1.

„Cestovanie bez pohybu“ je pre fanúšikov sci‑fi navždy spojené s knihou Duna ( 2 ) od Franka Herberta a s jej nezvyčajným fantazijným spracovaním vo filme Davida Lyncha z roku 1984. ( 3 )

2.

Je však podľa nariadenia (ES) č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ( 4 ) možné „sprístupnenie bez odovzdania“? Práve v tejto metaforickej skratke spočíva základná otázka tohto odvolania.

3.

Pani Päivi Leinová‑Sandbergová požiadala o prístup k dokumentu Európskeho parlamentu. Jej žiadosť bola zamietnutá s odôvodnením, že adresát požadovaného dokumentu ho napadol na Všeobecnom súde. ( 5 ) Podľa Parlamentu tento dokument nebolo možné sprístupniť vzhľadom na ochranu súdneho konania podľa článku 4 ods. 2 druhej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Pani Leinová‑Sandbergová podala proti tomuto rozhodnutiu na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť. Adresát uvedeného dokumentu však uverejnil verziu požadovaného dokumentu na svojom (súkromnom) internetovom blogu bez toho, aby o tom pani Leinová‑Sandbergová alebo Parlament vedeli. Všeobecný súd z toho dôvodu konštatoval, že konanie sa zastavuje, pretože požadovaný dokument už je k dispozícii na internete.

4.

Aké sú právne dôsledky pre konanie na súde Únie, ak tretia osoba zverejnení na internete verziu dokumentu, ktorý je predmetom žiadosti o prístup na základe nariadenia č. 1049/2001? Je možné konštatovať, že žaloba proti zamietnutiu poskytnutia prístupu k tomuto dokumentu sa stala bezpredmetnou a žalobca už nemá ďalší záujem na výsledku konania, aj keď pôvodné zamietavé rozhodnutie inštitúcie, ktorá prístup zamietla, stále platí, pričom žalobca nikdy nezískal autentickú verziu dokumentu, o ktorý dotknutú inštitúciu žiadal?

5.

Článok 1 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje:

„Účelom tohto nariadenia je:

6.

Článok 2, nazvaný „Adresát a rozsah pôsobnosti“, uvádza:

„1.   Každý občan únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v niektorom členskom štáte má právo na prístup k dokumentom orgánov v súlade s pravidlami, podmienkami a obmedzeniami určenými v tomto nariadení.

…“

7.

Článok 3 stanovuje niektoré definície na účely nariadenia č. 1049/2001:

„…

8.

Článok 4 nariadenia č. 1049/2001 znie:

„1.   Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana:

2.   Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana:

pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.

…

7.   Výnimky stanovené v odsekoch 1 až 3 sa vzťahujú iba na obdobie, v priebehu ktorého je ochrana odôvodnená na základe obsahu daného dokumentu. Výnimky môžu platiť najviac na obdobie 30 rokov…“

9.

Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 žiadateľ nie je povinný uviesť dôvod svojej žiadosti.

10.

Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje:

„Ak dokument už bol uvoľnený na zverejnenie príslušným orgánom a je žiadateľovi ľahko prístupný, orgán si môže splniť svoju povinnosť poskytnúť prístup k dokumentom tak, že žiadateľa informuje o tom, ako môže požadovaný dokument získať.“

11.

Skutkové okolnosti veci samej a konanie na Všeobecnom súde, ako vyplývajú z napadnutého uznesenia ( 6 ) a zo spisu, možno zhrnúť nasledovne.

12.

Vo svojom rozhodnutí A(2015) 4931 (ďalej len „požadovaný dokument“) z 8. júla 2015 Európsky parlament odmietol poskytnúť pánovi Emiliovi De Capitanimu prístup k dokumentom LIBE‑2013‑0091‑02 a LIBE‑2013‑0091‑03 obsahujúcim štvrtú kolónku dvoch tabuliek vypracovaných v rámci v tom čase prebiehajúcich trialógov. Pán De Capitani podal 18. septembra 2015 proti tomuto zamietavému rozhodnutiu žalobu o neplatnosť na Všeobecný súd (ďalej len „vec De Capitani“).

13.

Medzičasom pán De Capitani uverejnil 12. júla 2015 komentovanú verziu požadovaného dokumentu v rámci blogu. ( 7 ) V otvorenej verzii blogového príspevku vo formáte HTML však boli časti textu upravené. Časti viet alebo celé odseky boli vyznačené tučným písmom, iné časti boli zvýraznené kurzívou, pričom niektoré vety boli podčiarknuté a isté časti textu boli zrejme vynechané. Autor blogu tiež text viackrát doplnil a vyjadril svoje vlastné postoje alebo nesúhlas s konštatovaniami Parlamentu.

14.

V decembri 2016, keď bola vec De Capitani prejednávaná na Všeobecnom súde, pani Päivi Leinová‑Sandbergová (ďalej len „odvolateľka“), ktorá bola v tom čase profesorkou medzinárodného a európskeho práva na Univerzite severného Fínska, požiadala Európsky parlament (ďalej len „odporca“), aby jej poskytol prístup k rozhodnutiu Parlamentu, ktorého sa týkala žiadosť pána De Capitaniho. Uviedla, že prístup k požadovanému dokumentu potrebuje z dôvodu dokončenia dvoch výskumných projektov, ktoré viedla.

15.

Dňa 23. januára 2017 odporca odmietol umožniť odvolateľke prístup k požadovanému dokumentu s odôvodnením, že by sa tak porušila ochrana súdneho konania, ako to vyplýva z druhej zarážky článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Odvolateľka následne podala opakovanú žiadosť.

16.

Rozhodnutím A(2016) 15112 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) z 3. apríla 2017 odporca potvrdil svoje odmietnutie poskytnúť odvolateľke prístup k požadovanému dokumentu. Predovšetkým konštatoval, že zamietavé rozhodnutie týkajúce sa pána De Capitaniho bolo v tom čase napadnuté na Všeobecnom súde a jeho zverejnenie by ovplyvnilo právo na spravodlivý proces a rovnosť zbraní účastníkov konania. Okrem toho by zverejnenie v širšom kontexte umožnilo vonkajší tlak na súdne konanie a nevyhnutne by narušilo jeho pokojný priebeh.

17.

Odvolateľka podala 6. júla 2017 na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia. Odporca následne predniesol svoje vyjadrenie k žalobe.

18.

Opatrením na zabezpečenie priebehu konania zo 14. novembra 2017, ktoré bolo prijaté podľa článku 89 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, tento súd upozornil odvolateľku na to, že pán De Capitani zverejnil požadovaný dokument vo vyššie uvedenom blogu. ( 8 ) Všeobecný súd odvolateľku požiadal, aby uviedla, či získala zadosťučinenie tým, že už mala prístup k požadovanému dokumentu online.

19.

Odvolateľka odpovedala 30. novembra 2017 v tom zmysle, že o dostupnosti požadovaného dokumentu na internete sa dozvedela, až keď ju o tom informoval Všeobecný súd. Uviedla, že skutočnosť, že tento dokument je prístupný na internete, pre ňu nepredstavuje uspokojivé vyriešenie sporu.

20.

Všeobecný súd následne požiadal účastníkov konania, aby sa v rámci druhej výmeny vyjadrení sústredili na prípustnosť žaloby odvolateľky. V januári 2018 odvolateľka predložila repliku. Dňa 9. marca 2018 odporca predložil svoju dupliku. Uviedol v nej najmä, že o zverejnení požadovaného dokumentu na internete sa aj on sám dozvedel až po tom, ako ho o tom informoval Všeobecný súd. Podľa odporcu zo skutočnosti, že odvolateľka už vie o uvedenom zverejnení, vyplýva, že jej žaloba o neplatnosť sa stala bezpredmetnou. Parlament preto v duplike požiadal o zastavenie konania.

21.

V listoch z 15. marca 2018 Všeobecný súd informoval účastníkov konania, že sa nezaoberal návrhom Parlamentu, aby bolo konanie zastavené, pretože uvedený návrh nebol predložený formou samostatného podania tak, ako to vyžaduje článok 130 ods. 2 rokovacieho poriadku.

22.

Dňa 27. marca 2018 Parlament v osobitnom dokumente podal návrh, aby Všeobecný súd zastavil konanie. Subsidiárne odporca navrhol, aby Všeobecný súd zamietol žalobu odvolateľky ako neprípustnú alebo nedôvodnú a uložil jej povinnosť nahradiť trovy konania.

23.

Všeobecný súd vyzval 5. apríla 2018 odvolateľku, aby predniesla pripomienky k návrhu odporcu na zastavenie konania. Odvolateľka vo svojej odpovedi zdôraznila, že ona sama ani odporca nevedeli o tom, že pán De Capitani sprístupnil požadovaný dokument vo svojom internetovom blogu, kým ich na to Všeobecný súd neupozornil. Tvrdila, že keď sa dokument umiestni na blog súkromnej osoby niekde v internetovom priestore, nemožno celkom hovoriť o „zverejnení“. Okrem toho uviedla, že rozhodnutie Európskeho parlamentu o odmietnutí, ktoré je stále platné, nemôže byť imúnne voči súdnemu preskúmaniu len preto, že niekto zverejnil požadovaný dokument v rámci blogu.

24.

Medzitým v čase, keď pokračovalo konanie na prvom stupni v tejto veci, Všeobecný súd 22. marca 2018 rozhodol vo veci De Capitani. Zrušil rozhodnutie Parlamentu týkajúce sa pána De Capitaniho a konštatoval, že Parlament porušil prvý pododsek článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001, keď odmietol v priebehu legislatívneho postupu prístup k štvrtej kolónke dotknutých dokumentov z dôvodu, že by to vážne narušilo jeho rozhodovací proces. ( 9 )

25.

Všeobecný súd vo svojom uznesení z 20. septembra 2018 („napadnuté uznesenie“) ( 10 ) rozhodol o zastavení konania o žalobe odvolateľky.

26.

Konštatoval najmä, že žaloba o neplatnosť rozhodnutia, ktorým sa zamieta prístup k dokumentom, sa stáva bezpredmetnou, keď dotknuté dokumenty zverejnila tretia osoba, pričom žiadateľ k nim má prístup a môže ich použiť zákonným spôsobom rovnako, ako keby ich získal na základe žiadosti v zmysle nariadenia č. 1049/2001. ( 11 ) Samotný adresát požadovaného dokumentu sprístupnil jeho úplné znenie, a preto je nepochybné, že odvolateľka tento dokument mohla použiť úplne zákonným spôsobom na účely svojej univerzitnej práce. ( 12 )

27.

Okrem toho podľa Všeobecného súdu nie je pravdepodobné, že by sa údajná protiprávnosť odmietnutia prístupu zopakovala aj v budúcnosti za iných okolností, ako boli osobitné okolnosti prejednávanej veci. Odmietnutie odporcu poskytnúť prístup k požadovaným dokumentom bolo osobitne spojené s prejednávanou vecou a malo ad hoc povahu, pretože po prvé vec De Capitani bola stále prejednávaná, a po druhé žiadosť odvolateľky bola podaná v kontexte intenzívnych blogových diskusií a stanovísk, ktoré pravdepodobne mohli ovplyvniť postoj odporcu vo veci. ( 13 ) Okrem toho požadovaný dokument zverejnil jeho adresát, a nie odporca, a odvolateľka preto nemôže tvrdiť, že odporca sa spoliehal na taktiku odďaľovania spočívajúcu v čakaní na možnú žalobu podanú na súd Únie pred zverejnením dokumentu, ktorého sprístupnenie bolo predmetom žiadosti. ( 14 )

28.

Všeobecný súd preto dospel k záveru, že žaloba odvolateľky sa stala bezpredmetnou vzhľadom na to, že pán De Capitani požadovaný dokument zverejnil. Preto viac neexistoval dôvod rozhodnúť o žalobe ani o návrhoch na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Fínska republika a Švédske kráľovstvo. Všeobecný súd rozhodol, že účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania. Rovnako rozhodol, že Fínska republika a Švédske kráľovstvo znášajú svoje vlastné trovy konania.

29.

Odvolateľka v tomto odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie, vydal vo veci konečný rozsudok a uložil odporcovi povinnosť nahradiť trovy konania vrátane trov vedľajších účastníkov konania.

30.

Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľka dva odvolacie dôvody. Po prvé sa podľa nej Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že žaloba je už bezpredmetná. Po druhé sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a procesných chýb, keď konštatoval, že odvolateľka už nemá záujem na konaní.

31.

Vo svojom vyjadrení k odvolaniu Parlament tvrdí, že oba odvolacie dôvody sa majú zamietnuť buď ako čiastočne neprípustné a čiastočne nedôvodné, alebo ako nedôvodné.

32.

Odvolateľka tiež predložila repliku a Parlament dupliku.

33.

Fínska republika a Švédske kráľovstvo vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu odvolateľky.

34.

Tieto návrhy sú rozdelené nasledovne. Najprv preskúmam vzťah medzi dvoma odvolacími dôvodmi odvolateľky a predovšetkým rozdiel medzi predmetom (alebo cieľom) žaloby o neplatnosť a (zostávajúcim) ďalším záujmom na konaní v prípade, že pôvodný predmet konania skutočne stratil účel (A). Následne posúdim prvý odvolací dôvod (B). Keďže sa s odvolateľku zhodujem v tom, že predmet tohto sporu nezanikol a prvému odvolaciemu dôvodu preto treba vyhovieť, budem sa následne len stručne venovať druhému odvolaciemu dôvodu (C) a potom tieto návrhy uzavriem zameraním sa na rozsah tohto odvolania (D).

35.

Odvolateľka vo svojom odvolaní uvádza dve tvrdenia: po prvé sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že žaloba je už bezpredmetná; po druhé sa tento súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že odvolateľka už nemá záujem na konaní.

36.

Pokiaľ ide o vzťah medzi uvedenými dvoma odvolacími dôvodmi, odvolateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie neprimerane spája údajnú bezpredmetnosť žaloby o neplatnosť a záujem na konaní. Ide predsa o dva samostatné právne koncepty, ktoré majú byť posúdené samostatne. Odporca sa domnieva, že potreba pokračujúcej existencie predmetu žaloby sa má posudzovať spolu s pokračujúcou existenciou záujmu na konaní.

37.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí záujem na konaní pri zohľadnení predmetu žaloby existovať v etape podania žaloby, ktorá je v opačnom prípade neprípustná. Predmet sporu má rovnako ako záujem na konaní pretrvávať až do vyhlásenia konečného rozhodnutia súdu, inak musí byť konanie zastavené, čo predpokladá, že žaloba môže v prípade úspechu priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal. ( 15 )

38.

Žalobca si môže zachovať záujem na zrušení rozhodnutia s cieľom dosiahnuť uvedenie svojej situácie do pôvodného stavu alebo s cieľom dosiahnuť, aby autor napadnutého aktu v budúcnosti urobil náležité zmeny a zabránil tak nebezpečenstvu, že sa bude opakovať protiprávny stav, ktorý tento akt údajne obsahuje. ( 16 )

39.

Súhlasím s odporcom, že predmet žaloby o neplatnosť a pretrvávajúci záujem na konaní sa môžu do istej miery prekrývať. Je tiež zjavné, že používaná terminológia nie je vždy jednotná. Napríklad popri výraze „predmet“ sporu sa v rovnakom význame používajú slová ako „cieľ“, „podstata“ alebo dokonca „zámer“. Rovnako v prípade, že je jasné, že príslušná inštitúcia požadovaný dokument medzičasom sprístupnila, a žiadateľovi sa teda v súvislosti s jeho pôvodnou žiadosťou v zásade vyhovelo, Súdny dvor zvyčajne preskúma aj záujem na konaní, čo môže viesť k zániku „predmetu“ žaloby, ktorý sa skúma ako jeden z aspektov v celkovom kontexte otázky, či ešte existuje pretrvávajúci záujem na konaní. ( 17 )

40.

Z logického pohľadu však Súdny dvor naozaj rozlišuje medzi dvoma druhmi záujmu: prvým je pôvodný záujem žalobcu na konaní a druhým je zostávajúci, ďalší záujem žalobcu, ktorý pretrváva aj po tom, ako jeho pôvodný záujem na základe istej skutočnosti zanikol.

41.

Vyjadrené presnejšie v konkrétnom kontexte sporov súvisiacich s dokumentmi podľa nariadenia č. 1049/2001 je predmetom žaloby ( 18 ) podanej s cieľom domôcť sa práva na prístup k dokumentom zrušenie napadnutých rozhodnutí. To je nepochybne formálny cieľ žaloby: dosiahnuť zrušenie nepriaznivého rozhodnutia a prinútiť tak dotknutú inštitúciu, aby rozhodla nanovo. Žaloba o neplatnosť zamietavého rozhodnutia o prístupe k požadovanému dokumentu by mohla tiež mať sprievodný vecný zámer alebo v tomto zmysle skôr (vedľajší) predmet: získanie dokumentu, ktorého sa týkala pôvodná žiadosť o prístup.

42.

Žalobca má aj naďalej pôvodný záujem (a žaloba nemôže byť bezpredmetnou), ak nenastanú tieto dve alternatívne situácie: (i) napadnuté rozhodnutie je formálne zrušené (ide o formálny zánik predmetu sporu) alebo (ii) inštitúcia prizná žalobcovi plný prístup k požadovanému dokumentu, pričom nevyhnutne nezruší svoje predchádzajúce rozhodnutie, čím žalobcovi úplne vyhovie (vecný zánik predmetu sporu).

43.

Ak ďalej vychádzame z predpokladu, že takýto pôvodný záujem naozaj zanikol, žalobca si môže aj naďalej zachovať zostávajúci záujem na konaní alebo, ako sa to v praxi často stáva, záujem na ukončení konania vyhlásením súdneho rozhodnutia, a to napriek tomu, že v priebehu konania získal požadovaný dokument.

44.

V druhom z uvedených prípadov v judikatúre Súdneho dvora nachádzame najmä dva možné scenáre. Po prvé si žalobca zachováva záujem na konaní „s cieľom dosiahnuť uvedenie svojej situácie do pôvodného stavu“. Z toho napríklad Súdny dvor vychádzal, keď konštatoval, že pri žalobe o neplatnosť sa môže zachovať záujem na konaní ako podklad prípadnej žaloby o určenie zodpovednosti za škodu. ( 19 ) Takýto záujem sa má posúdiť s prihliadnutím na osobitné okolnosti, najmä na následky namietanej protiprávnosti. ( 20 ) Po druhé si žalobca zachováva záujem na konaní „aby autor napadnutého aktu v budúcnosti urobil náležité zmeny a zabránil tak nebezpečenstvu, že sa bude opakovať protiprávny stav, ktorý napadnutý akt obsahuje“ ( 21 ).

45.

Vyššie uvedené možno zhrnúť tak, že pôvodný záujem podať žalobu o neplatnosť pretrváva do chvíle, keď sa napadnuté rozhodnutie buď formálne zruší, alebo žalobca získa úplné vecné zadosťučinenie. Akýkoľvek iný (ďalší alebo zostávajúci) záujem sa bude týkať všetkých ďalších okolností, ktoré môžu Súdny dvor viesť k vydaniu rozsudku vo veci napriek tomu, že pôvodný predmet žaloby zanikol.

46.

Pokiaľ ide o poradie, v akom sa preskúmanie uskutoční, je dôležité uviesť, že dve uvedené kategórie predstavujú dva za sebou nasledujúce (chrono)logické kroky. Preskúmanie druhého kroku je potrebné, len ak sa v rámci prvého kroku zistí, že žalobca stratil pôvodný záujem na konaní. Ak naopak žalobca nezískal formálne ani vecné zadosťučinenie, netreba sa zaoberať možným iným alebo ďalším záujmom na získaní rozhodnutia súdu Únie o neplatnosti.

47.

Preto sa domnievam, že v prejednávanej veci je užitočné preskúmať oba odvolacie dôvody v poradí, v akom ich predložila odvolateľka. Ide o logické poradie, v ktorom je vhodné riadne preskúmať otázku záujmu na konaní.

48.

V prvom odvolacom dôvode ide v podstate o to, či odvolateľka získala vecné zadosťučinenie, a teda či pôvodný predmet žaloby (a pôvodný záujem na konaní) zanikol.

49.

Odvolateľka, ktorú podporuje fínska a švédska vláda, tvrdí, že to tak nie je. Odporca napadnuté rozhodnutie nezrušil. Ako vyplýva z veci ClientEarth ( 22 ), zverejnenie dokumentov, ktorých sprístupnenie sa požaduje, nie je pri určení, či predmet žaloby zostáva zachovaný, relevantné. Okrem toho odvolateľka tvrdí, že Parlament jej nikdy neposlal autentické znenie požadovaného dokumentu. Pri svojom výskume sa nemôže spoliehať na čiastkové a neautentické informácie získané zo súkromných blogov na internete.

50.

Podľa odporcu sa žaloba po tom, ako sa zistilo, že adresát požadovaného dokumentu ho zverejnil, stala bezpredmetnou. Je veľmi pravdepodobné, že blog, v rámci ktorého pán De Capitani zverejnil dotknutý dokument, odvolateľka poznala, pretože tam boli zverejňované aj jej vlastné príspevky. Mohla preto získať k dokumentu prístup a zákonne ho použiť na účely svojho akademického výskumu alebo na akýkoľvek iný účel.

51.

Zo spisu, ktorý má k dispozícii Všeobecný súd, nevyplýva, že by Parlament formálne zrušil svoje pôvodné zamietavé rozhodnutie, a o tejto skutočnosti nebol upovedomený ani Súdny dvor. Takáto situácia teda v prejednávanej veci nenastala a nie je potrebné jej venovať pozornosť.

52.

Získala však odvolateľka vecné zadosťučinenie, pričom pôvodný predmet žaloby (a pôvodný záujem na konaní) zanikol?

53.

Problém pôvodného a tiež pretrvávajúceho záujmu na konaní je, ako vyplýva z predchádzajúcej časti týchto návrhov, procesnou otázkou týkajúcou sa konania na súde Únie. Ak sa zmenia okolnosti, možno stále hovoriť o konaní? Otázka záujmu na konaní je síce do veľkej miery nezávislá a prierezová kategória a uplatňuje sa na akýkoľvek druh sporu na súde Únie, rovnako sa však viaže na predmet alebo oblasť práva, v rámci ktorého prebieha konanie. Ako inak by bolo možné posúdiť, či je žaloba bezpredmetná, a teda potenciálne nepodložená, keď nárok, ktorý sa snaží navrhovateľ vymôcť podľa práva Únie, nie je zrejmý?

54.

Preto v nasledujúcom texte začnem tým, že pripomeniem, aké sú vlastne práva jednotlivca (a im zodpovedajúce povinnosti inštitúcie) v zmysle nariadenia č. 1049/2001, ktorých sa môže domáhať žalobca požadujúci zrušenie zamietavého rozhodnutia o prístupe k dokumentom (1). Následne sa budem venovať testu, ktorý v prejednávanej veci použil Všeobecný súd pri určení, či odvolateľka dosiahla vecné zadosťučinenie (2). Potom na príklade prejednávanej veci poukážem na to, prečo je tento test koncepčne nesprávny a prakticky neudržateľný (3), a napokon uvediem, ako by takýto test mal vyzerať (4).

55.

Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 výslovne zakotvuje (subjektívne) právo na prístup k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie, ktoré má „každý občan Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v niektorom členskom štáte“. Podľa článku 2 ods. 3 nariadenia sa toto právo vecne vzťahuje na „všetky dokumenty zo všetkých oblastí činnosti Európskej únie, ktoré niektorý z orgánov má, to znamená dokumenty, ktoré vypracoval alebo dostal a ktoré má v držbe“.

56.

Čo však dokumenty, ktoré už boli zverejnené a nachádzajú sa vo verejnom priestore? Legislatívna história nariadenia č. 1049/2001 a tiež štruktúra nariadenia v jeho súčasnej podobe dávajú na túto otázku veľmi jasnú odpoveď.

57.

Po prvé, pokiaľ ide o legislatívnu históriu nariadenia, návrh Komisie obsahoval výnimku z prístupu k dokumentom a stanovoval, že nariadenie sa nemá uplatňovať na „dokumenty, ktoré už boli zverejnené alebo sú verejnosti inak dostupné“ ( 23 ). V rámci legislatívneho procesu však Parlament jednak vyjadril želanie vynechať toto navrhované ustanovenie a jednak zaviesť ustanovenie (navrhovaný článok 2a ods. 1), v ktorom sa výslovne uvádza, že „právo na prístup k dokumentom inštitúcií zahŕňa prístup k zverejneným dokumentom“ ( 24 ). Z toho zrejme vyplýva, že práve Parlament si želal zahrnúť dokumenty, ktoré už boli prístupné verejnosti iným spôsobom (teda dokumenty vo všeobecnosti sprístupnené samotnou inštitúciou EÚ alebo treťou osobou), medzi dokumenty, o ktorých sprístupnenie je možné na základe nariadenia č. 1049/2001 požiadať inštitúciu Únie.

58.

Po druhé, pokiaľ ide o vnútornú logiku nariadenia, v jeho súčasnom znení je zrejmá kompromisná poloha. V konkrétnych prípadoch dokumentov, ktoré už zverejnila príslušná inštitúcia a žiadateľovi sú ľahko dostupné, článok 10 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 obsahuje upravenú povinnosť inštitúcie EÚ voči žiadateľovi. Za takýchto okolností nie je inštitúcia EÚ povinná požadovaný dokument poskytnúť, ale žiadateľa len informuje o tom, ako môže požadovaný dokument získať.

59.

Chcem zdôrazniť dva aspekty, ktoré jasne vyplývajú zo znenia článku 10 ods. 2 nariadenia. Po prvé dokument, ktorý už bol uvoľnený na zverejnenie príslušným orgánom, by sa mohol s istou dávkou veľkorysosti vykladať v tom zmysle, že bol zverejnený dotknutým orgánom, alebo možno tiež zverejnený akýmkoľvek iným orgánom, a to samozrejme za predpokladu, že neexistujú pochybnosti o pravosti požadovaného dokumentu. ( 25 ) Po druhé kópia predmetného dokumentu je vždy „úradne potvrdená“, keď príslušný orgán žiadateľa informuje o tom, ako môže požadovaný dokument získať.

60.

Nariadenie č. 1049/2001 neobsahuje zmienku o dokumentoch, ktoré verejnosti sprístupnia tretie osoby. Vo svojom článku 3 písm. b) síce nariadenie „tretie osoby“ definuje, avšak s iným cieľom, ktorým je najmä prístup k dokumentom tretích osôb v zmysle článku 4 ods. 4. Nariadenie určite neupravuje splnenie povinnosti poskytnutia prístupu k dokumentom, ktorú by mala tretia osoba, predovšetkým súkromná tretia osoba. ( 26 ) To je však úplne logické.

61.

Po prvé, pokiaľ ide o samotný normatívny text, nariadenie č. 1049/2001 neobsahuje nijakú výnimku týkajúcu sa skutočnosti, že požadovaný dokument zverejnila tretia osoba. Výnimky z prístupu k dokumentom sú taxatívne uvedené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001.

62.

Po druhé, pokiaľ ide o účel, článok 1 a odôvodnenia 1, 2, 3 a 4 nariadenia č. 1049/2001 poukazujú na to, že cieľom nariadenia je zabezpečiť transparentnosť a otvorenosť v rámci orgánov EÚ, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, a zaručiť čo najširší prístup k dokumentom EÚ a čo najľahšie uplatňovanie tohto práva prostredníctvom priameho dialógu medzi orgánom a žiadateľom. Žiadateľ teda má nárok získať od dotknutého orgánu EÚ odpoveď, a to aj vo vzťahu k dokumentom, ktoré už sú vo verejnom priestore.

63.

Po tretie „úradné potvrdenie“ dotknutého dokumentu zo strany príslušného orgánu v zmysle článku 10 ods. 2 je nevyhnutným predpokladom jeho úplnosti, celistvosti, pravosti a zákonného používania. Nikto by samozrejme nemohol predložiť informáciu, ktorú našiel niekde na internete ako úradný dokument alebo stanovisko príslušného orgánu, ak – a dovtedy kým – by nezískal aj originál tohto dokumentu alebo úradnú odpoveď či jasné potvrdenie zo strany dotknutého orgánu o tom, že nájdená informácia skutočne pochádza od tohto orgánu a odráža sa v nej jeho oficiálne stanovisko. Takýto spôsob informovania v zmysle článku 10 ods. 2 je ešte dôležitejší v prípade, že orgán EÚ najprv prístup k informácii zamietol na základe výnimiek uvedených v článku 4 nariadenia.

64.

Z nariadenia č. 1049/2001 teda jasne vyplýva, že občania EÚ majú subjektívne právo na prístup k dokumentom. Ak je na príslušnej inštitúcii podaná individuálna žiadosť, má táto inštitúcia v podstate tri možnosti. Po prvé poskytnúť prístup. Po druhé zamietnuť ho a vysvetliť, prečo sa tak stalo. Po tretie, ak si to želá, môže poskytnúť odpoveď v zmysle článku 10 ods. 2, čo je vlastne spôsob, ako poskytnúť kladnú odpoveď v zmysle prvej možnosti. Príslušná inštitúcia tak môže žiadateľa nasmerovať na miesto, na ktorom si môže ľahko dostupnú informáciu sám nájsť a zaručuje tak pravosť a dôveryhodnosť tejto informácie, na ktorú žiadateľa odkázal.

65.

Keď však tretia osoba sprístupní dokument verejnosti, neznamená to, že právo žiadateľov získať primeranú odpoveď od inštitúcie EÚ v zmysle nariadenia č. 1049/2001 sa tak naplnilo alebo vyčerpalo. Zo znenia ani z ducha uvedeného nariadenia nevyplýva, že jasné a konkrétne povinnosti inštitúcií EÚ možno účinne preniesť na tretie osoby.

66.

Nespokojný žiadateľ, ktorý sa domnieva, že jeho práva zaručené na základe nariadenia č. 1049/2001 boli porušené, väčšinou podá žalobu o neplatnosť zamietavého rozhodnutia príslušnej inštitúcie. V rámci konania o takejto žalobe môže pôvodný a aktuálny predmet sporu vecne zaniknúť, ak dotknutá inštitúcia v priebehu konania – čo sa niekedy stáva – poskytne plný prístup k požadovanému dokumentu a vecne tak prijme kladné rozhodnutie, pričom umožní prístup podľa článku 10 ods. 1. Rovnako je možné, že inštitúcia bude počas takého konania komunikovať so žalobcom a informuje ho, že dokument je už verejne prístupný v zmysle článku 10 ods. 2, pričom mu poskytne údaje o tom, kde sa dokument nachádza a zaručí tak celistvosť a pravosť tohto dokumentu.

67.

K takému vecnému zadosťučineniu v prejednávanej veci zjavne nedošlo, ak by sme sa nepokúšali o výklad, podľa ktorého by sa za rozhodnutie podľa článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 ( 27 ) považovala buď duplika Parlamentu, alebo jeho následné návrhy na zastavenie konania na Všeobecnom súde (pričom podstata toho rozhodnutia bola trochu prekvapivo žiadateľke doručená prostredníctvom Všeobecného súdu).

68.

V bodoch 27 a 28 napadnutého uznesenia pritom Všeobecný súd, vychádzajúc najmä z rozsudku vo veci Jurašinović/Rada (ďalej len „Jurašinović“) ( 28 ), konštatoval, že „žaloba o neplatnosť rozhodnutia zamietajúceho prístup k dokumentom sa stáva bezpredmetnou, ak dotknuté dokumenty sprístupnila tretia osoba a žalobkyňa k nim môže mať prístup a použiť ich spôsobom, ktorý je rovnako zákonný, ako keby ich získala na základe žiadosti podanej podľa nariadenia č. 1049/2001… Táto judikatúra sa v prejednávanej veci uplatňuje a fortiori, keďže úplné znenie požadovaného dokumentu sprístupnil samotný adresát tohto dokumentu, z čoho vyplýva, že niet pochybnosti o tom, že žalobkyňa môže tento dokument použiť úplne zákonne na účely svojej univerzitnej práce“.

69.

Ako už bolo uvedené vyššie, všeobecnú procesnú kategóriu záujmu na konaní možno do istej miery vnímať ako kategóriu nezávislú od hmotnoprávnych práv, ktorých uplatnenia sa takáto žaloba snaží domôcť. ( 29 ) Táto procesná kategória sa teda nemusí nevyhnutne prekrývať s hmotnoprávnou stránkou. Okrem toho prístup ku kategórii záujem na konaní by malo zahŕňať aj istý stupeň pragmatizmu. Súd Únie predsa rovnako ako iné súdy nie je – pokiaľ ide prinajmenšom o žaloby o neplatnosť –, poradenskou právnou agentúrou, na ktorú by sa mohla obrátiť akákoľvek osoba bez jasného záujmu na výsledku konania.

70.

Na druhej strane uvedená nezávislosť má isté hranice. Vychádzajú z pupočnej šnúry prepájajúcej meritórnu stránku s procesom, ktorého cieľom je dodať meritórnej stránke účinok. V kontexte sporu o prístupe k dokumentom sa musí možnosť vecného zadosťučinenia, a teda možnosť zániku predmetu sporu posúdiť z hľadiska toho, na čo mal žalobca na začiatku nárok.

71.

Z toho pohľadu zastávam názor, že prístup, ktorý Všeobecný súd prijal odkazom na svoje predchádzajúce rozhodnutie vo veci Jurašinović a ktorý preto jednoducho nazvem „test Jurašinović“, je nesprávny, a to tak z koncepčného, ako aj z praktického hľadiska. Tento svoj postoj objasním na základe skutkových okolností tohto odvolania, ešte predtým však uvedené rozhodnutie vysvetlím v jeho vlastnom kontexte: ako tento prístup vznikol (i); prečo veľmi nezapadá medzi iné rozhodnutia Všeobecného súdu a odhaľuje tak nesúlad v judikatúre (ii), a predovšetkým, prečo je toto rozhodnutie neudržateľné po tom, ako veľká komora Súdneho dvora vyhlásila rozsudok vo veci ClientEarth (iii).

72.

Weber/Komisia (ďalej len „Weber“) ( 30 ) je zrejme prvá vec, v ktorej Všeobecný súd prostredníctvom uznesenia konštatoval, že konanie je potrebné zastaviť, keď tretia osoba zverejnila požadovaný dokument (na internete).

73.

V tejto veci novinár požiadal Komisiu, aby mu umožnila prístup k listu Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž, ktorý bol adresovaný nemeckej vláde a týkal sa nemeckej štátnej pomoci. Komisia v odpovedi na otázku, ktorú Všeobecný súd položil účastníkom konania, potvrdila, že uvedený list je prístupný v úplnom znení v časopise, ktorý je k dispozícii na internete. V bode 41 uznesenia sa konštatuje: „podľa Komisie žalobca má prístup k listu, do ktorého chce nazrieť, a môže ho použiť akýmkoľvek spôsobom, ktorý je zákonný, ako keby ho získal na základe žiadosti podanej podľa nariadenia č. 1049/2001“. Keďže však žaloba o neplatnosť bola vyhlásená za zjavne neprípustnú z iného dôvodu, uvedené konštatovanie bolo v uznesení len letmo spomenuté popri odôvodnení Všeobecného súdu a v tejto veci sa z neho priamo nevychádzalo.

74.

Vo veci Jurašinović bol žalobcovi odmietnutý prístup k dokumentom Rady týkajúcim sa Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ďalej len „MTTJ“) a konania pred ním. Vo vyjadrení k žalobe Rada tvrdila, že žalobca nemá záujem na konaní, keďže MTTJ v čase podania žaloby niektoré požadované dokumenty sprístupnil verejnosti prostredníctvom svojej súdnej databázy, ktorá je k dispozícii na internete.

75.

V tejto súvislosti Všeobecný súd výslovne odkázal na vec Weber a konštatoval, že „žaloba o neplatnosť rozhodnutia zamietajúceho prístup k dokumentom je bezpredmetná, ak boli dotknuté dokumenty sprístupnené treťou osobou, keďže žiadateľ má umožnený prístup k týmto dokumentom a môže ich využiť rovnako legálne, ako keby ich získal na základe žiadosti podanej podľa nariadenia č. 1049/2001“ ( 31 ). Keďže však Všeobecný súd zistil, že predmetné dokumenty neboli k dispozícii na internetovej stránke MTTJ „v čase podania žaloby“, napokon zamietol tvrdenie Rady týkajúce sa neprípustnosti, pretože zo spisu nevyplývalo, že by predmetné dokumenty boli v uvedenom čase prístupné verejnosti. ( 32 )

76.

Zo skúmania rozhodnutí, ktoré Všeobecný súd uviedol ako precedensy a vychádzal z nich pri formulovaní svojho základného právneho stanoviska v napadnutom uznesení, ( 33 ) vyplýva, že test vytvorený v tejto veci sa v minulosti nikdy neuplatnil. To samo osebe nie je rozhodujúce. Prirodzený vývoj judikatúry EÚ znamená, že to, čo je v jednej veci len letmo uvedené, je v inej veci jej podstatou. Skutočnosť, že sa tento test nikdy reálne neuplatnil, uvádzam len na zdôraznenie toho, že jeho dosah a dôsledky zostávajú dodnes nepreskúmané.

77.

Navyše judikatúra Všeobecného súdu týkajúca sa rovnakej problematiky, teda či a do akej miery cieľ (predmet) žaloby o neplatnosť vzťahujúcej sa na prístup k dokumentom zaniká po tom, ako tretia osoba požadovaný dokument zverejnila, obsahuje výrazné vybočenia.

78.

V roku 1995 pred rozhodnutiami vo veciach Weber a Jurašinović a v čase, keď sa na prístup k dokumentom orgánov EÚ vzťahovali v každej inštitúcii iné pravidlá, združenie Svenska Journalistförbundet neúspešne požiadalo Radu o prístup k niektorým dokumentom týkajúcim sa Európskeho policajného úradu (Europol). Rovnaký žiadateľ však medzičasom predmetné dokumenty získal od švédskych orgánov. Súd prvého stupňa v tomto kontexte napriek tomu konštatoval, že „osoba, ktorej bol zamietnutý prístup k dokumentu alebo k časti dokumentu, preukázala už len na základe tejto skutočnosti záujem na zrušení tohto rozhodnutia… V tejto súvislosti nie je relevantná skutočnosť, že požadované dokumenty sa už nachádzali vo verejnom priestore“ ( 34 ). Súd prvého stupňa následne preskúmal meritórnu stránku veci, a napokon rozhodnutie Rady, ktorým zamietla prístup žiadateľa k požadovaným dokumentom, zrušil.

79.

Možno ešte väčší význam mal po rozhodnutiach vo veciach Weber a Jurašinović rozsudok vo veci Access Info Europe/Rada ( 35 ), v ktorej žalobkyňa napadla odmietnutie Rady poskytnúť jej prístup k istým informáciám nachádzajúcim sa v nóte o návrhu nového nariadenia o prístupe k dokumentom inštitúcií EÚ s odôvodnením, že by to narušilo rozhodovací proces v Rade. Vo vyjadrení k žalobe Rada uviedla, že úplné znenie požadovaného dokumentu bolo k dispozícii ešte pred podaním žaloby na internetovej stránke organizácie Statewatch. Toto zverejnenie nebolo podľa Rady povolené. Rada v čase rozhodovania o žiadosti o prístup nevedela o uvedenom zverejnení. Žalobkyňa vo svojej replike pripustila, že aktuálne má k dispozícii kópiu úplného znenia dokumentu, pričom zároveň poukázala na to, že v čase podania žiadosti o prístup nevedela o existencii tejto kópie.

80.

Všeobecný súd konštatoval, že zverejnenie verzie požadovaného dokumentu na internete, ani skutočnosť, že sa žalobkyňa o obsahu tejto verzie následne dozvedela, neznamená, že žalobkyňa stratila záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia. ( 36 ) Konanie organizácie Statewatch nebolo podľa Všeobecného súdu na účely posúdenia záujmu žalobkyne na zrušení takého rozhodnutia relevantné. Z toho vyplývalo, že aj keď sa žalobkyni podarilo dozvedieť sa obsah informácie, ku ktorej jej Rada odmietla prístup, aj naďalej mala záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia. ( 37 )

81.

Na rozdiel od Všeobecnému súdu ( 38 ) je pre mňa do istej miery náročné rozlišovať medzi prístupom tohto súdu v uvedených veciach a jeho prístupom v prejednávanej veci. Riešenie, ku ktorému dospel v uvedených veciach, sa z hľadiska svojej logiky a prístupu zásadne líši: zverejnenie požadovaného dokumentu treťou osobou (či už ide o „zákonné“ zverejnenie, ako to bolo vo veci Svenska Journalistförbundet, alebo o „nepovolené“ zverejnenie, ako vo veci Access Info Europe) podľa uvedeného súdu nemalo nijaký vplyv na vecné zadosťučinenie, a teda na záujem žalobcu podať žalobu o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí.

82.

Napokon najväčší význam má zrejme rozsudok vo veci ClientEarth ( 39 ), v ktorom mala veľká komora Súdneho dvora nedávno príležitosť zaoberať sa dosahom vecného zadosťučinenia pri žalobe o neplatnosť rozhodnutia o prístupe k dokumentom na záujem žalobcu.

83.

ClientEarth je nezisková organizácia, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia. Požiadala Komisiu o prístup k určitým správam o posúdení vplyvu. Komisia najprv odmietla z dôvodu ochrany rozhodovacieho procesu. V priebehu konania na Súdnom dvore však postupne sprístupnila všetky dokumenty, o ktoré ClientEarth žiadala. ( 40 )

84.

Komisia preto navrhla konanie zastaviť a Súdny dvor odpovedal, že „napriek zverejneniu alebo oznámeniu rôznych [požadovaných] dokumentov [žalobkyni]…“ v priebehu konania „Komisia sporné rozhodnutia nevzala späť, takže predmet sporu zostal zachovaný“ ( 41 ).

85.

Súhlasím s odvolateľkou, že rozsudok vo veci ClientEarth je v tejto súvislosti v prejednávanej veci relevantný. Aj keď z hľadiska skutkových okolností má vec ClientEarth predovšetkým význam v súvislosti s otázkou ďalšieho alebo zostávajúceho záujmu na konaní vo veciach, v ktorých žalobca získal úplné zadosťučinenie, a preto bude mať význam najmä pri preskúmaní druhého odvolacieho dôvodu odvolateľky, jej dosah na prvý odvolací dôvod je takisto neprehliadnuteľný.

86.

Ak sa na vec ClientEarth pozeráme z hľadiska následného vysvetlenia Súdneho dvora vo veci Rogesa ( 42 ), tento súd potvrdil, že predmet žaloby zaniká, ak žalobca získa formálne zadosťučinenie (inštitúcia formálne zruší napadnuté rozhodnutie) alebo dôjde k úplnému vecnému zadosťučineniu zo strany samotnej inštitúcie. Chcem zdôrazniť, že v oboch týchto prípadoch predstavuje (pre Súdny dvor) úplné vecné zadosťučinenie výhradne situáciu, v ktorej žalobca získal (i) všetky požadované dokumenty v plnom rozsahu, pričom (ii) ich získal od dotknutej inštitúcie.

87.

Tento prístup sa však nemôže uplatniť v prípade (i) žalobcu, ktorý bol upozornený na existenciu upravenej verzie dokumentu, o ktorom sa predpokladalo, že ide o požadovaný dokument, (ii) pričom na tento dokument ho neupozornila oslovená inštitúcia, ale súd, a (iii) uvedenú verziu dokumentu zverejnila na internete tretia osoba bez toho, aby o tom žalobca alebo príslušná inštitúcia vedeli.

88.

Pripustiť takúto stratu záujmu na konaní by bolo v úplnom rozpore s logikou a duchom nariadenia č. 1049/2001. Okrem toho aj v etape možného súdneho vymáhania takýchto práv na súde Únie ( 43 ) by lákavá prvoplánová logika urýchleného ukončenia konania, ak by sme pripustili, že môže zohrávať svoju úlohu, ( 44 ) neviedla k správnemu výsledku. Test veci Jurašinović je jednak zjavne v rozpore s duchom nariadenia, a navyše so sebou prináša viac praktických problémov ako potenciálne (ľahkých) riešení a práve tomu sa budem v nasledujúcej časti návrhov venovať.

89.

Vo veci Jurašinović Všeobecný súd stanovil tri kritériá alebo podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sa mohlo konštatovať, že žaloba o neplatnosť namierená proti zamietavému rozhodnutiu inštitúcie EÚ sa stala bezpredmetnou. Tieto podmienky sú kumulatívne: (i) dokument sprístupnila tretia osoba, takže sa v čase podania žaloby o neplatnosť alebo najneskôr v čase rozhodnutia o nej už nachádzal vo verejnom priestore; (ii) žalobca má k nemu prístup; (iii) použitie tohto dokumentu je zákonné.

90.

S týmto testom súvisia prinajmenšom tri praktické problémy: vedomosť, pravosť a zákonné použitie.

91.

Po prvé ide o otázku vedomosti o dokumente a jeho dostupnosti. Odvolateľka tvrdí, že jej právo na informácie v zmysle nariadenia č. 1049/2001 nemôže závisieť od jej schopnosti používať Google, alebo od jej vedomosti, že súkromná osoba umiestnila požadovaný dokument niekam do internetového priestoru. Nútiť občanov, aby prehľadávali internetový priestor, je v rozpore s účelom nariadenia č. 1049/2001 zabezpečiť čo najjednoduchšie uplatňovanie práva na prístup k dokumentom. Odporca uviedol, že odvolateľka pravdepodobne o uvedenom zverejnení vedela, pretože na predmetnom blogu boli zverejnené aj niektoré jej príspevky.

92.

V tejto súvislosti úplne súhlasím s odvolateľkou. Nariadenie č. 1049/2001 vytvorilo inštitucionálnu cestu k získaniu niektorých dokumentov. Mal by každý žiadateľ, ktorý chce požiadať o dokument, najprv dôkladne hľadať tento dokument na internete? Okrem toho, ak by takýto žiadateľ chcel podať žalobu o neplatnosť zamietavého rozhodnutia, musel by v pravidelných intervaloch tento dokument v priebehu konania hľadať, aby sa uistil, že sa v nasledujúcich rokoch neobjavil niekde na internete?

93.

Prejednávaná vec zdôrazňuje aj ďalší zvláštny aspekt prvej podmienky vyplývajúcej z veci Jurašinović: záujem na konaní zanikne nielen v prípade, že žalobca získa vecné zadosťučinenie už vo chvíli podania žaloby, ale aj ak k takému zadosťučineniu dôjde kedykoľvek neskôr, „najneskôr v čase rozhodnutia“. To je v rozpore jednak s predchádzajúcim konštatovaním samotného Všeobecného súdu, ( 45 ) a jednak s následným rozhodnutím vo veci ClientEarth, v ktorom sa veľmi správne uvádza, že skutočnosti, ktoré nastanú po podaní žaloby o neplatnosť zamietavého rozhodnutia, môžu byť relevantné len do istej miery.

94.

Okrem toho v prejednávanej veci sa takáto logika stáva viac ako absurdnou: bolo by o takejto strate záujmu na konaní možné hovoriť nielen preto, že tretia osoba sprístupnila niekde v internetovom priestore dokumenty, ale aj vo vzťahu k takým dokumentom, o ktorých žalobkyňa ani žalovaná inštitúcia vôbec nevedeli? Nevedeli o tom, ako obaja uviedli pred Všeobecným súdom, v čase, keď Parlament prijal svoje opakované rozhodnutie, a to až kým ich na to neupozornil samotný Všeobecný súd. Podľa Všeobecného súdu by teda odpoveď na otázku v úvode týchto návrhov inšpirovanú knihou Duna mohla reálne spočívať v „sprístupnení (požadovaného dokumentu) bez toho, aby k nemu (niekedy) bol poskytnutý (prístup)“ alebo dokonca v „sprístupnení bez toho, aby sa o tom vedelo“.

95.

Po druhé, pokiaľ ide o otázku pravosti a celistvosti požadovaného dokumentu, odvolateľka a švédska vláda tvrdia, že odvolateľka musí získať informácie z autentických zdrojov, najmä vzhľadom na jej odbornú činnosť, ktorou je akademický výskum. Odvolateľka zdôraznila, že je vedeckou pracovníčkou a je financovaná Fínskou akadémiou. Je viazaná normami kvality, objektívnosti a výskumnej etiky, a preto sa nemôže spoliehať na vyhľadávanie uniknutých alebo upravených informácií na internete, ale musí používať výhradne informácie z autentických zdrojov. V tomto kontexte uviedla, že pán De Capitani vo svojom blogovom príspevku poukázal na to, že uverejnil „verziu, ktorej časti… sám zvýraznil a komentoval“.

96.

Všeobecný súd poukázal na to, že účastníci konania sa zhodli, že pán De Capitani „na internete zverejnil úplné znenie tohto dokumentu“ a že „Súdny dvor podrobne opísal obsah požadovaného dokumentu“ ( 46 ) v rozsudku De Capitani ( 47 ).

97.

Nebudem sa vyjadrovať k opisu skutkového stavu, ktorý v tomto kontexte uskutočnil Všeobecný súd. Odvolateľka neuviedla, že by podľa nej došlo k skresleniu dôkazov. Preto nie je mojou úlohou, aby som skúmal, čo vlastne je „úplným znením“ požadovaného dokumentu, ktorý bol prinajmenšom v čase, keď som ho sám videl, otvoreným blogovým príspevkom vo formáte HTML, ktorý jeho autor upravil a komentoval. ( 48 )

98.

Z tvrdení odvolateľky pred Súdnym dvorom, rovnako ako aj pred Všeobecným súdom je jasné, že so „zverejneným“ dokumentom nebola „spokojná“, pretože verzia, ktorú pán De Capitani sprístupnil na internete, nebola autentická a odvolateľka z nej na účely svojej práce nemohla vychádzať.

99.

S týmto tvrdením môžem opäť iba súhlasiť. Cieľ, s ktorým chce žiadateľ získať dokument, podľa môjho názoru nie je v zmysle nariadenia č. 1049/2001 relevantný. ( 49 ) Akýkoľvek žiadateľ, či je to novinár, osoba venujúca sa akademickému výskumu alebo len zvedavý občan má v zmysle nariadenia jasné právo získať od inštitúcie odpoveď. Ako som uviedol vyššie, ( 50 ) trvať na odpovedi inštitúcie v prípade kladného rozhodnutia v zmysle článku 10 ods. 1 alebo 10 ods. 2 samo osobe zabezpečuje pravosť a dôveryhodnosť poskytnutých informácií. Toto právo patrí všetkým žiadateľom v zmysle nariadenia bez ohľadu na cieľ, s akým informáciu hľadajú.

100.

Konštatovanie Všeobecného súdu v bode 26 napadnutého uznesenia by v podstate malo prakticky za následok odporúčanie v zmysle „vytvorte si oficiálne rozhodnutie sami, a to na základe súkromného upraveného príspevku v rámci blogu a na základe rozhodnutia Všeobecného súdu v inej veci“, pričom oba tieto dokumenty vznikli alebo boli „objavené“ dlho po tom, ako bolo prijaté pôvodné rozhodnutie, ktoré je stále predmetom preskúmania.

101.

Po tretie obe predchádzajúce sporné otázky sú prepojené s otázkou zákonného používania, teda s treťou podmienkou vyplývajúcou z veci Jurašinović. V bode 28 napadnutého uznesenia sa uvádza, že „samotný adresát sprístupnil úplné znenie požadovaného dokumentu, z čoho bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobkyňa tento dokument môže úplne zákonne použiť na účely svojej práce na univerzite“.

102.

Toto konštatovanie vo mne vyvoláva isté rozpaky. Ako si môže osoba, ktorá sa snaží získať prístup k dokumentu, a inštitúcia jej odpovie, že dokument nemožno sprístupniť, byť istá, že použitie internetovej verzie dokumentu nachádzajúcej sa podľa informácií, ktoré jej boli poskytnuté, niekde na súkromnom blogu, je „zákonné, ako keby bol tento dokument získaný na základe nariadenia č. 1049/2001“? Odvolateľka dostala informáciu, že uvedený dokument nemôže získať. Nemala by celkom logicky vzhľadom na toto výslovné odmietnutie predpokladať, že dokument sa na internete objavil neoprávnene? Nemalo by práve to byť nevyhnutným záverom, keď Parlament ani po tom, ako sa dozvedel, že tretia osoba dokument zverejnila na internete, nikdy nezrušil svoje pôvodné zamietavé rozhodnutie a až do dnešného dňa ho ponecháva v platnosti?

103.

Skutkové okolnosti prejednávanej veci poukazujú na to, že rozumný predpoklad odvolateľky týkajúci sa „zákonného používania“ by mal byť presne opačný ako konštatovanie Všeobecného súdu. Okrem toho by sa vo všeobecnosti nepochybne nemalo očakávať, že osoba, ktorá nasleduje správny inštitucionálny postup pri snahe o získanie určitého dokumentu na základe nariadenia č. 1049/2001, uskutoční dôkladné právne preskúmanie alebo podá žalobu na súd Únie, aby takéto posúdenie uskutočnil on s cieľom zistiť, či môže zákonným spôsobom použiť verziu požadovaného dokumentu nájdenú na internete. Opäť zdôrazňujem, že na základe systému stanoveného nariadením č. 1049/2001 má táto osoba nárok získať jednoznačnú a priamu odpoveď od inštitúcie EÚ, ktorá je rovnako zárukou celistvosti, pravosti a zákonnosti použitia dokumentu zverejneného treťou osobou.

104.

Jasné vymedzenie zákonného použitia má ešte väčší význam vo svete, v ktorom sa v internetovom priestore pohybujú rôzne informácie. ( 51 ) Posúdenie zákonnosti použitia niektorých z nich môže byť zložité a týka sa najmä otázky skutočného vlastníctva dokumentu a jeho pravosti. Práve preto je systém vytvorený nariadením č. 1049/2001 nevyhnutný, aby sa jednoznačne určilo, čo je zákonné používanie samotnou inštitúciou, a aby takéto problémy nevznikali v rámci za sebou nasledujúcich súdnych sporov. ( 52 )

105.

V týchto návrhoch som vyhradil istý čas a priestor, aby som sa dosť podrobne zaoberal testom Jurašinović, ktorý Všeobecný súd použil v napadnutom uznesení. Mojím cieľom bolo vysvetliť, prečo je podľa mňa tento prístup koncepčne nesprávny a z praktického hľadiska absurdný.

106.

Ako vyplýva z predchádzajúcich častí týchto návrhov, energia súdu Únie, ktorý prejednáva žaloby o neplatnosť zamietavých rozhodnutí prijatých na základe nariadenia č. 1049/2001, by sa takmer vôbec nevynaložila na podstatu veci samej. Vyčerpala by sa v nekonečných diskusiách (týkajúcich sa skutkového stavu) o tom, kto čo presne zverejnil, kde to zverejnil a kedy, kto o tom vedel a či dokument, ktorý niekde tretia osoba zverejnila, má alebo nemá rovnaký počet odsekov ako originál a podobne.

107.

Okrem toho takéto diskusie o skutkových okolnostiach by sa využívali na to, aby sa jednotlivcom účinne bránilo v prístupe k súdu Únie. Je dôležité mať na zreteli, že uznesenie o zastavení konania je dosť silným opatrením, na základe ktorého súd Únie prichádza v rozpore s vôľou žalobcu k záveru, že jeho žaloba je v skutočnosti nepodložená a bezobsažná. Takýto postup sa preto musí používať opatrne, dokonca by sa dalo povedať jemne, a to najmä v situáciách, v ktorých už súd Únie nahradil formálny predmet sporu vecným predmetom sporu, ako je to vo veciach týkajúcich sa prístupu k dokumentom. ( 53 ) Ak by sa v ďalších etapách zmenila definícia obsahu vecného zadosťučinenia tak, že by sa v porovnaní s pôvodnými návrhmi predloženými súdu úplne zmenila, ( 54 ) nebezpečne by sa priblížilo riziko zabránenia skutočnému prístupu k súdu.

108.

Na základe všetkých uvedených dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhovel prvému odvolaciemu dôvodu a vrátil sa k racionálnej jednoduchosti súčasného testu vecného zadosťučinenia, ako ho nedávno Súdny dvor potvrdil v rozsudkoch ClientEarth a Rogesa, a možno ho zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

109.

Žiadateľ, ktorý sa domáha zrušenia rozhodnutia inštitúcie podľa nariadenia č. 1049/2001, môže svoj pôvodný záujem na konaní stratiť vtedy a len vtedy, keď mu bolo poskytnuté úplné formálne alebo vecné zadosťučinenie. Formálne zadosťučinenie znamená, že príslušná inštitúcia napadnuté rozhodnutie zruší. K vecnému zadosťučineniu tiež môže dôjsť v prípade formálneho zrušenia, ale iba ak žalobca získa (i) úplné znenie všetkých požadovaných dokumentov v požadovanej forme a rozsahu, (ii) pričom ich získa od dotknutej inštitúcie, a to buď spôsobom uvedeným v článku 10 ods. 1 alebo v článku 10 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001.

110.

Takéto úplné zadosťučinenie môže viesť k strate pôvodného záujmu na konaní na súde Únie. Ak žalobca nemá nijaký ďalší alebo iný záujem na konaní (touto otázkou sa budem zaoberať v ďalšej časti návrhov týkajúcej sa druhého odvolacieho dôvodu), možno výnimočne vyhlásiť úplnú stratu záujmu na konaní, ktorej dôsledkom je zastavenie konania. ( 55 )

111.

Zo skutkových okolností tejto veci jasne vyplýva, že v prípade odvolateľky nedošlo ani k formálnemu, ani k vecnému zadosťučineniu. Jej pôvodný záujem na konaní, ktorý vyústi do rozhodnutia vo veci samej, je zjavne zachovaný. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Napadnuté uznesenie by preto malo byť zrušené.

112.

Domnievam sa, že prvému odvolaciemu dôvodu odvolateľky by sa malo vyhovieť. Ak Súdny dvor bude súhlasiť s mojím posúdením v tejto súvislosti, nebude potrebné preskúmať druhý odvolací dôvod. Vzhľadom na úlohu generálnych advokátov, ktorá spočíva v plnej podpore poskytnutej Súdnemu dvoru, však venujem niekoľko stručných záverečných poznámok aj druhému odvolaciemu dôvodu.

113.

Tieto poznámky môžu byť naozaj pomerne krátke, keďže, vychádzajúc z rozsudku vo veci ClientEarth, má odvolateľka nepochybne pravdu, aj pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod. Ak sa rozhodnutie v uvedenej veci uplatní na skutkové okolnosti prejednávanej veci, možno dospieť len k záveru, že odvolateľka si udržala nielen svoj pôvodný záujem na konaní, ale má aj ďalší záujem na tom, aby Všeobecný súd vo veci rozhodol, a to prinajmenšom s cieľom zabrániť opätovnému vzniku protiprávneho stavu, pokiaľ ide o jej možné ďalšie žiadosti o prístup v budúcnosti.

114.

V bode 33 napadnutého uznesenia Všeobecný súd konštatoval, že odmietnutie Parlamentu poskytnúť prístup je osobitne spojené s prejedávanou vecou a má ad hoc povahu. Údajný protiprávny stav teda nemôže v budúcnosti vzniknúť mimo osobitných okolností prejednávanej veci. „Odmietnutie Parlamentu nachádzajúce sa v napadnutom rozhodnutí bolo založené na výnimke týkajúcej sa ochrany súdneho konania…, ktorá sa uplatňuje dovtedy, kým toto konanie prebieha, keďže Parlament poukázal na to, že požadovaný dokument bol relevantne prepojený s prebiehajúcim súdnym konaním vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok [De Capitani], pričom žiadosť o prístup bola podaná v kontexte jednak intenzívnej diskusie v blogoch a jednak stanovísk, ktoré mohli ovplyvniť postoj Parlamentu vo veci.“

115.

Odvolateľka sa spolu s fínskou a švédskou vládou domnieva, že si svoj záujem na konaní udržiava, pretože predmetný protiprávny stav sa v budúcnosti pravdepodobne zopakuje bez ohľadu na osobitné okolnosti veci. Odmietnutie odporcu poskytnúť prístup k požadovanému dokumentu nebolo podľa odvolateľky osobitne spojené s prejedávanou vecou a nemalo ad hoc povahu. Rovnako ako vo veci ClientEarth je viac ako pravdepodobné, že odvolateľka bude aj v budúcnosti požadovať ďalší prístup k podobným dokumentom, ako je ten dotknutý, pretože jej súčasný výskum na danú tému bude prebiehať prinajmenšom do roku 2021.

116.

Odvolateľka ďalej tvrdí, že dokument, ktorého sa týka konanie na Súdnom dvore Európskej únie, je vo svojej podstate súčasťou súdneho konania. Skutočnosť, že prebieha intenzívna diskusia v rámci blogov, nemôže byť dôvodom nesprístupnenia dokumentov. Napadnutým uznesením vlastne Všeobecný súd vytvára kategóriu dokumentov, konkrétne kategóriu konečných rozhodnutí o zamietnutí, ktoré môžu byť súdne preskúmané, a nemôžu byť sprístupnené, pričom sa na ne vzťahuje (de facto) všeobecná domnienka nesprístupnenia.

117.

Fínska vláda sa domnieva, že naozaj existuje výrazné riziko, že odporca v budúcnosti odmietne sprístupniť svoje rozhodnutia z dôvodu ochrany súdneho konania.

118.

Podľa odporcu si odvolateľka zamieňa otázku zostávajúceho záujmu na konaní a otázku zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Všeobecný súd správne usúdil, že otázka, či je zamietavé rozhodnutie osobitne spojené s prejednávanou vecou a či má ad hoc povahu, je relevantná. Odmietnutie prístupu bolo osobitne spojené s okolnosťami veci. Bolo založené na posúdení relevantného dokumentu v osobitnom kontexte súdneho konania, ktoré vyvolalo zvýšený záujem médií a širokej verejnosti. Odporca preto tvrdí, že Všeobecný súd rozhodol správne, keď zamietavé rozhodnutie odporcu necharakterizoval ako de facto všeobecnú domnienku nesprístupnenia. Okolnosti prejednávanej veci sa líšia od tých vo veci ClientEarth, ktorá sa preto v prejednávanej veci neuplatňuje.

119.

S účastníkmi konania sa zhodujem v tom, že rozhodnutie Súdneho dvora vo veci ClientEarth je naozaj pre prejednávanú vec zásadné. Keďže však obaja účastníci konania z uvedeného rozhodnutia vyvodili dosť odlišné závery, je zrejme nevyhnutné sa týmto rozsudkom zaoberať podrobnejšie.

120.

Pripomínam, že v uvedenej veci ( 56 ) Komisia v čase rozhodnutia Súdneho dvora v plnej miere vecne uspokojila požiadavku odvolateľky, a preto rozhodujúcou otázkou bol jej ďalší alebo dodatočný záujem na konaní. V súvislosti so zostávajúcim alebo ďalším záujmom Súdny dvor vymedzil tri relevantné faktory.

121.

Po prvé Súdny dvor konštatoval, že oneskorené sprístupnenie dokumentov, ku ktorému došlo po skončení rozhodovacieho procesu, neumožnilo naplnenie cieľov, ktoré ClientEarth svojou žiadosťou o prístup sledovala, konkrétne cieľa ovplyvnenia rozhodovacieho procesu („nenaplnenie účelu sprístupnenia“) ( 57 ).

122.

Po druhé Súdny dvor usúdil, že Komisia založila svoje pôvodné rozhodnutie na všeobecnej domnienke, že sprístupnenie dokumentov vypracovaných v rámci prípravy posúdenia vplyvu by vážne ohrozilo prebiehajúci rozhodovací proces. Bolo pravdepodobné, že Komisia túto všeobecnú domnienku v budúcnosti znova použije, keď bude reagovať na novú žiadosť o prístup k dokumentom vypracovaným v kontexte prebiehajúceho posúdenia vplyvu. Súdny dvor preto dospel k záveru, že protiprávny stav sa v budúcnosti môže opakovať („nebezpečenstvo opakovania“) ( 58 ).

123.

Po tretie Súdny dvor poukázal na to, že ClientEarth bude v súvislosti s takýmto uplatnením uvedenej domnienky v budúcnosti osobitne citlivá. Ide o organizáciu zameranú na ochranu životného prostredia a jedným z jej cieľom je preto podpora zvýšenej transparentnosti a zákonnosti v legislatívnom procese EÚ. Bolo preto pravdepodobné, že o dokumenty požiada aj v budúcnosti a že Komisia jej žiadosť o prístup na základe uvedenej všeobecnej domnienky znova odmietne. ClientEarth by preto musela podať novú žalobu o neplatnosť, aby spochybnila opodstatnenosť tejto domnienky („osobitne citlivé postavenie“). ( 59 )

124.

Na rozdiel od odvolateľky nie som si úplne istý, do akej miery sú tri vyššie uvedené faktory v skutočnosti „testom“ a do akej miery sú len troma náhodnými aspektmi, ktoré Súdny dvor považoval v konkrétnom prípade za relevantné s cieľom priblížiť vec ClientEarth k výsledku v súvislosti so zostávajúcim záujmom na konaní.

125.

Na druhej strane sa s odvolateľkou úplne zhodujem v tom, že ak by sa v prejednávanej veci uplatnil prístup, ktorý sa použil vo veci ClientEarth a súvisí s pravdepodobnosťou nebezpečenstva opakovaného protiprávneho stavu, bola by táto podmienka splnená.

126.

Z môjho pohľadu môže byť logika sprevádzajúca druhý uvedený faktor veci ClientEarth relatívne jednoduchá: bolo odmietnutie prístupu v minulosti, (i) založené na všeobecnom právnom riešení, ktoré by odporca mohol uplatniť aj v budúcich prípadoch, (ii) v súvislosti s rovnakou odvolateľkou?

127.

Logika takto definovanej výnimky je celkom jasná: jednotlivci (subjektívny záujem), a napokon ani súd Únie (objektívny záujem) sa nechcú opakovane zaoberať rovnakými typmi vecí, v ktorých sa vzhľadom na prístup inštitúcie – odporcu nikdy nerieši ich meritórna stránka. V záujme práva a tiež riadneho výkonu spravodlivosti je niekedy možné uprednostniť prevažujúci záujem a rozhodnúť meritórne, aj keď reálne už predmet tohto sporu zanikol.

128.

Pokiaľ však ide o všeobecný prístup, je vec ClientEarth k žalobcom v skutočnosti dosť veľkorysá.

129.

Po prvé je pravdepodobnosť opakovania jasne oddelená od konkrétnych okolností veci, a teda jasne existuje „nezávisle od konkrétnych okolností“ ( 60 ). To je nepochybne úplne logické: cieľ spočíva v tom, aby sa rovnaké (pochybné) právne riešenie neuplatňovalo v iných, podobných prípadoch. Ak by to tak nebolo, dospeli by sme k veľmi problematickému (a prázdnemu) výkladu tejto podmienky, ktorý by vždy viedol ku konštatovaniu, že každá vec je iná, a preto má každé rozhodnutie povahu ad hoc a je neprenosné. K tomuto však zjavne v tomto prípade nesmerujeme: podstatné je práve možné uplatnenie aj na iné individuálne prípady.

130.

Po druhé je teda potrebné formulovať všeobecné právne riešenie, ktoré je primerane abstraktné a mohlo by sa uplatňovať na budúce prípady. Ak by bolo možné takéto riešenie formulovať na základe prejednávanej veci, potenciálny žalobca by samozrejme nebol povinný predniesť dôkazy, že ide o taký prípad. ( 61 ) Postačí primeraná pravdepodobnosť. ( 62 )

131.

Po tretie je však tiež zjavné, že pravdepodobnosť opakovania sa musí vzťahovať na rovnakého žalobcu. V tejto súvislosti môže mať istý význam skutočnosť, či je ona alebo on „osobitne citlivý“, ale zdá sa, že rozhodnutie vo veci ClientEarth nezachádza až tak ďaleko, aby sa zaviedla možnosť jednotlivca podať žalobu vo verejnom záujme na základe jednoduchého konštatovania, že inštitúcia môže spôsobiť rovnaký typ protiprávneho stavu v súvislosti s inými budúcimi žalobcami. Záujem na konaní si udržiava konkrétny žalobca, ktorý mal na začiatku osobný záujem napadnúť dotknuté zamietavé rozhodnutie inštitúcie EÚ, kým nenastala udalosť, na ktorú nemal nijaký vplyv, a spočívala v zmene názoru autora napadnutého aktu v prospech žalobcu v konkrétnej veci. ( 63 )

132.

V prejednávanej veci musím naozaj súhlasiť s odvolateľkou v tom, že uvedené aspekty rozsudku Súdneho dvora vo veci ClientEarth sa v plnej miere uplatňujú v tomto odvolaní.

133.

Po prvé vychádza zamietnutie zo širokého právneho riešenia týkajúceho sa uplatnenia nariadenia č. 1049/2001, ktoré by sa dalo znova uplatniť? Áno, je to naozaj tak. Z tejto domnienky, alebo skôr z právneho pravidla či riešenia ( 64 ) vlastne vyplýva, že sprístupnenie rozhodnutí EÚ, ktoré boli napadnuté na súde Únie, by vážne narušilo ochranu súdneho konania na účely článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, najmä v prípade, že uvedené rozhodnutia vyvolávajú intenzívnu diskusiu. ( 65 )

134.

Možno takéto právne riešenie uplatniť aj na budúce veci? Nepochybne áno a veľmi jednoducho, pričom by to malo v podobných prípadoch veľmi silný vplyv na prístup k dokumentom: akékoľvek konečné administratívne súdne rozhodnutie, na ktoré sa náhodou vzťahuje súdne preskúmanie na súde Únie, by mohlo byť účinne vylúčené z možnosti prístupu v zmysle nariadenia č. 1049/2001 na pomerne dlhý čas, ktorý je potrebný na ukončenie súdneho preskúmania na súde Únie. ( 66 )

135.

Po druhé síce nechcem otvárať zaujímavú debatu o tom, či akademici, ktorí poberajú granty na výskum, sú osobitne citlivou skupinou (v zmysle veci ClientEarth), avšak existuje predpoklad, že odvolateľka pravdepodobne bude aj v budúcnosti ďalej žiadať o prístup k dokumentom inštitúcií EÚ. Venuje sa výskumu, ktorý je zameraný práve na prístup k dokumentom a jej aktuálny výskum je financovaný grantom, ktorý bude čerpať prinajmenšom do roku 2021. Ako teda Súdny dvor konštatoval vo veci ClientEarth, existuje opodstatnená pravdepodobnosť, že rovnaká odvolateľka podá ďalšie žiadosti, alebo skôr možno na základe všetkých skutočností, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, konštatovať, že túto pravdepodobnosť budúcich žiadostí určite nemožno vylúčiť.

136.

Na záver sa domnievam, že v prípade, že Súdny dvor bude chcieť preskúmať aj druhý odvolací dôvod odvolateľky, je tento dôvod úplne opodstatnený.

137.

Odvolateľka navrhla, aby Súdny dvor napadnuté uznesenie zrušil. Okrem toho Súdny dvor požiadala, aby využil článok 61 druhú vetu Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Toto ustanovenie umožňuje Súdnemu dvoru, aby vo veci vydal konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, a aby vec nevracal na rozhodnutie Všeobecného súdu.

138.

Keďže v prejednávanej veci Všeobecný súd nepreskúmal ani prípustnosť sporu, ani vec samu, navrhujem, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie v zmysle článku 61 prvej vety Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a vrátil vec na rozhodnutie Všeobecnému súdu. Vzhľadom na celkom osobitý priebeh konania v prejednávanej veci bola nevyhnutná diskusia, ktorá v uvedenej súvislosti mala prebehnúť, prerušená tým, že Všeobecný súd zmenil zameranie sporu prostredníctvom svojho opatrenia na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 svojho rokovacieho poriadku.

139.

Navrhujem, aby Súdny dvor: