1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 8 písm. c) a článku 2 bodu 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou B & L Elektrogeräte GmbH a pánom GC, ktorého predmetom je kúpna zmluva na parný vysávač uzatvorená medzi týmito zmluvnými stranami na obchodnom veľtrhu.

3

Odôvodnenia 21 a 22 smernice 2011/83 znejú takto:

4

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

5

Článok 9 uvedenej smernice, nazvaný „Právo na odstúpenie od zmluvy“, v odseku 1 stanovuje:

„Pokiaľ sa neuplatnia výnimky stanovené v článku 16, spotrebiteľ má 14‑dňovú lehotu na odstúpenie od zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov bez toho, aby uviedol dôvod, ako aj bez toho, aby znášal iné náklady ako tie, ktoré sú ustanovené v článku 13 ods. 2 a článku 14.“

6

Smernica 2011/83 bola do nemeckého práva prebratá zákonom Gesetz zur Umsetzung der Verbraucherrechterichtlinie und zur Änderung des Gesetzes zur Regelung der Wohnungsvermittlung (zákon o vykonaní smernice o právach spotrebiteľov a zmene zákona o regulácii realitných kancelárií) z 20. septembra 2013 (BGBl. 2013 I, s. 3642).

7

B & L Elektrogeräte je spoločnosť so sídlom v Nemecku, ktorá predáva parné vysávače, a to najmä na obchodných veľtrhoch.

8

Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, pán GC a jeho manželka navštívili obchodný veľtrh, ktorý sa konal v Straubingu (Nemecko). Nachádzali sa práve v uličke jednej z výstavných hál tohto veľtrhu, pred stánkom spoločnosti B & L Elektrogeräte, keď ich zo svojho stánku alebo v uličke oslovil zamestnanec tejto spoločnosti s cieľom presvedčiť ich, aby si zakúpili vysávač.

9

Pán GC a jeho manželka vstúpili na pozvanie zamestnanca uvedenej spoločnosti do tohto stánku a uzavreli tam zmluvu o kúpe vysávača.

10

Následne pán GC oznámil spoločnosti B & L Elektrogeräte, že nemá záujem „zachovať“ túto zmluvu. Domnieval sa, že v súlade s nemeckou právnou úpravou má právo na odstúpenie od zmluvy a že v čase uzatvorenia uvedenej zmluvy nebol o tomto práve informovaný.

11

B & L Elektrogeräte podala proti pánovi GC žalobu na vnútroštátnom súde, Amtsgericht Straubing (Okresný súd Straubing, Nemecko), ktorou sa domáha uloženia povinnosti pánovi GC zaplatiť cenu dohodnutú v zmluve.

12

Vnútroštátny súd sa domnieva, že stánok, ktorý mala B & L Elektrogeräte na uvedenom obchodnom veľtrhu, sa má považovať za „prevádzkové priestory“ v zmysle článku 2 bodu 9 smernice 2011/83, ako ho vykladal Súdny dvor v rozsudku zo 7. augusta 2018, Verbraucherzentrale Berlin (C‑485/17, EU:C:2018:642).

13

Tento súd konštatuje, že uvedený stánok, ktorý sa nachádzal v jednej z výstavných hál veľtrhu, bol priestorom nie uzavretým, ale otvoreným, a že spotrebitelia, ktorí sa podobne ako pán GC a jeho manželka zastavili uprostred uličky výstavnej haly pred stánkom predajcu, museli očakávať, že ich tento predajca osloví.

14

Uvedený súd však spresňuje, že vo veci, ktorá je mu predložená na posúdenie, sa predmetná ulička zjavne nemohla považovať za prevádzkové priestory obchodníka, keďže mu neslúžila na výkon jeho činnosti, ale poskytovala prístup ku všetkým stánkom obchodníkov umiestneným v tejto hale. Vnútroštátny súd sa pýta, či vzhľadom na to, že odôvodnenie 22 smernice 2011/83 má za cieľ spresniť, že verejný priestor, ktorý obchodník využíva výnimočne, v zásade nepredstavuje „prevádzkové priestory“ v zmysle článku 2 bodu 9 tejto smernice, skutková situácia dotknutá v tejto veci nezodpovedá skutkovej situácii upravenej v tomto odôvodnení.

15

V prípade, že kúpna zmluva je uzatvorená vo chvíli, keď sa spotrebiteľ nachádza mimo prevádzkových priestorov a obchodník sa nachádza vo vnútri prevádzkových priestorov, čo by zodpovedalo skutkovej situácii dotknutej vo veci, ktorá je mu predložená, by preto išlo o „zmluvu uzatvorenú mimo prevádzkových priestorov“ v zmysle článku 2 bodu 8 písm. c) smernice 2011/83, a uvedenému spotrebiteľovi by sa malo priznať právo na odstúpenie od zmluvy.

16

Za týchto okolností Amtsgericht Straubing (Okresný súd Straubing) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Ide o zmluvu uzatvorenú mimo prevádzkových priestorov v zmysle článku 2 bodu 8 písm. c) smernice 2011/83, v dôsledku ktorej vzniká právo na odstúpenie od zmluvy podľa článku 9 [tejto] smernice, ak obchodník, ktorý sa nachádza na veľtrhu v predajnom stánku, respektíve pred predajným stánkom považovaným v zmysle článku 2 bodu 9 [uvedenej] smernice za prevádzkový priestor, osloví spotrebiteľa, ktorý stojí vo výstavnej hale v uličke pred predajným stánkom bez toho, aby s obchodníkom komunikoval, a následne dôjde k uzatvoreniu zmluvy v predajnom stánku?“

17

Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry, alebo ak odpoveď nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

18

V tejto veci je potrebné uplatniť toto ustanovenie.

19

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 8 smernice 2011/83 v spojení s bodom 9 tohto článku vykladať v tom zmysle, že zmluva uzatvorená medzi obchodníkom a spotrebiteľom v stánku prevádzkovanom obchodníkom na obchodnom veľtrhu hneď potom, ako bol tento spotrebiteľ nachádzajúci sa v uličke spoločnej pre rôzne stánky umiestnené vo výstavnej hale veľtrhu oslovený týmto obchodníkom, je „zmluva uzatvorená mimo prevádzkových priestorov“ v zmysle tohto ustanovenia.

20

Na úvod treba pripomenúť, že smernica 2011/83 definuje „zmluvu uzatvorenú mimo prevádzkových priestorov“ jednak vo svojom článku 2 bode 8 písm. a) ako akúkoľvek zmluvu medzi obchodníkom a spotrebiteľom uzatvorenú za súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa na mieste, ktoré nie je prevádzkovým priestorom obchodníka, a jednak vo svojom článku 2 bode 8 písm. c) ako akúkoľvek zmluvu medzi obchodníkom a spotrebiteľom uzatvorenú v prevádzkových priestoroch obchodníka alebo prostredníctvom prostriedkov komunikácie na diaľku hneď potom, ako bol spotrebiteľ osobne a individuálne oslovený na mieste, ktoré nie je prevádzkovým priestorom obchodníka, za súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa.

21

Pokiaľ ide o pojem „prevádzkové priestory“, ten je definovaný v článku 2 bode 9 tejto smernice jednak ako akékoľvek nehnuteľné maloobchodné priestory, kde obchodník vykonáva trvalo svoju činnosť, a jednak ako akékoľvek hnuteľné maloobchodné priestory, kde obchodník zvyčajne vykonáva svoju činnosť.

22

Súdny dvor už v tejto súvislosti rozhodol, že jeden z cieľov smernice 2011/83 je uvedený najmä v jej odôvodnení 21, ktoré stanovuje, že keď sa spotrebiteľ nachádza mimo prevádzkových priestorov obchodníka, môže sa potenciálne cítiť pod psychologickým tlakom alebo voči nemu môže byť využitý moment prekvapenia bez ohľadu na to, či si spotrebiteľ návštevu obchodníka vyžiadal, alebo nie. V tomto zmysle mal normotvorca Únie v úmysle zahrnúť aj situácie, keď je spotrebiteľ osobne a individuálne oslovený mimo prevádzkových priestorov, ale zmluva sa hneď potom uzavrie v prevádzkových priestoroch obchodníka alebo prostredníctvom prostriedkov komunikácie na diaľku (rozsudok zo 7. augusta 2018, Verbraucherzentrale Berlin, C‑485/17, EU:C:2018:642, bod 33).

23

Z toho vyplýva, že ak normotvorca Únie stanovil ochranu spotrebiteľa, pokiaľ ide o zmluvy uzavreté mimo prevádzkových priestorov, len na prípad, keď sa spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy nenachádzal v priestoroch trvalo alebo zvyčajne využívaných obchodníkom, je to tak preto, lebo sa domnieval, že ak spotrebiteľ spontánne príde do takýchto priestorov, môže očakávať, že ho osloví obchodník, takže nemôže prípadne neskôr dôvodne tvrdiť, že bol ponukou tohto obchodníka prekvapený (rozsudok zo 7. augusta 2018, Verbraucherzentrale Berlin, C‑485/17, EU:C:2018:642, bod 34).

24

Čo sa presnejšie týka situácie, keď obchodník vykonáva svoju činnosť v stánku na obchodnom veľtrhu, treba pripomenúť, že ako uvádza odôvodnenie 22 smernice 2011/83, stánky na trhoch a veľtrhoch sa majú považovať za prevádzkové priestory, ak slúžia ako stále alebo zvyčajné miesto podnikania obchodníka (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Verbraucherzentrale Berlin, C‑485/17, EU:C:2018:642, bod 41).

25

Z uvedeného odôvodnenia tiež vyplýva, že miesta prístupné verejnosti, ako sú ulice, nákupné strediská, pláže, športové zariadenia a verejná doprava, ktoré daný obchodník využíva na svoje obchodné činnosti výnimočne, ako aj súkromné obydlia alebo pracoviská, sa naopak nemajú považovať za prevádzkové priestory (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Verbraucherzentrale Berlin, C‑485/17, EU:C:2018:642, bod 42).

26

Najmä s prihliadnutím na tieto úvahy Súdny dvor v rozsudku zo 7. augusta 2018, Verbraucherzentrale Berlin (C‑485/17, EU:C:2018:642), rozhodol, že článok 2 bod 9 smernice 2011/83 sa má vykladať v tom zmysle, že stánok, ktorý prevádzkuje obchodník na obchodnom veľtrhu a v ktorom vykonáva svoju činnosť niekoľko dní ročne, predstavuje „prevádzkové priestory“ v zmysle tohto ustanovenia, ak vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré sprevádzajú tieto činnosti, a najmä vzhľadom na konkrétny dojem vyvolávaný dotknutým stánkom a na informácie poskytované v priestoroch samotného veľtrhu, spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný, primerane pozorný a obozretný, môže dôvodne očakávať, že tento obchodník tam vykonáva svoju činnosť a že ho osloví s cieľom uzavrieť zmluvu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

27

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že zmluva dotknutá vo veci samej bola uzavretá medzi spotrebiteľom GC a obchodníkom B & L Elektrogeräte v stánku, ktorý táto spoločnosť prevádzkovala na obchodnom veľtrhu, pričom vnútroštátny súd považuje tento stánok za „prevádzkové priestory“ v zmysle článku 2 bodu 9 smernice 2011/83, ako ho vykladal Súdny dvor v rozsudku zo 7. augusta 2018, Verbraucherzentrale Berlin (C‑485/17, EU:C:2018:642).

28

Za týchto podmienok je potrebné posúdiť, či okolnosť spočívajúca v uzavretí tejto zmluvy hneď potom, ako bol uvedený spotrebiteľ nachádzajúci sa v uličke spoločnej pre rôzne stánky umiestnené vo výstavnej hale veľtrhu oslovený uvedeným obchodníkom, predsa len umožňuje domnievať sa, že uvedená zmluva je zmluvou „uzatvorenou mimo prevádzkových priestorov“ v zmysle článku 2 bodu 8 smernice 2011/83.

29

V tejto súvislosti uličku spoločnú pre rôzne stánky umiestnené vo výstavnej hale, v ktorej sa nachádzal stánok prevádzkovaný spoločnosťou B & L Elektrogeräte, nemožno považovať za „prevádzkové priestory“ v zmysle článku 2 bodu 9 smernice 2011/83, keďže táto ulička poskytovala prístup ku všetkým stánkom obchodníkov umiestneným v tejto hale.

30

Táto skutková okolnosť, ktorá bola preukázaná vnútroštátnym súdom, zodpovedá predpokladu uvedenému v odôvodnení 22 smernice 2011/83, ktoré uvádza, že miesta prístupné verejnosti, ako sú ulice a nákupné strediská, by sa nemali považovať za „prevádzkové priestory“.

31

Za týchto podmienok treba konštatovať, že zmluva medzi obchodníkom a spotrebiteľom uzatvorená v prevádzkových priestoroch obchodníka hneď potom, ako bol spotrebiteľ osobne a individuálne oslovený na mieste, ktoré nie je prevádzkovým priestorom obchodníka, akým je ulička spoločná pre rôzne stánky umiestnené vo výstavnej hale veľtrhu, za súčasnej fyzickej prítomnosti obchodníka a spotrebiteľa, je „zmluva uzatvorená mimo prevádzkových priestorov“ v súlade s článkom 2 bodom 8 písm. c) smernice 2011/83.

32

Ako bolo totiž pripomenuté v bode 22 tohto uznesenia, keď sa spotrebiteľ nachádza mimo prevádzkových priestorov obchodníka, môže sa potenciálne cítiť pod psychologickým tlakom alebo voči nemu môže byť využitý moment prekvapenia bez ohľadu na to, či si spotrebiteľ návštevu obchodníka vyžiadal, alebo nie. Odôvodnenie 21 smernice 2011/83 uvádza, že v tomto zmysle mal normotvorca Únie v úmysle zahrnúť aj situácie, keď je spotrebiteľ osobne a individuálne oslovený mimo prevádzkových priestorov, ale zmluva sa hneď potom uzavrie v prevádzkových priestoroch obchodníka.

33

Tento prvok prekvapenia je prítomný v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa spotrebiteľ nachádza v hale obchodného veľtrhu, ktorá je spoločným priestorom pre rôzne stánky umiestnené v tejto hale, takže v tomto kontexte je prevádzkovým priestorom daného obchodníka iba jeho stánok, a v ktorej je tento spotrebiteľ oslovený uvedeným obchodníkom s cieľom hneď potom uzavrieť zmluvu v jeho stánku. Takúto zmluvu treba preto považovať za „zmluvu uzatvorenú mimo prevádzkových priestorov“ v zmysle článku 2 bodu 8 písm. c) smernice 2011/83.

34

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na položenú otázku je potrebné odpovedať tak, že článok 2 bod 8 smernice 2011/83 v spojení s článkom 2 bodom 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva uzatvorená medzi obchodníkom a spotrebiteľom v stánku prevádzkovanom obchodníkom na obchodnom veľtrhu hneď potom, ako bol tento spotrebiteľ nachádzajúci sa v uličke spoločnej pre rôzne stánky umiestnené vo výstavnej hale veľtrhu oslovený týmto obchodníkom, je „zmluva uzatvorená mimo prevádzkových priestorov“ v zmysle tohto ustanovenia.

35

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) nariadil:

Článok 2 bod 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, v spojení s článkom 2 bodom 9 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva uzatvorená medzi obchodníkom a spotrebiteľom v stánku prevádzkovanom obchodníkom na obchodnom veľtrhu hneď potom, ako bol tento spotrebiteľ nachádzajúci sa v uličke spoločnej pre rôzne stánky umiestnené vo výstavnej hale veľtrhu oslovený týmto obchodníkom, je „zmluva uzatvorená mimo prevádzkových priestorov“ v zmysle tohto ustanovenia.