1

Svojím odvolaním Mytilinaios Anonymos Etairia – Omilos Epicheiriseon navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 13. marca 2018, Alouminion/Komisia (T‑542/11 RENV, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2018:132), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o zrušenie rozhodnutia Komisie 2012/339/EÚ z 13. júla 2011 o štátnej pomoci č. SA.26117 – C 2/2010 (ex NN 62/2009) poskytnutej Gréckom podniku Aluminium of Greece SA (Ú. v. EÚ L 166, 2012, s. 83, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Alouminion tis Ellados AE, ktorú postupne nahradila Alouminion AE, Alouminion tis Ellados VEAE a Mytilinaios Anonymos Etairia – Omilos Epicheiriseon (ďalej bez rozdielu „odvolateľka“), vyrába v Grécku hliník.

3

V roku 1960 odvolateľka uzavrela zmluvu (ďalej len „zmluva z roku 1960“) s elektrárenskou verejnou spoločnosťou Dimosia Epicheirisi Ilektrismou AE (DEI), na základe ktorej jej bola priznaná zvýhodnená sadzba za dodávku elektrickej energie (ďalej len „zvýhodnená sadzba“).

4

Článok 2 ods. 3 zmluvy z roku 1960 stanovoval automatické predlžovanie zmluvy na nasledujúce obdobie piatich rokov, ak ju nevypovie jedna zo zmluvných strán doporučeným listom s potvrdením o prijatí adresovaným druhej zmluvnej strane s výpovednou lehotou dva roky.

5

Na základe dohody medzi odvolateľkou a Helénskou republikou, ktorá bola formalizovaná v legislatívnom dekréte z roku 1969 (ďalej len „legislatívny dekrét z roku 1969“), sa platnosť zmluvy z roku 1960 mala skončiť 31. marca 2006, pokiaľ nebude predĺžená v súlade s jej ustanoveniami.

6

Rozhodnutím SG (92) D/867 z 23. januára 1992, nazvaným Sporná pomoc v prospech podniku Alouminion tis Ellados AE, pomoc NN 83/91 (ďalej len „rozhodnutie z roku 1992“), Európska komisia rozhodla, že zvýhodnená sadzba poskytnutá tomuto podniku predstavovala štátnu pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom.

7

Rozhodnutím zo 16. októbra 2002 s názvom „Povolenie štátnej pomoci v rámci ustanovení článkov [107 a 108 ZFEÚ] – Prípady, ku ktorým nemá Komisia námietky“ [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 9, 2003, s. 6), Komisia schválila dotáciu poskytnutú Helénskou republikou v odvetví elektrickej energie (ďalej len „rozhodnutie z roku 2002“).

8

Vo februári 2004 DEI oznámila odvolateľke svoj úmysel vypovedať zmluvu z roku 1960 a v súlade so zmluvnými ustanoveniami jej od 1. apríla 2006 prestala uplatňovať zvýhodnenú sadzbu.

9

Odvolateľka napadla túto výpoveď na príslušných vnútroštátnych súdoch.

10

Uznesením z 5. januára 2007 (ďalej len „prvé uznesenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia“) Monomeles Protodikeio Athinon (samosudca na súde prvého stupňa v Aténach, Grécko) v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia dočasne a ex nunc pozastavil účinky tejto výpovede. Tento súd usúdil, že uvedená výpoveď nie je na základe ustanovení zmluvy z roku 1960 a uplatniteľného vnútroštátneho právneho rámca platná.

11

DEI prvé uznesenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia napadla na Polymeles Protodikeio Athinon (Súd prvého stupňa Atény), ktorý tiež v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia uznesením zo 6. marca 2008 vyhovel ex nunc jej návrhu, ktorým sa domáhala výpovede zmluvy z roku 1960 a ukončenia uplatňovania zvýhodnenej sadzby.

12

Počas obdobia od 5. januára 2007 do 6. marca 2008 (ďalej len „dotknuté obdobie“) odvolateľka naďalej využívala zvýhodnenú sadzbu.

13

V júli 2008 bolo Komisii predložených viacero sťažností týkajúcich sa najmä zvýhodnenej sadzby. Listom z 27. januára 2010 Komisia oznámila Helénskej republike svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ a vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky v lehote jedného mesiaca odo dňa uverejnenia tohto listu.

14

Uvedené rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie16. apríla 2010 (Ú. v. EÚ C 96, 2010, s. 7).

15

V tomto rozhodnutí vyjadrila Komisia pochybnosti o tom, či zvýhodnená sadzba uplatňovaná spoločnosťou DEI na odvolateľku bola počas dotknutého obdobia na tej istej úrovni ako sadzba uplatňovaná vo vzťahu k iným veľkým priemyselným odberateľom elektrickej energie vysokého napätia so sídlom v Grécku, keďže uplatňovanie zvýhodnenej sadzby, ktoré sa malo ukončiť 31. marca 2006, bolo predĺžené prvým uznesením v konaní o nariadení predbežného opatrenia.

16

Helénska republika, odvolateľka a DEI zaslali svoje pripomienky Komisii.

17

Komisia vo svojom spornom rozhodnutí konštatovala, že Helénska republika neoprávnene poskytla odvolateľke štátnu pomoc vo výške 17,4 miliónov eur formou zvýhodnenej sadzby počas dotknutého obdobia. Keďže táto pomoc bola poskytnutá v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, a preto bola nezlučiteľná s vnútorným trhom, Komisia nariadila Helénskej republike vymáhať uvedenú pomoc od odvolateľky.

18

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 6. októbra 2011 podala odvolateľka žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia. Odvolateľka uviedla desať žalobných dôvodov na podporu svojej žaloby.

19

Všeobecný súd rozsudkom z 8. októbra 2014, Alouminion/Komisia (T‑542/11, EU:T:2014:859), vyhovel prvému žalobnému dôvodu tejto žaloby a zrušil sporné rozhodnutie bez toho, aby rozhodol o ostatných uvádzaných žalobných dôvodoch.

20

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 18. decembra 2014 podala DEI proti uvedenému rozsudku odvolanie.

21

Súdny dvor rozsudkom z 26. októbra 2016, DEI a Komisia/Alouminion tis Ellados (C‑590/14 P, EU:C:2016:797), zrušil rozsudok z 8. októbra 2014, Alouminion/Komisia (T‑542/11, EU:T:2014:859), vrátil vec Všeobecnému súdu a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

22

V nadväznosti na tento rozsudok Súdneho dvora Všeobecný súd preskúmal druhý až desiaty žalobný dôvod uvedený odvolateľkou v jej žalobe, o ktorých Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 8. októbra 2014, Alouminion/Komisia (T‑542/11, EU:T:2014:859), nerozhodol.

23

Pokiaľ ide konkrétne o piaty a siedmy žalobný dôvod, možno ich zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

24

Svojím piatym žalobným dôvodom, ktorý obsahuje tri časti, odvolateľka vytýkala Komisii porušenie článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

25

V prvej časti odvolateľka tvrdila, že zvýhodnená sadzba nepredstavuje výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V rámci druhej časti odvolateľka v podstate spochybnila selektívnu povahu tejto sadzby. Treťou časťou odvolateľka vytýkala Komisii, že nesprávne posúdila účinky zvýhodnenej sadzby, pretože podľa nej neovplyvnila obchod medzi členskými štátmi ani nenarušila hospodársku súťaž.

26

Siedmy žalobný dôvod bol založený na porušení práva na obhajobu.

27

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol všetky žalobné dôvody, ktoré odvolateľka uviedla na podporu svojej žaloby, a v dôsledku toho zamietol túto žalobu v celom rozsahu.

28

Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, rozhodol o spore, zrušil sporné rozhodnutie a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

29

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol toto odvolanie ako nedôvodné a uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

30

DEI navrhuje, aby Súdny dvor zamietol uvedené odvolanie v celom rozsahu a uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

31

Listom podaným do kancelárie Súdneho dvora 9. septembra 2019 podala odvolateľka žiadosť o odstránenie vady súvisiacej s podaním dokumentu, ktorý už predtým predložila Všeobecnému súdu, alebo, ak to nie je možné, o opätovné začatie ústnej časti konania na základe článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora na účely podania uvedeného dokumentu v rámci odstránenia vady.

32

Na podporu svojej žiadosti odvolateľka tvrdí, že Komisia na pojednávaní na Súdnom dvore uviedla, že pokiaľ ide o dotknuté obdobie, tabuľka uvádzajúca sumy vyplývajúce z uplatnenia zvýhodnenej sadzby a sadzby uplatňovanej vo vzťahu k iným veľkým priemyselným odberateľom elektrickej energie vysokého napätia, ktorú odvolateľka predložila v prílohe 12 svojej žaloby na Všeobecnom súde, nebola čitateľná.

33

Odvolateľka uznáva, že čitateľnosť tohto dokumentu mohla byť sťažená z dôvodu použitých farieb a veľkého množstva následných fotokópií a digitalizácií, ktoré boli na tomto dokumente vykonané, a v dôsledku toho podala žiadosť o povolenie opätovne predložiť tento dokument vo verzii, z ktorej boli odstránené predchádzajúce tiene, s cieľom zlepšiť čitateľnosť a umožniť zohľadnenie tohto dokumentu Súdnym dvorom.

34

Treba zdôrazniť, že vzhľadom na to, že žiadosť o odstránenie vady súvisiacej s podaním dotknutého dokumentu bola Súdnym dvorom odmietnutá ako podaná oneskorene, list odvolateľky treba považovať za návrh na opätovné začatie ústnej časti konania.

35

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku, najmä pokiaľ sa domnieva, že nemá dostatok informácií alebo že vec je potrebné rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea,C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 28 a citovaná judikatúra).

36

V prejednávanej veci sa odvolateľka domáha opätovného začatia ústnej časti konania len na účely toho, aby jej bolo povolené predložiť v rámci odstránenia vady dotknutý dokument vo verzii, ktorá je podľa nej čitateľná, s cieľom zabezpečiť, aby ho Súdny dvor zohľadnil.

37

Treba však uviesť, že tabuľka uvedená v tomto dokumente bola, pokiaľ ide o údaje, ktoré sú relevantné na účely vyriešenia sporu, ktorý bol Súdnemu dvoru predložený, dostatočne čitateľná vo verzii nachádzajúcej sa v prílohe 12 žaloby podanej na Všeobecný súd. Súdny dvor teda uvedený dokument mohol zohľadniť.

38

Z toho vyplýva, že Súdny dvor má dostatok informácií a všetky poznatky potrebné na rozhodnutie o tomto odvolaní.

39

Po vypočutí generálneho advokáta treba preto návrh na opätovné začatie ústnej časti konania zamietnuť.

40

Odvolateľka na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody, ktorými v podstate kritizuje odôvodnenie, na základe ktorého Všeobecný súd zamietol piaty a siedmy žalobný dôvod, ktoré mu predložila.

41

Prvý odvolací dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ je rozdelený na tri časti, ktoré sa týkajú toho, ako Všeobecný súd posúdil existenciu výhody, selektivitu uvádzanej výhody, ako aj vplyv dotknutého opatrenia na obchod medzi členskými štátmi a hospodársku súťaž.

42

Druhý odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia.

43

Tretí odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd tým, že zamietol siedmy žalobný dôvod, ktorý mu bol predložený, založený na porušení práva na obhajobu.

44

S cieľom uľahčiť analýzu dôvodnosti tohto odvolania treba najprv preskúmať tretí dôvod, potom druhú a tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu a napokon prvú časť prvého odvolacieho dôvodu spoločne s druhým odvolacím dôvodom.

45

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 179 až 200 napadnutého rozsudku zamietol jej argumentáciu založenú na porušení práva na obhajobu.

46

Odvolateľka Všeobecnému súdu najmä vytýka, že na jednej strane dospel k záveru, že právo na obhajobu, ktorého sa môže dovolávať príjemca pomoci, sa vzťahuje iba na právo zúčastniť sa správneho konania, a na druhej strane, že podľa jeho názoru neuplatnila skutočnosti, ktoré preukazujú, že v prípade neexistencie údajného pochybenia by konanie mohlo viesť k odlišnému výsledku.

47

V tejto súvislosti zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je neexistencia procesných záruk v prospech príjemcu v konaní o preskúmaní štátnej pomoci vyvážená skutočnosťou, že členské štáty majú záujmy, ktoré sa zhodujú so záujmami príjemcu pomoci, takže pripravujú spoločnú dokumentáciu, podávajú si informácie a v prípade potreby predkladajú spoločnú obrannú argumentáciu proti prípadným výhradám Komisie.

48

Odvolateľka však na Všeobecnom súde zdôraznila, že v prejednávanej veci to tak nebolo. Jej záujmy ako príjemcu dotknutej pomoci sa totiž nezhodovali so záujmami Helénskej republiky a z tohto dôvodu sa na rozdiel od spoločnosti DEI nezúčastnila konania pred Komisiou, nebola vyzvaná na poskytnutie informácií a ani nebola informovaná o prebiehajúcom vyšetrovaní. O existencii tohto vyšetrovania sa dozvedela až vtedy, keď bolo zverejnené oznámenie týkajúce sa dôkladného vyšetrovania.

49

Odvolateľka dodáva, že vzhľadom na to, že Komisia v tomto oznámení neodkázala na rozhodnutie z roku 2002, ktoré predstavovalo hlavný pilier sporného rozhodnutia, bolo jej umožnené predložiť v tejto súvislosti svoje tvrdenia iba v rámci svojej žaloby na Všeobecnom súde. Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bode 197 napadnutého rozsudku, tento súd odmietol jej tvrdenia z dôvodu, že boli uplatnené po uplynutí lehoty, takže odvolateľka nebola vypočutá a bolo tak porušené jej právo na obhajobu.

50

Navyše odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vychádzal z toho, že nepredložila tvrdenia založené na tom, že výsledok by bol odlišný, ak by mala možnosť predložiť svoje tvrdenia v súvislosti s rozhodnutím z roku 2002. Odvolateľka totiž na Všeobecnom súde tvrdila, že ak by bolo dodržané právo na obhajobu, toto rozhodnutie by nemohlo byť súčasťou odôvodnenia sporného rozhodnutia, pretože sa v ňom podľa jej názoru neuvádza, že zvýhodnená sadzba predstavuje štátnu pomoc. V každom prípade rozhodnutie z roku 2002 nemožno voči nej uplatniť.

51

Komisia a DEI sa domnievajú, že tento odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

52

Na úvod treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora, ktorú navyše citoval Všeobecný súd v bode 194 napadnutého rozsudku, vyplýva, že v konaní o preskúmaní štátnej pomoci príjemca pomoci neplní medzi dotknutými osobami osobitnú úlohu a nemôže sa dovolávať práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, EU:C:2002:524, bod 83).

53

V postavení príjemcu dotknutej pomoci však odvolateľka mohla, ako Všeobecný súd rozhodol v bode 196 napadnutého rozsudku, predložiť pripomienky v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, pričom toto právo je zakotvené najmä v článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

54

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru pritom vyplýva, ako bolo potvrdené na pojednávaní na Súdnom dvore, že v rámci tohto konania mohla odvolateľka predložiť pripomienky.

55

Všeobecný súd tak v bode 197 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že odvolateľka sa v rámci uvedeného konania nemohla odvolávať na porušenie práva na obhajobu.

56

Pokiaľ ide o rozhodnutie z roku 2002, treba uviesť, ako to urobil Všeobecný súd v bode 187 napadnutého rozsudku, že Komisia nebola povinná vo svojom oznámení o začatí konania vo veci formálneho zisťovania predložiť úplnú analýzu dotknutej pomoci.

57

V každom prípade, keďže rozhodnutie z roku 2002 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a odvolateľka tak k nemu mala prístup, nemôže platne tvrdiť, že chýbajúci odkaz na toto rozhodnutie v uvedenom oznámení jej zabránilo v tom, aby sa dozvedela o existencii uvedeného rozhodnutia, ani že uvedené rozhodnutie nemožno voči nej uplatniť.

58

Pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že odvolateľka pred ním netvrdila, že výsledok by bol odlišný, keby mala možnosť predložiť svoje tvrdenia vo vzťahu k rozhodnutiu z roku 2002, táto výhrada je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku.

59

V bode 199 tohto rozsudku totiž Všeobecný súd netvrdil, že odvolateľka v tejto súvislosti neuviedla žiadne skutočnosti, ale že neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že v prípade neexistencie údajného pochybenia by konanie mohlo viesť k odlišnému výsledku.

60

Tretí odvolací dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

61

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa v bodoch 146 až 148 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri posúdení selektivity dotknutej výhody.

62

Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd nesprávne zameral na skutočnosť, že počas dotknutého obdobia bola jediným podnikom, na ktorý sa uplatňovala zvýhodnená sadzba, a nezohľadnil právnu povahu a dôvody, ktoré viedli k prijatiu dotknutého opatrenia.

63

Odvolateľka pripomína, že v rozsudku zo 4. júna 2015, Komisia/MOL (C‑15/14 P, EU:C:2015:362, bod 60), Súdny dvor spresnil, že selektívnosť osobitného opatrenia sa musí posudzovať v kontexte procesného rámca, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. Súdny dvor tak rozhodol, že požiadavka selektivity sa rozlišuje podľa toho, či je predmetné opatrenie koncipované ako schéma pomoci, alebo ako individuálna pomoc. V tomto poslednom prípade identifikácia hospodárskej výhody v zásade umožňuje predpokladať jeho selektivitu. Naopak, pri skúmaní schémy všeobecnej pomoci treba určiť, či dotknuté opatrenie napriek skutočnosti, že poskytuje výhodu so všeobecnou pôsobnosťou, neposkytuje túto výhodu výlučne v prospech určitých podnikov alebo určitých odvetví činností.

64

Odvolateľka z toho vyvodzuje, že Všeobecný súd bol povinný preskúmať, či v prípade, keď vnútroštátny súd vydal prvé uznesenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia, robil rozdiely medzi podnikmi, ktoré sa vzhľadom na sledovaný cieľ nachádzajú v porovnateľnej situácii, a teda jej poskytol selektívnu výhodu, ktorá ju mohla zvýhodniť v porovnaní s inými podnikmi, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej situácii.

65

Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd rozhodujúci v konaní o nariadení predbežného opatrenia, ktorý rozhodol o vydaní predbežných ochranných opatrení, iba uplatnil všeobecné ustanovenia gréckeho práva, ktoré chránia každého, kto tvrdí, že bol zbavený jeho zmluvných práv, nič nenaznačuje, že v porovnateľnej situácii neboli opatrenia, ktoré sú podobné opatreniam poskytnutým odvolateľke v prvom uznesení v konaní o nariadení predbežného opatrenia, poskytnuté akémukoľvek inému podniku, najmä spoločnosti Larko, ktorá je druhým najväčším odberateľom elektrickej energie vysokého napätia so sídlom v Grécku a ktorej, rovnako ako odvolateľke, bola poskytnutá zvýhodnená sadzba s výnimkou dotknutého obdobia. Prijatie dotknutého opatrenia tak nezahŕňa žiadny prvok selektivity.

66

Komisia a DEI sa domnievajú, že druhú časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

67

Treba pripomenúť, že z rozsudku zo 4. júna 2015, Komisia/MOL (C‑15/14 P, EU:C:2015:362, bod 60), vyplýva, že požiadavka selektivity sa odlišuje podľa toho, či je predmetné opatrenie koncipované ako všeobecná schéma pomoci, alebo ako individuálna pomoc. V tomto poslednom prípade identifikácia hospodárskej výhody v zásade umožňuje predpokladať jej selektivitu.

68

V prejednávanej veci treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, dotknuté opatrenie, teda opatrenie vyplývajúce z prvého uznesenia v konaní o nariadení predbežného opatrenia, nepredstavuje všeobecnú schému pomoci, ale individuálnu pomoc.

69

Ako uviedol Všeobecný súd v bode 147 napadnutého rozsudku, prvé uznesenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia vyvolalo účinky ex nunc, takže tieto účinky sa vzťahovali len na účastníkov dotknutého konania, teda na odvolateľku a DEI. Uvedené opatrenie preto nemožno považovať za všeobecnú schému pomoci.

70

Tento záver nemožno spochybniť tvrdením odvolateľky, podľa ktorého mohla Larko, ktorá je ďalším veľkým priemyselným odberateľom, zákazníkom DEI, a ktorej bola poskytnutá zvýhodnená sadzba, v konaní na vnútroštátnom súde rozhodujúcom o nariadení predbežného opatrenia dosiahnuť vydanie opatrení podobných tým, ktoré boli vydané v prospech odvolateľky v prvom uznesení v konaní o nariadení predbežného opatrenia.

71

Sudca rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení totiž disponuje mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o vydanie alebo nevydanie opatrení určených na ochranu záujmov účastníkov sporu, o ktorom rozhoduje, ktoré sa líšia v závislosti od osobitných okolností daného sporu. V tejto súvislosti nemožno predpokladať, že by iný podnik ako odvolateľka mohol v prípade, že o to požiada, dosiahnuť vydanie opatrení podobných tým, ktoré boli vydané v prospech tejto spoločnosti v prvom uznesení v konaní o nariadení predbežného opatrenia.

72

Keďže argumentácia, ktorú uvádza odvolateľka v rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, vychádza z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého dotknuté opatrenie predstavuje všeobecnú schému pomoci, treba ju zamietnuť ako nedôvodnú.

73

V tretej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka viacero nesprávnych právnych posúdení, ako aj skreslenie dôkazov pri posúdení účinkov dotknutého opatrenia na obchod a hospodársku súťaž.

74

Odvolateľka tvrdí, že pred Všeobecným súdom uplatnila judikatúru Súdneho dvora vyplývajúcu z rozsudku zo 17. septembra 1980, Philip Morris Holland/Komisia (730/79, EU:C:1980:209, bod 11), podľa ktorej je Komisia povinná preukázať, že predmetné opatrenie posilnilo alebo mohlo posilniť jej postavenie v porovnaní s postavením iných podnikov pôsobiacich v odvetví hliníka v obchode medzi členskými štátmi.

75

Odvolateľka tvrdí, že dotknuté opatrenie nemohlo mať tento účinok, pretože spracovaný hliník je jednotným výrobkom, ktorého cena sa v podstate určuje medzinárodnými trhmi, takže akékoľvek zníženie nákladov vyplývajúce zo zvýhodnenej sadzby, ktorá sa na ňu uplatnila, sa nemohla premietnuť na predajnú cenu jej výrobkov. Okrem toho z rozhodnutia z roku 1992 najmä vyplýva, že počas dotknutého obdobia bola zvýhodnená sadzba výrazne vyššia než cena elektrickej energie, ktorú platili jej medzinárodní konkurenti.

76

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 159 až 164 napadnutého rozsudku nesprávne posúdil otázku, či dotknuté opatrenie mohlo posilniť jej hospodárske postavenie z dôvodu uplatnenia zvýhodnenej sadzby. Všeobecný súd mal totiž preskúmať, či výhoda, ktorá jej bola poskytnutá, mohla mať vplyv na jej konkurenčné postavenie v porovnaní s ostatnými výrobcami hliníka pôsobiacimi na európskom a celosvetovom trhu.

77

Všeobecný súd sa však obmedzil na konštatovanie, že dotknutá pomoc nemohla ovplyvniť hospodársku súťaž účinkom nižších predajných cien v porovnaní s cenami konkurentov odvolateľky, keďže tieto ceny boli určované trhom nezávisle od vôle odvolateľky. Všeobecný súd rovnako ako Komisia konštatoval, že došlo k narušeniu hospodárskej súťaže a k ovplyvneniu obchodu, pričom vychádzal len zo skutočnosti, že zníženie výrobných nákladov muselo mať za následok, že odvolateľka dosiahla buď významnejšie zisky, alebo mala nižšie straty v priebehu dotknutého obdobia, pričom však neoveril, či odvolateľka mohla využiť poskytnutú hospodársku výhodu na účely zlepšenia jej konkurenčného postavenia na trhu hliníka.

78

Odvolateľka dodáva, že Všeobecný súd v bodoch 165 a 166 napadnutého rozsudku nesprávne a bez odôvodnenia odmietol jej tvrdenia týkajúce sa rozhodnutia z roku 1992 a ďalších hospodárskych údajov, ktoré mu boli predložené, a že sa z tohto dôvodu dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

79

Podľa odvolateľky je rozhodnutie z roku 1992 relevantné, keďže nepriamo uznáva, že jej konkurenčné postavenie na trhu mohlo byť ovplyvnené, len ak by jej DEI bola schopná dodávať elektrickú energiu za nižšiu cenu, než je cena, ktorú platili jej hlavní konkurenti. Hospodárske údaje, ktoré Všeobecný súd odmietol z dôvodu, že sa týkali iných období než dotknutého obdobia, boli tiež relevantné, keďže sa týkali odvetvia, v ktorom sa vykonávajú investície a uzatvárajú zmluvy na niekoľko desaťročí.

80

Odvolateľka dodáva, že Všeobecný súd neoprávnene nezohľadnil, že mu predložila dôkazy týkajúce sa dotknutého obdobia, a to najmä správu o cenách, ktoré platili jej hlavní konkurenti za svoju spotrebu elektrickej energie, a cenách uplatňovaných na celosvetovej úrovni počas roka 2006. Na určenie možných účinkov dotknutého opatrenia na obchod a hospodársku súťaž sú relevantné hospodárske údaje, ktoré boli zistené ku dňu prijatia prvého uznesenia v konaní o nariadení predbežného opatrenia, teda údaje týkajúce sa roku 2006.

81

Komisia a DEI sa domnievajú, že tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

82

Treba pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú Všeobecný súd odkazuje v bode 157 napadnutého rozsudku, že Komisia nie je povinná zistiť skutočný dosah pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné narušenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či uvedená pomoc môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž (rozsudky z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑372/97, EU:C:2004:234, bod 44, a z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, EU:C:2005:768, bod 111).

83

Ak však pomoc posilňuje v rámci obchodu v Únii postavenie jedného podniku voči iným konkurenčným podnikom, treba tieto podniky považovať za ovplyvnené touto pomocou (rozsudky zo 17. septembra 1980, Philip Morris Holland/Komisia, 730/79, EU:C:1980:209, bod 11, a z 20. novembra 2003, GEMO, C‑126/01, EU:C:2003:622, bod 41).

84

V prejednávanej veci treba uviesť, že Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 159 a 160 napadnutého rozsudku usúdil, že zo sporného rozhodnutia vyplýva, že odvolateľka pôsobila v odvetví, v ktorom sa s dotknutými výrobkami intenzívne obchoduje medzi členskými štátmi, pričom hliník sa vyrába v deviatich iných členských štátoch okrem Helénskej republiky, a že dotknuté opatrenie posilnilo postavenie odvolateľky vo vzťahu k ostatným konkurenčným podnikom v obchode medzi členskými štátmi, potvrdil konštatovanie Komisie, že uvedené podniky boli dotknutým opatrením poškodené, a že teda bolo splnené kritérium týkajúce sa narušenia hospodárskej súťaže a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi.

85

V tejto súvislosti Všeobecný súd odmietol tvrdenia uvedené odvolateľkou, keď v bodoch 161 až 164 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že na jednej strane nemožno vážne spochybniť, že zvýhodnená sadzba znížila výrobné náklady odvolateľky nezávisle od výrobných nákladov konkurenčných podnikov so sídlom v iných členských štátoch než v Helénskej republike, a na druhej strane, že aj keď by boli predajné ceny dotknutých výrobkov stanovené na medzinárodnej úrovni burzou, takže odvolateľka nemohla premietnuť úspory súvisiace s jej výrobnými nákladmi do predajnej ceny uvedených výrobkov, bola na rozdiel od konkurenčných podnikov usadených v týchto iných členských štátoch napriek tomu schopná dosiahnuť zisk v dôsledku zvýhodnenej sadzby poskytnutej spoločnosťou DEI.

86

Treba teda konštatovať, že odôvodnenie Všeobecného súdu v rozsahu, v akom sa snaží preukázať, že dotknuté opatrenie mohlo ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž, je v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bodoch 82 a 83 tohto rozsudku.

87

Argumentácia odvolateľky založená na tom, že Všeobecný súd mal overiť, či odvolateľka skutočne mohla využiť hospodársku výhodu vyplývajúcu z uplatnenia zvýhodnenej sadzby na zlepšenie svojho konkurenčného postavenia na trhu s hliníkom, teda nemôže uspieť.

88

Pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa rozhodnutia z roku 1992 a o hospodárske údaje predložené odvolateľkou, najmä o správu obsahujúcu štatistické údaje týkajúce sa roku 2006, stačí konštatovať, že tieto tvrdenia sa týkajú iných období než dotknutého obdobia od 5. januára 2007 do 6. marca 2008, a preto nie sú relevantné. Všeobecný súd ich tak v bode 165 napadnutého rozsudku správne odmietol.

89

Z uvedeného vyplýva, že posúdenie účinkov dotknutého opatrenia na obchod a hospodársku súťaž Všeobecným súdom nie je postihnuté ani skreslením dôkazov, ani nesprávnym právnym posúdením.

90

Tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

91

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu a v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa jednak v bodoch 117 až 138 napadnutého rozsudku dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení a skreslenia skutkových okolností pri posúdení existencie výhody a že jednak porušil svoju povinnosť odôvodnenia.

92

Po prvé treba preskúmať tvrdenie založené na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa mal dopustiť Všeobecný súd, a v druhom rade tvrdenie založené na skreslení skutkových okolností, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia.

93

Po prvé odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 115 až 138 napadnutého rozsudku preskúmal oddelene a postupne otázku, či mala výhodu nižších výrobných nákladov vyplývajúcu z uplatnenia zvýhodnenej sadzby, otázku odôvodnenia výhody hospodárskymi dôvodmi a otázku uplatnenia kritéria súkromného investora. Všeobecný súd tak neoveril, či sa môže zvýhodnená sadzba považovať za zlučiteľnú s normálnymi trhovými podmienkami.

94

Tento prístup je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, a to najmä s rozsudkom z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice (C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 21, 23 a 66), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že tieto skutočnosti treba preskúmať súčasne a spoločne, aby bolo možné preukázať, že podnik získal výhodu. V tomto rozsudku Súdny dvor tiež na jednej strane spresnil, že podmienky, ktoré musí opatrenie splniť, aby sa na ne vzťahoval pojem „pomoc“ v zmysle článku 107 ZFEÚ, nie sú splnené, ak by podnik, ktorý je príjemcom údajnej pomoci, mohol za okolností zodpovedajúcich normálnym trhovým podmienkam dosiahnuť rovnakú výhodu, a na druhej strane, že preskúmanie kritéria súkromného investora nepredstavuje výnimku, ktorá sa uplatní len v prípade, že sa overí, či pomoc existuje, ale patrí medzi skutočnosti, ktoré je Komisia povinná zohľadniť na preukázanie existencie pomoci.

95

Po druhé odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že odmietol preskúmať hospodárske dôvody na poskytnutie dotknutej výhody a nesprávne uplatnil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena takého odôvodnenia.

96

V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 125 až 127 napadnutého rozsudku na jednej strane nesprávne rozhodol, že vzhľadom na to, že bola zistená existencia výhody, Komisii neprináleží, aby z úradnej moci overila existenciu hospodárskych dôvodov, pričom preukázanie ich existencie prináleží dotknutému členskému štátu v prípade, že chce spochybniť posúdenie Komisie, a na druhej strane, že Komisia bola v tejto súvislosti oprávnená zaoberať sa iba skutočnosťami predloženými členským štátom v priebehu správneho konania a že vzhľadom na to, že Helénska republika neuviedla v tomto zmysle žiadne tvrdenia, nemožno sporné rozhodnutie v tomto ohľade kritizovať.

97

Podľa odvolateľky odôvodnenie Všeobecného súdu obsahuje nesprávne právne posúdenie, keďže obracia dôkazné bremeno o existencii pomoci a nesprávne zužuje povinnosť Komisie iba na posúdenie tvrdení uvedených dotknutým členským štátom v priebehu správneho konania.

98

Toto odôvodnenie je v rozpore s tým, ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice (C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 23 až 26), a s povinnosťou Komisie vykonať riadne a nestranné vyšetrovanie, ako to vyplýva z bodu 90 rozsudku z 2. septembra 2010, Komisia/Scott (C‑290/07 P, EU:C:2010:480). Za predpokladu totiž, že by Komisia nebola ex offo povinná overiť existenciu hospodárskych dôvodov, bola by povinná preskúmať tvrdenia, ktoré príjemca dotknutej pomoci pred ňou uviedol v konaní pred podaním žaloby.

99

Odvolateľka dodáva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 128 napadnutého rozsudku uviedol, že DEI ako dodávateľ elektrickej energie odvolateľky úplne jednoznačne tvrdila, že zvýhodnená sadzba bola počas dotknutého obdobia nižšia než jej výrobné náklady a nebola iným spôsobom kompenzovaná. Toto tvrdenie predstavuje neplatné nahradenie odôvodnenia, keďže Komisia v spornom rozhodnutí nepreskúmala otázku, či bola zvýhodnená sadzba v priebehu dotknutého obdobia skutočne nižšia než výrobné náklady spoločnosti DEI.

100

Okrem toho Všeobecný súd neoveril pravdivosť týchto skutočností ani nezohľadnil dôkazy, ktoré v tejto súvislosti predložila odvolateľka. Tieto skutočnosti preukazujú, že zvýhodnená sadzba pokrývala výrobné náklady spoločnosti DEI a zabezpečovala jej primeraný zisk, a to najmä prostredníctvom jej podielu na zisku odvolateľky.

101

Po tretie odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení pri posúdení kritéria súkromného investora.

102

Odvolateľka, ktorá sa odvoláva na rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice (C‑300/16 P, EU:C:2017:706, body 43 a 48), tvrdí, že v prejednávanej veci bol Všeobecný súd povinný zohľadniť toto kritérium a že sa dopustil pochybenia, keď spochybnil jeho uplatniteľnosť, a že nezohľadnil význam tohto kritéria na účely posúdenia, či dotknuté opatrenie odrážalo bežné trhové podmienky.

103

Podľa odvolateľky Všeobecný súd podrobne nezohľadnil veľmi osobitné okolnosti prejednávanej veci, na ktoré sa pred ním odvolávala, najmä skutočnosť, ako uznali grécke orgány a orgány Únie príslušné v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, že DEI je dominantným podnikom, ktorý zneužíva svoje postavenie na trhu už niekoľko desaťročí prostredníctvom svojej sadzobnej politiky. Všeobecný súd nezohľadnil ani skutočnosť, že odvolateľka nemá alternatívny zdroj dodávok elektrickej energie, takže by musela ukončiť svoju činnosť, ak by ju prestala odoberať od spoločnosti DEI.

104

Okrem toho Všeobecný súd nesprávne vychádzal z predpokladu, že na odvolateľku sa povinne vzťahuje regulovaná sadzba A‑150 vyhradená v Grécku veľkým priemyselným odberateľom, pričom neexistuje zákonná možnosť odchýliť sa od tejto povinnosti. Vzhľadom na to, že takýto predpoklad nevyplýva zo sporného rozhodnutia, Všeobecný súd vykonal neplatné nahradenie odôvodnenia.

105

V každom prípade regulovaná tarifa A‑150 nepredstavuje vhodný referenčný rámec na posúdenie existencie výhody v prejednávanej veci. Podľa odvolateľky, ktorá odkazuje na uznesenie z 21. januára 2016, Alcoa Trasformazioni/Komisia (C‑604/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:54, body 38 a 39), ako aj na rozsudok z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice (C‑300/16 P, EU:C:2017:706), bola Komisia v tejto súvislosti povinná vykonať analýzu na základe hypotetickej trhovej ceny.

106

Odvolateľka s odkazom na rozsudok z 5. júna 2012, Komisia/EDF (C‑124/10 P, EU:C:2012:318, bod 78), dodáva, že výsledok konania, ktorého cieľom je posúdiť, či opatrenie prináša výhodu, závisí od toho, či by táto výhoda mohla existovať za okolností zodpovedajúcim bežným trhovým podmienkam. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.

107

Pokiaľ ide o body 132 a 133 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd na jednej strane vylúčil, že by súkromný investor zamýšľal uplatniť takú sadzbu, akou je zvýhodnená sadzba, namiesto normálnej výšky sadzby, ibaže by mal v úmysle ju kompenzovať inak, a na druhej strane uviedol, že odvolateľka žiadne kompenzácie nikde nespomenula, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa tým dopustil skreslenia skutkových okolností.

108

Všeobecný súd totiž nevenoval pozornosť tomu, že odvolateľka v tejto súvislosti predložila podrobné tvrdenia a najmä preukázala, že metóda stanovenia sadzieb upravená v zmluve z roku 1960 umožnila spoločnosti DEI nepriamo sa podieľať na zisku odvolateľky z predaja hliníka tým, že uplatňovala vyššie ceny za dodávky elektrickej energie, keď boli ceny na trhu kovov vyššie.

109

Okrem toho tvrdenie Všeobecného súdu nezohľadňuje skutočnosť, že počas piatich mesiacov dotknutého obdobia vrátane okamihu, keď bolo prijaté prvé uznesenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia, bola zvýhodnená sadzba vyššia než normálna sadzba A‑150, takže uplatnenie zvýhodnenej sadzby neprinieslo odvolateľke žiadnu výhodu.

110

Pokiaľ ide o obdobie relevantné pre posúdenie existencie výhody, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nemal zohľadniť obdobie štrnástich mesiacov, počas ktorého malo prvé uznesenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia účinky, ale celé obdobie, počas ktorého mohlo uvedené uznesenie vyvolať účinky, pretože toto obdobie trvá až do prípadného vydania rozsudku, ktorým sa rozhoduje o platnosti výpovede zmluvy z roku 1960, v rámci riadneho súdneho konania.

111

Okrem toho podľa rozsudkov zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 71), a z 21. marca 2013, Magdeburger Mühlenwerke (C‑129/12, EU:C:2013:200, bod 40), nie je rozhodujúcim okamihom na posúdenie, či sa v danom prípade dotknutý členský štát správal, alebo nesprával ako obozretný investor v trhovom hospodárstve, a teda či uplatnenie metódy stanovenia sadzieb upravenej v zmluve z roku 1960 predstavovalo výhodu, ktorá by neexistovala za bežných trhových podmienok, mesiac február 2004, počas ktorého bola oznámená výpoveď tejto zmluvy zo strany spoločnosti DEI, ale mesiac január 2007, počas ktorého bolo prijaté prvé uznesenie v konaní o nariadení predbežného opatrenia, pretože v súlade s touto judikatúrou Súdneho dvora je rozhodujúcim okamihom ten, keď bolo právo na získanie pomoci priznané jej príjemcovi podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy.

112

Pokiaľ ide o tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého výpoveď zmluvy z roku 1960 spoločnosťou DEI preukazuje, že v januári 2007 súkromný subjekt nesúhlasil s uplatnením metódy stanovenia sadzieb upravenej v zmluve z roku 1960, ktoré sú viazané na cenu hliníka na trhu, odvolateľka tvrdí, že toto tvrdenie je nesprávne.

113

V januári 2007 by totiž uplatnenie uvedenej metódy viedlo k vyššej cene elektrickej energie, než je cena vyplývajúca z regulovanej sadzby A‑150. Okrem toho DEI pred dotknutým obdobím a po ňom uplatnila na odvolateľku sadzbu, ktorá tiež viaže cenu dodávok elektrickej energie na ceny hliníka na medzinárodnom trhu a vedie k stanoveniu ceny, ktorá je podstatne nižšia než cena vyplývajúca z uplatnenia zvýhodnenej sadzby. Komisia tak rozhodla, že zvýhodnená sadzba nepredstavuje štátnu pomoc.

114

Odvolateľka dodáva, že DEI okamžite nepožadovala zrušenie prvého uznesenia v konaní o nariadení predbežného opatrenia, čo preukazuje, že v roku 2007 bola zvýhodnená sadzba z obchodného hľadiska atraktívna. Komisia okrem toho vo svojom rozhodnutí z roku 1992 konštatovala, že DEI dosiahla významné zisky počas významných období a v dôsledku toho mohla dodávať elektrickú energiu za zníženú cenu niektorým významným odberateľom, ako je odvolateľka.

115

Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia aj tým, že v bode 134 napadnutého rozsudku rozhodol, že dovolávanie sa sekundárneho práva v oblasti elektrickej energie, rozhodnutí Rythmistiki Archi Energeias (Energetický regulačný úrad, Grécko) a porušenia článku 102 ZFEÚ nemôže ovplyvniť posúdenie, podľa ktorého by si súkromný investor neprial uplatňovať takú sadzbu, akou je zvýhodnená sadzba.

116

Vo svojej replike odvolateľka s odkazom na rozsudky z 9. júna 2011, Comitato Venezia vuole vivere a i./Komisia (C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 99), ako aj z 5. júna 2012, Komisia/EDF (C‑124/10 P, EU:C:2012:318), dodáva, že pokiaľ dotknuté opatrenie nespočíva na zvýhodnenej sadzbe, ale na prvom uznesení v konaní o nariadení predbežného opatrenia, skutočnosť, že súd nevychádza z obchodných parametrov, nebráni uplatneniu kritéria súkromného investora, pretože článok 107 ZFEÚ nerozlišuje podľa dôvodov alebo cieľov štátnych zásahov, ale tieto zásahy definuje na základe ich účinkov.

117

Komisia a DEI sa domnievajú, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu a druhý odvolací dôvod sa musia zamietnuť ako nedôvodné.

118

Pokiaľ ide po prvé o argumentáciu založenú na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď oddelene a postupne preskúmal otázku, či odvolateľka mala výhodu nižších výrobných nákladov vyplývajúcich z uplatnenia zvýhodnenej sadzby, ďalej otázku odôvodnenia výhody hospodárskymi dôvodmi a otázku uplatnenia kritéria súkromného investora, stačí konštatovať, že toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu rozsudku z 20. septembra 2017, Komisia/Frucona Košice (C‑300/16 P, EU:C:2017:706).

119

Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, totiž z uvedeného rozsudku nevyplýva, že by bol Všeobecný súd povinný tieto skutočnosti skúmať spoločne.

120

V dôsledku toho nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že sa v tejto súvislosti dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

121

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie založené na tom, že Všeobecný súd odmietol preskúmať hospodárske dôvody predmetnej výhody, treba konštatovať, že tento argument vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku, pretože z jeho bodov 124 až 130 jasne vyplýva, že Všeobecný súd preskúmal otázku, či v prejednávanej veci mohla byť zvýhodnená sadzba odôvodnená hospodárskymi dôvodmi.

122

Pokiaľ ide po tretie o argumentáciu založenú na nesprávnom uplatnení pravidiel týkajúcich sa dôkazného bremena v súvislosti s hospodárskym odôvodnením uvedenej výhody, konkrétnejšie o tvrdenie, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že počas správneho konania mala Komisia iba povinnosť zohľadniť tvrdenia týkajúce sa hospodárskeho odôvodnenia uvádzaného dotknutým členským štátom, treba pripomenúť, že je pravda, ako rozhodol Všeobecný súd v bode 125 napadnutého rozsudku, že Komisii neprináleží ex offo overiť existenciu hospodárskych dôvodov.

123

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že Komisia je povinná v záujme riadneho uplatnenia základných pravidiel Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa štátnej pomoci uskutočniť konanie o preskúmaní inkriminovaných opatrení nestranne a s náležitou starostlivosťou, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia mala k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie dôkazy (rozsudok z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, EU:C:2010:480, bod 90 a citovaná judikatúra). Zo zásady riadnej správy vecí verejných vyplýva, že Komisia je v zásade povinná zohľadniť hospodárske dôvody, ktoré prípadne uplatnil príjemca pomoci počas konania o preskúmaní pomoci.

124

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 126 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že Komisia bola oprávnená zaoberať sa iba skutočnosťami prednesenými členským štátom v priebehu správneho konania.

125

Treba však konštatovať, že toto pochybenie nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

126

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom totiž Komisia potvrdila, ako uviedla na Všeobecnom súde, že tvrdenia uvedené odvolateľkou, ktoré sa týkajú odôvodnenia dotknutej výhody hospodárskymi dôvodmi, boli predložené oneskorene, a preto boli neprípustné.

127

Vzhľadom na tieto okolnosti Komisia nebola v prejednávanej veci povinná zohľadniť tvrdenia týkajúce sa odôvodnenia uvedenej výhody hospodárskymi dôvodmi, ktoré uplatnila odvolateľka v priebehu správneho konania.

128

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na neplatnom nahradení odôvodnenia, ktoré vykonal Všeobecný súd, tento súd v bode 128 napadnutého rozsudku tvrdil, že aj za predpokladu, že Komisia bola povinná overiť existenciu odôvodnení, že DEI ako dodávateľ elektrickej energie odvolateľky bez najmenších pochybností tvrdila, že zvýhodnená sadzba bola počas dotknutého obdobia nižšia, než boli jej príslušné výrobné náklady a že navyše nebola inak kompenzovaná, treba zdôrazniť, že z úvah uvedených v bode 129 napadnutého rozsudku, podľa ktorých Komisia mohla dospieť k záveru, že výpoveď zmluvy z roku 1960 zo strany DEI ukázala, že zvýhodnená sadzba nemohla byť odôvodnená hospodárskymi dôvodmi, ktoré sa jej týkajú, vyplýva, že cieľom konštatovania vykonaného Všeobecným súdom v bode 128 uvedeného rozsudku je v skutočnosti potvrdiť dôvodnosť záveru, ku ktorému dospela Komisia v spornom rozhodnutí, pokiaľ ide o odôvodnenie výhody poskytnutej dotknutým opatrením hospodárskymi dôvodmi.

129

Komisia v spornom rozhodnutí totiž na jednej strane konštatovala, že zvýhodnená sadzba umožnila odvolateľke znížiť jej bežné výdavky a že správanie spoločnosti DEI, a najmä okolnosť, že DEI sa rozhodla vypovedať zmluvu z roku 1960 hneď, ako to bolo možné, jasne preukazuje, že zvýhodnená sadzba nezodpovedá trhovej cene, a na druhej strane, že grécke orgány nepredložili nijaký dôkaz o odôvodnenosti uplatnenia zvýhodnenej sadzby.

130

Okrem toho Komisia odkázala na rozhodnutie z roku 2002, z ktorého podľa nej vyplýva, že DEI musela odvolateľke poskytnúť zvýhodnenú sadzbu, hoci za bežných trhových podmienok by tak urobiť nemusela. Komisia v tejto súvislosti pripomenula, že uvedené rozhodnutie sa týka dotácie, ktorú mala Helénska republika poskytnúť spoločnosti DEI a ktorá mala za cieľ umožniť jej odškodnenie za navýšené náklady, ktoré jej vznikli z dôvodu uplatnenia zvýhodnenej sadzby na odvolateľku, a že túto dotáciu schválila, keďže predstavovala kompenzáciu znevýhodnenia spoločnosti DEI.

131

V bodoch 128 a 129 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že záver, ku ktorému Komisia dospela v spornom rozhodnutí, podľa ktorého z výpovede zmluvy z roku 1960 spoločnosťou DEI vyplýva, že zvýhodnená sadzba nemohla byť odôvodnená hospodárskymi dôvodmi, bol podporený tvrdeniami, ktoré mu predložila DEI. Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že tým vykonal neplatné nahradenie odôvodnenia.

132

Pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľky založenú na tom, že Všeobecný súd neoveril pravdivosť hmotných dôkazov predložených spoločnosťou DEI ani nezohľadnil protichodné dôkazy, ktoré odvolateľka v konaní pred ním uplatnila, stačí pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na to, že iba Všeobecnému súdu prináleží, aby posúdil dôkazy, ktoré mu boli predložené, nemožno od neho požadovať, aby výslovne odôvodnil svoje posúdenia, pokiaľ ide o hodnotu každého dôkazu, ktorý mu bol predložený (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. júna 2000, Dorsch Consult/Rada a Komisia, C‑237/98 P, EU:C:2000:321, body 50 a 51, ako aj z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma del País Vasco a i./Komisia, C‑66/16 P až C‑69/16 P, EU:C:2017:999, bod 110). Táto argumentácia sa preto musí zamietnuť ako neúčinná.

133

Pokiaľ ide po štvrté o argumentáciu odvolateľky týkajúcu sa uplatnenia kritéria súkromného investora Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že uplatniteľnosť tohto kritéria závisí od toho, či dotknutý členský štát prizná hospodársku výhodu podniku, ktorého je majiteľom, v postavení akcionára, alebo v postavení orgánu verejnej moci. Na určenie, či je uvedené kritérium uplatniteľné, prináleží Komisii vykonať celkové posúdenie a zohľadniť pritom všetky skutočnosti, ktoré jej umožnia určiť, či predmetné opatrenie vyplýva z postavenia akcionára, alebo z postavenia orgánu verejnej moci dotknutého členského štátu. V tejto súvislosti môžu byť relevantné povaha a predmet tohto opatrenia, kontext, do ktorého patrí, ako aj sledovaný cieľ a pravidlá, ktorým uvedené opatrenie podlieha (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2012, Komisia/EDF, C‑124/10 P, EU:C:2012:318, body 79 až 81 a 86).

134

V prejednávanej veci treba konštatovať, že dotknuté opatrenie, a to uznesenie vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v konaní o nariadení predbežného opatrenia, ktorým boli vydané predbežné opatrenia v prospech odvolateľky na ochranu jej finančných záujmov vyplývajúcich zo zmluvy z roku 1960, má vzhľadom na svoju povahu, kontext, do ktorého patrí, svoj cieľ, ako aj pravidlá, ktorým podlieha, znaky súdneho aktu, ktorý patrí do právomoci orgánov verejnej moci dotknutého členského štátu. V dôsledku toho sa nemôže uplatniť kritérium súkromného investora.

135

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v bode 132 napadnutého rozsudku správne implicitne rozhodol, že kritérium súkromného investora sa v prejednávanej veci neuplatní.

136

Argumentáciu, ktorú v tejto súvislosti uvádza odvolateľka, tak treba zamietnuť ako nedôvodnú.

137

V každom prípade treba uviesť, že z časti vety „aj za predpokladu, že kritérium súkromného investora možno za veľmi osobitných okolností prejednávanej veci uplatniť“, uvedenej v bode 132 napadnutého rozsudku, vyplýva, že Všeobecný súd v bodoch 132 až 136 uvedeného rozsudku uplatnil toto kritérium len pre úplnosť. Tvrdenie uvedené odvolateľkou tak nemôže v žiadnom prípade viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, a musí sa preto zamietnuť ako neúčinné (rozsudok z 2. apríla 2009, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia, C‑431/07 P, EU:C:2009:223, bod 148 a citovaná judikatúra).

138

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 117 až 120 napadnutého rozsudku dopustil skreslenia, keď považoval viaceré skutkové okolnosti za „nesporné“ v zmysle „nespochybnené“ odvolateľkou, ktoré boli založené po prvé na tom, že zvýhodnená sadzba, ktorú DEI uplatňovala voči odvolateľke na základe legislatívneho dekrétu, sa odchýlila od právnej úpravy sadzieb vyplývajúcej zo všeobecných právnych predpisov, ktoré stanovujú povinne uplatniteľnú normálnu sadzbu, po druhé na tom, že odvolateľka patrila do kategórie veľkých priemyselných odberateľov elektrickej energie, zákazníkov spoločnosti DEI, a po tretie na tom, že prinajmenšom v priebehu dotknutého obdobia bola zvýhodnená sadzba nižšia než normálna sadzba uplatňovaná na týchto veľkých priemyselných odberateľov, zatiaľ čo uvedená normálna sadzba upravená na vnútroštátnej úrovni bola záväzná voči spoločnosti DEI a uvedeným veľkým priemyselným odberateľom.

139

Všeobecný súd tiež porušil svoju povinnosť odôvodnenia tým, že v tejto súvislosti nevykonal dôkladnú analýzu. Všeobecný súd totiž nezmieňuje ani protichodné názory účastníkov konania, najmä tvrdenia, ktoré odvolateľka uplatnila v konaní pred ním na účely spochybnenia týchto skutkových okolností, ani dôkazy, ktoré ho viedli k tomu, že tieto skutkové okolnosti kvalifikoval ako „nespochybnené“.

140

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 117 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je nesporné, že pred rokom 2006 sa zvýhodnená sadzba uplatňovaná na základe legislatívneho dekrétu odchýlila od právnej úpravy sadzieb vyplývajúcej zo všeobecných právnych predpisov, ktoré stanovujú povinne uplatniteľnú normálnu sadzbu, odvolateľka vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd opakovane uvádzala, že zmluva z roku 1960, ktorú uzavrela so spoločnosťou DEI, nezaviedla výnimku z povinne uplatniteľnej normálnej sadzby, konkrétne regulovanej sadzby A‑150.

141

Uvedená sadzba, ktorá sa uplatňuje na ostatných priemyselných odoberateľov, bola totiž vypracovaná a zavedená Národnou energetickou radou (Grécko) v priebehu roka 1977, pričom nebol zohľadnený odberateľský profil odvolateľky ani spoločnosti Larko, keďže oba tieto podniky už uzavreli so spoločnosťou DEI zmluvy stanovujúce uplatnenie zvýhodnenej sadzby. Regulovaná sadzba A‑150 tak bola vypracovaná pre odberateľov, ktorí majú odlišný odberateľský profil, než je profil odvolateľky a spoločnosti Larko.

142

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie uvedené v bode 119 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je nesporné, že prinajmenšom počas dotknutého obdobia odvolateľka patrila do kategórie veľkých priemyselných odberateľov, odvolateľka tvrdí, že na Všeobecnom súde uviedla, že od všetkých ostatných priemyselných odberateľov sa líšila z dôvodu svojho jedinečného odberateľského profilu.

143

Odvolateľka v tejto súvislosti odkázala na viaceré rozhodnutia Komisie, ktoré uznávajú, že podniky pôsobiace v odvetví hliníka nemožno porovnávať s nijakým iným odoberateľom elektrickej energie, na rozhodnutia Energetického regulačného úradu, ako aj na rozhodnutia Komisie pre hospodársku súťaž (Grécko), podľa ktorých skutočnosť, že zákazník je priamo pripojený k sieti vysokého napätia, automaticky neznamená, že odoberá veľký objem energie, zodpovedajúci objemu, ktorý odoberá odvolateľka alebo spoločnosť Larko, keďže podniky odoberajúce oveľa menší objem energie sú tiež k tejto sieti pripojené.

144

Odvolateľka na Všeobecnom súde tiež tvrdila, že grécka právna úprava uplatniteľná na dotknuté obdobie stanovovala, že DEI môže ponúkať individualizované podmienky v rámci komerčnej časti sadzieb za dodávky elektrickej energie zákazníkom siete vysokého napätia, pokiaľ bolo takéto rozlišovanie odôvodnené diferenciáciou vlastností krivky výkonu alebo inými podmienkami zmluvy, čo navyše Energetický regulačný úrad v priebehu roka 2010 uznal.

145

Okrem toho odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď neanalyzoval otázku, či sa na odvolateľku vzhľadom na definíciu pojmu „veľký priemyselný odberateľ“, ktorá sa nachádza v príslušných vnútroštátnych ustanoveniach, skutočne tento pojem vzťahoval.

146

Pokiaľ ide po tretie o tvrdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 118 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je nesporné, že odvolateľke bola poskytnutá výhoda vo forme sadzby za dodávku elektrickej energie, ktorá je nižšia než normálna sadzba uplatňovaná na veľkých priemyselných odberateľov, zákazníkov DEI, pretože počas dotknutého obdobia bola zvýhodnená sadzba nižšia než táto normálna sadzba, ktorá bola upravená na vnútroštátnej úrovni, odvolateľka tvrdí, že tieto skutočnosti na Všeobecnom súde rázne poprela. Odvolateľka tvrdí, že v tejto súvislosti predložila dokumenty a dôkazy, ktoré preukazujú, že metóda stanovenia sadzieb upravená zmluvou z roku 1960 minimálne počas piatich zo štrnástich mesiacov, ktoré boli vymedzené ako dotknuté obdobie, v skutočnosti viedla k vyššej sadzbe, než bola regulovaná sadzba A‑150.

147

Odvolateľka tvrdí, že významnú zmenu zvýhodnenej sadzby počas uvedeného obdobia vysvetľuje skutočnosť, že metóda stanovenia sadzieb úzko súvisela s medzinárodnou cenou hliníka na Londýnskej burze kovov (Spojené kráľovstvo), ktorá sa počas tohto obdobia samotná menila a výrazne znižovala, čo napokon Komisia uviedla v rozhodnutí z roku 2002.

148

Komisia a DEI sa domnievajú, že tvrdenia uvedené odvolateľkou musia byť odmietnuté.

149

Na úvod treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ jedine právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právne následky, ktoré z neho boli vyvodené. Posúdenie skutkového stavu teda s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených v konaní pred Všeobecným súdom nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 78 a citovaná judikatúra).

150

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise, čiže bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 80 a citovaná judikatúra).

151

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že nezávisle od otázky, či sa Všeobecný súd dopustil pochybenia, keď v bodoch 117 až 120 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka nespochybnila viacero skutkových okolnosti týkajúcich sa zvýhodnenej sadzby, z argumentácie uvedenej v jej odvolaní, ako je zhrnutá v bodoch 140 až 147 tohto rozsudku, vyplýva, že odvolateľka sa v skutočnosti snaží dosiahnuť nové posúdenie týchto skutkových okolností, čo nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

152

V dôsledku toho treba argumentáciu založenú na skreslení skutkových okolností zamietnuť ako neprípustnú.

153

Pokiaľ ide o argumentáciu založenú na tom, že Všeobecný súd v bodoch 117 až 120 napadnutého rozsudku porušil svoju povinnosť odôvodnenia v rozsahu, v akom neuviedol ani tvrdenia, ktoré pred ním uviedla odvolateľka na účely spochybnenia skutkových okolností týkajúcich sa zvýhodnenej sadzby, ani dôkazy, ktoré ho viedli k označeniu týchto skutkových okolností za „nesporné“ v zmysle „nespochybnené“, treba konštatovať, že z bodov 120, 121 a 123 napadnutého rozsudku, najmä z použitia časti vety „odvolateľka, ktorá sama pripustila, že“ alebo „tvrdenia odvolateľky nemôžu spochybniť toto posúdenie“, vyplýva, že Všeobecný súd odkázal na tvrdenia uvedené odvolateľkou v tejto súvislosti, a teda ich zohľadnil.

154

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prináleží len Všeobecnému súdu, aby posúdil dôkazy, ktoré mu boli predložené. Daný súd nie je povinný výslovným spôsobom odôvodniť svoje posúdenie hodnoty každého dôkazu, ktorý mu bol predložený, najmä ak sa domnieva, že posúdenie nemá vplyv na vyriešenie sporu alebo je pre vyriešenie sporu irelevantné, avšak pod podmienkou, že dodrží všeobecné zásady a procesné pravidlá v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov, ako aj že neskreslí dôkazy (rozsudok z 26. apríla 2018, Cellnex Telecom a Telecom Castilla‑La Mancha/Komisia, C‑91/17 P a C‑92/17 P, neuverejnený, EU:C:2018:284, bod 76, ako aj citovaná judikatúra).

155

V dôsledku toho treba argumentáciu odvolateľky uvedenú v tejto súvislosti zamietnuť ako nedôvodnú.

156

V každom prípade treba konštatovať, že aj keď by sa odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 117 až 120 napadnutého rozsudku malo považovať za nedostatočné, ako tvrdí odvolateľka, tento nedostatok odôvodnenia nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

157

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 119 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odvolateľka počas dotknutého obdobia patrila do kategórie veľkých priemyselných odberateľov, treba zdôrazniť, že odvolateľka tvrdí, že ona sama a Larko majú znaky, ktoré ich odlišujú od ostatných priemyselných odberateľov z dôvodu ich jedinečného odberateľského profilu.

158

Na pojednávaní na Súdnom dvore pritom Komisia a DEI potvrdili, že počas dotknutého obdobia bola voči spoločnosti Larko uplatňovaná sadzba A‑150, ktorá predstavuje povinne uplatniteľnú normálnu sadzbu stanovenú právnou úpravou sadzieb vyplývajúcou zo všeobecných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na veľkých priemyselných odberateľov, čo odvolateľka napokon nespochybnila.

159

Vzhľadom na túto okolnosť treba vychádzať z toho, že Larko patrila do kategórie veľkých priemyselných odberateľov.

160

Vzhľadom na to, že odvolateľka tak vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd, ako aj vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru uznáva, že má podobné vlastnosti ako Larko, treba konštatovať, že Všeobecný súd správne rozhodol, že odvolateľka počas dotknutého obdobia patrila do kategórie veľkých priemyselných odberateľov, zákazníkov spoločnosti DEI.

161

Pokiaľ po druhé ide o tvrdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 117 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa zvýhodnená sadzba uplatňovaná na základe legislatívneho dekrétu pred uvedeným obdobím odchýlila od právnej úpravy sadzieb vyplývajúcej zo všeobecných právnych predpisov, ktoré stanovujú povinne uplatniteľnú normálnu sadzbu, keďže táto normálna sadzba bola vypracovaná pre odberateľov s odlišnými odberateľskými profilmi, než je profil odvolateľky a spoločnosti Larko, treba uviesť, že vzhľadom na to, že zmluva z roku 1960 poskytla odvolateľke zvýhodnenú sadzbu na dodávku elektrickej energie, ktorej platnosť mala v súlade s legislatívnym dekrétom z roku 1969 skončiť 31. marca 2006, uvedená zmluva zaviedla v prospech odvolateľky odlišný režim sadzieb, než aký sa uplatňuje na iných veľkých priemyselných odberateľov, zákazníkov spoločnosti DEI. Keď bola v roku 1977 zavedená právna úprava sadzieb vyplývajúca zo všeobecných právnych predpisov, ktoré stanovujú povinne uplatniteľnú normálnu sadzbu, voči odvolateľke tak táto sadzba nebola uplatnená, keďže sa na ňu v súlade so zmluvou z roku 1960 a s legislatívnym dekrétom z roku 1969 vzťahovala zvýhodnená sadzba.

162

V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 117 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že zmluva z roku 1960 a legislatívny dekrét z roku 1969 zaviedli pred dotknutým obdobím v prospech odvolateľky režim sadzieb, ktorý sa odchýlil od právnej úpravy sadzieb vyplývajúcej zo všeobecných právnych predpisov, ktoré stanovili povinne uplatniteľnú normálnu sadzbu.

163

Toto konštatovanie nemôže spochybniť tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého bola povinne uplatniteľná normálna sadzba stanovená právnou úpravou sadzieb vyplývajúcou zo všeobecných právnych predpisov, vypracovaná pre odberateľov, ktorí mali odlišný odberateľský profil, než je jej profil a profil spoločnosti Larko.

164

Ako sa totiž konštatovalo v bodoch 159 a 160 tohto rozsudku, treba vychádzať z toho, že odvolateľka a Larko patrili do kategórie veľkých priemyselných odberateľov, zákazníkov spoločnosti DEI, a v dôsledku toho sa na nich vzťahovala právna úprava sadzieb vyplývajúca zo všeobecných právnych predpisov, ktoré stanovili povinne uplatniteľnú normálnu sadzbu, a to tým skôr, že na pojednávaní na Súdnom dvore bolo potvrdené, že voči spoločnosti Larko sa počas dotknutého obdobia uplatňovala táto normálna sadzba.

165

Pokiaľ ide po tretie o tvrdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 118 napadnutého rozsudku, podľa ktorého bola zvýhodnená sadzba počas dotknutého obdobia nižšia než normálna sadzba uplatňovaná na veľkých priemyselných odberateľov, zákazníkov spoločnosti DEI, treba uviesť, že odvolateľka pripúšťa, že počas deviatich zo štrnástich mesiacov, ktoré boli vymedzené ako dotknuté obdobie, bola zvýhodnená sadzba nižšia než povinne uplatniteľná normálna sadzba.

166

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Komisia na pojednávaní na Súdnom dvore tvrdila, že počas týchto deviatich mesiacov bol rozdiel medzi zvýhodnenou sadzbou a povinne uplatniteľnou normálnou sadzbou mimoriadne veľký, dosahujúci niekoľko miliónov eur, zatiaľ čo v prípade, keď bola zvýhodnená sadzba vyššia než povinne uplatniteľná normálna sadzba, bol rozdiel medzi týmito dvoma sadzbami výrazne menší, zodpovedajúci len niekoľkým stovkám eur. Odvolateľka však tieto údaje na tomto pojednávaní nespochybnila.

167

V každom prípade nie sú uvedené údaje v rozpore s tabuľkou uvedenou v prílohe 12 žaloby podanej na Všeobecný súd, ktorá uvádza sumy vyplývajúce z uplatnenia zvýhodnenej sadzby a povinne uplatniteľnej normálnej sadzby počas dotknutého obdobia. Hoci z tejto tabuľky vyplýva, že v prípade, keď bola zvýhodnená sadzba vyššia než povinne uplatniteľná normálna sadzba, rozdiel medzi týmito dvoma tarifami nedosahoval niekoľko stoviek eur, ale niekoľko tisícok eur, nič to nemení na skutočnosti, že počas deviatich mesiacov dotknutého obdobia, počas ktorého bola zvýhodnená sadzba nižšia než povinne uplatniteľná normálna sadzba, bol rozdiel medzi týmito dvoma sadzbami mimoriadne veľký, a počas dvoch mesiacov zodpovedal niekoľkým desať tisícom eur, počas dvoch iných mesiacov niekoľkým sto tisícom eur a počas piatich mesiacov niekoľkým miliónom eur.

168

Treba dodať, že odvolateľka nespochybnila, či už na Všeobecnom súde, alebo na Súdnom dvore, sumu 17,4 miliónov eur, ktorá podľa Komisie zodpovedá celkovej sume rozdielu medzi zvýhodnenou sadzbou a povinne uplatniteľnou normálnou sadzbou počas dotknutého obdobia a ktorá predstavuje hospodársku výhodu poskytnutú odvolateľke počas tohto obdobia z dôvodu, že DEI uplatnila v jej prospech zvýhodnenú sadzbu.

169

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že počas podstatnej časti dotknutého obdobia mala odvolateľka nárok na uplatnenie sadzby, ktorá bola výrazne nižšia než normálna sadzba, čo jej umožnilo podstatne znížiť svoje výrobné náklady.

170

Z toho vyplýva, že okolnosť, že Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku rozhodol, že zvýhodnená sadzba bola počas dotknutého obdobia nižšia než normálna sadzba, hoci to skutočne bolo len počas jeho podstatnej časti, tak nemôže spochybniť konštatovanie Všeobecného súdu uvedené v bode 122 napadnutého rozsudku, podľa ktorého počas uvedeného obdobia odvolateľka znížila svoje výrobné náklady v dôsledku uplatnenia zvýhodnenej sadzby.

171

Z týchto skutočností vyplýva, že argumentácia odvolateľky založená na tom, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia, musí byť v každom prípade zamietnutá ako neúčinná.

172

V dôsledku toho sa prvá časť prvého odvolacieho dôvodu a druhý odvolací dôvod musia zamietnuť ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné alebo v každom prípade neúčinné.

173

Vzhľadom na uvedené úvahy musí byť odvolanie zamietnuté v celom rozsahu.

174

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia a DEI navrhli zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: