1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 267 ZFEÚ, článku 47 prvého a druhého odseku Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 4 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1), vykladaného v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice.

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania proti RH vo veci jeho ponechania vo vyšetrovacej väzbe.

3

Článok 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), s názvom „Právo na slobodu a bezpečnosť“ stanovuje:

„1.   Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom:

…

…

4.   Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

…“

4

Článok 6 EDĽP s názvom „Právo na spravodlivé súdne konanie“ v odseku 1 stanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. …“

5

Odôvodnenie 16 smernice 2016/343 znie takto:

„Prezumpcia neviny by bola porušená, keby sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, označovala podozrivá alebo obvinená osoba za vinnú, ak tejto osobe ešte nebola preukázaná vina zákonným spôsobom. Takéto vyhlásenia a súdne rozhodnutia by nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. Tým by nemali byť dotknuté úkony v rámci trestného stíhania, ktorých cieľom je preukázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ako napríklad obžaloba, a nemali by byť ani dotknuté súdne rozhodnutia, v dôsledku ktorých sa stane vykonateľným podmienečný trest, a to pod podmienkou, že je dodržané právo na obhajobu. Nemali by tým byť dotknuté ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch, ako sú napríklad rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú podozrivú ani obvinenú osobu za vinnú. Pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky.“

6

Článok 4 tejto smernice s názvom „Verejné vyhlásenia o vine“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že pokiaľ sa zákonným spôsobom nepreukáže vina podozrivej alebo obvinenej osoby, táto osoba sa vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci ani v súdnych rozhodnutiach, okrem rozhodnutí o vine, nebude označovať za vinnú. Nie sú tým dotknuté úkony prokuratúry, ktoré majú za cieľ dokázať vinu podozrivej alebo obvinenej osoby, ani predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch.“

7

Podľa článku 6 smernice s názvom „Dôkazné bremeno“:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby sa v prípade akýchkoľvek pochybností o vine rozhodlo v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená.“

8

Podľa článku 22 Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok, ďalej len „NPK“) sa každá trestná vec musí posúdiť a rozhodnúť v primeranej lehote, najmä ak je obvinená osoba vo väzbe.

9

V súlade s článkom 56 ods. 1 a článkom 63 ods. 1 NPK sa vyšetrovacia väzba môže nariadiť a predĺžiť, ak „existuje dôvodné podozrenie“, že obvinená osoba spáchala trestný čin.

10

Podľa článku 65 ods. 4 NPK, ak obvinená osoba spochybní pred súdom splnenie všetkých zákonných podmienok predĺženia svojej väzby, a to vrátane trvajúceho dôvodného podozrenia, že spáchala dotknutý trestný čin, súd je povinný reagovať na jej tvrdenia a posúdiť, či toto podozrenie stále existuje, alebo nie.

11

Podľa článku 489 ods. 2 NPK môžu účastníci konania v prípade návrhu na začatie prejudiciálneho konania podať žiadosť o zmenu rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, aj keď je konanie pred vnútroštátnym súdom prerušené a súd je povinný o tejto žiadosti rozhodnúť rozhodnutím vo veci samej.

12

RH je podozrivý z účasti v organizovanej zločineckej skupine zorganizovanej na účel spáchania vrážd, čo je trestný čin, ktorý sa trestá podľa článku 321 ods. 3 Nakazetelen kodeks (Trestný zákonník) vykladaného v spojení s článkom 321 ods. 2 tohto zákonníka. Tento trestný čin sa trestá odňatím slobody od 3 do 10 rokov.

13

Dňa 22. októbra 2018 bol RH vzatý do väzby, lebo prvostupňový súd aj odvolací súd usúdili, že existuje dôvodné podozrenie, že RH spáchal vytýkaný trestný čin.

14

Advokát RH 20. decembra 2018 podal na vnútroštátny súd žiadosť o prepustenie svojho klienta z väzby, v ktorej na základe článku 56 ods. 1 a článku 63 ods. 1 NPK spochybnil dôvodné podozrenie, že sa jeho klient zúčastnil na spáchaní uvedeného trestného činu.

15

Pokiaľ ide o zákonnosť rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, vnútroštátny súd uvádza, že otázka prepustenia RH z väzby závisí len od existencie dôvodného podozrenia, že je páchateľom predmetného trestného činu.

16

V rámci rozhodovania o tejto otázke má uvedený súd pochybnosti dvojakého charakteru. Po prvé uvádza, že v priebehu preskúmavania otázky existencie dôvodného podozrenia umožňujúceho predpokladať, že dotknutá osoba spáchala predmetný trestný čin, sa stretol so značnými ťažkosťami, pokiaľ ide o to, akú formuláciu mal zvoliť vo svojom rozhodnutí tak, aby neoznačil RH za vinného a súčasne odpovedal na námietky vznesené obhajcom RH.

17

Z novšej vnútroštátnej judikatúry totiž vyplýva, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe a na účely určenia, či existuje dôvodné podozrenie, že podozrivá alebo obvinená osoba spáchala vytýkané skutky, treba vykonať posúdenie prima facie, na základe ktorého sa preukáže obvinenie.

18

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti vysvetľuje, že výklad vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe už bol predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 19. septembra 2018, Milev (C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732). V uvedenej veci obvinená osoba po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania a prerušení konania dvakrát požiadala o preskúmanie zákonnosti svojej väzby z rovnakých dôvodov, ktoré boli uplatnené v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

19

Po druhé má vnútroštátny súd pochybnosti, či tým, že podal prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania a prerušil konanie týkajúce sa sporu, ktorý mu bol predložený, dodržal právo Únie vrátane povinnosti rozhodnúť v primeranom čase. Hoci totiž článok 489 ods. 2 NPK výslovne nestanovuje, že vnútroštátny súd musí rozhodnúť o žiadosti o zmenu rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, nová judikatúra vykladá uvedené ustanovenie v tom zmysle, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nemožno podať.

20

Podľa vnútroštátneho súdu podal súd, ktorému bol predložený spor vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 19. septembra 2018, Milev (C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732), návrh na začatie prejudiciálneho konania a prerušil konanie napriek záväzným pokynom nadriadeného súdu, čo viedlo k disciplinárnemu konaniu pred Visšija sădeben săvet (Najvyššia súdna rada, Bulharsko) pre porušenie povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote.

21

Za týchto okolností Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

Ak je odpoveď na prvú otázku záporná:

22

Vnútroštátny súd navrhol, aby sa návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednal v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

23

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice 2016/343, ktorá patrí do oblasti upravenej v tretej časti hlave V Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Preto naň možno uplatniť naliehavé prejudiciálne konanie podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 107 jeho rokovacieho poriadku.

24

Pokiaľ ide o kritérium naliehavosti, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba zohľadniť okolnosť, že osoba, o ktorú ide vo veci samej, je v súčasnosti pozbavená slobody a že jej ponechanie vo väzbe závisí od rozhodnutia sporu vo veci samej [rozsudok zo 6. decembra 2018, IK (Výkon doplňujúceho trestu), C‑551/18 PPU, EU:C:2018:991, bod 30 a citovaná judikatúra].

25

Ako už bolo uvedené v bodoch 12 až 14 tohto uznesenia, v spore vo veci samej je RH podozrivý z účasti v organizovanej zločineckej skupine zorganizovanej na účely spáchania vrážd a 22. októbra 2018 bolo voči nemu vydané rozhodnutie o vzatí do vyšetrovacej väzby. Advokát RH 20. decembra 2018 podal na vnútroštátny súd žiadosť o prepustenie svojho klienta z väzby s tým, že spochybnil existenciu „dôvodného podozrenia“ z účasti RH na predmetnom trestnom čine.

26

Z toho vyplýva, že ponechanie RH vo väzbe závisí od rozhodnutia Súdneho dvora, keďže odpoveď Súdneho dvora na otázky položené vnútroštátnym súdom by mohla mať priame dôsledky na ďalší osud jeho vyšetrovacej väzby.

27

Za týchto okolností prvá komora Súdneho dvora 16. januára 2019 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa na predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom prejudiciálnom konaní.

28

Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

29

Toto ustanovenie treba uplatniť v rámci tohto prejudiciálneho konania.

30

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 267 ZFEÚ a článok 47 druhý odsek Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ako ju vykladá judikatúra, v dôsledku čoho je vnútroštátny súd povinný rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe bez toho, aby mal možnosť podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo počkať na odpoveď Súdneho dvora.

31

Podľa vnútroštátneho súdu je totiž účelom tejto právnej úpravy neporušiť právo podozrivej alebo obvinenej osoby na preskúmanie jej žiadosti týkajúcej sa zákonnosti uvedeného rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe v primeranej lehote a v prípade porušenia tejto právnej úpravy vystaviť členov tohto súdu disciplinárnej sankcii.

32

Po prvé treba zdôrazniť, že právo obvinených osôb, aby ich vec bola prejednaná v primeranej lehote, bolo zakotvené v článku 6 ods. 1 EDĽP, ako aj v článku 47 druhom odseku Charty, pokiaľ ide o súdne konanie. V trestnej oblasti musí byť uvedené právo zaručené nielen v priebehu tohto konania, ale aj počas prípravného informačného konania, a to od okamihu, keď bolo voči dotknutej osobe vznesené obvinenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, body 70 a 71 a citovanú judikatúru).

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 267 štvrtým odsekom ZFEÚ, ak sa prejudiciálna otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne.

34

V tomto ohľade naliehavé prejudiciálne konanie predstavuje podľa článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie jeden zo spôsobov výkonu práva každej osoby, aby jej vec bola prejednaná v primeranej lehote.

35

Z toho vyplýva, že také konania, ako sú konania stanovené v článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, majú za cieľ konkrétne to, aby toto právo zakotvené v článku 47 druhom odseku Charty bolo dodržané.

36

Po druhé, pokiaľ ide o možnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, resp. vyčkať na odpoveď Súdneho dvora, treba pripomenúť, že článok 267 ZFEÚ vo svojom druhom odseku predovšetkým stanovuje, že vnútroštátny súd môže položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, ak usúdi, že rozhodnutie o nich je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia.

37

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zakladá na dialógu medzi súdmi a jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu uvedeného návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C‑210/06, EU:C:2008:723, bod 91 a citovaná judikatúra, ako aj z 1. februára 2017, Tolley, C‑430/15, EU:C:2017:74, bod 31 a citovaná judikatúra).

38

Vnútroštátne súdy tak majú širokú právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že právna vec, o ktorej rozhodujú, nastoľuje otázky vyžadujúce si výklad alebo posúdenie platnosti ustanovení práva Únie, ktoré vyžadujú ich rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2010, Melki a Abdeli, C‑188/10 a C-189/10, EU:C:2010:363, bod 41 a citovanú judikatúru).

39

Konkrétne vnútroštátne súdy môžu využiť túto možnosť v ktoromkoľvek okamihu konania, ktorý považujú za vhodný. Vzhľadom na to je výber najvhodnejšieho času na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru ich výlučnou právomocou (rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov, C‑614/14, EU:C:2016:514, bod 17 a citovaná judikatúra).

40

Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že právomoc nariadiť podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, ktorú článok 267 ZFEÚ zveruje všetkým vnútroštátnym súdom, nemôže byť spochybnená uplatnením takých pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré umožňujú súdnemu orgánu v odvolacom konaní zmeniť rozhodnutie nariaďujúce podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, zrušiť tento návrh a nariadiť súdnemu orgánu, ktorý uvedené rozhodnutie vydal, aby pokračoval v prerušenom vnútroštátnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06, EU:C:2008:723, body 95 a 98).

41

Pokiaľ ide o to, že vnútroštátny súd musí vyčkať na odpoveď Súdneho dvora na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo o možnosť, ktorú má, rozhodnúť za takých okolností, o aké ide vo veci samej, o žiadosti o prepustenie z väzby podanej počas obdobia preskúmavania návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnym dvorom, treba hneď na začiatku spresniť, že vnútroštátnemu súdu nič nebráni v tom, aby podozrivú alebo obvinenú osobu prepustil z väzby, najmä ak dôkazy, ktoré má k dispozícii, nasvedčujú v prospech prepustenia.

42

Okrem toho treba zohľadniť článok 100 ods. 1 rokovacieho poriadku, v ktorom sa uvádza, že vnútroštátny súd má možnosť vziať svoju prejudiciálnu otázku späť až do doručenia oznámenia o dátume vyhlásenia rozsudku účastníkom konania.

43

Rovnako tak podľa ustálenej judikatúry musí mať vnútroštátny súd, ktorému bol predložený spor spravujúci sa právom Únie, možnosť nariadiť predbežné opatrenia, aby sa zaistila plná účinnosť súdneho rozhodnutia o existencii práv uplatnených na základe práva Únie, ktoré sa má vydať. Potrebný účinok systému zavedeného článkom 267 ZFEÚ by sa totiž oslabil, ak by vnútroštátny súd, ktorý preruší konanie dovtedy, kým Súdny dvor neodpovie na jeho prejudiciálnu otázku, nemohol nariadiť predbežné opatrenia na obdobie, kým nevyhlási rozhodnutie na základe odpovede Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 1990, Factortame a i., C-213/89, EU:C:1990:257, body 21 a 22).

44

Súdny dvor môže sám kedykoľvek overiť, či zostávajú splnené podmienky zakladajúce jeho právomoc, ako vyplýva z článku 100 ods. 2 jeho rokovacieho poriadku.

45

Podľa ustálenej judikatúry totiž zo znenia, ako aj systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že hlavným predpokladom prejudiciálneho konania je spor skutočne prejednávaný vnútroštátnymi súdmi, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie zohľadňujúce prejudiciálny rozsudok (uznesenie z 5. júna 2014, Antonio Gramsci Shipping a i., C‑350/13, EU:C:2014:1516, bod 10, ako aj citovaná judikatúra).

46

Po tretie, pokiaľ ide o riziko disciplinárnych sankcií v prípade nesplnenia záväzných pokynov orgánu vyššej inštancie, uvádzané vnútroštátnym súdom, a o nezávislosť vnútroštátneho súdu, Súdny dvor už rozhodol, že je nevyhnutné najmä na zabezpečenie správneho fungovania systému súdnej spolupráce, ktorá je stelesnená v mechanizme prejudiciálneho konania zakotvenom v článku 267 ZFEÚ tým, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora môže uvedený mechanizmus aktivovať iba orgán, ktorý je poverený uplatňovaním práva Únie a ktorý predovšetkým spĺňa toto kritérium nezávislosti [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), nazývaný LM, C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 54 a citovaná judikatúra].

47

V tejto súvislosti rovnako ako neodvolateľnosť členov príslušného orgánu alebo finančné ohodnotenie týchto členov platom vo výške zodpovedajúcej významu nimi vykonávanej funkcie, aj požiadavka nezávislosti si vyžaduje, aby disciplinárny režim tých, ktorí majú za úlohu rozhodovať, poskytoval potrebné záruky s cieľom predísť akémukoľvek riziku toho, že taký režim bude využitý ako systém politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018 [Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), nazývaný LM, C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 64 a 67, ako aj citovanú judikatúru]. Skutočnosť, že sudcovia nebudú vystavení disciplinárnej sankcii za využitie takej možnosti, ako je predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, alebo za čakanie na odpoveď na takú otázku predtým, ako rozhodnú vo veci samej, ktorá im bola predložená a ktorá patrí do ich výlučnej právomoci, je inherentnou súčasťou nezávislosti sudcov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov, C‑614/14, EU:C:2016:514, body 17 a 25, ako aj citovanú judikatúru).

48

Z toho vyplýva, že na prvú prejudiciálnu otázku treba odpovedať tak, že článok 267 ZFEÚ a článok 47 druhý odsek Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ako ju vykladá judikatúra, v dôsledku čoho je vnútroštátny súd povinný rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe bez toho, aby mal možnosť podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo počkať na odpoveď Súdneho dvora.

49

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 smernice 2016/343 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že požiadavky vyplývajúce z prezumpcie neviny vyžadujú, aby v prípade, že príslušný súd na účely rozhodnutia o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe preskúmava dôvodné podozrenie, že podozrivá alebo obvinená osoba spáchala vytýkaný trestný čin, tento súd zvážil usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy, ktoré mu boli predložené, a aby tento súd odôvodnil svoje rozhodnutie nielen tým, že uvedie skutočnosti, z ktorých vychádzal, ale tiež tým, že sa vyjadrí k námietkam obhajcu dotknutej osoby.

50

Hoci si je vnútroštátny súd vedomý výkladu poskytnutého Súdnym dvorom v rozsudku z 19. septembra 2018, Milev (C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732), lebo ten naň výslovne odkazuje, vnútroštátny súd sa domnieva, že vysvetlenia Súdneho dvora neposkytujú odpovede na jeho otázky v celom rozsahu.

51

Treba pripomenúť, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že článok 3 a článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia prijatiu takých predbežných rozhodnutí procesnej povahy, akým je rozhodnutie o predĺžení vyšetrovacej väzby prijaté súdnym orgánom, ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazných prostriedkoch, pod podmienkou, že takéto rozhodnutia neoznačujú osobu, ktorá je vo väzbe za vinnú. Naproti tomu táto smernica neupravuje podmienky, za ktorých sa môžu prijať rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe.

52

Otázka vnútroštátneho súdu je zasadená do širšieho rámca pojmu „dôvodné podozrenie“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP a zdá sa, že vychádza najmä z poslednej vety odôvodnenia 16 smernice 2016/343, ktorá stanovuje, že „pred prijatím predbežného rozhodnutia procesnej povahy môže mať príslušný orgán najprv povinnosť overiť, či existujú dostatočné usvedčujúce dôkazné prvky v neprospech podozrivej alebo obvinenej osoby na odôvodnenie príslušného rozhodnutia, a rozhodnutie by mohlo obsahovať odkaz na tieto prvky“.

53

V prejednávanej veci odôvodnenie 16 smernice 2016/343 zodpovedá jej článku 4, lebo cieľom tohto odôvodnenia je vysvetliť ciele tohto článku, takže posledná veta odôvodnenia 16 sa má vykladať so zreteľom na toto odôvodnenie ako celok a na článok 4 uvedenej smernice.

54

V tejto súvislosti na jednej strane článok 4 smernice 2016/343 s názvom „Verejné vyhlásenia o vine“ a prvá až štvrtá veta odôvodnenia 16 tejto smernice sa zameriavajú na okolnosť, že vo verejných vyhláseniach orgánov verejnej moci alebo v súdnych rozhodnutiach, ktoré nie sú rozhodnutiami o vine, sa podozrivá alebo obvinená osoba nesmie označovať za vinnú. Článok 4 ods. 1 druhá veta smernice 2016/343 napokon výslovne spresňuje, že „nie sú tým dotknuté… predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné alebo iné príslušné orgány a ktoré sú založené na podozrení alebo usvedčujúcich dôkazoch“.

55

Na druhej strane, hoci prvá a druhá veta odôvodnenia 16 smernice 2016/343 iba pripomínajú nutnosť zabezpečiť prezumpciu neviny pri verejných vyhláseniach, v tretej a štvrtej vete tohto odôvodnenia sa opakuje myšlienka, že opatrnosť týkajúca sa verejných vyhlásení nemá vplyv na úkony prokuratúry alebo predbežné rozhodnutia procesnej povahy, a to najmä tie, ktoré sa týkajú vyšetrovacej väzby.

56

Okrem toho článok 6 smernice 2016/343 s názvom „Dôkazné bremeno“ v ods. 1 druhej vete výslovne spresňuje, že tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať „usvedčujúce aj oslobodzujúce“ dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom.

57

Ak teda po preskúmaní usvedčujúcich a oslobodzujúcich dôkazov vnútroštátny súd dospeje k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že osoba spáchala skutky, ktoré sa jej vytýkajú a prijme v tomto zmysle predbežné rozhodnutie, nemôže to znamenať to isté, čo označenie podozrivej alebo obvinenej osoby za vinnú z týchto skutkov v zmysle článku 4 smernice 2016/343.

58

Z článku 4 ods. 1 druhej vety tejto smernice totiž vyplýva, že tým nie sú dotknuté predbežné rozhodnutia procesnej povahy, ktoré prijmú justičné orgány, a štvrtá veta odôvodnenia 16 uvedenej smernice zahŕňa medzi tieto predbežné rozhodnutia aj rozhodnutia týkajúce sa vyšetrovacej väzby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2018, Milev, C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732, bod 44).

59

V každom prípade treba pripomenúť, že vzhľadom na minimálnu povahu harmonizácie sledovanú smernicou 2016/343 sa táto smernica nebude považovať za úplný a komplexný nástroj, ktorý by mal za cieľ stanoviť všetky podmienky na prijatie rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe, či už ide o podrobné pravidlá preskúmania jednotlivých dôkazov alebo o rozsah odôvodnenia takého rozhodnutia (rozsudok z 19. septembra 2018, Milev, C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732, bod 47).

60

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné odpovedať na druhú otázku tak, že články 4 a 6 smernice 2016/343 v spojení s odôvodnením 16 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že požiadavky vyplývajúce z prezumpcie neviny nebránia tomu, aby v prípade, že príslušný súd preskúmava – na účely rozhodnutia o zákonnosti rozhodnutia o vyšetrovacej väzbe – dôvodné podozrenie, že podozrivá alebo obvinená osoba spáchala vytýkaný trestný čin, tento súd po prvé zvážil usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy, ktoré mu boli predložené, a po druhé odôvodnil svoje rozhodnutie nielen tým, že uvedie dôkazy, z ktorých vychádzal, ale tiež tým, že sa vyjadrí k námietkam obhajoby dotknutej osoby, a to pod podmienkou, že takéto rozhodnutie neoznačuje osobu, ktorá je vo väzbe, za vinnú.

61

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) nariadil: