1.

V rozsudku Radziejewski ( 2 ) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá viaže priznanie odpustenia dlhov na podmienku bydliska v členskom štáte, predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktoré je v zásade zakázané článkom 45 ZFEÚ.

2.

Prejednávaná vec sa týka otázky, či je dánska právna úprava v oblasti súdnej právomoci v konaniach o odpustení dlhov v rozpore s článkom 45 ZFEÚ. Na rozdiel od vnútroštátneho súdu vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Radziejewski, ( 3 ) vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci, zastáva názor, že predmetná právna úprava predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa Østre Landsret (Východodánsky odvolací súd, Dánsko) pýta, či toto obmedzenie môže byť napriek tomu opodstatnené. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou položenou subsidiárne tento súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či za okolností v prejednávanej veci má článok 45 ZFEÚ priamy účinok voči súkromným veriteľom dlžníka, ktorý podal návrh na odpustenie dlhov.

3.

Článok 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 4 ) stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.

2.   Nariadenie sa neuplatní na

…

…“

4.

Podľa článku 1 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 ( 5 ):

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).

2.   Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

…

…“

5.

Článok 1 nariadenia (EÚ) 2015/848, ( 6 ) s názvom „Rozsah pôsobnosti“ vo svojom odseku 1 písm. b) stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na verejné kolektívne konanie, vrátane predbežného konania, ktoré je založené na právnych predpisoch týkajúcich sa platobnej neschopnosti a v ktorom na účely záchrany, zmeny obsahu záväzkov, reštrukturalizácie alebo likvidácie:

…

…“

6.

Odôvodnenie 88 nariadenia 2015/848 pripomína, že Dánske kráľovstvo nie je viazané týmto nariadením a nepodlieha jeho uplatňovaniu. Dánske kráľovstvo nebolo viazané ani predchodcom tohto nariadenia, nariadením (ES) č. 1346/2000 ( 7 ).

7.

Podľa znenia § 3 konkursloven (zákon o konkurze):

„1.   Návrh na povolenie reštrukturalizácie, na vyhlásenie konkurzu alebo návrh na odpustenie dlhov sa podávajú na konkurznom súde v mieste, kde dlžník vykonáva ekonomickú činnosť.

2.   Ak dlžník nevykonáva ekonomickú činnosť v Dánsku, návrh sa podáva na konkurznom súde, v ktorého obvode má dlžník všeobecnú miestnu príslušnosť súdu.

…“

8.

Pojem „všeobecná miestna príslušnosť súdu“ („hjemting“) sa má vykladať najmä v súlade § 235 retsplejeloven (zákon o výkone spravodlivosti), ktorý znie takto:

„1.   Súdne konanie sa začne v mieste, kde má odporca všeobecnú miestnu príslušnosť súdu, ak nie je v právnom predpise uvedené inak.

2.   Všeobecná miestna príslušnosť súdu sa nachádza v tom súdnom obvode, v ktorom má odporca bydlisko. Ak má odporca bydlisko vo viac ako jednom súdnom obvode, každé z nich sa bude považovať za obvod, v ktorom má odporca všeobecnú miestnu príslušnosť súdu.

3.   Ak odporca nemá žiadne bydlisko, všeobecná miestna príslušnosť súdu sa bude nachádzať v tom súdnom obvode, v ktorom žije.

4.   Ak odporca nemá ani bydlisko, ani známe miesto, v ktorom žije, všeobecná súdna miestna príslušnosť sa bude nachádzať v tom súdnom obvode, v ktorom mal posledné bydlisko alebo v ktorom žil.“

9.

A, navrhovateľ vo veci samej, je dánsky občan, ktorý vykonáva svoju zárobkovú činnosť ako zamestnanec v Dánsku, kde sa na neho vzťahuje aj neobmedzená daňová povinnosť. Jeho bydlisko je vo Švédsku.

10.

A 8. februára 2017 podal návrh na odpustenie dlhov na Sø‑og Handelsretten i København (Námorný a obchodný súd Kodaň, Dánsko). Návrh sa týkal dlhov voči dánskym veriteľom v období od roku 1999.

11.

Uznesením zo 6. apríla 2017 Sø‑og Handelsretten (Námorný a obchodný súd) zamietol návrh pre nedostatok právomoci. Podľa tohto súdu nemajú dánske súdy právomoc rozhodovať v konaní začatom na návrh A z dôvodu, že A v Dánsku nevykonáva nezávislú ekonomickú činnosť a nemá tu všeobecnú miestnu príslušnosť súdu.

12.

Østre Landsret (Východodánsky odvolací súd) musí ako súd druhého stupňa rozhodnúť, či má dánsky súd právomoc rozhodovať o návrhu A na odpustenie dlhov. Tento súd sa domnieva, že dánsky súd by mohol byť príslušný na rozhodnutie, ak by dánske pravidlá právomoci súdov vo veciach odpustenia dlhov boli v rozpore s právom Únie.

13.

Za týchto okolností Østre Landsret (Východodánsky odvolací súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru na posúdenie tieto otázky:

14.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 22. decembra 2017.

15.

Písomné pripomienky predložil A, dánska vláda, ako aj Európska komisia. Títo účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. januára 2019.

16.

Pre správne pochopenie toho, o čo ide v prejednávanej veci, je najprv potrebné začleniť problémy, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, do rámca systému Únie v oblasti medzinárodného práva súkromného. Na tento účel uvediem na úvod niekoľko poznámok o dánskom konaní o odpustení dlhov. Následne preskúmam, či toto konanie patrí do pôsobnosti právnych predpisov Únie. Nakoniec na základe týchto úvah vykonám analýzu prejudiciálnych otázok.

17.

Vnútroštátny súd vysvetľuje, že dánske konanie o odpustení dlhov sa začne dlžníkovým podaním návrhu na konkurznom súde. Tento súd uskutoční stretnutie s dlžníkom a určí, či existujú okolnosti, ktoré by bránili začatiu takéhoto konania. V tejto fáze sa takisto skúma právomoc dánskych súdov a v nej sa nachádza aj konanie, ktoré viedlo k týmto prejudiciálnym otázkam.

18.

Ak má súd právomoc a v tejto fáze neexistujú okolnosti, ktoré by bránili začatiu konania o odpustení dlhov, konkurzný súd začne uvedené konanie. V tejto súvislosti tento súd určí asistenta, ktorý je právnikom a ktorý podrobnejšie preskúma finančnú situáciu dlžníka a pripraví rozpočet oddlženia. Rozpočet obsahuje podrobný prehľad dlžníkovho majetku a záväzkov a celkovej finančnej situácie domácnosti, ako aj návrh na reštrukturalizáciu dlhov.

19.

Tento návrh sa zasiela veriteľom, ktorí od tohto momentu vstupujú do konania. Uloží sa im lehota, v rámci ktorej môžu vyjadriť námietky k uvedenému návrhu. Konkurzný súd následne zvolá pojednávanie, počas ktorého sa prijme rozhodnutie o tom, či sa prizná odpustenie dlhov.

20.

Konkurzný súd môže vydať uznesenie o odpustení dlhov, ak na jednej strane dlžník poskytne dôkazy o tom, že nie je schopný a v najbližších niekoľkých rokoch nemá vyhliadky na to, aby bol schopný vyplatiť svoje dlhy, a na druhej strane, ak sa dospelo k záveru, že odpustenie dlhu môže viesť k dlhodobému zlepšeniu finančnej situácie dlžníka. Uznesenie o odpustení dlhu nemožno vydať, najmä ak finančná situácia dlžníka je nejasná. Konkurzný súd môže tiež odmietnuť priznať odpustenie dlhov v prípade, že tomu bránia iné okolnosti.

21.

Z výkladu dánskych ustanovení, ktoré predložil vnútroštátny súd, vyplýva, že konkurzný súd musí mať možnosť vykonať posúdenie dlžníkovej predošlej, súčasnej a budúcej finančnej situácie s cieľom určiť, či spĺňa podmienky na odpustenie dlhov, ako aj posúdenie situácie manželského partnera alebo druha a situácie jeho detí. Na účely tohto posúdenia vrátane kontroly informácií predložených dlžníkom sa často vyžaduje znalosť miestnych pomerov. Podľa vnútroštátneho súdu je tak dôležité, aby návrhy na odpustenie dlhov boli vybavované na konkurznom súde podľa miesta bydliska alebo pobytu dlžníka.

22.

V prvom rade vnútroštátny súd uvádza, že Dánske kráľovstvo neuplatňuje nariadenie č. 1346/2000 a tvrdí, že vzhľadom na rozsudok Radziejewski, ( 9 ) ak by sa aj toto nariadenie v Dánsku uplatňovalo, dánske konanie o odpustení dlhov by nepatrilo do pôsobnosti uvedeného nariadenia. Okrem toho tento súd poukazuje na to, že podobne ako v prípade švédskeho konania o odpustení dlhov uvedenom v tomto rozsudku, dánske konanie nezbavuje dlžníka jeho dispozičných práv k majetku.

23.

Poznamenávam, že v rozsudku Radziejewski, ( 10 ) Súdny dvor uviedol, že švédske konanie o odpustení dlhov nie je uvedené v prílohe A nariadenia č. 1346/2000 a že toto nariadenie sa vzťahuje len na konania uvedené v tejto prílohe. ( 11 ) V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku Bank Handlowy a Adamiak ( 12 ) rozhodol, že francúzske konanie „sauvegarde“ patrí do pôsobnosti nariadenia č. 1346/2000 z dôvodu, že sa uvádza medzi konaniami zapísanými v prílohe A tohto nariadenia. Niektorí autori však vyjadrili pochybnosti, pokiaľ ide o súlad tohto postupu s podmienkami stanovenými v článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia. ( 13 ) Títo autori tak dospeli k záveru, že začlenením konania do prílohy A nariadenia č. 1346/2000 môžu členské štáty stanoviť uplatniteľnosť tohto nariadenia na konania, ktoré nespĺňajú podmienky určujúce jeho pôsobnosť. ( 14 )

24.

V prejednávanej veci sa mi však nezdá potrebné diskutovať o otázke, či konanie, ktoré nespĺňa podmienky uvedené v článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000, by mohlo byť zahrnuté do prílohy A tohto nariadenia. Dánske konanie o odpustení dlhov sa v tejto prílohe nenachádza jednoducho z toho dôvodu, že Dánske kráľovstvo nariadenie č. 1346/2000 neuplatňuje.

25.

Okrem toho je pravda, ako to uvádza dánska vláda a Komisia, že nariadenie 2015/848, ktoré nahradilo nariadenie č. 1346/2000, sa podľa všetkého vzťahuje na konania o odpustení dlhov. Z článku 1 ods. 1 písm. b) nariadenia 2015/848 vyplýva, že toto nariadenie sa vzťahuje na verejné kolektívne konania, ktoré sú založené na právnych predpisoch týkajúcich sa platobnej neschopnosti a v ktorých na účely zmeny obsahu záväzkov podlieha majetok a záležitosti dlžníka kontrole alebo dohľadu zo strany súdu, za predpokladu, že ako to vyplýva z článku 1 ods. 1 tretieho pododseku uvedeného nariadenia, sú tieto konania uvedené v prílohe A toho istého nariadenia. ( 15 ) Je však potrebné poznamenať, že nariadenie 2015/848, podobne ako nariadenie č. 1346/2000, nezaväzuje Dánske kráľovstvo. Navyše nariadenie 2015/848 sa uplatňuje na konania začaté po 26. júni 2017, ( 16 ) zatiaľ čo návrh, ktorý viedol ku konaniu vo veci samej, bol podaný 7. februára 2017.

26.

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že na rozdiel od nariadení o platobnej neschopnosti sa nariadenie č. 44/2001 uplatňuje v Dánskom kráľovstve na základe „paralelnej dohody“. ( 17 )

27.

Podľa vnútroštátneho súdu však dánske konanie o odpustení dlhov nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 ani jeho nástupcu, nariadenia č. 1215/2012. Podľa ich článku 1 ods. 2 písm. b) sa tieto dve nariadenia neuplatňujú na konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania.

28.

V tejto súvislosti sa stotožňujem s názorom vnútroštátneho súdu.

29.

Aj keď konanie o odpustení dlhu spĺňa podmienky stanovené v článku 1 ods. 1 nariadenia 2015/848, a preto by mohlo patriť do pôsobnosti tohto nariadenia, nemôže podľa môjho názoru patriť do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012. Nariadenie č. 1215/2012 a nariadenie 2015/848 sa vzájomne dopĺňajú a ich oblasti pôsobnosti by sa nemali prekrývať. ( 18 )

30.

Skutočnosť, že nariadenie 2015/848 sa v Dánsku neuplatňuje, je irelevantná. ( 19 ) Oblasť pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 nemožno určiť v závislosti od uplatniteľnosti nariadenia 2015/848 v dotknutom štáte.

31.

Okrem toho, ako vyplýva z bodov 23 a 24 vyššie, uplatniteľnosť nariadenia 2015/848 je podmienená zaradením konania do prílohy A tohto nariadenia. ( 20 ) Je však zrejmé, že konanie, ktoré spĺňa podmienky uvedené v článku 1 ods. 1 nariadenia 2015/848, nemôže patriť do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 len na základe samotnej skutočnosti, že sa neuvádza v prílohe A k nariadeniu 2015/848. ( 21 )

32.

Stručne povedané, dánske konanie o odpustení dlhov uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepatrí do pôsobnosti nariadení č. 1346/2000, 44/2001 a 1215/2012. V dôsledku toho normy týchto nariadení nebudem brať do úvahy pri analýze prejudiciálnych otázok položených v prejednávanej veci. Pri analýze prvej prejudiciálnej otázky sa tak budem zaoberať problematikou uplatňovania nariadenia 2015/848 za takých okolností, ako sú okolnosti v prejednávanej veci, keďže dánska vláda podľa všetkého vyvodzuje z tohto nariadenia argument v prospech tvrdenia, podľa ktorého článku 45 ZFEÚ neodporuje podmienka bydliska stanovená dánskou právnou úpravou.

33.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či podmienku bydliska, tak ako ju stanovuje dánska právna úprava, možno odôvodniť tým, že umožňuje zabezpečiť, aby súd, ktorý prejednáva návrh na odpustenie dlhov, mohol rozhodnúť na základe informácií o minulej, súčasnej a budúcej sociálno‑ekonomickej situácii dlžníka a jeho rodiny.

34.

Na druhej strane vnútroštátny súd nežiada Súdny dvor, aby rozhodol o tom, či podmienka bydliska stanovená v dánskych predpisoch predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov, ktorá je zakázaná článkom 45 ZFEÚ. S odkazom na rozsudok Radziejewski ( 22 ) sa vnútroštátny súd, ako aj všetci účastníci konania domnievajú, že dotknutá dánska právna úprava obmedzuje voľný pohyb pracovníkov. Ich názory sa však líšia, pokiaľ ide o odôvodnenie tohto obmedzenia.

35.

Skôr ako pristúpim k analýze po vecnej stránke, uvediem niekoľko poznámok o možných prekážkach, ktoré vytvárajú pravidlá právomoci vzhľadom na rozsudok Radziejewski ( 23 ). Následne, vzhľadom na argumenty uvádzané vnútroštátnym súdom a dánskou vládou, preskúmam, či možno za okolností prejednávanej veci podmienku bydliska považovať za odôvodnenú.

36.

Súdny dvor vo svojej judikatúre zdôraznil, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje rozlišovanie založené na kritériu bydliska, môže pôsobiť hlavne na úkor štátnych príslušníkov iných členských štátov, a teda môže predstavovať nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ktorá je v rozpore s voľným pohybom pracovníkov. ( 24 )

37.

Prejednávaná vec sa však týka vnútroštátnych pravidiel o medzinárodnej právomoci. Tieto pravidlá vyžadujú vzhľadom na svoju povahu kolízne kritériá, na základe ktorých sú orgány štátu určené za príslušné konať v určitej kategórií vecí. Okrem toho v záujme riadneho výkonu spravodlivosti sú tieto pravidlá vo veľkej miere založené na predpoklade, že medzi príslušným konaním a štátom, ktorého súd má právomoc vo veci konať, existuje určitá väzba. ( 25 ) Preto nie je prekvapujúce, že pokiaľ ide o kolízne kritérium, často odkazuje na miesto bydliska.

38.

Zvoliť prístup, podľa ktorého zavedenie kolízneho kritéria miesta bydliska do pravidla právomoci predstavuje nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, by mohlo viesť k záveru, že všetky pravidlá právomoci založené na existencii určitej väzby medzi bydliskom alebo pobytom a dotknutým štátom by boli svojou povahou diskriminačné, a teda v podstate v rozpore so slobodami zakotvenými v práve Únie.

39.

Zdá sa mi však, že takýto výsledok by bol paradoxný, keďže rozdelenie právomocí sa v súčasnosti uskutočňuje prostredníctvom pravidiel právomoci, ktoré využívajú kolízne kritériá.

40.

Netreba však zabúdať na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o osobitné pravidlo právomoci týkajúce sa konania o odpustení dlhov. Tieto konania nie sú, prinajmenšom v časovom kontexte prejednávanej veci, predmetom harmonizovaných pravidiel právomoci. Okrem toho členské štáty nie sú povinné zaviesť konanie o odpustení dlhov do ich vnútroštátneho práva.

41.

Vo všeobecnosti pravidlá právomoci nepriznávajú, aspoň nie priamo, hmotné práva. Ich úloha sa obmedzuje na určenie orgánov, ktoré majú právomoc rozhodovať o priznaní alebo nepriznaní práva.

42.

V prípade osobitného konania, ako je konanie o odpustení dlhov, ho však členské štáty môžu alebo nemusia zaviesť do svojho vnútroštátneho práva. V dôsledku toho sa úloha pravidla právomoci neobmedzuje výlučne na rozdelenie právomocí medzi orgány všetkých členských štátov. Pokiaľ ide o takéto konanie, právomoc súdov členského štátu sa môže prejaviť možnosťou požiadať o odpustenie dlhov a následne získaním rozhodnutia o odpustení dlhov, ktoré bude na území dotknutého členského štátu uplatniteľné voči veriteľom dlžníka.

43.

Preto nemožno vylúčiť, že pravidlo vnútroštátnej právomoci, ktorým zákonodarca v praxi určuje, kto môže využiť určitý postup, by mohlo brániť pracovníkovi, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, alebo ho odradiť od toho, aby opustil svoj štát pôvodu na účely výkonu svojho práva na voľný pohyb zakotveného v primárnom práve.

44.

Toto je odôvodnenie, ktoré uplatnil Súdny dvor v rozsudku Radziejewski, ( 26 ) v ktorom rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá viaže priznanie odpustenia dlhov na podmienku bydliska, môže platobne neschopného pracovníka, ktorého zadlženie je takého rozsahu, že nemožno predpokladať, že bude schopný svoje dlhy v dohľadnej budúcnosti splatiť, odradiť od výkonu svojho práva na voľný pohyb.

45.

Preto sa z tých istých dôvodov domnievam, že podmienka bydliska, zavedená v rámci dánskej právnej úpravy, predstavuje obmedzenie voľného pohybu pracovníkov. Teraz je potrebné odpovedať na otázku, či by sa toto obmedzenie mohlo považovať za odôvodnené.

46.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že podmienka bydliska stanovená dánskymi pravidlami v oblasti súdnej právomoci by sa mala považovať za odôvodnenú. V tejto súvislosti majú účastníci konania rozdielne postoje. Dánska vláda súhlasí so stanoviskom vnútroštátneho súdu, zatiaľ čo A a Komisia zastávajú názor, že so zreteľom na článok 45 ZFEÚ nemôže byť táto podmienka odôvodnená.

47.

S cieľom určiť, či opatrenie, o ktorom sa zistilo, že obmedzuje voľný pohyb pracovníkov, môže byť odôvodnené, treba po prvé overiť, či toto opatrenie sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou a je odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, po druhé, či zabezpečuje uskutočnenie predmetného cieľa, a po tretie, či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. ( 27 ) Najprv preskúmam prvú podmienku týkajúcu sa existencie legitímneho cieľa a následne druhú a tretiu podmienku, ktoré sa v príslušnom poradí prejavujú v primeranej a nevyhnutnej povahe predmetnej právnej úpravy.

48.

Zo znenia prvej prejudiciálnej otázky, ako aj z obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že účelom požiadavky, podľa ktorej sa všeobecná miestna príslušnosť súdu dlžníka musí nachádzať v Dánsku, je zabezpečiť, aby návrh na odpustenie dlhov mohol byť predmetom dostatočne jasného rozhodnutia založeného na informáciách, ktoré umožňujú po prvé posúdiť dlžníkovu sociálno‑ekonomickú životnú situáciu s cieľom určiť, či k jeho zadlženiu viedla neschopnosť alebo neochota platiť, po druhé zaručiť trvalé zlepšenie dlžníkovej situácie, a po tretie zabezpečiť, že dlžník má primerane skromnú, no prijateľne postačujúcu životnú úroveň počas následného obdobia, počas ktorého je dlh potrebné splatiť.

49.

Účelom podmienky bydliska, tak ako to vysvetlil vnútroštátny súd, je teda zabezpečiť, aby sa okolnosti týkajúce sa sociálno‑finančnej situácie dlžníka a jeho blízkych príbuzných, ako aj životné podmienky v mieste, kde zabezpečujú svoje potreby, zohľadnili pri posúdení návrhov na odpustenie dlhov.

50.

V rozsudku Radziejewski Súdny dvor v odpovedi na argument švédskej vlády, podľa ktorého je podmienka bydliska potrebná na to, aby bolo možné dostatočným spôsobom preukázať finančnú a osobnú situáciu dlžníka, zastával okrem iného názor, že členský štát je oprávnený preskúmať finančnú a osobnú situáciu dlžníka predtým, ako mu prizná opatrenie, ktorého účelom je úplné alebo čiastočné odpustenie jeho dlhov. ( 28 )

51.

Zdá sa mi, že účel podmienky bydliska stanovenej v dánskej právnej úprave sa nelíši od účelu podmienky bydliska, ktorý uvádza rozsudok Radziejewski. ( 29 )

52.

Podľa vnútroštátneho súdu a dánskej vlády Súdny dvor v tomto rozsudku preskúmal podmienku bydliska so zreteľom na potrebu overiť osobnú a finančnú situáciu dlžníka. Súdny dvor však nerozhodol o tom, či účel zabezpečenia toho, aby súd zaoberajúci sa konaním o odpustení dlhu mal znalosti o konkrétnej sociálno‑ekonomickej situácii, v ktorej dlžník žije, a mohol tieto znalosti zahrnúť do svojho posúdenia, môže odôvodniť obmedzenie možnosti uchádzať sa o odpustenie dlhu na osoby s bydliskom alebo prinajmenšom s posledným bydliskom v členskom štáte, v ktorom sa návrh podáva.

53.

Okrem toho sa dánska vláda domnieva, že švédska právna úprava uvedená vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Radziejewski, ( 30 ) zahŕňa aj následnú kontrolu dlžníka, ktorá umožňuje švédskym orgánom venovať pozornosť úsiliu, ktoré dlžník vynaložil na splnenie svojich povinností. Táto vláda tvrdí, že v dôsledku toho podmienka bydliska nemôže zaručiť sledovaný cieľ, pretože dlžník môže po podaní svojho návrhu na odpustenie dlhu jednoducho presunúť svoje bydlisko do iného členského štátu. Na druhej strane v rámci dánskeho konania o odpustení dlhov súdy nevykonávajú následnú kontrolu dlžníka.

54.

Vnútroštátny súd a dánska vláda tak zjavne tvrdia, že dánska právna úprava sa snaží zabezpečiť vyššiu úroveň znalostí o situácii dlžníka, než je úroveň, aká sa vyžaduje podľa švédskej právnej úpravy uvedenej v rozsudku Radziejewski. ( 31 )

55.

V oboch týchto prípadoch však účel podmienky bydliska zostáva nezmenený. Rozdiely v úrovni znalostí o situácii dlžníka by sa podľa môjho názoru mohli prejaviť pri preskúmaní nevyhnutnosti predmetnej právnej úpravy.

56.

Navyše sa mi zdá, že tvrdenie dánskej vlády, podľa ktorého dánska právna úprava nestanovuje následnú kontrolu, nie je v súlade s niektorými jej ďalšími tvrdeniami. Táto vláda totiž vo svojich pripomienkach tvrdí, že rozhodnutie o odpustení dlhov v prospech dlžníka, ktorý odišiel do zahraničia, možno za určitých okolností zrušiť.

57.

Vnútroštátny súd odkazuje jasnejšie na takúto možnosť tým, že uvádza, že rozhodnutie o odpustení dlhu môže byť zrušené, ak sa dlžník dopustil podvodu v priebehu konania o odpustení dlhu alebo si neplnil povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia o odpustení dlhu. V každom prípade, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a pripomienok dánskej vlády, k zrušeniu rozhodnutia o odpustení dlhov nedochádza automaticky.

58.

Preskúmanie správania dlžníka po prijatí takéhoto rozhodnutia, ktorým si dánske orgány preverujú, či dlžník dodržiava podmienky stanovené v tomto rozhodnutí, predstavuje podľa môjho názoru určitú formou následnej kontroly. Preto nepovažujem za presvedčivý argument dánskej vlády, podľa ktorého sa prejednávaná vec odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Radziejewski ( 32 ) v tom, že dánske orgány nevykonávajú následnú kontrolu.

59.

Na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj vzhľadom na podobnosť medzi účelom švédskej právnej úpravy uvedenej v rozsudku Radziejewski ( 33 ) a účelom dánskej právnej úpravy v prejednávanej veci sa domnievam, že podmienka bydliska stanovená dánskou právnou úpravou sleduje legitímny cieľ, t. j. že návrh na odpustenie dlhov je predmetom informovaného rozhodnutia, ktoré vychádza z informácií umožňujúcich preukázať sociálnu a finančnú situáciu dlžníka a jeho blízkych príbuzných, ako aj životné podmienky v mieste, kde zabezpečujú svoje potreby.

60.

Úvahy vnútroštátneho súdu a dánskej vlády, ktorými sa snažia odôvodniť predmetné obmedzenie, vychádzajú z myšlienky, že geografická blízkosť medzi miestom bydliska dlžníka a sídlom súdu, ktorý prejednáva návrh na odpustenie dlhov, umožňuje zaistiť, že okolnosti týkajúce sa sociálnej a finančnej situácie dlžníka a jeho blízkych príbuzných, ako aj životné podmienky v mieste, kde zabezpečujú svoje potreby, budú zohľadnené pri posúdení tohto návrhu.

61.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd a dánska vláda tvrdia, že súd, ktorý rozhoduje o návrhoch na odpustenie dlhov, nemá a nemôže mať informácie o situácii, v ktorej navrhovateľ žije v inom členskom štáte. Neexistujú právne predpisy, ktoré by umožnili žiadať od iných členských štátov, aby poskytli informácie o situácii týkajúcej sa miestneho príjmu a výdavkov alebo o ďalších faktoroch, ktoré majú vplyv na posúdenie návrhu na odpustenie dlhov. Navyše takýto súd nemá možnosť skontrolovať informácie, ktoré dlžník poskytne.

62.

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že pokiaľ nie sú harmonizované pravidlá v oblasti odpustenia dlhov, neexistujú miernejšie prostriedky dosiahnutia tohto cieľa než obmedzenie okruhu dlžníkov, ktorí môžu získať odpustenie dlhu, na osoby s bydliskom v Dánsku. Na druhej strane podľa dánskej vlády výklad článku 45 ZFEÚ, podľa ktorého je toto ustanovenie prekážkou pri uplatňovaní pravidla právomoci, akým je dánske pravidlo, bráni účinnému uplatňovaniu nariadenia 2015/848.

63.

Podobne ako A a Komisia sa domnievam, že uplatňovanie podmienky bydliska vo vzťahu k pracovníkom je prinajmenšom v dvoch ohľadoch nelogické a nekoherentné. Tvrdenia dánskej vlády a vnútroštátneho súdu týkajúce sa v príslušnom poradí existencie harmonizovaných ustanovení a ich neexistencie nemôžu tieto problémy vyriešiť.

64.

Prvý problém sa týka skutočnosti, že podmienka bydliska sa zrejme uplatňuje len vo vzťahu k zamestnancom, ktorí vykonávajú svoju zárobkovú činnosť v Dánsku, a nie na samostatne zárobkovo činné osoby v Dánsku. V prípade týchto posledných uvedených osôb nie je skutočnosť, že nemajú bydlisko na dánskom území, prekážkou pre podanie návrhu na odpustenie dlhov na súdoch tohto členského štátu.

65.

Druhý problém sa týka skutočnosti, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z písomných pripomienok navrhovateľa, podľa dánskej právnej úpravy sa existencia podmienky bydliska posudzuje len v čase podania návrhu na odpustenie dlhov.

66.

Podmienka bydliska je založená na myšlienke, že vďaka geografickej blízkosti medzi miestom bydliska dlžníka a sídlom súdu, ktorému je vec predložená, môže tento súd rozhodnúť o návrhu na odpustenie dlhov na základe informácií o sociálno‑ekonomickej situácii tohto dlžníka. Pri posudzovaní sociálno‑ekonomickej situácie zo strany konkurzného súdu by sa tejto podmienke mal v zásade priznať rovnaký význam, či už ide o samostatne zárobkovo činnú osobu, alebo o zamestnanca. V obidvoch týchto prípadoch sú opatrenia na získanie informácií z iného členského štátu, ako aj informácií, ktoré umožňujú skontrolovať informácie od dlžníka, takmer totožné.

67.

Zdá sa mi však, že podľa dánskej právnej úpravy sa podmienka bydliska neuplatňuje koherentne. Zatiaľ čo ale osoba, ktorá vykonáva nezávislú ekonomickú činnosť na území Dánska, môže podať návrh na odpustenie dlhov na dánskom súde podľa miesta výkonu tejto činnosti, hoci nemá bydlisko v Dánsku, zamestnanec, ktorý nemá bydlisko na území Dánska, nemôže podať takýto návrh na súdoch tohto členského štátu.

68.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, je nesporné, že navrhovateľ vo veci samej pracuje v Dánsku, kde podlieha neobmedzenej daňovej povinnosti. Preto, ako to pripustila dánska vláda, sociálno‑ekonomickú situáciu tohto navrhovateľa by bolo možné aspoň čiastočne určiť bez toho, aby sa museli zohľadniť informácie z iného členského štátu. ( 34 )

69.

Podľa dánskej právnej úpravy však navrhovateľ nemá možnosť dovolávať sa okolností uvedených v predchádzajúcom bode s cieľom začať konanie na dánskom súde, aj keď tieto okolnosti preukazujú existenciu väzby s Dánskom. Ak však takáto väzba postačuje na to, aby umožnila dánskym súdom rozhodnúť o návrhu na odpustenie dlhov podanej osobou, ktorá vykonáva nezávislú ekonomickú činnosť na území tohto členského štátu, mala by táto väzba tiež postačovať na to, aby bolo možné rozhodnúť aj o takom návrhu, ktorý podal zamestnanec.

70.

Platí to o to viac, že ako to znázorňujú príklady, ktoré uvádza A vo svojich písomných pripomienkach, ( 35 ) dánska právna úprava nebráni tomu, aby vnútroštátne súdy rozhodli o návrhoch na odpustenie dlhov, hoci sú povinné zohľadniť informácie z iného členského štátu.

71.

V dôsledku toho toto nekoherentné uplatňovanie podmienky bydliska podľa dánskej právnej úpravy dokazuje, že na to, aby súdy tohto členského štátu mohli rozhodovať o návrhoch na odpustenie dlhov, nie je potrebné mať bydlisko na dánskom území. V tomto prípade ide o indíciu o tom, že taká podmienka bydliska, akú stanovuje dánska právna úprava, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 59 vyššie.

72.

Vo svojich písomných pripomienkach A uvádza, že podľa dánskej právnej teórie a judikatúry musí byť návrh, ktorý je predmetom konania o odpustení dlhov, podaný na súde príslušnom ratione locis podľa miesta bydliska k dátumu podania tohto návrhu. Na druhej strane sa posúdenia vykonané v rámci konania o odpustení dlhov týkajú situácie navrhovateľa v čase rozhodnutia o tomto návrhu.

73.

Zdá sa mi, že vnútroštátny súd prijal v tejto súvislosti rovnaký výklad dánskych ustanovení. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania tento súd uvádza, že dánsky súd posudzuje svoju právomoc v čase podania návrhu na odpustenie dlhov.

74.

Podľa pravidla známeho ako tzv. zásada perpetuatio fori, len čo príslušný súd začne konať, v zásade si zachováva právomoc aj v prípade, že sa v priebehu súdneho konania zmení kolízne kritérium, podľa ktorého je daná jeho právomoc. ( 36 )

75.

Znalosť informácií týkajúcich sa situácie dlžníka a životných podmienok v mieste jeho bydliska tak nemožno zaručiť podmienkou bydliska, keďže podľa zásady perpetuatio fori zmena kolízneho kritéria následne po podaní návrhu na odpustenie dlhov, konkrétne presunu jeho bydliska do iného členského štátu, nebráni tomu, aby dánsky súd rozhodol o tomto návrhu.

76.

V dôsledku toho, keďže väzba na územie Dánska sa posudzuje len v čase podania návrhu na odpustenie dlhov, zatiaľ čo konkurzný súd musí pri posudzovaní tohto návrhu vziať do úvahy okolnosti, ktoré nastali pred týmto časovým momentom a po ňom, podmienka bydliska, akú stanovuje dánska právna úprava, prekračuje to, čo je nevyhnutné na zabezpečenie účelu tejto podmienky. Toto je odôvodnenie, ktoré použil Súdny dvor v rozsudku Radziejewski ( 37 ) a podľa ktorého stanovenie podmienky bydliska, ktorá sa vzťahuje výlučne na čas podania návrhu na odpustenie dlhov, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na preskúmanie situácie navrhovateľa a získanie znalostí o situácii v mieste, kde má bydlisko.

77.

Táto úvaha nemôže byť spochybnená tvrdeniami dánskej vlády o existencii harmonizovaných pravidiel právomoci, ani tvrdeniami vnútroštátneho súdu o ich neexistencii.

78.

Podľa vnútroštátneho súdu v dôsledku toho, že nie sú harmonizované pravidlá v oblasti odpustenia dlhov, neexistujú miernejšie prostriedky dosiahnutia tohto cieľa, než je obmedzenie okruhu dlžníkov, ktorí môžu získať odpustenie dlhu, na osoby s bydliskom v Dánsku.

79.

Na druhej strane dánska vláda poukazuje na to, že v konaniach o zmene obsahu záväzkov existujú harmonizované pravidlá o medzinárodnej právomoci. Podľa tejto vlády výklad článku 45 ZFEÚ, podľa ktorého je toto ustanovenie prekážkou pri uplatňovaní pravidla právomoci, akým je dánske pravidlo, bráni účinnému uplatňovaniu nariadenia 2015/848. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia 2015/848 by za okolností v prejednávanej veci mali švédske súdy právomoc prejednať záležitosť dlžníka, ktorý má bydlisko a žije vo Švédsku. Dánske pravidlo právomoci nie je v skutočnosti hmotnoprávne odlišné od pravidla medzinárodnej právomoci tohto nariadenia.

80.

Tieto tvrdenia nemožno prijať.

81.

Ako som uviedol v bode 25 vyššie, nariadenie 2015/848 nie je uplatniteľné ratione temporis na spor vo veci samej. Napriek tomu je potrebné zohľadniť skutočnosť, že dánske pravidlá, ktoré stanovujú podmienku bydliska, sa naďalej uplatňujú v tomto členskom štáte, zatiaľ čo ostatné členské štáty uplatňujú od 26. júna 2017 pravidlá nariadenia 2015/848.

82.

Podľa článku 3 ods. 1 štvrtého pododseku nariadenia 2015/848 sa v prípade inej fyzickej osoby, než je samostatne zárobkovo činná osoba, predpokladá, že centrom hlavných záujmov je miesto jej obvyklého pobytu, ak sa nepreukáže opak. Bez ohľadu na skutočnosť, že pojem „obvyklý pobyt“ v zmysle článku 3 ods. 1 štvrtého pododseku nariadenia 2015/848 nemusí nutne zodpovedať pojmu „bydlisko“ podľa dánskej právnej úpravy, toto ustanovenie nariadenia 2015/848 automaticky neodkazuje dlžníka na súdy podľa miesta jeho bydliska. V skutočnosti ide len o domnienku, ktorá má povahu vyvrátiteľnej domnienky.

83.

Na jednej strane tak riešenie uvedené v nariadení 2015/848 predstavuje, ak použijem slová, ktoré uviedol vnútroštátny súd, znázornenie „miernejšieho prostriedku“ na dosiahnutie cieľa sledovaného stanovením podmienky bydliska, ako ho definuje tento súd a dánska vláda.

84.

Na druhej strane by právna úprava stanovujúca podmienku bydliska, akou je predmetná dánska právna úprava, mohla ovplyvniť fungovanie nariadenia 2015/848 v členských štátoch, ktoré sú ním viazané, ak by sa prípadne ukázalo, že domnienka uvedená v článku 3 ods. 1 v štvrtom pododseku tohto nariadenia mala byť vyvrátená napríklad v prospech miesta výkonu práce. V takomto prípade by dánska právna úprava nezohľadnila vyvrátenie uvedenej domnienky. ( 38 )

85.

Na zhrnutie tejto časti mojej analýzy týkajúcej sa harmonizácie pravidiel právomoci možno konštatovať, že v prvom rade nesúhlasím s názorom vnútroštátneho súdu, podľa ktorého neexistujú miernejšie prostriedky na dosiahnutie účelu stanoveného pre podmienku bydliska. V druhom rade, na rozdiel od toho, čo tvrdí dánska vláda, existencia pravidiel právomoci stanovených v nariadení 2015/848 nemôže svedčiť v prospech súladu dánskej právnej úpravy s právom Únie.

86.

Na rekapituláciu argumentov, ktoré som doteraz uviedol, možno poznamenať, že podmienka bydliska stanovená v dánskej právnej úprave nebola podľa všetkého uplatnená koherentne, čo môže predstavovať indíciu o tom, že táto podmienka bydliska ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na preskúmanie situácie navrhovateľa a získanie znalostí o situácii v mieste, kde má bydlisko. Túto úvahu potvrdzuje skutočnosť, že podmienka bydliska sa vzťahuje výlučne na čas podania návrhu na odpustenie dlhov. Napokon tieto úvahy nemôžu byť spochybnené tvrdeniami, ktoré sa týkajú nariadenia 2015/848.

87.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal tak, že článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, podľa ktorej zamestnanec, ktorý nemá bydlisko na území členského štátu, nemôže podať návrh na odpustenie dlhov na súdoch tohto členského štátu, hoci má dostatočnú väzbu na tento členský štát, porovnateľnú s väzbou na základe bydliska na tomto území.

88.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou, ktorá sa kladie v prípade, že odpoveď na prvú otázku bude kladná, sa vnútroštátny súd pýta, či zamestnanec, ktorý nespĺňa podmienku bydliska, by mal mať napriek tomu možnosť dosiahnuť zmenu obsahu záväzkov v prípade, keď by boli splnené ostatné hmotnoprávne podmienky, čo by nútilo súkromných veriteľov čeliť zníženiu alebo celkovej strate súm, ktoré im dlží dlžník, ktorý sa presťahoval do zahraničia.

89.

Treba pripustiť, že znenie druhej prejudiciálnej otázky vyvoláva určitú mieru neistoty, pokiaľ ide o to, čo je skutočným cieľom otázky vnútroštátneho súdu. Zo znenia tejto otázky vyplýva, že vnútroštátny súd má pochybnosti o potrebnom účinku článku 45 ZFEÚ za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci.

90.

V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že spor vo veci samej sa priamo netýka vzťahu medzi jednotlivcami, a preto otázka, či má článok 45 ZFEÚ priamy účinok na tieto vzťahy, je irelevantná. Dánska vláda sa domnieva, že za okolností prejednávanej veci by uplatňovanie článku 45 ZFEÚ viedlo k dodatočnému priamemu účinku v horizontálnej situácii.

91.

Poznamenávam, že v prejednávanej veci sa so zreteľom na článok 45 ZFEÚ neposudzuje konanie jednotlivcov, ale vnútroštátne ustanovenia, prostredníctvom ktorých títo jednotlivci ukladajú povinnosti iným osobám. ( 39 ) Navyše je zrejmé, že také vnútroštátne ustanovenia, o aké ide v prejednávanej veci, patria do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ. Ak takéto vnútroštátne ustanovenia nie sú v súlade so Zmluvou, ich uplatňovanie by malo byť vylúčené a nezáleží na tom, či ide o spor medzi jednotlivcami alebo medzi jednotlivcom a subjektom štátu.

92.

Subsidiárne, aj keby sa usúdilo, že druhá otázka sa mala analyzovať z hľadiska povinností uložených veriteľom dlžníka, ktorý môže využiť konanie o odpustení dlhu, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že podmienka bydliska, o akú ide vo veci samej, predstavuje kolízne kritérium stanovené pravidlom právomoci. Ako vyplýva z mojich predchádzajúcich úvah, pravidlá právomoci nepriznávajú, prinajmenšom nie priamo, hmotné práva, a ani neukladajú hmotnoprávne povinnosti jednotlivcom. V prejednávanej veci vnútroštátne pravidlo právomoci umožňuje len podať návrh na začatie konania o odpustení dlhov na dánskom súde. V skutočnosti je to rozhodnutie tohto súdu, ktorým sa priznávajú práva alebo ukladajú povinnosti jednotlivcom.

93.

Napokon nemôžem vylúčiť, že svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, aké dôsledky by mal vyvodiť z budúceho rozsudku Súdneho dvora v prejednávanej veci za predpokladu, že odpoveď na prvú otázku by bola kladná.

94.

Je pravda, že v rámci prejudiciálneho konania neprináleží Súdnemu dvoru vykladať vnútroštátne právo členského štátu, ani určiť, ako by sa mal tento členský štát prispôsobiť jeho výkladu práva Únie. Aby som však poskytol užitočnú odpoveď vnútroštátnemu súdu, uvediem niekoľko poznámok k tejto otázke.

95.

V tejto súvislosti poznamenávam, že nesúlad podmienky bydliska s článkom 45 ZFEÚ nespôsobuje absolútnu neplatnosť tejto podmienky. Tento nesúlad je len dôsledkom skutočnosti, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy v konkrétnom prípade dlžník nemôže získať rozhodnutie o odpustení svojich dlhov, hoci má dostatočnú väzbu s územím tohto členského štátu.

96.

V tomto a iných podobných prípadoch nie je vnútroštátny súd povinný automaticky vylúčiť podmienku bydliska a pristúpiť k uplatneniu predmetného vnútroštátneho ustanovenia bez akejkoľvek požiadavky týkajúcej sa existencie väzby medzi dlžníkom a územím Dánska.

97.

Naopak by mohol zvážiť citlivejšie riešenie, ktoré prípadne spočíva v tom, že podmienka bydliska sa zmierni tak, že dánske súdy by mohli rozhodovať o návrhoch na odpustenie dlhov, pokiaľ existuje dostatočná väzba medzi dlžníkom a územím Dánska. Ako som totiž uviedol v bode 37 vyššie, veľká väčšina pravidiel právomoci je najmä v záujme riadneho výkonu spravodlivosti založená na myšlienke, podľa ktorej by mala existovať väzba medzi všeobecnou miestnou príslušnosťou súdu a predmetnou situáciou. Preto by bolo jednoducho potrebné oslabiť prísnosť podmienky bydliska stanovenej dánskou právnou úpravou tak, aby sa ponechal väčší priestor pre takto vymedzenú zásadu blízkosti.

98.

Vzhľadom na túto argumentáciu navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, o aké ide vo veci samej, vylučuje uplatnenie predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy bez ohľadu na to, či konanie o odpustení dlhov vedie k možnému uloženiu povinností jednotlivcom.

99.

V tejto súvislosti poznamenávam, že skutočnosť, že títo jednotlivci musia znášať zníženie alebo celkovú stratu pohľadávok, ktoré majú voči dlžníkovi, ktorý sa presťahoval do zahraničia, vyplýva z rozhodnutia dánskeho súdu rozhodujúceho o návrhu na odpustenie dlhov.

100.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Østre Landsret (Východodánsky odvolací súd, Dánsko), odpovedal takto: