62

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. mája 2017 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

63

Komisia podala vyjadrenie k žalobe do kancelárie Všeobecného súdu 29. septembra 2017.

64

Žalobkyňa podala 3. januára 2018 do kancelárie Všeobecného súdu repliku.

65

Komisia podala 28. februára 2018 do kancelárie Všeobecného súdu dupliku.

66

Všeobecný súd 24. apríla 2019 podľa článku 28 svojho rokovacieho poriadku na návrh štvrtej komory rozhodol o postúpení prejednávanej veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

67

Dňa 24. mája 2019 Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote.

68

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 12. júna 2019.

69

Dňa 18. júna 2019 žalobkyňa predložila dokument, ktorý si Všeobecný súd vyžiadal na pojednávaní 12. júna 2019.

70

Všeobecný súd 24. júna 2019 ukončil ústnu časť konania.

71

Uznesením z 31. júla 2020 Všeobecný súd (štvrtá rozšírená komora), ktorý sa domnieval, že nemá dostatok informácií a že je potrebné vyzvať účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k tvrdeniu, ku ktorému sa nevyjadrili, nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 113 rokovacieho poriadku.

72

Účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote na sériu otázok, ktoré položil Všeobecný súd 4. augusta 2020, a potom predložili pripomienky k odpovediam druhého účastníka konania.

73

Rozhodnutím zo 6. novembra 2020 Všeobecný súd znovu ukončil ústnu časť konania.

74

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

75

Komisia v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

213

Tento žalobný dôvod, v ktorom žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej protiprávne pripísala postupy bývalej spoločnosti Air France a spoločnosti AF a časť postupov spoločnosti KLM, má dve časti, z ktorých prvá sa zakladá na protiprávnostiach, ktorých sa Komisia dopustila, keď žalobkyni pripísala postupy spoločnosti AF od 15. septembra 2004 a postupy spoločnosti KLM od 5. mája 2004, a druhá na protiprávnostiach, ktorých sa Komisia dopustila, keď žalobkyni pripísala postupy bývalej spoločnosti Air France, ku ktorým došlo v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004.

214

Okrem toho žalobkyňa Komisii vytýka, že v odôvodnení 1085 napadnutého rozhodnutia tvrdila, že žalobkyňu a AF treba považovať za spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie pokuty z dôvodu ich účasti na porušení. Žalobkyňa sa totiž ani priamo, ani nepriamo nezúčastnila na uvádzaných postupoch, na ktorých sa zúčastnila iba AF.

215

Všeobecný súd rozhodne o tejto výhrade spolu s druhou časťou prejednávaného žalobného dôvodu, keďže spolu vnútorne súvisia.

216

Prejednávaná časť, v ktorej žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej protiprávne pripísala postupy spoločnosti AF od 15. septembra 2004 a postupy spoločnosti KLM od 5. mája 2004, sa zakladá na štyroch výhradách, z ktorých prvá vychádza z pochybenia pri pripísaní postupov spoločnosti KLM od 5. mája do 15. septembra 2004 žalobkyni, druhá z nedostatočného odôvodnenia odmietnutia dôkazov potvrdzujúcich nezávislosť spoločností AF a KLM, tretia z pochybení pri pripísaní postupov spoločností AF a KLM od 15. septembra 2004 žalobkyni a štvrtá z porušenia zásad osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov a sankcií.

217

Najprv treba preskúmať druhú výhradu, ktorá sa týka dodržania podstatných formálnych náležitostí Komisiou.

218

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nedostatočne odôvodnila odmietnutie dôkazov, ktoré mali potvrdzovať nezávislosť spoločností AF a KLM, keď na ne iba implicitne odkázala a tvrdila, že v prípade spoločnosti AF neboli tieto dôkazy dostatočné na to, aby vyvrátili domnienku výkonu rozhodujúceho vplyvu. Podľa žalobkyne však bola Komisia povinná konkrétne preskúmať všetky dôkazy, ktoré mali preukazovať uvedenú nezávislosť a zaujať podrobné stanovisko k vyvráteniu domnienky zodpovednosti. Obyčajný odkaz obsiahnutý v odôvodnení 1083 napadnutého rozhodnutia na judikatúru uvedenú v odôvodnení 1073 toho istého rozhodnutia, ako ani dôkazy, ktorých zoznam je uvedený v dôvernej prílohe k uvedenému rozhodnutiu, nemôžu byť dostatočné. V prípade spoločnosti KLM je povinnosť odôvodnenia, ktorú má Komisia, posilnená, keďže Komisia priznala, že neuplatnila domnienku zodpovednosti. Komisia však v tomto rozhodnutí ani neuvádza dôkazy, ktoré mali preukazovať nezávislosť spoločnosti KLM. Komisia napokon v konaní na Všeobecnom súde uznala, že v dotknutom rozhodnutí neodôvodnila, prečo odmietla dôkaznú povahu dôkazov predložených počas správneho konania.

219

Komisia popiera argumentáciu žalobkyne.

220

Na úvod treba pripomenúť, že porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré vykonala dcérska spoločnosť, môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 30).

221

V takejto situácii, keď sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a tvoria tak jeden podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ, môže totiž Komisia adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 31).

222

Súdny dvor spresnil, že v konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 100 % základného imania dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne vykonáva takýto vplyv (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 32).

223

Na domnienku, že materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že táto materská spoločnosť vlastní podiel zodpovedajúci celému základnému imaniu tejto dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 33).

224

Okrem toho, pokiaľ sa rozhodnutie o uplatnení pravidiel Únie v oblasti práva hospodárskej súťaže týka viacerých osôb a ide o pripísateľnosť porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každej z osôb, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie tak v podstate musí v súvislosti s materskou spoločnosťou považovanou za zodpovednú za protiprávne konanie jej dcérskej spoločnosti obsahovať uvedenie dôvodov, ktoré môžu odôvodniť pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 34).

225

Pokiaľ ide osobitne o rozhodnutie Komisie, ktoré sa v prípade viacerých osôb, ktorým je určené, opiera výlučne o domnienku skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu, treba konštatovať, že Komisia má v každom prípade – inak by sa táto domnienka stala prakticky nevyvrátiteľná – povinnosť vhodným spôsobom objasniť jeho adresátom dôvody, pre ktoré uvádzané skutkové a právne okolnosti nestačili na vyvrátenie uvedenej domnienky (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 35).

226

Komisia však nie je povinná vychádzať výlučne z uvedenej domnienky. Tejto inštitúcii totiž nič nebráni preukázať skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť prostredníctvom iných dôkazov alebo kombináciou takýchto dôkazov a uvedenej domnienky. V prípade takejto kombinácie ide o tzv. metódu „dvojakého základu“ (rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, body 36 a 37).

227

V rozhodnutí, ktoré zakladá pripísateľnosť porušenia vykonaného dcérskou spoločnosťou jej materskej spoločnosti na metóde dvojakého základu, je celkové posúdenie dôkazov predložených materskou spoločnosťou v rozsahu, v akom sú relevantné na účely vyvrátenia uvedenej domnienky, v zásade v súlade so stupňom odôvodnenia vzťahujúcim sa na Komisiu, pokiaľ odôvodnenie aktu umožní materskej spoločnosti oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré sa Komisia rozhodla pripísať jej zodpovednosť za porušenie vykonané jej dcérskou spoločnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 42).

228

Napokon z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci je Komisia samozrejme povinná odôvodniť svoje rozhodnutia uvedením skutkových a právnych okolností, od ktorých závisí zákonné odôvodnenie opatrenia, a úvah, ktoré ju viedli k prijatiu jej rozhodnutia, nevyžaduje sa, aby sa zaoberala všetkými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré vzniesol každý dotknutý subjekt v priebehu správneho konania, a najmä, aby zaujala stanovisko k okolnostiam, ktoré sú zjavne irelevantné, bezvýznamné alebo jasne druhoradé (pozri rozsudok zo 6. februára 2014, Elf Aquitaine/Komisia, T‑40/10, neuverejnený, EU:T:2014:61, bod 168 a citovanú judikatúru).

229

Pokiaľ ide v prejednávanej veci najprv o odmietnutie dôkazov predložených žalobkyňou na preukázanie nezávislosti spoločnosti AF, Komisia po tom, čo v odôvodneniach 1070 až 1073 napadnutého rozhodnutia pripomenula zásady, ktoré sa uplatňujú na určenie osôb považovaných za zodpovedné za protiprávne správanie v rámci tej istej hospodárskej jednotky, v odôvodneniach 1081 až 1084 uvedeného rozhodnutia uviedla:

„Zamestnanci [spoločnosti AF] sa zúčastňovali na porušení od 15. septembra 2004 do 14. februára 2006.

1082 Počas toho istého obdobia však [žalobkyňa] vlastnila 100 % majetkových a hlasovacích práv v [spoločnosti AF].

1083 V súlade s judikatúrou pripomenutou [v bode 6.1 tohto rozhodnutia], sa teda predpokladá, [že] počas tohto obdobia [žalobkyňa] vykonávala rozhodujúci vplyv na [AF]. [Žalobkyňa] nepredložila dostatočné dôkazy na vyvrátenie domnienky, že vykonávala rozhodujúci vplyv na [AF]. V dôsledku toho, pre potreby uplatnenia článku 101 ZFEÚ, článku 53 Dohody o EHP a článku 8 Dohody [medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave], sú [žalobkyňa] a [AF] súčasťou toho istého podniku, ktorý sa dopustil porušenia od 15. septembra 2004 do 14. februára 2006.

1084 Okrem úplného vlastníctva existujú ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú, že počas tohto obdobia [žalobkyňa] vykonávala rozhodujúci vplyv na [AF] alebo prinajmenšom podporujú domnienku v tomto zmysle (pozri dôvernú prílohu [k tomuto istému rozhodnutiu], ku ktorej má prístup iba [žalobkyňa]).“

230

Dôverná príloha k napadnutému rozhodnutiu uvádzajúca zoznam ostatných dôkazných prostriedkov, na ktoré sa odkazuje v odôvodnení 1084 uvedeného rozhodnutia, znie, pokiaľ ide o AF, takto:

[dôverné] ( 2 )

231

Z toho vyplýva, že Komisia pri pripísaní postupov spoločnosti AF žalobkyni vychádzala z domnienky skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu, a to vzhľadom na kontrolu, ktorú znamenalo vlastníctvo žalobkyne vzťahujúce sa na celé základné imanie spoločnosti AF a hlasovacie práva spojené s akciami spoločnosti AF, a zároveň zo súboru nepriamych dôkazov, ktoré mali preukazovať takýto skutočný výkon. V tejto súvislosti Komisia vychádzala po prvé z právomoci žalobkyne riadiť, usmerňovať a kontrolovať činnosti spoločnosti AF prostredníctvom rôznych orgánov tejto spoločnosti, po druhé z existencie spoločnej štruktúry spoločností AF a KLM, pokiaľ ide konkrétne o nákladnú dopravu, a po tretie z kumulácie funkcií viacerých manažérov medzi žalobkyňou a spoločnosťou AF.

232

Pokiaľ ide ďalej o odmietnutie dôkazov predložených žalobkyňou na preukázanie nezávislosti spoločnosti KLM, Komisia v odôvodneniach 1086 až 1088 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„1086 Zamestnanci [spoločnosti KLM] sa zúčastňovali na porušení od 21. decembra 1999 do 14. februára 2006, teda počas celého obdobia porušenia. KLM treba preto považovať za zodpovednú za jej priamu účasť na porušení.

1087 Ako bolo vysvetlené [v bode 2.2 uvedeného rozhodnutia], 5. mája 2004 [bývalá Air France] získala kontrolu na spoločnosťou KLM. Od 5. mája 2004 [žalobkyňa] vlastní 97,5 % majetkových práv a 49 % hlasovacích práv v spoločnosti KLM.

1088 Z dôvodov uvedených v dôvernej prílohe [k tomuto rozhodnutiu], ku ktorej má prístup iba [žalobkyňa], sa Komisia domnieva, že od 5. mája 2004 [žalobkyňa] vykonávala rozhodujúci vplyv na KLM.“

233

Dôverná príloha k napadnutému rozhodnutiu uvádzajúca zoznam ostatných dôkazných prostriedkov, na ktoré sa odkazuje v odôvodnení 1088 uvedeného rozhodnutia znie, pokiaľ ide o KLM, takto:

[dôverné]

234

Z toho vyplýva, že Komisia pri pripísaní postupov spoločnosti KLM v období od 5. mája 2004 do 14. februára 2006 žalobkyni vychádzala zo základného imania a hlasovacích práv, ktoré vlastnila žalobkyňa v spoločnosti KLM, a zároveň zo súboru dodatočných nepriamych dôkazov, ktoré mali preukazovať skutočný výkon rozhodujúceho vplyvu na túto spoločnosť. V tejto súvislosti Komisia vychádzala po prvé z právomoci žalobkyne riadiť, usmerňovať a kontrolovať činnosti spoločnosti KLM prostredníctvom rôznych orgánov tejto spoločnosti, po druhé z existencie spoločnej štruktúry spoločností AF a KLM, pokiaľ ide konkrétne o nákladnú dopravu, a po tretie z kumulácie funkcií viacerých manažérov medzi žalobkyňou a spoločnosťou KLM.

235

Žalobkyňa však vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla iba to, že je „holdingovou spoločnosťou, ktorá nevykonáva žiadnu prevádzkovú činnosť v oblasti leteckej dopravy“ a že sa „v žiadnom prípade nijakým spôsobom nezúčastňovala na uvádzaných postupoch“.

236

Vzhľadom na už uvedené nemožno Komisii oprávnene vytýkať, že neposkytla podrobné odôvodnenie v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry týkajúce sa odmietnutia dôkazov potvrdzujúcich nezávislosť spoločností AF a KLM.

237

Okrem toho štyri rozsudky, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva v žalobe, týkajúce sa úrovne odôvodnenia vyžadovanej od Komisie v prípade, ak sú počas správneho konania predložené dôkazy opaku na vyvrátenie domnienky skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu, mali iný kontext ako prejednávaná vec.

238

Súdny dvor jednak vo svojom rozsudku z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia (C‑521/09 P, EU:C:2011:620), zohľadnil najmä osobitné okolnosti vyplývajúce zo zmeny predchádzajúcej rozhodovacej praxe Komisie, ktorá spočívala v tom, že Komisia sa systematicky opierala o metódu dvojakého základu (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 7. februára 2012, Total a Elf Aquitaine/Komisia, C‑421/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:60, bod 58).

239

Okrem toho význam rozsudkov zo 16. júna 2011, Air liquide/Komisia (T‑185/06, EU:T:2011:275), zo 16. júna 2011, Edison/Komisia (T‑196/06, EU:T:2011:281), a z 27. novembra 2014, Alstom/Komisia (T‑517/09, EU:T:2014:999), treba posúdiť s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora pripomenutú v bodoch 226 a 227 vyššie, podľa ktorej keď Komisia tak, ako v tomto prípade pri pripísaní postupov spoločnosti AF, kombinuje dôkazy skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu s domnienkou takéhoto výkonu, je jej odôvodnenie odmietnutia dôkazov opaku predložených obvineným podnikom dostatočné vtedy, keď vykoná celkové posúdenie, v ktorom sa nevyjadruje ku každému z uvedených dôkazov.

240

Prejednávanú výhradu treba preto zamietnuť.

241

Žalobkyňa tvrdí, že bola založená vo forme holdingovej spoločnosti až 15. septembra 2004. Podľa jej názoru však materskú spoločnosť nemožno považovať za zodpovednú za protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti v období pred nadobudnutím tejto dcérskej spoločnosti, keď táto dcérska spoločnosť pokračuje po svojom nadobudnutí vo svojej činnosti na relevantnom trhu. Domnieva sa teda, že na rozdiel od toho, čo vyplýva z bodu 1089 napadnutého rozhodnutia, ju nemožno považovať za zodpovednú za postupy spoločnosti KLM od 5. mája 2004.

242

Komisia popiera argumentáciu žalobkyne.

243

V prejednávanej veci z odôvodnenia 1087 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že od 5. mája 2004 žalobkyňa vlastní 97,5 % základného imania a 49 % hlasovacích práv v spoločnosti KLM.

244

Je pravda, ako to správne zdôrazňuje žalobkyňa, že subjekt, ktorý bol vlastníkom tejto majetkovej účasti a týchto hlasovacích práv v spoločnosti KLM k 5. máju 2004, sa volal Air France SA, išlo teda o bývalú Air France (pozri v tejto súvislosti bod 53 vyššie).

245

Medzi účastníkmi konania však nie je sporné, že žalobkyňa a bývalá Air France sú jedna a tá istá právnická osoba. Je pravda, že Komisia spomenula v odôvodnení 1080 napadnutého rozhodnutia pojem „právne nástupníctvo“. Z tohto odôvodnenia, ako aj z odôvodnenia 22 tohto rozhodnutia však jednoznačne vyplýva, že z bývalej spoločnosti Air France sa po premene na holdingovú spoločnosť a zmene obchodného mena „stala“ žalobkyňa.

246

Komisia v odôvodnení 22 konkrétne uviedla:

„Dňa 5. mája 2004 [bývalá Air France] získala výlučnú kontrolu nad [spoločnosťou KLM] v dôsledku verejnej ponuky [bývalej spoločnosti Air France] na výmenu akcií spoločnosti KLM. Od tohto dátumu sú [bývalá Air France] a KLM členmi skupiny [AF]‑KLM. Dňa 15. septembra 2004 došlo k premene [bývalej spoločnosti Air France] na holdingovú spoločnosť a k zmene obchodného mena na [AF]‑KLM, pričom činnosti leteckej dopravy [bývalej spoločnosti Air France] boli prevedené na dcérsku ‚Air France Compagnie Aérienne‘, premenovanú na [AF].“

247

Pokiaľ ide o kontrolu nad spoločnosťou KLM od 5. mája do 15. septembra 2004, žalobkyňa tak pokračovala vo výkone práv a plnení povinností, ktoré nadobudla, keď ešte vystupovala pod obchodným menom ako bývalá Air France.

248

Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že keď jej Komisia pripísala postupy spoločnosti KLM od 5. mája do 15. septembra 2004, považovala ju za zodpovednú za protiprávne správanie jej dcérskej spoločnosti za obdobie pred jej nadobudnutím.

249

Prejednávanú výhradu treba preto zamietnuť.

250

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej nesprávne pripísala postupy spoločností AF a KLM od 15. septembra 2004, keďže nevykonávala žiaden rozhodujúci vplyv na tieto spoločnosti. Tvrdí, že od 15. septembra 2004 je iba finančným holdingom, ktorý nevykonáva žiadnu činnosť v odvetví nákladnej dopravy. Uvádza, že mala iba úlohu pri koordinácii a finančnej konsolidácii spočívajúcu v tom, že dohliadala na dodržiavanie zákonných povinností v účtovnej oblasti a v oblasti finančného výkazníctva a finančnej transparentnosti, a ďalej úlohu pri definovaní celkovej stratégie spoločností AF a KLM, avšak bez toho, aby zasahovala do ich prevádzkových a obchodných činností, alebo im dávala akékoľvek pokyny. AF a KLM určovali nezávisle svoju obchodnú politiku, stratégiu, rozpočet a správanie v odvetí nákladnej dopravy.

251

V tejto súvislosti sa žalobkyňa domnieva, že dôkazy, na ktoré sa odvoláva Komisia v dôvernej prílohe napadnutého rozhodnutia, nepreukazujú, že vykonávala rozhodujúci vplyv na AF a KLM. Po prvé uvádza, že jej výbor pre strategické riadenie nikdy neadresoval spoločnostiam AF a KLM „záväzné odporúčania“. Po druhé uvádza, že prostredníctvom jej správnej rady a výboru pre strategické riadenie neexistuje hierarchický vzťah medzi ňou na jednej strane a spoločnosťami AF a KLM na druhej strane. Všetky rozhodnutia týkajúce sa činnosti nákladnej dopravy spoločností AF a KLM počas dotknutého obdobia boli zverené AF Cargo a KLM Cargo, ako aj „Joint Cargo Management Committee“ (ďalej len „výbor JCMC“). Po tretie žalobkyňa zdôrazňuje, že žiadny z členov jej riadiacich orgánov spomenutých v uvedenej prílohe, ktorí počas dotknutého obdobia zasadali v riadiacich orgánoch spoločnosti AF alebo spoločnosti KLM, nezasahoval do činností nákladnej dopravy spoločnosti AF alebo činností nákladnej dopravy spoločnosti KLM. Po štvrté tvrdí, že výbor JCMC je iba koordinačný orgán pre činnosť nákladnej dopravy spoločností AF a KLM pôsobiaci iba na ich úrovni, takže ho nemohla využívať na to, aby zasahovala do obchodnej politiky spoločnosti AF alebo spoločnosti KLM.

252

Komisia popiera argumentáciu žalobkyne.

253

Na úvod treba rozlišovať podľa toho, či prejednávaná výhrada smeruje proti posúdeniam Komisie týkajúcim sa pripísania postupov spoločnosti AF alebo proti jej posúdeniam týkajúcim sa pripísania postupov spoločnosti KLM.

254

V prvom prípade so zreteľom na domnienku skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu vzhľadom na kontrolu, ktorú znamená vlastníctvo žalobkyne vzťahujúce sa na celé základné imanie spoločnosti AF a hlasovacie práva spojené s akciami spoločnosti AF, prináleží v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 223 vyššie materskej spoločnosti, aby predložila dôkazy, ktoré môžu dostatočne preukazovať, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správala nezávisle, a tak vyvrátila uvedenú domnienku.

255

Keďže v druhom prípade sa uvedená domnienka neuplatnila, je žalobkyňa povinná preukázať iba to, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že KLM neurčovala svoje správanie na trhu nezávisle.

256

V prejednávanej veci treba poznamenať, že žalobkyňa uvádza viacero tvrdení proti dôkazom, ktoré Komisia zohľadnila v dôvernej prílohe napadnutého rozhodnutia na preukázanie výkonu rozhodujúceho vplyvu na AF. Tieto tvrdenia však treba zohľadniť pri určení, či sa Komisia správne domnievala, že žalobkyňa nevyvrátila uvedenú domnienku. Treba totiž uviesť, že tieto tvrdenia sa v podstate zakladajú na tých istých skutkových okolnostiach, ktoré žalobkyňa uviedla na vyvrátenie tejto domnienky. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia uvádzané na podporu argumentácie smerujúcej proti týmto dôkazom, ktoré však žalobkyňa nezopakovala na účely vyvrátenia tejto domnienky, je potrebné, aby ich Všeobecný súd vzal do úvahy ako relevantnú okolnosť na účely posúdenia, či AF nezávisle určovala svoje správanie na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2016, Evonik Degussa a AlzChem/Komisia, C‑155/14 P, EU:C:2016:446, bod 33). Platí to najmä pre tvrdenie, podľa ktorého výbor žalobkyne pre strategické riadenie nevydával „záväzné odporúčania“.

257

S prihliadnutím na tieto úvahy treba preskúmať prejednávanú výhradu.

258

Po prvé treba na úvod uviesť, že odkaz žalobkyne na jej povahu finančného holdingu nemôže ako taký spochybniť zistenie, že skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na AF a KLM (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. marca 2011, Legris Industries/Komisia, T‑376/06, neuverejnený, EU:T:2011:107, body 50 a 51, a zo 14. júla 2011, Arkema France/Komisia, T‑189/06, EU:T:2011:377, bod 74). V rámci skupiny spoločností má totiž holding, ktorý v nej koordinuje najmä finančné investície, poslanie preskupovať majetkové účasti v rôznych spoločnostiach a úlohu zabezpečiť ich jednotné riadenie, najmä prostredníctvom tejto rozpočtovej kontroly (rozsudok z 15. júla 2015, HIT Groep/Komisia, T‑436/10, EU:T:2015:514, bod 125).

259

Pokiaľ ide o definovanie celkovej stratégie spoločností AF a KLM žalobkyňou a široký záber tejto stratégie, ktorá zahŕňala väčšinu pák rozvoja skupiny, ktorej zastrešujúcou materskou spoločnosťou je žalobkyňa, tieto skutočnosti ani zďaleka nepotvrdzujú neexistenciu rozhodujúceho vplyvu, ale naopak podporujú zistenia, ku ktorým Komisia dospela v napadnutom rozhodnutí.

260

Aj keby, ako to tvrdí žalobkyňa, táto úloha neviedla k jej zasahovaniu do prevádzkových a obchodných činností spoločností AF a KLM, treba pripomenúť, že rozhodujúci vplyv, ktorý môže odôvodniť pripísanie zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti, sa nemusí týkať iba obchodnej politiky tejto dcérskej spoločnosti v užšom zmysle (rozsudok z 23. januára 2014, Gigaset/Komisia, T‑395/09, neuverejnený, EU:T:2014:23, bod 45), ani nevyhnutne súvisieť s jej každodenným riadením (rozsudok z 26. septembra 2013, The Dow Chemical Company/Komisia, C‑179/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:605, bod 64).

261

Navyše treba zdôrazniť, že tvrdenie žalobkyne, že nezasahovala do prevádzkových a obchodných činností svojich dcérskych spoločnosti nielenže nie je podložené žiadnym dôkazom, ale je čiastočne popreté jej predchádzajúcimi vyhláseniami urobenými v jej odpovedi z 29. júna 2007 na dotazník Komisie z 12. júna 2007 zaslaný počas vyšetrovania a predložený v prílohe žaloby. Podľa týchto vyhlásení totiž „správna rada [žalobkyne]… zasahovala… do hlavných obchodných smerov hlavných činností skupiny Air France‑KLM“.

262

Po druhé k tvrdeniu, že AF a KLM určovali nezávisle svoju obchodnú politiku, stratégiu, rozpočet a správanie v odvetí nákladnej dopravy, treba najprv uviesť, že žalobkyňa znovu vychádza iba z tvrdení. Ďalej treba uviesť, že argumentácia žalobkyne sa z podstatnej časti zakladá na nezávislosti oddelení AF Cargo a KLM Cargo vo vzťahu ku subjektom, ku ktorým patria, teda spoločnostiam AF a KLM, takže neumožňuje preukázať nezávislosť spoločností AF a KLM vo vzťahu k žalobkyni. Napokon príklady oblastí, uvádzané žalobkyňou, v ktorých sa uplatňovala údajná nezávislosť oddelení AF Cargo a KLM Cargo, ako sú na prevádzkovej úrovni vykonávanie logistických činností spojených s nákladnou dopravou, alebo na strategickej úrovni tvorba a určovanie prirážky, nie sú v rozpore so všeobecnejším strategickým vedením, ktoré žalobkyňa podľa svojich slov zabezpečovala sama. Rozdelenie úloh je totiž bežným javom v skupine spoločností (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2011, Arkema France/Komisia, T‑189/06, EU:T:2011:377, bod 76).

263

Po tretie skutočnosť, že výbor žalobkyne pre strategické riadenie neadresoval spoločnostiam AF a KLM „záväzné odporúčania“, sa týka právnych vzťahov medzi žalobkyňou a jej dcérskymi spoločnosťami. Za týchto okolností, aj keď bola táto skutočnosť uplatnená na účely spochybnenia dôkazov uvedených v zozname obsiahnutom v dôvernej prílohe napadnutého rozhodnutia, treba teraz preskúmať, či môže spochybniť zistenia Komisie, že dcérske spoločnosti žalobkyne neboli nezávislé.

264

Treba uviesť, že žalobkyňa nepredkladá na podloženie tohto tvrdenia žiadny dôkaz, ako sú napríklad zápisnice alebo správy zo zasadnutí výboru pre strategické riadenie.

265

Okrem toho je uvedené, že žalobkyňa nepopiera, že výbor pre strategické riadenie sa schádzal medzi jeho zriadením v roku 2004 a koncom obdobia porušenia. Napokon z jej odpovede z 29. júna 2007 na dotazník Komisie z 12. júna 2007 vyplýva, že uvedený výbor sa počas tohto obdobia skutočne schádzal a že „zasah[oval] hlavne do [strategických] otázok“.

266

Vzhľadom na úlohu a právomoci výboru pre strategické riadenie, ktoré vyplývajú z výňatkov z výročných správ žalobkyne za roky 2004/2005 a 2005/2006 priložených k jej odpovedi z 29. júna 2007, sa teda javí málo pravdepodobné, že cieľom rokovaní tohto výboru nebolo koordinovať stratégiu dcérskych spoločností AF a KLM. Podľa týchto výňatkov totiž „rozhodnutia [uvedeného výboru] vyjadrujú spoločné stanovisko spoločností AF a KLM ku každému významnému strategickému rozhodnutiu týkajúcemu sa obchodnej, finančnej, technickej a prevádzkovej oblasti…“.

267

Pokiaľ ide konkrétne o „záväzné odporúčania“, je spresnené, že „[výbor pre strategické riadenie] vydáva autoritatívne odporúčania k vyššie uvedeným otázkam určené správnej rade [spoločnosti AF], predstavenstvu a dozornej rade spoločnosti KLM“ a že „predseda predstavenstva spoločnosti KLM, predseda správnej rady [spoločnosti AF] a žiadny predseda a člen správnej rady alebo kľúčový zamestnanec zlúčených subjektov alebo podľa okolností ich dcérskych spoločností nemôžu prijímať alebo vykonávať rozhodnutia patriace do právomoci [výboru pre strategické riadenie], ak tento výbor predtým nevydal svoje autoritatívne odporúčanie“. Z toho vyplýva, že pôsobenie spoločností AF a KLM v niekoľkých oblastiach ich činnosti bolo podmienené prijatím záväzných (alebo autoritatívnych) odporúčaní na úrovni výboru žalobkyne pre strategické riadenie. V prejednávanej veci však žalobkyňa nepredkladá žiadny dôkaz ani neuvádza žiadnu okolnosť, ktorá by mohla ozrejmiť Všeobecnému súdu, že uvedený výbor sa prípadne vzdal svojich výsad.

268

Vzhľadom na už uvedené treba uviesť, že žalobkyni sa nepodarilo vyvrátiť domnienku vyvodenú z kontroly, ktorú znamená vlastníctvo celého základného imania spoločnosti AF a hlasovacích práv spojených s akciami spoločnosti AF, podľa ktorej skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na AF počas obdobia od 15. septembra 2004 do 14. februára 2006.

269

Pokiaľ ide o zistenie Komisie, že žalobkyňa skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na KLM, z preskúmania prvej série tvrdení žalobkyne na podloženie prejednávanej výhrady, ktoré bolo vykonané v bodoch 258 až 267 vyššie, nevyplýva žiadne pochybenie v posúdení Komisie.

270

Zostáva teda posúdiť tvrdenia žalobkyne vzťahujúce sa na dôkazy uvedené v zozname obsiahnutom v dôvernej prílohe k napadnutému rozhodnutiu týkajúce sa vzťahov, ktoré žalobkyňa udržiavala so spoločnosťou KLM, keďže tvrdenia týkajúce sa spoločnosti AF treba odmietnuť ako neúčinné, pretože žalobkyni sa nepodarilo preukázať, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď sa oprela o dotknutú domnienku.

271

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že výbor pre strategické riadenie neprijal žiadne „záväzné odporúčanie“, treba odkázať na úvahy obsiahnuté v bodoch 263 až 267 vyššie. Komisia sa navyše v napadnutom rozhodnutí oprela o právomoc uvedeného výboru prijímať takéto odporúčania (pozri bod 233 vyššie), ktorej existenciu žalobkyňa nepoprela. Možnosť žalobkyne takto určovať stratégiu jej dcérskej spoločnosti však sama osebe svedčí o existencii riadiacej právomoci, ktorá môže spochybniť nezávislosť správania tejto dcérskej spoločnosti.

272

Po druhé tvrdenie žalobkyne založené na tom, že medzi ňou a spoločnosťou KLM neexistoval prostredníctvom jej správnej rady a jej výboru pre strategické riadenie „vzťah hierarchickej závislosti“, treba odmietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 262 vyššie.

273

Po tretie žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že žiadny z členov jej riadiacich orgánov uvedených v dôvernej prílohe k napadnutému rozhodnutiu, ktorí počas dotknutého obdobia zasadali v riadiacich orgánoch spoločnosti KLM, nezasahoval do činností nákladnej dopravy. V tejto súvislosti sa totiž opiera o okolnosť, že všetky rozhodnutia týkajúce sa činnosti nákladnej dopravy boli v rámci KLM zverené oddeleniu KLM Cargo alebo výboru JCMC.

274

Toto tvrdenie však treba odmietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 262 vyššie.

275

Navyše treba zdôrazniť, že žalobkyňa bez podporných dôkazov iba tvrdí, že členovia kumulujúci riadiace funkcie alebo mandáty v jej orgánoch a orgánoch spoločnosti KLM nezasahovali do činností nákladnej dopravy. Okrem toho, že toto tvrdenie nie je podložené, však ako také nevyvracia existenciu takýchto prienikov, pričom podľa ustálenej judikatúry mieru účasti materskej spoločnosti na riadení jej dcérskej spoločnosti môže potvrdzovať aj to, že vedúce funkcie v dcérskej spoločnosti zastáva mnoho osôb, ktoré zastávajú riadiace funkcie v materskej spoločnosti (pozri rozsudok z 9. septembra 2015, Toshiba/Komisia, T‑104/13, EU:T:2015:610, bod 100 a citovanú judikatúru).

276

Po štvrté žalobkyňa zbytočne tvrdí, že výbor JCMC bol iba koordinačným orgánom pre činnosť nákladnej dopravy spoločností AF a KLM pôsobiacim na ich úrovni, takže ho nemohla využiť na to, aby zasahovala do ich obchodných politík.

277

V tejto súvislosti Komisia v dôvernej prílohe napadnutého rozhodnutia zdôraznila, že [dôverné] (pozri bod 233 vyššie). Ako však správne uvádza žalobkyňa, dokumenty nachádzajúce sa v spise, a najmä jej odpoveď z 29. júna 2007 na dotazník Komisie z 12. júna 2007, spomínajú jednotnú štruktúru zriadenú na úrovni oddelení pre nákladnú dopravu dcérskych spoločností AF a KLM. Nevyplýva z nich, že by táto štruktúra bola vytvorená v rámci žalobkyne alebo že by akokoľvek vyjadrovala rozhodujúci vplyv, ktorý žalobkyňa vykonávala na svoje dcérske spoločnosti.

278

Napriek tomu však ostatné dôvody uvedené Komisiou na podloženie toho, že žalobkyni pripísala postupy spoločnosti KLM od 5. mája 2004, a to po prvé vlastníctvo 97,5 % základného imania a 49 % hlasovacích práv spoločnosti KLM, po druhé právomoc žalobkyne riadiť, usmerňovať a kontrolovať činnosti spoločnosti KLM prostredníctvom jej správnej rady a jej výboru pre strategické riadenie a po tretie prítomnosť viacerých osôb zastávajúcich riadiace funkcie alebo mandáty v orgánoch žalobkyne vo vedení spoločnosti KLM, voči ktorým neboli úspešne uplatnené výhrady, postačujú na preukázanie toho, že žalobkyňa skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na KLM.

279

Vzhľadom na už uvedené treba prejednávanú výhradu zamietnuť.

280

Žalobkyňa tvrdí, že pripísanie postupov spoločnosti AF od 15. septembra 2004 a postupov spoločnosti KLM od 5. mája 2004 porušuje zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov a sankcií.

281

Komisia popiera argumentáciu žalobkyne.

282

Treba pripomenúť, že podľa zásad osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov a sankcií, ktoré sa uplatňujú v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií podľa pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, má byť podnik potrestaný iba za skutky, ktoré sa mu individuálne vytýkajú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, EU:T:2001:288, bod 63; z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia, T‑122/07 až T‑124/07, EU:T:2011:70, bod 122, a z 11. júla 2014, RWE a RWE Dea/Komisia, T‑543/08, EU:T:2014:627, bod 68).

283

Táto zásada sa však musí zosúladiť s pojmom podniku a s judikatúrou, podľa ktorej skutočnosť, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť predstavujú jediný podnik v zmysle článku 101 ZFEÚ oprávňuje Komisiu, aby adresovala rozhodnutie o uložení pokút materskej spoločnosti skupiny spoločností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. marca 2011, Siemens a VA Tech Transmission & Distribution/Komisia, T‑122/07 až T‑124/07, EU:T:2011:70, bod 122, a z 11. júla 2014, RWE a RWE Dea/Komisia, T‑543/08, EU:T:2014:627, bod 69). Aj keď sa totiž materská spoločnosť priamo nezúčastňuje na porušení, v takomto prípade vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť alebo spoločnosti, ktoré sa na ňom zúčastnili. Z toho vyplýva, že za takých okolností nemožno zodpovednosť materskej spoločnosti považovať za objektívnu zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, EU:C:2009:536, bod 77).

284

V takom prípade je materská spoločnosť sankcionovaná za porušenie, o ktorom platí, že sa ho dopustila sama (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, EU:C:2009:536, bod 77; zo 17. mája 2011, Elf Aquitaine/Komisia, T‑299/08, EU:T:2011:217, bod 180, a z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T‑372/10, EU:T:2012:325, bod 52).

285

Keďže v prejednávanej veci žalobkyňa zakladá prejednávanú výhradu na tom, že nevykonávala rozhodujúci vplyv na AF a KLM, pričom nepredkladá dôkazy, ktoré už neboli predložené v rámci predchádzajúcich výhrad, stačí uviesť, že z preskúmania prvej a tretej výhrady prvého žalobného dôvodu vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že žalobkyňa vykonávala takýto vplyv na svoje dcérske spoločnosti počas dotknutých období. Z toho vyplýva, že prejednávaná výhrada spočíva na nesprávnom predpoklade.

286

Navyše, keďže pri pripísaní postupov spoločnosti AF od 15. septembra 2004 a postupov spoločnosti KLM od 5. mája 2004 žalobkyni nedošlo k pochybeniu, nemôže toto pripísanie vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 282 a 283 vyššie porušovať zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov a sankcií.

287

Prejednávanú výhradu treba preto zamietnuť.

288

V dôsledku toho treba zamietnuť prvú časť prvého žalobného dôvodu v celom rozsahu.

289

Prejednávaná časť, v ktorej žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila viacerých protiprávností, keď jej pripísala postupy bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004, čo Komisia popiera, sa zakladá na troch výhradách. Prvá z týchto výhrad je založená na porušení povinnosti odôvodnenia, druhá na pochybeniach pri pripísaní uvedených postupov za dotknuté obdobie žalobkyni a tretia na porušení zásad osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov a sankcií.

290

Na úvod treba zdôrazniť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia postupovala v troch krokoch. V prvom kroku Komisia v odôvodnení 1080 tohto rozhodnutia pripísala konania bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004 žalobkyni ako „nástupcovi“. V tejto súvislosti vychádzala zo zistenia, že 15. septembra 2004 sa bývalá Air France „stala“ žalobkyňou v dôsledku premeny na holding a zmeny obchodného mena a predmetu podnikania, ako je spresnené v odôvodnení 22 napadnutého rozhodnutia.

291

V druhom kroku na obdobie od 15. septembra 2004 do 14. februára 2006 Komisia v odôvodneniach 1083 a 1084 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že žalobkyňa vykonávala rozhodujúci vplyv na AF.

292

V treťom kroku Komisia v odôvodnení 1085 napadnutého rozhodnutia vyvodila zo skutočností uvedených v bodoch 290 a 291 vyššie, že žalobkyňu a AF treba považovať za spoločne a nerozdielne zodpovedné za zaplatenie pokuty z dôvodu ich účasti na porušení v období od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006.

293

Ako to Komisia v podstate potvrdila na pojednávaní, táto zmienka o účasti žalobkyne na jedinom a pokračujúcom porušení sa opiera o zistenie, že právnická osoba, ktorá sa priamo zúčastňovala na jedinom a pokračujúcom porušení až do 15. septembra 2004, a žalobkyňa sú jedna a tá istá právnická osoba, pričom sa odlišujú iba svojím obchodným menom a predmetom podnikania, ktoré boli medzičasom zmenené (pozri body 244 a 290 vyššie).

294

Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie dostatočne neodôvodňuje, prečo jej boli pripísané postupy bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004. Má výhrady proti odôvodneniu 1080 napadnutého rozhodnutia, ktoré neumožňuje zistiť, aké postavenie je jej priznané vo vzťahu k bývalej spoločnosti Air France počas uvedeného obdobia, a najmä, či bola považovaná za hospodárskeho nástupcu alebo právneho nástupcu, alebo dokonca aj hospodárskeho, aj právneho nástupcu tejto spoločnosti.

295

V odôvodnení 1080 francúzskej verzie napadnutého rozhodnutia došlo v porovnaní s rozhodnutím z 9. novembra 2010 ku zmene. Žalobkyňa zdôrazňuje, že zatiaľ čo v odôvodení 1056 tohto rozhodnutia sa uvádzalo, že žalobkyňa a AF boli, v tomto poradí, hospodárskym nástupcom a právnym nástupcom bývalej spoločnosti Air France tak, ako táto spoločnosť existovala pred 15. septembrom 2004, odôvodnenie 1080 uvedeného rozhodnutia už neodkazuje na výraz „v tomto poradí“. Táto zmena vyplýva z chyby, ktorú uznala Komisia na Všeobecnom súde v konaní vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 16. decembra 2015, Air France‑KLM/Komisia (T‑62/11, neuverejnený, EU:T:2015:996). Žalobkyňa rovnako poznamenáva, že podobná zmena nebola vykonaná v holandskej a anglickej verzii toho istého rozhodnutia, v ktorých nie je v odôvodnení 1080 za hospodárskeho nástupcu bývalej spoločnosti Air France označená ona, ale AF.

296

Komisia popiera argumentáciu žalobkyne.

297

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odôvodnenie musí byť prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa tak dotknutým osobám umožnilo poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdu preskúmať toto opatrenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 147).

298

Dodržanie povinnosti odôvodnenia musí byť posudzované v závislosti od okolností prípadu, najmä od obsahu aktu, od povahy uvádzaných dôvodov a od záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby dotknuté aktom v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty sa má posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale tiež s prihliadnutím na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudky z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 150, a z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, bod 45).

299

Ako je uvedené v bodoch 245 až 247 vyššie, z odôvodnenia 1080 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia vychádzala z okolnosti, že žalobkyňa bola výsledkom premeny bývalej spoločnosti Air France na holdingovú spoločnosť, aby jej pripísala jej postupy v dotknutom období.

300

Komisia tým jasne a jednoznačne uviedla dôvody, na základe ktorých pripísala žalobkyni tieto postupy spôsobom, ktorý žalobkyni umožňuje poznať dôvody prijatého opatrenia a Všeobecnému súdu preskúmať toto opatrenie.

301

Žiadne z tvrdení uvádzaných žalobkyňou nevyvracia tento záver.

302

Hoci je pravda, ako to zdôrazňuje žalobkyňa, že v odôvodnení 1080 napadnutého rozhodnutia sa uvádza, že žalobkyňa „a [AF] sú… hospodárskymi a právnymi nástupcami bývalej spoločnosti Air France tak, ako existovala pred 15. septembrom 2004“, tento odkaz nemožno chápať izolovane.

303

Treba totiž uviesť, že zistenia, ktoré v odôvodnení 1080 napadnutého rozhodnutia bezprostredne predchádzajú spornému odkazu a sú formulované na jeho podloženie, sa týkajú právnej kontinuity medzi bývalou spoločnosťou Air France a žalobkyňou a hospodárskej kontinuity medzi bývalou spoločnosťou Air France a spoločnosťou AF. Rovnako v anglickej a holandskej jazykovej verzii uvedeného rozhodnutia znie uvedený odkaz takto: „[žalobkyňa] a [AF] sú teda, v tomto poradí, právnym a hospodárskym nástupcom bývalej spoločnosti Air France“. Z toho vyplýva, že tento odkaz treba jednak považovať za obyčajnú chybu v písaní, a jednak ho treba vykladať tak, že konštatuje zodpovednosť žalobkyne výlučne na základe právnej kontinuity zistenej s bývalou spoločnosťou Air France, čo Komisia navyše na pojednávaní uznala.

304

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej nesprávne pripisuje postupy bývalej spoločnosti Air France v období pred jej založením, teda od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004, a to bez ohľadu na to, či sa odôvodnenie 1080 napadnutého rozhodnutia vykladá v tom zmysle, že je „hospodárskym nástupcom“ uvedenej spoločnosti, alebo jej právnym nástupcom, alebo dokonca aj hospodárskym, aj právnym nástupcom zároveň, rovnako ako AF.

305

Komisia popiera argumentáciu žalobkyne.

306

Treba zdôrazniť, že žalobkyňa v žalobe uvažuje o troch scenároch, v ktorých by bola považovaná za zodpovednú za postupy bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004. Ide po prvé o scenár, v ktorom je žalobkyňa jej hospodárskym nástupcom, po druhé scenár, v ktorom je jej právnym nástupcom, a po tretie scenár, v ktorom je jej hospodárskym a právnym nástupcom. Z hľadiska právneho nástupníctva žalobkyňa iba odkazuje na pripomenutie judikatúry v rámci prvej časti prejednávaného žalobného dôvodu. Toto pripomenutie sa vo všeobecnosti vzťahuje na podmienky, za akých je materskej spoločnosti pripísané protiprávne konanie jej dcérskej spoločnosti, ku ktorému došlo pred jej nadobudnutím.

307

Žalobkyňa však nevysvetľuje, ako judikatúra, na ktorú sa odvoláva, vedie k tomu, že jej nemožno pripísať postupy bývalej spoločnosti Air France. Navyše situácie, na ktoré sa vzťahuje táto judikatúra, sa odlišujú od situácie v prejednávanej veci. Žalobkyňa totiž nenadobudla bývalú Air France, ale je výsledkom zmeny jej obchodného mena a predmetu podnikania, čím je zabezpečená právna kontinuita práv a povinností bývalej spoločnosti Air France, pokiaľ ide o jej činnosti v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004.

308

Na pojednávaní žalobkyňa dodala, že založiť zodpovednosť spoločnosti AF za protiprávne konania bývalej spoločnosti Air France na hospodárskej kontinuite medzi nimi bráni „deľbe zodpovednosti“ so žalobkyňou. Komisia sa tak nemôže rozhodnúť preniesť zodpovednosť za konania bývalej spoločnosti Air France na AF a zároveň tieto konania pripísať žalobkyni.

309

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že za porušenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase, keď došlo k tomuto porušeniu, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie, zodpovedala za prevádzku podniku iná osoba (rozsudok zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, EU:C:2000:626, bod 78).

310

Okolnosť, že niektoré charakteristiky osoby, ktorá riadila dotknutý podnik v čase porušenia, napríklad jej obchodné meno, sa zmenili, nespochybňuje kontinuitu jej právnej existencie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2000, SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, EU:C:2000:633, body 28 a 29).

311

V prejednávanej veci však z odôvodnení 22 a 1080 napadnutého rozhodnutia vyplýva, a nie je sporné, že právnická osoba, ktorá sa zúčastňovala na jedinom a pokračujúcom porušení pred 15. septembrom 2004, po tomto dátume naďalej existovala so zmeneným obchodným menom a predmetom podnikania. Bývalá Air France, prevádzkový právny subjekt, sa tak „stala“ žalobkyňou, zastrešujúcou materskou spoločnosťou skupiny Air France‑KLM.

312

Z toho vyplýva, že vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 309 a 310 vyššie, nemožno Komisii vytýkať, že uplatnila kritérium právnej kontinuity, aby konštatovala zodpovednosť žalobkyne za konania bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004.

313

Pokiaľ ide o okolnosť, že tieto konania boli pripísané aj spoločnosti AF ako hospodárskemu nástupcovi, treba pripomenúť, že rozhodnutie prijaté v oblasti hospodárskej súťaže voči viacerým podnikom, aj keď bolo vydané a uverejnené vo forme jediného rozhodnutia, sa musí posudzovať ako súbor individuálnych rozhodnutí, ktoré vo vzťahu ku každému z podnikov, ktorým sú určené, konštatujú porušenie alebo porušenia, za ktoré bol uznaný za zodpovedného, a prípadne mu ukladajú pokutu (rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 100). Pokiaľ sa teda jeden z adresátov rozhodnutia rozhodne podať žalobu o neplatnosť, súd Únie rozhoduje len o tých častiach rozhodnutia, ktoré sa ho týkajú, zatiaľ čo časti rozhodnutia, ktoré sa týkajú iných adresátov, nie sú predmetom sporu, v ktorom má súd Únie rozhodnúť (rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 66), s výnimkou prípadu materskej spoločnosti, ktorej zodpovednosť je úplne odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins, C‑286/11 P, EU:C:2013:29, body 43 a 49).

314

Keďže však zodpovednosť žalobkyne za konania bývalej spoločnosti Air France sa neodvodzuje od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti AF, vyplýva z toho, že v rámci prejednávanej žaloby nie je prípustné Komisii vytýkať, že uvedenej dcérskej spoločnosti pripísala konania bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004.

315

Vzhľadom na už uvedené treba druhú výhradu zamietnuť.

316

Žalobkyňa tvrdí, že skutočnosť, že jej boli pripísané postupy bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004 porušuje zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov a sankcií. Tvrdí, že počas tohto obdobia neexistovala a že nie je hospodárskym nástupcom bývalej spoločnosti Air France.

317

Komisia argumentáciu žalobkyne popiera.

318

V tejto súvislosti treba uviesť, že argumentácia žalobkyne je založená na nesprávnom predpoklade, že „neexistovala“ v čase konania bývalej spoločnosti Air France. Ako je totiž zdôraznené v bodoch 293 a 311 vyššie, bývalá Air France a žalobkyňa sú jedna a tá istá právnická osoba, ktorá bola založená pred konaním bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004.

319

Vzhľadom na už uvedené treba zamietnuť tretiu výhradu a v dôsledku toho druhú časť v celom rozsahu.

320

Treba zamietnuť aj výhradu, ktorá bola vznesená v úvode prejednávaného žalobného dôvodu, keďže sa zakladá na tom, že žalobkyňa sa nezúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení. Z preskúmania tejto časti totiž vyplýva, že zodpovednosť žalobkyne za konanie bývalej spoločnosti Air France v období od 7. decembra 1999 do 15. septembra 2004 nie je odvodenou zodpovednosťou. Prejednávaný žalobný dôvod treba teda zamietnuť.

321

Žalobkyňa tvrdí, že dôkazy, ktoré predložila spoločnosť Lufthansa vo svojej žiadosti o oslobodenie od pokút, sú neprípustné a treba ich vyňať zo spisu. Lufthansa totiž nemala nárok na oslobodenie od pokuty, keďže neukončila svoju účasť na jedinom a pokračujúcom porušení po podaní svojej žiadosti o oslobodenie od pokút, a preto porušila podmienky uvedené v bode 11 písm. b) oznámenia o zhovievavosti z roku 2002.

322

Bez uvedených dôkazov by však Komisia nemohla začať vyšetrovanie, čo uznala v odôvodnení 1302 napadnutého rozhodnutia. Navyše tieto dôkazy tvoria základ tohto rozhodnutia, ako je zdôraznené v jeho odôvodnení 1250. Vyňatie týchto dôkazov zo spisu musí teda viesť k zrušeniu uvedeného rozhodnutia v celom rozsahu.

323

Komisia popiera argumentáciu žalobkyne. Tvrdí, že prejednávaný žalobný dôvod je neúčinný, keďže odňatie oslobodenia od pokút spoločnosti Lufthansa by nemalo za následok neprípustnosť dokumentov, ktoré predložila vo svojej žiadosti o oslobodenie od pokút. Komisia okrem toho tvrdí, že Lufthansa bola upozornená na skutočnosť, že prípadné zverejnenie uvedenej žiadosti bolo považované za spôsobilé negatívne ovplyvniť riadny priebeh vyšetrovania a schopnosť Komisie vyšetriť a potrestať sporný kartel. Navyše Lufthansa udržiavala kontakty s ostatnými obvinenými dopravcami aj na žiadosť orgánu na ochranu hospodárskej súťaže tretej krajiny.

324

Žalobkyňa sa k tomuto vyjadruje v tom zmysle, že prejednávaný žalobný dôvod je účinný a že tvrdenia, ktoré Komisia vysvetľuje na Všeobecnom súde týkajúce sa osobitných okolností, ktoré údajne odôvodňovali pokračovanie spoločnosti Lufthansa v porušení po podaní žiadosti o oslobodenie od pokút, sú neprípustné, pretože nie sú uvedené v napadnutom rozhodnutí. Domnieva sa, že keďže takéto tvrdenia boli pred ňou utajené, predstavujú „porušenie práva na obhajobu prostredníctvom narušenia rovnosti zbraní“.

325

Žalobkyňa v dôsledku toho navrhuje Všeobecnému súdu, aby nariadil Komisii, aby oznámila „podrobnosti o dôkazoch“ nových skutočností uvedených vo vyjadrení k žalobe, aby sa mohla plne oboznámiť s okolnosťami, za ktorých Komisia a orgán na ochranu hospodárskej súťaže tretej krajiny vyzvali Lufthansu, aby pokračovala v porušení aj po 7. decembri 2005.

326

Treba poznamenať, že argumentácia žalobkyne sa v celom rozsahu zakladá na predpoklade, že nedodržanie podmienok uvedených v bode 11 písm. b) oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 môže mať za následok neprípustnosť dôkazov predložených v rámci žiadosti o oslobodenie od pokút.

327

Táto argumentácia sa zakladá na rozsudkoch z 12. decembra 2012, Almamet/Komisia (T‑410/09, neuverejnený, EU:T:2012:676, body 39 a 40), a zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia (T‑655/11, EU:T:2015:383, body 44, 46 a 80), z ktorých vyplýva, že právo Únie nemôže pripustiť dôkazy získané tak, že nebol vôbec dodržaný postup stanovený pre ich zabezpečenie, ktorého cieľom je chrániť základné práva dotknutých subjektov.

328

Treba však uviesť, že podmienky poskytnutia oslobodenia od pokút nie sú procesnými pravidlami upravujúcimi zabezpečenie dôkazov. Tieto podmienky totiž súvisia s dôvodmi, ktoré vedú svedka k spolupráci s orgánmi a ako také nemajú žiaden vplyv na zákonnosť zhromaždenia dôkazov a možnosť použiť ich (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2016:884, body 76 a 77).

329

Navyše, pokiaľ žalobkyňa vo svojej argumentácii tvrdí, že pripustenie takýchto dôkazov by bolo v rozpore s určitými základnými zárukami alebo podstatnými formálnymi náležitosťami, ktoré navyše vo svojich písomných podaniach nespresňuje, treba uviesť, že podľa judikatúry podnik, ktorý sa rozhodne predložiť vyhlásenie, aby získal zníženie pokuty, si je vedomý toho, že hoci zníženie mu bude priznané iba vtedy, ak sú podľa názoru Komisie splnené podmienky na zníženie upravené v oznámení, jeho vyhlásenie bude v každom prípade súčasťou spisu a možno ho použiť ako dôkaz (rozsudok z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia, T‑352/09, EU:T:2012:673, bod 111).

330

Je pravda, že Všeobecný súd sa pri tomto závere oprel o bod 31 oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ 2006, C 298, ps. 17, ďalej len „oznámenie o zhovievavosti z roku 2006“), ktoré nahradilo oznámenie o zhovievavosti z roku 2002, ktorý stanovuje, že „každé vyhlásenie určené Komisii v súvislosti s týmto oznámením je súčasťou spisu Komisie pre daný prípad a možno ho použiť pri dokazovaní skutočností“.

331

Z bodu 37 oznámenia o zhovievavosti z roku 2006 však vyplýva, že jeho bod 31 sa uplatňuje na žiadosti o zhovievavosť nevybavené v okamihu nadobudnutia účinnosti tohto oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia, T‑352/09, EU:T:2012:673, body 27 a 111). To je pritom prípad žiadosti, ktorú Komisii podala Lufthansa 7. decembra 2005. Táto žiadosť bola totiž stále nevybavená ku dňu nadobudnutia účinnosti dotknutého oznámenia, teda k 8. decembru 2006.

332

Navyše podľa bodu 33 oznámenia o zhovievavosti z roku 2002 „akékoľvek písomné vyhlásenie vykonané voči Komisii, pokiaľ ide o toto oznámenie, predstavuje súčasť spisu Komisie“. Takáto vyhlásenie teda Komisia môže použiť ako dôkaz. Znenie bodu 31 oznámenia o zhovievavosti z roku 2006 potom iba vysvetľuje dôsledky, ktoré zákonite vyplývajú z ponechania uvedeného vyhlásenia v spise.

333

Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nič nebráni tomu, aby sa závery, ku ktorým Všeobecný súd dospel v rozsudku z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia (T‑352/09, EU:T:2012:673), vo vzťahu k vyhláseniam urobeným žiadateľom o zhovievavosť vzťahovali na všetky dôkazné prostriedky poskytnuté podnikom s cieľom získať oslobodenie od pokút.

334

Všeobecný súd tak v rozsudku z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia (T‑352/09, EU:T:2012:673), v podstate vychádzal z dobrovoľnosti spolupráce poskytnutej podnikom, ktorý chcel získať zníženie pokuty, ako aj zo znenia oznámenia o zhovievavosti, ktoré sa uplatňovalo na daný skutkový stav, aby dospel k záveru, že vyhlásenie žiadateľa o zhovievavosť možno použiť ako dôkaz bez ohľadu na to, aký bude výsledok jeho žiadosti o zhovievavosť.

335

Dôkazné prostriedky, ktoré v prejednávanej veci predložila Lufthansa vo svojej žiadosti o oslobodenie od pokút, však rovnako ako vyhlásenie žiadateľa o zhovievavosť vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 12. decembra 2012, Novácke chemické závody/Komisia (T‑352/09, EU:T:2012:673), boli predložené dobrovoľne.

336

Okrem toho ani oznámenie o zhovievavosti z roku 2002, ani oznámenie o zhovievavosti z roku 2006 neobsahujú ustanovenia, ktoré majú u podnikov želajúcich si spolupracovať s Komisiou udržiavať očakávania týkajúce sa toho, ako bude naložené s dôkaznými prostriedkami predloženými týmito podnikmi, ktoré, hoci im bolo poskytnuté podmienečné oslobodenie od pokút (v súlade s bodom 15 oznámenia z roku 2002 alebo bodom 18 oznámenia z roku 2006), nemôžu splniť podmienky na poskytnutie definitívneho oslobodenia (v súlade s bodom 19 oznámenia z roku 2002 alebo bodom 22 oznámenia z roku 2006). Táto situácia je v protiklade s podrobnosťami, ktoré uvedené oznámenia ponúkajú k spôsobu naloženia s dôkaznými prostriedkami predloženými na podloženie žiadosti, u ktorej Komisia vylučuje, že spĺňa podmienky na poskytnutie podmienečného oslobodenia. V takomto prípade totiž podnik môže stiahnuť sprístupnené dôkazy (pozri bod 17 oznámenia z roku 2002 a bod 20 oznámenia z roku 2006).

337

Navyše, automaticky vylúčiť zo spisu dôkazné prostriedky predložené podnikom, o ktorom sa ukáže, že napriek tomu, že mal nárok na oslobodenie od pokút v okamihu podania svojej žiadosti o oslobodenie od pokút, nespĺňa podmienky na jeho definitívne poskytnutie ku dňu prijatia rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie, by ohrozilo potrebný účinok konania o žiadosti o zhovievavosť. Komisia by totiž bola zbavená dôkazov, ktoré môžu byť podstatné na preukázanie dotknutého porušenia a účasti podnikov na ňom v štádiu, v ktorom je značne obmedzená možnosť napraviť tento nedostatok dodatočnými vyšetrovacími úkonmi, okrem iného z dôvodu rizika zničenia dôkazov. Okrem toho by hrozilo, že úspech konania bude ponechaný na dobrú vôľu žiadateľa o oslobodenie, zatiaľ čo Komisii by bolo bránené v účinnej kontrole dodržiavania podmienok na poskytnutie oslobodenia od pokút, keďže hrozba jeho neposkytnutia by sa vzhľadom na dôsledky, ktoré by s ňou boli spojené, stávala nepravdepodobnou.

338

Vzhľadom na všetko, čo bolo už uvedené, sa treba domnievať, že skutočnosť, že Lufthansa nedodržala podmienku upravenú v bode 11 písm. b) oznámenia o zhovievavosti z roku 2002, aj keby bola preukázaná, nemôže zbaviť Komisiu možnosti použiť dôkazné prostriedky odovzdané v rámci jej žiadosti o zhovievavosť.

[omissis]

498

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila zásadu proporcionality, keď skonštatovala, že AF sa zúčastňovala na jedinom a pokračujúcom porušení nepretržite od 7. decembra 1999 do 14. februára 2006. Podľa jej názoru Komisia disponuje, okrem kontaktu medzi spoločnosťami AF a Japan Airlines zo 7. decembra 1999 uvedeného v odôvodnení 136 napadnutého rozhodnutia, voči nej dostatočnými dôkazmi iba v prípade obdobia od 19. januára 2001 do 19. októbra 2005.

499

Kontakty, z ktorých Komisia vychádzala, aby konštatovala účasť spoločnosti AF na koordinácii týkajúcej sa palivovej prirážky počas obdobia od 7. decembra 1999 do 19. januára 2001 a obdobia po 19. októbri 2005, totiž nemožno považovať za protisúťažné, pretože sa týkali výmen verejne dostupných informácií (odôvodnenia 137, 140 až 142, 554, 563 a 574 napadnutého rozhodnutia), výmen uskutočňovaných mimo EHP (odôvodnenia 146, 152 a 182 uvedeného rozhodnutia) alebo výmen, ktorých protisúťažnú povahu Komisia nepreukázala (odôvodnenia 530 a 556 tohto rozhodnutia).

500

Okrem toho Komisia nepredložila žiaden presvedčivý dôkaz účasti spoločnosti AF na zložkách jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie za obdobia po 19. októbri 2005, resp. po 14. októbri 2005.

501

V replike žalobkyňa dodáva, že Komisia od nej nemôže požadovať, aby preukázala, že sa verejne dištancovala od sporného kartelu po 19. októbri 2005. Podľa jej názoru je na Komisii, aby preukázala jej účasť na uvedenom porušení po tomto dátume.

502

Komisia argumentáciu žalobkyne popiera.

503

Treba v prvom rade preskúmať kontakty, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že sa týkali výmen verejne dostupných informácií (odôvodnenia 137, 140 až 142, 554, 563 a 574 napadnutého rozhodnutia), v druhom rade kontakty, o ktorých uvádza, že sa uskutočňovali mimo EHP (odôvodnenia 146, 152 a 182 tohto rozhodnutia), a v treťom rade kontakty, o ktorých tvrdí, že nie je dostatočne preukázaná ich protisúťažná povaha (odôvodnenia 530 a 556 uvedeného rozhodnutia).

504

Žalobkyňa v žalobe uviedla medzi kontaktmi, ktoré sa podľa nej uskutočnili mimo EHP, aj kontakty opísané v odôvodnení 563 napadnutého rozhodnutia. V odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu však žalobkyňa spresnila, že ich odmietnutie navrhuje vzhľadom na ich nedostatočne preukázanú protisúťažnú povahu.

505

V prvom rade treba uviesť, že medzi kontaktmi, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že sa týkali výmen verejne dostupných informácií, sa v skutočnosti nachádzajú tri typy výmen.

506

Po prvé uvedené kontakty zahŕňajú interné emaily iných obvinených dopravcov, v ktorých sa výslovne spomínajú kontakty so spoločnosťou AF. V odôvodnení 137 napadnutého rozhodnutia tak Komisia odkazuje na interný e-mail: spoločnosti Japan Airlines z 20. decembra 1999. Tento e-mail: informuje o komunikácii medzi zamestnancom spoločnosti Japan Airlines a zástupcom spoločnosti AF v Japonsku. Táto komunikácia, ktorá nasledovala po kontakte medzi spoločnosťami Japan Airlines a AF zo 7. decembra 1999 a ktorej protisúťažnú povahu žalobkyňa nepopiera (odôvodnenie 136 uvedeného rozhodnutia), sa však netýkala iba zavedenia palivovej prirážky, ktoré AF verejne oznámila v ten istý deň. V uvedenej komunikácii zástupca spoločnosti AF v Japonsku tiež spomenul spoločnosti Japan Airlines, že „to bude oznámené na každom trhu 22. decembra a po tomto dátume“ a že ústredie spoločnosti AF kontaktovalo ústredia iných dopravcov, vrátane spoločnosti Lufthansa, „aby podporilo uplatnenie rovnakého postupu podľa spoločnosti AF“.

507

Po druhé emaily uvedené v odôvodneniach 140 až 142 napadnutého rozhodnutia zahŕňajú interné emaily iných dopravcov, v ktorých sa nespomínal žiadny konkrétny kontakt medzi spoločnosťou AF a jedným alebo viacerými inými dopravcami. V týchto emailoch z 21. decembra 1999 a 3. januára 2000 sa jednoducho spomína úmysel spoločnosti AF a jedného alebo viacerých iných dopravcov zaviesť palivovú prirážku. Ako však bolo uvedené v bode 506 vyššie, AF už 20. decembra 1999 verejne oznámila zavedenie palivovej prirážky. Komisia neuviedla žiadny iný dôkazný prostriedok, ktorý by mohol preukazovať, že autori interných emailov uvedených v týchto odôvodneniach, sa o úmysloch spoločnosti AF dozvedeli inak ako z tohto oznámenia. Odkaz, obsiahnutý v internom emaile uvedenom v odôvodnení 141 uvedeného rozhodnutia, na „tlačové správy a informácie poskytnuté trhom“ týkajúce sa palivovej prirážky, ku ktorým malo dôjsť „v najbližších dňoch“, je príliš nejasný na to, aby to preukazoval.

508

Za týchto okolností Komisia nemohla v odôvodnení 724 napadnutého rozhodnutia dôvodne vykladať interné emaily uvedené v odôvodneniach 140 až 142 uvedeného rozhodnutia v tom zmysle, že potvrdzovali existenciu výmen informácií medzi spoločnosťou AF a ostatnými dopravcami.

509

Po tretie emaily uvedené v odôvodneniach 554, 563 a 574 napadnutého rozhodnutia sú emaily, ktorých odosielateľom alebo jedným z príjemcov je AF.

510

Je pravda, že informácie, ktoré žalobkyňa poskytla v týchto emailoch, už boli predmetom predchádzajúceho verejného oznámenia. Nemožno však z toho vyvodiť, že uvedené emaily nemohli byť zohľadnené proti žalobkyni.

511

Treba totiž po prvé pripomenúť, že výmena verejne dostupných informácií porušuje článok 101 ods. 1 ZFEÚ vtedy, keď predstavuje podporu iného protisúťažného mechanizmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6, bod 281). V prejednávanej veci sa však všetky emaily uvedené v odôvodneniach 554, 563 a 574 napadnutého rozhodnutia týkali budúcich zmien výšky palivovej prirážky, o ktorej žalobkyňa nepopiera, že bola v danom čase predmetom protisúťažnej koordinácie medzi obvinenými dopravcami.

512

Po druhé treba poznamenať, že informácie vymenené v emailoch uvedených v odôvodneniach 554, 563 a 574 napadnutého rozhodnutia sa neobmedzovali na informácie, ktoré už AF verejne oznámila. V odôvodnení 554 tohto rozhodnutia sa spomína e-mail: z 15. novembra 2005, v ktorom AF nielen zopakovala zvýšenie palivovej prirážky, ktoré oznámila deň predtým, ale ho potvrdila. AF tým však ešte viac znížila neistotu týkajúcu sa vývoja úrovne palivovej prirážky.

513

V odôvodneniach 563 a 574 napadnutého rozhodnutia Komisia opisuje výmeny informácií medzi členmi Air Cargo Council Switzerland (Rada pre leteckú nákladnú dopravu vo Švajčiarsku, ďalej len „ACCS“). Výmena uvedená v odôvodnení 563 uvedeného rozhodnutia sa začala 28. novembra 2005 a skončila 1. decembra 2005. Výmena uvedená v odôvodnení 574 tohto rozhodnutia pochádza zo 6. a 7. februára 2006. Tieto dve výmeny informácií sa netýkali iba zmeny úrovne palivovej prirážky, ktorú plánovala vykonať AF, ale aj zmeny, s ktorej vykonaním rátali ďalší obvinení dopravcovia, vrátane spoločností Swiss a SIA. AF však nepreukazuje, a dokonca ani netvrdí, že všetky tieto informácie už boli predmetom predchádzajúceho verejného oznámenia.

514

V druhom rade, pokiaľ ide o kontakty, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že sa uskutočnili mimo EHP, treba uviesť, že žalobkyňa tvrdí, že tieto kontakty nepatrili do územnej pôsobnosti Komisie. V podstate tak uvádza, že tri kontakty opísané v odôvodneniach 146 a 152 uvedeného rozhodnutia sa týkali prichádzajúcich leteckých spojení a došlo k nim pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 411/2004 a rozhodnutia Spoločného výboru EHP č. 40/2005. Kontakt opísaný v odôvodnení 182 tohto rozhodnutia sa týkal leteckých spojení s odletom zo Švajčiarska a došlo k nemu pred vstupom Dohody medzi ES a Švajčiarskom o leteckej doprave do platnosti.

515

Aj keby sa kontakty uvedené v odôvodneniach 146, 152 a 182 napadnutého rozhodnutia týkali výlučne leteckých spojení, ktoré v dotknutých obdobiach nepatrili do právomoci Komisie, treba pripomenúť, že Komisia sa môže oprieť o kontakty predchádzajúce obdobiu porušenia, aby vytvorila celkový obraz situácie a tak podporila výklad niektorých dôkazných prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený, EU:T:2008:255, body 427 a 428). Platí to aj vtedy, keď Komisia nemala právomoc konštatovať a sankcionovať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže pred týmto obdobím (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, T‑198/03, EU:T:2006:136, bod 89, a z 22. marca 2012, Slovak Telekom/Komisia, T‑458/09 a T‑171/10, EU:T:2012:145, body 45 až 52).

516

V odôvodneniach 107 a 108 napadnutého rozhodnutia v bode 4.1 nazvanom „Základné zásady a štruktúra kartelu“ Komisia uviedla, že jej vyšetrovanie odhalilo kartel celosvetového rozsahu založený na sieti dvojstranných a mnohostranných kontaktov, ku ktorým dochádzalo „na rôznych úrovniach v rámci dotknutých podnikov… a ktoré sa v niektorých prípadoch týkali rôznych geografických oblastí“.

517

V odôvodneniach 109, 110, 876, 889 a 1046 a v poznámke pod čiarou 1323 napadnutého rozhodnutia Komisia spresnila spôsob fungovania tejto „viacúrovňovej“ organizácie. Podľa Komisie boli prirážky všeobecne uplatniteľnými opatreniami, ktoré neboli špecifické pre jedno spojenie, ale mali sa uplatňovať na všetky spojenia na celosvetovej úrovni. Rozhodnutia týkajúce sa prirážok boli vo všeobecnosti prijímané na úrovni ústredia každého dopravcu. Ústredia dopravcov tak boli vo „vzájomnom kontakte“ bezprostredne pred zmenou úrovne prirážky. Na miestnej úrovni sa dopravcovia koordinovali s cieľom jednak lepšie plniť pokyny svojich ústredí a prispôsobiť ich miestnym trhovým podmienkam a právnej úprave a jednak koordinovať a implementovať miestne iniciatívy. V odôvodnení 111 uvedeného rozhodnutia Komisia spresnila, že na tento účel boli využívané miestne združenia zástupcov dopravcov, najmä vo Švajčiarsku.

518

Kontakty uvedené v odôvodneniach 146, 152 a 182 napadnutého rozhodnutia presne zapadali do tohto rámca. Po prvé všetky tieto kontakty sa týkali zavedenia alebo uplatňovania palivovej prirážky v Singapure (odôvodnenie 146), v Indii (odôvodnenie 152) a vo Švajčiarsku (odôvodnenie 182). Po druhé tieto kontakty prebiehali buď súčasne s diskusiami medzi ústrediami alebo rozhodnutiami týkajúcimi sa prirážok prijímaných na úrovni ústredí (odôvodnenie 146), alebo spomínali pokyny konzultovať s ústredím alebo odrážali na miestnej úrovni oznámenia predtým urobené alebo rozhodnutia predtým prijaté na ústrednej úrovni (odôvodnenia 152 a 182). Po tretie ku všetkým týmto kontaktom došlo v rámci miestnych združení zástupcov leteckých spoločností alebo popri nich.

519

Komisia sa teda v odôvodneniach 724 a 792 napadnutého rozhodnutia oprela o uvedené kontakty, aby podporila svoj výklad ostatných dôkazných prostriedkov, o ktorých sa netvrdí, že nepatrili do jej právomoci. Uvedené kontakty tak patria medzi mnohé sporné kontakty, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 724 tohto rozhodnutia, aby skonštatovala, že AF udržiavala „kontakty s konkurentmi na miestnej úrovni“. Patria tiež medzi viaceré kontakty predchádzajúce 19. januáru 2001, ktoré Komisia použila proti spoločnosti AF v odôvodneniach 722 až 724 uvedeného rozhodnutia.

520

Z toho vyplýva, že Komisia neprekročila hranice svojej právomoci, keď sa oprela o kontakty uvedené v odôvodneniach 146, 152 a 182 napadnutého rozhodnutia, aby vytvorila celkový obraz sporného kartelu a tak podporila výklad dôkazných prostriedkov, ktoré zohľadnila, aby pripísala žalobkyni zodpovednosť za zložku jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcu sa palivovej prirážky.

521

Treba však rovnako ako žalobkyňa uviesť, že Komisia nepreukázala účasť spoločnosti AF na jednom z týchto kontaktov, a to na oficiálnom zasadnutí podvýboru pre nákladnú dopravu BAR v Indii opísanom v odôvodnení 152 napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa však nepopiera, že AF bola na uvedené zasadnutie pozvaná, rovnako ako všetci členovia podvýboru pre nákladnú dopravu BAR. Skutočnosť, že dotknutí dopravcovia mali v úmysle zaoberať sa otázkou palivovej prirážky spolu so spoločnosťou AF, však sama osebe predstavuje nepriamy dôkaz účasti tejto spoločnosti na zložke jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcej sa palivovej prirážky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júna 2012, GDF Suez/Komisia, T‑370/09, EU:T:2012:333, bod 226). Z dokumentov nachádzajúcich sa v spise napokon vyplýva, že AF vedela o predmete tohto zasadnutia. Na záver neformálneho zasadnutia, rovnako opísaného v uvedenom odôvodnení, o ktorom žalobkyňa nepopiera, že sa ho zúčastnila AF, totiž predseda podvýboru pre nákladnú dopravu BAR navrhol zorganizovať oficiálne zasadnutie podvýboru pre nákladnú dopravu BAR, aby bolo medzi dotknutými dopravcami možné dosiahnuť dohodu týkajúcu sa palivovej prirážky. Z toho vyplýva, že Komisia v rámci širšieho súboru nepriamych dôkazov dôvodne zohľadnila pozvanie spoločnosti AF na toto zasadnutie, aby v odôvodnení 724 uvedeného rozhodnutia dospela k záveru o jej účasti na diskusiách týkajúcich sa palivovej prirážky v rámci podvýboru pre nákladnú dopravu BAR v Indii.

522

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mohla proti spoločnosti AF zohľadniť kontakty opísané v odôvodneniach 146, 152 a 182 napadnutého rozhodnutia.

523

V treťom rade, pokiaľ ide o kontakty, ktorých protisúťažnú povahu žalobkyňa popiera, treba uviesť, že zahŕňajú jedno stretnutie a viacero telefonátov. Počas tohto stretnutia, ktoré sa konalo 19. októbra 2005 a je uvedené v odôvodnení 530 napadnutého rozhodnutia, sa AF a Lufthansa „navzájom ubezpečili o jednotnom uplatňovaní prirážok, dohodli sa na tom, že sa nebude opakovať žiadne ďalšie jednostranné opatrenie, ako je obmedzenie palivovej prirážky hornou hranicou zo strany spoločnosti AF, a na tom, že špeditéri nemajú dostávať provízie z prirážok“. Protisúťažnú povahu tohto stretnutia teda nemožno spochybňovať. Vo svojej odpovedi na písomné otázky Všeobecného súdu žalobkyňa napokon uznala, že toto stretnutie patrilo k dôkazným prostriedkom, ktoré bolo možné proti nej zohľadniť.

524

Výhrada žalobkyne sa preto zameriava na telefonáty uvedené v odôvodneniach 530 a 556 napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobkyne sa tieto telefonáty uskutočnili z iniciatívy spoločnosti Lufthansa s jediným cieľom, a to doplniť jej spis v konaní o žiadosti o zhovievavosť. Domnieva sa, že ide o „následné kontakty“, ktoré sa netýkali žiadnych nových tém, ale mali jednoducho udržiavať „umelý vzťah“ so spoločnosťou AF. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že telefonáty z 21. novembra 2005 uvedené v odôvodnení 556 uvedeného rozhodnutia boli veľmi krátke a že nie je možné dospieť k záveru, že ich predmetom bola výmena informácií protisúťažnej povahy, pretože AF v ten istý deň oznámila zníženie palivovej prirážky.

525

Žiadne z týchto tvrdení nemôže uspieť.

526

Po prvé tvrdenie žalobkyne, že jediným cieľom telefonátov uvedených v odôvodneniach 530 a 556 napadnutého rozhodnutia bolo udržiavať umelý vzťah so spoločnosťou AF na doplnenie spisu spoločnosti Lufthansa v konaní o oslobodenie od pokút, sa nezakladá na žiadnom konkrétnom dôkaze. Dokumenty nachádzajúce sa v spise napokon preukazujú opak. Telefonát uvedený v odôvodnení 530 uvedeného rozhodnutia sa tak uskutočnil namiesto stretnutia nadväzujúceho na stretnutie, ktoré sa konalo 19. októbra 2005 a ktorého protisúťažná povaha je preukázaná (pozri bod 523 vyššie). Navyše Komisia uviedla v tomto rozhodnutí viacero ďalších kontaktov, ku ktorým dochádzalo počas tohto obdobia a na ktorých sa AF zúčastnila (pozri najmä odôvodnenia 525 a 563). Okrem toho dva telefonáty uvedené odôvodnení 556 toho istého rozhodnutia sa uskutočnili 21. novembra 2005, teda v ten istý deň, ako došlo k uverejneniu tlačovej správy spoločnosti Lufthansa oznamujúcej zníženie palivovej prirážky, a dva dni po stretnutí z 19. októbra 2005, ktorého protisúťažná povaha je preukázaná (pozri bod 523 vyššie).

527

Po druhé telefonáty uvedené v odôvodnení 556 napadnutého rozhodnutia nemožno odmietnuť z dôvodu, že nie je možné dospieť k záveru, že ich predmetom bola výmena informácií protisúťažnej povahy. Totiž okrem toho, že tieto telefonáty sa uskutočnili v ten istý deň, ako došlo k uverejneniu tlačovej správy spoločnosti Lufthansa oznamujúcej zníženie palivovej prirážky, a dva dni po stretnutí z 19. októbra 2005, uskutočnil ich riaditeľ pre cenovú politiku spoločnosti Lufthansa, o ktorom samotná žalobkyňa uznala, že „zohrával ústrednú úlohu v postupoch na medzinárodnej úrovni“. Tento zamestnanec spoločnosti Lufthansa napokon vyzval AF na diskusiu o prirážkach pri predchádzajúcich príležitostiach (odôvodnenia 357, 525 a 552 uvedeného rozhodnutia).

528

Pokiaľ ide o skutočnosť, že na telefonátoch uvedených v odôvodneniach 530 a 556 napadnutého rozhodnutia sa zúčastnili zamestnanci spoločnosti Lufthansa, ktorí údajne vedeli o tom, že sa pripravuje žiadosť o oslobodenie od pokút, treba jednak uviesť, že táto skutočnosť nijako nemení ich protisúťažnú povahu. Okrem toho odmietnuť telefonáty uvedené v uvedených odôvodneniach z tohto dôvodu by mohlo poškodiť potrebný účinok konania o žiadosti o zhovievavosť tým, že by sa Komisii zabránilo zohľadniť dôkazné prostriedky získané medzi dňom, keď sa dotknutý zamestnanec dozvedel o úmysle svojho zamestnávateľa požiadať o oslobodenie od pokút, a dňom ukončenia porušenia.

529

Okrem toho okolnosť, že AF oznámila zníženie palivovej prirážky 21. novembra 2005 ani zďaleka nespochybňuje protisúťažnú povahu kontaktov uvedených v odôvodnení 556 napadnutého rozhodnutia, ale ju potvrdzuje. Ako totiž vyplýva z tohto odôvodnenia, tlačová správa, ktorú Lufthansa zaslala spoločnosti Lan Airlines v ten istý deň, tesne pred jej zverejnením, tiež oznamovala zníženie palivovej prirážky.

530

Po tretie na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nie je vôbec nevyhnutné, aby sa kontakt týkal novej témy alebo trval určitú dobu na to, aby mohol byť zohľadnený proti podniku v konaní týkajúcom sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.

531

Z toho vyplýva, že Komisia dôvodne zohľadnila proti žalobkyni telefonáty uvedené v odôvodneniach 530 a 556 napadnutého rozhodnutia.

532

Vzhľadom na všetko, čo už bolo uvedené, sa treba domnievať, že Komisia mohla zohľadniť proti spoločnosti AF kontakty uvedené v odôvodneniach 137, 146, 152, 182, 530, 554, 556, 563 a 574 napadnutého rozhodnutia, ale nemohla jej vytýkať kontakty opísané v odôvodneniach 140 až 142 uvedeného rozhodnutia.

533

S prihliadnutím na tieto úvahy treba určiť, či Komisia mohla považovať AF za zodpovednú za porušenie v období od 7. decembra 1999 do 19. januára 2001 a po 19. októbri 2005.

534

Pokiaľ ide o obdobie od 7. decembra 1999 do 19. januára 2001, počas ktorého bola v platnosti iba palivová prirážka, treba uviesť, že Komisia mala k dispozícii viacero dôkazných prostriedkov, ktoré mohla oprávnene zohľadniť proti spoločnosti AF. Ide po prvé o komunikáciu medzi spoločnosťami AF a Japan Airlines z decembra 1999 (odôvodnenie 137 napadnutého rozhodnutia), po druhé o vyhlásenie spoločnosti CPA týkajúce sa konania stretnutia v Indii „okolo januára 2000“ (odôvodnenie 152 uvedeného rozhodnutia), po tretie o zápisnicu zo zasadnutia podvýboru pre nákladnú dopravu BAR z 3. februára 2000 (odôvodnenie 146 tohto rozhodnutia) a po štvrté o zápisnicu zo zasadnutia ACCS zo 17. januára 2001 (odôvodnenie 182 toho istého rozhodnutia). Obdobie, počas ktorého Komisia nezohľadnila proti spoločnosti AF žiadny kontakt, teda začalo 4. februára 2000 a skončilo 17. januára 2001. Toto obdobie v dôsledku toho nedosahuje „takmer rok a mesiac a pol“, ale nanajvýš jedenásť mesiacov a trinásť dní.

535

Za daných okolností je táto doba dostatočne dlhá na to, aby bolo potrebné overiť, či v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001 došlo k prerušeniu účasti spoločnosti AF na jedinom a pokračujúcom porušení.

536

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že skutočnosť, že nebol predložený priamy dôkaz o účasti podniku na porušení počas určitého obdobia, nebráni tomu, aby sa konštatovala jeho účasť aj počas tohto obdobia, pokiaľ takýto záver vyplýva z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov (pozri rozsudok zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P, EU:C:2015:614, bod 27 a citovanú judikatúru).

537

Skutočnosť, že v prípade komplexného porušenia sa dotknutý podnik nezúčastni na jednom alebo viacerých tajných kontaktoch alebo nevyjadrí svoj súhlas s výsledkami jedného z nich, neznamená, že sa prestal zúčastňovať na dotknutom porušení (rozsudok z 24. marca 2011, Kaimer a i./Komisia, T‑379/06, neuverejnený, EU:T:2011:110, bod 66).

538

Naproti tomu verejné dištancovanie sa predstavuje dôležitú skutočnosť, ktorá môže preukázať ukončenie protisúťažného správania. Obrátene platí, že neexistencia verejného dištancovania sa predstavuje skutkovú situáciu, ktorú môže Komisia uviesť na preukázanie toho, že podnik pokračoval v protisúťažnom správaní. Ide však len o jeden z dôkazov, ktoré treba zohľadniť na to, aby sa preukázalo, či podnik skutočne pokračoval v účasti na porušení, alebo naopak svoju účasť ukončil. Tento dôkaz nestačí na odôvodnenie zistenia o neprerušenej účasti dotknutého podniku, keď počas významného obdobia došlo k viacerým tajným kontaktom bez jeho zástupcov. Komisia je potom povinná predložiť iné dôkazné prostriedky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. septembra 2015, Total Marketing Services/Komisia, C‑634/13 P, EU:C:2015:614, body 23 a 28).

539

Tieto dôkazné prostriedky sa môžu týkať najmä povahy dotknutého porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia, T‑113/07, EU:T:2011:343, bod 237), fungovania dotknutého kartelu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, Aragonesas Industrias y Energía/Komisia, T‑348/08, EU:T:2011:621, body 243 a 244), správania dotknutého podniku na relevantnom trhu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2006, Westfalen Gassen Nederland/Komisia, T‑303/02, EU:T:2006:374, bod 139 a citovanú judikatúru, a z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia, T‑113/07, EU:T:2011:343, bod 241), začlenenia dotknutého správania do jediného porušenia obsahujúceho viacero ďalších zložiek alebo aj účinkov vyvolaných uvedeným správaním (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia, T‑113/07, EU:T:2011:343, body 242 a 245).

540

V odôvodnení 117 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že „minimálne od konca roka 1999 bolo zavedenie palivovej prirážky, uplatňovanie mechanizmov palivovej prirážky a zavedenie ich zmien predmetom koordinácie medzi viacerými z [obvinených dopravcov]“. V odôvodeniach 133 až 153 toho istého rozhodnutia Komisia opísala dôkazné prostriedky na preukázanie, že od začiatku decembra 1999 do februára alebo marca 2000 sa viacero dopravcov vrátane spoločnosti AF zúčastňovalo na kontaktoch s cieľom zaviesť na začiatku roka 2000 palivovú prirážku na ústrednej úrovni a uplatňovať ju na miestnej úrovni. Takýto je kontext kontaktov uvedených v odôvodneniach 136, 137, 146 a 152 tohto rozhodnutia, ktoré Komisia zohľadnila proti spoločnosti AF.

541

V odôvodnení 884 napadnutého rozhodnutia však Komisia zdôraznila, že „frekvencia kontaktov medzi dopravcami sa časom menila“. Konštatovala, že kontakty týkajúce sa palivovej prirážky boli „zvlášť časté vtedy, keď sa indexy paliva približovali k úrovni, ktorá mohla vyvolať zvýšenie alebo zníženie, ale inokedy mohli byť menej časté“.

542

Ako vyplýva z odôvodnení 157 až 165 napadnutého rozhodnutia, po zavedení palivovej prirážky začiatkom roka 2000 došlo až v lete 2000 k nárastu ceny paliva dostatočnému na to, aby podnietil dopravcov začať v septembri a októbri toho istého roka diskusie o zvýšení palivovej prirážky alebo jej zavedení v prípade dopravcov, ktorí tak ešte neurobili. Dôkazné prostriedky opísané v uvedených odôvodneniach však spomínajú iba málo kontaktov, ktorých významná časť bola dvojstranná.

543

Ako vyplýva z odôvodnení 166 až 183 napadnutého rozhodnutia, častejšie a mnohostranné kontakty medzi obvinenými dopravcami týkajúce sa palivovej prirážky sa začali až po tom, keď Lufthansa začiatkom roku 2001 oznámila zníženie palivovej prirážky. AF patrila k týmto dopravcom a žalobkyňa nepreukazuje, a dokonca ani netvrdí, že AF sa v medziobdobí verejne dištancovala od jediného a pokračujúceho porušenia v období od 4. februára 2000 do 17. januára 2001. Netvrdí ani to, že počas tohto obdobia sa AF začala na relevantnom trhu správať v súlade so spravodlivou hospodárskou súťažou a nezávisle, ani nepopiera, že účinky koordinácie týkajúcej sa palivovej prirážky pretrvávali počas tohto obdobia. Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila pochybenia, považovať AF za zodpovednú za jediné a pokračujúce porušenie počas uvedeného obdobia.

544

Pokiaľ ide o obdobie po 19. októbri 2005, treba uviesť, že Komisia mala k dispozícii viaceré dôkazné prostriedky, ktoré mohla oprávnene zohľadniť proti spoločnosti AF. V prípade palivovej prirážky ide o telefonát so spoločnosťou Lufthansa z konca novembra 2005 (odôvodnenie 530 napadnutého rozhodnutia), o e-mail: adresovaný spoločnosti Japan Airlines z 15. novembra 2005 (odôvodnenie 554 uvedeného rozhodnutia), o telefonáty so spoločnosťou Lufthansa z 21. novembra 2005 (odôvodnenie 556 tohto rozhodnutia) a o emaily, ktoré si členovia ACCS vymenili medzi 28. novembrom a 1. decembrom 2005 a medzi 6. a 7. februárom 2006 (odôvodnenia 563 a 574 toho istého rozhodnutia).

545

Naproti tomu treba konštatovať, že ako to zdôrazňuje žalobkyňa, žiadny z dôkazných prostriedkov týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie, ktoré má Komisia k dispozícii, nepochádza z obdobia po 19. októbri 2005 v prípade bezpečnostnej prirážky a po 14. októbri 2005 v prípade odmietnutia platiť provízie. Posledné dôkazné prostriedky, ktoré Komisia zohľadnila proti spoločnosti AF, pochádzajú zo 14. októbra 2005 v prípade odmietnutia platiť provízie (odôvodnenie 697 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o bezpečnostnú prirážku, Komisia neidentifikovala žiaden konkrétny kontakt, na ktorom sa zúčastnila AF v roku 2005, hoci v odôvodnení 639 uvedeného rozhodnutia uviedla, že riaditeľ predaja spoločnosti Lufthansa pre Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Švajčiarsku konfederáciu už od januára 2005 oznamoval, že sa stretol so zamestnancom žalobkyne v súvislosti s obmedzením bezpečnostnej prirážky hornou hranicou.

546

Treba však uviesť, že žalobkyňa z toho vo svojich písomných podaniach nevyvodzuje žiadne konkrétne dôsledky. Pokiaľ tvrdí, že ukončila účasť na zložkách jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie po 14. októbri alebo 19. októbri 2005, treba uviesť, že sa mýli. V prvom rade totiž AF aj po 19. októbri 2005 pokračovala v účasti na zložke uvedeného porušenia týkajúcej sa palivovej prirážky (pozri body 544 a 545 vyššie) a netvrdí, že nevedela, že ostatní obvinení dopravcovia pokračovali po tomto dátume v koordinácii bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie. Žalobkyňa ďalej nepredložila žiaden dôkazný prostriedok preukazujúci, že AF sa začala na relevantnom trhu správať v súlade so spravodlivou hospodárskou súťažou a nezávisle, alebo vyjadrila vôľu dištancovať sa od zložiek jediného a pokračujúceho porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie po 19. októbri 2005. Nepopiera ani to, že účinky týchto zložiek pretrvávali po tomto dátume. Uplatňovanie bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie si napokon vyžadovalo podstatne menej časté kontakty ako uplatňovanie palivovej prirážky. Na rozdiel od palivovej prirážky sa totiž bezpečnostná prirážka nezakladala na indexe, ktorého vývoj si vyžadoval pravidelné úpravy. To vysvetľuje, že bezpečnostná prirážka bola po svojom zavedení koncom roka 2001 predmetom iba príležitostných kontaktov medzi dopravcami týkajúcich sa jej uplatňovania (pozri odôvodnenie 579 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o odmietnutie platiť provízie, toto spočívalo jednoducho v odmietnutí priznať zľavy špeditérom, a teda si nevyžadovalo tak pravidelné úpravy ako palivová prirážka. Za týchto okolností Komisia dôvodne vyvodila z dôkazných prostriedkov, ktoré mala k dispozícii, že účasť spoločnosti AF na zložkách tohto porušenia týkajúcich sa bezpečnostnej prirážky a odmietnutia platiť provízie neskončila v októbri 2005.

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)

rozhodol takto: