I. Právny rámec

II. Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

III. Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

IV. Návrhy účastníkov konania v odvolacom konaní

V. O odvolaní

A. O prvom odvolacom dôvode založenom na nedostatočnom preskúmaní Všeobecným súdom

1. O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

2. O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu

a) Tvrdenia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

3. O tretej časti prvého odvolacieho dôvodu

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

4. O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

1) O prvej výhrade

2) O druhej výhrade

5. O piatej časti prvého odvolacieho dôvodu

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

6. Záver týkajúci sa prvého odvolacieho dôvodu

B. O druhom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom uplatnení článku 101 ZFEÚ

1. O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

2. O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

3. O tretej časti druhého odvolacieho dôvodu

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

C. O treťom odvolacom dôvode týkajúcom sa pokuty uloženej odvolateľke, ako aj o prvej časti prvého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom je založená na porušení neobmedzenej právomoci

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

VI. O čiastočnom zrušení napadnutého rozsudku

VII. O spore v prvostupňovom konaní

VIII. O trovách

1

Infineon Technologies AG sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. decembra 2016, Infineon Technologies/Komisia (T‑758/14, neuverejnený, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2016:737), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu v prvom rade na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2014) 6250 final z 3. septembra 2014 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP (Vec AT.39574 – Čipy pre karty) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) a subsidiárne na zníženie výšky pokuty, ktorá jej bola uložená.

2

Článok 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002, o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) vo svojich odsekoch 2 a 3 stanovuje:

„2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…

3.   Pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba trvania porušovania.“

3

Podľa článku 31 tohto nariadenia:

„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“

4

Pokiaľ ide o výpočet pokút, body 20 až 23 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“) uvádzajú:

5

Okolnosti predchádzajúce sporu a hlavné prvky sporného rozhodnutia, ako vyplývajú z bodov 1 až 40 napadnutého rozsudku, možno na účely prejednávanej veci zhrnúť takto.

6

Dňa 22. apríla 2008 bola Komisia spoločnosťou Renesas Technology Corp. a jej dcérskymi spoločnosťami (ďalej len „skupina Renesas“), ktoré požiadali o oslobodenie od pokút podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17, ďalej len „oznámenie o spolupráci“), informovaná o existencii kartelu v odvetví čipov pre karty. Po vykonaní neohlásených inšpekcií v priestoroch viacerých spoločností v tomto sektore a potom, ako im boli zaslané žiadostí o informácie, Komisia 28. marca 2011 začala konanie podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 po prvé proti spoločnostiam Koninklijke Philips NV a Philips France SAS (ďalej spoločne len „skupina Philips“), po druhé proti skupine Renesas, ako aj po tretie proti spoločnostiam Samsung Electronics Co. Ltd a Samsung Semiconductor Europe GmbH (ďalej spoločne len „skupina Samsung“).

7

V apríli 2011 Komisia začala so skupinami Renesas, Samsung a Philips rokovania o urovnaní v zmysle článku 10a nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81). Tieto rokovania boli prerušené v októbri 2012.

8

Dňa 18. apríla 2013 Komisia zaslala skupine Renesas, spoločnosti Hitachi Ltd, spoločnosti Mitsubishi Electric Corp., skupine Samsung, odvolateľke a skupine Philips oznámenie o výhradách. Vo svojich pripomienkach k oznámeniu o výhradách odvolateľka a skupina Philips spochybnili pravosť niektorých dokumentov, ktoré predložila skupina Samsung po konaní o urovnaní. Skupina Samsung odpovedala na tieto pripomienky a predložila Komisii ďalšie dokumenty. Pravosti týchto dokumentov sa okrem iného venovali dva opisy skutkových okolností, ktoré vyhotovila Komisia 9. októbra 2013 a 25. júla 2014.

9

Vypočutie sa uskutočnilo 20. novembra 2013.

10

Komisia 3. septembra 2014 prijala sporné rozhodnutie.

11

Týmto rozhodnutím Komisia konštatovala, že štyri podniky, a síce odvolateľka, skupiny Philips, Renesas a Samsung, sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3) (ďalej len „Dohoda o EHP“) v odvetví čipov pre karty v celom Európskom hospodárskom priestore (EHP) (ďalej len „predmetné porušenie“). Toto porušenie, ku ktorému došlo v období od 24. septembra 2003 do 8. septembra 2005, sa týkalo čipov pre karty.

12

Trh s čipmi pre karty zahŕňal dva segmenty, a to trh s čipmi pre SIM karty, používané hlavne pre mobilné telefóny (ďalej len „čipy SIM“) a trh s čipmi pre karty, ktoré nie sú SIM kartami, používané pre banky, bezpečnosť a identifikáciu (ďalej len „čipy, ktoré nie sú SIM“). V čase dotknutého porušenia sa tento trh vyznačoval trvalým poklesom cien, tlakom na ceny zo strany hlavných zákazníkov výrobcov čipových kariet, nerovnováhou ponuky vo vzťahu k dopytu v dôsledku zvýšenia dopytu a neustáleho a rýchleho technologického vývoja, ako aj štruktúrou zmluvných rokovaní so zákazníkmi.

13

Pokiaľ ide o hlavné znaky predmetného porušenia, Komisia zastávala názor, že sankcionovaný kartel sa zakladal na súbore dvojstranných kontaktov, ktoré v rokoch 2003 a 2004 prebiehali medzi adresátmi sporného rozhodnutia každý týždeň. Podľa Komisie účastníci porušenia koordinovali svoju cenovú politiku v oblasti čipov pre karty prostredníctvom kontaktov týkajúcich sa stanovovania ceny, najmä osobitných cien navrhovaných hlavným zákazníkom, minimálnych cien a orientačných cien, poskytovania stanovísk o vývoji cien pre nasledujúci polrok a zámerov v oblasti stanovovania ceny, ale tiež výrobnej kapacity a jej využívania, budúceho správania sa na trhu, ako aj vyjednávania zmlúv so spoločnými zákazníkmi. Kalendár tajných kontaktov, ktorých zoznam je uvedený v tabuľke č. 4 sporného rozhodnutia, sledoval kalendár ekonomického cyklu. Komisia konštatovala prepojenie medzi týmito dvojstrannými kontaktmi, a to na základe účelu týchto kontaktov, ako aj ich dátumov. Počas uvedených dvojstranných kontaktov podniky niekedy otvorene uviedli, že došlo k ďalším dvojstranným kontaktom medzi účastníkmi predmetného porušenia a že získané informácie boli poskytnuté konkurentom.

14

Komisia kvalifikovala predmetné porušenie ako jediné a pokračujúce porušenie. Tajné kontakty sú totiž prepojené a dopĺňajú sa. Svojím vzájomným pôsobením prispeli k uskutočneniu všetkých protisúťažných účinkov v rámci celkového plánu, ktorý mal jediný cieľ. Podľa Komisie skupiny Samsung, Renesas a Philips vedeli o porušení v celom jeho rozsahu. Naproti tomu odvolateľka bola zodpovedná za toto porušenie len v rozsahu, v akom sa zúčastnila na zosúladených postupoch so skupinami Samsung a Renesas, vzhľadom na to, že neexistujú dôkazy, že bola v kontakte so skupinou Philips alebo že mala subjektívny dojem, že sa zúčastňuje na celom predmetnom porušení.

15

Nakoniec sa Komisia domnievala, že správanie dotknutých podnikov malo za cieľ obmedziť hospodársku súťaž v rámci Európskej únie a malo značný vplyv na obchod medzi členskými štátmi a medzi zmluvnými stranami Dohody o EHP.

16

Na účely výpočtu pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a usmernení z roku 2006 Komisia spresnila, že predmetné porušenie bolo spáchané úmyselne. Pri výpočte základnej výšky Komisia použila ukazovateľ ročnej hodnoty tržieb vychádzajúci zo skutočnej hodnoty tržieb za výrobky dotknuté kartelom, ktoré dotknuté podniky dosiahli počas mesiacov svojej aktívnej účasti na predmetnom porušení. Komisia uplatnila koeficient závažnosti predmetného porušenia vo výške 16 %. Pokiaľ ide o dĺžku trvania tohto porušenia, v prípade skupiny Philips ju stanovila na 11 mesiacov a 14 dní, v prípade odvolateľky na 18 mesiacov a 7 dní, v prípade skupiny Renesas na 23 mesiacov a 2 dni, ako aj v prípade skupiny Samsung na 23 mesiacov a 15 dní. Komisia uplatnila koeficient vo výške 16 % z hodnoty tržieb na základe dodatočnej sumy.

17

Z dôvodu poľahčujúcich okolností Komisia znížila odvolateľke výšku pokuty o 20 % vzhľadom na to, že bola zodpovedná za predmetné porušenie len v rozsahu, v akom sa zúčastnila na tajných dohodách so skupinami Samsung a Renesas, a nie so skupinou Philips. Na základe oznámenia o spolupráci priznala oslobodenie od pokút skupine Renesas a skupine Samsung znížila pokutu o 30 %.

18

Komisia v článku 1 sporného rozhodnutia konštatovala, že nasledujúce podniky sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 53 Dohody o EHP v odvetví čipov pre karty pokrývajúcom EHP:

19

V článku 2 tohto rozhodnutia Komisia uložila pokuty vo výške 82784000 eur odvolateľke [článok 2 písm. a)], 20148000 eur skupine Philips [článok 2 písm. b)], 0 eur skupine Renesas [článok 2 písm. c)] a 35116000 eur skupine Samsung [článok 2 písm. d)].

20

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 13. novembra 2014 podala odvolateľka žalobu v prvom rade na zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne na zníženie výšky pokuty, ktorá jej bola uložená.

21

Na podporu svojej žaloby odvolateľka uvádzala šesť žalobných dôvodov. Prvé dva žalobné dôvody sa týkali dodržiavania práva na obhajobu a zásady riadnej správy vecí verejných. Tretí žalobný dôvod bol založený na porušení článku 101 ods. 1 ZFEÚ. Štvrtý žalobný dôvod, ktorý bol uvedený subsidiárne, sa zakladal na nesprávnom uplatnení pojmu „jediné a pokračujúce porušenie“. Piaty a šiesty žalobný dôvod sa týkal pokuty.

22

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol tieto žalobné dôvody a v dôsledku toho aj žalobu odvolateľky v celom rozsahu.

23

Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

24

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

25

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri odvolacie dôvody.

26

Prvý odvolací dôvod sa skladá z piatich častí.

27

Vo svojej prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorý sa týka najmä bodu 160 napadnutého rozsudku, odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že z jedenástich údajne protiprávnych kontaktov, ku ktorým došlo medzi ňou samotnou a skupinami Samsung alebo Renesas, ktorých existenciu konštatovala Komisia, preskúmal len päť z nich, pričom odvolateľka spochybnila každý z týchto kontaktov. Toto neúplné a selektívne súdne preskúmanie sporného rozhodnutia je v rozpore s článkom 263 ZFEÚ a viedlo k nedostatočnému preskúmaniu výšky pokuty. Podľa odvolateľky protiprávnosť posúdení Komisie týkajúcich sa niektorého zo spochybnených kontaktov však mala viesť k zrušeniu zodpovedajúcich záverov Komisie v spornom rozhodnutí.

28

Všeobecný súd takisto porušil povinnosť odôvodnenia, ktorá je stanovená v článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Predovšetkým nepredložil dostatočné dôvody na odôvodnenie prístupu, ktorý uviedol v bode 160 napadnutého rozsudku, ako aj výberu piatich skúmaných kontaktov.

29

Takéto selektívne preskúmanie neumožnilo Všeobecnému súdu plne posúdiť závažnosť údajného porušenia a preskúmať výšku uloženej pokuty. Všeobecný súd nedostatočne odpovedal na tvrdenia odvolateľky týkajúce sa pokuty, ako to vyplýva z tretieho odvolacieho dôvodu. Predovšetkým vzhľadom na to, že jej účasť na porušení bola obmedzená na päť kontaktov, ktorých existencia sa preukázala, Všeobecný súd nemohol potvrdiť výšku pokuty, ktorú jej uložila Komisia.

30

Pokiaľ ide o nepreskúmané kontakty, Všeobecný súd len odkázal, a to najmä v bode 153 napadnutého rozsudku, na závery Komisie bez toho, aby ich preskúmal, ako to bol povinný urobiť.

31

Selektívne preskúmanie vykonané Všeobecným súdom je rozporuplné a nezlučiteľné s posúdeniami, ktoré uviedol v bodoch 136, 137 a 211 napadnutého rozsudku. Týmto selektívnym preskúmaním Všeobecný súd skreslil znaky porušenia uvádzaného Komisiou, keďže kontakty preskúmané Všeobecným súdom neboli postačujúce na to, aby podporili konštatovanie o jedinom a pokračujúcom porušení v prípade odvolateľky.

32

Všeobecný súd tým, že nepotvrdil ostatné kontakty zistené Komisiou, a osobitne tým, že nepreskúmal údajné kontakty medzi odvolateľkou a skupinou Renesas v priebehu roka 2003, ktoré sú uvedené v odôvodnení 160 sporného rozhodnutia, nemal žiaden základ pre konštatovanie, že medzi skupinou Samsung a odvolateľkou došlo počas tohto roka k protiprávnym stretnutiam. Podľa odvolateľky tak Všeobecný súd nemal k dispozícii nijaký dôkaz – okrem tých, ktoré spochybňuje –, ktorý by preukazoval existenciu a obsah kontaktov, ktoré mala v roku 2003 so skupinou Samsung.

33

Odvolateľka spresňuje že selektívne preskúmanie ovplyvňuje jej právne postavenie, keďže ju vystavuje neoprávneným nárokom zo strany tretích osôb, akými sú žiadosti o náhradu škody.

34

Komisia všetky tieto tvrdenia popiera.

35

Poznamenáva, že odvolateľka nespochybnila záver uvedený v odôvodneniach 38 až 41, 68, 76, 77, 246 a 297 sporného rozhodnutia, podľa ktorého sa ceny čipov pre karty v zásade stanovovali každoročne. Podľa Komisie sa tak Všeobecný súd mohol obmedziť len na overenie, či sa v rokoch 2003 až 2005 odvolateľka zúčastnila aspoň jedného protisúťažného kontaktu ročne. Stačilo by totiž, aby účinky hospodárskych výsledkov z protisúťažných kontaktov trvali aj po dátume, kedy k nim došlo.

36

Za týchto okolností Všeobecný súd nebol povinný odôvodniť svoj výber piatich preskúmaných kontaktov, ani to, že nepreskúmal účasť odvolateľky na ďalších šiestich kontaktoch.

37

Všeobecnému súdu nič nebránilo v tom, aby posúdil tvrdenia týkajúce sa závažnosti porušenia a výšky pokuty. Predovšetkým počet kontaktov, na ktorých sa odvolateľka zúčastnila, nemá nijaký vplyv na posúdenie závažnosti porušenia alebo na možnosť uplatniť percentuálny podiel závažnosti vo výške 16 %.

38

Takisto mu nič nebránilo v tom, aby preskúmal tvrdenia týkajúce sa účasti odvolateľky na jednom a pokračujúcom porušení, keďže sa odvolateľka zúčastnila aspoň na jednom kontakte ročne a tieto kontakty boli súčasťou celkového plánu. Mohol tiež správne posúdiť tvrdenia týkajúce sa protisúťažnej povahy kontaktov so skupinou Samsung, ku ktorým došlo 24. septembra a 3. novembra 2003, keďže dôkazy poskytnuté skupinou Renesas boli len jedným z ďalších dôvodov, pre ktoré Všeobecný súd potvrdil závery Komisie týkajúce sa dôveryhodnosti skupiny Samsung ako svedka a výmeny informácií počas uvedených kontaktov.

39

Tvrdenie odvolateľky týkajúce sa úplného zrušenia sporného rozhodnutia je podľa článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora neprípustné.

40

Tvrdenie týkajúce sa bodu 153 napadnutého rozsudku je irelevantné, keďže Všeobecný súd nevyvodil z odkazu na deväť protisúťažných kontaktov, ktoré sú iné než tie z 3. novembra a 27. novembra 2003, žiadne dôsledky.

41

Odvolateľka je vystavená žiadostiam o náhradu škody nie z dôvodu prístupu Všeobecného súdu, ale z dôvodu, že sa v priebehu rokov 2003 až 2005 zúčastnila aspoň na jednom protisúťažnom kontakte ročne.

42

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky týkajúce sa bodov 136 a 137 napadnutého rozsudku, zamieňa si dva odlišné pojmy, a síce dôkaz o počte protisúťažných kontaktov, na ktorých sa odvolateľka zúčastnila a preukázanie protisúťažnej povahy týchto kontaktov.

43

Na úvod treba poznamenať, že bod 160 napadnutého rozsudku sa týka posúdenia Všeobecného súdu v súvislosti s treťou časťou tretieho žalobného dôvodu, ktorú odvolateľka pred ním uviedla a ktorá je založená na neexistencii dôkazov umožňujúcich preukázať existenciu porušenia článku 101 ZFEÚ. Tento bod znie takto:

„… žalobkyňa nespochybňuje posúdenie Komisie, podľa ktorého sa ceny v zásade stanovili každoročne, čo okrem iného vyplýva z diskusií, na ktorých sa žalobkyňa zúčastnila. Za týchto podmienok na vyvodenie záveru o existencii alebo neexistencii porušenia článku 101 ZFEÚ stačí, aby sa pokiaľ ide o roky 2003 až 2005 preskúmalo, či sa žalobkyňa v priebehu každého z týchto troch rokov zúčastnila na jednom alebo prípadne dvoch protisúťažných diskusiách so skupinou Samsung alebo skupinou Renesas. Za týchto podmienok Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr päť kontaktov medzi odvolateľkou a skupinou Samsung alebo skupinou Renesas, a to kontakty z 24. septembra 2003 (prvý kontakt), z 3. novembra 2003 (druhý kontakt), z 18. marca 2004 (šiesty kontakt), z 1. až 8. júna 2004 (siedmy kontakt) a z 31. marca 2005 (jedenásty kontakt), pričom tento prvý a posledný kontakt vyznačujú podľa Komisie začiatok a koniec účasti odvolateľky na predmetnom porušení. Len v prípade, ak by týchto päť kontaktov neumožňovalo preukázať existenciu predmetného porušenia, Všeobecný súd preskúma, či ostatné kontakty, ako je napríklad kontakt zo 17. novembra 2003, o ktorých žalobkyňa vo svojich písomnostiach a na pojednávaní uviedla, že neboli protiprávne, prispeli alebo neprispeli k preukázaniu existencie tohto porušenia.“

44

Po preskúmaní tvrdení odvolateľky týkajúcich sa piatich uvedených kontaktov Všeobecný súd dospel v bode 207 napadnutého rozsudku k záveru, že sa Komisia nedopustila pochybenia, keď konštatovala, že sa odvolateľka v období od 24. septembra 2003 do 31. marca 2005 zúčastnila na protisúťažných diskusiách so skupinami Samsung a Renesas.

45

Všeobecný súd naopak nepreskúmal tvrdenia, ktorými odvolateľka spochybnila závery Komisie v súvislosti s ďalšími šiestimi dvojstrannými kontaktmi, ktoré boli proti nej použité v spornom rozhodnutí.

46

Odvolateľka spochybňuje tento prístup Všeobecného súdu v podstate z toho dôvodu, že je nezlučiteľný s požiadavkami úplného súdneho preskúmania, a to tak pri preskúmaní zákonnosti, ako aj pri preskúmaní výšky pokuty.

47

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa postupov podľa článku 101 a 102 ZFEÚ pozostáva z preskúmavania zákonnosti aktov inštitúcií, ktoré stanovuje článok 263 ZFEÚ, a ktoré môže byť doplnené na základe článku 261 ZFEÚ a na návrh odvolateliek tak, že Všeobecný súd uplatní svoju neobmedzenú súdnu právomoc, pokiaľ ide o sankcie uložené v tejto oblasti Komisiou (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 71).

48

Treba pripomenúť, že rozsah preskúmania zákonnosti stanovený v článku 263 ZFEÚ sa vzťahuje na všetky časti rozhodnutia Komisie týkajúce sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých hĺbkové právne aj vecné preskúmanie vykonáva Všeobecný súd s ohľadom na dôvody predložené odvolateľkou a s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti, ktoré táto odvolateľka predloží (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 72, ako aj citovanú judikatúru).

49

V prejednávanej veci sa odvolateľka usilovala najmä o to, aby sa vykonalo preskúmanie zákonnosti konštatovania Komisie o jej účasti na jedinom a pokračujúcom porušení v období od 24. septembra 2003 do 31. marca 2005.

50

Ako teda vyplýva z bodu 43 tohto rozsudku, Všeobecný súd odôvodnil obmedzenie svojho preskúmania na päť z jedenástich predmetných dvojstranných kontaktov okolnosťou, ktorú odvolateľka nespochybnila, že o cenách sa v zásade rokovalo každoročne. Je preto nutné dodať, ako to vyplýva z bodoch 115 a 116 tohto rozsudku, že odvolateľka neuviedla v odvolacom konaní nijaké prípustné tvrdenie, ktoré by mohlo toto odôvodnenie vyvrátiť.

51

Na jednej strane Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočným spôsobom vysvetlil dôvody, pre ktoré vykonal preskúmanie obmedzeného počtu kontaktov, ktoré odvolateľka spochybnila.

52

Na druhej strane treba konštatovať, že na potvrdenie zákonnosti konštatovania Komisie o účasti odvolateľky na predmetnom porušení sa Všeobecný súd mohol obmedziť na preskúmanie posúdení Komisie, ktoré sa týkali nielen prvého a posledného tajného kontaktu, ale tiež jedného alebo dvoch kontaktov za každý rok účasti.

53

Skutočnosť, že sa kartel v rámci porušenia trvajúceho určitú dobu prejavuje v rôznych obdobiach, ktoré môžu byť oddelené kratšími alebo dlhšími časovými intervalmi, totiž nemá vplyv na existenciu tohto kartelu, pokiaľ rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a spadajú do rámca porušenia, ktoré má jednotný a pokračujúci charakter (rozsudok z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, EU:C:2006:593, bod 169).

54

Navyše podľa ustálenej judikatúry platí, že skutočnosť, že sa podnik nezúčastňoval na všetkých prvkoch zakladajúcich kartelovú dohodu alebo že plnil menej významnú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, totiž nie je relevantná na účely konštatovania existencie porušenia z jeho strany, keďže tieto prvky sa majú zohľadňovať iba pri posudzovaní závažnosti porušenia a prípadne pri stanovení výšky pokuty (rozsudok zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 45 a citovaná judikatúra).

55

Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu sa teda musí v rozsahu, v akom je založená na porušení článku 263 ZFEÚ a porušení povinnosti odôvodnenia, zamietnuť.

56

Keďže, ako to vyplýva z bodu 46 tohto rozsudku, je prvá časť prvého odvolacieho dôvodu založená aj na porušení neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu a týka sa teda skutočností, ktoré budú preskúmané v rámci tretieho odvolacieho dôvodu, argumentácii uvedenej v tejto súvislosti sa bude Súdny dvor venovať spolu s týmto tretím odvolacím dôvodom.

57

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že na ňu v bode 118 napadnutého rozsudku neoprávnene preniesol dôkazné bremeno preukázania nepravosti interného e‑mailu skupiny Samsung z 3. novembra 2003 (ďalej len „e‑mail z 3. novembra 2003“). Keďže Komisia, ktorá by mala niesť dôkazné bremeno preukázania porušenia, nepreukázala pravosť tohto e‑mailu v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných a vzhľadom na vážne pochybnosti vznesené odvolateľkou, sa tento dôkaz, ako aj ďalšie dôkazy poskytnuté skupinou Samsung, mali vyhlásiť za neprípustné.

58

Všeobecný súd sa takisto dopustil zjavne nesprávneho posúdenia a porušenia práv na obhajobu, keď v bode 74 napadnutého rozsudku konštatoval, že znalecký posudok z oblasti informačných technológií, ktorý predložila odvolateľka, nedospel k záveru o nepravosti uvedeného e‑mailu.

59

Navyše Všeobecný súd tým, že v bode 118 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolateľka nepredložila argument, ktoré by preukázal potrebu vypracovať nezávislý znalecký posudok, porušil právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie. Odvolateľka, ktorá vychádza z rozhodnutia francúzskeho Autorité de la concurrence (úrad pre hospodársku súťaž), sa vzhľadom na pripomienky, ktoré predložila, a pripomienky skupiny Samsung domnieva, že Komisia bola povinná určiť nezávislého odborného znalca na účely posúdenia pravosti predmetného e‑mailu. To platí o to viac v konaniach vo veci kartelov, a to z dôvodu ich trestnoprávnej povahy. Vedecké posúdenia Komisie nie sú takej povahy, aby zabránili akýmkoľvek pochybnostiam o pravosti uvádzaných dôkazov.

60

Všeobecný súd, ktorý vychádza z takýchto dôkazov, nesprávne posúdil dĺžku trvania a rozsah predmetného porušenia. Ak by neexistovali dôkazy poskytnuté skupinou Samsung, ktoré sa mali vyhlásiť za neprípustné, Komisia nemohla preukázať, že sa odvolateľka v priebehu roka 2003 dopustila porušenia, ani jej účasť na jedinom a pokračujúcom porušení. Odvolateľka predovšetkým spochybňuje body 143 a 144 napadnutého rozsudku, ako aj odkaz v bode 150 tohto rozsudku na dôkazy z relevantného obdobia a dôkazy poskytnuté skupinou Renesas, pretože ich Všeobecný súd nepreskúmal.

61

Komisia dôvodnosť všetkých týchto tvrdení spochybňuje.

62

Na úvod treba uviesť, že zo skutkových zistení Všeobecného súdu vyplýva, že e‑mail z 3. novembra 2003, ktorý predložila skupina Samsung po pozastavení rokovaní o urovnaní, použila Komisia na preukázanie existencie protisúťažného kontaktu medzi odvolateľkou a skupinou Samsung v ten istý deň. Odvolateľka spochybnila pravosť tohto e‑mailu pred Komisiou a predložila znalecký posudok vo svojich pripomienkach k druhému opisu skutkových okolností, v ktorom bola informovaná o uvedenom e‑maile. Komisia bez toho, aby využila nezávislý vedecký posudok, vyvrátila pochybnosti odvolateľky na základe svojich vlastných vedeckých posúdení týkajúcich sa pravosti tohto e‑mailu.

63

V tejto časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka spochybňuje, že Všeobecný súd zamietol tvrdenie založené na tom, že Komisia na overenie pravosti e‑mailu z 3. novembra 2003 nevyužila nezávislý znalecký posudok. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia mala určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní, či sa prijmú ďalšie opatrenia, a že v prejednávanej veci odvolateľka nepreukázala, že bol takýto posudok potrebný.

64

Odvolateľka sa domnieva, že Všeobecný súd tak na ňu preniesol dôkazné bremeno preukázania nepravosti e‑mailu z 3. novembra 2003, čím došlo v napadnutom rozsudku k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

65

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v práve Únie platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, z ktorej po prvé vyplýva, že ak bol dôkaz riadne získaný, nemožno jeho prípustnosť spochybniť pred Všeobecným súdom a po druhé, že jediným relevantným kritériom pre posúdenie dôkaznej hodnoty riadne predložených dôkazov je ich dôveryhodnosť (rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 128, ako aj citovaná judikatúra).

66

Ak sa Komisia opiera o dôkazy, ktoré sú v zásade dostatočné na preukázanie existencie porušenia, nestačí, aby dotknutý podnik uviedol, že mohla nastať udalosť, ktorá by mohla mať vplyv na dôkaznú hodnotu týchto dôkazov, aby Komisia musela preukázať, že táto udalosť nemohla mať vplyv na ich dôkaznú hodnotu. Naopak, okrem prípadov, keď takýto dôkaz dotknutý podnik nemôže predložiť z dôvodu správania samotnej Komisie, prináleží dotknutému podniku, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázal jednak existenciu okolnosti, na ktorú sa odvoláva, a jednak skutočnosť, že táto okolnosť vedie k pochybnostiam o dôkaznej hodnote dôkazov, o ktoré sa opiera Komisia (rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, bod 76).

67

Tieto úvahy sú uplatniteľné na situáciu, v ktorej odvolateľka nespochybňuje – ako v prejednávanej veci – dôveryhodnosť dôkazu alebo jeho pravosť.

68

V prejednávanej veci tak z odôvodnení 164 až 174 sporného rozhodnutia, ako aj z bodov 65, 74, 82 a 182 napadnutého rozsudku vyplýva, že v tomto rozhodnutí Komisia podrobne odpovedala na pochybnosti, ktoré vzniesla odvolateľka v súvislosti s pravosťou e‑mailu z 3. novembra 2003 a že ich v podstate vyvrátila. Za týchto podmienok odvolateľke prislúchalo, aby v konaní pred Všeobecným súdom preukázala, že sa Komisia vo svojej odpovedi dopustila pochybení z dôvodu nedostatočného dokazovania. Na základe poslednej uvedenej skutočnosti však z bodov 65 a 82 až 84 napadnutého rozsudku v podstate vyplýva, že odvolateľka nepreukázala, že k takýmto pochybeniam došlo.

69

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd tak bez toho, aby došlo k neoprávnenému obráteniu dôkazného bremena, mohol odmietnuť jednotlivé tvrdenia odvolateľky týkajúce sa nepravosti e‑mailu z 3. novembra 2003 z dôvodu, že nepreukázala, že vysvetlenia predložené Komisiou boli chybné. Takisto mohol v bode 118 napadnutého rozsudku bez toho, aby došlo k takémuto obráteniu, zamietnuť tvrdenia odvolateľky, podľa ktorých Komisia mala na preukázanie pravosti tohto e‑mailu požiadať o nezávislý vedecký posudok.

70

Keďže odvolateľka v tejto súvislosti tvrdí, že došlo k porušeniu práva na obhajobu, treba poznamenať, že mohla v priebehu správneho konania, ako aj v priebehu konania pred Všeobecným súdom, uviesť svoje tvrdenia týkajúce sa pravosti e‑mailu z 3. novembra 2003.

71

Vzhľadom na vyššie uvedené sa tvrdenia odvolateľky týkajúce sa bodov 143, 144 a 150 napadnutého rozsudku – keďže vychádzajú z nesprávneho predpokladu, že jej Všeobecný súd uložil dôkazné bremeno preukázania nepravosti e‑mailu z 3. novembra 2003 –, musia považovať za irelevantné.

72

Druhá časť prvého žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

73

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil právo na obhajobu a dopustil sa zjavne nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 85 napadnutého rozsudku rozhodol, že včasné neinformovanie odvolateľky o vedeckých posúdeniach Komisie týkajúcich sa pravosti e‑mailu z 3. novembra 2003, ktoré predstavovali skutočnosti svedčiace v neprospech, nemalo vplyv na výsledok, ku ktorému Komisia dospela v spornom rozhodnutí.

74

Odvolateľka sa domnieva, že skutočnosť, že ju Komisia neinformovala o týchto posúdeniach, jej znemožnila ďalej preukázať vážne pochybnosti, ktoré vzniesla v súvislosti s pravosťou tohto e‑mailu, preukázať jeho nepravosť alebo potrebu nezávislého znaleckého posudku na tento účel a odpovedať na posúdenia Komisie. Porušenie práva odvolateľky na obhajobu, ktoré ešte zhoršuje skutočnosť, že sa na ňu neoprávnene prenieslo dôkazné bremeno preukázania nepravosti uvedeného e‑mailu, nemôže byť vyvážené predložením vedeckých posúdení v priebehu konania pred Všeobecným súdom.

75

Komisia všetky tieto tvrdenia popiera.

76

V tejto časti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol jej argumentáciu založenú na tom, že Komisia tým, že ju počas správneho konania neinformovala o svojich vlastných vedeckých posúdeniach týkajúcich sa pravosti e‑mailu z 3. novembra 2003, porušila právo odvolateľky na obhajobu.

77

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 77 a 80 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia mala informovať odvolateľku o svojich vedeckých posúdeniach, ktoré boli dôkazmi v neprospech. V bodoch 81 až 85 tohto rozsudku pritom konštatoval, že odvolateľka nepreukázala, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela v spornom rozhodnutí, by bol odlišný, ak by k takému informovaniu došlo, takže zamietol argumentáciu odvolateľky založenú na porušení práva na obhajobu.

78

Všeobecný súd tak postupoval v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej na to, aby porušenie práv na obhajobu viedlo k zrušeniu napadnutého aktu, treba, aby bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku, čo prináleží preukázať dotknutému podniku (rozsudok zo 16. júna 2016, SKW Stahl‑Metallurgie a SKW Stahl‑Metallurgie Holding/Komisia, C‑154/14 P, EU:C:2016:445, bod 69, ako aj citovaná judikatúra).

79

Odvolateľka však nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo že skreslil skutkové okolnosti či dôkazy, keď na základe tvrdení a dôkazov, ktoré mu boli predložené, konštatoval, že nepreukázala, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela v spornom rozhodnutí, mohol byť odlišný, ak by ju táto inštitúcia v priebehu správneho konania informovala o svojich vedeckých posúdeniach.

80

Tretia časť prvého dôvodu sa preto musí zamietnuť.

81

Štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu, ktorá je založená na porušení prezumpcie neviny, práva na obhajobu a povinnosti odôvodnenia, sa delí na dve hlavné výhrady.

82

Vo svojej prvej výhrade odvolateľka spochybňuje posúdenia Všeobecného súdu, uvedené najmä v bodoch 93 a 126 napadnutého rozsudku, ktoré sa týkajú dôveryhodnosti skupiny Samsung ako svedka.

83

Po prvé odvolateľka sa domnieva, že tvrdenie, podľa ktorého je skupina Samsung vierohodným svedkom z dôvodu, že požiadala o zhovievavosť, platí len pre dôkazy, ktoré predložil svedok, ktorému už Komisia predbežne priznala zhovievavosť. To však v čase predloženia spochybňovaných dôkazov nebol prípad skupiny Samsung. Keďže skupine Samsung hrozilo po neúspešnom urovnaní uloženie pokuty v plnej výške, nemala predložením nepravdivých vyhlásení čo stratiť, a to tým viac, že podľa kórejského práva jej za nepravdivé vyhlásenie nehrozili žiadne trestné sankcie.

84

Všeobecný súd tak mal pri preukázaní existencie spochybňovaných dvojstranných kontaktov medzi skupinou Samsung a odvolateľkou vychádzať z iných dôkazov. Takéto dôkazy však neexistujú. V tejto súvislosti odvolateľka spochybňuje body 145 až 151 napadnutého rozsudku, ktoré podľa nej nemožno považovať len za body obsahujúce doplňujúce odôvodnenia. Body 148 a 149 tohto rozsudku, v ktorých sa uvádza, že dôkazy poskytnuté skupinou Samsung potvrdili aj ďalší účastníci porušenia, sú v rozpore s bodom 155 uvedeného rozsudku. E‑mail skupiny Philips uvedený v bode 147 napadnutého rozsudku sa zakladá iba na „vyhlásení z počutia“ a odvolateľka nemala so skupinou Philips nijaký dvojstranný kontakt. Relevantné časti sporného rozhodnutia nespresňujú, že NXP Semiconductors NV poskytla dôkazy potvrdzujúce dôkazy predložené skupinou Samsung. Okolnosť uvedená v odôvodnení 157 sporného rozhodnutia, že skupina Renesas predložila dôkazy na podporu týchto dôkazov, je nelogická a v rozpore s čiastočným preskúmaním Všeobecného súdu, ktorý nepreskúmal ani nepreukázal existenciu stretnutia medzi skupinou Renesas a odvolateľkou v priebehu roka 2003, v ktorom došlo k sporným kontaktom so skupinou Samsung. Skupina Renesas teda nemôže doložiť spochybňované skutočnosti, ktoré boli preukázané na základe neprípustných dôkazov pochádzajúcich od skupiny Samsung.

85

Keďže svedkovi odvolateľky hrozia na rozdiel od svedka skupiny Samsung v prípade nepravdivého čestného vyhlásenia trestné sankcie Všeobecný súd mal uprednostniť vyhlásenia prvého z týchto svedkov. V súlade so zásadou in dubio pro reo mal v prípade pochybnosti rozhodnúť v prospech odvolateľky.

86

Po druhé bola táto zásada tiež porušená z toho dôvodu, že v bodoch 123 a 124 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uplatnil na skupinu Samsung pravidlo existujúce medzi advokátom a jeho klientom spočívajúce v povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť, čo bolo na ujmu odvolateľky. Pokiaľ totiž ide o predmetné vyhlásenie, zamestnanec skupiny Samsung, ktorý predložil toto vyhlásenie, poskytol právnemu zástupcovi skupiny Samsung – desať rokov po údajnom porušení – vyjadrenie založené na vágnych spomienkach.

87

V druhej výhrade odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že jej čipy, ktoré nie sú SIM, boli súčasťou predmetného porušenia, nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok a porušil zásadu in dubio pro reo.

88

Po prvé Všeobecný súd v bode 255 napadnutého rozsudku použil nesprávny preklad internej správy skupiny Samsung, a tak skreslil dôkazy. Na základe správneho prekladu by Všeobecný súd nemohol konštatovať, že predmetné dôkazy podporovali záver, podľa ktorého čipy, ktoré nie sú SIM, boli 24. septembra 2003 predmetom diskusie medzi skupinou Samsung a odvolateľkou.

89

Po druhé úvahy uvedené v bode 256 napadnutého rozsudku nie sú spôsobilé preukázať, že príjmy súvisiace s čipmi, ktoré nie sú SIM, mali byť zahrnuté do výpočtu výšky pokuty za celé obdobie porušenia a sú v rozpore s prístupom uvedeným v bode 160 tohto rozsudku. Čipy, ktoré nie sú SIM, boli totiž uvedené v internej správe skupiny Samsung, ktorá bola použitá na preukázanie kontaktu z 24. septembra 2003, len za rok 2004 v mimoriadne všeobecnom vyhlásení, v prípade ktorého nemožno zastávať názor, že jeho predmetom alebo účelom je obmedzenie hospodárskej súťaže. Nemôže znížiť neistotu skupiny Samsung, keďže v odvetví čipov pre karty, ktoré majú v dôsledku neustáleho technologického pokroku krátku životnosť, ceny neustále klesajú. Keďže neexistoval nijaký iný kontakt týkajúci sa čipov, ktoré nie sú SIM, príjmy súvisiace s týmito výrobkami sa mohli pri výpočte výšky pokuty zohľadniť nanajvýš za rok 2004.

90

Po tretie odvolateľka spochybňuje spojitosť medzi čipmi SIM a čipmi, ktoré nie sú SIM, konštatovanú v bode 257 napadnutého rozsudku, keďže v súvislosti s ňou došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu a v dôsledku toho k skresleniu dôkazov, ktoré Komisia použila v odôvodnení 221 sporného rozhodnutia. Z odôvodnení 6 a 221 tohto rozhodnutia totiž vyplýva, že trh s čipmi pre karty mohol byť rozdelený na dva segmenty. Ak by segmentácia nebola absolútna, Komisia by nekonštatovala spojitosť.

91

Po štvrté aj za predpokladu, že by takáto spojitosť existovala, Všeobecný súd nevysvetlil, akým spôsobom mohli údajné výmeny informácií o čipoch SIM ovplyvniť hospodársku súťaž v súvislosti s čipmi, ktoré nie sú SIM. Predovšetkým bod 258 napadnutého rozsudku je v tejto súvislosti nedostatočne odôvodnený. Okrem toho vyhlásenie skupiny Renesas, uvedené v odôvodnení 217 sporného rozhodnutia, podľa ktorého sa porušenie týkalo dvoch typov čipov a informácie o aplikáciách, ktoré nie sú SIM, boli pre poskytovateľov aplikácií SIM relevantné, nebolo podložené a odvolateľka a skupina Philips ho spochybnili. No vzhľadom na toto spochybnenie, uvedené vyhlásenie malo byť – aby sa mohlo zohľadniť – podložené ďalšími dôkazmi.

92

Komisia spochybňuje dôvodnosť všetkých týchto tvrdení.

93

V prvej výhrade odvolateľka spochybňuje niektoré posúdenia, ktoré vykonal Všeobecný súd, pokiaľ ide o dôveryhodnosť skupiny Samsung ako svedka a dôkaznú hodnotu dôkazov, ktoré táto posledná uvedená skupina predložila.

94

V tejto súvislosti treba po prvé najskôr konštatovať, že Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku oprávnene uviedol, že skutočnosť, že zamestnancovi skupiny Samsung, ktorý bol autorom vyhlásenia, ktorého dôkaznú hodnotu odvolateľka spochybnila, nehrozilo, že bude v prípade nepravdivého čestného vyhlásenia čeliť v Kórei trestným sankciám, nezbavila toto vyhlásenie jeho dôkaznej hodnoty, keďže skupine Samsung ako žiadateľovi podľa oznámenia o spolupráci hrozilo, že v prípade nepravdivého vyhlásenia stratí výhody vyplývajúce z tejto spolupráce.

95

Akýkoľvek pokus zo strany žiadateľa podľa tohto oznámenia uviesť Komisiu do omylu by mohol totiž spochybniť úprimnosť, ako aj úplnosť jeho spolupráce, a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z uvedeného oznámenia (pozri analogicky rozsudok z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia, C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 138).

96

Následne odvolateľka svojím tvrdením, podľa ktorého mali byť dôkazy predložené skupinou Samsung potvrdené ďalšími účastníkmi predmetného porušenia, k čomu však v tomto prípade nedošlo, v skutočnosti nespochybňuje body 148 a 149 napadnutého rozsudku, ale posúdenia Komisie uvedené v odôvodneniach 156 až 161 sporného rozhodnutia, podľa ktorých vyhlásenia skupiny Samsung boli potvrdené ďalšími účastníkmi predmetného porušenia. Všeobecný súd v uvedených bodoch pritom uviedol, voči čomu odvolateľka v konaní pred Súdnym dvorom nenamieta, že tieto posúdenia neboli pred ním spochybnené.

97

Toto tvrdenie je preto neprípustné podľa ustálenej judikatúry, podľa ktorej platí, že v rámci odvolacieho konania je preskúmanie Súdneho dvora obmedzené na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov a tvrdení prejednávaných na prvom stupni. Účastník konania teda nemôže predložiť po prvýkrát až v konaní pred Súdnym dvorom také dôvody alebo tvrdenia, ktoré neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2016, BSH/EUIPO, C‑43/15 P, EU:C:2016:837, bod 43, a z 13. decembra 2017, Telefónica/Komisia, C‑487/16 P, neuverejnený, EU:C:2017:961, bod 84).

98

Navyše treba zamietnuť tvrdenie založené na údajnej rozporuplnosti odôvodnenia medzi bodmi 148 a 149 napadnutého rozsudku a bodom 155 tohto rozsudku. Všeobecný súd totiž v tomto poslednom bode bez toho, aby spochybnil skutočnosť, že všetky vyhlásenia skupiny Samsung boli potvrdené ďalšími účastníkmi porušenia, len odpovedal na tvrdenie odvolateľky, pričom poznamenal, že v odôvodneniach 152, 157 a 158 sporného rozhodnutia, ktoré odvolateľka spochybňuje, Komisia nekonštatovala, že kontakty z 3. novembra a zo 17. novembra 2003 boli potvrdené dôkazmi pochádzajúcimi od týchto ďalších účastníkov.

99

Napokon tvrdenie založené na údajnom skreslení dôkazov z dôvodu, že v bode 147 napadnutého rozsudku sa spomína spoločnosť NXP Semiconductors, vychádza z nesprávneho výkladu sporného rozhodnutia. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, je totiž NXP Semiconductors uvedená v odôvodneniach 158, 159 a 161 tohto rozhodnutia.

100

Pokiaľ ide po druhé o body 123 a 124 napadnutého rozsudku, treba na jednej strane uviesť, že pokiaľ odvolateľka zakladá svoje tvrdenie na vágnej povahe vyhlásenia uvedeného v bode 123 tohto rozsudku, v skutočnosti usiluje o nové posúdenie dôkaznej hodnoty tohto vyhlásenia, ktoré podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nepatrí – s výnimkou skreslenia tohto dôkazu – do právomoci Súdneho dvora (rozsudok z 12. januára 2017, Timab Industries a CFPR/Komisia, C‑411/15 P, EU:C:2017:11, bod 153, ako aj citovaná judikatúra). Na druhej strane, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa bodu 124 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že v tomto bode je uvedené doplňujúce odôvodnenie, o čom svedčí slovné spojenie „v každom prípade“, ktoré zavádza. Toto tvrdenie je preto irelevantné.

101

Prvú výhradu treba preto zamietnuť.

102

V druhej výhrade, ktorá smeruje proti bodom 255 až 258 napadnutého rozsudku, odvolateľka Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že skreslil dôkazy, keď potvrdil konštatovanie o účasti odvolateľky na porušení týkajúcom sa čipov, ktoré nie sú SIM, a potvrdil zohľadnenie jej príjmov týkajúcich sa týchto výrobkov pri výpočte výšky pokuty.

103

O skreslenie ide iba vtedy, ak sa posúdenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne bez toho, aby sa uplatnili na nové dôkazy. Odvolateľkám prislúcha, aby presne uviedli, ktoré dôkazy boli skreslené, a preukázali nesprávne posúdenia, ku ktorým došlo (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, EU:C:2010:346, body 16 a 17, ako aj z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, body 47 a 48).

104

V bodoch 255 až 258 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol piaty žalobný dôvod, ktorý bol pred ním uplatnený a ktorý je založený na nesprávnom výpočte výšky pokuty, keďže Komisia zohľadnila čipy, ktoré nie sú SIM.

105

Po prvé v bode 255 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že odvolateľka a skupina Samsung hovorili o cenách a o trhu s čipmi, ktoré nie sú SIM, počas kontaktu z 24. septembra 2003. V bode 256 tohto rozsudku zastával názor, že táto skutočnosť, ktorá vyplývala z internej správy zamestnanca skupiny Samsung, bola dostatočná na konštatovanie, že protisúťažné diskusie sa netýkali len čipov SIM, aj keď neexistovali písomné dôkazy o existencii ďalších výmen informácií medzi odvolateľkou a jej konkurentmi vo veci čipov, ktoré nie sú SIM.

106

V tejto súvislosti treba uviesť, aj keby Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho prekladu tejto internej správy, nič to nemení na tom, že z dvoch prekladov predložených odvolateľkou v konaní pred Súdnym dvorom vyplýva, že o cenách v sektoroch, ktoré tak ako banky a identifikácia používajú čipy, ktoré nie sú SIM, sa diskutovalo počas kontaktu z 24. septembra 2003. Všeobecný súd teda bez toho, aby skreslil dôkazy, konštatoval, že v rámci tohto kontaktu došlo k výmene informácií o cenách čipov, ktoré nie sú SIM.

107

Po druhé Všeobecný súd v bode 257 napadnutého rozsudku dodal, že odvolateľka vo svojich písomnostiach neuviedla nijaké tvrdenie, ktorým by namietala proti posúdeniu uvedenému v odôvodnení 221 sporného rozhodnutia, podľa ktorého existovala spojitosť medzi čipmi SIM a čipmi, ktoré nie sú SIM. Keďže Všeobecný súd zastával názor, že protisúťažné postupy týkajúce sa cien čipov SIM mali nevyhnutne vplyv na cenu čipov, ktoré nie sú SIM, v bode 258 tohto rozsudku konštatoval, že okolnosť, že čipy SIM a čipy, ktoré nie sú SIM, nepatrili do toho istého trhu výrobkov, nemala vplyv na to, že Komisia mohla pri výpočte výšky pokuty zohľadniť čipy, ktoré nie sú SIM.

108

Odvolateľka v konaní pred Súdnym dvorom však nespochybnila výklad, ktorý v súvislosti s jej písomnosťami v prvostupňovom konaní vykonal Všeobecný súd, podľa ktorého nespochybnila konštatovanie Komisie o spojitosti medzi čipmi SIM a čipmi, ktoré nie sú SIM. Odvolateľka v reakcii na otázky, ktoré jej boli v tejto súvislosti položené na pojednávaní pred Súdnym dvorom, navyše nepoukázala na nijakú skutočnosť v uvedených písomnostiach, ktorá by svedčila o tom, že túto spojitosť pred Všeobecným súdom spochybnila. Nie je preto prípustné, aby odvolateľka spochybnila v konaní pred Súdnym dvorom posúdenie týkajúce sa uvedenej spojitosti.

109

Za týchto podmienok a vzhľadom na to, odvolateľka účinne pred Všeobecným súdom nespochybnila všetky úvahy uvedené v spornom rozhodnutí na odôvodnenie začlenenia čipov, ktoré nie sú SIM, do porušenia, ktorého sa dopustila, odvolateľka nemôže tvrdiť, že Všeobecný súd porušil rozsah svojej neobmedzenej právomoci, keď potvrdil zohľadnenie jej príjmov týkajúcich sa uvedených čipov za celé obdobie jej účasti na predmetom porušení, ktoré vykonala Komisia.

110

V dôsledku toho treba druhú výhradu, a teda aj štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

111

V piatej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil skreslenia dôkazov.

112

Po prvé Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď v bode 160 napadnutého rozsudku vyhlásil, že ceny sa v zásade stanovovali každoročne. Z odôvodnení 38 až 41, ako aj z odôvodnení 65 a 297 sporného rozhodnutia totiž vyplýva, že o cenách sa rokovalo každoročne alebo štvrťročne, či dokonca častejšie. Ak by Všeobecný súd zohľadnil štvrťročné rokovanie o cenách, potreboval by ďalšie dôkazy, aby mohol konštatovať, že sa odvolateľka zúčastnila na predmetnom porušení.

113

Po druhé Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď e‑mail uvedený v bodoch 191 až 196 napadnutého rozsudku identifikoval ako e‑mail pochádzajúci od skupiny Samsung. Z predmetných dôkazov, ako aj z odôvodnenia 116 sporného rozhodnutia totiž vyplýva, že ide o interný e‑mail odvolateľky. Týmto skreslením došlo k porušeniu povinnosti vykonať úplné preskúmanie tvrdení odvolateľky.

114

Komisia dôvodnosť týchto tvrdení spochybňuje.

115

V prvom rade odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď v bode 160 napadnutého rozsudku vyhlásil, že ceny sa v zásade stanovovali každoročne.

116

Ako však výslovne vyplýva z bodu 160 napadnutého rozsudku bez toho, aby to odvolateľka, ktorej bola v tejto súvislosti položená otázka na pojednávaní pred Súdnym dvorom, vyvrátila, odvolateľka pred Všeobecným súdom nespochybnila skutočnosť, že o cenách sa v zásade rokovalo každoročne. Tvrdenie týkajúce sa tohto bodu 160 je tak podľa judikatúry citovanej v bode 97 tohto rozsudku neprípustné.

117

V druhom rade odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 191 až 196 napadnutého rozsudku skreslil skutkové okolnosti pri posudzovaní kontaktu so skupinou Samsung v období od 1. júna do 8. júna 2004.

118

Túto argumentáciu treba preskúmať so zreteľom na judikatúru pripomenutú v bodoch 100 a 103 tohto rozsudku.

119

V prejednávanej veci Komisia súhlasí s odvolateľkou, že v bodoch 191 a 193 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne považoval e‑mail uvedený v týchto bodoch za e‑mail pochádzajúci od skupiny Samsung a že sa našiel v priestoroch tejto skupiny, pričom pochádzal od odvolateľky a našiel sa v priestoroch odvolateľky.

120

Odvolateľka však v konaní pred Súdnym dvorom nespochybňuje samotnú existenciu a vecný obsah predmetného e‑mailu, ani závery, ktoré Všeobecný súd vyvodil na základe tohto e‑mailu. Konkrétne odvolateľka neuvádza nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo preukázať, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, keď na základe uvedeného e‑mailu konštatoval, že sa zúčastnila kontaktu so skupinou Samsung a pri tejto príležitosti si vymenili určité informácie, ktoré Všeobecný súd – ako jediný oprávnený posúdiť skutkové okolnosti – kvalifikoval ako protisúťažné.

121

Za týchto podmienok treba konštatovať, že chybná identifikácia predmetného e‑mailu je následkom chyby v písaní, ktorá nemá vplyv na vecné posúdenie tvrdení odvolateľky týkajúcich sa kontaktu, ku ktorému došlo v období od 1. júna do 8. júna 2004 s ohľadom na obsah uvedeného e‑mailu.

122

V rozsahu, v akom odvolateľka dodáva, že z dôvodu chybnej identifikácie predmetného e‑mailu Všeobecný súd porušil svoju povinnosť vykonať úplné preskúmanie jej tvrdení, treba poznamenať, že jej argumentácia neumožňuje identifikovať nesprávne právne posúdenie, ktoré vytýka Všeobecnému súdu, takže sa musí v tomto ohľade zamietnuť ako neprípustná.

123

Vzhľadom na vyššie uvedené sa piata časť prvého odvolacieho dôvodu musí zamietnuť.

124

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa prvý odvolací dôvod musí zamietnuť, s výhradou preskúmania – v bode 191 a nasl. tohto rozsudku – prvej časti prvého odvolacieho dôvodu v rozsahu, v akom je založená na porušení neobmedzenej právomoci.

125

Druhý odvolací dôvod uvádzaný odvolateľkou sa delí na tri časti.

126

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávnych právnych kvalifikácií relevantných skutočností z hľadiska článku 101 ZFEÚ. Spochybňuje posúdenie, ktoré Všeobecný súd vykonal, pokiaľ ide o kontakty z 24. septembra a 3. novembra 2003 so skupinou Samsung.

127

Pokiaľ ide v prvom rade o kontakt z 24. septembra 2003, po prvé odvolateľka zastáva názor, že úvahy uvedené v bode 168 napadnutého rozsudku neumožňujú konštatovať existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže od roku 2003. Najskôr s poukázaním na odôvodnenia 90 a 297 sporného rozhodnutia totiž uvádza, že z použitého súboru nepriamych dôkazov možno vyvodiť len dva odkazy týkajúce sa cien za rok 2003. Ide na jednej strane len o poznámku o súčasnej úrovni cien na trhu, ktorá bola všeobecne známa, a na druhej strane o úpravu cien za štvrtý štvrťrok 2003 v súvislosti s klientom Schlumberger Smart Cards and Terminals. Následne sa odvolateľka domnieva, že výmeny informácií o budúcich cenách a kapacitách uvedené v bode 168 napadnutého rozsudku, nemôžu podporiť záver, že údajné porušenie mohlo ovplyvniť hospodársku súťaž od roku 2003. Napokon napadnutý rozsudok neobsahuje nijakú analýzu účinkov výmeny informácií o cenách v roku 2003 na hospodársku súťaž a Všeobecný súd nekvalifikoval túto výmenu ako obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska jej predmetu.

128

Po druhé odvolateľka zastáva názor, že samotné vyhlásenie – ktoré je okrem iného všeobecné a bez akýchkoľvek informácií o budúcom stanovení cien alebo o správaní na trhu – týkajúce sa čipov, ktoré nie sú SIM, počas kontaktu z 24. septembra 2003 nepostačuje na preukázanie existencie protiprávnej výmeny citlivých informácií o týchto výrobkoch. Ani Komisia, ani Všeobecný súd nepreukázali, že výmena tejto informácie môže obmedziť hospodársku súťaž. Všeobecný súd tak tým, že v bode 256 napadnutého rozsudku zastával opačný názor, pochybil, či dokonca skreslil dôkazy. V dôsledku toho pri výpočte výšky pokuty uloženej odvolateľke nesprávne zohľadnil príjmy súvisiace s týmito výrobkami.

129

Pokiaľ ide v druhom rade o kontakt z 3. novembra 2003, odvolateľka na jednej strane tvrdí, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia, keďže neposkytol žiaden dôvod, ktorý by umožnil kvalifikovať tento kontakt ako protiprávnu výmenu informácií a že opomenul odpovedať na tvrdenia, ktoré sú v tejto súvislosti uvedené v bodoch 83 až 86 návrhu na začatie konania.

130

Na druhej strane v posúdení uvedenom v bodoch 181 až 183 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu dôkazov použitých na preukázanie existencie kontaktu z 3. novembra 2003, došlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia a prezumpcie neviny, ako aj k zjavne nesprávnemu posúdeniu a k skresleniu dôkazov. Ani Komisia, ani Všeobecný súd totiž neposkytli dostatočné vysvetlenie v súvislosti s existenciou rôznych verzií e‑mailu z 3. novembra 2003 alebo s jeho pravosťou. Pokiaľ ide o súbor nepriamych dôkazov uvedený v bode 183 tohto rozsudku, ktorý obsahuje len dva zdroje, odvolateľka spresňuje, že interný e‑mail skupiny Renesas zo 7. októbra 2003 je založený na informáciách z počutia a keďže bol vyhotovený pred dátumom, keď došlo ku kontaktu z 3. novembra 2003, je zjavné, že nemôže preukázať existenciu tohto kontaktu. Všeobecný súd neuviedol dôvody, pre ktoré Komisia mohla z e‑mailu zo 7. novembra 2003 skupiny Samsung, v ktorom sa spomínal len návrh ďalšieho stretnutia na 17. novembra 2003, vyvodiť, že došlo ku kontaktu z 3. novembra 2003. Z týchto dôvodov Všeobecný súd porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, skreslil dôkazy a vychádzal zo zjavne nesprávnych posúdení.

131

Komisia sa domnieva, že tieto tvrdenia sú neprípustné v rozsahu, v akom sa odvolateľka snaží spochybniť posúdenia skutkového stavu, ktoré vykonal Všeobecný súd, a zároveň nedôvodné.

132

Vzhľadom na tvrdenia Komisie je potrebné na úvod konštatovať, že podstatnou časťou tvrdení uvedených na podporu tejto časti sa odvolateľka nesnaží spochybniť posúdenia skutkového stavu, ktoré vykonal Všeobecný súd, ale poukazuje na nesprávne právne posúdenia, ktorých sa Všeobecný súd dopustil pri posúdení kontaktov so skupinou Samsung z 24. septembra a z 3. novembra 2003.

133

Pokiaľ ide v prvom rade o kontakt z 24. septembra 2003, odvolateľka spochybňuje body 168 a 256 napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že porušenie, ktorého sa dopustila, začalo v priebehu roka 2003 a týkalo sa čipov, ktoré nie sú SIM.

134

Po prvé je nesporné, ako Všeobecný súd uviedol najmä v bodoch 166, 168 a 173 až 175 napadnutého rozsudku, že počas kontaktu z 24. septembra 2003 si odvolateľka so skupinou Samsung vymenili citlivé informácie týkajúce sa najmä ich budúcich cien.

135

Práve z dôvodu samotného predmetu tejto výmeny informácií medzi konkurentmi ju mohol Všeobecný súd oprávnene kvalifikovať ako porušenie z hľadiska predmetu, bez toho – ako to vyplýva z bodov 157 až 160 tohto rozsudku –, aby tvrdenia uvedené odvolateľkou v rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu mohli preukázať, že táto kvalifikácia vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia.

136

Za týchto podmienok, aj za predpokladu, že by konkurenti nediskutovali o cenách za rok 2003, sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o začiatok obdobia porušenia, keď konštatoval, že odvolateľka sa zúčastnila na takomto porušení od 24. septembra 2003.

137

Na jednej strane tvrdenia odvolateľky smerujúce k preukázaniu, že počas stretnutia 24. septembra 2003 sa nediskutovalo o cenách za rok 2003, okrem toho, že ich účelom je v skutočnosti dosiahnuť nové preskúmanie skutkových okolností, čo však nepatrí do právomoci Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania, sú teda irelevantné.

138

Na druhej strane Všeobecný súd nebol vôbec povinný preskúmať a konštatovať existenciu protisúťažných účinkov za rok 2003. Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž nie je nevyhnutné skúmať následky zosúladeného postupu, pokiaľ je preukázaný jeho protisúťažný cieľ (rozsudok zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, EU:C:2009:343, bod 30).

139

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie o porušení týkajúcom sa čipov, ktoré nie sú SIM, ktoré smeruje proti bodu 256 napadnutého rozsudku, je dôležité spresniť, že zo znenia písomností odvolateľky v prvostupňovom konaní vyplýva, že v rámci svojho piateho žalobného dôvodu uvedeného pred Všeobecným súdom, poprela akúkoľvek diskusiu o čipoch, ktoré nie sú SIM, bez toho, aby prípadne subsidiárne uviedla, že diskusiu o týchto výrobkoch v rámci kontaktu z 24. septembra 2003 nemožno kvalifikovať ako protisúťažnú z hľadiska predmetu. Všeobecný súd tak nebol povinný sa ďalej zaoberať touto otázkou. Navyše treba odkázať na body 104 až 109 tohto rozsudku.

140

Pokiaľ ide v druhom rade o kontakt z 3. novembra 2003, odvolateľka spochybňuje posúdenia, ktoré Všeobecný súd uviedol v bodoch 181 až 183 a 185 napadnutého rozsudku v súvislosti s existenciou tohto kontaktu a jeho protiprávnou povahou.

141

Po prvé v bodoch 181 až 183 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zastával názor, že odvolateľka nepredložila dôkaz, že objektívne dôvody, ktoré Komisia uviedla na odôvodnenie toho, že existuje viacero verzií e‑mailu z 3. novembra 2003, sú nesprávne, a ďalej, že existoval súbor nepriamych dôkazov vyplývajúci z ďalších dôkazov, ktoré preukazujú, že v ten istý deň došlo k protisúťažnému kontaktu.

142

Na jednej strane v tejto súvislosti už bolo v bodoch 68 a 69 tohto rozsudku uvedené, že odvolateľke prislúchalo, aby pred Všeobecným súdom spochybnila úvahy, ktoré Komisia uviedla v spornom rozhodnutí v súvislosti s pravosťou e‑mailu z 3. novembra 2003 a že Všeobecný súd uviedol dôvody, pre ktoré sa odvolateľke nepodarilo preukázať, že tieto úvahy boli nesprávne.

143

Za týchto podmienok sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia a neporušil svoju povinnosť odôvodnenia, keď zamietol tvrdenia odvolateľky týkajúce sa pravosti e‑mailu z 3. novembra 2003.

144

Na druhej strane, pokiaľ ide o tvrdenie, ktorým odvolateľka kritizuje súbor nepriamych dôkazov uvedený v bodoch 181 a 183 napadnutého rozsudku, stačí pripomenúť, že posúdenie dôkazov nepatrí, s výnimkou prípadu ich skreslenia, do právomoci Súdneho dvora v štádiu odvolacieho konania. Hoci odvolateľka tvrdí, že skutočnosti obsiahnuté v tomto súbore nepriamych dôkazov nie sú takej povahy, aby nasvedčovali tomu, že 3. novembra 2003 došlo k protiprávnemu kontaktu, nijako nepreukázala existenciu skreslenia týchto skutočností zo strany Všeobecného súdu.

145

Po druhé Všeobecný súd v bode 185 napadnutého rozsudku konštatoval – pokiaľ ide o skutočnosť, že odvolateľka usúdila, že kontakt z 3. novembra 2003 nepredstavoval obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska jej predmetu –, že Komisia nebola povinná preukázať, že každá protiprávna diskusia predstavovala takéto obmedzenie, keďže preukázala, že predmetné postupy, posudzované ako celok, predstavujú obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska jej predmetu.

146

Všeobecný súd tak, ako to tvrdí odvolateľka, konštatoval protiprávnu povahu predmetnej diskusie a upustil od preskúmania tvrdení uvedených odvolateľkou, ktoré sa týkajú skutočnosti, že kontakt z 3. novembra 2003 mal protisúťažnú povahu z hľadiska predmetu.

147

Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 43 až 55 tohto rozsudku však takýto prístup nie je za okolností tejto veci v rozpore s požiadavkami preskúmania zákonnosti konštatovania o porušení. Odvolateľka okrem toho netvrdí, že by takýto prístup mohol ovplyvniť posúdenie primeranosti výšky pokuty za porušenie.

148

Prvá časť druhého žalobného dôvodu sa preto musí zamietnuť.

149

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 172 až 176, 185 a 189 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil pojem „obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska jeho predmetu“. Podľa odvolateľky Všeobecný súd nevykonal dostatočnú analýzu povahy predmetných postupov a predovšetkým v bodoch 176 a 189 tohto rozsudku sa uspokojil s nedostatočným odôvodnením a rozporuplným prístupom.

150

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd, ktorý nepostupoval v tejto súvislosti v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, nezanalyzoval a nepreukázal, že výmena predmetných informácií mala dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž na trhu s čipmi pre karty. Zastáva názor, že občasná výmena informácií o aktuálnych trhových cenách alebo o budúcich všeobecných alebo potenciálnych cenových trendov, ako aj o vývoji trhu, nemá sama osebe takúto škodlivosť na mimoriadne konkurencieschopnom trhu, akým je uvedený trh s čipmi pre karty.

151

Odvolateľka spresňuje, že nedostatočne odôvodnené posúdenie, ktoré je uvedené v bode 174 napadnutého rozsudku a podľa ktorého sporné správanie bolo „takej povahy“, že „umožňovalo konkurentom obmedziť“ hospodársku súťaž, zavádza dve neisté a odlišné podmienky kritéria stupňa škodlivosti, ktorý vyžaduje Súdny dvor.

152

Napokon vzhľadom na odlišné charakteristiky piatich kontaktov, ktoré preskúmal Všeobecný súd, sa tento súd dopustil pochybenia, keď konštatoval, ako to zrejme urobil v bode 185 napadnutého rozsudku, celkové obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska jej predmetu.

153

Komisia všetky tieto tvrdenia popiera.

154

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pojmu „obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska jej predmetu“.

155

Podľa judikatúry Súdneho dvora platí, že základné právne kritérium na určenie, či dohoda alebo zosúladený postup predstavuje obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska jej predmetu“ v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ, spočíva v zistení, že takáto dohoda alebo takýto zosúladený postup má sama, resp. sám osebe dostatočný stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, takže netreba skúmať jej následky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, bod 104, ako aj citovanú judikatúru).

156

Na účely posúdenia, či určitý typ koordinácie medzi podnikmi má dostatočný stupeň škodlivosti na to, aby mohol byť považovaný za obmedzenie hospodárskej súťaže „z hľadiska jej predmetu“, je potrebné sústrediť sa najmä na jeho obsah, na ciele, ktoré chce dosiahnuť, ako aj na hospodársky a právny kontext, do ktorého patrí. V rámci posúdenia uvedeného kontextu je potrebné takisto zohľadniť povahu dotknutých výrobkov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúry relevantného trhu alebo relevantných trhov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2013, Solvay Solexis/Komisia, C‑449/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:802, bod 36; z 19. marca 2015, Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, C‑286/13 P, EU:C:2015:184, bod 117 a citovanú judikatúru, ako aj z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, bod 105 a citovanú judikatúru).

157

Pokiaľ ide po prvé o kontakt z 24. septembra 2003, zo skutkových zistení, ktoré Všeobecný súd vykonal v bodoch 164 a 165 napadnutého rozsudku, vyplýva, že odvolateľka a skupina Samsung si vymenili informácie o svojich aktuálnych a budúcich kapacitách a cenách, ako aj o svojej stratégii technologického vývoja. Všeobecný súd v bode 166 tohto rozsudku konštatoval, že takáto výmena informácii o cenách a kapacitách môže, a to najmä na trhu, kde ponuka a dopyt sú koncentrované, priamo ovplyvniť obchodnú stratégiu konkurentov.

158

V odpovedi na tvrdenia odvolateľky, ktoré smerujú k spochybneniu kvalifikácie obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska jej predmetu, ktorú použila Komisia v súvislosti s týmto kontaktom, Všeobecný súd ešte pripomenul najmä judikatúru citovanú v bode 155 tohto rozsudku, a v bodoch 173 a 174 napadnutého rozsudku konštatoval, že ekonomické faktory, ktorými sa vyznačuje predmetný trh, ktoré žalobkyňa nespochybnila, mohli preukázať, že predmetné podniky mali prospech z výmeny citlivých informácií o strategických politikách svojich konkurentov z hľadiska ceny, kapacity a technologického vývoja, keďže im umožňovala spomaliť pokles cien na predmetnom trhu.

159

Na rozdiel od tvrdení odvolateliek tak Všeobecný súd postupoval v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 155 a 156 tohto rozsudku. Všeobecný súd totiž preskúmal obsah výmeny informácií medzi konkurentmi, vrátane povahy vymieňaných informácií, posúdil ciele sledované týmito konkurentmi a zohľadnil situáciu na trhu, na ktorom sa tieto diskusie uskutočnili.

160

Navyše na rozdiel od toho, čo naznačuje odvolateľka, kvalifikácia výmeny citlivých informácií medzi konkurentmi na predmetnom trhu ako obmedzenia hospodárskej súťaže z hľadiska jej predmetu nemôže závisieť od frekvencie výmen informácií. Takéto kritérium totiž vôbec nevyplýva z judikatúry citovanej v bodoch 155 a 156 tohto rozsudku.

161

Po druhé Všeobecný súd v bode 176 napadnutého rozsudku odmietol tvrdenie odvolateľky, že Komisia nepreukázala, že diskusie v rámci kontaktu z 24. septembra 2003, týkajúce sa výrobnej kapacity, mohli obmedziť hospodársku súťaž. Podľa Všeobecného súdu, keďže Komisia identifikovala dôvody, pre ktoré sa domnieva, že uvedená výmena informácií mohla vzhľadom na charakteristiky trhu obmedziť hospodársku súťaž, nebola povinná preukázať existenciu protisúťažných účinkov.

162

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v podstate konštatoval, že odvolateľka vo svojom tvrdení vytýkala Komisii, že nepreukázala existenciu protisúťažných účinkov. Na jednej strane však odvolateľka vo svojom odvolaní netvrdí, že Všeobecný súd nesprávne posúdil dosah jej tvrdenia. Na druhej strane posúdenie, ktoré vykonal Všeobecný súd v súvislosti s týmto tvrdením, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora citovanou v bode 138 tohto rozsudku.

163

Po tretie treba uviesť, že tvrdenie odvolateľky týkajúce sa bodu 185 napadnutého rozsudku sa musí zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 145 až 147 tohto rozsudku.

164

Po štvrté odôvodnenie uvedené v bode 189 napadnutého rozsudku, podľa ktorého „výmena dôverných informácií [týkajúcich sa zámeru zvýšiť ceny za každú konkrétnu kategóriu výrobkov] medzi konkurentmi nevyhnutne spôsobila narušenie hospodárskej súťaže“, nemožno s ohľadom na ekonomický kontext trhu s čipmi pre karty, ako je opísaný v bode 173 napadnutého rozsudku, považovať za poznačené nesprávnym právnym posúdením.

165

Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu sa preto musí zamietnuť.

166

V tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka spochybňuje dôvody uvedené v bodoch 215 až 224, 226 a 227 napadnutého rozsudku v súvislosti s jej účasťou na jedinom a pokračujúcom porušení.

167

Na jednej strane uvádza rozpor v odôvodnení medzi bodmi 215, 226 a 227 napadnutého rozsudku, keďže jej Všeobecný súd pripísal zodpovednosť za celé predmetné porušenie, pričom zároveň uviedol, že sa nezúčastnila na jedinom a pokračujúcom porušení v celom rozsahu.

168

Na druhej strane pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora účasť podniku na jedinom a pokračujúcom porušení vyžaduje splnenie troch podmienok, a to po prvé existenciu celkového plánu sledujúceho spoločný cieľ, po druhé úmysel tohto podniku podieľať sa na tomto pláne a po tretie preukázanú alebo predpokladanú vedomosť tohto podniku o protiprávnom správaní ostatných účastníkov. V prejednávanej veci však ani Všeobecný súd, ani Komisia neposkytli odôvodnenie, ktoré by umožnilo dospieť k záveru, že sa úmyselne podieľala na tom istom jedinečnom cieli ako skupiny Renesas, Samsung a Philips. Ako to vyplýva z odôvodnenia 312 sporného rozhodnutia a z bodu 231 napadnutého rozsudku, Komisia, ako aj Všeobecný súd takisto nekonštatovali, že odvolateľka vedela o správaní skupín Renesas, Samsung a Philips.

169

Komisia, ako aj Všeobecný súd tak porušili kritérium týkajúce sa individuálneho zámeru zúčastniť sa na spoločnom pláne. Naproti tomu Všeobecný súd v rozsudku z 15. júla 2015, voestalpine a voestalpine Wire Rod Austria/Komisia (T‑418/10, EU:T:2015:516, bod 302), vykonal podrobnú analýzu tohto kritéria.

170

Komisia dôvodnosť tejto časti spochybňuje.

171

V tretej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka nesprávne právne posúdenie pri analýze jej účasti na jedinom a pokračujúcom porušení.

172

Podľa judikatúry Súdneho dvora platí, že podnik, ktorý sa zúčastnil na jedinom a komplexnom porušení vlastnými konaniami, ktoré spočívajú v dohode alebo zosúladenom postupe s protisúťažným zámerom v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ a ktorého cieľom je prispieť k porušeniu v celom rozsahu, môže byť tiež zodpovedný aj za konania ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia počas celej doby jeho účasti na tomto porušení. Tak je to v prípade, ak je preukázané, že uvedený podnik zamýšľal prispieť svojím vlastným správaním k naplneniu spoločných cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými, a že vedel o protiprávnom správaní, ktoré plánovali alebo realizovali ďalšie podniky sledujúce rovnaké ciele, alebo že ho mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (rozsudky zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 42, ako aj z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 157).

173

Ak sa naproti tomu podnik priamo zúčastňoval na jednom alebo niekoľkých protisúťažných správaniach tvoriacich jediné a pokračujúce porušenie, ale nie je preukázané, že svojím vlastným správaním zamýšľal prispieť k všetkým spoločným zámerom, ktoré sledovali ďalší účastníci kartelu, a že mal vedomosť o všetkých ďalších protiprávnych správaniach, ktoré plánovali alebo uskutočnili títo účastníci sledujúci rovnaké ciele, alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko, je Komisia oprávnená pripísať tomuto podniku zodpovednosť iba za správania, na ktorých sa priamo zúčastňoval, a za správania zamýšľané alebo uskutočnené ďalšími účastníkmi sledujúcimi rovnaké ciele, aké sledoval tento podnik, a v prípade ktorých je preukázané, že o nich vedel alebo ich mohol rozumne predpokladať a bol ochotný prevziať z toho vyplývajúce riziko (rozsudky zo 6. decembra 2012, Komisia/Verhuizingen Coppens, C‑441/11 P, EU:C:2012:778, bod 44, ako aj z 24. júna 2015, Fresh Del Monte Produce/Komisia a Komisia/Fresh Del Monte Produce, C‑293/13 P a C‑294/13 P, EU:C:2015:416, bod 159).

174

V prejednávanej veci Všeobecný súd v súlade s touto judikatúrou v bode 226 napadnutého rozsudku uviedol, že konštatovanie existencie jediného porušenia sa líši od otázky, či zodpovednosť za toto porušenie v celom rozsahu možno pripísať jednému podniku.

175

Z tohto dôvodu z konštatovaní, ktoré vykonal Všeobecný súd v bodoch 229 a 231 napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že napriek určitej nejednoznačnosti sporného rozhodnutia, ktorej hlavné aspekty Všeobecný súd uviedol v bodoch 215, 227 a 228 tohto rozsudku, Komisia v tomto rozhodnutí uznala odvolateľku za zodpovednú za účasť na predmetnom porušení len z dôvodu jej dvojstranných kontaktov so skupinami Samsung a Renesas a že jej nepripísala zodpovednosť za toto porušenie v celom rozsahu.

176

Odôvodnenie napadnutého rozsudku tak nie je rozporuplné, pokiaľ ide o rozsah účasti odvolateľky na predmetom porušení.

177

Okrem toho, keďže odvolateľka nebola zodpovedná za predmetné porušenie v celom rozsahu, ale len v rozsahu jej priamej účasti na prejavoch tohto porušenia, v prejednávanej veci nebolo nijako potrebné preukázať, že vedela o zosúladených správaniach ostatných účastníkov tohto porušenia.

178

Tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu treba teda zamietnuť a v dôsledku toho zamietnuť druhý odvolací dôvodu v celom rozsahu.

179

Tretí odvolací dôvod uvedený odvolateľkou sa delí na dve časti.

180

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že sa pri stanovovaní výšky pokuty dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a to ako následok neúplného a selektívneho preskúmania dvojstranných kontaktov napadnutých odvolateľkou, ako sa uvádza v rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu. Všeobecný súd má v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci zohľadniť počet nepriamych dôkazov a individuálnu účasť každého podniku na porušení. Všeobecný súd tým, že tak neurobil, porušil judikatúru Súdneho dvora. Podľa odvolateľky Všeobecný súd nedostatočne odôvodnil svoje posúdenie, podľa ktorého zníženie výšky pokuty uloženej Komisiou bolo dostatočné, napriek tomu, že preskúmal menej ako polovicu kontaktov, ktorých existencia bola Komisiou preukázaná, a odvolateľka napadla primeranosť výšky pokuty, ktorá jej bola na základe týchto uvedených kontaktov uložená.

181

Druhou časťou tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil zásadu proporcionality.

182

Po prvé tvrdí, že Všeobecný súd nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že sa na porušení zúčastnila obmedzene.

183

Odvolateľka na jednej strane tvrdí, že na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd rozhodol v bode 239 napadnutého rozsudku, predložila v bode 172 svojho návrhu na začatie konania a v bode 115 svojej repliky predloženej Všeobecnému dvoru tvrdenia smerujúce k spochybneniu 20 % zníženia priznaného Komisiou.

184

Na druhej strane odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd na účely stanovenia výšky pokuty nezohľadnil závažnosť týkajúcu sa jej veľmi obmedzenej individuálnej účasti na porušení, čím porušil judikatúru Súdneho dvora. Táto výška neodráža podľa odvolateľky jej skutočnú účasť na tomto porušení, keďže Všeobecný súd uskutočnil preskúmanie iba obmedzeného počtu kontaktov, pričom odvolateľka nevedela o dvojstranných kontaktoch medzi ostatnými účastníkmi porušenia a iba jeden kontakt spojený v odvolateľkou sa týkal čipov, ktoré nie sú SIM. Spresňuje, že jej príjmy z týchto čipov, ktoré nie sú SIM, predstavovali viac ako 50 % jej celkového obratu, a že porušenie sa pri čipoch, ktoré nie sú SIM, mohlo vzťahovať iba na rok 2004. Všeobecný súd tak dostatočne nezohľadnil časť obratu, ktorá sa týka výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia, čo je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

185

Do druhé odvolateľka spochybňuje body 269 a 270 napadnutého rozsudku, keď tvrdí, že tým, že jej Komisia a Všeobecný súd uložili neprimeranú výšku pokuty, porušili článok 49 Charty základných práv Európskej únie a Všeobecný súd porušil svoju neobmedzenú právomoc. Podľa odvolateľky nezohľadnil Všeobecný súd obmedzenú účasť odvolateľky na dotknutom porušení. Stanovenie výšky pokuty okrem toho vychádzalo z nesprávneho výpočtu obratu a bolo v rozpore s judikatúrou uvedenou v bode 269 tohto rozsudku. Celkové príjmy odvolateľky týkajúce sa čipov, ktoré nie sú SIM, tak boli nesprávne zohľadnené počas celého trvania údajného porušenia. Podľa odvolateľky sa totiž porušenie týkajúce sa čipov, ktoré nie sú SIM, môže týkať nanajvýš (quod non) roku 2004.

186

Komisia sa domnieva, že tieto tvrdenia sa musia zamietnuť.

187

Pokiaľ ide o prvú časť, Komisia uvádza, že počet kontaktov, ktorých sa odvolateľka zúčastnila, nemení nič na závažnosti jej účasti na porušení, keďže ekonomické účinky protisúťažných kontaktov sa prejavili až po dni, kedy prišlo k týmto kontaktom.

188

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, Komisia tvrdí, že tvrdenie vychádzajúce zo skutočnosti, že počas preskúmania závažnosti účasti odvolateľky na porušení mal Všeobecný súd zohľadniť okolnosť, že iba niektoré z uvedených kontaktov sa týkalo čipov, ktoré nie sú SIM, je podľa článku 170 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora neprípustné, keďže bolo prvýkrát uvedené až v konaní na Súdnom dvore. V každom prípade Všeobecný súd podľa Komisie správne rozhodol, že predmetné porušenie sa týkalo týchto čipov.

189

Komisia po prvé uvádza, že vzhľadom na to, že môže zohľadniť závažnosť účasti podniku na porušení buď pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty, ktorú mu môže uložiť, alebo na základe poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností, Všeobecný súd správne potvrdil stanovenie percentuálneho podielu závažnosti na 16 % pre všetkých účastníkov kartelu. Odvolateľka nepreukázala, že zníženie pokuty o 20 %, ktoré získala vo svoj prospech, viedlo k uloženiu prehnanej výšky pokuty natoľko, aby bola neprimeraná.

190

Po druhé, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady proporcionality, Komisia tvrdí, že skutočnosť, že odvolateľke bola uložená pokuta vo výške vyššej ako pokuty uložené sporným rozhodnutím iným účastníkom porušenia, vyplýva z toho, že hodnota tržieb odvolateľky z čipov pre karty je zo štyroch účastníkov najvyššia. V tejto súvislosti Komisia spresňuje, že obrat predstavuje objektívnu okolnosť, ktorá poskytuje správnu predstavu o škodlivosti tajného konania pre riadnu hospodársku súťaž. Žiadne z iných tvrdení uvedených odvolateľkou nemôže podľa Komisie zmeniť posúdenie závažnosti porušenia vykonané Všeobecným súdom.

191

Vzhľadom na to, že sa obe časti tretieho odvolacieho dôvodu čiastočne prekrývajú, treba ich preskúmať spoločne. Okrem toho v súlade s tým, čo bolo uvedené v bode 56 tohto rozsudku, treba v rozsahu, v akom sa týkajú výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu, preskúmať aj tvrdenia predložené na podporu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu.

192

Po prvé je potrebné pripomenúť, že iba Všeobecný súd má právomoc preskúmať spôsob, akým Komisia v každom konkrétnom prípade posúdila závažnosť protiprávnych konaní. Cieľom posúdenia Súdneho dvora v rámci odvolania je na jednej strane preskúmať, akým spôsobom Všeobecný súd z právneho hľadiska správne zohľadnil všetky prvky podstatné pre posúdenie závažnosti konania vzhľadom na článok 101 ZFEÚ a článok 23 nariadenia č. 1/2003, a na strane druhej overiť, či Všeobecný súd z právneho hľadiska dostatočne odpovedal na všetky tvrdenia uvedené na podporu návrhu na zrušenie pokuty alebo na zníženie jej výšky (rozsudok z 26. januára 2017, Laufen Austria/Komisia, C‑637/13 P, EU:C:2017:51, bod 58).

193

Po druhé podľa judikatúry Súdneho dvora neobmedzená súdna právomoc, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ, oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmavania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (rozsudky z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 63 a citovaná judikatúra, ako aj z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Austria/Komisia, C‑626/13 P, EU:C:2017:54, bod 81).

194

Výkon tejto neobmedzenej súdnej právomoci však neznamená preskúmanie ex offo a konanie je kontradiktórne. V zásade žalobcovi prináleží, aby uviedol žalobné dôvody proti spornému rozhodnutiu a predložil dôkazy na podporu týchto dôvodov (rozsudky z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 76 a citovaná judikatúra, ako aj z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Austria/Komisia, C‑626/13 P, EU:C:2017:54, bod 83).

195

Ako však uviedol generálny advokát v bode 74 svojich návrhov, na splnenie požiadaviek neobmedzenej právomoci pri preskúmaní v zmysle článku 47 Charty základných práv, pokiaľ ide o pokutu, je súd Únie povinný pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať každú výhradu právnej alebo skutkovej povahy, ktorá má preukázať, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a obdobiu trvania porušenia (rozsudky z 18. decembra 2014, Komisia/Parker Hannifin Manufacturing a Parker‑Hannifin, C‑434/13 P, EU:C:2014:2456, bod 75 a citovaná judikatúra, ako aj z 26. januára 2017, Villeroy & Boch Austria/Komisia, C‑626/13 P, EU:C:2017:54, bod 82).

196

Po tretie závažnosť porušenia musí byť predmetom individuálneho posúdenia (rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, bod 102). Na určenie výšky pokút je nutné zohľadniť trvanie porušenia a všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť posúdenie jeho závažnosti, akými sú konanie každého z podnikov, úloha, ktorú každý z nich hrá pri vytvorení zosúladených postupov, prospech, ktorý z týchto postupov podniky mohli získať, ich veľkosť a hodnota dotknutého tovaru, ako aj nebezpečenstvo, ktoré porušenia tohto typu predstavujú pre Európsku úniu (rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 56 a citovaná judikatúra).

197

Medzi týmito faktormi sa nachádzajú aj počet a intenzita protisúťažných správaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, EU:C:2011:815, bod 57 a citovaná judikatúra).

198

Súdny dvor však pripomenul, že neexistuje záväzný alebo taxatívny zoznam kritérií, ktoré sa musia pri posúdení závažnosti porušenia povinne vziať do úvahy (rozsudky z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 54, ako aj z 13. júna 2013, Versalis/Komisia, C‑511/11 P, EU:C:2013:386, bod 82 a citovaná judikatúra).

199

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že Komisia môže zohľadniť závažnosť týkajúcu sa účasti podniku na porušení a osobitné okolnosti veci buď pri posúdení závažnosti porušenia v zmysle článku 23 nariadenia č. 1/2003, alebo pri úprave základnej výšky podľa poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Poskytnutie takejto možnosti Komisii je v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 196 tohto rozsudku, keďže v každom prípade vyžaduje, aby pri stanovovaní výšky pokuty bolo zohľadnené individuálne konanie dotknutého podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:464, body 104 a 105).

200

Na úvod v prejednávanej veci jednoznačne zo sporného rozhodnutia a konštatovaní Všeobecného súdu uvedených v bode 215, 229 a 231 napadnutého rozsudku vyplýva, že hoci Komisia v tomto rozhodnutí konštatovala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia, táto inštitúcia považovala odvolateľku za zodpovednú za toto porušenie iba v rozsahu, v akom udržiavala protiprávne kontakty so spoločnosťami Samsung a Renesas v období medzi 24. septembrom 2003 a 31. marcom 2005. Odvolateľka tak bola považovaná za zodpovednú za dotknuté porušenie iba na základe jedenástich dvojstranných kontaktov uvedených vo vzťahu k nej v spornom rozhodnutí, ktoré spochybnila na Všeobecnom súde.

201

Komisia zohľadnila túto obmedzenú účasť odvolateľky na dotknutom porušení vo výpočte pokuty, keď jej priznala zníženie o 20 % z dôvodu poľahčujúcich okolností, pričom uplatnila koeficient závažnosti vo výške 16 % rovnako ako v prípade všetkých účastníkov dotknutého porušenia.

202

Zo znenia návrhu na začatie konania ďalej jednoznačne vyplýva, že odvolateľka požiadala nielen o zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, ale aj subsidiárne o zníženie výšky pokuty, ktorá jej bola uložená. V tejto súvislosti treba okrem toho spresniť, že na pojednávaní pred Súdnym dvorom Komisia vzala späť svoju argumentáciu, podľa ktorej odvolateľka nepožiadala Všeobecný súd, aby vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc.

203

Svojimi žalobnými dôvodmi vznesenými pred Všeobecným súdom odvolateľka najmä spochybňovala posúdenia, ktoré Komisia vzniesla pri každom z jedenástich dvojstranných kontaktoch, ktoré boli proti nej uplatnené, a kritizovala výpočet výšky pokuty, ktorá jej bola uložená ako v súvislosti s koeficientom závažnosti vo výške 16 %, tak v súvislosti so sadzbou zníženia vo výške 20 % priznaného z dôvodu poľahčujúcich okolností.

204

Z toho vyplýva, že odvolateľka svojou argumentáciou rozvinutou v jej návrhu na začatie konania vyzvala Všeobecný súd preskúmať jej skutočnú účasť na predmetnom porušení a prípadne presný rozsah tejto účasti. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 195 tohto rozsudku pritom táto argumentácia môže byť vzhľadom na konanie odvolateľky relevantná na posúdenie primeranosti výšky pokuty, ktorá jej bola uložená vo vzťahu k porušeniu, ktorého sa dopustila.

205

Hoci totiž na posúdenie závažnosti porušenia, ktorého sa dopustila odvolateľka, a na stanovenie výšky pokuty nie je Všeobecný súd povinný vychádzať z presného počtu dvojstranných dohôd, ktoré boli proti odvolateľke uplatnené, môže ísť o jednu z relevantných okolností (pozri analogicky rozsudky z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, EU:C:2007:53, bod 132, a zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 277).

206

Za týchto podmienok Všeobecný súd nemohol bez toho, aby porušil rozsah svojej neobmedzenej právomoci, neodpovedať na tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že stanovila výšku uloženej pokuty bez toho, aby zohľadnila obmedzený počet kontaktov, na ktorých sa odvolateľka zúčastnila. Tento záver platí o to viac, že sa v prejednávanej veci Všeobecný súd uspokojil s posúdením piatich z jedenástich kontaktov konštatovaných v spornom rozhodnutí, pričom neodpovedal na otázku, či Komisia preukázala existenciu ďalších šiestich kontaktov, ktoré boli v tomto rozhodnutí voči odvolateľke uplatnené.

207

Pritom v rozsahu, v akom Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nepreskúmal primeranosť výšky uloženej pokuty vo vzťahu k počtu kontaktov, ktoré proti odvolateľke uplatnil, ani neuviedol dôvody, pre ktoré takéto preskúmanie nevykonal, sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

208

Tvrdenia Komisie toto posúdenie nespochybňujú.

209

Na jednu stranu je pravda, ako Všeobecný súd pripomenul v bode 269 napadnutého rozsudku, že časť celkového obratu pochádzajúca z predaja výrobkov, ktoré sú predmetom porušenia, môže najlepšie odrážať hospodársky význam tohto porušenia (rozsudok z 23. apríla 2015, LG Display a LG Display Taiwan/Komisia, C‑227/14 P, EU:C:2015:258, bod 55), takže skutočnosť, že obrat odvolateľky je významnejší ako obrat iných sankcionovaných podnikov, môže odôvodniť, že jej bola v prejednávanej veci uložená najvyššia pokuta.

210

Na druhej strane podľa judikatúry Súdneho dvora s prihliadnutím na bod 23 usmernení z roku 2006 mohol byť koeficient závažnosti vo výške 16 % odôvodnený vzhľadom na samotnú povahu predmetného porušenia, keďže toto porušenie, ako uviedol Všeobecný súd, patrí medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže v zmysle uvedeného bodu 23 a taká sadzba zodpovedá najnižšej sadzbe na stupnici sankcií stanovených za také porušenia na základe týchto usmernení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. januára 2017, Aloys F. Dornbracht/Komisia, C‑604/13 P, EU:C:2017:45, bod 75).

211

Uvedené okolnosti a judikatúra citovaná v bodoch 209 a 210 tohto rozsudku však samy osebe nemôžu odôvodniť skutočnosť, že za okolností prejednávanej veci sa Všeobecný súd vzdal preskúmania primeranosti výšky pokuty vo vzťahu k počtu kontaktov, ktoré voči odvolateľke uplatnil. Takéto preskúmanie bolo totiž nevyhnutné najmä na posúdenie toho, či obmedzený počet týchto kontaktov neodôvodňoval zníženie výšky pokuty uloženej odvolateľke o viac ako 20 %, ktoré jej bolo priznané na základe poľahčujúcich okolností.

212

Je pravda, že Súdny dvor už rozhodol, že nie je potrebné automaticky priznávať dodatočné zníženie za každú poľahčujúcu okolnosť uvedenú odvolateľom, aj keď ju pokladá za odôvodnenú, za predpokladu, že celková analýza zohľadňujúca všetky relevantné okolnosti vedie ku konštatovaniu primeranej povahy výšky Komisiou uloženej pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Caffaro/Komisia, C‑447/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:797, body 103 a 104).

213

V prejednávanej veci pritom v napadnutom rozsudku takáto celková analýza zohľadňujúca všetky relevantné okolnosti chýba, keďže Všeobecný súd nepreskúmal primeranosť pokuty vo vzťahu k počtu kontaktov, ktoré boli proti odvolateľke uplatnené.

214

Po druhé tvrdenia odvolateľky týkajúce sa zohľadnenia jej príjmov z čipov, ktoré nie sú SIM, musia byť zamietnuté z dôvodov uvedených v bodoch 104 až 109 a 139 tohto rozsudku.

215

Následne treba prvej časti prvého odvolacieho dôvodu a tretiemu odvolaciemu dôvodu vyhovieť v rozsahu, v akom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka skutočnosť, že pri posúdení výšky pokuty nezohľadnil počet kontaktov, ktoré voči nej uplatnil, a v zostávajúcej časti treba tieto dôvody zamietnuť.

216

Z uvedeného vyplýva, že v napadnutom rozsudku prišlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu pri výkone neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu.

217

Za týchto podmienok treba napadnutý rozsudok zrušiť v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol subsidiárny návrh odvolateľky týkajúci sa zníženia výšky pokuty, ktorú jej uložila Komisia, a v zostávajúcej časti odvolanie zamietnuť.

218

Článok 61 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje, že ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

219

V predmetnej veci o takýto prípad nejde.

220

Je totiž nesporné, že preskúmanie návrhu odvolateľky, ktorým sa domáhala zníženia výšky pokuty, ktorá jej bola sporným rozhodnutím uložená, môže mať za následok posúdenie skutkového stavu týkajúceho sa prevažne dvojstranných kontaktov, ktoré odvolateľka spochybňuje v rámci tretej časti tretieho žalobného dôvodu, ktorý odvolateľka predložila Všeobecnému súdu, pričom tieto kontakty neboli predmetom posúdenia zo strany Všeobecného súdu a neboli v plnej miere prejednané pred Súdnym dvorom.

221

Následne treba vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu, aby tento súd mohol posúdiť primeranosť výšky uloženej pokuty vo vzťahu k počtu kontaktov, ktoré boli voči odvolateľke uplatnené, pričom prípadne preskúma, či Komisia preukázala existenciu šiestich kontaktov, vo vzťahu ku ktorých sa Všeobecný súd nevyjadril.

222

Keďže vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: