–

B. Rust‑Hackner, Ch. Gmoser, B. Plackner a KL, v zastúpení: N. Nowak, Rechtsanwalt,

–

LK, v zastúpení: M. Poduschka, Rechtsanwalt,

–

MJ a NI, v zastúpení: P. Mandl, Rechtsanwalt,

–

Nürnberger Versicherung Aktiengesellschaft Österreich, UNIQA Österreich Versicherungen a Allianz Elementar Lebensversicherungs Aktiengesellschaft, v zastúpení: P. Konwitschka, Rechtsanwalt,

–

DONAU Versicherung AG Vienna Insurance Group, v zastúpení: D. Altenburger a G. Hoffmann, Rechtsanwälte,

–

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll, splnomocnená zástupkyňa,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Garofoli, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Tserepa‑Lacombe, K. P. Wojcik a G. Braun, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 1 druhej smernice Rady 90/619/EHS z 8. novembra 1990 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa životného poistenia, ktorou sa ustanovujú opatrenia na uľahčenie účinného výkonu slobodného poskytovania služieb a ktorou sa mení a dopĺňa smernica 79/267/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 330, 1990, s. 50), zmenenej smernicou Rady 92/96/EHS z 10. novembra 1992 (Ú. v. ES L 360, 1992, s. 1) (ďalej len „smernica 90/619“), článku 31 smernice Rady 92/96/EHS z 10. novembra 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa životného poistenia, a ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 79/267/EHS a 90/619/EHS (tretia smernica o životnom poistení) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 360, 1992, s. 1), článku 35 ods. 1 a článku 36 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/83/ES z 5. novembra 2002 o životnom poistení (Ú. v. ES L 345, 2002, s. 1; Mim. vyd. 06/006, s. 3), ako aj článku 185 ods. 1 a článku 186 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/138/ES z 25. novembra 2009 o začatí a vykonávaní poistenia a zaistenia (Solventnosť II) (Ú. v. EÚ L 335, 2009, s. 1).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci siedmich sporov, z ktorých tri prebiehajú na Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg, Rakúsko), a to medzi pani Barbarou Rustovou‑Hacknerovou, pánom Christianom Gmoserom a pani Bettinou Placknerovou na jednej strane a Nürnberger Versicherung Aktiengesellschaft Österreich (ďalej len „Nürnberger“) na druhej strane, a ďalšie štyri prebiehajú na Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň, Rakúsko), a to medzi osobou KL a spoločnosťou UNIQA Österreich Versicherungen AG (ďalej len „UNIQA“), osobou LK a spoločnosťou DONAU Versicherung AG Vienna Insurance Group (ďalej len „DONAU“), osobou MJ a spoločnosťou Allianz Elementar Lebensversicherungs‑Aktiengesellschaft (ďalej len „Allianz“), ako aj medzi osobou NI a spoločnosťou Allianz, pričom všetky z nich sa týkajú rozsahu a prekluzívnej lehoty pri práve na odstúpenie od zmluvy o životnom poistení.

3

Článok 15 ods. 1 smernice 90/619, ktorá bola zrušená smernicou 2002/83, stanovoval:

„Každý členský štát stanoví, že poistník, ktorý uzatvoril individuálnu zmluvu o životnom poistení, má lehotu od štrnástich do tridsiatich dní odo dňa, keď bol informovaný o tom, že zmluva bola uzatvorená, v rámci ktorej môže odstúpiť od zmluvy.

Oznámenie poistníka o jeho odstúpení od zmluvy ho oslobodzuje od akýchkoľvek budúcich povinností vznikajúcich zo zmluvy.

Ostatné právne účinky a podmienky odstúpenia stanoví právo rozhodné pre zmluvu podľa článku 4, najmä pokiaľ ide o podrobnosti týkajúce sa informovania poistníka o tom, že zmluva bola uzatvorená.“ [neoficiálny preklad]

4

Odôvodnenie 23 smernice 92/96, tiež zrušenej smernicou 2002/83, znelo takto:

„vzhľadom na to, že na jednotnom trhu s poistením bude mať spotrebiteľ širší a rozmanitejší výber zmlúv; že ak má plne profitovať z tejto rozmanitosti a zo zvýšenej konkurencie, musí mať k dispozícii informácie nevyhnutné na to, aby si mohol vybrať zmluvu, ktorá najlepšie zodpovedá jeho potrebám; že táto potreba informácií je o to dôležitejšia, že trvanie záväzku môže byť veľmi dlhé; že v dôsledku toho je potrebné koordinovať minimálne opatrenia potrebné na to, aby spotrebiteľ dostal jasné a presné informácie o podstatných vlastnostiach produktov, ktoré sa mu navrhujú, ako aj informácie o orgánoch oprávnených na rozhodovanie o sťažnostiach poistníkov, poistených osôb alebo oprávnených osôb zo zmluvy“ [neoficiálny preklad].

5

Článok 31 smernice 92/96 stanovoval:

„1.   Pred uzavretím poistnej zmluvy sa poistníkovi oznámia minimálne informácie uvedené v prílohe II písm. A.

…

4.   Podrobné pravidlá na uplatňovanie tohto článku a prílohy II stanoví členský štát záväzku.“ [neoficiálny preklad]

6

Príloha II tejto smernice s názvom „Informácie pre poistníkov“ [neoficiálny preklad] stanovovala:

„Nasledujúce informácie, ktoré sa musia oznámiť poistníkovi buď (A) pred uzavretím zmluvy alebo (B) počas trvania zmluvy, musia byť formulované jasne a presne a musia sa poskytnúť písomne v úradnom jazyku členského štátu záväzku.

…

7

Odôvodnenia 46 a 52 smernice 2002/83, ktorá bola zrušená smernicou 2009/138, zneli:

…

8

Článok 35 smernice 2002/83, nazvaný „Lehota pre odstúpenie“, v odseku 1 uvádzal:

„Každý členský štát stanoví, že poistník, ktorý uzatvoril individuálnu zmluvu na životné poistenie, má lehotu od 14 do 30 dní od času, kedy bol informovaný o tom, že zmluva bola uzatvorená, v rámci ktorej môže odstúpiť od zmluvy.

Oznámenie poistníka o odstúpení ho oslobodzuje od akýchkoľvek budúcich povinností vznikajúcich zo zmluvy.

Ostatné právne účinky a podmienky odstúpenia budú stanovené právom rozhodným pre zmluvu podľa článku [31], najmä pokiaľ ide o podrobnosti o informovaní poistenca, že zmluva bola uzavretá.“

9

Článok 36 tejto smernice s názvom„Informácie pre poistníkov“, znel:

„1.   Pred uzavretím poistnej zmluvy sa poistníkovi oznámia minimálne informácie uvedené v prílohe III písm. A.

…

4.   Podrobné pravidlá na uplatňovanie tohto článku a prílohy III stanoví členský štát záväzku.“

10

Príloha III uvedenej smernice s názvom „Informácie pre poistníkov“ stanovovala:

„Nasledujúce informácie, ktoré sa musia oznámiť poistencom pred uzatvorením zmluvy (A) alebo počas trvania zmluvy (B), musia byť poskytnuté jasne a presne, písomne, v úradnom jazyku členského štátu záväzku.

…

11

Odôvodnenie 79 smernice 2009/138 znie:

„Na vnútornom trhu poistenia majú spotrebitelia širšiu a rôznorodejšiu voľbu zmlúv. Ak majú úplne využívať výhody rozmanitosti a rastúcej hospodárskej súťaže, spotrebitelia by mali dostať akékoľvek potrebné informácie pred uzatvorením zmluvy a počas trvania platnosti zmluvy, aby si mohli zvoliť zmluvu, ktorá najlepšie vyhovuje ich potrebám.“

12

Článok 185 tejto smernice s názvom „Informácie pre poistníkov“ stanovuje:

„1.   Pred uzavretím poistnej zmluvy o životnom poistení sa poistníkovi oznámia aspoň informácie uvedené v odsekoch 2 až 4.

…

3.   Oznámia sa tieto informácie o záväzku:

…

…

6.   Informácie uvedené v odsekoch 2 až 5 sa poskytujú jasne a presne, písomne, v úradnom jazyku členského štátu záväzku.

…

8.   Podrobné pravidlá na uplatňovanie odsekov 1 až 7 stanoví členský štát záväzku.“

13

Článok 186 uvedenej smernice s názvom „Lehota pre odstúpenie“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty stanovia, že poistníci, ktorí uzatvorili individuálne zmluvy na životné poistenie, majú lehotu od 14 do 30 dní od času, kedy boli informovaní o tom, že zmluva bola uzatvorená, v rámci ktorej môžu odstúpiť od zmluvy.

Oznámenie poistníkov o odstúpení ich oslobodzuje od akýchkoľvek budúcich povinností vznikajúcich zo zmluvy.

Ostatné právne účinky a podmienky odstúpenia budú stanovené právom, ktorým sa spravuje zmluva, najmä pokiaľ ide o podrobnosti o informovaní poistníka, že zmluva bola uzavretá.“

14

§ 165a Bundesgesetz über den Versicherungsvertrag (spolkový zákon o poistných zmluvách) z 2. decembra 1958 (BGBl. 2/1959, ďalej len „VersVG“) v znení účinnom v období od 1. januára 1997 do 30. septembra 2004 stanovoval:

„1.   Poistník má v lehote dvoch týždňov od uzavretia zmluvy právo od tejto zmluvy odstúpiť. Ak poisťovateľ poskytol predbežné poistné krytie, patrí mu poistné zodpovedajúce dobe poistenia.

2.   Ak poistiteľ nesplnil svoju povinnosť oznámiť svoju adresu (§ 9a ods. 1 bod 1 [Bundesgesetz über den Betrieb und die Beaufsichtigung der Vertragsversicherung (Versicherungsaufsichtsgesetz) (spolkový zákon o správe a dohľade nad súkromným poisťovníctvom) (zákon o dohľade nad poisťovňami) z 18. októbra 1978 (BGBl. 569/1978)]), lehota na odstúpenie podľa odseku 1 začne plynúť až odvtedy, ako sa poistník túto adresu dozvie.

3.   Predchádzajúce odseky neplatia pre skupinové poistné zmluvy a pre zmluvy uzavreté na dobu kratšiu ako šesť mesiacov.“

15

§ 165a VersVG v znení účinnom v období od 1. januára 2007 do 30. júna 2012 stanovoval:

„1.   Poistník je oprávnený v lehote 30 dní odo dňa, kedy bol informovaný o uzavretí zmluvy, od nej odstúpiť. Ak poisťovateľ poskytol predbežné poistné krytie, patrí mu poistné zodpovedajúce dobe poistenia.

2.   Ak poistiteľ nesplnil svoju povinnosť oznámiť svoju adresu (§ 9a ods. 1 bod 1 spolkového zákona o správe a dohľade nad súkromným poisťovníctvom), lehota na odstúpenie od zmluvy podľa odseku 1 začne plynúť až odvtedy, ako sa poistník túto adresu dozvie.

3.   Predchádzajúce odseky neplatia pre skupinové poistné zmluvy a pre zmluvy uzavreté na dobu kratšiu ako šesť mesiacov.“

16

§ 165a VersVG v znení účinnom v období od 1. júla 2012 do 31. decembra 2015 stanovoval:

„1.   Poistník je oprávnený v lehote 30 dní odo dňa, kedy bol informovaný o uzavretí zmluvy, od nej odstúpiť. Ak poisťovateľ poskytol predbežné poistné krytie, patrí mu poistné zodpovedajúce dobe poistenia.

2.   Ak poistiteľ nesplnil svoju povinnosť oznámiť svoju adresu (§ 9a ods. 1 bod 1 spolkového zákona o správe a dohľade nad súkromným poisťovníctvom), lehota na odstúpenie od zmluvy podľa odseku 1 začne plynúť až odvtedy, ako sa poistník túto adresu dozvie.

2a.   Ak je poistníkom spotrebiteľ [§ 1 ods. 1 bod 2 Konsumentenschutzgesetz (zákon o ochrane spotrebiteľov) z 8. marca 1979 (BGBl. 140/1979)]), lehota na odstúpenie od zmluvy podľa odsekov 1 a 2 začína plynúť až vtedy, keď bol poistník poučený o tomto práve na odstúpenie od zmluvy.

3.   Predchádzajúce odseky neplatia pre skupinové poistné zmluvy a pre zmluvy uzavreté na dobu kratšiu ako šesť mesiacov.“

17

§ 176 VersVG vo svojom znení uverejnenom v BGBl. 509/1994 stanovuje:

„1.   Ak kapitálové poistenie pre prípad smrti, ktoré bolo uzavreté tak, že je isté, že vznikne povinnosť poisťovateľa vyplatiť dojednaný kapitál, zanikne odstúpením od zmluvy, výpoveďou alebo napadnutím platnosti, poisťovateľ je povinný vyplatiť odkupnú hodnotu pripadajúcu na poistenie.

…

3.   Odkupná hodnota sa vypočíta podľa uznaných pravidiel poisťovacej matematiky na základe podkladov pre výpočet poistného ako časová hodnota poistenia na konci priebežného poistného obdobia. Nedoplatky poistného sa zrazia z odkupnej hodnoty.

4.   Poisťovateľ má právo na zrážku, len ak to bolo dohodnuté a poistníkom a ak je to primerané.“

18

§ 9a spolkového zákona o správe a dohľade nad súkromným poisťovníctvom v znení účinnom v období od 1. augusta 1996 do 9. decembra 2007 stanovoval:

„1.   Pri uzavretí poistnej zmluvy týkajúcej sa rizika nachádzajúceho sa v tuzemsku musí byť poistník predtým, ako prejaví vôľu uzavrieť zmluvu, písomne informovaný o

…

19

§ 9a spolkového zákona o správe a dohľade nad súkromným poisťovníctvom v znení účinnom od 10. decembra 2007 do 31. decembra 2015 stanovoval:

„1.   Pri uzavretí priamej poistnej zmluvy týkajúcej sa rizika nachádzajúceho sa v tuzemsku musí byť poistník predtým, ako prejaví vôľu uzavrieť zmluvu, písomne informovaný o

…

20

Pani Rustová‑Hacknerová, pán Gmoser a pani Placknerová uzavreli so spoločnosťou Nürnberger investičné životné poistenie. Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že každá z týchto zmlúv obsahovala informáciu o tom, že odstúpenie od poistnej zmluvy musí byť na to, aby bolo platné, urobené písomne.

21

Pani Rustová‑Hacknerová vypovedala svoju zmluvu o životnom poistení 14. marca 2017. Dňa 23. mája 2017 vyhlásila, že od tejto zmluvy odstupuje z dôvodu, že jej Nürnberger poskytla nesprávnu informáciu o práve na odstúpenie od zmluvy.

22

Pán Gmoser si nechal v roku 2010 vyplatiť odkupnú hodnotu svojej zmluvy uzavretej v roku 1998. Až 3. mája 2017 vyhlásil, že od tejto zmluvy odstupuje, a to rovnako z dôvodu poskytnutia nesprávnej informácie, pokiaľ ide o právo na odstúpenie od zmluvy.

23

Z toho istého dôvodu pani Placknerová 27. mája 2017 vyhlásila, že odstupuje od svojej zmluvy uzavretej v roku 2000, ktorá bola v tom čase stále účinná.

24

Rakúsky prvostupňový súd vyhovel návrhom pani Rustovej‑Hacknerovej, pána Gmosera a pani Placknerovej, znejúcim na vrátenie všetkého zaplateného poistného spolu s úrokmi z dôvodu bezdôvodného obohatenia spoločnosti Nürnberger. Podľa tohto súdu totiž rakúske právo nestanovuje, že odstúpenie od zmluvy musí byť formulované písomne, takže informácia, ktorú Nürnberger poskytla poistníkom, bola nesprávna. Ako pritom vyplýva z rozsudku z 19. decembra 2013, Endress (C‑209/12, EU:C:2013:864), na nesprávnu informáciu je potrebné nahliadať rovnako ako na neposkytnutie informácie, v dôsledku čoho nezačala plynúť prekluzívna lehota na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy, takže toto právo mohlo byť využité bez časového obmedzenia, a to aj po vypovedaní zmluvy.

25

Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg), na ktorý boli podané odvolania, si kladie otázku, či poskytnutie informácie o tom, že sa vyžaduje, aby vyhlásenie o odstúpení bolo urobené písomne, možno aj napriek tomu, že neuvádza poistníka do omylu s ohľadom na existenciu práva na odstúpenie od zmluvy, považovať za nesprávne z pohľadu článku 15 ods. 1 smernice 90/619, v dôsledku čoho by sa muselo umožniť uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy bez časového obmedzenia.

26

Uvedený súd osobitne uvádza, že v konkrétnych prípadoch poskytnutá informácia spĺňala zákonné požiadavky a uvádzala správnu lehotu na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy, takže poistník bol o svojom práve informovaný. Okrem toho písomná forma nie je rakúskym právom zakázaná a smeruje k zachovaniu právnej istoty, a to aj v záujme samotného poistníka. Okrem toho informácia o písomnej povahe odstúpenia od zmluvy sa v zásade nejaví ako informácia, ktorá by mohla poistníkovi zabrániť vo včasnom odstúpení od zmluvy.

27

Aj s prihliadnutím na uvedené sa však vzhľadom na rozsudok z 19. decembra 2013, Endress (C‑209/12, EU:C:2013:864), ako aj vzhľadom na cieľ sledovaný poskytnutím informácií, ktorý je uvedený v odôvodnení 23 smernice 92/96, Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg) zaoberá tým, či výklad rakúskeho práva v súlade s uvedenou smernicou, vyžaduje vychádzať z toho, že za takýchto okolností môže poistník uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy bez časového obmedzenia.

28

Okrem toho sa v rámci vecí C‑355/18 a C‑356/18 tento súd zaoberá tiež tým, či k odstúpeniu od zmluvy o životnom poistení z dôvodu poskytnutia nesprávnej informácie o práve na odstúpenie od zmluvy môže dôjsť aj po tom, čo bola zmluva ukončená v dôsledku výpovede alebo vyplatenia odkupnej hodnoty poistníkovi.

29

Po ukončení zmluvy o životnom poistení a vzájomnom poskytnutí si súvisiacich plnení totiž už podľa neho neexistujú žiadne budúce povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, od ktorých by mohol byť poistník oslobodený v zmysle článku 15 ods. 1 smernice 90/619. Okrem toho odstúpenie po ukončení zmluvy o životnom poistení by poistníkovi poskytovalo možnosti špekulácie na náklady poisťovateľa a ostatných poistencov, čo podľa vnútroštátneho súdu nie je zamýšľaným účelom v oblasti ochrany spotrebiteľa.

30

V tomto kontexte Landesgericht Salzburg (Krajinský súd Salzburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť v rámci vecí C‑355/18 a C‑356/18 tieto prejudiciálne otázky, ako aj vo veci C‑357/18 prvú z týchto otázok:

31

Na účely návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑479/18 Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň) spojil štyri pred ním prebiehajúce veci a označil ich ako „konania A, B, C a D“.

32

V „konaní A“ prebieha spor medzi osobou KL a spoločnosťou UNIQA. KL uzavrela s právnou predchodkyňou spoločnosti UNIQA zmluvu o životnom poistení na obdobie od 1. augusta 1997 do 1. augusta 2032. Vo formulári ponuky tejto zmluvy bola KL poskytnutá informácia, že odstúpenie od zmluvy musí byť uskutočnené písomne, aby bolo platné.

33

Dňa 24. októbra 2017 KL informovala spoločnosť UNIQA, že od predmetnej poistnej zmluvy odstupuje. Keďže posledná uvedená spoločnosť toto odstúpenie výslovne nepotvrdila, KL požaduje vrátenie všetkého poistného okrem nákladov na krytie rizík, ktoré zaplatila, a to spolu s úrokmi.

34

V „konaní B“ prebieha spor medzi osobou LK a spoločnosťou DONAU. LK uzavrela so spoločnosťou DONAU zmluvu o životnom poistení na obdobie od 1. decembra 2003 do 1. decembra 2022. LK nebola pred uzavretím tejto zmluvy informovaná o svojom práve na odstúpenie od zmluvy.

35

Po tom, čo LK v roku 2013 uvedenú zmluvu vypovedala a bola jej vyplatená odkupná hodnota, 4. januára 2018 informovala spoločnosť DONAU, že od rovnakej poistnej zmluvy odstupuje z dôvodu, že bola nedostatočne informovaná o svojom práve na odstúpenie od zmluvy. Keďže DONAU jej neodpovedala, LK sa v súčasnosti domáha vrátenia všetkých súm poistného okrem nákladov na krytie rizík, ktoré zaplatila, a to spolu s úrokmi a po odpočítaní odkupnej hodnoty, ktorú získala už v roku 2013.

36

V „konaniach C a D“ prebiehajú spory medzi osobami MJ a NI na jednej strane a spoločnosťou Allianz na druhej strane. Tak MJ, ako aj NI uzavreli so spoločnosťou Allianz zmluvu o životnom poistení na obdobie od 1. decembra 2011 do 1. decembra 2037. Vo formulári ponuky týchto zmlúv Allianz informovala MJ a NI o tom, že majú právo „písomne“ odstúpiť od danej zmluvy.

37

V roku 2017 MJ a NI spoločnosti Allianz oznámili, že od svojich zmlúv odstupujú. Vzhľadom na to, že Allianz toto odstúpenie výslovne nepotvrdila, sa MJ aj NI v súčasnosti domáhajú vrátenia všetkého poistného okrem nákladov na krytie rizík, ktoré zaplatili, spolu s úrokmi.

38

Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň) pripomína, že podmienky platnosti odstúpenia od zmluvy iné ako tie, ktoré sa riadia priamo právnymi predpismi Únie, sú v súlade s týmito predpismi upravené vnútroštátnym právom. Podľa tohto súdu sa pritom na vyhlásenie o odstúpení od zmluvy podľa rakúskeho práva nevzťahujú žiadne osobitné formálne podmienky. Preto si po prvé kladie otázku, či lehota na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy môže začať plynúť napriek nesprávnej informácii o spôsobe jeho uplatnenia. V tejto súvislosti sa uvedený súd pýta na možnosť uplatniť v danom prípade judikatúru vychádzajúcu z rozsudku z 19. decembra 2013, Endress (C‑209/12, EU:C:2013:864). V danom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že ak poisťovňa poistníka nijako neinformovala o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, nemôže voči nemu namietať uplynutie lehoty na uplatnenie tohto práva. Vzniká teda otázka, či to platí aj v prípade, keď bola poistníkovi poskytnutá správna informácia o existencii jeho práva na odstúpenie od zmluvy a o lehote stanovenej na jeho uplatnenie, ale mu bola poskytnutá nesprávna informácia týkajúca sa potreby písomnej formulácie jeho vyhlásenia.

39

Po druhé si Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň) kladie otázku, či lehota na odstúpenie od zmluvy začína v každom prípade plynúť od okamihu, keď sa poistník s existenciou tohto práva na odstúpenie od zmluvy skutočne oboznámil, aj napriek nesprávnej informácii poskytnutej poisťovňou. Kladná odpoveď by mohla byť odôvodnená v prípade, že by účelom práva Únie uplatniteľného v tomto prípade bolo len uistiť sa, že poistník pozná svoje práva a môže ich tak uplatňovať. Inak by to však bolo, ak by účelom práva na odstúpenie od zmluvy bolo takisto podnecovanie poisťovní k tomu, aby dodržiavali svoje informačné povinnosti.

40

Po tretie pokiaľ ide o „konanie B“, v rámci ktorého LK vypovedala svoju zmluvu o životnom poistení a bola jej vyplatená odkupná hodnota, takže už neexistovala žiadna budúca povinnosť zo zmluvy, tento súd sa zaoberá tiež tým, či právo na odstúpenie od zmluvy v každom prípade nezaniklo vzhľadom na okolnosť, že toto právo je určené iba na to, aby bol poistník do budúcnosti oslobodený od všetkých záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy.

41

Po štvrté sa uvedený súd pýta, či v prípade odstúpenia od zmluvy v dôsledku oneskoreného poskytnutia informácie o podmienkach uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy, sa poistník môže domáhať iba vyplatenia odkupnej hodnoty svojej zmluvy, alebo naopak vrátenia všetkých zaplatených súm po odpočítaní dlžného poistného za obdobie, počas ktorého sa naňho vzťahovalo poistné krytie. V tejto súvislosti sa tento súd domnieva, že právo na odstúpenie od zmluvy by bolo zbavené akéhokoľvek potrebného účinku, ak by poistník odstúpením od zmluvy nemohol získať nič viac než odkupnú hodnotu.

42

Napokon si Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň) v podstate praje dozvedieť sa, či sa môže na uplatnenie práva na vyplatenie úrokov stanovených pre prípad vrátenia súm bezdôvodného obohatenia uplatniť všeobecná premlčacia lehota troch rokov, čo by obmedzovalo výšku týchto úrokov na ich časť pripadajúcu na dané trojročné obdobie.

43

Uvedený súd spresňuje, že podľa judikatúry Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) na účely zabezpečenia súladu § 165a ods. 2 VersVG s právom Únie je potrebné toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že poskytnutie nesprávnej informácie o práve na odstúpenie od zmluvy sa považuje za neposkytnutie informácie, pričom dôsledkom poskytnutia takejto informácie je, že poistník má možnosť uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy bez časového obmedzenia.

44

Za týchto okolností Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

45

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 22. júna 2018 boli veci C‑355/17 až C‑357/18 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku. Rozhodnutím Súdneho dvora z 26. februára 2019 boli tieto tri veci spojené s vecou C‑479/19 na účely ústnej časti konania a rozsudku.

46

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 22. novembra 2019 Nürnberger, UNIQA a Allianz požiadali o opätovné otvorenie ústnej časti konania.

47

Na podporu svojho návrhu uviedli po prvé, že dotknuté osoby by mali mať možnosť vyjadriť sa k rozsudku z 11. septembra 2019, Romano (C‑143/18, EU:C:2019:701), ktorý bol vydaný dva mesiace po prednese návrhov generálnej advokátky v týchto veciach, po druhé, že argumentácia použitá v bode 51 uvedených návrhov, týkajúca sa formálnych náležitostí vyhlásenia o odstúpení od zmluvy, je nová a malo by byť umožnené sa k nej taktiež vyjadriť, a po tretie, že rakúska a švajčiarska právna veda podrobila kritike viacero dôležitých aspektov uvedených návrhov, a to najmä pokiaľ ide o to, aká časť poistného by mala byť vrátená v prípade zrušenia poistnej zmluvy.

48

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ani podľa Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ani podľa Rokovacieho poriadku Súdneho subjekty oprávnené podľa článku 23 štatútu nemajú možnosť podať pripomienky v reakcii na návrhy prednesené generálnym advokátom [rozsudky zo 6. marca 2018, Achmea,C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 26, ako aj z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 61].

49

Podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k týmto návrhom generálny advokát dospel. V dôsledku toho nesúhlas účastníka konania s návrhmi generálneho advokáta bez ohľadu na otázky, ktoré v nich skúmal, nemôže byť sám osebe dôvodom opodstatňujúcim opätovné otvorenie ústnej časti konania [rozsudky zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 27, ako aj z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 62].

50

Súdny dvor však môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému dotknuté osoby nemali možnosť vyjadriť sa.

51

V prejednávanej veci sa však Súdny dvor po vypočutí generálnej advokátky domnieva, že žiadosť o opätovné otvorenie ústnej časti konania, ktorá mu bola predložená, neobsahuje žiadnu novú skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť rozhodnutie, ktoré má vydať v týchto veciach. Pokiaľ ide konkrétne o rozsudok z 11. septembra 2019, Romano (C‑143/18, EU:C:2019:701), jeho predmetom je rozhodnutie o prejudiciálnej otázke týkajúcej sa výkladu článku 4 ods. 2, článku 5 ods. 1, článku 6 ods. 1 druhého pododseku druhej zarážky, článku 6 ods. 2 písm. c), článku 6 ods. 6, ako aj článku 7 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES (Ú. v. ES L 271, 2002, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 321), teda smernice, o ktorú v týchto veciach vôbec nejde.

52

Okrem toho sa Súdny dvor domnieva, že po uskutočnení písomnej a ústnej časti konania v týchto veciach má k dispozícii všetky informácie potrebné na odpovede na položené otázky a že odpovede na tieto otázky nemusia zohľadňovať argumenty, ako sú argumenty uvedené v bode 47 tohto rozsudku, ktoré podľa dotknutých osôb neboli medzi nimi prediskutované.

53

Za týchto podmienok nie je potrebné nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania.

54

Pani Rustová‑Hacknerová, pán Gmoser, pani Placknerová a pokiaľ ide o tretiu a piatu otázku položenú v rámci veci C‑479/18, Allianz a UNIQA spochybňujú právomoc Súdneho dvora na zodpovedanie otázok, ktoré sa podľa nich týkajú výlučne vnútroštátneho práva. Podmienky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy totiž podľa nich majú upraviť členské štáty. Okrem toho uplatniteľné rakúske právo podľa nich stanovilo práve povinnosť poisťovne písomne informovať poistníkov pred uzavretím poistnej zmluvy o okolnostiach, za ktorých môžu títo poistníci uzavretie tejto zmluvy odvolať alebo od nej odstúpiť.

55

V tejto súvislosti stačí uviesť, že ako zdôraznila generálna advokátka v bodoch 23 až 25 svojich návrhov, nepochybne platí, že článok 15 ods. 1 tretí pododsek smernice 90/619 a článok 31 ods. 1 a 4 smernice 92/96 v spojení s prílohou II časťou A bodom a.13 tejto smernice zverujú členským štátom zodpovednosť za prijatie pravidiel stanovujúcich podmienky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy, ako aj pravidlá týkajúce sa osobitne informácií o uplatnení tohto práva. Súdny dvor už však mal príležitosť spresniť, že členské štáty tým, že tieto pravidlá prijali, sú povinné dbať na to, aby bol s ohľadom na cieľ týchto smerníc zaistený ich potrebný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 23 a citovanú judikatúru).

56

Z toho vyplýva, že Súdny dvor bol požiadaný o výklad ustanovení práva Únie, ktoré sú uplatniteľné vo veciach samých, a preto má právomoc na zodpovedanie otázok položených v týchto veciach.

57

Pani Rustová‑Hacknerová, pán Gmoser a pani Placknerová spochybňujú prípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑355/18 až C‑357/18 z dôvodu, že rozhodnutia vnútroštátneho súdu v týchto veciach podľa nich nedostatočne objasňujú vnútroštátny právny rámec vzhľadom na požiadavky stanovené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

58

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázky položené v rámci týchto vecí sa týkajú priamo výkladu ustanovení práva Únie a že svojimi otázkami sa vnútroštátny súd usiluje o objasnenie hraníc právomoci členských štátov stanoviť podmienky pre uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy, ktoré zavádzajú tieto ustanovenia. Za týchto podmienok opis vnútroštátneho právneho rámca obsiahnutého v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania nijako nebráni Súdnemu dvoru ani zúčastneným stranám pochopiť uvedené otázky a kontext, v ktorom boli tieto otázky položené.

59

Z toho vyplýva, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú prípustné.

60

Jedinou otázkou vo veci C‑357/18 a prvou otázkou vo veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑479/18 sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa má článok 15 ods. 1 smernice 90/619 v spojení s článkom 31 smernice 92/96, článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 v spojení s článkom 36 ods. 1 tejto smernice a článok 185 ods. 1 smernice 2009/138 v spojení s článkom 186 ods. 1 tejto smernice vykladať v tom zmysle, že lehota na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy o životnom poistení začína plynúť od momentu, keď je poistník informovaný o tom, že došlo k uzavretiu zmluvy, aj keď v informáciách, ktoré poisťovňa poskytla tomuto poistníkovi, sa buď opomína uviesť, že vnútroštátne právo rozhodné pre zmluvu pre uplatnenie tohto práva na odstúpenie od zmluvy nestanovuje žiadne formálne požiadavky, alebo sa uvádzajú formálne požiadavky, ktoré vnútroštátne právo rozhodné pre túto zmluvu v skutočnosti nevyžaduje.

61

Na účely odpovede na tieto otázky je na úvod potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené ustanovenia práva Únie, ktoré sú z časového hľadiska uplatniteľné na spory vo veci samej, v podstate stanovujú, že poistník, ktorý uzatvorí individuálnu zmluvu o životnom poistení, má lehotu štrnásť až tridsať dní od okamihu, keď bol informovaný o uzavretí zmluvy, v rámci ktorej môže od zmluvy odstúpiť, pričom takéto odstúpenie do budúcnosti oslobodzuje poistníka od akýchkoľvek záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, a ďalej že ostatné právne účinky a podmienky odstúpenia od zmluvy upravuje právo rozhodné pre zmluvu, osobitne pokiaľ ide o spôsob informovania poistníka o tom, že zmluva je uzavretá.

62

Ako bolo uvedené v bode 55 tohto rozsudku, Súdny dvor už mal v tejto súvislosti príležitosť spresniť, že členské štáty sú oprávnené prijať pravidlá týkajúce sa konkrétnych podmienok pre uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy a že tieto podmienky môžu prirodzene zahŕňať určité obmedzenia tohto práva. Členské štáty však pri prijímaní týchto pravidiel musia zabezpečiť, aby bol s ohľadom na cieľ smerníc 90/619 a 92/96 zaistený ich potrebný účinok.

63

Pokiaľ ide o cieľ uvedených smerníc, je potrebné pripomenúť, že odôvodnenie 23 smernice 92/96 uvádza, že „na jednotnom trhu s poistením bude mať spotrebiteľ širší a rozmanitejší výber zmlúv“ [neoficiálny preklad]. Okrem toho podľa tohto odôvodnenia „ak má [uvedený spotrebiteľ] plne profitovať z tejto rozmanitosti a zo zvýšenej konkurencie, musí mať k dispozícii informácie nevyhnutné na to, aby si mohol vybrať zmluvu, ktorá najlepšie zodpovedá jeho potrebám“ [neoficiálny preklad]. Napokon uvedené odôvodnenie spresňuje, že „táto potreba informácií je o to dôležitejšia, že trvanie záväzku môže byť veľmi dlhé“ [neoficiálny preklad] (rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 24).

64

So zreteľom na naplnenie tohto cieľa poskytovania informácií článok 31 ods. 1 smernice 92/96 v spojení s jej prílohou II časťou A bodom a.13 stanovuje, že „aspoň“„podmienky uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy“ sa musia oznámiť poistníkovi, a to „pred uzatvorením zmluvy“ [neoficiálny preklad] (rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 25).

65

Súdny dvor z toho vyvodil, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovilo zánik práva poistníka na odstúpenie od zmluvy v dobe, v ktorej nebol informovaný o tomto práve, odporuje naplneniu podstatného cieľa sledovaného smernicami 90/619 a 92/96, a teda ich potrebnému účinku.

66

Tie isté úvahy môžu byť rozšírené aj na smernice 2002/83 a 2009/138, ktorých odôvodnenie 52 v prípade prvej uvedenej a odôvodnenie 79 v prípade druhej uvedenej smernice v podstate uvádzajú tie isté ciele.

67

Z toho v prvom rade vyplýva, že ak poistník nedostal žiadnu informáciu týkajúcu sa samotnej existencie práva na odstúpenie od zmluvy, prekluzívna lehota stanovená pre uplatnenie tohto práva nemôže začať plynúť.

68

V takom prípade totiž poistník, ktorý pokiaľ nevie o existencii takéhoto práva, nie je schopný toto právo uplatniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 27).

69

Preto sa poisťovňa nemôže úspešne odvolávať na dôvody právnej istoty na nápravu situácie, ktorú sama spôsobila svojím vlastným pochybením tým, že nesplnila požiadavku vyplývajúcu z práva Únie oznámiť informácie stanovené v zozname, medzi ktorými sa nachádzajú najmä informácie týkajúce sa práva poistníka na odstúpenie od zmluvy (rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 30).

70

V druhom rade je potrebné pripomenúť, že poistník nielenže musí byť poučený o existencii práva na odstúpenie od zmluvy, ale podľa prílohy II časti A bodu a.13 smernice 92/96 a prílohy III časti A bodu a.13 smernice 2002/83, ako aj článku 185 ods. 3 písm. j) a článku 185 ods. 6 smernice 2009/138 mu musia byť poskytnuté aj informácie o podmienkach uplatnenia tohto práva, pričom dané informácie musia byť formulované písomne, jasne a presne.

71

Z relevantných ustanovení uvedených smerníc teda jasne vyplýva, že ich cieľom je zabezpečiť, aby poistník dostal presné informácie týkajúce sa najmä jeho práva na odstúpenie od zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 25).

72

Najmä, keďže informácia o formálnych náležitostiach vyhlásenia o odstúpení od zmluvy je nevyhnutná na to, aby bolo poistníkovi umožnené uplatniť svoje právo, takáto informácia mu musí byť poskytnutá. Platí to osobitne vtedy, keď vnútroštátne právo záväzne stanovuje takéto podmienky účastníkom zmluvy o životnom poistení. Vyhlásenie o odstúpení od zmluvy urobené inou formou, než aká je záväzne stanovená, by totiž bolo možné považovať za neplatné.

73

Zo spisov predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že v daných prípadoch rakúske právo uplatniteľné vo veciach samých stanovovalo, že výkon práva na odstúpenie od zmluvy nepodlieha žiadnej osobitnej formálnej podmienke. Naopak, z uvedených spisov jasne nevyplýva, že by rakúske právo stranám poistnej zmluvy umožňovalo podmieniť uplatnenie takéhoto práva dodržaním formálnych podmienok.

74

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak by rakúske právo stranám poistnej zmluvy neumožňovalo dohodnúť si konkrétnu formu vyhlásenia o odstúpení od zmluvy, na zabezpečenie potrebného účinku práva na odstúpenie by nebolo potrebné vyžadovať, aby bol poistník povinne informovaný o tom, že toto právo je možné uplatniť v akejkoľvek forme. V takom prípade by totiž poistník mohol poisťovni platne oznámiť svoj zámer odstúpiť od zmluvy ním zvolenou formou, a teda bez toho, aby poisťovňa mohla požadovať, aby sa odstúpenie od zmluvy uskutočnilo konkrétnou formou, takže výkon práva na odstúpenie od zmluvy stanoveného právnou úpravou Únie by nebol nijako obmedzený. Poisťovňa si samozrejme aj v takom prípade zachováva možnosť poučiť poistníka o neexistencii stanovenia formálnych požiadaviek vo vnútroštátnom práve.

75

Ak by sa naopak zmluvné strany mohli podľa rakúskeho práva odchýliť od neexistencie ním stanovenej formy, poistníkovi by nevyhnutne musela byť poskytnutá informácia o formálnych náležitostiach práva na odstúpenie od zmluvy.

76

Okrem toho by informácia o formálnych náležitostiach práva na odstúpenie od zmluvy nezávisle od toho, či by bola povinná alebo dobrovoľná, na to, aby bola správna, musela byť v súlade s vnútroštátnym právom alebo zmluvnými dojednaniami medzi stranami v súlade s právom rozhodným pre túto zmluvu.

77

Z toho vyplýva, že informáciu poskytnutú poisťovňou, podľa ktorej sa vyžaduje splnenie formálnych náležitostí vyhlásenia o odstúpení od zmluvy, je potrebné považovať za nesprávnu, ak tieto náležitosti nie sú v súlade s kogentnými požiadavkami stanovenými rozhodným právom alebo ustanoveniami zmluvy, čo musia overiť vnútroštátne súdy.

78

Aj keď pritom poskytnutie nesprávnej informácie poistníkovi týkajúcej sa formálnych náležitostí výkonu práva na odstúpenie od zmluvy ho zaiste môže uviesť do omylu s ohľadom na jeho právo na odstúpenie od zmluvy, a môže teda byť považované za chýbajúcu informáciu v tejto súvislosti (pozri analogicky rozsudok z 10. apríla 2008, Hamilton, C‑412/06, EU:C:2008:215, bod 35), nemožno vychádzať z toho, že by akékoľvek pochybenie týkajúce sa uvedených formálnych náležitostí obsiahnuté v informáciách poskytnutých poistníkovi zo strany poisťovne zodpovedalo neposkytnutiu informácií.

79

Najmä ak informácia, hoci aj nesprávna, nezbavuje poistníka možnosti uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy v podstate za tých istých podmienok, ako keby informácia bola správna, bolo by neprimerané, aby bolo poslednému uvedenému umožnené oslobodiť sa od záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy uzavretej v dobrej viere.

80

V takom prípade by si totiž poistník, ktorý bol informovaný o svojom práve na odstúpenie od zmluvy, zachoval nedotknutú možnosť uplatniť toto právo a prehodnotiť záväzky, ktoré na seba vzal, takže by bol zabezpečený cieľ smerníc 90/619, 92/96, 2002/83 a 2009/138 uvedený v bodoch 63 až 66 tohto rozsudku.

81

Vo veciach samých je úlohou vnútroštátnych súdov, aby overili, či poisťovne poskytli informáciu týkajúcu sa formálnych podmienok vyhlásenia o odstúpení od zmluvy. V prípade, že to tak bolo, prislúcha daným súdom tiež posúdiť, či táto informácia bola správna alebo nesprávna do tej miery, že na základe celkového posúdenia zohľadňujúceho najmä vnútroštátny právny kontext a skutkové okolnosti vo veciach samých pripravila poistníkov o možnosť uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy v podstate za tých istých podmienok, ako keby táto informácia bola správna.

82

Vzhľadom na vyššie uvedené je na jedinú otázku vo veci C‑357/18 a na prvú otázku vo veciach C‑355/18, C‑356/18 a C‑479/18 potrebné odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 90/619 v spojení s článkom 31 smernice 92/96, článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 v spojení s článkom 36 ods. 1 tejto smernice, ako aj článok 185 ods. 1 smernice 2009/138 v spojení s článkom 186 ods. 1 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že lehota na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy o životnom poistení začína plynúť od momentu, keď je poistník informovaný o tom, že došlo k uzavretiu zmluvy, aj keď v informáciách, ktoré poisťovňa poskytla tomuto poistníkovi

83

Druhou otázkou vo veci C‑479/18 sa Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň) v podstate pýta, či sa má článok 15 ods. 1 smernice 90/619 v spojení s článkom 31 smernice 92/96 vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak poisťovňa neposkytla poistníkovi informáciu o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, alebo mu poskytla informáciu, ktorá je nesprávna do takej miery, že pripravila poistníka o možnosť uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy v podstate za tých istých podmienok, ako keby táto informácia bola správna, lehota na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy neplynie, aj keď sa poistník o existencii práva na odstúpenie od zmluvy dozvedel iným spôsobom.

84

S cieľom odpovedať na túto otázku je potrebné uviesť, že ani článok 15 ods. 1 smernice 90/619, ani článok 31 smernice 92/96 výslovne nespresňujú, že informácie, na ktoré sa tieto ustanovenia vzťahujú, musia poisťovne oznámiť poistníkom.

85

Súdny dvor však už uviedol, že právo Únie ukladá poisťovni povinnosť poskytnúť poistníkovi určitý zoznam informácií, medzi ktorými sa nachádzajú osobitne informácie týkajúce sa práva poistníka na odstúpenie od zmluvy (rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 30).

86

Za týchto podmienok okolnosť, že poistník iným spôsobom získal presný obsah informácie, ktorú mu mala poskytnúť poisťovňa, nemôže mať rovnaké právne účinky na lehotu na odstúpenie od zmluvy, ako keby mu túto informáciu poskytla táto poisťovňa, čím by sa zbavila všetkých povinností v tejto súvislosti.

87

Predovšetkým, ak by to totiž bolo inak, bolo by to v rozpore s cieľom smernice 2002/83 uvedeným v bode 71 tohto rozsudku, ktorým je zabezpečiť, aby poistník dostal presné informácie týkajúce sa najmä jeho práva na odstúpenie od zmluvy, pričom ako bolo spresnené v bode 85 tohto rozsudku, túto informáciu mu musí poskytnúť poisťovňa.

88

Ďalej, ako v podstate uvádza generálna advokátka v bode 65 svojich návrhov, akékoľvek získanie informácií o práve na odstúpenie mimo rámca zmluvného vzťahu medzi poistníkom a poisťovňou by mohlo spôsobovať ťažkosti v súvislosti s dokazovaním, najmä pokiaľ ide o časový moment tohto získania informácií, a teda pokiaľ ide o stanovenie lehoty, v ktorej musí byť právo na odstúpenie od zmluvy uplatnené.

89

Napokon, ako uvádza Európska komisia, ak by bola poisťovňa oslobodená od svojej informačnej povinnosti z dôvodu, že poistník sa s obsahom tejto informácie oboznámil iným spôsobom, nebola by motivovaná k tomu, aby dodržala svoju povinnosť poskytnúť poistníkovi presné informácie.

90

Vzhľadom na vyššie uvedené je na druhú otázku vo veci C‑479/18 potrebné odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 90/619 v spojení s článkom 31 smernice 92/96 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak poisťovňa neposkytla poistníkovi informáciu o jeho práve na odstúpenie od zmluvy, alebo mu poskytla informáciu, ktorá je nesprávna do takej miery, že pripravila poistníka o možnosť uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy v podstate za tých istých podmienok, ako keby táto informácia bola správna, lehota na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy neplynie, aj keď sa poistník o existencii práva na odstúpenie od zmluvy dozvedel iným spôsobom.

91

Svojou druhou otázkou vo veciach C‑355/18 a C‑356/18, ako aj treťou otázkou vo veci C‑479/18 sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa článok 15 ods. 1 smernice 90/619 v spojení s článkom 31 smernice 92/96 a článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 v spojení s článkom 36 ods. 1 tejto smernice majú vykladať v tom zmysle, že po vypovedaní zmluvy a splnení všetkých z nej vyplývajúcich povinnosti, najmä pokiaľ ide o vyplatenie odkupnej hodnoty poisťovňou, môže poistník ešte uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy, pokiaľ právo rozhodné pre zmluvu neupravuje právne účinky neposkytnutia informácie týkajúcej sa práva na odstúpenie od zmluvy alebo poskytnutia nesprávnej informácie.

92

Na účely odpovede na túto otázku je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 15 ods. 1 druhým pododsekom smernice 90/619 a článkom 35 ods. 1 druhým pododsekom smernice 2002/83 má oznámenie poistníka o odstúpení od zmluvy za následok jeho oslobodenie od akýchkoľvek budúcich povinností vznikajúcich z tejto zmluvy.

93

Z toho vyplýva, že hneď ako poistník urobí svoje vyhlásenie o odstúpení v lehote stanovenej na tento účel, je oslobodený od akýchkoľvek budúcich záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, ktorých plnenie nemôže poisťovňa vyžadovať.

94

Tieto ustanovenia nijako neupravujú podmienky, za ktorých musí byť vyhlásenie o odstúpení od zmluvy urobené, ani právne účinky tohto odstúpenia na jednotlivé povinnosti, osobitne pokiaľ ide o vrátenie zaplatených súm, ktoré by mohlo poisťovni ukladať vnútroštátne právo.

95

Takéto podmienky a účinky totiž nepatria do pôsobnosti uvedených ustanovení a podľa článku 15 ods. 1 tretieho pododseku smernice 90/619 a článku 35 ods. 1 tretieho pododseku smernice 2002/83 ich upravuje právo rozhodné pre zmluvu.

96

Z toho vyplýva, že tieto ustanovenia nemožno vykladať tak, že členským štátom ukladajú, aby možnosť odstúpiť od zmluvy o životnom poistení alebo právne účinky vyhlásenia o odstúpení od takejto zmluvy urobeného v lehotách stanovených na tento účel, ako je napríklad vznik povinnosti vrátiť určité sumy, podmieňovali stavom plnenia danej zmluvy. V prejednávaných veciach tak vzhľadom na mlčanie rakúskeho práva v tejto súvislosti môže byť právo na odstúpenie od zmluvy vykonané aj po tom, čo bola zmluva vypovedaná a všetky povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy boli splnené.

97

Na rozdiel od toho, čo tvrdia DONAU a rakúska vláda vo svojich pripomienkach, takýto výklad uvedených ustanovení neodporuje rozsudku z 10. apríla 2008, Hamilton (C‑412/06, EU:C:2008:215), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že právo na odstúpenie od zmluvy stanovené smernicou Rady z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (85/577/EHS) (Ú. v. ES L 372, 1985, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262) nemožno uplatniť, ak už neexistuje žiadny záväzok. Uvedený rozsudok sa totiž týka súladu vnútroštátneho ustanovenia, ktoré stanovovalo zánik práva na odstúpenie od zmluvy po uplynutí jedného mesiaca od úplného splnenia záväzkov oboma stranami. Vo veciach samých pritom nejde o takéto ustanovenie, keďže rakúsky zákonodarca neprijal takéto ustanovenie vo vzťahu k zmluvám o životnom poistení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 31).

98

Na druhú otázku vo veciach C‑355/18 a C‑356/18, ako aj na tretiu otázku vo veci C‑479/18 je teda potrebné odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 90/619 v spojení s článkom 31 smernice 92/96 a článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 v spojení s článkom 36 ods. 1 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že po vypovedaní zmluvy a splnení všetkých z nej vyplývajúcich povinností, najmä pokiaľ ide o vyplatenie odkupnej hodnoty poisťovňou, môže poistník ešte uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy, pokiaľ právo rozhodné pre zmluvu neupravuje právne účinky neposkytnutia informácie týkajúcej sa práva na odstúpenie od zmluvy alebo poskytnutia nesprávnej informácie.

99

Svojou štvrtou otázkou sa Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň) v podstate pýta, či sa článok 15 ods. 1 smernice 90/619, článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 a článok 186 ods. 1 smernice 2009/138 majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je poisťovňa povinná vyplatiť poistníkovi, ktorý uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, iba odkupnú hodnotu.

100

Na účely zodpovedania tejto otázky je potrebné pripomenúť, že ako už bolo uvedené v bodoch 61, 62 a 66 tohto rozsudku, iné právne účinky odstúpenia od zmluvy, než aké stanovujú tieto ustanovenia práva Únie, upravuje právo rozhodné pre zmluvy, pričom členské štáty musia pri prijímaní týchto pravidiel zabezpečiť, aby bol s ohľadom na cieľ smerníc 90/619 a 92/96 zaistený ich potrebný účinok.

101

Ako už bolo v tejto súvislosti v podstate uvedené v bode 63 tohto rozsudku, cieľom práva na odstúpenie od zmluvy je umožniť poistencovi, aby si mohol vybrať zmluvu, ktorá najlepšie zodpovedá jeho potrebám, a teda odstúpiť od zmluvy, o ktorej sa po jej uzavretí v rámci lehoty na rozmyslenie stanovenej pre uplatnenie práva na odstúpenie ukáže, že nezodpovedá potrebám tohto poistníka.

102

Ustanovenia článku 15 ods. 1 druhého pododseku smernice 90/619, článku 35 ods. 1 druhého pododseku smernice 2002/83 a článku 186 ods. 1 druhého pododseku smernice 2009/138, podľa ktorých hneď ako poistník urobí svoje vyhlásenie o odstúpení v lehote stanovenej na tento účel, je oslobodený od akýchkoľvek budúcich záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy, zodpovedajú práve požiadavke na zabezpečenie takejto možnosti voľby.

103

Ak by totiž poistník do budúcnosti zostával viazaný zmluvou, a to aj potom, čo od nej odstúpil, odrádzalo by ho to od využitia práva na odstúpenie od zmluvy, čím by bol tak zbavený možnosti vybrať si zmluvu, ktorá najlepšie zodpovedá jeho potrebám.

104

Na to, aby bol zabezpečený potrebný účinok práva na odstúpenie od zmluvy, musia byť aj ostatné právne účinky, ktoré právo rozhodné pre zmluvu spája s výkonom tohto práva, spôsobilé neodrádzať poistníka od jeho uplatnenia.

105

Ako pritom vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑479/18, § 176 VersVG v znení uplatniteľnom na spory vo veci samej v podstate stanovuje, že ak také poistenie, ako je poistenie vo veci samej, zanikne odstúpením od zmluvy, výpoveďou alebo napadnutím platnosti, poisťovňa je povinná vyplatiť odkupnú hodnotu pripadajúcu na poistenie.

106

Takéto ustanovenie teda upravuje tým istým spôsobom situáciu poistníka, ktorý sa domnieval, že zmluva zodpovedá jeho potrebám, a rozhodol sa, že svoje právo na odstúpenie od zmluvy nevyužije, pričom zmluvu vypovedal z iných dôvodov, a situáciu poistníka, ktorý naopak dospel k záveru, že zmluva jeho potrebám nezodpovedá, pričom sa rozhodol využiť svoje právo na odstúpenie od zmluvy.

107

Keďže uvedené ustanovenie spája rovnaké právne účinky s odstúpením od zmluvy a s jej vypovedaním, zbavuje právo na odstúpenie od zmluvy stanovené právom Únie akéhokoľvek potrebného účinku.

108

Takýto výklad nemôže byť spochybnený okolnosťou uvedenou najmä spoločnosťou Allianz, že ak by mal poistník nárok na vrátenie zaplatených súm, finančné znevýhodnenie by znášalo najmä spoločenstvo poistených osôb, pričom pre prípad oneskoreného odstúpenia od zmluvy Súdny dvor podľa nej v rozsudku z 15. apríla 2010, E. Friz (C‑215/08, EU:C:2010:186), uznal, že dotknutá osoba musí znášať časť rizík.

109

Platí totiž jednak, že ak poisťovňa poskytne poistníkovi správnu informáciu o práve na odstúpenie od zmluvy, poistník má iba relatívne krátku lehotu na uplatnenie tohto svojho práva, takže sa možno domnievať, že finančné dôsledky prípadného odstúpenia pre spoločenstvá poistených osôb sú súčasťou všeobecnej správy poistných rizík. Ak je naopak odstúpenie od zmluvy uskutočnené s oneskorením z dôvodu neposkytnutia informácie alebo poskytnutia informácie, ktorá je nesprávna do takej miery, že pripravila poistníka o možnosť uplatniť svoje právo na odstúpenie od zmluvy v podstate za tých istých podmienok, ako keby táto informácia bola správna, ako bolo pripomenuté v bode 69 tohto rozsudku, prislúcha samotnej poisťovni, aby napravila situáciu spôsobenú jej vlastným nedodržaním požiadavky vyplývajúcej z práva Únie, ktorá spočíva v povinnosti poskytnúť určitý zoznam informácií zahŕňajúci osobitne informácie o práve poistníka na odstúpenie od zmluvy.

110

Okrem toho rozsah rozsudku z 15. apríla 2010, E. Friz (C‑215/08, EU:C:2010:186), je v súlade s jeho bodom 24 výslovne obmedzený na vstup spotrebiteľa do uzavretého fondu nehnuteľností vo forme osobnej spoločnosti, a teda netýka sa akýchkoľvek náhodných zmlúv vo všeobecnosti.

111

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je na štvrtú otázku vo veci C‑479/18 potrebné odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 90/619, článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 a článok 185 ods. 1 smernice 2009/138 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je poisťovňa povinná vyplatiť poistníkovi, ktorý uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, iba odkupnú hodnotu.

112

Svojou piatou otázkou sa Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Súd pre obchodné veci Viedeň) v podstate pýta, či sa majú článok 15 ods. 1 smernice 90/619, článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 a článok 186 ods. 1 smernice 2009/138 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na uplatnenie práva na úroky spojené s vrátením neoprávnene vyplatených súm požadovaných poistníkom, ktorý uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, stanovuje trojročnú premlčaciu lehotu.

113

Na účely odpovede na túto otázku je potrebné uviesť, že tieto ustanovenia práva Únie tým, že stanovujú, že poistník, ktorý uzatvorí individuálnu zmluvu o životnom poistení, má k dispozícii lehotou štrnásť až tridsať dní odo dňa, keď bol informovaný o uzavretí zmluvy, počas ktorej môže od zmluvy odstúpiť, priznáva poistníkovi právo na odstúpenie od zmluvy.

114

Poistník teda získa právo na odstúpenie od zmluvy o životnom poistení už len na základe toho, že uzavrel túto zmluvu, a skutočnosť, že poisťovňa mu oznámila podmienky uplatnenia tohto práva, má za následok len začiatok plynutia prekluzívnej lehoty.

115

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vo veci C‑479/18 vyplýva, že na účely úpravy účinkov odstúpenia od zmluvy v súlade s uvedenými ustanoveniami práva Únie rakúske právo uplatniteľné na zmluvy, o ktoré ide vo veciach samých, stanovuje jednak, že následkom uplatnenia práva na odstúpenie od zmluvy je vznik povinnosti vrátiť poskytnuté platby, a jednak, že sumy, ktoré sa majú vrátiť, sa navyšujú o úroky. Okrem toho sa nárok na takéto úroky premlčí po uplynutí troch rokov, pričom túto lehotu všeobecne stanovuje Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník) pre pohľadávky z nezaplatených ročných plnení.

116

Keďže táto lehota sa týka len úrokov, nemá priamy vplyv na právo poistníka na odstúpenie od svojej zmluvy.

117

Prináleží však Bezirksgericht für Handelssachen Wien (Okresný súd pre obchodné veci Viedeň), aby overil, či použitie premlčacej lehoty na uplatnenie práva na úroky môže spochybniť účinnosť samotného práva na odstúpenie od zmluvy, ktoré ustanovenia práva Únie priznávajú poistníkovi.

118

V tejto súvislosti je jednak potrebné konštatovať, že ako už Súdny dvor uviedol, poistné zmluvy sú finančné produkty právne zložité, ktoré sa môžu značne líšiť podľa poisťovateľa, ktorý ich ponúka, a znamenajú značné finančné záväzky na relatívne veľmi dlhú dobu (rozsudok z 19. decembra 2013, Endress, C‑209/12, EU:C:2013:864, bod 29).

119

Ak by za týchto okolností skutočnosť, že úroky splatné viac ako tri roky podliehajú premlčaniu, mala viesť poistníka k tomu, že by nevyužil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, a to aj napriek tomu, že zmluva nezodpovedá jeho potrebám, takáto lehota by mohla zasahovať do uvedeného práva, a to najmä ak tento poistník nebol presne informovaný o podmienkach výkonu uvedeného práva.

120

Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že potreby poistníka sa majú posudzovať v okamihu uzavretia zmluvy bez ohľadu na výhody, ktoré by tento poistník mohol získať oneskoreným odstúpením od zmluvy, pretože takéto odstúpenie by nesmerovalo k ochrane slobody výberu poistníka, ale k tomu, aby mu umožnilo získať významnejší výnos, či dokonca špekulovať na rozdiel medzi skutočným výnosom zo zmluvy a úrokovou sadzbou.

121

Vzhľadom na vyššie uvedené je na piatu otázku položenú vo veci C‑479/18 potrebné odpovedať tak, že článok 15 ods. 1 smernice 90/619, článok 35 ods. 1 smernice 2002/83 a článok 186 ods. 1 smernice 2009/138 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na uplatnenie práva na úroky spojené s vrátením neoprávnene vyplatených súm požadovaných poistníkom, ktorý uplatnil svoje právo na odstúpenie od zmluvy, stanovuje trojročnú premlčaciu lehotu, pokiaľ stanovenie takejto lehoty nespochybňuje účinnosť práva tohto poistníka na odstúpenie od zmluvy, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu vo veci C‑479/18.

122

Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konaní vo veciach samých incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní na vnútroštátnych súdoch, o trovách konania rozhodnú tieto vnútroštátne súdy. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: