1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), nadväzuje na rozsudok Google Spain a Google ( 2 ) a poskytne Súdnemu dvoru najmä príležitosť objasniť územnú pôsobnosť smernice 95/46/[ES] ( 3 ). Je všeobecne známe, že Súdny dvor v uvedenej veci zakotvil „právo na zabudnutie“ v rozsahu, v akom jednotlivec môže za určitých okolností dosiahnuť odstránenie internetových odkazov poskytovateľom vyhľadávača. V tejto veci má Súdny dvor objasniť územnú pôsobnosť odstránenia odkazu a určiť, či ustanovenia smernice 95/46 vyžadujú odstránenie odkazu na vnútroštátnej, európskej alebo celosvetovej úrovni.

2.

V tejto veci navrhnem Súdnemu dvoru odstránenie odkazu na európskej úrovni: poskytovateľ vyhľadávača by mal byť povinný odstrániť odkazy z výsledkov vyhľadávania zobrazených v nadväznosti na vyhľadávanie uskutočnené z miesta nachádzajúceho sa v Európskej únii.

3.

Predmetom smernice 95/46 je podľa jej článku 1 chrániť základné práva a slobody fyzických osôb, a najmä právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov, ako aj odstraňovať prekážky voľného pohybu týchto údajov.

4.

Článok 2 smernice 95/46 stanovuje, že „na [jej] účely:

…

…

5.

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Rozsah“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na spracovanie osobných údajov vcelku alebo čiastočných údajov, automatickými prostriedkami, a na spracovanie osobných údajov inými, ako automatickými prostriedkami, ktoré tvoria časť registračného systému alebo určených pre to, aby tvorili časť registračného systému.“

6.

Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Uplatniteľnosť vnútroštátneho práva“, stanovuje:

„1.   Každý členský štát uplatňuje vnútroštátne ustanovenia, ktoré prijme na základe tejto smernice, na spracovanie osobných údajov tam, kde:

…“

7.

V kapitole II oddiele I smernice 95/46, nazvanom „Princípy týkajúce sa kvality údajov“, článok 6 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, že osobné údaje musia byť:

2.   Úlohou kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad] je zaistiť, aby sa vyhovelo odseku 1.“

8.

V kapitole II oddiele II smernice 95/46, nazvanom „Kritériá na uzákonenie spracovania údajov“, článok 7 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby bolo možné osobné údaje spracovať, iba ak:

…

9.

Článok 12 tejto smernice, nazvaný „Právo prístupu“, stanovuje:

„Členské štáty zaručia osobe pracujúcej s údajmi [dotknutej osobe – neoficiálny preklad] právo získať od kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad]:

…

…“

10.

Článok 14 uvedenej smernice, nazvaný „Právo na vznesenie námietok osoby pracujúcej s údajmi“ [„Právo dotknutej osoby na vznesenie námietok“ – neoficiálny preklad], stanovuje:

„Členské štáty zaručia osobe pracujúcej s údajmi [dotknutej osobe – neoficiálny preklad]:

…“

11.

Článok 28 tejto smernice 95/46, nazvaný „Dozorný orgán“, znie:

„1.   „Každý členský štát zabezpečí, aby jeden a alebo viac štátnych orgánov bolo zodpovedných za monitorovanie uplatňovania ustanovení v rámci jeho územia, prijatých členskými štátmi v súlade s touto smernicou.

…

3.   Každý je zabezpečený najmä [Každý dozorný orgán má najmä – neoficiálny preklad]:

…

Proti rozhodnutiam dozorného orgánu, ktoré vznesú žalobcovia [ktoré spôsobujú ujmu – neoficiálny preklad] je možné odvolať sa prostredníctvom súdov [na súde – neoficiálny preklad].

4.   Každý dozorný orgán si vypočuje nároky uplatňované [rozhodne o žiadosti predloženej – neoficiálny preklad] každou osobou alebo každou asociáciou predstavujúcou [zastupujúcou – neoficiálny preklad] túto osobu, týkajúce sa ochrany jeho [týkajúcej sa ochrany jej – neoficiálny preklad] práv a slobôd vzhľadom na spracovanie osobných údajov. Príslušná osoba je informovaná o výsledku žaloby [výsledku vybavenia jej žiadosti – neoficiálny preklad].

…

6.   Každý kontrolný [dozorný – neoficiálny preklad] orgán je kompetentný, bez ohľadu na príslušné vnútroštátne právo uplatniteľné na spracovanie, vykonávať na území svojho členského štátu právomoci jemu udelené v súlade s odsekom 3. Každý orgán môže byť požiadaný orgánom iného členského štátu aby uplatnil svoje právomoci.

Dozorné orgány navzájom spolupracujú do miery, nevyhnutnej na plnenie svojich povinností, najmä výmenou všetkých užitočných informácií.

