1

Žalobca, Alessandro Quadri di Cardano, sa narodil 19. apríla 1980 v Bologni (Taliansko) talianskemu otcovi a belgickej matke a má dvojakú štátnu príslušnosť, taliansku a belgickú.

2

Žalobca býval až do roku 2006 v Taliansku, kde ukončil svoje základné, stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie.

3

Od 13. septembra 2006 do 22. júna 2007 žalobca absolvoval magisterské štúdium na Collège d’Europe v Brugách (Belgicko).

4

Od 21. septembra 2007 je žalobca registrovaný na talianskom konzulárnom úrade v Bruseli (Belgicko). Dňa 6. decembra 2008 sa v Bruseli oženil s belgickou štátnou príslušníčkou s bydliskom v Bruseli, s ktorou má tri deti narodené v Bruseli v rokoch 2010, 2013 a 2015. Manželka žalobcu vykonáva pracovnú činnosť v Bruseli. Od 18. februára 2009 je žalobca zapísaný v registri obyvateľov obce Schaerbeek (Belgicko).

5

Od 2. mája do 28. júla 2006 vykonával žalobca stáž v Bruseli, v kancelárii zastúpenia Provincia Autonoma di Bolzano‑Alto Adige (Autonómna provincia Bolzano‑Alto Adige, Taliansko) pri inštitúciách Európskej únie.

6

Žalobca pracoval pre Európsky parlament od 4. septembra 2007 do 27. augusta 2008 ako stážista a potom od 28. augusta 2008 do 31. júla 2009 ako asistent poslanca.

7

Od 1. augusta 2009 do 31. januára 2010 žalobca pracoval pre Parlament ako akreditovaný asistent poslanca.

8

Od 1. februára 2010 do 31. januára 2013 bol žalobca zamestnaný Európskou komisiou ako zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy v rámci generálneho riaditeľstva (GR) „Výskum a inovácia“. Žalobca dosiahol v tejto pozícii zmluvného zamestnanca, podľa pravidiel platných v tom čase, maximálnu dobu trvania troch rokov.

9

Meno žalobcu bolo zaradené do zoznamu zmluvných zamestnancov navrhovaných na uzatvorenie zmluvy o dočasnom zamestnaní v rámci GR „Výskum a inovácia“.

10

Listom z 20. novembra 2012 riaditeľ riaditeľstva R Generálneho riaditeľstva pre výskum a inováciu informoval žalobcu, že by mu bolo možné od 1. februára 2013 ponúknuť zmluvu o dočasnom zamestnaní na úvodné obdobie šiestich mesiacov (s prestávkou v auguste).

11

Dňa 29. januára 2013 si žalobca u spoločnosti R. vytvoril profil a podpísal s touto spoločnosťou svoju prvú zmluvu o dočasnom zamestnaní.

12

Zmluvy o dočasnom zamestnaní uzatvorené medzi žalobcom a spoločnosťou R. pokrývajú prvé obdobie od 1. februára do 31. júla 2013, potom druhé obdobie od 1. do 13. septembra 2013 (ďalej spoločne len „obdobie dočasného zamestnávania“).

13

Počas obdobia dočasného zamestnávania pracoval žalobca ako dočasný zamestnanec v rámci GR pre výskum a inováciu.

14

Počas obdobia dočasného zamestnávania sa žalobca zúčastnil viacerých školení poskytovaných zamestnancom Komisie.

15

Počas augusta 2013 poberal žalobca európske dávky v nezamestnanosti po tom, čo bol vylúčený z poberania belgických dávok v nezamestnanosti.

16

Medzi rokmi 2012 a 2013 sa žalobca uchádzal o zamestnanie u viacerých inštitúcií a orgánov Únie nachádzajúcich sa mimo Belgicka.

17

Vedúci oddelenia R.1 Generálneho riaditeľstva pre výskum a inováciu vydal vyhlásenie z 5. októbra 2016, ktoré potvrdzuje, že žalobca bol zamestnaný Komisiou na GR pre výskum a inováciu a pridelený na oddelenie RTD.B2 ako zmluvný zamestnanec na obdobie od 1. februára 2010 do 31. januára 2013 a ako dočasný zamestnanec v priebehu období od 1. februára do 31. júla 2013 a od 1. do 13. septembra 2013.

18

Od 16. septembra 2013 do 15. mája 2014 žalobca pracoval v Parlamente ako zmluvný zamestnanec.

19

Od 16. mája 2014 do 15. júla 2016 žalobca pracoval vo Výkonnej agentúre pre malé a stredné podniky (EASME) ako zmluvný zamestnanec.

20

Dňa 16. júla 2016 bol žalobca zamestnaný ako zmluvný zamestnanec Výkonnou agentúrou pre inováciu a siete (INEA).

21

Za obdobie od 1. augusta 2009 do 31. januára 2010 v rámci zmluvy s Parlamentom žalobca dostal, ako akreditovaný asistent poslanca uvedený v bode 7 vyššie, príspevok na expatriáciu podľa článku 4 prílohy VII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“).

22

Dňa 28. októbra 2010 bola s účinnosťou od 1. februára 2010 za miesto pôvodu žalobcu stanovená Bologna.

23

Za obdobie od 1. februára 2010 do 31. januára 2013 dostal v rámci zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy v rámci GR pre výskum a inováciu uvedenej v bode 8 vyššie žalobca príspevok na expatriáciu.

24

Za obdobie od 16. septembra 2013 do 15. mája 2014 nebol v rámci zmluvy zmluvného zamestnanca v Parlamente uvedenej v bode 18 vyššie žalobcovi rozhodnutím Parlamentu z 24. októbra 2013 priznaný príspevok na expatriáciu. Žalobca nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu Parlamentu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu, ktorým mu nebol priznaný príspevok na expatriáciu.

25

Za obdobie od 16. mája 2014 do 15. júla 2016 dostal v rámci zmluvy zmluvného zamestnanca v EASME uvedenej v bode 19 vyššie žalobca príspevok na expatriáciu.

26

Za obdobie od 16. júla 2016 v rámci zmluvy zmluvného zamestnanca v INEA uvedenej v bode 20 vyššie nebol žalobcovi rozhodnutím Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Komisie z 19. júla 2016 priznaný nárok na príspevok na expatriáciu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

27

Žalobca podal 17. októbra 2016 v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť.

28

Rozhodnutím z 3. februára 2017 orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (OOUPZ) Komisie túto sťažnosť zamietol v podstate z dôvodu, že žalobcu, ktorý mal aj belgickú štátnu príslušnosť, nemožno považovať za osobu, ktorá neudržiavala alebo nemala väzbu s Belgickom počas referenčného obdobia v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku. Podľa OOUPZ si totiž počas tohto obdobia, ktoré trvalo od 15. júla 2006 do 15. júla 2016, žalobca zvolil bydlisko v Bruseli, kde sa oženil a mal tri deti. Navyše počas šiestich mesiacov a dvoch týždňov, medzi februárom a septembrom 2013, vykonával žalobca súkromné zárobkové činností v Bruseli ako dočasný zamestnanec, pričom toto obdobie práce nemožno považovať za službu vykonávanú v medzinárodnej organizácii. Okrem toho za august 2013, počas ktorého bol žalobca nezamestnaný, nepreukázal, že by mal trvalé bydlisko mimo územia Belgicka.

29

Dňa 28. februára 2017 PMO prijal rozhodnutie, z dôvodu plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, o vrátení príspevku na expatriáciu uvedeného v bode 25 vyššie zaplateného žalobcovi ako zmluvnému zamestnancovi v EASME.

30

Dňa 30. mája 2012 zaslal podpredseda Komisie oznámenie na vedomie odborovým a profesijným organizáciám týkajúce sa najmä prebiehajúceho legislatívneho procesu novely služobného poriadku a „prechodných ustanovení, ktoré budú môcť využiť zmluvní zamestnanci, ktorí v nadchádzajúcich mesiacoch dosiahnu maximálnu dobu služby v Komisii“. V tomto ohľade oznámenie uvádzalo najmä, na jednej strane „nemožnosť odchýliť sa od platných pravidiel služobného poriadku“ a na druhej strane, že orgánom sa pripomína, že „zostatky celkového finančného rámca [môžu] tiež slúžiť na financovanie zmlúv o dočasnom zamestnaní, pri dodržaní uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení“.

31

Oznámením zo 16. októbra 2012 generálny riaditeľ GR pre výskum a inováciu informoval riaditeľov uvedeného riaditeľstva, že až do dosiahnutia úplnej politickej dohody o služobnom poriadku sa navrhuje ponúknuť dočasné pracovné miesto určitým zmluvným zamestnancom, ktorých zmluva sa chýli ku koncu v prvom polroku 2013 a ktorých práca je kľúčová pre riadne fungovanie GR.

32

Počas rokov 2012 a 2013 Komisia pripravila niekoľko žiadostí o zmluvy o dočasnom zamestnaní, vrátane zmluvy o dočasnom zamestnaní žalobcu.

33

Žalobca podal túto žalobu návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. mája 2017.

34

Dňa 17. júla 2017 doručila Komisia kancelárii Všeobecného súdu svoje vyjadrenie.

35

Dňa 7. septembra a 18. októbra 2017 boli doručené do kancelárie Všeobecného súdu replika a duplika.

36

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 10. apríla 2018.

37

Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

38

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

39

Na podporu svojej žaloby žalobca uplatňuje štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení, porušení ustanovení belgických právnych predpisov v záležitosti zmlúv o dočasnom zamestnaní a zneužití práva. Druhý žalobný dôvod je založený na zneužití právomoci. Tretí žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení a na porušení zásady riadnej správy vecí verejných. Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení legitímnych očakávaní žalobcu, zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a nadobudnutých práv.

40

Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať prvý a tretí žalobný dôvod spoločne.

41

V rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu žalobca v zásade tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je poznamenané nesprávnym právnym posúdením, porušením ustanovení belgických právnych predpisov o zmluvách o dočasnom zamestnaní, obchádzaním zákona, zjavne nesprávnym posúdením a porušením zásady riadnej správy vecí verejných.

42

Komisia tvrdenia žalobcu popiera. Okrem toho v duplike, pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod, Komisia namieta neprípustnosť výhrady založenej na porušení zásady riadnej správy vecí verejných.

43

Prvý a tretí žalobný dôvod možno rozdeliť na tri časti. Prvá časť sa týka výpočtu desaťročného referenčného obdobia. Druhá časť sa týka vymedzenia práce žalobcu počas obdobia dočasného zamestnávania ako práce, ktorá nie je plnením povinností v službách medzinárodnej organizácie, v zmysle článku 4 prílohy VII služobného poriadku. Tretia časť sa týka zvyčajného bydliska žalobcu počas desaťročného referenčného obdobia.

44

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je cieľom príspevku na expatriáciu upraveného v článku 69 služobného poriadku kompenzovať náklady a konkrétne nevýhody vyplývajúce z plnenia povinností v službách Únie pre úradníkov, ktorí sú z tohto dôvodu nútení premiestniť svoje bydlisko zo štátu ich trvalého pobytu do štátu výkonu práce a začleniť sa do nového prostredia. Pojem expatriácia závisí takisto od subjektívnej situácie úradníka, konkrétne od stupňa jeho integrácie do nového prostredia vyplývajúcej napríklad zo vzťahu k jeho zvyčajnému bydlisku alebo z vykonávania hlavného zamestnania (pozri rozsudok z 24. januára 2008, Adam/Komisia, C‑211/06 P, EU:C:2008:34, bod 38 a citovanú judikatúru).

45

Je tiež potrebné pripomenúť, že podmienky priznania príspevku na expatriáciu definované článkom 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku sú uplatniteľné na dočasných a zmluvných zamestnancov, na základe článku 20 služobného poriadku a článku 92 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie.

46

Pokiaľ ide konkrétne o podmienky priznania príspevku na expatriáciu uvedené v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, úradník, ktorý má alebo mal štátnu príslušnosť štátu, na území ktorého sa nachádza miesto výkonu práce, musí preukázať, že mal počas obdobia desiatich rokov pred nástupom do služby zvyčajné bydlisko mimo európskeho územia tohto štátu z iných dôvodov, ako je plnenie povinností v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie.

47

Okrem toho v prípade úradníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi štátu výkonu práce postačuje okolnosť, že si v tomto štáte ponechali alebo zvolili svoje zvyčajné bydlisko, aj keď len na veľmi krátku dobu v desaťročnom referenčnom období, na stratu alebo na odmietnutie poskytnutia príspevku na expatriáciu (rozsudok z 27. februára 2015, Achab/EHSV, T‑430/13 P, EU:T:2015:122, bod 54).

48

Pokiaľ ide najmä o pojem zvyčajné bydlisko, tento ustálená judikatúra vykladá ako miesto, ktoré dotknutá osoba určila ako trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov s úmyslom priznať mu stálu povahu. Navyše pojem bydlisko zahŕňa, bez ohľadu na čisto kvantitatívny údaj o čase strávenom osobou na území niektorého štátu, okrem fyzickej prítomnosti na určitom mieste, aj úmysel dať tejto skutočnosti kontinuitu vyplývajúcu zo životných zvyklostí a z rozvinutia bežných sociálnych vzťahov (pozri rozsudok zo 16. mája 2007, F/Komisia, T‑324/04, EU:T:2007:140, bod 48 a citovanú judikatúru).

49

Pokiaľ ide o vymedzenie referenčného obdobia, z judikatúry vyplýva, že vzhľadom na výnimku uvedenú v článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku výkon služby pre iný štát alebo medzinárodnú organizáciu má za následok udržiavanie osobitnej väzby dotknutej osoby s týmto iným štátom alebo medzinárodnou organizáciou a bráni tak vytvoreniu trvalej väzby so štátom miesta výkonu práce, a teda dostatočnej integrácii uvedenej dotknutej osoby do spoločnosti tohto štátu. Vzhľadom na to, že sa predpokladá, že služba vykonávaná pre štát alebo medzinárodnú organizáciu bráni vytvoreniu trvalých väzieb medzi dotknutou osobou a štátom výkonu práce, taký predpoklad rovnako platí aj pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku bez ohľadu na skutočnosť, že znenia týchto dvoch ustanovení sú rozdielne. Pri výpočte desaťročného referenčného obdobia bude teda potrebné zohľadniť obdobia, počas ktorých dotknutá osoba plnila povinnosti v službe štátu alebo medzinárodnej organizácie. Prístup spočívajúci v tom, že by sa zo skutočnosti, že práca bola vykonávaná pre štát alebo pre medzinárodnú organizáciu, nevyvodil pre vymedzenie uvedeného obdobia žiaden dôsledok, by totiž porušoval tak znenie, ako aj účel článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, pretože by v praxi vyplýval z toho, že na takúto prácu by sa hľadelo ako na prácu vykonávanú pre akéhokoľvek iného zamestnávateľa (pozri rozsudok z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia, T‑86/13 P, EU:T:2014:815, bod 50 a citovanú judikatúru).

50

Pokiaľ ide o pojem „medzinárodná organizácia“, je potrebné pripomenúť, že činnosti vykonávané v rámci inštitúcií a orgánov Únie sa považujú za prácu vykonávanú pre medzinárodnú organizáciu v zmysle článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia, T‑86/13 P, EU:T:2014:815, body 33 a 34 a citovanú judikatúru).

51

Nakoniec, podľa ustálenej judikatúry prináleží dotknutému úradníkovi preukázať splnenie podmienok stanovených v článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku (pozri rozsudok z 21. januára 2014, Jelenkowska‑Luca/Komisia, F‑114/12, EU:F:2014:3, bod 15 a citovanú judikatúru).

52

Práve vo svetle vyššie uvedeného právneho rámca a judikatúry treba preskúmať dôvodnosť tvrdení žalobcu v rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu.

53

V prvej časti prvého a tretieho žalobného dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nesprávne stanovilo desaťročné referenčné obdobie medzi rokmi 2006 a 2016. V tejto súvislosti žalobca spresňuje, že nespochybňuje skutočnosť, že jeho zákonné práva mali byť nanovo stanovené v čase nástupu do služby v agentúre INEA, ale skutočnosť, že Komisia vypočítala desaťročné referenčné obdobie bez toho, aby neutralizovala (t. j. z výpočtu vylúčila) obdobia, počas ktorých plnil povinnosti v službách medzinárodnej organizácie, a bez toho, aby analogicky predĺžila referenčné obdobie. Podľa žalobcu malo byť desaťročné referenčné obdobie stanovené so začiatkom v roku 1999 a ukončením v roku 2009 vzhľadom na to, že treba neutralizovať (t. j. z výpočtu vylúčiť) obdobie od jeho nástupu do služby v Parlamente (v roku 2009) do nástupu do služby v agentúre INEA (v roku 2016). Jeho bydlisko na území Belgicka počas celého tohto obdobia, vrátane obdobia dočasnej práce, bolo totiž odôvodnené plnením jeho povinností v medzinárodnej organizácii.

54

Komisia tvrdenia žalobcu popiera.

55

V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca žiada o príspevok na expatriáciu od 16. júla 2016, odo dňa jeho nástupu do služby v agentúre INEA. Okrem toho z údajov v spise vyplýva, že žalobca má štátnu príslušnosť štátu, na území ktorého sa nachádza miesto výkonu jeho práce, Belgicka, a štátnu príslušnosť iného členského štátu, Talianska.

56

Keďže žalobca má štátnu príslušnosť štátu, na území ktorého sa nachádza miesto výkonu jeho práce, jeho situácia spadá do prípadu zamestnanca „ktor[ý] [je] alebo bo[l] štátny[m] príslušník[om] štátu, na ktorého území sa nachádza [jeho] miesto výkonu práce“ upraveného v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

57

Preto je relevantným referenčným obdobím obdobie upravené v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, teda „obdobi[e] 10 rokov, ktoré sa skončilo dňom [jeho] nástupu do služby“.

58

Okrem toho treba uviesť, že žalobca nepopiera, že jeho individuálne práva, vrátane nároku na príspevok na expatriáciu, musia byť stanovené v čase nástupu do služby v INEA.

59

Z toho vyplýva, že okamihom uplynutia desaťročného referenčného obdobia je deň nástupu žalobcu do služby v INEA.

60

Naopak, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, nie je pre výpočet desaťročného referenčného obdobia v prejednávanej veci potrebné „neutralizovať“ obdobie, počas ktorého žalobca plnil povinnosti v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie, čím by došlo k analogickému predĺženiu referenčného obdobia.

61

V tejto súvislosti treba spresniť, že judikatúra citovaná v bode 49 vyššie, podľa ktorej, v rámci uplatňovania článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, treba „neutralizovať“, rovnako ako v rámci odseku 1 písm. a) uvedeného článku, obdobie, počas ktorého dotknutá osoba plnila povinnosti v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie a ktoré malo za následok analogické predĺženie referenčného obdobia, nemožno použiť na prejednávanú vec (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia, T‑86/13 P, EU:T:2014:815, bod 51). Za predpokladu, ktorého sa týkala táto judikatúra, bolo totiž cieľom „neutralizácie“ období služby pre medzinárodnú organizáciu a analogického predĺženia referenčného obdobia overiť, že dotknutá osoba skutočne strávila desať rokov mimo európskeho územia štátu, ktorého je alebo bola štátnym príslušníkom bez toho, aby počas týchto desiatich rokov pracovala v službách štátu alebo medzinárodnej organizácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2014, Ohrgaard/Komisia, F‑151/12, EU:F:2014:8, body 36 a 38 a citovanú judikatúru).

62

Z toho vyplýva, že v rámci uplatňovania článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku môžu odôvodniť neutralizáciu iba obdobia, počas ktorých dotknutá osoba plnila povinnosti v službe štátu alebo medzinárodnej organizácie nachádzajúcich sa „mimo“ štátu výkonu práce. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nie je potrebné, na výpočet desaťročného referenčného obdobia upraveného v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, neutralizovať obdobia, počas ktorých žalobca plnil povinnosti v medzinárodnej organizácii nachádzajúcej sa v štáte výkonu práce, ktorého je štátnym príslušníkom, a predlžovať o tieto obdobia referenčné obdobie.

63

Naopak, v prejednávanej veci treba na určenie zvyčajného bydliska žalobcu zohľadniť plnenie povinností v medzinárodnej organizácii, keďže sa predpokladá, že táto skutočnosť bráni vzniku trvalých väzieb medzi žalobcom a štátom výkonu práce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia, T‑86/13 P, EU:T:2014:815, bod 50). Táto otázka bude preskúmaná v rámci tretej časti týkajúcej sa zvyčajného bydliska.

64

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia správne stanovila desaťročné referenčné obdobie od 15. júla 2006 do 15. júla 2016, teda tak, že uplynulo nástupom žalobcu do služby agentúry INEA a začalo desať rokov predtým.

65

V druhej časti prvého a tretieho žalobného dôvodu žalobca spochybňuje definíciu jeho práce počas obdobia dočasného zamestnávania tak, že nie je plnením povinností v medzinárodnej organizácii v zmysle článku 4 prílohy VII služobného poriadku. Podľa žalobcu počas tohto obdobia dočasného zamestnávania existovala „priama právna väzba“ medzi ním a Komisiou, ktorá vyplývala najmä zo skutočnosti, že bol dočasne zamestnaný ako náhrada v rámci GR pre výskum a inováciu, že dostával pokyny priamo od Komisie a že nemal predošlý vzťah so spoločnosťou R. Navyše žalobca tvrdí, že všetky okolnosti prejednávanej veci by odôvodňovali záver, že jeho zamestnancom počas obdobia dočasného zamestnávania nebola agentúra dočasného zamestnávania R., ale Komisia, ktorá nedodržala belgické právo v záležitosti dočasnej pracovnej zmluvy. Podľa žalobcu sa tak na účely uplatnenia článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku treba domnievať, že od nástupu do služby v Parlamente v roku 2009 nemal inú zárobkovú činnosť ako činnosť v prospech inštitúcií Únie.

66

Komisia tvrdenia žalobcu popiera.

67

V prejednávanej veci treba konštatovať, že tak ako to vyplýva z bodov 8 až 13 vyššie, keďže práca žalobcu dosiahla maximálnu prípustnú dĺžku troch rokov plnenia povinností zmluvného zamestnanca v rámci GR pre výskum a inováciu, jeho meno bolo zahrnuté do zoznamu zmluvných zamestnancov navrhovaných týmto generálnym riaditeľstvom na zmluvu o dočasnom zamestnaní. Následne žalobca podpísal zmluvy o dočasnom zamestnaní so spoločnosťou R. a v rámci týchto zmlúv pracoval v GR Komisie pre výskum a inováciu, počas prvého obdobia od 1. februára do 31. júla 2013, potom počas druhého obdobia, od 1. do 13. septembra 2013.

68

V tomto ohľade na jednej strane treba uviesť, že Všeobecný súd už rozhodol, že situácia zamestnancov agentúr dočasného zamestnávania, ktorí sú daní k dispozícii inštitúciám Únie, nezodpovedá situácii „vyplývajúc[ej] z práce vykonávanej pre… medzinárodnú organizáciu“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2002, Nevin/Komisia, T‑127/00, EU:T:2002:211, body 4, 6, 21, 32 a 52 až 58). Táto dočasná práca je totiž charakterizovaná trojstranným vzťahom medzi pracovníkom, externou spoločnosťou a inštitúciou alebo orgánom Únie, z ktorého vyplýva uzatvorenie dvoch zmlúv: prvá zmluva medzi agentúrou dočasného zamestnávania a inštitúciou alebo orgánom Únie a druhá zmluva medzi dočasným pracovníkom a agentúrou dočasného zamestnávania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2002, Nevin/Komisia, T‑127/00, EU:T:2002:211, bod 53). Tento vzťah je tak charakterizovaný prítomnosťou súkromnej sprostredkovateľskej spoločnosti, ktorá vytvára zisk tým, že poskytuje pracovníka k dispozícii inštitúcii Únie alebo ho prideľuje na výkon určených úloh v inštitúcii Únie alebo na jej účet. Práve účasť týchto externých sprostredkovateľov neumožňuje dospieť k záveru o existencii priameho právneho vzťahu medzi dotknutou osobou a inštitúciou alebo orgánom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2007, Asturias Cuerno/Komisia, T‑473/04, EU:T:2007:184, bod 50).

69

Na druhej strane treba pripomenúť, že z judikatúry vyplýva, že vzhľadom na rozdielne ustanovenia článku 4 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku má výraz „okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre… medzinárodnú organizáciu“ uvedený v článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku oveľa širší význam ako pojmy „plnenia povinností v službách… medzinárodnej organizácie“ uvedené v článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku (rozsudok z 3. mája 2001, Liaskou/Rada, T‑60/00, EU:T:2001:129, bod 47).

70

Judikatúra citovaná v bode 68 vyššie sa uplatňuje v prejednávanej veci, keďže predmetné obdobie dočasného zamestnávania je charakterizované tiež existenciou trojstranného vzťahu medzi žalobcom, externou spoločnosťou R. a Komisiou. Práve účasť spoločnosti R., s ktorou žalobca podpísal zmluvy o dočasnom zamestnaní, neumožňuje dospieť k záveru o existencii priamej právnej väzby medzi žalobcom a Komisiou počas obdobia dočasného zamestnávania.

71

Okrem toho, ako tvrdí Komisia, judikatúra citovaná v bode 68 vyššie platí v prejednávanej veci o to viac, že situácia žalobcu spadá pod článok 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, ktorého výraz „plneni[e] povinností v službách… medzinárodnej organizácie“ má užší význam, ako je význam výrazu použitého v článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku, ako bolo pripomenuté v bode 69 vyššie. Nemožno sa preto domnievať, že obdobie dočasného zamestnávania založeného na pracovných zmluvách medzi žalobcom a spoločnosťou súkromného práva zodpovedá plneniu povinností „v službách… medzinárodnej organizácie“.

72

Toto právne posúdenie vzťahujúce sa na dočasné zamestnávanie nemožno spochybniť tvrdením žalobcu, podľa ktorého v prejednávanej veci existuje priamy vzťah podriadenosti medzi Komisiou a žalobcom vyvodzovaný z protiprávnosti dočasných pracovných zmlúv vo svetle uplatniteľného belgického práva a skutočnosti, že v rámci týchto zmlúv Komisia nebola v zmysle belgického práva „používateľom“, ale jeho „zamestnávateľom“.

73

V tejto súvislosti je potrebné najprv konštatovať, že cieľom tejto žaloby vôbec nie je preskúmanie údajnej nezákonnosti zmlúv o dočasnom zamestnaní, že žalobca sa mimochodom nepodrobil právomoci príslušných belgických súdov, ale žaloba sa týka výlučne rozhodnutia, ktorým bol žalobcovi zamietnutý nárok na príspevok na expatriáciu pri jeho nástupe do služby v INEA.

74

Preto treba hneď na úvod konštatovať, že na účely zrušenia napadnutého rozhodnutia je irelevantné tvrdenie žalobcu vyvodzované z údajnej nezákonnosti zmlúv o dočasnom zamestnaní (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 9. júna 2009, Nardin/Parlament, F‑12/08, EU:F:2009:57, bod 38).

75

Ďalej je potrebné uviesť, že v rámci dočasného zamestnávania bol vzťah medzi žalobcom a Komisiou charakterizovaný ako vzťah „čisto faktický“, keďže to bola práve agentúra dočasného zamestnávania, ktorá mala právnu možnosť uplatniť voči dočasnému zamestnancovi právomoc zamestnávateľa a ktorá fakticky preniesla na používateľa výkon časti tejto právomoci počas obdobia, počas ktorého bol pracovník poskytnutý k dispozícii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2002, Nevin/Komisia, T‑127/00, EU:T:2002:211, bod 57). Okolnosť, že žalobca počas obdobia dočasného zamestnávania využil interné školenia Komisie toto posúdenie nemôže spochybniť, keďže tieto školenia možno vnímať len z hľadiska tohto faktického vzťahu medzi žalobcom a Komisiou.

76

Okrem toho, aj keby sme pripustili, že žalobca dostával pokyny priamo od Komisie, táto okolnosť je v súlade s povahou dočasnej práce a je zlučiteľná s trojstranným vzťahom opísaným v bode 68 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2002, Nevin/Komisia, T‑127/00, EU:T:2002:211, bod 65).

77

Rovnako okolnosť, že Komisia si mohla zvoliť alebo schváliť osobu žalobcu a že táto voľba alebo toto schválenie predstavovalo predbežnú podmienku zamestnania žalobcu agentúrou dočasného zamestnávania, nemá vplyv na právne posúdenie vzťahujúce sa na dočasné zamestnávanie podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva a predmetných zmlúv, a najmä nebráni tomu, aby bol zamestnávateľ, a nie užívateľská inštitúcia, právnickou osobou, s ktorou bola uzatvorená pracovná zmluva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2002, Nevin/Komisia, T‑127/00, EU:T:2002:211, bod 66 a citovanú judikatúru).

78

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné dospieť k záveru, že žalobca mal počas obdobia dočasného zamestnávania priamy právny vzťah podriadenosti s agentúrou dočasného zamestnávania, s ktorou bol postupne viazaný zmluvami o dočasnom zamestnaní.

79

Preto nemožno pripustiť, že by bol žalobca v situácii „plnenia povinností v službách… medzinárodnej organizácie“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

80

Preto Komisia správne dospela k záveru, že žalobca neplnil povinnosti v službách medzinárodnej organizácie v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku počas obdobia dočasného zamestnávania, od 1. februára do 31. júla 2013 a od 1. do 13. septembra 2013.

81

Treťou časťou prvého a tretieho žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že Komisia nesprávne dospela k záveru, že si zvolil zvyčajné bydlisko v Belgicku tým, že tam umiestnil centrum svojich záujmov na iné účely, ako je plnenie povinností v službách medzinárodnej organizácie. Podľa žalobcu skutočnosť, že sa oženil s osobou s pobytom v Belgicku a že jeho deti sa narodili v Bruseli, je len dôsledkom usadenia sa v Bruseli v roku 2009 s cieľom na dlhší čas plniť svoje povinnosti v rámci inštitúcií Únie. Navyše žalobca tvrdí, že jediným obdobím, počas ktorého neplnil povinnosti v inštitúciách Únie, bol mesiac august 2013, počas ktorého bol registrovaný ako nezamestnaný.

82

Komisia tvrdenia žalobcu popiera.

83

Úvodom treba uviesť, že, ako bolo pripomenuté bode 47 vyššie, keďže žalobca je štátnym príslušníkom štátu výkonu práce, okolnosť, že si tam zvolil svoje zvyčajné bydlisko, hoci aj na veľmi krátke obdobie v priebehu desaťročného referenčného obdobia, stačí na to, aby vyvolala stratu nároku na príspevok na expatriáciu.

84

Ako vyplýva z dokumentov v spise, treba konštatovať, že počas desaťročného referenčného obdobia od roku 2006 do roku 2016 sa žalobca, na osobnej úrovni, zaregistroval 21. septembra 2007 na talianskom konzulárnom úrade v Bruseli. Dňa 6. decembra 2008 sa oženil v Bruseli s belgickou štátnou príslušníčkou, ktorá mala pobyt a pracovala v Bruseli, s ktorou mal tri deti narodené v Bruseli v rokoch 2010, 2013 a 2015. Od 18. februára 2009 je žalobca zapísaný v registri obyvateľov obce Schaerbeek. Treba tiež konštatovať, že z pracovného hľadiska žalobca pracoval od 1. augusta 2009 do 31. januára 2010 pre Parlament ako akreditovaný asistent poslanca, potom od 1. februára 2010 do 31. januára 2013 pre GR pre výskum a inováciu ako zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy. Od 1. februára do 31. júla 2013 a od 1. do 13. septembra 2013 uzatvoril zmluvy o dočasnom zamestnaní so spoločnosťou R. a pracoval ako dočasný zamestnanec v rámci GR pre výskum a inováciu. Počas mesiaca august 2013 žalobca poberal dávky v nezamestnanosti. Žalobca potom pracoval od 16. septembra 2013 do 15. mája 2014 ako zmluvný zamestnanec pre Parlament, potom od 16. mája 2014 do 15. júla 2016 pre EASME. Napokon 16. júla 2016 bol žalobca prijatý ako zmluvný zamestnanec agentúrou INEA (pozri body 4, 7, 8, 12, 13 a 18 až 20 vyššie).

85

Komisia sa domnieva, že skutkové okolnosti uvedené v bode 84 vyššie preukazujú, že počas desaťročného referenčného obdobia žalobca si po prvé zvolil svoje bydlisko v Belgicku, po druhé vykonával súkromnú zárobkovú činnosť v Bruseli ako dočasný zamestnanec a po tretie nepreukázal, že by mal zvyčajné bydlisko mimo Belgicka počas mesiaca, v ktorom bol nezamestnaný.

86

Táto analýza nemôže byť spochybnená tvrdeniami žalobcu.

87

Prvky osobného života žalobcu uvedené v bode 84 vyššie sú totiž objektívnymi skutočnosťami, ktoré preukazujú existenciu trvalých sociálnych väzieb žalobcu so štátom výkonu práce. Vzhľadom na tieto skutočnosti by sa nemalo usudzovať, že by žalobca preukázal, že jeho pobyt v Belgicku počas desaťročného referenčného obdobia bol provizórny alebo že by nebol súčasťou trvalého presunu trvalého alebo zvyčajného centra jeho záujmov.

88

Navyše treba zohľadniť dôkazy týkajúce sa osobného života žalobcu v spojitosti s ostatnými skutočnosťami vzťahujúcimi na jeho pracovný život, ako sú uvedené v bode 84 vyššie, pričom všetky tieto dôkazy umožňujú dospieť k záveru, že žalobca nepreukázal, že by si počas desaťročného referenčného obdobia zvolil pobyt v Belgicku len z dôvodov, ktoré súvisia s plnením povinností v službe pre štát alebo medzinárodnú organizáciu.

89

Ako bolo totiž uvedené v bode 79 vyššie, nemožno uznať, že by sa žalobca počas obdobia dočasného zamestnávania nachádzal v situácii „plnenia povinností v službách… medzinárodnej organizácie“ v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku.

90

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že na účely priznania príspevku na expatriáciu by sa nemali brať do úvahy konkrétne dôvody, ktoré boli určujúce pre rozhodnutie žalobcu zostať v štáte výkonu práce, ktorého je štátnym príslušníkom. Vecné preskúmanie rôznych dôvodov, ktoré viedli dotknutú osobu k tomu, aby sa presťahovala do štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, by totiž bolo nevyhnutne založené na posúdeniach subjektívnej povahy, čo je nezlučiteľné so znením, ako aj s cieľmi článku 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 25. septembra 2014, Grazyte/Komisia, T‑86/13 P, EU:T:2014:815, body 56 až 58). Preto subjektívne dôvody, ktoré viedli žalobcu na jednej strane k tomu, že sa oženil a mal deti v Belgicku, pričom tam nepretržite býval, a na druhej strane k tomu, že prijal zmluvy o dočasnom zamestnaní, nie sú relevantné pre preskúmanie podmienok poskytnutia príspevku na expatriáciu.

91

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že zo skutočností uvedených v spise nevyplýva, že by mal žalobca vo veci samej počas desaťročného referenčného obdobia zvyčajné a hlavné centrum svojich záujmov mimo Belgicka, keďže na jednej strane má belgickú štátnu príslušnosť, počas celého desaťročného referenčného obdobia nepretržite býva v Bruseli, oženil sa v Bruseli s belgickou štátnou príslušníčkou, s ktorou má tri deti, rovnako narodené v Bruseli, a na druhej strane vykonával súkromnú zárobkovú činnosť v tomto štáte počas časti tohto obdobia. Okrem toho je nutné konštatovať, že žalobca nepreukázal, že počas desaťročného referenčného obdobia si zvolil pobyt v Belgicku z dôvodov, ktoré súvisia výlučne s plnením povinností v službe štátu alebo medzinárodnej organizácie.

92

Z toho vyplýva, že žalobca, okrem skutočnosti, že roky býva v Bruseli, preukázal úmysel urobiť túto skutočnosť trvalou, čo vyplýva zo skutočnosti, že si tam zriadil trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov.

93

Preto Komisia správne dospela k záveru, že žalobca nepreukázal, že by mal počas desaťročného referenčného obdobia zvyčajné bydlisko mimo štátu výkonu práce, teda mimo Belgicka, ktorého je štátnym príslušníkom.

94

Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nie je poznačené nesprávnymi posúdeniami a porušeniami práva, ktoré namieta žalobca v rámci prvého a tretieho žalobného dôvodu.

95

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné zamietnuť prvý a tretí žalobný dôvod ako nedôvodné bez toho, aby bolo nevyhnutne potrebné preskúmať otázku neprípustnosti uvedenú v bode 42 vyššie, keďže súd Únie je oprávnený podľa okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje meritórne zamietnutie žalobného dôvodu bez toho, aby predtým rozhodol o jeho prípustnosti (rozsudok z 11. júla 2014, DTS Distribuidora de Televisión Digital/Komisia, T‑533/10, EU:T:2014:629, bod 170).

96

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že jeho zamestnávanie ako dočasného pracovníka v rámci GR pre výskum a inováciu predstavuje zneužitie právomocí zo strany Komisie.

97

Podľa žalobcu sa Komisia dopustila zneužitia právomocí, keďže obišla belgický zákon v záležitosti zmluvy o dočasnom zamestnaní, keď použila uvedený zákon z iných dôvodov, ako sú tie, ktoré odôvodňovali jeho prijatie. Cieľom Komisie pri uzatváraní zmlúv o dočasnom zamestnaní so zmluvnými zamestnancami na pomocné práce totiž bolo vyhnúť sa strate kvalifikovaného personálu, ktorý je nevyhnutný na riadne fungovanie príslušných generálnych riaditeľstiev. Tento cieľ je v rozpore s belgickým právom a smeruje k nahradeniu postavenia zmluvného zamestnanca neistým pracovným rámcom, kedy pracovné miesto, zamestnávateľ a zamestnanec zostávajú rovnakí. Použitím tohto postavenia neistého pracovníka s cieľom obísť individuálne práva žalobcu sa Komisia dopustila prekročenia právomoci.

98

Okrem toho žalobca tvrdí, že Komisia sa dopustila zneužitia právomoci tým, že ho donútila podpísať po sebe nasledujúce zmluvy o dočasnom zamestnaní na plnenie tých istých povinnosti ako tie, ktoré predtým vykonával v rámci GR pre výskum a inováciu ako zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy, a tým, že potom tieto zmluvy využila na to, aby obišla jeho individuálne práva pri jeho opätovnom zamestnaní agentúrou INEA. Žalobca a jeho kolegovia v rovnakej situácii boli k podpísaniu zmlúv o dočasnom zamestnaní „donútení“, keďže na jednej strane zmluvy predstavovali jedinú možnosť ako nestratiť zamestnanie v inštitúciách Únie a na druhej strane boli uistení o tom, že budú následne opätovne prijatí na pracovné miesto na základe zmluvy, len čo bude prijatá reforma služobného poriadku.

99

Komisia tvrdenia žalobcu popiera.

100

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa pojem zneužitie právomoci vzťahuje na situáciu, keď správny orgán využil svoje právomoci na iný účel ako na ten, na ktorý mu boli zverené. Rozhodnutie má chybu spočívajúcu v zneužití právomoci len vtedy, ak je na základe objektívnych, relevantných a koherentných ukazovateľov zjavné, že bolo prijaté na takýto účel. Navyše v prípade plurality sledovaných cieľov, ak sa aj k platným dôvodom pripojí neodôvodnený dôvod, rozhodnutie nebude zaťažené zneužitím právomoci, keď nebude narušený jeho hlavný cieľ (pozri rozsudok z 13. decembra 2017, Oltis Group/Komisia, T‑497/15, neuverejnený, EU:T:2017:895, bod 52 a citovanú judikatúru).

101

V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi rozhodnutím využiť zmluvy o dočasnom zamestnaní na jednej strane a rozhodnutím týkajúcim sa stanovenia individuálnych práv žalobcu v čase nástupu do služby v agentúre INEA. Ide totiž o rozdielne rozhodnutia prijaté rôznymi subjektmi a na základe iných právnych ustanovení, ktoré sledujú svoje vlastné ciele. Okrem toho na konci obdobia dočasného zamestnávania nebolo vôbec isté, že žalobca bude zamestnaný ako úradník alebo zamestnanec inštitúcie alebo orgánu Únie, a v dôsledku toho, že bude nevyhnutné prijať rozhodnutie týkajúce sa nároku na príspevok na expatriáciu, pričom za týchto okolností nemožno preukázať žiadnu súvislosť medzi predmetnými rozhodnutiami.

102

Nepodložené tvrdenia žalobcu, najmä pokiaľ ide o údajné využívanie dočasnej práce na účely vyhnutia sa stanoveniu individuálnych nárokov počas prípadného budúceho zamestnania inštitúciou alebo orgánom Únie, tak nemožno považovať za objektívne relevantné a koherentné ukazovatele skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na iné účely, ako sú účely týkajúce sa analýzy individuálnych práv žalobcu z hľadiska príspevku na repatriáciu.

103

Okrem toho tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa Komisia dopustila zneužitia právomoci tým, že ho prinútila podpísať zmluvy o dočasnom zamestnaní, nie je vôbec podložené. V tomto ohľade stačí konštatovať, že ako to vyplýva z bodov 11 a 12 vyššie, tak vytvorenie profilu u spoločnosti R., ako aj podpísanie zmlúv o dočasnom zamestnaní s touto spoločnosťou a ukončenie týchto zmlúv 13. septembra 2013 vyplýva iba z vôle žalobcu a jeho rozhodnutí týkajúcich sa jeho pracovného života.

104

Druhý žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

105

V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že má nadobudnuté právo na uplatnenie podmienok priznania príspevku na expatriáciu, keďže jeho skutková situácia sa od prvého nástupu do služby do inštitúcie Únie v auguste 2009 nezmenila, že vždy pracoval pre medzinárodnú organizáciu a že si nikdy nezvolil svoje zvyčajné bydlisko v Belgicku tým, že by si tam zriadil svoje centrum záujmov z iných dôvodov, ako je plnenie jeho povinností v službách medzinárodnej organizácie.

106

V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že tým, že zmenila jeho hodnotenie nároku na príspevok na expatriáciu, Komisia porušuje jeho práva nadobudnuté v súvislosti s účinkami viažucimi sa na zmluvu o dočasnom zamestnaní, ktorá bola v danom čase dohodnutá Komisiou v záujme služby. Žalobca a jeho kolegovia prijali dočasné zamestnania ako dočasní zamestnanci práve preto, pretože ich práva boli dohodnuté a mali byť zachované.

107

Okrem toho žalobca tvrdí, že analýza Komisie týkajúca sa obdobia dočasného zamestnávania je nesprávna, keďže ho považuje za dôvod vylúčenia z priznania príspevku na expatriáciu upraveného článkom 4 prílohy VII služobného poriadku. Napriek jeho dvojakej štátnej príslušnosti, vo vzťahu ku ktorej bol vždy transparentný, a napriek jeho manželstvu a narodeniu jeho detí v Bruseli, Belgicko nebolo nikdy považované za jeho bydlisko a stabilné centrum jeho záujmov, s výnimkou plnenia jeho povinností v službe inštitúcií a orgánov Únie. Šesť mesiacov zodpovedajúcich obdobiu dočasného zamestnávania by tak nemalo vo vzťahu k nemu zmeniť túto definíciu zvyčajného bydliska. Navyše skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané na priznanie príspevku na expatriáciu sú rovnaké ako tie, ktoré sa teraz vo vzťahu k nemu vykladajú, pričom Komisia „prevracia“ analýzu informácií zo spisu, keď opomína všetky okolnosti, ktoré odôvodňovali jeho zamestnanie ako dočasného zamestnanca.

108

Komisia tvrdenia žalobcu popiera.

109

Treba pripomenúť, že podľa dlhodobo ustálenej judikatúry právo domáhať sa uplatnenia zásady legitímnej dôvery predpokladá poskytnutie presných, bezpodmienečných a zhodujúcich sa záruk pochádzajúcich z oprávnených a spoľahlivých zdrojov dotknutým subjektom zo strany príslušných orgánov Únie (pozri rozsudok z 13. júna 2013, HGA a i./Komisia, C‑630/11 P až C‑633/11 P, EU:C:2013:387, bod 132 a citovanú judikatúru).

110

V prejednávanej veci však z dokumentov predložených Všeobecnému súdu vyplýva, že pokiaľ ide o priznanie nároku na príspevok na expatriáciu žalobcovi, nebolo možné preukázať žiadne presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa záruky zo strany inštitúcie, orgánu alebo organizácie Únie. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté po rozhodnutí Parlamentu uvedenom v bode 24 vyššie, ktorým už bolo žalobcovi zamietnuté priznanie príspevku na expatriáciu.

111

Zo spisu totiž vyplýva, že žalobca poberal príspevok na expatriáciu pred obdobím dočasného zamestnávania, ale že mu bol nárok na tento príspevok po uvedenom období zamietnutý. Konkrétne z bodov 24 až 26, 28 a 29 vyššie vyplýva, že mu bol zamietnutý príspevok na expatriáciu v rámci jeho zmluvy s Parlamentom na obdobie od 16. septembra 2013 do 15. mája 2014 a že bolo prijaté rozhodnutie, z dôvodu plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu, vymáhať príspevok, ktorý mu bol priznaný počas platnosti jeho zmluvy s EASME za obdobie od 16. mája 2014 do 15. júla 2016.

112

Okrem toho za okolností prejednávanej veci pri neexistencii kontinuity rôznych zmlúv medzi žalobcom a inštitúciami a orgánmi uvedených v bodoch 7, 8 a 18 až 20 vyššie treba pri každom nástupe do služby určiť finančné nároky žalobcu, vrátane nároku na príspevok na expatriáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2012, Grazyte/KomisiaF‑76/11, EU:F:2012:173, body 45 až 47). V dôsledku toho je referenčné obdobie, rovnako ako aj skutočnosti relevantné na posúdenie podmienok upravených článkom 4 ods. 1 písm. b) prílohy VII služobného poriadku, odlišné pri každej zmluve. Za týchto okolností sa žalobca pri svojom nástupe do služby v INEA nemôže dovolávať predošlých rozhodnutí týkajúcich sa príspevku na expatriáciu, a preto ani porušenia nadobudnutých práv.

113

Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nie je postihnuté porušením legitímnych očakávaní žalobcu a zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a nadobudnutých práv. Z toho vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

114

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy musí byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

115

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol takto: