–

RO, v zastúpení: E. Martin‑Vignerte a J. MacGuill, solicitors, C. Cumming, BL, a P. McGrath, SC,

–

Minister for Justice and Equality, v zastúpení: M. Browne, G. Hodge, A. Joyce a G. Lynch, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci E. Duffy, BL, a R. Barron, SC,

–

rumunská vláda, v zastúpení: L. Liţu a C. Canţăr, splnomocnení zástupcovia,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Brandon a C. Brodie, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Holmes, QC, a D. Blundell, barrister,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid, R. Troosters a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 50 ZEÚ a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci výkonu dvoch európskych zatykačov na území Írska, ktoré vydali súdy Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na RO.

3

Článok 50 ods. 1 až 3 ZEÚ stanovuje:

„1.   Každý členský štát sa môže rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami.

2.   Členský štát, ktorý sa rozhodne vystúpiť, oznámi svoj úmysel Európskej rade. V zmysle usmernení Európskej rady Únia dojedná a uzavrie s takým štátom dohodu, ktorá ustanoví spôsob jeho vystúpenia, pričom zohľadní rámec jeho budúcich vzťahov s Úniou. Táto dohoda sa dojedná v súlade s článkom 218 ods. 3 [ZFEÚ]. Uzatvára ju v mene Únie Rada, ktorá sa uznáša kvalifikovanou väčšinou po udelení súhlasu Európskeho parlamentu.

3.   Zmluvy sa prestanú vzťahovať na dotknutý členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení uvedenom v odseku 2, pokiaľ Európska rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.“

4

Odôvodnenia 10 a 12 rámcového rozhodnutia znejú:

…

5

Článok 1 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, vo svojich odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

6

Článok 26 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Započítanie doby zadržania vo vykonávajúcom členskom štáte“, v odseku 1 stanovuje:

„Vydávajúci členský štát započíta všetky obdobia zadržiavania vyplývajúce z výkonu európskeho zatykača do celkovej doby zadržiavania na výkon vyneseného trestu alebo ochranného opatrenia vo vydávajúcom členskom štáte.“

7

Článok 27 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Možnosť trestného stíhania za iné trestné činy“, vo svojom odseku 2 uvádza:

„… odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody pre iný trestný čin spáchaný pred jej odovzdaním ako pre ten, pre ktorý bola odovzdaná.“

8

Článok 28 rámcového rozhodnutia upravuje odovzdanie alebo následné vydanie do iného štátu, než je vykonávajúci členský štát.

9

Rámcové rozhodnutie bolo prebraté do írskeho právneho poriadku prostredníctvom European Arrest Warrant Act 2003 (zákon o európskom zatykači z roku 2003).

10

Na RO vydali súdy Spojeného kráľovstva dva európske zatykače, ktoré zaslali Írsku.

11

Prvý zatykač, vydaný 27. januára 2016, sa týka vraždy a úmyselného podpaľačstva, ktoré mali byť spáchané 2. augusta 2015. Druhý, vydaný 4. mája 2016, sa týka znásilnenia, ku ktorému malo dôjsť 30. decembra 2003. Za každý z týchto skutkov je možné uložiť trest odňatia slobody na doživotie.

12

RO bol zadržaný a vzatý do väzby v Írsku 3. februára 2016. Od tohto dňa je naďalej vo väzbe v tomto členskom štáte na základe dvoch európskych zatykačov, ktoré naňho boli vydané.

13

RO vzniesol námietky proti svojmu odovzdaniu do Spojeného kráľovstva založené najmä na vystúpení tohto členského štátu z Únie a na článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a uviedol, že by mohol byť vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, ak by bol uväznený vo väznici v Maghaberry v Severnom Írsku.

14

Z dôvodu jeho zdravotného stavu nemohol byť RO vypočutý pred 27. júlom 2017.

15

Rozhodnutím z 2. novembra 2017 High Court (Vyšší súd, Írsko) po preskúmaní tvrdení RO týkajúcich sa zaobchádzania, ktorému by mohol byť vystavený v Severnom Írsku, dospel k záveru, že podľa presných a nedávnych informácií o podmienkach výkonu trestu odňatia slobody vo väznici v Maghaberry sa možno domnievať, že z dôvodu jeho zraniteľnosti existuje reálne riziko, že RO bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Vzhľadom na rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru (C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198), považoval za nevyhnutné požiadať orgány Spojeného kráľovstva o objasnenie podmienok výkonu trestu odňatia slobody RO v prípade jeho odovzdania.

16

Dňa 16. apríla 2018 súdny orgán, ktorý vydal dotknuté európske zatykače, Laganside Court in Belfast (Laganside súd v Belfaste, Spojené kráľovstvo), oznámil informácie o spôsobe, akým bude Väzenská služba Severného Írska riešiť hrozby neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s RO v Severnom Írsku.

17

High Court (Vyšší súd) uvádza, že zamietol každú z námietok vznesených RO proti jeho odovzdaniu, okrem tých, ktoré sa týkali vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie a tej, ktorá sa vzťahuje na článok 3 EDĽP, pretože dospel k záveru, že o nich nemôže rozhodnúť predtým, ako dostane odpovede Súdneho dvora na viaceré prejudiciálne otázky.

18

High Court (Vyšší súd) pripomína, že 29. marca 2017 Spojené kráľovstvo oznámilo predsedovi Európskej rade svoj úmysel vystúpiť z Únie v súlade s článkom 50 ZEÚ a že toto oznámenie by malo viesť k vystúpeniu Spojeného kráľovstva z Únie od 29. marca 2019.

19

Tento súd uvádza, že ak dôjde k odovzdaniu RO, ten bude veľmi pravdepodobne po tomto dátume ešte vo väzení v Spojenom kráľovstve.

20

High Court (Vyšší súd) tiež uvádza, že zrejme budú uzavreté dohody medzi Úniou a Spojeným kráľovstvom s cieľom upraviť vzťahy medzi týmito stranami ihneď po tomto vystúpení alebo aj na dlhšie obdobie v oblastiach, akou je aj oblasť upravená rámcovým rozhodnutím.

21

Do dnešného dňa však táto možnosť zostáva neistá a povaha opatrení, ktoré budú prijaté, najmä pokiaľ ide o právomoc Súdneho dvora rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, nie je známa.

22

High Court (Vyšší súd) uvádza, že podľa Minister for Justice and Equality (Minister pre spravodlivosť a rovnosť, Írsko) treba uplatniť právo tak, ako existuje v súčasnosti, a nie tak, ako by mohlo existovať v budúcnosti po vystúpení Spojeného kráľovstva z Únie. Podľa vnútroštátneho súdu z toho uvedený minister správne vyvodzuje, že odovzdanie RO je nevyhnutné na základe vnútroštátneho práva, ktoré vykonáva rámcové rozhodnutie.

23

Tento súd vysvetľuje, že naopak podľa RO vzhľadom na neistotu, pokiaľ ide o právny režim, ktorý bude existovať v Spojenom kráľovstve po vystúpení tohto členského štátu z Únie, nemožno zaručiť, že práva, ktoré požíva podľa práva Únie, budú môcť byť v praxi ako také vykonané do tej miery, že odovzdanie sa nemá vykonať.

24

Vnútroštátny súd spresňuje, že RO označil štyri aspekty práva Únie, ktoré by mohli byť teoreticky uvedené, a to:

25

Podľa tohto súdu vzniká otázka, či v prípade sporu týkajúceho sa jedného z týchto štyroch aspektov a pri neexistencii opatrení priznávajúcich právomoc Súdnemu dvoru rozhodovať o nich v prejudiciálnom konaní odovzdanie osoby, akou je RO, vytvára pre ňu značné riziko vzniku neprávosti a nie čisto teoretické riziko, takže žiadosti o odovzdanie by sa nemalo vyhovieť.

26

Za týchto podmienok High Court (Vyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

27

Vnútroštátny súd navrhol, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

28

Na podporu svojho návrhu tento súd uviedol skutočnosť, že dotknutá osoba je v súčasnosti vo väzbe v Írsku výlučne na základe európskych zatykačov vydaných Spojených kráľovstvom na účely trestného stíhania a že jeho odovzdanie tomuto členskému štátu závisí od odpovede Súdneho dvora. Zdôraznil, že riadne konanie by podstatne predĺžilo trvanie väzby dotknutej osoby, pričom na túto osobu sa uplatňuje prezumpcia neviny.

29

V tomto ohľade treba po prvé konštatovať, že predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu rámcového rozhodnutia, ktoré patrí do oblastí upravených v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V dôsledku toho je prípustné tento návrh prejednať v naliehavom prejudiciálnom konaní.

30

Pokiaľ ide po druhé o kritérium naliehavosti, v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba zohľadniť okolnosť, že dotknutá osoba je v súčasnosti pozbavená slobody a že jej ďalšie ponechanie vo väzbe závisí od rozhodnutia sporu vo veci samej. Okrem toho je potrebné posúdiť situáciu dotknutej osoby v stave, v akom existovala ku dňu preskúmania návrhu, na základe ktorého sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (rozsudok z 10. augusta 2017, Zdziaszek, C‑271/17 PPU, EU:C:2017:629, bod 72 a citovaná judikatúra).

31

V predmetnej veci je na jednej strane nepochybné, že RO bol k tomuto dátumu vo väzbe v Írsku a na druhej strane, že ponechanie tejto osoby v tejto situácii závisí od rozhodnutia, ktoré bude prijaté, pokiaľ ide o jej odovzdanie do Spojeného kráľovstva, ktoré je prerušené až do odpovede Súdneho dvora v tejto veci.

32

Za týchto podmienok prvá komora Súdneho dvora 11. júna 2018 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa na predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom prejudiciálnom konaní.

33

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 50 ZEÚ má vykladať v tom zmysle, že oznámenie členského štátu o svojom úmysle vystúpiť z Únie v súlade s týmto článkom má za následok, že v prípade vydania európskeho zatykača na určitú osobu týmto štátom musí vykonávajúci členský štát odmietnuť výkon tohto európskeho zatykača alebo jeho výkon odložiť, až kým nebude spresnený právny režim, ktorý bude uplatniteľný vo vydávajúcom členskom štáte po jeho vystúpení z Únie.

34

V tomto ohľade treba pripomenúť, ako vyplýva z článku 2 ZEÚ, že právo Únie spočíva na základnom predpoklade, podľa ktorého každý členský štát zdieľa so všetkými ostatnými členskými štátmi určitý súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Únia založená, a uznáva, že ostatné členské štáty s ním tieto hodnoty zdieľajú. Tento predpoklad znamená a odôvodňuje existenciu vzájomnej dôvery členských štátov v uznanie týchto hodnôt, a tým aj v dodržiavanie práva Únie, ktoré tieto hodnoty uplatňuje [rozsudky zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 34, a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 35].

35

Zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi totiž najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva týmto právom uznané [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 36].

36

Z článku 1 ods. 1 a 2, ako aj z odôvodnení 5 a 7 rámcového rozhodnutia najmä vyplýva, že jeho cieľom je nahradiť systém viacstranného vydávania osôb vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb z 13. decembra 1957 systémom vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb na účely výkonu rozsudkov alebo trestných stíhaní medzi súdnymi orgánmi, ktorý je založený na zásade vzájomného uznávania. Rámcové rozhodnutie tak zavedením tohto nového zjednodušeného a efektívnejšieho systému smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 39 a 40].

37

Zásada vzájomného uznávania sa uplatňuje v článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Vykonávajúce súdne orgány teda môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov nevykonania, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí, a výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú v ňom taxatívne stanovené. V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41].

38

Rámcové rozhodnutie pritom výslovne uvádza dôvody povinného (článok 3) a nepovinného (články 4 a 4a) nevykonania európskeho zatykača, ako aj záruky (článok 5), ktoré musí v určitých prípadoch poskytnúť členský štát, ktorý vydal zatykač [rozsudky z 10. augusta 2017, Tupikas, C‑270/17 PPU, EU:C:2017:628, bod 51, a z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 42].

39

Súdny dvor okrem toho pripustil, že zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi možno obmedziť za „výnimočných okolností“ [rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 82, ako aj z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 43].

40

Súdny dvor tak uznal, že za určitých podmienok môže vykonávajúci súdny orgán ukončiť konanie o odovzdaní upravené rámcovým rozhodnutím, ak takéto odovzdanie môže viesť k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu s požadovanou osobou v zmysle článku 4 Charty [rozsudky z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 104, ako aj z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 44].

41

Na tento účel Súdny dvor vychádzal na jednej strane z článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia, ktorý stanovuje, že toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne zásady, ako sú zakotvené v článkoch 2 a 6 ZEÚ, a na druhej strane z absolútnej povahy základného práva zaručeného článkom 4 Charty [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 45].

42

S cieľom posúdiť existenciu reálneho rizika, že osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, bude vystavená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, si vykonávajúci súdny orgán musí podľa vzoru vnútroštátneho súdu v spore vo veci samej podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia najmä vyžiadať od súdneho orgánu, ktorý zatykač vydal, všetky doplňujúce informácie, ktoré považuje za potrebné na posúdenie existencie takéhoto rizika [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586 bod 76].

43

RO však tvrdí, že z dôvodu oznámenia Spojeného kráľovstva o jeho úmysle vystúpiť z Únie podľa článku 50 ZEÚ je vystavený riziku, že viaceré práva, ktoré požíva podľa Charty a rámcového rozhodnutia, už nebudú dodržiavané po vystúpení Spojeného kráľovstva z Únie. Podľa RO zásada vzájomnej dôvery, ktorá je základom vzájomného uznávania, bola týmto oznámením nenapraviteľne otrasená do tej miery, že odovzdanie upravené rámcovým rozhodnutím už nemôže byť vykonané.

44

V tomto ohľade vzniká otázka, či samotné oznámenie členského štátu o svojom úmysle vystúpiť z Únie v súlade s článkom 50 ZEÚ je spôsobilé odôvodniť podľa práva Únie odmietnutie vykonať európsky zatykač vydaný týmto členským štátom z dôvodu, že odovzdávaná osoba už nebude môcť po tomto vystúpení uplatniť vo vydávajúcom členskom štáte práva, ktoré jej vyplývajú z rámcového rozhodnutia a práva na preskúmanie súladu ich vykonania týmto členským štátom s právom Únie na Súdnom dvore.

45

V tomto kontexte treba uviesť, že takéto oznámenie nemá za následok prerušenie uplatnenia práva Únie v členskom štáte, ktorý oznámil svoj úmysel vystúpiť z Únie, a že v dôsledku toho toto právo, ktorého súčasťou sú ustanovenia rámcového rozhodnutia, ako aj z neho vyplývajúce zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania, zostáva v celom rozsahu účinné v tomto štáte až do jeho skutočného vystúpenia z Únie.

46

Ako totiž vyplýva z odsekov 2 a 3, tento článok 50 upravuje postup vystúpenia zahŕňajúci v prvom rade Európskej rade adresované oznámenie svojho úmyslu vystúpiť z Únie, v druhom rade dojednanie a uzavretie dohody, ktorá stanoví spôsob jeho vystúpenia s prihliadnutím na budúce vzťahy medzi dotknutým štátom a Úniou, a v treťom rade vlastné vystúpenie z Únie ku dňu nadobudnutia platnosti tejto dohody alebo v prípade, ak sa tak nestane, dva roky po oznámení Európskej rade, pokiaľ táto Rada jednomyseľne nerozhodne o predĺžení tejto lehoty po dohode s dotknutým členským štátom.

47

Ako uviedol generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, takéto odmietnutie vykonania európskeho zatykača by viedlo ku jednostrannému pozastaveniu uplatňovania ustanovení rámcového rozhodnutia a navyše by bolo v rozpore so znením odôvodnenia 10 tohto rozhodnutia, podľa ktorého je úlohou Európskej rady konštatovať porušenie vo vydávajúcom členskom štáte zásad uvedených v článku 2 ZEÚ na účely pozastavenia, pokiaľ ide o tento členský štát, uplatňovania európskeho zatykača [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 71].

48

Preto samotné oznámenie úmyslu členského štátu vystúpiť z Únie v súlade s článkom 50 ZEÚ nemožno považovať ako také za vytvárajúce výnimočnú okolnosť v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 39 a 40 tohto rozsudku, ktorá by mohla odôvodniť odmietnutie vykonať európsky zatykač vydaný týmto členským štátom.

49

Je však tiež úlohou vykonávajúceho súdneho orgánu preskúmať na základe konkrétneho a presného posúdenia prejednávaného prípadu, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že po vystúpení vydávajúceho členského štátu z Únie hrozí osobe, na ktorú je tento európsky zatykač vydaný, že bude zbavená svojich základných práv a práv vyplývajúcich v podstate z článkov 26 až 28 rámcového rozhodnutia tak, ako to uviedol RO a ako sa pripomenulo v bode 24 tohto rozsudku [pozri analogicky rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 73].

50

Pokiaľ ide o základné práva uvedené v článku 4 Charty, ktoré zodpovedajú právam zakotveným v článku 3 EDĽP (rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 86), ak by sa vnútroštátny súd domnieval, ako zrejme vyplýva zo znenia jeho prejudiciálnych otázok a zo spisu zaslaného Súdnemu dvoru, že získané informácie mu umožňujú vylúčiť existenciu reálneho rizika, že RO by bol vo vydávajúcom členskom štáte vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty, nie je v zásade opodstatnené odmietnuť vykonanie odovzdania na tomto základe bez toho, aby bola dotknutá možnosť RO využiť po svojom odovzdaní opravné prostriedky podľa právneho poriadku vydávajúceho členského štátu, ktoré mu umožnia prípadne napadnúť zákonnosť podmienok jeho väzby v ústave na výkon väzby v tomto členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C‑404/15 a C‑659/15 PPU, EU:C:2016:198, bod 103).

51

Treba však ešte posúdiť, či by vnútroštátny súd mohol spochybniť toto konštatovanie z dôvodu, že by po vystúpení vydávajúceho členského štátu z Únie už neboli zaručené práva, ktoré požíva určitá osoba po svojom odovzdaní podľa rámcového rozhodnutia.

52

V tomto ohľade treba uviesť, že v prejednávanej veci je vydávajúci členský štát, a to Spojené kráľovstvo, zmluvnou stranou EDĽP a, ako tento členský štát zdôraznil na pojednávaní pred Súdnym dvorom, ustanovenia článku 3 EDĽP zapracoval do svojho vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zachovanie jeho účasti na tomto dohovore nijako nesúvisí s jeho členstvom v Únii, nemá rozhodnutie tohto členského štátu vystúpiť z Únie vplyv na jeho povinnosť dodržiavať článok 3 EDĽP, ktorému zodpovedá článok 4 Charty, a nemôže byť v dôsledku toho dôvodom pre odmietnutie výkonu európskeho zatykača z dôvodu, že by odovzdávanej osobe hrozilo riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle týchto ustanovení.

53

Pokiaľ ide o ďalšie práva uvedené RO, a predovšetkým pravidlo špeciality uvedené v článku 27 rámcového rozhodnutia, treba pripomenúť, že toto pravidlo súvisí so zvrchovanosťou vykonávajúceho členského štátu a priznáva vyžiadanej osobe právo, aby bola stíhaná, odsúdená alebo inak pozbavená slobody iba pre trestný čin, pre ktorý bola odovzdaná (rozsudok z 1. decembra 2008, Leymann a Pustovarov, C‑388/08 PPU, EU:C:2008:669, bod 44).

54

Ako vyplýva z tohto rozsudku, je potrebné, aby osoba mohla uplatniť porušenie tohto pravidla na súdoch vydávajúceho členského štátu po svojom odovzdaní.

55

Treba však uviesť, že vnútroštátne rozhodnutie a pripomienky RO pred Súdnym dvorom nepoukazujú na žiadny súčasný spor týkajúci sa uvedeného pravidla a neuvádzajú nijaké konkrétne indície nasvedčujúce tomu, že by takýto spor prichádzal do úvahy.

56

Rovnako to platí pre právo uvedené v článku 28 rámcového rozhodnutia týkajúce sa limitov neskoršieho odovzdania alebo vydania do iného než vykonávajúceho členského štátu, keďže vo vnútroštátnom rozhodnutí o tom neexistuje nijaká indícia.

57

Okrem toho treba zdôrazniť, že ustanovenia článkov 27 a 28 rámcového rozhodnutia zodpovedajú článkom 14 a 15 Európskeho dohovoru o vydávaní z 13. decembra 1957. Ako pritom bolo pripomenuté na pojednávaní pred Súdnym dvorom, Spojené kráľovstvo tento dohovor ratifikovalo a prebralo uvedené ustanovenia do svojho vnútroštátneho práva. Z toho vyplýva, že práva, na ktoré sa odvoláva RO v týchto oblastiach, sú v zásade zakotvené vo vnútroštátnej právnej úprave vydávajúceho členského štátu, nezávisle na vystúpení tohto členského štátu z Únie.

58

Pokiaľ ide o započítanie doby väzby vo vykonávajúcom členskom štáte vydávajúcim členským štátom v súlade s článkom 26 rámcového rozhodnutia, Spojené kráľovstvo uviedlo, že túto povinnosť tiež zakotvilo vo svojom vnútroštátnom práve a že ju uplatní nezávisle na práve Únie na akúkoľvek osobu vydanú na jeho územie.

59

Vzhľadom na to, že práva vyplývajúce z článkov 26 až 28 rámcového rozhodnutia, ako aj základné práva uvedené v článku 4 Charty sú chránené ustanoveniami vnútroštátneho práva nielen v prípadoch odovzdania, ale tiež v prípadoch vydania, nepodliehajú uplatneniu rámcového rozhodnutia vo vydávajúcom členskom štáte. S výhradou overení vnútroštátnym súdom tak zrejme nie sú dané nijaké konkrétne indície, ktoré by mohli preukázať, že RO bude zbavený možnosti dovolávať sa týchto práv pred súdmi tohto členského štátu po jeho vystúpení z Únie.

60

Okolnosť, že je nepochybné, že po vystúpení Spojeného kráľovstva z Únie nebudú môcť byť uvedené práva v prípade neexistencie príslušnej dohody medzi Úniou a týmto členským štátom predmetom prejudiciálnej otázky pred Súdnym dvorom, nemôže na tejto analýze nič zmeniť. Na jednej strane totiž, ako vyplýva z predchádzajúceho bodu, odovzdaná osoba by mala mať možnosť dovolávať sa všetkých týchto práv pred súdom uvedeného členského štátu. Na druhej strane treba pripomenúť, že súdy poverené uplatňovaním európskeho zatykača nemali vždy možnosť využiť mechanizmus prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom. Konkrétne, ako uviedol generálny advokát v bode 76 svojich návrhov, až od 1. decembra 2014, teda päť rokov po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, získal Súdny dvor neobmedzenú právomoc vykladať rámcové rozhodnutie, hoci toto rozhodnutie muselo byť v členských štátoch vykonávané od 1. januára 2004.

61

V dôsledku toho, ako generálny advokát uviedol v bode 70 svojich návrhov, v takej veci, akou je tá vo veci samej, je na účely rozhodnutia, či treba vykonať európsky zatykač, nevyhnutné, aby v okamihu prijatia tohto rozhodnutia mohol vykonávajúci súdny orgán predpokladať, že vydávajúci členský štát uplatní voči osobe, ktorá má byť odovzdaná, v zásade obsah práv založených na rámcovom rozhodnutí uplatniteľných na obdobie po odovzdaní po tom, čo tento členský štát vystúpi z Únie. Takáto domnienka je prípustná, ak vnútroštátne právo vydávajúceho členského štátu v zásade zakotvuje obsah týchto práv, najmä z dôvodu zachovania účasti uvedeného členského štátu na medzinárodných dohovoroch, napríklad na Európskom dohovore o vydávaní z 13. decembra 1957 a na EDĽP, aj po vystúpení uvedeného štátu z Únie. Iba v prípade konkrétnych skutočností spôsobilých preukázať opak môžu vykonávajúce súdne orgány výkon európskeho zatykača odmietnuť.

62

V dôsledku toho treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 50 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že samotné oznámenie členského štátu o svojom úmysle vystúpiť z Únie v súlade s týmto článkom nemá za následok, že v prípade vydania európskeho zatykača na určitú osobu týmto členským štátom musí vykonávajúci členský štát odmietnuť výkon tohto európskeho zatykača alebo jeho výkon odložiť, až kým nebude spresnený právny režim, ktorý bude uplatniteľný vo vydávajúcom členskom štáte po jeho vystúpení z Únie. Ak neexistujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že po vystúpení vydávajúceho členského štátu z Únie hrozí osobe, na ktorú je tento európsky zatykač vydaný, že bude zbavená práv priznaných Chartou a rámcovým rozhodnutím, nemôže vykonávajúci členský štát odmietnuť výkon toho istého európskeho zatykača, pokiaľ je vydávajúci členský štát členom Únie.

63

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 50 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že samotné oznámenie členského štátu o svojom úmysle vystúpiť z Európskej únie v súlade s týmto článkom nemá za následok, že v prípade vydania európskeho zatykača na určitú osobu týmto členským štátom musí vykonávajúci členský štát odmietnuť výkon tohto európskeho zatykača alebo jeho výkon odložiť, až kým nebude spresnený právny režim, ktorý bude uplatniteľný vo vydávajúcom členskom štáte po jeho vystúpení z Európskej únie. Ak neexistujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že po vystúpení vydávajúceho členského štátu z Európskej únie hrozí osobe, na ktorú je tento európsky zatykač vydaný, že bude zbavená práv priznaných Chartou základných práv Európskej únie a rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, nemôže vykonávajúci členský štát odmietnuť výkon toho istého európskeho zatykača, pokiaľ je vydávajúci členský štát členom Európskej únie.