1.

Žiadateľ o medzinárodnú ochranu podal svoju žiadosť v jednom členskom štáte, ale bolo voči nemu prijaté rozhodnutie o odovzdaní do iného členského štátu. O niekoľko dní neskôr pricestoval do prvého členského štátu jeho brat a podal v ňom žiadosť o medzinárodnú ochranu.

2.

Musí súd prvého členského štátu, na ktorý žiadateľ podá žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu o odovzdaní, zohľadniť okolnosť, ktorá nastala po prijatí tohto rozhodnutia a ktorou je príchod jeho brata a podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu týmto bratom? Taká je v podstate otázka, ktorú položila Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko). ( 2 )

3.

Prejednávaná vec povedie Súdny dvor k spresneniu jeho judikatúry týkajúcej sa výkladu nariadenia (EÚ) č. 604/2013 ( 3 ) (ďalej len „nariadenie Dublin III“) s prihliadnutím na Chartu základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Súdny dvor bude musieť najmä preskúmať, v akom rámci sa má uskutočniť súdne preskúmanie rozhodnutia o odovzdaní prijatého voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu a či príchod jeho rodinného príslušníka, v tomto prípade jeho brata, rovnako žiadateľa o medzinárodnú ochranu, predstavuje okolnosť, ktorá môže mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

4.

Podľa odôvodnení 4, 5 a 19 nariadenia Dublin III:

…

5.

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Predmet úpravy“, uvádza:

„Toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti…“

6.

Článok 2 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, vo svojom písm. g) stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

7.

Článok 3 toho istého nariadenia, nazvaný „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2.   Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

…“

8.

Článok 7 nariadenia Dublin III, nazvaný „Hierarchia kritérií“, znie vo svojom odseku 2 takto:

„Členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte.“

9.

Článok 10 tohto nariadenia, nazvaný „Rodinní príslušníci, ktorí sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu“, uvádza:

„Ak má žiadateľ v členskom štáte rodinného príslušníka, ktorého žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte ešte nebola predmetom prvého rozhodnutia vo veci samej, je tento členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu pod podmienkou, že dotknuté osoby vyjadrili svoje želanie písomne.“

10.

Článok 12 uvedeného nariadenia, nazvaný „Vydávanie povolení na pobyt alebo víz“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Ak je žiadateľ držiteľom platného víza, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum, pokiaľ nebolo toto vízum vydané v mene iného členského štátu na základe dohody o zastúpení podľa článku 8 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva[ ( 4 )]. V takomto prípade je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný zastúpený členský štát.“

11.

Článok 17 nariadenia Dublin III, nazvaný „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. …

…“

12.

Článok 27 tohto nariadenia, nazvaný „Opravné prostriedky“, znie takto:

„1.   Žiadateľ… má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho [skutkového a právneho – neoficiálny preklad] preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.

2.   Členské štáty stanovia primeranú lehotu, v rámci ktorej môže dotknutá osoba uplatniť svoje právo na účinný opravný prostriedok podľa odseku 1.

3.   Na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:

4.   Členské štáty môžu stanoviť, že príslušné orgány môžu bez návrhu rozhodnúť, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa odloží do prijatia rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní.

…“

13.

Článok 29 uvedeného nariadenia, nazvaný „Modality a lehoty“, vo svojich odsekoch 1 a 2 uvádza:

„1.   Odovzdanie žiadateľa… zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

…

2.   Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.“

14.

Článok 1 smernice 2013/32/EÚ ( 5 ) uvádza:

„Účelom tejto smernice je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ[ ( 6 )].“

15.

Článok 46 smernice 2013/32 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

…

3.   V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.

4.   Členské štáty stanovia primerané lehoty a iné potrebné pravidlá, podľa ktorých môže žiadateľ uplatňovať svoje právo na účinný opravný prostriedok podľa odseku 1. Tieto lehoty nesmú znemožňovať alebo neprimerane sťažovať uplatnenie tohto práva.

…“

16.

Článok 39/2 ods. 2 loi sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers du 15 décembre 1980 (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení cudzincov a vyhostení cudzincov) ( 7 ), v znení, ktoré sa uplatňuje v čase sporu vo veci samej (ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“), uvádza:

„Rada [pre cudzinecké spory (Belgicko)] rozsudkom rozhoduje o ostatných návrhoch na zrušenie pre porušenie podstatných náležitostí alebo náležitostí ustanovených pod hrozbou neplatnosti, pre prekročenie alebo zneužitie právomoci.“

17.

Článok 39/82 ods. 4 druhý a štvrtý pododsek tohto zákona stanovuje:

„Keď je voči cudzincovi prijaté opatrenie, podľa ktorého má byť vyhostený alebo vrátený a ktorého výkon je okamžitý, predovšetkým, keď je cudzinec držaný na určitom mieste uvedenom v článkoch 74/8 a 74/9 alebo je daný k dispozícii vláde, a ak ešte nepožiadal o odklad riadnym spôsobom, môže požiadať o mimoriadne naliehavý odklad výkonu tohto opatrenia v lehote uvedenej v článku 39/57 ods. 1 treťom pododseku.

…

Predseda senátu alebo sudca pre cudzinecké spory podrobne a prísne preskúma všetky dôkazné prostriedky, s ktorými sa oboznámil, predovšetkým tie, ktoré môžu naznačovať, že existujú dôvody domnievať sa, že výkon napadnutého rozhodnutia by vystavil navrhovateľa riziku, že budú porušené jeho základné ľudské práva, od ktorých sa nemožno odchýliť podľa článku 15 ods. 2 [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“)], čo je predmetom podrobného a prísneho preskúmania.“

18.

Článok 39/84 uvedeného zákona stanovuje:

„Keď je na Radu [pre cudzinecké spory] podaný návrh na odklad výkonu aktu v súlade s článkom 39/82, má Rada [pre cudzinecké spory] výlučnú právomoc predbežne a za podmienok stanovených v článku 39/82 ods. 2 prvom pododseku nariadiť všetky opatrenia nevyhnutné na ochranu záujmov účastníkov konania alebo osôb, ktoré majú záujem na rozhodnutí veci, s výnimkou opatrení týkajúcich sa občianskych práv.

O nariadení týchto opatrení rozhoduje po vypočutí alebo riadnom predvolaní účastníkov konania odôvodneným rozsudkom predseda senátu, ktorý má právomoc na rozhodnutie vo veci samej, alebo sudca pre cudzinecké spory, ktorého určí na tento účel.

V mimoriadne naliehavom prípade možno predbežné opatrenia nariadiť bez vypočutia všetkých alebo niektorých účastníkov konania.

Článok 39/82 ods. 2 druhý pododsek sa uplatňuje na rozsudky vyhlásené podľa tohto článku.

Kráľ nariadením prerokovaným v Conseil des ministres (Rada ministrov) upraví konanie týkajúce sa opatrení uvedených v tomto článku.“

19.

Článok 39/85 ods. 1 a 3 toho istého zákona znie takto:

„1. Keď je voči cudzincovi prijaté opatrenie, podľa ktorého má byť vyhostený alebo vrátený a ktorého výkon je okamžitý, predovšetkým, keď je následne držaný na určitom mieste uvedenom v článkoch 74/8 a 74/9 alebo je daný k dispozícii vláde, môže prostredníctvom návrhu na nariadenie predbežných opatrení v zmysle článku 39/84 navrhnúť, aby Rada [pre cudzinecké spory] preskúmala čo najskôr už podaný riadny návrh na odklad pod podmienkou, že bol zapísaný do registra a že Rada o ňom ešte nerozhodla. Tento návrh na nariadenie predbežných opatrení musí byť podaný v lehote uvedenej v článku 39/57 ods. 1 treťom pododseku.

…

3. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, nemožno od doručenia návrhu na nariadenie predbežných opatrení pristúpiť k nútenému výkonu opatrenia nariaďujúceho vyhostenie alebo vrátenie až do rozhodnutia Rady [pre cudzinecké spory] o podanom návrhu. Ak odklad nebol povolený, je nútený výkon opatrenia opätovne možný.“

20.

H. A. (ďalej len „navrhovateľ“) palestínskeho pôvodu pricestoval do Belgicka 22. mája 2017. Nasledujúci deň podal v tomto členskom štáte žiadosť o azyl.

21.

Dňa 31. mája 2017 belgické orgány vypočuli navrhovateľa, aby určili členský štát zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci uplatnenia nariadenia Dublin III.

22.

Belgické orgány zaslali 22. júna 2017 španielskym orgánom žiadosť o prevzatie navrhovateľa na základe článku 12 ods. 2 tohto nariadenia. Španielske orgány 4. júla 2017 súhlasili s prevzatím navrhovateľa.

23.

Dňa 1. augusta 2017 prijali belgické orgány voči navrhovateľovi rozhodnutie o zamietnutí pobytu a nariadili mu, aby opustil belgické územie (ďalej len „rozhodnutie z 1. augusta 2017“).

24.

Navrhovateľ podal 25. augusta 2017 na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť spolu s návrhom na odklad výkonu. Tvrdil, že jeho brat pricestoval do Belgicka 22. augusta 2017, že podal žiadosť o azyl v tomto členskom štáte a že z dôvodu spoločných aspektov jeho žiadosti o azyl a žiadosti jeho brata je nevyhnutné, aby belgické orgány tieto žiadosti preskúmali spoločne.

25.

Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) rozsudkom z 30. novembra 2017 zamietla túto žalobu, pričom sa domnievala, že príchod brata navrhovateľa do Belgicka a jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, napriek tomu, že konanie o nej stále prebieha, predstavujú skutočnosti, ktoré nastali až po prijatí rozhodnutia z 1. augusta 2017 a nemôžu mať vplyv na jeho zákonnosť.

26.

Navrhovateľ 28. decembra 2017 podal proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), pričom najmä tvrdil, že uvedený rozsudok porušuje článok 27 nariadenia Dublin III v spojení s článkom 47 Charty.

27.

Na podporu tohto opravného prostriedku navrhovateľ uviedol, že v čase, keď bol vypočutý belgickými orgánmi v rámci určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, teda 31. mája 2017, ešte nebol schopný uviesť jednak to, že jeho brat, ktorý pricestoval do Belgicka až neskôr, podal žiadosť o azyl v tomto členskom štáte, a jednak to, že belgické orgány uznali svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti jeho brata. Túto novú skutočnosť teda mohol uplatniť až vo svojej žalobe proti rozhodnutiu z 1. augusta 2017. Navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o azyl podané jeho bratom a ním, ktoré spolu úzko súvisia z dôvodu spoločných čŕt prenasledovania, ktorému boli vystavení, majú belgické orgány preskúmať spoločne. V tejto súvislosti navrhovateľ napáda skutočnosť, že Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) odmietla zohľadniť túto novú okolnosť z dôvodu, že k nej došlo po prijatí rozhodnutia z 1. augusta 2017 a obmedzila sa na preskúmanie zákonnosti, hoci uvedená okolnosť bola potenciálne rozhodujúca pre spravodlivú analýzu jeho žiadosti o azyl brániacej rozhodnutiu o odovzdaní prijatému voči nemu.

28.

Conseil d’État (Štátna rada) uvádza, že podľa článku 39/2 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980 Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) vykonáva súdne preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní prijatého v rámci nariadenia Dublin III na základe spisu a informácií, ktoré má k dispozícii. V tomto prípade je teda odmietnutie Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) zohľadniť skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia z 1. augusta 2017, v súlade s týmto ustanovením.

29.

Vnútroštátny súd má však pochybnosti o tom, či je v súlade s právom Únie, predovšetkým právom na účinný opravný prostriedok upraveným v článku 27 nariadenia Dublin III v spojení s článkom 47 Charty, situácia, v ktorej sa súdne preskúmanie rozhodnutia o odovzdaní prijatého v rámci nariadenia Dublin III vykonáva bez toho, aby sa na účely preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia zohľadnili skutočnosti, ktoré nastali po jeho prijatí.

30.

Vnútroštátny súd uvádza, že ako kasačnému súdu mu neprináleží, aby v praxi posudzoval vplyv, ktorý nové skutočnosti uvádzané navrhovateľom môžu mať na určenie štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

31.

Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 27 [nariadenia Dublin III], zohľadňovaný samostatne alebo v spojení s článkom 47 [Charty], vykladať v tom zmysle, že ukladá vnútroštátnemu súdu, aby na účely zabezpečenia práva na účinný opravný prostriedok prípadne zohľadnil skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o ‚odovzdaní podľa nariadenia Dublin‘?“

32.

Písomné pripomienky predložili navrhovateľ, belgická vláda, holandská vláda, ako aj Európska komisia. Navrhovateľ, belgická vláda a Komisia predniesli na pojednávaní 9. novembra 2020 aj ústne pripomienky.

33.

Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že po uplynutí šesťmesačnej lehoty upravenej na vykonanie odovzdania v článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III sa Belgické kráľovstvo stalo členským štátom zodpovedným za posúdenie žiadosti navrhovateľa o medzinárodnú ochranu.

34.

Conseil d’État (Štátna rada) v odpovedi na písomnú otázku položenú Súdnym dvorom uviedla, že v súčasnosti nemôže z vlastnej iniciatívy a bez prejednania veci rozhodnúť, že navrhovateľ už nemá právny záujem na zrušení rozsudku, ktorý vydala Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) 30. novembra 2017, a že odpoveď na položenú otázku už nie je nevyhnutná na vyriešenie sporu, ktorý prejednáva ako kasačný súd.

35.

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za následne súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť rozhodnutia v prejudiciálnom konaní na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. ( 8 )

36.

V tomto prípade vzhľadom na údaje poskytnuté vnútroštátnym súdom a jeho stanovisko k dôležitosti prejudiciálnej otázky, treba dospieť k záveru, že odpoveď Súdneho dvora na položenú otázku zostáva užitočná na vyriešenie sporu vo veci samej, hoci osobne mám vážne pochybnosti o odôvodnení tohto stanoviska, ktoré bolo poskytnuté tak v konaní o žalobe o neplatnosť, ako aj v rámci posúdenia zákonnosti.

37.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania bude teda preskúmaný ako prípustný.

38.

Podľa článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III má žiadateľ o medzinárodnú ochranu právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme skutkového a právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.

39.

Rozsah opravného prostriedku, ktorý má žiadateľ o medzinárodnú ochranu k dispozícii proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní, je spresnený v odôvodnení 19 nariadenia Dublin III, ktoré stanovuje, že s cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy zavedený týmto nariadením voči rozhodnutiam o odovzdaní zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj preskúmanie právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva. ( 9 )

40.

Znenie článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III okrem toho nijako neobmedzuje tvrdenia, na ktoré sa žiadateľ o azyl môže odvolať vo svojom opravnom prostriedku. ( 10 )

41.

Súdny dvor už viackrát skúmal otázku zohľadnenia okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu. Skonštatoval dva nasledujúce prípady, ktoré vyžadujú, aby súd konajúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní preskúmal takéto neskoršie okolnosti.

42.

Prvý prípad sa týka situácie, v ktorej prijaté rozhodnutie o odovzdaní nie je vykonané preto, aby sa Európskej únii a jej členským štátom umožnilo dodržať ich povinnosti týkajúce sa ochrany základných práv žiadateľa o medzinárodnú ochranu podľa článku 4 Charty.

43.

V tomto zmysle Súdny dvor uviedol, že členským štátom vrátane vnútroštátnych súdov prislúcha, aby neodovzdali žiadateľa o azyl do zodpovedného členského štátu, pokiaľ nemôžu ignorovať, že systémové zlyhania azylového konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. ( 11 )

44.

Súdny dvor pri tomto konštatovaní odkázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). ( 12 ) Okrem toho treba uviesť, že v inej veci ESĽP vyslovil, že na účely posúdenia, či na strane cudzincov, ktorým hrozí vyhostenie alebo vydanie, existuje uvádzané nebezpečenstvo zaobchádzania odporujúceho článku 3 EDĽP, musí v plnom rozsahu a ex nunc preskúmať situáciu, ktorá vládne v cieľovej krajine, keďže táto situácia sa môže meniť v priebehu času. ( 13 ) Hoci vykonanie takéhoto preskúmania ex nunc vzbudzuje výhrady dokonca aj v rámci samotného ESĽP, ( 14 ) došlo k jeho potvrdeniu. ( 15 )

45.

Na účely uplatnenia článku 4 Charty je irelevantné, či je dotknutá osoba z dôvodu jej odovzdania do zodpovedného členského štátu v zmysle nariadenia Dublin III vystavená vážnemu nebezpečenstvu neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania v čase odovzdania, v priebehu azylového konania alebo po jeho skončení. ( 16 )

46.

Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III je kodifikáciou judikatúry Súdneho dvora. ( 17 ) Toto nariadenie teda už výslovne upravuje okolnosť, konkrétne existenciu systémových chýb v zodpovednom členskom štáte, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty, ktorej výskyt po prijatí rozhodnutia o odovzdaní voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu bráni jeho vykonaniu.

47.

V tomto prípade vo veci samej nevzniká otázka nebezpečenstva takéhoto neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v členskom štáte prevzatia. ( 18 )

48.

Druhý prípad zohľadnenia okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, má svoj pôvod v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej odkaz obsiahnutý v odôvodnení 19 nariadenia Dublin III na preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní upravenom v jeho článku 27 ods. 1 treba chápať tak, že jeho cieľom je najmä kontrola správneho uplatňovania kritérií na určenie zodpovedného členského štátu stanovených v kapitole III uvedeného nariadenia, vrátane kritéria zodpovednosti stanoveného v článku 12 tohto nariadenia. ( 19 )

49.

Článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III v spojení s jeho odôvodnením 19 tak môže viesť k spochybneniu zodpovednosti členského štátu, aj keď neexistujú systémové chyby v azylovom konaní a podmienkach na prijímanie žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte, ktoré by so sebou niesli riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. ( 20 )

50.

Súdny dvor rovnako spresnil, že pokiaľ ide o rozhodnutia o odovzdaní, podľa normotvorcu Únie je ich zákonnosť sprevádzaná garanciami spočívajúcimi najmä v tom, že dotknutému žiadateľovi o azyl priznal v článku 27 nariadenia Dublin III právo podať proti tomuto rozhodnutiu účinný opravný prostriedok na súd, ktorý sa vzťahuje tak na skutkové, ako aj na právne okolnosti tohto rozhodnutia. ( 21 )

51.

Rozsudok Shiri ( 22 ) predstavoval prvú etapu zohľadnenia okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, zo strany Súdneho dvora na účely určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

52.

Vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, príslušný rakúsky orgán vyhlásil za neprípustnú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal pán Majid Shiri, nariadil jeho vyhostenie a konštatoval prípustnosť jeho odovzdania do Bulharska. Pán Shiri napadol toto rozhodnutie žalobou, pričom tvrdil, že Rakúska republika sa stala členským štátom zodpovedným za posúdenie jeho žiadosti z dôvodu uplynutia šesťmesačnej lehoty na odovzdanie upravenej v článku 29 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III. V tomto prípade táto šesťmesačná lehota uplynula ku dňu, ktorý nasledoval po dni prijatia rozhodnutia o odovzdaní.

53.

Úlohou Súdneho dvora teda bolo určiť, či bolo v súlade s právom Únie, aby konajúci rakúsky súd zohľadnil túto okolnosť, ktorá nastala po prijatí rozhodnutia o odovzdaní.

54.

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III v spojení s odôvodnením 19 tohto nariadenia, ako aj článok 47 Charty, sa majú vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu musí mať k dispozícii účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na uplynutie lehoty šiestich mesiacov stanovenej v článku 29 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia, ku ktorému došlo po prijatí rozhodnutia o odovzdaní. Právo, ktoré takémuto žiadateľovi priznáva vnútroštátna právna úprava, odvolať sa v rámci opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu na skutočnosti, ku ktorým došlo následne po jeho prijatí, spĺňa uvedenú povinnosť stanovenia účinného a rýchleho opravného prostriedku. ( 23 )

55.

Súdny dvor následne ďalej formalizoval svoj prístup v rozsudku Hasan ( 24 ). Vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, bol pán Aziz Hasan po podaní žiadosti o azyl v Nemecku, z dôvodu, že v Nemecku bola zamietnutá jeho žaloba o neplatnosť proti rozhodnutiu o odovzdaní, odovzdaný do Talianska ako členského štátu, v ktorom podal svoju prvú žiadosť o azyl, a protiprávne sa vrátil do Nemecka. Pán Hasan sa odvolal, pričom podľa nemeckej právnej úpravy musí súd rozhodujúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v zásade rozhodnúť s prihliadnutím na skutkový stav existujúci v čase posledného pojednávania na tomto súde, alebo ak sa rozhoduje bez pojednávania, v čase, keď uvedený súd rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

56.

V rozsudku Hasan Súdny dvor s odkazom na rozsudok Shiri vyslovil, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu musí mať k dispozícii účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na okolnosti, ktoré nastali po tom, čo bolo voči nemu prijaté rozhodnutie o odovzdaní, ak je zohľadnenie týchto okolností rozhodujúce pre správne uplatnenie nariadenia Dublin III. ( 25 )

57.

Myslím si, že z výkladu Súdneho dvora v rozsudkoch Shiri a Hasan možno v prejednávanej veci vyvodiť dva závery.

58.

Na jednej strane je podľa práva Únie príslušný vnútroštátny súd povinný zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní. Podľa môjho názoru je toto riešenie úplne opodstatnené, pokiaľ v danom prípade mohla uvádzaná okolnosť ovplyvniť uplatnenie nariadenia Dublin III na žiadateľa o medzinárodnú ochranu. ( 26 ) Ako vyplýva z odôvodnenia 5 tohto nariadenia, jeho cieľom je práve uplatňovať kritériá, ktoré sú objektívne a spravodlivé tak pre členské štáty, ako aj pre dotknuté osoby. Ak okolnosť, ktorá nastala po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, objektívne môže mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, žiadateľ musí byť schopný odvolať sa na ňu na príslušnom vnútroštátnom súde a využiť ju vo svoj prospech. ( 27 )

59.

Na druhej strane právo priznané žiadateľovi o medzinárodnú ochranu na to, aby boli preskúmané okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, je odvodené priamo z ustanovení práva Únie. Súdny dvor totiž dospel k tomuto záveru pri výklade článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III v spojení s článkom 47 Charty.

60.

Myslím si, že je zrejmé, že Súdny dvor v týchto dvoch rozsudkoch stanovil zásadu povinného zohľadnenia okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, avšak iba vtedy, ak tieto okolnosti môžu mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

61.

Pripustiť preskúmanie okolností, ktoré nie sú rozhodujúce, a sú uvádzané po prijatí rozhodnutia o odovzdaní prostredníctvom jedného alebo viacerých postupne podávaných opravných prostriedkov, by totiž mohlo ľahko viesť k prekročeniu šesťmesačnej lehoty uvedenej v článku 29 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III a ohroziť tak cieľ rýchleho vybavenia žiadostí o medzinárodnú ochranu uvedený v odôvodnení 5 tohto nariadenia. Táto situácia by predstavovala obchádzanie mechanizmov určovania členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, najmä so zreteľom na prvý vstup na územie Únie.

62.

Keďže Súdny dvor vyslovil, že určité okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, musia byť zohľadnené vnútroštátnymi súdmi konajúcimi o opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, považujem pri určení procesného rozsahu tohto súdneho preskúmania za nevyhnutné posúdiť, či toto súdne preskúmanie bolo harmonizované právom Únie.

63.

Viacero tvrdení vychádzajúcich zo znenia právnej úpravy svedčí v prospech priznania procesnej autonómie členským štátom na účely zohľadnenia okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní v rámci uplatňovania nariadenia Dublin III.

64.

Prvé tvrdenie sa zakladá na znení článku 27 ods. 1 tohto nariadenia. Toto ustanovenie totiž stanovuje iba to, že žiadateľ má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme skutkového a právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. Toto ustanovenie nijako nespomína možnosť konajúceho vnútroštátneho súdu vykonať preskúmanie ex nunc.

65.

Je pritom zjavný rozdiel s článkom 46 ods. 3 smernice 2013/32, ktorý výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc. ( 28 ) Naproti tomu mlčanie normotvorcu Únie o možnosti takéhoto preskúmania pri uplatňovaní článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III potvrdzuje procesnú autonómiu priznanú členským štátom.

66.

Druhé tvrdenie vyplýva zo znenia článku 7 ods. 2 tohto nariadenia, podľa ktorého sa zodpovedný členský štát určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Ide o pravidlo, ktoré má zabrániť žiadateľom o medzinárodnú ochranu, aby obchádzali kritériá upravené týmto nariadením. Preskúmanie ex nunc tak možno vykonať iba výnimočne.

67.

Tieto ustanovenia by bolo možné vykladať v tom zmysle, že v tejto oblasti neexistujú pravidlá Únie. V nedávnom rozsudku sa tak Súdny dvor oprel o znenie článku 46 ods. 4 smernice 2013/32, keď rozhodol, že tento článok necháva na členských štátoch, aby stanovili pravidlá potrebné na to, aby žiadatelia o medzinárodnú ochranu mohli uplatniť svoje právo na účinný opravný prostriedok. Súdny dvor z toho vyvodil, že na pravidlá, o ktoré išlo v tejto veci, sa vzťahuje zásada procesnej autonómie členských štátov pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity. ( 29 )

68.

Tvrdeniam vychádzajúcim zo znenia právnej úpravy v prospech procesnej autonómie priznanej členským štátom nechýba relevancia. Napriek tomu si myslím, že Súdny dvor vyriešil túto polemiku v rozsudkoch Shiri a Hasan.

69.

V týchto rozsudkoch totiž Súdny dvor nijako nespomína procesnú autonómiu priznanú členským štátom, ktorá by dovoľovala poprieť akúkoľvek možnosť príslušného vnútroštátneho súdu preskúmať okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní. Ako som naopak uviedol v bode 59 vyššie, Súdny dvor dospel k záveru o zohľadnení takýchto neskorších okolností na základe článku 27 nariadenia Dublin III vykladaného v spojení s článkom 47 Charty. Z týchto dvoch spojených článkov, vykladaných spolu s odôvodnením 19 nariadenia Dublin III, vyvodzuje žiadateľ o medzinárodnú ochranu právo, aby príslušný vnútroštátny súd preskúmal okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní voči nemu.

70.

Táto judikatúra okrem toho nie je v rozpore so znením článku 7 ods. 2 nariadenia Dublin III. Na jednej strane totiž v súlade s týmto ustanovením správny orgán členského štátu, v ktorom žiadateľ podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu, musí určiť zodpovedný členský štát na základe situácie existujúcej v čase podania tejto žiadosti. Na druhej strane je na zaručenie účinnej súdnej ochrany tohto žiadateľa vnútroštátny súd konajúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní povinný v rámci preskúmania ex nunc zohľadniť neskoršie okolnosti, ako je napríklad uplynutie šesťmesačnej lehoty uvedenej v článku 29 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III, ktoré sú rozhodujúce pre správne uplatnenie tohto nariadenia.

71.

Podľa môjho názoru Súdny dvor jasne previazal právo žiadateľa o medzinárodnú ochranu na zohľadnenie okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, ktoré môžu mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti, s konkrétnymi ustanoveniami práva Únie, ktoré predstavujú jeho právny základ.

72.

Z toho vyplýva, že súdne preskúmanie týchto neskorších okolností je harmonizované právom Únie v tom zmysle, že príslušný vnútroštátny súd alebo súdy musia povinne zohľadniť určité okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, bez ohľadu na to, ako rozsah tohto preskúmania upravuje vnútroštátna právna úprava.

73.

Vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora na to, či je v súlade s právom Únie situácia, v ktorej vnútroštátna právna úprava neupravuje možnosť vnútroštátneho súdu zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu.

74.

Rozsudky Shiri a Hasan sa týkali situácií, v ktorých vnútroštátna právna úprava povoľovala ex nunc preskúmanie okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní. Keďže však Súdny dvor neobmedzil uplatnenie svojej judikatúry na prípady, keď je splnená táto podmienka, myslím si, že toto riešenie možno uplatniť aj na vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá neupravuje takéto preskúmanie.

75.

V prejednávanej veci sa Conseil d’État (Štátna rada) odvoláva na skutočnosť, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy preskúmava Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z právnej úpravy vyplýva, že Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) musí rozhodovať na základe skutkovej situácie existujúcej v čase prijatia rozhodnutia o odovzdaní. Počas pojednávania však belgická vláda tvrdila, že Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) je pri svojom preskúmaní oprávnená zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní.

76.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. ( 30 ) Vzhľadom na údaje poskytnuté vnútroštátnym súdom teda treba vychádzať z myšlienky, že súdne preskúmanie, ktoré vykonáva Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory), jej neumožňuje zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa o medzinárodnú ochranu, aj keď mám v tejto súvislosti pochybnosti.

77.

Na prvý pohľad sa zdá, že takéto súdne preskúmanie nie je v súlade s právom Únie, pretože sa nezdá, že zodpovedá výkladu poskytnutému Súdnym dvorom v rozsudkoch Shiri a Hasan.

78.

Na jednej strane však podľa môjho názoru zohľadnenie okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, vyžadované právom Únie, nepredpokladá, aby došlo k zmene typu súdneho preskúmania upraveného vnútroštátnym právom, teda preskúmania zákonnosti.

79.

V tomto zmysle si myslím, že judikatúra ESĽP nevyžaduje takúto zmenu. ( 31 ) V tejto súvislosti považujem za užitočné uviesť, že ESĽP už rozhodol, že hoci vnútroštátny súd nemôže nahradiť svojimi vlastnými skutkovými zisteniami skutkové zistenia správneho orgánu, má právomoc ubezpečiť sa, že zistenia tohto orgánu alebo závery, ktoré z nich vyplývajú, nie sú svojvoľné ani iracionálne a že takýto postup možno dôvodne očakávať aj od odvolacieho súdu v špecializovaných právnych oblastiach, najmä vtedy, keď bol skutkový stav už zistený v kvázi súdnom konaní rešpektujúcom množstvo požiadaviek stanovených v článku 6 ods. 1 EDĽP. Na záver sa ESĽP domnieval, že takéto preskúmanie nie je porušením uvedeného ustanovenia EDĽP. ( 32 )

80.

V rozsudku Sigma Radio Television Ltd v. Cyprus ( 33 ) ESĽP zhrnul svoj výklad v kontexte, v ktorom správny orgán klasicky vykonával svoje právomoci v špecializovaných oblastiach práva vyžadujúcich osobitnú odbornú prax alebo špecializované vedomosti, a stanovil kritériá na posúdenie, či preskúmanie bolo dostatočné v zmysle EDĽP. Z tejto judikatúry vyplýva, že na to, aby „súd“ mohol rozhodnúť spor o občianskoprávnych právach a povinnostiach v súlade s článkom 6 ods. 1 EDĽP, treba, aby mal právomoc preskúmať všetky skutkové a právne otázky relevantné pre prejednávaný spor. Preskúmanie zákonnosti vykonávané vnútroštátnym súdom je za určitých podmienok v súlade s týmito požiadavkami.

81.

Na základe tejto judikatúry sa možno domnievať, že ak právo Únie neobsahuje ustanovenie upravujúce túto otázku, nemôže vyžadovať od členského štátu, aby v rámci zohľadnenia okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa o medzinárodnú ochranu, uložil konajúcemu vnútroštátnemu súdu povinnosť rozhodovať s neobmedzenou súdnou právomocou.

82.

Na druhej strane, keďže zohľadnenie určitých neskorších okolností je povinné na to, aby bolo dodržané právo Únie, domnievam sa, že preskúmanie týchto okolností musí byť v tomto prípade vykonané tým istým vnútroštátnym súdom, a to aj v konaní o inej žalobe alebo v konaní o žalobe podanej na iný vnútroštátny súd, pod podmienkou, že tieto žaloby predstavujú účinný a rýchly opravný prostriedok. ( 34 ) V tomto zmysle musí byť vydaný rozsudok záväzný pre súd konajúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní bez ohrozenia cieľa rýchleho vybavenia žiadostí o medzinárodnú ochranu. Žiadateľ o medzinárodnú ochranu totiž musí mať prospech zo skutočného zohľadnenia okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní a ktoré môžu mať vplyv na určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany.

83.

Na záver možno uviesť, že skutočnosť, že súdne preskúmanie okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, je harmonizované právom Únie, nezbavuje členské štáty možnosti určiť príslušné súdy a upraviť procesné podrobnosti opravných prostriedkov v rámci uplatňovania článku 27 nariadenia Dublin III a článku 47 Charty. V tejto súvislosti musia členské štáty zabezpečiť, aby zákonnosť rozhodnutia o odovzdaní mohla byť spochybnená vtedy, keď sú okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, rozhodujúce pre správne uplatnenie tohto nariadenia.

84.

Je pravda, že existuje malý rozdiel oproti situácii, o ktorú išlo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Unibet ( 35 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že zásada účinnej súdnej ochrany práv vyplývajúcich osobám podliehajúcim súdnej právomoci z práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje, aby v právnom poriadku členského štátu existovala samostatná žaloba, ktorej hlavným cieľom by bolo preskúmanie súladu vnútroštátnych ustanovení s článkom 49 ES (teraz článok 56 ZFEÚ), ak iné účinné právne prostriedky nápravy, ktoré nie sú menej výhodné ako tie, ktoré sa týkajú podobných vnútroštátnych žalôb, umožňujú posúdiť incidenčne takýto súlad.

85.

Tento rozdiel však vyplýva z toho, že v rámci nariadenia Dublin III existuje špecifický právny základ na preskúmanie vykonávané vnútroštátnymi súdmi, a to článok 27 tohto nariadenia, ktorý zavádza hlavný opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odovzdaní. Naproti tomu, ak ide o okolnosti uvádzané žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktoré nastali po tomto rozhodnutí, spôsoby vnútroštátneho súdneho preskúmania môžu mať rôzne formy, pokiaľ sú dodržané podmienky upravené podľa môjho názoru právom Únie, ktoré sú uvedené v bode 82 vyššie.

86.

Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že podľa zákona z 15. decembra 1980 ( 36 ) sa okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, zohľadnia v mimoriadne naliehavom prípade vo forme predbežného opatrenia nariadeného správnym súdom. Predseda senátu alebo sudca pre cudzinecké spory musí v takom prípade preskúmať všetky dôkazné prostriedky, s ktorými sa oboznámil. Belgické právo teda upravuje ex nunc preskúmanie situácie žiadateľa o medzinárodnú ochranu. V rámci predbežných opatrení Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) musí vykonať aj preskúmanie ex nunc. Súbor opravných prostriedkov, ktoré má k dispozícii tento žiadateľ, tak umožňuje zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní.

87.

Ako je uvedené v bode 82 vyššie, myslím, že takéto neskoršie okolnosti je možné zohľadniť aj v konaní o inej žalobe, než je tá proti rozhodnutiu o odovzdaní, pod podmienkou, že táto žaloba predstavuje účinný a rýchly opravný prostriedok, ale v tomto prípade musí byť rozsudok vydaný v konaní o tomto inom opravnom prostriedku záväzný pre súd konajúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní.

88.

Takto spojené opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii žiadateľ o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, musia umožňovať v plnom rozsahu zohľadnenie okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní a ktoré môžu mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V tomto zmysle tieto opravné prostriedky musia byť schopné viesť k tomu, že definitívne nie je vykonané rozhodnutie o odovzdaní, ak okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, majú takýto vplyv.

89.

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa systém spolupráce zavedený článkom 267 ZFEÚ zakladá na jasnom rozdelení právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. V konaní začatom podľa tohto článku prislúcha výklad vnútroštátnych ustanovení súdom členských štátov, a nie Súdnemu dvoru, a Súdnemu dvoru neprislúcha ani vyslovovať sa k zlučiteľnosti predpisov vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Únie. Súdny dvor má však právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové pravidlá vyplývajúce z práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov s právnou úpravou Únie. ( 37 )

90.

Vzhľadom na túto judikatúru prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, do akej miery umožňujú rôzne opravné prostriedky upravené vnútroštátnou právnou úpravou naplniť podmienku plného účinku priznaného okolnostiam, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní a ktoré môžu mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

91.

Ak je to tak, belgická právna úprava je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora vyplývajúcou z rozsudkov Shiri a Hasan. V opačnom prípade povinnosť vnútroštátneho súdu zohľadniť takéto neskoršie okolnosti nie je z pohľadu práva Únie splnená.

92.

Za predpokladu, že vnútroštátne právo umožňuje zohľadniť okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa o medzinárodnú ochranu, treba preskúmať, do akej miery skutočnosť uvádzaná navrhovateľom, a to, že po zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu podal žiadosť v tom istom členskom štáte jeho brat, môže mať vplyv na určenie zodpovedného členského štátu v rámci uplatnenia nariadenia Dublin III.

93.

V tejto súvislosti navrhovateľ tvrdil, že z dôvodu spoločných čŕt prenasledovania, ktorému bol vystavený on a jeho brat, im môže spoločné preskúmanie ich žiadostí o medzinárodnú ochranu, v tomto prípade belgickými orgánmi, zaručiť ich spravodlivú analýzu a skutočný prístup k medzinárodnej ochrane a tak zabrániť rozhodnutiu o odovzdaní prijatému voči nemu.

94.

Pokiaľ ide o toto tvrdenie, treba zdôrazniť, že pri vybavení každej žiadosti o medzinárodnú ochranu treba preskúmať konkrétnu situáciu žiadateľa. Ako uviedol Súdny dvor, z požiadaviek na posúdenie na individuálnom základe a na úplné posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu vyplýva, že žiadosti podané samostatne príslušníkmi tej istej rodiny, hoci by mohli podliehať opatreniam, ktorých cieľom je upraviť akúkoľvek prípadnú väzbu, musia byť predmetom posudzovania situácie každej dotknutej osoby. Tieto žiadosti preto nemôžu byť predmetom spoločného posudzovania. ( 38 )

95.

Nariadenie Dublin III však zavádza špecifické kritériá, ktoré môžu mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Platí to okrem iného pre rodinných príslušníkov, ktorí sú žiadateľmi o medzinárodnú ochranu, ako stanovuje článok 10 tohto nariadenia.

96.

V prejednávanej veci nemožno brata žiadateľa o medzinárodnú ochranu považovať za jedného z „rodinných príslušníkov“ v zmysle článku 2 písm. g) nariadenia Dublin III vzhľadom na definíciu poskytnutú v tomto ustanovení. Ani žiadateľ, ani jeho brat preto v žiadnom prípade nemôžu mať prospech z uplatnenia článku 10 tohto nariadenia. ( 39 ) Okrem toho plnoletá osoba, ako je brat navrhovateľa, nepatrí do pôsobnosti článku 11 uvedeného nariadenia.

97.

Na pojednávaní navrhovateľ uviedol, že jeho žiadosť sa viaže na článok 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, ktorý upravuje ustanovenie o práve vlastného uváženia a podľa ktorého odchylne od článku 3 ods. 1 tohto nariadenia môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha toto posúdenie.

98.

Ako však rozhodol Súdny dvor, článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá povinnosť upraviť opravný prostriedok proti rozhodnutiu nevyužiť možnosť stanovenú v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia, čo však nemá vplyv na skutočnosť, že toto rozhodnutie by mohlo byť napadnuté v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní. ( 40 )

99.

Za týchto okolností sa samotná skutočnosť, že po tom, čo prvý členský štát prijal voči žiadateľovi o medzinárodnú ochranu rozhodnutie o zamietnutí pobytu, pretože sa domnieval, že iný členský štát je zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti, podal jeho brat žiadosť o medzinárodnú ochranu v prvom členskom štáte, nejaví ako neskoršia okolnosť, ktorá môže mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu v rámci uplatnenia nariadenia Dublin III vykladaného v spojení s článkom 47 Charty.

100.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú položila Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), odpovedal takto:

Článok 27 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu nemal k dispozícii opravný prostriedok, ktorý by mu umožňoval odvolať sa na okolnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o odovzdaní voči nemu, ktoré môžu mať vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti. Takéto neskoršie okolnosti musia môcť byť zohľadnené tým istým vnútroštátnym súdom, ktorý rozhodol o odovzdaní, a to aj v konaní o inej žalobe alebo v konaní o žalobe podanej na iný vnútroštátny súd, pod podmienkou, že tieto žaloby predstavujú účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorého výsledok je záväzný pre súd konajúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu s cieľom určiť členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.