–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a M. L. Noort, splnomocnené zástupkyne,

–

rakúska vláda, v zastúpení: G. Hesse a J. Schmoll, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: R. Troosters a A. Szmytkowska, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 ods. 2 písm. g) a článku 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktoré začala Centraal Justitieel Incassobureau, Ministerie van Veiligheid en Justitie (CJIB) [Ústredná justičná inkasná agentúra Ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti (CJIB), Holandsko] (ďalej len „Ústredná justičná inkasná agentúra“) s cieľom dosiahnuť v Poľsku uznanie a výkon peňažnej sankcie uloženej Z. P. v Holandsku z dôvodu porušenia právnych predpisov, ktoré upravujú cestnú premávku.

3

Odôvodnenia 1, 2, 4 a 5 rámcového rozhodnutia stanovujú:

…

4

Článok 1 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

…“

5

Článok 3 rámcového rozhodnutia s názvom „Základné práva“ stanovuje:

„Toto rámcové rozhodnutie sa nedotýka povinnosti dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 zmluvy.“

6

Článok 5 ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje, pokiaľ ide o jeho rozsah pôsobnosti:

„Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v štáte pôvodu, a tak, ako sú vymedzené právom štátu pôvodu štátu sú dôvodom v súlade s podmienkami tohto rámcového rozhodnutia a bez posudzovania obojstrannej trestnosti činu, na uznanie a výkon rozhodnutí:

…

…“

7

Článok 6 rámcového rozhodnutia znie:

„Príslušné orgány vykonávajúceho štátu uznajú rozhodnutie, ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4, bez toho, aby boli požadované akékoľvek ďalšie náležitosti a bezodkladne prijmú všetky potrebné opatrenia na jeho výkon, pokiaľ príslušný orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo odmietnutia výkonu, ktoré sú stanovené v článku 7.“

8

Článok 7 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia“, vo svojom odseku 2 písm. g) a vo svojom odseku 3 stanovuje:

„2.   Príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže tiež odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie, ak sa zistí, že:

…

…

…

3.   V prípadoch uvedených v odseku 1 a odseku 2 písm. c), g), i) a j) sa príslušný orgán vykonávajúceho štátu skôr, než prijme rozhodnutie o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní rozhodnutia, akýmkoľvek vhodným prostriedkom poradí s príslušným orgánom štátu pôvodu a prípadne ho požiada o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.“

9

Článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia stanovuje:

„Ak osvedčenie uvedené v článku 4 vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad zakotvených v článku 6 zmluvy, každý členský štát môže namietať uznanie a výkon rozhodnutí. Uplatní sa postup uvedený v článku 7 ods. 3“

10

Z článku 4 ods. 1 a 2 Wet administratiefrechtelijke handhaving verkeersvoorschriften (zákon o správnom poriadku pre porušenia niektorých ustanovení zákona o cestnej premávke, ďalej len „zákon o cestnej premávke“) vyplýva, že správna sankcia je uložená datovaným rozhodnutím. Toto rozhodnutie sa oznámi v lehote štyroch mesiacov od spáchania vytýkaného skutku, a to tak, že sa zašle na adresu, ktorú uviedla dotknutá osoba. Ak to nie je možné a vytýkaný skutok bol spáchaný motorovým vozidlom alebo prostredníctvom takéhoto vozidla, ktorého evidenčné číslo bolo uvedené, musí byť rozhodnutie, ktorým sa ukladá správna sankcia, oznámené do štyroch mesiacov odo dňa, od ktorého sú známe meno a adresa držiteľa evidenčného čísla tohto vozidla, zaslaním tohto rozhodnutia na túto adresu, pričom uvedené rozhodnutie musí byť oznámené najneskôr päť rokov odo dňa, keď došlo k vytýkanému skutku.

11

Z článku 5 zákona o cestnej premávke vyplýva, že ak sa preukáže, že vytýkaný skutok bol spáchaný motorovým vozidlom alebo prostredníctvom takéhoto vozidla, ktorému bolo evidenčné číslo pridelené, a ak nie je možné okamžite určiť, kto je vodič tohto vozidla, je bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 31 ods. 2 tohto zákona, správna sankcia uložená osobe, na meno ktorej bolo zapísané evidenčné číslo do registra v okamihu, keď došlo k vytýkanému skutku.

12

Podľa článku 8 zákona o cestnej premávke musí byť rozhodnutie, ktorým sa ukladá správna sankcia, zrušené, ak majiteľ evidenčného čísla dotknutého motorového vozidla podá proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, a po prvé vierohodne preukáže, že toto vozidlo užívala proti jeho vôli iná osoba a on tomuto užívaniu nemohol rozumne zabrániť, po druhé predloží písomnú nájomnú zmluvu na maximálne tri mesiace uzavretú v rámci profesijnej činnosti, ktorá umožňuje určiť, kto bol ku dňu vytýkaného skutku nájomcom uvedeného vozidla, alebo po tretie predloží dôkaz zbavujúci viny alebo vyhlásenie, z ktorého vyplýva, že v čase vytýkaného skutku už nebol vlastníkom alebo držiteľom dotknutého motorového vozidla.

13

Článok 6:7 Algemeen wet bestuursrecht (všeobecný zákon o správnom práve) stanovuje:

„Lehota na podanie námietky alebo odvolania je šesť týždňov.“

14

Článok 6:8 uvedeného zákona stanovuje:

„Lehota začína plynúť v deň nasledujúci po dni uverejnenia rozhodnutia v stanovenej forme.“

15

Ústredná justičná inkasná agentúra je súčasťou Ministerstva bezpečnosti a spravodlivosti Holandského kráľovstva a je poverená najmä vymáhaním pokút za dopravné priestupky.

16

Dňa 9. novembra 2017 vydala Ústredná justičná inkasná agentúra rozhodnutie, ktorým bola Z. P. uložená peňažná sankcia vo výške 232 eur za porušenie zákona o cestnej premávke, ktorého sa dopustil vodič vozidla zaevidovaného v Poľsku na jeho meno. Podľa článku 5 zákona o cestnej premávke, ak sa nepreukáže opak, zodpovednosť znáša osoba, na ktorej meno je vozidlo evidované.

17

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že rozhodnutie z 9. novembra 2017, ktorým sa ukladá peňažná sankcia, bolo oznámené doručením do poštovej schránky Z. P. a že toto rozhodnutie uvádzalo dátum 21. decembra toho istého roku ako najneskorší deň na podanie opravného prostriedku. Táto lehota na podanie opravného prostriedku nezačala plynúť od skutočného prijatia uvedeného rozhodnutia, ale od dátumu toho istého rozhodnutia.

18

Vzhľadom na skutočnosť, že proti rozhodnutiu z 9. novembra 2017 nebol podaný opravný prostriedok, nadobudlo toto rozhodnutie 21. decembra 2017 právoplatnosť.

19

Listom z 24. mája 2018 podala Ústredná justičná inkasná agentúra na Sąd Rejonowy w Chełmnie (Okresný súd Chełmno, Poľsko) návrh na uznanie a výkon rozhodnutia z 9. novembra 2017.

20

Z. P. na Sąd Rejonowy w Chełmnie (Okresný súd Chełmno) uvádza, že ku dňu vytýkaného porušenia dotknuté vozidlo predal a informoval o tom svojho poistiteľa. Uznáva však, že o tom neinformoval orgán zodpovedný za evidenciu vozidla. Okrem toho Z. P. pred vnútroštátnym súdom uviedol, že tak forma zaslania rozhodnutia z 9. novembra 2017, ako aj jeho obsah boli preňho nezrozumiteľné, a nevedel, že doručený dokument má úradnú povahu.

21

Vzhľadom na to, že Z. P. okrem toho tvrdí, že nepozná dátum doručenia rozhodnutia z 9. novembra 2017, požiadal vnútroštátny súd v súlade s článkom 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia Ústrednú justičnú inkasnú agentúru, aby mu tento dátum oznámil. Uvedená agentúra odpovedala, že túto informáciu nemá k dispozícii.

22

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd najskôr pýta, či Z. P. mal možnosť obrátiť sa s vecou na súd a či teda na základe rámcového rozhodnutia existujú dôvody, ktoré umožňujú odmietnuť výkon rozhodnutia z 9. novembra 2017. Tento súd v tomto ohľade konštatuje, že ak nie je vo fáze pred začatím súdneho konania priznaná primeraná lehota na podanie opravného prostriedku, môže to viesť k porušeniu práva na účinnú súdnu ochranu.

23

Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či rámcové rozhodnutie umožňuje rozdielne zaobchádzanie so sankcionovanými osobami podľa toho, či má konanie o uložení sankcie správnu, priestupkovú alebo trestnú povahu.

24

Vnútroštátny súd má nakoniec pochybnosti o tom, či je peňažná sankcia uložená na základe evidenčného čísla vozidla a informácií získaných v rámci cezhraničnej výmeny údajov o jeho evidencii zlučiteľná so zásadou, podľa ktorej je v poľskom práve trestnoprávna zodpovednosť osobná.

25

Za týchto podmienok Sąd Rejonowy w Chełmnie (Okresný súd Chełmno) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

26

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Vzhľadom na to Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. Navyše Súdny dvor môže vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith, C‑122/17, EU:C:2018:631, bod 34 a citovaná judikatúra).

27

V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že prvá otázka vychádza z predpokladu, že na konanie vo veci samej sa uplatní článok 7 ods. 2 písm. i) bod iii) rámcového rozhodnutia. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, však vyplýva, že v prejednávanej veci konanie nedospelo do štádia súdneho konania, pretože vec sama sa týka len možnosti napadnúť pokutu, ktorú uložil správny orgán, na holandskej prokuratúre, a nie možnosti predložiť vec súdu po tom, ako táto prokuratúra prijme svoje rozhodnutie. V dôsledku toho je s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď potrebné vyložiť článok 7 ods. 2 písm. g) rámcového rozhodnutia.

28

Svojou prvou až treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa na jednej strane článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia majú vykladať v tom zmysle, že ak bolo rozhodnutie, ktorým sa ukladá peňažná sankcia, oznámené v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou vydávajúceho členského štátu s poučením o práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie, orgán vykonávajúceho členského štátu môže odmietnuť uznať a vykonať toto rozhodnutie, ak sa preukáže, že dotknutá osoba nemala k dispozícii dostatočnú lehotu na podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, a na druhej strane, či skutočnosť, že konanie o uložení dotknutej peňažnej sankcie má správnu povahu, má vplyv na povinnosti príslušných orgánov vykonávajúceho členského štátu.

29

Na úvod treba uviesť, že, ako to vyplýva predovšetkým z jeho článkov 1 a 6, ako aj z odôvodnení 1 a 2, cieľom rámcového rozhodnutia je vytvoriť účinný cezhraničný mechanizmus uznávania a výkonu právoplatných rozhodnutí, ktorými sa ukladajú peňažné sankcie fyzickej alebo právnickej osobe v dôsledku spáchania niektorého z trestných činov či priestupkov vymenovaných v jeho článku 5 (rozsudok zo 14. novembra 2013, Baláž, C‑60/12, EU:C:2013:733, bod 27).

30

Nepochybne, ak osvedčenie uvedené v článku 4 rámcového rozhodnutia, ktoré je pripojené k rozhodnutiu o uložení peňažnej sankcie, vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad zakotvených v článku 6 ZEÚ, môžu príslušné orgány vykonávacieho štátu odmietnuť uznanie a výkon takéhoto rozhodnutia, ak sú dané dôvody pre odmietnutie uznania a výkonu vymenované v článku 7 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia a tiež na základe jeho článku 20 ods. 3 (rozsudok zo 14. novembra 2013, Baláž, C‑60/12, EU:C:2013:733, bod 28).

31

Pri zohľadnení skutočnosti, že zásada vzájomného uznávania, na ktorej stojí celý systém rámcového rozhodnutia, podľa jeho článku 6 znamená, že členské štáty sú v zásade povinné uznať rozhodnutie požadujúce peňažnú sankciu, ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4 rámcového rozhodnutia bez toho, aby boli požadované akékoľvek ďalšie náležitosti, a bezodkladne prijmú všetky potrebné opatrenia na jeho výkon, musia sa dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu takéhoto rozhodnutia vykladať reštriktívne (rozsudok zo 14. novembra 2013, Baláž, C‑60/12, EU:C:2013:733, bod 29 a citovaná judikatúra).

32

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že 24. mája 2018 Ústredná justičná inkasná agentúra podala na vnútroštátny súd návrh na uznanie a výkon rozhodnutia, ktorým bola Z. P. uložená peňažná sankcia z dôvodu správania, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi upravujúcimi cestnú premávku. K návrhu bolo priložené osvedčenie spísané v poľskom jazyku, ako je vyžadované článkom 4 rámcového rozhodnutia, a rozhodnutie, ktorým bola uložená peňažná sankcia. V tomto osvedčení sa uvádzalo, že dotknutá osoba, Z. P., mala možnosť predložiť vec súdu, ktorý má právomoc v trestných veciach, ako to požaduje článok 1 písm. a) bod iii) rámcového rozhodnutia.

33

V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodu 31 tohto rozsudku, je príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu v zásade povinný uznať a vykonať zaslané rozhodnutie, a odmietnuť, odchylne od všeobecného pravidla, to môže len vtedy, ak existuje jeden z dôvodov neuznania alebo nevykonania, ktoré sú výslovne upravené v rámcovom rozhodnutí.

34

Pokiaľ ide po prvé o dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu, stanovený v článku 7 ods. 2 písm. g) rámcového rozhodnutia, tento dôvod sa týka prípadu, keď dotknutá osoba nebola „v súlade s právom štátu pôvodu“ poučená o svojom práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie.

35

Normotvorca Únie tým, že tak odkázal na právnu úpravu členských štátov, ponechal týmto členským štátom právomoc, aby rozhodli o spôsobe, ako poučiť dotknutú osobu o jej práve podať opravný prostriedok, o lehote na jeho podanie, ako aj o okamihu, keď táto lehota začína plynúť, pokiaľ je doručenie skutočne vykonané a výkon práva na obranu je zaručený (pozri analogicky rozsudok z 22. marca 2017, Tranca a i., C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16, EU:C:2017:228, bod 42).

36

V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že rozhodnutie z 9. novembra 2017, ktorým bola Z. P. uložená peňažná sankcia, bolo doručené v súlade s holandskou právnou úpravou a že uvedené rozhodnutie obsahovalo poučenie o práve podať opravný prostriedok, ktorý mal byť podaný najneskôr do 21. decembra toho istého roka.

37

Treba uviesť, že v súlade s článkom 3 rámcového rozhodnutia sa toto rámcové rozhodnutie nedotýka povinnosti dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 ZEÚ, a preto článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia tiež stanovuje, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže v prípade porušenia základných práv alebo základných právnych zásad stanovených v článku 6 Zmluvy odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu.

38

V tejto súvislosti zásada účinnej súdnej ochrany práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci vyplývajúcich z práva Únie, na ktorú sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie vychádzajúcu z ústavných tradícií spoločných členským štátom, ktorá bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty základných práv (rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 35).

39

Záruka skutočného a účinného prijatia rozhodnutí, teda ich doručenia dotknutej osobe, ako aj existencia dostatočného času na podanie opravného prostriedku proti nim a na prípravu tohto prostriedku je pritom požiadavkou dodržiavania práva na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. septembra 2013, PPG a SNF/ECHA, C‑625/11 P, EU:C:2013:594, bod 35, ako aj z 2. marca 2017, Henderson, C‑354/15, EU:C:2017:157, bod 72).

40

V tejto súvislosti treba poznamenať, že lehota šiestich týždňov, o akú ide vo veci samej, je dostatočná na to, aby dotknutá osoba mohla prijať rozhodnutie o podaní prípadného opravného prostriedku proti rozhodnutiu ukladajúcemu peňažnú sankciu.

41

Je pravda, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v prejednávanej veci existujú pochybnosti, pokiaľ ide o presný dátum doručenia rozhodnutia z 9. novembra 2017, keďže toto doručenie bolo uskutočnené uložením v poštovej schránke adresáta, a teda aj pokiaľ ide o dátum, od ktorého tento adresát mohol využiť lehotu na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu prijatému voči nemu.

42

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nič nenasvedčuje tomu, že vo veci samej nemal Z. P. dostatočnú lehotu na prípravu svojej obrany a v každom prípade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci overil, či sa dotknutá osoba skutočne mohla oboznámiť s rozhodnutím, ktorým jej bola uložená peňažná sankcia, a či mala dostatočnú lehotu na prípravu svojej obrany.

43

Ak ide o taký prípad, v súlade so zásadou vzájomného uznávania, ktorá je základom systematiky rámcového rozhodnutia, ako vyplýva z bodu 31 tohto rozsudku, príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu je povinný uznať rozhodnutie, ktorým bola uložená peňažná sankcia a ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4 rámcového rozhodnutia, bez toho, aby musel byť splnený akýkoľvek iný formálny predpoklad, a bezodkladne musí prijať všetky opatrenia potrebné na jeho vykonanie.

44

Naopak, ak vzhľadom na dostupné informácie príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu konštatuje, že osvedčenie uvedené v článku 4 rámcového rozhodnutia vedie k domnienke, že došlo k porušeniu základných práv alebo základných právnych zásad, môže odmietnuť uznanie a výkon zaslaného rozhodnutia. Najprv musí orgán vydávajúceho členského štátu požiadať o akékoľvek potrebné informácie v súlade s článkom 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia.

45

S cieľom zabezpečiť potrebný účinok rámcového rozhodnutia, a najmä dodržiavanie základných práv je orgán vydávajúceho členského štátu povinný poskytnúť tieto informácie [pozri analogicky rozsudok z 25. júla 2018, Generalstaatsanwaltschaft (Väzenské podmienky v Maďarsku), C‑220/18 PPU, EU:C:2018:589, bod 64].

46

Pokiaľ ide po druhé o otázku, či by správna povaha konania o uložení peňažnej sankcie mohla mať vplyv na povinnosti príslušných orgánov vykonávajúceho členského štátu, treba uviesť, že podľa odôvodnenia 2 rámcového rozhodnutia je jeho cieľom uplatnenie zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie, ktoré uložili tak justičné orgány, ako aj správne orgány.

47

Z článku 1 rámcového rozhodnutia tak vyplýva, že rozhodnutie o uložení peňažnej sankcie môže byť vydané nielen súdom vydávajúceho členského štátu z dôvodu spáchania trestného činu z hľadiska práva vydávajúceho členského štátu, ale aj orgánom vydávajúceho členského štátu, ktorý nie je súdom z dôvodu tak spáchania trestného činu, ako aj aktov trestaných z hľadiska vnútroštátneho práva vydávajúceho štátu v rozsahu, v akom predstavujú porušenia právnych pravidiel, pod podmienkou, že dotknutá osoba mala v oboch prípadoch možnosť predložiť vec súdu, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach.

48

Rámcové rozhodnutie navyše vo svojom článku 5 ods. 1 výslovne stanovuje, že sa uplatňuje aj na peňažné sankcie uložené za porušenia týkajúce sa „správania porušujúceho pravidlá cestnej premávky“, vo vzťahu ku ktorým Súdny dvor už okrem toho mal príležitosť rozhodnúť, že nie sú predmetom jednotného zaobchádzania v rôznych členských štátoch Európskej únie, pretože niektoré členské štáty ich kvalifikujú ako správne delikty, zatiaľ čo iné ich považujú za trestné činy (rozsudok zo 14. novembra 2013, Baláž, C‑60/12, EU:C:2013:733, body 34 a 46).

49

Preto skutočnosť, že sankcia, o akú ide vo veci samej, má správnu povahu, nemá nijaký vplyv na povinnosti, ktoré prináležia príslušným orgánom vykonávajúceho členského štátu.

50

Vzhľadom na tieto úvahy treba na prvú až tretiu otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 2 písm. g) a článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia sa majú vykladať v tom zmysle, že ak rozhodnutie ukladajúce peňažnú sankciu bolo doručené v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou vydávajúceho členského štátu s poučením o práve podať opravný prostriedok a o lehote na jeho podanie, orgán vykonávajúceho členského štátu nemôže odmietnuť uznať a vykonať toto rozhodnutie, pokiaľ dotknutá osoba mala dostatočnú lehotu na podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, a že v tejto súvislosti je irelevantná skutočnosť, že konanie o uložení dotknutej peňažnej sankcie má správnu povahu.

51

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie ukladajúce peňažnú sankciu za porušenie pravidiel cestnej premávky, ak bola takáto sankcia uložená osobe, na meno ktorej je dotknuté vozidlo evidované na základe domnienky zodpovednosti stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou vydávajúceho členského štátu.

52

V prejednávanej veci v holandskom právnom systéme podľa článku 5 zákona o cestnej premávke, ak došlo k protiprávnemu konaniu s použitím motorového vozidla, ktorému bolo pridelené evidenčné číslo, a ak nie je bezprostredne možné určiť, kto je vodič tohto vozidla, je správna sankcia uložená osobe, na meno ktorej bolo toto evidenčné číslo zapísané do registra v okamihu, keď došlo k vytýkanému skutku.

53

Vnútroštátny súd sa pýta na zlučiteľnosť tohto ustanovenia so zásadou prezumpcie neviny zakotvenou v článku 48 Charty základných práv, ktorý zodpovedá článku 6 ods. 2 EDĽP.

54

V tejto súvislosti z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 6 ods. 2 EDĽP, teda judikatúry, ktorú treba zohľadniť podľa článku 52 ods. 3 Charty základných práv na účely výkladu jej článku 48 Charty, vyplýva, že právo každého obvineného z trestného činu, aby sa považoval za nevinného, a aby dôkazné bremeno v súvislosti s obvineniami, ktoré sú proti nemu vznesené, niesla obžaloba, nie je absolútne, pričom každý právny systém obsahuje skutkové alebo právne domnienky, ktorým EDĽP v zásade nebráni a štáty sú iba povinné ich stanoviť v rámci primeraných medzí, ktoré zohľadňujú závažnosť veci a zachovávajú práva na obhajobu (rozhodnutie ESĽP, 19. októbra 2004, Falk v. Holandsko, CE:ECHR:2004:1019DEC006627301).

55

V uvedenom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že článok 5 holandského zákona o cestnej premávke je v súlade s prezumpciou neviny, keďže osoba, ktorej je uložená pokuta na základe tohto článku, môže napadnúť rozhodnutie, ktorým sa jej ukladá táto pokuta, na súde, ktorý má v plnom rozsahu právomoc v tejto veci rozhodnúť, a že v rámci rovnakého konania dotknutá osoba nie je zbavená akýchkoľvek prostriedkov obrany, pretože môže uviesť tvrdenia založené na článku 8 zákona o cestnej premávke.

56

V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že podľa článku 8 holandského zákona o cestnej premávke sa rozhodnutie, ktorým sa ukladá správna sankcia, musí zrušiť, ak majiteľ evidenčného čísla dotknutého vozidla najmä preukáže, že tretia osoba používala toto vozidlo proti jeho vôli a že mu v tom nemohol rozumne zabrániť, alebo ak predloží osvedčenie preukazujúce, že nebol vlastníkom alebo držiteľom uvedeného vozidla v čase vytýkaných skutočností.

57

Vzhľadom na to, že domnienka zodpovednosti stanovená v holandskom zákone o cestnej premávke môže byť vyvrátená a že je preukázané, že Z. P. mal naozaj v holandskom práve k dispozícii právny základ umožňujúci mu dosiahnuť zrušenie rozhodnutia ukladajúceho peňažnú sankciu, o akú ide vo veci samej, článok 5 tohto zákona nemôže brániť uznaniu a výkonu tohto rozhodnutia.

58

Vzhľadom na tieto úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán vykonávajúceho členského štátu nemôže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie ukladajúce peňažnú sankciu za porušenie pravidiel cestnej premávky, ak bola takáto sankcia uložená osobe, na meno ktorej je dotknuté vozidlo evidované na základe domnienky zodpovednosti stanovenej vnútroštátnou právnou úpravou vydávajúceho členského štátu, pokiaľ možno túto domnienku vyvrátiť.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: