1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa žiadosti o medzinárodnú ochranu sa týka výkladu dôvodu neprípustnosti stanoveného v článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 ( 2 ). Tento dôvod sa týka „následných žiadostí“ ( 3 ), v ktorých sa neobjavili ani neboli žiadateľom predložené žiadne nové skutočnosti alebo zistenia týkajúce sa posúdenia, či žiadateľ spĺňa podmienky požadované na priznanie takejto ochrany.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi iránskym štátnym príslušníkom, L. R., a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) týkajúceho sa rozhodnutia Bundesamt für Migration und Flüchtlinge – Außenstelle Boostedt (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, pobočka Boostedt, Nemecko) (ďalej len „Úrad“), ktorým bola žiadosť L. R. o medzinárodnú ochranu zamietnutá ako neprípustná. Toto rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že L.R pred niekoľkými rokmi predložil Nórskemu kráľovstvu prvú žiadosť, ktorá bola predmetom negatívneho konečného rozhodnutia.

3.

Cieľom otázky položenej vnútroštátnym súdom je získať vysvetlenia k účasti Nórskeho kráľovstva na spoločnom európskom azylovom systéme, aby sa v podstate zistilo, či možno negatívne konečné rozhodnutie tohto tretieho štátu o žiadosti o medzinárodnú ochranu posudzovať tak, ako keby ho prijal „členský štát“ a aby Úrad mohol vyhlásiť za neprípustnú v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 „následnú žiadosť“ toho istého žiadateľa.

4.

Predtým, ako odpoviem na túto otázku, sa však domnievam, že je potrebné objasniť, či v kontexte uplatňovania nariadenia Dublin III skutočnosť, že žiadateľ sa vrátil do svojej krajiny pôvodu medzi svojou prvou a druhou žiadosťou, sama osebe bráni tomu, aby bola táto žiadosť kvalifikovaná ako „následná žiadosť“.

5.

Na záver mojich návrhov navrhnem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že keďže L. R. bol vyhostený Nórskym kráľovstvom do svojej krajiny pôvodu po posúdení jeho prvej žiadosti, žiadosť, o ktorú ide vo veci samej, treba považovať za novú žiadosť. Subsidiárne v prípade, že by sa Súdny dvor nestotožnil s týmto návrhom, uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že okolnosť, že rozhodnutie bolo prijaté iným členským štátom alebo, ako je to v prejednávanej veci, Nórskym kráľovstvom, nebráni členskému štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, aby ju vyhlásil za neprípustnú ako „následnú žiadosť“.

6.

Dohoda medzi Európsk[ou úniou] a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o kritériách a mechanizmoch na určenie štátu zodpovedného za preskúmanie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte alebo na Islande, alebo v Nórsku (Ú. v. ES L 93, 2001, s. 40; Mim. vyd. 19/004, s. 78, ďalej len „dohoda medzi Úniou, Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom“) bola schválená v mene Európskej únie rozhodnutím 2001/258/ES ( 4 ).

7.

Podľa článku 1 tejto dohody:

„1.   Ustanovenia Dublinského dohovoru uvedené v časti 1 prílohy tejto dohody a rozhodnutia výboru prijaté na základe článku 18 Dublinského dohovoru uvedené v časti 2 horeuvedenej prílohy, bude Island a Nórsko vykonávať a uplatňovať vo svojich vzájomných vzťahoch a vo svojich vzťahoch s členskými štátmi podľa [s výhradou – neoficiálny preklad] odseku 4.

2.   Členské štáty vo vzťahoch s Islandom a Nórskom budú uplatňovať pravidlá uvedené v odseku 1 s výnimkou odseku 4.

…

4.   Pre účely odsekov 1 a 2 sa budú odkazy na ‚členské štáty‘ v ustanoveniach zahrnutých do prílohy chápať tak, že zahŕňajú Island a Nórsko.

…“

8.

V prílohe k uvedenej dohode nie je uvedená ani smernica 2011/95 ( 5 ), ani smernica 2013/32.

9.

Článok 18 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje:

„1.   Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný:

…

10.

Článok 19 ods. 3 tohto nariadenia stanovuje:

„Povinnosti uvedené v článku 18 ods. 1 písm. c) a d) zaniknú, ak môže zodpovedný členský štát preukázať pri dožiadaní, aby prijal späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), že dotknutá osoba opustila územie členských štátov v súlade s rozhodnutím o návrate alebo príkazom na vyhostenie, ktoré bolo vydané po tom, ako bola daná žiadosť vzatá späť alebo zamietnutá.

Žiadosť podaná po uskutočnení vyhostenia sa považuje za novú žiadosť, ktorá vedie k začatiu nového procesu určovania zodpovedného členského štátu.“

11.

Odôvodnenie 13 smernice 2013/32 znie takto:

„Aproximácia procesných pravidiel pre poskytovanie a odnímanie medzinárodnej ochrany by mala pomôcť obmedziť sekundárne pohyby žiadateľov o medzinárodnú ochranu medzi členskými štátmi, kde by boli takéto pohyby zapríčinené rozdielmi v právnych rámcoch, a vytvoriť rovnaké podmienky na uplatňovanie smernice [2011/95] v členských štátoch.“

12.

Odôvodnenie 36 tejto smernice stanovuje:

„V prípade, že žiadateľ podá následnú žiadosť bez predloženia nového dôkazu alebo argumentu, bolo by neprimerané žiadať od členských štátov, aby vykonali nové konanie o posúdení žiadosti v plnom rozsahu. V takýchto prípadoch by mali mať členské štáty možnosť odmietnuť žiadosť ako neprípustnú v súlade so zásadou res iudicata.“

13.

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

14.

Podľa článku 33 ods. 2 tej istej smernice, nazvaného „Neprípustné žiadosti“:

„2.   Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

…

…“

15.

Článok 40 smernice 2013/32, nazvaný „Následná žiadosť“, stanovuje:

„1.   Ak osoba, ktorá požiadala v členskom štáte o medzinárodnú ochranu, urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v tom istom členskom štáte, tento členský štát posúdi tieto ďalšie vyhlásenia alebo údaje následnej žiadosti v rámci posúdenia predchádzajúcej žiadosti alebo v rámci preskúmania rozhodnutia, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, pokiaľ môžu príslušné orgány v tomto rámci vziať do úvahy a zvážiť všetky údaje, o ktoré sa opierali tieto ďalšie vyhlásenia alebo následná žiadosť.

2.   Na účely prijatia rozhodnutia o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 33 ods. 2) písm. d) následná žiadosť o medzinárodnú ochranu najprv podlieha predbežnému posúdeniu, či sa objavili alebo boli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia týkajúce sa posúdenia, či žiadateľ spĺňa podmienky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice [2011/95].

…

5.   Ak sa následná žiadosť ďalej neposudzuje podľa tohto článku, považuje sa za neprípustnú v súlade s článkom 33 ods. 2 písm. d).

…

7.   Ak osoba, vo vzťahu ku ktorej sa má vykonať rozhodnutie o odovzdaní podľa nariadenia [Dublin III], urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v odovzdávajúcom členskom štáte, zodpovedný členský štát, ako je vymedzený v uvedenom nariadení, tieto vyhlásenia alebo následné žiadosti posúdi v súlade s touto smernicou.“

16.

§ 29 Asylgesetz (zákon o azyle) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „AsylG“), nazvaný „Neprípustné žiadosti“, znie takto:

„1.   Žiadosť o azyl je neprípustná, ak

…

(5)   sa v prípade následnej žiadosti podľa § 71 alebo druhej žiadosti podľa § 71a nemá uskutočniť ďalšie azylové konanie. …“

17.

§ 71a AsylG s názvom „Druhá žiadosť“ stanovuje:

„1.   Ak cudzinec po neúspešnom skončení azylového konania v bezpečnej tretej krajine (§ 26a), pre ktorú platia právne predpisy Európsk[ej Únie] o zodpovednosti za uskutočnenie azylových konaní alebo s ktorou Spolková republika Nemecko uzavrela medzinárodnoprávnu zmluvu týkajúcu sa tejto otázky, podá na spolkovom území žiadosť o azyl (druhú žiadosť), ďalšie azylové konanie sa má uskutočniť len vtedy, keď je Spolková republika Nemecko zodpovedná za uskutočnenie azylového konania a sú splnené podmienky stanovené v § 51 ods. 1 až 3 [Verwaltungsverfahrensgesetz (zákon o správnom konaní)], čo musí posúdiť [Úrad]. …“

18.

Podľa informácií vnútroštátneho súdu § 51 ods. 1 Verwaltungsverfahrensgesetz (zákon o správnom konaní) vyžaduje v prípade druhej žiadosti o azyl presvedčivé skutkové tvrdenia, ktoré nesmú byť a priori po príslušnom prijateľnom posúdení nespôsobilé viesť k priznaniu požadovaného práva.

19.

L. R., iránsky štátny príslušník, podal 22. decembra 2014 na Úrad žiadosť o medzinárodnú ochranu.

20.

Pri posudzovaní žiadosti sa ukázalo, že L. R. predtým požiadal o azyl v Nórsku. Spolková republika Nemecko teda požiadala Nórske kráľovstvo, aby prijalo späť L. R. v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z nariadenia Dublin III a ktoré sú uplatniteľné v tomto treťom štáte.

21.

Listom z 26. februára 2015 Nórske kráľovstvo odmietlo vyhovieť tejto žiadosti z dôvodu, že už nie je zodpovedné podľa článku 19 ods. 3 tohto nariadenia. Nórske kráľovstvo v odpovedi Úradu spresnilo, že L. R. podal žiadosť o medzinárodnú ochranu na príslušnom nórskom orgáne 1. októbra 2008, že tento orgán ju zamietol 15. júna 2009 a že 19. júna 2013 bol L. R. odovzdaný iránskym orgánom.

22.

Počas preskúmavacieho konania na Úrade L. R. uviedol, že opustil Irán osemnásť mesiacov pred podaním svojej žiadosti v Nemecku a žil v Iraku až dovtedy, ako pred tromi mesiacmi pricestoval na nemecké územie.

23.

Rozhodnutím z 13. marca 2017 Úrad zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu L. R. ako neprípustnú na základe § 29 ods. 1 bodu 5 AsylG. Úrad sa domnieval, že ide o druhú žiadosť v zmysle § 71a AsylG a že podmienky stanovené v § 51 ods. 1 Verwaltungsverfahrensgesetz (zákon o správnom konaní) na odôvodnenie nového azylového konania neboli splnené, keďže skutočnosti predložené L. R. na podporu jeho žiadosti sa ako celok nezdajú byť dôveryhodné.

24.

L. R. podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd. Chce získať v prvom rade postavenie utečenca a subsidiárne doplnkovú ochranu. ( 6 ) Subsidiárnejšie sa domáha určenia zákazu vyhostenia z nemeckého územia.

25.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že na rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva, potrebuje vedieť, či žiadosť o medzinárodnú ochranu možno považovať za „následnú žiadosť“ v zmysle smernice 2013/32, keď konanie, ktoré viedlo k zamietnutiu predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby formou konečného rozhodnutia došlo nie v inom členskom štáte Únie, ale v Nórsku.

26.

V tejto súvislosti v prvom rade uvádza, že podľa neho sa dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice môže uplatniť aj vtedy, ak sa toto konanie uskutočnilo v tom istom členskom štáte, ako aj ak bolo vedené v inom členskom štáte. Skutočnosť, že žiadateľ po získaní negatívneho konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti v prvom členskom štáte opätovne požiada o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte než v tomto inom členskom štáte, nebráni tomu, aby jeho žiadosť mohla byť vyhlásená za neprípustnú ako „následná žiadosť“.

27.

V druhom rade tento súd uznáva, že zo znenia tohto ustanovenia v spojení s článkom 2 písm. b), e) a q) smernice 2013/32 vyplýva, že pojem „následná žiadosť“ predpokladá, že „konečné rozhodnutie“, ktorým bola zamietnutá predchádzajúca žiadosť toho istého žiadateľa, bolo prijaté členským štátom, a nie tretím štátom. Prikláňa sa však k názoru, že táto smernica sa má vykladať širšie v kontexte pridruženia Nórskeho kráľovstva k režimu spoločného európskeho azylového systému, ako vyplýva z dohody medzi Úniou, Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom.

28.

Za týchto okolností Schleswig‑Holsteinisches Verwaltungsgericht (Správny súd spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko, Nemecko) rozhodnutím z 30. decembra 2019, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 9. januára 2020, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej možno žiadosť o medzinárodnú ochranu odmietnuť ako neprípustnú následnú žiadosť, ak sa neúspešné prvé azylové konanie neuskutočnilo v členskom štáte Únie, ale v Nórsku, zlučiteľná s článkom 33 ods. 2 písm. d) a článkom 2 písm. q) smernice 2013/32/EÚ…?“

29.

Spolková republika Nemecko a Európska komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky. Pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili Komisia a nemecká vláda, sa konalo 3. decembra 2020.

30.

Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, osobitosť konania vo veci samej spočíva podľa môjho názoru v skutočnosti, že L. R. opustil nórske územie z dôvodu opatrení vyhostenia po skončení prvého azylového konania, ktoré sa ho týkalo, a že pred podaním druhej žiadosti o medzinárodnú ochranu v Nemecku sa vrátil do svojej krajiny pôvodu.

31.

Na rozdiel od toho, čo uviedla nemecká vláda v odpovedi na otázku Súdneho dvora na pojednávaní, toto skutočné vyhostenie L. R. medzi jeho prvou a druhou žiadosťou má významné dôsledky, pokiaľ ide o výklad pojmu „následná žiadosť“. Vysvetlím ich v oddiele A týchto návrhov. Uvediem, že v rámci uplatnenia nariadenia Dublin III žiadosti predložené štátnymi príslušníkmi tretích krajín, akým je L. R., ktorí potom, ako boli vyhostení do ich krajiny pôvodu, požiadajú znovu o medzinárodnú ochranu, podľa mňa nepatria pod tento pojem. Vo veci, o akú ide vo veci samej, tak žiadosť dotknutej osoby jednoducho nemožno vyhlásiť za neprípustnú na základe článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32.

32.

Subsidiárne (oddiel B) preskúmam dôvodnosť predpokladu, z ktorého vychádzal vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to že toto ustanovenie nebráni tomu, aby bola žiadosť o medzinárodnú ochranu kvalifikovaná ako „následná žiadosť“iným členským štátom, než je členský štát, ktorý prijal predchádzajúce negatívne konečné rozhodnutie, ak to jeho vnútroštátne právo dovoľuje. Vysvetlím, že dôvod neprípustnosti stanovený v uvedenom ustanovení sa môže uplatniť nielen vtedy, keď sú postupne podané žiadosti tomu istému členskému štátu, ale aj v prípadoch sekundárnych pohybov, ak sa členský štát, v ktorom žiadateľ podá druhú žiadosť, stane zodpovedným členským štátom.

33.

Na záver uvediem niekoľko poznámok k osobitnej situácii Nórskeho kráľovstva ako tretieho štátu, ktorý nepristúpil ani k smernici 2013/32, ani k smernici 2011/95, ale na ktorý sa uplatňujú ustanovenia nariadenia Dublin III (oddiel C).

34.

Na úvod považujem za užitočné spresniť, že hoci z formálneho hľadiska vnútroštátny súd svoju otázku obmedzil na výklad článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice, táto okolnosť nebráni tomu, aby mu Súdny dvor poskytol všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva, či už na ne tento súd odkázal alebo nie v znení prejudiciálnych otázok. ( 7 )

35.

V prejednávanej veci z informácií poskytnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa môjho názoru vyplýva správne, že vzhľadom na predmet sporu vo veci samej treba na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu vyložiť aj iné ustanovenia práva Únie, konkrétne ustanovenia nariadenia Dublin III.

36.

V tejto súvislosti pripomínam, že ako vyplýva z článku 3 ods. 1 druhej vety tohto nariadenia, toto nariadenie je založené na logike, podľa ktorej existuje iba jeden zodpovedný členský štát pre každého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá podá žiadosť o medzinárodnú ochranu. V súlade s článkom 18 ods. 1 písm. d) uvedeného nariadenia je zodpovedný členský štát povinný prijať späť žiadateľa, ak tento žiadateľ potom, ako jeho žiadosť bola zamietnutá, podal žiadosť v inom členskom štáte.

37.

Ako vyplýva z bodu 21 vyššie, spor vo veci samej sa týka osobitnej situácie, keď takéto prijatie späť nie je možné, pretože zodpovednosť štátu, ktorý posudzoval predchádzajúcu žiadosť L. R. (v tomto prípade Nórske kráľovstvo), zanikla. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že povinnosti Nórskeho kráľovstva voči L. R. skončili podľa článku 19 ods. 3 prvého odseku toho istého nariadenia. Toto ustanovenie sa týka prípadu, keď žiadateľ opustil územie zodpovedného členského štátu v súlade s rozhodnutím o návrate alebo príkazom na vyhostenie vydaným potom, ako bola daná žiadosť vzatá späť alebo zamietnutá.

38.

V tomto prípade článok 19 ods. 3 druhý pododsek nariadenia Dublin III stanovuje, že každá žiadosť podaná žiadateľom po uskutočnení jeho vyhostenia sa musí považovať za novú žiadosť, ktorá vedie k začatiu nového procesu určovania zodpovedného členského štátu.

39.

Treba z toho vyvodiť, že vzhľadom na to, že došlo ku skutočnému vyhosteniu L. R., treba žiadosť dotknutú vo veci samej, na rozdiel od toho, čo uviedla nemecká vláda v odpovedi na otázku Súdneho dvora na pojednávaní, považovať za „novú žiadosť“ bez toho, aby Spolková republika Nemecko mohla túto žiadosť kvalifikovať ako „následnú žiadosť“ a vyhlásiť ju za neprípustnú podľa článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32?

40.

Domnievam sa, že áno.

41.

V tejto súvislosti spresňujem, že žiadosť podaná po vyhostení žiadateľa do jeho krajiny pôvodu nepatrí ani pod článok 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, ani pod tam uvedené ustanovenia, ktoré sa týkajú „prijatia späť“ zodpovedným členským štátom. Podľa môjho názoru je preto potrebné z právneho hľadiska jasne odlíšiť túto žiadosť od žiadostí predložených v rámci sekundárnych pohybov (teda ak sa žiadateľ premiestni z jedného členského štátu do iného bez toho, aby opustil územie Únie), na ktoré sa vzťahujú tieto ustanovenia a ktoré, ako vysvetlím ďalej v týchto návrhoch, môžu byť za určitých podmienok vyhlásené za neprípustné ako „následná žiadosť“. ( 8 )

42.

Nezdá sa mi, že by účel tohto nariadenia a smernica 2013/32 vyžadovali výklad článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice, ktorý by bol iný ako výklad, ktorý som navrhol vo svetle článku 19 ods. 3 druhého odseku uvedeného nariadenia.

43.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že prijatím nariadenia Dublin III mal normotvorca v úmysle najmä zrýchliť posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu tým, že žiadateľom zabezpečí meritórne posúdenie ich žiadosti jediným jasne určeným členským štátom, čo umožňuje vyhnúť sa tomu, aby dochádzalo k forum shopping ( 9 ) a zahlteniu systému povinnosťou členských štátov zaoberať sa viacerými žiadosťami podanými tým istým žiadateľom. ( 10 )

44.

Takéto ciele v podstate vyplývajú aj z odôvodnenia 13 smernice 2013/32.

45.

V takom prípade, o aký ide vo veci samej, a ako som už uviedol v bode 41 vyššie, nejde o sekundárny pohyb z členského štátu (alebo z tretej krajiny, ktorá je účastníkom systému zriadeného nariadením) do iného členského štátu, ale o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý opustil po druhý krát svoju krajinu pôvodu.

46.

Štátny príslušník sa navyše nachádza v situácii, ktorá nie je v skutočnosti veľmi odlišná od situácie prvého žiadateľa. ( 11 ) Presnejšie, v čase podania druhej žiadosti o medzinárodnú ochranu L. R. už neexistoval členský štát, ktorý by bol vo vzťahu k nemu považovaný za zodpovedný. Skutočnosť, že Spolková republika Nemecko je povinná vykonať v prípade tejto druhej žiadosti úplné posúdenie, teda nijako neohrozuje dosiahnutie cieľa uvedeného nariadenia centralizovať žiadosti, aby sa zabránilo tomu, že dotknutá osoba podá viaceré žiadosti v iných členských štátoch, hoci, pokiaľ ide o túto osobu, už existuje zodpovedný členský štát.

47.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice sa musí podľa mňa vykladať v tom zmysle, že takú žiadosť o medzinárodnú ochranu, akú predložil L. R. za okolností vo veci samej, nemožno považovať za neprípustnú ako „následnú žiadosť“. Toto riešenie platí na základe článku 19 ods. 3 druhého pododseku nariadenia Dublin III, z ktorého vyplýva, že na žiadosti podané štátnymi príslušníkmi, ktorí už boli predmetom azylového konania, na konci ktorého bolo prijaté negatívne konečné rozhodnutie, a ktorí boli medzičasom vyhostení do ich krajiny pôvodu, sa tento pojem nevzťahuje. ( 12 )

48.

V nasledujúcom oddiele, ktorý rozviniem subsidiárne, v prípade, že Súdny dvor na rozdiel od toho, čo navrhujem, dospeje k záveru, že toto ustanovenie nie je relevantné pre vyriešenie tejto veci alebo že ho treba vykladať v tom zmysle, že skutočné vyhostenie L. R. pred podaním jeho žiadosti nemá vplyv na jej kvalifikáciu ako „následnej žiadosti“, preskúmam dôvodnosť predpokladu, z ktorého vychádza vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, teda, že je možné, aby členský štát, ak to jeho vnútroštátne právo povoľuje, vyhlásil za neprípustné ako „následné žiadosti“ žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré sú mu predložené rovnako potom, ako iný členský štát prijal negatívne konečné rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti žiadateľa, ako aj keď sám prijal takéto rozhodnutie.

49.

Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora článok 33 ods. 2 smernice 2013/32 taxatívne vymenúva situácie, v ktorých členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú. ( 13 ) Taxatívna povaha výpočtu uvedeného v tomto ustanovení je založená na jeho znení, ( 14 ) ako aj jeho účele, ktorý spočíva, ako už konštatoval Súdny dvor, v zmiernení povinnosti členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu vymedzením prípadov, v ktorých sa taká žiadosť považuje za neprípustnú. ( 15 )

50.

V tejto súvislosti poznamenávam, že uvedené ustanovenie rozlišuje prípady, keď bola predchádzajúca žiadosť o medzinárodnú ochranu zamietnutá konečným rozhodnutím [článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice] a prípadmi, keď medzinárodná ochrana už bola poskytnutá [článok 33 ods. 2 písm. a) tejto smernice].

51.

Toto posledné uvedené ustanovenie výslovne odkazuje na situáciu, keď „iný členský štát“ ( 16 )kladne vyrieši prvú žiadosť dotknutej osoby. ( 17 ) Naproti tomu ani článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32, ani jej článok 2 písm. q), ktorý definuje pojem „následná žiadosť“, nespresňuje, či v prípade, že konečné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby je negatívne, musí byť toto rozhodnutie systematicky prijaté tým istým členským štátom, ako je členský štát, ktorému je podaná následná žiadosť, alebo naopak, môže byť prijaté iným členským štátom. ( 18 )

52.

Ako som uviedol v bode 48 vyššie, vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že pojem „následná žiadosť“ možno uplatniť tak na žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú v inom členskom štáte, ako je ten, ktorý prijal predchádzajúce negatívne konečné rozhodnutie, ako aj na žiadosť adresovanú tomu istému členskému štátu.

53.

Spolková republika Nemecko a nemecká vláda s týmto názorom súhlasia. Komisia sa naopak domnieva, že dôvod neprípustnosti stanovený v článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 možno uplatniť len v tomto poslednom uvedenom prípade.

54.

Nižšie uvediem dôvody, pre ktoré sa domnievam, že po prijatí negatívneho konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti možno každú žiadosť podanú tým istým žiadateľom v ktoromkoľvek členskom štáte považovať za „následnú žiadosť“ ( 19 ). Na úvod považujem za užitočné uviesť niekoľko pripomienok k mechanizmu „prijatia späť“ stanovenému nariadením Dublin III s cieľom objasniť kontext, v ktorom členský štát, ktorý nie je členským štátom, ktorý prijal predchádzajúce konečné negatívne rozhodnutie, môže byť prípadne vedený k tomu, aby sa vyjadril k prípustnosti takejto žiadosti.

55.

Ako som už uviedol v bode 36 vyššie, mechanizmus „prijatia späť“ má v rámci článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia Dublin III zabrániť najmä tomu, aby žiadosť o medzinárodnú ochranu bola posúdená iným členským štátom, než je členský štát, ktorý prijal negatívne konečné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti štátneho príslušníka. ( 20 )

56.

Konkrétnejšie, ak sa na osobu vzťahuje toto ustanovenie, členský štát, v ktorom bola žiadosť podaná (ktorý v záujme jasnosti označím ako „členský štát B“), môže vyžadovať, aby členský štát, ktorý prijal negatívne konečné rozhodnutie (t. j. „zodpovedný členský štát“ alebo „členský štát A“) prijal dotknutú osobu späť. ( 21 )

57.

V nadväznosti na prijatie dožiadania o prijatie späť členským štátom A členský štát B oznámi dotknutej osobe, že sa vykoná jej odovzdanie a prípadne, že nebude skúmaná jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. ( 22 ) Inými slovami, prijme rozhodnutie o odovzdaní a neposudzovaní.

58.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojej judikatúre jasne odlíšil rozhodnutia o odovzdaní a o neposudzovaní od rozhodnutí o neprípustnosti prijatých na základe smernice 2013/32. Predovšetkým uviedol, že zo znenia článku 33 ods. 1 tejto smernice, najmä z použitia výrazu „okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s nariadením [Dublin III]“, ako aj z cieľa hospodárnosti konania sledovaného týmto ustanovením vyplýva, že v situáciách vymenovaných v článku 33 ods. 2 uvedenej smernice toto ustanovenie umožňuje členským štátom, aby zamietli žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú bez toho, aby tieto štáty museli prioritne uplatniť konania týkajúce sa prevzatia alebo prijatia späť upravené v tomto nariadení. ( 23 )

59.

Z toho vyplýva, že žiadosť o medzinárodnú ochranu nemôže byť predmetom rozhodnutia o odovzdaní a o neposudzovaní a zároveň nemôže byť vyhlásená za neprípustnú.

60.

Tento záver potvrdzuje článok 40 ods. 7 smernice 2013/32, ktorý stanovuje, že následné žiadosti osoby, v prípade ktorej sa má vykonať rozhodnutie o odovzdaní, skúma zodpovedný členský štát (teda členský štát A), takže iný členský štát ako ten zodpovedný (teda členský štát B) nemá rozhodovať o ich prípadnej neprípustnosti. ( 24 )

61.

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že každá žiadosť podaná v inom členskom štáte, ako je ten, ktorý prijal negatívne konečné rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti žiadateľa, musí podľa článku 18 ods. 1) písm. d) nariadenia Dublin III podliehať prioritne mechanizmu „prijatia späť“. Podľa nej iba v prípade zániku zodpovednosti členského štátu A, keď prijatie späť nie je možné na základe článku 19 ods. 3 nariadenia Dublin III, by otázka uplatniteľnosti článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 na takúto žiadosť mohla prípadne vzniknúť v kontexte implikujúcom viacero členských štátov.

62.

V prvom rade, ako som uviedol v predchádzajúcom oddiele týchto návrhov, ak prijatie späť nie je možné podľa článku 19 ods. 3 tohto nariadenia, každá žiadosť podaná žiadateľom potom, ako bol vyhostený do svojej krajiny pôvodu, sa podľa môjho názoru musí považovať za „novú žiadosť“.

63.

V druhom rade, podľa mňa je jasné, že otázka uplatniteľnosti článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 je zahrnutá v skutočnosti do širšieho kontextu, ako je ten, ktorý uvádza Komisia, keďže podmienky realizácie mechanizmu „prijatia späť“ boli jasne vymedzené normotvorcom Únie.

64.

V tejto súvislosti na jednej strane z výrazu „môže… požiadať“ použitého týmto nariadením v článku 23 ods. 1 nariadenia Dublin III vyplýva, že postup „prijať späť“, ktorý sa začal na základe tohto ustanovenia, sa vykonáva v rámci diskrečnej právomoci členských štátov. ( 25 ) Členský štát B teda namiesto prijatia rozhodnutia o odovzdaní a o nepreskúmaní môže totiž dospieť k záveru, že je členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny, vo vzťahu ku ktorému členský štát A už prijal negatívne konečné rozhodnutie. ( 26 )

65.

Na druhej strane mu v každom prípade prináleží vykonať toto posúdenie, ak v lehote dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac nepodal dožiadanie o prijatie späť. ( 27 ) To isté platí, ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov od akceptácie dožiadania o prijatie späť členským štátom A. ( 28 )

66.

Z toho vyplýva, že hoci v prípade, že je podaná následná žiadosť v členskom štáte B potom, ako členský štát A prijal negatívne konečné rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti žiadateľa, mechanizmus „prijatia späť“ predstavuje privilegovaný výsledok uplatnenia nariadenia Dublin III, nie je povinnosťou, aby tento mechanizmus členský štát B využil, ba dokonca to ani nemusí byť vždy možné. ( 29 ) Tieto dôsledky vyplývajú z voľby normotvorcu Únie, keďže normotvorca Únie stanovil prechod zodpovednosti medzi členským štátom A a členským štátom B v určitých situáciách, na ktoré sa vzťahuje článok 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia.

67.

Práve v tomto kontexte, ktorý prekračuje kontext uvádzaný Komisiou, treba odpovedať na otázku, či, ako to navrhuje Spolková republika Nemecko a nemecká vláda, v prípade, že žiadateľ po vydaní negatívneho konečného rozhodnutia členského štátu A podá druhú žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte B, môže sa tento členský štát opierať o dôvod neprípustnosti stanovený v článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 a stanoviť vo svojom vnútroštátnom práve, že takáto žiadosť je neprípustná ako „následná žiadosť“.

68.

Z dôvodov, ktoré uvediem v nasledujúcom pododdiele, sa domnievam, že pokiaľ sa členský štát B stane zodpovedným členským štátom namiesto členského štátu A v súlade s jednotnými kritériami stanovenými nariadením Dublin III (teda preto, lebo o tom rozhodne, alebo preto, lebo lehoty na podanie dožiadania o prijatie späť alebo odovzdanie nie sú dodržané ( 30 )), treba na túto otázku odpovedať kladne.

69.

Súdny dvor vo svojej judikatúre viackrát uviedol, že zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, na ktorej je založený spoločný európsky azylový systém, má v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňuje vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. ( 31 ) Konkrétne výslovne uznala, že článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 je vyjadrením tejto zásady. ( 32 )

70.

Komisia tvrdí, že v prípade neexistencie výslovného zámeru normotvorcu nemožno zo samotného tohto ustanovenia vyvodiť, že článok 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice sa tiež uplatní v cezhraničnom kontexte v rámci Únie. Článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 je výnimkou zo skutočnosti, že právo Únie nestanovuje v súčasnosti medzi členskými štátmi vzájomné uznávanie rozhodnutí prijatých v oblasti azylu.

71.

Toto stanovisko Komisie vychádza najmä zo skutočnosti, že odôvodnenie 36 smernice 2013/32 spája článok 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice so zásadou právnej sily rozhodnutej veci. ( 33 ) Podľa nej keďže v rámci členských štátov môžu nadobudnúť právnu silu rozhodnutej veci len vnútroštátne rozhodnutia, toto ustanovenie sa môže týkať len situácií, keď negatívne konečné rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti žiadateľa pochádza z toho istého členského štátu ako je ten, v ktorom bola podaná následná žiadosť.

72.

Súhlasím bez problémov s posúdením Komisie, podľa ktorého v prípade, že žiadateľ predloží žiadosti, ktoré nasledujú po sebe, v tom istom členskom štáte, uvedené ustanovenie umožňuje na základe zásady právnej sily rozhodnutej veci ( 34 ) vyhlásiť za neprípustnú „následnú žiadosť“, v ktorej sa neobjavujú alebo ktorá neobsahuje žiadne nové prvky alebo skutočnosti týkajúce sa posúdenia, ktorého cieľom je určiť, či sú splnené podmienky pre priznanie medzinárodnej ochrany.

73.

Na druhej strane nesúhlasím s jej názorom, že konečnú povahu negatívneho rozhodnutia prijatého na základe predchádzajúcej žiadosti možno uznať len v členskom štáte správneho orgánu, ktorý ho prijal, a nie je možné ju uznať aj v iných členských štátoch. Ani z judikatúry Súdneho dvora, ani zo všeobecnej štruktúry a účelu nariadenia Dublin III a smernice 2013/32 totiž nevyplýva, že by to tak malo byť.

74.

V tejto súvislosti najprv uvádzam, že Súdny dvor v rozsudku Ibrahim ( 35 ) uviedol, že článok 33 ods. 2) písm. a) tejto smernice má za cieľ umožniť odmietnuť novú žiadosť ako neprípustnú takisto v situáciách, keď žiadateľovi bola priznaná len doplnková ochrana v inom členskom štáte a nielen vtedy, keď získal postavenie utečenca. Keďže priznanie doplnkovej ochrany spôsobuje nevyhnutne zamietnutie žiadosti o priznanie postavenia utečenca, treba sa podľa mňa domnievať, podobne ako navrhuje nemecká vláda, že Súdny dvor v podstate už rozšíril zásadu vzájomnej dôvery na čiastočne negatívne rozhodnutia prijaté členskými štátmi. ( 36 )

75.

Ďalej sa domnievam, že výklad článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu B na základe uvedenej zásady a pod podmienkou, že to stanovuje jeho vnútroštátne právo, vyhlásiť žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú ako „následnú žiadosť“, keď sa stane členským štátom zodpovedným za jej posúdenie, je v súlade s definíciou pojmu „následná žiadosť“ uvedenou v článku 2 písm. q) tejto smernice, ktorá je dostatočne široká na to, aby sa tento výklad pripustil.

76.

Nakoniec, toto riešenie patrí do kontinuity cieľov tejto smernice a nariadenia Dublin III.

77.

V prvom rade umožňuje reagovať na potrebu účinne zabrániť sekundárnym pohybom medzi členskými štátmi, ktorému má práve predchádzať toto nariadenie a uvedená smernica. ( 37 )

78.

V tejto súvislosti pripomínam, že ak následná žiadosť nebola odmietnutá ako neprípustná na základe článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 ( 38 ), zodpovedný členský štát môže rozhodnúť o tom, že ju posúdi v skrátenom konaní. ( 39 ) Prípadne môže na konci tohto konania považovať žiadosť za „zjavne neopodstatnenú“ ( 40 ). Má takisto možnosť za určitých podmienok urobiť výnimku z práva žiadateľa zostať na jeho území. ( 41 )

79.

Čo by sa teda stalo, keď v prípade, že žiadateľ podá následnú žiadosť, iba členský štát, ktorý prijal predchádzajúce negatívne konečné rozhodnutie (teda členský štát A) by mohol uplatniť vyššie uvedené ustanovenia, kým ktorýkoľvek iný členský štát ako ten posledný uvedený by musel vykonať nové úplné posúdenie žiadosti bez toho, aby mohol posúdiť túto žiadosť ako „následnú žiadosť“? Výsledok by bol iste, ako uviedla nemecká vláda, taký, že štátni príslušníci by boli potom, ako bolo v ich prípade vydané negatívne konečné rozhodnutie v členskom štáte A, podnietení k mnohonásobnému podávaniu podobných žiadostí v iných členských štátoch s cieľom dosiahnuť nové úplné posúdenie ich situácie, čo by viedlo k sekundárnym pohybom v rozpore s cieľmi sledovanými tak nariadením Dublin III, ako aj smernicou 2013/32.

80.

V tejto súvislosti spresňujem, že Súdny dvor nedávno vychádzal z tých istých cieľov nariadenia Dublin III v rozsudku Minister for Justice and Equality (Žiadosť o medzinárodnú ochranu v Írsku) ( 42 ), aby sa umožnilo členskému štátu, na ktorý sa uplatňuje toto nariadenie, ale nie je viazaný smernicou 2013/32, aby považoval za neprípustnú žiadosť o medzinárodnú ochranu, pokiaľ má žiadateľ postavenie osoby s doplnkovou ochranou v inom členskom štáte.

81.

V druhom rade povinnosť vykonať nové úplné posúdenie následných žiadostí podaných v iných členských štátoch, než je členský štát, ktorý posudzoval predchádzajúcu žiadosť žiadateľa, by významne ovplyvnila trvanie konaní, kým smernica 2013/32 v zásade pripúšťa, že je v záujme tak členských štátov, ako aj žiadateľov, aby sa o žiadostiach rozhodlo čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia. ( 43 )

82.

Práve v súvislosti s týmito cieľmi sa na účely rozhodnutia o ich prípustnosti podľa článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 najprv v súlade s článkom 40 ods. 2 tejto smernice predložia následné žiadosti na predbežné posúdenie s cieľom určiť, či sa objavili alebo boli žiadateľom predložené nové skutočnosti alebo zistenia.

83.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že skutočnosť, že toto predbežné posúdenie vykonáva členský štát B, ktorý neprijal negatívne konečné rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti toho istého žiadateľa, sama osebe nevyvoláva žiadne osobitné ťažkosti, pokiaľ ide o účinný prístup žiadateľa k primeranému posúdeniu jeho situácie.

84.

Ako totiž zdôraznila nemecká vláda, výmeny informácií stanovené v rámci nariadenia Dublin III a najmä v článku 34 tohto nariadenia zabezpečujú, že takéto posúdenie je schopný vykonať riadne každý členský štát. Toto ustanovenie umožňuje získať všetky náležité, relevantné a primerané údaje na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu (najmä pokiaľ ide o dátum a miesto podania prípadnej predchádzajúcej žiadosti, stav konania, obsah a dátum prijatého rozhodnutia). ( 44 )

85.

Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice nebráni vnútroštátnemu pravidlu umožňujúcemu členskému štátu B vyhlásiť žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú ako „následnú žiadosť“, ak iný členský štát prijal negatívne konečné rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti toho istého žiadateľa. Z takéhoto pravidla však musí byť jasné, že členský štát B môže vyhlásiť takúto žiadosť za neprípustnú iba pod podmienkou, že, ako som uviedol v bode 68 vyššie, sa stal zodpovedným členským štátom v súlade s jednotnými kritériami stanovenými nariadením Dublin III. ( 45 )

86.

Praktickým dôsledkom prístupu, ktorý navrhujem, je jednoducho umožniť tomuto členskému štátu, keď sa stane zodpovedným členským štátom, vychádzať z predchádzajúceho negatívneho konečného rozhodnutia iného členského štátu a uplatniť rovnaké pravidlá, ako sú tie, ktoré by uplatnil tento iný členský štát, keby mu bola žiadosť predložená. ( 46 )

87.

Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že v kontexte uplatnenia nariadenia Dublin III v spojení so smernicou 2013/32 členský štát môže na základe zásady vzájomnej dôvery prijať vo svojom vnútroštátnom práve pravidlo umožňujúce vyhlásiť žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú ako „následnú žiadosť“ v zmysle článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice, ak sám neprijal konečné rozhodnutie o zamietnutí predchádzajúcej žiadosti toho istého žiadateľa, ale stal sa členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti.

88.

Na druhej strane, ako som uviedol v predchádzajúcom oddiele týchto návrhov, uvedený členský štát nemá túto možnosť, pokiaľ bol žiadateľ od prijatia predchádzajúceho konečného rozhodnutia o zamietnutí do jeho novej žiadosti skutočne vyhostený.

89.

Pripomínam, že Nórske kráľovstvo je viazané azylovou a prisťahovaleckou politikou Európskej únie najmä prostredníctvom Schengenskej dohody. ( 47 ) Tento štát je tiež pripojený k Dublinskému systému a k systému Eurodac ( 48 ), keďže nariadenie Dublin III bolo začlenené do nórskeho práva ( 49 ) v súlade s dohodou medzi Úniou, Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom.

90.

Pristúpenie Nórskeho kráľovstva k tomuto nariadeniu bolo úplné, bez osobitných režimov alebo výnimiek.

91.

V tejto súvislosti treba uviesť, že uvedené nariadenie bolo vytvorené v kontexte umožňujúcom predpokladať, že všetky štáty, ktoré sú jeho účastníkmi, či už sú členskými štátmi alebo tretími krajinami, dodržiavajú základné práva, vrátane práv, ktoré majú základ v Ženevskom dohovore a protokole z roku 1967 ( 50 ), teda zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ako aj v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 51 ), a teda že tieto štáty si môžu vzájomne dôverovať, pokiaľ ide o dodržiavanie týchto základných práv, pričom všetky tieto štáty sú tiež zmluvnými stranami tak Ženevského dohovoru a tohto protokolu, ako aj EDĽP. ( 52 )

92.

Z toho vyplýva, že účasť Nórskeho kráľovstva na systéme Dublin spočíva, ako zdôraznila nemecká vláda, na domnienke, podľa ktorej je zaobchádzanie so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu zo strany tohto tretieho štátu v súlade so všetkými požiadavkami, ktorým na základe týchto nástrojov podliehajú členské štáty.

93.

Treba však takisto konštatovať, že Nórske kráľovstvo nepristúpilo ani ku smernici 2013/32, ani ku smernici 2011/95, ktorá upravuje v rámci systému „medzinárodnej ochrany“ dva odlišné režimy ochrany, a to jednak postavenie utečenca a jednak postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu.

94.

V tejto súvislosti treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnení 6 a 33 smernice 2011/95, doplnková ochrana má za cieľ doplniť ochranu utečencov zakotvenú v Ženevskom dohovore ( 53 ), v prípade ktorého spoločný európsky azylový systém ráta okrem toho s tým, že sa bude uplatňovať globálne a v plnom rozsahu. ( 54 )

95.

Dodávam, že článok 10 ods. 2 smernice 2013/32 stanovuje, že pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu rozhodujúci orgán najprv určí, či žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak tomu tak nie je, určí, či je žiadateľ oprávnený na doplnkovú ochranu.

96.

Teda, keď členský štát zamietne žiadosť o medzinárodnú ochranu, to znamená, že nielen posúdil, či dotknutá osoba môže získať postavenie utečenca, ale takisto to, či mu nemožno priznať doplnkovú ochranu.

97.

Je pravda, že takýto postup nie je záväzný pre príslušné orgány Nórskeho kráľovstva podľa uvedenej smernice. Nórske právo však stanovuje ( 55 ), že postavenie „utečenca“ môžu získať nielen osoby definované Ženevským dohovorom, ale takisto tie, ktoré sú „v skutočnom nebezpečenstve, že v ich prípade sa vykoná trest smrti, dôjde k mučeniu alebo iným nehumánnym alebo ponižujúcim trestom alebo zaobchádzaniu pri ich návrate do ich krajiny pôvodu“, teda tie, ktorým možno priznať doplnkovú ochranu v rámci Únie.

98.

Okrem toho príslušný nórsky orgán ( 56 ) pred definitívnym zamietnutím žiadosti o medzinárodnú ochranu skúma podľa toho, ako chápem postup stanovený Nórskym kráľovstvom, nielen to, či sa na dotknutú osobu vzťahuje Ženevský dohovor, ale aj to, či sa nachádza v jednej z týchto situácií skutočného nebezpečenstva. ( 57 )

99.

V tomto kontexte, a aj za predpokladu, že by posúdenie, ktorému podlieha žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto treťom štáte zaručilo dotknutej osobe úroveň ochrany prinajmenšom rovnako vysokú, ako je tá, ktorú musia zaručiť členské štáty na základe dvojitého režimu stanoveného smernicou 2011/95, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu, sa domnievam, že skutočnosť, že negatívne konečné rozhodnutie týkajúce sa predchádzajúcej žiadosti žiadateľa bolo prijaté uvedeným tretím štátom, nemôže sama osebe brániť členskému štátu, akým je Spolková republika Nemecko, aby vyhlásil za neprípustnú „následnú žiadosť“ toho istého žiadateľa podľa článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32.

100.

Tento záver nemožno spochybniť argumentáciou Komisie, podľa ktorej výklad článku 33 ods. 2 písm. d) tejto smernice v tomto zmysle nie je možný vzhľadom na skutočnosť, že znenie tohto ustanovenia výslovne odkazuje na smernicu 2011/95, z čoho vyplýva, že na účely uplatnenia uvedeného ustanovenia sú relevantné len konečné rozhodnutia prijaté na základe tejto smernice, to znamená rozhodnutia prijaté členskými štátmi.

101.

Nariadenie Dublin III totiž tiež odkazuje na smernicu 2011/95 vo svojom článku 2 písm. d), ktorý definuje pojem „posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu“, pričom to nijako nebráni tomu, aby sa Nórske kráľovstvo na účely uplatnenia tohto nariadenia považovalo za „členský štát“.

102.

Na záver zdôrazňujem, že cieľom otázky, ktorú Súdnemu dvoru položil vnútroštátny súd, je len objasniť, či členský štát môže na základe článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 za takýchto okolností vyhlásiť žiadosť za neprípustnú bez toho, aby sa zaoberal otázkou, či by v opačnej situácii bolo možné rovnako zaobchádzať s následnými žiadosťami podanými v Nórsku po tom, čo členský štát prijal negatívne konečné rozhodnutie.

103.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Schleswig‑Holsteinisches Verwaltungsgericht (Správny súd spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko, Nemecko), odpovedal takto:

Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že žiadosť o medzinárodnú ochranu nemožno vyhlásiť za neprípustnú ako „následnú žiadosť“, keď bol žiadateľ pred podaním tejto žiadosti vyhostený do svojej krajiny pôvodu.