Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62018CJ0720

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 22. októbra 2020.
Ferrari S.p.A. proti DU.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Düsseldorf.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aproximácia právnych predpisov – Ochranné známky – Smernica 2008/95/ES – Článok 12 ods. 1 – Riadne používanie ochrannej známky – Dôkazné bremeno – Článok 13 – Dôkaz o používaní ‚pre časť tovarov alebo služieb‘ – Ochranná známka označujúca model automobilu, ktorého výroba sa zastavila – Používanie ochrannej známky pre náhradné diely, ako aj pre služby súvisiace s týmto modelom – Používanie ochrannej známky pre ojazdené vozidlá – Článok 351 ZFEÚ – Dohoda medzi Spolkovou republikou Nemecko a Švajčiarskou konfederáciou – Vzájomná ochrana patentov, dizajnov, vzorov a ochranných známok.
Vec C-720/18.

Court reports – general – 'Information on unpublished decisions' section

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2020:854

 ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 22. októbra 2020 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aproximácia právnych predpisov – Ochranné známky – Smernica 2008/95/ES – Článok 12 ods. 1 – Riadne používanie ochrannej známky – Dôkazné bremeno – Článok 13 – Dôkaz o používaní ‚pre časť tovarov alebo služieb‘ – Ochranná známka označujúca model automobilu, ktorého výroba sa zastavila – Používanie ochrannej známky pre náhradné diely, ako aj pre služby súvisiace s týmto modelom – Používanie ochrannej známky pre ojazdené vozidlá – Článok 351 ZFEÚ – Dohoda medzi Spolkovou republikou Nemecko a Švajčiarskou konfederáciou –Vzájomná ochrana patentov, dizajnov, vzorov a ochranných známok“

V spojených veciach C‑720/18 a C‑721/18,

ktorých predmetom sú dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) z 8. novembra 2018 a doručené Súdnemu dvoru 16. novembra 2018, ktoré súvisia s konaniami:

Ferrari SpA

proti

DU,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory M. Vilaras (spravodajca), sudcovia N. Piçarra, D. Šváby, S. Rodin a K. Jürimäe,

generálny advokát: E. Tančev,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

Ferrari SpA, v zastúpení: R. Pansch, S. Klopschinski, A. Sabellek, a H. Hilge, Rechtsanwälte,

DU, v zastúpení: M. Krogmann, Rechtsanwalt,

Európska komisia, v zastúpení: É. Gippini Fournier, W. Mölls a M. Šimerdová, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 12 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. EÚ L 299, 2008, s. 25).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov medzi Ferrari SpA a DU vo veci výmazu dvoch ochranných známok, ktorých majiteľom je Ferrari, z dôvodu neexistencie riadneho používania.

Právny rámec

Právo Únie

3

Odôvodnenia 6 a 10 smernice 2008/95 zneli:

„(6)

Okrem toho členské štáty by mali mať naďalej možnosť voľne určovať ustanovenia o postupe týkajúcom sa zápisu, zrušenia a vyhlásenia neplatnosti ochranných známok získaných zápisom. Môžu napríklad určovať formu zápisu ochranných známok a postupy vyhlásenia ich neplatnosti alebo rozhodovať o tom, či pri postupe registrácie, alebo pri postupe vyhlásenia neplatnosti, alebo pri oboch postupoch treba odvolať predchádzajúce práva, a ak umožnia pri postupe registrácie odvolanie sa na predchádzajúce práva, či majú zavedené konanie o námietkach, alebo prieskumové konanie ex officio, alebo oba postupy. Členské štáty by mali mať naďalej možnosť určovať dôsledky zrušenia ochrannej známky alebo jej vyhlásenia za neplatnú.

(10)

V záujme uľahčenia voľného pohybu tovaru a služieb je podstatné, aby sa zabezpečilo, aby zapísané ochranné známky požívali v právnych systémoch všetkých členských štátov tú istú ochranu. Toto by však nemalo brániť členským štátom poskytnúť podľa svojho uváženia rozsiahlu ochranu tým ochranným známkam, ktoré majú dobré meno.“

4

Článok 7 tejto smernice, nazvaný „Vyčerpanie práv z ochrannej známky“, vo svojom odseku 1 stanovoval:

„Ochranná známka neoprávňuje majiteľa, aby zakázal jej používanie pre tovary, ktoré boli pod touto ochrannou známkou uvedené majiteľom alebo s jeho súhlasom na trh v [Európskej únii].“

5

Článok 10 uvedenej smernice, uvádzaný pod názvom „Používanie ochranných známok“, vo svojom odseku 1 prvom pododseku stanovoval:

„Ak majiteľ nezačal v priebehu piatich rokov odo dňa ukončenia konania o zápise ochrannú známku v členskom štáte skutočne [riadne – neoficiálny preklad] používať pre tovary alebo služby, pre ktor[é] bola táto ochranná známka zapísaná, alebo ak bolo toto používanie pozastavené počas neprerušeného obdobia piatich rokov, táto ochranná známka bude podliehať sankciám podľa tejto smernice, s výnimkou prípadu, ak bolo toto nepoužívanie primerane odôvodnené.“

6

Článok 12 tej istej smernice, nazvaný „Dôvody na zrušenie“, vo svojom odseku 1 stanovoval:

„Ochranná známka bude zrušená, ak [v dotknutom členskom štáte – neoficiálny preklad] nebola počas nepretržitého obdobia piatich rokov skutočne [riadne – neoficiálny preklad] používaná pre tovary alebo služby, pre ktoré bola zapísaná, s výnimkou prípadu, ak bolo toto nepoužívanie primerane odôvodnené.

Žiadna osoba však nesmie žiadať, aby majiteľove práva na ochrannú známku boli zrušené, ak v období medzi uplynutím päťročného obdobia a podaním návrhu na zrušenie sa začala ochranná známka skutočne [riadne – neoficiálny preklad] používať alebo sa jej používanie obnovilo.

Začatie alebo obnovenie používania, ku ktorému došlo v lehote troch mesiacov pred podaním návrhu na zrušenie, pričom táto lehota začala plynúť až po uplynutí nepretržitého päťročného obdobia nepoužívania, sa však nebude brať do úvahy, ak prípravy na toto začatie alebo obnovenie začali až po tom, ako sa majiteľ dozvedel, že môže byť podaný návrh na zrušenie.“

7

Článok 13 smernice 2008/95, nazvaný „Dôvody na zamietnutie alebo zrušenie, alebo neplatnosť týkajúce sa len niektorých tovarov alebo služieb“, stanovoval:

„Ak existujú dôvody na zamietnutie zápisu alebo zrušenie, alebo neplatnosť ochrannej známky len v súvislosti s niektorými tovarmi alebo službami, pre ktoré bola ochranná známka zapísaná alebo prihlásená, tak sa zamietnutie alebo zrušenie, alebo neplatnosť bude vzťahovať len na tieto tovary alebo služby.“

Nemecké právo

8

§ 26 Gesetz über den Schutz von Marken und sonstigen Kennzeichen (Markengesetzt) (zákon o ochrane ochranných známok a iných rozlišujúcich označení) z 25. októbra 1994 (BGBl. 1994 I, s. 3082) (ďalej len „zákon o ochranných známkach“), nazvaný „Používanie ochrannej známky“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ uplatnenie nárokov zo zapísanej ochrannej známky alebo zachovanie zápisu je závislé od toho, že ochranná známka sa používa, jej majiteľ ju musí používať v tuzemsku pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, jedine, že by existovali náležité dôvody na jej nepoužívanie.

2.   Používanie ochrannej známky so súhlasom majiteľa sa považuje za používanie majiteľom.

3.   Za používanie zapísanej ochrannej známky sa považuje aj používanie ochrannej známky vo forme, ktorá sa odlišuje od jej zápisu, pokiaľ odlíšenie nemení rozlišovaciu spôsobilosť ochrannej známky. Prvá veta sa má uplatniť aj vtedy, ak je ochranná známka zapísaná vo forme, v ktorej sa používa.

4.   Za používanie v tuzemsku sa považuje aj umiestnenie ochrannej známky na tovary alebo ich prezentácia, alebo umiestnenie na obaly v tuzemsku, ak sú tovary určené výlučne na vývoz.

5.   Pokiaľ je nevyhnutné používanie v rámci piatich rokov od okamihu zápisu, v prípadoch, v ktorých bola proti zápisu podaná námietka, sa za okamih zápisu považuje okamih ukončenia konania o tejto námietke.“

9

§ 49 zákona o ochranných známkach, nazvaný „Zrušenie“, stanovuje:

„1.   Zápis ochrannej známky sa na návrh zruší, ak ochranná známka sa po dni zápisu nepoužíva podľa § 26 v rámci neprerušeného obdobia piatich rokov. Zrušenie ochrannej známky sa však nemôže uplatniť, ak po skončení tohto obdobia a pred podaním návrhu na zrušenie sa ochranná známka podľa § 26 začala používať alebo sa opäť obnovilo jej používanie. Ak sa však používanie v nadväznosti na neprerušené obdobie piatich rokov nepoužívania v rámci troch mesiacov po podaní návrhu na zrušenie začalo alebo obnovilo, používanie sa nebude brať do úvahy, pokiaľ sa prípravy na prvotné alebo opätovné používanie uskutočnili až vtedy, keď sa majiteľ ochrannej známky dozvedel o tom, že mohol byť podaný návrh na zrušenie. …

3.   Ak dôvod na zrušenie práv existuje iba pre časť tovarov alebo služieb, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, práva majiteľa sa vyhlásia za zrušené iba pre tieto tovary alebo služby.“

10

§ 115 zákona o ochranných známkach, nazvaný „Dodatočné odňatie ochrany“, znie:

„1.   V prípade medzinárodných ochranných známok sa za návrh alebo žalobu na zrušenie ochrannej známky z dôvodu zrušenia práv (§49)… považuje návrh alebo žaloba na odňatie ochrany.

2.   Ak je podaný návrh na odňatie ochrany podľa § 49 ods. 1 z dôvodu nedostatočného používania, namiesto dňa zápisu sa do registra zapíše deň,

(1)

keď bolo oznámenie o povolení ochrany doručené Medzinárodnému úradu svetovej organizácie duševného vlastníctva, alebo

(2)

keď uplynula lehota podľa článku 5 ods. 2 Madridskej dohody o ochranných známkach, pokiaľ k tomuto okamihu nebolo doručené ani oznámenie podľa prvého bodu, ani oznámenie o dočasnom odopretí ochrany.“

11

§ 124 zákona o ochranných známkach, nazvaný „Primerané uplatnenie predpisov o účinnosti medzinárodných ochranných známok zapísaných podľa Madridskej dohody o ochranných známkach“, stanovuje:

„§ 112 až 117 sa primerane uplatnia na medzinárodné zapísané ochranné známky, ktorých ochrana podľa článku 3 Protokolu k Madridskej dohode o ochranných známkach sa vzťahuje na územie Spolkovej republiky Nemecko, za predpokladu, že namiesto predpisov uvedených v § 112 až 117 Madridskej dohody o ochranných známkach sa uplatnia primerané predpisy Protokolu k Madridskej dohode o ochranných známkach“.

Dohovor z roku 1892

12

Článok 5 ods. 1 Dohovoru medzi Švajčiarskom a Nemeckom o vzájomnej ochrane patentov, dizajnov, vzorov a ochranných známok, podpísaného v Berlíne 13. apríla 1892 v znení zmien (ďalej len „dohovor z roku 1892“) upravuje, že právne dôsledky, ktoré podľa zákona zmluvných strán vyplývajú zo skutočnosti, že ochranná známka obchodného názvu alebo značky sa počas určitého obdobia nepoužila, nevznikajú, ak sa použitie uskutočnilo na území druhej zmluvnej strany.

Skutkové okolnosti sporov vo veci samej a prejudiciálne otázky

13

Ferrari je majiteľom tejto ochrannej známky:

Image

14

Táto ochranná známka bola 22. júla 1987 zapísaná Svetovou organizáciou duševného vlastníctva ako medzinárodná ochranná známka č. 515107 pre tieto výrobky patriace do triedy 12 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení:

„Vozidlá; dopravné prostriedky na pohyb po zemi, vode, vo vzduchu a po koľajniciach, najmä automobily a ich časti a súčasti“.

15

Tá istá ochranná známka bola tiež zapísaná 7. mája 1990 na Deutsches Patent‑ und Markenamt (Nemecký úrad pre patenty a ochranné známky, Nemecko) ako ochranná známka č. 11158448 pre tieto tovary triedy 12:

„Pozemné vozidlá, vzdušné a vodné dopravné prostriedky, ako aj ich súčastky; motory pre pozemné vozidlá; súčasti vozidiel a to tyče na vlečenie vozidiel, nosiče batožín, nosiče lyží, blatníky, snehové reťaze, deflektory, zariadenia pre opierky hlavy, bezpečnostné pásy, bezpečnostné sedadlá pre deti.“

16

Keďže Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) nariadil výmaz dvoch ochranných známok spoločnosti Ferrari uvedených v bodoch 14 a 15 tohto rozsudku (ďalej spoločne len „sporné ochranné známky“) z dôvodu, že Ferrari nepretržite počas piatich rokov riadne nepoužívala tieto ochranné známky v Nemecku a Švajčiarsku pre tovary, pre ktoré boli zapísané, Ferrari podala odvolanie proti rozhodnutiam tohto súdu na Oberlandesgericht Düssseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf).

17

Vnútroštátny súd uvádza, že v rokoch 1984 až 1991 Ferrari predávala model športového vozidla pod názvom „Testarossa“, ako aj do roku 1996 modely 512 TR a F512 M, ktoré boli nástupcami tohto modelu. V priebehu roka 2014 spoločnosť Ferrari vyrobila jediný exemplár modelu „Ferrari F12 TRS“. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že počas obdobia relevantného na posúdenie používania sporných ochranných známok Ferrari používala tieto ochranné známky na identifikáciu náhradných dielov a príslušenstva veľmi drahých luxusných športových automobilov, ktoré sa predtým predávali pod týmito ochrannými známkami.

18

Keďže sa vnútroštátny súd domnieva, že na to, aby sa používanie ochrannej známky považovalo za riadne, nemusí byť vždy významné, a berúc do úvahy skutočnosť, že spoločnosť Ferrari používala sporné ochranné známky pre drahé športové vozidlá, ktoré sa typicky vyrábajú iba v malom počte, nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého rozsah používania, na ktoré sa odvoláva spoločnosť Ferrari, nestačí na preukázanie riadneho používania týchto ochranných známok.

19

Podľa vnútroštátneho súdu je však sporné, či je potrebné zohľadniť takéto osobitosti v prípade sporných ochranných známok, keďže tie boli zapísané nie pre drahé luxusné športové vozidlá, ale vo všeobecnosti pre automobily a ich časti. Vnútroštátny súd sa domnieva, že ak by sa malo preskúmať, či sa sporné ochranné známky riadne používali na masovom trhu automobilov a ich častí, bolo by potrebné bez ďalšieho dospieť k záveru o neexistencii takéhoto používania.

20

Vnútroštátny súd dodáva, že Ferrari tvrdí, že po kontrole predávala ojazdené vozidlá označené spornými ochrannými známkami. Prvostupňový súd sa domnieval, že to nepredstavuje nové používanie sporných ochranných známok, keďže po prvom uvedení výrobkov označených týmito ochrannými známkami na trh boli práva, ktoré z týchto ochranných známok mala spoločnosť Ferrari, vyčerpané a nebola schopná zakázať ďalší predaj týchto výrobkov.

21

Keďže pojem „používanie spôsobilé zabezpečiť zachovanie práv spojených s ochrannou známkou“ nemohol mať širší rozsah ako pojem používania, ktoré porušuje ochrannú známku, úkony používania, ktoré nemôže majiteľ tejto ochrannej známky zakázať tretím osobám, nemohli podľa prvostupňového súdu predstavovať používanie spôsobilé zabezpečiť zachovanie práv spojených s uvedenou ochrannou známkou. Ferrari tvrdila, že predaj ojazdených vozidiel označených spornými ochrannými známkami so sebou prináša nové uznanie predmetného vozidla z jej strany, a preto predstavuje nové používanie spôsobilé zabezpečiť zachovanie práv spojených so spornými ochrannými známkami.

22

Vnútroštátny súd dodáva, že v rámci sporov vo veciach samých Ferrari tvrdila, že dodávala náhradné diely a príslušenstvo pre vozidlá označené spornými ochrannými známkami a ponúkala služby údržby týchto vozidiel. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že prvostupňový súd konštatoval, že v rokoch 2011 až 2016 náhradné diely skutočne uvádzané na trh spoločnosťou Ferrari pre vozidlá označené spornými ochrannými známkami vytvorili obrat vo výške približne 17000 eur, čo nepredstavuje používanie dostatočné na zachovanie práv vyplývajúcich zo sporných ochranných známok. Je pravda, že vo svete existuje len 7000 kusov vozidiel označených spornými ochrannými známkami. Táto skutočnosť však sama osebe nevysvetľuje malé množstvá náhradných dielov uvádzaných na trh pod spornými ochrannými známkami.

23

Vnútroštátny súd, ktorý si bol vedomý judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 11. marca 2003, Ansul (C‑40/01, EU:C:2003:145), poznamenáva, že na jednej strane z „usmernení týkajúcich sa preskúmania ochranných známok Európskej únie“ (časť C oddiel 6 ods. 28) Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) vyplýva, že uplatnenie tejto judikatúry by malo zostať výnimočné.

24

Na druhej strane sa vnútroštátny súd domnieva, že spory vo veci samej majú dodatočnú osobitosť, keďže sporné ochranné známky sa vzťahujú aj na súčasti automobilov, takže uplatnenie judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 11. marca 2003, Ansul (C‑40/01, EU:C:2003:145), by malo za následok, že používanie sporných ochranných známok pre súčasti automobilov by sa považovalo za používanie týchto ochranných známok pre automobily, aj keby sa tieto automobily už viac ako 25 rokov neuvádzali na trh pod uvedenými ochrannými známkami. Okrem toho vzniká otázka, či riadne používanie ochrannej známky môže vyplývať zo skutočnosti, že jej majiteľ naďalej ponúka náhradné diely a ponúka služby pre výrobky, ktoré boli predtým uvádzané na trh pod touto ochrannou známkou, avšak bez toho, aby ju používal na označenie týchto dielov alebo služieb.

25

Pokiaľ ide o územný rozsah používania vyžadovaného článkom 12 ods. 1 smernice 2008/95, vnútroštátny súd pripomína, že toto ustanovenie vyžaduje používanie vykonávané „v dotknutom členskom štáte“. Opierajúc sa o rozsudok z 12. decembra 2013, Rivella International/ÚHVT (C‑445/12 P, EU:C:2013:826, body 4950), totiž konštatuje, že Súdny dvor rozhodol, že používanie ochrannej známky vo Švajčiarsku neprináša dôkaz o riadnom používaní ochrannej známky v Nemecku. Podľa judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) však dohovor z roku 1892 zostáva v platnosti a mal by byť uplatňovaný nemeckými súdmi vzhľadom na článok 351 ZFEÚ. Takéto uplatnenie by tiež mohlo vyvolať ťažkosti v prípade nemeckej ochrannej známky, ktorá, hoci nemôže byť vymazaná podľa nemeckého práva, tiež nemôže byť uvedená v námietke s cieľom zabrániť zápisu ochrannej známky Únie.

26

Napokon vnútroštátny súd uvádza, že v sporoch vo veci samej vzniká tiež otázka o tom, ktorý účastník konania musí znášať dôkazné bremeno riadneho používania ochrannej známky. V súlade s nemeckou judikatúrou je potrebné uplatniť všeobecné zásady občianskeho súdneho konania, čo znamená, že aj v prípade návrhu na zrušenie ochrannej známky z dôvodu nepoužívania zapísanej ochrannej známky znáša žalobca dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, na ktorých je tento návrh založený, aj keď ide o negatívne skutočnosti, ako je nepoužívanie ochrannej známky.

27

Vzhľadom na skutočnosť, že účastník konania, ktorý podal návrh na zrušenie, častokrát nepozná presné okolnosti používania ochrannej známky, nemecká judikatúra ukladá majiteľovi predmetnej ochrannej známky sekundárne bremeno úplne a podrobne objasniť spôsob, akým ju používal. Ak majiteľ ochrannej známky toto bremeno unesie, prináleží účastníkovi konania, ktorý žiada o výmaz tejto ochrannej známky, aby vyvrátil tento opis.

28

Uplatnenie týchto zásad na spory vo veci samej by umožnilo o nich rozhodnúť bez nariadenia dokazovania, keďže Ferrari dostatočne podrobne uviedla úkony používania, ktoré vykonala, a tiež predložila dôkazy, zatiaľ čo DU sa obmedzila na spochybnenie tvrdení spoločnosti Ferrari bez toho, aby predložila dôkazy. Preto by bolo treba vychádzať z toho, že DU neuniesol dôkazné bremeno. Naopak, ak by toto bremeno znášala spoločnosť Ferrari ako majiteľ sporných ochranných známok, bolo by potrebné preskúmať ňou predložené dôkazy.

29

Za týchto okolností Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré sú v oboch veciach zhodné:

„1.

Má sa pri posúdení otázky, či používanie podľa svojej povahy alebo významu je skutočné v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95… pri ochrannej známke, ktorá je zapísaná pre širokú kategóriu tovarov, v prejednávanej veci pozemné vozidlá, najmä automobily a ich súčasti, ktorá sa ale v skutočnosti používa len pre osobitnú časť trhu, v prejednávanej veci drahé luxusné športové vozidlá a ich súčasti, zohľadniť trh pre zapísanú kategóriu tovarov ako celok alebo sa má zohľadniť osobitná časť trhu? Má sa potom, ak postačuje používanie pre túto osobitnú časť trhu, ochranná známka v konaní o výmaz z dôvodu zrušenia práv zachovať v súvislosti s touto časťou trhu?

2.

Predaj použitého tovaru, ktorý bol v Európskom hospodárskom priestore uvedený do obehu už majiteľom ochrannej známky, vykonaný zo strany tohto majiteľa ochrannej známky, predstavuje používanie ochrannej známky v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95?

3.

Je ochranná známka, ktorá je zapísaná nie len pre samotný tovar, ale navyše aj pre súčasti tohto tovaru, používaná spôsobom vhodným na zachovanie práv, ktoré sú s ňou spojené, ak sa tovar označený ochrannou známkou už viac nepredáva, avšak príslušenstvo a náhradné diely pre tento tovar sa ďalej predávajú pod touto ochrannou známkou?

4.

Má sa pri posúdení, či existuje riadne používanie ochrannej známky, zohľadniť aj to, či majiteľ ochrannej známky ponúka určité služby týkajúce sa tovaru uvádzaného predtým na trh, hoci pri tom nepoužíva ochrannú známku?

5.

Má sa pri preskúmaní používania ochrannej známky v dotknutom členskom štáte (v danom prípade Nemecko) v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95 zohľadniť aj používanie ochrannej známky vo Švajčiarsku v súlade s článkom 5 dohovoru [z roku 1892]?

6.

Je v súlade so smernicou 2008/95, aby sa majiteľovi ochrannej známky, ktorej výmaz pre zrušenie sa navrhuje, uložilo rozsiahle dôkazné bremeno o používaní ochrannej známky a aby riziko nemožnosti preukázať určité skutočnosti naopak znášal navrhovateľ zrušenia?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a tretej otázke

30

Svojou prvou a treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 12 ods. 1 a článok 13 smernice 2008/95 majú vykladať v tom zmysle, že ochrannú známku zapísanú pre kategóriu výrobkov a náhradných dielov, z ktorých sa skladajú, ako sú automobily a ich súčasti, treba považovať za ochrannú známku, ktorá bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle uvedeného článku 12 ods. 1 pre všetky výrobky patriace do tejto kategórie a náhradné diely, z ktorých sa skladajú, hoci bola predmetom takého používania iba pre niektoré z týchto výrobkov, ako sú drahé luxusné športové automobily, alebo iba pre náhradné diely alebo príslušenstvo niektorých z uvedených výrobkov.

31

Po prvé treba pripomenúť, že podľa znenia článku 12 ods. 1 smernice 2008/95 môže byť ochranná známka zrušená, ak v dotknutom členskom štáte nebola počas nepretržitého obdobia piatich rokov riadne používaná pre tovary alebo služby, pre ktoré bola zapísaná, s výnimkou prípadu, ak bolo toto jej nepoužívanie primerane odôvodnené.

32

Súdny dvor rozhodol, že článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 sa má vykladať v tom zmysle, že ochranná známka je predmetom „riadneho používania“, ak sa používa v súlade so svojou základnou funkciou, ktorou je zaručiť totožnosť pôvodu tovarov alebo služieb, pre ktoré je zapísaná, aby vytvárala alebo zachovávala odbyt pre tieto tovary a služby, s výnimkou symbolického používania, ktorého účelom je len zachovanie práv z ochrannej známky (rozsudok z 11. marca 2003, Ansul, C‑40/01, EU:C:2003:145, bod 43).

33

Posúdenie riadnej povahy používania ochrannej známky musí spočívať na súhrne skutočností a okolností týkajúcich sa určenia jej skutočného obchodného využívania, najmä na tom, či jej používanie v príslušnom ekonomickom odvetví možno považovať za dostačujúce na udržanie alebo vytvorenie podielu na trhu pre tovary alebo služby chránené ochrannou známkou, na povahe týchto tovarov a služieb, vlastnostiach trhu, rozsahu a frekventovanosti používania ochrannej známky (rozsudok z 11. marca 2003, Ansul, C‑40/01, EU:C:2003:145, bod 43).

34

Okolnosť, že používanie ochrannej známky sa netýka novoponúkaných výrobkov na trhu, ale výrobkov, ktoré sú už uvedené na trh, nemôže zbaviť toto používanie jeho riadnej povahy, ak je tá istá ochranná známka skutočne používaná jej majiteľom pre náhradné diely, ktoré sú súčasťou zloženia alebo štruktúry týchto výrobkov, alebo pre tovary alebo služby, ktoré sa priamo vzťahujú na výrobky už uvedené na trh a ktorých účelom je uspokojiť potreby ich zákazníkov (rozsudok z 11. marca 2003, Ansul, C‑40/01, EU:C:2003:145, bod 43).

35

Z tejto judikatúry vyplýva, že používanie zapísanej ochrannej známky jej majiteľom pre náhradné diely, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť výrobkov, na ktoré sa vzťahuje táto ochranná známka, môže predstavovať „riadne používanie“ v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95 nielen pre samotné náhradné diely, ale aj pre výrobky, na ktoré sa vzťahuje uvedená ochranná známka. V tejto súvislosti je irelevantné, či sa zápis uvedenej ochrannej známky vzťahuje nielen na celé výrobky, ale aj na ich náhradné diely.

36

Po druhé z článku 13 smernice 2008/95 vyplýva, že ak dôvod na zrušenie, akým je dôvod uvedený v článku 12 ods. 1 tejto smernice, existuje len pre časť výrobkov alebo služieb, pre ktoré je táto ochranná známka prihlásená alebo zapísaná, zrušenie sa vzťahuje len na dotknuté výrobky alebo služby.

37

Pokiaľ ide o pojem „len niektor[é] tovarov[y] alebo služ[by]“ uvedený v článku 13 smernice 2008/95, treba uviesť, že spotrebiteľ, ktorý si želá nadobudnúť tovar alebo službu patriacu do kategórie tovarov alebo služieb, ktoré sú vymedzené mimoriadne presne a obmedzene, ale v rámci ktorej nie je možné urobiť žiadne významné členenie, spojí s ochrannou známkou zapísanou pre túto kategóriu tovarov alebo služieb všetky tovary alebo služby, ktoré patria do tejto kategórie, takže táto ochranná známka bude plniť svoju základnú funkciu zaručiť pôvod týchto tovarov alebo služieb. Za týchto okolností stačí od majiteľa takej ochrannej známky vyžadovať, aby predložil dôkaz o riadnom používaní svojej ochrannej známky pre časť výrobkov alebo služieb patriacich do tejto homogénnej kategórie (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, ACTC/EUIPO, C‑714/18 P, EU:C:2020:573, bod 42).

38

Naopak, pokiaľ ide o výrobky alebo služby sústredené v rámci širokej kategórie, ktorú možno rozdeliť na viaceré samostatné podkategórie, je potrebné vyžadovať od majiteľa ochrannej známky zapísanej pre túto kategóriu výrobkov alebo služieb, aby predložil dôkaz o riadnom používaní svojej ochrannej známky pre každú z týchto samostatných podkategórií, inak by mohol byť zbavený svojich práv k ochrannej známke pre samostatné podkategórie, pre ktoré takýto dôkaz nepredložil (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, ACTC/EUIPO, C‑714/18 P, EU:C:2020:573, bod 43).

39

Ak totiž majiteľ ochrannej známky zapísal svoju ochrannú známku pre širokú škálu tovarov alebo služieb, ktoré by mohol prípadne uviesť na trh, ale neurobil tak počas nepretržitého obdobia piatich rokov, jeho záujem požívať ochranu svojej ochrannej známky pre tieto tovary alebo služby nemôže mať prednosť pred záujmom konkurentov používať zhodné alebo podobné označenie pre uvedené tovary alebo služby, či dokonca požiadať o zápis tohto označenia ako ochrannej známky (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, ACTC/EUIPO, C‑714/18 P, EU:C:2020:573, bod 43).

40

Pokiaľ ide o relevantné kritérium alebo kritériá, ktoré treba uplatniť na účely identifikácie koherentnej podkategórie tovarov alebo služieb, ktorú možno vnímať samostatne, kritérium účelu a určenia predmetných tovarov alebo služieb predstavuje podstatné kritérium na účely definície samostatnej podkategórie tovarov (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, ACTC/EUIPO, C‑714/18 P, EU:C:2020:573, bod 44).

41

Preto je potrebné konkrétne posúdiť, najmä s ohľadom na výrobky alebo služby, vo vzťahu ku ktorým majiteľ ochrannej známky predložil dôkaz o používaní svojej ochrannej známky, či tieto výrobky predstavujú samostatnú podkategóriu vo vzťahu k výrobkom a službám patriacim do dotknutej triedy tovarov alebo služieb tak, aby sa vytvorila súvislosť medzi tovarmi alebo službami, pri ktorých bolo preukázané riadne používanie ochrannej známky, a kategóriou výrobkov alebo služieb, na ktoré sa vzťahuje zápis tejto ochrannej známky (rozsudok zo 16. júla 2020, ACTC/EUIPO, C‑714/18 P, EU:C:2020:573, bod 46).

42

Z úvah uvedených v bodoch 37 až 41 tohto rozsudku vyplýva, že pojem „osobitná časť trhu“ uvedený vnútroštátnym súdom nie je ako taký relevantný na posúdenie otázky, či tovary alebo služby, pre ktoré majiteľ ochrannej známky používal ochrannú známku, patria do samostatnej podkategórie kategórie tovarov alebo služieb, pre ktoré bola táto ochranná známka zapísaná.

43

Ako totiž vyplýva z bodu 37 tohto rozsudku, v tejto súvislosti je dôležitá len otázka, či spotrebiteľ, ktorý chce nadobudnúť tovar alebo službu patriacu do kategórie tovarov alebo služieb, na ktoré sa vzťahuje predmetná ochranná známka, si s touto ochrannou známkou spojí všetky tovary alebo služby patriace do tejto kategórie.

44

Takúto hypotézu však nemožno vylúčiť len z toho jediného dôvodu, že podľa ekonomickej analýzy rôzne tovary alebo služby zahrnuté do uvedenej kategórie patria do rôznych trhov alebo do rôznych častí trhu. Takým je o to viac prípad, keď existuje legitímny záujem majiteľa ochrannej známky rozšíriť svoju škálu tovarov alebo služieb, pre ktoré je jeho ochranná známka zapísaná (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, ACTC/EUIPO, C‑714/18 P, EU:C:2020:573, bod 51).

45

V prejednávanej veci v rozsahu, v akom vnútroštátny súd uvádza, že majiteľ ochranných známok, o ktoré ide vo veci samej, používal tieto ochranné známky pre náhradné diely a príslušenstvo „veľmi drahých luxusných športových automobilov“, treba po prvé uviesť, že z úvah uvedených v bodoch 40 a 42 až 44 tohto rozsudku vyplýva, že samotná skutočnosť, že tovary, pre ktoré sa ochranná známka používala, sa predávajú za mimoriadne vysokú cenu a v dôsledku toho môžu patriť do osobitného trhu, nepostačuje na to, aby sa považovali za samostatnú podkategóriu triedy tovarov, pre ktoré bola táto ochranná známka zapísaná.

46

Po druhé je pravda, že automobily kvalifikované ako „športové“ sú výkonné motorové vozidlá, a teda môžu byť používané v automobilovom športe. Ide však len o jeden z možných účelov použitia takýchto automobilov, ktoré môžu byť tiež využité, rovnako ako akékoľvek iné vozidlo, na cestnú prepravu osôb a ich osobných vecí.

47

Ak výrobky, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka, majú ako zvyčajne viacero účelov a určení, nemožno pristúpiť k určeniu existencie odlišnej podkategórie výrobkov samostatným zohľadnením každého účelu, ktorý tieto výrobky môžu mať, keďže takýto prístup by neumožňoval koherentne identifikovať samostatné podkategórie a mal by za následok neprimerané obmedzenie práv majiteľa ochrannej známky (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2020, ACTC/EUIPO, C‑714/18 P, EU:C:2020:573, bod 51).

48

Z toho vyplýva, že samotná skutočnosť, že vozidlá, pre ktoré sa ochranná známka používala, sú kvalifikované ako „športové“, nepostačuje na konštatovanie, že patria do samostatnej podkategórie vozidiel.

49

Po tretie pojem „luxus“, na ktorý odkazuje pojem „luxusný“ použitý vnútroštátnym súdom, by mohol byť relevantný pre viaceré typy vozidiel, takže to, že vozidlá, pre ktoré sa ochranná známka používala, sú kvalifikované ako „luxusné vozidlá“, tiež nepostačuje na to, aby sa dospelo k záveru, že predstavujú samostatnú podkategóriu vozidiel.

50

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa teda zdá, že skutočnosť, že spoločnosť, ktorá je majiteľkou sporných ochranných známok vo veci samej, používala tieto ochranné známky pre náhradné diely a príslušenstvo „veľmi drahých luxusných športových automobilov“, nepostačuje na vyvodenie záveru, že tieto ochranné známky používala v zmysle článku 13 smernice 2008/95 len pre časť tovarov, na ktoré sa vzťahujú.

51

Hoci okolnosť, že ochranná známka sa používala pre výrobky označené ako „veľmi drahé“, nemôže stačiť na prijatie záveru, že tieto tovary predstavujú samostatnú podkategóriu výrobkov, pre ktoré bola táto ochranná známka zapísaná, napriek tomu táto skutočnosť zostáva relevantná pre posúdenie otázky, či táto ochranná známka bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95.

52

Táto okolnosť totiž môže preukázať, že napriek relatívne nízkemu počtu kusov výrobkov predaných pod dotknutou ochrannou známkou nebolo používanie tejto ochrannej známky čisto symbolické, ale predstavuje používanie uvedenej ochrannej známky v súlade s jej základnou funkciou, ktoré sa podľa judikatúry citovanej v bode 32 tohto rozsudku musí kvalifikovať ako „riadne používanie“ v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95.

53

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 1 a článok 13 smernice 2008/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že ochrannú známku zapísanú pre kategóriu výrobkov a náhradných dielov, z ktorých sa skladajú, treba považovať za ochrannú známku, ktorá bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle uvedeného článku 12 ods. 1 pre všetky výrobky patriace do tejto kategórie a náhradné diely, z ktorých sa skladajú, hoci bola predmetom takého používania iba pre niektoré z týchto výrobkov, ako sú drahé luxusné športové automobily, alebo iba pre náhradné diely alebo príslušenstvo, ktoré sú súčasťou niektorých z uvedených výrobkov, pokiaľ z relevantných skutkových okolností a dôkazov nevyplýva, že spotrebiteľ, ktorý chce nadobudnúť tie isté výrobky, tieto výrobky vníma ako tvoriace samostatnú podkategóriu kategórie výrobkov, pre ktorú bola dotknutá ochranná známka zapísaná.

O druhej otázke

54

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 vykladať v tom zmysle, že ochranná známka môže byť predmetom riadneho používania zo strany jej majiteľa vtedy, keď tento majiteľ ďalej predáva použité tovary uvedené na trh pod touto ochrannou známkou.

55

Treba uviesť, že samotný ďalší predaj použitého výrobku označeného ochrannou známkou neznamená, že táto ochranná známka sa „používa“ v zmysle judikatúry citovanej v bode 32 tohto rozsudku. Uvedená ochranná známka sa totiž používala, keď bola jej majiteľom umiestnená na nový výrobok pri prvom uvedení tohto výrobku na trh.

56

Ak však majiteľ dotknutej ochrannej známky skutočne používa túto ochrannú známku v súlade s jej základnou funkciou, ktorou je zaručiť totožnosť pôvodu výrobkov, pre ktoré bola zapísaná, pri ďalšom predaji použitých tovarov, takéto používanie môže predstavovať „riadne používanie“ uvedenej ochrannej známky v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95.

57

Článok 7 ods. 1 smernice 2008/95 týkajúci sa vyčerpania práv z ochrannej známky potvrdzuje tento výklad.

58

Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že ochranná známka neoprávňuje majiteľa, aby zakázal jej používanie pre tovary, ktoré boli pod touto ochrannou známkou uvedené majiteľom alebo s jeho súhlasom na trh v Únii.

59

Z toho vyplýva, že ochranná známka môže byť predmetom používania pre tovary už uvedené na trh pod touto ochrannou známkou. Skutočnosť, že majiteľ ochrannej známky nemôže zakázať tretím osobám používanie svojej ochrannej známky pre tovary, ktoré už boli uvedené na trh pod touto ochrannou známkou, neznamená, že ju sám nemôže používať pre takéto tovary.

60

Preto treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 sa má vykladať v tom zmysle, že ochranná známka môže byť predmetom riadneho používania zo strany jej majiteľa vtedy, keď tento majiteľ ďalej predáva použité tovary uvedené na trh pod touto ochrannou známkou.

O štvrtej otázke

61

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 vykladať v tom zmysle, že majiteľ ochrannej známky riadne používa ochrannú známku, ak poskytuje určité služby týkajúce sa tovarov, ktoré boli predtým uvádzané na trh pod touto ochrannou známkou, avšak uvedenú ochrannú známku pri poskytovaní týchto služieb nepoužíva.

62

Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 34 tohto rozsudku, skutočné používanie ochrannej známky zapísanej pre určité tovary jej majiteľom pre služby, ktoré sa priamo týkajú výrobkov už uvedených na trh a ktorých cieľom je uspokojiť potreby zákazníkov týchto výrobkov, môže predstavovať „riadne používanie“ tejto ochrannej známky v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95.

63

Z tej istej judikatúry však vyplýva, že takéto používanie predpokladá skutočné používanie dotknutej ochrannej známky pri poskytovaní predmetných služieb. V prípade neexistencie používania tejto ochrannej známky totiž zjavne nemožno hovoriť o jej „riadnom používaní“ v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95.

64

Preto treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 sa má vykladať v tom zmysle, že majiteľ ochrannej známky riadne používa ochrannú známku, ak poskytuje určité služby týkajúce sa tovarov, ktoré boli predtým uvádzané na trh pod touto ochrannou známkou, pod podmienkou, že tieto služby sú poskytované pod uvedenou ochrannou známkou.

O piatej otázke

65

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 351 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že umožňuje súdu členského štátu uplatniť dohovor uzatvorený pred 1. januárom 1958 alebo v prípade štátov, ktoré pristúpili k Únii, pred dňom ich pristúpenia, akým je dohovor z roku 1892, ktorý stanovuje, že používanie ochrannej známky zapísanej v tomto členskom štáte na území tretieho štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa má zohľadniť pri určení, či táto ochranná známka bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95.

66

Treba uviesť, že článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 vzhľadom na to, že odkazuje na riadne používanie ochrannej známky „v dotknutom členskom štáte“, vylučuje zohľadnenie používania uskutočneného v treťom štáte, akým je Švajčiarska konfederácia.

67

Keďže však dohovor z roku 1892 existoval pred 1. januárom 1958, uplatňuje sa článok 351 ZFEÚ. V súlade s druhým odsekom tohto ustanovenia členské štáty majú povinnosť prijať vhodné opatrenia na odstránenie existujúcich nezlučiteľností medzi dohovorom uzavretým pred pristúpením členského štátu a Zmluvou o FEÚ.

68

Z uvedeného vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný overiť, či možno prípadnú nezlučiteľnosť medzi právom Únie a dohovorom z roku 1892 odstrániť výkladom tohto dohovoru v súlade s právom Únie, a to v najväčšej možnej miere a v súlade s medzinárodným právom (pozri analogicky rozsudok z 18. novembra 2003, Budějovický Budvar, C‑216/01, EU:C:2003:618, bod 169).

69

Ak by nebolo možné pristúpiť ku konformnému výkladu dohovoru z roku 1892, Spolková republika Nemecko by bola povinná prijať opatrenia potrebné na odstránenie nezlučiteľnosti tohto dohovoru s právom Únie, a to prípadne aj tým, že by pristúpila k jeho vypovedaniu. Do takéhoto zrušenia ju však článok 351 prvý odsek ZFEÚ oprávňuje naďalej uplatňovať tento dohovor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2003, Budějovický Budvar, C‑216/01, EU:C:2003:618, body 170172).

70

Je pravda, ako to poznamenal vnútroštátny súd, že uplatnenie dohovoru z roku 1892 Spolkovou republikou Nemecko môže viesť k ťažkostiam, keďže na ochrannú známku zapísanú v Nemecku, ktorej zápis môže byť v registri zachovaný len na základe jej riadneho používania na území Švajčiarskej konfederácie, sa nemožno odvolávať na účely podania námietky proti zápisu ochrannej známky Únie, keďže v prípade žiadosti o predloženie dôkazu o riadnom používaní tejto ochrannej známky podanej v rámci námietkového konania by majiteľ uvedenej ochrannej známky nemohol predložiť taký dôkaz pre žiadne územie Únie.

71

Tieto ťažkosti sú však nevyhnutným dôsledkom nezlučiteľnosti dohovoru z roku 1892 s právom Únie a môžu zaniknúť až po odstránení tejto nezlučiteľnosti, ku ktorej je Spolková republika Nemecko povinná prikročiť v súlade s článkom 351 druhým odsekom ZFEÚ.

72

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 351 prvý odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje súdu členského štátu uplatniť dohovor uzatvorený medzi členským štátom Únie a tretím štátom pred 1. januárom 1958 alebo v prípade štátov, ktoré pristúpili k Únii, pred dňom ich pristúpenia, akým je dohovor z roku 1892, ktorý stanovuje, že používanie ochrannej známky zapísanej v tomto členskom štáte na území tohto tretieho štátu sa má zohľadniť pri určení, či táto ochranná známka bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95, dovtedy, kým niektorý z prostriedkov uvedených v druhom odseku tohto ustanovenia umožní odstrániť prípadné nezlučiteľnosti medzi Zmluvou o FEÚ a týmto dohovorom.

O šiestej otázke

73

Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 vykladať v tom zmysle, že dôkazné bremeno o skutočnosti, že ochranná známka bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle tohto ustanovenia, nesie majiteľ tejto ochrannej známky.

74

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že v súlade so všeobecnými zásadami občianskeho súdneho konania uplatniteľnými v Nemecku v prípade návrhu na zrušenie ochrannej známky z dôvodu jej nepoužívania nesie dôkazné bremeno o nepoužívaní predmetnej ochrannej známky navrhovateľ, zatiaľ čo majiteľ tejto ochrannej známky je povinný uviesť len úplné a podrobné údaje o tom, akým spôsobom ju používal, avšak bez toho, aby o tom predložil dôkaz.

75

Treba uviesť, že je pravda, že odôvodnenie 6 smernice 2008/95 okrem iného uvádza, že členské štáty by mali mať naďalej možnosť voľne určovať ustanovenia o postupe týkajúcom sa zrušenia ochranných známok získaných zápisom.

76

Z uvedeného však nemožno vyvodiť, že otázka dôkazného bremena týkajúceho sa riadneho používania v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95 v rámci konania o zrušení ochrannej známky pre nepoužívanie, predstavuje takéto procesné ustanovenie, ktoré patrí do právomoci členských štátov (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2014, Oberbank a i., C‑217/13 a C‑218/13, EU:C:2014:2012, bod 66).

77

Ak by totiž otázka dôkazného bremena týkajúceho sa riadneho používania ochrannej známky v konaní o zrušení pre nepoužívanie týkajúcom sa tejto ochrannej známky patrila do oblasti vnútroštátneho práva členských štátov, mohlo by to vo vzťahu k majiteľom ochranných známok spôsobiť, že ochrana by sa menila v závislosti od dotknutého zákona, takže cieľ „zabezpečenia tej istej ochrany v právnych systémoch všetkých členských štátov“, ktorý vyplýva z odôvodnenia 10 smernice 2008/95 a je považovaný za „podstatný“, by nebol dosiahnutý (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2014, Oberbank a i., C‑217/13 a C‑218/13, EU:C:2014:2012, bod 67, ako aj citovanú judikatúru).

78

Treba tiež pripomenúť, že v rozsudku z 26. septembra 2013, Centrotherm Systemtechnik/ÚHVT a centrotherm Clean Solutions (C‑610/11 P, EU:C:2013:593, bod 61), Súdny dvor v súvislosti so zrušením ochrannej známky Únie rozhodol, že zásada, podľa ktorej je majiteľ ochrannej známky povinný predložiť dôkaz o jej riadnom používaní, v skutočnosti iba vyjadruje to, čo vyplýva z jednoduchej logiky a základnej požiadavky efektívnosti konania.

79

Súdny dvor z toho vyvodil, že riadne používanie ochrannej známky Únie, ktorej sa týka návrh na zrušenie, musí v zásade preukázať majiteľ tejto ochrannej známky (rozsudok z 26. septembra 2013, Centrotherm Systemtechnik/ÚHVT a centrotherm Clean Solutions, C‑610/11 P, EU:C:2013:593, bod 63).

80

Tieto úvahy sú tiež platné, pokiaľ ide o dôkaz o riadnom používaní ochrannej známky zapísanej v členskom štáte v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95.

81

Treba totiž konštatovať, že majiteľ napadnutej ochrannej známky môže najlepšie predložiť dôkaz o konkrétnych skutočnostiach, ktorými možno podporiť tvrdenie, že ochranná známka bola predmetom riadneho používania (pozri analogicky rozsudok z 19. júna 2014, Oberbank a i., C‑217/13 a C‑218/13, EU:C:2014:2012, bod 70).

82

V dôsledku toho treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 sa má vykladať v tom zmysle, že dôkazné bremeno o skutočnosti, že ochranná známka bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle tohto ustanovenia, nesie majiteľ tejto ochrannej známky.

O trovách

83

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

 

1.

Článok 12 ods. 1 a článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok sa majú vykladať v tom zmysle, že ochrannú známku zapísanú pre kategóriu výrobkov a náhradných dielov, z ktorých sa skladajú, treba považovať za ochrannú známku, ktorá bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle uvedeného článku 12 ods. 1 pre všetky výrobky patriace do tejto kategórie a náhradné diely, z ktorých sa skladajú, hoci bola predmetom takého používania iba pre niektoré z týchto výrobkov, ako sú drahé luxusné športové automobily, alebo iba pre náhradné diely alebo príslušenstvo, ktoré sú súčasťou niektorých z uvedených výrobkov, pokiaľ z relevantných skutkových okolností a dôkazov nevyplýva, že spotrebiteľ, ktorý chce nadobudnúť tie isté výrobky, tieto výrobky vníma ako tvoriace samostatnú podkategóriu kategórie výrobkov, pre ktorú bola dotknutá ochranná známka zapísaná.

 

2.

Článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 sa má vykladať v tom zmysle, že ochranná známka môže byť predmetom riadneho používania zo strany jej majiteľa vtedy, keď tento majiteľ ďalej predáva použité tovary uvedené na trh pod touto ochrannou známkou.

 

3.

Článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 sa má vykladať v tom zmysle, že majiteľ ochrannej známky riadne používa ochrannú známku, ak poskytuje určité služby týkajúce sa tovarov, ktoré boli predtým uvádzané na trh pod touto ochrannou známkou, pod podmienkou, že tieto služby sú poskytované pod uvedenou ochrannou známkou.

 

4.

Článok 351 prvý odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje súdu členského štátu uplatniť dohovor uzatvorený medzi členským štátom Európskej únie a tretím štátom pred 1. januárom 1958 alebo v prípade štátov, ktoré pristúpili k Únii, pred dňom ich pristúpenia, akým je Dohovor medzi Švajčiarskom a Nemeckom o vzájomnej ochrane patentov, dizajnov, vzorov a ochranných známok, podpísaný v Berlíne 13. apríla 1892 v znení zmien, ktorý stanovuje, že používanie ochrannej známky zapísanej v tomto členskom štáte na území tohto tretieho štátu sa má zohľadniť pri určení, či táto ochranná známka bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle článku 12 ods. 1 smernice 2008/95, dovtedy, kým niektorý z prostriedkov uvedených v druhom odseku tohto ustanovenia umožní odstrániť prípadné nezlučiteľnosti medzi Zmluvou o FEÚ a týmto dohovorom.

 

5.

Článok 12 ods. 1 smernice 2008/95 sa má vykladať v tom zmysle, že dôkazné bremeno o skutočnosti, že ochranná známka bola predmetom „riadneho používania“ v zmysle tohto ustanovenia, nesie majiteľ tejto ochrannej známky.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: nemčina.

Top