–

S. Buivids, osobne,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kucina, G. Bambāne, E. Petrocka‑Petrovska a E. Plaksins, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a O. Serdula, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Russo, avvocato dello Stato,

–

rakúska vláda, v zastúpení: G. Eberhard, splnomocnený zástupca,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a C. Vieira Guerra, splnomocnení zástupcovia,

–

švédska vláda, v zastúpení: A. Falk, C. Meyer‑Seitz, P. Smith, H. Shev, L. Zettergren a A. Alriksson, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Nardi a I. Rubene, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355) a najmä jeho článku 9.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Sergejsom Buividsom a Datu valsts inspekcija (Úrad na ochranu osobných údajov, Lotyšsko) vo veci žaloby na určenie nezákonnosti rozhodnutia tohto orgánu, podľa ktorého pán Buivids porušil vnútroštátnu právnu úpravu tým, že zverejnil na internetovej stránke www.youtube.com videozáznam, ktorý sám zhotovil zo svojej výpovede v rámci priestupkového konania v priestoroch policajnej stanice štátnej polície.

3

Smernica 95/46, ktorej predmetom podľa jej článku 1 je ochrana základných práv a slobôd fyzických osôb, najmä ich práva na ochranu súkromia pri spracovaní osobných údajov, ako aj odstránenie prekážok voľného pohybu týchto údajov, pred jej zruším nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1) vo svojich odôvodneniach 2, 14, 15, 17, 27 a 37 uvádzala:

…

…

…

…

4

Článok 2 smernice 95/46 stanovoval:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

5

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah“, stanovoval:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na spracovanie osobných údajov vcelku alebo čiastočných údajov, automatickými prostriedkami [spracovanie osobných údajov úplne alebo čiastočne automatickými prostriedkami – neoficiálny preklad], a na spracovanie osobných údajov inými, ako automatickými prostriedkami, ktoré tvoria časť registračného systému alebo určených [na] to, aby tvorili časť registračného systému.

2.   Táto smernica sa neuplatňuje na spracovanie osobných údajov:

6

Článok 7 uvedenej smernice znel takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby bolo možné osobné údaje spracovať, iba ak:

…

7

Článok 9 tej istej smernice stanovoval:

„Členské štáty vykonajú opatrenia pre [upravia – neoficiálny preklad] výnimky a odchýlky z ustanovení tejto kapitoly, kapitoly IV a kapitoly VI pre spracovanie osobných údajov, vykonávané výlučne na žurnalistické účely alebo účely umeleckého alebo literárneho vyjadrenia, iba vtedy, ak sú nevyhnutné pre uvedenie práva na súkromie do súladu s nariadeniami [predpismi – neoficiálny preklad], ktorými sa riadi sloboda prejavu.“

8

Podľa § 1 Fizisko personu datu aizsardzības likums (zákon o ochrane osobných údajov) z 23. marca 2000 (Latvijas Vēstnesis, 2000, č. 123/124, ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) je účelom tohto zákona chrániť základné práva a slobody fyzických osôb a najmä ich právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov fyzických osôb.

9

V súlade s § 2 bodom 3 zákona o ochrane osobných údajov znamenajú „osobné údaje“ akúkoľvek informáciu, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby.

10

Podľa § 2 bodu 4 tohto zákona je „spracovanie osobných údajov“ vymedzené ako akákoľvek operácia, ktorá sa vykonáva na osobných údajoch, vrátane ich zberu, zaznamenávania, uvádzania, uskladnenia, organizovania, úpravy, používania, poskytovania, prenosu a šírenia, blokovania alebo vymazania.

11

§ 3 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov stanovuje, že tento zákon sa – bez toho, aby boli dotknuté výnimky, ktoré sú v ňom stanovené – uplatňuje na spracovanie akýchkoľvek osobných údajov a na akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ak:

12

§ 3 ods. 3 toho istého zákona stanovuje, že tento zákon sa neuplatňuje na spracovanie osobných údajov, ak ho vykonávajú fyzické osoby na osobné alebo domáce použitie alebo pre potreby rodiny.

13

Podľa § 5 zákona o ochrane osobných údajov, pokiaľ zákon nestanovuje niečo iné, § 7 až 9, § 11 a § 21 tohto zákona sa neuplatnia, ak sa osobné údaje spracúvajú na žurnalistické účely v súlade s Par presi un citiem masu informācijas līdzekļiem likums (zákon o tlači a iných masovokomunikačných prostriedkoch) alebo na účely umeleckého alebo literárneho vyjadrenia.

14

§ 8 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov stanovuje, že spracovateľ osobných údajov je pri zhromažďovaní osobných údajov od dotknutej osoby povinný poskytnúť tejto osobe nasledujúce informácie, pokiaľ táto osoba ešte tieto informácie nemá:

15

Pán Sergejs Buivids zhotovil v priestoroch policajnej stanice štátnej polície videozáznam svojej výpovede podanej v rámci priestupkového konania.

16

Pán Buivids zverejnil takto zhotovený videozáznam (ďalej len „predmetný videozáznam“), na ktorom vidieť policajtov pri výkone ich funkcií na policajnej stanici, na internetovej stránke www.youtube.com. Táto internetová stránka umožňuje jej užívateľom nahrávať, sledovať a zdieľať videozáznamy.

17

Úrad na ochranu osobných údajov po tomto zverejnení vo svojom rozhodnutí z 30. augusta 2013 konštatoval, že pán Buivids porušil § 8 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov z dôvodu, že neposkytol policajtom, ako dotknutým osobám, informácie uvedené v tomto ustanovení týkajúce sa účelu spracovania osobných údajov, ktoré sa ich týkajú. Pán Buivids neposkytol Úradu na ochranu osobných údajov ani informácie o účele zhotovenia predmetného videozáznamu a jeho zverejnenia na internetovej stránke, ktoré by preukazovali, že tento zamýšľaný účel bol v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov. Úrad na ochranu osobných údajov preto vyzval pána Buividsa, aby zabezpečil odstránenie tohto videozáznamu z internetovej stránky www.youtube.com a z iných internetových stránok.

18

Pán Buivids podal na Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd, Lotyšsko) žalobu o určenie nezákonnosti tohto rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov a na náhradu škody, ktorá mu bola údajne spôsobená. Pán Buivids vo svojej žalobe uviedol, že zverejnením predmetného videozáznamu chcel upriamiť pozornosť verejnosti na postup polície, ktorý bol podľa jeho názoru nezákonný. Uvedený súd tento návrh zamietol.

19

Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd, Lotyšsko) rozsudkom z 11. novembra 2015 zamietol odvolanie podané pánom Buividsom proti rozhodnutiu Administratīvā rajona tiesa (Okresný správny súd).

20

Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd) založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že na predmetnom videozázname možno vidieť policajnú stanicu a viacerých policajtov pri výkone ich funkcií, počuť rozhovor zaznamenaný s policajtmi počas vykonávania procesných úkonov, ako aj počuť hlasy policajtov, pána Buividsa a osoby, ktorá ho sprevádzala.

21

Navyše nemožno určiť, či má prednosť právo pána Buividsa na slobodu prejavu alebo právo iných osôb na súkromie, keďže pán Buivids neuviedol, na aký účel zverejnil predmetný videozáznam. V tomto videozázname taktiež nie sú zachytené žiadne aktuálne skutočnosti, ktoré by boli relevantné pre verejnosť, ani neetické konanie policajtov. Keďže pán Buivids nezhotovil videonahrávku na žurnalistické účely v zmysle zákona o tlači a iných masovokomunikačných prostriedkoch, ani na účely umeleckého alebo literárneho vyjadrenia, neuplatní sa § 5 zákona o ochrane osobných údajov.

22

Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd) na základe uvedeného dospel k záveru, že pán Buivids tým, že nahral policajtov pri výkone ich funkcií a neposkytol im informácie o účele spracovania ich osobných údajov, porušil § 8 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov.

23

Pán Buivids podal na Augstākā tiesa (Najvyšší súd, Lotyšsko) kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd), pričom sa odvolával na svoje právo na slobodu prejavu.

24

Pán Buivids predovšetkým tvrdí, že na predmetnom videozázname sa objavujú príslušníci štátnej polície, teda verejní činitelia na verejne prístupnom mieste, ktorí z toho dôvodu nepatria do osobnej pôsobnosti zákona o ochrane osobných údajov.

25

Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti jednak o otázke, či zhotovenie videozáznamu policajtov pri výkone ich funkcií na policajnej stanici a zverejnenie takto zhotoveného videozáznamu na internete patria do pôsobnosti smernice 95/46. V tejto súvislosti, aj keď zastáva názor, že konanie pána Buividsa nepatrí medzi výnimky z pôsobnosti tejto smernice, ako sú uvedené v článku 3 ods. 2 tejto smernice, zdôrazňuje, že v prejednávanej veci ide o záznam, ktorý sa zhotovil len jedenkrát, a že pán Buivids nahrával policajtov pri výkone ich verejných funkcií, t. j. konali ako predstavitelia verejnej moci. Odkazom na bod 95 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Rīgas satiksme (C‑13/16, EU:C:2017:43), vnútroštátny súd uvádza, že hlavným dôvodom obavy, ktorý odôvodňuje ochranu osobných údajov, je riziko spojené so spracovaním týchto údajov vo veľkom rozsahu.

26

Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta na výklad pojmu „výlučne na žurnalistické účely“ uvedeného v článku 9 smernice 95/46, ako aj na to, či sa môže tento pojem vzťahovať na postup, ktorý je vytýkaný pánovi Buividsovi.

27

Za týchto okolností Augstākā tiesa (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 smernice 95/46 vykladať v tom zmysle, že videozáznam policajtov zhotovený počas výpovede na policajnej stanici a zverejnenie takto zhotoveného videozáznamu v internetovej databáze videí, v ktorej môžu užívatelia nahrávať, sledovať a zdieľať tieto videozáznamy, patrí do pôsobnosti tejto smernice.

29

Treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 uvedenej smernice sa táto smernica uplatňuje „na spracovanie osobných údajov vcelku alebo čiastočných údajov, automatickými prostriedkami [spracovanie osobných údajov úplne alebo čiastočne automatickými prostriedkami – neoficiálny preklad], a na spracovanie osobných údajov inými, ako automatickými prostriedkami, ktoré tvoria časť registračného systému alebo určených [na] to, aby tvorili časť registračného systému“.

30

Pojem „osobné údaje“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa podľa definície uvedenej v článku 2 písm. a) tejto istej smernice „akúkoľvek informáciu, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“. Identifikovateľná osoba je „osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo najmä pomocou overenia… jedného alebo viacerých faktorov špecifických pre [jej] –fyzickú… identitu“.

31

Podľa judikatúry Súdneho dvora obraz osoby zaznamenaný prostredníctvom kamery predstavuje „osobný údaj“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 95/46, keďže umožňuje identifikovať dotknutú osobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2014, Ryneš, C‑212/13, EU:C:2014:2428, bod 22).

32

V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že na predmetnom videozázname možno vidieť a počuť policajtov, takže je potrebné domnievať sa, že takto zaznamenané obrazy osôb predstavujú osobné údaje v zmysle článku 2 písm. a) smernice 95/46.

33

Pokiaľ ide o pojem „spracovanie osobných údajov“, článok 2 písm. b) smernice 95/46 ho vymedzuje ako „akúkoľvek operáciu alebo komplex operácií, ktorá sa vykonáva na osobných údajoch…, ako je zber, zaznamenávanie, organizácia, uskladnenie, úprava alebo nahradenie, vyhľadávanie, nahliadnutie, používanie, odhalenie prenosom, šírenie alebo sprístupnenie iným spôsobom, upravenie alebo kombinácia, blokovanie, vymazanie alebo zničenie“.

34

V rámci systému sledovania s využitím videotechniky Súdny dvor už rozhodol, že videozáznam osôb ukladaný do nahrávacieho zariadenia, na ktorom sa záznam priebežne nahráva, na harddisk tohto systému, predstavuje v súlade s článkom 2 písm. b) a článkom 3 ods. 1 smernice 95/46 automatizované spracovanie osobných údajov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2014, Ryneš, C‑212/13, EU:C:2014:2428, body 23 a 25).

35

Pán Buivids na pojednávaní pred Súdnym dvorom uviedol, že predmetný videozáznam zhotovil pomocou digitálneho fotoaparátu. Ide o videozáznam osôb ukladaný do nahrávacieho zariadenia, na ktorom sa záznam priebežne nahráva, konkrétne do pamäte uvedeného fotoaparátu. Takýto záznam tak predstavuje automatizované spracovanie osobných údajov v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.

36

V tejto súvislosti skutočnosť, že k takémuto záznamu došlo len jedenkrát, nemá vplyv na otázku, či táto operácia patrí do pôsobnosti smernice 95/46. Ako totiž vyplýva zo znenia článku 2 písm. b) tejto smernice v spojení s jej článkom 3 ods. 1, uvedená smernica sa uplatňuje na „akúkoľvek operáciu“, ktorá predstavuje spracovanie osobných údajov v zmysle týchto ustanovení.

37

Súdny dvor okrem toho rozhodol, že operácia spočívajúca v zobrazení osobných údajov na internetovej stránke je taktiež takýmto „spracovaním“ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2003, Lindqvist, C‑101/01, EU:C:2003:596, bod 25, ako aj z 13. mája 2014, Google Spain a Google, C‑131/12, EU:C:2014:317, bod 26).

38

Súdny dvor navyše spresnil, že zobrazenie informácií na internetovej stránke vyžaduje uloženie tejto stránky na server, ako aj uskutočnenie nevyhnutných operácií, ktorými sa táto stránka sprístupní osobám pripojeným na internet. Tieto operácie sú aspoň sčasti vykonávané automatizovane (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. novembra 2003, Lindqvist, C‑101/01, EU:C:2003:596, bod 26).

39

Je teda potrebné domnievať sa, že zverejnenie v internetovej databáze videí, v ktorej môžu užívatelia nahrávať, sledovať a zdieľať videozáznam, akým je sporný videozáznam, na ktorom sa nachádzajú osobné údaje, predstavuje spracovanie osobných údajov úplne alebo čiastočne automatickými prostriedkami v zmysle článku 2 písm. b) a článku 3 ods. 1 smernice 95/46.

40

Navyše v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 95/46 sa táto smernica neuplatňuje na dva druhy spracovania osobných údajov. Ide na jednej strane o spracovania uskutočnené v rámci činností, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva a sú uvedené v hlavách V a VI Zmluvy o Európskej únii vo svojom znení platnom pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy, a v každom prípade o spracovania týkajúce sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu a činností štátu v oblastiach trestného práva. Uvedené ustanovenie na druhej strane vylučuje spracovanie osobných údajov uskutočňované fyzickou osobou v priebehu výlučne osobnej činnosti alebo činnosti týkajúcej sa výlučne domácnosti.

41

Vzhľadom na to, že výnimky stanovené v článku 3 ods. 2 tejto smernice vylučujú uplatniteľnosť systému ochrany osobných údajov stanoveného smernicou 95/46 a odchyľujú sa tým od jej základného cieľa, ktorý spočíva v zabezpečení ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov, ako je právo na ochranu súkromia a rodiny, ako aj právo na ochranu osobných údajov, ktoré zaručujú články 7 a 8 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), výnimky stanovené v článku 3 ods. 2 tejto smernice musia byť vykladané reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2017, Puškár, C‑73/16, EU:C:2017:725, bod 38, a z 10. júla 2018, Jehovan todistajat, C‑25/17, EU:C:2018:551, bod 37).

42

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, zo skutočností predložených Súdnemu dvoru jednak vyplýva, že zhotovenie a zverejnenie predmetného videozáznamu nebude považované za spracovanie osobných údajov uskutočnené v rámci výkonu činností, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Spoločenstva, ani za spracovanie týkajúce sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu a činností štátu v oblasti trestného práva v zmysle článku 3 ods. 2 prvej zarážky smernice 95/46. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že činnosti demonštratívne uvedené v tomto ustanovení sú v každom prípade činnosti vyhradené štátu a štátnym orgánom a nepatria do oblasti činností jednotlivcov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 2017, Puškár, C‑73/16, EU:C:2017:725, bod 36 a citovanú judikatúru).

43

Na druhej strane, keďže pán Buivids zverejnil bez obmedzenia prístupu predmetný videozáznam v internetovej databáze videí, v ktorej môžu užívatelia nahrávať, sledovať a zdieľať tieto videá, a sprístupnil tak osobné údaje neurčitému počtu osôb, spracovanie osobných údajov, o ktoré ide vo veci samej, nepatrí do rámca výkonu činností na výlučne osobné alebo domáce použitie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2003, Lindqvist, C‑101/01, EU:C:2003:596, bod 47; zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 44; z 11. decembra 2014, Ryneš, C‑212/13, EU:C:2014:2428, body 31 a 33, ako aj z 10. júla 2018, Jehovan todistajat, C‑25/17, EU:C:2018:551, bod 42).

44

Okrem toho treba poznamenať, že zhotovenie videozáznamu policajtov pri výkone ich funkcií nie je takej povahy, aby mohlo z pôsobnosti smernice 95/46 vylúčiť takýto druh spracovania osobných údajov.

45

Ako uviedla generálna advokátka v bode 29 svojich návrhov, táto smernica totiž neobsahuje žiadnu výnimku, ktorá by z pôsobnosti uvedenej smernice vylučovala spracovanie osobných údajov týkajúcich sa štátnych zamestnancov.

46

Z judikatúry Súdneho dvora navyše vyplýva, že skutočnosť, že informácie sú zasadené do kontextu výkonu povolania, ich nemôžu zbaviť ich charakteru ako „osobných údajov“ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth a PAN Europe/EFSA, C‑615/13 P, EU:C:2015:489, bod 30 a citovanú judikatúru).

47

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 3 smernice 95/46 sa má vykladať v tom zmysle, že videozáznam policajtov zhotovený počas výpovede na policajnej stanici a zverejnenie takto zhotoveného videozáznamu v internetovej databáze videí, v ktorej môžu užívatelia nahrávať, sledovať a zdieľať tieto videozáznamy, patrí do pôsobnosti tejto smernice.

48

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 smernice 95/46 vykladať v tom zmysle, že skutkové okolnosti, o ktoré ide vo veci samej, konkrétne videozáznam policajtov zhotovený počas výpovede na policajnej stanici a zverejnenie takto zhotoveného videozáznamu v internetovej databáze videí, v ktorej môžu užívatelia nahrávať, sledovať a zdieľať videozáznamy, predstavujú v zmysle tohto ustanovenia spracovanie osobných údajov na žurnalistické účely.

49

Najskôr je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa ustanovenia smernice musia vykladať s ohľadom na cieľ sledovaný touto smernicou a na systém, ktorý vytvára (rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 51 a citovaná judikatúra).

50

V tejto súvislosti z prvého článku smernice 95/46 vyplýva, že jej cieľom je, aby členské štáty, umožňujúce voľný pohyb osobných údajov, zabezpečili ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb, najmä ich práva na súkromie v súvislosti so spracovaním uvedených údajov. Tento cieľ však nie je možné sledovať bez zohľadnenia skutočnosti, že uvedené základné práva sa musia do určitej miery zosúladiť so základným právom slobody prejavu. Odôvodnenie 37 tejto smernice spresňuje, že jej článok 9 sleduje cieľ zosúladenia dvoch základných práv, ktorými sú na jednej strane ochrana súkromia a na druhej strane sloboda prejavu. Táto úloha prináleží členským štátom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, body 52 až 54).

51

Súdny dvor už rozhodol, že na účely zohľadnenia významu, ktorý má sloboda prejavu v celej demokratickej spoločnosti, je potrebné vykladať pojmy, ktoré sa jej týkajú, medzi nimi pojem žurnalistiky, široko (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 56).

52

Z prípravných prác k smernici 95/46 pritom vyplýva, že výnimky a odchýlky stanovené v článku 9 tejto smernice sa uplatňujú nielen na podniky pôsobiace v oblasti médií, ale tiež na akúkoľvek osobu vykonávajúcu žurnalistickú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 58).

53

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „žurnalistické činnosti“ sú činnosti, ktorých účelom je sprístupniť verejnosti informácie, názory alebo myšlienky, akýmkoľvek spôsobom prenosu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 61).

54

Aj keď prináleží vnútroštátnemu súdu, aby v prejednávanej veci overil, či spracovanie osobných údajov, ktoré pán Buivids uskutočnil, zodpovedá tomuto účelu, nič to nemení na tom, že Súdny dvor môže tomuto súdu poskytnúť výkladové prvky potrebné na posúdenie, ktoré mu prináleží vykonať.

55

Z hľadiska judikatúry Súdneho dvora citovanej v bodoch 52 a 53 tohto rozsudku, sa tak skutočnosť, že pán Buivids nie je novinár z povolania, nezdá byť takej povahy, že by vylúčila, aby predmetný videozáznam, ako aj jeho zverejnenie v internetovej databáze videí, v ktorej užívatelia môžu nahrávať, sledovať a zdieľať videozáznamy, spadali do pôsobnosti tohto ustanovenia.

56

Konkrétne skutočnosť, že pán Buivids zverejnil uvedený záznam na takejto internetovej stránke, v prejednávanej veci na internetovej stránke www.youtube.com, nemôže sama osebe znamenať, že by toto spracovanie osobných údajov nemohlo byť považované za spracovanie vykonávané „výlučne na žurnalistické účely“ v zmysle článku 9 smernice 95/46.

57

Treba totiž zohľadniť vývoj a nárast komunikačných prostriedkov a prostriedkov rozširovania informácií. Súdny dvor už tak rozhodol, že nosič, prostredníctvom ktorého sú údaje prenášané, klasický, ako je papier alebo rádiové vlny, alebo elektronický, ako je internet, nie je pre posúdenie, či ide o činnosť „výlučne na účely žurnalistiky“, rozhodujúci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 60).

58

Ako uviedla generálna advokátka v bode 55 svojich návrhov, nemožno sa domnievať, že akékoľvek zverejnenie informácií týkajúcich sa osobných údajov na internete, patrí pod pojem „žurnalistické činnosti“, a teda spadá pod výnimky a odchýlky stanovené v článku 9 smernice 95/46.

59

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či z predmetného videozáznamu vyplýva, že zhotovenie a zverejnenie uvedeného videozáznamu malo za výlučný cieľ sprístupniť verejnosti informácie, názory alebo myšlienky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 62).

60

Na tento účel vnútroštátny súd môže predovšetkým zohľadniť skutočnosť, že podľa pána Buvidsa bol predmetný videozáznam zverejnený na internetovej stránke preto, aby upriamil pozornosť spoločnosti na údajne protiprávne konanie polície, ku ktorému došlo počas jeho výpovede.

61

Treba však spresniť, že konštatovanie takéhoto protiprávneho konania nepredstavuje podmienku pre uplatnenie článku 9 smernice 95/46.

62

Naopak, ak sa ukáže, že jediným účelom zhotovenia a zverejnenia tohto videozáznamu nebolo sprístupniť verejnosti informácie, názory alebo myšlienky, nemožno sa domnievať, že spracovanie osobných údajov, o ktoré ide vo veci samej, bolo uskutočnené „výlučne na žurnalistické účely“.

63

Okrem iného treba pripomenúť, že výnimky a odchýlky stanovené v článku 9 smernice 95/46 sa majú uplatniť, len pokiaľ sa ukážu ako nevyhnutné na dosiahnutie súladu dvoch základných práv, konkrétne práva na ochranu súkromia a práva na slobodu prejavu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 55).

64

Na dosiahnutie rovnováhy medzi týmito dvomi základnými právami si tak ochrana základného práva na súkromie vyžaduje, aby výnimky a obmedzenia v súvislosti s ochranou osobných údajov stanovené v kapitolách II, IV a VI smernice 95/46 nešli nad rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 56).

65

Treba pripomenúť, že článok 7 Charty, týkajúci sa rešpektovania súkromného a rodinného života, obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným článkom 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a preto treba v súlade s článkom 52 ods. 3 Charty prisúdiť uvedenému článku 7 Charty rovnaký zmysel a rozsah pôsobnosti, ako je priznaný článku 8 ods. 1 EDĽP, tak ako bol vyložený v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C‑419/14, EU:C:2015:832, bod 70). To isté platí pre článok 11 Charty a článok 10 EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. mája 2016, Philip Morris Brands a i., C‑547/14, EU:C:2016:325, bod 147).

66

V tejto súvislosti z tejto judikatúry vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva na účely vyváženia práva na ochranu súkromia a práva na slobodu prejavu vypracoval súbor relevantných kritérií, ktoré musia byť zohľadnené, a to najmä prínos k diskusii vo verejnom záujme; verejná známosť dotknutej osoby; téma predmetnej správy; predchádzajúce správanie dotknutej osoby; obsah, forma a dôsledky zverejnenia; spôsob a okolnosti, za ktorých boli informácie získané, ako aj ich dôveryhodnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 27. júna 2017, Satakunnan Markkinapörssi Oy a Satamedia Oy v. Fínsko, CE:ECHR:2017:0627JUD000093113, bod 165). Taktiež treba zohľadniť možnosť spracovateľa údajov prijať opatrenia umožňujúce zmierniť rozsah zásahu do práva na ochranu súkromia.

67

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že nemožno vylúčiť, že zhotovenie a zverejnenie predmetného videozáznamu, ku ktorým došlo bez toho, aby boli dotknuté osoby informované o tomto zhotovení a jeho účeloch, predstavujú zásah do základného práva na ochranu súkromia týchto osôb, konkrétne policajtov, ktorí vystupujú na tomto videozázname.

68

Pokiaľ sa ukáže, že jediným účelom zhotovenia a zverejnenia predmetného videozáznamu bolo sprístupniť verejnosti informácie, názory alebo myšlienky, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či sa výnimky a odchýlky stanovené v článku 9 smernice 95/46 ukážu byť nevyhnutné na dosiahnutie súladu práva na súkromie s predpismi upravujúcimi slobodu prejavu a či tieto výnimky a odchýlky nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné.

69

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 9 smernice 95/46 sa má vykladať v tom zmysle, že skutkové okolnosti, o ktoré ide vo veci samej, konkrétne videozáznam policajtov zhotovený počas výpovede na policajnej stanici a zverejnenie takto zhotoveného videozáznamu v internetovej databáze videí, v ktorej môžu užívatelia nahrávať, sledovať a zdieľať videozáznamy, môžu v zmysle tohto ustanovenia predstavovať spracovanie osobných údajov výlučne na žurnalistické účely, pokiaľ z uvedeného videozáznamu vyplýva, že jediným účelom uvedeného zhotovenia a zverejnenia bolo sprístupniť verejnosti informácie, názory alebo myšlienky, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

70

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: