1

Svojím odvolaním Belgické kráľovstvo navrhuje zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 20. júla 2017, Belgicko/Komisia (T‑287/16, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:531), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu na zrušenie vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/417 zo 17. marca 2016, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 75, 2016, s. 16), a to v rozsahu, v akom sa ním z uvedeného financovania vylučuje vo vzťahu k Belgickému kráľovstvu suma 9601619 eur (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Článok 3 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1290/2005 z 21. júna 2005 o financovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky (Ú. v. ES L 209, 2005, s. 1) stanovuje:

„[Európsky poľnohospodársky záručný fond (EPZF)] financuje v kontexte spoločného riadenia medzi členskými štátmi a Spoločenstvom tieto výdavky realizované v súlade s právom Spoločenstva:

…“

3

Článok 9 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia stanovuje:

„Členské štáty:

4

Podľa článku 32 ods. 5 štvrtého pododseku a článku 32 ods. 8 písm. a) uvedeného nariadenia:

„5.   …

Ak sa v rámci vymáhacieho konania správnym alebo súdnym aktom konečného charakteru zistí, že nedošlo k žiadnej nezrovnalosti, členský štát nahlási EPZF ako výdavok finančné zaťaženie, ktoré znáša podľa prvého pododseku.

…

8.   Po skončení konania ustanoveného v článku 31 ods. 3 môže Komisia rozhodnúť vylúčiť z financovania Spoločenstvom čiastky pripísané na ťarchu rozpočtu Spoločenstva v týchto prípadoch:

…“

5

Nariadenie č. 1290/2005 bolo zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1306/2013 zo 17. decembra 2013 o financovaní, riadení a monitorovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 352/78, (ES) č. 165/94, (ES) č. 2799/98, (ES) č. 814/2000, (ES) č. 1290/2005 a (ES) č. 485/2008 (Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 549). Článok 9 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1290/2005 bol nahradený a v zásade prevzatý do článku 58 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1306/2013, ktorým sa k predpisom stanoveným v prvom uvedenom ustanovení najmä dopĺňa, že členské štáty prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na účely začatia nevyhnutných súdnych konaní, ak je to potrebné na účely vymáhania neoprávnených platieb. Ustanovenia článku 32 ods. 5 štvrtého pododseku a článku 32 ods. 8 písm. a) nariadenia č. 1290/2005 boli v podstate prebraté do článku 54 ods. 2 druhého pododseku a článku 5 ods. 5 písm. c) nariadenia č. 1306/2013.

6

V roku 1992 spoločnosť Générale Sucrière, ktorej právnym nástupcom sa stala spoločnosť Saint‑Louis Sucre, predala spolu 24000 ton cukru spoločnostiam Metelmann & CO et Sucre Export. Podľa kúpnych zmlúv bol tento cukor určený na vývoz mimo územia Európskej únie. Obe tieto posledné uvedené spoločnosti prostredníctvom dvoch sprostredkovateľov ďalej predali 6000 ton tohto cukru spoločnostiam Proud Trading a Shawline Offshore. Kúpne zmluvy tiež stanovovali, že cukor bol určený do tretieho štátu a mal opustiť územie Únie bezodkladne po nakládke.

7

Nakládka lodí plávajúcich z prístavu Antverpy (Belgicko) do Uzbekistanu sa uskutočnila medzi 20. januárom a 29. marcom 1993.

8

Spoločnosť Manuport Services, ktorá bola spolu so spoločnosťou Belgian Bunkering and Stevedoring poverená spoločnosťou Saint‑Louis Sucre transakciami prijatia a nakládky cukru na palubu lodí, ako aj s tým súvisiacimi dokumentárnymi transakciami, uskutočnila na účet poslednej uvedenej spoločnosti tieto dokumentárne transakcie a predložila vývozné vyhlásenia príslušnej platobnej agentúre, konkrétne Bureau d’intervention et de restitution belge (Belgický úrad pre intervencie a náhrady, Belgicko, ďalej len „BIRB“), ktorý sa vtedy nazýval Office central des contingents et licences (Ústredný úrad pre licencie a kvóty, Belgicko). Na základe týchto vyhlásení Saint‑Louis Sucre získala od BIRB zaplatenie záloh na vývozné náhrady, na ktoré by mala nárok. Tieto zálohy boli s konečnou platnosťou nadobudnuté spoločnosťou Saint Louis Sucre z dôvodu vývozných náhrad v okamihu predloženia dôkazu, že cukor skutočne opustil colné územie Únie.

9

Následne sa zistilo, že v skutočnosti 6000 ton cukru, ktoré spoločnosti Metelmann & CO a Sucre Export ďalej predali spoločnostiam Proud Trading a Shawline Offshore, bolo po opustení Belgicka cez prístav Antverpy odklonených od svojho pôvodného miesta určenia a podvodne spätne dovezených na územie Únie cez prístav Guernica v Španielsku, na základe sfalšovaných dokumentov, konkrétne tlačív T2L. Saint‑Louis Sucre z vlastnej iniciatívy informovala BIRB o týchto podvodných spätných dovozoch.

10

Rozsudkom Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd Antverpy, Belgicko) z 22. októbra 2003, ktorý potvrdil rozsudok Rechtbank van eerste aanleg te Antwerpen (Súd prvého stupňa Antwerpy, Belgicko) z 21. júna 2001, dve osoby, ktoré konali ako sprostredkovatelia medzi Metelmann & CO a Sucre Export na jednej strane a Proud Trading a Shawline Offshore na druhej strane, boli odsúdené z dôvodu podvodného spätného dovozu za falšovanie, použitie falošných písomností a podvod. BIRB ako poškodený v rámci adhézneho civilného konania proti týmto osobám dosiahol, že im bola uložená povinnosť náhrady škody predbežne odhadnutej na jeden cent, pričom toto odsúdenie sa stalo právoplatným na základe rozsudku Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko) z 22. júna 2004.

11

Dňa 16. marca 1994 BIRB, ktorý sa dozvedel o spáchanom podvode, požiadal spoločnosť Saint‑Louis Sucre o vrátenie sumy vo výške 167020445 belgických frankov (BEF), zodpovedajúcej sume 4140328,68 eura, z dôvodu, že zásielky cukru, v súvislosti s ktorými táto spoločnosť uskutočnila vývozné vyhlásenie v Antverpách a v súvislosti s ktorými bol predložený dôkaz o výstupe z colného územia Únie prostredníctvom kontrolných dokumentov, konkrétne tlačív T5, boli spätne dovezené na toto územie na základe sfalšovaných dokumentov, konkrétne sfalšovaných tlačív T2L.

12

Saint‑Louis Sucre vyjadrila svoj nesúhlas so žiadosťou BIRB o vrátenie predmetnej sumy, keďže sa domnievala, že nenesie zodpovednosť za tento podvod.

13

Listami z 19. novembra 1996 a 13. februára 1997 BIRB trval na svojej požiadavke, keďže dotknutý cukor nebol nikdy vyvezený.

14

Keďže BIRB opätovne predložil svoju žiadosť o zaplatenie istiny spolu s úrokmi od 16. apríla 1994, Saint‑Louis Sucre sa 16. mája 1997 rozhodla, že mu s výhradou zachovania všetkých práv a bez toho, aby uznala akúkoľvek právnu povinnosť, zaplatí túto sumu spolu so splatnými úrokmi za obdobie od 16. apríla 1994 do 16. mája 1997, čiže sumu v celkovej výške 5133087,54 eura.

15

Po prijatí tejto platby Belgické kráľovstvo zaplatilo EPZF sumu 4106470,28 eura, ktorá zodpovedala 80 % sumy zaplatenej spoločnosťou Saint‑Louis Sucre. Zvyšných 20 %, konkrétne sumu 1026617,52 eura, si Belgické kráľovstvo ponechalo v súlade s nariadením Rady (EHS) č. 595/91 zo 4. marca 1991 o nezrovnalostiach a vymáhaní čiastok neoprávnene vyplatených v súvislosti s financovaním Spoločnej poľnohospodárskej politiky a organizácie informačného systému v tejto oblasti, ktorým sa ruší nariadenie (EHS) č. 283/72 (Ú. v. ES L 67, 1991, s. 11; Mim. vyd. 03/011, s. 171).

16

Dňa 18. júna 1997 Saint‑Louis Sucre podala žalobu na Tribunal de première instance de Bruxelles (Súd prvého stupňa Brusel, Belgicko) s cieľom získať od BIRB späť sumu 5133087,54 eura zvýšenú o úroky z omeškania, zákonné úroky a trovy konania.

17

Rozsudkom z 20. marca 2008 tento súd potom, ako počkal na výsledok trestného konania, vyhovel tejto žalobe a uložil BIRB povinnosť vrátiť tieto sumy.

18

BIRB sa proti tomuto rozsudku odvolal na Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko) a navrhoval, aby tento súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu a rozhodol, že nevyhovie pôvodnému žalobnému návrhu spoločnosti Saint‑Louis Sucre. Subsidiárne BIRB navrhol tomuto súdu, aby položil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia Komisie (EHS) č. 3665/87 z 27. novembra 1987, ktorým sa ustanovujú spoločné podrobné pravidlá uplatňovania vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 351, 1987, s. 1).

19

Rozsudkom z 3. mája 2012, doručeným 29. júna 2012, Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) potvrdil rozsudok Tribunal de première instance de Bruxelles (Súd prvého stupňa Brusel). Uvedený súd okrem toho rozhodol, že nie je potrebné položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. V dôsledku toho uložil BIRB povinnosť zaplatiť spoločnosti Saint‑Louis Sucre sumu 10114003,39 eura, ktorá zodpovedá sume 5133087,54 eura spolu s úrokmi od 1. júna 1997, zvýšenú o úroky z omeškania splatné od 7. marca 2011, zákonné úroky a trovy konania.

20

V nadväznosti na tento rozsudok BIRB požiadal o stanovisko advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), ako to vyžaduje belgické procesné právo, s cieľom podania kasačného opravného prostriedku na tento súd.

21

Tento advokát vydal svoje stanovisko 25. septembra 2012 a na základe preskúmania spisu a judikatúry Únie dospel k záveru o „nemožnosti napadnutia so šancou na úspech na Cour de cassation (Kasačný súd) rozsudku [Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012] v rozsahu, v akom uložil BIRB povinnosť na zaplatenie sumy 10114003,39 eura“. V nadväznosti na toto negatívne stanovisko sa BIRB rozhodol, že nebude ďalej pokračovať, a nepodal kasačný opravný prostriedok. BIRB zaplatil spoločnosti Saint‑Louis Sucre sumu, ktorej zaplatenie mu bolo uložené, v celkovej výške 10659055,85 eura zodpovedajúcu sume 10114003,39 eura zvýšenej o uplatniteľné úroky.

22

Dňa 4. júla 2012 BIRB oznámil Komisii, že v nadväznosti na rozsudok Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012, ktorý bolo okamžite vykonateľný aj v prípade podania kasačného opravného prostriedku, bude suma, ktorej zaplatenie bolo BIRB uložené, pripísaná na ťarchu EPZF.

23

Listom z 13. novembra 2012 BIRB informoval Komisiu, že podľa článku 32 ods. 5 štvrtého pododseku nariadenia č. 1290/2005, pripisuje na ťarchu EPZF sumu, ktorú musel zaplatiť spoločnosti Saint‑Louis Sucre, konkrétne 10659055,85 eura, od ktorej by sa mala odpočítať na jednej strane suma 1026617,52 eura predstavujúca 20 %, ktorú si ponechalo Belgické kráľovstvo zo sumy 5133087,54 eura podľa nariadenia č. 595/91, a na druhej strane suma týkajúca sa súdnych poplatkov vo výške 30818,48 eura. V dôsledku toho výdavky vo výške 9601619,85 eura boli pripísané na ťarchu EPZF ako negatívne pridelené príjmy pri schválení účtov za rok 2012.

24

Do ročného vyhlásenia za ten istý rok BIRB preto zahrnul kladnú opravu v sume 9601619,85 eura.

25

Vykonávacím rozhodnutím Komisie C (2016) 1543 final zo 17. marca 2016 o schválení účtov niektorých platobných agentúr v Belgicku a Nemecku, pokiaľ ide o výdavky financované z EPZF za rozpočtový rok 2012, bola táto opravená suma po vykonaní kontroly účtovníctva zohľadnená Úniou za rozpočtový rok 2012 a následne zaplatená Belgickému kráľovstvu.

26

V nadväznosti na pripísanie na ťarchu EPZF sumy 9601619,85 eura Komisia začala listom z 27. marca 2013 postup overenia súladu. Namietala proti žiadosti o úhradu z EPZF v dvoch bodoch, a to po prvé v súvislosti s rozhodnutím nevyužiť všetky dostupné opravné prostriedky, v prejednávanej veci prostredníctvom podania kasačného opravného prostriedku na účely vymáhania dotknutej sumy od spoločnosti Saint‑Louis Sucre, a po druhé v súvislosti s úhradami úrokov po roku 1997.

27

Listom z 23. mája 2013 BIRB napadol tieto dva body, a to na základe článku 32 ods. 5 štvrtého pododseku nariadenia č. 1290/2005. V tomto ohľade BIRB tvrdil, že nijaký kasačný opravný prostriedok by automaticky neviedol k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, keďže jeho judikatúra pripúšťa nezačatie takéhoto konania najmä v rámci takzvanej teórie „acte clair“. BIRB ďalej citoval negatívne stanovisko advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd) a vysvetlil osobitnú úlohu týchto advokátov v belgickom systéme. BIRB dospel k záveru, že neexistoval výber medzi možnosťou podať alebo nepodať kasačný opravný prostriedok, ale naopak nemožnosť podania takéhoto opravného prostriedku.

28

Po bilaterálnom stretnutí s BIRB 13. októbra 2014 a po niekoľkých výmenách listov Komisia prostredníctvom oznámenia z 12. júna 2015 podľa článkov 10 a 11 nariadenia Komisie (ES) č. 885/2006 z 21. júna 2006, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá uplatňovania nariadenia č. 1290/2005, pokiaľ ide o akreditáciu platobných agentúr a iných orgánov a zúčtovania EPZF a EPFRV (Ú. v. EÚ L 171, 2006, s. 90), potvrdila svoje stanovisko, podľa ktorého Belgické kráľovstvo nedosiahlo súlad s požiadavkami práva Únie za rozpočtový rok 2012 z dôvodu, že belgické orgány nevyčerpali všetky dostupné opravné prostriedky na vymáhanie dotknutej sumy, čo mohlo umožniť preskúmanie prejudiciálnej otázky týkajúcej sa spoločnosti Saint‑Louis Sucre Súdnym dvorom, a že v dôsledku toho BIRB nemal právo na vrátenie platieb uskutočnených z titulu vývozných náhrad z EPZF v súlade s článkom 32 ods. 8 písm. a) nariadenia č. 1290/2005. V dôsledku toho toto oznámenie uvádzalo, že sa navrhne, aby sa z financovania Úniou vylúčila suma vo výške 9601619 eur.

29

Na základe súhrnnej správy z 22. februára 2016 Komisia 17. marca 2016 prijala sporné rozhodnutie, ktorým sa uvedená suma vylučuje z financovania Úniou vo vzťahu k Belgickému kráľovstvu.

30

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. mája 2016 podalo Belgické kráľovstvo žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

31

Na podporu tejto žaloby uvádza Belgické kráľovstvo dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 31 ods. 1 a článku 32 ods. 8 nariadenia č. 1290/2005 z dôvodu, že Komisia nepreukázala, že výdavok vynaložený BIRB nebol v súlade s právom Únie a že neexistencia vymáhania alebo nezrovnalosti sú dôsledkom nezrovnalostí alebo nedbanlivosti, ktoré je možné pripísať BIRB. Druhý žalobný dôvod, uvedený subsidiárne, sa zakladá na porušení článku 31 ods. 2 nariadenia č. 1290/2005 a zásady proporcionality, keďže suma vylúčená sporným rozhodnutím z financovania Úniou nezodpovedá významu zisteného nesúladu a nezohľadnila sa finančná ujma, ktorú utrpela Únia.

32

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom tieto dva žalobné dôvody zamietol a v dôsledku toho zamietol žalobu ako celok.

33

Vo svojom odvolaní Belgické kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor:

34

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

35

Na podporu svojho odvolania Belgické kráľovstvo uvádza jediný odvolací dôvod založený na nesprávnom výklade článku 32 ods. 8 písm. a) nariadenia č. 1290/2005, teraz v podstate článku 54 ods. 5 písm. c) nariadenia č. 1306/2013, zo strany Všeobecného súdu. Tento odvolací dôvod sa delí na dve časti.

36

V prvej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu Belgické kráľovstvo tvrdí, že Všeobecný súd v bode 56 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že belgické orgány tým, že nepodali kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012, nevyčerpali všetky dostupné vnútroštátne opravné prostriedky. Všeobecný súd nezohľadnil mimoriadnu povahu kasačného opravného prostriedku, ani osobitnú úlohu zverenú advokátom na Cour de cassation (Kasačný súd) belgickými procesnými predpismi.

37

Týmto spôsobom poskytol opačný výklad, než prijal Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach z 5. decembra 2002, Vogl v. Nemecko (CE:ECHR:2002:1205DEC006586301, bod 2), a z 5. marca 2013, Chapman v. Belgicko (CE:ECHR:2013:0305DEC003961906, bod 33). Tento súd totiž opakovane uznal osobitný charakter úlohy advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd) v belgickom systéme súdnictva a jeho povinnej intervencie. V tomto poslednom rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva po tom, ako uviedol, že „žalobca sa s cieľom dodržiavať pravidlá belgického procesného práva týkajúce sa podávania návrhov na Cour de cassation (Kasačný súd) obrátil na advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd)“, že „advokát na Cour de cassation (Kasačný súd) usúdil, že neexistuje nijaká reálna šanca na úspech“ a že „na základe tohto negatívneho stanoviska navrhovateľ upustil od svojho úmyslu podať kasačný opravný prostriedok“, usúdil, že „vzhľadom na preventívnu úlohu advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), v záujme tak Cour de cassation (Kasačný súd), ako aj osôb podliehajúcich súdnej právomoci…, navrhovateľ v prejednávanej veci urobil všetko, čo sa od neho mohlo očakávať s cieľom vyčerpať vnútroštátne opravné prostriedky“.

38

Komisia tvrdí, že prvá časť jediného odvolacieho dôvodu je neprípustná z dôvodu, že uvádza tvrdenie, ktoré nebolo uvedené v konaní pred Všeobecným súdom, a v každom prípade je nedôvodná.

39

Pokiaľ ide o prípustnosť prvej časti jediného odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je jeho právomoc v rámci konania o odvolaní obmedzená na posúdenie právneho rozhodovania o žalobných dôvodoch prejednaných na prvom stupni. Ak by sa účastníkovi konania pred Súdnym dvorom umožnilo po prvýkrát uviesť dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom, umožnilo by sa mu tým predložiť Súdnemu dvoru, ktorého právomoc v oblasti odvolacieho konania je obmedzená, spor v širšom rozsahu, ako bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd (rozsudok z 13. júla 2017, Saint‑Gobain Glass Deutschland/Komisia, C‑60/15 P, EU:C:2017:540, bod 50 a citovaná judikatúra).

40

Tvrdenie, ktoré nebolo predložené na prvom stupni, však nepredstavuje nový dôvod neprípustný v štádiu odvolania, ak je považované za rozšírenie argumentácie, ktorá už bola v žalobe na Všeobecnom súde uvedená v rámci predloženého žalobného dôvodu (rozsudok z 13. júla 2017, Saint‑Gobain Glass Deutschland/Komisia, C‑60/15 P, EU:C:2017:540, bod 51 a citovaná judikatúra).

41

Ako však Všeobecný súd uviedol v bode 54 napadnutého rozsudku a v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, Belgické kráľovstvo prvým žalobným dôvodom vo svojej žalobe v prvostupňovom konaní v podstate spochybňovalo, že by sa dopustilo nezrovnalostí alebo nedbanlivosti z dôvodu, že belgické orgány nevyčerpali všetky dostupné opravné prostriedky. V tejto súvislosti tento členský štát tvrdil, že neexistovala nijaká možnosť podať kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012 v nadväznosti na negatívne stanovisko advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorého BIRB konzultoval v súvislosti podaním takéhoto kasačného opravného prostriedku.

42

Hoci je pravda, ako tvrdí Komisia, že Belgické kráľovstvo pred Všeobecným súdom nepoukazovalo na rozpor s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva citovanou v jeho odvolaní, také tvrdenie smeruje k preukázaniu, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že tento členský štát vyčerpal všetky vnútroštátne opravné prostriedky. Preto predstavuje iba rozšírenie argumentácie rozvinutej v rámci prvého žalobného dôvodu predloženého v rámci žaloby v prvostupňovom konaní.

43

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, a vyhlásiť prvú časť jediného odvolacieho dôvodu za prípustnú.

44

Pokiaľ ide o vec samu, treba zdôrazniť, že na jednej strane, ako uviedol Všeobecný súd v bode 56 napadnutého rozsudku a ako Belgické kráľovstvo uznalo vo svojom odvolaní, v prejednávanej veci sa belgické orgány nenachádzali v situácii nemožnosti podania kasačného opravného prostriedku proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012.

45

Za týchto podmienok tento členský štát nemôže vytýkať Všeobecnému súdu, že v uvedenom bode 56 usúdil, že tieto orgány nevyčerpali všetky opravné prostriedky stanovené v belgickom práve na účely vymáhania sporných súm.

46

Na druhej strane, keďže Belgické kráľovstvo v podstate tvrdí, že Všeobecný súd poprel rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 5. decembra 2002, Vogl v. Nemecko (CE:ECHR:2002:1205DEC006586301, bod 2), je potrebné zdôrazniť, že toto tvrdenie nie je nijako podložené, a preto nemôže uspieť.

47

V rozsahu, v akom tento členský štát tvrdí, že Všeobecný súd poskytol výklad v rozpore s výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva prijatým v rozhodnutí z 5. marca 2013, Chapman v. Belgicko (CE:ECHR:2013:0305DEC003961906, bod 33), je potrebné pripomenúť, že toto rozhodnutie sa týka podmienky stanovenej v článku 35 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, podľa ktorého je možné obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva až po vyčerpaní vnútroštátnych opravných prostriedkov.

48

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 75 a 76 svojich návrhov, cieľom tejto podmienky je umožniť zmluvným štátom tohto dohovoru zabrániť údajným porušeniam tohto dohovoru alebo ich napraviť predtým, než sa takéto návrhy predložia Európskemu súdu pre ľudské práva (rozsudky ESĽP, 28. júla 1999, Selmouni v. Francúzsko, CE:ECHR:1999:0728JUD002580394, bod 74, a 6. januára 2011, Paksas v. Litva, CE:ECHR:2011:0106JUD003493204, bod 75), zatiaľ čo cieľom povinnosti stanovenej v článku 9 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1290/2005, teraz v podstate v článku 58 ods. 1 nariadenia č. 1306/2013, podľa ktorej sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na vymáhanie súm stratených v dôsledku nezrovnalostí alebo nedbanlivosti, je zabezpečiť ochranu finančných záujmov Únie. Tieto dve povinnosti sa teda týkajú rôznych právnych režimov, takže citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je relevantná pre výklad podmienok uplatnenia článku 32 ods. 8 písm. a) nariadenia č. 1290/2005, teraz v podstate článku 54 ods. 5 písm. c) nariadenia č. 1306/2013, najmä pokiaľ ide o výklad pojmu nedbanlivosť uvedeného v týchto dvoch ustanoveniach.

49

V dôsledku toho tvrdenia Belgického kráľovstva založené na porušení judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie sú spôsobilé preukázať nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd pri výklade a uplatňovaní týchto ustanovení práva Únie.

50

V dôsledku toho sa prvá časť jediného odvolacieho dôvodu musí zamietnuť ako nedôvodná.

51

V druhej časti svojho jediného žalobného dôvodu Belgické kráľovstvo v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 55 až 62 napadnutého rozsudku konštatoval, že tento členský štát nekonal s náležitou starostlivosťou s cieľom vymôcť sporné sumy, a preto sa dopustil nedbanlivosti, keďže tým, že nepodal kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012, hoci na to mal príležitosť, tento členský štát úplne znemožnil, aby Cour de cassation (Kasačný súd) predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia č. 3665/87, a teda nevyužil všetky prostriedky, ktoré mal k dispozícii na účely vymáhania.

52

Belgické kráľovstvo najskôr tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne posúdil konanie belgických orgánov.

53

Podľa tohto členského štátu totiž, hoci sa tieto orgány nenachádzali v situácii teoretickej nemožnosti podania kasačného opravného prostriedku proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012, neexistovala nijaká šanca, že by mu Cour de cassation (Kasačný súd) vyhovel po negatívnom stanovisku advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorého BIRB konzultoval, vzhľadom na špecifickú úlohu filtrovania kasačných opravných prostriedkov zverenú belgickým normotvorcom týmto advokátom, ktorí musia svojim klientom odporučiť nepodať kasačný opravný prostriedok, ktorý nemá reálnu šancu uspieť, aby sa tým zabránilo preťaženiu tohto súdu návrhmi, ktoré sú zjavne nedôvodné alebo neprípustné.

54

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Belgické kráľovstvo v podstate pripomenulo, že podľa belgických procesných pravidiel musí kasačný opravný prostriedok podpísať advokát na Cour de cassation a že osoba podliehajúca súdnej právomoci, ktorá by chcela podať takýto kasačný opravný prostriedok, musí predtým požiadať o stanovisko takéhoto advokáta, pokiaľ ide o šancu takéhoto kasačného opravného prostriedku na úspech. Hoci osoba podliehajúca súdnej právomoci môže obísť negatívne stanovisko konzultovaného advokáta a požiadať ho, aby v jej mene podal tento kasačný opravný prostriedok, ktorý si prípadne sama skoncipovala, takýto postup je v praxi marginálny. V takomto prípade totiž musí advokát v návrhu viesť, že bol podaný „sur réquisition et sur projet“ (na žiadosť a na základe predlohy osoby podliehajúcej súdnej právomoci), čím vo vzťahu ku Cour de cassation (Kasačný súd) oznámi, že nepodporuje jeho obsah. Navyše osoba podliehajúca súdnej právomoci, ktorá takto postupuje, znáša riziko, že jej bude uložená povinnosť zaplatiť náhradu za zneužitie opravného prostriedku. Okrem toho, hoci v prípade negatívneho stanoviska vydaného konzultovaným advokátom na Cour de cassation (Kasačný súd), nič nebráni dotknutej osobe podliehajúcej súdnej právomoci požiadať o druhé stanovisko iného advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), v praxi by bolo veľmi zriedkavé, ak by tento druhý advokát zaujal protichodné stanovisko vo vzťahu k prvému.

55

V prejednávanej veci advokát, ktorého konzultoval BIRB, vydal jednoznačné stanovisko po dôkladnej a detailnej analýze najmä judikatúry Súdneho dvora. Belgické orgány tým, že v nadväznosti na toto stanovisko nepodali kasačný opravný prostriedok, konali tak, ako by konala každá rozumná a obozretná osoba podliehajúca súdnej právomoci.

56

Napokon v rozsahu, v akom v bode 57 napadnutého rozsudku Všeobecný súd usúdil, že nepodaním kasačného opravného prostriedku proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012 Belgické kráľovstvo úplne znemožnilo predloženie prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu nariadenia č. 3665/87 Súdnemu dvoru zo strany Cour de cassation (Kasačný súd), tento členský štát na jednej strane zdôrazňuje, že špecifická funkcia filtrácie zverená advokátom na Cour de cassation (Kasačný súd) prispieva k riadnemu fungovaniu spravodlivosti. Táto funkcia však neprenáša na týchto advokátov právomoc Cour de cassation (Kasačný súd) položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, keďže v prípade pochybností sa zastúpený môže obrátiť na Cour de cassation (Kasačný súd).

57

Na druhej strane uvedený členský štát uvádza, že všetky kasačné opravné prostriedky automaticky nevedú k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, keďže nezačatie takéhoto konania je v niektorých prípadoch odôvodnené podľa zásad stanovených v rozsudku zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. (283/81, EU:C:1982:335, bod 21).

58

V prejednávanej veci advokát na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorého BIRB konzultoval, pristúpil k preskúmaniu relevantnej judikatúry Súdneho dvora a vysvetlil dôvody, pre ktoré sa riešenie vyplývajúce z rozsudku z 11. januára 2007, Vonk Dairy Products (C‑279/05, EU:C:2007:18), musí uplatniť na prejednávanú vec.

59

Napokon Belgické kráľovstvo má pochybnosti o tom, či by systematické podávanie kasačného opravného prostriedku, hoci by bol zjavne odsúdený na neúspech vzhľadom na objasňujúce negatívne stanovisko vydané advokátom na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorý je zdatným odborníkom, pokiaľ ide o toto konkrétne konanie, bolo uspokojivou ilustráciou náležitej starostlivosti, ktorú vyžaduje článok 32 ods. 8 písm. a) nariadenia č. 1290/2005. Takýto postup sa naopak zdá byť neprimeraný a predstavoval by prístup, ktorý by zbytočne predlžoval postup vymáhania, bez záruky efektívnosti.

60

V odpovedi na toto tvrdenie Komisia na úvod zdôrazňuje nespornú neoprávnenosť vývozných náhrad poskytnutých Saint‑Louis Sucre. Belgické orgány sa teda tým, že nepodali kasačný opravný prostriedok proti Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012, mali dopustiť nedbanlivosti.

61

V tomto ohľade Komisia najskôr tvrdí, že vnútroštátne orgány mali možnosť podať takýto kasačný opravný prostriedok napriek negatívnemu stanovisku advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorého BIRB konzultoval, alebo požiadať o druhé stanovisko iného advokáta.

62

Ďalej by procesná autonómia členských štátov pri organizovaní prístupu k ich najvyšším súdom najmä prostredníctvom predchádzajúcich stanovísk špecializovaných advokátov mala byť zosúladená so zásadami ekvivalencie a efektivity. Na túto autonómiu sa však nemožno odvolávať, keďže by sa zabránilo najmä uplatneniu povinnosti najvyšších súdov obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 267 ZFEÚ. V tomto ohľade Komisia tvrdí, že advokátom na Cour de cassation (Kasačný súd) neprináleží, aby rozhodli, či otázky práva Únie, ktoré vznikajú v určitej veci, už boli rozhodnuté Súdnym dvorom v zmysle judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. (283/81, EU:C:1982:335), alebo či Cour de cassation (Kasačný súd) musí podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, a aby týmto spôsobom filtrovali prístup k tomuto prostriedku nápravy tým, že zablokujú podanie kasačného opravného prostriedku. Postoj, ktorý obraňuje Belgické kráľovstvo, by v podstate priznával advokátom na Cour de cassation (Kasačný súd) takú úlohu, ktorá prináleží výlučne tomuto súdu.

63

Hoci Komisia uznáva, že všetky kasačné opravné prostriedky nevyhnutne nevedú Cour de cassation (Kasačný súd) k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, dopĺňa, že belgické orgány tým, že nepodali kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012 s konečnou platnosťou zbavili Cour de cassation (Kasačný súd) možnosti obrátiť sa na Súdny dvor. Keďže v prejednávanej veci bola neoprávnenosť vývozných náhrad nesporná a táto vec vyvolávala právne otázky vyžadujúce výklad ustanovení nariadenia č. 3665/87, Belgické kráľovstvo podľa tejto inštitúcie malo povinnosť podať kasačný opravný prostriedok proti tomuto rozsudku na Cour de cassation (Kasačný súd), aby mu umožnilo obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. V tomto ohľade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty nemôžu uplatniť voľnú úvahu, pokiaľ ide o možnosť vymáhania alebo nevymáhania neoprávnene vyplatenej pomoci.

64

Napokon v prejednávanej veci, ako Komisia už uviedla v konaní pred Všeobecným súdom, stanovisko vydané advokátom na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorého BIRB konzultoval, je nesprávne a neúplné, tak čo sa týka výkladu judikatúry Súdneho dvora, ako aj nevyhnutnosti položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru. Preto nejde o „predchádzajúce objasňujúce“ stanovisko založené na „podrobnej analýze“ uskutočnené „zdatným“ odborníkom, ako to tvrdí Belgické kráľovstvo.

65

Aby sa mohlo rozhodnúť o druhej časti jediného odvolacieho dôvodu, treba v prvom rade pripomenúť, že v súlade s článkom 32 ods. 8 písm. a) nariadenia č. 1290/2005, teraz článok 54 ods. 5 písm. c) nariadenia č. 1306/2013, môže Komisia rozhodnúť o vylúčení súm pripísaných na ťarchu rozpočtu Únie z financovania Úniou, keď zistí, že nevykonanie vymáhania vyplýva z nedbanlivosti pripísateľnej orgánom členských štátov.

66

Pokiaľ ide o povinnosti prináležiace týmto orgánom v tomto kontexte, článok 9 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1290/2005 stanovuje, že členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie účinnej ochrany finančných záujmov Únie, najmä na účely vymáhania súm stratených v dôsledku nezrovnalostí alebo nedbanlivosti. Článok 58 ods. 1 písm. e) nariadenia č. 1306/2013, ktorý v podstate preberá toto prvé uvedené ustanovenie, dopĺňa, že členské štáty prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na účely začatia nevyhnutných súdnych konaní, ak je to potrebné na účely tohto vymáhania.

67

Uvedený článok 9 ods. 1, ktorý je v podstate prevzatý do uvedeného článku 58 ods. 1, tým, že členským štátom ukladá povinnosť dohliadať na ochranu finančných záujmov Európskej únie a vymáhať neoprávnene vyplatené sumy, predstavuje, pokiaľ ide o financovanie spoločnej poľnohospodárskej politiky, výraz povinnosti všeobecnej starostlivosti podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. februára 1991, Nemecko/Komisia, C‑28/89, EU:C:1991:67, bod 31; z 21. januára 1999, Nemecko/Komisia, C‑54/95, EU:C:1999:11, body 66 a 177, ako aj z 13. novembra 2001, Francúzsko/Komisia, C‑277/98, EU:C:2001:603, bod 40). Z tejto povinnosti, ktorá sa uplatňuje počas celého postupu vymáhania týchto súm, vyplýva, že vnútroštátne orgány pristúpia k vymáhaniu promptne a včas a využijú dostupné prostriedky na overovanie a vymáhanie, aby zabezpečili ochranu týchto záujmov.

68

Tieto ustanovenia však nespresňujú konkrétne opatrenia, ktoré by mali byť prijaté na tento účel, najmä súdne konania, ktoré by sa mali začať na účely vymáhania uvedených súm.

69

Keďže riadenie financovania z EPZF spočíva predovšetkým na vnútroštátnych správnych orgánoch, ktoré sú poverené dohľadom nad prísnym dodržiavaním pravidiel Únie a nachádzajú sa v geografickej blízkosti nevyhnutnej na tieto účely (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. januára 2002, Francúzsko/Komisia, C‑118/99, EU:C:2002:39, bod 37, a zo 7. júla 2005, Grécko/Komisia, C‑5/03, EU:C:2005:426, bod 40), členské štáty, ako uviedol generálny advokát v bode 93 svojich návrhov, sú v najlepšej pozícii na to, aby vymohli sumy neoprávnene vyplatené alebo stratené v dôsledku nezrovnalostí alebo nedbanlivosti a určili najvhodnejšie opatrenia, ktoré sa majú prijať v tejto súvislosti.

70

Preto vnútroštátnym orgánom osobitne prináleží, aby s výhradou dodržania povinnosti náležitej starostlivosti uvedenej v bode 67 tohto rozsudku, vybrali opravné prostriedky, ktoré považujú za najvhodnejšie na účely vymáhania predmetných súm v závislosti od konkrétnych okolností daného prípadu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2005, Grécko/Komisia, C‑370/03, neuverejnený, EU:C:2005:489, bod 44).

71

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 101 a 102 svojich návrhov, k rozhodnutiu členského štátu nevyčerpať všetky opravné prostriedky vrátane mimoriadnych opravných prostriedky môže dôjsť v rozličných situáciách a z veľmi odlišných dôvodov. Bez zohľadnenia týchto okolností sa preto nemožno domnievať, že toto vyčerpanie je v každom prípade nevyhnutné na účely ochrany finančných záujmov Únie a že nevyčerpanie uvedených opravných prostriedkov predstavuje nedbanlivosť.

72

Za týchto podmienok je namieste domnievať sa, ako to v podstate tvrdí Belgické kráľovstvo, že z povinnosti náležitej starostlivosti uvedenej v bode 67 tohto rozsudku nevyhnutne nevyplýva, že členské štáty systematicky a bez ohľadu na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu vyčerpávajú všetky opravné prostriedky, ktoré im ponúka vnútroštátne právo na účely vymáhania neoprávnene vyplatených súm.

73

V druhom rade sa Všeobecný súd v bodoch 57 až 60 napadnutého rozsudku domnieval, že Belgické kráľovstvo sa dopustilo takejto nedbanlivosti z dôvodu, že nepodalo kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012, ktorý odmietol položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia č. 3665/87, čím tento členský štát úplne znemožnil, aby Cour de cassation (Kasačný súd) predložil takéto otázky Súdnemu dvoru.

74

V tomto ohľade treba pripomenúť, že v súlade s článkom 267 tretím odsekom ZFEÚ, ak ide o otázku práva Únie, Cour de cassation (Kasačný súd) ako súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je podľa vnútroštátneho práva prípustný opravný prostriedok, je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor s takouto otázkou v rámci prejudiciálneho konania.

75

Vzhľadom na uvedené, ako to v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 111 až 113 svojich návrhov, existenciu nedbanlivosti Belgického kráľovstva nemožno vyvodiť zo samotnej skutočnosti, že nepodaním kasačného opravného prostriedku proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012 tento členský štát zbavil Cour de cassation (Kasačný súd) možnosti položiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia č. 3665/87.

76

Po prvé je totiž na účely preukázania existencie takejto nedbanlivosti potrebné určiť, či belgické orgány prijali všetky potrebné opatrenia na ochranu finančných záujmov Únie, a najmä či tým, že nepodali takýto kasačný opravný prostriedok, tieto orgány nepoužili právny prostriedok, ktorý by im s rozumnou pravdepodobnosťou umožnil vymôcť sporné sumy. Práve v rámci tohto preskúmania, ktoré sa, ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 71 a 72 tohto rozsudku, musí vykonať s prihliadnutím na všetky osobitné okolnosti prejednávanej veci, treba zohľadniť okolnosť, že podanie kasačného opravného prostriedku proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012 by mohlo viesť Cour de cassation (Kasačný súd) k zrušeniu tohto rozsudku vzhľadom na odpovede, ktoré by mohol poskytnúť Súdny dvor na prípadné prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu príslušných ustanovení práva Únie.

77

Po druhé z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že Cour de cassation (Kasačný súd) nemá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, pripomenutú v bode 74 tohto rozsudku, v prípade, že v konaní pred ním vznikne otázka týkajúca sa práva Únie, ak konštatuje, že položená otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správne uplatnenie práva Únie sa javí byť tak jasné, že neponecháva miesto pre žiadne primerané pochybnosti, pričom existenciu takéhoto prípadu treba posúdiť v závislosti od charakteristík vlastných právu Únie, osobitných ťažkostí, ktoré zahŕňa jeho výklad, a rizika rozdielov v judikatúre v rámci Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 1982,Cilfit a i., 283/81, EU:C:1982:335, bod 21; z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, body 38 a 39, ako aj zo 4. októbra 2018, Komisia/Francúzsko (Zrážková daň z hnuteľného majetku), C‑416/17, EU:C:2018:811, bod 110].

78

Vzhľadom na túto judikatúru sa nemožno nezávisle od okolností vo veci samej domnievať, že Cour de cassation (Kasačný súd) by sa v prípade, že by proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012 bol podaný kasačný opravný prostriedok, nevyhnutne obrátil na Súdny dvor s návrhom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani že by takýto návrh nevyhnutne viedol Súdny dvor k takému výkladu práva Únie, ktorý by zas viedol Cour de cassation (Kasačný súd) k následnému zrušeniu rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012.

79

Ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 71 až 78 tohto rozsudku, existencia nedbanlivosti pripísateľnej Belgickému kráľovstvu v zmysle článku 32 ods. 8 písm. a) nariadenia č. 1290/2005, teraz v podstate článku 54 ods. 5 písm. c) nariadenia č. 1306/2013, sa musí stanoviť s prihliadnutím na všetky okolnosti prejednávanej veci.

80

Medzi okolnosti, ktoré treba v tejto súvislosti zohľadniť, patria, ako uviedol generálny advokát v bodoch 105 a 109 svojich návrhov, v prvom rade opatrenia na vymáhanie dostupné podľa vnútroštátneho práva a opatrenia, ktoré už tento členský štát prijal na účely vymáhania sporných súm, ktoré sú uvedené v bodoch 10 až 13 napadnutého rozsudku a v bodoch 11 až 14 tohto rozsudku, ako aj súdne konania už začaté týmto členským štátom na tieto účely a výsledok týchto konaní.

81

Osobitne treba zohľadniť skutočnosť, že v prejednávanej veci Belgické kráľovstvo proti spoločnosti Saint‑Louis Sucre využilo všetky riadne opravné prostriedky stanovené vnútroštátnym právom a že tak Tribunal de première instance de Bruxelles (Súd prvého stupňa Brusel), ako aj Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) vo svojom rozsudku z 3. mája 2012 uložili tomuto členskému štátu povinnosť zaplatiť tejto spoločnosti tieto sumy zvýšené o úroky z omeškania, zákonné úroky a trovy konania, a že posledný uvedený súd rozhodol, že nebolo potrebné položiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru.

82

V druhom rade treba zohľadniť procesné kroky uskutočnené Belgickým kráľovstvom v nadväznosti na tento rozsudok na účely podania prípadného kasačného opravného prostriedku, konkrétne skutočnosť uvedenú v bode 19 napadnutého rozsudku a pripomenutú v bode 20 tohto rozsudku, že BIRB tak, ako to vyžadujú belgické procesné pravidlá, požiadal o stanovisko advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), pokiaľ ide o šance, že takémuto kasačnému opravnému prostriedku bude vyhovené.

83

V treťom rade existencia prípadnej nedbanlivosti Belgického kráľovstva z dôvodu jeho rozhodnutia nepodať takýto kasačný opravný prostriedok sa musí, ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 76 až 78 tohto rozsudku, preskúmať vzhľadom na posúdenie, ktoré uvedený členský štát vykonal za okolností uvedených v dvoch predchádzajúcich bodoch, na možnosti úspechu kasačného opravného prostriedku, ktorý mohol byť podaný po negatívnom stanovisku advokáta na Cour de cassation (Kasačný súd), a v tejto súvislosti vzhľadom na pravdepodobnosť, že Cour de cassation (Kasačný súd) s prihliadnutím na odpovede, ktoré mu poskytne Súdny dvor na prípadné prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu príslušných ustanovení práva Únie, zruší rozsudok, ktorý prijal Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel).

84

V štvrtom rade sa existencia prípadnej nedbanlivosti Belgického kráľovstva musí posúdiť vzhľadom na náklady súvisiace s postupom vymáhania, ako aj s podaním kasačného opravného prostriedku vo vzťahu k vymáhaným sumám.

85

Hoci teda Všeobecný súd v bode 55 napadnutého rozsudku uviedol, že existencia nedbanlivosti zo strany Belgického kráľovstva v zmysle článku 32 ods. 8 nariadenia č. 1290/2005, teraz v podstate článku 54 ods. 5 písm. c) nariadenia č. 1306/2013, sa musí preskúmať vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, riadne tieto okolnosti nepreskúmal, a to najmä okolnosti uvedené v bodoch 83 a 84 tohto rozsudku.

86

V dôsledku toho Všeobecný súd v bodoch 56 až 62 napadnutého rozsudku dospel k záveru o existencii takejto nedbanlivosti len z dôvodu, že tento členský štát nepodal kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 3. mája 2012, hoci na to mal príležitosť, čím úplne znemožnil, aby Cour de cassation (Kasačný súd) predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu nariadenia č. 3665/87, z čoho Všeobecný súd vyvodil, že uvedený členský štát nevyužil všetky prostriedky, ktoré mal k dispozícii na účely vymáhania sporných súm.

87

Všeobecný súd sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

88

V dôsledku toho je namieste vyhovieť druhej časti jediného odvolacieho dôvodu a zrušiť napadnutý rozsudok.

89

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie Súdny dvor môže v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu alebo vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

90

V prejednávanej veci rozhodnutie sporu predpokladá nové posúdenie skutkových okolností prejednávanej veci s prihliadnutím na úvahy uvedené v bodoch 80 až 84 tohto rozsudku, posúdenie, na vykonanie ktorého má lepšiu pozíciu Všeobecný súd po tom, čo umožní účastníkom konania vyjadriť svoje názory v tejto súvislosti.

91

Preto je namieste vrátiť túto vec Všeobecnému súdu.

92

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: