–

WN, v zastúpení: K. Otte, Rechtsanwalt,

–

Land Niedersachsen, v zastúpení: J. Rasche, Rechtsanwältin,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a S. Eisenberg, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ a článku 7 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi WN a Land Niedersachsen (spolková krajina Dolné Sasko, Nemecko) týkajúceho sa čiastočného zohľadnenia príslušných období zamestnania dosiahnutých žalobkyňou vo veci samej u zamestnávateľa usadeného vo Francúzsku na účely výpočtu výšky jej odmeny.

3

Článok 7 ods. 1 nariadenia č. 492/2011 stanovuje:

„S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.“

4

Článok 1 smernice 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43, ďalej len „rámcová dohoda“), stanovuje, že jej účelom je uvedenie do účinnosti uvedenej dohody pripojenej v prílohe k tejto smernici.

5

Doložka 3 rámcovej dohody, nazvaná „Vymedzenia“, znie:

„1. Na účely tejto dohody termín ‚pracovník na dobu určitú‘ sa vzťahuje na osobu, ktorá uzavrela pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah [na dobu určitú – neoficiálny preklad] priamo so zamestnávateľom a ktorých koniec platnosti je vymedzený objektívnymi podmienkami, ako napríklad určitým dátumom, splnením určitej úlohy alebo určitou udalosťou.

2. Na účely tejto dohody termín ‚porovnateľný stály pracovník‘ sa vzťahuje na pracovníka, ktorý uzavrel pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú v jednom a tom istom podniku, kde vykonáva stále rovnakú alebo podobnú prácu, resp. povolanie, pričom sa primerane zohľadňuje jeho kvalifikácia a odborná prax. V prípade, že v rovnakom podniku nepracuje porovnateľný stály pracovník, porovnáva sa na základe platnej kolektívnej dohody alebo ak platná kolektívna dohoda neexistuje, tak v súlade s príslušnými vnútroštátnym právom, kolektívnymi dohodami alebo podľa zaužívaného postupu.“

6

Doložka 4 tejto rámcovej dohody, nazvaná „Zásada nediskriminácie“, znie takto:

„1. Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.

2. V prípade potreby sa uplatňuje zásada pro rata temporis.

3. Opatrenia na uplatňovanie tohto článku určia členské štáty po porade so sociálnymi partnermi, a/alebo sociálni partneri, so zreteľom na právo spoločenstva a vnútroštátne právo, kolektívne dohody a zaužívané postupy.

4. Nároky vyplývajúce z celkového počtu odpracovaných rokov, ktoré súvisia s osobitnými pracovnoprávnymi podmienkami, sú u pracovníkov na dobu určitú rovnaké ako u stálych pracovníkov, pokiaľ rozdielne nároky vyplývajúce z rovnakého počtu odpracovaných rokov nie sú objektívne zdôvodnené.“

7

Tarifvertrag für den öffentlichen Dienst der Länder (kolektívna zmluva pre verejnú službu spolkových krajín), v znení vyplývajúcom z pozmeňujúcej zmluvy č. 7 z 9. marca 2013, ktoré sa uplatňuje na vec samu (ďalej len „TV‑L“), vo svojom § 12, nazvanom „Platové zaradenie“, stanovuje:

„1.   Zamestnanec dostáva odmenu podľa platovej skupiny, do ktorej je zaradený.

…“

8

§ 16 TV‑L stanovuje stupne v rámci platovej skupiny v platovej tabuľke takto:

„1.   Platové skupiny 9 až 15 majú päť stupňov…

2.   Pri nástupe do zamestnania sa zamestnanci zaradia do stupňa 1 vzhľadom na to, že nemajú príslušnú odbornú prax. Ak zamestnanci získali príslušnú odbornú prax v trvaní minimálne jeden rok počas predchádzajúceho pracovného pomeru na dobu určitú alebo neurčitú u rovnakého zamestnávateľa, pri zaradení do platového stupňa sa zohľadní príslušná odborná prax nadobudnutá v tomto prechádzajúcom pracovnom pomere. Ak bola príslušná odborná prax v trvaní minimálne jeden rok nadobudnutá v pracovnom pomere s iným zamestnávateľom, zamestnanec sa platovo zaradí do stupňa 2 alebo v prípade nástupu do zamestnania po 31. januári 2010 a pod podmienkou získania minimálne trojročnej príslušnej odbornej praxe do stupňa 3. Bez ohľadu na to pri zaraďovaní do platového stupňa zamestnávateľ môže pri prijatí nového zamestnanca na účely pokrytia personálnych potrieb zohľadniť celú predchádzajúcu odbornú prax alebo jej časť, pokiaľ je táto prax prospešná pre budúcu vykonávanú prácu.

Vysvetlivky k § 16 ods. 2.

1. Príslušná odborná prax je odborná prax v pridelenej činnosti alebo v činnosti zodpovedajúcej zverenej úlohe.

…

3. Existuje nadväznosť medzi predchádzajúcou prácou v zmysle druhej vety, pokiaľ lehota uplynutá medzi ukončením predchádzajúceho pracovného pomeru a začatím nového pracovného pomeru neprekročí šesť mesiacov;…

…

3.   Zamestnanci prechádzajú do ďalšieho stupňa – od stupňa 3 v závislosti od ich výsledkov podľa § 17 ods. 2 – po tom, čo u svojho zamestnávateľa dosiahli nasledujúce obdobia neprerušenej činnosti v tej istej platovej skupine (postup do ďalšieho stupňa):

9

Smernica 1999/70 vykonávajúca rámcovú dohodu bola do nemeckého právneho poriadku prebratá Gesetz über Teilzeitarbeit und befristete Arbeitsverträge (Teilzeit‑ und Befristungsgesetz) (zákon o práci na čiastočný úväzok a dohodách na dobu určitú) z 21. decembra 2000, zmeneným zákonom z 20. decembra 2011 (ďalej len „TzBfG“).

10

§ 4 TzBfG, nazvaný „Zásada zákazu diskriminácie“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„So zamestnancami zamestnanými na dobu určitú sa z dôvodu časového obmedzenia ich zmluvy nesmie zaobchádzať menej výhodne než s porovnateľnými zamestnancami zamestnanými na dobu neurčitú, pokiaľ rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Zamestnancom zamestnaným na dobu určitú prináleží odmena alebo iné deliteľné peňažné plnenie poskytované za určité referenčné obdobie, ktorého podiel musí zodpovedať dĺžke ich zamestnania za referenčné obdobie. Pokiaľ niektoré pracovné podmienky závisia od dĺžky trvania pracovného pomeru v tej istej prevádzke alebo v tom istom podniku, treba u zamestnancov zamestnaných na dobu určitú zohľadniť tie isté obdobia ako u zamestnancov zamestnaných na dobu neurčitú, pokiaľ rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené objektívnymi dôvodmi.“

11

V období od 1997 do 2014 WN, nemecká štátna príslušníčka, nepretržite pracovala ako učiteľka vo Francúzsku v rôznych gymnáziách a lýceách. Dňa 8. septembra 2014, teda menej ako šesť mesiacov po ukončení tejto činnosti, bola prijatá za učiteľku spolkovou krajinou Dolné Sasko. Jej pracovnú zmluvu upravuje TV‑L, ktorá určuje jej platové zaradenie podľa stupňa v platovej tabuľke.

12

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že spolková krajina Dolné Sasko uznala odbornú prax WN získanú vo Francúzsku za príslušnú prax v zmysle § 16 ods. 2 TV‑L na účely jej platového zaradenia do tejto tabuľky.

13

Spolková krajina Dolné Sasko však pri zaradení WN do platového stupňa iba čiastočne zohľadnila obdobia zamestnania dosiahnuté vo Francúzsku. V dôsledku toho bola WN zaradená do tretieho stupňa jedenástej platovej skupiny tejto platovej tabuľky. Vnútroštátny súd uvádza, že podľa § 16 ods. 2 TV‑L, ktorý stanovuje hornú hranicu zohľadňovanej príslušnej odbornej praxe získanej u iného zamestnávateľa, sa zo 17 rokov odbornej praxe získanej WN vo Francúzsku zohľadnili len tri roky.

14

WN sa domnieva, že pokiaľ by sedemnásťročnú príslušnú odbornú prax získala počas predchádzajúceho pracovného pomeru u toho istého zamestnávateľa v zmysle § 16 ods. 2, v predmetnom prípade u spolkovej krajiny Dolné Sasko, bola by podľa tohto ustanovenia zaradená od začiatku nového pracovného pomeru u tohto zamestnávateľa do stupňa 5 rovnakej platovej skupiny platovej tabuľky.

15

V dôsledku toho WN 20. októbra 2014 požiadala spolkovú krajinu Dolné Sasko o preradenie do piateho stupňa jedenástej platovej skupiny platovej tabuľky a o retroaktívne vyplatenie príslušnej odmeny. Spolková krajina Dolné Sasko túto žiadosť zamietla z dôvodu, že príslušná odborná prax presahujúca tri roky, na ktorú sa WN odvoláva, bola získaná u iného zamestnávateľa než spolkovej krajiny Dolné Sasko, a preto ju nemožno zohľadniť v celej dĺžke trvania.

16

WN podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na príslušný prvostupňový pracovný súd, ktorý žalobe vyhovel a rozhodol o prehodnotení platového zaradenia dotknutej osoby. Vnútroštátny súd uvádza, že WN tvrdí, že jej zaradenie do tretieho stupňa tejto skupiny je nesprávne, keďže nezohľadnenie celej jej príslušnej odbornej praxe získanej vo Francúzsku predstavuje rozdielne zaobchádzanie, ktoré je v rozpore so zásadou rovnosti a s voľným pohybom pracovníkov. Landesarbeitsgericht (krajinský pracovný súd, Nemecko) vyhovel odvolaniu spolkovej krajiny Dolné Sasko a zrušil prvostupňový rozsudok. WN teda podala opravný prostriedok „Revision“ na Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko), v ktorom žiadala potvrdenie prvostupňového rozsudku.

17

Vzhľadom na pochybnosti o zlučiteľnosti sporného vnútroštátneho ustanovenia s právom Únie vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 45 ods. 2 ZFEÚ a článok 7 ods. 1 [nariadenia č. 492/2011] vykladať takým spôsobom, že bránia právnej úprave, akou je právna úprava obsiahnutá v § 16 ods. 2 [TV‑L], podľa ktorej sa príslušná odborná prax nadobudnutá u doterajšieho zamestnávateľa zvýhodňuje pri zaradení do stupňa kolektívneho systému odmeňovania po opätovnom zamestnaní tým spôsobom, že táto pracovná prax sa podľa § 16 ods. 2 druhej vety TV‑L uznáva bez obmedzenia, zatiaľ čo príslušná odborná prax získaná u iných zamestnávateľov sa podľa § 16 ods. 2 tretej vety TV‑L zohľadňuje v trvaní najviac troch rokov, ak sa toto zvýhodnenie vyžaduje podľa práva Únie prostredníctvom doložky 4 bodu 4 [rámcovej dohody]?“

18

Na úvod treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. Okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, vybral tie ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (rozsudok z 28. marca 2019, Cogeco Communications, C‑637/17, EU:C:2019:263, bod 35).

19

V predmetnej veci z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že právna úprava dotknutá vo veci samej sa bez rozdielu uplatňuje na všetkých zamestnancov zamestnávaných spolkovou krajinou bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. Naproti tomu zavádza rozdielne zaobchádzanie so zamestnancami podľa toho, u akého zamestnávateľa získali odbornú prax.

20

Na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 5. decembra 2013, Zentralbetriebsrat der gemeinnützigen Salzburger Landeskliniken (C‑514/12, EU:C:2013:799), a v ktorej sa vnútroštátne opatrenie dotknuté v uvedenej veci týkalo lekárov a zdravotníckych pracovníkov pochádzajúcich z iného členského štátu než z Rakúskej republiky zamestnávaných Land Salzburg (spolková krajina Salzbursko, Rakúsko), v prejednávanej veci z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že WN je nemeckou štátnou príslušníčkou, ktorá predtým, než ju ako učiteľku zamestnala spolková krajina Dolné Sasko v Nemecku, bývala na území iného členského štátu, kde vyučovala v rôznych gymnáziách a lýceách. Ani na základe spisu predloženého Súdnemu dvoru nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci WN je zamestnancom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, s ktorým sa na území iného členského štátu z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzalo inak, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky.

21

V tejto súvislosti nemožno uznať, že vec sama vykazuje charakteristiky existencie diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti v zmysle článku 45 ods. 2 ZFEÚ a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 492/2011.

22

Za týchto podmienok a vzhľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom je potrebné preformulovať položenú otázku, aby sa vnútroštátnemu súdu poskytol užitočný výklad.

23

Z vnútroštátneho rozhodnutia totiž vyplýva, že Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd) sa v skutočnosti pýta, či sa má článok 45 ods. 1 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely určenia výšky odmeny zamestnanca zamestnaného územným celkom ako učiteľ v škole zohľadňuje predchádzajúce doby zamestnania tohto zamestnanca dosiahnuté u iného zamestnávateľa než u tohto územného celku, ktorý sídli v inom členskom štáte, len v dĺžke maximálne troch rokov.

24

V tejto súvislosti treba uviesť, že všetky ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu osôb, ako aj ustanovenia nariadenia č. 492/2011 majú za cieľ uľahčiť vykonávanie zárobkovej činnosti akejkoľvek povahy štátnymi príslušníkmi členských štátov na území Únie a odporujú im tie opatrenia, ktoré by mohli znevýhodňovať týchto štátnych príslušníkov, ak by chceli vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu (rozsudok z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 40).

25

Štátni príslušníci členských štátov majú predovšetkým právo vyplývajúce priamo zo Zmluvy opustiť svoj členský štát pôvodu na účely odchodu na územie iného členského štátu a zdržiavať sa na jeho území na účely výkonu hospodárskej činnosti. V dôsledku toho článok 45 ZFEÚ zakazuje akékoľvek vnútroštátne opatrenie, ktoré štátnym príslušníkom Únie zabraňuje vykonávať základné slobody zaručené týmto článkom alebo ich robí pre nich menej príťažlivými (rozsudok z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 41).

26

Vnútroštátna právna úprava nezohľadňujúca všetky predchádzajúce obdobia rovnocennej praxe dosiahnuté v inom členskom štáte než v štáte pôvodu migrujúceho pracovníka totiž môže spôsobiť, že voľný pohyb pracovníkov bude menej príťažlivý, čo je v rozpore s článkom 45 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 74, a z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 54).

27

Pokiaľ ide o vec samu, treba pripomenúť, že podľa § 16 ods. 2 TV‑L sa príslušná odborná prax osoby zamestnanej spolkovou krajinou Dolné Sasko, ktorú nadobudla u iného zamestnávateľa než u tohto územného celku, zohľadňuje len čiastočne.

28

Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa konkrétne čiastočného zohľadnenia príslušnej odbornej praxe teda vyplýva, že treba odlíšiť rovnocennú odbornú prax na jednej strane od akéhokoľvek iného typu odbornej praxe, ktorá sa zdá byť užitočná na výkon činnosti na poste učiteľa školy, na druhej strane (rozsudok z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 51).

29

V súvislosti s rovnocennou odbornou praxou treba uviesť, že nemeckí migrujúci pracovníci vrátane pracovníkov pochádzajúcich zo spolkovej krajiny Dolné Sasko, ktorí majú v úmysle viac ako tri roky zastávať post učiteľa školy alebo rovnocenný post v jednej škole alebo rovnocennej organizácii alebo vo viacerých z nich, sídliacich mimo tejto spolkovej krajiny alebo v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko, budú odrádzaní od toho, aby tak urobili. Predovšetkým títo pracovníci budú odrádzaní od odchodu z ich členského štátu pôvodu na účely premiestnenia sa na územie iného členského štátu s cieľom zastávať v ňom post učiteľa školy alebo rovnocenný post, pokiaľ sa po návrate do spolkovej krajiny Dolné Sasko pri ich platovom zaradení nezohľadní celá ich rovnocenná odborná prax, hoci v podstate vykonávali v danom inom členskom štáte rovnakú prácu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 74, a z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 47).

30

V prejednávanej veci by zohľadnenie celej rovnocennej odbornej praxe dosiahnutej nemeckými migrujúcimi zamestnancami, a to vrátane zamestnancov pochádzajúcich zo spolkovej krajiny Dolné Sasko, v škole alebo porovnateľnom zariadení v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko viedlo k tomu, že tí zamestnanci, ktorí zastávali dlhšie ako tri roky post učiteľa alebo rovnocenný post, by na účely ich platového zaradenia podliehali rovnakým podmienkam ako zamestnanci spolkovej krajiny Dolné Sasko, ktorí zastávali post učiteľa počas období praxe v rovnakej celkovej dĺžke v školách uvedenej spolkovej krajiny. Preto možno logicky predpokladať, že ide o relevantnú skutočnosť pri rozhodovaní týchto zamestnancov uchádzať sa o zamestnanie učiteľov školy v školách sídliacich v inom členskom štáte než v Spolkovej republike Nemecko a odísť z ich členského štátu pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 49).

31

Naopak, pokiaľ ide o zohľadnenie celej odbornej praxe, ktorá sa bez toho, aby bola porovnateľná, jednoducho ukáže ako užitočná pre výkon povolania učiteľa, zásada voľného pohybu pracovníkov stanovená v článku 45 ZFEÚ neukladá takéto zohľadnenie, keďže nie je nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby zamestnanci zamestnaní spolkovou krajinou Dolné Sasko, ktorí nikdy nevyužili svoje právo na voľný pohyb, a zamestnanci, ktorí toto právo využili, podliehali rovnakým podmienkam na účely svojho platového zaradenia. Predpoklad, že zamestnanec, ktorého celá rovnocenná odborná prax, ktorá môže byť dosiahnutá v inom členskom štáte ako v členskom štáte pôvodu, sa zohľadní na účely prvotného platového zaradenia ako učiteľa v škole spolkovej krajiny Dolné Sasko, by bol odradený od odchodu zo svojho členského štátu pôvodu, pokiaľ by sa všetky ostatné druhy odbornej praxe, ktoré získal v tomto inom členskom štáte, nezohľadnili, sa totiž zakladá na súbore okolností, ktoré sú príliš náhodné a nepriame, aby sa to mohlo považovať za prekážku voľného pohybu pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 50).

32

V predmetnom prípade zo spisu vyplýva, že podľa vnútroštátnych pravidiel, ktoré treba vykladať reštriktívne, spolková krajina Dolné Sasko uznala odbornú prax dosiahnutú zamestnankyňou WN vo Francúzsku za odbornú prax dosiahnutú pri výkone činnosti, ktorá je v podstate rovnocenná s činnosťou, pre ktorú uvedená spolková krajina prijala WN do zamestnania.

33

Z toho vyplýva, že ak taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, nezohľadňuje všetky predchádzajúce obdobia rovnocennej praxe dosiahnuté v inom členskom štáte než v členskom štáte pôvodu migrujúceho zamestnanca, tak môže v rozpore s článkom 45 ods. 1 ZFEÚ spôsobiť, že voľný pohyb pracovníkov bude menej atraktívny, a v dôsledku toho predstavuje prekážku tejto slobody.

34

Takéto opatrenie môže byť prípustné len vtedy, ak sleduje niektorý z legitímnych cieľov zakotvených v Zmluve o FEÚ alebo je odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. V takom prípade však ešte treba, aby jeho uplatnenie zabezpečilo uskutočnenie predmetného cieľa a nešlo nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa (rozsudok z 10. októbra 2019, Krah, C‑703/17, EU:C:2019:850, bod 55).

35

Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, či uvedené opatrenie možno odôvodniť cieľom spočívajúcim v zabezpečení dodržiavania zásady rovnosti zaobchádzania so zamestnancami na dobu určitú a so zamestnancami na dobu neurčitú, vnútroštátny súd uvádza, že § 16 ods. 2 druhá veta TV‑L sa uplatňuje na situácie opätovného prijatia zamestnancov na dobu určitú do zamestnania u toho istého zamestnávateľa. Tento súd spresňuje, že cieľom uvedeného vnútroštátneho ustanovenia je umožniť zamestnancom, ktorí sú opätovne prijatí do zamestnania, postúpiť do vyšších platových stupňov. Tento súd dodáva, že cieľom § 4 ods. 2 prvej vety TzBfG vykonávajúceho doložku 4 bod 4 rámcovej dohody je rovnaké zaobchádzanie so zamestnancami na dobu určitú a zamestnancami na dobu neurčitú z hľadiska uznania odpracovaných rokov.

36

V tejto súvislosti treba uviesť, že zo spisu vyplýva, že zohľadnenie podľa § 16 ods. 2 TV‑L celej dosiahnutej rovnocennej odbornej praxe nie je vyhradené osobám, ktoré získali ich odbornú prax v rámci zmlúv na dobu určitú. Nemožno vylúčiť, že osoba, ktorá vypovie pracovnú zmluvu na dobu neurčitú uzatvorenú so spolkovou krajinou Dolné Sasko, sa pred uplynutím lehoty šiestich mesiacov medzi ukončením predchádzajúceho pracovného pomeru a začatím nového pracovného pomeru rozhodne uzavrieť novú pracovnú zmluvu s touto spolkovou krajinou a môže byť na základe pravidla uvedeného v § 16 ods. 2 TV‑L zvýhodnená.

37

V predmetnom prípade zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, či pracovný pomer WN vo Francúzsku bol pracovným pomerom na dobu neurčitú, alebo na dobu určitú. Táto skutková okolnosť však nemá veľký význam. Na WN sa totiž pri uzatvorení pracovnej zmluvy so spolkovou krajinou Dolné Sasko v každom prípade vzťahuje horná hranica zakotvená v § 16 ods. 2 TV‑L, zatiaľ čo zamestnanec, ktorý vykonával činnosť rovnocennú s činnosťou WN v predchádzajúcom pracovnom pomere s touto spolkovou krajinou Dolné Sasko, bude pri uzatvorení novej pracovnej zmluvy s touto spolkovou krajinou zvýhodnený zohľadnením celej jeho rovnocennej odbornej praxe bez ohľadu na to, či jeho skoršia pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, alebo neurčitú.

38

Okrem toho na účely zabezpečenia rovnosti zaobchádzania so zamestnancami na dobu určitú a zamestnancami na dobu neurčitú nie je potrebné čiastočne nezohľadniť rovnocennú odbornú prax zamestnancov, ktorí pracovali pre iného zamestnávateľa. Navyše zásada rovnosti zaobchádzania nevyžaduje, aby zamestnanci na dobu určitú boli zvýhodnení vo vzťahu k inej skupine zamestnancov.

39

V druhom rade spolková krajina Dolné Sasko a nemecká vláda v rámci odôvodnenia tvrdia, že prax nadobudnutá u toho istého zamestnávateľa umožní dotknutému zamestnancovi lepšie vykonávať svoju prácu. S cieľom zaručiť rovnosť v odmeňovaní by táto výhoda mohla byť kompenzovaná poskytnutím vyššej odmeny zamestnancom, ktorí majú takúto odbornú prax.

40

Z tohto hľadiska postačuje uviesť, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že odbornú prax, ktorú získala WN vo Francúzsku, spolková krajina Dolné Sasko považovala za odbornú prax dosiahnutú v rámci činnosti, ktorá je v podstate rovnocenná s činnosťou, ktorú má vykonávať v pracovnom pomere s touto spolkovou krajinou. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci sa táto prax považovala za v podstate rovnocennú s praxou dosiahnutou v školách spolkovej krajiny Dolné Sasko, fakt, že bola nadobudnutá v zahraničí, nemôže odôvodniť obmedzené zohľadnenie praxe. Také vnútroštátne opatrenie, o aké ide vo veci samej, ktoré zohľadňuje rovnocennú prax obmedzeným spôsobom, nemožno považovať za opatrenie, ktorého cieľom je v plnom rozsahu zhodnotiť túto prax, a preto nie je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia tohto cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Österreichischer Gewerkschaftsbund, C‑24/17, EU:C:2019:373, bod 88).

41

V treťom rade spolková krajina Dolné Sasko a nemecká vláda tvrdia, že opatrenie dotknuté vo veci samej je odôvodnené cieľom udržania si zamestnancov u ich zamestnávateľa. V tejto argumentácii nemecká vláda uvádza, že na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513), a v ktorej si rôzne rakúske univerzity navzájom konkurovali, vo veci samej určité pracovné podmienky, napr. program vyučovania a odmeňovanie, sú identické vo všetkých verejných školách spolkovej krajiny Dolné Sasko. Z toho vyplýva, že právna úprava dotknutá vo veci samej môže zaručiť dosiahnutie cieľa udržania si zamestnancov.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01, EU:C:2003:513), sa tretia otázka položená vnútroštátnym súdom predovšetkým týkala toho, či sa mimoriadny príplatok za odpracované roky stanovený v rakúskom zákone môže považovať za prémiu vyplatenú ako odmena za lojalitu profesorov rakúskej univerzity voči ich jedinému zamestnávateľovi, a to rakúskemu štátu. Podobne ako v citovanej veci, aj vo veci samej, hoci všetci učitelia verejných škôl sú zamestnancami jediného zamestnávateľa, a to spolkovej krajiny Dolné Sasko, pracujú v rôznych verejných školách v uvedenej spolkovej krajine.

43

V tomto kontexte treba na jednej strane uviesť, že aj za predpokladu, že určité pracovné podmienky, napr. program vzdelávania a odmeňovanie sú identické na všetkých verejných školách v spolkovej krajine Dolné Sasko, nemožno vylúčiť, že existujú iné podmienky, ktoré vedú ku konkurencii medzi týmito školami, napr. renomé uvedených škôl. V každom prípade si uvedené školy konkurujú na trhu zamestnávania učiteľov verejných škôl so školami iných územných celkov, školami iných členských štátov, ako aj so školami tretích krajín.

44

Z tohto dôvodu – na rozdiel od tvrdení spolkovej krajiny Dolné Sasko a nemeckej vlády v bode 41 tohto rozsudku – opatrenie dotknuté vo veci samej nemôže zvýhodňovať lojalitu učiteľa, pretože odmena tohto učiteľa školy stanovená podľa jeho odbornej praxe mu prináleží aj vtedy, ak v rámci tejto spolkovej krajiny zmení školu (pozri analogicky rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 84, a uznesenie z 10. marca 2005, Marhold, C‑178/04, neuverejnené, EU:C:2005:164, bod 36).

45

Na druhej strane treba konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, môže mať vplyv na rozhodovanie učiteľov škôl medzi zamestnaním v škole spolkovej krajiny Dolné Sasko a zamestnaním v škole sídliacej mimo územia tejto spolkovej krajiny alebo mimo územia Spolkovej republiky Nemecko (pozri analogicky rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 85, a uznesenie z 10. marca 2005, Marhold, C‑178/04, neuverejnené, EU:C:2005:164, bod 37).

46

Sporná právna úprava teda vedie k uzatváraniu trhu zamestnávania učiteľov škôl na území spolkovej krajiny Dolné Sasko a je v rozpore so samotnou zásadou voľného pohybu pracovníkov (pozri analogicky rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, EU:C:2003:513, bod 86, a uznesenie z 10. marca 2005, Marhold, C‑178/04, neuverejnené, EU:C:2005:164, bod 38).

47

Vzhľadom na osobitné charakteristiky opatrenia dotknutého vo veci samej treba konštatovať, že ním zavedenú prekážku nemožno v prejednávanej veci odôvodniť cieľom lojality zamestnancov voči ich zamestnávateľom.

48

Vo štvrtom rade spolková krajina Dolné Sasko tvrdí, že uznanie celej odbornej praxe dosiahnutej u toho istého zamestnávateľa podnecuje zamestnancov, ktorí takúto prax nadobudli, k opätovnému nástupu k takémuto zamestnávateľovi v lehote šiestich mesiacov od skončenia predchádzajúceho pracovného pomeru.

49

V tejto súvislosti treba spresniť, že ako vyplýva z bodu 11 tohto rozsudku, WN bola prijatá ako učiteľka spolkovou krajinou Dolné Sasko menej ako šesť mesiacov od skončenia jej posledného pracovného pomeru s iným zamestnávateľom.

50

Treba pripomenúť, že sporná vnútroštátna právna úprava zahŕňa dva aspekty, a to po prvé zohľadnenie všetkých období zamestnania v službách územnému celku a po druhé vylúčenie časti rovnocennej odbornej praxe dosiahnutej u iného zamestnávateľa než u daného územného celku. Spolková krajina Dolné Sasko uvádza, že zohľadnenie všetkých období praxe dosiahnutých v službách územnému celku podnecuje zamestnancov k opätovnému zamestnaniu po skončení ich pracovného pomeru, ale vôbec neobjasňuje dôvody, prečo sa domnieva, že obmedzenie zohľadnenia rovnocennej odbornej praxe dosiahnutej u iného zamestnávateľa než u tohto celku prispieva k opätovnému zamestnaniu v službách uvedenej spolkovej krajiny.

51

V každom prípade také vnútroštátne opatrenie, o aké ide vo veci samej, ktoré vylučuje časť rovnocennej odbornej praxe dosiahnutej u iného zamestnávateľa než u územného celku dotknutého vo veci samej alebo u zamestnávateľa sídliaceho v inom členskom štáte, ako také nepodnecuje k opätovnému zamestnaniu zamestnancov, ktorí dosiahli prax u tohto územného celku. Naopak, bráni im v získaní rovnocennej odbornej praxe u iného zamestnávateľa než uvedeného územného celku, ktorý sídli v inom členskom štáte. Z toho vyplýva, že toto opatrenie nemožno považovať za opatrenie, ktoré by mohlo zaručiť dosiahnutie sledovaného cieľa.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 45 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely určenia výšky odmeny zamestnanca zamestnaného územným celkom ako učiteľ školy zohľadňuje predchádzajúce obdobia praxe dosiahnuté uvedeným zamestnancom u iného zamestnávateľa než u tohto územného celku, ktorý sídli v inom členskom štáte, len v maximálnej dĺžke troch rokov, pokiaľ je táto činnosť rovnocenná s činnosťou, ktorú je tento zamestnanec povinný vykonávať na uvedenom poste učiteľa školy.

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 45 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely určenia výšky odmeny zamestnanca zamestnaného územným celkom ako učiteľ školy zohľadňuje predchádzajúce obdobia praxe dosiahnuté uvedeným zamestnancom u iného zamestnávateľa než u tohto územného celku, ktorý sídli v inom členskom štáte, len v maximálnej dĺžke troch rokov, pokiaľ je táto činnosť rovnocenná s činnosťou, ktorú je tento zamestnanec povinný vykonávať na uvedenom poste učiteľa školy.