–

rumunská vláda, v zastúpení: pôvodne C.‑R. Canţăr, E. Gane, O.‑C. Ichim a L. Liţu, neskôr E. Gane, O.‑C. Ichim a L. Liţu, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann a E. Lankenau, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, P. Barros da Costa, L. Medeiros a S. Duarte Afonso, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a A. Biolan, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 nariadenia Rady č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (Ú. v. EÚ L 343, 2010, s. 10).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi JE a KF vo veci určenia rozhodného práva pre ich rozvod.

3

Podľa článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/06, s. 243):

„Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu:

…

4

Odôvodnenia 9, 21, 24, 26 a 29 nariadenia č. 1259/2010 stanovujú:

…

…

…

…

5

Článok 5 tohto nariadenia s názvom „Voľba rozhodného práva účastníkmi“ stanovuje:

„1.   Manželia sa môžu dohodnúť na určení rozhodného práva vo veciach rozvodu a rozluky za predpokladu, že je to jeden z týchto právnych poriadkov:

2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3, dohodu o určení rozhodného práva možno uzavrieť a zmeniť kedykoľvek, najneskôr však v čase začatia konania.

3.   Ak to právny poriadok štátu konajúceho súdu umožňuje, manželia môžu tiež určiť rozhodné právo na súde v priebehu konania. V takomto prípade sa takéto určenie zaznamená na súde v súlade s právnym poriadkom štátu konajúceho súdu.“

6

Článok 8 uvedeného nariadenia s názvom „Rozhodné právo v prípade neexistencie jeho voľby účastníkmi“ stanovuje:

„V prípade neexistencie voľby rozhodného práva podľa článku 5 sa rozvod a rozluka spravujú:

7

Článok 10 toho istého nariadenia s názvom „Uplatnenie právneho poriadku štátu konajúceho súdu“ znie:

„Ak v rozhodnom práve v zmysle článku 5 alebo 8 nie je ustanovený inštitút rozvodu alebo rozhodné právo neumožňuje jednému z manželov z dôvodu jeho pohlavia rovnaký prístup k rozvodu alebo rozluke, uplatňuje sa právny poriadok štátu konajúceho súdu.“

8

Článok 12 nariadenia č. 1259/2010, nazvaný „Výhrada verejného poriadku“, stanovuje:

„Uplatnenie určitého ustanovenia právneho poriadku určeného podľa tohto nariadenia možno odmietnuť iba v prípade, ak je jeho uplatnenie zjavne nezlučiteľné s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu.“

9

Podľa článku 13 tohto nariadenia, nazvaného „Odlišnosti vnútroštátneho právneho poriadku“:

„Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neukladá súdom zúčastneného členského štátu, v ktorého právnom poriadku nie je ustanovený inštitút rozvodu alebo ktorého právny poriadok nepovažuje predmetné manželstvo za platné na účely konania o rozvode, povinnosť rozviesť manželstvo na základe tohto nariadenia.“

10

Podľa článku 2600 ods. 2 a 3 Codul civil (Občiansky zákonník):

„2.   Pokiaľ určený cudzí právny poriadok neumožňuje rozvod alebo ho pripúšťa za mimoriadne obmedzujúcich podmienok, v prípade, že jeden z manželov je ku dňu podania návrhu na rozvod rumunským štátnym príslušníkom alebo má obvyklý pobyt v Rumunsku, sa uplatní rumunské právo.

3.   Ustanovenia odseku 2 sa uplatnia aj v prípade, keď sa na rozvod vzťahuje právny poriadok, ktorý si manželia zvolia.“

11

JE a KF, rumunskí štátni príslušníci, uzatvorili manželstvo v Iași (Rumunsko) 2. septembra 2001.

12

Dňa 13. októbra 2016 JE podala na Judecătoria Iași (Súd prvého stupňa Iași, Rumunsko) návrh na rozvod.

13

Rozsudkom z 31. mája 2017 tento súd odmietol svoju právomoc rozhodnúť o tejto žalobe v prospech Judecătoria Sectorului 5 București (Súd prvého stupňa pre piaty obvod Bukurešť, Rumunsko).

14

Rozsudkom z 20. februára 2018 tento posledný uvedený súd na základe štátnej príslušnosti oboch manželov uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 stanovil všeobecnú právomoc rumunských súdov na prejednanie návrhu na rozvod, ktorý podala JE. Okrem toho na základe článku 8 písm. a) nariadenia č. 1259/2010 stanovil talianske právo ako právo rozhodné pre spor, ktorý prejednáva, a to z dôvodu, že k dátumu podania tohto návrhu na rozvod sa nachádzalo obvyklé bydlisko manželov v Taliansku.

15

V tejto súvislosti uvedený súd zastával názor, že podľa talianskeho práva možno návrh na rozvod podaný za takých okolností, o aké ide vo veci samej, podať len vtedy, ak súd predtým konštatoval alebo rozhodol o rozluke manželov a ak medzi dňom tejto rozluky a dňom, keď bol na súd podaný návrh na rozvod, uplynuli aspoň tri roky.

16

Vzhľadom na to, že existencia súdneho rozhodnutia konštatujúceho alebo vyhlasujúceho takúto rozluku nebola preukázaná a rumunské právo neupravuje konanie o rozluke, uvedený súd rozhodol, že toto konanie sa má viesť na talianskych súdoch, a preto každý návrh v tomto zmysle podaný na rumunské súdy je neprípustný.

17

Proti tomuto rozsudku sa JE odvolala na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom najmä tvrdil, že prvostupňový súd mal uplatniť článok 2600 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý predstavuje prebratie ustanovení článku 10 nariadenia č. 1259/2010 do rumunského práva.

18

V tejto súvislosti sa JE domnievala, že vzhľadom na to, že taliansky zákon je reštriktívny, pokiaľ ide o podmienky požadované na rozvody, treba na jeho návrh na rozvod uplatniť rumunský zákon.

19

Podľa JE toto riešenie vyplýva aj zo skutočnosti, že uplatnenie talianskeho práva je zjavne nezlučiteľné s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu a že v dôsledku toho sa toto uplatnenie musí v súlade s článkom 12 tohto nariadenia odmietnuť.

20

Za týchto podmienok Tribunalul Bucureşti (Krajský súd Bukurešť, Rumunsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa výraz ‚v rozhodnom práve v zmysle článku 5 alebo 8 nie je ustanovený inštitút rozvodu‘ [uvedený v článku 10 nariadenia č. 1259/2010] vykladať striktne a doslovne, t. j. iba pokiaľ ide o prípad, ak rozhodný cudzí právny poriadok neupravuje nijakým spôsobom rozvod manželstva, alebo sa má vykladať extenzívne, čiže tak, že sa vzťahuje aj na situáciu, keď rozhodný cudzí právny poriadok rozvod síce pripúšťa, ale iba za mimoriadne obmedzujúcich podmienok predpokladajúcich povinné konanie o rozluke predchádzajúce rozvodu, t. j. konanie, ktoré právny poriadok štátu konajúceho súdu zodpovedajúcim spôsobom procesne neupravuje?“

21

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 nariadenia č. 1259/2010 vykladať v tom zmysle, že formulácia „v rozhodnom práve v zmysle článku 5 alebo 8 nie je ustanovený inštitút rozvodu“ sa vzťahuje len na situácie, v ktorých rozhodné cudzie právo neupravuje rozvod v žiadnej forme, alebo či zahŕňa aj situácie, v ktorých toto právo pripúšťa rozvod, ale podriaďuje ho podmienkam považovaným súdom, ktorý začal konanie, za prísnejšie ako podmienky stanovené právnym poriadkom štátu konajúceho súdu.

22

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodným právom pre spor vo veci samej je podľa článku 8 písm. a) tohto nariadenia taliansky zákon a že podľa tohto zákona možno o rozvod požiadať len pod podmienkou, konkrétne, že súd predtým konštatoval alebo rozhodol o rozluke, zatiaľ čo právo štátu konajúceho súdu, teda rumunské právo, túto podmienku nestanovuje, ani neobsahuje procesné ustanovenia týkajúce sa rozluky.

23

Na úvod treba uviesť, že článok 10 nariadenia č. 1259/2010 predstavuje výnimku z článkov 5 a 8 tohto nariadenia a musí sa ako ustanovenie upravujúce výnimku vykladať reštriktívne.

24

Podľa tohto článku 10 sa právny poriadok štátu konajúceho súdu uplatní v dvoch prípadoch, a to na jednej strane vtedy, keď rozhodné právo podľa článkov 5 alebo 8 uvedeného nariadenia neupravuje rozvod, a na druhej strane, keď toto rozhodné právo nepriznáva jednému z manželov z dôvodu jeho pohlavia rovnaký prístup k rozvodu alebo rozluke.

25

Pokiaľ ide o prvý prípad uvedený v tomto článku 10, ktorého výklad požaduje vnútroštátny súd, zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že právny poriadok štátu konajúceho súdu sa uplatní len vtedy, ak v rozhodnom práve „nie je ustanovený inštitút rozvodu“.

26

Z doslovného výkladu tohto ustanovenia vôbec nevyplýva, že by uplatnenie právneho poriadku štátu konajúceho súdu bolo možné aj vtedy, ak rozhodné cudzie právo upravuje rozvod, ale podmieňuje ho dodržaním podmienok považovaných za prísnejšie, než sú podmienky stanovené právnym poriadkom štátu konajúceho súdu. Rovnako odôvodnenie 24 nariadenia č. 1259/2010, ktoré sa vzťahuje na uvedený článok 10, neobsahuje žiadnu informáciu v tomto zmysle.

27

Tento výklad článku 10 nariadenia č. 1259/2010 je podporený kontextuálnym a systematickým výkladom tohto ustanovenia.

28

V tejto súvislosti treba uviesť, že výraz „nie je ustanovený inštitút rozvodu“ je tiež použitý v článku 13 tohto nariadenia, ktorému zodpovedá odôvodnenie 26 tohto nariadenia, podľa ktorého v prípade, ak uvedené nariadenie odkazuje na skutočnosť, že právny poriadok zúčastneného členského štátu, v ktorom súd začal konanie, neupravuje rozvod, treba ho vykladať ako skutočnosť, že právny poriadok tohto členského štátu „nepozná inštitút rozvodu“. Hoci toto odôvodnenie 26 odkazuje na právo členského štátu, v ktorom súd koná, nič to nemení na tom, že v rozsahu, v akom sa toto odôvodnenie týka významu výrazu „nie je ustanovený inštitút rozvodu“, informácie, ktoré v tejto súvislosti poskytuje, sú tiež relevantné, pokiaľ ide o článok 10 nariadenia č. 1259/2010.

29

Treba tiež uviesť, že rozluka, ktorá je navyše výslovne uvedená v tomto článku 10, patrí z rovnakého dôvodu ako rozvod do pôsobnosti tohto nariadenia a je neoddeliteľnou súčasťou systému a všeobecnej štruktúry tohto nariadenia.

30

Okrem toho z teleologického hľadiska z odôvodnení 9, 21 a 29 nariadenia č. 1259/2010 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je vytvoriť jasný a úplný právny rámec v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku v zúčastnených členských štátoch, zaručiť právnu istotu, predvídateľnosť a pružnosť v medzinárodných manželských konaniach, a teda uľahčiť voľný pohyb osôb v rámci Európskej únie, ako aj zabrániť situácii, v ktorej jeden z manželov požiadal o rozvod skôr ako ten druhý z dôvodu, aby sa konanie riadilo určitým právom, ktoré považuje za vhodnejšie pre ochranu svojich vlastných záujmov.

31

Okrem toho, že by bol v rozpore so znením článku 10 nariadenia č. 1259/2010 a nezlučiteľný s kontextom a systémom, do ktorého toto ustanovenie patrí, výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého sa právny poriadok štátu konajúceho súdu uplatní, ak rozhodné cudzie právo podmieňuje rozvod dodržaním prísnejších podmienok, ako sú tie, ktoré stanovuje právny poriadok štátu konajúceho súdu, nie je ani v súlade s cieľmi sledovanými týmto nariadením.

32

Ako totiž tvrdí rumunská vláda, tento výklad by si vyžadoval preskúmanie, v každom jednotlivom prípade, podmienok, za ktorých môže byť rozvod vyhlásený podľa ustanovení rozhodného práva v súlade s ustanoveniami uvedeného nariadenia, ako aj subjektívne posúdenie rozsahu, v akom možno tieto podmienky považovať za prísnejšie ako podmienky stanovené právnym poriadkom štátu konajúceho súdu, čo by bolo v rozpore s cieľmi právnej istoty a predvídateľnosti, ktoré sleduje toto nariadenie, alebo prinajmenšom v praxi by to ohrozilo ich dosiahnutie.

33

Rovnako ako uviedla portugalská vláda, uvedený výklad by znemožnil autonómiu vôle manželov stanovenú v článku 5 nariadenia č. 1259/2010 a pokiaľ si títo manželia nezvolili rozhodné právo pre ich rozvod a rozluku, uplatnenie práva, s ktorým majú manželia úzku väzbu, v súlade s odôvodnením 21 a článkom 8 tohto nariadenia.

34

Napokon takýto výklad by mohol podnietiť manžela, ktorý žiada o rozvod, aby podal svoj návrh na súd členského štátu, ktorý má právomoc podľa ustanovení nariadenia č. 2201/2003, ktorého právo podriaďuje rozvod menej obmedzujúcim podmienkam.

35

Pokiaľ ide o spor vo veci samej, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že rozhodné právo podľa článku 8 písm. a) nariadenia č. 1259/2010, teda taliansky zákon, pozná inštitút rozvodu.

36

V dôsledku toho článok 10 tohto nariadenia nie je uplatniteľný na tento spor a okolnosť, že toto právo podriaďuje rozvod dodržaniu podmienok považovaných za prísnejšie, než sú podmienky stanovené právnym poriadkom štátu konajúceho súdu, akým je predchádzajúca rozluka, je v tejto súvislosti irelevantná.

37

Podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú začal súd prejednávať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. marca 2006, FCE Bank, C‑210/04, EU:C:2006:196, bod 21; z 8. decembra 2011, Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C‑157/10, EU:C:2011:813, bod 18, ako aj z 25. júla 2018, Dyson, C‑632/16, EU:C:2018:599, bod 47).

38

V prejednávanej veci treba, ako uviedla nemecká vláda a Európska komisia, poskytnúť vnútroštátnemu súdu informácie týkajúce sa praktických dôsledkov výkladu článku 10 nariadenia č. 1259/2010 uvedeného v bodoch 25 a 26 tohto rozsudku, keďže tento súd uviedol, že v prípade neexistencie ustanovení upravujúcich konanie o rozluke v rumunskom práve rumunské súdy neskúmajú návrhy na rozluku z vecného hľadiska a návrhy na rozvod, ktorým nepredchádzala rozluka konštatovaná v súlade s talianskym právom alebo o ktorej sa rozhodlo podľa talianskeho práva.

39

Vnútroštátny súd totiž uvádza, že podľa vnútroštátnej judikatúry sa za takých skutkových okolností, o aké ide vo veci samej, tieto návrhy zamietajú ako jednak neprípustné z dôvodu, že rumunské právo nestanovuje konanie o rozluke, a jednak ako predčasné z dôvodu, že o rozvod sa žiada na rumunských súdoch bez toho, aby talianske súdy predtým konštatovali alebo rozhodli o rozluke, alebo ešte aj ako nedôvodné z týchto dvoch kombinovaných dôvodov.

40

Keďže takáto súdna prax bráni vecnému preskúmaniu uvedených návrhov, zbavuje jednotné právne predpisy o rozhodnom práve pre rozvod a rozluku stanovené nariadením č. 1259/2010 veľkej časti ich podstaty a ohrozuje tak ich potrebný účinok.

41

Treba však pripomenúť, že v prejednávanej veci bola všeobecná právomoc rumunských súdov rozhodovať o návrhu na rozvod, ktorú JE podala, stanovená na základe článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003.

42

Preto aj keď na rozdiel od talianskeho práva rumunské právo neobsahuje procesné ustanovenia týkajúce sa rozluky, príslušné rumunské súdy sú povinné rozhodnúť o tomto návrhu.

43

V takej situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa príslušný súd domnieva, že rozhodné cudzie právo určené na základe ustanovení nariadenia č. 1259/2010 umožňuje podať návrh na rozvod iba pod podmienkou, že mu predchádzala rozluka v dĺžke troch rokov, zatiaľ čo právny poriadok konajúceho súdu nestanovuje procesné pravidlá v oblasti rozluky, tento súd musí v prípade, že nemôže sám rozhodnúť o rozluke, overiť, či sú splnené hmotnoprávne podmienky stanovené rozhodným cudzím právom a rozhodnúť o tom v rámci konania o rozvode, ktoré vedie.

44

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 10 nariadenia č. 1259/2010 sa má vykladať v tom zmysle, že výraz „ak v rozhodnom práve v zmysle článku 5 alebo 8 nie je ustanovený inštitút rozvodu“ sa vzťahuje len na situácie, v ktorých rozhodné cudzie právo neupravuje rozvod v žiadnej forme.

45

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 1259/2010 z 20. decembra 2010, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku, sa má vykladať v tom zmysle, že výraz „ak v rozhodnom práve v zmysle článku 5 alebo 8 nie je ustanovený inštitút rozvodu“ sa vzťahuje len na situácie, v ktorých rozhodné cudzie právo neupravuje rozvod v žiadnej forme.