1.

Zhoršujúca sa politická a hospodárska situácia vo Venezuelskej bolívarovskej republike dospela až do takého stavu, v ktorom sú bežné zásady demokracie, právneho štátu a ľudských práv podľa všetkého významne ohrozené. Za týchto okolností prijala Rada Európskej únie od roku 2017 sériu reštriktívnych opatrení (sankcií). Týmito reštriktívnymi opatreniami sú ukladané zákazy vývozu týkajúce sa predaja, dodávok, prevozu alebo vývozu určitého vojenského a iného vybavenia (vozidiel určených na potlačenie nepokojov alebo prevoz väzňov) do Venezuely. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí a nariadení vykonávajúcich tieto reštriktívne opatrenia vyplýva, že Rada sa obávala, že by sa toto vybavenie mohlo použiť na účely vnútornej represie, aj k všeobecnému potláčaniu legitímnych demokratických protestov v tomto štáte. Tieto opatrenia sa okrem toho týkali poskytovania technických, sprostredkovateľských alebo finančných služieb spojených s dodávkou tohto vybavenia. Tieto opatrenia ďalej upravujú možnosť uložiť zákazy cestovania určitým menovite uvedeným fyzickým osobám a opatrenia na zmrazenie majetku zamerané proti určitým menovite uvedeným fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom. Tieto konkrétne individualizované opatrenia však nie sú predmetom tohto konania.

2.

Predmetom tohto konania je skôr snaha Venezuelskej bolívarovskej republiky spochybniť platnosť niektorých z týchto reštriktívnych opatrení. To okamžite vyvoláva oveľa všeobecnejšiu otázku, a to, či je štát, ktorý nie je členským štátom Európskej únie, oprávnený začať konanie takejto povahy na súde Únie. Možno sa domnievať že sa tieto otázky dotýkajú významných a potenciálne citlivých otázok medzinárodného práva verejného, no na konkrétnej úrovni práva Únie možno zrejme povedať, že problematika, ktorá musí byť vyriešená v rámci tohto odvolania, sa obmedzuje na tieto otázky: i) je Venezuelská bolívarovská republika „právnická osoba“ v zmysle článku 263 ZFEÚ, a ii) v prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je Venezuelská bolívarovská republika priamo dotknutá ( 2 ) uloženými opatreniami, takže má požadovanú aktívnu legitimáciu na napadnutie platnosti týchto reštriktívnych opatrení v zmysle článku 263 ZFEÚ? ( 3 )

3.

Prejednávaná vec sa teda týka odvolania podaného 28. novembra 2019 Venezuelskou bolívarovskou republikou (ďalej len „odvolateľka“) proti rozsudku Všeobecného súdu (štvrtá rozšírená komora) z 20. septembra 2019, Venezuela/Rada (T‑65/18, EU:T:2019:649; ďalej len „napadnutý rozsudok“). V tomto rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že odvolateľka nepreukázala, že je týmito opatreniami priamo dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, a teda nemala potrebnú aktívnu legitimáciu na vedenie konania o žalobe o neplatnosť a táto žaloba teda bola na tomto základe vyhlásená za neprípustnú.

4.

Odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil kritérium priamej dotknutosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ vo svetle rozsudku z 13. septembra 2018, Almaz‑Antey Air and Space Defence/Rada (T‑515/15, neuverejnený, EU:T:2018:545, ďalej len „rozsudok vo veci Almaz‑Antey“). Toto odvolanie preto súdu ponúka jedinečnú príležitosť vyjadriť sa k použitiu kritérií prípustnosti stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ v rámci žaloby o neplatnosť podanej tretím štátom proti reštriktívnym opatreniam prijatým Radou Európskej únie s ohľadom na situáciu v tomto štáte. Pokiaľ ide o toto odvolanie, je teda potrebné posúdiť, ako som už uviedol vyššie, či je odvolateľka v rámci tohto konania právnická osoba v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, a ak áno, či je priamo dotknutá napadnutými reštriktívnymi opatreniami.

5.

Rada prijala 13. novembra 2017 nariadenie (EÚ) 2017/2063 na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ a rozhodnutia Rady (SZBP) 2017/2074 z 13. novembra 2017 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na situáciu vo Venezuele ( 4 ).

6.

Článok 2 nariadenia 2017/2063 spresňuje, že sa zakazuje poskytovať akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu vo Venezuele, alebo na použitie v tejto krajine technickú pomoc, sprostredkovateľské služby, finančné prostriedky alebo finančnú pomoc a iné služby v súvislosti s tovarom a technológiou uvedenými v Spoločnom zozname vojenského materiálu Európskej únie, prijatom Radou 17. marca 2014 ( 5 ).

7.

Článok 3 a príloha I nariadenia 2017/2063 stanovujú, že sa taktiež zakazuje predávať, dodávať alebo vyvážať vybavenie, ktoré by sa mohlo použiť na vnútornú represiu, ako sú zbrane, strelivo, vozidlá na zvládanie nepokojov, alebo na prepravu väzňov, alebo aj výbušné látky, a poskytovať technickú pomoc, sprostredkovateľské služby, finančné prostriedky alebo finančnú pomoc v súvislosti s uvedenými vybaveniami akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu vo Venezuele alebo na použitie v tejto krajine.

8.

Článok 4 nariadenia 2017/2063 stanovuje, že odchylne od článkov 2 a 3 tohto nariadenia môžu príslušné orgány členských štátov povoliť určité operácie za podmienok, ktoré považujú za vhodné.

9.

Pokiaľ na to príslušný orgán daného členského štátu neudelil predchádzajúce povolenie, články 6 a 7 nariadenia 2017/2063 a jeho príloha II zakazujú predávať, dodávať alebo vyvážať zariadenie, technológiu alebo softvér pre kontrolu paketov, odpočúvanie sietí, monitorovanie, rušenie komunikácie a rozpoznávanie reči, ako aj poskytovať technickú pomoc, sprostredkovateľské služby, finančnú pomoc a iné služby v súvislosti s takýmto zariadením, technológiami alebo softvérom akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu vo Venezuele alebo na použitie vo Venezuele.

10.

Článok 6 ods. 2 nariadenia 2017/2063 stanovuje, že príslušné orgány členských štátov neudelia žiadne povolenie priamo alebo nepriamo predávať, dodávať, prevádzať alebo vyvážať zariadenie, technológiu alebo softvér akejkoľvek osobe, subjektu alebo orgánu vo Venezuele alebo na použitie vo Venezuele, ak majú oprávnené dôvody dospieť k záveru, že venezuelská vláda, verejné orgány, podniky alebo agentúry alebo akékoľvek osoby či subjekty konajúce v ich mene alebo na ich pokyn, by používali predmetné zariadenie, technológiu alebo softvér na vnútornú represiu.

11.

Článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia 2017/2063 stanovuje, že pokiaľ na to príslušný orgán daného členského štátu neudelil predchádzajúce povolenie v súlade s článkom 6 ods. 2, zakazuje sa poskytovať akékoľvek služby súvisiace s monitorovaním alebo odpočúvaním telekomunikačných alebo internetových sietí venezuelskej vláde, jej verejným orgánom, spoločnostiam a agentúram, alebo akejkoľvek osobe či subjektu konajúcim v ich mene alebo na ich pokyn, alebo v ich priamy či nepriamy prospech.

12.

Články 8 až 11 a prílohy IV a V nariadenia 2017/2063 okrem iného stanovujú, s výhradou výnimiek, zmrazenie finančných prostriedkov patriacich určitým fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ako aj zákaz, aby im boli tieto prostriedky sprístupnené. Článok 17 ods. 4 nariadenia 2017/2063 napokon spresňuje, že „zoznam v prílohách IV a V sa pravidelne, najmenej raz za 12 mesiacov preskúma“ ( 6 ).

13.

V zmysle článku 20 nariadenia 2017/2063 sa vyššie uvedené zákazy uplatnia:

14.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 6. februára 2018 podala odvolateľka žalobu o neplatnosť proti nariadeniu 2017/2063 v rozsahu, v akom sa jej týkajú ustanovenia tohto nariadenia. Všeobecný súd rozhodol, že v rozsahu, v akom je žaloba o neplatnosť podaná odvolateľkou proti nariadeniu 2017/2063, sa týka len jeho článkov 2, 3, 6 a 7 (ďalej len „napadnuté ustanovenia“) ( 7 ).

15.

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. mája 2018 Rada vzniesla na základe článku 130 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu námietku neprípustnosti. Rada uviedla tri dôvody neprípustnosti, a to po prvé, že odvolateľka, v danom prípade žalobkyňa, nemá záujem na konaní, po druhé, že nie je priamo dotknutá napadnutými ustanoveniami, a po tretie, že nie je „fyzickou alebo právnickou osobou“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Odvolateľka predložila svoje pripomienky k tejto námietke 27. júna 2018. Samostatným návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. januára 2019 odvolateľka upravila na základe článku 86 rokovacieho poriadku žalobu, takže táto žaloba sa taktiež týka rozhodnutia 2018/1656 a vykonávacieho nariadenia 2018/1653 v rozsahu, v akom sa jej ich ustanovenia týkajú. Rada odpovedala na návrh na úpravu 5. februára 2019.

16.

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky týkajúce sa prípustnosti, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 8. februára 2019. Všeobecný súd sa domnieval, že o prípustnosti žaloby o neplatnosť bolo potrebné rozhodnúť tak, že sa najprv preskúma druhý dôvod neprípustnosti uplatnený Radou a založený na tom, že odvolateľka nie je priamo dotknutá napadnutými ustanoveniami.

17.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry podmienka, podľa ktorej musí byť fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá rozhodnutím, ktoré je predmetom žaloby, ako stanovuje článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, konkrétne, aby malo napadnuté opatrenie jednak priame účinky na právne postavenie odvolateľky a jednak, aby neponechávalo žiadny priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má čisto automatickú povahu a vyplýva len z právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení. Navyše na určenie toho, či má akt právne účinky, treba vychádzať najmä z jeho predmetu, obsahu, rozsahu a podstaty, ako aj právneho a skutkového kontextu, do ktorého patrí. ( 8 )

18.

Podľa Všeobecného súdu napadnuté ustanovenia obsahujú po prvé zákaz predávať alebo poskytovať akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu vo Venezuele zbrane, vojenské vybavenie, alebo akékoľvek iné vybavenie, ktoré môže byť používané na účely vnútornej represie, ako aj zariadenie, technológiu alebo softvér určené na monitorovanie. Napadnuté ustanovenia po druhé zahŕňajú zákaz poskytovať týmto istým fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom vo Venezuele finančné alebo technické služby alebo služby inej povahy v súvislosti s týmto vybavením a technológiou. ( 9 ) Všeobecný súd okrem toho konštatoval, že článok 20 nariadenia 2017/2063 obmedzuje uplatnenie vyššie uvedených zákazov na územie Únie, na fyzické osoby, ktoré sú štátnymi príslušníkmi niektorého členského štátu a na právnické osoby zriadené podľa práva jedného z týchto členských štátov, ako aj na právnické osoby, subjekty a orgány v súvislosti s akoukoľvek obchodnou činnosťou, ktorá sa úplne alebo čiastočne vykonáva v Únii. ( 10 )

19.

Všeobecný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenia neukladajú zákaz odvolateľke a môžu mať nanajvýš nepriamy vplyv na tento štát v rozsahu, v akom zákaz uložený fyzickým osobám, ktoré sú štátnymi príslušníkmi niektorého členského štátu, a právnickým osobám zriadeným podľa práva jedného z týchto členských štátov, môže mať za následok obmedzenie zdrojov, z ktorých odvolateľka môže získavať predmetné tovary a služby. ( 11 )

20.

Všeobecný súd uviedol, že je pravda, že v rozsudku vo veci Almaz‑Antey tento súd zamietol tvrdenie, podľa ktorého právne postavenie subjektu so sídlom mimo Únie nebolo priamo ovplyvnené opatreniami, ktorých účelom bolo zakázať subjektom Únie vykonávať s ňou určité druhy transakcií. Všeobecný súd totiž rozhodol, že zákaz subjektom Únie vykonávať takéto transakcie viedol k uloženiu zákazu žalobkyni vykonávať s týmito subjektmi predmetné transakcie. ( 12 ) Všeobecný súd však uviedol, že odvolateľka nie je výslovne a konkrétne uvedená v napadnutých ustanoveniach porovnateľným spôsobom ako žalobkyňa v rozsudku vo veci Almaz‑Antey ( 13 ).

21.

Navyše podľa Všeobecného súdu odvolateľka nemôže byť prirovnaná k subjektu, akým je žalobkyňa v rozsudku vo veci Almaz‑Antey vzhľadom na to, že konanie odvolateľky nemožno považovať len za čisto obchodnú činnosť, a štát tak vykonáva právomoci orgánu verejnej moci predovšetkým v rámci suverénnych činností, ako sú úlohy obrany, polície a dozoru. Podľa Všeobecného súdu navyše na rozdiel od subjektu, ktorého spôsobilosť je obmedzená jeho účelom, odvolateľka má v postavení štátu k dispozícii rozsah pôsobnosti, ktorý charakterizuje extrémna rozmanitosť a ktorý nemôže byť obmedzený na konkrétnu činnosť. Táto veľmi široká škála právomocí ju tak odlišuje od subjektu vykonávajúceho obvykle určitú hospodársku činnosť, na ktorú sa vzťahuje reštriktívne opatrenie. ( 14 )

22.

Všeobecný súd tiež uviedol, že zákazy, aké ukladajú napadnuté ustanovenia, nemôžu mať priamy vplyv na postavenie subjektov, ktoré nepôsobia na predmetných trhoch. V rozsudku vo veci Almaz‑Antey tak Všeobecný súd konkrétne určil, že žalobkyňa bola spoločnosťou pôsobiacou v oblasti obrany, na ktorú sa vzťahujú relevantné ustanovenia napadnutého aktu. ( 15 )

23.

Všeobecný súd bol toho názoru, že z údajov vypracovaných Eurostatom, ktoré predložila odvolateľka, vyplýva, že celková hodnota obchodných transakcií s Venezuelou týkajúcich sa tovarov, na ktoré sa vzťahujú napadnuté ustanovenia, dosahovala 76 miliónov eur v roku 2016, 59 miliónov eur v roku 2017 a v roku 2018 bola nulová, a aj keď tieto údaje môžu preukázať účinnosť napadnutých ustanovení, nemôžu preukázať, že odvolateľka kúpou predmetných tovarov a služieb konala ako subjekt podobný hospodárskemu subjektu pôsobiacemu na predmetných trhoch a nie v rámci svojich suverénnych činností. ( 16 ) Všeobecný súd uviedol, že v prípade neexistencie titulu, akým je zmluva, sa možnosť odvolateľky nadviazať vzťah s právnymi dôsledkami so subjektmi Únie zdá byť čisto špekulatívna a môže vyplývať len z budúcich a hypotetických rokovaní. Všeobecný súd teda konštatoval, že zákazy zavedené napadnutými ustanoveniami nemožno preto považovať za ovplyvňujúce právne postavenie odvolateľky ako také. ( 17 )

24.

Na tvrdenie odvolateľky, že podľa ustálenej judikatúry platí, že skutočnosť, že určitý akt Únie bráni verejnoprávnemu subjektu vykonávať svoje právomoci podľa svojho vlastného uváženia, znamená, že má priamy vplyv na jeho právne postavenie, takže sa ho tento akt priamo týka, Všeobecný súd uviedol, že napadnuté ustanovenia priamo nezakazujú odvolateľke kupovať a dovážať dotknuté vybavenie a získať predmetné služby. Tieto ustanovenia nemajú vplyv na jej spôsobilosť vykonávať svoje zvrchované práva na územiach a nehnuteľnostiach, ktoré patria do jej právomoci, a nič v nariadení 2017/2063 neumožňuje domnievať sa, že úmyslom Rady bolo znížiť jej právnu spôsobilosť. Keďže akýkoľvek štát – alebo združenie štátov – má právo suverénne rozhodnúť o spôsobe, ktorým zamýšľa udržiavať hospodárske vzťahy s tretími štátmi, predmetné opatrenia nanajvýš nepriamo obmedzujú možnosti odvolateľky v tejto súvislosti. ( 18 )

25.

Všeobecný súd na záver uviedol, že právne postavenie odvolateľky nie je priamo dotknuté napadnutými ustanoveniami a žalobu treba preto zamietnuť ako neprípustnú v rozsahu, v akom je podaná proti napadnutým ustanoveniam. ( 19 )

26.

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

27.

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

28.

Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ stanovuje, že „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“. Podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sú základnými podmienkami, ktoré stanovujú potrebné požiadavky aktívnej legitimácie na začatie konania fyzickými alebo právnickými osobami, ktoré sa domáhajú súdneho preskúmania niektorého aktu Únie. Ak tieto základné podmienky splnené nie sú, vyplýva z toho, že takéto konanie je neprípustné, a táto neprípustnosť je v dôsledku toho dôvodom verejného poriadku, ktorý môže – a dokonca musí – byť uplatnený súdom Únie ex offo. ( 20 ) Preto nedodržanie podmienok uvedených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ v súvislosti so žalobou o neplatnosť je prekážkou konania začatého fyzickými alebo právnickými osobami, ktorú môžu súdne orgány Únie kedykoľvek preskúmať, dokonca aj ex offo. ( 21 )

29.

Hoci toto odvolanie smeruje proti záveru Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, že žaloba, ktorá mu bola predložená, je neprípustná, pretože právne postavenie odvolateľky nie je napadnutými ustanoveniami priamo dotknuté, Súdny dvor sa rozhodnutím zo 7. júla 2020 rozhodol požiadať odvolateľku, Radu, Európsku komisiu a členské štáty, aby sa do 11. septembra 2020 písomne vyjadrili k otázke, či musí byť tretí štát považovaný za právnickú osobu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

30.

Na žiadosť niektorých zúčastnených bola lehota na podanie takýchto písomných pripomienok predĺžená do 25. septembra 2020. Niektorí zúčastnení navyše požiadali o prístup k spisu v tejto veci. Vzhľadom na to, že účastníci konania nevzniesli žiadne námietky, bol týmto zúčastneným prístup k spisu umožnený. Písomné pripomienky k otázke, či je odvolateľka právnickou osobou v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, predložili odvolateľka, Rada, Belgické kráľovstvo, Bulharská republika, Spolková republika Nemecko, Estónska republika, Helénska republika, Litovská republika, Holandské kráľovstvo, Poľská republika, Slovinská republika, Slovenská republika, Švédske kráľovstvo a Komisia.

31.

Podľa môjho názoru je najskôr potrebné preskúmať otázku, či je odvolateľka právnickou osobou v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, a až potom otázku priamej dotknutosti.

32.

Odvolateľka tvrdí, že Rada v odpovedi v rámci tohto odvolacieho konania pripustila, že odvolateľka má medzinárodnú právnu subjektivitu a že je právnickou osobou v súlade s príslušnými pravidlami medzinárodného práva verejného a vnútroštátneho práva. Únia je viazaná povinnosťou zabezpečiť dodržiavanie právneho štátu, a teda musí zabezpečiť, aby mala každá fyzická alebo právnická osoba „nárok na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Únie“. Okrem toho musí mať takáto osoba právo napadnúť na súdoch Únie akty prijaté inštitúciami Únie, ktoré jej spôsobujú ujmu, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 263 ZFEÚ. Ide o vyjadrenie zásady ubi ius ibi remedium, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie a ktorá sa odzrkadľuje v článku 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 19 ods. 1 ZEÚ.

33.

Odvolateľka sa domnieva, že znenie článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ neobsahuje žiadnu – ani nepriamu – indíciu, na základe ktorej by bolo možné pripustiť vylúčenie odvolateľky z rozsahu pojmu „právnická osoba“. Navyše Všeobecný súd v uznesení z 10. septembra 2020, Cambodia a CRF/Komisia (T‑246/19, EU:T:2020:415), okrem iného konštatoval, že výraz „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba“ uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ treba chápať tak, že zahŕňa aj štáty, ktoré nie sú členmi Únie, akým je Kambodžské kráľovstvo. Podľa názoru odvolateľky sa toto odôvodnenie uplatňuje na prejednávané odvolanie mutatis mutandis. Okrem toho použitie determinantu „akákoľvek“, a to nielen v angličtine, ale aj v iných jazykových verziách, ( 22 ) vo vzťahu k slovnému spojeniu „fyzická alebo právnická osoba“ v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ naznačuje, že toto ustanovenie zahŕňa bez rozlišovania „všetkých“ jednotlivcov a subjekty, ktoré sú fyzickými a/alebo právnickými osobami. Akýkoľvek výklad slovného spojenia „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba“ uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ v tom zmysle, že by nemalo zahŕňať subjekty s medzinárodnou právnou subjektivitou, ako odvolateľka, by bol v rozpore so znením tohto ustanovenia a bol by contra legem. Navyše by bol takýto výklad contra legem tiež v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej „ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva dotknutých osôb podať žalobu nemožno vykladať reštriktívne, takže v prípade neexistencie príslušnej úpravy v Zmluve nemožno v tomto smere predpokladať žiadne obmedzenia“ ( 23 ).

34.

Odvolateľka tvrdí, že vyššie uvedený gramatický výklad potvrdzuje – ad abundantiam – výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vo svetle jeho cieľov a právnych súvislostí. Podľa ustálenej judikatúry je cieľom článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „priznať primeranú súdnu ochranu všetkým právnickým a fyzickým osobám, ktoré sú priamo a osobne dotknuté aktmi inštitúcií [Únie]“ ( 24 ). Okrem toho je právo podať žalobu o neplatnosť podstatné na účely zabezpečenia súladu s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásad právneho štátu. Súdy Únie preto už pripustili, aby boli ako právnická osoba v zmysle tohto ustanovenia kvalifikované napríklad regióny a iné územné celky v rámci členského štátu, ( 25 ) celky na nižšej ako regionálnej úrovni v tretích štátoch, ( 26 ) spoločnosti so sídlom v tretích štátoch, ( 27 ) tretie štáty, ( 28 ) nové členské štáty pred ich pristúpením k Únii, ( 29 ) a dokonca aj organizácie bez právnej subjektivity podľa vnútroštátneho práva, práva Únie alebo medzinárodného práva. ( 30 ) Vylúčenie odvolateľky zo súdnej ochrany priznanej článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ by bolo v rozpore s týmto ustanovením a zbavilo by ju všetkých opravných prostriedkov vo vzťahu k opatreniam, ktoré majú priamy a podstatný vplyv na jej právne postavenie. Primárne právo Únie navyše neponúka žiadnu podporu názoru, že by subjekt s medzinárodnou právnou subjektivitou, ako je odvolateľka, nespadal pod pojem„právnická osoba“ v zmysle tohto ustanovenia. Judikatúra týkajúca sa práva vstúpiť do konania na základe článku 40 Štatútu Súdneho dvora naopak podporuje záver, že odvolateľka je „právnická osoba“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

35.

Rada sa domnieva, že tretí štát nie je právnickou osobou v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ak mu neboli právom Únie priznané osobitné práva na základe dohody uzavretej s Úniou. Táto výnimka sa na tento prípad nevzťahuje. Cieľom tohto ustanovenia je posilniť právnu ochranu jednotlivcov, nie štátov. ( 31 ) Podľa článku 47 Charty musí vo vzťahu ku každému právu vyplývajúcemu z práva Únie existovať účinná právna ochrana. Zvrchované štáty, ktoré takémuto režimu nepodliehajú a nemajú práva, ktoré by im boli priznané právom Únie (ani nie sú viazané povinnosťami stanovenými právom Únie), sa v zásade nemôžu domáhať prístupu na súd Únie. Priznať zvrchovanému tretiemu štátu prístup na súd Únie nad rámec vyššie uvedených limitov by bolo nielen nezlučiteľné s doslovným a účelovým výkladom predmetného ustanovenia Zmluvy, ale podľa názoru Rady tiež v rozpore so samotným systémom prostriedkov nápravy podľa práva Únie (a myšlienok, z ktorých vychádza), ktorý bol vytvorený na účel ochrany práv priznaných právom Únie. ( 32 ) Vzhľadom na to, že „Únia má svoj vlastný ústavný rámec“ ( 33 ), nemôžu byť prostriedky nápravy upravené Zmluvami rozširované na tretie štáty. Tretí štát, hoci je právnickou osobou medzinárodného práva, nie je tomuto ústavnému rámcu, ktorý je obmedzený na členské štáty, podriadený. Únia rozvíja vzťahy so zvrchovanými tretími štátmi na medzinárodnej scéne a tieto vzťahy sa riadia medzinárodným právom, ktoré je potom založené na súhlase. V medzinárodnom právnom poriadku nemajú subjekty medzinárodného práva automatické právo na súdny prostriedok nápravy; naopak majú právo nepodriadiť sa súdnej právomoci iného štátu alebo medzinárodného súdu, ibaže by s tým súhlasili. Zvrchovaným tretím štátom neplynú zo Zmlúv Únie žiadne osobitné práva, čo platí aj pre údajné právo na rovnaké zaobchádzanie alebo slobodný a nepodmienený obchod s hospodárskymi subjektmi Únie. To je v súlade s doktrínou zvrchovanej imunity, podľa ktorej nemôžu subjekty medzinárodného práva svojimi vnútornými pravidlami regulovať správanie iných subjektov medzinárodného práva.

36.

Rada tvrdí, že judikatúra týkajúca sa zásady rovnosti medzi starými a novými členskými štátmi, kedy sa Súdny dvor priklonil k názoru, presadzovanému Poľskou republikou, podľa ktorého Poľsku ako budúcemu členskému štátu prináleží právo podať žalobu, ( 34 ) nemôže slúžiť ako odôvodnenie na účel priznania aktívnej legitimácie na súdoch Únie takému tretiemu štátu, ako je Venezuela, ktorý členským štátom nie je a ani sa ním stať nemôže. Okrem toho Rada zdôrazňuje, že aj keď je pravda, že Súdny dvor implicitne priznal aktívnu legitimáciu Švajčiarskej konfederácii v uznesení zo 14. júla 2005, Švajčiarsko/Komisia (C‑70/04, neuverejnené, EU:C:2005:468), urobil tak v úplne odlišnom kontexte, keďže dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave stanovila, že na účely uplatnenia osobitných ustanovení vnútorných právnych predpisov Únie musí byť Švajčiarska konfederácia považovaná za členský štát. Okrem toho článok 20 tejto dohody priznával Súdnemu dvoru v určitých veciach výlučnú právomoc.

37.

Rada sa tiež domnieva, že ak by bolo tretiemu štátu, proti ktorému sú namierené všeobecné reštriktívne opatrenia (embargá), umožnené napadnúť také opatrenia na základe podmienok umožňujúcich prístup k súdom Únie osobám, na ktoré sa vzťahujú individuálne opatrenia, bolo by to v rozpore s rozlišovaním medzi všeobecnými a individuálnymi reštriktívnymi opatreniami zavedenými Zmluvami, a navyše by to malo za následok neprípustné rozšírenie právomocí priznaných súdom Únie, pokiaľ ide o ustanovenia o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike alebo akty prijaté na ich základe. Nevyhnutná súdržnosť systému súdnej ochrany zakotveného v Zmluvách teda vyžaduje, aby prístup na súd Únie nebol výnimočne poskytnutý tretiemu štátu, ktorý, ako v tomto prípade, napáda embargo, teda reštriktívne opatrenia všeobecnej povahy, ktoré majú právny základ v článku 215 prvom odseku ZFEÚ a v súlade s článkom 24 ods. 1 ZEÚ a článkom 275 ZFEÚ nepatria do právomoci súdov Únie. Tento záver je navyše v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prístup k súdom Únie umožňuje rôznym subjektom považovaným za subjekty, ktoré reprezentujú štát, pokiaľ sú zaradené do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú individuálne reštriktívne opatrenia. ( 35 )

38.

Rada sa ďalej domnieva, že uznať, že tretí štát má aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti aktom inštitúcií Únie za okolností daných v prejednávanej veci, by vytvorilo právnu možnosť, na základe ktorej by mohla byť Únia znevýhodnená vo vzťahu k svojim medzinárodným partnerom, ktorých zvrchované rozhodnutia týkajúce sa ich medzinárodných vzťahov, obchodných alebo hospodárskych politík nemôžu byť napádané pred ich súdmi, čo by Úniu neprimerane obmedzilo pri vykonávaní jej politík a medzinárodných vzťahov. Tento problém je relevantný hlavne v kontexte tohto konania, v ktorom tretí štát spochybňuje ustanovenia vnútorného aktu Únie, ktorým sa vykonáva politické rozhodnutie Rady, obmedziť hospodárske vzťahy s týmto štátom.

39.

Poľská republika sa domnieva, že právnickými osobami v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ sú v podstate subjekty, ktoré majú právnu subjektivitu podľa práva členského štátu alebo tretieho štátu, nie však tieto štáty samotné. Tvrdí, že „podľa správ o práci Európskeho konventu na súčasnom znení článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ“ bolo zámerom tvorcov Zmlúv chrániť práva jednotlivcov. Pojem právnická osoba v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môže byť definovaný tiež odkazom na kontext, v ktorom je tento pojem používaný v judikatúre Súdneho dvora. Podľa tejto judikatúry sa pojem „fyzická a právnická osoba“ zamieňa s pojmom „jednotlivec“, prípadne „súkromná osoba“, ktorá je určitým spôsobom v opozícii k štátom (čím štáty z pôsobnosti tohto pojmu vylučuje). Postavenie štátov, na rozdiel od postavenia jednotlivcov, je však určené medzinárodným právom. Jednou zo základných zásad medzinárodného práva je vzájomnosť. Ak by bolo tretím štátom umožnené podávať na súdoch Únie žalobu proti aktom práva Únie, viedlo by to k eliminácii hmotnoprávnej aj procesnej reciprocity vo vzťahoch Európskej únie s týmito štátmi, lebo zatiaľ čo tretie štáty by mohli napádať akty práva Únie na internom súde Únie (Súdnom dvore), Európska únia by vnútroštátne akty tohto štátu a akty, ktoré tieto štáty prijali v rámci rôznych združení štátov (medzinárodných organizácií), ktorých sú členmi, napádať nemohla (ani na vnútroštátnych súdoch, ani na súdoch týchto medzinárodných organizácií). Tretie štáty nie sú zmluvnými stranami Zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (ZEÚ a ZFEÚ), ani svoje práva a povinnosti z týchto Zmlúv neodvodzujú. Zároveň platí, že akty práva Únie prijaté na základe Zmlúv nie sú určené tretím štátom. Tieto akty nevyvolávajú právne účinky voči tretím štátom a nie sú na ich území záväzné, ani tretím štátom nepriznávajú žiadne práva a neukladajú povinnosti. To platí aj pre reštriktívne opatrenia, ktoré môžu byť na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ uložené fyzickým alebo právnickým osobám a skupinám alebo neštátnym subjektom. Interná právna úprava prijatá Európskou úniou, ktorá je subjektom medzinárodného práva, nemôže upravovať situáciu iných subjektov medzinárodného práva, ako sú suverénne štáty.

40.

Slovinská republika sa domnieva, že takýto výklad pojmu „právnická osoba“ uvedeného v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorého by sa mala aktívna legitimácia pred Súdnym dvorom priznať aj tretím štátom, pričom by tieto štáty uzavreli s Európskou úniou akúkoľvek dohodu vymedzujúcu právne vzťahy medzi jej stranami, by vyvolal nebezpečenstvo toho, že sa Súdny dvor stane fórom na spochybňovanie politík Únie. Takisto by nebola zaručená vzájomnosť v medzinárodných vzťahoch. Dotknutým tretím štátom by nemalo byť dovolené ovplyvňovať politiky Únie podávaním žalôb na Súdny dvor.

41.

Belgické kráľovstvo sa domnieva, že za súčasného stavu medzinárodného práva je nesporné, že tretí štát je právnickou osobou, a to okrem iného z toho dôvodu, že má právnu subjektivitu a môže vystupovať pred súdom. Európska únia nikdy neusilovala o spochybnenie tohto stavu medzinárodného práva, navyše by tak ani robiť nemohla. Popierať, že by mohol byť tretí štát dotknutý aktom Únie, by znamenalo spochybňovať oprávnenosť Európskej únie plniť poslanie, ktoré jej zveruje článok 3 ods. 5 ZEÚ. Okrem toho by odopretie práva na účinnú súdnu ochranu tretiemu štátu dotknutému aktom Únie znamenalo prijatie reštriktívneho poňatia právneho štátu, pričom právny štát je hodnota, na ktorej je podľa článku 2 ZEÚ Únia založená.

42.

Bulharská republika a Litovská republika sú toho názoru, že suverénne štáty majú právnu subjektivitu podľa medzinárodného práva a tretí štát môže byť v zásade považovaný za právnickú osobu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Aby však mohol tretí štát žalobou napadnúť akt Únie, musia byť splnené aj ďalšie podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Podľa Bulharskej republiky i podľa Litovskej republiky nie je odvolateľka napadnutými ustanoveniami priamo dotknutá.

43.

Helénska republika sa domnieva, že tretí štát nemožno považovať za právnickú osobu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Domnieva sa, že uznanie práva tretích štátov podávať opravné prostriedky proti aktom Únie, ktorými sú ukladané sankcie, by mohlo narušiť integritu a autonómiu sankcií zavedených Zmluvami. Navyše to môže Úniu znevýhodniť vo vzťahu k tretím štátom, ktoré v rámci svojho vnútroštátneho poriadku obdobné právo Únie podávať opravné prostriedky v súvislosti s uplatňovaním medzinárodných dohovorov neuznávajú. ( 36 )

44.

Estónska republika sa domnieva, že vzhľadom na skutočnosť, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ ani judikatúra týkajúca sa tohto ustanovenia neuvádzajú presne, aké osoby spadajú pod pojem „právnická osoba“, nemožno vylúčiť, že aj tretí štát by mohol byť považovaný za právnickú osobu v zmysle tohto ustanovenia. Fyzické a právnické osoby uvedené v článku 263 ZFEÚ nie sú privilegovanými žalobcami ako členské štáty a inštitúcie Únie, a môžu teda podávať žaloby iba po splnení ďalších podmienok. Estónska republika sa domnieva, že ustanovenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ nemôžu byť rozšírené takým spôsobom, že by sa tretí štát nachádzal v priaznivejšej situácii ako jednotlivci, ktorí sa na základe tohto ustanovenia obracajú na Všeobecný súd. Ak by tretí štát nemohol byť považovaný za právnickú osobu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, nebol by schopný chrániť svoje záujmy ani v prípadoch, keď je isté, že jeho práva boli porušené, a tento štát môže dostatočne právne preukázať, že sú splnené všetky podmienky potrebné na podanie žaloby. ( 37 )

45.

Slovenská republika sa domnieva, že v Zmluvách nemožno nájsť žiadny právny základ, ktorý by Súdnemu dvoru umožnil rozhodovať o žalobách o neplatnosť podaných zvrchovanými tretími štátmi, vo vzťahu ku ktorým Únia ani nemá žiadnu normatívnu právomoc. Nemožno vyvodiť žiadnu analógiu s vecou C‑70/04, ktorá sa nezaoberá otázkou, či je Švajčiarska konfederácia právnickou osobou v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, a judikatúry týkajúcej sa regiónov s právnou subjektivitou podľa vnútroštátneho práva, ktorých územie spadá do normotvornej právomoci Európskej únie, alebo judikatúrou týkajúcou sa vedľajších účastníkov v konaniach vedených na Súdnom dvore. Podľa článku 129 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora platí, že „predmetom vedľajšieho účastníctva môže byť iba úplná alebo čiastočná podpora návrhov jedného z účastníkov konania. Vedľajší účastník konania nemá rovnaké procesné práva ako účastník konania…“. Navyše podľa článku 129 ods. 2 toho istého poriadku platí, že „vedľajšie účastníctvo má vo vzťahu k hlavnému konaniu vedľajšiu povahu“. Okrem toho je účelom článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ priznať aktívnu legitimáciu jednotlivcom, aby mohli podať žalobu o neplatnosť.

46.

Odlišné znenie článku 215 ods. 1 ZFEÚ, ktorý upravuje „čiastočné alebo úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami“ a článok 215 ods. 2 ZFEÚ, ktorý stanovuje, že „[a]k tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii, Rada môže v súlade s postupom uvedeným v odseku 1 prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom“, dokazuje, že pojem „právnická osoba“, tak ako je použitý v článku 215 ods. 2 ZFEÚ, nezahŕňa štáty, ale štandardné príklady právnických osôb, ako sú obchodné spoločnosti, združenia, únie alebo rôzne iné subjekty. Podľa Slovenskej republiky tak článok 215 ods. 2 ZFEÚ pripúšťa prijatie reštriktívnych opatrení len voči fyzickým osobám, právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom, ale nie priamo voči tretím štátom.

47.

Navyše článok 275 ZFEÚ obmedzuje právomoc Súdneho dvora Európskej únie (nad rámec právomoci monitorovať dodržiavanie článku 40 ZEÚ) rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám. Nie je daný žiadny dôvod na výklad pojmu „právnická osoba“, ako je uvedený v kontexte reštriktívnych opatrení v článku 215 ods. 2 ZFEÚ, ktorý by sa líšil od výkladu tohto pojmu v článku 275 druhom odseku ZFEÚ.

48.

Slovenská republika napokon uvádza, že keby zvrchované tretie štáty mohli napádať akty orgánov Únie prostredníctvom žaloby o neplatnosť, bola by tým Európska únia voči svojim medzinárodným partnerom znevýhodnená, čo by Európsku úniu neprimerane obmedzovalo pri vykonávaní jej politík a medzinárodných vzťahov.

49.

Holandské kráľovstvo sa domnieva, že odvolateľku možno považovať za „právnickú osobu“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Tretie štáty, ktoré majú predovšetkým podľa medzinárodného práva právnu subjektivitu, možno považovať za právnické osoby v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Postavenie takého tretieho štátu, ako je odvolateľka, však nemožno nikdy stavať na roveň inštitúcií Únie alebo členských štátov. Aktívna legitimácia tretieho štátu by teda mala byť posudzovaná podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a tam stanovených podmienok prípustnosti. Holandské kráľovstvo sa však domnieva, že odvolateľka tieto podmienky nespĺňa vzhľadom na to, že predmetné reštriktívne opatrenia nie sú určené odvolateľke, ale konkrétnym identifikovaným fyzickým a právnickým osobám z Venezuely a Európskej únie, a navyše sa odvolateľky priamo nedotýkajú.

50.

Švédske kráľovstvo sa domnieva, že tretí štát nie je právnickou osobou podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Podľa článku 275 ZFEÚ Súdny dvor nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe. Súdny dvor však má právomoc dohliadať na dodržiavanie článku 40 ZEÚ a rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 ZEÚ. To sa odráža aj v článku 24 ods. 1 ZEÚ. Skutočnosť, že existuje súvislosť medzi individuálnou povahou reštriktívnych opatrení a prístupom na súd Únie, ako vyplýva z článku 275 ZFEÚ a článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora. ( 38 ) Článok 215 ods. 2 ZFEÚ stanovuje, že Rada môže prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám a skupinám alebo neštátnym subjektom, ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté podľa hlavy V kapitoly 2 ZEÚ. Zo znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že reštriktívne opatrenia podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ, ktoré môžu podliehať preskúmaniu Súdneho dvora, nemôžu byť prijímané voči štátom.

51.

Spolková republika Nemecko sa domnieva, že tretí štát je „právnickou osobou“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a môže na jeho základe podať žalobu, ak je predmetným aktom priamo a osobne dotknutý. V prípade tretích štátov je možné toto ich postavenie vyvodiť zo všeobecného medzinárodného práva, ktoré priznáva každému štátu uznanému spoločenstvom štátov štatút právneho subjektu. Tretí štát má však právo podať žalobu len vtedy, ak sú splnené ostatné podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. ( 39 )

52.

Spolková republika Nemecko sa domnieva, že zásada účinnej súdnej ochrany, v ktorej svetle musia byť podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 ZFEÚ vykladané, si vyžaduje, aby možnosť účinného predloženia veci na súdne preskúmanie zákonnosti aktov inštitúcií Únie podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ bola daná k dispozícii aj tretím štátom. Je pravda, že tretie štáty nie sú v zásade právnymi subjektmi viazanými právom Únie. No takéto reštriktívne opatrenia, ako sú sporné opatrenia vo veci samej, môžu mať vo vzťahu k tretím štátom konkrétne faktické účinky. Odmietnutie kvalifikovať tretie štáty ako „právnické osoby“ podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ by znamenalo jednoznačné odopretie účinnej súdnej ochrany a do istej miery by predstavovalo nejednotnosť v prístupe, pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu fyzických a právnických osôb súkromného práva z tretích štátov podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ktorú Súdny dvor priznáva aj skupinám osôb, ktoré v dotknutom treťom štáte nepožívajú žiadne alebo len obmedzené právne uznanie. Bolo by teda zrejme neprijateľné, prinajmenšom z dôvodov rovnosti prostriedkov v procesných veciach, aby „organizácie bez právneho uznania“ usadené v treťom štáte, ako je západosaharský front oslobodenia „POLISARIO“ alebo srílanské „LTTE“, mali aktívnu legitimáciu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, zatiaľ čo príslušné štáty ako ich protistrany nie.

53.

Komisia sa domnieva, že vo vzťahu k pojmu „právnická osoba“ nie je možné na základe gramatického výkladu ani analýzy kontextu článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vyvodiť žiadny jednoznačný záver.

54.

Ak by bol prijatý teleologický výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ založený na zásade rovnosti štátov, potom konania tretích štátov nespadajú pod právomoc Európskej únie, pokiaľ sa týkajú vzťahov s Európskou úniou, ktoré sú upravené medzinárodným právom (acta iure imperii). Tretie štáty preto možno považovať za „právnickú osobu“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ iba vtedy, keď konajú iure gestionis alebo majú prístup k súdom Únie na základe medzinárodnej dohody s Európskou úniou. Vzhľadom na cieľ sledovaný článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ je tento výklad v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany. Neupiera dotknutému tretiemu štátu prostriedok nápravy, ale vyplýva z neho, že tento prostriedok nápravy je priznaný v rámci príslušnej právomoci. Ak teda tretí štát koná ako zvrchovaný subjekt, musí byť tento prostriedok nápravy priznaný v súlade s medzinárodným právom, ( 40 ) nie právom Únie. Tento prístup je tiež v súlade s článkom 47 Charty, pretože tretiemu štátu by práva vyplývajúce z tejto Charty boli priznané iba vtedy, keď by ho bolo možné kvalifikovať ako toho, „koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené“, to znamená, keď koná ako súkromná osoba. Komisia sa domnieva, že ak by bol tento prístup použitý v tejto veci, nemohla by byť odvolateľka považovaná za „právnickú osobu“, lebo režim reštriktívnych opatrení, dôvody, ktorých sa odvolateľka dovoláva v snahe dosiahnuť ich zneplatnenie, ako aj vzťah medzi Úniou a odvolateľkou, pokiaľ ide o toto opatrenie, spadajú do oblasti iure imperii a musia byť regulované ako záležitosti medzinárodného práva.

55.

Komisia sa domnieva, že ak by sa prijal teleologický výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, vedený otvorenosťou právneho poriadku Únie, potom nič nebráni tomu, aby bol článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ vykladaný tak, že v rámci pojmu „právnická osoba“ zahŕňa aj tretie štáty, ak sa tretí štát rozhodne podriadiť sa právomoci súdov Únie. ( 41 )

56.

Podľa Komisie platí, že ak Únia prijme jednostranný akt, ktorým môžu byť potenciálne dotknuté záujmy tretieho štátu a tento tretí štát sa rozhodne obrátiť sa na súdy Únie na účel súdneho preskúmania namiesto využitia medzinárodných mechanizmov riešenia sporov, nie je dôvod na to, aby súdy Únie zo zásady odmietli v takejto veci rozhodnúť bez toho, aby posúdili, či sú splnené všetky relevantné podmienky prípustnosti. Takému otvorenému výkladu zrejme nestoja v ceste ani ústavné tradície členských štátov: prinajmenšom v niektorých členských štátoch sa môžu tretie štáty obrátiť na vnútroštátne súdy, ktoré môžu následne v tomto kontexte predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, vrátane otázky týkajúcej sa platnosti aktov Únie.

57.

Komisia však zdôrazňuje, že dotknutý tretí štát musí splniť podmienky priamej a osobnej dotknutosti.

58.

Z pripomienok predložených Súdnemu dvoru, ktoré som si dovolil stručne zhrnúť, jasne vyplýva, že v rámci tohto konania o odvolaní otázka aktívnej legitimácie odvolateľky vyvoláva nielen všeobecnú otázku, či pojem „právnická osoba“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ zahŕňa aj tretie štáty, ale vzťahuje sa aj na užšie vymedzenú otázku – ktorá sa spája najmä s konaním týkajúcim sa reštriktívnych opatrení –, a to, či má Súdny dvor okrem iného na základe článku 275 ZFEÚ právomoc rozhodovať o žalobe o neplatnosť reštriktívnych opatrení, ktorá je podaná tretím štátom. Podľa môjho názoru bude najprv vhodné zaoberať sa práve otázkou právomoci Súdneho dvora.

59.

Vo svojej žalobe podanej na Všeobecnom súde odvolateľka spochybnila niekoľko ustanovení nariadenia 2017/2063. Právnym základom tohto nariadenia je článok 215 ZFEÚ.

60.

Podľa ustálenej judikatúry priznáva článok 275 druhý odsek ZFEÚ Súdnemu dvoru právomoc rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí zavádzajúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré prijala Rada na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP. ( 42 ) V bode 106 rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), Súdny dvor konštatoval, že „právomoc Súdneho dvora nie je žiadnym spôsobom obmedzená, pokiaľ ide o nariadenie prijaté na základe článku 215 ZFEÚ, ktorým sú uplatňované pozície Únie prijaté v rámci SZ[BP]. S prihliadnutím na to, že také nariadenia prestavujú akty Únie, ktoré boli prijaté na základe Zmluvy o FEÚ, majú súdy Únie v súlade s právomocami, ktoré sú im zverené podľa Zmluvy, zabezpečiť v zásade úplné preskúmanie ich zákonnosti“.

61.

Skutočne nie je daný žiadny dôvod sa v konaní o tomto odvolaní od tohto rozhodnutia odchýliť. Z toho vyplýva, že súdy Únie majú právomoc rozhodovať o platnosti reštriktívnych opatrení prijatých na základe článku 215 ZFEÚ za predpokladu, že žalobca spĺňa kritériá stanovené v článku 263 ZFEÚ. Pre tento účel je najprv potrebné určiť, či je odvolateľka právnická osoba v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

62.

A práve touto otázkou sa budem teraz zaoberať.

63.

Otázka výkladu článku 263 ZFEÚ je síce samozrejme záležitosťou práva Únie a riešenie tejto otázky prináleží Súdnemu dvoru, no otázky medzinárodného práva verejného, ktoré v konaní o tomto odvolaní vznikli, sú významné a majú na túto otázku určitý vplyv.

64.

Zvrchované štáty ako Venezuela, ktoré sú uznané spoločenstvom národov, majú právnu subjektivitu a z hľadiska medzinárodného práva sú považované za právnické osoby. Neodmysliteľnou súčasťou tohto zvrchovaného postavenia teda je, že tieto štáty majú aktívnu aj pasívnu legitimáciu. Táto zásada však neplatí v určitých ohľadoch bezvýhradne, pretože môžu nastať okolnosti, kedy sa zvrchovaný štát môže, pokiaľ ide o platnosť úradných úkonov majúcich účinky na jeho území, buď dovolávať zvrchovanej imunity ako prostriedku úplnej obrany, alebo sa odvolávať na doktríny „Act of State“.

65.

Podstatou argumentácie Rady je, že zásada imunity štátov podľa medzinárodného práva verejného (vrátane súvisiacich doktrín, ako je doktrína „Act of State“) bráni tomu, aby boli na súdoch Únie tretími štátmi podávané žaloby tohto druhu. Ja sa však domnievam, že zavedenou štátnou praxou je, že v súlade s tradičnými zásadami zdvorilosti priznanými všetkým zvrchovaným štátom je týmto štátom, až na prípady skutočného nepriateľstva, povolené podávať žaloby na súdoch iného zvrchovaného štátu.

66.

Táto otázka síce ešte nebola priamo predmetom posudzovania zo strany Súdneho dvora, takže je nutné sa ňou zaoberať takmer z hľadiska základných zásad, no za smerodajnú možno považovať nasledujúcu tézu relevantnej praxe medzinárodného práva, ktorá je uvedená v rozsudku US Supreme Court (Najvyšší súd Spojených štátov) vo veci Banco Nacional de Cuba v Sabbatino ( 43 ): „Na základe zásad zdvorilosti, ktorými sa riadia vzťahy tejto krajiny s inými národmi, majú zvrchované štáty právo podať žalobu na súd Spojených štátov… Hoci je zdvorilosť často spájaná s existenciou priateľských vzťahov medzi štátmi, bola výsada aktívnej legitimácie odopretá len štátom, ktoré boli so Spojenými štátmi vo vojne… alebo štátom, ktoré nie sú touto krajinou uznávané…“ ( 44 ).

67.

V uvedenej veci US Supreme Court rozhodol, že Kubánska republika je oprávnená podávať žaloby na federálnych súdoch Spojených štátov, a to napriek napätému vzťahu medzi oboma krajinami.

68.

V zásade je teda zjavné, a to aj pri posudzovaní odvolávajúcom sa výlučne na zásady medzinárodného práva verejného, že odvolateľka je právnická osoba v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Podľa môjho názoru sa nemožno na účel obmedzenia aktívnej legitimácie odvolateľky pred súdmi Únie odvolávať na zásadu imunity štátov, keď nejde o situáciu, kedy je žaloba podávaná proti odvolateľke, ale naopak o situáciu, kedy túto žalobu podáva práve odvolateľka. Doktrína imunity štátov, ktorá slúži ako štít alebo ako prekážka brániaca žalobe, ( 45 ) bola Medzinárodným súdnym dvorom zopakovaná v rozhodnutí vo veci súdnej imunity štátu (Nemecko v. Taliansko – Grécko vedľajší účastník) ( 46 ). V rozsudku uvedenej veci Medzinárodný súdny dvor konštatoval, že medzinárodné obyčajové právo aj naďalej vyžaduje, aby bola štátu priznaná imunita v konaní vedenom s ohľadom na porušenia, ktorých sa ozbrojené sily a iné orgány tohto štátu údajne dopustili na území iného štátu v priebehu ozbrojeného konfliktu. ( 47 )

69.

Takisto sa nedomnievam, že by v tomto prípade bolo v skutočnosti nápomocné nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Demokratická republika Kongo v. Belgicko (ESĽP, 29. októbra 2020, CE:EDĽP:2020:1006DEC001655419). V uvedenej veci ESĽP rozhodol, že žaloba, ktorú na tento súd podala Demokratická republika Kongo, je neprípustná. Toto rozhodnutie však vychádzalo zo špecifického znenia a obsahu článkov 33 ( 48 ) a 34 ( 49 ) EDĽP. Je zjavné, že systém EDĽP je špecifický a unikátny, jeho účelom je umožniť podávanie sťažností buď zo strany jednotlivcov (vrátane právnických osôb) proti zmluvným štátom, alebo jedným zmluvným štátom proti inému zmluvnému štátu. A práve na základe týchto skutočností teda ESĽP rozhodol, že žalobu na ESĽP môžu podať iba vysoké zmluvné strany, súkromné osoby, skupiny osôb alebo mimovládne organizácie. Vzhľadom na to, že Demokratická republika Kongo do žiadnej z týchto kategórií nespadala, bola žaloba vyhlásená za neprípustnú. ( 50 )

70.

V tomto ohľade však nemožno vykonávať žiadne skutočné porovnávanie so sústavou súdov Únie vytvorenou Zmluvami. Po prvé znenie a kontext článku 263 ZFEÚ sú odlišné a menej kogentné, než je to v prípade Dohovoru. Článok 263 ZFEÚ vo štvrtom odseku jasne stanovuje, že žalobu môže podať právnická osoba, pričom toto právo je obmedzené iba podmienkou, že táto osoba musí byť napríklad „priamo a osobne dotknutá“ spôsobom, ktorý toto ustanovenie vyžaduje. Zásadné však je, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ nerozlišuje medzi rôznymi druhmi právnických osôb. Vzhľadom na to, že odvolateľka má právnu subjektivitu na základe svojho postavenia zvrchovaného štátu, musí byť považovaná za právnickú osobu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

71.

Po druhé reštriktívne opatrenia, ktoré sú predmetom sporu v tomto konaní, odrážajú nielen skutočnosť, že sa členské štáty rozhodli zlúčiť prostredníctvom Únie svoju vlastnú zvrchovanú moc do tohto inštitútu zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale tiež, že Zmluvy Rade priznali výslovnú právomoc prijímať opatrenia tohto druhu ako kolektívny nástroj zastupujúci vôľu členských štátov. Súdny dvor opakovane uviedol, že právo Únie bude vo vhodných prípadoch využívať zavedené zásady a prax medzinárodného práva verejného ako návod. ( 51 ) To všetko znamená, že prinajmenšom v tomto kontexte považujem za vhodné, aby bol výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ vykonávaný s prihliadnutím na prax medzinárodného práva verejného, pokiaľ ide o zmysel slov „právnická osoba“, pričom samozrejme pripúšťam, že tieto slová majú na úrovni práva Únie autonómny význam, ktorý v konečnom dôsledku prináleží určiť Súdnemu dvoru.

72.

Za týchto okolností je teda na mieste, aby súdy Únie zohľadňovali zavedenú prax medzinárodného práva verejného a súvisiacu zásadu vzájomnej ústretovosti medzi súdmi, ktorú by rešpektovali aj jednotlivé súdy členských štátov v prípade, že by reštriktívne opatrenia tohto druhu prijali samy tieto členské štáty. Táto prax a táto zásada preto vyžadujú, aby na súdoch Únie mohli byť podávané žaloby inými zvrchovanými štátmi v postavení právnických osôb.

73.

Článok 19 ods. 3 písm. a) ZEÚ stanovuje, že Súdny dvor Európskej únie v súlade so Zmluvami rozhoduje o žalobách podaných členským štátom, inštitúciou alebo fyzickou osobou, alebo právnickou osobou. Žalobcovia, ktorí majú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na Súdny dvor, sú preto uvedení v tomto ustanovení. ( 52 ) Pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti určitých aktov – označované ako žaloby o neplatnosť ( 53 ) – tak okrem žalôb, ktoré môžu podať členské štáty a inštitúcie Únie ( 54 ) uvedené v článku 263 druhom a treťom odseku ZFEÚ, článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ stanovuje, že akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za určitých podmienok podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

74.

Článok 19 ods. 3 písm. a) ZEÚ ani článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ neobsahujú definíciu pojmu „právnická osoba“. Takúto definíciu navyše neposkytuje ani žiadne iné ustanovenie danej Zmluvy, a napokon ani Zmluva o Európskej únii. ( 55 ) Pojem, ktorý neobsahuje žiadny odkaz na vnútroštátny právny poriadok, musí byť považovaný za samostatný pojem práva Únie. ( 56 )

75.

Súdny dvor doteraz nerozhodoval výslovne o otázke, či môže byť tretí štát považovaný za „právnickú osobu“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Naproti tomu Všeobecný súd vo svojom uznesení z 10. septembra 2020, Kambodža a CRF/Komisia (T‑246/19, EU:T:2020:415, bod 51), uviedol, že výraz „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba“ uvedený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ musí byť chápaný tak, že zahŕňa aj štáty, ktoré nie sú členmi Únie, ako je v danej veci Kambodžské kráľovstvo. ( 57 ) Predtým v rozsudku z 10. júna 2009, Poľsko/Komisia (T‑257/04, EU:T:2009:182, body 51 a 52), Všeobecný súd ( 58 ) uviedol, že Poľská republika, ktorá v danom čase ( 59 ) nebola členským štátom, mala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. ( 60 )

76.

Napriek neexistencii rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré by sa touto otázkou priamo zaoberalo, však existuje rad skorších judikátov, ktoré nasvedčujú tomu, že predmetné ustanovenia sú dostatočne široké na to, aby zahŕňali aj žaloby o neplatnosť podané tretími štátmi.

77.

Zrejme najpresvedčivejším precedensom Súdneho dvora o tejto záležitosti je jeho uznesenie zo 14. júla 2005, Švajčiarsko/Komisia (C‑70/04, neuverejnené, EU:C:2005:468), v ktorom Súdny dvor posudzoval otázku, či Súdny dvor alebo Všeobecný súd majú právomoc rozhodovať o žalobe o neplatnosť podanej Švajčiarskou konfederáciou. ( 61 ) Súdny dvor rozhodol, že Švajčiarska konfederácia je oprávnená takúto žalobu podať bez ohľadu na to, či k tomu došlo na základe dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave (keď na účely tejto dohody má Švajčiarska konfederácia rovnaký status ako členské štáty na účely článku 263 druhého odseku ZFEÚ ( 62 )) alebo či je Švajčiarska konfederácia nezávisle „právnická osoba“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. ( 63 ) Aspoň z jedného výkladu tohto uznesenia teda vyplýva, že Súdny dvor implicitne vyvodil, že Švajčiarska konfederácia je prinajmenšom „právnická osoba“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

78.

Pri prijímaní tohto stanoviska však Súdny dvor výslovne odkázal na konkrétny kontext danej veci spočívajúci v existencii predmetnej dohody. Tento kontext nepochybne v prejednávanej veci, v ktorej ide o reštriktívne opatrenia, nie dvojstrannú dohodu, chýba. Súdny dvor však v rozsudku z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32), pripustil, že Kurdistan Workers’ Party (Strana pracovníkov Kurdistanu) (PKK), organizácia bez právnej subjektivity, musí byť oprávnená na podanie žaloby proti reštriktívnym opatreniam, ktoré jej boli uložené. Súdny dvor rozhodol, že ak sa normotvorca Spoločenstva domnieval, že PKK naďalej existuje dostatočne na to, aby bola predmetom reštriktívnych opatrení, na základe konzistentnosti a spravodlivosti je potrebné uznať, že tento subjekt naďalej existuje dostatočne na napadnutie týchto opatrení. Podľa Súdneho dvora by mal akýkoľvek iný záver za následok, že by tieto opatrenia mohli byť vydané proti konkrétnej organizácii bez toho, aby táto organizácia mohla proti nim podať žalobu.

79.

Tento rozsudok je obzvlášť zaujímavý z dôvodu, že podľa všetkého naznačuje, že aby bol určitý subjekt aktívne legitimovaný na podanie žaloby proti reštriktívnym opatreniam na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, nie je striktne vyžadované splnenie požiadavky jeho kvalifikácie ako „fyzickej alebo právnickej osoby“. Bolo by teda možné tvrdiť, že taký subjekt, ako je odvolateľka, ak bude schopný preukázať okrem iného, že je reštriktívnymi opatreniami priamo a osobne dotknutý, musí mať prístup na súd Únie na účel ochrany svojich práv, a to bez ohľadu na svoju právnu kvalifikáciu v rámci vnútroštátneho, medzinárodného práva, alebo dokonca práva Únie.

80.

Navyše podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže každá osoba vstúpiť do konania pred súdmi Únie, ak táto osoba môže preukázať záujem na rozhodnutí veci prejednávanej jedným z týchto súdov. ( 64 ) Predmetné ustanovenie síce neobsahuje pojem „právnická osoba“, ja však zastávam názor, že pojem „osoba“ nepochybne zahŕňa aj „právnickú osobu“. V uznesení z 23. februára 1983, Chris International Foods/Komisia (91/82 a 200/82,EU:C:1983:45), napokon Súdny dvor rozhodol, že Dominické spoločenstvo, tretí štát, môže vstúpiť do konania o žalobe o neplatnosť, pretože preukázalo dostatočný záujem na výsledku konania. ( 65 )

81.

Okrem toho sa podľa môjho názoru článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ neobmedzuje na súkromných aktérov alebo jednotlivcov. ( 66 ) Podľa ustálenej judikatúry má na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ miestna alebo regionálna entita v rozsahu, v akom má právnu subjektivitu podľa vnútroštátneho práva, právo podať žalobu proti rozhodnutiam, ktoré sú jej určené, aj proti rozhodnutiam, ktoré hoci sú vydané formou nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe, sa jej priamo a osobne týkajú. ( 67 )

82.

Ako príklad je možné na tomto mieste uviesť rozsudok z 22. novembra 2001, Nederlandse Antillen/Rada (C‑452/98, EU:C:2001:623). V uvedenom konaní Holandské Antily tvrdili, že vzhľadom na to, že podľa Ústavy Holandského kráľovstva môžu samostatne obhajovať svoje vlastné záujmy, musia mať teda aktívnu legitimáciu podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ alebo článku 263 tretieho odseku ZFEÚ na účely obrany svojich výsad, a teda nemusia preukázať, že sú aktom priamo a osobne dotknuté. Súdny dvor toto tvrdenie odmietol, keď rozhodol, že právo Holandských Antíl podať žalobu môže byť posudzované len na základe článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ pod podmienkou, že majú právnu subjektivitu podľa holandského práva.

83.

Je nesporné, že odvolateľka má právnu subjektivitu a je nepochybne právnickou osobou v zmysle medzinárodného práva. Bola napokon zakladajúcim členom Organizácie spojených národov v roku 1945.

84.

Už som síce uviedol, že Súdny dvor sa k tejto otázke nikdy priamo nevyjadril, no existujúca judikatúra Všeobecného súdu a Súdneho dvora o aktívnej legitimácii nasvedčuje tomu, že odvolateľka je „právnická osoba“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Ako uviedol Všeobecný súd vo svojom uznesení z 10. septembra 2020, Kambodža a CRF/Komisia (T‑246/19, EU:T:2020:415, bod 46), ustanovenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ musia byť predmetom teleologického výkladu ( 68 ) a vylúčenie tretích štátov zo súdnej ochrany priznanej podľa tohto článku by bolo v rozpore s jeho cieľom.

85.

Navyše rešpektovanie právneho štátu a zásady účinnej súdnej ochrany ( 69 ) taktiež hovorí v prospech záveru, že odvolateľka je právnická osoba v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Ako vyplýva napríklad z článku 2 ZEÚ, právny štát je jednou zo základných hodnôt Európskej únie. Okrem toho, aj keď článok 47 Charty nemôže zveriť Súdnemu dvoru žiadnu právomoc, toto ustanovenie, ktoré predstavuje opätovné potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany, v prvom odseku vyžaduje, aby každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, mal za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Samotná existencia účinného súdneho preskúmania slúžiaceho na zabezpečenie dodržiavania ustanovení práva Únie je nevyhnutnou súčasťou právneho štátu. ( 70 )

86.

Napriek argumentácii predloženej určitými účastníkmi konania, a najmä Radou, sa nedomnievam, že uznanie tretieho štátu ako právnickej osoby v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ by Úniu znevýhodnilo voči jej medzinárodným partnerom a obmedzilo ju tak pri vykonávaní jej vnútorných politík a medzinárodných vzťahov. V tejto súvislosti Rada zdôrazňuje, že ide o neexistenciu recipročného prístupu k súdom tretích štátov, ktoré neumožňujú, aby boli spochybnené zvrchované rozhodnutia týkajúce sa ich medzinárodných vzťahov, obchodu alebo hospodárskych politík.

87.

Už som sa zaoberal otázkou praxe štátov v medzinárodnom práve, takže som toho názoru, že obavy Rady týkajúce sa neexistencie vzájomnosti nie sú v danej miere na mieste. V každom prípade sú spravodlivosť, rovnosť a účinná súdna ochrana charakteristickými znakmi demokratickej tradície, ktorá je základným a podstatným rysom, ktorým sa vyznačuje všetkých 27 členských štátov, rovnako ako Únia. Ak by aj Únia alebo jej jednotlivé členské štáty nemohli podávať žaloby na žiadnom z venezuelských súdov (či súdov ktoréhokoľvek iného tretieho štátu), bola by to vec tohto štátu. Nič by to však nemohlo zmeniť na povinnostiach Únie dbať na to, aby zachovávala najvyššie demokratické štandardy, rešpektovala právny štát a zabezpečovala rozhodovanie v rámci nezávislej súdnej moci. Z toho vyplýva, že rešpektovanie právneho štátu a zásady účinnej súdnej ochrany sa nezakladá na akomkoľvek ponímaní pojmu vzájomnosť, a nemožno ich vymieňať ani z nich ustupovať v rámci diplomatickej komunikácie či viazať ich na splnenie vzájomných zmluvných záväzkov.

88.

Iba by som dodal, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, možno na skutočnosť, že tretí štát „spochybňuje ustanovenia vnútorného aktu Únie, ktorým sa vykonáva politické rozhodnutie Rady o obmedzení hospodárskych vzťahov s ním“, nazerať iba ako na skutkové tvrdenie. Toto skutkové tvrdenie však nie je nijako relevantné vo vzťahu k právnej otázke, či je odvolateľka oprávnená toto podanie urobiť.

89.

Navyše uznanie toho, že tretí štát je právnickou osobou v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, nezbavuje tento štát povinnosti splniť aj ostatné relevantné kritériá upravujúce otázku aktívnej legitimácie. Ak je napokon tretiemu štátu umožnený za týchto podmienok prístup k súdom Únie, rozhodne tým nie je Únia nijako, vnútorne ani navonok, znevýhodnená, naopak je tým zabezpečené predovšetkým dodržiavanie zásad právneho štátu.

90.

Zo všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že odvolateľka musí byť napriek svojmu postaveniu tretieho štátu považovaná za „právnickú osobu“ v zmysle článku 263 ZFEÚ.

91.

Na podporu odvolania uvádza odvolateľka jediný odvolací dôvod, ktorým Všeobecného súdu vytýka, že nesprávne vyložil kritérium priamej dotknutosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ vo svetle rozsudku Almaz‑Antey.

92.

Odvolateľka tvrdí, že pri posudzovaní, či je napadnutými ustanoveniami priamo dotknutá, Všeobecný súd nesprávne vychádzal z rozsudku Almaz‑Antey, ktorého relevantnosť pre túto vec možno len ťažko pochopiť. Tvrdí, že prejednávaná vec, ktorá je prvou svojho druhu v judikatúre Únie, sa naopak týka žaloby podanej vládou tretieho štátu, proti ktorej sú predmetné reštriktívne opatrenia výslovne namierené. Tento dôležitý rys prejednávanej veci, ktorý ju odlišuje od existujúcej judikatúry Súdneho dvora, Všeobecný súd úplne opomenul. V tejto súvislosti odvolateľka pripomína, že pri posudzovaní dosiaľ neriešených otázok týkajúcich sa prípustnosti žaloby o neplatnosť zdôraznil Súdny dvor význam potreby snahy o „vyhnutie sa prehnanému formalizmu, ktorý by znamenal popretie akejkoľvek možnosti začať konanie o žalobe o neplatnosť, aj keď dotknutý subjekt bol predmetom reštriktívnych opatrení Spoločenstva“ ( 71 ). Odvolateľka tvrdí, že otázka, či konala ako hospodársky subjekt aktívny na dotknutých trhoch, nemôže byť považovaná za rozhodujúce kritérium na účel rozhodnutia, či je napadnutými ustanoveniami priamo dotknutá, pretože to nie je to, čo článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ vyžaduje. Podľa odvolateľky je cieľom napadnutých ustanovení zabrániť jej v nákupe výrobkov a služieb. Odvolateľka je teda napadnutými ustanoveniami, z dôvodu ich povahy a obsahu, priamo dotknutá tak z právneho, ako aj zo skutkového hľadiska.

93.

Odvolateľka tiež tvrdí, že skutočnosť, že ona sama nie je uvedená v relevantnej prílohe nariadenia 2017/2063 obdobným spôsobom, ako to bolo v prípade žalobcu v rozsudku Almaz‑Antey, je irelevantná, lebo odvolateľka je výslovne uvedená v napadnutých ustanoveniach. Vzhľadom na to, že napadnuté ustanovenia zakazujú vývoz určitého tovaru a služieb do Venezuely, majú tieto ustanovenia, vzhľadom na ich samotný obsah, významné skutkové a právne účinky na odvolateľku. Odvolateľka sa domnieva, že skutočnosť, že činnosť vykonávaná vládou tretej krajiny nie je čisto obchodnou činnosťou, je nepopierateľná. To však nevylučuje, aby odvolateľka mohla na určitom špecifickom trhu vystupovať aj ako hospodársky subjekt. Okolnosť uvedená v bode 37 napadnutého rozsudku teda nepostačuje ako podklad na vyvodenie záveru, že takýto subjekt nie je napadnutými ustanoveniami priamo dotknutý. Odvolateľka tvrdí, že pri nakupovaní výrobkov a vybavenia, na ktoré sa napadnuté ustanovenia vzťahujú, vykonávala čisto obchodnú činnosť, pretože na danom relevantnom trhu vystupovala v postavení súkromného účastníka. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí napadnutý rozsudok, odvolateľka konala ako hospodársky subjekt.

94.

Odvolateľka sa domnieva, že jej napadnuté ustanovenia bránia v i) nákupe zbraní, vojenského vybavenia alebo akéhokoľvek iného vybavenia, ktoré by sa mohlo použiť na vnútornú represiu, ako aj zariadení, technológií alebo softvéru určených na použitie pri monitorovaní, a v ii) získavaní finančných, technických alebo iných služieb v súvislosti s vyššie uvedeným vybavením a technológiami. Je teda zrejmé, že napadnuté ustanovenia tým, že sa dotýkajú existujúceho hospodárskeho vzťahu odvolateľky so všetkými relevantnými subjektmi Únie, majú na odvolateľku významný skutkový dopad. Tento dopad navyše rozhodne nie je iba nepriamy. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil judikatúru uvedenú v bode 46 napadnutého rozsudku, a teda nezohľadnil zjavnú okolnosť, že napadnuté ustanovenia majú priame faktické dopady na postavenie odvolateľky.

95.

Rada tvrdí, že vyjadrenia odvolateľky týkajúce sa troch častí jej jediného odvolacieho dôvodu sa do istej miery prekrývajú. Rada je v podstate toho presvedčenia, že tieto tri časti sa točia okolo tej istej otázky, a to, či Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia nariadenia 2017/2063 sa odvolateľky priamo nedotýkajú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Žiadne iné konkrétne ustanovenia ani zásady práva Únie neboli podľa odvolateľky porušené. Rada sa domnieva, že v rozsahu, v akom sa odvolateľka domáha iba preskúmania dôkazov predložených Všeobecnému súdu, musí byť jej odvolanie zamietnuté ako prekračujúce rámec predmetu odvolania, ktoré sa podľa článku 58 Štatútu Súdneho dvora musí týkať iba právnych otázok.

96.

Rada sa domnieva, že toto odvolanie je čiastočne neprípustné a tiež nedôvodné, a musí byť preto zamietnuté.

97.

Rada sa domnieva, že odvolateľka neuvádza žiadne konkrétne ustanovenie ani zásadu práva Únie, na základe ktorých by bol Všeobecný súd povinný rozšíriť pojem priamej dotknutosti nad rámec súčasného vymedzenia tohto pojmu v judikatúre súdov Únie. Uvádza, že rozsudok z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada ( 72 ), je v tomto prípade úplne irelevantný. V tomto rozsudku sa Súdny dvor rozhodol adaptovať procesné pravidlá upravujúce prípustnosť žaloby o neplatnosť rozšírením aktívnej legitimácie na organizácie bez právnej subjektivity. Podľa Rady „v tejto veci nejde o právnu subjektivitu, avšak: je nesporné, že odvolateľka je právnickou osobou, a má teda v zásade prístup k súdom Únie, no pod podmienkou splnenia všeobecných podmienok prípustnosti, ktoré podľa Rady v prejednávanej veci splnené nie sú“ ( 73 ).

98.

Otázka, či sa napadnuté ustanovenia priamo dotýkajú postavenia odvolateľky, bola Všeobecným súdom zodpovedaná v súlade s ustálenou judikatúrou, teda „v každom jednotlivom prípade s ohľadom na normatívny obsah predmetného právneho aktu Únie“ ( 74 ). Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, tak Všeobecný súd nebol na základe práva Únie povinný posudzovať celkový cieľ dotknutých reštriktívnych opatrení s cieľom určiť, či je odvolateľka napadnutými ustanoveniami priamo dotknutá. Pokiaľ by bol cieľ takéhoto opatrenia použitý ako kritérium na účel posúdenia, či má akt práva Únie priame účinky na právne alebo faktické postavenie tretieho štátu, by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov Únie, pričom týmto prístupom by tiež došlo k rozšíreniu kategórie potenciálnych žalobcov o akýkoľvek tretí štát, vo vzťahu ku ktorému sa Európska únia rozhodne, v rámci výkonu zahraničnej politiky, pre pozastavenie, obmedzenie alebo úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov. Okrem toho osobám, subjektom alebo orgánom takých tretích štátov, vrátane tých, ktoré by mohli byť považované za odnože štátu, síce môže byť sťažený nákup vybavenia podliehajúceho obmedzeniam vývozu z trhu Únie, je však zjavné, že takéto obmedzenia dotýkajúce sa týchto osôb, subjektov alebo orgánov nemajú žiadny priamy účinok na právne postavenie tretieho štátu ako štátu pri výkone iure imperii, to znamená v postavení, v ktorom mala byť odvolateľke, podľa jej názoru, priznaná aktívna legitimácia.

99.

Podľa Rady na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd nerozhodol, že odvolateľka nie je priamo dotknutá iba na základe skutočnosti, že nebola v napadnutých ustanoveniach dostatočne spomenutá. Všeobecný súd dospel k tomuto záveru skôr na základe celého súboru radu relevantných, spoločne posúdených aspektov, ktoré boli riadne odôvodnené a podoprené relevantnou judikatúrou v bodoch 35 až 48 napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide okrem toho konkrétne o odkazy na odvolateľku v napadnutých ustanoveniach, je zjavné, že tieto ustanovenia sa nezaoberajú odvolateľkou priamo. Obsahujú len zákaz určený subjektom Európskej únie, na základe ktorého nesmú mať tieto subjekty hospodárske ani finančné vzťahy s fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi (usadenými alebo pôsobiacimi) na území Venezuely. Priama úprava v týchto ustanoveniach sa týka konkrétneho použitia určitého vybavenia týmito osobami alebo subjektmi na území Venezuely „s ohľadom na riziko ďalšieho násilia, neprimeraného používania sily a porušovania alebo nedodržiavania ľudských práv“.

100.

Rada sa domnieva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka (v rámci prvého odvolacieho dôvodu), Všeobecný súd plne zohľadnil špecifickú situáciu štátu a analyzoval otázku, či môže byť štát porovnávaný s hospodárskym subjektom pôsobiacim na určitom konkrétnom trhu v zmysle judikatúry súdov Únie. Dospel k záveru, že to možné nie je, keďže štát pri výkone iure imperii nie je porovnateľný so súkromným alebo verejným subjektom, ktorého existencia je obmedzená jeho účelom (dotknutou obchodnou činnosťou). Odvolateľka nevysvetľuje, prečo je toho názoru, že Všeobecný súd urobil v tomto smere nesprávny právny záver. Jej argumentácia v tom zmysle, že štát môže vystupovať ako hospodársky subjekt na určitom konkrétnom trhu, je vo vzťahu k analýze Všeobecného súdu irelevantná. Základným dôvodom na účel zavedenia podmienky priamej dotknutosti vo vzťahu k iným subjektom, než sú štáty, je potenciálny vplyv používania reštriktívnych opatrení na ich hospodársku činnosť. Taký vplyv nemožno zistiť vo vzťahu k štátu s ohľadom na „veľmi širokú škálu právomocí“ a rozličné oblasti činnosti, ktoré sú pre štát charakteristické.

101.

Rada sa domnieva, že Všeobecný súd správne dospel k záveru, že odvolateľka, ktorá nie je v opatreniach konkrétne uvedená, a nepreukázala, že by pôsobila na trhu dotknutom vývoznými obmedzeniami, nesplnila požiadavky judikatúry z dôvodov rozvedených v bodoch 37 až 40 napadnutého rozsudku, pričom z tohto dôvodu bol Všeobecný súd nútený odoprieť odvolateľke aktívnu legitimáciu. Ak odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd mal uznať faktické účinky opatrení bez ohľadu na okolnosti, za ktorých boli takéto účinky podľa ustálenej judikatúry považované za dostatočné na založenie aktívnej legitimácie, potom v skutočnosti žiada, aby Súdny dvor stanovil nové pravidlo, podľa ktorého musí byť aktívna legitimácia automaticky priznaná tretím štátom, ktoré chcú spochybniť hospodárske opatrenia prijaté Úniou v rámci jej zahraničnej politiky. Inými slovami, odvolateľka podľa všetkého trvá na vytvorení nového pravidla, ktoré by automaticky zakladalo aktívnu legitimáciu tretích štátov tým, že by im umožňovalo napadnúť opatrenia, ktorými sú vykonávané rozhodnutia prijaté v snahe dosiahnuť legitímne ciele vonkajšej činnosti Únie, ako sú upravené v článku 21 ZEÚ, a to aj prostredníctvom pozastavenia, obmedzenia alebo úplného prerušenia hospodárskych a finančných vzťahov s jedným alebo viacerými tretími štátmi (článok 215 ods. 1 ZFEÚ).

102.

Rada tvrdí, že takéto pravidlo by bolo v rozpore so systémom súdnej ochrany zriadeným Zmluvami na účely zabezpečenia ochrany práv priznaných právom Únie. Zvrchované tretie štáty nemajú na základe Zmlúv Únie žiadne osobitné práva na rovnaké zaobchádzanie alebo slobodný a nepodmienený obchod s hospodárskymi subjektmi Európskej únie. Nemôžu teda z podstaty veci s úspechom tvrdiť, že sú vo svojom právnom postavení dotknuté v dôsledku niektorého opatrenia Únie, ktoré pre ne potenciálne zavádza rozdielne zaobchádzanie (obvykle iba v rámci vybraných odvetví ich činnosti), prípadne aj vo vzťahu k iným tretím štátom, s ktorými má Únia naviazané hospodárske vzťahy, ktoré nechce pozastaviť, obmedziť ani úplne prerušiť. Navyše by vytvorenie určitej právnej cesty ab novo Úniu znevýhodnilo voči jej medzinárodným partnerom, ktorých zvrchované rozhodnutia spadajúce do rámca ich hospodárskych politík nemôžu byť pred ich súdmi napadnuté, čo by Úniu neprimerane obmedzilo pri vykonávaní jej politík a medzinárodných vzťahov. To je obzvlášť relevantné v kontexte tohto konania, kde tretí štát napáda ustanovenia vnútorného aktu Únie, ktorým sa vykonáva politické rozhodnutie Rady obmedziť hospodárske vzťahy s týmto štátom.

103.

Podmienka uvedená v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorej fyzická alebo právnická osoba musí byť priamo dotknutá rozhodnutím, ktoré je predmetom žaloby, vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok, a to po prvé, aby napadnuté opatrenie priamo ovplyvňovalo právne postavenie jednotlivca, a po druhé, aby jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním neponechávalo žiadnu voľnú úvahu, pričom toto uplatňovanie má mať úplne automatický charakter a má vyplývať výlučne z úpravy Únie, bez toho, aby bolo potrebné použiť ďalšie sprostredkujúce predpisy. ( 75 )

104.

Je teda potrebné posúdiť, či Všeobecný súd v tejto veci správne uplatnil predmetné kritériá.

105.

Z napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že Všeobecný súd posudzoval len prvé z predmetných dvoch kumulatívnych kritérií, a v podstate konštatoval, že právne postavenie odvolateľky nie je napadnutými ustanoveniami priamo dotknuté. Všeobecný súd v bode 30 napadnutého rozsudku podľa môjho názoru správne uviedol, že na určenie toho, či má akt právne účinky, treba vychádzať najmä z jeho predmetu, obsahu, rozsahu a podstaty, ako aj právneho a skutkového kontextu, do ktorého patrí. ( 76 ) Tento postoj, ktorý propaguje holistický a pragmatický prístup pri posudzovaní účinkov určitého aktu a uprednostňuje podstatu pred formou, by mal byť použitý pri posudzovaní účinkov určitého aktu na právne postavenie fyzickej alebo právnickej osoby. Vzhľadom na novosť tejto veci, v ktorej sa zrušenia reštriktívnych opatrení prvýkrát domáha tretí štát, je takýto prístup zvlášť odôvodnený a v súlade s myšlienkou vyjadrenou v bode 114 rozsudku PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32), v ktorom Súdny dvor obhajoval „zabránenie neúmerne formálnemu prístupu, ktorý by úplne znemožnil podať žalobu o neplatnosť, hoci predmetný subjekt bol predmetom reštriktívnych opatrení“ ( 77 ).

106.

Hlavné úvahy Všeobecného súdu o priamej dotknutosti možno nájsť v bodoch 31 až 33 napadnutého rozsudku. ( 78 )

107.

V bode 31 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenia obsahujú po prvé zákaz predávať alebo poskytovať akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu vo Venezuele zbrane, vojenské vybavenie, alebo akékoľvek iné vybavenie, ktoré môže byť používané na účely vnútornej represie, ako aj zariadenie, technológiu alebo softvér určené na monitorovanie. Po druhé zahŕňajú zákaz poskytovať týmto istým fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom vo Venezuele finančné alebo technické služby, alebo služby inej povahy v súvislosti s týmto vybavením a technológiou.

108.

Všeobecný súd ďalej uviedol, že článok 20 nariadenia 2017/2063 obmedzuje uplatnenie zákazov uvedených v napadnutých ustanoveniach na územie Únie, na fyzické osoby, ktoré sú štátnymi príslušníkmi niektorého členského štátu, a na právnické osoby zriadené podľa práva jedného z týchto členských štátov, ako aj na právnické osoby, subjekty a orgány v súvislosti s akoukoľvek obchodnou činnosťou, ktorá sa úplne alebo čiastočne vykonáva v Únii, a že napadnuté ustanovenia neukladajú zákaz odvolateľke. Preto podľa Všeobecného súdu môžu mať napadnuté ustanovenia nanajvýš nepriamy vplyv na odvolateľku v rozsahu, v akom zákaz uložený fyzickým osobám, ktoré sú štátnymi príslušníkmi niektorého členského štátu, a právnickým osobám zriadeným podľa práva jedného z týchto členských štátov, môže mať za následok obmedzenie zdrojov, z ktorých odvolateľka môže získavať predmetné tovary a služby. ( 79 )

109.

Nemôžem sa ubrániť myšlienke, že Všeobecným súdom vykonané vyhodnotenie účinkov napadnutých ustanovení na právne postavenie odvolateľky je, pri všetkej úcte, nanajvýš strojené a neprimerane formalistické. Takisto považujem za potrebné podotknúť, že analýza Všeobecného súdu je jednoducho v rozpore so skutočnosťou dotknutých reštriktívnych opatrení. Tieto opatrenia boli zacielené práve na odvolateľku a boli koncipované tak, aby mali vplyv na tento štát. To uvádzam z nasledujúcich dôvodov.

110.

Po prvé je zrejmé, a to najmä z článkov 6 a 7 nariadenia 2017/2063, že odkaz v znení „akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu vo Venezuele alebo na použitie vo Venezuele“ v napadnutých ustanoveniach zahŕňa venezuelskú vládu, verejné orgány, podniky alebo agentúry alebo akékoľvek osoby či subjekty konajúce v ich mene alebo na ich pokyn. To, že je odvolateľka v napadnutých ustanoveniach konkrétne označená a tieto ustanovenia sú na ňu namierené, jasne vyplýva zo skutočnosti, že v opačnom prípade by nebolo bývalo potrebné výslovne vylučovať alebo zmieňovať textáciu v znení „venezuelská vláda, verejné orgány, podniky alebo agentúry alebo akékoľvek osoby či subjekty konajúce v ich mene alebo na ich pokyn“ v článku 6 ods. 2 a článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia 2017/2063. ( 80 ) Zákazy obsiahnuté v napadnutých ustanoveniach teda konkrétne identifikujú a mieria na odvolateľku a rôzne subjekty, ktoré reprezentujú štát. ( 81 ) Ich cieľom je ďalej zabezpečiť najmä to, aby sama odvolateľka (a rôzne subjekty, ktoré reprezentujú štát) ( 82 ) nezískala určité výrobky a služby od žiadnej osoby špecifikovanej v článku 20 nariadenia 2017/2063. ( 83 )

111.

Vzhľadom na to, že zákazy obsiahnuté v napadnutých ustanoveniach bránia odvolateľke obstarať si uvedené výrobky a služby od akejkoľvek osoby špecifikovanej v článku 20 nariadenia 2017/2063, je pri všetkej úcte jednoducho strojené a formalistické tvrdiť, že zákaz predaja a dodávok výrobkov a služieb konkrétne menovanej odvolateľke, na ktorú tento zákaz mieri, nemá priamy a vskutku osobný dopad na jej právne postavenie. ( 84 ) K tomu by bolo možné dodať, že tieto opatrenia majú zjavne vplyv na povesť Venezuely ako člena spoločenstva národov: vyplýva z nich, a sú takto aj koncipované – snáď aj z opodstatneného dôvodu –, že záväzok Venezuely zachovávať demokratické hodnoty a tradície je len prázdnym sľubom a že tento štát sa musí oveľa viac snažiť, aby si získal plnú dôveru Únie a jej členských štátov, pokiaľ ide o zachovávanie týchto hodnôt.

112.

Po druhé, aj keď Všeobecný súd správne načrtol pôsobnosť zákazov obsiahnutých v napadnutých ustanoveniach ratione loci a ratione personae v súlade s článkom 20 nariadenia 2017/2063, skutočnosť, že sa zákazy vzťahujú na územie Únie a že napadnuté ustanovenia neukladajú odvolateľke zákazy per se, neznamená, že sa napadnuté ustanovenia priamo nedotýkajú právneho postavenia odvolateľky.

113.

Článok 20 nariadenia 2017/2063 totiž iba spresňuje rozsah právomocí alebo príslušnosti normotvorcu Únie – tak územnej ako aj osobnej – vo vzťahu k reštriktívnym opatreniam prijatým na základe tohto nariadenia. Skutočnosť, že sa nariadenie 2017/2063 sa „neuplatňuje“ ( 85 ) na odvolateľku, keďže normotvorca Únie samozrejme nemá nad odvolateľkou priame právomoci, teda nutne neznamená, že reštriktívne opatrenia, ktoré sa použijú napríklad iba na území Únie a zaväzujú občanov členského štátu, sa priamo nedotýkajú právneho postavenia odvolateľky. ( 86 ) Akýkoľvek iný záver by znamenal, že by žiadna fyzická ani právnická osoba mimo územia Únie, ktorá nie je štátnym príslušníkom členského štátu alebo nebola založená alebo zriadená podľa zákonov členského štátu, ktorá je uvedená napríklad v prílohách IV a V nariadenia 2017/2063 a ktorej finančné prostriedky alebo hospodárske zdroje boli zmrazené v súlade s článkom 8 tohto nariadenia alebo podobnými reštriktívnymi opatreniami, by nemala aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť týchto opatrení. ( 87 )

114.

Súdny dvor však opakovane konštatoval, že vzhľadom na jeho značný negatívny dosah na slobody a základné práva osoby alebo dotknutého subjektu, každý zápis na zoznam osôb alebo subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, či už je založený na článku 215 ZFEÚ, alebo na článku 291 ods. 2 ZFEÚ, dáva tejto osobe alebo tomuto subjektu tým, že sa javí voči nim ako individuálne rozhodnutie, prístup na súd Únie v súlade s článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ. ( 88 )

115.

V tomto ohľade by som zdôraznil, že zaradenie osôb alebo subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, na špecifický zoznam má za následok to, že sú tieto osoby alebo subjekty týmito opatreniami priamo a osobne dotknuté. ( 89 ) Navyše, hoci zmrazenie finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov určitej osoby môže mať snáď (quod non) významnejší dopad na jej právne postavenie ako zákaz predaja určitého tovaru alebo poskytovania niektorých služieb tejto osobe, ( 90 ) je pozoruhodné, že v rozsudku Almaz‑Antey Všeobecný súd konštatoval, že sa takýto zákaz priamo dotýka ( 91 ) právneho postavenia žalobcu v uvedenej veci. ( 92 ) Všeobecný súd teda v rozsudku Almaz‑Antey rozhodol, že vzhľadom na to, že reštriktívne opatrenie v uvedenej veci zakazovalo tak priamy alebo nepriamy predaj, dodávky, prevoz alebo vývoz tovaru a technológie dvojakého použitia akejkoľvek osobe, subjektu alebo orgánu v Rusku uvedeným na zozname v prílohe IV k tomuto rozhodnutiu štátnymi príslušníkmi členských štátov, alebo z územia členských štátov, ako aj poskytovanie technickej pomoci, sprostredkovateľských služieb, financovania alebo finančnej pomoci súvisiacich s uvedeným tovarom a technológiami akejkoľvek osobe, subjektu alebo orgánu v Rusku uvedeným na zozname v prílohe IV, bola právna situácia žalobcu, ktorý bol menovite uvedený v prílohe IV predmetného rozhodnutia, relevantnými ustanoveniami tohto rozhodnutia priamo dotknutá. ( 93 )

116.

Všeobecný súd tak v rozsudku Almaz‑Antey odmietol tvrdenie Rady, že právne postavenie žalobcu v uvedenej veci nebolo dotknuté, pretože predmetné ustanovenie nezakazuje uvedeným subjektom vykonávať určité činnosti, ale skôr zakazuje predaj tovaru a technológií s dvojakým použitím týmto subjektom fyzickými a právnickými osobami, ktoré spadajú do právomoci Európskej únie. ( 94 )

117.

Osobne súhlasím s tým, že rozhodnutie a odôvodnenie v rozsudku Almaz‑Antey je správne, a domnievam sa, že je potrebné ho uplatniť obdobne aj v tejto veci. Podľa môjho názoru bráni napadnuté ustanovenie odvolateľke v nakupovaní určitých konkrétnych výrobkov a služieb od niektorých menovaných subjektov Únie, v dôsledku čoho sú priamo dotknuté práva a právne záujmy odvolateľky. No pre úplnosť a vzhľadom na novosť tejto veci sa vyjadrím ešte k niektorým ďalším tvrdeniam účastníkov konania a k úvahám Všeobecného súdu.

118.

Všeobecný súd v bodoch 34 až 37 napadnutého rozsudku odlíšil skutkový stav prejednávanej veci od skutkového stavu, ktorý viedol k vydaniu rozsudku vo veci Almaz‑Antey. V tomto smere Všeobecný súd uviedol, že v uvedenej veci bolo meno žalobcu uvedené v prílohe napadnutého rozhodnutia ako meno podniku, ktorému sa zakazuje predávať dotknuté výrobky a poskytovať predmetné služby. Všeobecný súd bol toho názoru, že odvolateľka nemôže byť postavená na roveň takému subjektu, akým je žalobca v rozsudku Almaz‑Antey, pretože jej spôsoby konania nie je možné obmedziť len na čisto obchodnú činnosť.

119.

Domnievam sa, že je absolútne irelevantné, či je odvolateľka menovite uvedená alebo identifikovaná v texte nariadenia 2017/2063, a nie v jeho prílohe. Ak by to bolo inak, znamenalo by to, že by právo žalobcu začať konanie podľa článku 263 ZFEÚ mohlo byť úplne jednoducho eliminované tým, že by bol menovaný alebo identifikovaný vo vlastnom texte nariadenia, nie v prílohe.

120.

Rozhodujúci je účinok alebo dopad napadnutých ustanovení a v nich obsiahnutých zákazov na právne postavenie odvolateľky, nie presný spôsob, akým sú tieto zákazy prezentované. Domnievam sa teda, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 36 napadnutého rozsudku uviedol, že napadnuté ustanovenia sa výslovne a konkrétne nevzťahujú na odvolateľku spôsobom porovnateľným s tým, ako sa vzťahovali na žalobcu v rozsudku Almaz‑Antey.

121.

Okrem toho sa domnievam, že na účely otázky priamej dotknutosti je v tejto veci irelevantné, že sa právne postavenie alebo činnosť odvolateľky neobmedzujú na postavenie alebo činnosť hospodárskeho subjektu pôsobiaceho na určitých trhoch. Skutočnosť, že odvolateľka ako štát disponuje širokou škálou právomocí, ktoré nemajú výlučne obchodný charakter, rozhodne sama osebe nevylučuje účinky napadnutých ustanovení na jej právne postavenie ani tieto právne účinky nezmenšuje a nerobí ich len nepriamymi. ( 95 ) V tomto zmysle by som podotkol, že okrem požiadavky, podľa ktorej návrh musí podať fyzická alebo právnická osoba, nestanovuje článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ žiadne ďalšie požiadavky týkajúce sa postavenia alebo spôsobilosti danej osoby. ( 96 )

122.

Ešte by som dodal, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, prístup k otázke priamej dotknutosti, ktorý obhajujem v týchto návrhoch vo vzťahu k odvolateľke, nevytvára žiadne nové pravidlo ani „právnu cestu“ ( 97 ), ktorá by automaticky priznávala tretím krajinám vo vzťahu k reštriktívnym opatreniam aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ. Navrhujem skôr, aby sa Súdny dvor riadil svojou existujúcou judikatúrou a aby ju iba prispôsobil tejto novej žalobe. Takisto na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, pravidlá týkajúce sa aktívnej legitimácie zakotvené v článku 263 ZFEÚ, a najmä v jeho štvrtom odseku, sú založené na objektívnych kritériách, ktoré boli stanovené predmetnou Zmluvou a vyložené súdmi Únie, nie na existencii či neexistencii vzájomnosti vo vzťahu k inštitútu aktívnej legitimácie medzi Európskou úniou a tretími štátmi.

123.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol tak, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že táto žaloba je neprípustná z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie odvolateľky v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Navrhujem teda vrátenie tejto veci Všeobecnému súdu na rozhodnutie o všetkých zostávajúcich otázkach týkajúcich sa prípustnosti, ktoré vznikli v konaní o žalobe o neplatnosť podanej odvolateľkou a hmotnoprávnom preskúmaní jej žaloby.