…“

12.

Nariadenie (EÚ) 2016/679 ( 4 ) sa podľa svojho článku 99 ods. 2 uplatňuje od 25. mája 2018. Článok 94 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že smernica 95/46 sa zrušuje s účinnosťou od toho istého dátumu.

13.

Článok 17 tohto nariadenia, nazvaný „Právo na vymazanie (právo ‚na zabudnutie‘)“, znie:

„1.   Dotknutá osoba má tiež právo dosiahnuť u prevádzkovateľa bez zbytočného odkladu vymazanie osobných údajov, ktoré sa jej týkajú, a prevádzkovateľ je povinný bez zbytočného odkladu vymazať osobné údaje, ak je splnený niektorý z týchto dôvodov:

2.   Ak prevádzkovateľ zverejnil osobné údaje a podľa odseku 1 je povinný vymazať osobné údaje, so zreteľom na dostupnú technológiu a náklady na vykonanie opatrení podnikne primerané opatrenia vrátane technických opatrení, aby informoval prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú spracúvanie osobných údajov, že dotknutá osoba ich žiada, aby vymazali všetky odkazy na tieto osobné údaje, ich kópiu alebo repliky.

3.   Odseky 1 a 2 sa neuplatňujú, pokiaľ je spracúvanie potrebné:

14.

Článok 18 nariadenia 2016/679, nazvaný „Právo na obmedzenie spracúvania“, stanovuje:

„1.   Dotknutá osoba má právo na to, aby prevádzkovateľ obmedzil spracúvanie, pokiaľ ide o jeden z týchto prípadov:

…

2.   Ak sa spracúvanie obmedzilo podľa odseku 1, takéto osobné údaje sa s výnimkou uchovávania spracúvajú len so súhlasom dotknutej osoby alebo na preukazovanie, uplatňovanie alebo obhajovanie právnych nárokov, alebo na ochranu práv inej fyzickej alebo právnickej osoby, alebo z dôvodov dôležitého verejného záujmu Únie alebo členského štátu.

3.   Dotknutú osobu, ktorá dosiahla obmedzenie spracúvania podľa odseku 1, prevádzkovateľ informuje pred tým, ako bude obmedzenie spracúvania zrušené.“

15.

Článok 21 tohto nariadenia, nazvaný „Právo namietať“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Dotknutá osoba má právo kedykoľvek namietať z dôvodov týkajúcich sa jej konkrétnej situácie proti spracúvaniu osobných údajov, ktoré sa jej týka, ktoré je vykonávané na základe článku 6 ods. 1 písm. e) alebo f) vrátane namietania proti profilovaniu založenému na uvedených ustanoveniach. Prevádzkovateľ nesmie ďalej spracúvať osobné údaje, pokiaľ nepreukáže nevyhnutné oprávnené dôvody na spracúvanie, ktoré prevažujú nad záujmami, právami a slobodami dotknutej osoby, alebo dôvody na preukazovanie, uplatňovanie alebo obhajovanie právnych nárokov.“

16.

Článok 85 uvedeného nariadenia, nazvaný „Spracúvanie a sloboda prejavu a právo na informácie“, stanovuje:

„1.   Členské štáty právnymi prepismi zosúladia právo na ochranu osobných údajov podľa tohto nariadenia s právom na slobodu prejavu a právom na informácie vrátane spracúvania na žurnalistické účely a na účely akademickej, umeleckej alebo literárnej tvorby.

2.   Pokiaľ ide o spracúvanie vykonávané na žurnalistické účely alebo na účely akademickej, umeleckej alebo literárnej tvorby, členské štáty stanovia výnimky alebo odchýlky z kapitoly II (zásady), kapitoly III (práva dotknutej osoby), kapitoly IV (prevádzkovateľ a sprostredkovateľ), kapitoly V (prenos osobných údajov do tretích krajín alebo medzinárodným organizáciám), kapitoly VI (nezávislé dozorné orgány), kapitoly VII (spolupráca a konzistentnosť) a kapitoly IX (osobitné situácie spracúvania údajov), ak sú potrebné na zosúladenie práva na ochranu osobných údajov so slobodou prejavu a právom na informácie.

3.   Každý členský štát oznámi Komisii ustanovenia svojich právnych predpisov, ktoré prijal podľa odseku 2, a bezodkladne oznámi aj všetky následné pozmeňujúce právne predpisy či zmeny, ktoré sa ich týkajú.“

17.

Vykonávanie smernice 95/46 vo francúzskom práve zabezpečuje loi no 78‑17, du 6 janvier 1978, relative à l’informatique, aux fichiers et aux libertés (zákon č. 78‑17 zo 6. januára 1978 o informačných technológiách, informačných systémoch a slobodách, ďalej len „zákon zo 6. januára 1978“).

18.

Rozhodnutím z 21. mája 2015 predsedníčka Commission nationale de l’informatique et des libertés (Národná komisia pre informačné technológie a slobody) (CNIL) vyhovela žiadosti istej fyzickej osoby o odstránenie odkazov vedúcich na webové stránky zo zoznamu výsledkov zobrazených v nadväznosti na vyhľadávanie uskutočnené na základe zadania jej mena a vyzvala spoločnosť Google LLC, aby toto odstránenie uplatnila na všetkých koncovkách doménového mena svojho vyhľadávača.

19.

Spoločnosť Google odmietla vyhovieť tejto výzve a obmedzila sa na odstránenie predmetných odkazov iba z výsledkov zobrazených v reakcii na vyhľadávania uskutočnené vo verziách svojho vyhľadávača, ktorého názov domény zodpovedá jednému členskému štátu Únie.

20.

Navyše CNIL považovala za nedostatočný doplňujúci návrh na tzv. „geoblokáciu“, ktorý spoločnosť Google predložila po uplynutí lehoty na vykonanie výzvy a ktorý spočíval v odstránení možnosti prístupu k sporným výsledkom získaným v nadväznosti na vyhľadávanie uskutočnené na základe zadania mena dotknutej osoby z IP adresy, o ktorej sa predpokladá, že je umiestnená v štáte jej bydliska, a to bez ohľadu na verziu vyhľadávača použitú používateľom internetu.

21.

CNIL konštatovala, že spoločnosť Google nevykonala uvedenú výzvu v stanovenej lehote, v nadväznosti na čo rozhodnutím z 10. marca 2016 uložila tejto spoločnosti zverejnenú sankciu vo výške 100000 eur.

22.

Žalobou podanou na Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) sa spoločnosť Google domáha zrušenia tohto rozhodnutia.

23.

V rámci tohto konania Conseil d’État (Štátna rada) uznala za prípustné návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali spoločnosti Wikimedia Foundation Inc., Fondation pour la liberté de la presse, Microsoft Corp., Reporters Committee for Freedom of the Press a i., Article 19 a i. a Internet Freedom Foundation a i., keďže preukázali dostatočný záujem na zrušení napadnutého rozhodnutia.

24.

Conseil d’État (Štátna rada) uvádza, že na spracovanie osobných údajov vykonávané vyhľadávačom poskytovaným spoločnosťou Google sa vzhľadom na činnosť podpory a predaja reklamného priestoru, ktorý vo Francúzsku vykonáva jej dcérska spoločnosť Google France, vzťahuje pôsobnosť zákona zo 6. januára 1978, ktorým sa zabezpečuje prebratie smernice 95/46 do francúzskeho práva.

25.

Conseil d’État (Štátna rada) ďalej konštatuje, že vyhľadávač poskytovaný spoločnosťou Google existuje v rôznych verziách názvov domény s rôznymi geografickými koncovkami, a to s cieľom prispôsobiť zobrazované výsledky predovšetkým jazykovým osobitostiam rôznych krajín, v ktorých táto spoločnosť vykonáva svoju činnosť. Ak sa vyhľadávanie uskutočňuje zo stránky „google.com“, spoločnosť Google v zásade automaticky presmeruje toto vyhľadávanie na názov domény zodpovedajúci krajine, z ktorej sa toto vyhľadávanie považuje za uskutočnené vďaka identifikácii IP adresy používateľa internetu. Používateľ internetu však môže nezávisle od miesta, kde sa nachádza, uskutočniť vyhľadávanie aj na ostatných názvoch domény vyhľadávača. Okrem toho, hoci sa výsledky môžu líšiť v závislosti od názvu domény, z ktorej sa vyhľadávanie vo vyhľadávači uskutočňuje, je nesporné, že odkazy zobrazené v reakcii na vyhľadávanie pochádzajú zo spoločnej databázy a spoločného indexovania.

26.

Conseil d’État (Štátna rada) sa domnieva, že vzhľadom jednak na skutočnosť, že na území Francúzska sú prístupné všetky názvy domény vyhľadávača Google, a jednak na existenciu brán medzi týmito rôznymi názvami domén, ktoré poukazujú najmä na automatické presmerovanie a navyše aj prítomnosť cookies na iných koncovkách vyhľadávača, než je koncovka, na ktorej sa cookies pôvodne uložili, tento vyhľadávač, ku ktorému bolo navyše podané jediné vyhlásenie na CNIL, sa má považovať za vyhľadávač vykonávajúci jednotné spracovanie osobných údajov na účely uplatnenia zákona zo 6. januára 1978. Z toho vyplýva, že spracovanie osobných údajov vyhľadávačom poskytovaným spoločnosťou Google sa vykonáva v rámci jedného z jej zariadení, a to v spoločnosti Google France, ktorá má sídlo na území Francúzska a na ktorú sa z tohto dôvodu vzťahuje zákon zo 6. januára 1978.

27.

Spoločnosť Google pred Conseil d’État (Štátna rada) tvrdí, že sporná sankcia vychádza z nesprávneho výkladu ustanovení zákona zo 6. januára 1978, ktorými sa preberá článok 12 písm. b) a článok 14 písm. a) smernice 95/46, na základe ktorých Súdny dvor v rozsudku Google Spain a Google ( 5 ) uznal „právo na odstránenie odkazu“. Spoločnosť Google tvrdí, že toto právo nevyhnutne neznamená, že sa sporné odkazy odstránia bez geografického obmedzenia na všetkých názvoch domény jej vyhľadávača. Okrem toho CNIL takýmto výkladom porušila zásady zdvorilosti a nezasahovania uznané medzinárodným právom verejným a neprimerane zasiahla do slobôd prejavu, informácií, komunikácie a tlače, ktoré zaručuje predovšetkým článok 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

28.

Keďže Conseil d’État (Štátna rada) konštatovala, že táto argumentácia vyvoláva viacero závažných ťažkostí týkajúcich sa výkladu smernice 95/46, rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29.

Spoločnosť Google, CNIL, Wikimedia Foundation, Fondation pour la liberté de la presse, Reporters Committee for Freedom of the Press a i., Article 19 a i., Internet Freedom Foundation a i., Défenseur des droits (verejný obhajca práv), francúzska, írska, grécka, talianska, rakúska a poľská vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky.

30.

Všetci títo účastníci konania s výnimkou Défenseur des droits a talianskej vlády, ako aj spoločnosti Microsoft boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. septembra 2018.

31.

Otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, sa týkajú výkladu ustanovení smernice 95/46 a nie ustanovení nariadenia 2016/679. Týmto nariadením, ktoré sa uplatňuje od 25. mája 2018, ( 7 ) však bola uvedená smernica zrušená s účinnosťou od tohto dátumu. ( 8 )

32.

Vzhľadom na to, že podľa francúzskeho procesného správneho práva je zákonom uplatniteľným na spor zrejme zákon platný v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, niet pochýb, že na spor vo veci samej sa uplatňuje smernica 95/46. Súdny dvor má teda poskytnúť výklad ustanovení tejto smernice.

33.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa Conseil d’État (Štátna rada) v podstate pýta Súdneho dvora, či je poskytovateľ vyhľadávača v prípade, ak vyhovie žiadosti o odstránenie odkazu, povinný vykonať toto odstránenie na všetkých názvoch domény svojho vyhľadávača tak, aby sa sporné odkazy už viac nezobrazovali bez ohľadu na miesto, z ktorého sa spustí vyhľadávanie na základe zadania mena žiadateľa.

34.

CNIL, Défenseur des droits, ako aj francúzska, talianska a rakúska vláda poukazujú na potrebu účinnej a úplnej ochrany osobných údajov, ktorá je zaručená v článku 8 Charty, a na potrebný účinok práva na odstránenie odkazu, ktoré vyplýva z článku 12 písm. b) a článku 14 prvého odseku písm. a) smernice 95/46, pričom tvrdia, že povinnosť odstránenia odkazu na celosvetovej úrovni je nevyhnutná na zabezpečenie efektivity týchto práv. Zdá sa, že takéto stanovisko vyjadrila aj „pracovná skupina pre ochranu údajov zriadená podľa článku 29“ ( 9 ) vo svojich „Usmerneniach k výkonu rozsudku [Google Spain a Google ( 10 )]“ z 26. novembra 2014 ( 11 ) (ďalej len „usmernenia“). Táto skupina totiž uvádza, že „v záujme zabezpečenia plného účinku práv dotknutých osôb vymedzených v rozsudku Súdneho dvora sa rozhodnutia o odstránení odkazu musia vykonávať takým spôsobom, aby bola zaručená účinná a úplná ochrana práv dotknutých osôb a nemohli sa obchádzať európske právne predpisy. V tomto zmysle sa teda obmedzenie odstránenia odkazu na doménach Európskej únie, odôvodnené tým, že používatelia majú tendenciu pristupovať k vyhľadávačom prostredníctvom svojich národných domén, nemôže považovať za dostatočný prostriedok na uspokojivé zaručenie práv dotknutých osôb v súlade s rozsudkom Súdneho dvora. To v praxi znamená, že akékoľvek odstránenie odkazu sa musí vzťahovať na všetky dotknuté domény, vrátane domén s koncovkou.com“. ( 12 )

35.

Na druhej strane Google, Wikimedia Foundation, Fondation pour la liberté de la presse, Reporters Committee for Freedom of the Press a i., Article 19 a i., Internet Freedom Foundation a i., írska, grécka a poľská vláda, ako aj Komisia v podstate tvrdia, že zavedenie práva na odstránenie odkazu na celosvetovej úrovni na základe práva Únie by bolo nezlučiteľné s týmto právom, ako aj s medzinárodným právom verejným a predstavovalo by nebezpečný precedens podnecujúci autoritatívne režimy k tomu, aby vyžadovali vykonávanie svojich rozhodnutí prijatých v rámci cenzúry na celosvetovej úrovni.

36.

Myšlienka odstraňovania odkazov na celosvetovej úrovni môže byť lákavá svojou radikálnosťou, jasnosťou, jednoduchosťou a účinnosťou. Toto riešenie sa mi však nezdá byť presvedčivé, keďže zohľadňuje len jednu stranu mince, a to ochranu údajov jednotlivca.

37.

Východiskom mojej analýzy je rozsudok Google Spain a Google ( 13 ).

38.

Tento rozsudok neurčuje geografický rozsah vykonania odstránenia odkazu. Obsahuje však niekoľko prvkov, týkajúcich sa najmä otázky územnej pôsobnosti smernice 95/46, ktoré tu treba pripomenúť.

39.

Jednou z otázok bolo, za akých podmienok sa smernica 95/46 územne uplatňuje na spracovanie osobných údajov uskutočňované v rámci činnosti vyhľadávača, akým je Google Search poskytovaný spoločnosťou Google Inc., ktorá je materskou spoločnosťou skupiny Google so sídlom v Spojených štátoch amerických.

40.

Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol – na základe článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46, ktorý stanovuje kritérium spočívajúce v tom, že „spracovanie osobných údajov sa uskutočňuje v rámci činností prevádzkarne prevádzkovateľa tohto spracovania na území členského štátu“ ‑ že územná pôsobnosť smernice 95/46 sa vzťahuje na prípady, keď poskytovateľ vyhľadávača založí v členskom štáte pobočku alebo dcérsku spoločnosť určenú na zaručenie podpory a predaja reklamného priestoru ponúkaného týmto vyhľadávačom, ktorá zameriava svoju činnosť na obyvateľov tohto členského štátu (akými sú Google Spain alebo v prejednávanej veci Google France). ( 14 )

41.

Súdny dvor tým zamietol tvrdenie spoločností Google Spain a Google Inc., ktorými sa domáhali toho, že predmetné spracovanie osobných údajov sa uskutočňuje nie „v rámci činností“ spoločnosti Google Spain, ale výlučne spoločnosťou Google Inc., ktorá zrejme poskytuje vyhľadávač Google Search bez akéhokoľvek zásahu zo strany Google Spain, ktorej činnosť sa obmedzuje len na poskytovanie podpory reklamnej činnosti skupiny Google, odlišnej od jej služby vyhľadávača.

42.

Súdny dvor v tejto súvislosti objasnil, že cieľom smernice 95/46 je zaručiť účinnú a úplnú ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb, a najmä ich práva na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov a že výraz „v kontexte činností“ sa nemôže vykladať reštriktívne. ( 15 ) Okrem toho z článku 4 smernice 95/46 vyplýva, že normotvorca Únie tým, že stanovil jej mimoriadne širokú územnú pôsobnosť, chcel zabrániť tomu, aby nejaká osoba bola vylúčená z ochrany zaručenej touto smernicou a aby táto ochrana bola obídená. ( 16 )

43.

Rovnako ako v prejednávanej veci aj vo veci Google Spain a Google ( 17 ) išlo o spor vo veci samej medzi spoločnosťou Google ( 18 ) ako žalobkyňou a štátnou agentúrou na ochranu údajov, ( 19 ) ktorý sa týkal rozhodnutia tejto agentúry.

44.

Rozsudok Google Spain a Google ( 20 ) sa však jednoznačne zaoberá osobou, ktorej osobné údaje musia byť chránené. Súdny dvor priznáva prednosť práve právam tejto osoby. Uhol pohľadu osoby, ktorá vyhľadáva informácie, sa v tomto rozsudku objavuje len incidenčne. ( 21 ) Keď Súdny dvor spomenul iba „zoznam výsledkov, ktoré sa zobrazia v nadväznosti na vyhľadávanie uskutočnené na základe zadania mena určitej osoby“, nešpecifikoval teda, v akom rámci sa toto vyhľadávanie uskutočnilo, ani kto a odkiaľ ho uskutočnil.

45.

Hoci je teda cieľom ustanovení smernice 95/46 chrániť základné práva podľa článkov 7 a 8 Charty „vyhľadávanej“ osoby, a teda následne „osoby, na ktorú sa odkazuje“, tieto ustanovenia nijako neriešia otázku územného rozsahu odstránenia odkazu. Tieto ustanovenia ani rozsudok Google Spain a Google ( 22 ) napríklad neupresňujú, či sa má žiadosť o vyhľadávanie uskutočnená zo Singapuru spracovať inak ako žiadosť uskutočnená z Paríža alebo Katovíc.

46.

Podľa môjho názoru je potrebné rozlišovať podľa miesta, z ktorého sa vyhľadávanie uskutočňuje. Žiadosti o vyhľadávanie uskutočnené mimo územia Únie by nemali byť ovplyvnené odstránením odkazov z výsledkov vyhľadávania.

47.

Podľa článku 52 ods. 1 ZEÚ sa zmluvy vzťahujú na 28 členských štátov. ( 23 ) Územie členského štátu je definované vnútroštátnym právom a medzinárodným právom verejným. ( 24 ) Článok 52 ods. 2 ZEÚ dopĺňa, že územná pôsobnosť Zmlúv je spresnená v článku 355 ZFEÚ. ( 25 ) Mimo tohto územia sa právo Únie v zásade nemôže uplatňovať, a teda ani vytvárať práva a povinnosti.

48.

Vzniká teda otázka, či sa pôsobnosť smernice 95/46 z výnimočného dôvodu rozšíri za vyššie uvedené hranice územia, t. j. či sa ustanovenia tejto smernice majú vykladať extenzívne v tom význame, že majú účinky aj na cezhraničnej úrovni.

49.

Podľa môjho názoru nie.

50.

Je pravda, že sú určité situácie, v ktorých právo Únie pripúšťa extrateritoriálne účinky.

51.

Ako zdôraznila aj francúzska vláda, podľa ustálenej judikatúry v oblasti práva hospodárskej súťaže platí, že skutočnosť, že sa podnik zúčastňujúci sa na protisúťažnej dohode alebo uskutočňujúci protisúťažný postup nachádza v treťom štáte, nie je prekážkou uplatnenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ, keďže takáto dohoda alebo takýto postup vyvoláva účinky na území Únie. ( 26 )

52.

V oblasti práv z ochrannej známky Súdny dvor rozhodol, že účinnosť pravidiel týkajúcich sa ochrany práv z ochrannej známky by sa narušila, ( 27 ) ak by sa na používanie označenia, ktoré je zhodné alebo podobné s ochrannou známkou zapísanou v Únii, v ponuke na predaj alebo v reklame na internete určenej spotrebiteľom nachádzajúcim sa v Únii neuplatnili tieto pravidlá len z dôvodu, že tretia osoba, ktorá je pôvodcom tejto ponuky alebo tejto reklamy, je usadená v tretej krajine, že server internetovej stránky, ktorú používa, sa nachádza v tejto krajine, alebo tiež, že výrobok, ktorý je predmetom uvedenej ponuky alebo uvedenej reklamy, sa nachádza v tretej krajine. ( 28 )

53.

Podľa mňa tieto dva typy situácií predstavujú extrémne situácie výnimočnej povahy. V oboch situáciách má zásadný význam účinok na vnútorný trh (hoci dotknuté môžu byť aj iné trhy). Vnútorný trh je územie jasne vymedzené zmluvami. Internet je naopak svojou povahou globálny a svojím spôsobom všadeprítomný. Je teda zložité vytvárať analógie a porovnania.

54.

Podľa môjho názoru sa nemožno odvolávať ani na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa extrateritoriálnych účinkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme v rámci vydania osoby do tretej krajiny, ( 29 ) ako to robí Défenseur des droits, a to z dvoch dôvodov.

55.

Po prvé pôsobnosť Charty kopíruje pôsobnosť práva Únie a nie naopak, čo je vyslovene uvedené v článku 51 ods. 2 Charty. ( 30 )

56.

Po druhé táto judikatúra sa týka špecifických prípadov trestu smrti alebo zákazu mučenia, teda ľudských práv, ktoré sú základom každého právneho štátu a na ktoré sa nevzťahujú nijaké výnimky. ( 31 )

57.

Naopak, a to je istým spôsobom jadrom tejto veci, „právo na zabudnutie“ musí byť v rovnováhe s ostatnými základnými právami.

58.

Kľúčovým argumentom proti povinnosti odstránenia odkazu na celosvetovej úrovni je zváženie základných práv a s tým súvisiacich záverov vyplývajúcich z rozsudku Google Spain a Google ( 32 ). V uvedenej veci Súdny dvor priznal veľký význam zváženiu práva na ochranu údajov a na súkromie na jednej strane oproti legitímnemu záujmu verejnosti na prístupe k požadovaným informáciám na druhej strane.

59.

Je preukázané, že právo na ochranu údajov a právo na súkromie sú práva vyplývajúce z článkov 7 a 8 Charty a musia mať spojitosť s právom Únie a jeho teritorialitou. To isté platí aj pre legitímny záujem verejnosti na prístupe k požadovaným informáciám. Pokiaľ ide o Úniu, toto právo vyplýva z článku 11 Charty. Dotknutou verejnosťou nie je celosvetová verejnosť, ale verejnosť v pôsobnosti Charty, teda európska.

60.

Keby sa pripustilo odstraňovanie odkazov na celosvetovej úrovni, orgány Únie by neboli schopné definovať a stanoviť právo na získavanie informácií, nehovoriac o jeho zvážení oproti ostatným základným právam na ochranu údajov a na súkromie. Obzvlášť, keď sa takýto záujem verejnosti na prístupe k informáciám bude medzi jednotlivými nečlenskými štátmi nutne líšiť podľa ich geografického umiestnenia.

61.

Navyše by potom vznikalo riziko, že Únia bráni v prístupe k informáciám osobám v tretích krajinách. Keby orgán v Únii mohol nariadiť odstránenie odkazu na celosvetovej úrovni, vyslalo by to osudový signál smerom k tretím krajinám, ktoré by taktiež mohli nariadiť odstránenie odkazu podľa svojich vlastných zákonov. Predstavme si, že by tretie krajiny z akéhokoľvek dôvodu vykladali niektoré zo svojich práv tak, že by bránili osobám nachádzajúcim sa v členskom štáte Únie pristupovať k požadovaným informáciám. Existovalo by reálne riziko znižovania úrovne, na škodu slobody prejavu v európskom a celosvetovom meradle. ( 33 )

62.

Okolnosti prejednávanej veci teda nevyžadujú, aby sa ustanovenia smernice 95/46 uplatňovali mimo územia Únie. To však neznamená, že by právo Únie nikdy nemohlo uložiť poskytovateľovi vyhľadávača, akým je Google, povinnosť prijať opatrenia na celosvetovej úrovni. Nevylučujem, že môžu nastať situácie, v ktorých si záujem Únie vyžaduje uplatnenie ustanovení smernice 95/46 mimo územia Únie. V situácii, o akú ide v tejto veci, však nie je dôvod na takéto uplatnenie ustanovení smernice 95/46.

63.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku tak, že ustanovenia článku 12 písm. b) a článku 14 písm. a) smernice 95/46 sa majú vykladať v tom zmysle, že poskytovateľ vyhľadávača nie je povinný v prípade, keď vyhovie žiadosti o odstránenie odkazov, vykonať toto odstránenie na všetkých názvoch domény svojho vyhľadávača tak, aby sa sporné odkazy už viac nezobrazovali bez ohľadu na miesto, z ktorého sa vyhľadávanie na základe zadania mena žiadateľa uskutočňuje.

64.

Keďže navrhujem odpovedať na prvú otázku záporne, je potrebné pokračovať v analýze spoločným riešením druhej a tretej otázky.

65.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je poskytovateľ vyhľadávača povinný v prípade, keď vyhovie žiadosti o odstránenie odkazov, odstrániť sporné odkazy z výsledkov zobrazených v nadväznosti na vyhľadávanie uskutočnené na základe zadania mena žiadateľa iba na názve domény zodpovedajúcom štátu, v ktorom sa žiadosť považuje za podanú, alebo všeobecnejšie na názvoch domény vyhľadávača, ktoré zodpovedajú národným koncovkám tohto vyhľadávača pre všetky členské štáty Únie.

66.

Cieľom tretej otázky, položenej „na doplnenie“ druhej otázky, je zistiť, či je poskytovateľ vyhľadávača, ktorý vyhovie žiadosti o odstránenie odkazov, povinný prostredníctvom technológie nazývanej „geoblokácia“ odstrániť sporné výsledky vyhľadávania uskutočneného na základe zadania mena osoby, ktorá má „právo na odstránenie odkazov“, z IP adresy, o ktorej sa predpokladá, že je umiestnená v štáte jej bydliska, alebo dokonca všeobecnejšie z IP adresy, o ktorej sa predpokladá, že je umiestnená v jednom z členských štátov, na ktoré sa vzťahuje smernica 95/46, a to bez ohľadu na názov domény použitý používateľom internetu, ktorý uskutočňuje vyhľadávanie.

67.

Vnútroštátny súd vo svojich prejudiciálnych otázkach neoddeliteľne spája názov domény vyhľadávača na jednej strane ( 34 ) s miestom, z ktorého sa uskutočňuje internetové vyhľadávanie na základe zadania mena osoby na druhej strane. ( 35 )

68.

Pokiaľ ide o prvú prejudiciálnu otázku, takáto súvislosť je prirodzená: ak poskytovateľ vyhľadávača znemožní prístup k výsledkom vyhľadávania na všetkých názvoch domény, je jasné, že sporné odkazy sa už viac nezobrazujú bez ohľadu na miesto, z ktorého sa vyhľadávanie spustí.

69.

Naopak, pokiaľ je odpoveď na prvú otázku záporná, ako navrhujem ja, takáto súvislosť nie je nutná. Ako totiž uvádza samotný vnútroštátny súd, daná osoba môže naďalej uskutočňovať vyhľadávanie na ktoromkoľvek názve domény vyhľadávača. Napríklad rozšírenie google.fr nie je obmedzené len na vyhľadávania uskutočnené z Francúzska.

70.

Túto možnosť však možno obmedziť technológiou nazývanou „geoblokácia“.

71.

Geoblokácia je technológia, ktorá obmedzuje prístup k internetovému obsahu na základe geografickej situácie používateľa. V systéme geoblokácie sa miesto používateľa určí pomocou geolokalizačných techník, akou je overenie IP adresy používateľa. Geoblokácia, ktorá predstavuje určitú formu cenzúry, sa v právnych predpisoch týkajúcich sa vnútorného trhu Únie považuje za neodôvodnenú, pričom je predmetom najmä nariadenia, ktorého cieľom je zabrániť obchodníkom podnikajúcim v jednom členskom štáte blokovať alebo obmedzovať prístup zákazníkov z iných členských štátov, ktorí majú záujem o cezhraničné transakcie, k ich online rozhraniam. ( 36 )

72.

Keď sa geoblokácia povolí, použitý názov domény poskytovateľa vyhľadávača je nepodstatný. Navrhujem teda zaoberať sa najskôr treťou a potom druhou otázkou.

73.

V rozsudku Google Spain a Google ( 37 ) Súdny dvor rozhodol, že poskytovateľ vyhľadávača musí v rámci svojich zodpovedností, kompetencií a možností zaručiť, že uvedená činnosť spĺňa požiadavky smernice 95/46, aby záruky ňou stanovené mohli mať plný účinok a aby účinná a úplná ochrana dotknutých osôb, a najmä práva na rešpektovanie ich súkromia, mohla byť skutočne dosiahnutá. ( 38 )

74.

Len čo sa teda právo na odstránenie odkazu potvrdí, poskytovateľovi vyhľadávača prináleží, aby prijal akékoľvek dostupné opatrenia s cieľom zabezpečiť účinné a úplné odstránenie odkazu. ( 39 ) Tento poskytovateľ musí prijať všetky technicky možné opatrenia. Pokiaľ ide o konanie vo veci samej, tieto opatrenia zahŕňajú najmä technológiu nazývanú „geoblokácia“, a to nezávisle od názvu domény použitého poskytovateľom, ktorý uskutočňuje vyhľadávanie.

75.

Ako vysvetlím v nasledujúcich bodoch, odstránenie odkazu treba vykonať nie na vnútroštátnej úrovni, ale na úrovni Európskej únie.

76.

Vzhľadom na to, že smernica 95/46 „sa snaží zabezpečiť vysokú úroveň ochrany v [Únii]“, ( 40 ) jej cieľom je zavedenie komplexného systému ochrany údajov, ktorý presahuje vnútroštátne hranice. Zakladá sa na pôvodnom článku 100a ZES ( 41 ) a je v súlade s vnútorným trhom, ktorý zahŕňa oblasť bez vnútorných hraníc, ( 42 ) čo azda ani netreba pripomínať. Z toho vyplýva, že odstránenie odkazu na vnútroštátnej úrovni by bolo v rozpore s týmto cieľom harmonizácie a potrebného účinku ustanovení smernice 95/46. ( 43 )

77.

Okrem toho treba uviesť, že za účinnosti nariadenia 2016/679 táto otázka ani nevzniká, keďže toto nariadenie ako také sa „priamo uplatňuje v každom členskom štáte“. ( 44 ) Nariadenie 2016/679 sa zakladá na článku 16 ZFEÚ a presahuje prístup smernice 95/46 k vnútornému trhu, pričom si kladie za cieľ zabezpečiť komplexný systém ochrany osobných údajov v Únii. ( 45 ) Toto nariadenie systematicky odkazuje na Úniu, územie Únie alebo na členské štáty. ( 46 )

78.

Navrhujem teda odpovedať na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku tak, že poskytovateľ vyhľadávača je povinný odstrániť sporné odkazy zo zoznamu výsledkov zobrazených v nadväznosti na vyhľadávanie na základe zadania mena žiadateľa uskutočnené z miesta nachádzajúceho sa v Európskej únii. Tento poskytovateľ je v tomto kontexte povinný prijať akékoľvek dostupné opatrenia s cieľom zabezpečiť účinné a úplné odstránenie odkazu. Tieto opatrenia zahŕňajú najmä technológiu nazývanú „geoblokácia“, ktorá sa vykoná z IP adresy, o ktorej sa predpokladá, že je umiestnená v jednom z členských štátov, a to nezávisle od názvu domény použitého poskytovateľom, ktorý uskutočňuje vyhľadávanie.

79.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko), takto: