1.

Ako sa príznačne vyjadril Lord Neuberger, bývalý predseda UK Supreme Court (Najvyšší súd, Spojené kráľovstvo): „Keď vezmete ľuďom právo žalovať vládu na súde, nastáva diktatúra“. ( 2 ) A práve vylúčenie možnosti súdneho preskúmania v Poľsku v kontexte kľúčovej ústavnoprávnej oblasti nezávislosti súdnictva ( 3 ) je stredobodom sporu, ktorý je potrebné v tejto veci vyriešiť. ( 4 )

2.

V tejto veci vznikli dôležité otázky, čo Súdnemu dvoru umožní významným spôsobom spresniť tak procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne aspekty, najmä týkajúce sa článku 19 ods. 1 ZEÚ. V časti návrhov zaoberajúcej sa prednosťou práva Únie budem reagovať na nedávny rozsudok Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko, ďalej len „BVerfG“) vo veci Weiss (2 BvR 859/15), v ktorom tento súd okrem iného konštatoval, že rozsudok Súdneho dvora je postihnutý vadou spočívajúcou v prekročení právomoci, a zároveň budem reagovať aj na nedávne uznesenie disciplinárneho kolégia poľského Najvyššieho súdu, ktoré po vydaní rozsudku BVerfG rozhodlo, že rozsudok Súdneho dvora nie je v poľskom právnom poriadku záväzný.

3.

Na základe tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného 21. novembra 2018 a doplneného novou prejudiciálnou otázkou v zmysle rozhodnutia z 26. júna 2019, Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko) žiada o výklad článku 2, článku 4 ods. 3, článku 6 ods. 1 a článku 19 ods. 1 ZEÚ, článku 267 ZFEÚ, článku 15 ods. 1, článku 20, článku 21 ods. 1, článku 47 a článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej Únie (ďalej len „Charty“), ako aj článku 2 ods. 1 a článku 2 ods. 2 písm. a), článku 3 ods. 1 písm. a) a článku 9 ods. 1 smernice 2000/78/ES ( 5 ).

4.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je predložený v kontexte súdnych sporov vedených kandidátmi na funkciu sudcu A.B., C.D., E.F., G.H. a I.J. na jednej strane a medzi Krajowa Rada Sądownictwa (Štátna súdna rada, Poľsko; ďalej len „KRS“) na strane druhej o odvolaní týchto kandidátov proti uzneseniam, v ktorých: i) KRS rozhodla, že prezidentovi Poľskej republiky (ďalej len „prezident republiky“) nepredloží návrh na ich vymenovanie do funkcie sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko; ďalej len „Najvyšší súd“); a zároveň ii) KRS predložila prezidentovi republiky návrh na vymenovanie iných kandidátov.

5.

Postavenie KRS upravuje Ustawa z dnia 12 maja 2011 r. o Krajowej Radzie Sądownictwa (zákon z 12. mája 2011 o Štátnej súdnej rade). § 44 zákona o KRS konkrétne stanovuje:

„1.   Účastník konania môže podať odvolanie na [Najvyšší súd] z dôvodu, že uznesenie [KRS] je protiprávne, pokiaľ osobitné ustanovenie nestanovuje inak.…

1a.   V individuálnych prípadoch týkajúcich sa vymenovania do funkcie sudcu [Najvyššieho súdu] možno podať odvolanie na [Najvyšší správny súd]. V týchto prípadoch nie je možné sa odvolať na [Najvyšší súd]. Odvolanie na [Najvyšší správny súd] nesmie byť založené na tvrdení o nesprávnom posúdení skutočnosti, či kandidáti splnili kritériá, ktoré sa uplatňujú pri rozhodovaní o predložení návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu [Najvyššieho súdu].

1b.   Ak uznesenie… v jednotlivých prípadoch týkajúcich sa vymenovania do funkcie sudcu [Najvyššieho súdu] nenapadli všetci účastníci konania, nadobúda právoplatnosť tá časť uznesenia, ktorá obsahuje rozhodnutie predložiť návrh na vymenovanie do funkcie sudcu [Najvyššieho súdu], a tá časť, ktorá obsahuje rozhodnutie nepredložiť návrh na vymenovanie do funkcie sudcu toho istého súdu v prípade účastníkov konania, ktorí nepodali odvolanie.

…

4.   V individuálnych prípadoch týkajúcich sa vymenovania do funkcie sudcu [Najvyššieho súdu] je rozhodnutie, ktorým [Najvyšší správny súd] zrušil uznesenie [KRS] nepredložiť návrh na vymenovanie do funkcie sudcu [Najvyššieho súdu], rovnocenné prijatiu kandidatúry účastníka, ktorý podal odvolanie v konaní na uvoľnené miesto sudcu [Najvyššieho súdu], a to na miesto, v ktorého prípade nebolo v čase vyhlásenia rozsudku [Najvyššieho správneho súdu] konanie pred [KRS] skončené, alebo, ak takéto konanie pred [KRS] neprebieha, na nasledujúce budúce voľné miesto sudcu [Najvyššieho súdu], ktoré bude oznámené.“

6.

KRS rozhodla svojím uznesením č. 318/2018 z 24. augusta 2018, že prezidentovi republiky nepredloží návrh na vymenovanie okrem iných A.B a C.D. do funkcie sudcov trestnoprávneho senátu Najvyššieho súdu. V uznesení č. 330/2018 z 28. augusta 2018 Štátna súdna rada rozhodla, že prezidentovi republiky nepredloží návrh na vymenovanie okrem iných E.F., G.H., a I.J. do funkcie sudcov občianskoprávneho senátu Najvyššieho súdu. Tieto uznesenia tiež obsahovali návrhy na vymenovanie iných kandidátov na tieto miesta.

7.

Kandidáti, ktorých vymenovanie navrhnuté nebolo, podali proti vyššie uvedeným uzneseniam odvolanie na vnútroštátny súd a navrhli, aby vnútroštátny súd odložil vykonateľnosť uvedených uznesení, čomu vnútroštátny súd vyhovel.

8.

Pokiaľ ide o prvú otázku, vnútroštátny súd po prvé uvádza, že na rozdiel od predtým platných ustanovení nedávno prijatý § 44 ods. 1b zákona o KRS stanovuje, že v individuálnych prípadoch týkajúcich sa vymenovania za sudcu Najvyššieho súdu sa uznesenie KRS stáva právoplatným nielen v tej časti uznesenia, ktorá obsahuje rozhodnutie nenavrhnúť vymenovanie kandidátov, pokiaľ nebolo podané odvolanie neúspešnými kandidátmi, ale aj v tej časti uznesenia, ktorá obsahuje rozhodnutie navrhnúť vymenovanie, pokiaľ nebolo podané odvolanie všetkými účastníkmi výberového konania. Medzi týmito účastníkmi sú ale aj kandidáti, ktorých vymenovanie navrhnuté bolo, a ktorí teda nemajú záujem na podanie odvolania proti takémuto uzneseniu. Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že toto uznesenie bude mať de facto vždy povahu právoplatného rozhodnutia.

9.

Po druhé vnútroštátny súd uvádza, že § 44 ods. 1a zákona o KRS, ktorý vymedzuje úlohu vnútroštátneho súdu (preskúmanie príslušného výberového konania), je založený na príliš všeobecných predpokladoch vzhľadom na to, že neboli stanovené žiadne jasné kritériá, ktorými by sa toto posúdenie malo riadiť.

10.

Po tretie vnútroštátny súd konštatuje, že z § 44 ods. 4 zákona o KRS vyplýva, že dôsledkom prijatého riešenia je, že ak vnútroštátny súd zruší uznesenie KRS o nepredložení návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu Najvyššieho súdu, bude to mať za následok len prijatie žiadosti účastníka konania, ktorý podal odvolanie, o vymenovanie na voľné miesto sudcu Najvyššieho súdu, ak konanie na KRS týkajúce sa tohto miesta nebolo doposiaľ skončené, a v prípade, že takéto konanie na KRS vedené nie je, potom na budúce voľné miesto sudcu Najvyššieho súdu.

11.

Pokiaľ ide o druhú prejudiciálnu otázku, vnútroštátny súd tiež žiada Súdny dvor o poskytnutie usmernenia, aby mohol posúdiť, či bol v tejto veci dodržaný štandard rovnakého prístupu k verejnej službe (ktorý spĺňa ciele všeobecného záujmu). Podľa názoru vnútroštátneho súdu sa účinnosť prostriedku nápravy v konaní týkajúcom sa voľných miest sudcov na Najvyššom súde zjavne líši od konania týkajúceho sa takýchto miest na iných súdoch.

12.

Na základe týchto skutkových okolností Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

13.

V rámci prvej fázy písomného konania boli písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložené zo strany A.B., C.D., E.F. a I.J., KRS, Prokurator Generalny (generálny prokurátor, Poľsko), Rzecznik Praw Obywatelskich (verejný ochranca práv, Poľsko), poľskej vlády a Komisie.

14.

Písomná časť konania na Súdnom dvore bola ukončená 31. mája 2019. Dňa 26. júna 2019 vydal vnútroštátny súd uznesenie, ktorým zamietol návrh generálneho prokurátora, že v konaniach vo veci samej nie je potrebné vydať rozhodnutie. Tento návrh bol podaný na základe nasledujúcich skutkových okolností.

15.

Po prvé nálezom z 25. marca 2019 vo veci K 12/18, vydaným na návrh KRS a skupiny senátorov, Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) rozhodol, že § 44 ods. 1a zákona o KRS je nezlučiteľný s článkom 184 poľskej Ústavy. Ústavný súd tiež dospel k záveru, že je potrebné ukončiť všetky konania začaté na základe tohto ustanovenia, pretože sa toto ustanovenie stalo neplatným.

16.

Po druhé Ustawa z dnia 26 kwietnia 2019 r. o zmianie ustawy o Krajowej Radzie Sądownictwa oraz ustawy – Prawo o ustroju sądów administracyjnych (zákon z 26. apríla 2019, ktorým sa mení zákon o Štátnej súdnej rade a zákon o sústave správnych súdov; ďalej len „zákon z 26. apríla 2019“) ( 6 ), ktorý nadobudol účinnosť 23. mája 2019, zmenil § 44 ods. 1 druhú vetu zákona o KRS, ktorej nové znenie je: „V individuálnych prípadoch týkajúcich sa vymenovania sudcov Najvyššieho súdu nie je možné podať odvolanie.“ Tento zákon v článku 3 tiež uvádza, že „konania o odvolaní proti uzneseniam [KRS] v individuálnych veciach týkajúcich sa vymenovania sudcov Najvyššieho súdu, ktoré sa začali, ale neboli skončené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa zo zákona zastavujú“.

17.

Na základe týchto skutkových okolností Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd) rozhodol položiť Súdnemu dvoru doplňujúcu (a teda tretiu) prejudiciálnu otázku v tejto veci:

18.

V druhej fáze písomnej časti konania predložili Súdnemu dvoru pripomienky generálny prokurátor, verejný ochranca práv, poľská vláda a Komisia.

19.

Všetci účastníci konania, ktorí predložili pripomienky v prvej fáze písomnej časti konania, takisto využili možnosť podať ústne pripomienky na pojednávaní na Súdnom dvore.

20.

Generálny prokurátor tvrdí, že Súdny dvor nemá právomoc rozhodnúť o prejudiciálnych otázkach z dôvodu, že sa týkajú práva podať prostriedok nápravy na súd v oblasti, na ktorú sa právo Únie nevzťahuje. Akékoľvek iné rozhodnutie by viedlo k tomu, že by analogickými právomocami s účinkami erga omnes vo vzťahu k rovnakým právnym otázkam súčasne disponovali tak Súdny dvor, tak aj Ústavný súd.

21.

Súdny dvor však už rozhodol, že organizácia súdnictva v členských štátoch síce patrí do právomoci týchto štátov, nič to však nemení na skutočnosti, že pri výkone tejto právomoci musia členské štáty dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie. ( 7 ) Okrem toho, pokiaľ ide najmä o pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého odseku ZEÚ, toto ustanovenie má za cieľ zabezpečenie účinnej súdnej ochrany v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, a to bez ohľadu na situáciu, keď členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. ( 8 )

22.

Z toho vyplýva, že Súdny dvor má v tejto veci predovšetkým právomoc vykladať článok 19 ods. 1 druhý odsek ZEÚ (pozri bod 31 a nasl. nižšie).

23.

KRS, generálny prokurátor a poľská vláda v podstate tvrdia, že prejudiciálne otázky sa stali bezpredmetnými a že nie je nevyhnutné na ne odpovedať v záujme rozhodnutia o odvolacích prostriedkoch vo veci samej. § 44 ods. 1a zákona o KRS, na ktorom bola príslušnosť vnútroštátneho súdu založená, bol zrušený Ústavným súdom s účinkami erga omnes, a to nálezom Ústavného súdu z 25. marca 2019, čo potvrdil aj zákonodarca.

24.

Domnievam sa, že v nadväznosti na zákon z 26. apríla 2019 sa prejudiciálne otázky bezpredmetnými nestali. Po prvé tento zákon mení § 44 zákona o KRS a odníma právo na odvolanie v individuálnych veciach, ale výlučne pokiaľ ide o vymenovanie sudcov Najvyššieho súdu. Po druhé tento zákon tiež stanovuje, že prebiehajúce konanie týkajúce sa odvolaní proti uzneseniam KRS v individuálnych veciach sa zo zákona zastavujú.

25.

Druhá uvedená skutočnosť bráni tomu, aby sa prejudiciálne otázky stali bezpredmetnými. Považujem predsa za potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor obdobnú argumentáciu poľskej vlády odmietol už v v bode 102 rozsudku vo veci A. K. a i.

26.

Podotýkam, že zákon z 26. apríla 2019 sám osebe konanie vo veci samej neukončil a nemal za následok späťvzatie návrhu na začatie prejudiciálneho konania, lebo ako uviedol vnútroštátny súd, zákon z 26. apríla 2019„vyžaduje príslušný konkrétny úkon súdu, na ktorom je vedené konanie vo veci, ktoré už bolo predtým začaté (čo platí aj pre dôsledky vyplývajúce z nálezu [z 25. marca 2019]), ktorý musí byť v zásade vo forme súdneho rozhodnutia – lebo len takým spôsobom sa môže prejaviť rozhodovacia právomoc súdu, ktorá nie je uvedeným právnym predpisom zrušená“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Vnútroštátny súd nerozhodol, že nie je potrebné vydať rozhodnutie, práve naopak, rozhodol sa na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zotrvať (pozri tiež rozsudok vo veci A. K. a i., bod 103).

27.

Také ustanovenia vnútroštátneho práva, ako je zákon z 26. apríla 2019, tak nemôžu brániť súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni trvať na otázkach, ktoré predložil v rámci prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru (pozri rozsudok vo veci A. K. a i., bod 104).

28.

Poznamenávam, že okrem vyššie uvedeného rozsudku vo veci A. K. a i. Súdny dvor aj v rade ďalších vecí odmietol prijať, že už nie je potrebné rozhodnúť vo veci samej z dôvodu údajného zániku predmetu konania, ako v týchto veciach navrhovali poľské orgány. Je zrejmé, že poľský zákonodarca bez zaváhania menil, narýchlo a opakovane, vnútroštátny právny rámec posudzovaný Súdnym dvorom v týchto veciach, len aby potom tvrdil, že žaloby o nesplnenie povinnosti alebo návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú bezpredmetné. ( 9 )

29.

Z toho vyplýva, že zákon z 26. apríla 2019 a/alebo nález z 25. marca 2019 nemôžu odôvodniť to, že by Súdny dvor o prejudiciálnych otázkach nerozhodol.

30.

Generálny prokurátor a poľská vláda v podstate tvrdia, že prejudiciálne otázky sú neprípustné, a to na základe tvrdení obdobných tým, ktoré sú uvedené v bode 20 vyššie.

31.

Po prvé podotýkam, že z judikatúry vyplýva, že „článok [267 ZFEÚ] je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva [Únie], ktorý potrebujú na vyriešenie sporu, ktorý tieto súdy prejednávajú“ ( 10 ).

32.

Vnútroštátny súd sa pýta, či je prostriedok nápravy upravený vnútroštátnym právom v súlade s požiadavkou účinnej súdnej ochrany podľa článku 47 Charty. Tento článok je však použiteľný iba v prípade, že sa namieta porušenie individuálneho práva zaručeného právom Únie.

33.

Vnútroštátny súd tiež poukazuje na smernicu 2000/78. V zmysle článku 1 daného ustanovenia je účelom tejto smernice „ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

34.

Vnútroštátny súd nevysvetľuje spojitosť medzi navrhovateľmi vo veci samej a právom nebyť diskriminovaný zaručeným smernicou 2000/78, ktorej pôsobnosť je obmedzená na vyššie uvedené osobitné dôvody. Stačí teda uviesť, že pokiaľ z návrhov na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci nevyplýva, že sa navrhovatelia vo veci samej domáhajú práv zaručených právom Únie, ako sú práva stanovené v smernici 2000/78, nie je v tejto veci uplatniteľný ani článok 47 Charty, ani smernica 2000/78.

35.

Vnútroštátny súd sa ďalej odvoláva na článok 2 ZEÚ ako na samostatné ustanovenie. Tento článok ako taký však nepatrí medzi ustanovenia, podľa ktorých by mala byť posudzovaná zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, a ktoré by teda mohli per se viesť vnútroštátny súd k tomu, aby na základe výkladu poskytnutého Súdnym dvorom určité vnútroštátne ustanovenia nepoužil. To v každom prípade nie je nevyhnutné, lebo článok 2 ZEÚ a hodnota zásady právneho štátu v ňom vyjadrená sú konkretizované článkom 19 ZEÚ (pozri bod 87 nižšie).

36.

Domnievam sa, že najmä prvá a tretia otázka sú relevantné pre odvolacie prostriedky v konaní vo veci samej vzhľadom na to, že sa týkajú rozsahu právomocí vnútroštátneho súdu v prípade, že by tento súd konštatoval nezákonnosť predmetných uznesení KRS. Jedinými relevantnými ustanoveniami práva Únie spomínanými v prejudiciálnych otázkach tak zostávajú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ a článok 267 ZFEÚ.

37.

Zastávam názor, že najprv je potrebné venovať sa posúdeniu podstaty tretej (doplňujúcej) prejudiciálnej otázky z dôvodu, že na základe odpovede na túto otázku Súdny dvor buď skonštatuje, že už nie je potrebné rozhodovať o prvých dvoch otázkach, alebo sa Súdny dvor bude naopak týmito otázkami zaoberať.

38.

Táto otázka by mala byť chápaná tak, že sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 267 ZFEÚ a článok 19 ods. 1 ZEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia ustanoveniu, ktorým dochádza k zastaveniu vnútroštátneho konania zo zákona, bez možnosti v tomto konaní pokračovať alebo ho znovu začať na inom súde (prvá časť tretej otázky) a či tieto ustanovenia práva Únie bránia dôsledku, ktorý zrejme z tohto vnútroštátneho ustanovenia vyplynie, teda vysloveniu nedostatku právomoci Súdnym dvorom vo veciach, v ktorých už došlo k začatiu prejudiciálneho konania, ktoré doteraz prebieha (druhá časť tretej otázky).

39.

Generálny prokurátor v podstate tvrdí, že vylúčenie všetkých prostriedkov nápravy proti príslušným návrhom na vymenovanie je poľskou Ústavou povolené. Obmedzenia ústavných slobôd a práv sú povolené, ak sú stanovené zákonom a ak sú nevyhnutné, najmä v záujme verejného poriadku. Poľská vláda v podstate tvrdí, že článok 3 zákona z 26. apríla 2019 neobmedzuje možnosti vnútroštátneho súdu predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, jeho cieľom je iba upraviť skončenie vecí takého druhu, ako je konanie vo veci samej.

40.

Komisia tvrdí, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ nebráni takým vnútroštátnym ustanoveniam, ako sú predmetné ustanovenia vo veci samej, s výnimkou štrukturálneho prerušenia konania o vymenovaní, ktoré by mohlo spochybniť nezávislosť tohto kandidáta po jeho vymenovaní. V dôsledku toho teda článok 19 ods. 1 ZEÚ nebráni prijatiu vnútroštátneho ustanovenia, ktorého účinkom je to, že odvolania domáhajúce sa súdneho preskúmania takých uznesení sa zo zákona zastavujú (§ 3 zákona z 26. apríla 2019). Komisia tiež uvádza, že ani článok 267 ZFEÚ nebráni § 3 zákona z 26. apríla 2019.

41.

Na rozdiel od vyššie uvedených účastníkov potom A. B., C. D., E. F., I. J. a verejný ochranca práv v zásade navrhujú odpovedať na tretiu otázku kladne.

42.

Najprv je potrebné sa zaoberať druhou časťou tretej otázky v rozsahu, v akom sa týka článku 267 ZFEÚ.

43.

Je pravda, že v tejto veci môže podľa prejudiciálnych otázok práve spoločné pôsobenie Ústavného súdu a poľského zákonodarcu viesť potenciálne k situácii, keď nebude potrebné vydať rozhodnutie vo veci samej podľa vnútroštátneho práva, čo by mohlo viesť k vysloveniu záveru Súdneho dvora, že vo vzťahu k tomuto návrhu na začatie prejudiciálneho konania nemá právomoc. Na úvod je potrebné konštatovať, že práve nález z 25. marca 2019 zrušil vnútroštátne ustanovenie, na ktorom bola právomoc vnútroštátneho súdu založená, a to s okamžitou účinnosťou, pričom v tomto rozsudku bolo uvedené, že toto vyhlásenie protiústavnosti znamená, že akékoľvek konanie tohto druhu, ktoré pred vnútroštátnym súdom stále prebieha, musí byť zastavené.

44.

Je tiež pravda, že v posledných rokoch vyjadrila okrem iných Komisia vážne pochybnosti o súčasnej spôsobilosti Ústavného súdu (naďalej) vykonávať svoju funkciu úplne nezávisle, pričom prijala rozhodnutie, ktorým formálne začala konanie na základe článku 7 ods. 1 ZEÚ týkajúce sa existencie právneho štátu v Poľsku. ( 11 )

45.

Ako sa v tejto veci ukazuje, článok 19 ZEÚ nezveruje zodpovednosť za zabezpečenie práva na súdne preskúmanie v práve Únie iba Súdnemu dvoru, ale tiež vnútroštátnym súdom, ktoré v spolupráci so Súdnym dvorom plnia úlohu, ktorá im je zverená spoločne a smeruje k zabezpečeniu dodržiavania práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv. ( 12 )

46.

Pokiaľ ide konkrétne o článok 267 ZFEÚ, pripomínam, že „základom celého takto koncipovaného súdneho systému [Únie] je konanie o prejudiciálnej otázke upravené [v tomto ustanovení], ktoré má za cieľ – prostredníctvom nastoleného dialógu medzi súdmi, konkrétne medzi Súdnym dvorom a súdmi členských štátov – zabezpečiť jednotný výklad práva Únie…, čím umožňuje zabezpečiť jeho súdržnosť, plný účinok a autonómiu a nakoniec aj špecifický charakter práva vytvoreného Zmluvami“ ( 13 ).

47.

Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že podľa článku 267 ZFEÚ majú vnútroštátne súdy možnosť rozhodnúť, či je alebo nie je potrebné položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. ( 14 )

48.

Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že „článok 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom veľkú diskrečnú právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že právne veci, o ktorých rozhodujú, nastoľujú otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie potrebných pre rozhodnutie sporu, ktorý im bol predložený“ ( 15 ).

49.

Súdny dvor tiež spresnil, že táto možnosť a právomoc nemôžu byť spochybnené použitím vnútroštátnych právnych noriem. ( 16 )

50.

Platí, že „vnútroštátne ustanovenia, z ktorých by vyplývalo, že vnútroštátni sudcovia môžu byť vystavení disciplinárnym konaniam z dôvodu, že predložili Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, tak nemožno pripustiť… samotná vyhliadka, že proti nim môžu byť prípadne začaté disciplinárne konania z dôvodu, že predložili takýto návrh alebo sa rozhodli na ňom po jeho predložení zotrvať, môže ohroziť účinný výkon možnosti a funkcií [súdu zodpovedného za uplatňovanie práva Únie]. … [Vyššie uvedená nezávislosť súdnictva] nevyhnutná najmä na zabezpečenie správneho fungovania systému súdnej spolupráce, ktorá je stelesnená v mechanizme prejudiciálneho konania zakotvenom v článku 267 ZFEÚ“ ( 17 ).

51.

V tejto veci je dôležité to, ako uvádza vnútroštátny súd, že vnútroštátne právo zakotvuje v rámci zásady právneho štátu ústavnú povinnosť poskytnúť súdny prostriedok nápravy proti takým uzneseniam KRS, ako sú uznesenia vydané vo veci samej.

52.

Z toho vyplýva, že po prvé, pokiaľ ide o druhú časť tretej prejudiciálnej otázky (týkajúcu sa článku 267 ZFEÚ), zastávam názor, že prinajmenšom vzhľadom na kontext – keďže Súdny dvor prejednával nedávno sériu údajných porušení zásady právneho štátu a nezávislosti súdnictva v Poľsku (pozri bod 28 vyššie, pričom vo vzťahu k tejto veci je možné podotknúť, že napriek skutočnosti, že vnútroštátny súd odložil vykonateľnosť dotknutých uznesení KRS, prezident republiky aj napriek tomu vymenoval do dotknutých funkcií sudcov Najvyššieho súdu osem nových sudcov navrhnutých KRS v uzneseniach, ktoré sú predmetom tohto konania ( 18 )) – Súdny dvor by mal rozhodnúť, že článok 267 ZFEÚ bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je zákon z 26. apríla 2019, keď tento zákon stanovil, že sa zo zákona zastavujú také konania, ako sú konania vedené na vnútroštátnom súde, pričom súčasne vylúčil akýkoľvek prenos právomoci na preskúmanie predmetných odvolaní na iný vnútroštátny súd alebo opätovné začatie konania o týchto odvolaniach na inom vnútroštátnom súde. Poľský zákonodarca pritom navyše úplne prehliadol rozhodnutia Ústavného súdu, z ktorých jasne vyplýva, že takéto uznesenia KRS, ako sú uznesenia v konaní vo veci samej, musia podliehať možnosti ich súdneho preskúmania.

53.

To platí o to viac, že nasledujúce fázy procesu vymenovania, teda úkon prezidenta, ktorým vymenúva kandidáta do funkcie sudcu Najvyššieho súdu, predstavuje výsadu prezidenta republiky a podľa poľského práva nemôže byť ako taký predmetom súdneho preskúmania.

54.

Teraz pristúpim k analýze prvej časti tretej prejudiciálnej otázky, ktorá sa v podstate týka toho, či zásada prednosti práva Únie a článok 19 ods. 1 ZEÚ umožňujú vnútroštátnemu súdu, aby sa – napriek zákonu z 26. apríla 2019 – vyhlásil príslušným na rozhodnutie a ďalšie konanie o návrhoch podaných vo veci samej.

55.

Najprv sa budem zaoberať nálezom z 25. marca 2019, ktorý mal byť údajne podľa úmyslu poľského zákonodarcu prebratý do právnej úpravy napadnutým zákonom z 26. apríla 2019 a ktorý je, ako bude uvedené nižšie, pre vyriešenie tejto veci dôležitý.

56.

Zrušenie § 44 ods. 1a zákona o KRS nálezom z 25. marca 2019 malo za následok spochybnenie príslušnosti vnútroštátneho súdu (Najvyššieho správneho súdu) ako súdu (pôvodne) príslušného na prejednávanie vecí týkajúcich sa odvolaní proti uzneseniam KRS o rozhodnutí predložiť (či nepredložiť) návrhy na vymenovanie do funkcie sudcu Najvyššieho súdu, a to na základe – ako jasne vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia – druhu danej veci a inštitucionálnej povahy správnych súdov vo vzťahu k súdom všeobecným, čo by malo za následok, že by vnútroštátny súd nebol súdom „určeným na prejednávanie vecí týkajúcich sa uznesení [KRS]“.

57.

Je pravda, že vo všeobecnosti platí, že by bolo možné tvrdiť, že bez ohľadu na nález Ústavného súdu z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vnútroštátne súdy nemôžu byť viazané posúdením vykonaným súdom vyššieho stupňa, ktoré by im bránilo v uplatňovaní práva Únie. ( 19 )

58.

Platí, že „vnútroštátne pravidlo, na základe ktorého je vnútroštátny súd viazaný posúdením súdu vyššieho stupňa, nemôže vnútroštátny súd zbaviť možnosti obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami výkladu práva Únie, ktorého sa také právne posúdenie týka. Tento súd musí totiž mať možnosť predložiť Súdnemu dvoru otázky, ktoré mu robia starosti, ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý by bol v rozpore s právom Únie“ ( 20 ).

59.

Súdny dvor v rovnakom náleze ( 21 ) poukázal na to, že „z ustálenej judikatúry vyplýva, že nemožno pripustiť, aby pravidlá vnútroštátneho práva, hoci sú ústavnej povahy, ohrozovali jednotu a účinnosť práva Únie… Súdny dvor už rozhodol, že uvedené zásady sa uplatňujú vo vzťahoch medzi ústavným súdom a akýmkoľvek iným vnútroštátnym súdom“.

60.

Domnievam sa však, že napriek tomu, ako sa táto vec na prvý pohľad javí, v skutočnosti nejde o vec, v ktorej by existoval skutočný konflikt medzi nálezom Ústavného súdu členského štátu a právom Únie.

61.

Po prvé je potrebné zdôrazniť, že podľa vnútroštátneho súdu je nález Ústavného súdu z 25. marca 2019rozhodnutím s účinkami do budúcnosti, čo znamená, že ustanovenie, ktoré bolo vyhlásené za protiústavné, by malo byť aj naďalej uplatniteľné na právne posúdenie skutkových okolností, ktoré nastali predtým, ako sa toto ustanovenie stalo neplatným. Tento záver potvrdzuje aj odborná právna literatúra. ( 22 )

62.

Takéto ustanovenie by tak malo byť aj naďalej uplatňované na právne posúdenie okolností, na základe ktorých – so zreteľom na pôvodnú formu príslušnosti ratione materiae vnútroštátneho súdu ako súdu príslušného vo veciach týkajúcich sa odvolania proti príslušným uzneseniam KRS – oprávnené osoby účinne uplatňovali svoje ústavné práva.

63.

Po druhé, a v tomto ohľade sa s vnútroštátnym súdom stotožňujem, nielenže nález Ústavného súdu nespochybnil konkrétne inštitút súdneho preskúmania týchto uznesení KRS, ale navyše z tohto rozsudku jasne vyplýva, že možnosť takéhoto preskúmania musí v Poľsku existovať.

64.

Pripomínam argumentáciu uvedenú v odôvodnení nálezu z 25. marca 2019: „… Samotný inštitút odvolania proti uzneseniam [KRS] v individuálnych prípadoch je… dôsledkom vykonania rozsudku… vo veci SK 57/06 [rozsudok z 27. mája 2008], ale nemal by byť v praxi uplatňovaný vo forme konaní, ktoré patria do právomoci úplne iných súdov“.

65.

To je relevantné vzhľadom na to, že predmetný ústavný precedens (vec SK 57/06) sa výslovne zaoberal problematikou možnosti kandidátov na funkciu sudcu odvolať sa proti takým uzneseniam KRS, ako sú uznesenia vydané vo veci samej (v uvedenej veci KRS takisto nepredložila kandidatúru navrhovateľa prezidentovi republiky).

66.

Ako uviedol vnútroštátny súd, § 3 zákona z 26. apríla 2019 (spoločne so zmenou § 44 ods. 1 druhej vety zákona o KRS uskutočnenou prostredníctvom novelizácie právnej úpravy) môže byť považovaný za rovnocenný ustanoveniu uvedenému v § 13 ods. 2 druhej vete zákona z 27. júla 2001 o KRS, ktoré bolo Ústavným súdom v náleze vo veci SK 57/06 vyhlásené za nezlučiteľné s článkom 45 ods. 1 poľskej Ústavy v spojení s článkom 77 ods. 2 a článkom 60 poľskej Ústavy.

67.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania z 26. júna 2019 ďalej vysvetľuje: „že [potrebu účinného prostriedku nápravy] takisto potvrdzuje prístup Ústavného súdu. V odôvodnení nálezu vo veci SK 57/06 – ktorého relevantnosť a dôsledky nie sú v náleze vo veci K 12/18 nijako spochybnené ani vyvrátené, ale sú týmto nálezom naopak potvrdené – Ústavný súd uviedol, že článok 45 ods. 1 Ústavy jasne vyjadruje zámer zákonodarcu, aby sa právo na prístup k súdom vzťahovalo na čo možno najširšie spektrum vecí, pričom zo zásady demokratického právneho štátu plynie zákaz reštriktívneho výkladu práva na prístup k spravodlivosti, pretože Ústava zakotvuje osobitnú domnienku práva na prístup k súdom,… záver, že konanie, v rámci ktorého [KRS] posudzuje kandidáta na konkrétnu funkciu sudcu a rozhoduje o predložení návrhu prezidentovi republiky… [na] vymenovanie do tejto funkcie, sa týka práva uvedeného v článku 60 Ústavy uchádzať sa o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, a teda práva, ktoré je súčasťou kategórie ústavných práv a slobôd, na ktoré sa vzťahuje absolútny zákaz obmedzovania prístupu k súdom vyjadrený v článku 77 ods. 2 Ustawa Zasadnicza (základný zákon)“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát; bod III.5 odôvodnenia nálezu vo veci SK 57/06).

68.

Ústavný súd tiež uvádza, že protiústavné nie je samotné odvolacie konanie proti uzneseniam KRS v individuálnych veciach, ale že podľa názoru Ústavného súdu nie je na prejednanie takých vecí príslušný konkrétne vnútroštátny súd (Najvyšší správny súd) (bod 6.2 odôvodnenia nálezu vo veci K 12/18).

69.

Je potrebné zdôrazniť, že vyhlásenie nedostatku právomoci vnútroštátneho súdu vo veciach týkajúcich sa odvolania proti uzneseniam KRS v súvislosti s vymenovaním do funkcie sudcu Najvyššieho súdu zjavne nebolo sprevádzané žiadnym aktívnym konaním zo strany vnútroštátneho zákonodarcu smerujúcim k určeniu náhradného súdu, ktorý by bol v týchto veciach príslušný, a to napriek skutočnosti, že Ústavný súd vo veci K 12/18 nespochybnil možnosť začatia konania o súdnom preskúmaní dotknutých uznesení KRS, keď v tejto súvislosti odkázal na kľúčový nález vo veci 57/06 (pozri body 8 a 12), ktorý takéto preskúmanie vyžaduje.

70.

Súhlasím preto s vnútroštátnym súdom, že „úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť prístup k súdu v takýchto veciach, čo… je v protiklade k stanovisku vyjadrenému v odôvodnení vyššie uvedených nálezov Ústavného súdu a jeho judikatúry, z ktorých vyplýva, že v demokracii založenej na právnom štáte nemožno pripustiť, aby neexistovala možnosť súdneho preskúmania rozhodnutí prijatých v rámci akéhokoľvek konania či iných rozhodnutí“ ( 23 ).

71.

Okrem toho sa domnievam (rovnako ako verejný ochranca práv), že toto vylúčenie je úplne svojvoľné, pretože je použiteľné výlučne na vymenovanie do funkcií na Najvyšší súd. Selektívna povaha tohto opatrenia taktiež nie je odôvodnená žiadnym objektívnym alebo presvedčivým dôvodom.

72.

Podľa môjho názoru vylúčenie prostriedku nápravy (práva na podanie prostriedku nápravy), ktorý bolo možné do tej doby v takých veciach ako prejednávaná vec uplatniť, a najmä jeho odobratie účastníkom konania, ktorí – podobne ako navrhovatelia vo veci samej – už také odvolanie podali, predstavuje (vzhľadom na kontext a súhru ďalších okolností, na ktoré poukázal vnútroštátny súd a na základe ktorých k vylúčeniu tohto práva došlo) opatrenie, ktorého povaha prispieva k tomu, že chýba dojem nezávislosti a nestrannosti na strane sudcov, ktorí boli na predmetný súd skutočne menovaní, ako aj na strane tohto súdu samotného a tento výsledný dojem ešte posilňuje. Takáto neexistencia dojmu nezávislosti a nestrannosti je v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.

73.

Teraz preskúmam, či je dôsledkom tohto prístupu to, že je vnútroštátny súd povinný príslušné vnútroštátne právo nepoužiť.

74.

Podľa judikatúry Súdneho dvora „je potrebné zdôrazniť, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, je ako orgán členského štátu povinný neuplatniť akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom v prejednávanom spore“ ( 24 ).

75.

Toto je predmetom prvej časti tretej prejudiciálnej otázky, ktorá sa týka toho, či prednosť spojená s takými ustanoveniami práva Únie, ako je článok 19 ods. 1 druhý odsek ZEÚ, následne vnútroštátnemu súdu umožňuje zdržať sa uplatnenia zákona z 26. apríla 2019 tým, že sa – bez ohľadu na tento zákon – vyhlási príslušným na rozhodnutie o odvolaniach vo veci samej a ich ďalšie prerokovanie.

76.

Než pristúpim k posúdeniu prednosti práva Únie v kontexte tejto veci, musím sa v krátkosti pozastaviť nad nedávnymi rozhodnutiami poľského Najvyššieho súdu a nemeckého BVerfG.

77.

V prvom prípade ide o uznesenie disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu z 23. septembra 2020 (II DO 52/20), v ktorom tento senát rozhodol, že rozsudok Súdneho dvora vo veci A.K. a i. „nemožno považovať v poľskom právnom poriadku za záväzný z dôvodu, že vo všetkých konaniach prebiehajúcich pred pracovnoprávnym a sociálnoprávnym senátom Najvyššieho súdu, v ktorých boli Súdnemu dvoru Európskej únie položené prejudiciálne otázky (… prejudiciálna otázka predložená Súdnemu dvoru Európskej únie [vo veciach] C‑585/18,… C‑624/18,… [a] C‑625/18), boli úkony vykonávané v senátoch, ktoré boli v rozpore s ustanoveniami zákona“. Dôvodom bola skutočnosť, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli v týchto veciach predložené senátom pozostávajúcich z troch sudcov, zatiaľ čo podľa názoru dotknutého poľského súdu mali byť tieto veci v prvom stupni prejednávané Najvyšším súdom, a to jedným sudcom disciplinárneho senátu.

78.

Po prvé k týmto udalostiam došlo napriek skutočnosti, že Súdny dvor v apríli 2020 rozhodol uznesením o nariadení predbežného opatrenia ( 25 ), že fungovanie disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu bude do doby rozhodnutia vo veci C‑791/19, Komisia/Poľsko, prerušené.

79.

Táto otázka bude musieť byť riešená v rámci konania v uvedenej veci, no rozsudok disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu nasledoval po vydaní iného nedávneho rozsudku, a to rozsudku z Nemecka, ktorým sa musím zaoberať, hoci len stručne (s ohľadom na skutočnosť, že rozsah týchto návrhov je obmedzený na riešenie otázok položených v tejto veci, pričom podľa môjho názoru nemá rozsudok BVerfG na túto vec ani na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa konkrétne prednosti práva Únie žiadny vplyv).

80.

V nedávnom rozsudku BVerfG vo veci Weiss (citovanom v bode 2 vyššie) v podstate druhý senát (komora) BVerfG vyhlásil rozsudok veľkej komory Súdneho dvora (vo veci Weiss a i. ( 26 )), ako aj niekoľko rozhodnutí Európskej centrálnej banky o programe nákupu aktív verejného sektora z roku 2015, za ultra vires a v Nemecku neuplatniteľný.

81.

Namiesto ohrozenia celého systému Únie založeného na zásade právneho štátu a uplatnenia takéhoto bezprecedentného prístupu mohol BVerfG vysvetliť, čo je možné podľa neho judikatúre Súdneho dvora vytknúť a následne mohol na Súdny dvor podať nový návrh na začatie prejudiciálneho konania (čo napokon urobiť mal, ak by sa bol v tomto ohľade riadil svojou vlastnou judikatúrou). ( 27 ) Súdny dialóg je koniec koncov cenným nástrojom, dokonca ho možno označiť na neoddeliteľnú súčasť fungovania práva Únie.

82.

V každom prípade nejde o situáciu, keď vedľa seba stoja vnútroštátne právo a medzinárodné právo a rozhoduje sa o tom, ktoré z nich dostane v danom vnútroštátnom právnom poriadku prednosť ( 28 ): „Právo Únie nie je ‚cudzie právo‘, ale je zo svojej povahy a samo osebe skôr ‚právo krajiny‘ každého členského štátu, pričom prednosť ide ruka v ruke so zásadou rovnosti členských štátov pred zákonom, pretože vylučuje možnosť ‚selektívneho vyberania‘, ktoré by mohlo slúžiť individuálnym národným záujmom“ ( 29 ).

83.

Ultra vires prístup BVerfG porušuje zásadu právneho štátu v Únii, čo je podmienka integrácie conditio sine qua non. Únia nemá žiadny nadradený orgán, ktorý by riešil kompetenčné spory súdov, ale ako preklenujúci inštitút určený na riešenie takýchto sporov slúži právny štát.

84.

Podľa Zmlúv, ktoré predstavujú „dohodu“ členských štátov, je v práve Únie súdom posledného stupňa Súdny dvor. To jasne vyplýva z článku 19 ZEÚ a z článku 267 ZFEÚ. Navyše členské štáty podľa článku 344 ZFEÚ dokonca prevzali nasledujúci výslovný záväzok: „Členské štáty sa zaväzujú, že spory, ktoré sa týkajú výkladu alebo uplatňovania zmlúv vyriešia v súlade so zmluvami“ ( 30 ). Pacta sunt servanda a teda jednoducho nie je úlohou a ani právomocou BVerfG rozhodovať spôsobom, akým to urobil v rozsudku vo veci Weiss. ( 31 ) Žiaden vnútroštátny súd nie je podľa Zmlúv oprávnený rušiť rozsudky Súdneho dvora, lebo inak by právo Únie nebolo uplatňované rovnakým alebo účinným spôsobom vo všetkých 27 členských štátoch a bol by spochybnený celý právny základ Únie. Pokiaľ sa vnútroštátny ústavný súd domnieva, že akt Únie alebo rozhodnutie Súdneho dvora koliduje s jeho ústavou, nemôže jednoducho konštatovať, že predmetný akt alebo rozhodnutie nie sú v rámci jeho príslušnosti uplatniteľné. Môže sa však pokúsiť napraviť vzniknutú situáciu tým, že vládu príslušnej krajiny prinúti k zmene ústavy, vyvinie úsilie smerujúce k tomu, aby bola predmetná právna norma Únie zmenená prostredníctvom stanoveného politického procesu Únie, alebo v prípade nevyhnutnosti smerujúce k vystúpeniu z Únie. ( 32 ) To je jediný spôsob, akým je možné zabezpečiť rovnosť členských štátov v Únii, ktorú vytvorili.

85.

Podľa článku 2 ZEÚ je Únia založená na takých hodnotách, ako je právny štát, ktoré sú spoločné členským štátom v spoločnosti vyznačujúcej sa okrem iného spravodlivosťou. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzájomná dôvera medzi členskými štátmi ( 33 ) a najmä medzi ich súdmi vychádza zo základného predpokladu, podľa ktorého členské štáty zdieľajú súbor spoločných hodnôt, na ktorých sa Únia zakladá, ako je spresnené v uvedenom článku 2 ZEÚ. ( 34 )

86.

Európska únia je úniou založenou na zásade právneho štátu, v ktorej osoby podliehajúce súdnej právomoci majú právo napadnúť na súde zákonnosť každého rozhodnutia alebo každého iného vnútroštátneho aktu týkajúceho sa uplatnenia aktu Únie voči nim. ( 35 )

87.

V článku 19 ZEÚ, v ktorom sa presnejšie vyjadruje hodnota právneho štátu uvedená v článku 2 ZEÚ, sa povinnosť zabezpečiť súdne preskúmanie v právnom poriadku Únie priznáva nielen Súdnemu dvoru, ale aj vnútroštátnym súdom. ( 36 )

88.

Členským štátom preto prislúcha, aby najmä na základe zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ zabezpečili na svojom území uplatňovanie a dodržiavanie práva Únie. V tomto zmysle a ako stanovuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, členské štáty ustanovia pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu. Členským štátom teda prináleží, aby vytvorili systém opravných prostriedkov a postupov zabezpečujúcich účinné súdne preskúmanie v uvedených oblastiach. ( 37 )

89.

Z nedávnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek je a priori uplatniteľný – bez ohľadu na akúkoľvek požiadavku týkajúcu sa konkrétnej situácie skutočného uplatňovania práva Únie – vo vzťahu ku každému vnútroštátnemu súdu, hneď ako by tento súd mohol rozhodovať ako súd o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a teda patriacich do oblastí, na ktoré sa právo Únie vzťahuje. ( 38 )

90.

S ohľadom na túto judikatúru už nezastávam názor, ktorý som vyjadril vo veci Komisia/Poľsko (Nezávislosť všeobecných súdov) ( 39 ), že vecná pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ sa tak v súvislosti s neodvolateľnosťou a nezávislosťou sudcov obmedzuje na nápravu problémov súvisiacich so štrukturálnymi chybami v danom členskom štáte (systematické alebo všeobecné nedostatky, ktoré „ohrozujú podstatu“ neodvolateľnosti a nezávislosti sudcov).

91.

Súdny dvor už rozhodol, že článok 47 Charty má priamy účinok (A. K. a i., bod 162). To v každom prípade platí pre požiadavku nezávislosti sudcov.

92.

Pojem účinná právna ochrana uvedený v článku 19 ods. 1 ZEÚ treba vykladať s prihliadnutím na obsah článku 47 Charty, najmä na záruky, ktoré sú spojené s účinnými prostriedkami nápravy (s právom na také prostriedky) priznanými uvedeným článkom Charty.

93.

V zmysle ustálenej judikatúry „článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty“ ( 40 ). Článok 19 ods. 1 ZEÚ teda zahŕňa nevyhnutnú potrebu zachovať nezávislosť súdu povereného výkladom a uplatňovaním práva Únie.

94.

Okrem toho už Súdny dvor implicitne pripustil priamy účinok článku 19 ods. 1 ZEÚ. V konaní vo veci Juizes Portugueses ( 41 ) bol článok 19 ods. 1 ZEÚ uplatňovaný na vnútroštátnom súde a Súdny dvor nevzniesol žiadne námietky vo vzťahu k priamej možnosti sa tohto ustanovenia dovolávať. Rovnako tak v rozsudku Miasto Łowicz ( 42 ) sa Súdny dvor domnieval, že položená prejudiciálna otázka nie je relevantná pre vyriešenie sporov vo veci samej, nevzniesol ale žiadnu námietku, pokiaľ ide o možnosť dovolávať sa článku 19 ods. 1 ZEÚ.

95.

Súdny dvor tak už potvrdil, že toto ustanovenie má priamy účinok a účastníci konania sa ho môžu dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi ako autonómneho právneho základu (popri článku 47 Charty) na účely posúdenia súladu konania členského štátu s právom Únie.

96.

Teraz, keď môže byť článok 19 ods. 1 ZEÚ uplatnený vnútroštátnym súdom v tejto veci priamo, je potrebné posúdiť, či sa vnútroštátny súd môže tohto ustanovenia dovolávať na účely rozhodnutia, že článok 19 ods. 1 ZEÚ bráni príslušným vnútroštátnym pravidlám.

97.

Súdny dvor v rozsudku vo veci A.K. a i. (bod 167) konštatoval, že „článok 19 ZEÚ, ktorý konkretizuje hodnotu právneho štátu potvrdenú článkom 2 ZEÚ, ukladá vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru povinnosť zabezpečiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorú osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z tohto práva“.

98.

Okrem toho „zásada účinnej súdnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, na ktorú odkazuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, pritom predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je teraz potvrdená v článku 47 Charty, v dôsledku čoho prvé z týchto ustanovení ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle druhého z uvedených ustanovení“ (A.K. a i., bod 168).

99.

Súdny dvor ďalej konštatoval, že „samostatné preskúmanie článku 2 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, ktoré by mohlo len podporiť záver už uvedený v bodoch 153 a 154 [daného rozsudku], sa nezdá byť nevyhnutné na to, aby sa odpovedalo na otázky vnútroštátneho súdu a aby sa vyriešili spory, ktoré boli tomuto súdu predložené“ (A.K. a i., bod 169).

100.

S prihliadnutím na túto judikatúru účinná súdna ochrana, ktorú musia byť tieto súdy v súlade s týmto ustanovením schopné ponúknuť, vyžaduje najmä to, aby boli štrukturálne v súlade s požiadavkou nezávislosti a nestrannosti, ktorá sa vyvinula v rámci judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 267 ZFEÚ, článku 47 Charty a článku 19 ZEÚ. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad týchto ustanovení, ktorý poskytuje, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 6 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (A. K. a i., bod 118).

101.

Po prvé Súdny dvor konštatoval, že „samotná skutočnosť, že [sudcovia] sú vymenovaní prezidentom republiky, nemôže spôsobiť, že by boli voči nemu závislí, a ani nemôže vyvolávať pochybnosti o ich nestrannosti, ak dotknuté osoby po vymenovaní nie sú vystavené žiadnemu tlaku a nedostávajú pokyny pri výkone svojich funkcií… Zostáva však nevyhnutné zabezpečiť, aby hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie rozhodnutí o vymenovaní, boli také, že u osôb podliehajúcich súdnej právomoci nemôžu po vymenovaní dotknutých osôb vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť dotknutých sudcov vonkajšími činiteľmi a ich neutralitu vo vzťahu k jednotlivým záujmom, o ktorých rozhodujú“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát; A. K. a i., body 133 a 134).

102.

Po druhé z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že pravidlá upravujúce menovanie sudcov musia spolu s ďalšími druhmi pravidiel, ktoré sa ich týkajú (ako je disciplinárny režim sudcov, ich neodvolateľnosť, atď.), prispievať k zabezpečeniu tejto nezávislosti, najmä na účely rozptýlenia akýchkoľvek oprávnených pochybností o neovplyvniteľnosti takého súdu vo vzťahu k vonkajším skutočnostiam, a najmä priamym alebo nepriamym vplyvom zákonodarnej a výkonnej moci, a o jeho neutralite vo vzťahu k stretávajúcim sa záujmom, a nesmie sa pripustiť, aby chýbalo zdanie nezávislosti alebo nestrannosti tohto súdu, čo by mohlo narušiť dôveru, ktorú v demokratickej spoločnosti musí súdna moc vzbudzovať. ( 43 )

103.

V situácii, keď vnútroštátne pravidlá týkajúce sa vymenovania sudcov spadajú do pôsobnosti článku 19 druhého odseku ZEÚ, je teda členský štát viazaný povinnosťou zakotviť požiadavku existencie záruky, že proces menovania bude vedený takým spôsobom, aby sa zabezpečila nezávislosť a nestrannosť takto vymenovaných sudcov.

104.

Je pravda, že právo Únie vo svojej súčasnej podobe: i) neobsahuje žiadnu normu ani zásadu, ktorá by kandidátom na funkciu sudcu, ako sú kandidáti v konaní vo veci samej, priznávala právo na súdny prostriedok nápravy alebo stanovila podmienky efektívnosti, ktoré by takéto oprávnenie malo spĺňať; ani ii) nestanovuje, že títo kandidáti majú právo nebyť diskriminovaní na základe druhov dotknutých voľných sudcovských funkcií, pokiaľ ide o taký prostriedok nápravy.

105.

No ako už Súdny dvor uviedol (A. K. a i., bod 153), aj keď niektoré aspekty vnútroštátneho práva nemôžu samy osebe a posudzované samostatne spochybniť nezávislosť súdu alebo sudcov tohto súdu, tento záver naopak nemusí platiť, hneď ako sa tieto aspekty posudzujú spoločne, ako súhrn právnych a skutkových okolností, ktorých kombinácia môže vyvolať u jednotlivcov pochybnosti o neovplyvniteľnosti tohto súdu alebo sudcov tohto súdu vonkajšími faktormi a predovšetkým priamymi alebo nepriamymi vplyvmi zákonodarnej a výkonnej moci, a pokiaľ ide o jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom, a môže tak viesť k chýbajúcemu dojmu nezávislosti alebo nestrannosti tohto súdu alebo sudcov tohto súdu, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u uvedených osôb podliehajúcich súdnej právomoci.

106.

V tejto súvislosti Súdny dvor objasnil (A. K. a i., body 131 až 153), vo vzťahu k súhre normatívnych a skutkových okolností, ktoré sa zhodujú s okolnosťami danými vo veci samej, že nasledujúca okolnosť môže v spojení s týmito inými okolnosťami, a s výhradou konečného posúdenia a overenia, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, viesť k vzniku takých pochybností.

107.

Súdny dvor zdôraznil ( 44 ), že „okrem toho a vzhľadom na skutočnosť, že ako vyplýva zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, rozhodnutia prezidenta republiky o vymenovaní sudcov Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) nemôžu byť predmetom súdneho preskúmania, vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či spôsob, akým je v § 44 ods. 1 a 1a zákona o KRS definovaný obsah opravného prostriedku, ktorý môže byť podaný proti uzneseniu KRS obsahujúcemu jej rozhodnutia, pokiaľ ide o predloženie návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu tohto súdu, umožňuje zabezpečiť účinné súdne preskúmanie takýchto uznesení, týkajúce sa prinajmenšom overenia neexistencie prekročenia alebo zneužitia právomoci, nesprávneho právneho posúdenia alebo zjavne nesprávneho posúdenia (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 18. októbra 2018, Thiam v. Francúzsko, CE:ECHR:2018:1018JUD008001812, body 25 a 81)“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

108.

Nedodržanie minimálnych požiadaviek súdneho preskúmania stanovených Súdnym dvorom v predchádzajúcom bode má v poľskom kontexte priamy vplyv na posúdenie nezávislosti menovaných sudcov.

109.

Pre Súdny dvor je podľa môjho názoru na tomto mieste dôležité zobrať do úvahy, že hoci určité druhy postupov a pravidiel pre menovanie sudcov v členských štátoch (a teda aj neexistencia súdneho prostriedku nápravy v rámci týchto konaní, ako je to vo veci samej) nemusia byť z pohľadu práva Únie sporné ako také, môžu sa ukázať ako neprijateľné, ak sa uplatnia na základe odporúčania orgánu, ktorý sám osebe zjavne nie je nezávislý.

110.

Po prvé uznesenia KRS, o ktoré v tejto veci ide, sú v podstate správnymi rozhodnutiami, ktoré majú právne účinky voči dotknutým kandidátom na funkciu sudcu. ( 45 ) Rovnako ako akýkoľvek iný zásah štátu, aj postup menovania sudcov sa musí riadiť zákonnými pravidlami, ktorých dodržiavanie by malo podliehať možnosti preskúmania zo strany nezávislého súdneho orgánu.

111.

Napríklad aj Európska charta o štatúte sudcov ( 46 ) zakotvuje právo každého sudcu „podať opravný prostriedok“, ak sa domnieva, že práva, ktoré mu vyplývajú zo zákona alebo všeobecnejšie z jeho nezávislosti, prípadne jeho procesné práva, sú akýmkoľvek spôsobom ohrozené alebo porušené, tak, aby sa mohol s danou záležitosťou obrátiť na nezávislý orgán, ako je uvedené vyššie. To znamená, že sudcovia nie sú ponechaní bez možnosti obrany proti porušeniu ich nezávislosti. Právo podať opravný prostriedok je nevyhnutnou zárukou, pretože stanovenie zásad na ochranu súdnej moci je len zbožným prianím, ak nie sú tieto zásady dôsledne podopreté mechanizmami schopnými zabezpečiť ich účinnú implementáciu.

112.

ESĽP už mal možnosť potvrdiť vo svojom rozsudku vo veci Denisov v. Ukrajina, že súdne rady musia buď dodržiavať štandardy stanovené v článku 6 EDĽP, alebo musí byť ich rozhodnutie preskúmateľné orgánom, ktorý sám tieto štandardy dodržiava. Otázka rešpektovania základných záruk nezávislosti a nestrannosti sa môže objaviť, ak štruktúra a fungovanie súdnej rady, ako je KRS (ktorá v tejto veci koná ako disciplinárny orgán), samy osebe vyvolávajú v tomto ohľade závažné pochybnosti. ( 47 ) Bol publikovaný názor ( 48 ), že vyššie uvedené by sa malo uplatňovať len v prípade, že daná súdna rada koná ako disciplinárny orgán, a nie ak plní „iba“ poradnú úlohu, ako je to v rámci vymenovania sudcov. Tento názor nezdieľam, pretože takýto rozdiel z judikatúry ESĽP nevyplýva, a zastávam názor, že v každom prípade nemôže takáto téza platiť v kontexte situácie, aká nastala v Poľsku.

113.

Po druhé to, čo uvádzam v bode 109 vyššie, je podopreté aj zásadou, podľa ktorej rozhodnutie správneho orgánu, ktorý sám nespĺňa podmienky nezávislosti a nestrannosti, musí podliehať následnému preskúmaniu súdom. ( 49 )

114.

Súdny dvor mal nedávno možnosť potvrdiť, že nezávislosť súdnictva, a to najmä od moci výkonnej, je súčasťou účinnej súdnej ochrany. ( 50 ) Takáto ochrana by mala byť v zásade poskytovaná všetkým občanom Únie, vrátane kandidátov na funkciu sudcu Najvyššieho súdu.

115.

Ako Súdny dvor uviedol v rozsudku vo veci Simpson a HG ( 51 ), „zo základného práva na účinný prostriedok nápravy pred nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom, zaručeného článkom 47 Charty,… vyplýva, že každá osoba podliehajúca súdnej právomoci musí mať v zásade možnosť dovolávať sa porušenia tohto práva. Z toho vyplýva, že súd Únie musí mať možnosť overiť, či vada dotknutého postupu vymenovania mohla spôsobiť porušenie tohto základného práva“. Podľa môjho názoru platí to isté aj pre vnútroštátne súdy (ktoré sú tiež súdmi Únie). Znovu opakujem, hoci sa táto judikatúra zaoberá konkrétne článkom 47 Charty, Súdny dvor v rozsudku vo veci A. K. a i. vysvetľuje, že keby vykonával analýzu článkov 2 a 19 ZEÚ, boli by závery tejto analýzy rovnaké ako v prípade analýzy článku 47 Charty (pozri body 167 až 169 tohto rozsudku).

116.

Najvyšší súd už napokon jednoznačne konštatoval, že KRS nie je nezávislá. ( 52 )

117.

Najmä s ohľadom na viacnásobné a závažné právne vady dospel Najvyšší súd k záveru, že rozhodnutia KRS nie sú nezávislé od politických záujmov, čo má vplyv na dodržiavanie objektívnych kritérií nestrannosti a nezávislosti zo strany osôb vymenovaných do funkcie sudcu na návrh KRS (pozri bod 36 uznesenia z 23. januára 2020). Najvyšší súd ďalej rozhodol, že z dôvodu spolitizovania KRS budú výberové konania do funkcie sudcov s vysokou pravdepodobnosťou rozhodované na základe politickej lojality či podpory takej reformy súdnej moci, o ktorú sa usiluje parlamentná väčšina v rozpore s poľskou Ústavou, a nie na základe vecných kritérií. Z hľadiska celého systému súdnej moci takýto prístup narúša dôveru v nestrannosť takto vymenovaných verejných činiteľov. Neexistencia nezávislosti je evidentná v tom, že rozhodnutia tohto orgánu sú podriadené politickým orgánom, najmä orgánom výkonnej moci (pozri bod 38 uznesenia z 23. januára 2020).

118.

Po prvé v návrhoch, ktoré som predniesol v spojených veciach A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu, C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:551), som dospel k záveru, že KRS nie je nezávislým orgánom: mandáty členov KRS boli predčasne ukončené a spôsob menovania má za následok, že 23 z 25 členov pochádza z orgánov zákonodarnej a výkonnej moci, čím vychádzajú najavo nedostatky, ktoré s určitou mierou pravdepodobnosti zrejme ohrozia nezávislosť KRS od zákonodarnej a výkonnej moci (pozri najmä body 132 a 135).

119.

Ako je zdôraznené v Európskej charte o štatúte sudcov (pozri bod 111 týchto návrhov), „2.1. [dôvodovej správy k tejto charte] Kandidáti na sudcov musia byť vyberaní a prijímaní nezávislým orgánom alebo komisiou“ a „1.3. [tejto charty] všetky rozhodnutia týkajúce sa výberu, prijímania, ustanovovania do funkcie, kariérneho postupu alebo skončenia výkonu sudcovskej funkcie sa v zmysle štatútu prijímajú za účasti orgánu, ktorý je nezávislý od výkonnej a zákonodarnej moci a ktorého aspoň polovicu tvoria sudcovia zvolení ostatnými sudcami spôsobom, ktorý zaručuje čo najširšie zastúpenie členov sudcovského stavu“. Je to tak preto, lebo „z dôvodu zabezpečenia nezávislosti tohto orgánu nemožno pripustiť, aby ich volil alebo menoval politický orgán, ktorý predstavuje výkonnú alebo zákonodarnú moc. Takýto postup by totiž predstavoval hrozbu presadzovania stranícko‑politických záujmov pri menovaní a zabezpečovaní úlohy sudcov. Od sudcov, ktorí sú členmi nezávislého orgánu, sa očakáva, že sa nebudú usilovať získať priazeň politických strán alebo orgánov, ktoré sú samy menované alebo volené týmito stranami alebo ich prostredníctvom“ (pozri bod 1.3 dôvodovej správy k predmetnej charte).

120.

Ďalej odkazujem na rozsudok Súdneho dvora vo danej veci (A. K. a i.) a rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny zastępowany przez Prokuraturę Krajową (Disciplinárny režim uplatniteľný na vnútroštátnych sudcov), spojené veci C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234.

121.

Dňa 5. decembra 2019 vnútroštátny súd vo veci A.K. a i., Sąd Najwyższy – Izba Pracy i Ubezpieczeń Społecznych (Najvyšší súd, (senát pre pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia), Poľsko), rozhodol – na základe daného rozsudku Súdneho dvora – že KRS nie je s prihliadnutím na jej súčasné zloženie nestranným orgánom nezávislým od zákonodarnej a výkonnej moci. Uvedený súd tiež rozhodol, že disciplinárny senát Najvyššieho súdu nemožno považovať za súd v zmysle článku 47 Charty a článku 45 ods. 1 poľskej Ústavy.

122.

Vo vyššie uvedenom rozsudku sa tiež uvádza, že: i) KRS nie je nezávislá od politických orgánov od svojho založenia v roku 2018; ii) nová KRS bola zriadená v rozpore s ústavnými normami ( 53 ), a iii) v predmetnom rozsudku boli zohľadnené iné faktory spochybňujúce nezávislosť KRS (voľba súčasných členov KRS nebola transparentná; nezávislosť KRS bola mnohokrát verejne spochybnená mimovládnymi organizáciami, združeniami advokátov a sudcami všeobecných súdov; členovia KRS boli ministrom spravodlivosti povýšení do funkcií predsedu alebo podpredsedu súdu či do iných vysokých súdnych funkcií, a členovia KRS tiež verejne podporili vládne reformy súdnictva). ( 54 ) Keď sa v tom istom rozsudku z 5. decembra 2019 (body 67 až 68) konštatovalo, že disciplinárny senát nemožno považovať za súd v zmysle práva Únie, vychádzalo toto konštatovanie aj zo skutočnosti, že kandidatúry na členstvo v tomto disciplinárnom senáte predložené KRS nepodliehali súdnemu preskúmaniu.

123.

Tento rozsudok bol potvrdený Najvyšším súdom (senát pre pracovnoprávne veci a veci sociálneho zabezpečenia) 15. januára 2020 (v ostatných veciach, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci A. K. a i.) a najmä 23. januára 2020, keď veľký senát zložený zo všetkých sudcov troch senátov Najvyššieho súdu prijal uznesenie ( 55 ), ktoré má silu právnej zásady. Týmto uznesením bol potvrdený rozsudok z 5. decembra 2019 a bolo v ňom konštatované, že KRS nie je nezávislá od výkonnej moci.

124.

Po druhé závažnosť situácie týkajúcej sa KRS potvrdzujú nasledujúce skutočnosti: 27. mája 2020 vydalo predstavenstvo Európskej siete súdnych rád (ENCJ) stanovisko o členstve KRS v ENCJ. V tomto stanovisku uvádza predstavenstvo dôvody, prečo valnému zhromaždeniu navrhlo vylúčenie KRS z ENCJ (pozri https://www.encj.eu/node/556). Ide v podstate o tieto dôvody: i) KRS nedodržiava právne pravidlo ENCJ, podľa ktorého musí byť členská rada nezávislá od výkonnej moci; ii) KRS zjavne porušuje pravidlo ENCJ, ktorého cieľom je chrániť nezávislosť súdnictva, obhajovať súdnictvo, ako aj individuálnych sudcov spôsobom, ktorý je v súlade s jej úlohou garanta, a to voči všetkým opatreniam, ktoré môžu ohroziť základné hodnoty nezávislosti a samostatnosti, a iii) KRS ohrozuje uplatňovanie práva Únie upravujúceho nezávislosť sudcov a súdov, a teda jeho efektivitu. Koná tak v rozpore so záujmami európskeho priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a hodnotami, ktoré symbolizuje. Predstavenstvo dospelo k záveru, že sa KRS dopustila závažných porušení účelov a cieľov ENCJ, ktoré sú uvedené v článkoch 3 a 4 jej stanov, a nemala záujem tieto závažné porušenia napraviť. Dovoľujem si pripomenúť, že členstvo KRS v ENCJ bolo pozastavené už 17. septembra 2018, pretože KRS prestala spĺňať požiadavky ENCJ na to, aby bola nezávislá od výkonnej a zákonodarnej moci spôsobom, ktorý zabezpečuje nezávislosť poľského súdnictva.

125.

ENCJ okrem toho založila svoj návrh na vylúčenie KRS na nasledujúcich faktoroch a stanoviskách organizácií, ako sú: i) Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) – Úrad pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR), Rada Európy [Greco, Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (ďalej len „Benátska komisia“) a Parlamentné zhromaždenie], inštitúcie Európskej únie a siete sudcov a advokátov v Európe, ktoré kritizovali reformy súdnictva v Poľsku a aj úlohu KRS; ii) správa zo 6. januára 2020, v ktorej monitorovací výbor Parlamentného zhromaždenia Rady Európy uviedol, že „reforma [KRS] viedla k tomu, že je tento orgán ovládaný výkonnou mocou, čo je nezlučiteľné so zásadou nezávislosti“; iii) spoločné naliehavé stanovisko Benátskej komisie a Generálneho riaditeľstva pre ľudské práva a právne záležitosti (DGI) Rady Európy zo 16. januára 2020 ( 56 ), v ktorom sa najmä odporúča „obnoviť právomoci sudcovského stavu v otázkach vymenovania, povyšovania a odvolávania sudcov z funkcie“, z čoho vyplýva, že KRS je ovládaná výkonnou mocou; iv) uznesenie veľkého senátu poľského Najvyššieho súdu uvedené v bode 123 vyššie; v) uznesenie Súdneho dvora vo veci C‑791/19 R, EU:C:2020:277, ktorým boli nariadené predbežné opatrenia v uvedenej veci, pričom Komisia najmä tvrdí, že nebola zaručená nezávislosť nového disciplinárneho senátu v Poľsku, lebo sudcovia, ktorí sú členmi tohto senátu, sú vybraní zo strany KRS, pričom sudcovia, ktorí sú členmi KRS, sú vyberaní dolnou komorou poľského parlamentu; vi) začatie ďalšieho konania o nesplnení povinnosti Komisiou tým, že Poľskej republike zaslala výzvu týkajúcu sa nového zákona o súdnej moci z 20. decembra 2019, ktorý nadobudol účinnosť 14. februára 2020; ( 57 ) vii) 13. mája 2020 zverejnil výbor LIBE Európskeho parlamentu návrh predbežnej správy v rámci postupu podľa článku 7 ZEÚ proti Poľsku. Pokiaľ ide o vplyv poľského zákona z 20. decembra 2019 na nezávislosť KRS, táto správa konštatuje, že „23. … toto opatrenie viedlo k ďalekosiahlej politizácii [KRS];… 26. Vyzýva Komisiu, aby začala konanie o porušení povinnosti proti [zákonu o KRS] a požiadala [Súdny dvor], aby pozastavil fungovanie novej [KRS] prostredníctvom predbežných opatrení“ ( 58 ).

126.

Spoločné naliehavé stanovisko zo 16. januára 2020, ( 59 ) spomínané v predchádzajúcom bode, zdôrazňuje, že „sudcovský stav v Poľsku stratil právomoc delegovať zástupcov do [KRS], a tým aj svoj vplyv na prijímanie a povyšovanie sudcov. Pred reformou z roku 2017 tvorili sudcovia volení ostatnými sudcami 15 (z 25) členov [KRS]. Po uskutočnení reformy v roku 2017 sú títo členovia volení Parlamentom. V spojení s okamžitým nahradením všetkých členov menovaných podľa starej právnej úpravy, ku ktorému došlo na začiatku roka 2018, viedlo toto opatrenie k ďalekosiahlej politizácii [KRS]“. Okrem toho „boli v roku 2017 vytvorené dva nové senáty v rámci Najvyššieho súdu: disciplinárny senát a senát pre mimoriadne preskúmanie a verejné záležitosti…. Tieto nové senáty boli obsadené novovymenovanými sudcami vybranými novou [KRS] a boli im zverené osobitné právomoci – vrátane právomoci senátu pre mimoriadne preskúmanie rušiť právoplatné rozsudky vydané súdmi nižších stupňov alebo samotným Najvyšším súdom cestou mimoriadneho preskúmania alebo právomoci disciplinárneho senátu viesť disciplinárne konanie proti iným sudcom. Tieto právomoci zabezpečili týmto novým senátom postavenie nadradené všetkým ostatným a vytvorili de facto‚Najvyšší súd v rámci Najvyššieho súdu‘. Čo sa týka KRS, spoločné naliehavé stanovisko dospelo k záveru, že „podľa názoru Benátskej komisie je nevyhnutné vrátiť sa k otázke zloženia [KRS], aby bola metóda vymenovania sudcov, ktorí sú jej členmi, uvedená do súladu s európskymi normami a dobrou praxou. Tým by bolo odstránené riziko právneho chaosu, hoci by sa poľské orgány museli zaoberať otázkou platnosti vymenovania sudcov, ku ktorému došlo v medziobdobí“.

127.

Z judikatúry ESĽP jasne vyplýva, že zloženie orgánu, ktorý menuje sudcov, je relevantné z hľadiska požiadavky „nezávislosti“ ( 60 ).

128.

Štrasburská judikatúra tiež potvrdzuje, že nezávislosť súdnictva sa týka nielen výkonu súdnych funkcií v konkrétnych prípadoch, ale aj organizácie súdnictva (teda štrukturálnej nezávislosti, ako je spôsob vymenovania osôb do funkcie sudcu a ich funkčné obdobie) a otázky, či predmetný súd vykazuje alebo nevykazuje „dojem nezávislosti“, čo predstavuje zásadný faktor zachovania dôvery, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti budiť. Ochrana tohto dojmu nezávislosti si vyžaduje prijatie dostatočných záruk. ( 61 )

129.

S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu zastávam názor (v súlade s právnymi publikáciami ( 62 )), že vzhľadom na špecifické okolnosti, ktoré nastali v Poľsku, je súdne preskúmanie postupov menovania vykonávané súdom, o ktorého nezávislosti nie je pochýb, podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ nevyhnutným predpokladom zachovania dojmu nezávislosti sudcov menovaných v rámci týchto postupov. To platí najmä z dôvodu rýchlych zmien v poľských právnych predpisoch o súdnom preskúmaní výberových konaní a uznesení KRS (teda najmä zákona z 26. apríla 2019), čo sú ustanovenia, ktoré sú podľa všetkého v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu (čo však prináleží overiť poľským súdom). Tieto zmeny vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, či je postup menovania v súčasnosti zameraný na výber vnútorne nezávislých, nie politicky vhodných kandidátov do funkcie sudcu v tak významnom a systémovom orgáne, ako je Najvyšší súd, súd poslednej inštancie. Právne publikácie navyše tiež zdôrazňujú, ( 63 ) že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu pred rokom 2015 platilo, že postupy menovania a uznesenia KRS musia byť podľa poľskej ústavy preskúmateľné súdom. V špecifickom poľskom kontexte predstavovalo súdne preskúmanie rozhodnutia KRS významnú záruku objektívnosti a nestrannosti postupov menovania, ako aj rovnocenného ústavného práva na prístup k verejným funkciám.

130.

Tento záver podporujú aj medzinárodné právne nezáväzné nástroje týkajúce sa štátnych súdnych rád. Poradná rada Európskych sudcov (CCJE) prijala stanovisko ( 64 ), v ktorom sa uvádza, že „[n]iektoré rozhodnutia súdnej rady týkajúce sa riadenia a správy súdneho systému, ako aj rozhodnutia o vymenovaní, mobilite, povyšovaní, disciplíne a odvolávaní sudcov… by mali obsahovať odôvodnenie, byť záväzné, [podliehať] súdnemu preskúmaniu. Nezávislosť súdnej rady totiž neznamená, že stojí mimo zákon a nepodlieha súdnemu dohľadu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

131.

Ako Súdny dvor nedávno pripomenul v rozsudku vo veci Simpson a HG ( 65 ), „[ESĽP] už mal tiež príležitosť uviesť, že právo na prejednanie veci súdom ‚zriadeným zákonom‘ v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP už svojou povahou zahŕňa postup vymenovania sudcov (rozsudok ESĽP, 12. marca 2019, Ástráðsson v. Island, CE:ECHR:2019:0312JUD002637418, neprávoplatný, bod 98)“ ( 66 ).

132.

Teda, „[z judikatúry] vyplýva, že nezrovnalosť, ku ktorej došlo pri vymenovaní sudcov v rámci príslušného súdneho systému, predstavuje porušenie článku 47 druhého odseku prvej vety Charty, najmä ak má táto nezrovnalosť takú povahu a závažnosť, že vytvára skutočné riziko, že iné zložky moci, najmä výkonná moc, by mohli vykonávať nenáležitú diskrečnú právomoc, ktorá ohrozuje integritu výsledku, ku ktorému vedie proces vymenovania, a teda vyvoláva legitímnu pochybnosť v mysli osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o nezávislosť a nestrannosť dotknutého sudcu alebo sudcov, čo je prípad, keď sú dotknuté základné pravidlá, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vytvárania a fungovania tohto súdneho systému“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). ( 67 )

133.

Zo všetkých vyššie uvedených argumentov vyplýva, že právomoc vnútroštátneho súdu rozhodovať o opravných prostriedkoch vo veci samej môže byť zachovaná.

134.

Domnievam sa však (rovnako ako verejný ochranca práv), že nie je možné akceptovať právomoc vnútroštátneho súdu, ktorý je zvyčajne príslušný rozhodovať veci takého druhu, ako je vec sama, a síce disciplinárneho senátu Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), keď podmienky a okolnosti vymenovania do funkcie sudcov tohto senátu v každom prípade vyvolávajú pochybnosti o jeho nezávislosti a už bolo rozhodnuté, že tento senát nepredstavuje nezávislý súd podľa práva Únie. ( 68 ) Ani ostatné senáty tohto súdu, ku ktorým boli pridelení sudcovia menovaní na základe uznesenia KRS takého druhu, o aké ide vo veci samej, nepredstavujú na účely tejto veci vhodné fóra, a to z dôvodu zásady nemo judex in causa sua (nikto nesmie byť sudcom vo svojej veci).

135.

Z toho vyplýva, že konanie o opravnom prostriedku vedené na vnútroštátnom súde je jediným súdnym konaním, ktoré umožňuje navrhovateľom vo veci samej ako kandidátom na funkciu sudcu dosiahnuť objektívne preskúmanie postupu menovania na Najvyšší súd ako súd poslednej inštancie v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ktorý podlieha zárukám vyplývajúcim z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ.

136.

Vzhľadom na to, že na tretiu otázku je potrebné odpovedať tak, že vnútroštátny súd nemusí prihliadať na účinky zákona z 26. apríla 2019 a môže sa vyhlásiť za príslušný na rozhodnutie vo veci samej, a to v rámci právnej úpravy, ktorá bola uplatniteľná pred prijatím tohto zákona, je teraz potrebné venovať pozornosť prvým dvom prejudiciálnym otázkam. Tieto otázky sa zameriavajú na možné podmienky uložené právom Únie vo vzťahu k takým opravným prostriedkom, ako sú tie v konaní vo veci samej, stanoveným vnútroštátnym právom, pokiaľ ide o zásadu efektivity (prvá otázka) a zásadu rovnosti zaobchádzania (druhá otázka).

137.

Túto otázku treba chápať tak, že jej cieľom je určiť, či článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ bráni – v kontexte celkovej vnútroštátnej normatívnej a skutkovej situácie v Poľsku – opravnému prostriedku, ktorý vykazuje také vady čo do svojej účinnosti ako opravný prostriedok, ktorý bol pôvodne uplatniteľný vo veciach samých. ( 69 )

138.

KRS v podstate tvrdí, že predmetné vnútroštátne ustanovenia, v znení zákona z 26. apríla 2019, spadajú do procesnej autonómie členských štátov, ak je zaručené účinné súdne preskúmanie, ako to v prípade § 44 ods. 4 zákona o KRS skutočne je. Skutočnosť, že tá časť uznesenia KRS, v ktorej sa navrhuje vymenovanie, sa stáva právoplatnou, je odôvodnená požiadavkou na bezodkladné obsadenie miest na Najvyššom súde. Spôsob zvolenia daných 15 členov KRS predstavuje voľbu, ktorá patrí do výlučnej právomoci členských štátov, ktorú Súdny dvor preskúmavať nemôže.

139.

Generálny prokurátor v podstate po prvé uvádza, že pozastavenie účinnosti dotknutých uznesení KRS vnútroštátnym súdom bolo protiprávne. Po druhé z práva Únie neplynie žiadny spoločný záväzný štandard, pokiaľ ide o i) vymenovanie sudcov a prípadnú úlohu iných vnútroštátnych orgánov v tejto súvislosti, ani ii) možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam prijatým v tejto oblasti, čo napokon predstavuje konanie, ktoré v mnohých členských štátoch neexistuje.

140.

Poľská vláda v podstate tvrdí, že ustanovenia práva Únie spomenuté v otázkach nepredstavujú meradlo preskúmania vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa postupov pre vymenovanie sudcov, lebo inak by tieto ustanovenia porušovali zásadu zachovávania ústavných tradícií členských štátov. KRS je ústavným orgánom štátu nezávislým na zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci, ktorej úlohou je harmonizácia vzájomných vzťahov medzi týmito tromi zložkami štátnej moci a súčasne garancia nezávislosti sudcov. Akékoľvek súdne preskúmanie uznesenia KRS, ktoré by nebolo obmedzené na dodržiavanie procesných pravidiel, ale týkalo by sa aj merita dotknutých uznesení a uskutočneného výberu, by zasahovalo do výlučnej právomoci zverenej KRS a narušovalo by zamýšľanú ústavnú rovnováhu.

141.

Verejný ochranca práv v podstate tvrdí, že spôsob vymenovania sudcov predstavuje jeden z faktorov, ktoré možno posudzovať na účely overenia, či je zaručená nezávislosť sudcov, a vzhľadom na kľúčovú úlohu KRS v rámci postupu vymenovania sudcov Najvyššieho súdu sa článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ musí použiť aj na konanie vedené na tomto orgáne a na možnosť podania opravných prostriedkov proti jeho rozhodnutiam.

142.

A.B., C.D., E.F. a I.J. tvrdia, že § 44 ods. 1b a 4 zákona o KRS upravuje iba fiktívne preskúmanie a zakotvuje čisto formálny prístup k spravodlivosti, čím v rozpore s článkom 2, článkom 4 ods. 3 tretím pododsekom, článkom 6 ods. 1 a článkom 19 ods. 1 ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty porušuje pravidlo účinnej súdnej ochrany dotknutých práv.

143.

Komisia tvrdí, že článok 19 ods. 1 ZEÚ nezakotvuje všeobecnú požiadavku, podľa ktorej musia byť rozhodnutia o vymenovaní sudcov preskúmateľné súdom, ani povinnosť uplatniť túto požiadavku aj na stanoviská predložené v rámci výberu sudcov, ani nutnosť odkladného účinku takéhoto preskúmania. K porušeniu článku 19 ods. 1 ZEÚ by došlo iba za špecifických okolností, teda ak by novelizácia právnych noriem upravujúcich vymenovanie sudcov určitého súdu, spoločne s novelizáciami iných zákonných ustanovení uplatniteľných na tento súd, predstavovala štrukturálnu deformáciu spôsobilú poškodiť vnímanie nezávislosti tohto súdu z pohľadu jednotlivcov. Komisia tvrdí, že takéto okolnosti v tejto veci dané nie sú.

144.

Na tomto mieste si dovoľujem odkázať na vysvetlenie a analýzu vykonanú vnútroštátnym súdom a uvedenú v bodoch 8 až 10 vyššie.

145.

Argumenty uvedené vyššie v rámci analýzy tretej prejudiciálnej otázky sú tiež použiteľné mutatis mutandis aj v kontexte prvej otázky, a to pre potreby preukázania, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ bráni – v kontexte právneho a skutkového stavu v Poľsku – súdnym prostriedkom nápravy trpiacim vadami čo do účinnosti, ako je to v prípade prostriedku nápravy, ktorý bol uplatniteľný v konaní vo veci samej (§ 44 ods. 1a, 1b a 4 zákona o KRS).

146.

Domnievam sa (rovnako ako vnútroštátny súd), že prostriedok nápravy, ktorý majú k dispozícii účastníci konania, ktorých vymenovanie nebolo navrhnuté, je úplne neúčinný, lebo nemení právne postavenie kandidáta, ktorý v rámci konania, ktoré vyústilo do vydania neskôr zrušeného uznesenia KRS, podá odvolanie. Rovnako tak neumožňuje opätovné posúdenie jeho žiadosti o vymenovanie na uvoľnené miesto sudcu Najvyššieho súdu, ak bola žiadosť podaná v súvislosti s oznámením výberového konania na konkrétne miesto sudcu.

147.

Na to, aby bol právny rámec odvolania účinný, by podľa môjho názoru bolo potrebné, aby: 1. podaním odvolania ktorýmkoľvek z neúspešných kandidátov uchádzajúcich sa o miesto sudcu Najvyššieho súdu došlo k pozastaveniu celého konania o vymenovaní až do okamihu prerokovania tohto odvolania vnútroštátnym súdom; 2. vyhovenie odvolaniu proti uzneseniu KRS o nepodaní návrhu na vymenovanie do funkcie sudcu Najvyššieho súdu by malo za následok vznik povinnosti na strane príslušného orgánu členského štátu (KRS) opätovne posúdiť danú individuálna vec týkajúcu sa vymenovania do funkcie sudcu Najvyššieho súdu; 3. dotknuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť, ak by vnútroštátny súd odvolanie, ktoré proti nemu bolo podané, zamietol, a až potom by mohlo byť toto uznesenie predložené prezidentovi republiky a kandidát, ktorý je v ňom uvedený, by bol menovaný za sudcu Najvyššieho súdu.

148.

Zastávam teda názor, že existuje zrejmá pochybnosť o účinnosti prostriedku nápravy, ktorý možno podať proti uzneseniam KRS vydaným v individuálnych veciach týkajúcich sa vymenovania do funkcie sudcu Najvyššieho súdu, a teda vo veciach týkajúcich sa práv zaručených právom Únie, lebo skutočnosťou, o ktorú tu ide, je miesto sudcu na súde členského štátu, ktorý je súdom poslednej inštancie. To platí o to viac, že sa právny rámec odvolania proti uzneseniam v týchto veciach líši od právneho rámca odvolania použiteľného na výberové konania týkajúce sa uvoľnených miest sudcov na iných súdoch, než je Najvyšší súd (pričom tu zjavne neboli vykonané žiadne zmeny a neuplatnia sa tu nedávno zavedené obmedzujúce „inovácie“), čo nemožno odôvodniť iba kritériom súdu, na ktorom je uvoľnené miesto sudcu, ktoré je týmto spôsobom obsadzované.

149.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že tento postup vytvára situáciu odlišného prístupu k príslušnému súdu medzi dvoma kategóriami kandidátov na vymenovanie do funkcie sudcu, čo by mohlo narušiť zásadu rovnakého prístupu k súdu.

150.

Dovolil by som si najmä zdôrazniť skutočnosť, že nebol predložený žiadny presvedčivý argument, ktorý by tento rozdiel v účinnosti predmetného prostriedku nápravy a toto „špeciálne zaobchádzanie“ v rámci postupu menovania do funkcie sudcu Najvyššieho súdu odôvodnil.

151.

S prihliadnutím na vyššie uvedené sa vnútroštátny súd správne domnieva, že tieto vnútroštátne pravidlá nie sú v súlade s právom Únie.

152.

Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že je na členských štátoch, aby najmä na základe zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v článku. 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ zabezpečili na svojich územiach uplatňovanie a dodržiavanie práva Únie. Na tomto základe, a ako je stanovené v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ, členské štáty upravia potrebné prostriedky nápravy, ktoré zabezpečia dodržiavanie práv jednotlivcov na účinnú právnu ochranu v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie. Členským štátom tak prislúcha stanoviť systém prostriedkov nápravy a konaní, ktoré v týchto oblastiach zabezpečia účinnú právnu ochranu. ( 70 ) Táto ochrana predstavuje základný atribút právneho štátu podľa článku 2 ZEÚ.

153.

Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd musí preskúmať predmetné uznesenia KRS v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami platnými pred zmenou zavedenou zákonom z 26. apríla 2019, musí byť toto preskúmanie účinné a nesmie byť spôsobilé vyvolávať u jednotlivcov legitímne pochybnosti o platnosti postupu menovania sudcov menovaných na tomto základe.

154.

To znamená, že vnútroštátny súd musí mať možnosť vykonať súdne preskúmanie – prinajmenšom v rozsahu, aký načrtol Súdny dvor v rozsudku vo veci A. K. a i. (bod 145), teda spôsobom, ktorý mu umožní posúdiť, či nedošlo k prekročeniu alebo zneužitiu právomoci, nesprávnemu právnemu posúdeniu alebo zjavne nesprávnemu posúdeniu. ( 71 )

155.

Okrem toho zásada účinnej súdnej ochrany vyžaduje, aby právoplatné rozhodnutie prijaté súdom v nadväznosti na vyššie uvedené preskúmanie bolo účinné a aby bola táto účinnosť zaručená, aby sa toto rozhodnutie nestalo iluzórnym. ( 72 )

156.

Ako uviedol Súdny dvor vo veci FMS ( 73 ), „zásada prednosti práva Únie a právo na účinnú súdnu ochranu zaručené článkom 47 Charty od vnútroštátneho súdu vyžadujú, aby vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o opravnom prostriedku [ktorý prejednáva] v prípade, ak podľa vnútroštátneho práva nemá právomoc o ňom rozhodnúť žiadny iný súd“.

157.

To znamená, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré predstavujú prekážku dosiahnutia cieľov zakotvených v článku 19 ods. 1 ZEÚ, nesmie vnútroštátny súd uplatňovať. V kontexte tejto veci tak vnútroštátny súd nesmie uplatniť i) ustanovenia, ktoré by mali za následok úplné vylúčenie možnosti preskúmania nesprávneho posúdenia kandidátov na výkon funkcie sudcu vo svetle kritérií, ktoré sú pre nich stanovené, a ii) čiastočne konečnú povahu uznesení KRS vo vzťahu ku kandidátom, ktorí menovaní boli. Inak by bolo súdne preskúmanie takého uznesenia vo vzťahu ku menovanému kandidátovi len iluzórne.

158.

Pokiaľ ide teda o vymenovaného kandidáta, platí, že vnútroštátna právna úprava, ako je právna úprava vo veci samej, by sa rovnala neexistencii akéhokoľvek preskúmania, čo umožňuje ostatným zložkám štátnej moci konať úplne podľa svojho uváženia a môže u jednotlivcov vyvolávať legitímne pochybnosti, a to v rozpore s článkom 19 ods. 1 ZEÚ.

159.

Vzhľadom na to, že na prvú otázku je potrebné odpovedať kladne (t. j. zastávam názor, že právny rámec konania o odvolaní proti uzneseniam KRS v individuálnych veciach týkajúcich sa vymenovania do funkcie sudcu Najvyššieho súdu nezabezpečuje právo na účinný prostriedok nápravy a na súdnu ochranu, a to ani zabezpečením primeraného rozsahu tejto ochrany), sa vnútroštátny súd vo svojej druhej otázke domnieva, že je odôvodnené určiť význam týchto nedostatkov v rámci konania o odvolaní proti príslušným uzneseniam KRS vo vnútroštátnom práve (a tu uvedených aspektov týchto nedostatkov) v tom zmysle, či majú za následok aj porušenie práva na rovnaký prístup k verejnej službe, čo nespĺňa ciele všeobecného záujmu.

160.

A.B., C.D., E.F. a I.J. v podstate tvrdia, že skutočnosť, že boli zbavení účinnej súdnej ochrany svojho ústavného práva na prístup k verejnej službe podľa rovnakých pravidiel, ktoré platia pre osoby, ktorých kandidatúry KRS navrhla, predstavuje tiež porušenie rôznych zásad práva Únie, ako je zásada právneho štátu, rovnosti zaobchádzania, rovnakého prístupu k verejnej službe a inštitucionálnej rovnováhy. Navyše spôsob zloženia KRS nijako nezaručuje jej nezávislosť od zákonodarnej a výkonnej zložky štátnej moci.

161.

Postačí však uviesť, že skutočnosť, že možné uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania podľa práva Únie, vrátane článkov 20 a 21 Charty, v situácii takého rozdielneho zaobchádzania, o aké údajne ide v konaní vo veci samej (ktoré údajne existuje medzi opravnými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii kandidáti uchádzajúci sa o funkcie sudcu Najvyššieho súdu, a opravnými prostriedkami, ktoré môžu využiť kandidáti na iné miesta sudcov), nie je ani zďaleka zrejmé, a to najmä vzhľadom na neexistenciu rozdielneho zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu, ktoré by vychádzalo z niektorého zo špecifických dôvodov upravených v smernici 2000/78.

162.

V každom prípade však zastávam názor, že nie je nevyhnutné odpovedať aj na druhú otázku, keďže odpovede na prvú a tretiu otázku poskytnú vnútroštátnemu súdu dostatočné usmernenie na vyriešenie sporov v konaní vo veci samej.

163.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor na otázky položené zo strany Naczelny Sąd Administracyjny (Najvyšší správny súd, Poľsko) odpovedal takto: