–

France Télévisions SA, v zastúpení: E. Piwnica, avocat,

–

Playmédia, v zastúpení: T. Haas, avocat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Coesme, D. Colas a D. Segoin, splnomocnení zástupcovia,

–

litovská vláda, v zastúpení: R. Krasuckaitė, D. Kriaučiūnas a R. Dzikovič, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun, L. Nicolae a J. Hottiaux, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na prejudiciálne konanie sa týka výkladu článku 31 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11) (ďalej len „smernica univerzálnej služby“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou France Télévisions SA a Conseil supérieur de l’audiovisuel (CSA) (Najvyššia rada pre audiovíziu, Francúzsko) týkajúceho sa rozhodnutia č. 2015‑232 z 27. mája 2015, ktorým táto rada upozornila France Télévisions, aby sa v budúcnosti správala v súlade s ustanoveniami článku 34‑2 loi no 86‑1067, du 30 septembre 1986, relative à la liberté de la communication (zákon č. 86‑1067 z 30. septembra 1986 o slobode komunikácie, ďalej len „zákon o slobode komunikácie“), a aby nebránila tomu, aby Playmédia formou streamingu a naživo preberala na svojej internetovej stránke programy spracované spoločnosťou France Télévisions.

3

Odôvodnenie 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37) (ďalej len „rámcová smernica“) znie takto:

„Konvergencia telekomunikácií, médií a sektora informačných technológií znamená, že všetky prenosové siete a služby by mali byť zastrešované jedným regulačným rámcom. Tento regulačný rámec pozostáva z tejto smernice a štyroch špecifických smerníc: smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o oprávnení pre elektronické komunikačné siete a služby (Smernica o oprávnení) [(Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337)], smernice Európskeho parlamentu 2002/19/ES a Rady zo 7. marca 2002 o prístupe a prepojení elektronických komunikačných sietí a pridružených zariadení (Prístupová smernica) [(Ú. v. ES L 108, 2002, s. 7; Mim. vyd. 13/029, s. 323)], smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľa týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (Smernica o univerzálnej službe) [(Ú. v. ES L 108, 2002, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367)] a smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovaní osobných údajov a ochrane súkromia v telekomunikačnom sektore [(Ú. v. ES L 24, 1998, s. 1)] (ďalej len ‚špecifické smernice‘). Je potrebné oddeliť reguláciu prenosu od regulácie obsahu. Tento rámec sa preto nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby, ako napr. vysielanie obsahu, finančné služby a niektoré služby informačnej spoločnosti, a preto nemá dopad na opatrenia prijaté na úrovni spoločenstva alebo na národnej úrovni vzhľadom na takéto služby, v súlade s právom spoločenstvo, aby sa podporila kultúrna a jazyková rôznorodosť a zaistila ochrana plurality médií. Na obsah [televízneho programu] sa vzťahuje smernica Rady 89/552/EHS z 3. októbra 1989 o koordinácii niektorých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú činnosti v oblasti televízneho vysielania [(Ú. v. ES L 298, 1989, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224)]. Oddelenie regulácie prenosu a regulácie obsahu nemá vplyv na zohľadnenie ich vzájomného prepojenia najmä s cieľom zabezpečenia plurality médií, kultúrnej rozmanitosti a ochrany spotrebiteľa.“

4

Článok 1 rámcovej smernice s názvom „Rozsah pôsobnosti a cieľ“ stanovuje vo svojich odsekoch 2 a 3:

„2.   Táto smernica a špecifické smernice nemajú vplyv na povinnosti uložené podľa vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva alebo podľa práva spoločenstva vzhľadom na služby poskytované pomocou elektronických komunikačných sietí a služieb.

3.   Táto smernica a špecifické smernice sa nevzťahujú na opatrenia prijaté na úrovni spoločenstva alebo na národnej úrovni v súlade s právom spoločenstva, sledujúce ciele vo všeobecnom záujme, najmä pokiaľ ide o reguláciu obsahu a audiovizuálnu politiku.“

5

Článok 2 rámcovej smernice s názvom „Definície“ uvádza:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

6

Podľa odôvodnenia 45 smernice univerzálnej služby:

„služby zabezpečujúce obsah, ako je napríklad ponuka predaja balíka zvukového a televízneho vysielacieho obsahu, nie sú predmetom regulačného rámca pre elektronické komunikačné siete a služby. Poskytovatelia takých služieb by nemali byť predmetom povinnosti poskytovania univerzálnej služby, pokiaľ ide o tieto činnosti. Táto smernica sa nedotýka opatrení prijatých na vnútroštátnej úrovni v zhode s právom spoločenstva týkajúcim sa takých služieb;“

7

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, uvádza:

„Na účely tejto smernice platia vymedzenia pojmov stanovené v článku 2 [rámcovej smernice].

…“

8

Článok 31 smernice univerzálnej služby s názvom „Povinnosti ‚prenosu‘“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty môžu v rámci svojej jurisdikcie uložiť podnikom, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete používané na šírenie rádiových alebo televíznych vysielacích kanálov pre verejnosť, primerané povinnosti ‚prenosu‘ týkajúce sa vysielania určených rádiových a televíznych vysielacích kanálov a doplnkových služieb (najmä dostupnosti služieb), umožňujúce primeraný prístup koncovým užívateľom so zdravotným postihnutím, a to v prípade, ak značný počet koncových užívateľov takýchto sietí ich používa ako hlavný prostriedok príjmu rádiových a televíznych vysielacích kanálov. Takéto povinnosti sa uložia len vtedy, keď je to potrebné na splnenie cieľov všeobecného záujmu, ktoré jasne vymedzí každý členský štát, pričom uvedené povinnosti musia byť primerané a transparentné.

Povinnosti uvedené v prvom pododseku členské štáty preskúmajú najneskôr do jedného roka od 25. mája 2011 s výnimkou prípadov, keď členské štáty vykonali takéto preskúmanie v priebehu predchádzajúcich dvoch rokov.

Členské štáty pravidelne preskúmavajú povinnosti ‚prenosu‘.“

9

Článok 2‑1 zákona o slobode komunikácie stanovuje:

„Na účely uplatňovania tohto zákona slovné spojenie ‚poskytovateľ služieb‘ znamená osobu, ktorá s vysielateľmi služieb rozvíja zmluvné vzťahy s cieľom vytvoriť ponuku služieb audiovizuálnej komunikácie pre verejnosť prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete v zmysle bodu 2 článku L. 32 code des postes et des communications électroniques [zákonník pôšt a elektronických komunikácií]. Za poskytovateľa služieb sa považuje aj osoba, ktorá vytvorí takú ponuku a nadviaže zmluvné vzťahy s inými poskytovateľmi služieb.“

10

Podľa článku 34‑2 tohto zákona:

„Na území kontinentálneho Francúzska každý poskytovateľ služieb v sieti, ktorá nevyužíva pozemné frekvencie určené zo strany [CSA], bude svojim účastníkom bezplatne poskytovať služby spoločností uvedených v bode I článku 44 a kanál Arte, terestriálne šírené analógovým spôsobom, ako aj kanál TV 5 a terestriálne šírenú televíznu službu v digitálnom režime, ktorej účelom je oboznamovanie sa so zámorím, osobitne určenú verejnosti z kontinentálneho Francúzska, vysielanú spoločnosťou uvedenou v bode I článku 44, s výnimkou prípadu, keď sa títo vysielatelia budú domnievať, že ponuka služieb je zjavne v rozpore s plnením ich úloh verejnej služby. Ak do balíka služieb zahrnie digitálne šírené služby, bude účastníkom, ktorí využijú túto ponuku, takisto bezplatne poskytovať služby týchto spoločností, terestriálne šírené digitálnym spôsobom.

…“

11

Spoločnosť Playmédia ponúka sledovanie televíznych programov v rámci streamingových služieb a naživo na internetovej stránke a zarába predovšetkým na vysielaní reklamných spotov pred sledovaním programov a v jeho priebehu. Odvolávajúc sa na postavenie poskytovateľa služieb v zmysle článku 2‑1 zákona o slobode komunikácie, si Playmédia zrejme na základe ustanovení článku 34‑2 tohto zákona vyvodzuje právo prenášať programy vysielané spoločnosťou France Télévisions. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že France Télévisions sama vysiela tieto programy formou streamingu a naživo na svojej internetovej stránke, ktorú sprístupňuje verejnosti.

12

CSA rozhodnutím z 27. mája 2015 vyzvala France Télévisions, aby sa správala v súlade s ustanoveniami článku 34‑2 zákona o slobode komunikácie a aby nebránila tomu, aby jej programy preberala Playmédia v rámci streamingových služieb na internetovej stránke.

13

Súhrnnou žalobou zapísanou 6. júla 2015 na sekretariáte pre sporovú agendu Conseil d État (Štátna rada, Francúzsko) France Télévisions požiadala o zrušenie tejto výzvy, pričom uviedla, že na Playmédia sa nemôže vzťahovať povinnosť upravená v článku 34‑2 uvedeného zákona. France Télévisions v tejto súvislosti tvrdí, že nie sú splnené podmienky stanovené v článku 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby, lebo konkrétne nemožno tvrdiť, že značný počet užívateľov používa internetovú sieť ako svoj hlavný prostriedok na príjem televízneho vysielania.

14

Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

15

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby vykladať v tom zmysle, že podnik, ktorý ponúka sledovanie programov formou streamingu a naživo cez internet, sa má iba z tohto dôvodu považovať za podnik, ktorý poskytuje elektronickú komunikačnú sieť používanú na verejné vysielanie rozhlasových a televíznych kanálov.

16

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby členské štáty môžu za určitých podmienok uložiť povinnosti prenosu podnikom, na ktoré sa vzťahuje ich právomoc a ktoré prevádzkujú elektronické komunikačné siete používané na verejné vysielanie rozhlasových a televíznych kanálov.

17

„Prevádzkovanie elektronickej komunikačnej siete“ je vymedzené v článku 2 písm. m) rámcovej smernice ako „zariadenie, prevádzka, riadenie alebo sprístupňovanie takejto siete“. Toto vymedzenie sa uplatňuje aj v rámci smernice univerzálnej služby v zmysle článku 2 tejto smernice.

18

Činnosť spočívajúca v ponúkaní sledovania televíznych programov formou streamingu a naživo cez internet nepatrí do tohto vymedzenia. Samotná skutočnosť, že podnik je pri poskytovaní týchto služieb užívateľom elektronickej komunikačnej siete, ako je vymedzená v článku 2 písm. a) rámcovej smernice, teda internetu, neumožňuje domnievať sa, že je sám poskytovateľom takejto siete.

19

Ako uviedol generálny advokát v bode 23 svojich návrhov, v prejednávanej veci podnik, akým je Playmédia, ktorý sa obmedzuje na ponúkanie sledovania televíznych programov vo forme streamingu a naživo na internete, neposkytuje elektronickú komunikačnú sieť, ale naopak ponúka prístup k obsahu audiovizuálnych služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí.

20

Z odôvodnenia 5 rámcovej smernice jasne vyplýva, že je potrebné oddeliť reguláciu prenosu od regulácie obsahu a že spoločný regulačný rámec, ktorý je súčasťou smernice univerzálnej služby, sa nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2013, UPC Nederland, C‑518/11, EU:C:2013:709, bod 38).

21

Navyše podľa odôvodnenia 45 smernice univerzálnej služby platí, že služby zabezpečujúce obsah nie sú predmetom regulačného rámca pre elektronické komunikačné siete a služby a nevzťahuje sa na ne povinnosť poskytovania univerzálnej služby, pokiaľ ide o tieto činnosti. Z toho vyplýva, že na podnik, ktorého činnosť je obmedzená na to, že prostredníctvom internetovej stránky ponúka prístup k obsahu poskytovanému na internete, sa nevzťahuje článok 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby.

22

Za týchto okolností treba odpovedať na prvú otázku tak, že článok 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby sa má vykladať v tom zmysle, že podnik, ktorý ponúka sledovanie programov formou streamingu a naživo cez internet, sa nemá iba z tohto dôvodu považovať za podnik, ktorý poskytuje elektronickú komunikačnú sieť používanú na verejné vysielanie rozhlasových a televíznych kanálov.

23

Svojou druhou až štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú ustanovenia smernice univerzálnej služby alebo iné právne normy Únie vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát v situácii, ako je tá vo veci samej, uložil povinnosť prenosu podnikom, ktoré bez toho, aby poskytovali elektronické komunikačné siete, ponúkajú sledovanie televíznych programov formou streamingu a naživo cez internet.

24

Relevantnosť týchto otázok vyplýva zo skutočnosti, že vo veci samej sa zdá, že povinnosti prenosu boli v zmysle vnútroštátneho práva uložené podnikom, na ktoré sa nevzťahuje článok 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby. Ako totiž vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pôsobnosť povinnosti prenosu upravenej v článkoch 2‑1 a 34‑2 zákona o slobode komunikácie je iná než pôsobnosť, ktorú upravuje uvedený článok 31 ods. 1 V rámci sporu vo veci samej bude vnútroštátnemu súdu prislúchať, aby stanovil, či boli podnikom, akým je Playmédia, skutočne uložené povinnosti prenosu.

25

V tejto súvislosti treba uviesť, že z článku 1 ods. 3 rámcovej smernice vyplýva, že smernice patriace do spoločného regulačného rámca nemajú vplyv na opatrenia prijaté na vnútroštátnej úrovni v súlade s právom Únie, ktoré sledujú ciele vo všeobecnom záujme, najmä pokiaľ ide o reguláciu obsahu a audiovizuálnu politiku.

26

Okrem toho z odôvodnenia 5 rámcovej smernice vyplýva, že spoločný regulačný rámec, ktorého súčasťou je smernica univerzálnej služby, sa nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby, a preto nemá vplyv na opatrenia prijaté na úrovni Únie alebo na vnútroštátnej úrovni vzhľadom na takéto služby v súlade s právom Únie s cieľom podporiť kultúrnu a jazykovú rôznorodosť a zaistiť ochranu plurality médií.

27

Smernica univerzálnej služby preto ponecháva členským štátom možnosť zaviesť povinnosti prenosu nad rámec povinností uvedených v článku 31 ods. 1 tejto smernice, najmä podnikom, ktoré bez toho, aby poskytovali elektronické komunikačné siete, ponúkajú sledovanie televíznych programov formou streamingu a naživo cez internet.

28

Pokiaľ sa vnútroštátny súd odvoláva na „iné právne normy Únie“, treba uviesť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neumožňuje presnejšie identifikovať ustanovenia práva Únie, ktorých výklad žiada tento súd.

29

Je pravda, že pri stanovení povinnosti podnikom, na ktoré sa nevzťahuje článok 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby, musia členské štáty dodržiavať právo Únie, najmä pravidlá týkajúce sa slobodného poskytovania služieb uvedeného v článku 56 ZFEÚ.

30

Za predpokladu, že odkaz na „iné právne normy Únie“ uvedený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa musí chápať ako odkaz na toto posledné uvedené ustanovenie, však treba pripomenúť, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ v oblasti slobodného poskytovania služieb sa nemajú uplatňovať na situáciu, v ktorej sa všetky okolnosti obmedzujú na vnútroštátnu sféru jediného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten, C‑268/15, EU:C:2016:874, bod 47 a citovanú judikatúru).

31

V prejednávanej veci sa zdá, že všetky okolnosti sporu vo veci samej sa obmedzujú na vnútroštátne územie Francúzska. V tomto spore totiž vystupuje francúzsky podnik proti CSA vo veci namietania CSA voči tomu, aby iný francúzsky podnik preberal programy, ktoré vytvoril tento prvý podnik.

32

V bodoch 50 až 53 rozsudku z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten (C‑268/15, EU:C:2016:874), Súdny dvor pripomenul štyri prípady, v ktorých by na vyriešenie sporov vo veci samej mohlo byť potrebné vyložiť ustanovenia Zmlúv týkajúce sa základných slobôd aj napriek tomu, že všetky okolnosti uvedených sporov sa obmedzujú na vnútroštátnu sféru jediného členského štátu (rozsudok z 20. septembra 2018, Fremoluc, C‑343/17, EU:C:2018:754, bod 20).

33

Súdny dvor pritom spresnil, že v kontexte situácie, ako je tá vo veci samej, v ktorej sa všetky okolnosti obmedzujú na vnútroštátnu sféru jedného členského štátu, preto vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby Súdnemu dvoru v súlade s článkom 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora poskytol vysvetlenie toho, akú súvislosť má spor, ktorý prejednáva, napriek svojej čisto vnútroštátnej povahe, s ustanoveniami práva Únie týkajúcimi sa základných slobôd, takže požadovaný výklad v prejudiciálnom konaní je preňho nevyhnutný na rozhodnutie tohto sporu (rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten, C‑268/15, EU:C:2016:874, bod 55).

34

V prejednávanej veci však vnútroštátny súd neuviedol, akú súvislosť má spor, ktorý prejednáva, napriek svojej čisto vnútroštátnej povahe, s ustanoveniami práva Únie týkajúcimi sa slobodného poskytovania služieb, takže požadovaný výklad článku 56 ZFEÚ je preňho nevyhnutný na rozhodnutie tohto sporu.

35

Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že druhá a štvrtá otázka sú neprípustné v rozsahu, v akom sa týkajú „iných právnych noriem Únie.

36

Za týchto podmienok treba odpovedať na druhú a štvrtú otázku tak, že ustanovenia smernice univerzálnej služby sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát v situácii, ako je tá vo veci samej, uložil povinnosť prenosu podnikom, ktoré bez toho, aby poskytovali elektronické komunikačné siete, ponúkajú sledovanie televíznych programov formou streamingu a naživo cez internet.

37

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa situácia, ako je tá vo veci samej, podmienka, aby značný počet koncových užívateľov sietí podliehajúcich povinnosti prenosu používal tieto siete ako svoj hlavný prostriedok na príjem televízneho vysielania, upravená v článku 1 ods. 1 smernice univerzálnej služby, má posudzovať z hľadiska všetkých užívateľov sledujúcich televízne programy cez internet, alebo len z hľadiska užívateľov internetovej stránky patriacej podniku, ktorý podlieha tejto povinnosti.

38

Ako v prejednávanej veci vyplýva z bodov 19 a 21 tohto rozsudku, na podnik, akým je Playmédia, sa nevzťahuje článok 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby. Pokiaľ pritom ide o podniky, na ktoré sa nevzťahuje uvedené ustanovenie, právo Únie neukladá dodržiavanie podmienky, podľa ktorej musí značný počet koncových užívateľov sietí podliehajúcich povinnosti prenosu používať tieto siete ako hlavný prostriedok na príjem televízneho vysielania.

39

Za týchto podmienok nie je potrebné odpovedať na piatu otázku.

40

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: