–

M.‑S. Sut, v zastúpení: R. Destexhe, avocate,

–

belgická vláda, v zastúpení: C. Van Lul, C. Pochet a J.‑C. Halleux, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Maggio, experte,

–

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. J. García‑Valdecasas Dorrego, splnomocnená zástupkyňa,

–

holandská vláda, v zastúpení: K. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,

–

rumunská vláda, v zastúpení: C.‑R. Canţăr, E. Gane, R.‑M. Mangu a L. Liţu, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: R. Troosters a S. Grünheid, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci vykonávania európskeho zatykača na pána Marina‑Simiona Suta, ktorý vydali 26. augusta 2011 rumunské orgány, v Belgicku.

3

Odôvodnenia 5, 6 a 10 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú:

…

4

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.“

5

Článok 3 uvedeného rámcového rozhodnutia vymenúva tri „dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykača“.

6

Článok 4 toho istého rámcového rozhodnutia s názvom „Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača“ uvádza tieto dôvody v siedmich bodoch. Bod 6 tohto článku v tejto súvislosti stanovuje:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:

…

7

Článok 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Záruky, ktoré musí vydávajúci členský štát poskytnúť v zvláštnych prípadoch“, uvádza:

„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…

8

Odôvodnenie 12 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2008/909“), znie:

„Toto rámcové rozhodnutie by sa tiež malo primerane uplatňovať na výkon trestov v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 a článku 5 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584… To okrem iného znamená, že bez toho, aby bolo dotknuté uvedené rámcové rozhodnutie, vykonávajúci štát by mohol overiť existenciu dôvodov odmietnutia uznania a výkonu podľa článku 9 tohto rámcového rozhodnutia… ako podmienku uznania a výkonu rozsudku na účely zváženia, či odsúdenú osobu odovzdá, alebo či vykoná trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia [2002/584].“

9

Podľa článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 „bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 ods. 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby“.

10

Článok 6 bod 4 loi du 19 décembre 2003 relative au mandat d’arrêt européen (zákon z 19. decembra 2003 o európskom zatykači) (Moniteur belge z 2. decembra 2013, ďalej len „belgický zákon o európskom zatykači“), ktorý preberá do belgického práva článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, stanovuje, že vykonanie možno odmietnuť, „ak bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia vtedy, keď je dotknutá osoba belgickým štátnym príslušníkom alebo má pobyt v Belgicku a keď sa príslušné belgické orgány zaviažu zabezpečiť výkon tohto trestu alebo ochranného opatrenia v súlade s belgickým právom“.

11

Loi du 15 mai 2012 relative à l’application du principe de reconnaissance mutuelle des peines ou mesures privatives de liberté prononcées dans un État de l’Union européenne (zákon z 15. mája 2012 o uplatnení zásady vzájomného uznávania trestov odňatia slobody a opatrení spojených s odňatím slobody uložených v členskom štáte Európskej únie) (Moniteur belge z 8. júna 2012, ďalej len „zákon z 15. mája 2012“), ktorý prebral do belgického práva rámcové rozhodnutie 2008/909, upravuje možnosť prispôsobenia trestu vtedy, ak sú jeho trvanie alebo povaha nezlučiteľné s belgickým právom. Je však výslovne stanovené, že v prípade prispôsobenia musí takýto trest alebo takéto opatrenie čo najviac zodpovedať trestu uloženému v štáte pôvodu, a že sa nesmie zmeniť na peňažný trest.

12

V tomto ohľade z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Cour constitutionnelle (Ústavný súd, Belgicko) vo svojom rozsudku z 27. februára 2014 dospel k záveru, že peňažný trest nezodpovedá, pokiaľ ide o jeho povahu, trestu odňatia slobody alebo opatreniu spojenému s odňatím slobody a že zmena uloženého trestu odňatia slobody alebo opatrenia spojeného s odňatím slobody na peňažný trest by bola v rozpore so zásadou vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí.

13

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj z pripomienok belgickej vlády tiež vyplýva, že podľa článku 17 ods. 1 a článku 30 loi relative à la police de la circulation routière (zákon o dopravnej polícii) (Moniteur belge z 27. marca 1968) za trestné činy, na ktoré sa vzťahuje európsky zatykač dotknutý vo veci samej, možno uložiť iba peňažný trest.

14

Rozsudkom z 8. júna 2011 Judecătoria Carei (Súd prvého stupňa Carei, Rumunsko) uložil pánovi Sutovi, rumunskému štátnemu príslušníkovi, trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a dvoch mesiacov za to, že viedol motorové vozidlo bez platného evidenčného čísla, nebol držiteľom platného vodičského oprávnenia a spôsobil dopravnú nehodu.

15

Pán Sut opustil Rumunsko a odišiel do Francúzska.

16

Dňa 26. augusta 2011 rumunské orgány vydali na pána Suta európsky zatykač s cieľom jeho odovzdania na účely výkonu rozsudku z 8. júna 2011.

17

V priebehu februára 2015 odišiel pán Sut do Belgicka, kde odvtedy žije a vykonáva so svojou manželkou samostatne zárobkovú činnosť.

18

Dňa 13. júla 2017 prokurátor Tribunal de première instance de Liège (Súd prvého stupňa Liège, Belgicko) požiadal o odovzdanie pána Suta na účely vykonania európskeho zatykača vydaného 26. augusta 2011. Listom z 13. júla 2017 pán Sut vyjadril nesúhlas s požadovaným odovzdaním a následne listom zo 14. júla 2017 požiadal o vykonanie trestu v Belgicku.

19

Uznesením z 19. júla 2017 Tribunal de première instance de Liège (Súd prvého stupňa Liège, Belgicko) nariadil vykonanie európskeho zatykača.

20

Pán Sut podal proti tomuto uzneseniu odvolanie na Cour d’appel de Liège (Odvolací súd Liège, Belgicko), s odvolaním sa na článok 6 bod 4 belgického zákona o európskom zatykači, ktorý preberá do belgického práva článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.

21

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti najskôr konštatuje, že pán Sut má trvalý pobyt na belgickom území a má s týmto územím hospodárske a rodinné väzby, takže ho možno považovať za „požadovanú osobu, ktorá sa zdržiava… alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte“ v zmysle článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Ďalej uvádza, že za trestné činy, za ktoré Judecătoria Carei (Súd prvého stupňa Carei) uložil trest odňatia slobody, možno v Belgicku uložiť iba peňažný trest a nakoniec, že zákon z 15. mája 2012, ktorý preberá do belgického práva článok 8 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 a upravuje možnosť prispôsobiť trest, ak sú jeho trvanie alebo povaha nezlučiteľné s belgickým právom, výslovne zakazuje zmeniť trest odňatia slobody na peňažný trest.

22

Belgická prokuratúra, ktorá vychádza z týchto skutočností, sa domnieva, že trest, ktorý uložil Judecătoria Carei (Súd prvého stupňa Carei) nemožno v súlade s belgickým právom vykonať v Belgicku a že sa preto pán Sut nemôže odvolávať na dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v článku 6 bode 4 belgického zákona o európskom zatykači.

23

Súd sa však pýta, či je taký výklad relevantný vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá umožňuje vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu požadovanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená (pozri najmä rozsudky z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge, C‑42/11, EU:C:2012:517, bod 32, ako aj z 29. júna 2017, Popławski, C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 21), pričom dbá na to, aby bol trest uložený vydávajúcim štátom vykonaný, ako aj vzhľadom na odôvodnenia rámcového rozhodnutia 2008/909 v tomto zmysle, najmä jeho odôvodnenie 9.

24

Za týchto okolností Cour d’appel de Liège (Odvolací súd Liège) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Možno článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať tak, že ho nemožno uplatniť na skutok, za ktorý bol uložený trest odňatia slobody súdnym orgánom vydávajúceho členského štátu, v prípade, keď je rovnaký skutok na území vykonávajúceho štátu trestaný len peňažným trestom, z čoho v súlade s vnútroštátnym právom vykonávajúceho štátu vyplýva, že trest odňatia slobody nemožno vykonať vo vykonávajúcom štáte, čo je na ujmu sociálnej reintegrácie odsúdenej osoby a jej rodinných, sociálnych alebo ekonomických alebo iných väzieb?“

25

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 má vykladať v tom zmysle, že ak, tak ako vo veci samej, osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely vykonania trestu odňatia slobody, má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a má s týmto štátom rodinné, sociálne a pracovné väzby, vykonávajúci súdny orgán môže z dôvodov spojených so sociálnou reintegráciou uvedenej osoby odmietnuť vykonať tento zatykač, aj keď za trestný čin, pre ktorý bol vydaný tento zatykač, možno v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu uložiť iba peňažný trest.

26

Na úvod je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva najmä z jeho článku 1 ods. 1 a 2, ako aj z jeho odôvodnení 5 a 7, cieľom rámcového rozhodnutia 2002/584 je nahradiť systém viacstranného vydávania osôb vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb z 13. decembra 1957 systémom vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb na účely výkonu rozsudkov alebo trestných stíhaní medzi súdnymi orgánmi, ktorý je založený na zásade vzájomného uznávania [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 39, ako aj citovaná judikatúra].

27

Rámcové rozhodnutie 2002/584 tak zavedením nového zjednodušeného a efektívnejšieho systému vydávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 40, ako aj citovaná judikatúra].

28

V oblasti, na ktorú sa vzťahuje rámcové rozhodnutie 2002/584, sa zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje, ako to vyplýva najmä z odôvodnenia 6 tohto rámcového rozhodnutia, „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, uplatňuje v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Vykonávajúce súdne orgány teda môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov nevykonania, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, pričom výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41, ako aj citovaná judikatúra].

29

Rámcové rozhodnutie 2002/584 výslovne uvádza jednak dôvody povinného (článok 3) a nepovinného nevykonania európskeho zatykača (články 4 a 4a), jednak záruky, ktoré musí v osobitných prípadoch poskytnúť vydávajúci členský štát (článok 5) [rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].

30

Štruktúra rámcového rozhodnutia 2002/584 sa síce opiera o zásadu vzájomného uznávania, toto uznávanie však nezahŕňa absolútnu povinnosť vykonať vydaný európsky zatykač. Systematika rámcového rozhodnutia, ako vyplýva najmä z jeho článku 4, totiž ponecháva členským štátom možnosť, aby v osobitných situáciách umožnili príslušným súdnym orgánom rozhodnúť o tom, či sa uložený trest má vykonať na území vykonávajúceho členského štátu (rozsudok z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge, C‑42/11, EU:C:2012:517, bod 30 a citovaná judikatúra).

31

Je to tak najmä v prípade článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý uvádza dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, na základe ktorého vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť výkon takéhoto zatykača, pokiaľ bol vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ak sa požadovaná osoba zdržiava, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a tento štát sa zaviaže, že vykoná uložený trest alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.

32

Zo znenia tohto ustanovenia tak vyplýva, že uplatnenie tohto dôvodu pre nepovinné nevykonanie podlieha splneniu dvoch podmienok, a to na jednej strane, že požadovaná osoba sa zdržiava, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, a na druhej strane, že tento štát sa zaviaže, že vykoná uložený trest alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.

33

Okrem toho, ako už uviedol Súdny dvor, zo znenia článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 tiež vyplýva, najmä z pojmu „môže“, že ak sa členský štát rozhodne prevziať toto ustanovenie do svojej vnútroštátnej právnej úpravy, vykonávajúci súdny orgán musí mať predsa len určitú voľnú úvahu v súvislosti s otázkou, či je alebo nie je potrebné odmietnuť vykonanie európskeho zatykača. V tejto súvislosti musí mať tento orgán možnosť zohľadniť cieľ sledovaný dôvodom pre nepovinné nevykonanie uvedený v tomto ustanovení, ktorým je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora umožniť vykonávajúcemu súdnemu orgánu priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu požadovanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená (pozri rozsudok z 29. júna 2017, Popławski, C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 21 a citovaná judikatúra).

34

Pokiaľ ide v prvom rade o prvú podmienku uvedenú v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, Súdny dvor už spresnil, že požadovaná osoba „má trvalý pobyt“ vo vykonávajúcom členskom štáte, ak si založila svoj skutočný pobyt v tomto členskom štáte, a „zdržiava sa“ v tomto štáte, ak v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tomto členskom štáte nadobudla väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu (rozsudok zo 17. júla 2008, Kozłowski, C‑66/08, EU:C:2008:437, bod 54).

35

Pokiaľ ide v druhom rade o druhú podmienku uvedenú v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako už Súdny dvor uviedol, zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že každé odmietnutie vykonať európsky zatykač predpokladá skutočný záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť výkon trestu odňatia slobody uloženého požadovanej osobe. Z toho vyplýva, že akémukoľvek odmietnutiu vykonať európsky zatykač musí predchádzať preverenie zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu, či možno naozaj vykonať uvedený trest odňatia slobody podľa jeho vnútroštátneho práva. V prípade, ak sa vykonávajúci členský štát nemôže zaviazať skutočne vykonať uvedený trest, vykonávajúcemu súdnemu orgánu prináleží vykonať európsky zatykač, a teda odovzdať požadovanú osobu vydávajúcemu členského štátu (rozsudok z 29. júna 2017, Popławski, C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 22).

36

Ak vykonávajúci súdny orgán konštatuje, že obidve vyššie pripomenuté podmienky sú splnené, musí posúdiť, či existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, že trest uložený vo vydávajúcom členskom štáte by mal byť vykonaný na území vykonávajúceho členského štátu (pozri rozsudok zo 17. júla 2008, Kozłowski, C‑66/08, EU:C:2008:437, bod 44). Toto posúdenie umožňuje uvedenému orgánu zohľadniť cieľ sledovaný článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako bolo uvedené v bode 33 tohto rozsudku.

37

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že možnosť priznanú vykonávajúcemu súdnemu orgánu odmietnuť na základe článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 odovzdanie požadovanej osoby je možné vykonať iba vtedy, ak sa tento súdny orgán po preskúmaní na jednej strane, či sa na túto osobu vzťahuje pôsobnosť tohto ustanovenia v zmysle uvedenom v bode 34 tohto rozsudku, a na druhej strane, či trest odňatia slobody uložený vydávajúcim členským štátom tejto osobe môže byť skutočne vykonaný vo vykonávajúcom členskom štáte, domnieva, že existuje legitímny záujem, ktorý odôvodňuje, že trest uložený vo vydávajúcom členskom štáte by mal byť vykonaný na území vykonávajúceho členského štátu.

38

Vo veci samej vnútroštátny súd konštatoval, že pán Sut má trvalý pobyt v Belgicku v zmysle článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Treba preto dospieť k záveru, že prvá podmienka uplatnenia článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 je splnená.

39

Pokiaľ ide o druhú podmienku, vnútroštátny súd konštatoval, že za trestné činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, možno v Belgicku uložiť iba peňažný trest, a nie trest odňatia slobody.

40

Ako pritom vyplýva zo znenia položenej otázky, vnútroštátny súd sa domnieva, že takáto okolnosť znamená nemožnosť Belgického kráľovstva zaviazať sa vykonať tento trest v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi v zmysle článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584.

41

V tomto ohľade treba v prvom rade uviesť, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by umožňovala vykladať druhú podmienku uvedenú v tomto ustanovení tak, že je automaticky prekážkou toho, aby súdny orgán vykonávajúceho členského štátu mohol odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, pokiaľ právo tohto štátu stanovuje pre trestný čin, pre ktorý bol vydaný tento zatykač, iba peňažný trest. Z jeho samotného znenia totiž vyplýva, že toto ustanovenie len vyžaduje, aby sa vykonávajúci členský štát zaviazal vykonať trest odňatia slobody uvedený vo vydanom európskom zatykači v súlade s jeho vnútroštátnymi právnymi predpismi.

42

V druhom rade treba pripomenúť, že ak sa členské štáty rozhodnú prevziať článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 do vnútroštátnej právnej úpravy, musia mať predsa len určitú voľnú úvahu v rámci vykonania tohto ustanovenia a najmä z hľadiska jeho bodu 6 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2009, Wolzenburg, C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 61).

43

V tomto kontexte, ako už Súdny dvor uviedol, vnútroštátny zákonodarca, ktorý si na základe možností, ktoré mu priznáva článok 4 uvedeného rámcového rozhodnutia, zvolí obmedzenie situácií, v ktorých vnútroštátny vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť odovzdanie vyžiadanej osoby, iba posilňuje systém odovzdávania zavedený týmto rámcovým rozhodnutím v prospech priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (rozsudok zo 6. októbra 2009, Wolzenburg, C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 58).

44

Obmedzením situácií, v ktorých vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť výkon európskeho zatykača, totiž táto právna úprava iba uľahčuje odovzdávanie vyžiadaných osôb v súlade so zásadou vzájomného uznávania uvedenou v článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorá predstavuje základné pravidlo zavedené týmto rozhodnutím (rozsudok zo 6. októbra 2009, Wolzenburg, C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 59).

45

Vnútroštátny zákonodarca členského štátu preto môže zaviesť dôvod pre nepovinné nevykonanie stanovený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovením, že za predpokladu, že za trestný čin, pre ktorý bol vydaný európsky zatykač, možno uložiť v tomto členskom štáte iba peňažný trest, nemôže sa tento štát zaviazať vykonať trest odňatia slobody na účely tohto článku.

46

Ako už totiž Súdny dvor rozhodol, hoci dôvod pre nepovinné nevykonanie uvedený v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 má za cieľ najmä umožniť priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená, takýto cieľ, iste významný, nemôže vylúčiť, že členské štáty pri vykonávaní tohto rámcového rozhodnutia obmedzia v zmysle naznačenom základným pravidlom uvedeným v jeho článku 1 ods. 2 situácie, v ktorých by malo byť možné odmietnuť odovzdanie osoby patriacej do pôsobnosti tohto článku 4 bodu 6 (pozri rozsudok zo 6. októbra 2009, Wolzenburg, C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 62 a citovanú judikatúru).

47

V treťom rade, aj keď prijatím článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 chcel normotvorca Únie umožniť členským štátom odmietnuť vykonanie európskeho zatykača s cieľom uľahčiť sociálnu reintegráciu požadovanej osoby, v tom istom ustanovení napriek tomu stanovil podmienky uplatnenia tohto dôvodu odmietnutia, medzi ktorými je najmä záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť skutočný výkon trestu odňatia slobody uloženého požadovanej osobe na účely zaručenia výkonu uloženého trestu a vyhnutia sa tak akémukoľvek riziku beztrestnosti tejto osoby.

48

Nakoniec treba podľa vzoru generálneho advokáta v bodoch 82 a 83 jeho návrhov spresniť, že žiadne ustanovenie rámcového rozhodnutia 2008/909 nemôže mať vplyv na pôsobnosť a podmienky uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Hoci totiž v súlade s jeho článkom 25 sa ustanovenia rámcového rozhodnutia 2008/909 primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia, na výkon trestov v prípadoch, keď sa členský štát zaviaže vykonať trest v súlade s článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, normotvorca Únie výslovne stanovil, že tieto ustanovenia sú uplatniteľné iba v rozsahu, v akom sú zlučiteľné s ustanoveniami tohto posledného uvedeného rámcového rozhodnutia.

49

Za týchto podmienok je úlohou vykonávajúceho súdneho orgánu, ktorý jediný je príslušný vyložiť vnútroštátne právo, sa v súlade s bodom 36 tohto rozsudku ubezpečiť pri overení, ktoré je povinný vykonať na účely odmietnutia vykonania európskeho zatykača na základe článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, že aj keď za trestný čin, pre ktorý bol vydaný európsky zatykač, možno uložiť podľa vnútroštátneho práva iba peňažný trest, toto právo napriek tomu umožňuje skutočne vykonať trest odňatia slobody uložený vydávajúcim členským štátom osobe, na ktorú bol vydaný európsky zatykač.

50

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že ak, tak ako vo veci samej, osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely vykonania trestu odňatia slobody, má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a má s týmto štátom rodinné, sociálne a pracovné väzby, vykonávajúci súdny orgán môže z dôvodov spojených so sociálnou reintegráciou uvedenej osoby odmietnuť vykonať tento zatykač, aj keď za trestný čin, pre ktorý bol vydaný tento zatykač, možno v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu uložiť iba peňažný trest, pokiaľ v súlade s tým istým vnútroštátnym právom táto okolnosť nebráni tomu, aby trest odňatia slobody uložený požadovanej osobe bol skutočne vykonaný v tomto členskom štáte, čo musí overiť vnútroštátny súd.

51

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že ak, tak ako vo veci samej, osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely vykonania trestu odňatia slobody, má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a má s týmto štátom rodinné, sociálne a pracovné väzby, vykonávajúci súdny orgán môže z dôvodov spojených so sociálnou reintegráciou uvedenej osoby odmietnuť vykonať tento zatykač, aj keď za trestný čin, pre ktorý bol vydaný tento zatykač, možno v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu uložiť iba peňažný trest, pokiaľ v súlade s tým istým vnútroštátnym právom táto okolnosť nebráni tomu, aby trest odňatia slobody uložený požadovanej osobe bol skutočne vykonaný v tomto členskom štáte, čo musí overiť vnútroštátny súd.