1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), ako aj článku 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi osobou EU a Caisse pour l’avenir des enfants (Fond pre budúcnosť detí, Luxembursko) vo veci odmietnutia tohto fondu priznať nárok na rodinné prídavky dieťaťu EU, ktoré býva so svojou matkou v tretej krajine.

3

Dohovor medzi Luxemburským veľkovojvodstvom a Spojenými štátmi brazílskymi o sociálnom zabezpečení, podpísaný v Rio de Janeiro 16. septembra 1965 (Mémorial A 1966, s. 621), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej (ďalej len „Dohovor o sociálnom zabezpečení z roku 1965“), vo svojom článku 1 stanovuje:

„Účelom tohto dohovoru je upraviť v záujme rovnosti zaobchádzania sociálne zabezpečenie štátnych príslušníkov Vysokých zmluvných strán.“

4

Článok 2 tohto dohovoru stanovuje:

„Dohovor sa uplatňuje na nemocenské poistenie, poistenie v materstve, starobné poistenie, poistenie invalidity, poistenie pre prípad smrti a poistenie pre prípad pracovných úrazov a chorôb z povolania, ako aj na rodinné prídavky (s výnimkou dávok pri narodení dieťaťa, ktoré sú poskytované na nepríspevkovom základe).“

5

Článok 3 ods. 1 uvedeného dohovoru znie:

„Štátni príslušníci jednej alebo druhej zmluvnej strany, ktorí bežne pracujú na území jednej z nich, podliehajú právnym predpisom tejto zmluvnej strany.“

6

Článok 4 toho istého dohovoru uvádza:

„Štátni príslušníci jednej zo zmluvných strán, ktorí majú nárok na peňažné dávky, poberajú tieto dávky v plnej výške a bez obmedzenia, pokiaľ bývajú na území jednej alebo druhej zmluvnej strany.“

7

Článok 4 nariadenia č. 883/2004 znie:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“

8

Luxemburské veľkovojvodstvo schválilo Dohovor o sociálnom zabezpečení z roku 1965 zákonom z 12. júla 1966 (Mémorial A 1966, s. 620).

9

Článok 269 prvý odsek code de la sécurité sociale (zákon o sociálnom zabezpečení), nazvaný „Podmienky priznania“, stanovuje:

„Nárok na rodinné prídavky za podmienok stanovených touto kapitolou vzniká

10

EU, portugalský štátny príslušník s bydliskom vo Francúzsku a pracujúci v Luxembursku, podal 8. decembra 2015 na Caisse nationale des prestations familiales (Národný fond rodinných dávok, Luxembursko) (v súčasnosti Fond pre budúcnosť detí) žiadosť o rodinné prídavky na svoje dieťa, ktoré býva so svojou matkou v Brazílii.

11

Fond pre budúcnosť detí rozhodnutím zo 6. júna 2016 túto žiadosť zamietol z dôvodu, že na EU sa nevzťahuje článok 269 prvý odsek písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení vzhľadom na to, že Dohovor o sociálnom zabezpečení z roku 1965 nebol na neho uplatniteľný, keďže nemal brazílsku alebo luxemburskú štátnu príslušnosť.

12

Conseil arbitral de la sécurité sociale (Rozhodcovský súd vo veciach sociálneho zabezpečenia, Luxembursko), ktorý rozhodoval o žalobe podanej EU, rozsudkom zo 7. júla 2017 zamietol túto žalobu ako nedôvodnú. Konštatoval, že nárok na rodinné prídavky nevznikol dieťaťu EU ani osobne, keďže v Luxembursku skutočne a sústavne nebývalo, ani ako rodinnému príslušníkovi svojej matky, ktorá nepodliehala luxemburským právnym predpisom, a ani ako rodinnému príslušníkovi svojho otca, ktorý nepatril do pôsobnosti Dohovoru o sociálnom zabezpečení z roku 1965, keďže nebol luxemburským ani brazílskym štátnym príslušníkom, pričom samotné postavenie cezhraničného pracovníka nepostačovalo na to, aby sa považoval za luxemburského štátneho príslušníka.

13

Conseil arbitral de la sécurité sociale (Rozhodcovský súd vo veciach sociálneho zabezpečenia) subsidiárne uviedol, že je otázne, či by bolo možné uplatniť vo veci samej rozsudok z 15. januára 2002, Gottardo (C‑55/00, EU:C:2002:16), pričom však túto otázku nepoložil účastníkom konania a nevyvodil z nej právne dôsledky.

14

Dňa 4. augusta 2017 podal EU proti rozsudku Conseil arbitral de la sécurité sociale (Rozhodcovský súd vo veciach sociálneho zabezpečenia) odvolanie na Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyšší súd vo veciach sociálneho zabezpečenia), v ktorom uplatňoval nárok na vyplatenie rodinných prídavkov na svoje dieťa.

15

EU tvrdil, že ak by pracoval vo Francúzsku, na svoje dieťa by mohol poberať francúzske rodinné prídavky na základe dohody o sociálnom zabezpečení medzi Francúzskou republikou a Brazílskou federatívnou republikou, podpísanej v Brazílii 15. decembra 2011, a ak by pracoval v Portugalsku, tak portugalské rodinné prídavky na základe dvojstrannej dohody, nazvanej „Iberoamericano“.

16

S odvolaním sa na zásadu voľného pohybu pracovníkov v rámci Európskej únie a s odkazom na článok 45 ZFEÚ, smernicu 2004/38, ako aj nariadenie (ES) č. 883/2004 sa EU domáhal práva na luxemburské rodinné prídavky, pričom tvrdil, že v prípade nevyplatenia týchto prídavkov by bol vystavený osobitnému znevýhodneniu, ktoré by ho mohlo odradiť od toho, aby naďalej pracoval v Luxembursku, a ktoré by predstavovalo prekážku voľného pohybu pracovníkov v rámci Európskej únie.

17

Subsidiárne sa EU odvolával na rozsudok z 15. januára 2002, Gottardo (C‑55/00, EU:C:2002:16), a tvrdil, že zásada rovnosti zaobchádzania vyplývajúca z relevantných ustanovení práva Únie by sa mohla uplatňovať voči inštitúcii členského štátu, v ktorom je poistený, v prípade, ak medzi týmto členským štátom a dotknutou treťou krajinou existuje dohovor o sociálnom zabezpečení. Navyše EU žiadal, aby bola Súdnemu dvoru Európskej únie položená prejudiciálna otázka.

18

Fond pre budúcnosť detí navrhol potvrdiť rozsudok zo strany Conseil arbitral de la sécurité sociale (Rozhodcovský súd vo veciach sociálneho zabezpečenia) z dôvodu, že ani dieťa, ani jeho matka a ani EU nespĺňajú podmienky na získanie rodinných prídavkov stanovené v článku 269 zákona o sociálnom zabezpečení.

19

Dňa 22. januára 2018 Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyšší súd vo veciach sociálneho zabezpečenia) vyzval účastníkov konania vo veci samej, aby vyjadrili svoje stanovisko k uplatňovaniu Dohovoru o sociálnom zabezpečení z roku 1965 na osoby, ktoré tak ako vo veci samej nemajú bydlisko na území jedného zo zmluvných štátov tohto dohovoru, so zreteľom na jeho článok 4, ktorý podmieňuje získanie peňažných dávok bydliskom dotknutého štátneho príslušníka na území jedného z týchto štátov.

20

V tejto súvislosti sa EU opäť odvolal na rozsudok z 15. januára 2002, Gottardo (C‑55/00, EU:C:2002:16), keď tvrdil, že vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania a voľného pohybu pracovníkov v rámci Únie nemožno voči nemu uplatniť článok 4 Dohovoru o sociálnom zabezpečení z roku 1965.

21

Podľa Fondu pre budúcnosť detí, pokiaľ by v nadväznosti na rozsudok z 15. januára 2002, Gottardo (C‑55/00, EU:C:2002:16), Luxemburské veľkovojvodstvo bolo povinné každému štátnemu príslušníkovi členského štátu priznať práva z každého medzinárodného dohovoru uzatvoreného medzi Luxemburským veľkovojvodstvom a treťou krajinou v snahe zabrániť akejkoľvek diskriminácii na základe štátnej príslušnosti, vo veci samej by sa EU nenachádzal v tej istej objektívnej situácii ako štátni príslušníci zmluvného štátu takéhoto dohovoru, ktorí majú zároveň bydlisko na území tohto štátu.

22

Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyšší súd vo veciach sociálneho zabezpečenia) uvádza, že vzhľadom na to, že dieťa EU nemá trvalý pobyt v Luxembursku a reálne tam nebýva, nemá nárok na rodinné prídavky ani ono osobne, ani ako rodinný príslušník svojej matky, ktorá nepodlieha luxemburskej právnej úprave, a ani ako rodinný príslušník svojho otca.

23

Na to, aby toto dieťa mohlo poberať rodinné prídavky ako rodinný príslušník EU, je podľa Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyšší súd vo veciach sociálneho zabezpečenia) potrebné, aby sa na EU, ktorý podlieha luxemburskej právnej úprave na základe uzavretia svojej pracovnej zmluvy v Luxembursku, vzťahoval dvojstranný dohovor. Pôsobnosť Dohovoru o sociálnom zabezpečení z roku 1965 však bola podľa jeho článkov 3 a 4 obmedzená na štátnych príslušníkov a rezidentov jedného zo štátov, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru.

24

EU tvrdí, že tieto obmedzenia predstavujú prekážku voľného pohybu pracovníkov v rámci Únie a rovnosti zaobchádzania, pričom sa odvoláva najmä na článok 45 ZFEÚ, podľa ktorého sa zabezpečí voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie, ktorý zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky, ako aj na nariadenie č. 883/2004 a konkrétne jeho článok 4, ktorý zaručuje, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.

25

Vnútroštátny súd uvádza, že v rozsudku z 15. januára 2002, Gottardo (C‑55/00, EU:C:2002:16), Súdny dvor rozhodol, že v súlade s povinnosťami podľa článku 39 ES (teraz článok 45 ZFEÚ) sú príslušné orgány sociálneho zabezpečenia prvého členského štátu povinné pri priznaní práva na dávky starobného dôchodku vziať do úvahy doby poistenia, ktoré dosiahol štátny príslušník druhého členského štátu v tretej krajine, ak príslušné orgány tohto prvého členského štátu za rovnakých podmienok platenia poistného zoberú na základe dvojstranného medzinárodného dohovoru uzatvoreného medzi prvým členským štátom a treťou krajinou do úvahy takéto doby, ktoré dosiahli ich vlastní štátni príslušníci.

26

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, dospel k záveru, že vzniká preto otázka, či je Dohovor o sociálnom zabezpečení z roku 1965 uplatniteľný vo veciach rodinných prídavkov na osobu EU, aj keď tá nie je ani štátnym príslušníkom, ani rezidentom jedného z dvoch štátov, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru.

27

Za týchto podmienok Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyšší súd vo veciach sociálneho zabezpečenia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 45 ZFEÚ v spojení s článkom 4 nariadenia č. 883/2004 má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušné orgány prvého členského štátu odmietli štátnemu príslušníkovi druhého členského štátu, ktorý pracuje v prvom členskom štáte bez toho, aby tam mal bydlisko, vyplácať rodinné dávky na jeho dieťa, ktoré býva v tretej krajine so svojou matkou, keď v prípade, že sú dané tie isté podmienky na účel poskytnutia uvedených dávok, uvedené orgány nárok na rodinné dávky priznávajú svojim vlastným štátnym príslušníkom a rezidentom na základe dvojstranného medzinárodného dohovoru uzatvoreného medzi prvým členským štátom a touto treťou krajinou. Vnútroštátny súd chce prípadne vedieť, či sa možno odvolávať na úvahy týkajúce sa veľkej finančnej a administratívnej záťaže, ktorej je vystavený dotknutý správny orgán, aby sa objektívne odôvodnila nerovnosť v zaobchádzaní so štátnymi príslušníkmi štátov, ktoré sú zmluvnými stranami dotknutého dvojstranného dohovoru, v porovnaní so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov Únie.

29

Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora tento posledný uvedený okrem iného v prípade, že odpoveď na prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo v prípade, že odpoveď na položenú otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

30

Toto ustanovenie je v prejednávanej veci potrebné uplatniť.

31

V prejednávanej veci je nesporné, že EU pracuje v Luxembursku ako cezhraničný pracovník, je poistený v luxemburskom systéme sociálneho zabezpečenia a v tomto štáte podlieha dani z príjmov. Keďže sa na EU vzťahujú luxemburské právne predpisy na základe uzavretia jeho pracovnej zmluvy v Luxembursku, domáhal sa nároku na rodinné prídavky na svoje dieťa na základe článku 269 prvého odseku písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého nárok na rodinné prídavky vzniká „podľa uplatniteľného nástroja medzinárodného práva rodinným príslušníkom každej osoby, ktorá podlieha luxemburskej právnej úprave a patrí do pôsobnosti právnych predpisov Spoločenstva alebo iného dvojstranného alebo mnohostranného nástroja, ktorý Luxembursko uzavrelo v oblasti sociálneho zabezpečenia a ktorý stanovuje vyplácanie rodinných prídavkov podľa právnej úpravy štátu zamestnania“.

32

Najskôr je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že každý príslušník Európskej únie, ktorý bez ohľadu na miesto svojho bydliska a svoju štátnu príslušnosť využil právo na voľný pohyb pracovníkov a vykonával zárobkovú činnosť v inom členskom štáte než v štáte svojho bydliska, spadá do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ (pozri najmä rozsudky z 12. decembra 2002, de Groot, C‑385/00, EU:C:2002:750, bod 76; z 28. februára 2013, Petersen, C‑544/11, EU:C:2013:124, bod 34, ako aj zo 14. marca 2019, Jacob a Lennertz, C‑174/18, EU:C:2019:205, bod 21).

33

Vzhľadom na otázky položené v tejto veci treba ďalej pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa uplatňovania zásady rovnosti zaobchádzania v kontexte vzťahov medzi právom Únie a dvojstrannými dohovormi uzatvorenými medzi dvoma členskými štátmi alebo medzi členským štátom a treťou krajinou.

34

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o kultúrnu dohodu uzatvorenú medzi dvoma členskými štátmi, ktorá nárok na štipendium priznáva iba štátnym príslušníkom týchto dvoch štátov, Súdny dvor rozhodol, že článok 7 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, 1968, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15) ukladal orgánom uvedených členských štátov povinnosť rozšíriť nárok na pomoc pri vzdelávaní stanovenú predmetnou dvojstrannou dohodou aj na pracovníkov, ktorí bývajú a sú zamestnaní na ich území, ale majú štátnu príslušnosť tretieho členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 1988, Matteucci, 235/87, EU:C:1988:460, body 16 a 23).

35

Súdny dvor totiž konštatoval, že ak by opatrenie prijaté v rámci vykonávania dvojstranného dohovoru, aj keď bol uzatvorený mimo pôsobnosti Zmluvy, mohlo narušiť uplatnenie určitého ustanovenia práva Spoločenstva, každý členský štát má povinnosť uľahčiť uplatňovanie tohto ustanovenia a na tento účel pomáhať akémukoľvek inému členskému štátu, na ktorý sa vzťahuje povinnosť vyplývajúca z práva Spoločenstva (rozsudok z 27. septembra 1988, Matteucci, 235/87, EU:C:1988:460, bod 19).

36

Súdny dvor tak v bode 23 rozsudku z 27. septembra 1988, Matteucci (235/87, EU:C:1988:460), rozhodol, že dvojstranná dohoda, ktorá nárok na štipendium priznáva iba štátnym príslušníkom dvoch členských štátov, nemôže brániť uplatneniu zásady rovnosti zaobchádzania s vlastnými pracovníkmi a pracovníkmi Spoločenstva usadenými na území jedného z týchto dvoch členských štátov.

37

Okrem toho, pokiaľ ide o dvojstranný medzinárodný dohovor o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvorený medzi členským štátom a treťou krajnou, Súdny dvor pripomenul, že hoci priame dane patria do výlučnej právomocí členských štátov, tie sa nemôžu oslobodiť od povinnosti dodržiavať pravidlá Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 1999, Saint‑Gobain ZN, C‑307/97, EU:C:1999:438, body 57 až 59). Súdny dvor tak rozhodol, že zásada zaobchádzania na vnútroštátnej úrovni ukladá členskému štátu, ktorý je zmluvnou stranou takéhoto dohovoru, povinnosť poskytnúť výhody stanovené dohovorom stálym prevádzkam spoločností, ktoré majú sídlo v inom členskom štáte, za rovnakých podmienok ako spoločnostiam so sídlom v členskom štáte, ktorý je zmluvou stranou dohovoru (rozsudok z 21. septembra 1999, Saint‑Gobain ZN, C‑307/97, EU:C:1999:438, bod 59).

38

Súdny dvor pripomenul túto judikatúru v rámci rozsudku z 15. januára 2002, Gottardo (C‑55/00, EU:C:2002:16, bod 32), ktorý sa týkal práva francúzskej štátnej príslušníčky, ktorá pracovala v Taliansku, Švajčiarsku a Francúzsku, a nemala dostatočný nárok na získanie starobného dôchodku v Taliansku, využiť sčítanie období poistenia, ktoré dosiahla vo Švajčiarsku a v Taliansku, ako to stanovuje dvojstranný dohovor uzavretý medzi Talianskou republikou a Švajčiarskou konfederáciou v oblasti sociálneho zabezpečenia pre štátnych príslušníkov týchto dvoch krajín. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, chcel vnútroštátny súd vedieť, či príslušné talianske orgány sociálneho zabezpečenia boli povinné v súlade s povinnosťami, ktoré im vyplývajú najmä z článku 39 ES (teraz článok 45 ZFEÚ), rozšíriť nárok na zohľadnenie období poistenia dosiahnutých vo Švajčiarsku na priznanie práva na dávky starobného dôchodku v Taliansku aj na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov než Talianskej republiky.

39

Za týchto okolností Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty pri plnení záväzkov prijatých v zmysle medzinárodných dohovorov musia bez ohľadu na to, či ide o dohovor medzi členskými štátmi alebo medzi členským štátom a jednou alebo viacerými tretími krajinami, a s výhradou ustanovení článku 307 ES (teraz článok 351 ZFEÚ), rešpektovať záväzky, ktoré im vyplývajú z práva Únie (rozsudky z 15. januára 2002, Gottardo, C‑55/00, EU:C:2002:16, bod 33, a z 21. januára 2010, Komisia/Nemecko, C‑546/07, EU:C:2010:25, bod 42). V tejto súvislosti nie je relevantná skutočnosť, že tretie krajiny nie sú povinné dodržiavať žiadne povinnosti vyplývajúce z práva Únie.

40

V dôsledku toho, ak jeden členský štát uzatvorí dvojstranný medzinárodný dohovor o sociálnom zabezpečení s treťou krajinou, v ktorom sa stanovuje zohľadnenie období poistenia dosiahnutých v uvedenej tretej krajine na získanie nároku na dávky starobného dôchodku, základná zásada rovnakého zaobchádzania ukladá tomuto členskému štátu povinnosť priznať štátnym príslušníkom ostatných členských štátov rovnaké výhody, aké poskytuje na základe uvedeného dohovoru svojim vlastným štátnym príslušníkom s výnimkou prípadu, že má objektívny dôvod na odmietnutie poskytnutia takýchto výhod (rozsudok z 15. januára 2002, Gottardo, C‑55/00, EU:C:2002:16, bod 34).

41

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že narušenie rovnováhy a reciprocity dvojstranného medzinárodného dohovoru uzatvoreného medzi členským štátom a treťou krajinou môže predstavovať objektívny dôvod členského štátu, ktorý je stranou takého dohovoru, na odmietnutie rozšírenia výhod, ktoré z uvedeného dohovoru vyplývajú pre jeho štátnych príslušníkov, na štátnych príslušníkov ostatných členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 1999, Saint‑Gobain ZN, C‑307/97, EU:C:1999:438, bod 60, a z 15. januára 2002, Gottardo, C‑55/00, EU:C:2002:16, bod 36).

42

V rozsudku z 15. januára 2002, Gottardo (C‑55/00, EU:C:2002:16, bod 37), však Súdny dvor konštatoval, že talianska vláda nepreukázala, že povinnosti, ktoré jej ukladá právo Únie, by ohrozovali povinnosti vyplývajúce zo záväzkov prijatých Talianskou republikou vo vzťahu k Švajčiarskej konfederácii. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, Súdny dvor totiž uviedol, že jednostranné rozšírenie nároku na započítanie období poistenia dosiahnutých vo Švajčiarsku na získanie nároku na dávky talianskeho starobného dôchodku uplatnené Talianskou republikou na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov ako Talianskej republiky, nijako neohrozuje práva vyplývajúce pre Švajčiarsku konfederáciu z dohovoru o sociálnom zabezpečení uzatvoreného medzi Talianskou republikou a Švajčiarskou konfederáciou, ani jej neukladá nové povinnosti.

43

Súdny dvor navyše v tomto rozsudku poznamenal, že argumenty predložené príslušným vnútroštátnym správnym orgánom a talianskou vládou, ktorými odôvodňovali odmietnutie povoliť započítanie období poistenia dosiahnutých dotknutou osobou, ktoré sú založené na možnom zvýšení ich finančného zaťaženia a administratívnych ťažkostiach spojených so spoluprácou s príslušnými švajčiarskymi orgánmi, nemohli odôvodniť nerešpektovanie povinností Talianskou republikou, ktoré vyplývajú zo Zmluvy.

44

V prejednávanej veci je EU portugalským štátnym príslušníkom, ktorý pracuje v Luxembursku, pričom býva vo Francúzsku. Zdá sa teda, že jeho situácia patrí do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ, ktorý vyžaduje zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky, a že sa na neho a jeho dieťa vzťahuje nariadenie č. 883/2004, ktorého článok 4 zaručuje, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, majú nárok na tie isté dávky podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.

45

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, luxemburské orgány sa domnievali, že vzhľadom na okolnosti vo veci samej nemá dieťa EU nárok na rodinné prídavky ani ono osobne, ani ako rodinný príslušník svojej matky, a ani ako rodinný príslušník svojho otca.

46

Vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 38 až 42 tohto uznesenia sa nezdá, že v situácii, o akú ide vo veci samej, by povinnosť Luxemburského veľkovojvodstva rozšíriť na migrujúcich pracovníkov výhody, ktoré z daného dohovoru vyplývajú pre jeho štátnych príslušníkov, mohla narušiť jeho rovnováhu a reciprocitu, keďže takéto rozšírenie by neohrozilo povinnosti vyplývajúce zo záväzkov prijatých Luxemburským veľkovojvodstvom vo vzťahu k Spojeným štátom brazílskym (teraz Brazílskej federatívnej republiky). Jednostranné rozšírenie nároku na rodinné prídavky na deti, ktoré nebývajú na luxemburskom území, uplatnené Luxemburským veľkovojvodstvom na štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí pracujú na jeho území, totiž nemôže ohroziť práva vyplývajúce pre Brazílsku federatívnu republiku z Dohovoru o sociálnom zabezpečení z roku 1965, a ani neukladá tejto tretej krajine nové povinnosti.

47

Okrem toho argument založený na veľkej finančnej a administratívnej záťaži, ktorej by bol vystavený dotknutý správny orgán, ak by mal na štátnych príslušníkov ostatných členských štátov rozšíriť nárok na výhody poskytované jeho štátnym príslušníkom, nemôže ako taký objektívne odôvodniť odmietnutie tohto správneho orgánu pristúpiť k takémuto rozšíreniu.

48

V tejto súvislosti Súdny dvor opakovane rozhodol, že dôvody založené na možnom zvýšení finančného zaťaženia a prípadných administratívnych ťažkostiach v žiadnom prípade nemôžu odôvodniť neplnenie si povinností vyplývajúcich zo zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti uvedeného v článku 45 ZFEÚ (rozsudky z 15. januára 2002, Gottardo, C‑55/00, EU:C:2002:16, bod 38; zo 16. septembra 2004, Merida, C‑400/02, EU:C:2004:537, bod 30; z 28. júna 2012, Erny, C‑172/11, EU:C:2012:399, bod 48, ako aj z 19. júna 2014, Specht a i., C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12, EU:C:2014:2005, bod 77).

49

Z toho vyplýva, že v situácii, o akú ide vo veci samej, keď dieťa migrujúceho pracovníka, štátneho príslušníka členského štátu, ktoré býva so svojou matkou v tretej krajine, nemá nárok na rodinné dávky ani ono osobne, ani ako rodinný príslušník svojej matky, ani ako rodinný príslušník svojho otca, je členský štát zamestnania tohto pracovníka v zásade povinný v súlade s povinnosťami, ktoré mu vyplývajú z článku 45 ZFEÚ a článku 4 nariadenia č. 883/2004, priznať tomuto dieťaťu nárok na rodinné dávky, ktorý by priznal, ak sú dané tie isté podmienky na poskytnutie uvedených dávok, svojim vlastným štátnym príslušníkom a rezidentom na základe dvojstranného medzinárodného dohovoru uzatvoreného s uvedenou treťou krajinou s výnimkou prípadu, že tento členský štát má objektívny dôvod na odmietnutie priznania takéhoto nároku. Narušenie rovnováhy a reciprocity dvojstranného medzinárodného dohovoru uzatvoreného medzi členským štátom a treťou krajinou môže predstavovať objektívny dôvod členského štátu na odmietnutie rozšírenia výhod, ktoré z uvedeného dohovoru vyplývajú pre jeho štátnych príslušníkov, na štátnych príslušníkov ostatných členských štátov

50

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ v spojení s článkom 4 nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušné orgány prvého členského štátu odmietli štátnemu príslušníkovi druhého členského štátu, ktorý pracuje v prvom členskom štáte bez toho, aby tam mal bydlisko, vyplácať rodinné dávky na jeho dieťa, ktoré býva v tretej krajine so svojou matkou, keď v prípade, že sú dané tie isté podmienky na poskytnutie uvedených dávok, tieto orgány nárok na rodinné dávky priznávajú svojim vlastným štátnym príslušníkom a rezidentom na základe dvojstranného medzinárodného dohovoru uzatvoreného medzi prvým členským štátom a touto treťou krajinou s výnimkou prípadu, že tieto orgány majú objektívny dôvod na odmietnutie vyplácania takýchto dávok.

51

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Článok 45 ZFEÚ v spojení s článkom 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušné orgány prvého členského štátu odmietli štátnemu príslušníkovi druhého členského štátu, ktorý pracuje v prvom členskom štáte bez toho, aby tam mal bydlisko, vyplácať rodinné dávky na jeho dieťa, ktoré býva v tretej krajine so svojou matkou, keď v prípade, že sú dané tie isté podmienky na poskytnutie uvedených dávok, tieto orgány nárok na rodinné dávky priznávajú svojim vlastným štátnym príslušníkom a rezidentom na základe dvojstranného medzinárodného dohovoru uzatvoreného medzi prvým členským štátom a touto treťou krajinou s výnimkou prípadu, že tieto orgány majú objektívny dôvod na odmietnutie vyplácania takýchto dávok.