–

Naturschutzbund Deutschland – Landesverband Schleswig‑Holstein eV, v zastúpení: J. Mittelstein, Rechtsanwalt,

–

Kreis Nordfriesland, v zastúpení: G. Koukakis, Rechtsanwalt,

–

Deich‑ und Hauptsielverband Eiderstedt, Körperschaft des öffentlichen Rechts, v zastúpení: C. Brandt, Rechtsanwältin,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a S. Eisenberg, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. C. Becker a G. Gattinara, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 7 a prílohy I tretieho odseku druhej zarážky smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd (Ú. v. EÚ L 143, 2004, s. 56; Mim. vyd. 15/008, s. 357).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spolkom Naturschutzbund Deutschland – Landesverband Schleswig‑Holstein eV (ďalej len „Naturschutzbund Deutschland“) a Kreis Nordfriesland (okres Severné Frísko, Nemecko) vo veci opatrení na obmedzenie a odstránenie environmentálnych škôd, ktoré požaduje Naturschutzbund Deutschland.

3

V odôvodneniach 1 až 3, 8 a 9 smernice 2004/35 sa uvádza:

…

4

Článok 1 tejto smernice znie takto:

„Účelom tejto smernice je vytvoriť rámec environmentálnej zodpovednosti za prevenciu a odstraňovanie environmentálnych škôd založenej na zásade ‚znečisťovateľ platí‘.“

5

Článok 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto definície:

1.   ‚environmentálna škoda‘ znamená:

Škoda na chránených druhoch a prirodzených biotopoch nezahŕňa už skôr zistené nepriaznivé účinky, ktoré vznikli následkom konania prevádzkovateľa, ktorý bol výsledne [výslovne – neoficiálny preklad] oprávnený príslušnými orgánmi v súlade s ustanoveniami, ktorými sa vykonáva článok 6 ods. 3 a 4 alebo článok 16 smernice [92/43], alebo článok 9 [79/409], alebo v prípade biotopov a druhov, na ktoré sa nevzťahuje právo spoločenstva, v súlade s rovnocennými ustanoveniami vnútroštátneho práva o ochrane prírody.

…

3.   ‚chránené druhy a prirodzené biotopy‘ znamenajú:

…

6.   ‚prevádzkovateľ‘: znamená fyzickú alebo právnickú, súkromnú alebo verejnú osobu, ktorá vykonáva alebo riadi pracovnú činnosť alebo, kde to ustanovujú vnútroštátne právne predpisy, osoba, na ktorú boli prevedené rozhodujúce ekonomické právomoci nad technickým fungovaním takejto činnosti, vrátane držiteľa povolenia alebo oprávnenia na takúto činnosť alebo osoby zaregistrovanej na takúto činnosť alebo oznamujúcej takúto činnosť;

7.   ‚pracovná činnosť‘, znamená akúkoľvek činnosť vykonávanú v rámci hospodárskej činnosti, obchodnej činnosti alebo podnikania, bez ohľadu na jej súkromnú alebo verejnú, ziskovú alebo neziskovú povahu;

…“

6

Článok 3 ods. 1 tejto istej smernice znie:

„Táto smernica sa vzťahuje na:

7

Článok 19 ods. 1 smernice 2004/35 stanovuje lehotu na prebratie tejto smernice na 30. apríla 2007, zatiaľ čo článok 20 uvedenej smernice stanovuje, že táto smernica nadobúda účinnosť dňom jej uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie, teda 30. apríla 2004.

8

Príloha I tejto smernice, nazvaná „Kritériá uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a)“, stanovuje:

„Závažnosť akejkoľvek škody, ktorá má nepriaznivé účinky na dosahovanie alebo udržiavanie priaznivého stavu ochrany biotopov alebo druhov sa musí posudzovať odkazom na stav ochrany v čase ich poškodenia, na služby poskytované príjemnosťami, ktoré vytvárajú a na ich schopnosť prirodzenej regenerácie. Významné nepriaznivé zmeny základného stavu by sa mali určiť pomocou merateľných údajov ako sú:

Škoda s preukázateľným účinkom na zdravie ľudí sa musí klasifikovať ako závažná škoda.

Nasledujúce škody sa nemusia klasifikovať ako závažné škody:

9

Článok 1 písm. j) smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, 1992, s. 7; Mim. vyd. 15/002, s. 102, ďalej len „smernica o biotopoch“), stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

10

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„1.   Cieľom tejto smernice je prispievať k zabezpečeniu biologickej rôznorodosti prostredníctvom ochrany prirodzených biotopov divokej fauny a flóry na európskom území členských štátov, ktoré sú stranami zmluvy.

2.   Navrhnú sa opatrenia prijaté podľa tejto smernice, aby sa zachovali v prirodzenom stave ochrany [v priaznivom stave ochrany – neoficiálny preklad] alebo do takéhoto stavu obnovili prirodzené biotopy a druhy divokej fauny a flóry európskeho významu.

3.   Opatrenia prijaté podľa tejto smernice berú do úvahy hospodárske, sociálne a kultúrne požiadavky a regionálne a miestne charakteristiky.“

11

Článok 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva (Ú. v. EÚ L 20, 2010, s. 7; ďalej len „smernica o vtáctve“) stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na ochranu všetkých druhov voľne žijúceho vtáctva prirodzene sa vyskytujúceho na európskom území členských štátov, na ktoré sa uplatňuje zmluva. Zahŕňa ochranu, starostlivosť a kontrolu týchto druhov a stanovuje pravidlá ich využívania.“

12

Článok 2 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zachovanie populácie druhov uvedených v článku 1 na úrovni, ktorá zodpovedá najmä ekologickým, vedeckým a kultúrnym požiadavkám, berúc do úvahy aj hospodárske a rekreačné požiadavky, alebo na prispôsobenie populácie týchto druhov tejto úrovni.“

13

§ 19 ods. 5 druhá veta bod 2 Gesetz über Naturschutz und Landschaftspflege (zákon o ochrane prírody a starostlivosti o krajinu) z 29. júla 2009 (BGBl. 2009 I, s. 2542) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „BNatSchG“) stanovuje:

„Vo všeobecnosti nejde o závažnú škodu v prípade negatívnych odchýlok spôsobených prirodzenými príčinami alebo vyplývajúcich zo zásahov súvisiacich so správou lokalít, ktorá sa musí považovať za bežnú vzhľadom na záznamy o biotopoch alebo cieľovú dokumentáciu, alebo vzhľadom na správu, ako ju predtým vykonávali vlastníci alebo prevádzkovatelia.“

14

§ 5 ods. 2 BNatSchG je formulovaný takto:

„Pri poľnohospodárskom využívaní sa popri požiadavkách, ktoré vyplývajú z predpisov platných pre poľnohospodárstvo a z § 17 ods. 2 Bundes‑Bodenschutzgesetz [(spolkový zákon o ochrane pôdy), zo 17. marca 1998 (BGBl. 1998 I, s. 502)], dodržiavajú najmä tieto osvedčené odborné postupy:

1.   správa sa musí prispôsobiť miestnym podmienkam a musí sa zaručiť trvalá úrodnosť pôdy a dlhodobá využiteľnosť územia;

2.   prirodzené vlastnosti úžitkovej plochy (pôda, voda, flóra, fauna) sa nesmú ohroziť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie udržateľného výnosu;

3.   krajinné prvky, ktoré sú nevyhnutné pre prepojenie biotopov, sa majú zachovať a podľa možností množiť;

4.   chov zvierat musí byť vo vyváženom pomere k pestovaniu rastlín a je potrebné predchádzať negatívnym účinkom na životné prostredie;

5.   na svahoch ohrozených eróziou, v oblastiach ohrozených povodňami, na miestach s vysokou hladinou podzemných vôd, ako aj na močariskách sa treba zdržať premeny pasienkov na poľnohospodársku pôdu;

6.   hnojivá a prípravky na ochranu rastlín sa používajú v súlade s ustanoveniami právnych predpisov v poľnohospodárstve; je potrebné viesť dokumentáciu o použití hnojív podľa ustanovení § 10 Düngeverordnung (nariadenie o hnojivách) z 26. mája 2017 (BGBl. I, s. 1305) v platnom znení, ako aj dokumentáciu o používaní prípravkov na ochranu rastlín podľa ustanovení článku 67 ods. 1 druhej vety nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1107/2009 z 21. októbra 2009 o uvádzaní prípravkov na ochranu rastlín na trh a o zrušení smerníc Rady 79/117/EHS a 91/414/EHS (Ú. v. EÚ L 309, 2009, s. 1).“

15

§ 2 bod 4 Gesetz über die Vermeidung und Sanierung von Umweltschäden (zákon o prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd) z 10. mája 2007 (BGBl. 2007 I, s. 666) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „USchadG“) stanovuje:

„‚pracovná činnosť‘: je akákoľvek činnosť vykonávaná v rámci hospodárskej činnosti, obchodnej činnosti alebo podnikania, bez ohľadu na jej súkromnú alebo verejnú, ziskovú alebo neziskovú povahu.“

16

§ 39 ods. 1 prvá veta Gesetz zur Ordnung des Wasserhaushalts (zákon o vodách) z 31. júla 2009 (BGBl. 2009 I, s. 2585) v jeho znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „WHG“) stanovuje:

„Údržba povrchových vôd zahŕňa starostlivosť a rozvoj o ne ako verejnoprávny záväzok (povinnosť udržiavania).“

17

§ 40 ods. 1 prvá veta WHG znie takto:

„Za údržbu povrchových vôd sú zodpovední vlastníci dotknutých vôd, pokiaľ to podľa krajinských predpisov nie je úlohou samosprávnych celkov, združení spravujúcich vodu a pôdu, obecných účelových združení alebo iných subjektov verejného práva.“

18

§ 38 ods. 1 prvá veta bod 1 Wassergesetz des Landes Schleswig Holstein (zákon spolkovej krajiny Šlezvicko‑Holštajnsko o vodách) z 11. februára 2008 (Gesetz‑ und Verordnungsblatt für Schleswig Holstein, 2008, s. 91) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Údržba vôd popri opatreniach uvedených v § 39 ods. 1 druhej vete WHG zahŕňa najmä… zachovanie a zaistenie riadneho odtoku vody…“

19

V priebehu rokov 2006 až 2009 bola časť polostrova Eiderstedt nachádzajúceho sa v západnej časti spolkovej krajiny Šlezvicko‑Holštajnsko (Nemecko) klasifikovaná ako „chránené územie“ najmä z dôvodu prítomnosti čoríka čierneho (Chlidonias niger), chráneného vodného vtáka o veľkosti 15 až 30 centimetrov, ktorý má modrosivé perie, čiernu hlavu a vyskytuje sa najmä na močariskách na atlantickom pobreží. Podľa plánu správy sa chránené územie tohto druhu tradične využíva ako pasienky na veľkých plochách a z dôvodu svojej veľkosti predstavuje najdôležitejšiu lokalitu na párenie v tejto spolkovej krajine.

20

Na obývanie a poľnohospodárske využívanie polostrova Eiderstedt sa vyžaduje odvodňovanie. Odvodňovanie sa realizuje prostredníctvom priekop nachádzajúcich sa medzi parcelami, ktoré ústia do kanalizačnej siete a sú udržiavané príslušnými užívateľmi priľahlých plôch. Náklady na údržbu kanalizácií ako zberačov vody znáša 17 združení pre správu a zušľachťovanie vôd zriadených na polostrove Eiderstedt.

21

Deich‑ und Hauptsielverband Eiderstedt, Körperschaft des öffentlichen Rechts, združenie pre správu a zušľachťovanie vôd založené ako právnická osoba podľa verejného práva, združuje týchto 17 združení. K úlohám, ktoré mu vyplývajú zo zákona, patrí údržba povrchových vôd ako verejnoprávny záväzok. V rámci plnenia tejto úlohy Deich‑ und Hauptsielverband Eiderstedt prevádzkuje najmä zariadenia Adamsiel, ktoré zahŕňajú hrádzu a prečerpávaciu stanicu. Táto stanica odvodňuje celé dané územie, ktoré je pod správou združení, pomocou čerpadla, ktoré sa automaticky spúšťa, ak vodná hladina dosiahne určitú výšku. Prečerpávaním sa vodná hladina opäť zníži.

22

Vzhľadom na to, že Naturschutzbund Deutschland zastával názor, že Deich‑ und Hauptsielverband Eiderstedt prevádzkovaním tejto prečerpávacej stanice spôsobil environmentálne škody na úkor čoríka čierneho, v súlade s USchadG prijatým na účely prebratia smernice 2004/35 podal na okres Severné Frísko návrh na obmedzujúce opatrenia a náhradu týchto škôd, ktorý bol zamietnutý.

23

Po tom, čo Naturschutzbund Deutschland toto zamietavé rozhodnutie neúspešne napadol pred Verwaltungsgericht (Správny súd, Nemecko), podal proti rozsudku tohto súdu odvolanie na Oberverwaltungsgericht (Vyšší správny súd, Nemecko), ktorý zrušil tento rozsudok a uložil okresu Severné Frísko povinnosť prijať nové rozhodnutie

24

Okres Severné Frísko a Deich‑ und Hauptsielverband Eiderstedt teda podali na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko) opravný prostriedok „Revision“.

25

Na účely určenia, či sa environmentálne škody, o ktoré ide vo veci samej, majú považovať za škody, ktoré nie sú „závažné“ v zmysle § 19 ods. 5 druhej vety bodu 2 BNatSchG, ktorým sa preberá príloha I tretí odsek druhá zarážka smernice 2004/35, sa vnútroštátny súd pýta na výklad pojmu „bežná správa miest, ako sú definované v záznamoch o biotope alebo v cieľovej dokumentácii alebo ktoré boli vykonané predtým vlastníkmi alebo prevádzkovateľmi [bežná správa lokalít, ako je definovaná v záznamoch o biotope alebo v cieľovej dokumentácii, alebo ako ju predtým vykonávali vlastníci alebo prevádzkovatelia – neoficiálny preklad]“ uvedeného v prílohe.

26

Konkrétne sa vnútroštátny súd snaží zistiť, po prvé, či sa má pojem „správa“ chápať tak, že zodpovedá výlučne poľnohospodárskym operáciám, alebo či sa vzťahuje aj na prevádzkovanie prečerpávacej stanice určenej na zavlažovanie a odvodňovanie poľnohospodárskych plôch, po druhé, či sa „bežná“ povaha správy musí posúdiť výlučne s ohľadom na záznamy o biotopoch alebo cieľovú dokumentáciu, alebo aj s ohľadom na iné všeobecné zásady vnútroštátneho práva, akými sú osvedčené odborné postupy uvedené v § 5 ods. 2 BNatSchG, po tretie, či z povahy predchádzajúcej správy vykonávanej majiteľom alebo prevádzkovateľom vyplýva len to, že taká správa sa mala uplatňovať kedykoľvek do dátumu prebratia smernice 2004/35, teda do 30. apríla 2007, alebo či sa má uplatňovať k tomuto dátumu, a po štvrté, či sa taká predchádzajúca správa musí uskutočňovať bez ohľadu na záznamy o biotopoch alebo cieľovú dokumentáciu.

27

Okrem toho s cieľom určiť, či Deich‑ und Hauptsielverband Eiderstedt vykonával v rámci prevádzky uvedenej prečerpávacej stanice „pracovnú činnosť“ v zmysle § 2 bodu 4 USchadG, ktorým sa preberá článok 2 bod 7 smernice 2004/35, sa vnútroštátny súd v prípade kladnej odpovede na svoj prvý súbor otázok snaží zistiť, či sa činnosť vykonávaná vo verejnom záujme na základe zákonného prenesenia úloh, môže považovať za činnosť pracovnej povahy v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia.

28

Za týchto podmienok Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

V prípade kladnej odpovede na túto otázku:

29

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, ako sa má vykladať pojem „bežná správa miest, ako sú definované v záznamoch o biotope alebo v cieľovej dokumentácii alebo ktoré boli vykonané predtým vlastníkmi alebo prevádzkovateľmi [bežná správa lokalít, ako je definovaná v záznamoch o biotope alebo v cieľovej dokumentácii, alebo ako ju predtým vykonávali vlastníci alebo prevádzkovatelia – neoficiálny preklad]“ uvedený v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35.

30

Na úvod treba uviesť, že prvá otázka patrí do kontextu „environmentálnej škody“ údajne spôsobenej na vtáčom druhu, konkrétne na druhu čorík čierny (Chlidonias niger).

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom smernice 2004/35 je stanoviť rámec environmentálnej zodpovednosti založený na vysokom stupni ochrany životného prostredia, ako aj na zásade predchádzania škodám a zásade znečisťovateľ platí s cieľom prevencie a odstraňovania environmentálnych škôd spôsobených prevádzkovateľmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2017, Túrkevei Tejtermelő Kft, C‑129/16, EU:C:2017:547, body 47 a 53, ako aj citovanú judikatúru).

32

Medzi troma kategóriami škôd patriacimi pod pojem „environmentálna škoda“ definovaný v článku 2 bode 1 smernice 2004/35 sa v písmene a) tohto ustanovenia nachádzajú škody na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, ktoré môžu patriť do pôsobnosti tejto smernice tak na základe bodu a), ako aj bodu b) ods. 1 článku 3 tejto smernice.

33

Zatiaľ čo pojem „chránené druhy a prirodzené biotopy“ sa má v súlade s článkom 2 bodom 3 smernice 2004/35 chápať tak, že odkazuje najmä na druhy a biotopy vymenované v smerniciach o „biotopoch“ a „vtáctve“, kam podľa prílohy I poslednej uvedenej smernice patrí aj čorík čierny (Chlidonias niger), škody na takých druhoch a biotopoch sú podľa ustanovení článku 2 bodu 1 písm. a) prvého odseku smernice 2004/35 definované ako akákoľvek škoda, ktorá má závažné nepriaznivé účinky na dosahovanie alebo udržanie priaznivého stavu ochrany takýchto biotopov alebo druhov.

34

Z použitia prídavného mena „závažné“ v článku 2 bode 1 písm. a) prvom odseku smernice 2004/35 vyplýva, že iba škody, ktoré majú určitú závažnosť a sú kvalifikované ako „závažná škoda“ v prílohe I tejto smernice, možno považovať za škody na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, z čoho v každom konkrétnom prípade vyplýva nevyhnutnosť posúdiť význam účinkov dotknutej škody.

35

Článok 2 bod 1 písm. a) prvý odsek smernice 2004/35 spresňuje, že takéto posúdenie sa musí vykonať vo vzťahu k pôvodnému stavu dotknutých druhov a biotopov, berúc do úvahy kritériá uvedené v prílohe I tejto smernice. V tejto súvislosti prvé dva odseky tejto prílohy uvádzajú kritériá, ktoré treba zohľadniť pri určení, či sú zásahy do pôvodného stavu významné alebo nie, pričom spresňujú, že škody, ktoré majú preukázaný vplyv na ľudské zdravie, sa nevyhnutne považujú za „závažné škody“.

36

Príloha I tretí odsek smernice 2004/35 však uvádza, že škody, ktoré sú v nej vymenované, sa nemusia považovať za „závažné škody“. Z použitia slovesa „nemusia“ vyplýva, že členské štáty majú pri prebratí tejto smernice možnosť posúdiť, či táto škoda je alebo nie je závažná v zmysle prílohy I uvedenej smernice.

37

Článok 2 bod 1 písm. a) druhý odsek smernice 2004/35 okrem iného stanovuje, že škoda na chránených druhoch a prirodzených biotopoch nezahŕňa už skôr zistené nepriaznivé účinky, ktoré vznikli následkom konania prevádzkovateľa, ktorý bol výslovne oprávnený príslušnými orgánmi v súlade s ustanoveniami, ktorými sa vykonáva článok 6 ods. 3 a 4 alebo článok 16 smernice o biotopoch alebo článok 9 smernice o vtáctve, alebo v prípade biotopov a druhov, na ktoré sa nevzťahuje právo Únie, v súlade s rovnocennými ustanoveniami vnútroštátneho práva o ochrane prírody. Z toho vyplýva, že akákoľvek škoda patriaca do pôsobnosti článku 2 bodu 1 písm. a) druhého odseku smernice 2004/35 je automaticky vylúčená z pojmu „škody na chránených druhoch a prirodzených biotopoch“.

38

Za týchto podmienok je prvá otázka, ktorá sa týka prípadu škody údajne spôsobenej chránenému druhu uvedenému v prílohe I smernice o „vtáctve“, relevantná len za predpokladu, že vylúčenie uvedené v článku 2 bode 1 písm. a) druhom odseku prvej časti alternatívy smernice 2004/35 sa neuplatní.

39

V dôsledku toho škoda spôsobená prevádzkou prečerpávacej stanice, ktorú príslušné orgány výslovne povolili na základe ustanovení smerníc o „biotopoch alebo „vtáctve“ uvedených v článku 2 bode 1 písm. a) druhom odseku smernice 2004/35, nemôže byť kvalifikovaná ako „škoda na chránených druhoch a prirodzených biotopoch“ v zmysle článku 2 bodu 1 písm. a) smernice 2004/35 a nemôže patriť do pôsobnosti tejto smernice ani na základe bodu a), ani bodu b) ods. 1 článku 3 tejto smernice.

40

Ešte stále na úvod je potrebné poznamenať, že medzi škodami, ktoré členské štáty nemusia kvalifikovať ako „závažnú škodu“ v zmysle prílohy I tretieho odseku smernice 2004/35, sa v druhej zarážke tohto odseku uvádzajú negatívne odchýlky, ktoré sú buď spôsobené prirodzenými príčinami, alebo vyplývajú zo zásahov spojených s bežnou správou lokalít, ako je definovaná v záznamoch o biotope, cieľovej dokumentácii, alebo ako ju predtým vykonávali vlastníci alebo prevádzkovatelia. Táto zarážka tak stanovuje dva prípady, v ktorých sa škody nemusia kvalifikovať ako „závažné škody“, a to po prvé škody spôsobené prirodzenými príčinami a po druhé škody vyplývajúce zo zásahov spojených s bežnou správou lokalít, pričom druhý z týchto prípadov, ktorý je predmetom prvej otázky, obsahuje alternatívu rozdelenú do dvoch častí.

41

V tejto súvislosti treba uviesť, že Spolková republika Nemecko prebrala do § 19 ods. 5 druhej vety bodu 2 BNatSchG dva prípady uvedené v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35 a na tento účel doslovne prebrala obsah tejto druhej zarážky uvedenej v nemeckom znení smernice 2004/35.

42

Treba však konštatovať, že ako vyplýva z písomných pripomienok okresu Severné Frísko, v znení druhého prípadu uvedeného v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35 existuje rozdiel medzi nemeckým znením a ostatnými jazykovými verziami. Zatiaľ čo totiž iné jazykové verzie než nemecká jazyková verzia tejto smernice priamo vzťahujú pojem „bežná“ k pojmu „správa“, tak, aby pojmu „bežná správa“ podriadili obe časti alternatívy druhého prípadu uvedeného v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35, nemecká jazyková verzia vzťahuje na tieto dve časti alternatívy len pojem „správa“, pričom pojem „bežná“ sa vzťahuje len na prvú z uvedených dvoch častí.

43

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôže slúžiť ako jediný základ pre výklad tohto ustanovenia, ani jej nemožno v tejto súvislosti dávať prednosť pred inými jazykovými verziami. Takýto prístup by totiž nebol v súlade s požiadavkou jednotnosti pri uplatňovaní práva Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami sa má dané ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudok z 9. marca 2017, GE Healthcare, C‑173/15, EU:C:2017:195, bod 65 a citovaná judikatúra).

44

V tejto súvislosti treba uviesť, ako vyplýva z bodov 34 až 37 tohto rozsudku, že smernica 2004/35 obsahuje širokú definíciu škôd na chránených druhoch a prirodzených biotopoch tým, že stanovuje, že prevádzkovatelia sú zodpovední za akúkoľvek závažnú škodu s výnimkou škôd taxatívne vymenovaných v článku 2 ods. 1 písm. a) druhom odseku smernice 2004/35 a s výnimkou škôd, ktoré členské štáty považujú za škody, ktoré nie sú závažné podľa tretieho odseku prílohy I tejto smernice.

45

Keďže tieto ustanovenia v zásade spôsobujú neuplatniteľnosť systému environmentálnej zodpovednosti za určité škody, ktoré môžu ovplyvniť chránené druhy a prirodzené biotopy, a odchyľujú sa tak od hlavného cieľa smernice 2004/35, ktorým je vytvorenie spoločného rámca pre prevenciu a odstraňovanie environmentálnych škôd s cieľom účinne bojovať proti zvýšeniu znečistenia lokalít a zhoršeniu strát biodiverzity, musia byť nevyhnutne predmetom doslovného výkladu (pozri analogicky rozsudok zo 16. mája 2019, Plessers, C‑509/17, EU:C:2019:424, bod 38 a citovanú judikatúru).

46

Pokiaľ ide konkrétnejšie o škody uvedené v treťom odseku prílohy I smernice 2004/35, treba konštatovať, že hoci prvá a tretia zarážka tohto odseku predpokladajú škodu malého významu vo vzťahu k dotknutému druhu alebo biotopu, druhá zarážka uvedeného odseku sa týka škôd, ktorých rozsah môže byť výrazný v závislosti od prirodzených príčin postihujúcich príslušný druh alebo biotop, alebo od opatrení správy prijatých prevádzkovateľom.

47

Keby sa pripustilo, ako vyplýva z nemeckej verzie prílohy I tretieho odseku druhej zarážky smernice 2004/35, že členské štáty majú možnosť oslobodiť prevádzkovateľov a vlastníkov od akejkoľvek zodpovednosti len preto, že škoda bola spôsobená predchádzajúcimi opatreniami správy, a teda bez ohľadu na ich obvyklú povahu, mohlo by to ohroziť tak zásady, ako aj ciele, na ktorých je táto smernica založená.

48

Takýto prístup by totiž viedol k tomu, že by sa členským štátom priznala možnosť, v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady predbežnej opatrnosti, ako aj zo zásady znečisťovateľ platí, a len na základe skutočnosti, že vyplývajú z predchádzajúcej praxe, pripustiť opatrenia správy, ktoré by mohli byť neprimerane škodlivé a neprispôsobené lokalitám, v ktorých sa vyskytujú chránené druhy alebo prirodzené biotopy a ktoré by tak mohli ohroziť, či dokonca zničiť tieto druhy alebo biotopy, a zvýšiť riziko strát biologickej rôznorodosti v rozpore s povinnosťami ochrany prislúchajúcimi členským štátom na základe smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“. Tento prístup by mal za následok príliš široký rozsah pôsobnosti výnimiek stanovených v prílohe I treťom odseku smernice 2004/35 a čiastočne by zbavil režim environmentálnej zodpovednosti zavedený touto smernicou potrebného účinku tým, že by z tohto režimu vyňal potenciálne závažné škody spôsobené úmyselným a neobvyklým konaním prevádzkovateľa.

49

Z toho vyplýva, že nemecká jazyková verzia prílohy I tretieho odseku druhej zarážky smernice 2004/35 sa má vykladať v tom zmysle, že rovnako ako ostatné jazykové verzie sa pojem „bežná“ musí vzťahovať priamo na pojem „správa“ a že pojem „bežná správa“ sa musí vzťahovať na obe časti alternatívy druhého prípadu uvedeného v tejto druhej zarážke.

50

Na prvú otázku teda treba odpovedať s prihliadnutím na tieto predbežné úvahy.

51

V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade so znením prílohy I tretieho odseku druhej zarážky smernice 2004/35 sa „správa“, na ktorú odkazuje táto druhá zarážka, musí vzťahovať na lokalitu. V tejto súvislosti treba spresniť, že tento posledný uvedený pojem môže odkazovať najmä na lokality, v ktorých sa nachádzajú chránené druhy alebo prirodzené biotopy v zmysle smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“. Po prvé príloha I smernice 2004/35, na ktorú odkazuje článok 2 bod 1 písm. a) tejto smernice, totiž patrí výlučne do rámca škôd spôsobených chráneným druhom a prirodzeným biotopom a po druhé chránené druhy a prirodzené biotopy zodpovedajú, ako sa uvádza v bode 33 tohto rozsudku, najmä druhom a prirodzeným biotopom vymenovaným v smerniciach o „biotopoch“ a „vtáctve“.

52

Pokiaľ ide o pojem „bežný“, ten zodpovedá pojmom „obvyklý“, „normálny“ alebo „zvyčajný“, ktoré vyplývajú z rôznych jazykových verzií prílohy I tretieho odseku druhej zarážky smernice 2004/35, ako sú napríklad španielska („koriente“) alebo verzia v gréckom jazyku („συνήθη“). Aby však pojem „bežný“ nebol zbavený potrebného účinku v rámci ochrany životného prostredia, treba dodať, že správu možno považovať za bežnú len vtedy, ak je v súlade s osvedčenými postupmi, okrem iného s osvedčenými poľnohospodárskymi postupmi.

53

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že pojem „bežná správa lokalít“ uvedený v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35 treba vykladať tak, že zahŕňa akékoľvek opatrenie umožňujúce riadnu správu alebo organizáciu lokalít, v ktorých sa vyskytujú chránené druhy alebo prirodzené biotopy, najmä v súlade s bežne akceptovanými poľnohospodárskymi postupmi.

54

V tejto súvislosti treba spresniť, že vzhľadom na to, že správa lokality, v ktorej sa vyskytujú chránené druhy a prirodzené biotopy v zmysle smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“, nevyhnutne zahŕňa všetky opatrenia prijaté na účely ochrany druhov a biotopov prítomných v tejto lokalite, bežná správa takejto lokality sa musí posudzovať s ohľadom na potrebné opatrenia, ktoré musia členské štáty prijať na základe článku 2 ods. 2 smernice o „biotopoch“, ako aj na základe článku 2 smernice o „vtáctve“, na ochranu druhov a biotopov nachádzajúcich sa v tejto lokalite, predovšetkým opatrenia správy podrobne uvedené v článkoch 6 a 12 až 16 smernice o „biotopoch“ a článkoch 3 až 9 smernice o „vtáctve“.

55

Z toho vyplýva, že správu lokality, na ktorú sa vzťahujú smernice o „biotopoch“ a „vtáctve“, možno považovať za bežnú len vtedy, ak rešpektuje ciele a povinnosti stanovené v týchto smerniciach.

56

V tejto súvislosti treba spresniť, že vzhľadom na interakciu existujúcu medzi lokalitou a druhmi a biotopmi, ktoré sa v nej nachádzajú, ako aj okrem iného na vplyv rôznych foriem správy lokality na tieto druhy a biotopy, bez ohľadu na to, či sa tieto formy správy osobitne vzťahujú na tieto druhy a biotopy, opatrenia správy, ktoré musia členské štáty prijať na základe smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“ na účely splnenia cieľov a povinností stanovených týmito smernicami, musia nevyhnutne zohľadniť charakteristické aspekty lokality, akou je predovšetkým existencia ľudskej činnosti.

57

S cieľom konkrétne odpovedať na prvú otázku písm. a) tak, ako vyplýva z kontextu uvedeného vnútroštátnym súdom, treba spresniť, že pojem „bežná správa“ sa môže vzťahovať najmä na poľnohospodárske činnosti vykonávané v lokalite, v ktorej sa vyskytujú chránené druhy a prirodzené biotopy ako celok, teda vrátane tých, ktoré môžu byť ich nevyhnutným doplnkom ako zavlažovanie a odvodňovanie, a teda aj prevádzku prečerpávacej stanice.

58

Tento výklad potvrdzuje prvá časť alternatívy druhého prípadu uvedeného v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35. Táto prvá časť alternatívy totiž tým, že spresňuje, že bežná správa lokalít sa má ponímať v zmysle definovanom v špecifikáciách biotopov a cieľových dokumentoch, potvrdzuje, že takáto správa musí byť definovaná s ohľadom na všetky opatrenia správy prijaté členskými štátmi na základe smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“ s cieľom zabezpečiť ich povinnosti zachovať alebo obnoviť druhy a biotopy chránené týmito smernicami.

59

V tejto súvislosti je síce nesporné, že ani smernica o „biotopoch“, ani smernica o „vtáctve“ neuvádzajú v žiadnom svojom ustanovení pojmy „záznamy o biotopoch“ a „cieľová dokumentácia“, ale z postupov určitých členských štátov, ako sú uvedené najmä v správe Komisie o vykonávaní smernice 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín [SEC(2003) 1478] alebo v prílohe 2 usmernení Komisie „Akvakultúra a Natura 2000“, vyplýva, že tak záznamy o biotopoch, ako aj cieľová dokumentácia zodpovedajú dokumentom, ktoré členské štáty musia prijať na základe smerníc o „biotopoch alebo „vtáctve“, aby splnili ciele týchto smerníc a povinnosti v oblasti ochrany, ktoré pre nich vyplývajú z uvedených smerníc. Z tejto správy a z týchto pokynov predovšetkým vyplýva, že tieto dokumenty obsahujú práve potrebné opatrenia týkajúce sa správy chránených druhov a prirodzených biotopov.

60

Okrem toho treba spresniť, že na účely odpovede na prvú otázku písm. b), ako je vysvetlená v bode 26 tohto rozsudku, platí, že aj keď sa v rámci prvej časti alternatívy druhého prípadu uvedeného v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35 bežná povaha správy musí určiť na základe dokumentov týkajúcich sa správy prijatých členskými štátmi na základe smerníc o „biotopoch a „vtáctve“, nemožno brániť súdu členského štátu, ktorý má preskúmať in concreto bežnú povahu opatrenia správy v prípade, že tieto dokumenty týkajúce sa správy neobsahujú dostatok informácií, aby bolo možné pristúpiť k tomuto posúdeniu, a ani sa bežná povaha opatrenia nemôže určiť na základe druhej časti uvedenej alternatívy, tak aby posúdil uvedené dokumenty s ohľadom na ciele a povinnosti stanovené v smerniciach o „biotopoch“ a „vtáctve“ alebo za pomoci noriem vnútroštátneho práva prijatých na účely prebratia týchto smerníc alebo v prípade neexistencie takých noriem za pomoci noriem zlučiteľných s duchom a cieľom týchto smerníc. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby v tomto ohľade určil, či osvedčené odborné postupy uvedené § 5 ods. 2 BNatSchG, ktoré vnútroštátny súd má v úmysle uplatniť pri posúdení bežnej povahy správy lokality Eiderstedt, spĺňajú tieto podmienky.

61

Okrem toho treba uviesť, že bežná správa lokality môže tiež vyplývať, ako vyplýva z druhej časti alternatívy druhého prípadu uvedeného v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35, z predchádzajúcej praxe vlastníkov alebo prevádzkovateľov. Táto druhá časť tejto alternatívy sa teda vzťahuje na opatrenia správy, ktoré vzhľadom na to, že sa vykonávali počas určitého časového obdobia, možno považovať za obvyklé pre dotknutú lokalitu, avšak s výhradou, ako je uvedené v bode 55 tohto rozsudku, že nespochybňujú splnenie cieľov a povinností stanovených v smerniciach o „biotopoch“ a „vtáctve“.

62

Na účely odpovede na prvú otázku písm. d) treba spresniť, že uvedená druhá časť sa týka opatrení správy, ktoré nemusia byť definované v dokumentoch týkajúcich sa správy prijatých členskými štátmi na základe smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“. Aj keď totiž v zásade nemožno vylúčiť, že predchádzajúce opatrenie správy bolo stanovené aj v dokumentoch týkajúcich sa správy prijatých členskými štátmi na základe smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“, a môže sa tak vzťahovať tak na prvú, ako aj druhú alternatívu druhého prípadu uvedeného v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35, z priraďovacej spojky „alebo“, ktorá oddeľuje tieto dve časti, jasne vyplýva, že tieto dve časti sa môžu uplatňovať nezávisle jedna od druhej. Tak to môže byť najmä v prípade, keď dokumenty týkajúce sa správy ešte neboli vypracované alebo keď opatrenie správy, ktoré predtým vykonávali vlastníci alebo prevádzkovatelia, nie je v týchto dokumentoch uvedené.

63

Pokiaľ ide o predchádzajúcu správu, ktorá je predmetom prvej otázky písm. c), treba zdôrazniť, že vzhľadom na skutočnosť, že opatrenie správy sa môže vzťahovať tak na prvú, ako aj na druhú časť uvedenej alternatívy, predchádzajúcu povahu správy nemožno definovať len vo vzťahu k dátumu prijatia dokumentov týkajúcich sa správy.

64

Okrem toho, keďže normotvorca Únie v znení prílohy I tretieho odseku druhej zarážky smernice 2004/35 nespresnil časový okamih, od ktorého sa má posudzovať skoršia správa, treba usudzovať, že tento okamih nemožno posudzovať s ohľadom na dátum nadobudnutia účinnosti alebo dátum prebratia smernice 2004/35, ktoré sú uvedené v článku 20 a článku 19 ods. 1 tejto smernice. Takýto výklad by okrem toho viedol k obmedzeniu druhej časti alternatívy druhého prípadu uvedeného v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35 iba na postupy, ktoré sa začali pred jedným z týchto dátumov, a tým by do veľkej miery zbavil túto druhú časť jej podstaty tým, že by členským štátom zakázal ju využívať, pokiaľ ide o opatrenia správy uplatňované vlastníkmi alebo prevádzkovateľmi po uvedených dátumoch. Narušila by sa tak dôležitá rovnováha, ktorú chcel normotvorca Únie dosiahnuť.

65

Za týchto podmienok a vzhľadom na skutočnosť, že druhý prípad uvedený v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35 má za cieľ umožniť členským štátom, aby zbavili majiteľov a prevádzkovateľov zodpovednosti za škody na chránených druhoch a prirodzených biotopoch spôsobené bežnou správou dotknutej lokality, treba prijať záver, že predchádzajúcu prax možno definovať len vzhľadom na dátum vzniku škody. To znamená, že len vtedy, ak sa opatrenie bežnej správy vykonávalo počas dostatočne dlhého obdobia až do vzniku škody a je všeobecne uznané a preukázané, nemusí sa táto škoda považovať závažnú.

66

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že pojem „bežná správa miest, ako sú definované v záznamoch o biotope alebo v cieľovej dokumentácii alebo ktoré boli vykonané predtým vlastníkmi alebo prevádzkovateľmi [bežná správa lokalít, ako je definovaná v záznamoch o biotope alebo v cieľovej dokumentácii, alebo ako ju predtým vykonávali vlastníci alebo prevádzkovatelia – neoficiálny preklad]“ uvedený v prílohe I treťom odseku druhej zarážke smernice 2004/35, sa má vykladať tak, že zahŕňa jednak každé opatrenie správy alebo organizačné opatrenie, ktoré môže mať vplyv na chránené druhy a prirodzené biotopy, ktoré sa nachádzajú v lokalite, ktoré vyplýva z dokumentov týkajúcich sa správy prijatých členskými štátmi na základe smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“, a v prípade potreby sa má vykladať s ohľadom na každú normu vnútroštátneho práva, ktorou sa preberajú posledné dve uvedené smernice alebo v prípade neexistencie takej normy v súlade s duchom a cieľom týchto smerníc, a jednak každé opatrenie správy alebo organizačné opatrenie považované za obvyklé, všeobecne uznávané, preukázané a vykonávané počas dostatočne dlhej doby majiteľmi alebo prevádzkovateľmi až do vzniku škody spôsobenej týmto opatrením na chránených druhoch a prirodzených biotopoch, pričom všetky tieto opatrenia musia byť zlučiteľné s cieľmi smerníc o „biotopoch“ a „vtáctve“, ako aj okrem iného s bežne uznávanými poľnohospodárskymi postupmi.

67

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 2 bod 7 smernice 2004/35 vykladať v tom zmysle, že pojem „pracovná činnosť“, ktorý je v ňom definovaný, sa vzťahuje aj na činnosti vykonávané vo verejnom záujme na základe zákonného prenesenia úloh.

68

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 2004/35 do pôsobnosti tejto smernice patria len škody spôsobené „pracovnou činnosťou“, pričom tento pojem je definovaný v článku 2 bode 7 smernice 2004/35.

69

Toto posledné uvedené ustanovenie stanovuje, že „pracovná činnosť“ znamená akúkoľvek činnosť vykonávanú v rámci hospodárskej činnosti, obchodnej činnosti alebo podnikania, bez ohľadu na jej súkromnú alebo verejnú, ziskovú alebo neziskovú povahu.

70

Hoci je v tejto súvislosti nesporné, že výraz „hospodárska činnosť“ môže naznačovať, že pracovná činnosť musí súvisieť s trhom alebo musí mať konkurenčnú povahu, výrazy „obchodná“ a „podnikanie“ sa jeden či druhý, či oba môžu chápať podľa rôznych jazykových verzií tak v hospodárskom, obchodnom alebo priemyselnom zmysle, ako aj vo všeobecnejšom zmysle „zamestnanie“, „činnosť“, „dielo“ alebo „práca“. Takýto výklad potvrdzuje aj znenie článku 2 bodu 7 smernice 2004/35, ktorý spresňuje, že pracovná činnosť môže sledovať tak ziskový, ako aj neziskový cieľ.

71

Treba však pripomenúť, že pri výklade ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen znenie uvedeného ustanovenia, ale aj jeho kontext a všeobecnú systematiku právnej úpravy, ktorej je súčasťou, ako aj ciele, ktoré sleduje (rozsudok z 30. januára 2020, Tim, C‑395/18, EU:C:2020:58, bod 36 a citovaná judikatúra).

72

Pokiaľ ide po prvé o kontext, do ktorého patrí článok 2 bod 7 smernice 2004/35, treba uviesť, že príloha III smernice 2004/35 obsahuje zoznam pracovných činností, na ktoré sa táto smernica vzťahuje. Táto príloha pritom uvádza činnosti, ktoré ako napríklad činnosti nakladania s odpadom sa vo všeobecnosti vykonávajú vo verejnom záujme na základe zákonného prenesenia úloh.

73

Okrem toho treba zdôrazniť, že vo všeobecnej štruktúre smernice 2004/35 pracovné činnosti uvedené v jej článku 2 bode 7 môžu vykonávať len osoby, ktoré patria do jej pôsobnosti, teda prevádzkovatelia, ktorí sú definovaní v článku 2 bode 6 tejto smernice ako každá fyzická alebo právnická osoba, súkromná alebo verejná, ktorá vykonáva alebo kontroluje pracovnú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 2015, Fipa Group a i., C‑534/13, EU:C:2015:140, bod 52). Zo znenia bodu 6 v spojení s bodom 7 článku 2 smernice 2004/35 tak vyplýva, že pojem „pracovná činnosť“ sa vykladá extenzívne a zahŕňa aj neziskové verejné činnosti vykonávané verejnoprávnymi právnickými osobami. Takéto činnosti pritom vo všeobecnosti nemajú vzťah k trhu a nemajú ani konkurenčný charakter, takže pokiaľ by sa výrazom „obchodná“ a „podnikanie“ uvedeným v článku 2 bode 7 smernice 2004/35 pripísal čisto hospodársky, obchodný alebo priemyselný zmysel, viedlo by to k vylúčeniu takmer všetkých týchto činností z pojmu „pracovná činnosť“.

74

Pokiaľ ide v druhom rade o ciele sledované smernicou 2004/35, zo znenia jej odôvodnenia 2 v spojení s odôvodneniami 8 a 9 vyplýva, že cieľom tejto smernice je na základe zásady „znečisťovateľ platí“ považovať za finančne zodpovedných prevádzkovateľov, ktorí v dôsledku pracovných činností predstavujúcich skutočné alebo potenciálne riziko pre ľudské zdravie alebo životné prostredie, spôsobili environmentálne škody, aby boli motivovaní k prijatiu opatrení a vypracovaniu postupov vhodných minimalizovať riziká takých škôd.

75

Výklad, ktorý – napriek tomu, že výrazy „obchodná“ a „podnikanie“ uvedené v článku 2 bode 7 smernice 2004/35 nemajú nevyhnutne vo všetkých jazykových verziách čisto hospodársky význam – by z pojmu „pracovná činnosť“ vylučoval činnosti vykonávané vo verejnom záujme na základe zákonného prenesenia úloh z dôvodu, že tieto činnosti nemajú vzťah k trhu alebo nemajú konkurenčný charakter, by zbavil smernicu 2004/35 časti jej potrebného účinku, pretože by z jej pôsobnosti vyňal celý rad činností, akými sú činnosti dotknuté vo veci samej, ktoré predstavujú skutočné nebezpečenstvo pre ľudské zdravie alebo životné prostredie.

76

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že pojem „pracovná činnosť“ uvedený v článku 2 bode 7 smernice 2004/35 sa neobmedzuje len na činnosti, ktoré majú vzťah k trhu alebo majú konkurenčný charakter, ale zahŕňa všetky činnosti vykonávané v rámci podnikania, na rozdiel od čisto osobného alebo domáceho rámca, a teda činnosti vykonávané vo verejnom záujme na základe zákonného prenesenia úloh.

77

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 7 smernice 2004/35 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „pracovná činnosť“, ktorý je v ňom definovaný, sa vzťahuje aj na činnosti vykonávané vo verejnom záujme na základe zákonného prenesenia úloh.

78

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: