–

X, v zastúpení: E. C. Cerezo‑Weijsenfeld, advocaat,

–

holandská vláda, v zastúpení: J. Langer, M. K. Bulterman a M. H. S. Gijzen, splnomocnení zástupcovia,

–

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet, M. Jacobs a C. Van Lul, splnomocnené zástupkyne,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande, C. Cattabriga a G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 39 smernice Rady 2005/85/ES Rady z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca v členských štátoch (Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13) a článku 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98), v spojení s článkom 18, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi X a Belastingdienst/Toeslagen (daňový úrad – oddelenie príspevkov, Holandsko) vo veci rozhodnutia tohto úradu, ktorým sa ukladá X, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, povinnosť vrátiť finančné príspevky na náklady spojené s prenájmom a zdravotnou starostlivosťou, ktoré mu boli poskytnuté.

3

Článok 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného 28. júla 1951 v Ženeve [Zbierka dohovorov Organizácie spojených národov, zb. 189, s. 137, č. 2545 (1954)], doplneného protokolom o právnom postavení utečencov uzavretým 31. januára 1967 v New Yorku, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967, nazvaný „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia (‚refoulement‘)“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.“

4

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), vo svojom článku 3 s názvom „Zákaz mučenia“ stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

5

Článok 13 tohto dohovoru znie:

„Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď k tomuto porušeniu došlo pri plnení úradných povinností.“

6

Odôvodnenia 5 a 8 smernice 2005/85 uvádzajú:

…

7

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na všetky žiadosti o azyl podané na území členských štátov, vrátane hraníc a tranzitných zón, a na odňatie postavenia utečenca.“

8

Podľa článku 39 uvedenej smernice s názvom „Právo na účinný opravný prostriedok“:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby každý žiadateľ o azyl mal právo na účinný opravný prostriedok pred súdnym orgánom proti:

…

3.   Tam, kde je to vhodné, členské štáty zavedú pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami, týkajúce sa:

…“

9

Odôvodnenia 2, 4 a 24 smernice 2008/115 stanovujú:

…

…

10

Článok 2 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.

11

Podľa článku 3 uvedenej smernice:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

12

Článok 12 ods. 1 smernice 2008/115 stanovuje:

„Rozhodnutia o návrate, [a prípadné – neoficiálny preklad] rozhodnutia o zákaze vstupu… a rozhodnutia o odsune sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch.

…“

13

Článok 13 tejto smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, znie:

„1.   Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2.   Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.

…“

14

V holandskom práve má žaloba podaná v prvostupňovom konaní na rechtbank (súd, Holandsko) proti rozhodnutiu Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (Štátny tajomník pre bezpečnosť a spravodlivosť, Holandsko) vo veciach medzinárodnej ochrany automatický odkladný účinok. Aj keď je možné podať odvolanie proti rozsudku vydanému rechtbank (súd), ktorým sa potvrdzuje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a uložení povinnosti návratu, odvolacie konanie nemá automatický odkladný účinok. Žalobca však môže požiadať voorzieningenrechter (sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení) na Raad van State (Štátna rada, Holandsko) o vydanie predbežných opatrení, ktorými by sa zabránilo vyhosteniu až do výsledku odvolacieho konania vo veci samej. Tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia sám osebe nemá automatický odkladný účinok.

15

Dňa 1. júla 2011 bolo X, irackému štátnemu príslušníkovi, oznámené rozhodnutie o odobratí dočasného povolenia na pobyt, ktoré získal, a o odmietnutí prijať jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ako aj o uložení mu povinnosti návratu. X podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko), ktorý zrušil uvedené rozhodnutie, pričom zachoval jeho právne účinky. Rozsudkom z 25. februára 2013 Raad van State (Štátna rada) zamietla odvolanie podané X proti tomuto rozsudku.

16

X okrem toho požiadal o preddavky na finančné príspevky na náklady spojené s prenájmom a zdravotnou starostlivosťou stanovené podľa holandského práva a boli mu vyplatené. Po vydaní rozsudku Raad van State (Štátna rada) z 25. februára 2013 daňový úrad – oddelenie príspevkov požiadalo o vrátenie týchto príspevkov, a to aj za obdobie, počas ktorého prebiehalo prvostupňové a odvolacie konanie proti rozhodnutiu z 1. júla 2011.

17

Vnútroštátny súd uvádza, že rozhoduje o odvolaní podanom X proti rozsudku rechtbank (súd), ktorým bola potvrdená povinnosť uložená tomuto žalobcovi vrátiť predmetné príspevky. V tejto súvislosti uvádza, že podľa vnútroštátneho súdu závisí otázka, či mal X počas obdobia, keď prebiehalo prvostupňové a odvolacie konanie začaté proti rozhodnutiu z 1. júla 2011, právo na tieto príspevky, od odkladného účinku týchto opravných prostriedkov. Automatický odkladný účinok žaloby v prvostupňovom konaní stanovený v holandskom práve tak priznáva X nárok na tieto príspevky. Vzhľadom však na to, že holandské právo nestanovuje automatický odkladný účinok v prípade odvolacieho konania a že ani X nepožiadal voorzieningenrechter (sudca rozhodujúci o predbežnom opatrení) na Raad van State (Štátna rada) o vydanie predbežných opatrení, tento súd sa domnieva, že X by mal počas odvolacieho konania nárok na tieto isté príspevky, len ak by právo Únie vyžadovalo, aby malo odvolanie automatický odkladný účinok.

18

Za týchto podmienok Raad van State (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19

Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 5. februára 2018 holandská vláda požiadala, aby bolo nariadené opätovné začatie ústnej časti konania v prípade, ak by Súdny dvor rozhodol, že o tejto veci rozhodne na základe otázky, ktorou sa zaoberal generálny advokát vo svojich návrhoch, či právomoc súdu prvého stupňa zrušiť rozhodnutie z 1. júla 2011 pri zachovaní jeho právnych účinkov vyžaduje, aby bolo odvolaniu proti tomuto rozhodnutiu priznaný automatický odkladný účinok. Vnútroštátny súd túto otázku nepredložil Súdnemu dvoru a nemali sa možnosť k nej vyjadriť ani účastníci konania.

20

V tejto súvislosti článok 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora umožňuje Súdnemu dvoru kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä, ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania.

21

V prejednávanej veci sa Súdny dvor domnieva, že nie je potrebné vyjadriť sa k otázke uvedenej v návrhu na nariadenie opätovného začatia ústnej časti konania. Okrem toho sa Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta domnieva, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie a že tieto boli predmetom diskusie v konaní pred ním. Za týchto podmienok nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C‑201/16, EU:C:2017:805, body 24 a 25).

22

Belgická vláda uplatňuje nedostatok právomoci Súdneho dvora na zodpovedanie predložených otázok z dôvodu, že predmet týchto otázok, t. j. zavedenie odvolania a rozhodnutie, ktorým sa tomuto odvolaniu v prípade potreby priznáva automatický odkladný účinok, proti prvostupňovým rozsudkom týkajúcim sa rozhodnutí, akým je rozhodnutie z 1. júla 2011, patrí do výlučnej právomoci členských štátov.

23

V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 39 smernice 2005/85 a článok 13 smernice 2008/115 obsahujú ustanovenia upravujúce právo na účinný prostriedok nápravy proti rozhodnutiam, ktorými príslušné orgány členských štátov zamietli vyhovieť žiadostiam o medzinárodnú ochranu a uložili žiadateľom povinnosť návratu, akým je rozhodnutie z 1. júla 2011.

24

Pokiaľ ide o otázku, či zavedenie odvolania proti prvostupňovým rozsudkom týkajúcim sa takýchto rozhodnutí a rozhodnutie, ktorým sa tomuto odvolaniu v prípade potreby priznáva automatický odkladný účinok, patria do výlučnej právomoci členských štátov, táto otázka je neoddeliteľne spojená s odpoveďami, ktoré treba poskytnúť na položené otázky, ktoré sa týkajú konkrétne rozsahu práva na prostriedok nápravy stanoveného v článku 39 smernice 2005/85 a v článku 13 smernice 2008/115 v spojení so zárukami stanovenými v článku 18, článku 19 ods. 2 a článku 47 Charty. Za týchto podmienok má Súdny dvor právomoc odpovedať na tieto otázky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. marca 2017, X a X, C‑638/16 PPU, EU:C:2017:173, bod 37, ako aj citovanú judikatúru).

25

Svojimi otázkami, ktoré je potrebné skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 39 smernice 2005/85 a článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 18 a článkom 19 ods. 2, ako aj s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá hoci stanovuje odvolanie proti prvostupňovému rozsudku potvrdzujúcemu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a uložení povinnosti návratu, nepriznáva tomuto opravnému prostriedku automatický odkladný účinok, aj keď sa dotknutá osoba dovoláva vážneho nebezpečenstva porušenia zásady zákazu vrátenia alebo vyhostenia.

26

Podľa článku 39 ods. 1 smernice 2005/85 členské štáty zabezpečia, aby každý žiadateľ o medzinárodnú ochranu mal právo na účinný opravný prostriedok pred súdnym orgánom, najmä proti rozhodnutiu o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Podľa znenia článku 39 ods. 3 písm. a) a b) tejto smernice tam, kde je to vhodné, členské štáty zavedú pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami, týkajúce sa jednak otázky, či tento opravný prostriedok bude mať ten účinok, že sa žiadateľovi do jeho výsledku povolí zostať v príslušnom členskom štáte, alebo jednak možnosti zákonného opravného prostriedku alebo ochranných opatrení v prípade, ak uvedený opravný prostriedok nemá taký účinok.

27

Podľa článku 13 ods. 1 smernice 2008/115 v spojení s článkom 12 ods. 1 tejto smernice sa dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiu vzťahujúcemu sa na návrat vydanému voči nemu.

28

Aj keď ustanovenia smerníc 2005/85 a 2008/115 ukladajú členským štátom povinnosť stanoviť právo na účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a proti rozhodnutiam o návrate, žiadne z týchto ustanovení nestanovuje, aby členské štáty priznali žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým bol v prvostupňovom konaní zamietnutý ich opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí ich žiadosti a rozhodnutiu o návrate, právo podať odvolanie, ani a fortiori, aby mal výkon takéhoto práva automatický odkladný účinok.

29

Takéto požiadavky navyše nemožno vyvodiť zo systematiky a z účelu týchto smerníc. Cieľ uvedených smerníc totiž spočíva podľa odôvodnenia 5 smernice 2005/85 v zavedení minimálneho rámca pre konania o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, najmä v Európskej únii, ako aj podľa odôvodnení 2 a 4 smernice 2008/115 v zavedení účinnej politiky odsunu a repatriácie pri úplnom rešpektovaní ich ľudských práv, ako aj dôstojnosti dotknutých osôb (pozri, pokiaľ ide o smernicu 2008/115, rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 48 a citovanú judikatúru). Naopak, z odôvodnení týchto smerníc nijako nevyplýva, že ich cieľom je uložiť členským štátom povinnosť zaviesť druhostupňové súdne konanie.

30

Bez toho, aby smernice 2005/85 a 2008/115 bránili tomu, aby členský štát stanovil druhý stupeň súdneho konania pre žaloby proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a rozhodnutiam o návrate, tieto smernice neobsahujú nijaké ustanovenie týkajúce sa zavedenia a úpravy takéhoto stupňa súdneho konania. Predovšetkým, ako uviedol generálny advokát v bode 41 svojich návrhov, ani zo znenia, systematiky alebo účelu týchto smerníc nevyplýva, že ak členský štát stanoví druhostupňové súdne konanie proti takýmto rozhodnutiam, odvolacie konanie, ktoré zavedie, by muselo nevyhnutne priznať automatický odkladný účinok opravnému prostriedku podanému žiadateľom.

31

Vzhľadom na uvedené treba zdôrazniť, že výklad smernice 2008/115, ako aj smernice 2005/85 treba, ako vyplýva z odôvodnenia 24 smernice 2008/115 a z odôvodnenia 8 smernice 2005/85, poskytnúť pri rešpektovaní základných práv a zásad uznaných najmä Chartou (rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 51).

32

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že keď sa štát rozhodne vrátiť žiadateľa o medzinárodnú ochranu do krajiny, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že bude vystavený reálnemu riziku zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 18 Charty v spojení s článkom 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, doplneného protokolom týkajúcim sa tohto postavenia, alebo s článkom 19 ods. 2 Charty, právo na účinný prostriedok nápravy stanovené v článku 47 Charty vyžaduje, aby takýto žiadateľ disponoval opravným prostriedkom s automatickým odkladným účinkom proti výkonu opatrenia umožňujúceho jeho navrátenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 54 a citovanú judikatúru).

33

Súdny dvor taktiež spresnil, že pokiaľ ide o rozhodnutie o návrate a o prípadné rozhodnutie o odsune, ochrana spätá s právom na účinný opravný prostriedok a tiež so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia musí byť zabezpečená tak, že sa žiadateľovi o medzinárodnú ochranu prizná právo na účinný opravný prostriedok s automatickým odkladným účinkom aspoň pred jedným súdnym orgánom. Okrem toho je úlohou členských štátov zabezpečiť plnú účinnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu pozastavením všetkých účinkov rozhodnutia o návrate počas lehoty na podanie tohto opravného prostriedku, a ak bol tento opravný prostriedok podaný, do rozhodnutia o ňom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, body 56, 58 a 61 a citovanú judikatúru, ako aj uznesenie z 5. júla 2018, C a i., C‑269/18 PPU, EU:C:2018:544, bod 50).

34

Vzhľadom na uvedené z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existenciu dvojstupňového súdneho konania si nevyžaduje ani článok 39 smernice 2005/85 a článok 13 smernice 2008/115, ani článok 47 Charty vykladaný so zreteľom na záruky obsiahnuté v jej článku 18 a článku 19 ods. 2 V skutočnosti musí totiž len existovať možnosť podať opravný prostriedok pred súdnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, EU:C:2011:524, bod 69, a z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 57).

35

V tejto súvislosti je ešte potrebné pripomenúť, že vzhľadom na skutočnosť, že Charta obsahuje práva zodpovedajúce právam zaručeným EDĽP, cieľom článku 52 ods. 3 Charty je zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi právami obsiahnutými v Charte a zodpovedajúcimi právami zaručenými EDĽP bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 47, ako aj zo 14. septembra 2017, K., C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 50 a citovanú judikatúru). Podľa vysvetliviek týkajúcich sa článku 47 Charty je prvý odsek tohto článku založený na článku 13 EDĽP. Súdny dvor musí teda zaručiť, aby výklad, ktorý poskytuje článku 47 prvému odseku Charty, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 13 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva (pozri analogicky rozsudky z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 77, a z 20. marca 2018, Menci, C‑524/15, EU:C:2018:197, bod 62).

36

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pritom ani pokiaľ ide o výhradu založenú na skutočnosti, že vyhostenie dotknutej osoby vystaví túto osobu skutočnému riziku, že s ním bude zaobchádzané v rozpore s článkom 3 EDĽP, článok 13 EDĽP neukladá vysokým zmluvným stranám povinnosť zaviesť dvojstupňové súdne konanie, ani priznať v prípade potreby odvolaciemu konaniu automatický odkladný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 5. júla 2016, A. M. v. Holandsko, CE:ECHR:2016:0705JUD002909409, § 70).

37

Z toho vyplýva, že ochrana, ktorú priznáva článok 39 smernice 2005/85 a článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 18 a článkom 19 ods. 2, ako aj článkom 47 Charty, žiadateľovi o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti a uložení mu povinnosti návratu, sa obmedzuje na existenciu jediného prostriedku súdnej nápravy.

38

V tejto súvislosti treba spresniť, že zavedenie druhostupňového súdneho konania proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a proti rozhodnutiam o návrate, ako aj rozhodnutie, ktorým sa tomuto súdnemu konaniu v prípade potreby priznáva automatický odkladný účinok, predstavujú, na rozdiel od tvrdenia belgickej vlády uvedeného v bode 22 tohto rozsudku, procesné pravidlá, ktoré slúžia na uplatnenie práva na účinný opravný prostriedok proti takýmto rozhodnutiam, stanoveného v článku 39 smernice 2005/85 a v článku 13 smernice 2008/115. Aj keď takéto procesné pravidlá patria do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov na základe zásady ich procesnej autonómie, Súdny dvor zdôraznil, že musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity (pozri analogicky rozsudok zo 17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García, C‑169/14, EU:C:2014:2099, body 31, 36 a 50 a citovanú judikatúru, ako aj uznesenie zo 16. júla 2015, Sánchez Morcillo a Abril García, C‑539/14, EU:C:2015:508, bod 33).

39

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora teda vyplýva, že procesné pravidlá žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), ani upravené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili alebo nadmerne sťažili výkon práv, ktoré im priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2014, Kone a i., C‑557/12, EU:C:2014:1317, bod 25, ako aj zo 6. októbra 2015, Târşia, C‑69/14, EU:C:2015:662, bod 27 a citovanú judikatúru).

40

Dodržanie požiadaviek vyplývajúcich zo zásad ekvivalencie a efektivity treba skúmať s prihliadnutím na postavenie predmetných ustanovení v celom konaní, priebeh tohto konania a osobitosti týchto ustanovení na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov (rozsudky z 1. decembra 1998, Levez, C‑326/96, EU:C:1998:577, bod 44, a z 27. júna 2013, Agrokonsulting‑04, C‑93/12, EU:C:2013:432, bod 38, ako aj citovaná judikatúra).

41

Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dodržanie tejto zásady vyžaduje rovnaké zaobchádzanie so žalobami vychádzajúcimi z porušenia vnútroštátneho práva a s podobnými žalobami vychádzajúcimi z porušenia práva Únie, a nie ekvivalenciu medzi vnútroštátnymi procesnými pravidlami, ktoré sú uplatniteľné na rôzne druhy konaní (rozsudok zo 6. októbra 2015, Târșia, C‑69/14, EU:C:2015:662, bod 34 a citovaná judikatúra).

42

Na jednej strane treba teda identifikovať porovnateľné konania alebo žaloby a na druhej strane určiť, či sa so žalobami vychádzajúcimi z vnútroštátneho práva zaobchádza priaznivejšie ako so žalobami týkajúcimi sa ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. februára 2015, Baczó a Vizsnyiczai, C‑567/13, EU:C:2015:88, bod 45, ako aj z 9. novembra 2017, Dimos Zagoriou, C‑217/16, EU:C:2017:841, bod 19).

43

Pokiaľ ide o porovnateľnosť žalôb, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý priamo pozná uplatniteľné vnútroštátne procesné pravidlá, aby overil podobnosť dotknutých žalôb z hľadiska ich predmetu, dôvodu a podstatných náležitostí (rozsudky z 27. júna 2013, Agrokonsulting‑04, C‑93/12, EU:C:2013:432, bod 39, a z 9. novembra 2017, Dimos Zagoriou, C‑217/16, EU:C:2017:841, bod 20).

44

Pokiaľ ide o podobné zaobchádzanie so žalobami, treba pripomenúť, že každý prípad, v ktorom sa vynára otázka, či je vnútroštátne procesné ustanovenie týkajúce sa žalôb založených na práve Únie menej výhodné ako ustanovenia vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy, musí skúmať vnútroštátny súd s prihliadnutím na postavenie dotknutých ustanovení v celom konaní, priebeh uvedeného konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, Dimos Zagoriou, C‑217/16, EU:C:2017:841, bod 21).

45

V prejednávanej veci vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že v určitých oblastiach správneho práva odlišných od oblasti medzinárodnej ochrany priznáva holandské právo odvolaniam automatický odkladný účinok. Vzhľadom na uvedené treba uviesť, že žiadny z účastníkov konania, ktorý predložil Súdnemu dvoru pripomienky, nevyjadril pochybnosti, pokiaľ ide o dodržanie zásady ekvivalencie vnútroštátnou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej. V každom prípade spis, ktorým disponuje Súdny dvor, neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorá by umožnila posúdiť, či sú odvolania podané v týchto oblastiach porovnateľné z hľadiska ich predmetu, dôvodu a podstatných náležitostí s oblasťou, o ktorú ide vo veci samej, ani skúmať, či musia byť prvé uvedené odvolania považované za priaznivejšie ako tie druhé s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v bode 44 tohto rozsudku.

46

Za týchto podmienok prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v bodoch 40 až 45 tohto rozsudku overil dodržanie zásady ekvivalencie (pozri analogicky rozsudok z 9. novembra 2017, Dimos Zagoriou, C‑217/16, EU:C:2017:841, bod 24).

47

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba zastávať názor, že v prejednávanej veci nezahŕňa požiadavky, ktoré idú nad rámec požiadaviek vyplývajúcich zo základných práv, najmä z práva na účinnú súdnu ochranu, zaručených v Charte. Vzhľadom na to, že ako vyplýva z bodu 34 tohto rozsudku, článok 47 Charty vykladaný so zreteľom na záruky obsiahnuté v článku 18 a článku 19 ods. 2 Charty vyžaduje len to, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti a rozhodnutie o návrate, môže účinne uplatniť svoje nároky pred súdom, samotná skutočnosť, že ďalší stupeň súdneho konania stanovený vo vnútroštátnom práve nemá automatický odkladný účinok, neumožňuje dospieť k záveru, že bola porušená zásada efektivity.

48

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 39 smernice 2005/85 a článok 13 smernice 2008/115 v spojení s článkom 18 a článkom 19 ods. 2, ako aj s článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá hoci stanovuje odvolanie proti prvostupňovému rozsudku potvrdzujúcemu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a uložení povinnosti návratu, nepriznáva tomuto opravnému prostriedku automatický odkladný účinok, aj keď sa dotknutá osoba dovoláva vážneho nebezpečenstva porušenia zásady zákazu vrátenia alebo vyhostenia.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 39 smernice Rady 2005/85/ES Rady z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca v členských štátoch a článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 18 a článkom 19 ods. 2, ako aj s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá hoci stanovuje odvolanie proti prvostupňovému rozsudku potvrdzujúcemu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu a uložení povinnosti návratu, nepriznáva tomuto opravnému prostriedku automatický odkladný účinok, aj keď sa dotknutá osoba dovoláva vážneho nebezpečenstva porušenia zásady zákazu vrátenia alebo vyhostenia.