1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín, Nemecko), sa týka výkladu článku 3 písm. u), článku 10a a prílohy I smernice 2003/87/ES ( 2 ), ktorá stanovuje systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Európskej únii (ďalej len „systém obchodovania s kvótami“), ako aj článku 3 písm. c) a h) rozhodnutia 2011/278/EÚ ( 3 ), ktoré stanovuje prechodné pravidlá harmonizácie bezodplatného prideľovania kvót.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou ExxonMobil Production Deutschland GmbH (ďalej len „ExxonMobil“) a Spolkovou republikou Nemecko, ktorú zastupuje Umweltbundesamt (Spolkový úrad pre životné prostredie, Nemecko), vo veci odmietnutia prideliť zariadeniu na spracovanie zemného plynu, prevádzkovanému spoločnosťou ExxonMobil, časť bezodplatných kvót požadovaných na rok 2013.

3.

V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa tieto návrhy zamerajú na prvú a druhú prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu. Tieto otázky sa týkajú rozsahu pojmu „výrobca elektrickej energie“ v zmysle článku 3 písm. u) smernice 2003/87 a dôsledkov vyplývajúcich z postavenia zariadenia ako výrobcu elektrickej energie na bezodplatné prideľovanie kvót, na ktoré má toto zariadenie nárok na základe článku 10a tejto smernice.

4.

Článok 3 písm. u) smernice 2003/87 vymedzuje pojem „výrobca elektrickej energie“ ako „zariadenie, ktoré 1. januára 2005 alebo po tomto dátume vyrábalo elektrickú energiu na predaj tretím stranám a v ktorom sa nevykonáva žiadna činnosť uvedená v prílohe I okrem ‚spaľovania palív‘“.

5.

Článok 10a tejto smernice v znení, ktoré bolo účinné v čase relevantných skutkových okolností ( 4 ), znel takto:

„1.   Do 31. decembra 2010 Komisia prijme plne harmonizované vykonávacie opatrenia pre celé Spoločenstvo na prideľovanie kvót…

…

… V súvislosti s výrobou elektrickej energie sa neprideľujú žiadne bezodplatné kvóty, s výnimkou prípadov, na ktoré sa vzťahuje článok 10c, a s výnimkou elektrickej energie vyrábanej z odpadových plynov.

…

3.   S prihliadnutím na odseky 4 a 8 a bez ohľadu na článok 10c sa bezodplatné prideľovanie nesmie vzťahovať na výrobcov elektrickej energie…

4.   V súvislosti s výrobou tepla alebo chladením sa bezodplatné kvóty prideľujú na diaľkové vykurovanie a vysokoúčinnú kogeneráciu v zmysle vymedzenia tohto pojmu v smernici 2004/8/ES[ ( 5 )] s cieľom uspokojiť hospodársky odôvodnený dopyt. Po roku 2013 sa každoročne celkové pridelenie takýmto zariadeniam upraví podľa výroby takéhoto tepla o lineárny koeficient uvedený v článku 9.

…“

6.

Článok 3 rozhodnutia 2011/278 znie:

„Na účely tohto rozhodnutia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…

…“

7.

§ 9 Treibhausgas‑Emissionshandelsgesetz (zákon o obchodovaní s emisnými kvótami skleníkových plynov) z 21. júla 2011 (BGBl. 2011 I, s. 1475, ďalej len „TEHG“), znie:

„1.   Prevádzkovateľom zariadení sa bezodplatne prideľujú emisné kvóty podľa zásad stanovených v článku 10a… smernice [2003/87]… a v rozhodnutí [2011/278]…

…

6.   Konečný objem kvót pridelený zariadeniu sa rovná súčinu predbežného objemu kvót, vypočítaného na základe odsekov 1 až 5, a medziodvetvového korekčného faktora, stanoveného Európskou komisiou v súlade s článkom 15 ods. 3 harmonizovaných pravidiel prideľovania kvót v Európskej únii. V rámci prideľovania na teplo vytvárané výrobcami elektrickej energie sa korekčný faktor uvedený v prvej vete nahrádza lineárnym koeficientom podľa článku 10a ods. 4 smernice 2003/87/ES, pričom výpočet je založený na predbežnom ročnom počte kvót, ktoré sa majú bezodplatne prideliť danému výrobcovi elektrickej energie na rok 2013.“

8.

V prílohe 1 časti 2 TEHG s názvom „Činnosti“ sa v bode 1 medzi zariadeniami, ktorých emisie patria do pôsobnosti tohto zákona, uvádzajú „spaľovacie jednotky určené na spaľovanie palív, ktorých celkový tepelný príkon spaľovania sa rovná alebo je vyšší ako 20 [megawattov (MW)], s výnimkou toho, ak ide o spaľovacie jednotky uvedené v niektorom z nasledujúcich bodov“. V bodoch 2 až 4 sa v prílohe 1 časti 2 TEHG vymenúvajú rozličné druhy „zariadení na výrobu elektrickej energie z pary, horúcej vody, priemyselného tepla a zahriatych odpadových plynov“, na ktorých emisie sa tiež vzťahuje pôsobnosť tohto zákona.

9.

§ 2 Verordnung über die Zuteilung von Treibhausgas‑Emissionsberechtigungen in der Handelsperiode 2013 bis 2020 (nariadenie o prideľovaní emisných kvót skleníkových plynov na obdobie obchodovania v rokoch 2013 až 2020) z 26. septembra 2011 (BGBl. 2011 I, s. 1921, ďalej len „ZuV 2020“) vo svojom bode 21 vymedzuje „výrobcu elektrickej energie“ ako každé „zariadenie, ktoré po 31. decembri 2004 vyrábalo elektrickú energiu a predávalo ju tretím stranám a v ktorom sa vykonáva výlučne niektorá z činností uvedených v prílohe I časti 2 bodoch 1 až 4 [TEHG]“.

10.

§ 2 ZuV 2020 vo svojich bodoch 29 a 30 vymedzuje pojmy „podzariadenie spojené s emisiami z procesov“ a „podzariadenie spojené s referenčným štandardom tepla“ obdobne ako ich vymedzuje článok 3 písm. h) a c) rozhodnutia 2011/278. § 2 bod 29 písm. b) bod ee) ZuV 2020 zodpovedá článku 3 písm. h) bodu v) rozhodnutia 2011/278.

11.

Spoločnosť ExxonMobil prevádzkovala do konca roka 2013 zariadenie na spracovanie zemného plynu (ďalej len „zariadenie“), nachádzajúce sa v obci Steyerberg (Nemecko). Toto zariadenie pozostávalo z jednotiek na odsírenie a vysušovanie zemného plynu, jednotiek na získavanie síry (tzv. „Clausove jednotky“), jednotiek na čistenie odpadových plynov, ako aj iných vedľajších jednotiek. Tieto vedľajšie jednotky pozostávali z parného kotla, jednotky plynových motorov, jednotiek núdzového spaľovania a z kondenzačnej tepelnej elektrárne.

12.

Táto tepelná elektráreň bola pripojená na verejnú elektrickú sieť, pričom do tejto siete boli sústavne poskytované malé množstvá prúdu s cieľom zabezpečiť nepretržité zásobovanie zariadenia elektrickou energiou v prípade poruchy na Clausových jednotkách, ktorá by viedla k strate určitých množstiev pary. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu obsahuje energetickú bilanciu, v ktorej sú uvedené údaje týkajúce sa výroby, dovozu, vývozu a spotreby elektrickej energie v zariadení za roky 2005 až 2010. Táto bilancia svedčí o tom, že po niektoré z týchto rokov zariadenie spotrebovalo viac elektrickej energie, než jej vyrobilo.

13.

Dňa 24. februára 2014 pridelila Deutsche Emissionshandelsstelle (Nemecká správa pre obchodovanie s emisnými kvótami, ďalej len „DEHSt“) spoločnosti ExxonMobil na obdobie obchodovania v rokoch 2013 až 2020 1179523 bezodplatných kvót. Toto pridelenie bolo založené sčasti na uplatnení referenčného štandardu tepla a sčasti na referenčnom štandarde paliva. Existencia rizika úniku uhlíka v danom odvetví bola pri výpočte uvedeného pridelenia zohľadnená. DEHSt odmietla spoločnosti ExxonMobil prideliť dodatočné bezodplatné kvóty, o ktoré táto spoločnosť žiadala na emisie z procesov. V ten istý deň DEHSt zrušila svoje rozhodnutie o pridelení s účinnosťou od 1. januára 2014 z dôvodu ukončenia činnosti, ktoré vyhlásila ExxonMobil. Toto zrušenie nie je napadnuté.

14.

Spoločnosť ExxonMobil podala proti rozhodnutiu o pridelení z 24. februára 2014 sťažnosť. DEHSt túto sťažnosť 12. februára 2016 zamietla.

15.

Z informácií poskytnutých zo strany DEHSt v jej rozhodnutí z 12. februára 2016 vyplýva, že žiadosť o pridelenie na emisie z procesov sa týkala emisií CO2 prirodzene sa nachádzajúceho v zemnom plyne, ktoré vznikali na konci procesu prebiehajúceho v Clausových jednotkách (ďalej len „Clausov proces“). Clausov proces spočíval v exotermickej chemickej reakcii, prostredníctvom ktorej dochádzalo k premene sírovodíka (H2S) na síru ako základný prvok. Teplo vzniknuté pri tejto reakcii bolo zachytávané v rekuperačných kotloch, a následne sa použilo v zariadení. Využívanie tohto tepla viedlo k bezodplatnému prideleniu kvót na základe uplatnenia referenčného štandardu tepla. Na konci Clausovho procesu sa CO2 prítomný v zemnom plyne vypúšťal von cez komín. Pri tomto procese nedochádzalo k vzniku dodatočného CO2.

16.

DEHSt usúdila, že bezodplatné kvóty nemožno prideliť na „podzariadenie spojené s emisiami z procesov“ v zmysle § 2 bodu 29 písm. b) podpísm. ee) ZuV 2020, ktorým sa do nemeckého práva preberá článok 3 písm. h) časť v) rozhodnutia 2011/78. Podľa názoru DEHSt nebola splnená podmienka uvedená v týchto ustanoveniach, podľa ktorej musia emisie vyplývať z využívania základnej suroviny obsahujúcej uhlík. DEHSt usúdila, že emisie CO2 prirodzene obsiahnutého v zemnom plyne nevyplývali z Clausovho procesu, pretože tento CO2 sa nezúčastňoval na chemickej reakcii, ktorou sa vyznačuje Clausov proces, ani pre ňu nebol potrebný. Podľa DEHSt bol základnou surovinou používanou na účely výroby síry jedine H2S, pričom CO2 sa nemá považovať za „plyn pridružený“ k H2S.

17.

Dňa 10. marca 2016 podala ExxonMobil žalobu proti rozhodnutiu o zamietnutí jej sťažnosti.

18.

Uvedená spoločnosť vo svojej žalobe v prvom rade opisuje činnosti zariadenia, pričom pripomína, že toto zariadenie slúžilo na spracovanie zemného plynu po jeho extrahovaní z ložísk. Takto extrahovaný zemný plyn, ktorý sa nazýva kyslý plyn, keď je v tejto podobe, obsahoval H2S, vodnú paru, metán (CH4) a CO2. V zariadení bol tento plyn odsírený, a následne po vysušení vstreknutý do siete dodávajúcej plyn. H2S a CO2, ktoré boli od zemného plynu oddelené pri odsírovacom procese, sa odviedli do Clausových jednotiek, kde dochádzalo k premene H2S na síru v dôsledku exotermickej reakcie v dvoch etapách.

19.

V prvej etape sa približne jedna tretina H2S spaľovala v peci, pričom toto spaľovanie vytváralo oxid siričitý (SO2). Tento SO2 už sčasti v tejto peci reagoval s H2S, výsledkom čoho bola síra ako základný prvok a voda. Aby sa zachoval proces oxidácie a optimalizoval postup, teplo v podobe pary sa odobralo prostredníctvom rekuperačného kotla. Zvyšný H2S reagoval katalýzou s SO2, čím vznikla síra ako základný prvok.

20.

V priebehu druhej etapy sa získavala dodatočná síra na konci exotermickej reakcie v dvoch alebo troch postupných katalytických cykloch. Plyn, ktorý ostal na konci tejto reakcie, nazývaný „Clausov plyn“, stále obsahoval okrem iného CO2 a stopy zlúčenín síry. Clausov plyn sa potom odviedol do jednotiek na čistenie plynov, zapojených na výstupe z Clausových jednotiek, kde boli odstránené zlúčeniny síry a CO2 bol komínom uvoľnený do atmosféry.

21.

Ďalej si ExxonMobil nárokuje právo na bezodplatné pridelenie na podzariadenie spojené s emisiami z procesov, a to z dôvodu, že tieto emisie CO2 vyplývali z používania základnej suroviny obsahujúcej uhlík v podobe CO2. Podľa tejto spoločnosti je základnou surovinou, ktorá sa používa na výrobu síry, nie iba samotný H2S, ale kyslý plyn. Ak by sa pri Clausovom procese tento plyn nepoužíval, CO2 prirodzene sa nachádzajúci v zemnom plyne by sa do atmosféry nevypúšťal. Okrem toho extrahovanie CO2 z kyslého plynu pomocou tohto postupu bolo nevyhnutné na získavanie čistej síry z tohto plynu. To, že CO2 bol od začiatku prítomný v základnej surovine a nezúčastňoval sa na vyššie opísanej chemickej reakcii, je irelevantné. Uvedeným emisiám CO2 sa napokon nedalo vyhnúť ani zmenou paliva, ani účinnejšími technikami.

22.

ExxonMobil okrem toho tvrdí, že skutočnosť, že bezodplatné kvóty boli pridelené na základe uplatnenia referenčného štandardu tepla pre merateľné teplo vytvárané v zariadení ako vedľajší účinok chemickej reakcie, ktorou sa vyznačuje Clausov proces, nebráni požadovanému dodatočnému prideleniu. Hoci Súdny dvor v rozsudku Borealis a i. ( 6 ) rozhodol, že pridelenie na základe referenčného produktu má prednosť pred tromi záložnými prístupmi, ktorými sú pridelenia na základe referenčného štandardu tepla, referenčného štandardu palív a emisií z procesov, medzi týmito tromi záložnými prístupmi neexistuje žiadna hierarchia.

23.

Napokon ExxonMobil zdôrazňuje, že žaloba vo veci samej je pilotným procesom, ktorý má umožniť rozhodnutie o otázkach týkajúcich sa prideľovania bezodplatných kvót na emisie CO2 vznikajúce v rámci Clausovho procesu, ktorý prebieha aj v iných zariadeniach prevádzkovaných uvedenou spoločnosťou.

24.

DEHSt vo svojom vyjadrení k žalobe po prvýkrát uviedla, že výroba síry nie je činnosťou podliehajúcou povinnosti obchodovania s emisnými kvótami. Taktiež v ňom ako úplne nový argument uviedla, že zariadenie by sa malo kvalifikovať ako „výrobca elektrickej energie“, keďže sa v ňom prúd vyrábal a predával tretím stranám po 31. decembri 2004 a keďže sa v ňom vykonávala len činnosť spaľovania, uvedená v prílohe 1 časti 2 bodoch 1 až 4 TEHG. Podľa názoru DEHSt zariadenie požiadalo o pridelenie určené pre výrobcov elektrickej energie a toto pridelenie, ktoré bolo zmenšené na základe uplatnenia lineárneho koeficientu vzťahujúceho sa na uvedených výrobcov v súlade s článkom 9 ods. 6 TEHG, aj získalo. Bezodplatné pridelenie výrobcom elektrickej energie bolo pritom umožnené len pri dodržaní podmienok stanovených v článku 10a smernice 2003/87.

25.

Vo zvyšnej časti svojho vyjadrenia DEHSt opakuje svoje stanovisko, podľa ktorého sa bezodplatné pridelenie kvót pre podzariadenie spojené s emisiami z procesov musí odmietnuť, a spochybňuje tvrdenie spoločnosti ExxonMobil, podľa ktorého boli predmetné emisie nevyhnutné. Okrem toho sa DEHSt odvoláva na kaskádovitú hierarchiu medzi zložkami pridelenia na základe referenčného štandardu tepla, referenčného štandardu paliva a emisií z procesov.

26.

V tomto kontexte sa Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín) v prvom rade domnieva, že vyriešenie sporu vo veci samej závisí od otázky, či má byť zariadenie kvalifikované ako výrobca elektrickej energie v zmysle článku 3 písm. u) smernice 2003/87. Hoci sa mu aj zdá, že zo znenia tohto ustanovenia vyplýva kladná odpoveď na túto otázku, uvedený súd sa zamýšľa nad tým, či by mu takáto odpoveď nepresahovala rozsah pôsobnosti zamýšľaný v súlade s duchom a cieľom tejto smernice. ( 7 )

27.

Vnútroštátny súd ďalej poznamenáva, že dôsledkom kvalifikácie zariadenia ako výrobcu elektrickej energie by v zásade bola nezákonnosť bezodplatného pridelenia, ktoré mu bolo priznané. Bolo by to tak preto vzhľadom na to, že výrobcovia elektrickej energie môžu získať bezodplatné kvóty len v prípadoch uvedených v článku 10a ods. 1 treťom pododseku a v článku 10a ods. 4 smernice 2003/87 – medzi ktoré predmetné emisie nepatria. Tento súd sa však zamýšľa nad možnosťou vyhnúť sa tomuto obmedzeniu na základe definície pojmu „podzariadenie spojené s referenčným štandardom tepla“, uvedenej v článku 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278, ktorá takéto obmedzenie neobsahuje.

28.

Napokon uvedený súd chce vedieť, či emisie vyplývajúce z Clausovho procesu môžu viesť k bezodplatnému prideleniu pre „podzariadenie spojené s emisiami z procesov“ v zmysle článku 3 písm. h) tohto rozhodnutia. Vzhľadom na to, že teplo vytvárané týmto procesom môže byť predmetom pridelenia aj na základe uplatnenia referenčného štandardu tepla, kladie si otázku, či má jeden z týchto druhov pridelenia prednosť pred druhým.

29.

Vzhľadom na tieto úvahy Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30.

ExxonMobil, nemecká vláda, ako aj Komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky a boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 14. novembra 2018 a na ktorom boli vypočuté ich prednesy.

31.

Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania je Súdny dvor požiadaný hlavne o to, aby posúdil, či a prípadne do akej miery zariadeniu, o aké ide vo veci samej, môžu byť pridelené bezodplatné kvóty na základe článku 10a smernice 2003/87. Relevantné skutkové okolnosti charakterizujúce situáciu tohto zariadenia, na ktorých bude založená moja analýza, možno zhrnúť takto.

32.

Podľa informácií poskytnutých v rozhodnutí vnútroštátneho súdu ( 8 ) sa v zariadení, o aké ide vo veci samej, vykonávala okrem iného činnosť spočívajúca v získavaní síry prostredníctvom Clausovho procesu, pričom táto síra sa nachádzala v podobe H2S v kyslom plyne extrahovanom z ložísk. ( 9 ) Tento proces sa začal spaľovaním časti kyslého plynu, ktoré vyvolalo chemickú reakciu, pri ktorej sa uvoľňovalo teplo, ktoré sa následne využívalo v zariadení. Vo vedľajšej jednotke vyrábalo zariadenie elektrickú energiu. ( 10 ) Hoci bola takto vytvorená elektrická energia určená hlavne na zabezpečenie jeho vlastného zásobovania, malú časť tejto elektrickej energie zariadenie neprestajne poskytovalo do verejnej siete za odplatu. Cieľom tohto poskytovania bolo zabezpečiť nepretržité dodávky elektrickej energie do zariadenia. V dôsledku Clausovho procesu sa CO2 prirodzene sa nachádzajúci v kyslom plyne oddelil od H2S. Tento CO2 bol vypustený do atmosféry po tom, čo prešiel cez Clausove jednotky, ako aj cez čistiacu jednotku, a – tak ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom a z pripomienok nemeckej vlády, s výhradou preverenia zo strany tohto súdu – a jednotku dodatočného spaľovania, ktoré boli zapojené na výstupe z týchto jednotiek. Pri Clausovom procese nevznikal dodatočný CO2.

33.

Zariadeniu boli bezodplatne pridelené kvóty na základe „podzariadenia spojeného s referenčným štandardom tepla“ v zmysle článku 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278 pre merateľné teplo vytvorené v rámci tohto procesu. ( 11 ) Naopak zariadenie nezískalo dodatočné bezodplatné kvóty, požadované pre „podzariadenie spojené s emisiami s procesov“ v zmysle článku 3 písm. h) rozhodnutia 2011/278. ExxonMobil v podstate usudzuje, že pridelenie vypočítané na základe referenčného štandardu tepla nie je dostatočný na zohľadnenie nezabrániteľných emisií CO2, tvoriacich zložku kyslého plynu, vo vzťahu ku ktorým mala odovzdať kvóty. ( 12 )

34.

Žaloba vo veci samej smeruje proti rozhodnutiu, ktorým DEHSt zamietla túto žiadosť. Tvrdenia, ktoré DEHSt uvádza vo svojom vyjadrení k žalobe, však vyvolávajú pochybnosti, aj pokiaľ ide o zákonnosť pridelenia bezodplatných kvót, ktoré zariadeniu boli poskytnuté.

35.

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd prostredníctvom svojej prvej a druhej otázky pýta, či zariadenie vzhľadom na skutočnosť, že predávalo elektrickú energiu do verejnej siete, má byť zbavené akéhokoľvek pridelenia bezodplatných kvót. V prípade zápornej odpovede pokladá tento súd Súdnemu dvoru svoju tretiu a štvrtú otázku, aby mohol rozhodnúť o tom, či emisie CO2 prirodzene sa nachádzajúceho v kyslom plyne môžu viesť k bezodplatnému prideleniu pre podzariadenie spojené s emisiami z procesov.

36.

Ako zjavne vyplýva z písomných a ústnych pripomienok predložených Súdnemu dvoru, to, o čo v spore vo veci samej ide, ako aj potrebnosť odpovedí na prejudiciálne otázky na účely vyriešenia sporu, závisí v prvom rade od uplatniteľnosti smernice 2003/87 na tieto emisie.

37.

V tejto súvislosti Komisia, ktorú pri tejto argumentácii na pojednávaní podporila ExxonMobil, hlavne tvrdí, že emisie CO2 prirodzene sa nachádzajúceho v kyslom plyne, ktorých sa týkala žiadosť o dodatočné bezodplatné kvóty, nepatria do pôsobnosti tejto smernice. Tieto emisie by teda nemali byť ani nahlasované a monitorované, ani by nemali viesť k odovzdávaniu kvót, keďže bezodplatné pridelenie kvót na tieto emisie je už od počiatku vylúčené. Nemecká vláda naopak v podstate usudzuje, že vzhľadom na to, že kyslý plyn slúžil ako palivo v rámci činností zariadenia, všetok CO2 tvoriaci zložku tohto paliva, ktorý sa na konci týchto činností vypúšťa, systému obchodovania s kvótami podlieha. Z nižšie uvedených dôvodov sa prikláňam k tomuto druhému názoru.

38.

Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2003/87 sa táto smernica vzťahuje na emisie z činností uvedených v prílohe I tejto smernice a na skleníkové plyny uvedené v jej prílohe II, medzi ktoré patrí aj CO2. V prílohe I uvedenej smernice sa okrem iného v jej bode 6 uvádza činnosť „spaľovani[a] palív v zariadeniach s celkovým menovitým tepelným príkonom väčším ako 20 MW“.

39.

V predmetnom prípade emisie CO2 prirodzene sa nachádzajúceho v kyslom plyne, pochádzajúce zo zariadenia, môžu patriť do pôsobnosti smernice 2003/87 iba vtedy, ak vyplývali z činnosti tohto druhu. Je totiž nesporné, že zariadenie nevykonávalo žiadnu inú činnosť uvedenú v prílohe I tejto smernice, v ktorej sa nespomína ani získavanie síry, ani spracovanie zemného plynu.

40.

Pojem „spaľovanie palív“, uvedený v prílohe I bode 6 smernice 2003/87, treba chápať s ohľadom na článok 3 písm. t) tejto smernice. Toto ustanovenie vymedzuje pojem „spaľovanie“ ako „každ[ú] oxidáci[u] palív bez ohľadu na to, akým spôsobom sa využíva teplo, elektrická alebo mechanická energia, ktoré boli vyrobené v tomto procese, a ostatné priamo s tým spojené činnosti vrátane mokrého čistenia odpadového plynu“.

41.

Táto definícia podľa môjho názoru pokrýva oxidačnú reakciu vytvárajúcu teplo, ktorej bol vystavený H2S počas Clausovho procesu. Do tejto definície patrí aj proces dodatočného spaľovania plynov vychádzajúcich z Clausových jednotiek, medzi ktoré paril aj CO2 prirodzene sa nachádzajúci v kyslom plyne, tak ako je popísaný v spise, ktorý Súdnemu dvoru predložil vnútroštátny súd, a v pripomienkach nemeckej vlády.

42.

Vzhľadom na to, že tento CO2 bol vypúšťaný po tom, čo prešiel cez Clausove jednotky a s výhradou preverenia zo strany tohto súdu cez jednotky dodatočného spaľovania, kde tieto procesy prebiehali, tieto emisie podľa môjho názoru vyplývali zo spaľovania v zmysle prílohy I bodu 6 smernice 2003/87 ( 13 ), vykladanej s ohľadom na jej článok 3 písm. t).

43.

Tento záver nie je spochybnený v prvom rade tým, že uvedené procesy slúžili na výrobu energie iba podružne, pričom ich hlavným cieľom bolo získavanie síry obsiahnutej v kyslom plyne a čistenie tohto plynu pred jeho vypustením do atmosféry.

44.

V tejto súvislosti, ako o tom svedčia prípravné práce vedúce k prijatiu smernice 2009/29/ES ( 14 ), ktorou bol vložený článok 3 písm. t) smernice 2003/87, cieľom tohto vloženia bolo zakotviť širokú definíciu pojmu „spaľovanie“. Tento pojem mal zahŕňať akúkoľvek oxidáciu palív, bez ohľadu na jej cieľ, či už je jej účelom výroba energie pre tretie strany, alebo či sa zúčastňuje na procese výroby v predmetnom zariadení. ( 15 )

45.

Príloha I bod 3 smernice 2003/87 odráža široký rozsah, ktorý sa priznáva uvedenému pojmu, pričom sa v nej uvádza, že jednotky, kde sa uskutočňujú činnosti spaľovania, zahŕňajú okrem iného „všetky typy kotlov, horákov, turbín, ohrievačov, priemyselných pecí, spaľovacích pecí, vypaľovacích pecí, sušiacich pecí, pecí, sušičiek, motorov, palivových článkov, chemických spaľovacích jednotiek, fakieľ resp. poľných horákov a termických alebo katalytických jednotiek dodatočného spaľovania“. Spomedzi týchto jednotiek niektoré, predovšetkým fakle a niektoré jednotky dodatočného spaľovania, nemajú za cieľ poskytovanie energie. ( 16 )

46.

V druhom rade predmetné emisie nemôžu nepatriť do pôsobnosti tejto smernice z dôvodu, že CO2 vypustený do atmosféry, keďže bol už obsiahnutý v kyslom plyne v čase jeho extrahovania, sám osebe nevyplýval z oxidačnej reakcie vyvolanej pri činnostiach zariadenia. ( 17 )

47.

Článok 3 písm. t) smernice 2003/87 totiž neobmedzuje pojem „spaľovanie“ na oxidačné reakcie, pri ktorých vzniká skleníkový plyn uvedený v prílohe II tejto smernice. Vzhľadom na znenie tohto ustanovenia stačí, aby dochádzalo k oxidácii akejkoľvek zložky tvoriacej palivo. Rovnako článok 2 ods. 1 uvedenej smernice nepodmieňuje uplatniteľnosť tejto smernice tým, aby vypustený CO2 sám osebe vyplýval z činnosti uvedenej v jej prílohe I. To iba emisie tohto skleníkového plynu, a nie uvedený plyn sám osebe, musia vyplývať z takejto činnosti. ( 18 )

48.

Ako zdôraznila nemecká vláda, z tohto výkladu vychádza článok 48 ods. 1 nariadenia Komisie (EÚ) č. 601/2012 o monitorovaní a nahlasovaní emisií skleníkových plynov podľa smernice [2003/87] ( 19 ). Podľa tohto ustanovenia emisie „vlastného CO2“ – ktorý je v článku 3 ods. 40 tohto nariadenia vymedzený ako „CO2, ktorý je súčasťou paliva“ – sa začlení do emisného faktoru pre dané palivo. Článok 48 ods. 1 uvedeného nariadenia napokon odkazuje na vlastný CO2 obsiahnutý v zemnom plyne.

49.

Z tohto hľadiska Komisia v dokumente s názvom „Frequently Asked Questions Regarding Monitoring and Reporting in the EU ETS“ ( 20 ), uvádza, že emisie CO2 spojené so spracovaním zemného plynu podliehajú povinnostiam vyplývajúcim zo systému obchodovania s kvótami, pokiaľ sa vypúšťaný CO2 v ktoromkoľvek momente procesu čistenia vpúšťa do procesu spaľovania. Tieto emisie teda musia byť nahlasované a monitorované ako emisie vlastného CO2 na základe článku 48 nariadenia č. 601/2012. Komisia v tomto dokumente uvádza ako príklad Clausove jednotky. ( 21 ) Hoci aj tento dokument nie je záväzný, informácie, ktoré obsahuje, sú podľa môjho názoru faktormi vyplývajúcimi z kontextu, ktorými sa dá objasniť výklad smernice 2003/87 a nariadenia č. 601/2012. ( 22 )

50.

So zreteľom na tieto úvahy sa domnievam, že emisie CO2 prirodzene sa nachádzajúceho v kyslom plyne, ktoré sa vytvárajú na konci Clausovho procesu a ktoré sú také, o aké ide vo veci samej, vyplývajú z činnosti „spaľovania palív“ v zmysle prílohy I bodu 6, vykladeného v spojení s článkom 3 bodom t) smernice 2003/87. Aj na tieto emisie sa vzťahuje pôsobnosť tejto smernice, tak ako je táto pôsobnosť vymedzená v jej článku 2 ods. 1.

51.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je zariadenie „výrobcom elektrickej energie“ v zmysle článku 3 písm. u) smernice 2003/87, keďže vyrábalo elektrickú energiu v rámci svojej činnosti „spaľovania palív s celkovým menovitým tepelným príkonom väčším ako 20 [megawattov (MW)]“ v zmysle prílohy I bodu 6 tejto smernice. Tento súd sa konkrétne pýta, či je to tak vzhľadom na okolnosti, podľa ktorých po prvé zariadenie vykonávalo súčasne činnosť výroby výrobku, ktorý nepatrí do žiadnej inej činnosti uvedenej v tejto prílohe, a po druhé vyrobená elektrina sa využívala na vlastné potreby zariadenia, pričom iba jej malá časť sa poskytovala za odplatu do verejnej siete, na ktorú muselo byť zariadenie nepretržite pripojené z technických dôvodov.

52.

Na konci analýzy znenia a cieľov článku 3 písm. u) smernice 2003/87, ako aj všeobecnej štruktúry tejto smernice a genézy prijímania tohto ustanovenia, ( 23 ) navrhnem Súdnemu dvoru, aby na túto otázku odpovedal kladne.

53.

Podľa článku 3 písm. u) smernice 2003/87 postavenie výrobcu elektrickej energie predpokladá v prvom rade to, aby dané zariadenie „1. januára 2005 alebo po tomto dátume vyrábalo elektrickú energiu na predaj tretím stranám“. V druhom rade si toto postavenie vyžaduje, aby sa v tomto zariadení „nevykonáva[la] žiadna činnosť uvedená v prílohe I [tejto smernice] okrem ‚spaľovania palív‘“.

54.

Ak sa druhé kritérium stanovené v článku 3 písm. u) smernice 2003/87 vykladá doslovne, je už z podstaty veci splnené v situácii, na ktorú sa vzťahuje prvá otázka, ktorá sa týka zariadenia vykonávajúceho nad rámec činnosti spaľovania jedine činnosť neuvedenú v prílohe I tejto smernice.

55.

Ako zdôraznila nemecká vláda, tento výklad zodpovedá výkladu prijatému v dokumente, ktorý uverejnila Komisia a ktorý nesie názov „Guidance paper to identify electricity generators“ (ďalej len „usmernenia na identifikáciu výrobcov elektrickej energie“) ( 24 ). V tomto dokumente sa uvádza, že zariadenie, ktoré nad rámec činnosti spaľovania vykonáva činnosť neuvedenú v tejto prílohe, vyššie uvedené kritérium spĺňa. Je to tak dokonca aj v prípade, že sa elektrická energia vyrába pre vlastnú spotrebu zariadenia na účely vykonávania tejto inej činnosti. Hoci aj tento dokument nie je záväzný, poskytuje indície, ktorými sa dá objasniť význam pojmu „výrobca elektrickej energie“ z hľadiska všeobecnej štruktúry smernice 2003/87 a rozhodnutia 2011/278. ( 25 )

56.

Pokiaľ ide o prvé kritérium uvedené v článku 3 písm. u) tejto smernice, na základe výrazu „[určená] na predaj tretím stranám“ sa tak, ako to uviedla ExxonMobil, možno domnievať, že elektrická energia nemá byť iba jednoducho predávaná tretím stranám, ale má byť vyrábaná na účely takéhoto predaja. Platí pritom, že bez ohľadu na prístup, ktorý sa v tejto súvislosti zvolí, nič v znení tohto ustanovenia nenaznačuje, že predaj tretím stranám by mal byť výlučným účelom, alebo prinajmenšom hlavným účelom výroby elektrickej energie. Preto na základe tohto znenia, tak ako tvrdia nemecká vláda a Komisia, je toto kritérium splnené v prípade, že tak, ako v prejednávanej veci, zariadenie vyrába elektrickú energiu na zabezpečenie svojho vlastného zásobovania, pričom však časť tejto elektrickej energie, čo i len nepatrnú, plánuje poskytovať do siete za odplatu.

57.

Tento výklad vyplýva aj z usmernení na identifikáciu výrobcov elektrickej energie, v ktorých sa uvádza, že článok 3 písm. u) smernice 2003/87 nestanovuje žiadnu prahovú hodnotu predajov, po prekročení ktorej môže mať zariadenie postavenie výrobcu elektrickej energie. Podľa tohto dokumentu navyše toto postavenie nie je podmienené tým, aby sa elektrická energia vyrábala so zámerom jej predaja tretím stranám. ( 26 )

58.

Dodávam, že v tomto ustanovení sa neuvádza žiadna požiadavka týkajúca sa nepretržitosti výroby elektrickej energie a predaja takto vyrobenej elektrickej energie. Stanovuje sa v ňom jasné pravidlo, podľa ktorého je postavenie výrobcu elektrickej energie získané, pokiaľ zariadenie vyrábalo elektrickú energiu na predaj tretím stranám, v akomkoľvek momente od 1. januára 2005, bez ohľadu na akúkoľvek časovú fluktuáciu pomeru medzi množstvom predanej elektrickej energie a množstvom elektrickej energie vyrobenej pre vlastné potreby zariadenia.

59.

V dôsledku uvedeného podľa doslovného znenia článku 3 písm. u) smernice 2003/87 zariadenie, o aké ide vo veci samej, má postavenie výrobcu elektrickej energie. Vnútroštátny súd sa však zamýšľa nad tým, či tak, ako to tvrdí ExxonMobil, tento výklad nevedie k rozšíreniu okruhu výrobcov elektrickej energie nad rámec zariadení, ktorým normotvorca toto postavenie chcel priznať. Uvedený výklad by teda presahoval to, čo vyžaduje dosiahnutie cieľa sledovaného týmto ustanovením.

60.

Ako vyplýva osobitne z článku 10a ods. 3 smernice 2003/87, postavenie zariadenia ako výrobcu elektrickej energie má za dôsledok to, že podlieha zásade obchodovania s kvótami formou aukcie. ( 27 ) Bezodplatné kvóty totiž môžu byť výrobcom elektrickej energie pridelené iba za obmedzených okolností, ktorých presnejšie určenie je predmetom druhej prejudiciálnej otázky. ( 28 )

61.

V tejto súvislosti ExxonMobil správne zdôrazňuje, že v odôvodnení 19 smernice 2009/29, ktorou bol zavedený článok 3 písm. u) a článok 10a smernice 2003/87, sa uvádza, že toto obmedzenie bezodplatného prideľovania bolo zavedené v reakcii na odpozorovanie tendencie zariadení z „odvetvia elektrickej energie“ premietnuť náklady spojené s nadobudnutím kvót do cien elektrickej energie. Tieto zariadenia navyše zahŕňali ekonomickú hodnotu bezodplatných kvót do týchto cien ako „náklady ušlej príležitosti“, a takto dosahovali „neočakávané zisky“ ( 29 ).

62.

Podľa spoločnosti ExxonMobil by sa postavenie zariadenia ako výrobcu elektrickej energie preto malo posudzovať s ohľadom na jeho schopnosť prenášať náklady na CO2 na zákazníkov. Zariadenie, o aké ide vo veci samej, pritom takúto schopnosť nemá. V rámci tejto istej myšlienkovej línie sa vnútroštátny súd skôr prikláňa k myšlienke, že normotvorca vložením vyššie uvedených ustanovení mieril jedine na zariadenia patriace do „klasického odvetvia“ elektrickej energie ( 30 ) ktorého súčasťou zariadenie, o aké ide vo veci samej, nie je.

63.

Z tohto hľadiska sa uvedený súd skôr pripája k názoru spoločnosti ExxonMobil, podľa ktorého druhé kritérium uvedené v článku 3 ods. u) smernice 2003/87 vyžaduje, aby zariadenie nevykonávalo žiadnu inú činnosť – či už táto je alebo nie je uvedená v prílohe I tejto smernice –, než je činnosť spaľovania. ( 31 ) Pojem „výrobca elektrickej energie“ podľa nich nezahŕňa zariadenia, ktoré okrem činnosti spaľovania vykonávajú činnosť, ktorá do tejto prílohy nepatrí – akou je v predmetnom prípade získavanie síry.

64.

Navyše vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či prvé kritérium uvedené v tomto ustanovení znamená, že vyrábaná elektrická energia má byť určená „hlavne“ na predaj tretím stranám, tak ako to uviedla ExxonMobil. V prejednávanej veci to tak nie je, pretože elektrická energia sa vyrábala na účely zabezpečenia vlastného zásobovania zariadenia, pričom minimálne poskytovanie elektrickej energie do verejnej siete sa riadilo iba technickými dôvodmi.

65.

ExxonMobil v tejto súvislosti spresnila, že cieľom tohto poskytovania elektrickej energie do verejnej siete bola synchronizácia frekvencie napätia vnútorného elektrického prúdu a prúdu pochádzajúceho zo siete. Ak by k takejto synchronizácii nedochádzalo, prechod z autonómneho fungovania na fungovanie v sieti, nevyhnutný na zabezpečenie nepretržitého zásobovania zariadenia, by mohol byť sprevádzaný kolísaním frekvencie alebo napätia, spôsobujúcim škody. Energetická bilancia opísaná v rozhodnutí vnútroštátneho súdu svedčí o okrajovom charaktere predaja elektrickej energie tretím stranám.

66.

Podľa môjho názoru tvrdenie, podľa ktorého zariadenia, ktoré predávali tretím stranám časť elektrickej energie, ktorú vyrobili hlavne pre potreby ich činnosti neuvedenej v prílohe I smernice 2003/87, nie sú vždy schopné premietnuť na tieto tretie osoby významnú časť nákladov na kvóty, ktoré museli odovzdať, má určité opodstatnenie. Domnievam sa, že táto možnosť prinajmenšom sčasti závisí od pomeru elektrickej energie poskytovanej tretím stranám vo vzťahu k celkovej elektrickej energii a k celkovému teplu, ktoré sa vytvárajú v zariadení. Nemožno vylúčiť, že niektoré z týchto zariadení z dôvodu okrajového charakteru predaja elektrickej energie tretím stranám v porovnaní s ich celkovou výrobou elektrickej energie a tepla, a osobitne v prípade, že poskytovanie elektrickej energie tretím stranám zodpovedalo technickým dôvodom, ( 32 ) nemohli premietnuť do svojich predajných cien podstatnú časť nákladov na CO2, súvisiacich s ich činnosťami.

67.

Z dôvodov, ktoré rozvádzam v texte nižšie, však tieto úvahy neodôvodňujú výklad, ktorý by sa odkláňal od znenia článku 3 písm. u) smernice 2003/87.

68.

V prvom rade, ako zdôraznila Komisia, toto ustanovenie treba chápať z hľadiska všeobecnej štruktúry, ako aj celkového účelu smernice 2003/87, a osobitne režimu bezodplatného prideľovania podľa jej článku 10a.

69.

V tejto súvislosti poznamenávam, že po prvé tento režim predstavuje výnimku zo zásady obchodovania s kvótami formou aukcie ( 33 ) a normotvorca ho považoval za vo všeobecnosti „najjednoduchší [a] hospodársky najefektívnejší [systém]“ ( 34 ), s ohľadom na cieľ „znižovania emisií skleníkových plynov finančne a ekonomicky výhodným spôsobom“, ktorý sa uvádza v článku 1 smernice 2003/87. Táto výnimka predstavuje iba prechodné riešenie, ktorého cieľom je zabrániť strate konkurencieschopnosti podnikov v súvislosti so zavádzaním systému obchodovania so všetkými kvótami formou aukcie. ( 35 ) Od roku 2013 sa tak množstvo pridelených bezodplatných kvót každý rok znižuje, s cieľom ich zrušenia, ktoré sa pôvodne predpokladalo na rok 2027. ( 36 ) Každé obmedzenie bezodplatného prideľovania kvót sa tým, že tento proces sprevádza, zúčastňuje na postupnej realizácii systému obchodovania so všetkými kvótami formou aukcie, ktorá bola zámerom normotvorcu. Ako uviedla Komisia, táto úvaha svedčí v prospech širokého výkladu ustanovení obmedzujúcich bezodplatné prideľovanie, medzi ktoré patrí článok 3 písm. u) tejto smernice, keďže vymedzuje pojem „výrobca elektrickej energie“.

70.

Po druhé vymedzenie okruhu výrobcov elektrickej energie má na základe článku 10a smernice 2003/87 rozhodujúci význam na účely výpočtu bezodplatného pridelenia, ktorého príjemcami sú nielen zariadenia, ktoré sa na ňom zúčastňujú, ale aj iné zariadenia (pre zjednodušenie nazývané „priemyselné zariadenia“ ( 37 )). Ako zdôraznila nemecká vláda, toto vymedzenie má vplyv na výpočet jednotného medziodvetvového korekčného faktora zo strany Komisie, na základe uplatnenia ktorého na predbežné ročné pridelenie bezodplatných kvót pre každé priemyselné zariadenie sa stanovuje konečné ročné pridelenie, ktoré je mu poskytnuté. ( 38 ) Toto konštatovanie posilňuje potrebu jasných pravidiel, umožňujúcich s dostatočným stupňom istoty a predvídateľnosti identifikovať zariadenia, ktoré zodpovedajú definícii stanovenej v článku 3 písm. u) smernice 2003/87.

71.

Ako pritom uviedla Komisia, ak by postavenie výrobcu elektrickej energie malo závisieť od nevykonávania akejkoľvek inej činnosti, než je výroba elektrickej energie, alebo od kritéria, podľa ktorého by predaj tretím stranám mal byť „hlavným cieľom“ výroby elektrickej energie, preverovanie tohto postavenia by bolo neisté. Konkrétne, tak ako uviedla aj nemecká vláda, takýto prístup by bol zdrojom nejasností, keďže by neexistovali normotvorcom vopred stanovené prahové hodnoty, umožňujúce rozlíšiť hlavný účel od vedľajšieho účelu výroby elektrickej energie, a tak identifikovať zariadenia patriace do „klasického odvetvia“ elektrickej energie. ( 39 )

72.

V druhom rade doslovný výklad článku 3 písm. u) smernice 2003/87 nebráni súladu s normami primárneho práva, a osobitne so všeobecnou zásadou rovnosti zaobchádzania. ( 40 )

73.

Vnútroštátny súd a ExxonMobil v tejto súvislosti uviedli, že tento výklad vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu medzi zariadeniami vykonávajúcimi činnosť spaľovania a jednu ďalšiu činnosť uvedenú v prílohe I tejto smernice na jednej strane a zariadeniami, ktoré okrem činnosti spaľovania vykonávajú určitú činnosť, ktorá v tejto prílohe nie je uvedená, na druhej strane. Podľa môjho názoru takéto rozdielne zaobchádzanie v rozpore s tým, čo tvrdí ExxonMobil, nepredstavuje diskrimináciu.

74.

V zásade tieto dve kategórie zariadení sa podľa môjho názoru nenachádzajú v objektívne porovnateľných situáciách s ohľadom na zásady, ktorými sa riadi uplatniteľnosť systému obchodovania s kvótami. Ako uviedla Komisia, zariadenia druhej kategórie tomuto systému podliehajú len na základe emisií vyplývajúcich z ich činnosti spaľovania. Naopak, zariadenia prvej kategórie mu podliehajú, pokiaľ ide o všetky ich emisie, bez ohľadu na to, či vyplývajú z činnosti spaľovania, alebo nie.

75.

V tejto súvislosti z prípravných prác vedúcich k prijatiu smernice 2009/29 vyplýva, že cieľom zapísania iných činností než „spaľovanie palív“ do prílohy I smernice 2003/87 bolo zahrnúť do jej pôsobnosti určité emisie, tzv. „emisie z procesov“, ktoré nepochádzajú z postupu „spaľovania“ – hoci sa tento pojem vymedzuje široko – ale z určitých priemyselných procesov. ( 41 ) Osobitné činnosti, ktoré sú v nej vymenované, boli normotvorcom zvolené vzhľadom na význam emisií z procesov, ktoré ich sprevádzajú. ( 42 )

76.

V každom prípade, ak by sa aj malo usudzovať, že situácia zariadenia, o aké ide vo veci samej, je objektívne porovnateľná so situáciou zariadenia, ktoré nad rámec svojej činnosti spaľovania vykonáva činnosť uvedenú v prílohe I smernice 2003/87 ( 43 ), rozdielne zaobchádzanie medzi týmito zariadeniami je podľa môjho názoru odôvodnené.

77.

Ako už Súdny dvor konštatoval ( 44 ), normotvorca mal širokú mieru voľnej úvahy na účely vytvorenia a reštrukturalizácie „komplexného systému“, akým je systém obchodovania s kvótami, ktorý si vyžadoval prijatie rozhodnutí politickej, ekonomickej a sociálnej povahy, založených na komplexných hodnoteniach a posúdeniach. Na tento účel bol oprávnený zvoliť prístup po etapách a postupovať najmä na základe získanej skúsenosti. Ako vyplýva z rozsudku Arcelor Atlantique et Lorraine a i. ( 45 ), rozhodnutie zvoliť tento prístup však malo byť založené na objektívnych a primeraných kritériách vo vzťahu k sledovanému cieľu a nemalo by prinášať výsledky, ktoré sú zjavne menej vhodné, než tie, ktoré vyplývajú z iných, rovnako primeraných opatrení.

78.

Obmedzenie bezodplatného prideľovania výrobcom elektrickej energie vychádza práve z prístupu po etapách, ktorého cieľom je postupná realizácia systému obchodovania so všetkými bezodplatnými kvótami formou aukcie. V tejto súvislosti normotvorca rozhodol, že výrobcovia elektrickej energie majú podliehať zásade obchodovania so všetkými kvótami už od roku 2013 vzhľadom na objektívne zistenie, podľa ktorého náklady na CO2 súvisiace s ich činnosťami vo všeobecnosti možno premietnuť do cien elektrickej energie. Okrem toho považoval za potrebné vymedziť okruh výrobcov elektrickej energie prostredníctvom jasne zadefinovaných kritérií, so zohľadnením najmä štrukturálneho významu tohto vymedzenia v štruktúre režimu bezodplatného prideľovania. ( 46 ).

79.

Podľa môjho názoru doslovný výklad článku 3 písm. u) smernice 2003/87 nevedie k záveru, podľa ktorého normotvorca prekročil mieru voľnej úvahy, ktorou disponoval, keď pojem „výrobca elektrickej energie“ vymedzil pomocou v ňom stanovených kritérií na účely realizácie týchto cieľov. Je to tak aj napriek tomu, že niektoré zariadenia, ktoré túto definíciu spĺňali, posudzované samostatne, by v prípade potreby nemohli premietnuť významnú časť nákladov na kvóty, súvisiacich s ich činnosťami, na svojich zákazníkov. ( 47 ).

80.

Primeranosť tohto legislatívneho výberu vyplýva aj zo skutočnosti, že postavenie výrobcu elektrickej energie nezbavuje predmetné zariadenia akéhokoľvek bezodplatného pridelenia kvót, keďže na ne stále majú nárok za určitých podmienok, ktorých cieľom je nabádať na zvýšenú energetickú účinnosť. ( 48 )

81.

Napokon nesúhlasím s tvrdením spoločnosti ExxonMobil, podľa ktorého ak by sa zariadenia, ktoré iba podružne vyrábajú elektrickú energiu pre potreby svojej hlavnej výrobnej činnosti neuvedenej v prílohe I smernice 2003/87, mali považovať za výrobcov elektrickej energie, znamenalo by to diskrimináciu týchto zariadení vo vzťahu k tým, ktoré si na tento účel potrebnú elektrickú energiu zabezpečujú od tretích strán. Proti tomuto tvrdeniu stačí konštatovať, že zariadenia, ktoré vyrábajú svoju vlastnú elektrickú energiu na účely svojej činnosti neuvedenej v tejto prílohe, nemajú postavenie výrobcu elektrickej energie iba na základe jedinej tejto skutočnosti. Je k tomu ešte potrebné, aby časť tejto elektrickej energie predávali tretím stranám, čo je objektívnym a nediskriminačným kritériom.

82.

V treťom rade v rozpore s tým, čo tvrdí ExxonMobil, kvalifikáciu zariadenia, o aké ide vo veci samej, ako výrobcu elektrickej energie nemožno vylúčiť z dôvodu údajného rozporu medzi touto kvalifikáciou a zaradením odvetvia ťažby zemného plynu do zoznamu odvetví a pododvetví vystavených vysokému riziku úniku uhlíka ( 49 ), uvedeného v prílohe k rozhodnutiu 2010/2/UE ( 50 ). Podľa spoločnosti ExxonMobil zariadenie nepatrí do odvetvia elektrickej energie – ktoré vzhľadom na svoju schopnosť premietnuť náklady na kvóty na zákazníkov nie je vystavené skresleniu hospodárskej súťaže z dôvodu uplatňovania systému obchodovania s kvótami. Odvetvie, do ktorého zariadenie patrí, t. j. odvetvie ťažby zemného plynu, sa naopak vyznačuje existenciou takéhoto skreslenia, ktoré sprevádza vysoké riziko úniku uhlíka, z dôvodu jeho neschopnosti premietnuť náklady na CO2 vo svojich cenách.

83.

Podľa môjho názoru, hoci sa na prvý pohľad zdá paradoxné, že jedno a to isté zariadenie patrí súčasne do odvetvia, o ktorom sa usudzuje, že je schopné premietnuť náklady na kvóty do predajných cien svojich výrobkov, a do odvetvia, ktoré je toho zjavne neschopné, tento rozpor je iba zdanlivý. Zaradenie odvetvia alebo pododvetvia medzi odvetvia a pododvetvia, ktoré sú vystavené vysokému riziku úniku uhlíka, si totiž vyžaduje, aby bola takáto neschopnosť preukázaná s ohľadom na celkové posúdenie všetkých činností zariadení, ktoré do nich patria ( 51 ) Toto zaradenie nepredpokladá, že ani jedno z týchto zariadení nie je schopné zabezpečiť, aby mu boli nahradené náklady na kvóty súvisiace s jeho činnosťami, a to ani vtedy, keď vyrába elektrickú energiu, ktorá je prinajmenšom sčasti určená na predaj tretím stranám.

84.

Z tohto hľadiska z článku 10a ods. 12 smernice 2003/87, vykladaného v spojení s odsekmi 1 a 3 tohto článku, vyplýva, že zahrnutie odvetvia alebo pododvetvia do prílohy rozhodnutia 2010/2 nepripravuje zariadenia, ktoré do nich patria, o to, aby sa na ne uplatnila zásada, podľa ktorej na základe odseku 1 tretieho pododseku uvedeného článku žiadna bezodplatná kvóta nemôže byť pridelená na výrobu elektrickej energie (až na určitých zopár výnimiek) – bez ohľadu na to, či tieto zariadenia majú postavenie výrobcu elektrickej energie alebo nie. Toto zahrnutie navyše neoslobodzuje zariadenia, ktoré majú toto postavenie, od dôsledkov, ktoré sú s ním spojené na základe odseku 3 toho istého článku. ( 52 )

85.

Podľa článku 10a ods. 12 smernice 2003/87 tak príslušnosť zariadenia k odvetviu alebo pododvetviu, ktoré je vystavené vysokému riziku úniku uhlíka, má z hľadiska prideľovania na základe tohto článku za jediný dôsledok to, že sa na jeho historické údaje o činnosti, ktoré sa musia vziať do úvahy na účely výpočtu predbežného pridelenia bezodplatných kvót, uplatní „faktor rizika úniku“, umožňujúci štedrejšie predbežné pridelenie. ( 53 ) Táto príslušnosť nevyžaduje, aby boli spomedzi týchto údajov zaúčtované údaje týkajúce sa výroby elektrickej energie, ktoré z toho majú byť na základe článku 10a ods. 1 tretieho pododseku tejto smernice vylúčené. ( 54 ) Pokiaľ ide o výrobcov elektrickej energie, uvedená príslušnosť nemá za dôsledok ani to, že by sa do ich historických údajov o činnosti zahrnuli údaje týkajúce sa ich výroby tepla nad rámec toho, čo stanovuje článok 10a ods. 3 uvedenej smernice. ( 55 )

86.

Vo štvrtom rade genéza článku 3 písm. u) smernice 2003/87 podporuje doslovný výklad. Prípravné práce vedúce k prijatiu smernice 2009/29 svedčia o tom, že normotvorca zvolil to znenie, ktoré priznáva pojmu „výrobca elektrickej energie“ široký význam, a to napriek tomu, že výbor Európskeho parlamentu pre priemysel, výskum a energetiku navrhoval v priebehu legislatívneho procesu užšiu formuláciu. Uvedený výbor predložil pozmeňovací návrh, na ktorý poukázala nemecká vláda a ktorého cieľom bolo priznať postavenie výrobcu elektrickej energie jedine zariadeniam, „ktoré elektrickú energiu poskytujú hlavne do verejných sietí elektrickej energie“ ( 56 ). Skutočnosť, že takto navrhnutý pozmeňovací návrh nebol zrealizovaný, poskytuje podľa môjho názoru dodatočnú indíciu toho, že stanovisko obhajované spoločnosťou ExxonMobil je v rozpore so zámerom normotvorcu.

87.

Vzhľadom na všetko, čo je uvedené vyššie, som dospel k záveru, že pojem „výrobca elektrickej energie“ v zmysle článku 3 písm. u) smernice 2003/87, zahŕňa zariadenie, o aké ide vo veci samej, ktoré po 1. januári 2005 predávalo do verejnej siete elektrickej energie malé množstvá elektrickej energie, ktoré toto zariadenie vyrobilo v rámci svojej činnosti spaľovania palív hlavne pre potreby jeho činnosti výroby určitého výrobku, ktorá nie je uvedená v prílohe I tejto smernice.

88.

Druhá otázka sa Súdnemu dvoru kladie pre prípad, že by tak, ako to navrhujem, zvolil taký výklad článku 3 písm. u) smernice 2003/87, z ktorého vyplýva, že zariadenie, o aké ide vo veci samej, má postavenie výrobcu elektrickej energie. Vnútroštátny súd sa pýta, či by však na základe článku 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278 takéto zariadenie aj tak mohlo byť príjemcom bezodplatných kvót na teplo, ktoré vyrába a používa na iné účely, než je výroba elektrickej energie, a to aj mimo rámca prípadov, ktoré v prejednávanej veci nie sú relevantné a ktoré sú uvedené v článku 10a ods. 1 treťom pododseku a v článku 10a ods. 4 smernice 2003/87.

89.

Pochybnosti, ktoré tento súd má, vysvetľuje skutočnosť, že článok 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278 podmieňuje postavenie „podzariadenia spojeného s referenčným štandardom tepla“ tým, aby sa vyrábané teplo nepoužívalo na účely výroby elektrickej energie, pričom vo všeobecnosti nevylučuje vytvorenie takéhoto podzariadenia v rámci zariadenia vyrábajúceho elektrickú energiu. Inými slovami, hoci toto ustanovenie zabraňuje bezodplatnému prideľovaniu kvót na teplo vytvorené na účely výroby elektrickej energie, neuvádza sa v ňom, do akej miery je teplo vyrábané výrobcami elektrickej energie na iné účely vylúčené z tohto pridelenia.

90.

Z doslovného, systematického a teleologického výkladu článku 10a smernice 2003/87 a článku 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278 podľa môjho názoru vyplýva záporná odpoveď na druhú otázku.

91.

V tejto súvislosti jednak článok 10a ods. 1 tretí pododsek smernice 2003/87 vylučuje akékoľvek bezodplatné prideľovanie kvót na výrobu elektrickej energie, ibaže sa táto energia získava z odpadových plynov. ExxonMobil v predmetnom prípade netvrdí, že má nárok na bezodplatné pridelenie na výrobu elektrickej energie v zariadení.

92.

Navyše po druhé v článku 10a ods. 3 tejto smernice sa uvádza pravidlo, podľa ktorého sa výrobcom elektrickej energie neprideľujú žiadne bezodplatné kvóty nad rámec prípadov uvedených v odsekoch 4 a 8 tohto článku. ( 57 ) Odsek 4 uvedeného článku sa týka výroby tepla alebo chladu, určenej na služby diaľkového vykurovania alebo získanej vysokoúčinnou kogeneráciu. ( 58 )

93.

Ako už Súdny dvor konštatoval, článok 10a ods. 4 smernice 2003/87 tak upravuje výnimku zo zásadného pravidla, uvedeného v odseku 3 tohto článku, podľa ktorého sa výrobcom elektrickej energie bezodplatné kvóty neprideľujú. ( 59 ) Výrobcovia elektrickej energie sú teda v zásade pripravení o bezodplatné kvóty na ich emisie vyplývajúce nielen z ich činnosti výroby elektrickej energie, ale aj prípadne, v rozpore s tým, čo tvrdia ExxonMobil a nemecká vláda, z ich činnosti výroby tepla. Bezodplatné pridelenie kvót na teplo vyrábané výrobcami elektrickej energie možno odôvodniť len prípadmi uvedenými v článku 10a ods. 4 a 8 tejto smernice.

94.

Opačný výklad by zbavil článok 10a ods. 3 smernice 2003/87 potrebného účinku, keďže bezodplatné pridelenie kvót na výrobu elektrickej energie – bez ohľadu na to, či zariadenie, ktoré takúto výrobu uskutočňuje, má alebo nemá postavenie výrobcu elektrickej energie – je už vylúčené článkom 10a ods. 1 tretím pododsekom tejto smernice.

95.

Prístup, ktorý navrhujem, je tiež v súlade s cieľom, ktorý sleduje odsek 3 tohto článku a ktorým je zakotviť zásadu obchodovania so všetkými kvótami pre výrobcov elektrickej energie formou aukcie už od roku 2013. Ako sa uvádza vyššie, vzhľadom na to, že táto zásada sa má postupne rozšíriť na ďalšie zariadenia, široký výklad ustanovení obmedzujúcich možnosti bezodplatného prideľovania sa mi zdá odôvodnený. ( 60 )

96.

Navyše pripomínam, že normotvorca disponoval širokou mierou voľnej úvahy na účely vytvorenia systému obchodovania s kvótami. ( 61 ) Podľa môjho názoru neprekročil jej hranice, keď rozhodol o tom, že sa uvedená zásada najprv uplatní iba na výrobcov elektrickej energie, pričom títo boli identifikovaní na základe objektívnych a primeraných kritérií vo vzťahu k sledovaným cieľom. Normotvorca v rámci svojej voľnej úvahy s cieľom zabrániť skresleniu hospodárskej súťaže s inými výrobcami tepla ( 62 ) dbal o to, aby sa výrobcom elektrickej energie poskytla možnosť byť príjemcom bezodplatných kvót na teplo, ktoré vyrábajú, a to za určitých podmienok, ktorých cieľom bolo podporiť hľadanie väčšej energetickej efektívnosti. ( 63 )

97.

Tento výklad článku 10a ods. 3 smernice 2003/87 nemôže byť spochybnený na základe článku 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278. Ako uviedla Komisia, vzhľadom na normatívnu hierarchiu existujúcu medzi vykonávacím opatrením, ktoré predstavuje toto rozhodnutie, a splnomocňujúcimi ustanoveniami uvedenými v článku 10a tejto smernice ( 64 ) sa článok 3 písm. c) uvedeného rozhodnutia, pokiaľ je to možné, má vykladať v súlade s článkom 10a ods. 3 uvedenej smernice. ( 65 )

98.

Takýto konformný výklad predpokladá, že článok 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278 umožňuje priznanie emisií podzariadeniu spojenému s referenčným štandardom tepla, ako aj tomu zodpovedajúce bezodplatné pridelenie kvót v zariadení, ktoré sa považuje za výrobcu elektrickej energie, iba vtedy, ak článok 10a ods. 3 smernice 2003/87 takéto pridelenie umožňuje – to znamená jedine v prípadoch uvedených v odsekoch 4 a 8 tohto článku. ( 66 )

99.

So zreteľom na odpovede, aké navrhujem dať na prvú a druhú otázku, nebude potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku, ktoré vnútroštátny súd položil iba pre prípad, že by z odpovedí Súdneho dvora na prvú a druhú otázku vyplývalo, že zariadenie môže byť príjemcom bezodplatných kvót na teplo, ktoré vyrobilo.

100.

Pre prípad, že Súdny dvor na druhú otázku odpovie tak, ako to navrhujem, ExxonMobil ho žiada, aby obmedzil časové účinky rozsudku, ktorý má byť vydaný.

101.

Podľa ustálenej judikatúry je časové obmedzenie účinkov rozsudku, v ktorom Súdny dvor na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania vykladá ustanovenie právo Únie, výnimočným opatrením, ktoré predpokladá splnenie dvoch základných kritérií, ktorými sú konkrétne kritérium týkajúce sa dobrej viery dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí. ( 67 ) Súdny dvor sa k takémuto riešeniu uchyľoval „len za presne stanovených okolností, a to najmä vtedy, keď existovalo riziko vážnych ekonomických dôsledkov, predovšetkým vzhľadom na veľký počet právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere na základe právnej úpravy, ktorá sa oprávnene považovala za platnú, a keď sa zdalo, že jednotlivci a vnútroštátne orgány boli nabádaní k správaniu, ktoré nie je v súlade s právom Únie z dôvodu vážnej a objektívnej neistoty týkajúcej sa dosahu ustanovení práva Únie, ku ktorej prípadne prispelo i správanie iných členských štátov alebo Komisie“ ( 68 ).

102.

V prejednávanej veci ExxonMobil nepredložila žiaden konkrétny dôkaz, ktorým sa dalo preukázať, že sú tieto kritériá splnené.

103.

Pokiaľ ide po prvé o existenciu rizika vážnych ekonomických ťažkostí, uvedená spoločnosť sa obmedzila na tvrdenie, že nemecké orgány pridelili od roku 2013 bezodplatné kvóty veľkému množstvu zariadení, ktoré vyrábajú elektrickú energiu, na ich výrobu tepla. Táto spoločnosť neposkytla žiadne podrobné informácie, pokiaľ ide o tieto zariadenia a dôsledky v podobe škody, ktorá by im vznikla, ak by sa zvolil vyššie navrhovaný výklad článku 10a ods. 3 smernice 2003/87.

104.

Po druhé tento výklad podľa môjho názoru dostatočne jasne vyplýva zo znenia tohto ustanovenia a z článku 3 písm. c) rozhodnutia 2011/278, vykladaného z hľadiska uvedeného ustanovenia. Napokon ExxonMobil sa opiera iba o odlišný výklad, ktorého zástancom sú nemecké orgány, pričom neuvádza, v čom konanie Komisie alebo iných členských štátov prispelo k tomu, že v súvislosti s rozsahom článku 10a ods. 3 smernice 2003/87 vznikli objektívne a značné nejasnosti. Za týchto okolností nemohli byť žiadne nejasnosti tohto druhu podnetom na také konanie v dobrej viere, ktoré je v rozpore s právom Únie.

105.

V dôsledku uvedeného navrhujem, aby sa návrh na obmedzenie časových účinkov rozsudku, ktorý má byť vydaný, zamietol.

106.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prvú a druhú prejudiciálnu otázku, ktoré položil Verwaltungsgericht Berlin (Správny súd Berlín, Nemecko), odpovedal takto: