–

Luxaviation SA, v zastúpení: N. Bannasch a M. Zins, avocats,

–

luxemburská vláda, v zastúpení: D. Holderer a T. Uri, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

Európsky parlament, v zastúpení: L. Darie, C. Ionescu Dima a A. Tamás, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: K. Michoel a A. Westerhof Löfflerová, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení. J.‑F. Brakeland a A. C. Becker, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 16 ods. 3 smernice 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES (Ú. v. ES L 275, 2003, s. 32; Mim. vyd. 15/007, s. 63), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/29/ES z 23. apríla 2009 (Ú. v. EÚ L 140, 2009, s. 63) (ďalej len „smernica 2003/87“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Luxaviation SA a ministre de l’Environnement (minister životného prostredia, Luxembursko), ktorý sa týka toho, či Luxaviation dodržala svoje povinnosti v oblasti odovzdania emisných kvót CO2 za rok 2015.

3

Odôvodnenia 5 až 7 smernice 2003/87 uvádzajú:

4

Článok 4 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby od 1. januára 2005 žiadne zariadenia nevykonávali činnosti uvedené v prílohe I, ktoré majú za následok emisie skleníkových plynov špecifikované vo vzťahu k danej činnosti, pokiaľ ich prevádzkovateľ nie je držiteľom povolenia vydaného príslušným orgánom v súlade s článkami 5 a 6…“

5

Podľa článku 6 ods. 2 uvedenej smernice:

„Povolenia na emisie skleníkových plynov obsahujú:

…

6

Článok 11 ods. 2 tej istej smernice stanovuje:

„Príslušné orgány každoročne do 28. februára určia množstvo kvót, ktoré sa majú v danom roku prideliť…“

7

Článok 12 smernice 2003/87 upravujúci prenos, odovzdanie a zrušenie kvót vo svojom odseku 3 stanovuje:

„… členské štáty zabezpečia, aby do 30. apríla každého roku prevádzkovateľ každého zariadenia odovzdal množstvo iných kvót ako kvót vydaných podľa kapitoly II rovnajúce sa celkovým emisiám z tohto zariadenia počas predchádzajúceho kalendárneho roku… a aby uvedené kvóty boli následne zrušené. …“

8

Okrem zverejnenia mien prevádzkovateľov, ktorí nesplnili svoju povinnosť, upraveného v článku 16 ods. 2 smernice 2003/87, je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované pokutou upravenou v odseku 3 toho istého článku, podľa ktorého:

„Členské štáty zabezpečia, aby každý prevádzkovateľ alebo prevádzkovateľ lietadla, ktorý neodovzdá dostatočné kvóty do 30. apríla každého roku na pokrytie emisií za predchádzajúci rok, bol povinný uhradiť pokutu za prekročenie emisií. Pokuta za prekročenie emisií je 100 EUR za každú tonu ekvivalentu oxidu uhličitého emitovaného zariadením, ktorého prevádzkovateľ alebo prevádzkovateľ lietadla neodovzdal kvóty. Úhrada pokuty za prekročenie emisií nezbavuje prevádzkovateľa alebo prevádzkovateľa lietadla záväzku odovzdať množstvo kvót rovnajúce sa danému prekročeniu emisií pri odovzdávaní emisií [kvót – neoficiálny preklad] za nasledujúci kalendárny rok.“

9

Podľa článku 16 ods. 1 smernice 2003/87:

„Členské štáty ustanovia pravidlá pre pokuty uplatniteľné na porušovanie vnútroštátnych právnych predpisov prijatých podľa tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie vykonávania takýchto pravidiel. Prijaté pokuty musia byť účinné, proporčné a odrádzajúce. …“

10

Článok 67 nariadenia Komisie (EÚ) č. 389/2013 z 2. mája 2013, ktorým sa zriaďuje register Únie podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES a rozhodnutí Európskeho parlamentu a Rady č. 280/2004/ES a č. 406/2009/ES a ktorým sa zrušujú nariadenia Komisie (EÚ) č. 920/2010 a č. 1193/2011 (Ú. v. EÚ L 122, 2013, s. 1), vo svojich odsekoch 1 a 2 uvádza:

„1.   Prevádzkovateľ alebo prevádzkovateľ lietadla odovzdáva kvóty tým, že navrhne v registri Únie:

2.   Kvóty pre leteckú dopravu môžu odovzdávať len prevádzkovatelia lietadiel.“

11

Smernica 2003/87 bola prebratá do luxemburského práva zákonom z 23. decembra 2004 o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov… (Mémorial A 2004, s. 3792).

12

Článok 13 tohto zákona v znení uplatniteľnom na výnos z 31. októbra 2016, o ktorý ide vo veci samej (Mémorial A 2012, s. 4410) (ďalej len „zákon z 23. decembra 2004“), vo svojom odseku 2a stanovuje:

„Minister zabezpečí, aby do 30. apríla každého roku každý prevádzkovateľ lietadla odovzdal množstvo kvót rovnajúce sa celkovým emisiám za predchádzajúci kalendárny rok z leteckých činností uvedených v prílohe I, ktoré tento prevádzkovateľ lietadla uskutočňuje, ktoré boli overené v súlade s článkom 16. Odovzdané kvóty následne minister zruší.“

13

Článok 15 tohto zákona uvádza:

„Každý prevádzkovateľ zariadenia alebo prevádzkovateľ lietadla monitoruje emisie a po skončení daného roku podá ministrovi správy o emisiách produkovaných z jeho zariadenia alebo od 1. januára 2010 z lietadla, ktoré prevádzkuje, v každom kalendárnom roku, v súlade s nariadením (EÚ) č. 601/2012.“

14

Podľa článku 20 ods. 3 a 7 toho istého zákona:

„3.   Každý prevádzkovateľ alebo prevádzkovateľ lietadla, ktorý do 30. apríla každého roku neodovzdá kvóty dostatočné na pokrytie jeho emisií za predchádzajúci rok, je povinný uhradiť pokutu za prekročenie emisií. Pokuta za prekročenie emisií je 100 eur za každú tonu ekvivalentu oxidu uhličitého emitovaného zariadením, ktorého prevádzkovateľ alebo prevádzkovateľ lietadla neodovzdal kvóty. Úhrada pokuty za prekročenie emisií nezbavuje prevádzkovateľa alebo prevádzkovateľa lietadla záväzku odovzdať množstvo kvót rovnajúce sa danému prekročeniu emisií pri odovzdávaní kvót za nasledujúci kalendárny rok.

…

7.   Bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce ustanovenia, zverejňuje sa meno prevádzkovateľov a prevádzkovateľov lietadiel, ktorí porušujú požiadavku na odovzdanie dostatočného množstva kvót podľa článku 13 ods. 2a alebo 3.“

15

Luxaviation patrí do leteckej dopravnej skupiny, ktorá podľa svojho vyjadrenia disponuje flotilou 260 lietadiel a zamestnáva približne 1700 osôb. Táto spoločnosť začala vykonávať svoju činnosť v roku 2013 a od tohto roku je účastníkom systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov pod identifikačným číslom 234154. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že táto spoločnosť správne odovzdala svoje emisné kvóty skleníkových plynov za roky 2013 a 2014 a že prejednávaná vec sa týka roku 2015.

16

Za rok 2015 vypracovala Luxaviation svoju správu o emisii skleníkových plynov 5. februára 2016.

17

Dňa 30. marca 2016 bolo tejto spoločnosti oznámené overenie tejto správy elektronicky z adresy „CLIMA‑EU‑ETS‑REGISTRY‑PROD@ec.europa.eu“ takto:

„Subject: Emissions approved

The emissions entered for:

23415 (Monitoring Plan for Annual Emissions)

Years) 2015

…have been VERIFIED.“

18

Luxaviation tvrdí, že 19. apríla 2016 zaznamenala kvóty v luxemburskom registri a zabezpečila ich prevod po vykonaní požadovaných overení. V ten istý deň zaplatila požadované platby a uvoľnila príslušné certifikáty na európsky účet EU‑100‑5023942.

19

Luxaviation tvrdí, že si tak bola istá, že dokončila postup odovzdania kvót zodpovedajúcich emisiám za rok 2015 a že táto istota bola posilnená doručením e‑mailu 19. apríla 2016 z adresy „CLIMA‑EU‑ETS‑REGISTRY‑PROD@ec.europa.eu“, ktorý znie takto:

„The transaction EU341482 of type 10‑00 Internal Transfer between:

EU‑100‑5023709

And:

EU‑100‑5023942

Involving:

Unit Type: Aviation, Unit Amount: 6428

… has ended with a status Completed.“

20

Ako však preukazuje Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach bez toho, aby to bolo spochybnené, toto elektronické potvrdenie sa v skutočnosti vzťahovalo na nadobudnutie kvót spoločnosťou Luxaviation od slovinskej spoločnosti a nie na prevod kvót do registra Únie.

21

Listom z 27. júna 2016 minister životného prostredia oznámil spoločnosti Luxaviation, že neodovzdala požadované kvóty v stanovených lehotách, teda do 30. apríla toho istého roka, vyzval ju, aby podala svoje prípadné pripomienky, a pripojil návrh výnosu uvádzajúci počet údajne neodovzdaných emisných kvót za rok 2015, ako aj výšku pokuty uloženej z tohto dôvodu.

22

Vo svojej odpovedi Luxaviation tvrdila, že sa o tomto omeškaní dozvedela až z listu ministra životného prostredia. Popierala, že mala v úmysle vedome sa vyhnúť svojim povinnostiam a uvádzala „nesplnenie povinností zo strany jedného z jej zamestnancov, respektíve poruchu informačných technológií“. Vyhlásila, že sa spoľahla na e‑mail z 19. apríla 2016 a že v rozhodnom čase bola vnútorne presvedčená, že správne dokončila postup odovzdania kvót. Dodala, že v každom prípade nepoškodila životné prostredie.

23

Výnosom z 31. októbra 2016 minister životného prostredia uložil spoločnosti Luxaviation pokutu vo výške 100 eur za každú kvótu neodovzdanú v zákonnej lehote, teda 642800 eur, ktorá mala byť zaplatená do 30. novembra 2016. V tom istom rozhodnutí bolo nariadené zverejnenie mena spoločnosti Luxaviation na internetovej stránke úradu pre životné prostredie.

24

Luxaviation podala 29. novembra 2016 proti tomuto výnosu žalobu na Tribunal administratif (Správny súd, Luxembursko), ktorá bola zamietnutá rozsudkom z 28. februára 2018, a následne 6. apríla 2018 podala odvolanie na Cour administrative (Odvolací správny súd, Luxembursko).

25

Na tomto súde Luxaviation tvrdí najmä to, že bola v dobrej viere presvedčená o tom, že dokončila postup odovzdania kvót. Okrem toho uvádza, že pokuta ohrozuje jej ekonomické prežitie.

26

Luxaviation sa odvoláva aj na porušenie zásad rovnosti a slobodnej hospodárskej súťaže z dôvodu, že francúzski prevádzkovatelia dostávajú zo strany príslušných vnútroštátnych orgánov pomoc pri plnení svojej povinnosti odovzdať kvóty.

27

Táto spoločnosť napokon nastoľuje otázku súladu paušálnej pokuty so zásadou proporcionality. Neexistencia mechanizmov na upozornenie, upomenutie a predčasné odovzdanie kvót v luxemburskom práve je v rozpore so zásadou proporcionality, keďže luxemburské orgány nezaviedli žiadnu prechodnú etapu s cieľom pomôcť prevádzkovateľom v ich povinnostiach a keďže paušálna sankcia sa uplatňuje „automaticky, bezprostredne a bez preskúmania okolností“, ktoré sú príčinou neodovzdania kvót.

28

Za týchto okolností Cour administrative (Odvolací správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak možno odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

30

Toto ustanovenie je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.

31

Na úvod treba pripomenúť výklad prijatý Súdnym dvorom v jeho rozsudku zo 17. októbra 2013, Billerud Karlsborg a Billerud Skärblacka (C‑203/12, ďalej len „rozsudok Billerud, EU:C:2013:664).

32

Súdny dvor sa v bode 32 tohto rozsudku domnieval, že článok 16 ods. 3 a 4 smernice 2003/87 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby prevádzkovateľ, ktorý najneskôr 30. apríla prebiehajúceho roka neodovzdal kvóty ekvivalentu oxidu uhličitého zodpovedajúce jeho emisiám za uplynulý rok, aj keď mal k tomuto dátumu k dispozícii dostatočné množstvo kvót, unikol uloženiu pokuty za prekročenie emisií, ktorú toto ustanovenie upravuje. Tento výklad vychádza najmä z toho, že povinnosť uložená smernicou 2003/87 sa musí chápať nie ako jednoduchá povinnosť mať k 30. aprílu prebiehajúceho roka v držbe kvóty pokrývajúce emisie uplynulého roka, ale ako povinnosť odovzdať uvedené kvóty najneskôr do 30. apríla, aby sa zrušili v registri Spoločenstva určenom na zabezpečenie presnej evidencie kvót (rozsudok Billerud, bod 30), pričom všeobecná štruktúra smernice 2003/87 sa zakladá na presnej evidencii vydávania, držby, prevodu a zrušenia kvót, ktorá vyžaduje zavedenie štandardizovaného systému registrov prostredníctvom samostatného nariadenia Komisie (rozsudok Billerud, bod 27).

33

Vzhľadom na tieto osobitosti sa Súdny dvor domnieval, že paušálnu pokutu za prekročenie emisií stanovenú smernicou 2003/87 nemožno považovať za pokutu, ktorá by z dôvodu nemožnosti vnútroštátneho súdu zmeniť jej výšku bola v rozpore so zásadou proporcionality. V kontexte naliehavosti čeliť vážnym obavám o životné prostredie sa povinnosť odovzdania kvót stanovená v článku 12 ods. 3 smernice 2003/87 a paušálna pokuta, ktorá túto povinnosť sankcionuje v článku 16 ods. 3 tejto smernice, zdali byť normotvorcovi Únie nevyhnutnými pri sledovaní cieľa zriadiť efektívny systém obchodovania s kvótami ekvivalentu oxidu uhličitého, aby sa predišlo tomu, že by niektorí prevádzkovatelia alebo sprostredkovatelia na trhu mali pokušenie obísť alebo zmanipulovať systém prostredníctvom špekulácií s cenami, množstvami, lehotami alebo komplexnými finančnými produktmi, ktoré vznikajú na každom trhu. Okrem toho zo smernice 2003/87 vyplýva, že prevádzkovatelia majú k dispozícii lehotu štyri mesiace, aby zabezpečili odovzdanie kvót zodpovedajúcich uplynulému roku, čo predstavuje primeranú lehotu na to, aby splnili svoju povinnosť odovzdať kvóty (rozsudok Billerud, body 38 až 40).

34

Z pohľadu tejto judikatúry treba pristúpiť k otázkam položeným v prejednávanej veci.

35

Svojou treťou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 20 a 47, ako aj článok 49 ods. 3 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby paušálna pokuta upravená v článku 16 ods. 3 smernice 2003/87 neposkytovala vnútroštátnemu súdu nijakú možnosť zmeniť jej sumu.

36

Pokiaľ ide v prvom rade o článok 20 Charty, treba pripomenúť, že rovnosť pred zákonom, ktorá je v ňom formulovaná, je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rôzne a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, ibaže by takéto zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2006, Franz Egenberger, C‑313/04, EU:C:2006:454, bod 33).

37

Podľa judikatúry Súdneho dvora je rozdiel v zaobchádzaní odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená, ak súvisí s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a ak je tento rozdiel primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 47).

38

Ako však bolo pripomenuté v bode 33 tohto uznesenia, článok 16 ods. 3 smernice 2003/87 zavádza rozdiel medzi na jednej strane prevádzkovateľmi, ktorí splnili svoju povinnosť odovzdať kvóty, a na druhej strane prevádzkovateľmi, ktorí sa tejto povinnosti vyhli, rozdiel, ktorý je objektívny a primeraný z hľadiska cieľa spočívajúceho v zriadení efektívneho spoločného systému kvót.

39

Možnosť vnútroštátneho súdu zmeniť výšku pokuty uloženej prevádzkovateľom patriacim do tejto druhej kategórie, a teda zaobchádzať rozdielne s prevádzkovateľmi, ktorí sa všetci objektívne nachádzajú v rovnakej situácii, keďže nedodržali svoje povinnosti odovzdať kvóty, tak nielenže nijako nevyplýva zo zásady rovnosti pred zákonom, ale je s ňou dokonca v rozpore.

40

Pokiaľ ide ďalej o článok 47 Charty, aj za predpokladu, že sa vnútroštátny súd domnieva, že tento článok by mal umožňovať spochybniť platnosť smernice 2003/87 z dôvodu, že táto smernica bráni dotknutým osobám napadnúť výšku pokuty, ktorá im je uložená, treba pripomenúť, že Súdny dvor už o tejto otázke rozhodoval v rozsudku Billerud, a potom v uznesení zo 17. decembra 2015, Bitter (C‑580/14, EU:C:2015:835), a vyslovil, že sankčný systém vytvorený v článku 16 tejto smernice nie je v rozpore so zásadou proporcionality.

41

Napokon, pokiaľ ide o článok 49 ods. 3 Charty, podľa ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu, aj tu stačí v každom prípade odkázať na posúdenie týkajúce sa zásady proporcionality už vykonané Súdnym dvorom v rozsudku Billerud.

42

Na tretiu otázku treba preto odpovedať tak, že články 20 a 47, ako aj článok 49 ods. 3 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby paušálna pokuta upravená v článku 16 ods. 3 smernice 2003/87 neposkytovala vnútroštátnemu súdu nijakú možnosť zmeniť jej sumu.

43

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 41 Charty má vykladať v tom zmysle že bráni tomu, aby zavedenie mechanizmov na upozornenie, upomenutie a predčasné odovzdanie kvót umožňujúcich prevádzkovateľom konajúcim v dobrej viere, aby boli v plnom rozsahu informovaní o svojej povinnosti odovzdania kvót, a nevzniklo im tak žiadne riziko, že dostanú pokutu podľa článku 16 ods. 3 smernice 2003/87, bolo pre členské štáty iba možnosťou, a nie povinnosťou.

44

Na úvod treba pripomenúť, že článok 41 Charty s názvom „Právo na dobrú správu vecí verejných“ vo svojom odseku 1 uvádza, že každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

45

Zo znenia tohto článku jasne vyplýva, že je určený výlučne inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie, a nie členským štátom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Cicala, C‑482/10, EU:C:2011:868, bod 28).

46

Prevádzkovateľ, ktorému bola uložená pokuta upravená v článku 16 ods. 3 smernice 2003/87, teda nemôže v žiadnom prípade vyvodzovať z článku 41 ods. 2 Charty právo na pomoc pri svojich administratívnych úkonoch pri ročnom odovzdávaní kvót (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2014, YS a i., C‑141/12 a C‑372/12, EU:C:2014:2081, bod 67).

47

Je pravda, že právo na riadnu správu vecí verejných zakotvené v tomto ustanovení je odrazom všeobecnej zásady práva Únie (rozsudok z 8. mája 2014, N., C‑604/12, EU:C:2014:302, bod 49). Vo svojej prvej otázke však vnútroštátny súd nepožaduje výklad tejto všeobecnej zásady, ale chce vedieť, či článok 41 Charty môže založiť povinnosť príslušného orgánu členského štátu individuálne monitorovať povinnosti odovzdať kvóty.

48

V bode 41 rozsudku Billerud však bolo spresnené, že je dovolené, aby členské štáty zriadili mechanizmy na upozornenie, upomenutie a predčasné odovzdanie umožňujúce prevádzkovateľom konajúcim v dobrej viere, aby boli v plnom rozsahu informovaní o svojej povinnosti odovzdať kvóty, a nevzniklo im žiadne riziko, že dostanú pokutu. Ako vyplývalo zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Billerud, niektoré vnútroštátne právne úpravy obsahujú takéto mechanizmy a ukladajú príslušným orgánom povinnosť pomáhať prevádzkovateľom pri ich úkonoch v rámci systému obchodovania s kvótami skleníkových plynov.

49

Na prvú otázku treba preto odpovedať tak, že článok 41 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na situáciu, keď treba určiť, či členské štáty majú povinnosť, a nie iba možnosť, zaviesť mechanizmy na upozornenie, upomenutie a predčasné odovzdanie kvót umožňujúce prevádzkovateľom konajúcim v dobrej viere, aby boli v plnom rozsahu informovaní o svojej povinnosti odovzdať kvóty, a nevzniklo im tak žiadne riziko, že dostanú pokutu podľa článku 16 ods. 3 smernice 2003/87.

50

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má zásada ochrany legitímnej dôvery vykladať v tom zmysle, že bráni uloženiu pokuty upravenej v článku 16 ods. 3 smernice 2003/87 v situácii, keď príslušné orgány neupozornili prevádzkovateľa pred uplynutím lehoty na odovzdanie kvót, hoci tak urobili predchádzajúci rok napriek tomu, že nemali takúto povinnosť.

51

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada ochrany legitímnej dôvery je dôsledkom zásady právnej istoty, ktorá predovšetkým vyžaduje, aby právne predpisy boli jasné, presné a mali predvídateľné účinky najmä v prípade, keď môžu mať na jednotlivcov a podniky nepriaznivé účinky. Jednotlivec sa môže dovolávať tohto dôsledku v prípade, keď príslušný orgán tým, že mu poskytol presné uistenia, vyvolal u neho dôvodné očakávania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2018, Klohn, C‑167/17, EU:C:2018:833, body 50 a 51).

52

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru však nevyplýva, že luxemburské orgány poskytli odvolateľke vo veci samej presné uistenia v zmysle judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode. V tejto súvislosti skutočnosť, že predchádzajúci rok tieto orgány pripomenuli prevádzkovateľovi, že ešte neodovzdal svoje kvóty, hoci uplynutie lehoty na odovzdanie kvót sa ešte len blížilo, čo bolo týmto orgánom dovolené urobiť, nemôže sama osebe predstavovať takéto presné uistenia.

53

Na druhú otázku treba preto odpovedať tak, že zásada ochrany legitímnej dôvery sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni uloženiu pokuty upravenej v článku 16 ods. 3 smernice 2003/87 v situácii, keď príslušné orgány neupozornili prevádzkovateľa pred uplynutím lehoty na odovzdanie kvót, hoci tak urobili predchádzajú rok napriek tomu, že nemali takúto povinnosť.

54

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa pojem „prípad vyššej moci“ v zmysle bodu 31 rozsudku Billerud uplatňuje na takú situáciu, o akú ide vo veci samej.

55

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že aj pri neexistencii špecifického ustanovenia je uznanie prípadu vyššej moci možné, ak vonkajší dôvod uvádzaný právnymi subjektmi má taký nezadržateľný a nevyhnutný dosah, že spôsobuje objektívnu nemožnosť dotknutých osôb dodržiavať svoje povinnosti (rozsudok Billerud, bod 31).

56

Súdny dvor v tomto bode 31 tiež spresnil, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či prevádzkovateľ napriek všetkej starostlivosti, ktorú mohol vynaložiť, aby dodržal stanovené lehoty, bol konfrontovaný s okolnosťami nezávislými od jeho vôle, ktoré boli neobvyklé a nepredvídateľné, a presahovali rámec obyčajného interného zlyhania.

57

Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby vo veci, ktorú prejednáva, vykonal takéto posúdenie. Na poskytnutie užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu však treba uviesť, že okolnosti, ktoré uviedla Luxaviation a ktoré sú pripomenuté v bode 22 tohto uznesenia, nie sú samy osebe dostatočné na to, aby predstavovali prípad vyššej moci.

58

Na štvrtú otázku treba preto odpovedať tak, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či sa pojem „prípad vyššej moci“ v zmysle bodu 31 rozsudku Billerud uplatňuje na takú situáciu, o akú ide vo veci samej.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: