1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého spoločnosťou Bauarbeiter‑Urlaubs‑ u. Abfertigungskasse (Rakúsky fond pre dovolenky a odstupné stavebných pracovníkov, Rakúsko) ( 3 ) vo veci vydania osvedčenia v súlade s článkom 53 nariadenia č. 1215/2012 na účely výkonu konečného rozhodnutia vydaného v kontumačnom konaní proti spoločnosti Gradbeništvo Korana d.o.o. založenej v Slovinsku.

3.

Podľa článkov 37 a 42 nariadenia č. 1215/2012 je predloženie takého osvedčenia povinné na účely uznania a výkonu rozsudkov vydaných v členskom štáte v inom členskom štáte. Tento dokument bez osobitného predchádzajúceho konania potvrdzuje vykonateľnosť rozsudkov a bol koncipovaný ako ich reprodukcia v podobe výpisu na účely uľahčenia ich voľného pohybu a ich priameho výkonu.

4.

Za týchto podmienok, ako to uviedla Európska komisia, závisí prípustnosť prejudiciálnej otázky od správnej alebo súdnej povahy funkcií vykonávaných súdom pôvodu v štádiu vydania tohto osvedčenia.

5.

Táto právna otázka, ktorá sa týka výkladu článku 53 nariadenia č. 1215/2012 je nová, na rozdiel od otázky položenej Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a rodinné veci Viedeň, Rakúsko), teda vnútroštátnym súdom, týkajúcej sa posúdenia sporu na účely určenia toho, či spadá alebo nespadá pod „občianske a obchodné veci“. Keďže táto naposledy uvedená otázka nepredstavuje osobitné ťažkosti z hľadiska judikatúry Súdneho dvora, moje závery sa budú týkať výlučne prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorú musí Súdny dvor overiť predtým, než návrh vecne preskúma.

6.

Na záver svojej analýzy Súdnemu dvoru navrhnem, aby konštatoval, že v prípade neistoty o uplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012 vyžaduje vydanie osvedčenia v súlade s článkom 53 tohto nariadenia súdne preskúmanie, v rámci ktorého je vnútroštátny súd oprávnený položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, a v dôsledku toho navrhnem, aby rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý vnútroštátny súd podal, je prípustný.

7.

Odôvodnenia 1, 4, 6, 26, 29 a 32 nariadenia č. 1215/2012 uvádzajú:

…

…

…

…

…

8.

Kapitola I tohto nariadenia, nazvaná „Rozsah pôsobnosti a vymedzenie pojmov“, obsahuje článok 1, ktorý stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).

2.   Toto nariadenie sa neuplatňuje na:

…

…“

9.

Článok 28 uvedeného nariadenia v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.

2.   Súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennú písomnosť v dostatočnom čase, aby si mohol pripraviť svoju obhajobu, alebo že sa na tento účel prijali všetky potrebné kroky.“

10.

Podľa článku 37 ods. 1 toho istého nariadenia uvedeného v oddiele 1, nazvanom „Uznanie“ kapitoly III týkajúcej sa „uznani[a] a výkon[u] [rozsudkov vydaných v členskom štáte]“:

„Účastník, ktorý sa chce v určitom členskom štáte dovolávať rozsudku vydaného v inom členskom štáte, predloží:

11.

V oddiele 2 s názvom „Výkon“ tejto kapitoly III článok 39 uvádza:

„Rozsudok vydaný v členskom štáte, ktorý je v tomto členskom štáte vykonateľný, je vykonateľný v iných členských štátoch bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie jeho vykonateľnosti.“

12.

Článok 42 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:

„Na účely výkonu rozsudku vydaného v členskom štáte v inom členskom štáte predloží navrhovateľ príslušnému orgánu výkonu:

13.

Článok 43 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak sa žiada o výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte, osvedčenie vydané podľa článku 53 sa doručí osobe, proti ktorej sa žiada o výkon, pred prvým opatrením v rámci výkonu rozsudku. K osvedčeniu sa pripojí rozsudok, ak sa tejto osobe nedoručil už skôr.“

14.

Podľa článku 53 nariadenia č. 1215/2012, ktorý je uvedený v oddiele 4 s názvom „Spoločné ustanovenia“:

„Súd pôvodu na žiadosť zainteresovaného účastníka vydá osvedčenie na tlačive v prílohe I.“ ( 5 )

15.

Tento výklad je z dôvodu predmetu mojich návrhov obmedzený na procesné ustanovenia.

16.

Na základe uznesenia zo 17. septembra 2015 vydaného Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) ( 6 ) na základe nariadenia č. 44/2001 ( 7 ) sa § 7a ods. 1 ( 8 ) Gesetz über das Exekutions‑ und Sicherungsverfahren (Exekutionsordnung) (Exekučný poriadok) ( 9 ), v znení zmien uplatňuje na osvedčenia upravené v článku 54 nariadenia č. 44/2001. Podľa tohto ustanovenia je na vydanie takého osvedčenia príslušný súd prvej inštancie.

17.

V súlade s § 16 ods. 7 Bundesgesetz betreffend die Besorgung gerichtlicher Geschäfte durch Rechtspfleger (Rechtspflegergesetz) (zákon o súdnych asistentoch) ( 10 ) z 12. decembra 1985 je touto úlohou poverený „Rechtspfleger“ (súdny asistent).

18.

Podľa bodu 7 uznesenia Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) sa konanie týkajúce sa vydania osvedčenia v zmysle článku 54 nariadenia č. 44/2001 v zásade spravuje pravidlami hlavného konania. Navyše Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) v tom istom bode uviedol, že ustanovenie § 84 ods. 1 EO (teraz § 411 ods. 1), ktoré upravuje sporové konanie, nie je uplatniteľné.

19.

V súlade s § 7 ods. 3 EO možno na účely odňatia osvedčení, ktoré boli vydané protiprávne alebo omylom, podať opravný prostriedok.

20.

BUAK je kolektívnym orgánom rakúskeho verejného práva so sídlom vo Viedni (Rakúsko), ktorého poslaním je zhromažďovať prostriedky určené na vyplácanie náhrad za dovolenky a odstupné stavebných pracovníkov, na základe Bauarbeiter‑Urlaubs‑ und Abfertigungsgesetz 1972 (zákon o náhradách za dovolenky a odstupnom stavebných pracovníkov) ( 11 ) z 23. novembra 1972, v znení zmien. ( 12 )

21.

Gradbeništvo Korana, ktorého sídlo sa nachádza v Slovinsku, je podnikom, ktorý vyslal svojich zamestnancov do Rakúska na výkon stavebných prác.

22.

Dňa 18. októbra 2016 podal BUAK na Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a rodinné veci Viedeň) žalobu proti spoločnosti Gradbeništvo Korana, ktorou sa predovšetkým domáhal zaplatenia sumy 38477,50 eura zodpovedajúcej príplatku dlhovanému na základe oddielu VIb BUAG touto spoločnosťou za dni práce odpracované značným množstvom stavebných pracovníkov vyslaných do Rakúska počas obdobia od februára 2016 do júna 2016.

23.

Rozsudkom z 28. apríla 2017 vydaným v kontumačnom konaní, z toho dôvodu, že Gradbeništvo Korana sa nezúčastnila predbežného pojednávania konaného v ten istý deň, Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a rodinné veci Viedeň) žalobe BUAK v celom rozsahu vyhovel a určil lehotu pätnástich dní pre dobrovoľné splnenie rozsudku žalovanou spoločnosťou. Tento rozsudok, doručený spoločnosti Gradbeništvo Korana s účinkami k 21. júnu 2017, nadobudol vzhľadom na nepodanie opravného prostriedku právoplatnosť. ( 13 )

24.

Na účely núteného výkonu tohto rozsudku podal BUAK na ten istý súd 31. júla 2017 žiadosť o vydanie osvedčenia na základe článku 53 nariadenia č. 1215/2012.

25.

Vnútroštátny súd sa teda pýta na uplatniteľnosť tohto nariadenia, ktorá závisí od otázky, či konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku z 28. apríla 2017, patrí do občianskych a obchodných vecí v zmysle článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia.

26.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že určité okolnosti by mohli konaniu prepožičať verejnoprávnu povahu, hoci BUAK nemá v rámci vyslania pracovníkov právomoc vydávať exekučné tituly, ako je to v čisto vnútroštátnych situáciách, a hoci vo vzťahu k plateniu príplatkov musí konať pred Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a rodinné veci Viedeň), ktorého právomoc je výlučná.

27.

Vnútroštátny súd tiež tvrdí, že rozsudkom z 19. novembra 2014 ( 14 ) Tribunal fédéral (Federálny súd, Švajčiarsko) analyzoval podobné konanie založené na oddiele VIb BUAG a rozhodol, že z dôvodu vzťahu subordinácie medzi zamestnávateľom a BUAK vykonáva BUAK verejnú moc, a teda také konanie nepatrí do rozsahu pôsobnosti článku 1 Lugánskeho dohovoru. ( 15 )

28.

Za týchto podmienok Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a rodinné veci Viedeň, Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že konania, ktorých predmetom je uplatnenie nárokov [BUAK] na príplatky voči zamestnávateľom z dôvodu vyslania pracovníkov, ktorých obvyklé pracovisko sa nenachádza v Rakúsku, na výkon práce, alebo v rámci prenájmu pracovníkov, do Rakúska, alebo voči zamestnávateľom, ktorých sídlo sa nachádza mimo Rakúska, z dôvodu zamestnávania pracovníkov s obvyklým pracoviskom v Rakúsku, predstavujú občianske a obchodné veci, v ktorých sa použije uvedené nariadenie, aj keď sa nároky BUAK na príplatky síce týkajú súkromnoprávnych pracovných vzťahov a slúžia na pokrytie nárokov pracovníkov na dovolenku a náhradu za dovolenku, ktoré vyplývajú z pracovných pomerov so zamestnávateľmi, ale

29.

Súdny dvor dostal 5. júla 2018 informáciu o začatí konkurzného konania na majetok spoločnosti Gradbeništvo Korana a o tom, že vnútroštátny súd na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania trvá. ( 16 )

30.

Svojimi písomnými pripomienkami Komisia vyzýva Súdny dvor, aby sa vyjadril, prvýkrát pokiaľ ide o konanie o vydanie osvedčenia v súlade s článkom 53 nariadenia č. 1215/2012, k prípustnosti prejudiciálnej otázky z hľadiska článku 267 ZFEÚ, ktorá závisí od vyhodnotenia funkcií vykonávaných vnútroštátnym orgánom.

31.

Tvrdí, že súd pôvodu, označený za súd poverený na vydanie osvedčenia uvedeného v článku 53 nariadenia č. 1215/2012, koná ako súdny orgán v nadväznosti na konanie, ktoré viedlo k vydaniu vykonávaného rozsudku, a že má právomoc rozhodnúť o otázke uplatniteľnosti tohto nariadenia a to v tomto štádiu, keďže táto otázka nemohla byť vyriešená vo fáze rozsudku. Komisia tvrdí, že z logiky a účelu uvedeného nariadenia, rovnako ako aj z osobitných okolností veci – dôvodu toho, že žalovaný sa žalobe nebránil – možno vyvodiť, že Súdny dvor má právomoc odpovedať na položenú otázku.

32.

Na účely posúdenia toho, či sú splnené podmienky prípustnosti prejudiciálnej otázky v spore vo veci samej, sa zdá byť v prvom rade vhodné odkázať na zásady vysvetlené Súdnym dvorom v tejto oblasti a presnejšie pri príležitosti preskúmania prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného orgánom povereným vykonať osvedčenie súdneho rozhodnutia ako európskeho exekučného titulu. ( 17 )

33.

Súdny dvor na jednej strane pripomenul, že „z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci článok 267 ZFEÚ nepodmieňuje obrátenie sa na Súdny dvor kontradiktórnou povahou konania, v ktorom vnútroštátny súd formuluje prejudiciálnu otázku, vnútroštátne súdy sú oprávnené podať návrh na Súdny dvor len vtedy, ak na nich prebieha spor a pokiaľ majú o ňom rozhodnúť v rámci konania, ktoré má byť skončené rozhodnutím s charakterom súdneho rozhodnutia“ ( 18 ).

34.

Na druhej strane opätovne uviedol, že „hoci slovné spojenie ‚vydanie jeho rozhodnutia‘ v zmysle článku 267 ods. 2 ZFEÚ zahŕňa celé konanie vedúce k rozsudku vnútroštátneho súdu, toto slovné spojenie sa musí vykladať široko, aby sa vyhlo tomu, že množstvo procesných otázok sa bude považovať za neprípustné, čiže nebudú môcť byť vyložené Súdnym dvorom, a že Súdny dvor nebude môcť rozhodnúť o výklade všetkých ustanovení práva Únie, ktoré je vnútroštátny súd povinný uplatniť“ ( 19 ).

35.

V druhom rade treba vykonať porovnanie s dvoma z predošlých rozhodnutí Súdneho dvora týkajúcich sa osvedčení vydaných na základe nariadení č. 44/2001 a 805/2004.

36.

V rozsudku zo 16. júna 2016, Pebros Servizi ( 20 ), vydanom na základe vyššie uvedených zásad, Súdny dvor rozhodol, že „osvedčenie súdneho rozhodnutia ako európskeho exekučného titulu predstavuje akt súdnej povahy“ ( 21 ), čím potvrdil analýzu uvedenú v rozsudku zo 17. decembra 2015, Imtech Marine Belgium ( 22 ).

37.

Naopak, z rozsudku zo 6. septembra 2012, Trade Agency ( 23 ), vydaného Súdnym dvorom, na ktorý bol podaný návrh v rámci opravného prostriedku proti vyhláseniu konštatujúcemu vykonateľnosť kontumačného rozsudku vydaného v členskom štáte pôvodu, ku ktorému bolo pripojené osvedčenie uvedené v článku 54 nariadenia č. 44/2001, ( 24 ) možno vyvodiť, že vydanie takého osvedčenia nevyžaduje súdne preskúmanie. Súdny dvor uviedol, že „ak súd… príslušný… na účely vydania… osvedčenia nevyhnutne nezodpovedá súdu…, ktorý vydal rozhodnutie, o ktorého výkon sa žiada, [skutkové informácie obsiahnuté v osvedčení] môžu mať len orientačný charakter s hodnotou informácie“ ( 25 ).

38.

Z týchto rozhodnutí vyplýva, že informácie vhodné na posúdenie funkcií vykonávaných súdom pôvodu pri vydávaní osvedčenia uvedeného v článku 53 nariadenia č. 1215/2012 treba vyvodiť nielen zo znenia uplatniteľných ustanovení, ale tiež zo systému zavedeného týmto nariadením a s ním sledovaných cieľov.

39.

Analýza týchto informácií ma vedie k záveru, že napriek určitým styčným bodom nariadenia č. 1215/2012 a nariadení č. 44/2001 a 805/2004 nie je priamo prenositeľné žiadne z predošlých riešení prijatých Súdnym dvorom.

40.

Treba totiž predovšetkým uviesť, že znenie článku 53 nariadenia č. 1215/2012 sa líši od znenia článku 54 nariadenia č. 44/2001, ktorému zodpovedá. Ak aj toto nariadenie uvádzalo, že „súd alebo príslušný orgán členského štátu, v ktorom bol vydaný rozsudok, vydá na žiadosť zainteresovaného účastníka osvedčenie podľa vzoru v prílohe V tohto nariadenia“ ( 26 ), článok 53 stanovuje, že osvedčenie vydáva „súd pôvodu“.

41.

Ďalej, konanie o vydanie osvedčenia vedené týmto súdom, ktoré osvedčuje vykonateľnosť rozsudku, ( 27 ) treba odlišovať od konania o osvedčení rozhodnutia ako európskeho exekučného titulu. ( 28 ) Tieto pojmy uvedené v nariadeniach č. 805/2004 a 1215/2012 odhaľujú dôležitý rozdiel medzi týmito dvoma konaniami. V súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 9 nariadenia č. 805/2004 totiž osvedčenie rozhodnutia o nespornom nároku ako exekučného titulu na súde pôvodu predchádza formálnemu aktu vydania osvedčenia, ako to uviedol Súdny dvor. ( 29 )

42.

Napokon je podstatné uviesť, že hoci, rovnako ako nariadenie č. 805/2004, nariadenie č. 1215/2012 zakotvuje zásadu zrušenia vyhlásenia vykonateľnosti, toto nariadenie ju zovšeobecňuje bez predchádzajúcej podmienky. Táto zásadná inovácia, ku ktorej došlo v prepracovanom znení nariadenia č. 44/2001 a ktorá zjednodušila vyhlásenie vykonateľnosti, je výsledkom vyhlásenia zásady okamžitej vykonateľnosti ( 30 ) v článku 39 nariadenia č. 1215/2012. Toto ustanovenie treba vykladať vo svetle odôvodnenia 26 tohto nariadenia, podľa ktorého „by sa s rozsudkom vydaným súdom v členskom štáte malo nakladať tak, ako keby bol tento rozsudok vydaný v dožiadanom členskom štáte“.

43.

Práve preto stačí v členskom štáte na účely výkonu rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte na základe článku 42 nariadenia č. 1215/2012 predložiť vyhotovenie tohto rozsudku a osvedčenie upravené v článku 53 tohto nariadenia.

44.

Toto osvedčenie tak predstavuje úplný základ uvedenia zásady priameho výkonu rozsudku vydaného v členských štátoch do života. Inak povedané, bez tohto dokumentu sa rozhodnutie „nemôže voľne pohybovať v európskom justičnom priestore“ ( 31 ), čo nebolo tak v systéme zavedenom nariadením č. 44/2001. ( 32 )

45.

Čiže na účely uľahčenia pochopenia vykonávaného rozhodnutia bolo osvedčenie koncipované ako jeho náhrada ( 33 ) bez toho, aby bola vždy uložená povinnosť jeho prekladu, ( 34 ) či dokonca prekladu vykonávaného rozhodnutia. ( 35 )

46.

Účinnosť tohto systému, ktorá opodstatnila pridanie viacerých bodov do osvedčenia, závisí od kvality rozhodovacej činnosti prináležiacej súdu pôvodu v štádiu rozsudku, ktorý potom slúži ako základ pre vydanie osvedčenia. V dožiadanom štáte už potom nie je príslušným súdom vykonávaná žiadna kontrola. V prípade návrhu na výkon rozhodnutia sa môže len osoba, proti ktorej návrh, smeruje obrátiť na súd, aby sa vyjadril k údajným dôvodom zamietnutia uznania ( 36 ) alebo výkonu. ( 37 ) Práve z dôvodu tejto možnosti je osvedčenie uvedené v článku 53 nariadenia č. 1215/2012 doručované dotknutej osobe pred začatím výkonu rozhodnutia, v súlade s článkom 43 tohto nariadenia.

47.

Za týchto podmienok ide z hľadiska súdu pôvodu, ktorému bola podaná žiadosť o vydanie osvedčenia, v zásade o to, aby reprodukoval informácie uvedené vo vykonávanom rozhodnutí. ( 38 ) Nepristupuje ku kontrole dodržania určitých požiadaviek odôvodňujúcich zrušenie vyhlásenia vykonateľnosti, ako to bolo v prípade uplatnenia predchádzajúcich nástrojov, ( 39 ) keď sa absencia vyhlásenia vykonateľnosti viazala buď na overenie konkrétnych záruk, ( 40 ) alebo na priebeh konania podľa osobitných pravidiel stanovených určitými nariadeniami. ( 41 )

48.

V dôsledku toho sa mi zdá, že v prípade žiadosti o vydanie osvedčenia v súlade s článkom 53 nariadenia č. 1215/2012 si treba predstaviť dve možnosti.

49.

Pokiaľ sa súd pôvodu domnieva, že má právomoc vydať osvedčenie, pretože vykonávané rozhodnutie obsahuje všetky požadované náležitosti, potom akt vydania osvedčenia vôbec nemá povahu súdneho rozhodnutia. Hoci aj toto osvedčenie predstavuje zásadný prvok v procese výkonu rozhodnutia upraveného nariadením č. 1215/2012, jeho povaha sa v takom prípade nelíši od povahy konštatovanej Súdnym dvorom, pokiaľ ide o osvedčenie uvedené v článku 54 nariadenia č. 44/2001. ( 42 )

50.

Okrem toho, keďže článok 53 nariadenia č. 1215/2012 nespresňuje, kto, vnútri súdu pôvodu, má právomoc na vydanie takého osvedčenia, ( 43 ) toto môže byť vydané dokonca aj iným ako súdnym orgánom. Takže za takéhoto predpokladu nevzniká otázka začatia konania na Súdnom dvore.

51.

Naopak, ak sa, ako je to v prejednávanej veci, súd pôvodu nevyjadril v štádiu rozsudku ( 44 ) k uplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012 ( 45 ) a ak nie je zjavné, že spor patrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, tento súd musí nevyhnutne pristúpiť k súdnemu preskúmaniu podľa vnútroštátnych procesných pravidiel, či už v rámci začatia konania o vydanie osvedčenia alebo v rámci konania o opravnom prostriedku ( 46 ) po odmietnutí jeho vydania.

52.

Za tejto okolnosti súd pôvodu nedopĺňa ani nevykladá vydané rozhodnutie, ako by to mal urobiť na objasnenie určitých bodov osvedčenia v prípade neúplného alebo nepresného rozhodnutia. ( 47 ) Tým, že overí, či má právomoc na vydanie osvedčenia, koná v nadväznosti na konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku, a to vo fáze, ktorej cieľom je zaručiť okamžitú vykonateľnosť vydaného rozhodnutia. Súd pôvodu teda musí prijať rozhodnutie, ktoré v súlade s extenzívnym výkladom pojmu „konania, ktoré má byť skončené rozhodnutím s charakterom súdneho rozhodnutia“ ( 48 ) odôvodňuje oprávnenie položiť otázku Súdnemu dvoru. Bezprostredne od toho závisí právna istota a rýchly výkon rozhodnutia vydaného v členskom štáte pôvodu.

53.

Podľa môjho názoru tento prípad je obdobný prípadu, v ktorom súd pôvodu musí vyložiť zmysel určitých bodov osvedčenia vzhľadom na osobitosti jeho vnútroštátneho práva ( 49 ) alebo sa vyjadriť k právomoci sudcu konajúceho o veci samej v prípade rozhodnutia nariaďujúceho predbežné alebo ochranné opatrenie. ( 50 ) Súd pôvodu teda vykonáva súdne funkcie, ktoré tiež odôvodňujú jeho oprávnenie podať Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

54.

Takéto posúdenie povahy rozhodovania súdu v zmysle článku 267 ZFEÚ by však podľa môjho názoru malo zostať výnimočné. V štádiu výkonu rozhodnutia by totiž nemalo ísť o „začatie nového konania“ ( 51 ), pokiaľ nemá byť spochybnený účel nariadenia č. 1215/2012 a nemá sa zasiahnuť do práv dlžníka. ( 52 ) Treba totiž pripomenúť nesporovú povahu konania o vydanie osvedčenia. Okrem toho dlžník, ktorému bude osvedčenie doručené, ( 53 ) bude môcť využiť opravný prostriedok proti účinkom osvedčenia len z dôvodov upravených v článku 45 ( 54 ) nariadenia č. 1215/2012. Pritom tieto dôvody sú podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vykladané zužujúco tak, aby v tomto štádiu konania nemohli byť žalovaným, ktorý bol pravidelne informovaný o konaní, uplatňované dôvody, také ako napríklad dôvody uplatniteľnosti tohto nariadenia, ktoré mohli byť uvedené pred súdom konajúcim vo veci samej alebo pri podaní opravného prostriedku. ( 55 )

55.

Zo všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že súd pôvodu, ktorému bola podaná žiadosť o vydanie osvedčenia v súlade s článkom 53 nariadenia č. 1215/2012, ktorý má pochybnosť o uplatniteľnosti tohto nariadenia pri neexistencii rozhodnutia v tomto ohľade, je oprávnený položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

56.

Súdnemu dvoru teda navrhujem, aby konštatoval, že v prípade neistoty o uplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012 vyžaduje vydanie osvedčenia v súlade s článkom 53 tohto nariadenia súdne preskúmanie, v rámci ktorého je vnútroštátny súd oprávnený položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, a v dôsledku toho navrhujem rozhodnúť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

57.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby konštatoval, že v prípade neistoty o uplatniteľnosti nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, vyžaduje vydanie osvedčenia v súlade s článkom 53 tohto nariadenia súdne preskúmanie, v rámci ktorého je vnútroštátny súd oprávnený položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, a v dôsledku toho navrhujem, aby rozhodol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Arbeits‑ und Sozialgericht Wien (Súd pre pracovné a rodinné veci Viedeň, Rakúsko) je prípustný.