1

ClientEarth svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 4. apríla 2019, ClientEarth/Komisia (T‑108/17, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2019:215), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu organizácie ClientEarth o neplatnosť rozhodnutia Komisie C(2016) 8454 final zo 7. decembra 2016 (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorým bola zamietnutá žiadosť o vnútorné preskúmanie z 2. augusta 2016 podaná organizáciou ClientEarth (ďalej len „žiadosť o preskúmanie z roku 2016“) proti vykonávaciemu rozhodnutiu Komisie C(2016) 3549 final zo 16. júna 2016, ktorým sa udeľuje autorizácia na používanie chemickej látky bis(2 etylhexyl)‑ftalát (DEHP) podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemikálií (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, 2006, s. 1), zmeneného nariadením Komisie (EÚ) 2016/217 zo 16. februára 2016 (Ú. v. EÚ L 40, 2016, s. 5), (ďalej len „nariadenie REACH“).

Právny rámec

2

Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol podpísaný v Aarhuse (Dánsko) 25. júna 1998 a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1), stanovuje:

„Naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“

3

Článok 55 s názvom „Cieľ autorizácie a posudzovanie možností náhrady“ nariadenia REACH stanovuje:

„Cieľom tejto hlavy je zabezpečiť dobré fungovanie vnútorného trhu a zároveň zaistiť, aby boli riziká vyplývajúce z látok vzbudzujúcich veľké obavy riadne kontrolované a aby boli tieto látky postupne nahradené vhodnými alternatívnymi látkami alebo technológiami, ak sú ekonomicky a technicky uskutočniteľné. S týmto cieľom výrobcovia, dovozcovia a následní užívatelia žiadajúci o autorizáciu analyzujú dostupnosť alternatív a posudzujú ich riziká a technickú a ekonomickú uskutočniteľnosť náhrady.“

4

Článok 56 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ nariadenia REACH stanovuje:

„1.   Výrobca, dovozca alebo následný užívateľ nesmie uviesť na trh látku na účely použitia ani ju sám nepoužije, ak je táto látka zahrnutá do prílohy XIV, iba ak:

…“

5

V článku 57, nazvaného „Látky, ktoré sa zahrnú do prílohy XIV“, tohto nariadenia sa stanovuje:

„V súlade s postupom ustanoveným v článku 58 možno do prílohy XIV zahrnúť tieto látky:

…

…

6

Článok 58, nazvaný „Zahrnutie látok do prílohy XIV“, v odseku 1 stanovuje:

„Kedykoľvek sa prijme rozhodnutie o zahrnutí látok uvedených v článku 57 do prílohy XIV, toto rozhodnutie sa prijíma v súlade s postupom uvedeným v článku 133 ods. 4 …

…“

7

Článok 59, nazvaný „Identifikácia látok uvedených v článku 57“, nariadenia REACH v odseku 1 stanovuje:

„Postup stanovený v odsekoch 2 až 10 tohto článku sa uplatňuje na účely identifikácie látok, ktoré spĺňajú kritériá uvedené v článku 57, a stanovenia zoznamu látok navrhovaných na zahrnutie do prílohy XIV. [Európska chemická agentúra] v zozname uvedie, ktoré látky sú v jej pracovnom programe podľa článku 83 ods. 3 písm. e).“

8

Článok 60, nazvaný „Udeľovanie autorizácií“, nariadenia REACH, stanovuje:

„1.   Komisia je zodpovedná za prijímanie rozhodnutí o žiadostiach o autorizáciu v súlade s touto hlavou.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3, sa autorizácia udelí, ak je riziko pre ľudské zdravie alebo životné prostredie z používania látky, ktoré vyplýva z vnútorných vlastností uvedených v prílohe XIV, primerane kontrolované v súlade s prílohou I oddielom 6.4 a tak, ako je zdokumentované v správe žiadateľa o chemickej bezpečnosti, pričom sa zohľadňuje stanovisko výboru pre hodnotenie rizík uvedeného v článku 64 ods. 4 písm. a). Keď Komisia udeľuje autorizáciu a za každých okolnosti v nej stanovených, vezme do úvahy všetky uvoľňovania, emisie a straty vrátane rizík vyplývajúcich z difúzneho alebo disperzného používania, ktoré sú známe v čase rozhodovania.

…

3.   Odsek 2 sa neuplatňuje na:

4.   Ak nemožno autorizáciu udeliť podľa odseku 2 alebo pre látky uvedené v odseku 3, možno autorizáciu udeliť, len ak sa preukáže, že sociálno‑ekonomické prínosy pre spoločnosť vyplývajúce z používania látky prevyšujú riziko pre zdravie ľudí alebo životné prostredie, a ak neexistujú vhodné alternatívne látky alebo technológie. Toto rozhodnutie sa prijme po zvážení všetkých týchto prvkov a po zohľadnení stanovísk výboru pre hodnotenie rizík a výboru pre sociálno‑ekonomickú analýzu…:

5.   Komisia pri posúdení dostupnosti vhodných alternatívnych látok alebo technológií zohľadní všetky dôležité aspekty vrátane:

…

7.   Autorizácia sa udelí len vtedy, ak je žiadosť predložená v zhode s požiadavkami článku 62.

…

10.   Držiteľ bez ohľadu na podmienky autorizácie zabezpečí, aby sa úroveň expozície znížila na čo najnižšiu technicky a prakticky možnú úroveň.“

9

Článok 62 s názvom „Žiadosti o autorizácie“ nariadenia REACH znie:

„…

3.   Žiadosti sa môžu predkladať pre jednu alebo viac látok, ktoré spĺňajú definíciu skupiny látok uvedenú v oddiele 1.5 prílohy XI, a pre jedno alebo viac použití. Žiadosti sa môžu predložiť na vlastné použitie žiadateľom a/alebo na použitia, na ktoré plánuje uviesť látku na trh.

4.   Žiadosť o autorizáciu obsahuje tieto informácie:

…

5.   Žiadosť môže obsahovať:

…“

10

Článok 10, nazvaný „Žiadosť o vnútorné preskúmanie správneho aktu“, nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13), v odseku 1 stanovuje:

„Akákoľvek mimovládna organizácia, ktorá spĺňa podmienky uvedené v článku 11, je oprávnená požiadať o vnútorné preskúmanie inštitúciu alebo orgán [Únie], ktorý prijal správny akt podľa zákona o životnom prostredí alebo v prípade údajnej správnej nečinnosti mal takýto akt prijať.

…“

11

Nariadenie Komisie (EÚ) č. 143/2011 zo 17. februára 2011, ktorým sa mení a dopĺňa príloha XIV k nariadeniu č. 1907/2006 (Ú. v. EÚ L 44, 2011, s. 2), zahrnulo do tejto prílohy DEHP, t. j. organickú zlúčeninu, ktorá sa prevažne používa na zmäkčovanie plastov na báze polyvinylchloridu (PVC), a to z dôvodu toxických vlastností tejto látky na reprodukciu v zmysle článku 57 písm. c) nariadenia REACH.

12

Dňa 13. augusta 2013 tri spoločnosti zaoberajúce sa recykláciou odpadu (ďalej len „žiadateľky o autorizáciu“) podali spoločnú žiadosť o autorizáciu podľa článku 62 nariadenia REACH v spojení s článkom 60 ods. 2 tohto nariadenia (ďalej len „žiadosť o autorizáciu“) na účely uvedenia DEHP na trh pre tieto „použitia“:

13

V rámci analýzy alternatív, ktorá bola priložená k žiadosti o autorizáciu, žiadateľky o autorizáciu uviedli:

„DEHP je zmäkčovadlo, ktoré sa používa už niekoľko desaťročí na zmäkčenie PVC s cieľom vyrobiť mäkčené alebo pružné PVC. …

DEHP sa teda pridáva do PVC predtým, než sa z plastu stanú plastové výrobky a predtým, než sa tieto výrobky zmenia na odpad, t. j. výrobok, ktorý má potenciálne hodnotu pre [žiadadateľky o autorizáciu]. V striktnom zmysle slova tak DEHP nemá žiadnu konkrétnu funkčnú úlohu [pre žiadateľky o autorizáciu]; je jednoducho len nečistotou (prevažne nežiaducou) v odpade, ktorý sa zbiera, triedi a spracúva a následne uvádza na trh vo forme ‚recyklátu‘. Napriek tomu by obmedzená prítomnosť DEHP (alebo iných zmäkčovadiel) v recyklovanom výrobku teoreticky mohla mať určité výhody pre používateľov na vstupe (spracovateľov PVC):

14

Dňa 10. októbra 2014 výbor pre hodnotenie rizík a výbor pre sociálno‑ekonomickú analýzu (ďalej len „SEAC“) Európskej chemickej agentúry (ECHA) vydali svoje stanoviská v súvislosti so žiadosťou o autorizáciu.

15

Podľa výboru pre hodnotenie rizík žiadateľky o autorizáciu nepreukázali, že riziká pre zdravie pracovníkov vyplývajúce z dvoch požadovaných použití boli primerane kontrolované, ako to vyžaduje článok 60 ods. 2 nariadenia REACH.

16

SEAC dospel k záveru, že bez ohľadu na existenciu určitých nedostatkov v analýze žiadateliek o autorizáciu v súvislosti s preukázaním sociálno‑ekonomických prínosov z použití, pre ktoré bola žiadosť o autorizáciu predložená, autorizáciu bolo možné udeliť na základe „kvalitatívnej analýzy“, ktorá zahŕňala relevantné neistoty.

17

Dňa 12. decembra 2014 ECHA aktualizovala a doplnila existujúci zápis týkajúci sa látky DEHP v „zozname látok navrhovaných na zahrnutie do prílohy XIV“ nariadenia REACH na základe článku 59 ods. 1 tohto nariadenia (ďalej len „zoznam navrhnutých látok“) a identifikovala ju ako látku s vlastnosťami narúšajúcimi endokrinný systém, pre ktorú existujú vedecké dôkazy o možných závažných účinkoch na životné prostredie, ktoré vzbudzujú rovnakú úroveň obáv ako látky vymenované v článku 57 písm. a) až e) nariadenia REACH, v zmysle článku 57 písm. f) toho istého nariadenia.

18

Dňa 16. júna 2016 Komisia prijala vykonávacie rozhodnutie C(2016) 3549 final, ktorým sa udeľuje autorizácia na používanie DEHP v súlade s nariadením REACH (ďalej len „rozhodnutie o autorizácii“).

19

V článku 1 tohto rozhodnutia Komisia udelila autorizáciu pre tieto „použitia“:

20

Podľa toho istého ustanovenia bola uvedená autorizácia udelená na základe článku 60 ods. 4 nariadenia REACH.

21

Žiadosťou o preskúmanie z roku 2016 ClientEarth, nezisková organizácia, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia, požiadala Komisiu o vnútorné preskúmanie rozhodnutia o autorizácii na základe článku 10 nariadenia č. 1367/2006.

22

Sporným rozhodnutím Komisia zamietla túto žiadosť ako nedôvodnú.

23

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 17. februára 2017 ClientEarth navrhla zrušiť sporné rozhodnutie a rozhodnutie o autorizácii.

24

Rozhodnutím predsedu piatej komory Všeobecného súdu z 29. júna 2017 sa návrhu ECHA na vstup do konania ako vedľajší účastník konania vyhovelo.

25

V bode 31 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že žaloba bola zjavne neprípustná v rozsahu, v akom žalobkyňa navrhovala zrušenie rozhodnutia o autorizácii.

26

Pokiaľ ide o návrh na zrušenie sporného rozhodnutia, Všeobecný súd v bode 92 napadnutého rozsudku tiež zamietol ako neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú prvú časť prvého žalobného dôvodu založenú na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom skutkovom posúdení pri výklade pojmu „použitie“ uvedeného v článku 56 ods. 1 písm. a) a článku 62 ods. 4 písm. c) nariadenia REACH.

27

Všeobecný súd v bode 151 napadnutého rozsudku zamietol druhú časť prvého žalobného dôvodu založenú na existencii nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho skutkového posúdenia v spojení s nedostatkami v správe o chemickej bezpečnosti.

28

V bode 167 napadnutého rozsudku uviedol, že tvrdenia uvedené na podporu tretej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá je založená na existencii nesprávneho právneho posúdenia a na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o posúdenie vhodných alternatív, sa mali preskúmať v rámci tretieho žalobného dôvodu.

29

V bode 178 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol štvrtú časť prvého žalobného dôvodu založenú na porušení článku 60 ods. 7 a článku 64 ods. 3 nariadenia REACH ako nedôvodnú a zamietol prvý žalobný dôvod v celom rozsahu.

30

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení týkajúcom sa sociálno‑ekonomickej analýzy stanovenej v článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, Všeobecný súd v bode 189 napadnutého rozsudku zamietol ako nedôvodnú prvú časť tohto žalobného dôvodu založenú na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom skutkovom posúdení, ktoré mali vplyv na referenčný rámec tejto analýzy, a v bode 204 napadnutého rozsudku zamietol ako neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú druhú časť tohto žalobného dôvodu, založenú na zjavne nesprávnom posúdení pri hodnotení vyváženosti rizík a prínosov.

31

Všeobecný súd v bode 224 napadnutého rozsudku tiež zamietol ako nedôvodnú tretiu časť tohto žalobného dôvodu založenú na zjavne nesprávnom posúdení z dôvodu nezohľadnenia určitých informácií v rámci tohto hodnotenia.

32

Následne zamietol druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.

33

Všeobecný súd v bode 271 napadnutého rozsudku zamietol tretí žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení a zjavne nesprávnom skutkovom posúdení pri analýze alternatív ako nedôvodný.

34

V bode 307 napadnutého rozsudku zamietol štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásady predchádzania škodám, ako je uvedená v článku 191 ods. 2 ZFEÚ.

35

Všeobecný súd teda zamietol žalobu v celom rozsahu.

36

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

37

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

38

ECHA navrhuje, aby Súdny dvor:

39

Odvolateľka na podporu svojho odvolania uvádza sedem odvolacích dôvodov.

40

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol niektoré časti jej žaloby o neplatnosť ako neprípustné.

41

Po prvé uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 53 a 54 napadnutého rozsudku usúdil, že žaloba sa môže týkať len zákonnosti sporného rozhodnutia, a nie dostatočnej povahy žiadosti o autorizáciu. Podľa nej táto analýza nie je v súlade s článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ani s právom na účinný prostriedok nápravy.

42

Dodáva, že Všeobecný súd v bode 54 napadnutého rozsudku nesprávne podmienil prípustnosť jej tvrdení vzťahujúcich sa na rozhodnutie o autorizácii tým, že údajné chyby majú byť výslovne uvedené v rozhodnutí Komisie o žiadosti o vnútorné preskúmanie.

43

Po druhé tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bodoch 55 a 56 napadnutého rozsudku konštatoval, že nielen žalobné dôvody, ale aj tvrdenia, ktoré mu boli predložené v rámci žaloby o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o preskúmanie z roku 2016, sú prípustné len v rozsahu, v akom už boli uvedené v tejto žiadosti o preskúmanie.

44

Vo svojej replike uvádza, že Súdny dvor v rozsudku z 12. septembra 2019, TestBioTech a i./Komisia (C‑82/17 P, EU:C:2019:719), spresnil, že žaloba o neplatnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o vnútorné preskúmanie síce nemôže byť založená na nových žalobných dôvodoch alebo dôkazoch, ktoré neboli uvedené v žiadosti o vnútorné preskúmanie, ale že žiadateľ o takéto opätovné preskúmanie nie je povinný v rámci svojej žaloby pred súdmi Únie znovu uviesť úplne rovnaké tvrdenia.

45

Po tretie odvolateľka dodáva, že v každom prípade niektoré z tvrdení, ktoré Všeobecný súd zamietol ako neprípustné v bodoch 61, 62, 74, 75, 85 až 87, 195 až 200 a 234 až 236 napadnutého rozsudku, boli uvedené v jej žiadosti o preskúmanie z roku 2016 alebo predstavovali len hlbšie rozvinutie týchto jej tvrdení.

46

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod nemôže uspieť.

47

ECHA podporuje tvrdenia Komisie.

48

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd tým, že konštatoval neprípustnosť žaloby podanej proti rozhodnutiu o autorizácii, treba uviesť, ako tvrdila Komisia, že odvolateľka nespochybnila bod 26 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že nenavrhla zrušenie rozhodnutia o autorizácii, pretože sa domnievala, že nespĺňa podmienky požadované v článku 263 ZFEÚ.

49

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, keď konštatoval neprípustnosť tvrdení na preukázanie prípadných pochybení, ktorých sa dopustili žiadateľky o autorizáciu, treba uviesť, že na jednej strane Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 53 napadnutého rozsudku konštatoval, že v rámci tejto žaloby týkajúcej sa rozhodnutia Komisie o žiadosti o vnútorné preskúmanie boli prípustné len žalobné dôvody poukazujúce na nesprávne právne posúdenie alebo nesprávne skutkové posúdenie, ktoré mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia, a nie žalobné dôvody týkajúce sa žiadosti o autorizáciu.

50

Na druhej strane na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, z bodu 54 napadnutého rozsudku nevyplýva, že len skutočnosti uvedené „výslovne“ v rozhodnutí Komisie o žiadosti o vnútorné preskúmanie možno napadnúť na Všeobecnom súde, ale že predmetom takejto žaloby môžu byť len vady, ktoré sa nachádzajú v tomto rozhodnutí, ako to tiež vyplýva z bodov 234 a 235 napadnutého rozsudku.

51

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd tým, že sa v bodoch 55 a 56 napadnutého rozsudku domnieval, že žalobné dôvody, ale aj tvrdenia, ktoré mu boli predložené v rámci žaloby o neplatnosť takého rozhodnutia, akým je sporné rozhodnutie, sú prípustné len vtedy, ak už boli uvedené v žiadosti o preskúmanie z roku 2016, treba konštatovať, že toto tvrdenie je neúčinné, keďže Všeobecný súd v každom prípade tiež konštatoval, aj keď len subsidiárne, že tvrdenia odvolateľky uvedené v jej prvom žalobnom dôvode boli neopodstatnené, pričom toto meritórne posúdenie nebolo v tomto odvolaní napadnuté.

52

Tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého iba aktívne zavedenie alebo používanie účinnej látky v „priemyselnom procese“ zodpovedá pojmu „použitie“ v zmysle článku 56 ods. 1 písm. a) nariadenia REACH, ktoré bolo zamietnuté ako neprípustné v bode 62 napadnutého rozsudku, bolo totiž subsidiárne meritórne zamietnuté v bodoch 63 až 68 a 72 napadnutého rozsudku.

53

To isté platí aj v prípade tvrdenia odvolateľky, podľa ktorého Komisia v skutočnosti povolila „proces v celom rozsahu“, a to „recykláciu materiálu obsahujúceho látku vzbudzujúcu veľmi veľké obavy“ a udelila autorizáciu na „spracovanie plastového odpadu“ v rozpore s európskou právnou úpravou v oblasti odpadov, ako aj tvrdenia týkajúceho sa statusu „koniec odpadu“, ktoré boli Všeobecným súdom zamietnuté ako neprípustné v bodoch 75, resp. 87 napadnutého rozsudku, a v každom prípade ako nedôvodné v bodoch 76, resp. 86, 88 a 89 napadnutého rozsudku.

54

Rovnako tvrdenie odvolateľky týkajúce sa hodnotenia vyváženia rizík a prínosov, ktoré bolo odmietnuté ako neprípustné v bode 200 napadnutého rozsudku, bolo v každom prípade považované za nedôvodné v bode 204 tohto rozsudku a tvrdenie týkajúce sa analýzy alternatív v žiadosti o autorizáciu, podľa ktorého bola táto analýza sama osebe nedostatočná, pretože nespresnila funkciu DEHP, bolo zamietnuté ako neprípustné v bode 234 napadnutého rozsudku, a bolo v každom prípade považované za nedôvodné v bode 236 tohto rozsudku.

55

Keďže všetky tvrdenia uvedené na podporu prvého odvolacieho dôvodu sú nedôvodné alebo neúčinné, treba tento odvolací dôvod zamietnuť.

56

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd uložil mimovládnym organizáciám povinnosť znášať príliš vysoké dôkazné bremeno. V tejto súvislosti poukazuje na body 57, 112, 113, 148 až 150 a 248 až 251 napadnutého rozsudku.

57

Odkazuje najmä na rozsudok zo 14. novembra 2013, ICdA a i./Komisia (T‑456/11, EU:T:2013:594, bod 61), v ktorom Všeobecný súd nepožadoval od iných hospodárskych subjektov až tak vysokú úroveň dokazovania.

58

Komisia tvrdí, že odvolateľka v skutočnosti len opakuje tvrdenia uvedené v konaní na prvom stupni a že druhý odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný.

59

ECHA podporuje tvrdenia Komisie.

60

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby boli dôvody preskúmania spresnené požadovaným spôsobom, musí žiadateľ o vnútorné preskúmanie správneho aktu podľa práva životného prostredia uviesť zásadné skutkové okolnosti alebo právne tvrdenia, ktoré môžu vyvolať dôvodné, a teda podstatné pochybnosti, čo sa týka posúdenia inštitúcie alebo orgánu Únie v danom akte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2019, TestBioTecha i./Komisia, C‑82/17 P, EU:C:2019:719, bod 69).

61

Pokiaľ však ide o nedostatky, na ktoré poukázala odvolateľka pri hodnotení rizík, ktoré bolo predložené žiadateľkami o autorizáciu, Všeobecný súd sa v bodoch 112 a 113 napadnutého rozsudku nevyjadril k úrovni dôkazov vyžadovanej od odvolateľky, no v bode 114 napadnutého rozsudku konštatoval neúčinnosť tvrdení, ktoré v tejto súvislosti odvolateľka uviedla.

62

Okrem toho v bodoch 148 a 149 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd uspokojil s poukázaním na nedostatočnosť tvrdení odvolateľky, keď dospel k záveru, že odvolateľka sa nemohla odvolávať iba na nedostatky správy o bezpečnosti, bez toho, aby na základe dôkazov spochybnila hodnotenie SEAC, v ktorom sa uvádzalo, že autorizácia sa mohla v danej veci udeliť.

63

Všeobecný súd teda tým, že dospel k tomuto posúdeniu, len vyvodil dôsledky zo zásady pripomenutej v bode 60 tohto rozsudku.

64

Pokiaľ ide o analýzu alternatív, treba uviesť, že v bodoch 248 až 250 napadnutého rozsudku, ktorých sa odvolanie týka, Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolateľka nepredložila nijaký dôkaz spochybňujúci posúdenie skutkového stavu, ktorý konštatovala Komisia v spornom rozhodnutí a podľa ktorého neboli alternatívy dostupné. Tento záver bol založený na zistení, že žalobkyňa jednak nevysvetlila, na akom základe mohla Komisia dospieť k inému výsledku než k takémuto výsledku uvedenému v stanovisku SEAC, a jednak že v každom prípade ani konkrétne vo svojej žiadosti o preskúmanie z roku 2016 nespochybnila celkový záver vyvodený Komisiou týkajúci sa nedostupnosti alternatív.

65

Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, z uvedených bodov teda nevyplýva, že by Všeobecný súd od nej vyžadoval, aby poskytla úplnú analýzu alternatív namiesto žiadateliek o autorizáciu, ale len to, že konštatoval, že žalobkyňa neuviedla podstatné skutkové okolnosti alebo právne tvrdenia, ktoré by mohli vyvolať dôvodné pochybnosti, pokiaľ ide o posúdenie vykonané Komisiou.

66

Z vyššie uvedeného vyplýva, že z bodov napadnutého rozsudku uvedených v druhom odvolacom dôvode nijako nevyplýva, že by Všeobecný súd uložil odvolateľke príliš vysoké dôkazné bremeno, a jej tvrdenie, podľa ktorého sa od iných hospodárskych subjektov nepožadovala tak vysoká úroveň dokazovania vo veci odlišnej od predmetnej veci, nemôže teda v žiadnom prípade uspieť.

67

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod je nedôvodný a treba ho zamietnuť.

68

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil nariadenie REACH a najmä jeho článok 55 tým, že v bodoch 71, 72, 79, 91, 162, 238 a 242 až 244 napadnutého rozsudku konštatoval, že zníženie výroby panenských DEHP, ktoré je možné v dôsledku používania recyklovaného DEHP, môže predstavovať použitie, ktoré je v súlade s nariadením REACH, a môže byť základom pre príslušnú analýzu alternatív.

69

Po prvé tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu spočíva na nesprávnom predpoklade, keďže režim autorizácií stanovený nariadením REACH sa netýka výroby týchto látok v Únii, ale ich používania alebo ich uvádzania na trh na účely použitia, ako to vyplýva z článku 56 tohto nariadenia. Výrobky, v ktorých sa už DEHP nachádza, by okrem toho mohli byť legálne dovážané do Únie.

70

Po druhé tvrdí, že Všeobecný súd sa tým dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 91 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že iné zmesi bez DEHP mohli byť relevantnými alternatívami, pričom však nezohľadnil skutočnú funkciu DEHP, ktorou je umožniť pružnosť materiálu. Rovnako Všeobecný súd v bode 247 napadnutého rozsudku nesprávne považoval za dostatočný jediný odkaz na iné zdroje (panenského) PVC obsahujúce iné zmäkčovadlá, dokonca bez toho, aby boli vymenované alebo aby boli pri nich uvedené vlastnosti pružnosti materiálu.

71

Ďalej uvádza, že hoci článok 55 nariadenia REACH stanovuje „postupné“ nahradenie látok, toto nahradenie sa musí uskutočniť hneď, ako budú alternatívy dostupné, na rozdiel od toho, čo vyplýva z bodov 243 a 244 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd tým, že dospel k záveru, že iné zmäkčovadlá alebo pružné materiály neboli relevantné pre toto posúdenie, zabránil takémuto nahradeniu. Dodáva, že bolo všeobecne známe, že iné zmäkčovadlá, ktoré sú bezpečnejšie, boli dostupné na výrobu pružného plastového výrobku.

72

Odvolateľka vo svojej replike tvrdí, že sa nedopustila zámeny pojmov „použitie“ a „funkcia“ látky, ale že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, práve funkcia látky predstavuje relevantné kritérium v rámci analýzy alternatív. Ak teda látka zabezpečuje v zmesi funkciu, analýza alternatív sa musí nevyhnutne zakladať na tejto látke.

73

Okrem toho sa Komisia údajne dopustila pochybenia, keď uviedla, že analýzu alternatív treba vykonať z hľadiska žiadateliek o autorizáciu.

74

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod nemôže uspieť.

75

ECHA podporuje tvrdenia Komisie.

76

Treba uviesť, že spomedzi jednotlivých bodov napadnutého rozsudku, ktoré odvolateľka uviedla vo svojom treťom odvolacom dôvode, iba body 238 a 242 až 244 daného rozsudku sú súčasťou odôvodnenia tohto rozsudku, ktoré sa týkalo porušenia článku 55 nariadenia REACH a článku 60 ods. 4 a 5 tohto nariadenia, pokiaľ ide o analýzu alternatív.

77

Treba tiež konštatovať, že hoci preskúmanie Všeobecného súdu týkajúce sa súladu alternatív zohľadnených Komisiou patrí do posúdenia skutkového stavu, tretí odvolací dôvod nastoľuje tiež právnu otázku v rozsahu, v akom sa týka podmienok, za akých musí Komisia posúdiť alternatívy.

78

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ako vyplýva zo znenia článku 60 ods. 2 a 4 nariadenia REACH, režimy autorizácie stanovené týmito ustanoveniami sa týkajú prípadov uvádzania na trh na účely použitia alebo prípadov použitia látky, ktorá je predmetom žiadosti o autorizáciu.

79

Okrem toho článok 3 bod 24 nariadenia REACH definuje pojem „použitie“ širokým spôsobom ako „akékoľvek spracovanie, úprava, spotreba, uskladnenie, uchovávanie, zaobchádzanie,… zmiešavanie, výroba výrobku alebo akýkoľvek iný druh využitia“, a článok 56 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia vyžaduje autorizáciu nielen na použitie látky ako takej, ale aj vtedy, ak je táto látka obsiahnutá v zmesi.

80

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 238 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia sa oprávnene domnievala, že autorizácia udelená v predmetnej veci sa týkala používania DEHP, ako je obsiahnuté „v zmesi“.

81

Z toho tiež vyplýva, že Všeobecný súd sa v bode 239 napadnutého rozsudku správne domnieval, že analýzu alternatív bolo tak možné vykonať skôr vo vzťahu k tejto „zmesi“ než vo vzťahu k látke v nej obsiahnutej.

82

Pokiaľ ide o otázku, či sa Všeobecný súd napriek tomu dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 238 napadnutého rozsudku okrem iného rozhodol, že Komisia oprávnene vychádzala z toho, že jednou z „funkcií“ DEHP, ktorá sa zohľadňovala pri posudzovaní alternatív, bolo „znížiť množstvo zmäkčovadiel, ktoré je potrebné pridať na výrobu výrobkov z mäkčeného PVC na báze materiálu z recyklovaného mäkčeného PVC“, treba konštatovať, že z bodov napadnutého rozsudku, na ktoré sa odvolateľka odvoláva vo svojom treťom odvolacom dôvode, nevyplýva, že by Všeobecný súd mal vyhlásiť analýzu alternatív stanovenú v článku 60 ods. 4 nariadenia REACH za neplatnú z dôvodu, že Komisia nezohľadnila pružnosť materiálu, ba dokonca ani ju nespomenula, keďže z bodu 238 napadnutého rozsudku, ako aj z bodu 242 tohto rozsudku naopak vyplýva, že Komisia zohľadnila aj funkciu DEHP ako zmäkčovadla.

83

Okrem toho treba dodať, že odvolateľka v rozsahu, v akom tvrdí, že bolo „všeobecne známe“, že iné zmäkčovadlá, ktoré sú bezpečnejšie, boli dostupné na výrobu pružného plastového výrobku, spochybňuje posúdenie skutkového stavu vykonané Všeobecným súdom. Takéto posúdenie nemožno v rámci tohto odvolania preskúmať, okrem prípadu, že by išlo o skreslenie skutkových okolností, ktoré odvolateľka netvrdí.

84

Navyše z bodu 244 napadnutého rozsudku nevyplýva, že by Všeobecný súd dospel k záveru, že článok 55 nariadenia REACH neukladá povinnosť použiť alternatívy, ak sú dostupné. V uvedenom bode 244 totiž Všeobecný súd len pripomenul, že ako vyplýva zo samotného znenia daného článku 55, sledovaným cieľom je „postupne“ nahradiť látky vzbudzujúce veľmi veľké obavy vhodnými alternatívnymi látkami alebo technológiami „ak sú ekonomicky a technicky uskutočniteľné“.

85

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že jednotlivé tvrdenia uvedené odvolateľkou na podporu jej tretieho odvolacieho dôvodu sú nedôvodné, treba tento odvolací dôvod zamietnuť.

86

Odvolateľka štvrtým odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 104 až 111 napadnutého rozsudku konštatoval, že posúdenie súladu žiadosti o autorizáciu stanovené v článku 60 ods. 7 nariadenia REACH je čisto formálne a nevyžaduje od Komisie, aby preverila, či informácie poskytnuté žiadateľom spĺňajú vecné požiadavky článku 62 tohto nariadenia a jeho prílohy I.

87

Odvolateľka tvrdí, že nespochybňuje výklad článku 60 ods. 7 nariadenia REACH použitý Všeobecným súdom v bodoch 104 a 106 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o postoj Všeobecného súdu, že Komisii prináleží overiť, či žiadosť je v súlade s požiadavkami článku 62 tohto nariadenia z „formálneho“ hľadiska bez toho, aby bolo potrebné určiť, či správa o chemickej bezpečnosti „vyvodzuje správne závery“, najmä pokiaľ ide o vlastnosti chemickej látky.

88

Odvolateľka však tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, pokiaľ ide o to, čo treba rozumieť pod „formálnym“ overením, keď v bode 109 napadnutého rozsudku spresnil, že hoci príloha I nariadenia REACH opisuje skutočnosti, ktoré musia nevyhnutne obsahovať určité dokumenty predložené žiadateľom o autorizáciu, ako je správa o chemickej bezpečnosti, táto príloha neukladá Komisii v rámci preskúmania, ktoré jej prislúcha podľa článku 60 ods. 7 daného nariadenia v spojení s jeho článkom 62, povinnosť vykonať meritórne preskúmanie týchto skutočností.

89

Tvrdí, že napadnutý rozsudok si protirečí v tom, že Všeobecný súd v bode 109 tohto rozsudku spresnil, že Komisia v tomto štádiu konania nemusí vykonať meritórne posúdenie, pričom v bode 112 napadnutého rozsudku sa vyžaduje, aby Komisia posúdila, či poskytnuté informácie sú „overiteľné“, čo predpokladá určité preskúmanie ich podstaty.

90

Na jednej strane tvrdí, že kontrola súladu, hoci len „formálna“, znamená, že Komisia overuje súlad správy o chemickej bezpečnosti s presnými požiadavkami uvedenými v prílohe I nariadenia REACH, ktorá stanovuje najmä „adekvátne namerané reprezentatívne“ údaje o expozícii. Na druhej strane Všeobecný súd údajne porušil článok 62 a prílohu I tohto nariadenia, keď v bode 112 napadnutého rozsudku rozhodol, že žiadateľky o autorizáciu vyhoveli týmto požiadavkám bez toho, aby sa takéto overenie uskutočnilo.

91

Komisia tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod nemôže uspieť.

92

ECHA podporuje tvrdenia Komisie.

93

Podľa článku 60 ods. 7 nariadenia REACH sa autorizácia udelí len vtedy, ak je „žiadosť predložená v zhode s požiadavkami článku 62“.

94

Podľa tohto ustanovenia sa teda od Komisie vyžaduje, aby overila, či žiadosť o autorizáciu obsahuje všetky informácie požadované v článku 62 uvedeného nariadenia a najmä podľa odseku 4 písm. d) toho istého ustanovenia správu o chemickej bezpečnosti, predloženú „v súlade s prílohou I, týkajúcu sa rizík pre zdravie ľudí a/alebo životné prostredie z používania látok, ktoré vyplývajú z vnútorných vlastností uvedených v prílohe XIV“ nariadenia REACH.

95

Ako odvolateľka uznáva vo svojom odvolaní, z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd v bodoch 104 a 106 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že z článku 60 ods. 7 nariadenia REACH vyplýva, že Komisia overuje, či žiadosť o autorizáciu je z formálneho hľadiska v súlade s požiadavkami článku 62 tohto nariadenia bez toho, aby bol povinný v tomto štádiu posúdiť dôvodnosť predložených dôkazov, a najmä toho, či správa o chemickej bezpečnosti týkajúca sa určitej látky „vyvodzuje správne závery“, pokiaľ ide o jej vlastnosti.

96

Okrem toho preskúmanie overiteľnosti takto požadovaných dôkazov predstavuje preskúmanie odlišujúce sa od overenia ich dôvodnosti, takže odvolateľka nemôže platne tvrdiť, že došlo k rozporu medzi bodom 109 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd uviedol, že Komisia nie je povinná v tomto štádiu konania z meritórneho hľadiska preskúmať dôkazy, ktoré musí žiadateľ predložiť podľa prílohy I nariadenia REACH, a bodom 112 toho istého rozsudku, ktorý spresnil, že dokumenty, ktoré majú byť predložené podľa článku 62 ods. 4 tohto istého nariadenia, musia byť overiteľné.

97

Navyše treba spresniť, že hoci kontrola, ktorá prináleží Komisii podľa článku 60 ods. 7 nariadenia REACH v spojení s článkom 62 tohto nariadenia, nemôže byť povrchná a vyžaduje od tejto inštitúcie, aby overila aspoň existenciu informácií a dokumentov vyžadovaných týmto nariadením, preskúmanie, aké navrhuje odvolateľka, pokiaľ ide o dodržanie požiadaviek prílohy I nariadenia REACH, by viedlo Komisiu k tomu, že by sa musela vyjadriť aj k otázke kvality poskytnutých údajov a predvídať analýzu z meritórneho hľadiska, ktorú má inštitúcia neskôr vykonať s cieľom určiť, či sú splnené podmienky na udelenie autorizácie.

98

Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

99

Odvolateľka piatym odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 131 až 138 napadnutého rozsudku konštatoval, že článok 60 ods. 4 nariadenia REACH umožňuje Komisii rozhodnúť o zvážení rizík a prínosov bez toho, aby informácie o rizikách spĺňali požiadavky prílohy I tohto nariadenia.

100

Tvrdí tiež, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 135 a 136 napadnutého rozsudku, nariadenie REACH stanovuje, že hodnotenie vystavenia riziku sa špecificky týka používania látky, pre ktorú sa žiada autorizácia, a musí byť reprezentatívne pre toto použitie.

101

Dodáva, že článok 62 ods. 4 písm. d) nariadenia REACH vyžaduje správu o chemickej bezpečnosti v súlade s prílohou I tohto nariadenia bez ohľadu na právny základ uvedený na udelenie autorizácie.

102

Odkazuje tiež na článok 60 ods. 10 nariadenia REACH, ktorý vyžaduje, aby držiteľ autorizácie zabezpečil zníženie expozície na čo najnižšiu technicky a prakticky možnú úroveň, či už autorizácia bola udelená podľa odseku 2 alebo odseku 4 článku 60 toho istého nariadenia.

103

V rámci svojej repliky odvolateľka dodáva, že body 130 a 131 napadnutého rozsudku v každom prípade výslovne nepotvrdzujú, že správa o chemickej bezpečnosti musí byť na účely uplatnenia článku 60 ods. 4 nariadenia REACH aspoň tak úplná a presná, ako na uplatnenie článku 60 ods. 2 tohto nariadenia, a žiada Súdny dvor, aby spresnil, že to tak musí byť.

104

Uvádza tiež argument, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, nezamenila kvalitatívnu analýzu vykonanú SEAC s hodnotením rizík spomenutým v prílohe I nariadenia REACH, ale uvádza, že existuje súvislosť medzi sociálno‑ekonomickou analýzou rizika vrátane kvalitatívnych údajov a základným hodnotením rizika, ktoré vykonal žiadateľ podľa tejto prílohy I, ktoré môže zahŕňať kvantitatívne údaje len v obmedzenom množstve okolností. Tvrdí, že dôkazy predložené žiadateľkami o autorizáciu mali závažné nedostatky, takže nebolo možné správne posúdiť riziko samo osebe a správne ho zvážiť s inými faktormi v rámci sociálno‑ekonomickej analýzy.

105

Komisia tvrdí, že piaty odvolací dôvod nemôže uspieť.

106

ECHA podporuje tvrdenia Komisie.

107

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 60 ods. 7 nariadenia REACH sa autorizácia udelí len vtedy, ak je žiadosť podaná v súlade s požiadavkami článku 62 tohto nariadenia, ktorý v odseku 4 písm. d) uvádza správu o chemickej bezpečnosti vypracovanú v súlade s prílohou I uvedeného nariadenia zahŕňajúcou riziká pre zdravie ľudí a životné prostredie vyplývajúce z používania látky alebo látok na základe vnútorných vlastností uvedených v prílohe XIV nariadenia REACH.

108

Okrem toho článok 60 ods. 4 nariadenia REACH sa uplatňuje subsidiárne vo vzťahu k článku 60 ods. 2 tohto nariadenia, ak sa autorizácia nemôže udeliť podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia.

109

Zo znenia a štruktúry týchto rôznych ustanovení vyplýva, že autorizáciu možno udeliť podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH len vtedy, ak žiadateľ predložil správu o chemickej bezpečnosti vypracovanú v súlade s prílohou I tohto nariadenia.

110

Z bodov napadnutého rozsudku, na ktoré sa odvolateľka odvoláva vo svojom piatom odvolacom dôvode, však nevyplýva, že by Všeobecný súd rozhodol inak.

111

Okrem toho z napadnutého rozsudku nevyplýva ani to, že by Všeobecný súd rozhodol, že správa o chemickej bezpečnosti predložená žiadateľkami o autorizáciu nebola v súlade s požiadavkami prílohy I nariadenia REACH.

112

V tejto súvislosti v bode 112 napadnutého rozsudku Všeobecný súd navyše jednak uviedol, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že pokiaľ ide o túto správu, žiadateľky o autorizáciu vyhoveli požiadavkám prílohy I nariadenia REACH, a jednak, že odvolateľka ani nepredložila dôkazy vo svojej žiadosti o preskúmanie z roku 2016, ktoré by odôvodňovali odlišný záver.

113

Treba tiež spresniť, že hoci Všeobecný súd v bode 131 napadnutého rozsudku uviedol, že existencia neistoty alebo nedostatkov v tejto správe môže vyvolávať otázku, či na základe skutkových okolností a dôkazov, ktorými disponuje Komisia, bolo možné autorizáciu udeliť na základe článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, ide o otázku odlišnú od otázky, ktorá je predmetom tohto odvolacieho dôvodu.

114

Z toho vyplýva, že piaty odvolací dôvod je nedôvodný a musí byť zamietnutý.

115

Svojím šiestym odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 216 až 224 napadnutého rozsudku rozhodol, že iba údaje týkajúce sa vnútorných vlastností látky, ktoré boli zahrnuté do prílohy XIV nariadenia REACH, sú relevantné pre hodnotenie rizík stanoveného v článku 60 ods. 4 tohto nariadenia, a relevantnými nie sú informácie o vnútorných vlastnostiach, ktoré boli zahrnuté v zozname navrhovaných látok podľa článku 59 ods. 1 nariadenia REACH, no nie sú uvedené v danej prílohe.

116

Tvrdí teda, že Komisia mala zohľadniť informácie týkajúce sa vlastností DEHP ako endokrinného disruptora, ktoré viedli ECHA k identifikácii DEHP v decembri 2014 ako látky vzbudzujúcej veľmi veľké obavy v zmysle článku 57 písm. f) nariadenia REACH.

117

Uvádza, že Všeobecný súd nesprávne vychádzal výlučne z doslovného výkladu článku 60 ods. 2 a článku 62 ods. 4 nariadenia REACH, pričom nezohľadnil kontext ani cieľ sledovaný normotvorcom Únie.

118

Okrem toho zdôrazňuje, že Všeobecný súd jednak v bode 216 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia je povinná z úradnej povinnosti skúmať všetky relevantné informácie, ktoré má k dispozícii v čase prijatia svojho rozhodnutia bez toho, aby hodnotenie rizík bolo obmedzené na preskúmanie informácií poskytnutých v žiadosti o autorizáciu, a jednak v bode 217 tohto rozsudku konštatoval, že zo znenia článku 60 ods. 4 prvej vety nariadenia REACH priamo nevyplýva, že hodnotenie musí spočívať len na informáciách týkajúcich sa vnútorných vlastností skúmanej látky, ako sú uvedené v prílohe XIV tohto nariadenia.

119

Tvrdí tiež, že príloha XVI uvedeného nariadenia neobmedzuje rozsah „prínos[ov] pre ľudské zdravie a životné prostredie“ relevantných pre uskutočnenie sociálno‑ekonomickej analýzy.

120

Všeobecný súd navyše nevysvetlil dôvody, pre ktoré článok 60 ods. 4 nariadenia REACH neodkazuje iba na vlastnosti uvedené v prílohe XIV tohto nariadenia, na rozdiel od znenia článku 60 ods. 2 tohto nariadenia a jeho článku 62 ods. 4 písm. d).

121

Vo svojej replike odvolateľka tvrdí, že v rozsudku z 23. januára 2019, Deza/ECHA (C‑419/17 P, EU:C:2019:52), citovanom Komisiou v jej vyjadrení k žalobe, Súdny dvor nerozhodol o povinnostiach Komisie pri posudzovaní žiadosti o autorizáciu.

122

Komisia tvrdí, že šiesty odvolací dôvod nemôže uspieť.

123

ECHA podporuje tvrdenia Komisie.

124

Treba konštatovať, že hoci v bodoch 216 až 223 napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje odvolateľka vo svojom šiestom odvolacom dôvode, Všeobecný súd uvádza, ako vyplýva z bodu 216 napadnutého rozsudku, že tieto body boli uvedené len „subsidiárne“, šiesty odvolací dôvod nie je neúčinný, pretože tieto body obsahujú v skutočnosti doplňujúcu, a nie subsidiárnu analýzu k analýze uvedenej v bodoch 211 až 215 daného rozsudku.

125

Okrem toho v rozpore s tvrdením Komisie sa nezdá, že by sa Súdny dvor vyjadril k otázke, ktorá sa nastolila v rámci šiesteho odvolacieho dôvodu, v rozsudku z 23. januára 2019, Deza/ECHA (C‑419/17 P, EU:C:2019:52).

126

Všeobecný súd sa však nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 217 až 220 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že hoci zo znenia článku 60 ods. 4 prvej vety nariadenia REACH priamo nevyplýva, že hodnotenie rizík, ktoré musí Komisia vykonať na tomto základe, sa musí zakladať len na informáciách o vnútorných vlastnostiach skúmanej látky uvedených v prílohe XIV tohto nariadenia, ustanovenia článku 60 ods. 2 a článku 62 ods. 4 písm. d) uvedeného nariadenia, ktoré výslovne odkazujú na vnútorné vlastnosti uvedené v prílohe XIV tohto nariadenia, vedú k záveru, že to tak má byť.

127

Všeobecný súd teda v bodoch 221 až 223 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že prípadné informácie o vnútorných vlastnostiach látky, ktoré boli predmetom zahrnutia látky do zoznamu navrhovaných látok podľa článku 59 ods. 1 nariadenia REACH, ale neboli zahrnuté do prílohy XIV uvedeného nariadenia, sa v tomto hodnotení nemusia zohľadňovať, vzhľadom na to, že jednak ide nielen o dve rôzne fázy postupu pri rozhodovaní o autorizácii stanoveného v uvedenom nariadení, a jednak, že samotné zahrnutie určitých vnútorných vlastností látky do zoznamu navrhovaných látok nemusí nevyhnutne alebo automaticky viesť k zahrnutiu látok do prílohy XIV uvedeného nariadenia.

128

Okrem toho ani zo znenia, ani zo štruktúry prílohy XVI nariadenia REACH týkajúcej sa skutočností, ktoré môže obsahovať sociálno‑ekonomická analýza, nevyplýva, že by sa mal prijať iný výklad.

129

To znamená, že šiesty odvolací dôvod je nedôvodný a musí byť zamietnutý.

130

Odvolateľka svojím siedmym odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 284 až 295 napadnutého rozsudku porušil zásadu predchádzania škodám a prevencie.

131

Tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil jej žalobný dôvod a že netvrdila, že táto zásada ukladá Komisii povinnosť odmietnuť udelenie autorizácie v prípade, ak sú splnené podmienky článku 60 ods. 4 nariadenia REACH, ale že uvedenú zásadu musí táto inštitúcia pri uplatnení daného ustanovenia zohľadniť.

132

Podľa jej názoru v prípade, keď ako v prejednávanej veci neistota bránila dostatočnému posúdeniu rizika, Komisia bola povinná konštatovať, že žiadateľ o autorizáciu na základe článku 60 ods. 4 nariadenia REACH neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce, že podmienky potrebné na získanie tejto autorizácie boli splnené.

133

Odvolateľka tiež tvrdí, že na rozdiel od rozhodnutia Všeobecného súdu zásada predchádzania škodám sa neobmedzuje na udelenie právomoci orgánom verejnej moci prijať konkrétne opatrenie, ale ukladá im povinnosť podľa nej konať, ako to vyplýva najmä z rozsudkov z 9. septembra 2011, Dow AgroSciences a i./Komisia (T‑475/07, EU:T:2011:445, bod 144), ako aj z 25. júla 2018, Confédération paysanne a i. (C‑528/16, EU:C:2018:583, bod 50).

134

Všeobecný súd sa v dôsledku toho údajne dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sociálno‑ekonomická analýza uvedená v článku 60 ods. 4 nariadenia REACH „oslobodila“ Komisiu od jej povinnosti uplatniť zásadu predchádzania škodám a prevencie pri uplatnení tohto ustanovenia.

135

Komisia tvrdí, že siedmy odvolací dôvod je nedôvodný.

136

ECHA podporuje tvrdenia Komisie.

137

Na rozdiel od tvrdenia odvolateľky z bodov napadnutého rozsudku, na ktoré odvolateľka poukazuje v rámci siedmeho odvolacieho dôvodu, nevyplýva, že by Komisia nebola povinná uplatniť zásadu predchádzania škodám a prevencie, keď má vykonať preskúmanie žiadosti o autorizáciu podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH.

138

Všeobecný súd totiž v bode 292 daného rozsudku v podstate pripomenul, že v článku 60 ods. 4 nariadenia REACH je vyjadrená nevyhnutnosť zohľadnenia tejto zásady a zásady proporcionality v prípade, že jedna z podmienok stanovených v článku 60 ods. 2 tohto nariadenia nie je splnená, konkrétne v tejto veci podmienka týkajúca sa preukázania kontroly rizika, aké predstavuje používanie predmetnej látky pre ľudské zdravie alebo životné prostredie.

139

Okrem toho nemožno platne tvrdiť, že zásada predchádzania škodám a prevencie bráni udeleniu autorizácie podľa článku 60 ods. 4 nariadenia REACH len na základe dôvodu neexistencie dôkazu o kontrole rizika, pretože v takom prípade by bola spochybnená platnosť tohto ustanovenia, ktoré umožňuje udelenie autorizácie v takom prípade.

140

Odvolateľka pritom nespochybňuje platnosť tohto ustanovenia, ale spôsob, akým sa má uplatňovať.

141

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti siedmy odvolací dôvod teda nemôže uspieť.

142

V dôsledku toho, keďže všetky odvolacie dôvody boli zamietnuté, treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

143

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

144

Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

145

Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

146

Článok 184 ods. 4 rokovacieho poriadku stanovuje, že ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len vtedy, pokiaľ sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania na Súdnom dvore. Ak sa vedľajší účastník na konaní zúčastnil, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať svoje vlastné trovy konania.

147

V súlade s týmito ustanoveniami treba rozhodnúť, že ECHA ako vedľajší účastník prvostupňového konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: