnocenné oprávnenie v nepapierovej forme, vrátane elektronickej formy, vydaný alebo povolený leteckým dopravcom alebo jeho splnomocneným zástupcom“ ( 7 ). Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, túto skutočnosť uznáva aj samotný vnútroštátny súd. ( 8 ) Tento dokument však môže predstavovať „iný dôkaz“ v zmysle tohto ustanovenia, ako zdá sa predpokladá vnútroštátny súd v rámci svojej prejudiciálnej otázky.

52.

Keďže tento pojem nie je v nariadení č. 261/2004 výslovne definovaný, je potrebné v prvom rade stanoviť podmienky, ktoré musí tento „iný dôkaz“ spĺňať, a v druhom rade určiť, či dokument v prejednávanej veci spĺňa tieto podmienky.

53.

Zo znenia príslušných ustanovení vyplýva, že je dôležité, aby predmetný dokument „oprávňoval cestujúceho na prepravu“. Inak povedané, z dokumentu musí byť možné vyvodiť vôľu prepraviť cestujúceho na stanovené miesto určenia v stanovenom čase. Takýmto dokumentom je bezpochyby „letenka“, ktorá je definovaná v článku 2 písm. f) ako „platný dokument oprávňujúci na prepravu“ ( 9 ). Navyše treba uviesť, že článok 2 písm. g) vyžaduje, aby bola rezervácia „potvrdená a zaregistrovaná“, zatiaľ čo článok 3 ods. 2 písm. a) vyžaduje „potvrdenú“ rezerváciu, čím je v zásade vylúčený akýkoľvek druh dokumentu čisto informatívnej povahy.

54.

Z výkladu týchto ustanovení tiež vyplýva, že predmetný dokument nemusí nevyhnutne vystaviť samotný letecký dopravca. V súlade s článkom 2 písm. g) totiž „rezervácia“ môže byť potvrdená a zaregistrovaná leteckým dopravcom alebo „cestovnou kanceláriou“. Okrem toho podľa článku 3 ods. 2 písm. a) „potvrdenú rezerváciu“ môže vystaviť letecký dopravca alebo „cestovná kancelária“. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa sa takáto právna úprava zdá byť primeraná, keďže cestujúci obvykle nemá nijakú vedomosť o vzťahu medzi cestovnou kanceláriou a leteckým dopravcom a o komunikácii, ktorá medzi nimi prebieha v rámci procesu rezervácie letov. Od spotrebiteľa preto nemožno vyžadovať, aby sám overil, či letecký dopravca potvrdil jeho rezerváciu. Okrem toho nariadenie č. 261/2004 nestanovuje ani zodpovedajúcu informačnú povinnosť týchto podnikov.

55.

Z toho vyplýva, že na to, aby existovala „potvrdená rezervácia“, stačí, aby cestovná kancelária vyjadrila prostredníctvom príslušného dokumentu vôľu prepraviť cestujúceho konkrétnym letom. V tomto kontexte však treba spresniť, že priznanie práv zaručených nariadením č. 261/2004 závisí od ďalších podmienok, najmä od existencie „prevádzkujúceho leteckého dopravcu“ v zmysle článku 2 písm. b) tohto nariadenia, čo je aspekt, ktorý bude preskúmaný v rámci analýzy druhej prejudiciálnej otázky.

56.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, treba poznamenať, že dokument, ktorý bol vystavený navrhovateľom v odvolacom konaní a má názov „prihláška na zájazd“ (výraz v nemeckom jazyku: „Reiseanmeldung“), nespĺňa podmienky na to, aby sa mohol kvalifikovať ako „iný dôkaz“ v zmysle článku 2 písm. g) nariadenia č. 261/2004. Po prvé už samotný názov zrejme naznačuje len jednoduchý záujem zúčastniť sa zájazdu. Ak by cestovná kancelária chcela vyjadriť záväzný prísľub prepravy, použila by jasnejší výraz, ako napríklad „potvrdenie rezervácie“ alebo „potvrdenie zájazdu“. Po druhé z pokynov obsiahnutých v tomto dokumente jasne vyplýva, že letové časy boli len predbežné a bolo potrebné, aby si ich cestujúci vo vlastnom záujme sami overili. V dôsledku toho „prihláška na zájazd“ nie je v nijakom prípade vyjadrením záväznej povinnosti cestovnej kancelárie poskytnúť cestovnú službu špecifikovanú v tomto dokumente, zvlášť keď článok 3 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia vyžaduje, aby bola rezervácia „potvrdená“. Cestujúci teda nemôže chápať túto prihlášku ako záväzný prísľub prepravy vyjadrený vo forme „potvrdenej rezervácie“ v zmysle tohto ustanovenia. Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť právnu kvalifikáciu predmetného dokumentu s prihliadnutím na všetky tieto výkladové prvky.

57.

Z prechádzajúcich úvah vyplýva, že cestujúci môže mať „potvrdenú rezerváciu“, ak od cestovnej kancelárie, s ktorou uzatvoril zmluvu, dostal „iný dôkaz“ v zmysle článku 2 písm. g) nariadenia č. 261/2004, ktorý obsahuje prísľub prepravy konkrétnym letom jednotlivo identifikovaným miestom a časom odletu a príletu a číslom letu, hoci organizátor zájazdu nevykonal rezerváciu miesta na tento let u dotknutého leteckého dopravcu ani od neho nedostal potvrdenie tejto rezervácie. O taký prípad však nejde, ak cestujúci dostal dokument nazvaný „prihláška na zájazd“, ktorý nie je vyjadrením záväznej povinnosti cestovnej kancelárie poskytnúť cestovnú službu špecifikovanú v tomto dokumente.

58.

Hoci takto navrhnutá odpoveď môže prípadne spôsobiť ujmu leteckému dopravcovi, pokiaľ by bol zodpovedný za konanie cestovnej kancelárie, treba pripomenúť, že uvedený dopravca má v súlade s článkom 13 nariadenia č. 261/2004 možnosť uplatniť si voči cestovnej kancelárii nárok na náhradu škody. ( 10 )

59.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 3 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 261/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že cestujúci môže mať „potvrdenú rezerváciu“, ak od cestovnej kancelárie, s ktorou uzatvoril zmluvu, dostal „iný dôkaz“ v zmysle článku 2 písm. g) uvedeného nariadenia, ktorý obsahuje prísľub prepravy konkrétnym letom jednotlivo identifikovaným miestom a časom odletu a príletu a číslom letu, hoci organizátor zájazdu nevykonal rezerváciu miesta na tento let u dotknutého leteckého dopravcu ani od neho nedostal potvrdenie tejto rezervácie; o taký prípad nejde, ak cestujúci dostal dokument nazvaný „prihláška na zájazd“, ktorý nie je vyjadrením záväznej povinnosti cestovnej kancelárie poskytnúť cestovnú službu špecifikovanú v tomto dokumente.

60.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou vo veciach C‑188/20, Azurair, a C‑196/20, Eurowings, sa vnútroštátny súd pýta, či sa má letecký dopravca považovať vo vzťahu k cestujúcemu za „prevádzkujúceho leteckého dopravcu“ v zmysle článku 2 písm. b) nariadenia č. 261/2004, ak tento cestujúci uzatvoril zmluvu s cestovnou kanceláriou, ktorá mu prisľúbila prepravu konkrétnym letom jednotlivo identifikovaným miestom a časom odletu a príletu a číslom letu, ale cestovná kancelária nerezervovala pre cestujúceho miesto, a teda v súvislosti s uvedeným letom nezaložila s týmto dopravcom nijaký zmluvný vzťah.

61.

Podľa definície uvedenej v článku 2 písm. b) nariadenia č. 261/2004 „prevádzkujúci letecký dopravca“ je letecký dopravca, ktorý na základe zmluvy s cestujúcim, alebo v mene inej právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá uzatvorila zmluvu s týmto cestujúcim, vykoná alebo zamýšľa vykonať let.

62.

Z tohto ustanovenia jednak vyplýva, že sa nevyžaduje, aby mal letecký dopravca zmluvu s dotknutým cestujúcim, keďže tento dopravca môže uskutočniť alebo zamýšľať uskutočniť let v mene inej osoby, ktorá uzatvorila zmluvu s cestujúcim, ako je napríklad cestovná kancelária. Článok 3 ods. 5 nariadenia č. 261/2004 totiž stanovuje, že keď prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý nemá žiadny zmluvný vzťah s cestujúcim, plní záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia, považuje sa za osobu konajúcu v mene osoby, ktorá je v zmluvnom vzťahu s cestujúcim ( 11 ). Preto nemožno vylúčiť, že v prejednávanej veci letecký dopravca konal v mene cestovnej kancelárie.

63.

Z tohto ustanovenia tiež vyplýva, že letecký dopravca musí uskutočniť alebo zamýšľať uskutočniť dotknutý let. Vnútroštátny súd sa pýta práve na výklad tejto podmienky. Presnejšie sa pýta, či sa letecký dopravca môže považovať za dopravcu, ktorý uskutočnil alebo zamýšľal uskutočniť let, bez toho, aby vedel o ponuke zájazdu, ktorú cestovná kancelária predložila cestujúcim. Podľa vnútroštátneho súdu nevyhnutným predpokladom takého úmyslu je, že cestovná kancelária predtým oznámila leteckému dopravcovi želanie nechať prepraviť príslušného cestujúceho letom, ktorý uvedený dopravca ponúka dotknutým osobám.

64.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že táto otázka nie je rozhodujúca pre výsledok sporu vo veciach C‑188/20, Azurair, a C‑196/20, Eurowings. V oboch konaniach vo veci samej totiž cestovná kancelária v skutočnosti vykonala rezervácie pre dotknutých cestujúcich u leteckého dopravcu. V dôsledku toho sa mal predmetný dopravca od tohto dátumu považovať za „prevádzkujúceho leteckého dopravcu“ v zmysle článku 2 písm. b) nariadenia č. 261/2004. Mohol byť teda osobou, voči ktorej sa uplatnil nárok podľa tohto nariadenia. V rámci tohto konania ide len o určenie letových časov pre rôzne lety, ktoré letecký dopravca zamýšľal uskutočniť a ktoré skutočne uskutočnil. Hoci pripúšťam, že tento aspekt patrí skôr do kontextu tretej prejudiciálnej otázky, pre úplnosť ho preskúmam.

65.

Ako som vysvetlil v úvahách, o ktoré sa opiera odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, článok 2 písm. g) nariadenia č. 261/2004 považuje rezerváciu cestujúceho v cestovnej kancelárii za rezerváciu u samotného leteckého dopravcu a v spojení s článkom 3 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia znamená, že údaje o letových časoch poskytnuté cestovnou kanceláriou treba pripísať leteckému dopravcovi.

66.

Článok 2 písm. b) nariadenia č. 261/2004 sa má vykladať s prihliadnutím na tento prístup. Samotná okolnosť, že rezervácia cestujúceho v cestovnej kancelárii obsahuje letové časy, ktoré letecký dopravca nepotvrdil v rámci internej rezervácie medzi týmito podnikmi, nepostačuje na vyvodenie záveru, že podmienky tohto ustanovenia nie sú splnené. Presnejšie, takáto okolnosť nebráni konštatovaniu, že letecký dopravca „vykoná alebo zamýšľa vykonať“ predmetný let „v mene inej osoby… majúcej zmluvu s… cestujúcim“, t. j. v mene cestovnej kancelárie.

67.

Skutočnosť, že cestovná kancelária vykonala rezerváciu u leteckého dopravcu až po tom, čo si u nej cestujúci zarezervovali zájazd (ktorý zahŕňa leteckú dopravu), je podľa môjho názoru irelevantná vzhľadom na kvalifikáciu „prevádzkujúceho leteckého dopravcu“ v zmysle článku 2 písm. b) nariadenia č. 261/2004, keďže toto ustanovenie neobsahuje nijakú zmienku o tom, že by sa tieto úkony mali vykonávať v určitom chronologickom poradí.

68.

S prihliadnutím na tieto úvahy navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že samotná skutočnosť, že rezervácia dotknutého letu zo strany cestovnej kancelárie u leteckého dopravcu nebola potvrdená s časmi odletu alebo príletu uvedenými v rezervácii cestujúceho v cestovnej kancelárii, alebo že cestovná kancelária vykonala túto rezerváciu až po rezervácii zo strany cestujúceho, nevylučuje, že letecký dopravca môže byť vo vzťahu k takémuto cestujúcemu „prevádzkujúcim leteckým dopravcom“ v zmysle článku 2 písm. b) nariadenia č. 261/2004.

69.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou vo veciach C‑188/20, Azurair, a C‑196/20, Eurowings, sa vnútroštátny súd pýta, či môže plánovaný čas príletu letu v zmysle článku 2 písm. h), článku 5 ods. 1 písm. c), článku 7 ods. 1 druhej vety a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 na účely náhrady vyplývať z „iného dôkazu“ v zmysle článku 2 písm. g) tohto nariadenia, ktorý cestovná kancelária vystavila cestujúcemu, alebo je potrebné vychádzať z letenky v zmysle článku 2 písm. f) uvedeného nariadenia.

70.

Na úvod treba spresniť, že prejudiciálna otázka sa na rozdiel od toho, čo naznačuje, netýka prípadných nezrovnalostí medzi údajmi uvedenými v „inom dôkaze“ a údajmi uvedenými na „letenke“. Ako vyplýva z informácií obsiahnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, problém spočíva skôr v tom, že v prejednávanej veci neexistuje dokument, ktorý by sa dal jednoznačne identifikovať ako „letenka“ ( 12 ).

71.

Cieľom prejudiciálnej otázky je teda skôr zistiť, či relevantným dokumentom pri určení „plánovaného času príletu“ môže byť len „letenka“, alebo ním môže byť aj „iný dôkaz“. Podľa môjho názoru neexistuje nijaký legitímny dôvod vylúčiť túto druhú možnosť. Ako podrobne vysvetlím ďalej, domnievam sa, že tvrdenia uvedené vnútroštátnym súdom proti druhej možnosti sa zakladajú na nesprávnom výklade.

72.

Po prvé vnútroštátny súd zrejme predpokladá, že „plánovaný čas príletu“ možno určiť len na základe „letenky“. Na tento účel poukazuje na rozsudok Folkerts ( 13 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že na účely náhrady upravenej v článku 7 nariadenia č. 261/2004 sa má meškanie posudzovať voči plánovanému času príletu do tohto miesta. Vnútroštátny súd uvádza, že v bode 34 tohto rozsudku Súdny dvor odkázal v súvislosti s pojmom „konečné cieľové miesto“ na definíciu uvedenú v článku 2 písm. h) uvedeného nariadenia. Podľa tohto ustanovenia „cieľové miesto“ znamená miesto na „letenke“ predloženej pri odbavovacom pulte alebo v prípade priamo prípojných letov cieľové miesto posledného letu. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že pri určení „konečného cieľového miesta“ Súdny dvor vychádzal z „letenky“ v zmysle článku 2 písm. f) nariadenia č. 261/2004, nepoužil však pojem „iný dôkaz“, ktorý je súčasťou definície „rezervácie“ uvedenej v článku 2 písm. g) uvedeného nariadenia.

73.

V súvislosti s týmto tvrdením treba poznamenať, že neexistuje nijaký objektívny dôvod domnievať sa, že letové časy môžu byť uvedené len na „letenke“. Podľa definície uvedenej v článku 2 písm. f) nariadenia č. 261/2004 sú letenky „vydan[é] alebo povolen[é] leteckým dopravcom alebo jeho splnomocneným zástupcom“. Cestovné kancelárie sa v tomto ustanovení nespomínajú. Téza, podľa ktorej sú rozhodujúce len letové časy uvedené na „letenke“, by teda a priori vylučovala právo na náhradu v prípade, keď sú dotknuté lety súčasťou balíka cestovných služieb.

74.

Normotvorca Únie však zjavne nemal takýto úmysel. Naopak, ako už bolo vysvetlené v rámci preskúmania prvej prejudiciálnej otázky, nariadenie č. 261/2004 priznáva letovým časom uvedeným v rezervácii uskutočnenej v cestovnej kancelárii rovnakú váhu ako letovým časom uvedeným v informáciách, ktoré cestujúcemu poskytuje letecký dopravca v prípade priameho zmluvného vzťahu. Domnievam sa, že znenie ustanovení uvedených v článku 2 písm. g) a najmä v článku 3 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 261/2004, ako aj legislatívny cieľ, ktorým je ochrana spotrebiteľa ako tretej osoby, ktorá nevstupuje do vzťahu medzi cestovnou kanceláriou a leteckým dopravcom, svedčia v prospech takéhoto výkladu.

75.

Tento výklad musí mať vplyv na určenie „plánovaného času príletu“ v tom zmysle, že tento čas môže vyplývať z rezervácie cestujúceho v cestovnej kancelárii. Nie je potrebný nijaký priamy zmluvný vzťah medzi cestujúcim a leteckým dopravcom, a preto nie je potrebný ani letový plán oznámený cestujúcemu týmto dopravcom. V dôsledku toho v rozsahu, v akom článok 2 písm. g) nariadenia č. 261/2004 uznáva existenciu „iného dôkazu“ (okrem „letenky“) o „potvrdenej rezervácii“, „plánovaný čas príletu“ na účely náhrady za zrušenie alebo veľké meškanie letu musí byť možné vyvodiť aj z tohto dokumentu.

76.

Po druhé vnútroštátny súd tvrdí, že pokiaľ neexistuje rezervácia alebo presnejšie rezervácia miesta na dotknutom lete, letecký dopravca by mohol zmeniť plánovaný let alebo rozhodnúť o neuskutočnení plánovaného letu bez toho, aby to mohlo viesť k vzniku nároku na náhradu. Vnútroštátny súd z toho vyvodzuje, že „iný dôkaz“ vydaný pred uskutočnením takejto rezervácie nemôže zakladať právo na náhradu.

77.

Len ťažko sa môžem domnievať, že informácie uvedené v rezervácii vykonanej v cestovnej kancelárii nemôžu byť relevantné na účely nárokov na náhradu, ak k predmetnej rezervácii došlo predtým, ako cestovná kancelária rezervovala príslušné miesta u leteckého dopravcu. Jednak treba uviesť, že úvaha, podľa ktorej sa rezervácie v cestovnej kancelárii a u leteckého dopravcu musia vykonať v určitom chronologickom poradí, nemá nijakú oporu v nariadení č. 261/2004. Taktiež niet podľa môjho názoru pochýb o tom, že záujmy spotrebiteľa si zasluhujú ochranu, ak spotrebiteľ získal „letenku“ alebo „iný dôkaz“ obsahujúci prísľub jeho prepravy konkrétnym letom jednotlivo identifikovaným miestom a časom odletu a príletu a číslom letu.

78.

Na záver musím poznamenať, že odkaz na rozsudok Folkerts ( 14 ) citovaný vnútroštátnym súdom nevyvracia predchádzajúce úvahy, keďže v uvedenej veci nenastali osobitné problémy vyplývajúce z účasti cestovnej kancelárie, ktoré vznikli v prejednávanej veci. Tento rozsudok neobsahuje nijaké konkrétne vyjadrenie, ktoré by bolo v rozpore s vyššie uvedenými úvahami. Okrem toho mi nie je jasné, v akom zmysle by sa uvedený rozsudok mohol považovať za relevantný na účely preskúmania otázky, ktorá vzniká v prejednávanej veci.

79.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem odpovedať na tretiu prejudiciálnu otázku tak, že „plánovaný čas príletu“ letu v zmysle článku 2 písm. h), článku 5 ods. 1 písm. c), článku 7 ods. 1 druhej vety a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 môže v závislosti od okolností veci vyplývať aj z „iného dôkazu“ v zmysle článku 2 písm. g) uvedeného nariadenia, ktorý cestovná kancelária vystavila cestujúcemu.

80.

Svojou štvrtou otázkou vo veci C‑188/20, Azurair, ktorá zodpovedá prvej otázke vo veci C‑146/20, Corendon Airlines, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa možno domnievať, že let je „zrušený“ v zmysle článku 2 písm. l) a článku 5 ods. 1 nariadenia č. 261/2004, ak prevádzkujúci letecký dopravca preloží let v ten istý deň na skorší čas o minimálne dve hodiny a desať minút.

81.

Ešte pred preskúmaním otázok položených Súdnemu dvoru je potrebné uviesť niekoľko spresnení týkajúcich sa skutkového rámca vecí. Z informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑188/20, Azurair, vyplýva, že ide o časový úsek v trvaní „dve hodiny a päťdesiat minút“ a nie o „dve hodiny a desať minút“ uvedené vo štvrtej prejudiciálnej otázke. ( 15 ) Okrem toho treba poznamenať, že pokiaľ ide o prvú prejudiciálnu otázku vo veci C‑146/20, Corendon Airlines, ktorá je prakticky totožná s touto štvrtou prejudiciálnou otázkou, ide o preloženie na skorší čas o „jednu hodinu a štyridsať minút“. Bez ohľadu na presný časový úsek treba na účely preskúmania otázok uviesť, že predmetný úsek bol v každom prípade kratší ako tri hodiny.

82.

Pokiaľ ide o pojem „zrušenie“, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd, treba poznamenať, že podľa článku 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004 sa má tento pojem chápať ako „neuskutočnenie letu, ktorý bol predtým plánovaný, a na ktorý bolo aspoň jedno miesto rezervované“. Keďže táto definícia sa zakladá na okolnosti, že let sa neuskutočnil, treba preskúmať pojem „let“, ktorý bol vzhľadom na neexistenciu definície v tomto nariadení predmetom výkladu Súdneho dvora. Podľa tejto judikatúry „let“ v podstate pozostáva z činnosti leteckej dopravy, čím určitým spôsobom znamená jednu „jednotku“ tejto dopravy uskutočnenú leteckým dopravcom, ktorý stanovuje jej trasu. ( 16 ) Súdny dvor okrem toho spresnil, že trasa predstavuje podstatnú zložku letu uskutočneného podľa plánu vopred stanoveného leteckým dopravcom. ( 17 )

83.

Z judikatúry Súdneho dvora navyše vyplýva, že je potrebné rozlišovať medzi plánovaným letom, ktorý „sa neuskutočnil“, a „meškaním“ letu, pričom prvý uvedený prípad sa vyznačuje „upustením od pôvodne plánovaného letu“ ( 18 ). Podľa článku 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004 „zrušenie“ je na rozdiel od „meškania“ letu dôsledkom skutočnosti, že pôvodne plánovaný let sa neuskutočnil. Ak sú cestujúci prepravení letom, ktorého čas odletu je oneskorený oproti pôvodne plánovanému času odletu, let môže byť kvalifikovaný ako „zrušený“ len vtedy, keď letecký dopravca zabezpečuje prepravu cestujúcich iným letom, ktorého plán sa líši od plánu pôvodne plánovaného letu.

84.

Nariadenie č. 261/2004 sa výslovne nezaoberá „preložením letov na skorší čas“. Viaceré ustanovenia tohto nariadenia však umožňujú dospieť k záveru, že normotvorca Únie chcel zabrániť prekladaniu letov na výrazne skorší čas. Článok 5 ods. 1 písm. c) bod ii) tohto nariadenia totiž stanovuje, že cestujúci dostanú náhradu podľa iných ustanovení uvedeného nariadenia, pokiaľ „neboli informovaní o zrušení v časovom úseku od dvoch týždňov do siedmich dní pred plánovaným časom odletu a nebolo im ponúknuté presmerovanie, ktoré im umožní odletieť maximálne dve hodiny pred plánovaným časom odletu a dosiahnuť konečné cieľové miesto maximálne štyri hodiny po plánovanom čase príletu“. Bod iii) tohto ustanovenia uvádza, že právo na náhradu je vylúčené aj v prípade, ak cestujúci „[boli] informovaní o zrušení do siedmich dní pred plánovaným časom odletu a [bolo] im ponúknuté presmerovanie, ktoré im umožní odletieť maximálne hodinu pred plánovaným časom odletu a dosiahnuť konečné cieľové miesto maximálne dve hodiny po plánovanom čase príletu“ ( 19 ).

85.

Tieto indície ma vedú k domnienke, že normotvorca Únie implicitne uznal, že „preloženie letu na výrazne skorší čas“ môže spôsobiť cestujúcim vážne nepohodlie rovnako ako „meškanie“ letu, keďže cestujúci v prípade preloženia letu na skorší čas prichádzajú o možnosť slobodne disponovať svojím časom, splniť si povinnosti (súkromné, pracovné a občianske) a zorganizovať si cestu podľa svojich požiadaviek a preferencií. Ako totiž uviedli viaceré dotknuté osoby vo svojich písomných pripomienkach, je možné predstaviť si množstvo prípadov, v ktorých môže byť preloženie odletu letu na skorší čas pre cestujúceho mimoriadne problematické. Ide najmä o prípad preloženia letu o niekoľko hodín skôr, keď je cestujúci nútený zrušiť plánované schôdzky, požiadať o dovolenku s cieľom vziať si pracovné voľno, nájsť si dočasné ubytovanie alebo zabezpečiť si cestu dopravnými prostriedkami, aby sa mohol načas dostaviť na letisko. Keďže priemerný spotrebiteľ si vo všeobecnosti rezervuje lety podľa toho, kedy má voľno, „preloženie rezervovaného letu na výrazne skorší čas“ môže citeľne narušiť plánovanie jeho každodenného života.

86.

Vzhľadom na uvedené treba povedať, že aj preloženie letu na skorší čas len o niekoľko hodín môže mať vážne dôsledky, a to vzhľadom na skutočnosť, že cestujúci je obvykle vyzvaný, aby sa na letisko dostavil jednu až tri hodiny vopred s cieľom zaregistrovať sa na let a podrobiť sa bezpečnostným kontrolám. Tieto procesy môžu vyžadovať istý čas v závislosti od bezpečnostnej situácie, náporu cestujúcich a miery využívania letiska. Preto nemožno vylúčiť, že cestujúcemu, ktorý nie je riadne informovaný o preložení odletu na skorší čas, sa nepodarí načas nastúpiť do lietadla aj napriek tomu, že prijal všetky bežne potrebné opatrenia. ( 20 ) Zdá sa, že zmeškanie letu za vyššie opísaných okolností patrí medzi najnepríjemnejšie situácie, ktoré si cestujúci v leteckej doprave môže predstaviť. Z tohto hľadiska môže byť „nepohodlie“ spojené s „preložením letu na skorší čas“ dokonca ešte vážnejšie ako nepohodlie spôsobené jednoduchým „meškaním“ letu. ( 21 )

87.

Na jednej strane, ako bolo uvedené vyššie, cieľom ustanovení článku 5 ods. 1 písm. c) bodov ii) a iii) nariadenia č. 261/2004 je zjavne zabrániť tomu, aby za uvedených okolností preloženie letu na skorší čas presiahlo jednu až dve hodiny, čo možno chápať ako zámer normotvorcu Únie zabrániť „prekladaniu letov na výrazne skorší čas“. Na druhej strane je zjavné, že každé preloženie odletu na skorší čas nemôže cestujúcim spôsobiť tak „citeľné“ nepohodlie, aby si vyžadovalo opatrenia na ochranu ich záujmov. V dôsledku toho treba rozlišovať prípady preloženia letu na „výrazne“ skorší čas od prípadov preloženia letu na „zanedbateľne“ skorší čas. K tejto otázke sa v rámci svojej analýzy vrátim neskôr.

88.

Keďže „preloženie odletu na skorší čas“ spôsobuje cestujúcim v leteckej doprave veľmi špecifické problémy, ktoré sa líšia od problémov spôsobených „meškaním“ letu, domnievam sa, že tento prípad si vyžaduje riešenie prispôsobené požiadavkám leteckej prepravy cestujúcich. Skutočnosť, že nariadenie č. 261/2004 sa priamo nezaoberá „preložením letov na skorší čas“, na rozdiel od prípadov „odmietnutia nástupu do lietadla“, „zrušenia“ a „veľkého meškania“ letov, nebráni Súdnemu dvoru v tom, aby prostredníctvom výkladu dospel k riešeniu, ktoré prispieva k dosiahnutiu cieľov stanovených normotvorcom Únie. Ak totiž neexistuje podrobnejšia právna úprava alebo praktické usmernenia, ktoré by spresňovali pojem „preloženie letu na skorší čas“, Súdnemu dvoru prináleží, aby sa ako najvyššia autorita výkladu práva Únie chopil svojej zodpovednosti a poskytol odpovede v záujme právnej istoty. Vzhľadom na to, že k prekladaniu letov na skorší čas, zdá sa, dochádza v oblasti leteckej prepravy cestujúcich do istej miery pravidelne, čoho dôkazom sú predmetné veci, bolo by podľa môjho názoru neprípustné tolerovať právnu neistotu.

89.

Ako vysvetlím ďalej, domnievam sa, že ak „preloženie letu na skorší čas“ dosiahne určité rozpätie, a teda ho možno kvalifikovať ako „výrazné“, malo by sa z právneho hľadiska považovať za osobitný prípad všeobecnejšieho pojmu „zrušenie“ v zmysle článku 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004. Je naopak potrebné vylúčiť jeho kvalifikáciu ako „meškanie“ alebo prinajmenšom ako jav rovnocenný s týmto špecificky regulovaným prípadom, keďže tento prístup by viedol k výkladu ustanovení uvedeného nariadenia contra legem, a preto by bol zjavne v rozpore s vôľou normotvorcu Únie. Navyše, ako som už uviedol v týchto návrhoch, ( 22 ) druh nepohodlia spôsobeného „preložením odletu na skorší čas“ sa citeľne líši od nepohodlia spôsobeného „meškaním“. V dôsledku toho sa domnievam, že ustanovenia upravujúce práva cestujúcich v prípade meškania letu neposkytujú primerané riešenie. Z týchto dôvodov považujem použitie analógie, ako navrhuje nemecká vláda, za nevhodné.

90.

Domnievam sa, že aj keď Súdny dvor ešte nemal príležitosť rozhodovať o otázke súvisiacej s „preložením letov na skorší čas“, judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa pojmu „zrušenie“ obsahuje užitočné prvky, ktoré umožňujú vysporiadať sa s touto otázkou. Podľa tejto judikatúry „meškanie“ do cieľového miesta nie je vždy prejavom „zrušenia“ letu, lebo nevyhnutne nevyplýva zo zmeny plánu letu. Naopak, akékoľvek „preloženie letu na výrazne skorší čas“ predstavuje odchýlenie sa od pôvodného plánu rezervovaného letu.

91.

V tomto kontexte treba pripomenúť, že plán každého letu pozostáva z trasy a plánovaných časov odletu a príletu. Na rozdiel od meškajúcich letov, ktorých neskorý čas odletu letecký dopravca „neplánuje“ ani naň obvykle nemá vplyv a v prípade ktorých dochádza k meškaniu v priebehu udalostí, preloženie letu na skorší čas sa vo všeobecnosti vyznačuje aktívnym naplánovaním zo strany leteckého dopravcu. Inými slovami, preloženie letu na skorší čas sa vyznačuje aktívnym rozhodnutím leteckého dopravcu zmeniť pôvodný plán letu, zatiaľ čo meškanie nie je častokrát vopred plánované ani zamýšľané. Hoci k meškaniu môže dôjsť bez akéhokoľvek zásahu zo strany leteckého dopravcu, to isté zrejme neplatí v prípade preloženia letu na skorší čas, ktoré si vyžaduje rozhodnutie tohto dopravcu.

92.

Z vyššie uvedených dôvodov sa domnievam, že vzhľadom na to, že „preloženie letu na výrazne skorší čas“ má črty „upustenia od pôvodne plánovaného letu“ v zmysle už citovanej judikatúry, ( 23 ) má sa považovať za „zrušenie“ v zmysle článku 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004.

93.

Navyše treba zohľadniť skutočnosť, že častokrát nepohodlie spôsobené „preložením letu na výrazne skorší čas“môže cestujúci vnímať ako „zrušenie“. Určite to platí v prípade, keď cestujúci nie je schopný včas nastúpiť do lietadla, aj keď prijal všetky bežne potrebné opatrenia. Podľa môjho názoru to isté platí aj v prípade, ak má zmena času odletu za následok vznik neprimeranej záťaže pre cestujúceho, ktorá ho núti prijať pôvodne neplánované opatrenia na to, aby mohol nastúpiť na let. V takýchto situáciách cestujúci vo všeobecnosti čelí nemožnosti prispôsobiť sa zmenenému plánu letu. Bolo by pritom nespravodlivé pripísať túto okolnosť cestujúcemu a uložiť mu znášať jej dôsledky, konkrétne stratu leteckej prepravy, ako aj akejkoľvek možnosti náhrady podľa nariadenia č. 261/2004. V týchto prípadoch sa zdá byť koherentnejšie posudzovať pôvodne plánovaný let ako „zrušený“ na základe rozhodnutia leteckého dopravcu, čím sa otvára cesta k nároku na náhradu.

94.

Okrem toho, keďže za okolností opísaných v predchádzajúcom bode sa cestujúci ocitajú v situácii bezmocnosti voči jednostrannému zásahu leteckého dopravcu do plánu ich letu, ktorá je podobná situácii cestujúcich dotknutých rozhodnutím leteckého dopravcu zrušiť ich let, zdá sa mi, že vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania je potrebný jednotný prístup k uznávaniu práv cestujúcich. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku Sturgeon a i. ( 24 ), nariadenie č. 261/2004 sa má vykladať v súlade s celým primárnym právom, a teda aj v súlade s uvedenou zásadou. ( 25 ) Domnievam sa, že neexistuje objektívna úvaha, ktorá by mohla odôvodniť rozdielny prístup.

95.

Ak sa má „preloženie odletu na výrazne skorší čas“ považovať za „zrušenie“, ako to navrhujem v týchto návrhoch, potom vzniká otázka, ako identifikovať prípady, ktoré možno kvalifikovať ako „výrazné“ a zakladajúce nárok na náhradu podľa článku 7 nariadenia č. 261/2004. Je potrebné vytvoriť primerané kritériá umožňujúce odlíšiť tieto prípady od menej závažných, a teda „zanedbateľných“ prípadov, ktoré nevedú k vzniku povinnosti vyplatiť takúto náhradu. Uvediem niekoľko úvah, ktoré treba zohľadniť.

96.

Po prvé sa domnievam, že kritériá, ktoré sa majú vytvoriť, musia zaručiť určitú „flexibilitu“, aby sa zohľadnili všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu. Rozmanitosť okolností, ktoré môžu nastať v oblasti leteckej dopravy, totiž mimoriadne sťažuje zavedenie jedného kritéria, ktoré by bolo všeobecne uplatniteľné. Posúdenie skutkového stavu vo svetle kritérií „indikatívnej povahy“ vytvorených Súdnym dvorom by malo patriť do právomoci vnútroštátneho súdu, lebo má lepšiu znalosť veci.

97.

Po druhé zavedenie systému podobného systému upravenému v článku 6 nariadenia č. 261/2004 pre „meškanie“, ktorý by stanovil prahové hodnoty (počet hodín, o ktoré je let preložený na skorší čas) bez zohľadnenia konkrétneho prípadu, by v niektorých prípadoch predstavovalo príliš rigidný prístup. Navyše treba pripomenúť, že preloženie odletu na skorší čas sa javí viac ako „zrušenie“ než ako „meškanie“. V skutočnosti, ako už bolo uvedené v týchto návrhoch, ( 26 )„preloženie letu na skorší čas“ je osobitným prípadom všeobecnejšieho pojmu „zrušenie“ v zmysle článku 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004. Článok 6 tohto nariadenia nie je teda vhodným orientačným bodom pre vypracovanie kritérií. Nariadenie č. 261/2004 tak neposkytuje nijaký právny základ pre vytvorenie analogického systému prostredníctvom judikatúry.

98.

Po tretie treba vziať do úvahy skutočnosť, že cieľom nariadenia č. 261/2004, ako vyplýva z jeho odôvodnení 1, 2 a 4, je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany cestujúcich a spotrebiteľov posilnením ich práv v určitých „situáciách spôsobujúcich vážne problémy a nepohodlie“, ako aj okamžitou nápravou týchto situácií štandardným spôsobom. ( 27 ) Preto vzhľadom na to, že akékoľvek „preloženie letu na skorší čas“ môže v zásade spôsobiť problémy a nepohodlie, je potrebné zamerať sa výlučne na prípady, ktoré si z dôvodu svojej závažnosti zasluhujú poskytnutie náhrady. Inak povedané, musí existovať vzájomný vzťah medzi nepohodlím uvádzaným cestujúcim a príslušnou náhradou, ktorú cestujúci požaduje ( 28 ). Náhrada musí byť teda vylúčená v prípade, keď preloženie letu na skorší čas nemá nijaký (alebo takmer nijaký) vplyv na slobodné riešenie jeho záležitostí a najmä na jeho prípravy na cestu. V rámci svojej analýzy som uviedol niekoľko príkladov vážneho nepohodlia, ktoré môže byť spôsobené preložením letu na „výrazne“ skorší čas. ( 29 ) Tieto príklady môžu slúžiť ako východisko pre vypracovanie zoznamu okolností, ktoré v zásade zakladajú právo na náhradu, prostredníctvom judikatúry.

99.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že k záveru o „zrušení“ je potrebné dospieť v prípade, ak je preloženie letu na skorší čas tak „výrazné“, že nemožno predpokladať, že cestujúcemu, ktorý prijal opatrenia na základe pôvodne plánovaného letu, by sa mohlo ešte podariť nastúpiť na tento let. V rámci preskúmania, ktoré bude musieť vykonať vnútroštátny súd, bude potrebné zohľadniť relevantné okolnosti konkrétneho prípadu, najmä čas, v akom sa cestujúcim odporúča prísť na letisko pred odletom. V tejto súvislosti možno tvrdiť, že čím výraznejšie je preloženie letu na skorší čas, tým závažnejší je dopad na cestujúceho. ( 30 ) Vnútroštátny súd bude tiež musieť overiť, či bol cestujúci včas riadne informovaný o zmene času letu, a to takým spôsobom, ktorý mu umožnil prispôsobiť sa zmenenému plánu letu. Ak vzhľadom na tieto skutočnosti cestujúci za normálnych okolností nemôže nastúpiť na let preložený na skorší čas, preloženie letu na skorší čas predstavuje „nahradenie“, a teda „zrušenie“ letu.

100.

Pokiaľ ide o okolnosti vo veci C‑188/20, Azurair, treba konštatovať, že predmetný let bol v porovnaní s informáciami, ktoré cestujúcim poskytla cestovná kancelária, preložený na skorší čas o šesť hodín a päťdesiat minút. ( 31 ) Ak porovnáme skutočný čas odletu s informáciami, ktoré letecký dopravca údajne poskytol cestovnej kancelárii, dospejeme k rozdielu v rozsahu dvoch hodín a päťdesiatich minút, zatiaľ čo v prejudiciálnej otázke sa uvádza údaj dve hodiny a desať minút. Je pritom možné predpokladať, že aj v najlepšom prípade, keď by sa cestujúci preventívne dostavil na letisko dve hodiny pred časom odletu, by čas, ktorý by mal k dispozícii, nepostačoval na splnenie nevyhnutných formalít, konkrétne zaregistrovať sa na let a podrobiť sa bezpečnostným kontrolám, a na nástup do lietadla v súlade s pokynmi leteckého dopravcu.

101.

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci by sa cestujúcemu nemohlo podariť nastúpiť na let, keby nebol včas upovedomený. S výhradou zistení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, treba teda preloženie odletu na skorší čas považovať za „výrazné“, a preto porovnateľné so „zrušením“.

102.

Navrhujem odpovedať na štvrtú prejudiciálnu otázku tak, že o zrušenie letu v zmysle článku 2 písm. l) a článku 5 ods. 1 nariadenia č. 261/2004 ide vtedy, ak prevádzkujúci letecký dopravca preloží let rezervovaný v rámci balíka cestovných služieb na skorší čas o minimálne dve hodiny.

103.

Svojou piatou otázkou vo veci C‑188/20, Azurair, ktorá zodpovedá jedinej otázke vo veci C‑270/20, Austrian Airlines, sa vnútroštátny súd pýta, či v prípade, ak by sa preloženie letu na skorší čas malo považovať za „zrušenie“ v zmysle článku 5 v spojení s článkom 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004, letecký dopravca môže uplatniť zníženie sumy náhrady v súlade s článkom 7 ods. 2 tohto nariadenia, ak sa časový úsek preloženia letu na skorší čas pohybuje v rámci časových úsekov uvedených v tomto ustanovení.

104.

Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 letecký dopravca môže znížiť náhradu podľa odseku 1 tohto článku o 50 %, ak sa ponúkne presmerovanie do cieľového miesta náhradným letom, ktorého čas príletu nepresiahne „plánovaný čas príletu pôvodne rezervovaného letu“ o maximálny čas, ktorý je stanovený v závislosti od vzdialenosti prekonanej letom.

105.

Na úvod treba poznamenať, že toto ustanovenie vychádza z rozsahu „meškania“ vzniknutého cestujúcemu pri prílete. Zjavne to vyplýva zo znenia článku 7 ods. 2 („nepresiahne plánovaný čas príletu pôvodne rezervovaného letu“ ( 32 )) nariadenia č. 261/2004. Okrem toho samotný Súdny dvor vo svojom rozsudku Sturgeon a i. spresnil, že „zníženie výšky stanovenej náhrady závisí len od meškania, ktoré znášajú cestujúci“ ( 33 ). Skutočnosť, že časové úseky uvedené v tomto ustanovení odkazujú len na „neskorší“ prílet a nie na „skorší“ prílet, vyplýva aj z článku 7 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 261/2004. Podľa tohto ustanovenia je pri stanovení vzdialenosti základom posledné cieľové miesto, do ktorého cestujúci príde „neskôr ako je plánovaný čas príletu“. Z toho vyplýva, že cieľom článku 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 je len znížiť náhradu, ktorá sa má zaplatiť z dôvodu nepohodlia spôsobeného „meškaním“.

106.

Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 však nestanovuje nijaké zníženie v prípade „zrušenia“ letu v súvislosti s „preložením letu na skorší čas“, keď teda nepohodlie vyplýva z uvedeného preloženia na skorší čas ako takého a nie z meškania príletu do cieľového miesta. Článok 5 ods. 1 písm. c) body ii) a iii) tohto nariadenia pritom preukazujú, že podľa názoru normotvorcu Únie môže nepohodlie vyplývať aj zo skutočnosti, že cestujúci musí začať svoju cestu skôr, ako bolo plánované. Názorné príklady tohto nepohodlia som už uviedol v rámci analýzy štvrtej prejudiciálnej otázky. ( 34 )

107.

Neexistencia osobitných ustanovení upravujúcich možnosť zníženia náhrady v prípade preloženia letu na skorší čas sa preto musí chápať v tom zmysle, že letecký dopravca nemá takúto možnosť.

108.

To vylučuje, aby sa článok 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 mohol analogicky uplatniť na takéto prípady, a najmä, aby časové úseky v ňom stanovené mohli slúžiť ako základ na uplatnenie tohto ustanovenia v prípade preloženia letu na skorší čas namiesto prípadu meškania príletu do cieľového miesta. Skutočnosť, že normotvorca Únie si bol vedomý prípadov „preloženia letu na skorší čas“ a napriek tomu nezaviedol systém podobný systému upravenému pre meškanie letu v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004, ma totiž vedie k záveru, že tu neexistuje nijaká právna medzera. Okrem toho, ako som už vysvetlil v rámci analýzy štvrtej prejudiciálnej otázky, takýto systém považujem za príliš rigidný na to, aby mohol dostatočne zohľadniť každý konkrétny prípad, v ktorom môže dôjsť k preloženiu letu na skorší čas. ( 35 )

109.

Chcel by som zopakovať, že z regulačného hľadiska je nevyhnutné zabrániť akémukoľvek výkladu nariadenia č. 261/2004, ktorý by mohol podnecovať leteckých dopravcov k tomu, aby sa vyhýbali svojim povinnostiam voči cestujúcim, najmä povinnosti zaplatiť náhradu, tým, že by menili plán letu preložením odletu na skorší čas.

110.

Keďže som v rámci analýzy štvrtej prejudiciálnej otázky konštatoval, že „preloženie letu na výrazne skorší čas“ môže cestujúcim spôsobiť vážne nepohodlie, ktoré odôvodňuje uznanie práva na náhradu, nevidím dôvod, prečo by leteckí dopravcovia mali byť na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 napriek tomu odmenení za to, že zabránili „meškaniu“. Neexistencia (ďalšieho) „meškania“ počas cesty totiž nemôže vyvážiť nepohodlie spôsobené v dôsledku preloženia predmetného letu na skorší čas.

111.

Z uvedených dôvodov sa domnievam, že pokiaľ ide o „preloženie letu na skorší čas“, je potrebné vylúčiť akúkoľvek možnosť zníženia náhrady podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 261/2004 na základe článku 7 ods. 2 tohto nariadenia.

112.

Navrhujem odpovedať na piatu prejudiciálnu otázku tak, že v prípadoch, keď preloženie letu na skorší čas predstavuje „zrušenie“ letu, prevádzkujúci letecký dopravca nemôže znížiť náhradu podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 261/2004 na základe článku 7 ods. 2 uvedeného nariadenia.

113.

Svojou šiestou otázkou vo veci C‑188/20, Azurair, ktorá zodpovedá druhej otázke vo veci C‑146/20, Corendon Airlines, sa vnútroštátny súd pýta, či sa má oznámenie o preložení letu na skorší čas, ktoré je poskytnuté pred začiatkom cesty, vnímať ako ponuka presmerovania v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004.

114.

Článok 5 ods. 1 písm. a) a článok 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004 stanovujú v prípade zrušenia letu právo na presmerovanie na konečné cieľové miesto za porovnateľných prepravných podmienok pri najbližšej príležitosti.

115.

Súdny dvor v rozsudku Rusu ( 36 ) pripomenul, že ponuka presmerovania zo strany leteckého dopravcu musí dotknutým cestujúcim poskytovať „informácie potrebné na to, aby sa im umožnilo vykonať účinnú voľbu, a to s cieľom buď aby zrušili svoj let a nechali si nahradiť náklady na letenku, alebo pokračovali vo svojej preprave do konečného cieľového miesta za porovnateľných prepravných podmienok najmä v neskoršom dátume“. Toto právo na potrebné informácie tiež znamená, že cestujúcemu neprináleží aktívne sa aktívne sa podieľať na hľadaní údajov, ktoré musí obsahovať ponuka leteckého dopravcu. ( 37 )

116.

Vzhľadom na to, že preloženie odletu na skorší čas sa má kvalifikovať ako „zrušenie“ v zmysle článku 5 v spojení s článkom 2 písm. l) nariadenia č. 261/2004, zdá sa logické vnímať oznámenie o preložení letu na skorší čas ako takúto „ponuku presmerovania“. V dôsledku toho je potrebné splniť požiadavky uvedené v predchádzajúcom bode týchto návrhov, pokiaľ ide o presnosť a úplnosť oznámenia poskytnutého dotknutému cestujúcemu, aby sa tento cestujúci mohol kvalifikovane rozhodnúť so znalosťou práv, ktoré mu priznáva nariadenie č. 261/2004.

117.

Požiadavka „porovnateľných“ prepravných podmienok v zmysle článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004 sa viaže na pôvodne rezervovaný let, a teda na zmluvu o leteckej preprave. V prejednávanej veci sa letecká preprava cestujúcich uskutočnila a nič nenasvedčuje tomu, že by prepravné podmienky neboli porovnateľné s prepravnými podmienkami pôvodného letu.

118.

Pokiaľ ide o požiadavku, aby sa presmerovanie uskutočnilo „pri najbližšej príležitosti“, treba konštatovať, že článok 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004 má v zásade na mysli okamih nasledujúci po pôvodne plánovanom čase odletu. Zdá sa, že aj odôvodnenia uvedeného nariadenia svedčia v prospech takéhoto chápania. V odôvodnení 13 sa tak uvádza, že „cestujúci, ktorých lety boli zrušené, by mali mať možnosť buď získať úhradu ceny letenky alebo presmerovanie letu za uspokojivých podmienok a mala by im byť počas čakania na neskorší let poskytnutá primeraná starostlivosť“. V odôvodnení 18 sa ďalej uvádza, že „starostlivosť o cestujúcich čakajúcich na náhradný let alebo meškajúci let môže byť obmedzená alebo odmietnutá, ak by samotné poskytnutie starostlivosti spôsobilo ďalšie meškanie“.

119.

Súdny dvor až doposiaľ nerozhodoval o otázke, či let presunutý na skorší čas môže v zásade tiež predstavovať „presmerovanie pri najbližšej príležitosti“ podľa tohto ustanovenia.

120.

V tejto súvislosti sa domnievam, že vyššie uvedené skutočnosti nebránia takému výkladu pojmu „presmerovanie“, uvedeného v článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004, ktorý zahŕňa aj iný let s časom odletu predchádzajúcim pôvodne plánovanému času odletu. Keďže cieľom uvedeného nariadenia je nájsť riešenia pre najbežnejšie prípady narušení leteckej prepravy cestujúcich, konkrétne pre „odmietnutie nástupu do lietadla“, „zrušenie“ a „meškanie“ letov, je zrejmé, že predmetné ustanovenia sa zameriavajú na tieto prípady.

121.

To však neznamená, že by normotvorca Únie bol úplne ľahostajný voči prekladaniu letov na skorší čas. Ako som už v týchto návrhoch vysvetlil, ( 38 ) z vyššie uvedených ustanovení článku 5 ods. 1 písm. c) bodov ii) a iii) nariadenia č. 261/2004 vyplýva, že normotvorca Únie považuje prekladanie letov na skorší čas za nežiadúce a vníma ich ako prípustné – bez priznania práva na náhradu – len v úzkom rozsahu.

122.

Aj keď teda „preloženie letu na výrazne skorší čas“ môže cestujúcim spôsobiť nepohodlie, faktom zostáva, že ide o „presmerovanie pri najbližšej príležitosti“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) a článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004. Takéto nepohodlie totiž možno v súlade s týmto nariadením zohľadniť prostredníctvom náhrady. Ak sa cestujúci domnievajú, že vzhľadom na výrazný rozsah preloženia letu na skorší čas nemajú záujem prepraviť sa predmetným letom, môžu si vybrať presmerovanie v neskoršom dátume podľa článku 8 ods. 1 písm. c) alebo náhradu nákladov na letenku podľa článku 8 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia. Pokiaľ ide o tento aspekt, musím zdôrazniť, že cestujúci musí mať možnosť uplatňovať svoje práva slobodne a účinne. To znamená, že ak sa cestujúci rozhodne uplatniť si právo na presmerovanie, dopravca musí cestujúcemu ponúknuť taký čas odletu, ktorý je pre neho uskutočniteľný a prijateľný.

123.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na šiestu prejudiciálnu otázku tak, že ponuka presmerovania v zmysle článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 261/2004 môže za podmienok stanovených v uvedenom článku spočívať v oznámení o preložení letu na skorší čas, ktoré je poskytnuté pred začiatkom cesty.

124.

Siedmou otázkou vo veci C‑188/20, Azurair, sa vnútroštátny súd pýta, či je prevádzkujúci letecký dopravca podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 povinný informovať cestujúceho o presnom názve podniku a adrese, na ktorej môže žiadať o náhradu, ako aj o výške náhrady, a prípadne spresniť, aké podklady má priložiť ku svojej žiadosti.

125.

Podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý odmietol nástup do lietadla alebo zrušil let, „poskytne každému postihnutému cestujúcemu písomné informácie, ktoré obsahujú pravidlá náhrady a pomoci“ v súlade s ustanoveniami tohto nariadenia.

126.

Podľa odôvodnenia 20 uvedeného nariadenia je cieľom tohto ustanovenia zabezpečiť, aby boli cestujúci „plne informovaní o svojich právach“ v prípade odmietnutia nástupu do lietadla a zrušenia alebo veľkého meškania letov, „tak aby mohli účinne svoje práva uplatňovať“. V tomto kontexte by som chcel pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa ustanovenia priznávajúce práva cestujúcim v leteckej doprave majú vykladať extenzívne. ( 39 )

127.

Zo znenia uvedeného ustanovenia a z jeho cieľa vyplýva, že cestujúci musí mať možnosť účinne sa obrátiť na prevádzkujúceho leteckého dopravcu, a teda musí na tento účel disponovať jeho presným názvom a kontaktnou adresou. V tejto súvislosti by som rád upriamil pozornosť na fakt, že Súdny dvor v rozsudku Krijgsman výslovne vyhlásil, že cestujúci musí byť schopný identifikovať dlžníka náhrady upravenej v článku 7 nariadenia č. 261/2004 ( 40 ).

128.

Vzhľadom na to, že v oblasti leteckej prepravy cestujúcich nie je zriedkavé, že let s priamymi prípojmi pozostávajúci z viacerých letov, ktorý bol objednaný v rámci jedinej rezervácie, je prevádzkovaný rozdielnymi leteckými dopravcami ( 41 ), považujem za nevyhnutné, aby bol cestujúci schopný jednoducho určiť leteckého dopravcu, voči ktorému si môže uplatniť svoj nárok na náhradu podľa nariadenia č. 261/2004.

129.

Navyše považujem za zjavné, že cestujúci musí disponovať užitočnými informáciami o tom, ako má postupovať. To zahŕňa najmä informácie o konkrétnych dokumentoch, ktoré musí predložiť na účely uplatnenia svojich práv. Situácia, v ktorej sa cestujúci na základe týchto opatrení nachádza, mu musí umožniť prijať informované rozhodnutie vo veci ním sledovaných záujmov.

130.

Účinnosť, ktorú má nariadenie č. 261/2004 zaručiť pri ochrane práv cestujúcich, je totiž zabezpečená len vtedy, ak sú im poskytnuté podrobné informácie. Dôležitosť týchto informácií je o to vyššia, že bežný cestujúci nemá špeciálne znalosti v právnej oblasti. ( 42 ) Domnievam sa však, že aj laik v oblasti práva musí byť schopný uplatniť si práva priznané právom Únie bez toho, aby musel nutne využiť právnu pomoc.

131.

Preto sa na rozdiel od toho, čo tvrdí nemecká vláda, domnievam, že obmedzenie povinnosti leteckého dopravcu len na poskytnutie znenia ustanovení nariadenia cestujúcemu by bolo nezlučiteľné s týmto cieľom. Nedostatok takéhoto prístupu je zjavný, ak sa vezme do úvahy, že niektoré práva cestujúcich v leteckej doprave, ako je právo na náhradu z dôvodu „veľkého meškania“ ( 43 ), boli sformulované prostredníctvom judikatúry na základe výkladu nariadenia č. 261/2004. O taký prípad by napokon šlo aj vtedy, ak by Súdny dvor súhlasil so stanoviskom zastávaným v týchto návrhoch a považoval „preloženie letu na výrazne skorší čas“ za „zrušenie“ letu. ( 44 ) V záujme účinnej ochrany cestujúcich je absolútne nevyhnutné, aby povinnosť informovať cestujúcich o ich právach išla ruka v ruke s vývojom práva Únie.

132.

Pokiaľ ide o podrobnosti týkajúce sa práva na náhradu podľa článku 7 nariadenia č. 261/2004, zdá sa byť postačujúce, aby prevádzkujúci letecký dopravca informoval cestujúceho o všeobecných pravidlách výpočtu uplatniteľných na tento účel, ktoré vyplývajú z odsekov 1 a 2 tohto článku. Naproti tomu nie je potrebné, aby bola uvedená presná výška prípadnej náhrady, na ktorú má cestujúci vo svojom individuálnom prípade nárok. Takáto informácia sa už netýka „pravidiel náhrady a pomoci v súlade s týmto nariadením“ v zmysle článku 14 ods. 2 uvedeného nariadenia, ale ich uplatnenia v individuálnom prípade.

133.

Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch navrhujem odpovedať na siedmu prejudiciálnu otázku tak, že článok 14 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 ukladá prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi povinnosť informovať cestujúceho o presnom názve podniku a adrese, na ktorej môže cestujúci podať svoju prípadnú žiadosť o náhradu, a prípadne spresniť, aké podklady má priložiť ku svojej žiadosti. Pokiaľ ide o rozsah práva na náhradu, na dodržanie súladu s ustanoveniami článku 14 ods. 2 stačí, aby písomné informácie uvádzali pravidlá stanovené v tejto súvislosti v tomto nariadení; nie je potrebné, aby bola v každom individuálnom prípade vypočítaná konkrétna suma.

134.

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položili Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) a Landesgericht Korneuburg (Krajinský súd Korneubourg, Rakúsko), takto: