–

Ryanair DAC, v zastúpení: A. Kasnowska, adwokat, a M. Jóźwiak, radca prawny,

–

DelayFix, predtým Passenger Rights sp. z o.o., v zastúpení: M. Misiaszek, K. Żbikowska a I. Wieczorek, adwokaci,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

[Opravené uznesením z 13. januára 2021] Európska komisia, v zastúpení: M. Heller, A. Szmytkowska a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 25 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1), ako aj smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Passenger Rights sp. z o.o., teraz DelayFix, so sídlom vo Varšave (Poľsko), špecializujúcou sa na vymáhanie pohľadávok, ktorej cestujúci v leteckej doprave postúpil svoje práva, na jednej strane a leteckou spoločnosťou Ryanair DAC so sídlom v Dubline (Írsko) na druhej strane, ktorý sa týka zaplatenia sumy 250 eur ako náhrady za zrušenie letu na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 10).

3

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 93/13 je jej účelom aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [týkajú – neoficiálny preklad] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.

4

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

5

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.   Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred [vopred vypracovaná – neoficiálny preklad] a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky [jej obsah – neoficiálny preklad], najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

3.   Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

6

Článok 4 ods. 1 tej istej smernice stanovuje:

„… nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.“

7

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

8

Bod 1 písm. q) prílohy uvedenej smernice uvádza „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je… neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok“.

9

Kapitola II nariadenia č. 1215/2012 s názvom „Právomoc“ obsahuje desať oddielov. Oddiel 1 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ obsahuje článok 4 tohto nariadenia, ktorý vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

10

Oddiel 2 tejto kapitoly II, nazvaný „Osobitná právomoc“, obsahuje článok 7 uvedeného nariadenia, ktorý stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…“

11

Oddiel 4 uvedenej kapitoly II, nazvaný „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“, obsahuje článok 17 toho istého nariadenia, ktorý stanovuje:

„…

3.   Tento oddiel sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.“

12

Podľa článku 25 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa nachádza v oddiele 7 tej istej kapitoly II s názvom „Voľba právomoci“:

„1.   Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

…“

13

Podľa článku 509 Kodeks cywilny (Občiansky zákonník) v znení uplatniteľnom na konanie vo veci samej:

„1.   Veriteľ môže bez súhlasu dlžníka previesť pohľadávku na tretiu osobu (postúpenie pohľadávky), pokiaľ to neodporuje zákonu, zmluve alebo povahe záväzku.

2.   Spolu s pohľadávkou prechádzajú na nadobúdateľa všetky práva, ktoré sú s ňou spojené, najmä nárok na úroky z omeškania.“

14

Passenger Rights, spoločnosť špecializujúca sa na vymáhanie pohľadávok cestujúcich v leteckej doprave, teraz DelayFix, navrhla, aby Sąd Rejonowy dla m. st. Warszawy w Warszawie (Okresný súd pre hlavné mesto Varšavu vo Varšave, Poľsko) uložil leteckej spoločnosti Ryanair na základe nariadenia č. 261/2004 povinnosť zaplatiť sumu 250 eur ako náhradu za zrušenie letu medzi Milánom (Taliansko) a Varšavou (Poľsko), pričom pohľadávku voči tejto leteckej spoločnosti na ňu postúpil cestujúci.

15

Ryanair vzniesla námietku nedostatku právomoci poľských súdov z dôvodu, že doložka 2.4 jej všeobecných prepravných podmienok, s ktorými tento cestujúci súhlasil pri kúpe svojej letenky cez internet, stanovuje právomoc v prospech írskych súdov. Podľa Ryanair je DelayFix ako postupník pohľadávky uvedeného cestujúceho viazaná touto doložkou.

16

Uznesením z 15. februára 2019 Sąd Rejonowy dla m. st. Warszawy w Warszawie (Okresný súd pre hlavné mesto Varšavu vo Varšave) zamietol túto námietku nedostatku právomoci s odôvodnením, že na jednej strane doložka o voľbe právomoci uvedená v zmluve o preprave medzi tým istým cestujúcim a leteckou spoločnosťou je nekalá v zmysle smernice 93/13, a na druhej strane DelayFix ako postupník pohľadávky tohto cestujúceho po zrušení letu nemôže byť viazaná takouto doložkou.

17

Ryanair podala proti tomuto uzneseniu odvolanie na vnútroštátny súd. Tvrdí, že keďže DelayFix nie je spotrebiteľom, nemôže sa na ňu vzťahovať súdna ochrana stanovená pre spotrebiteľské zmluvy.

18

Vnútroštátny súd spresňuje, že podľa vnútroštátnych ustanovení a za súčasného stavu judikatúry Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko) možno nekalú povahu zmluvnej podmienky konštatovať v rámci preskúmania žaloby o zaplatenie podanej proti dlžníkovi predajcom alebo dodávateľom, ktorý nadobudol pohľadávku spotrebiteľa.

19

V prvom rade sa však tento súd pýta, či vzhľadom na článok 3 ods. 1 a článok 6 ods. 1 smernice 93/13 možno aj postupníka pohľadávky spotrebiteľa považovať za spotrebiteľa. Konkrétnejšie, vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či postúpenie pohľadávky spotrebiteľom na predajcu alebo dodávateľa má za následok, že na predajcu alebo dodávateľa prechádzajú práva spotrebiteľa, pričom mu umožňuje odvolávať sa na výhodný režim Únie v oblasti ochrany spotrebiteľov, ktorý vyplýva najmä z tejto smernice.

20

V druhom rade sa otázky vnútroštátneho súdu týkajú judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa uplatnenia nariadenia č. 1215/2012, pokiaľ ide o právny režim doložiek o voľbe právomoci stanovený v článku 25 tohto nariadenia, ako aj osobitného režimu stanoveného v oddiele 4 kapitoly II uvedeného nariadenia, ktorý sa týka „právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv“, a najmä pojmu „spotrebiteľ“ uvedeného v tomto oddiele.

21

Pokiaľ ide na jednej strane o doložky uvedené v článku 25 nariadenia č. 1215/2012, tento súd zdôrazňuje, že z rozsudku zo 7. februára 2013, Refcomp (C‑543/10, EU:C:2013:62), vyplýva, že tento typ doložky vloženej do zmluvy môže mať účinky v zásade len vo vzťahoch medzi stranami, ktoré udelili svoj súhlas s uzavretím tejto zmluvy. Takáto doložka totiž vyplýva z dohody medzi zmluvnými stranami a na to, aby ju bolo možné uplatniť voči tretej osobe, je v zásade nevyhnutné, aby táto osoba udelila svoj súhlas na tento účel.

22

Pokiaľ ide na druhej strane o pojem „spotrebiteľ“ v zmysle oddielu 4 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, uvedený súd zdôrazňuje, že keďže osobitný režim ustanovený v článku 17 a nasl. tohto nariadenia je založený na snahe chrániť spotrebiteľa ako ekonomicky slabšiu a právne menej skúsenú zmluvnú stranu ako jeho zmluvný partner, spotrebiteľ je chránený len v rozsahu, v akom je v súdnom konaní osobne navrhovateľom alebo odporcom. Preto navrhovateľ, ktorý nie je sám zmluvnou stranou dotknutej spotrebiteľskej zmluvy, nemôže mať nárok na právomoc súdu vo veciach spotrebiteľských zmlúv. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora sa vnútroštátny súd pýta, či na účely určenia právomoci súdu a platnosti doložky o voľbe právomoci treba zohľadniť „pôvodnú“ povahu záväzku alebo či predajca alebo dodávateľ, ktorý je postupníkom dotknutej pohľadávky, môže napadnúť túto podmienku z dôvodu jej nekalej povahy na základe systému ochrany spotrebiteľov upraveného najmä smernicou 93/13.

23

Za týchto podmienok Sąd Okręgowy w Warszawie, XXIII Wydział Gospodarczy Odwoławczy (Krajský súd Varšava, 23. obchodné oddelenie pre odvolania) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 2 písm. b), článok 3 ods. 1 a 2, ako aj článok 6 ods. 1 smernice… 93/13…, ako aj článok 25 nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že aj konečný nadobúdateľ pohľadávky, ktorý ju nadobudol na základe postúpenia od spotrebiteľa, ale sám nie je spotrebiteľom, sa môže odvolávať na to, že zmluvné podmienky neboli individuálne dohodnuté a že v dohode o voľbe právomoci sú použité nekalé zmluvné podmienky?“

24

Podaním zo 4. novembra 2020 doručeným do kancelárie Súdneho dvora v ten istý deň Ryanair na základe článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora požiadala o otvorenie ústnej časti konania, pričom tvrdila, že okolnosti uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu neboli dostatočne vysvetlené, je potrebné dôkladné pojednávanie a rozhodnutie prejednávanej veci môže mať rozhodujúci vplyv na výklad príslušných ustanovení práva Únie.

25

Je potrebné pripomenúť, že podľa tohto ustanovenia Súdny dvor môže bez návrhu, na návrh generálneho advokáta, ako aj na návrh účastníkov konania nariadiť otvorenie alebo opätovné otvorenie ústnej časti konania, ak usúdi, že nemá dostatok informácií alebo že vec má byť rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili.

26

V prejednávanej veci podmienky stanovené v uvedenom ustanovení splnené nie sú.

27

Vnútroštátny súd totiž dostatočne vysvetlil skutkové okolnosti, ako aj vnútroštátny právny rámec. Taktiež písomná časť konania na Súdnom dvore už umožnila účastníkom konania vyjadriť svoje stanoviská. Okrem toho návrh na začatie prejudiciálneho konania vôbec nevyžaduje, aby o ňom bolo rozhodnuté na základe tvrdení, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili.

28

V dôsledku toho nie je po vypočutí generálneho advokáta potrebné vyhovieť návrhu spoločnosti Ryanair na nariadenie otvorenia ústnej časti konania.

29

Počas písomnej časti konania Ryanair uviedla, že požadovanú sumu, ktorej sa týka spor prejednávaný vnútroštátnym súdom, už zaplatila. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa preto stal bezpredmetným.

30

Na otázku položenú v tejto súvislosti Súdnym dvorom vnútroštátny súd odpovedá, že konanie vo veci samej bolo spojené s dvoma ďalšími vecami, ktoré sa týkajú účastníkov konania vo veci samej a ktorých predmetom sú návrhy na náhradu škody tiež podané na základe nariadenia č. 261/2004, takže konanie pred ním stále prebieha.

31

Zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že prejudiciálne konanie predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi sa skutočne prejednáva spor, v ktorom majú vydať rozhodnutie, pri ktorom môžu vziať do úvahy rozsudok v prejudiciálnom konaní. Opodstatnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba efektívneho riešenia sporu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Pohotovosť, C‑470/12, EU:C:2014:101, body 28 a 29, ako aj citovanú judikatúru).

32

V prejednávanej veci treba uviesť, že konanie vo veci samej bolo spojené s dvoma ďalšími vecami, v prípade ktorých nebolo pred Súdnym dvorom preukázané, že návrhy na náhradu škody boli vyriešené, takže treba usúdiť, že spor vo veci samej stále prejednáva vnútroštátny súd.

33

Keďže konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, pomocou ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, o ktorom majú tieto súdy rozhodnúť, také tvrdenie vnútroštátneho súdu Súdny dvor zaväzuje a účastníci vnútroštátneho konania ho v zásade nemôžu spochybniť (rozsudok z 27. februára 2014, Pohotovosť, C‑470/12, EU:C:2014:101, bod 30 a citovaná judikatúra).

34

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.

35

Položenou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 25 nariadenia č. 1215/2012, ako aj článok 2 písm. b), článok 3 ods. 1 a 2 a článok 6 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že na spochybnenie právomoci súdu rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej na základe nariadenia č. 261/2004 a smerujúcej proti leteckej spoločnosti môže táto letecká spoločnosť uplatniť voči spoločnosti na vymáhanie pohľadávok, ktorej cestujúci postúpil svoju pohľadávku, doložku o voľbe právomoci uvedenú v zmluve o preprave medzi cestujúcim a touto leteckou spoločnosťou.

36

Odpoveď na túto otázku si vyžaduje určiť, za akých podmienok môže takáto doložka o voľbe právomoci zaväzovať spoločnosť na vymáhanie pohľadávok, ktorej cestujúci postúpil svoju pohľadávku.

37

Hoci otázky vnútroštátneho súdu týkajúce sa doložky o voľbe právomoci dotknutej vo veci samej súvisia tak so smernicou 93/13, ako aj nariadením č. 1215/2012, právny režim tohto typu doložky je určený článkom 25 tohto nariadenia, preto treba začať preskúmaním položenej otázky s ohľadom na toto nariadenie.

38

Podľa ustálenej judikatúry sa má pojem doložka o voľbe právomoci vykladať ako autonómny pojem práva Únie a zásade zmluvnej voľnosti, z ktorej vychádza článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, treba priznať plné uplatnenie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. marca 1992, Powell Duffryn, C‑214/89, EU:C:1992:115, bod 14; z 9. decembra 2003, Gasser, C‑116/02, EU:C:2003:657, bod 51 a citovanú judikatúru, ako aj zo 7. februára 2013, Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, body 22 a 40, ako aj citovanú judikatúru).

39

Konkrétne okolnosť, že dotknutá zmluva bola uzatvorená on‑line, nemôže sama osebe spôsobiť neplatnosť takejto doložky s výhradou dodržania podmienok stanovených v judikatúre Súdneho dvora, ktoré sa týkajú najmä uchovania textu, v ktorom je táto doložka dohodnutá (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, El Majdoub, C‑322/14, EU:C:2015:334, bod 40).

40

Okrem toho článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 nespresňuje, či doložku o voľbe právomoci možno postúpiť nad rámec okruhu strán zmluvy na tretiu osobu, stranu neskoršej zmluvy a úplného alebo čiastočného právneho nástupcu jednej zo strán pôvodnej zmluvy (rozsudky zo 7. februára 2013, Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, bod 25, a z 20. apríla 2016, Profit Investment SIM, C‑366/13, EU:C:2016:282, bod 23).

41

Konajúci súd má teda povinnosť v prvom rade preskúmať, či doložka o voľbe právomoci bola skutočne predmetom súhlasu zmluvných strán, ktorý sa musí vyjadriť jasne a jednoznačne, pričom formálne požiadavky podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 majú v tomto ohľade zaručiť, aby bol tento súhlas skutočne daný (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. februára 2013, Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, bod 27 a citovanú judikatúru, ako aj z 8. marca 2018, Saey Home & Garden, C‑64/17, EU:C:2018:173, bod 25 a citovanú judikatúru).

42

Z toho vyplýva, že doložka o voľbe právomoci vložená do zmluvy môže vyvolávať účinky len vo vzťahoch medzi stranami, ktoré udelili svoj súhlas s uzatvorením tejto zmluvy (rozsudky zo 7. februára 2013, Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, bod 29, a z 28. júna 2017, Leventis a Vafeias, C‑436/16, EU:C:2017:497, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).

43

V prejednávanej veci nie je doložka o voľbe právomoci namietaná voči strane zmluvy, v ktorej je táto doložka uvedená, ale voči osobe, ktorá je treťou osobou vo vzťahu k tejto zmluve.

44

Hoci ani Passenger Rights, ani DelayFix, ktorá je jej právnou nástupkyňou, nesúhlasila s tým, že bude so spoločnosťou Ryanair viazaná doložkou o voľbe právomoci, táto letecká spoločnosť tiež nesúhlasila s tým, aby bola s touto spoločnosťou na vymáhanie pohľadávok viazaná takouto doložkou.

45

Navyše ani účastníci konania vo veci samej, ani vnútroštátny súd neuvádzajú skutočnosti alebo indície umožňujúce domnievať sa, že by zmluvné strany uzavreli dohodu o voľbe právomoci obsahujúcu doložku o voľbe právomoci, o akú ide vo veci samej, v jednej z foriem stanovených v článku 25 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 1215/2012.

46

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že na spochybnenie právomoci súdu rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej na základe nariadenia č. 261/2004 a smerujúcej proti leteckej spoločnosti, táto letecká spoločnosť v zásade nemôže namietať doložku o voľbe právomoci vloženú do zmluvy o preprave uzavretej medzi cestujúcim a touto leteckou spoločnosťou voči spoločnosti na vymáhanie pohľadávok, ktorej cestujúci postúpil svoju pohľadávku.

47

Doložka o voľbe právomoci, ktorú tretia osoba nedohodla, by totiž mohla túto tretiu osobu zaväzovať len v prípade, keď by podľa vnútroštátneho práva uplatňujúceho sa vo veci samej táto tretia osoba vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 65 a citovanú judikatúru).

48

Otázka položená vnútroštátnym súdom tiež predpokladá určenie podmienok platnosti takejto doložky.

49

Podľa článku 25 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 súdy určené v doložke o voľbe právomoci majú právomoc, pokiaľ dohoda o voľbe právomoci nie je „podľa právneho poriadku tohto členského štátu“ vecne neplatná. Normotvorca Únie tak zaviedol pravidlo, podľa ktorého sa platnosť doložky o voľbe právomoci posudzuje podľa právnej úpravy štátu, ktorého súdy sú v tejto doložke určené.

50

Ak v prejednávanej veci vnútroštátny súd skúma platnosť doložky o voľbe právomoci, prináleží mu tak urobiť z hľadiska právnej úpravy štátu, ktorého súdy sú určené v tejto doložke, teda z hľadiska írskeho práva.

51

Okrem toho súdu rozhodujúcemu o spore, o ktorý ide vo veci samej, prináleží, aby uplatnil právne predpisy štátu, ktorého súdy sú určené v uvedenej doložke, a to tak, že vyloží túto právnu úpravu v súlade s právom Únie, a najmä smernicou 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. apríla 2016, Radlinger a Radlingerová, C‑377/14, EU:C:2016:283, bod 79, ako aj zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C‑147/16, EU:C:2018:320, bod 41).

52

V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že pokiaľ ide o vzťahy medzi smernicou 93/13 a právami cestujúcich v leteckej doprave, ako sú práva vyplývajúce z nariadenia č. 261/2004, Súdny dvor rozhodol, že smernica 93/13 predstavuje všeobecnú právnu úpravu ochrany spotrebiteľov, ktorá sa má uplatňovať vo všetkých odvetviach hospodárskej činnosti vrátane leteckej dopravy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2017, Air Berlin, C‑290/16, EU:C:2017:523, bod 44 a citovanú judikatúru).

53

V druhom rade treba uviesť, že za okolností podobných okolnostiam vo veci samej, ktoré sa týkajú postúpenia pohľadávok na spoločnosť na vymáhanie pohľadávok, Súdny dvor, pokiaľ ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66), rozhodol, že skutočnosť, že spory, o ktoré ide v týchto veciach, sa týkali len predajcov alebo dodávateľov, nebránila uplatneniu nástroja patriaceho do spotrebiteľského práva Únie, keďže pôsobnosť tejto smernice nezávisí od identity účastníkov predmetného sporu, ale od identity zmluvných strán predmetnej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2019, Lexitor, C‑383/18, EU:C:2019:702, bod 20).

54

Túto judikatúru treba použiť, pokiaľ ide o uplatnenie smernice 93/13.

55

Podľa článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa totiž táto smernica uplatňuje na podmienky uvedené v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré neboli individuálne dohodnuté [rozsudky zo 7. novembra 2019, Profi Credit Polska, C‑419/18 a C‑483/18, EU:C:2019:930, bod 51 a citovaná judikatúra, ako aj z 10. septembra 2020, A (Podnájom sociálneho bývania), C‑738/19, EU:C:2020:687, bod 34].

56

V prejednávanej veci zmluva o preprave, na ktorej je založená pohľadávka spoločnosti DelayFix, bola pôvodne uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom, teda leteckou spoločnosťou, a cestujúcim, a nič nenasvedčuje tomu, že by si cestujúci kúpil letenku na iné než súkromné účely.

57

V treťom rade treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13 sa podmienka považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

58

V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že doložka o voľbe právomoci, ktorá je zahrnutá do zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby bola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo tohto predajcu alebo dodávateľa, sa musí považovať za nekalú v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich z tejto zmluvy v neprospech spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C‑240/98 až C‑244/98, EU:C:2000:346, bod 24; zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C‑243/08, EU:C:2009:350, bod 40, ako aj z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C‑137/08, EU:C:2010:659, bod 53).

59

Takáto doložka totiž patrí do kategórie podmienok, ktorých cieľom alebo následkom je zbavenie spotrebiteľa práva podať žalobu alebo bránenie v uplatnení tohto práva, čo je kategória uvedená v bode 1 písm. q) prílohy tejto smernice (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C‑240/98 až C‑244/98, EU:C:2000:346, bod 22; zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C‑243/08, EU:C:2009:350, bod 41, ako aj z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C‑137/08, EU:C:2010:659, bod 54).

60

V tomto kontexte sa nekalá povaha zmluvnej podmienky posudzuje so zreteľom na povahu služieb, ktoré sú predmetom dotknutej zmluvy, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v súlade s článkom 4 ods. 1 smernice 93/13.

61

Vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o spore, o ktorý ide vo veci samej, teda prináleží, aby na základe právnej úpravy štátu, ktorého súdy sú určené v doložke o voľbe právomoci, a výkladom tejto právnej úpravy v súlade s požiadavkami smernice 93/13 vyvodil právne dôsledky z prípadnej nekalej povahy takejto podmienky, keďže zo znenia článku 6 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť nekalú podmienku tak, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa.

62

Napokon je potrebné zdôrazniť, že v súlade s ustálenou judikatúrou podľa článku 7 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012 a pokiaľ ide o priame lety, treba tak miesto odletu, ako aj miesto príletu lietadla považovať z rovnakého dôvodu za miesta hlavného poskytnutia služieb, ktoré sú predmetom zmluvy o leteckej preprave, čím sa osobe, ktorá podáva žalobu o náhradu škody na základe nariadenia č. 261/2004, priznáva možnosť podať žalobu na súd, v obvode ktorého sa nachádza buď miesto odletu, alebo miesto príletu lietadla, keďže tieto miesta sú dohodnuté v uvedenej zmluve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, bod 47, ako aj uznesenie z 13. februára 2020, flightright, C‑606/19, EU:C:2020:101, bod 26).

63

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 25 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že na spochybnenie právomoci súdu rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej na základe nariadenia č. 261/2004 a smerujúcej proti leteckej spoločnosti, táto letecká spoločnosť nemôže namietať doložku o voľbe právomoci vloženú do zmluvy o preprave uzavretej medzi cestujúcim a touto leteckou spoločnosťou voči spoločnosti na vymáhanie pohľadávok, ktorej cestujúci postúpil svoju pohľadávku, s výnimkou prípadu, že podľa právnej úpravy členského štátu, ktorého súdy sú v tejto doložke určené, táto spoločnosť na vymáhanie pohľadávok vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Takáto doložka, ktorá je vložená bez toho, aby bola individuálne dohodnutá v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom, teda cestujúcim v leteckej doprave, a predajcom alebo dodávateľom, teda uvedenou leteckou spoločnosťou, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo tejto spoločnosti, sa prípadne musí považovať za nekalú podmienku v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.

64

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 25 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že na spochybnenie právomoci súdu rozhodovať o žalobe o náhradu škody podanej na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 a smerujúcej proti leteckej spoločnosti, táto letecká spoločnosť nemôže namietať doložku o voľbe právomoci vloženú do zmluvy o preprave uzavretej medzi cestujúcim a touto leteckou spoločnosťou voči spoločnosti na vymáhanie pohľadávok, ktorej cestujúci postúpil svoju pohľadávku, s výnimkou prípadu, že podľa právnej úpravy členského štátu, ktorého súdy sú v tejto doložke určené, táto spoločnosť na vymáhanie pohľadávok vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodnej zmluvnej strany, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Takáto doložka, ktorá je vložená bez toho, aby bola individuálne dohodnutá v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom, teda cestujúcim v leteckej doprave, a predajcom alebo dodávateľom, teda uvedenou leteckou spoločnosťou, a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo tejto spoločnosti, sa prípadne musí považovať za nekalú podmienku v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.