1

Svojím odvolaním sa Islamic Republic of Iran Shipping Lines (ďalej len „IRISL“), Hafize Darya Shipping Lines (HDSL), Khazar Shipping Lines, IRISL Europe GmbH, Qeshm Marine Services & Engineering Co. (predtým IRISL Marine Services and Engineering Co.), Irano Misr Shipping Co., Safiran Payam Darya Shipping Lines, Marine Information Technology Development Co. (predtým Shipping Computer Services Co.), Rahbaran Omid Darya Ship Management Co. (alias Soroush Sarzamin Asatir), Hoopad Darya Shipping Agency (predtým South Way Shipping Agency Co. Ltd) a Valfajr 8th Shipping Line Co. domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 17. februára 2017, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑14/14 a T‑87/14, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:102), ktorým tento súd zamietol ich návrhy smerujúce:

2

Dňa 23. decembra 2006 Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov (ďalej len „Bezpečnostná rada“) prijala rezolúciu č. 1737 (2006), ktorá podľa svojho bodu 7 zakazuje Iránskej islamskej republike vyvážať tovar a technológie spojené s jej činnosťami v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú riziko šírenia jadrových zbraní, alebo s vývojom nosičov jadrových zbraní.

3

Bezpečnostná rada prijala 24. marca 2007 rezolúciu č. 1747 (2007), ktorej bod 5 zakazuje Iránskej islamskej republike priamo alebo nepriamo dodávať, predávať alebo prepravovať zo svojho územia alebo prostredníctvom svojich štátnych príslušníkov, alebo prostredníctvom plavidiel plaviacich sa pod jej vlajkou či jej lietadiel zbrane alebo súvisiaci materiál.

4

Bezpečnostná rada prijala 9. júna 2010 rezolúciu č. 1929 (2010), ktorou sa rozšíril rozsah reštriktívnych opatrení zavedených jej predchádzajúcimi rezolúciami a tiež zaviedli dodatočné reštriktívne opatrenia voči Iránskej islamskej republike.

5

Dňa 17. júna 2010 Európska rada privítala prijatie rezolúcie č. 1929 (2010) a vyzvala Radu Európskej únie, aby prijala opatrenia na vykonanie opatrení uvedených v tejto rezolúcii, ako aj sprievodné opatrenia s cieľom podporiť, aby sa prostredníctvom rokovaní vyriešili všetky pretrvávajúce obavy súvisiace s citlivými technológiami, ktoré Iránska islamská republika vyvíjala na podporu svojho jadrového programu a programu riadených striel (ďalej len „vyhlásenie zo 17. júna 2010“). Tieto opatrenia sa mali týkať oblasti obchodu, finančného sektora, iránskeho sektora dopravy vrátane spoločnosti IRISL a jej dcérskych spoločností, ako aj kľúčových odvetví v ropnom a plynárenskom priemysle. Plánovalo sa tiež rozšírenie mechanizmu zmrazenia majetku, a to predovšetkým na príslušníkov Zboru islamských revolučných gárd.

6

Dňa 26. júla 2010 bolo prijaté rozhodnutie Rady 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 39), ktorého odôvodnenia 4, 5, 7 a 8 znejú:

…

7

Článok 20 ods. 1 písm. b) tohto rozhodnutia stanovoval zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov „osôb a subjektov…, ktoré sú zapojené do činností Iránu v jadrovej oblasti…, ako aj osôb a subjektov, ktoré pomáhali označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení [rezolúcie č.] 1737 (2006), [rezolúcie č.] 1747 (2007), [rezolúcie č.] 1803 (2008) a [rezolúcie č.] 1929 (2010) alebo tohto rozhodnutia, ako aj ďalších najvyšších príslušníkov a subjektov… spoločnosti IRISL a subjektov, ktoré vlastn[í] alebo kontroluj[e] alebo ktoré konajú v [jej] mene, ako sa uvádzajú v prílohe II“.

8

Mená odvolateliek boli zaradené do prílohy II daného rozhodnutia, a to v prípade IRISL predovšetkým preto, že „bola zapojená do prepravy vojenského nákladu vrátane zakázaného nákladu z Iránu. Tri takéto incidenty predstavovali jednoznačné porušenia, ktoré boli ohlásené výboru pre sankcie [Bezpečnostnej rady]“, a v prípade ostatných odvolateliek preto, že boli vlastnené alebo kontrolované spoločnosťou IRISL alebo konali v jej mene.

9

V ten istý deň, t. j. 26. júla 2010, boli vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 195, 2010, s. 25), mená odvolateliek doplnené do zoznamu uvedeného v prílohe V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1), a to v podstate z rovnakých dôvodov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom bode.

10

Nariadenie Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, 2010, s. 1), vo svojom článku 16 ods. 2 písm. d) stanovilo zmrazenie finančných prostriedkov a ekonomických zdrojov, ktoré patria osobám, subjektom a orgánom uvedeným v jeho prílohe VIII, ktoré boli označené za osoby, subjekty alebo orgány, „ktoré sú právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi vo vlastníctve [IRISL] alebo kontrolovanými touto spoločnosťou“. Toto kritérium na zaradenie do zoznamu bolo v podstate prevzaté do článku 23 ods. 2 písm. e) nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, 2012, s. 1).

11

Mená odvolateliek boli následne ponechané v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 v podstate z rovnakých dôvodov, ako sú tie, ktoré sú uvedené v bode 8 tohto rozsudku.

12

Rozsudkom zo 16. septembra 2013, Islamic Republic of Iran Shipping Lines a i./Rada (T‑489/10, ďalej len „rozsudok zo 16. septembra 2013“, EU:T:2013:453), Všeobecný súd zrušil – v rozsahu, v akom sa týkajú odvolateliek, – prílohu II rozhodnutia 2010/413, prílohu vykonávacieho nariadenia č. 668/2010, prílohu VIII nariadenia č. 961/2010 a prílohu IX nariadenia č. 267/2012, a to z dôvodu, že Rada z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnila svoje tvrdenie, podľa ktorého IRISL pomáhala označenej osobe alebo subjektu pri porušovaní rezolúcií Bezpečnostnej rady, ani nepreukázala, že IRISL tým, že trikrát prepravila vojenský materiál v rozpore so zbrojným embargom, podporovala šírenie jadrových zbraní.

13

Dňa 10. októbra 2013 Rada prijala rozhodnutie 2013/497. V odôvodnení 2 tohto rozhodnutia sa uvádza, že kritériá označenia súvisiace so zmrazením finančných prostriedkov, ktoré sa vzťahujú na osoby a subjekty, ktoré pomáhali označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady alebo rozhodnutia 2010/413, by sa mali upraviť tak, aby sa vzťahovali aj na osoby a subjekty obchádzajúce alebo porušujúce tieto ustanovenia.

14

Uvedeným rozhodnutím bolo zmenené znenie článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 takto:

„osôb a subjektov…, ktoré sú zapojené do činností Iránu v jadrovej oblasti…, ako aj osôb alebo subjektov, ktoré obchádzali alebo porušovali alebo pomáhali označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení [rezolúcií Bezpečnostnej rady] č.] 1737 (2006),… 1747 (2007),… 1803 (2008) a… 1929 (2010) alebo tohto rozhodnutia, ako aj ďalších príslušníkov a subjektov… spoločnosti IRISL a subjektov, ktoré vlastn[í] alebo kontroluj[e] alebo osôb a subjektov, ktoré konajú v [jej] mene alebo osôb a subjektov, ktoré poskytujú…spoločnosti IRISL poistenie alebo iné kľúčové služby, alebo subjektov v [jej] vlastníctve alebo [ňou] kontrolovanými alebo konajúcimi v [jej] mene, ako sa uvádzajú v prílohe II.“

15

Dňa 10. októbra 2013 Rada takisto prijala nariadenie č. 971/2013 na účely zabezpečenia vykonania rozhodnutia 2013/497 v Európskej únii, ktorým bolo zmenené znenie článku 23 ods. 2 písm. b) a e) nariadenia č. 267/2012 takto:

„… Príloha IX zahŕňa fyzické a právnické osoby, subjekty a orgány, ktoré boli… označené za osoby, subjekty alebo orgány:

…

…

16

Spornými aktmi z novembra 2013 Rada opätovne zaradila meno odvolateliek do zoznamu osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, uvedeného v prílohe II rozhodnutia 2010/413, ako aj do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 (ďalej len „sporné zoznamy“).

17

Dôvody zaradenia spoločnosti IRISL do týchto zoznamov boli rovnaké a zneli takto:

„IRISL bola zapojená do prepravy zbrojného materiálu z Iránu v rozpore s bodom 5 rezolúcie [Bezpečnostnej rady] č. 1747 (2007). Tri jednoznačné porušenia boli v roku 2009 ohlásené výboru [Bezpečnostnej rady] pre sankcie voči Iránu.“

18

Ostatné odvolateľky boli znovu zaradené do uvedených zoznamov, a to v prípade spoločností HDSL, Safiran Payam Darya Shipping Lines a Hoopad Darya Shipping Agency z dôvodu, že „kon[ali] v prospech IRISL“, v prípade spoločností Khazar Shipping Lines, IRISL Europe a Valfajr 8th Shipping Line z dôvodu, že boli „vo vlastníctve IRISL“, v prípade spoločností Qeshm Marine Services & Engineering a Marine Information Technology Development z dôvodu, že boli „pod kontrolou IRISL“, v prípade spoločnosti Irano Misr Shipping z dôvodu, že „poskyt[ovala] spoločnosti IRISL kľúčové služby“, a v prípade spoločnosti Rahbaran Omid Darya Ship Management z dôvodu, že „kon[ala]… v prospech IRISL a poskyt[la] jej kľúčové služby“.

19

Na vykonanie spoločného komplexného akčného plánu zo 14. júla 2015, ktorý bol dohodnutý s Iránskou islamskou republikou v otázke iránskeho jadrového programu (ďalej len „spoločný komplexný akčný plán“), Rada prijala 18. októbra 2015 jednak rozhodnutie Rady (SZBP) 2015/1863 z 18. októbra 2015, ktorým sa mení rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 274, 2015, s. 174), ktoré vo vzťahu k odvolateľkám pozastavilo uplatňovanie reštriktívnych opatrení stanovených v rozhodnutí 2013/685, a jednak vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/1862, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 274, 2015, s. 161), ktoré odstránilo ich meno zo zoznamu uvedeného v prílohe IX tohto posledného uvedeného nariadenia.

20

Návrhmi podanými do kancelárie Všeobecného súdu 6. januára a 7. februára 2014 odvolateľky podali vo veci T‑14/14 žalobu na zrušenie sporných aktov z októbra 2013 a vo veci T‑87/14 žalobu na zrušenie sporných aktov z novembra 2013, ako aj na to, aby boli sporné akty z októbra 2013 vyhlásené za neuplatniteľné na základe článku 277 ZFEÚ. Všeobecný súd tieto veci spojil na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

21

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd po zamietnutí žaloby vo veci T‑14/14 rozhodol o žalobe vo veci T‑87/14. V bodoch 53 až 105 napadnutého rozsudku najprv zamietol všetky žalobné dôvody, ktoré uviedli odvolateľky na podporu námietky nezákonnosti vznesenej voči sporným aktom z októbra 2013. Prvý z týchto žalobných dôvodov bol založený na neexistencii právneho základu, druhý na porušení ich legitímnej dôvery, ako aj zásady právnej istoty, zásady ne bis in idem a zásady právnej sily rozhodnutej veci, tretí na zneužití právomoci, štvrtý na porušení práva na obhajobu a piaty na porušení ich základných práv, najmä ich práva vlastniť majetok a práva na ochranu ich dobrej povesti.

22

V bodoch 106 až 211 napadnutého rozsudku Všeobecný súd následne zamietol všetky žalobné dôvody, ktoré odvolateľky uviedli na podporu ich návrhu na zrušenie sporných aktov z novembra 2013. Prvý z týchto žalobných dôvodov bol založený na neexistencii právneho základu, druhý na zjavne nesprávnych posúdeniach, ktorých sa dopustila Rada, tretí na porušení práva na obhajobu, štvrtý na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty, zásady právnej sily rozhodnutej veci, zásady ne bis in idem a zásady zákazu diskriminácie a piaty na porušení ich základných práv, najmä ich práva vlastniť majetok a práva na ochranu ich dobrej povesti a na porušení zásady proporcionality.

23

V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol žaloby vo veciach T‑14/14 a T‑87/14 v celom ich rozsahu.

24

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

25

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

26

Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

27

Rada namieta voči neprípustnosti odvolania z dôvodu, že odvolateľky nemajú záujem na rozhodnutí o tomto odvolaní vzhľadom na to, že reštriktívne opatrenia prijaté voči nim boli rozhodnutím 2015/1863 a vykonávacím nariadením 2015/1862 zrušené, ako aj na to, že jej rozhodnutím o ich opätovnom zaradení do sporných zoznamov na základe sporných aktov z novembra 2013 nedošlo k zásahu do ich dobrej povesti. Predovšetkým dôvody tohto opätovného zaradenia do zoznamu odkazujú na verejnú správu sankčného výboru Bezpečnostnej rady za rok 2009.

28

Komisia dodáva, že odvolanie sa má vyhlásiť za neprípustné v rozsahu, v akom sa odvolateľky v skutočnosti snažia dosiahnuť to, aby Súdny dvor opätovne preskúmal vec, o ktorej rozhodol Všeobecný súd. V tejto súvislosti tvrdí, že odvolateľky vo veľkej miere len opakujú žalobné dôvody a tvrdenia, ktoré uviedli v konaní pred Všeobecným súdom, pričom sa neobmedzujú na právne otázky, a to predovšetkým v rámci svojho šiesteho odvolacieho dôvodu.

29

Odvolateľky navrhujú, aby odvolanie bolo vyhlásené za prípustné. Tvrdia, že majú skutočne záujem na konaní s cieľom dosiahnuť, aby bola ex tunc uznaná protiprávnosť reštriktívnych opatrení, ktoré boli voči nim prijaté, obnovená ich dobrá povesť, ktorú poškodila samotná Únia, a prípadne, aby mohli uplatniť návrh na náhradu škody. Ďalej uvádzajú, že nesprávne právne posúdenia, ktorých sa dopustil Všeobecný súd a ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, jasne vyplývajú z ich odvolania.

30

Pokiaľ ide v prvom rade o záujem na konaní, z ustálenej judikatúry vyplýva, že existencia záujmu odvolateľa na konaní predpokladá, že odvolanie svojím výsledkom môže priniesť prospech účastníkovi, ktorý ho podal (rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 43 a citovaná judikatúra).

31

Súdny dvor pritom rozhodol, že osoba alebo subjekt, ktorých meno bolo zaradené do zoznamu osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, má naďalej prinajmenšom morálny záujem na dosiahnutí zrušenia tohto zaradenia, a teda na tom, aby súd Únie uznal, že nemali byť nikdy zaradené do takéhoto zoznamu, a to vzhľadom na dôsledky pre ich povesť, a to aj po tom, čo ich meno bolo vymazané z uvedeného zoznamu alebo zmrazenie ich majetku bolo pozastavené (rozsudky z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, EU:C:2018:966, bod 33 a citovaná judikatúra, ako aj z 29. novembra 2018, Bank Tejarat/Rada, C‑248/17 P, EU:C:2018:967, bod 29).

32

Z toho vyplýva, že odvolateľky majú prinajmenšom morálny záujem domáhať sa zrušenia napadnutého rozsudku s cieľom dosiahnuť zrušenie ich opätovného zaradenia do sporných zoznamov, aj keď zmrazenie ich majetku vyplývajúce z tohto opätovného zaradenia do zoznamu uvedeného v prílohe II rozhodnutia 2010/413 bolo pozastavené a ich meno bolo vymazané zo zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 na základe rozhodnutia 2015/1863 a vykonávacieho nariadenia 2015/1862. Rovnako samotná skutočnosť, že takéto zaradenie do zoznamu sa zakladá na verejnej správe medzinárodnej inštitúcie, akou je Bezpečnostná rada, nespochybňuje prinajmenšom morálny záujem, ktorý má dotknutá osoba alebo subjekt na zrušení aktu Únie, ktorý by mohol sám osebe poškodiť ich dobrú povesť, či dokonca takúto už existujúcu ujmu zhoršiť.

33

Námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Rada, tak nemožno vyhovieť.

34

V druhom rade, keďže Komisia vzniesla námietku neprípustnosti odvolania z dôvodu, že odvolateľky požadovali len opätovné preskúmanie dôvodov a tvrdení, ktoré už boli vznesené pred Všeobecným súdom, treba pripomenúť, že pokiaľ odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni opätovne prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by čiastočne stratilo zmysel (rozsudky z 19. januára 2017, Komisia/Total a Elf Aquitaine, C‑351/15 P, EU:C:2017:27, bod 31, ako aj citovaná judikatúra, a zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, bod 20).

35

V prejednávanej veci odvolanie ako celok dostatočne presne označuje kritizované body napadnutého rozsudku, ako aj dôvody, pre ktoré tieto body podľa odvolateliek vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, a neobmedzuje sa len na zopakovanie alebo prevzatie tvrdení, ako uviedla Komisia, čo vedie k tomu, že Súdny dvor môže vykonať svoje preskúmanie zákonnosti.

36

Za týchto podmienok treba zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, a to v rozsahu, v akom smeruje proti odvolaniu v celom jeho rozsahu.

37

Toto konštatovanie však nijako neprejudikuje výsledok preskúmania prípustnosti v rámci oddeleného posúdenia niektorých odvolacích dôvodov (rozsudky zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament, C‑566/14 P, EU:C:2016:437, bod 34, a zo 4. mája 2017, RFA International/Komisia, C‑239/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:337, bod 20).

38

Odvolateľky uvádzajú na podporu svojho odvolania deväť odvolacích dôvodov.

39

Prvých päť odvolacích dôvodov je založených na nesprávnych právnych posúdeniach, ktorých sa dopustil Všeobecný súd pri preskúmaní žalobných dôvodov, ktoré boli uvedené na podporu námietky nezákonnosti vznesenej vo veci T‑87/14 a smerujúcej proti sporným aktom z októbra 2013, ktorými Rada zmenila kritériá na zaradenie do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje.

40

Posledné štyri odvolacie dôvody smerujú k spochybneniu preskúmania, ktoré Všeobecný súd vykonal v súvislosti so žalobnými dôvodmi na zrušenie sporných aktov z novembra 2013, ktoré boli uplatnené v tej istej veci a ktorými Rada opätovne zaradila meno odvolateliek do sporných zoznamov, a to v prípade spoločnosti IRISL na základe kritéria na zaradenie do zoznamu uvedeného v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2013/497, a článku 23 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 267/2012, zmeneného nariadením č. 971/2013 [ďalej len „kritérium týkajúce sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007)“], a ďalej v prípade ostatných odvolateliek na základe kritéria na zaradenie do zoznamu uvedeného v článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, zmeneného rozhodnutím 2013/497, a článku 23 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 267/2012, zmeneného nariadením č. 971/2013 (ďalej len „kritérium týkajúce sa väzby so spoločnosťou IRISL“).

41

V prvom rade treba preskúmať druhý a ôsmy odvolací dôvod spolu s treťou časťou prvého a šiesteho odvolacieho dôvodu, ktoré sú založené na nesprávnych právnych posúdeniach týkajúcich sa dôsledkov rozsudku zo 16. septembra 2013, v druhom rade druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, ktorá je založená na nedostatočnej odpovedi na tvrdenie, že Rada prostredníctvom sporných aktov z októbra 2013 neposkytla objektívny dôvod ani odôvodnenie zmeny kritérií na zaradenie do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, v treťom rade štvrtý a siedmy odvolací dôvod, ktoré sú založené na porušení práva na obhajobu, v štvrtom rade tretí, piaty a deviaty odvolací dôvod spolu s prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu a druhou časťou šiesteho odvolacieho dôvodu, ktoré sú založené na porušení zásady proporcionality a základných práv, ako aj na nesprávnom právnom posúdení Všeobecného súdu, keď rozhodol, že Rada sa nedopustila zneužitia právomoci, a napokon prvú časť šiesteho odvolacieho dôvodu, ktorá je založená na nesprávnych právnych posúdeniach Všeobecného súdu tým, že nekonštatoval, že Rada sa dopustila viacerých zjavne nesprávnych posúdení.

42

Vo svojom druhom a ôsmom odvolacom dôvode, ako aj v tretej časti svojho prvého a šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľky v podstate tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že po vydaní rozsudku zo 16. septembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť, mohla Rada prijať sporné akty z októbra 2013 a novembra 2013 bez toho, aby porušila zásadu právnej sily rozhodnutej veci, zásady ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty, zásadu ne bis in idem alebo právo na účinný prostriedok nápravy zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Jediným odôvodnením sporných aktov z októbra 2013 bolo obísť tento rozsudok.

43

Odvolateľky sa domnievajú, že tieto zásady bránili tomu, aby Rada preformulovala kritériá na zaradenie do zoznamu na účely ich opätovného zaradenia do sporných zoznamov v prípade, ak nedošlo k zmene skutkových okolností alebo ak neexistujú nové dôkazy, pričom rozsudok zo 16. septembra 2013 konštatoval, že neexistuje spojitosť medzi zákazom prepravy zbraní stanoveným v bode 5 rezolúcie č. 1747 (2007) a šírením jadrových zbraní, a zrušil kritérium na zaradenie do zoznamu vzťahujúce sa na subjekty majúce väzbu so spoločnosťou IRISL. Opätovné zaradenie spoločnosti IRISL do zoznamu je pritom založené na tých istých tvrdeniach týkajúcich sa údajných porušení rezolúcie č. 1747 (2007), ku ktorým došlo v roku 2009, ako sú tvrdenia, ktoré boli základom jej prvého zaradenia do zoznamu, ktoré bolo zrušené rozsudkom zo 16. septembra 2013. Všeobecný súd sa len obmedzil na konštatovanie, že tieto skutočnosti boli dostatočne aktuálne.

44

Odvolateľky ďalej uvádzajú, že možnosť opätovne zaradiť určitú osobu alebo subjekt do zoznamu osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, po zrušení prvého zaradenia do zoznamu nepriznáva Rade absolútnu a neobmedzenú právomoc uskutočniť opätovné zaradenie do zoznamu na základe tých istých skutočností, ktoré sú odlišne kvalifikované. Body 186 až 189 napadnutého rozsudku sú teda nesprávne. Iný výklad by len viedol k „naťahovaniu“ sporu a právo na účinný prostriedok nápravy by stratilo zmysel.

45

Rada podporovaná Komisiou spochybňuje argumentáciu odvolateliek.

46

Predovšetkým, ako Všeobecný súd správne pripomenul v bode 183 napadnutého rozsudku, zrušujúce rozsudky vyhlásené súdmi Únie majú od nadobudnutia právoplatnosti právnu silu rozhodnutej veci. Táto právna sila rozhodnutej veci sa týka nielen výroku zrušujúceho rozsudku, ale takisto odôvodnenia, ktoré tvorí potrebnú oporu pre výrok, a je od neho preto neoddeliteľné (rozsudky z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, EU:C:2018:966, bod 42, ako aj z 29. novembra 2018, Bank Tejarat/Rada, C‑248/17 P, EU:C:2018:967, bod 70).

47

Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že právna sila rozhodnutej veci sa spája len so skutkovými a s právnymi otázkami, o ktorých sa skutočne alebo nutne rozhodlo súdnym rozhodnutím (rozsudky z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, EU:C:2011:191, bod 123, ako aj z 13. septembra 2017, Pappalardo a i./Komisia, C‑350/16 P, EU:C:2017:672, bod 37), ako to vyplýva z bodu 184 napadnutého rozsudku.

48

Ako Všeobecný súd správne konštatoval v bode 185 napadnutého rozsudku, v prejednávanej veci treba uviesť, že v rozsudku zo 16. septembra 2013 Všeobecný súd zrušil prvé zaradenie spoločnosti IRISL po tom, čo uviedol jednak v bodoch 38 a 39 tohto rozsudku, že odôvodnenie tohto zaradenia do zoznamu v súvislosti s poskytovaním pomoci označenej osobe alebo subjektu pri porušovaní rezolúcií Bezpečnostnej rady bolo nedostatočné, a jednak v bodoch 58 a 66 uvedeného rozsudku, že Rada nepreukázala, že sa IRISL tým, že trikrát prepravila vojenský materiál v rozpore so zákazom stanoveným v bode 5 rezolúcie č. 1747 (2007), podieľala na šírení jadrových zbraní. Všeobecný súd tým však nespochybnil správnosť týchto troch incidentov ani príslušné dôkazy.

49

Naopak, ako správne vyplýva aj z bodov 80, 186 a 187 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v rozsudku zo 16. septembra 2013 nerozhodol ani o platnosti kritérií na zaradenie do zoznamu, na základe ktorých došlo k prvému zaradeniu spoločnosti IRISL do zoznamu a ktoré sú založené na podpore šírenia jadrových zbraní a na poskytovaní pomoci označenej osobe alebo subjektu pri porušovaní rezolúcií Bezpečnostnej rady, ani o tom, či zaradenie spoločnosti IRISL bolo odôvodnené na základe kritéria týkajúceho sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007).

50

Pokiaľ ide o iné odvolateľky ako IRISL, z bodu 188 napadnutého rozsudku takisto správne vyplýva, že v rozsudku zo 16. septembra 2013 sa Všeobecný súd obmedzil len na konštatovanie, že okolnosť, že odvolateľky sú vlastnené, kontrolované spoločnosťou IRISL alebo konajú v jej mene, neodôvodňuje prijatie alebo zachovanie reštriktívnych opatrení, ktoré sa na ne vzťahujú, keďže samotná IRISL nebola platne zaradená do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, pričom neposúdil zákonnosť kritérií, na základe ktorých boli zaradené do zoznamu, ani to, či tieto kritériá spĺňali.

51

Ako uviedla generálna advokátka v bode 106 svojich návrhov, z konštatovaní Všeobecného súdu v rozsudku zo 16. septembra 2013, pripomenutých v bodoch 48 až 50 tohto rozsudku, ku ktorým sa viaže právna sila rozhodnutej veci podľa judikatúry citovanej v bodoch 46 a 47 tohto rozsudku, pritom nevyplýva, že Rada nemohla v rámci opatrení prijatých na dosiahnutie súladu s rozsudkom zo 16. septembra 2013 rozhodnúť o tom, či zachová existujúce kritériá na zaradenie do zoznamu, na základe ktorých došlo k prvému zaradeniu odvolateliek do zoznamu, ani ich ako normotvorca upraviť tak, aby posilnením právnych prostriedkov, ktoré má k tomu k dispozícii, sa dosiahol cieľ, ktorým je vyvinúť tlak na Iránsku islamskú republiku, aby bola prinútená ukončiť svoj program šírenia jadrových zbraní.

52

Ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 186 napadnutého rozsudku, v tejto súvislosti treba uviesť, že opätovné zaradenie spoločnosti IRISL do sporných zoznamov je založené na inom kritériu, než sú kritériá, na základe ktorých bola rozhodnutiami, ktoré boli zrušené rozsudkom zo 16. septembra 2013, zaradená do zoznamov, a teda na odlišnom právnom základe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, Bank Tejarat/Rada, C‑248/17 P, EU:C:2018:967, bod 74).

53

Navyše treba spresniť, že Súdny dvor už rozhodol, že protiprávnosť aktov, ktorými boli určitá osoba alebo subjekt zaradení do zoznamu osôb alebo subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, z dôvodu nedostatočných dôkazov, ktoré poskytla Rada na podporu ich skutkového základu, nemohla tejto inštitúcii brániť v tom, aby po opätovnom posúdení situácie dotknutej osoby alebo subjektu prijala nové reštriktívne opatrenia na základe už existujúcich alebo dostupných dôkazov o skutkovom stave (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, EU:C:2018:966, body 45 a 56, ako aj z 29. novembra 2018, Bank Tejarat/Rada, C‑248/17 P, EU:C:2018:967, body 73 a 82).

54

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, opätovné zaradenie spoločnosti IRISL do sporných zoznamov, ktoré sa zakladá na inom kritériu, než sú kritériá, na základe ktorých bola zaradená do zoznamu až do vyhlásenia rozsudku zo 16. septembra 2013, ako vyplýva z bodov 132 a 186 napadnutého rozsudku, pritom samo osebe predstavovalo novú skutočnosť v súvislosti so situáciou ostatných odvolateliek.

55

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 90 a 189 napadnutého rozsudku rozhodol, že právna sila rozhodnutej veci viažuca sa k rozsudku zo 16. septembra 2013 nebránila prijatiu sporných aktov z októbra 2013 a novembra 2013.

56

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateliek, že Všeobecný súd v rozsudku zo 16. septembra 2013 dospel k záveru o neexistencii spojitosti medzi zákazom stanoveným v bode 5 rezolúcie č. 1747 (2007) a šírením jadrových zbraní, toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu tohto rozsudku, keďže ako vyplýva z bodu 49 uvedeného rozsudku, Všeobecný súd len vyložil kritérium na zaradenie do zoznamu založené na podpore šírenia jadrových zbraní a uplatnil ho len v rámci veci, ktorá mu bola predložená, pričom najmä uviedol, že zákazy stanovené v bode 5 rezolúcie č. 1747 (2007) a v bode 7 rezolúcie č. 1737 (2006) sú odlišné a nevyhnutne sa za každých okolností nevzťahujú na rovnaký tovar a technológie. Všeobecný súd ďalej v bode 52 toho istého rozsudku rozhodol, že dôkazy, ktoré mu boli predložené, neobsahovali informácie svedčiace o tom, že sa na tovar, ktorého sa týkali tri incidenty pripomenuté v bode 48 tohto rozsudku, zároveň vzťahoval zákaz týkajúci sa nákladu súvisiaceho so šírením jadrových zbraní podľa bodu 7 rezolúcie č. 1737 (2006).

57

Pokiaľ ide o zásadu ochrany legitímnej dôvery, treba pripomenúť– ako vyplýva z bodu 191 napadnutého rozsudku –, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora platí, že tejto ochrany sa má právo dovolávať každá osoba podliehajúca súdnej právomoci, u ktorej inštitúcia Únie vyvolala dôvodné očakávania tým, že jej poskytla konkrétne uistenia. Naopak, nikto sa nemôže dovolávať porušenia tejto zásady, pokiaľ neexistujú uvedené uistenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2017, Pappalardo a i./Komisia, C‑350/16 P, EU:C:2017:672, bod 39, ako aj z 21. februára 2018, Kreuzmayr, C‑628/16, EU:C:2018:84, bod 46).

58

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, rozsudok zo 16. septembra 2013 však nemohol u nich vyvolať legitímnu dôveru, že Rada po vydaní tohto rozsudku nebude môcť zmeniť uplatniteľné kritériá na zaradenie do zoznamu alebo v súlade s uvedeným rozsudkom prijať rozhodnutie o opätovnom zaradení do sporných zoznamov do budúcnosti. To bolo možné o to menej, ako vyplýva z bodov 193 a 194 napadnutého rozsudku, že Všeobecný súd v bodoch 64 a 82 rozsudku zo 16. septembra 2013 spresnil, že Rada bola ako normotvorca oprávnená upraviť uplatniteľné právne predpisy tak, aby rozšírila prípady, za akých môžu byť reštriktívne opatrenia prijaté, a mala k dispozícii lehotu dvoch mesiacov a desiatich dní na to, aby napravila zistené porušenia prípadným prijatím nových reštriktívnych opatrení voči odvolateľkám. Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že odvolateľky neuviedli vo svojom odvolaní nijaký ďalší konkrétny argument týkajúci sa údajného porušenia zásady právnej istoty zo strany Všeobecného súdu, takéto porušenie tak nemožno ďalej konštatovať.

59

Pokiaľ ide o zásadu ne bis in idem, ktorú zaručuje článok 50 Charty, stačí pripomenúť, že reštriktívne opatrenia majú preventívnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2011, Afrasiabi a i., C‑72/11, EU:C:2011:874, bod 44, ako aj z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 132), takže tejto zásady, ktorá sa vzťahuje na stíhanie a sankcie uložené za trestný čin, za ktorý už bol voči osobe vydaný oslobodzujúci alebo odsudzujúci právoplatný rozsudok v trestnom konaní, sa nemožno dovolávať na účely spochybnenia platnosti takýchto opatrení.

60

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 90, 196 a 199 napadnutého rozsudku usúdil, že Rada neporušila zásady ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty ani zásadu ne bis in idem.

61

Napokon odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd porušil ich právo na účinný prostriedok nápravy zakotvený v článku 47 Charty, keďže nekonštatoval, že Rada nemohla v prípade neexistencie nových skutočností alebo dôkazov zmeniť kritériá na ich opätovné zaradenie do sporných zoznamov.

62

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tento článok zabezpečuje v práve Únie ochranu priznanú článkom 6 ods. 1 a článkom 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný v Ríme 4. novembra 1950. Uvedený článok 47 vo svojom prvom odseku stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie boli porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Zásada účinnej súdnej ochrany však nemôže Rade brániť v tom, aby opätovne zaradila do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, určitú osobu alebo subjekt na základe iných dôvodov, než sú tie, o aké sa opieralo prvé zaradenie, alebo na základe totožného dôvodu založeného na iných dôkazoch. Cieľom tejto zásady je totiž zabezpečiť, aby bolo možné pred súdom napadnúť akt spôsobujúci ujmu, a nie aby sa nemohol na základe iných dôvodov alebo dôkazov prijať nový akt spôsobujúci ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, neuverejnený, EU:C:2018:966, body 53 a 54). Preto vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 53 a 54 tohto rozsudku uvedená zásada nebránila prijatiu sporných aktov z októbra 2013 a novembra 2013.

63

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhý a ôsmy odvolací dôvod, ako aj tretiu časť prvého a šiesteho odvolacieho dôvodu zamietnuť.

64

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľky uvádzajú, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nepreskúmal výhradu, ktorú pred ním uviedli, založenú na tom, že Rada prostredníctvom sporných aktov z októbra 2013 neposkytla objektívny dôvod ani odôvodnenie zmeny kritérií na zaradenie do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje.

65

Rada, ktorú podporuje Komisia, tvrdí, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

66

Vzhľadom na to, že odvolateľky v druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdia, že Všeobecný súd neodpovedal na ich tvrdenie, že kritériá na zaradenie do zoznamu neboli primerane odôvodnené, treba uviesť, že v bodoch 65 až 78 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol dôvody, pre ktoré sa takéto kritériá mali podľa neho považovať za odôvodnené a primerané. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd na takéto tvrdenie odpovedal.

67

V rozsahu, v akom treba druhú časť prvého odvolacieho dôvodu chápať tak, že Všeobecnému súdu vytýka, že ex offo neprihliadol k nedostatku formálneho odôvodnenia sporných aktov z októbra 2013, ktorými Rada zmenila kritériá na zaradenie do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, treba uviesť nasledujúce.

68

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že z odôvodnenia vyžadovaného článkom 296 ZFEÚ musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa tak dotknutým osobám umožnilo oboznámiť sa s dôvodmi prijatých opatrení a príslušnému súdu vykonať preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 138, ako aj citovanú judikatúru, a z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 50).

69

Toto odôvodnenie však musí byť prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na všetky právne pravidlá upravujúce dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, body 139 a 140, ako aj z 8. septembra 2016, Iranian Offshore Engineering & Construction/Rada, C‑459/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:646, bod 24).

70

V prvom rade treba konštatovať, že odôvodnenie 2 rozhodnutia 2013/497 uvádza, že kritériá na zaradenie do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, ktoré sa vzťahujú na osoby a subjekty pomáhajúce označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení príslušných rezolúcií Bezpečnostnej rady alebo rozhodnutia 2010/413/SZBP, sa majú upraviť tak, aby sa vzťahovali aj na osoby a subjekty obchádzajúce alebo porušujúce tieto ustanovenia. Toto odôvodnenie je v podstate uvedené aj v odôvodnení 2 nariadenia č. 971/2013.

71

Odôvodnenie, prečo Rada prijala kritérium týkajúce sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007), ktoré je základom opätovného zaradenia spoločnosti IRISL do sporných zoznamov, tak jasne vyplýva zo znenia sporných aktov z októbra 2013. Navyše ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 68 napadnutého rozsudku, všeobecné pravidlá Únie stanovujúce prijatie reštriktívnych opatrení sa musia vykladať s prihliadnutím na znenie a ciele rezolúcií Bezpečnostnej rady, ktoré vykonávajú (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 297, ako aj zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, EU:C:2011:735, bod 104).

72

V druhom rade treba najprv uviesť, že rozhodnutie 2013/497 vo svojich odôvodneniach 1 a 3 odkazuje na rozhodnutie 2010/413, ktoré mení a ktoré už vo svojom článku 20 ods. 1 písm. b) stanovovalo zmrazenie finančných prostriedkov osôb a subjektov, ktoré sú vlastnené či kontrolované spoločnosťou IRISL alebo konajú v jej mene.

73

Rovnako nariadenie č. 971/2013 sa týka nielen týchto rozhodnutí, ale tiež nariadenia č. 267/2012, ktoré mení a ktorého článok 23 ods. 2 písm. e) už tiež stanovoval zmrazenie finančných prostriedkov takýchto osôb a subjektov. Toto nariadenie č. 267/2012 nahradilo nariadenie č. 961/2010, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2010/413 a ktoré vo svojom článku 16 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov osôb a subjektov, ktoré sú vlastnené alebo kontrolované spoločnosťou IRISL.

74

Ďalej rozhodnutie 2010/413 vo svojich odôvodneniach 4 a 5 odkazuje na prijatie rezolúcie Bezpečnostnej rady č. 1929 (2010), ako aj na vyhlásenie zo 17. júna 2010, ktorým Európska rada výslovne vyzvala Radu, aby prijala opatrenia na vykonanie opatrení uvedených v rezolúcií č. 1929 (2010), ako aj „sprievodné opatrenia“. Tieto opatrenia sa mali vzťahovať na iránske odvetvie dopravy vrátane „spoločnosti IRISL a jej dcérskych spoločností“.

75

Okrem toho odôvodnenia 7 a 8 rozhodnutia 2010/413 uvádzajú, že rezolúcia č. 1929 (2010) rozšírila obmedzenia vo finančnej oblasti a cestovné obmedzenia uvalené rezolúciou č. 1737 (2006) na subjekty spoločnosti IRISL a že v súlade s vyhlásením zo 17. júna 2010 sa zmrazenie finančných prostriedkov malo uplatniť aj voči ďalším osobám a subjektom označeným Bezpečnostnou radou, pričom sa mali použiť tie isté kritériá. Nariadenie č. 961/2010 odkazovalo tiež na rozhodnutie 2010/413, na rezolúciu 1929 (2010) a na vyhlásenie zo 17. júna 2010.

76

Vzhľadom na tieto skutočnosti odôvodnenie, prečo Rada prijala prostredníctvom rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 961/2010 ustanovenia stanovujúce zmrazenie finančných prostriedkov dcérskych spoločností spoločnosti IRISL a všeobecnejšie osôb a subjektov, ktoré s ňou majú väzbu, s cieľom zabezpečiť účinnosť reštriktívnych opatrení, ktoré sa na ňu vzťahujú, a zabrániť tak, aby prostredníctvom nich došlo k možnému obchádzaniu, jasne, zrozumiteľne a jednoznačne vyplýva z týchto aktov, a to vzhľadom na ich historický kontext, ako aj na súbor pravidiel, ktorými sa riadia reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránskej islamskej republike.

77

Tento kontext, ktorý odvolateľky dobre poznajú, ako aj tento súbor pravidiel im tak umožnil pochopiť odôvodnenie uvedených ustanovení a Všeobecnému súdu vykonať svoje preskúmanie.

78

Za týchto podmienok treba vyvodiť záver, že sporné akty z októbra 2013 z právneho hľadiska dostatočne odôvodňujú zachovanie kritéria na zaradenie do zoznamu stanovujúceho zmrazenie finančných prostriedkov subjektov, ktoré sú vlastnené či kontrolované spoločnosťou IRISL alebo konajú v jej mene, ako aj jeho rozšírenie na subjekty, ktoré spoločnosti IRISL poskytujú poistenie alebo iné kľúčové služby.

79

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď ex offo neprihliadol k nedostatku odôvodnenia sporných aktov z októbra 2013.

80

Z toho vyplýva, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

81

Vo svojom štvrtom a siedmom odvolacom dôvode odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že ich právo na obhajobu bolo pri prijímaní sporných aktov z októbra 2013 a novembra 2013 dodržané. V prvom rade odvolateľky tvrdia, že vzhľadom na to, že kritérium týkajúce sa väzby so spoločnosťou IRISL výslovne uviedlo meno tohto subjektu, malo sa považovať za kritérium ad hominem, takže Rada bola povinná ich informovať o zmenách, ktoré zamýšľala vykonať, a umožniť im, aby predložili svoje pripomienky. V druhom rade uvádzajú, že Rada pred svojím rozhodnutím o opätovnom zaradení spoločnosti IRISL do zoznamu nezohľadnila jej pripomienky a že ich opätovne zaradila do sporných zoznamov pred tým, ako odpovedala na ich pripomienky a ako im poskytla dokumenty odôvodňujúce toto opätovné zaradenie do zoznamu.

82

Rada podporovaná Komisiou spochybňuje dôvodnosť štvrtého a siedmeho odvolacieho dôvodu.

83

V prvom rade treba pripomenúť, že pokiaľ ide o individuálne reštriktívne opatrenia, dodržanie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu predovšetkým vyžaduje, aby príslušný orgán Únie oznámil dotknutej osobe skutočnosti, ktoré má k dispozícii na účely odôvodnenia svojho rozhodnutia a ktoré svedčia v jej neprospech (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 121 a citovaná judikatúra).

84

V prejednávanej veci však odvolateľky nespochybňujú, že kritérium týkajúce sa väzby so spoločnosťou IRISL, ktoré vyplýva zo sporných aktov z októbra 2013, predstavuje všeobecne záväzný akt, ako to Všeobecný súd správne pripomenul v bode 97 napadnutého rozsudku, keďže objektívne a abstraktne vymedzuje kategóriu osôb a subjektov, odlišných od samotnej IRISL, na ktoré sa môžu uplatňovať reštriktívne opatrenia, ani to, že na iné odvolateľky než IRISL sa toto kritérium individuálne nevzťahuje.

85

Za týchto podmienok Rade neprislúchalo, aby pred prijatím kritéria týkajúceho sa väzby so spoločnosťou IRISL poskytla iným odvolateľkám než IRISL informácie, ktoré mala k dispozícii.

86

Pokiaľ ide o samotnú IRISL, treba konštatovať, že uvedené kritérium neumožňuje, aby sa voči nej prijali individuálne reštriktívne opatrenia, takže povaha ad hominem, ktorej sa dovoláva v súvislosti s týmto kritériom, nevedie k vzniku povinnosti Rady uplatniť judikatúru citovanú v bode 83 tohto rozsudku. V každom prípade treba uviesť, že právna úprava predchádzajúca sporným aktom z októbra 2013 už v súvislosti s ňou stanovovala takéto kritérium ad hominem, takže v dôsledku nedostatku informácií o predmetnej zmene neutrpela ujmu, a predovšetkým nebola zbavená možnosti obrátiť sa na Radu, aby vyjadrila svoj názor v súvislosti s individuálnou povahou tohto kritériá, a to prípadne po vyhlásení rozsudku zo 16. septembra 2013.

87

Za týchto podmienok treba konštatovať, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že pri prijímaní uvedených aktov nedošlo k porušeniu práva odvolateliek na obhajobu.

88

V druhom rade, pokiaľ ide o otázku, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 173 až 181 napadnutého rozsudku konštatoval, že Rada pri ich opätovnom zaradení do sporných zoznamov neporušila ich právo na obhajobu, treba pripomenúť, že v prípade následného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, ktorým sa ponecháva meno určitej osoby alebo subjektu v zozname osôb a subjektov, ktorých finančné prostriedky sa zmrazujú, musia byť pred prijatím takého rozhodnutia dotknutej osobe alebo subjektu oznámené skutočnosti uplatnené proti nim a takisto im musí byť poskytnutá možnosť byť vypočutý (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 62, a zo 7. apríla 2016, Central Bank of Iran/Rada, C‑266/15 P, EU:C:2016:208, bod 32).

89

Ak sa poskytli dostatočne presné informácie umožňujúce dotknutej osobe účinne vyjadriť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným Radou v jej neprospech, zásada dodržania práva na obhajobu nezahŕňa povinnosť tejto inštitúcie umožniť z vlastného podnetu prístup k všetkým dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je teda povinná umožniť prístup k všetkým správnym dokumentom týkajúcim sa dotknutého opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, EU:C:2011:735, bod 92, ako aj z 28. júla 2016, Tomana a i./Rada a Komisia, C‑330/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:601, bod 66).

90

Je takisto dôležité spresniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa právo byť vypočutý pred prijatím aktov, ktorými sa ponechávajú v platnosti reštriktívne opatrenia voči osobám alebo subjektom, na ktoré sa už tieto opatrenia vzťahujú, uplatňuje v prípade, ak Rada voči týmto osobám alebo týmto subjektom uplatnila nové skutočnosti, a nie v prípade, ak je takéto ponechanie v platnosti založené na tých istých dôvodoch, ako sú dôvody, ktoré odôvodňovali prijatie pôvodného aktu, ktorým boli uložené predmetné reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, bod 63, ako aj z 28. júla 2016, Tomana a i./Rada a Komisia, C‑330/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:601, bod 67).

91

Ako uviedla generálna advokátka v bode 190 svojich návrhov, v prejednávanej veci je relevantným okamihom na posúdenie toho, či Rada dodržala právo odvolateliek byť vypočutý, dátum, ku ktorému boli opätovne zaradené do sporných zoznamov, a síce 26. november 2013. Ako pritom vyplýva z bodov 173 až 175 napadnutého rozsudku, Rada oznámila odvolateľkám v listoch z 22. či 30. októbra 2013 dôvody zamýšľaného opätovného zaradenia do zoznamu, ktoré boli založené na rovnakých skutkových okolnostiach a boli v podstate totožné s tými, ktoré boli uvedené v rozhodnutiach o prvom zaradení do zoznamu prijatých v roku 2010, takže išlo o skutočnosti, ktoré už im boli známe. Z bodov 176 až 180 napadnutého rozsudku okrem toho vyplýva, že v listoch z 15. či 19. novembra 2013 odvolateľky predložili svoje pripomienky k týmto skutočnostiam pred prijatím sporných aktov z novembra 2013, na ktoré Rada odpovedala 27. novembra 2013 tak, že im doručila dokumenty zo svojho spisu.

92

Ako okrem toho uviedla generálna advokátka v bode 193 svojich návrhov, na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, Rada nie je povinná odpovedať na pripomienky, ktoré dotknutá osoba alebo subjekt predložili pred prijatím zamýšľaných reštriktívnych opatrení. Zaslanie takejto odpovede hneď po vypočutí dotknutých osôb totiž súvisí skôr s odôvodnením aktu, ktorým sú tieto opatrenia prijaté, než s dodržovaním práv na obhajobu.

93

Za týchto podmienok treba vyvodiť záver, že sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že Rada pri prijímaní sporných aktov z novembra 2013 neporušila právo odvolateliek na obhajobu.

94

Z toho vyplýva, že štvrtý a siedmy odvolací dôvod sa musia zamietnuť.

95

Vo svojom treťom, piatom a deviatom odvolacom dôvode, ako aj v prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu a v druhej časti svojho šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľky tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, a to jednak v bodoch 63, 71, 74 a 76 napadnutého rozsudku, že sporné akty z októbra 2013 boli odôvodnené a primerané cieľu spočívajúcemu v boji proti šíreniu jadrových zbraní v Iráne, a jednak v bodoch 93 až 95 napadnutého rozsudku, že prijatie týchto aktov, ktoré sú podľa nich nezlučiteľné s týmto cieľom, v nadväznosti na rozsudok zo 16. septembra 2013, nepredstavovalo zneužitie právomoci zo strany Rady. Všeobecný súd sa okrem toho dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že sporné akty z októbra 2013 a novembra 2013 nezasiahli neodôvodneným a neprimeraným spôsobom do ich základných práv, a to predovšetkým do práva vlastniť majetok a práva na ochranu ich dobrej povesti.

96

Odvolateľky predovšetkým tvrdia, že kritérium týkajúce sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007) nie je vhodné a primerané cieľu spočívajúcemu v boji proti šíreniu jadrových zbraní v Iráne, keďže neexistuje nijaká spojitosť medzi prepravou zbraní zakázanou v bode 5 tejto rezolúcie, činnosťami dotknutého subjektu a šírením jadrových zbraní. To platí aj v prípade kritéria týkajúceho sa väzby so spoločnosťou IRISL, keďže zaradenie dcérskej spoločnosti do zoznamu subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, je odôvodnené len vtedy, ak sa materská spoločnosť podieľala na šírení jadrových zbraní.

97

Odvolateľky sa ďalej domnievajú, že úvahy Všeobecného súdu si vzájomne odporujú. Všeobecný súd potvrdil zákonnosť týchto kritérií bez toho, aby vysvetlil, prečo sú vhodné a primerané tomuto cieľu, a zároveň v bodoch 101 a 102 napadnutého rozsudku nesprávne usúdil, že uvedené kritériá nepredpokladajú existenciu spojitosti medzi odvolateľkami a šírením jadrových zbraní, a ani Rade neuložil povinnosť, aby takúto spojitosť preukázala. Všeobecný súd tým tieto kritériá vyložil príliš široko.

98

Odvolateľky dodávajú, že Všeobecný súd tiež nevykonal analýzu, ako by ich opätovné zaradenie do sporných zoznamov umožnilo dosiahnuť uvedený cieľ a vyvinúť tlak na Iránsku islamskú republiku, keďže na rozdiel od toho, čo je uvedené v napadnutom rozsudku, IRISL nie je vlastnená ani kontrolovaná iránskou vládou. Napokon spresňujú, že tým, že kritérium týkajúce sa väzby so spoločnosťou IRISL znovu výslovne uviedlo meno spoločnosti IRISL, táto spoločnosť bola v celosvetovom meradle vnímaná ako subjekt podporujúci šírenie jadrových zbraní, čo malo vážne následky pre jej dobrú povesť a jej obchodné záležitosti.

99

Rada podporovaná Komisiou namieta proti argumentácii odvolateliek.

100

V rámci tretieho, piateho a deviateho odvolacieho dôvodu, ako aj v rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a druhej časti šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľky v podstate v prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd sa nesprávne domnieval, že zásah do ich základného práva vlastniť majetok a do práva na ochranu ich dobrej povesti, ktorý mohli spôsobiť sporné akty z októbra 2013 a novembra 2013, bol primeraný a že znenie kritéria týkajúceho sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007) a kritéria týkajúceho sa väzby so spoločnosťou IRISL takisto rešpektovalo zásadu proporcionality, pričom vychádzali z tej istej argumentácie.

101

Najskôr treba pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 1 Charty akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd zakotvených v tejto Charte musí byť ustanovené zákonom a musí rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd, pričom na základe zásady proporcionality sú obmedzenia možné len vtedy, ak sú potrebné a skutočne spĺňajú ciele všeobecného záujmu uznané Úniou alebo potrebu chrániť práva a slobody iných.

102

Ako teda Všeobecný súd správne pripomenul v bodoch 204 a 205 napadnutého rozsudku, právo vlastniť majetok zakotvené v článku 17 Charty nie je absolútnou výsadou. Okrem toho zásada proporcionality vyžaduje, aby prostriedky zavedené ustanovením práva Únie umožňovali uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/ Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, bod 122, ako aj citovaná judikatúra, a z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, EU:C:2018:966, bod 76).

103

Pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, Súdny dvor priznal normotvorcovi Únie široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých sa z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického alebo sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia, ako to tiež správne uviedol Všeobecný súd v bode 62 napadnutého rozsudku. Z toho vyvodil, že zákonnosť takého opatrenia môže ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v týchto oblastiach vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať (rozsudok z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 120, ako aj citovaná judikatúra).

104

Pokiaľ ide o cieľ sledovaný Radou pri prijímaní sporných aktov z októbra 2013 a novembra 2013, ktoré zmenili rozhodnutie 2010/413 a nariadenie č. 267/2012, Súdny dvor už rozhodol, že cieľom tohto rozhodnutia a tohto nariadenia je zabrániť šíreniu jadrových zbraní a vyvinúť tak tlak na Iránsku islamskú republiku, aby dotknuté činnosti ukončila. Tento cieľ, ktorý zapadá do širšieho rámca úsilia spojeného s udržaním medzinárodného mieru a bezpečnosti, je legitímny (rozsudok z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, EU:C:2018:966, bod 77, ako aj citovaná judikatúra).

105

Ďalej, pokiaľ ide o primeranosť sporných aktov z októbra 2013 a novembra 2013 na dosiahnutie uvedeného cieľa, treba v súvislosti s kritériom týkajúcim sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007) uviesť – ako tvrdí Rada–, že z tejto rezolúcie vyplýva, že Bezpečnostná rada považovala zákaz prepravy zbraní z Iránu stanovený v bode 5 za zodpovedajúci cieľu, ktorým je zabezpečiť, aby iránsky jadrový program slúžil výhradne na mierové účely, a zabrániť tomu, aby Iránska islamská republika vyvíjala citlivé technológie na podporu svojich jadrových a raketových programov.

106

Ako poznamenala generálna advokátka v bodoch 76 a 77 svojich návrhov, príjmy z obchodu zo zbraňami môžu iránskej vláde priamo alebo nepriamo poskytovať zdroje alebo prostriedky rôznej povahy, ktoré jej umožnia pokračovať v činnostiach súvisiacich so šírením jadrových zbraní a ktoré tiež možno na tento účel presmerovať.

107

Za týchto podmienok umožňuje kritérium týkajúce sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007) sledovať správanie osôb a subjektov, ktoré môžu podporovať činnosti súvisiace so šírením jadrových zbraní v Iráne, aj keď tieto osoby a subjekty nemajú nijakú priamu alebo nepriamu spojitosť so šírením jadrových zbraní a nie sú do týchto činností zapojené, ako Všeobecný súd správne uviedol v bodoch 101 a 102 napadnutého rozsudku, takže toto kritérium sa zdá byť vhodné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 104 tohto rozsudku.

108

Pokiaľ ide o nevyhnutnosť uvedeného kritéria, na rozdiel od toho, čo tvrdia odvolateľky, skutočnosť, že toto kritérium umožňuje prijatie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov bez existencie spojitosti medzi dotknutými osobami alebo subjektmi a šírením jadrových zbraní, nemôže viesť k záveru, že tieto opatrenia idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa, keďže Súdny dvor už rozhodol, že sa nezdá, že také kritérium na zaradenie do zoznamu, akým je kritérium podpory poskytovanej iránskej vláde, ktoré umožňuje zamerať sa na vlastné činnosti dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu, ktoré ako také nemajú nijakú priamu alebo nepriamu spojitosť so šírením jadrových zbraní, avšak môžu ho podporovať, ide nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie uvedeného cieľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2018, National Iranian Tanker Company/Rada, C‑600/16 P, EU:C:2018:966, bod 78). Treba tiež zdôrazniť, že značný počet rezolúcií Bezpečnostnej rady, ako aj jednotlivé opatrenia Únie, ktoré boli postupne prijaté, odrážajú potrebu rozšíriť škálu reštriktívnych opatrení určených na dosiahnutie toho istého cieľa.

109

Pokiaľ ide o dosah kritéria týkajúceho sa väzby so spoločnosťou IRISL, treba uviesť, že je súčasťou právneho rámca, ktorý je jasne vymedzený cieľmi sledovanými právnymi predpismi upravujúcimi reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránskej islamskej republike.

110

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ sú zmrazené finančné prostriedky subjektu poskytujúceho podporu iránskej vláde, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento subjekt bude vyvíjať tlak na subjekty, ktoré vlastní alebo kontroluje, aby obišiel účinky opatrení, ktoré sa ho týkajú, takže zmrazenie finančných prostriedkov týchto subjektov je nevyhnutné a vhodné na zabezpečenie účinnosti prijatých opatrení a zaručenie toho, že tieto opatrenia sa nebudú obchádzať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2016, NIOC a i./Rada, C‑595/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:721, bod 89, ako aj citovanú judikatúru).

111

Toto kritérium tak objektívne definuje vymedzenú kategóriu osôb a subjektov, ktoré by v dôsledku väzieb, ktoré ich spájajú so spoločnosťou IRISL, mohli uľahčiť obchádzanie reštriktívnych opatrení, ktoré sa vzťahujú na poslednú uvedenú spoločnosť, a teda ohroziť cieľ pripomenutý v bode 104 tohto rozsudku, ktorým je zabrániť šíreniu jadrových zbraní a vyvinúť tak tlak na Iránsku islamskú republiku, bez ohľadu na prípadné zapojenie týchto osôb a subjektov do činností spočívajúcich v šírení jadrových zbraní, a nezdá sa teda, že zjavne prekračuje rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie tohto cieľa.

112

Treba dodať, že s prihliadnutím na úvahy uvedené v bodoch 106 až 111 tohto rozsudku sa tvrdenie odvolateliek, že úvahy Všeobecného súdu si navzájom odporujú, keďže konštatoval, že kritérium týkajúce sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007) a kritérium týkajúce sa väzby so spoločnosťou IRISL, aj keď sú odôvodnené a primerané uvedenému cieľu, si nevyžadovali preukázanie spojitosti medzi dotknutou osobou či subjektom a šírením jadrových zbraní, musí zamietnuť. Všeobecný súd tým nepoužil príliš široký výklad týchto kritérií a jeho úvahy si navzájom neodporujú.

113

Pokiaľ ide ďalej o údajný zásah do dobrej povesti odvolateliek, Všeobecný súd sa takisto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 209 napadnutého rozsudku uviedol, že Rada netvrdila, že boli samy osebe zapojené do šírenia jadrových zbraní, takže neboli osobne spájané s konaniami, ktoré predstavujú ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, a že zásah do ich dobrej povesti bol tak nevyhnutne menší ako v prípade, ak by ich opätovné zaradenie do sporných zoznamov bolo založené na takomto dôvode. Pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa väzby so spoločnosťou IRISL, nevyplýva z neho ani to, že by IRISL bola osobne zapojená do šírenia jadrových zbraní. Nezdá sa tak, že uvedený zásah zjavne prekračuje to, čo je nevyhnuté s ohľadom na mimoriadny význam cieľa uvedeného v bode 104 tohto rozsudku a na potrebu, aby sa vo všeobecných kritériách, ktorými sa musí riadiť zaradenie osôb a subjektov do zoznamov osôb a subjektov, ktorých majetok sa zmrazuje, jasne a presne definovali osoby a subjekty, a síce v prejednávanej veci väzby so spoločnosťou IRISL, ktoré samy osebe, ak sú preukázané, takéto zaradenie do zoznamu odôvodňujú.

114

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa v bodoch 71, 73, 75 až 77, 103 a 208 napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v podstate usúdil, že kritérium týkajúce sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007) a kritérium týkajúce sa väzby so spoločnosťou IRISL sa mali považovať za kritériá dodržiavajúce zásadu proporcionality, a ďalej tým, že sa domnieval, že obmedzenia práva vlastniť majetok a poškodenie ich dobrej povesti nie sú zjavne neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom.

115

V druhom rade odvolateľky nepredložili dôkazy, ktoré by mohli preukázať zneužitie právomoci, ktorého sa dopustila Rada tým, že prijala sporné akty z októbra 2013. Podľa judikatúry Súdneho dvora akt obsahuje vady vyplývajúce zo zneužitia právomoci iba v prípade, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukáže, že bol prijatý výlučne alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému Zmluvou na riešenie okolností prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 135), ako Všeobecný súd správne pripomenul v bode 92 napadnutého rozsudku.

116

Ako pritom vyplýva z bodov 46 až 63 a 101 až 114 tohto rozsudku, Všeobecný súd v bodoch 93 až 95 napadnutého rozsudku správne dospel k záveru, že rozsudok zo 16. septembra 2013 nebráni prijatiu týchto aktov, ktoré sú v súlade s legitímnym cieľom, ktorým je zabrániť šíreniu jadrových zbraní a vyvinúť tak tlak na Iránsku islamskú republiku, aby ukončila činnosti spočívajúce v šírení jadrových zbraní, takže správne zamietol žalobný dôvod založený na takomto zneužití právomoci.

117

Z toho vyplýva, že tretí, piaty a deviaty odvolací dôvod, ako aj prvá časť prvého odvolacieho dôvodu a druhá časť šiesteho odvolacieho dôvodu sa musia zamietnuť.

118

V rámci prvej časti svojho šiesteho odvolacieho dôvodu odvolateľky v prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne opomenul konštatovať, že Rada sa pri opätovnom zaradení spoločnosti IRISL do sporných zoznamov dopustila zjavne nesprávnych posúdení. Odôvodnenie Všeobecného súdu v bodoch 117 a 131 napadnutého rozsudku, ktoré sa zakladá na konštatovaní skutočných porušení rezolúcie č. 1747 (2007) v roku 2009, je fakticky nesprávne. Správa sankčného výboru Bezpečnostnej rady za rok 2009, z ktorej vychádzala Rada, neumožňuje konštatovať, že IRISL túto rezolúciu porušila. Všeobecný súd takisto nepriznal v bodoch 120 a 124 napadnutého rozsudku dostatočnú váhu dôkazom a predovšetkým svedectvám, ktoré predložili navrhovateľky na účely preukázania, že IRISL sa nepodieľala na porušovaní rezolúcie č. 1747 (2007).

119

Odvolateľky v druhom rade tvrdia, že Všeobecný súd v bodoch 136 až 165 napadnutého rozsudku opomenul konštatovať, že Rada sa dopustila nesprávnych posúdení skutkového stavu, keď usúdil, že opätovné zaradenie iných odvolateliek, ako je IRISL, do zoznamu bolo odôvodnené na základe kritéria týkajúceho sa väzby so spoločnosťou IRISL. Pokiaľ ide o spoločnosti Khazar Shipping Lines, IRISL Europe a Valfajr 8th Shipping Line, Všeobecný súd len konštatoval, že ich opätovné zaradenie do sporných zoznamov bolo odôvodnené tým, že ich vlastní IRISL, pričom Rada neposúdila podiel na ich vlastníctve ani či bolo pravdepodobné, že by mohli byť vystavené tlaku, aby sa obchádzali obmedzenia uložené spoločnosti IRISL, a pokiaľ ide o spoločnosti Qeshm Marine Services & Engineering a Marine Information Technology Development, len uviedol, že ide o dcérske spoločnosti spoločnosti IRISL. Okrem toho Všeobecný súd nesprávne uviedol, že spoločnosti HDSL a Safiran Payam Darya Shipping Lines konali v mene spoločnosti IRISL tým, že ako skutoční príjemcovia prevzali niektoré z jej plavidiel. Pokiaľ ide o spoločnosť Irano Misr Shipping, Rada neuviedla služby, ktoré poskytuje, ani to, prečo sú kľúčové.

120

Rada a Komisia sa domnievajú, že prvá časť šiesteho odvolacieho dôvodu je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

121

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že len Všeobecný súd má právomoc konštatovať a posudzovať skutkový stav a v zásade skúmať dôkazy, ktoré uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž tieto dôkazy boli získané riadne a boli rešpektované všeobecné právne zásady, ako aj procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, jedine Všeobecnému súdu prislúcha posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať dôkazom, ktoré mu boli predložené. Toto posúdenie teda nepredstavuje – s výnimkou prípadu skreslenia týchto dôkazov – právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok zo 7. apríla 2016, Akhras/Rada, C‑193/15 P, EU:C:2016:219, bod 67 a citovaná judikatúra).

122

V prejednávanej veci v rozsahu, v akom odvolateľky tvrdia, že opätovné zaradenie spoločnosti IRISL do zoznamu na základe kritéria týkajúceho sa porušenia rezolúcie č. 1747 (2007) nebolo odôvodnené vzhľadom na správu sankčného výboru Bezpečnostnej rady za rok 2009, na ktorú poukázala Rada, a na svedectvá, ktoré predložili, treba konštatovať, že odvolateľky v skutočnosti navrhujú, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov, ktoré boli predložené Všeobecnému súdu, ako aj dôkaznú silu, ktorú im treba priznať, bez toho, aby tvrdili, že došlo k skresleniu týchto dôkazov, čo však v štádiu odvolania nie je prípustné. Z týchto dôvodov je neprípustná ich argumentácia týkajúca sa skutkových zistení Všeobecného súdu uvedených v bodoch 136 až 165 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o skutočnosť, že IRISL vlastní spoločnosti Khazar Shipping Lines, IRISL Europe a Valfajr 8th Shipping Line, že kontroluje spoločnosti Qeshm Marine Services & Engineering a Marine Information Technology Development, že spoločnosti HDSL a Safiran Payam Darya Shipping Lines konali jej v mene a že jej Irano Misr Shipping poskytovala kľúčové služby.

123

Z toho vyplýva, že prvá časť šiesteho odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

124

Keďže všetky odvolacie dôvody boli zamietnuté, treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.

125

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

126

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

127

Keďže Rada navrhla zaviazať odvolateľky na náhradu trov konania a odvolateľky nemali úspech vo svojich dôvodoch, treba ich okrem znášania vlastných trov konania zaviazať aj na náhradu trov vynaložených Radou.

128

V súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní Komisia znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: